Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123360441
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123360441.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov
senátu JUDr. Jany Jančíkovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpený: A.
A. B., advokát, so sídlom C. XX, XXX XX D. – C. E. F. C., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: C. C. G.,
nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt H. XX/X, XXX XX F., právne zastúpená: A. C. I., advokátka, so sídlom

J. XXXX, XXX XX J., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie sumy 2 237,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 7Csp/67/2023 - 139 zo dňa 14.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom rozhodol, cit:
„I. Konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 1 300,- eur s príslušenstvom zastavuje.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 937,65 eura, úrok vo výške 3 405,35
eura, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2737,65 eura od 14.11.2020 do 25.10.2022,
úrok z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2637,65 eura od 26.10.2022 do 28.11.2022, úrok
z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2537,65 eura od 29.11.2022 do 17.02.2023, úrok z

omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2437,65 eura od 18.02.2023 do 10.03.2023, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2337,65 eura od 11.03.2023 do 30.06.2023, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2237,65 eura od 01.07.2023 do 27.07.2023, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2137,65 eura od 28.07.2023 do 07.09.2023, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 2037,65 eura od 08.09.2023 do 21.09.2023, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1937,65 eura od 22.09.2023 do 06.10.2023, úrok z

omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1837,65 eura od 07.10.2023 do 01.12.2023, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1737,65 eura od 02.12.2023 do 02.01.2024, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1637,65 eura od 03.01.2024 do 23.01.2024, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1537,65 eura od 24.01.2024 do 13.02.2024, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1437,65 eura od 14.02.2024 do 15.04.2024, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1337,65 eura od 16.04.2024 do 06.06.2024, úrok z

omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1237,65 eura od 07.06.2024 do 14.06.2024, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1137,65 eura od 15.06.2024 do 04.07.2024, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 1037,65 eura od 05.07.2024 do 05.08.2024, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy 937,65 eura od 06.08.2024 do zaplatenia a to všetko do
3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 9, § 565 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Rozsudok odôvodnil tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky zákonom požadované
náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, vrátane tých,
ktoré namietala žalovaná v odpore. Právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo

výške 5 000,- eur, pri úrokovej sadzbe 16,5 % ročne, výška splátky 90,40 eur, počet splátok 96, dátum
splatnosti prvej splátky 20.01.2020, dátum splatnosti poslednej splátky 20.12.2027, RPMN 16,5 % a
celkové náklady spotrebiteľa činili 3 678,40 eur. Zmluva obsahuje dobu trvania zmluvy v čl. 8 bod 8.1,
kde je uvedená doba trvania zmluvy do 20.12.2027 (§ 9 ods. 2 bod d) zákona č. 129/2010 Z.z.). Zmluva
obsahujetaktiežvýškusplátky90,40eur,početsplátok96,frekvenciusplátokvždyk20.dňuvmesiaciod
20.01.2020 do 20.12.2027 (§ 9 ods. 2 bod i) zákona č. 129/2010 Z.z.). Pokiaľ ide o náležitosti uvedené

v § 9 ods. 2 písm. l) a p), ide len o prípadne poplatky, ktoré má hradiť spotrebiteľ, a ktoré chce veriteľ
požadovať, v danom prípade neboli neaktuálne.

4.Žalovanánamietalavýškuúrokovejsadzby16,50%ročneapoukázalanajejrozporsdobrýmimravmi.
Uvedenú námietku prvoinštančný súd považoval za nedôvodnú, pretože výška dojednaných úrokov v

úverovej zmluve 16,50 % je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa ust. § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995. Najvyššia
prípustná výška odplaty pre zmluvy uzavreté od 21.11.2019 do 20.02.2020 so zmluvnou splatnosťou od
5 do 10 rokov vrátane podľa zákona (§ 53 ods. 6 OZ v spojení s ust. §1a ods. 1 nariadenia vlády SR
č. 87/1995) predstavovala 16,50 % (k obdobnému právnemu záveru dospel Krajský súd v Prešove v

uznesení sp. zn. 6CoCsp/20/2023 zo dňa 28.05.2024). Námietky žalovanej v tomto smere považoval
za nedôvodné, preto nepovažoval úver za bezúročný a bez poplatkov.
5. Pokiaľ ide o skúmanie schopnosti žalovanej splácať úver, žalobca v konaní preukázal, že konal s
odbornou starostlivosťou a skúmal schopnosť žalovanej splácať úver, čo preukázal výpisom z účtu
žalovanej, kópiou výplatnou páskou, oznámením o výške a zložení funkčného platu, výpisom z účtu,

výpisom z registra klientskych informácii, dotazníkom o preverovaní príjmu a dokumentom z interného
systému, z ktorého vyplýva, že preveroval rodinný stav, príjmy a výdavky žalovanej, výpočet, v ktorom je
uvedená platobná kapacita žalovanej. Z uvedeného výpočtu vyplýva, že na základe údajov poskytnutých
žalovanou preveroval stav, príjmy a výdavky žalovanej spolu s výpočtom schopnosti splácať úver.
Žalobca preveroval históriu splácania a platobnú kapacitu v nebankovom registri klientskych informácii.

Žalovaná v prehľade verifikačných otázok pred schválením úveru potvrdila, že pracuje, má zmluvu
na dobu neurčitú a má za tri posledné mesiace od uvedeného dopytu priemerný vymeriavací základ
aspoň 1 207,- eur. Z výpisu z registra klientskych informácii je zrejmé, že žalovaná v čase žiadosti o
úver nemala iný existujúci úver. Žalobca výpočtom, v ktorom od čistej mesačnej mzdy žalovanej vo
výške 990,- eur odpočítal sumu životného minima platného od 01.07.2019 do 30.06.2020 vo výške

210,20 eur, dosiahol výšku prípadnej maximálnej splátky, ktorú žalovaná bola schopná splácať, a to
sumu 779,80 eur. Žalovaná by bola schopná úver splácať aj v prípade započítania finančnej rezervy
vo výške 155,96 eur, vtedy by bola žalovaná schopná splácať sumu 623,84 eur. Nakoľko splátka
zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola vo výške 90,40 eur, žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou
pri posudzovaní bonity žalovanej pred uzatvorením zmluvy a riadne preverili stav, príjmy a výdavky

žalovanej. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.
6. Z prehľadu splátok a úhrad je zrejmé, že do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré bolo
žalovanej doručené dňa 06.11.2020, listom zo dňa 26.10.2020, žalovaná zaplatila 6 splátok po 90,40
eur, pričom podľa zmluvy o úvere mala zaplatiť 10 splátok, keďže splatnosť prvej splátky bola určená
na deň 20.01.2020 a každá ďalšia splátka bola splatná ku 20. dňu v mesiaci. Nie je pravdivé tvrdenie

žalovanej, že splátku, ktorej splatnosť nastala dňa 20.07.2020, zaplatila v lehote do 26.10.2020. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že ku dňu vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru dňa 28.09.2020,
bola žalovaná v omeškaní s platením troch splátok úveru, a to splátky splatnej dňa 20.07.2020,
20.08.2020 a 20.09.2020, pričom žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru z dôvodu nezaplatenia
splátky splatnej dňa 20.07.2020, na čo žalovanú upozornil 3. upomienkou zo dňa 28.09.2020. Inými

slovami, žalovaná mala do vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru zaplatených len 6 splátok, splatných
od 20.01.2020 do 20.06.2020. Doručenie upomienky, ako aj vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru,
považoval súd za preukázané, a to doručenkami na č. l. 17 - 18 spisu, vzhľadom na časovú a vecnú
súvislosť medzi jednotlivými listinami a doručenkami.7. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súd dňa 14.07.2023, nedošlo k premlčaniu žiadnej
dovtedy splatnej splátky. Žalovaná zaplatila 6 splátok a 7. splátka bola splatná dňa 20.07.2020,
pričom žaloba bola podaná na súd dňa 14.07.2023, teda v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej

doby. Žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru dňa 26.10.2020 a do podania žaloby dňa 14.07.2023
taktiež neuplynula všeobecná trojročná premlčacia doba. Vzhľadom na uvedené považoval vznesenú
námietku premlčania za nedôvodnú.
8. Žalobca splnil zákonné podmienky pre vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9
a § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru pre nezaplatenie splátky

splatnej dňa 20.07.2020, do vyhlásenia okamžitej splatnosti dňa 26.10.2020, uplynuli tri mesiace a
žalovanú upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Odvolanie odôvodila
tým,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniama
súčasne rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla,

aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

10. Prvostupňový súd vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP správne a svoje
rozhodnutie aj náležite podľa ust. § 220 ods. 2 CSP neodôvodnil, keď sa nezaoberal všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a tvrdeniami žalovanej potrebnými pre posúdenie veci, ktoré sú súčasťou
spisu. Jeho odôvodnenie je nedostatočné a arbitrárne.

11. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3Csp/35/2022 zo dňa
24.02.2023. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že dostatočne zisťoval

jej reálne výdavky, nepreveril ich stav. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca
nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je
smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom
dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom

podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť
s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Dôsledkom toho teda nastala zákonná fikcia
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 vety druhej a tretej zákona č. 129/2010 Z.z.
Z uvedeného vyplýva nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru, a to s poukazom na § 11 ods. 2
vetu prvú zákona č. 129/2010 Z.z. po zohľadnení zásady „a minori ad maius“ vzhľadom na to, že dospel

k záveru o hrubom porušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti
žalovaného splácať úver. Z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu prvú citovaného zákonného
ustanovenia. Súd preto predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon
veriteľa pre rozpor so zákonom, teda citovaným zákonným ustanovením, a to s poukazom na § 39
Občianskeho zákonníka.

12. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí ak prechádza alebo
sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a/ ide o prechod alebo postúpenie z
veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na

veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky a b/
prechádzaalebopostupujesapohľadávkapokonečnomtermínesplatnostispotrebiteľskéhoúverualebo
pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V danom
prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať až 20.12.2027, čo znamená, že v čase
uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok ešte nenastala konečná splatnosť úveru, a teda predmetom

postúpenia pohľadávky bol takzvaný živý úver, teda úver, ktorý nebol splatný a preto spomínaná zmluva
o postúpení pohľadávok je v rozpore s týmto zákonným ustanovením, a teda je absolútne neplatná
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Znamená to nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v tomto
spore. Žalobca nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázal platné postúpenie predmetnej pohľadávky, teda

svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní.

13. Súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou, že výška úrokovej sadzby je v rozpore s § 3 Občianskeho
zákonníka, v rozpore s dobrými mravmi. Priemerné úrokové sadzby úverov boli v období podľa stránokNBS pre domácnosti vo výške 6,45 %. V zmluve uvedená úroková sadzba je o 250 % vyššia. Rovnako
sa nevysporiadal s tvrdením žalovanej, že žalobca konal v rozpore s § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka, kedy neposkytol žalovanej dostatočnú 15-dňovú lehotu na uhradenie dlhu a predčasne

mimoriadne zosplatnil úver aj napriek tomu, že neuplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením
splátky. Žalovaná dňa 14.08.2020 uhradila splátku splatnú 20.07.2020 a uvedenú skutočnosť súd
nezohľadnil vo svojom odôvodnení rozsudku v súvislosti so zosplatnením úveru.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne.

Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou aj skutkovou stránkou veci, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a s jeho rozhodnutím, ktoré je vecne
správne, sa stotožňuje. Uplatnený nárok čo do právneho dôvodu aj výšky riadne preukázal. Právny
predchodca postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní bonity žalovanej pred uzatvorením
zmluvy a riadne preveril stav, príjmy a výdavky žalovanej a dokumenty, ktoré predložil súdu považuje za
relevantné a preukazujúce riadne preverenie finančnej situácie žalovanej. S dôvodmi, ktoré žalovaná

uvádza v odvolaní sa vysporiadal súd prvej inštancie v rozhodnutí a námietky žalovanej vyhodnotil
ako nedôvodné a zosplatnenie úveru právnym predchodcom za platné. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané

v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
protiktorémuje odvolanie prípustné (§ 355 ods.1CSP), preskúmal rozsudok súduprvejinštancieako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, preto
rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. So zreteľom na obsah odvolania žalovanej bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách
konania. Keďže výrok I., ktorým bolo konanie zastavené nebol odvolaním napadnutý, nebol preto v

odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

18.Žalovanáformálnepodalaodvolaniezdôvodovpodľa§365ods.1písm.a)-h)CSP. Prirozhodovaní
odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu je odvolací súd viazaný ako rozsahom
odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia

odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen
rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

19. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi
podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalovanou tvrdených vád

rozhodnutia, a to podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, vychádzajúc pritom z konkrétnych dôvodov
ako ich vymedzila odvolateľka v podanom odvolaní. Iba tieto odvolacie dôvody žalovaná v podanom
odvolaní aj konkretizovala.

20. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010).

21. Žalovaná namietala okrem iného nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, že predchodca
žalobcu s odbornou starostlivosťou skúmal pred poskytnutím úveru schopnosť žalovanej splácať úverv zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalovanej
za dôvodnú.

22. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzatvoril
so žalovanou dňa 12.12.2019 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej v texte ako ,,Zmluva o úvere“)
(č.l. 6 až 8 súdneho spisu), ktorou žalovanej poskytol bezúčelový spotrebiteľský úveru vo výške 5.000,-
eur, ktorý sa zaviazala žalovaná vrátiť prostredníctvom 96 splátok vo výške 90,40 eur do 20.12.2027.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na právny vzťah založený
predmetnou zmluvou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, je nutné aplikovať príslušné
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských
vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný vzťah právnemu
režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery, a to zákonu č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o úvere (12.12.2019). Odvolací
súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou, ako vzťahu spotrebiteľského a vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, ani samotným žalobcom
v konaní spochybnené a namietané nebolo.

24. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2023 (č.l. 112 spisu) právny predchodca žalobcu K.,
K. postúpil na žalobcu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní.

25. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere
(12.12.2019) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto

zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

26. Podľa § 7 ods. 17 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere
(12.12.2019) vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne
spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi;
ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej

banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané
z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň
dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení
v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase
posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

27. Podľa § 7 ods. 19 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere
(12.12.2019) veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky
sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu.

28. Podľa § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere
(12.12.2019) na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto
položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,

b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má
spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

29. Podľa § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy
o úvere (12.12.2019) veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť dostatočné, primerané a aktuálne
informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných záväzkoch spotrebiteľa, výške celkovej
zadlženosti a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o príjme
podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov

alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a),
banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez súhlasu spotrebiteľa, len na
splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely podľa odseku
19, ak odsek 43 neustanovuje inak, elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa
v Sociálnej poisťovni, a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ podľa § 20 ods. 1

písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie súvisiace s
príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť splácať
spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa.

30. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere
(12.12.2019) ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa§7ods.1saúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Zahrubéporušeniepovinnostipodľa§7
ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,

výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

31. ,,Dovolateľ ďalej namietal, že súdy v konaní tendenčne zvýhodňovali spotrebiteľa na úkor žalobkyne.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Súdny dvor Európskej únie v spotrebiteľských
vzťahoch definoval tri dôležité sféry záujmu Európskej únie, v ktorých musia súdy naplniť cieľ príslušných
spotrebiteľských smerníc. T. zn., vnútroštátny súd je povinný skúmať ex offo náležitosti spotrebiteľskej
zmluvy, bonitu dlžníka a neprijateľné podmienky v zmluvách. V týchto prípadoch je vnútroštátny súd
zároveň povinný poskytnúť spotrebiteľovi ex offo ochranu, a to aj v prípade, keď je spotrebiteľ právne

zastúpený.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2025, sp. zn. 5Cdo/74/2024).

32. Je nevyhnutné dať do pozornosti, že vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol
takto: Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle,

že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za
porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa
musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie
vnútroštátnehopráva,ktoréboloprijatéosobitnenaúčelyprebratiauvedenejsmernice,aletakistovšetky
iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie

a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.

33. Vo veci C-679/18 Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť

preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti

veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v
trojročnej premlčacej dobe.

34. Z jednotlivých bodov rozsudku súdneho dvora (prvá komora) zo 6. júna 2019 vo veci C-58/18, Michel
Schyns proti Belfius Banque SA, vyplýva:
Ako to bolo pripomenuté v bode 29 tohto rozsudku, aj keď smernicou 2008/48 sa harmonizujú len určité
aspekty pravidiel členských štátov v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, z odôvodnenia 44 tejtosmernice vyplýva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť transparentnosť a stabilitu trhu a v očakávaní
ešte širšej harmonizácie musia dbať na to, aby zaviedli vhodné regulačné alebo kontrolné opatrenia,
uplatniteľné na veriteľov.

Spájať tak povinnosť veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa s právnym dôsledkom, pokiaľ ide o
správanie, ktoré má veriteľ prijať v prípade negatívneho posúdenia, nie je v rozpore s cieľom článku 8
ods. 1 smernice 2008/48. V odôvodnení 26 tejto smernice sa totiž pripomína cieľ spočívajúci v posilnení
zodpovednosti veriteľov a v ich odradení od toho, aby úvery poskytovali nezodpovedne.
Navyše smernica 2014/17 prijatá, ako to pripomína jej odôvodnenie 3, v oblasti spotrebiteľských

úverov týkajúcich sa nehnuteľností v nadväznosti na medzinárodnú finančnú krízu, ktorá preukázala,
že nezodpovedné správanie účastníkov trhu môže podkopať základy finančného systému, aj keď sa
neuplatňuje rationae temporis a materiae, preukazuje vôľu normotvorcu Únie posilniť zodpovednosť
veriteľov tým, že vo svojom článku 18 ods. 5 písm. a) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby
„veriteľ poskytol úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je
pravdepodobné, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa

danej zmluvy vyžaduje“.
Povinnosť veriteľa stanovená vnútroštátnymi právnymi predpismi zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere
v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju
finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade so zmluvou, teda nie je takej povahy, aby narušila
cieľ článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 alebo spochybnila principiálnu zodpovednosť spotrebiteľa dbať

o svoje vlastné záujmy.

35. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne
podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa
využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a

existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018).

36. ,,27.Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7

zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom

berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
28.Zákonodarca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú
povinnosť, je na strane veriteľa [pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských
úveroch]. Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s

poskytovaním úveru.
29.Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac
nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti
Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak,

že „existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude
dovolávaťprávnejnormyurčenejnajehoochranu(rozsudokz21.apríla2016,RadlingeraRadlingerová,
C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch
je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné

skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať, a
právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétny
výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch).
31.Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané

informácie o spotrebiteľovi.
32.Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a
vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo
možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to,že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by
totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred

nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.
33.Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely
posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal
byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva),
že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo

predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,
klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,
nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné
pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov
teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už
pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver

napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.
34.Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia
§ 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko
„najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.
8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa

a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).
35.Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali

úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia
na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“
36.Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol
veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa

predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.
41.Súdrozhodujúcivovecijetedapovinný(exoffo)savysporiadaťsovšetkýmikonkrétnymiokolnosťami
prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom
bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva.
Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na

posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať
ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí
zodpovedať tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v
základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to
urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť.“ (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025).

37. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou,
ide teda o povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne

aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu
spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi
v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek
problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného

analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a
to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo
inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza
iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie

je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom
dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.38. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s
poukazom na ust. § 7 ods. 1 a nasl. ust. zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v
súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na

plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené
všetkypovinnostiapodmienky,ktorénatietozmluvnévzťahykladieprávnaúpravazameranánaochranu
spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 129/2010 Z.z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi,
aby tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 a nasl. ust. zákona č. 129/2010 Z.z.

39. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca preukazoval svoje tvrdenie
o zisťovaní príjmu žalovanej pred poskytnutím úveru predložením výplatnej pásky, Oznámenia o
výške a zložení funkčného platu, listiny o Dopyte do Sociálnej poisťovne, z ktorých nepochybne
vyplýva, že žalovaná bola zamestnaná v relevantnom období na dobu neurčitú s výškou priemerného
vymeriavacieho základu 1.207 eur, resp. čistej mesačnej mzdy 999 eur. V tomto smere možno prisvedčiť

správnosti záveru súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu skúmal príjmy žalovanej
v relevantnom období.

40.Pokiaľideoskúmanievýdavkovžalovanej,zvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žežalobcavkonaní
predložil Výpis z Registra klientskych informácii, podľa ktorého žalovaná v čase uzavretia Zmluvy

nemala poskytnuté žiadne splátkové a nesplátkové úvery. Zároveň žalobca predložil dokument pod
označením Údaje žiadosti / zmluvy č. XXXXXXXXXX, podľa ktorého žalovaná nemá žiadnu vyživovaciu
povinnosť, ale ani žiadne mesačné finančné výdavky a iné mesačné výdavky. Žalobca predložil v konaní
aj výpis z bankového účtu žalovanej (I. L. vo M. D. K.), z ktorého sa javí, že prevody v ňom uvedené, sa
prevažne týkajú iných osôb, ako je žalovaná. Navyše žalobca vo svojom vyjadrení k odporu (č.l. 67 - 68

spisu) ani nevysvetlil, či týmto výpisom z bankové účtu zisťoval príjem alebo výdavky žalovanej. Žalobca
predložilvýpočet,ktorýmmalpreukázané,žežalovanábolapoodpočtesumyživotnéhominimaplatného
od 07.2019 do 12.2019 (210,20 eur) od výšky čistej mesačnej mzdy (999 eur) schopná mesačne splácať
maximálnu mesačnú splátku 779,80 eur, resp. po započítaní finančnej rezervy 155,96 eur, splátku
vo výške 623,84 eur. Pri splátke zo Zmluvy o úvere vo výške 90,40 eur mal za to, že postupoval

s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní bonity žalovanej pred poskytnutím úveru. Z uvedeného
výpočtu však vyplýva, že právny predchodca žalobcu vychádzal pri tomto porovnaní len z výdavkov v
podobe životného minima 210 eur a mesačných finančných výdavkov vo výške 0,- eur.

41. Odvolací súd poukazuje na to, že právny predchodca žalobcu nepreukázal, či skutočne zisťoval

aj výdavky žalovanej (osobný/domáci rozpočet), napr. na domácnosť, stravu, bývanie, dopravu,
lieky, telefón atď. V rámci Údajov žiadosti / zmluvy č. XXXXXXXXXX sú pri položkách Mesačné
finančné výdavky a iné mesačné výdavky nulové, resp. žiadne hodnoty. Formulár bol vyplnený na
základe údajov poskytnutých od žalovanej a právny predchodca žalobcu mal tieto údaje o výdavkoch
minimálne prediskutovať so žalovanou. Právny predchodca žalobcu sa však očividne uspokojil len

sumou životného minima. Odvolaciemu súdu sa tak javí, že právny predchodca žalobcu podcenil
skúmanie výdavkov žalovanej. Základné výdavky sú totiž výsostne individuálnou záležitosťou a veriteľ
je povinný ich zisťovať a preverovať, pričom tieto náklady nemožno stotožniť so životným minimom, ale
je nevyhnutné vychádzať z reálnych výdavkov, nakoľko štandard každého žiadateľa o úver je iný.

42. Podľa názoru odvolacieho súdu aktuálna právna úprava v spojení s Opatrením NBS č. XX/
XXXX z 14.11.2017 (ďalej v texte len ,,Opatrenie“) nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady
žiadateľa o úver. Ust. § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z.z. výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný
použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa. Posledná veta ods. 27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie

základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,
je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na
príjem spotrebiteľa, avšak uvedené nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver
zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov. Veriteľ teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy
len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné

minimum. S uvedeným korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely
odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa
treba posudzovať s ohľadom na životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výškeživotného minima, podľa názoru odvolacieho súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť
primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi
nedáva možnosť aby si sám určil výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej).

Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver,
potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho
reálnych nákladoch na základné životné potreby. Jednak to výslovne ustanovuje zákon č. 129/2010
Z.z. a jednak náklady na zabezpečenie základných životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne
prevyšujú výšku životného minima. Právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality

tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred
nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť
k ich platobnej neschopnosti. Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných
nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou.

43. Obdobne odvolací súd poukazuje na právny názor Krajského súdu v Trnave vyjadrený v rozsudku

sp. zn. 28CoCsp/4/2024 z 04.03.2025, podľa ktorého :
,,13.Súd prvej inštancie správne upozornil na povinnosť veriteľa vyhodnocovať bonitu spotrebiteľa aj
na základe údaja o nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť podľa § 7 ods. 20 písm. b) v spojení s § 7 ods. 1 ZSÚ
v znení účinnom k 30.11.2018 (ďalej len „náklady spotrebiteľa“). Správne tiež vychádzal z § 7 ods.

27 ZSÚ, pretože toto ustanovenie v znení účinnom k 30.11.2018 spresňuje spôsob, akým má veriteľ
zisťovaťnákladyspotrebiteľa.Odvolacísúdpripomínadoslovnéznenietohtoustanovenia,podľaktorého
je veriteľ povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa. Obsah
povinností, ktoré zákon veriteľovi ukladá, je nepochybný a nepripúšťa výklad, ktorý presadzuje žalobca.
Účel zákonom uloženej povinnosti posudzovať bonitu spotrebiteľa môže byť naplnený nepochybne

len vtedy, ak veriteľ posudzuje konkrétne okolnosti týkajúce sa konkrétneho spotrebiteľa. To je zrejmé
aj z povahy ostatných položiek, ktoré musí veriteľ podľa § 7 ods. 20 ZSÚ vyhodnocovať pri výpočte
ukazovateľa bonity: čistý príjem spotrebiteľa [písm. a)], výška splátky spotrebiteľského úveru [písm. c)]
a peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa [písm. d)]. Niet žiadneho rozumného dôvodu, aby
sa zo 4 položiek výpočtu len tri týkali konkrétneho spotrebiteľa a štvrtá [náklady spotrebiteľa – písm.

c)] bola neadresná. To potvrdzuje aj posledná veta § 7 ods. 27 ZSÚ, ktorá veriteľovi ukladá náklady
spotrebiteľa posudzovať s ohľadom a) na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a b)
na príjem spotrebiteľa. Preto ak má veriteľ použiť aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa podľa
§ 7 ods. 20 písm. b) ZSÚ, vyžaduje sa zisťovanie individuálnych okolností týkajúcich sa nákladov
konkrétneho žiadateľa o spotrebiteľský úver. Takto formulovanú povinnosť veriteľ zjavne nesplní tým,

ak do svojich výpočtov preberie všeobecný údaj, akým je údaj o životnom minime. Takéto nazeranie
na povinnosť veriteľa podporuje aj názor Súdneho dvora EÚ na výklad článku 8 ods. 1 smernice
2008/48 (rozsudok z 18.12.2014, CA Consumer Finance SA, C-449/13, EU:C:2014:2464, na ktorý,
mimochodom, upozorňoval aj súd prvej inštancie v bode 26 napadnutého rozsudku), ale aj odôvodnenie
26 uvedenej smernice, podľa ktorej by veritelia mali byť zodpovední za „individuálne“ kontroly úverovej

bonity spotrebiteľa. Neodporuje mu ani opatrenie NBS zo 14.11.2017 č. 10/2017, pretože to stanovuje,
že výška nákladov spotrebiteľa sa na účely § 7 ods. 20 písm. b) ZSÚ určuje „najmenej“ vo výške sumy
životného minima. Na tomto závere nemení nič ani žalobcova analogická argumentácia ustanoveniami
tohto opatrenia týkajúcimi sa inej položky – peňažných záväzkov znižujúcich príjem spotrebiteľa [§ 7
ods. 20 písm. d) ZSÚ], lebo tá nezodpovedá systematike ZSÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ.

14.Neobstojí ani obrana žalobcu nemožnosťou získať potrebné údaje od spotrebiteľa „kvôli nariadeniu
GDPR“. Okrem toho, že ju žalobca relevantne nevysvetlil, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 2 ZSÚ v znení účinnom k 30.11.2018).
15.Nepodstatná je aj žalobcova námietka, že veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych

mesačných výdavkov (napríklad faktúrami za telefón, bývanie a pod.), tobôž nie za záľuby, ako to
načrtolsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudku,pretožeobsahodôvodnenianapadnutéhorozsudkujej
nezodpovedá. Pre poriadok však odvolací súd opäť pripomína rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance SA, podľa ktorého síce článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 neukladá veriteľovi povinnosť
systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom, na druhej strane však nebráni,

aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených
informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa
sú pripojené dôkazy.16.Ani odvolacia námietka, že veriteľ nie je povinný preukazovať skúmanie bonity spotrebiteľa, ak táto
skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná, nie je opodstatnená, pretože nezodpovedá tomu, ako
relevantné ustanovenia smernice vykladá Súdny dvor EÚ. Účinné vykonanie práv priznaných smernicou

2008/48 zabezpečuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať
pred súdom správny výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť ochranu
spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces. Obozretný veriteľ
si musí byť vedomí nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných
povinností a povinnosti poskytnúť vysvetlenia. (rozsudok CA Consumer Finance SA, bod 28). Súd má

povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa
ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavkypodľauvedenéhočlánku(rozsudokz05.03.2020,OPR-Finance,C-679/18,EU:C:2020:167).
Z týchto dôvodov neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nahrádzal procesnú aktivitu
strán – žalovanej.

17.Napokon je nedôvodná aj výhrada, že skúmanie bonity je otázkou odbornou, teda aj prípadná
povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum – nie následné
vyhodnocovanie, či by súd ako veriteľ na základe doložených listín spotrebiteľovi úver poskytol. Súd
prvej inštancie v skutočnosti žiadne vyhodnocovanie bonity spotrebiteľa neučinil, ale len konštatoval, že
právny predchodca žalobcu nežiadal od žalovanej potrebné údaje.

18.Odvolací súd preto uzatvára, že ak veriteľ nezisťuje konkrétne náklady spotrebiteľa, ale len odkáže
na životné minimum, poruší povinnosti ustanovené § 7 ods. 19 v spojení s § 7 ods. 20 ZSÚ, v dôsledku
čoho sa v zmysle § 11 ods. 2 poslednej vety ZSÚ dopustí hrubého porušenia povinnosti posudzovať
bonitu spotrebiteľa.“

44. Na základe uvedeného preto odvolací súd konštatuje, že skúmanie bonity zo strany právneho
predchodcu žalobcu bez zistenia konkrétnych nákladov spotrebiteľa na živobytie, ale len odkázanie na
životné minimum, nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 a nasl. ust.
zákona č. 129/2010 Z.z. Bez toho, aby predchodca žalobcu skúmal aj iné spomínané aspekty, napr.
celkové mesačné výdavky žalovanej, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej,

potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy. Na teraz sa preto nemožno
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany právneho predchodcu žalobcu sa jednalo o
konanie s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Dôsledkom podcenenia
bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, čo má dôsledky do bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
alebo čo do straty práva vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, čo

môže mať následky vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu ako postupníka.

45. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je pritom imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna

zo strán sporu nenamieta. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca ako
stranasporucivilnéhosúdnehokonaniajesubjektomhmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide,
ktorý je aktívne vecne legitimovaný a na druhej strane je žalovaný, ktorý je subjektom hmotno-právnej
povinnosti, ktorý je pasívne vecne legitimovaný.

46. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. zásadne práva vyplývajúce zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere nemôže veriteľ previesť na tretiu osobu. Z toto zákazu sú dané výnimky v
prípadenaplneniaďalšíchtamuvedenýchpredpokladov,ktorýmisú,žedochádzakpostúpeniuzveriteľa
oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa,
ktorý má oprávnenie na poskytovanie úverov vydané Národnou bankou Slovenska, resp. na banku,

zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky a zároveň pohľadávka, ktorá sa postupuje musí byť
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo musí byť splatná pred termínom konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru.

47. So zreteľom na vyššie uvedené odvolaciemu súdu neostávalo nič iné len kasačným vybavením veci

zrušiť rozsudok vo výroku II. a III. a podľa § 391 ods. 1, 2 CSP vrátiť vec v rozsahu zrušenia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.48. Úlohou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby v rozsahu
zrušujúceho výroku II. a bude potrebné postup právneho predchodcu žalobcu pred poskytnutím úveru
podrobiť dôslednej kontrole z hľadiska dodržania zákonných podmienok podľa § 7 a nasl. zákona

č. 129/2010 Z.z. vo vyššie naznačených intenciách a v odôvodnení nového rozhodnutia sa s nimi
vysporiadať. Pokiaľ dospeje k záveru, že predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou podľa
§ 7 ods. 1 a nasl. zákona č. 129/2010 Z.z., vyvodí konzekvencie podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. Zároveň pri svojom rozhodovaní podľa potreby dá odpoveď na otázku o aktívnej vecnej legitimácii
žalobcu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Po opätovnom posúdení veci súd prvej inštancie

rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ust. § 220
ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP).

49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).