Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124205379
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124205379.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu: Obec Bohunice, IČO:
36 115 622, so sídlom Námestie sv. Cyrila a Metoda 103/1, 018 52 Bohunice, zastúpený: Mgr. Jozef
Gáplovský, advokát so sídlom A. Kmeťa 358/2, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 42 022 339, proti
žalovanej: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XXX, XXX XX C. E., zastúpená: Mgr. Vladimír
Karásek, advokát so sídlom Stred 60/55, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 42 021 707, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. 14Cpr/19/2024-52 zo dňa 10. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie výrokom I. rozsudku s poukazom na § 77 veta prvá, § 70, § 69 ods. 1 písm. b),
§ 69 ods. 3, § 113 ods. 3, § 116 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Výrokom II. priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP) z dôvodu plného
úspechu žalovanej vo veci s tým, že na aplikáciu § 257 CSP nenašiel dôvod.

1.2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.04.2024 o 22:53 hod.
domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej listom zo dňa 19.02.2024
označeným ako "Okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom" je neplatné. Žalovaná na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.09.2020 vykonávala pre žalobcu práce na pozícii zabezpečujúcej
samostatné fungovanie regionálneho múzea a knižnice. Listom zo dňa 05.11.2023 mu žalovaná
oznámila, že dňa 05.12.2023 chce ukončiť rodičovskú dovolenku a do zamestnania nastúpiť nasledujúci

deň, t. j. 06.12.2023, ale ak by bola možnosť čerpania dovolenky, tak túto by rada využila. Listom zo
dňa 29.11.2023 mu žalovaná oznámila, že dňa 05.12.2023 ukončuje rodičovskú dovolenku a dňom
06.12.2023 nastupuje do práce a od 06.12.2023 žiada o čerpanie dovolenky. Žalobca žalovanej oznámil,
že žiadosti o čerpanie dovolenky nevyhovuje a 06.12.2023 očakáva žalovanú na pracovisku, na čo
žalovaná oznámila, že čerpá dovolenku a žalobca jej od 06.12.2023 vykazoval v práci absencie s
výnimkou obdobia od 22.12.2023 do 31.12.2023, kedy žalovanej evidoval čerpanie dovolenky vzhľadom
k tomu, že ju čerpali všetci zamestnanci obecného úradu. Dňa 19.02.2024 žalovaná doručila žalobcovi

okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu údajného nevyplatenia časti náhrady mzdy za
dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023 ani do 15 dní po lehote jej splatnosti. Toto mal žalobca
za neplatné (čo žalovanej oznámil), pretože žalovaná v uvedenom období nečerpala dovolenku, a
preto jej nemohol nevyplatiť náklady. Výklad žalovanej, že zamestnávateľ je povinný jej poskytnúťnevyčerpanú dovolenku po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej
dovolenky nemá oporu v právnom predpise, pričom v komentári je uvedené, že nevyčerpanú dovolenku
má zamestnávateľ poskytnúť v čo možno najkratšom možnom čase po ich skončení. Zákonník práce

neurčuje, že čerpanie nevyčerpanej dovolenky nastupuje automaticky hneď po skončení materskej,
resp. rodičovskej dovolenky a takáto povinnosť z § 113 Zákonníka práce vôbec nevyplýva. Snažil sa
postupovať podľa Zákonníka práce a všetky ďalšie náležitosti chcel so žalovanou prebrať po jej nástupe
do práce dňa 06.12.2023. Žalovaná do práce po skončení rodičovskej dovolenky vôbec nenastúpila a
naviac začala meniť svoje požiadavky a dodatočne jednostranne diktovať ďalší postup

v záležitostiach jej pracovného pomeru, nástupu na dovolenku, s čím nesúhlasil. Žalovaná snahu o
zmierlivé riešenie situácie ignorovala, do práce prišla až 19.01.2024 a došlo k dojednaniu, že pracovný
pomer sa ukončí dohodou a žalovanej bude následne vyplatená odmena a mal sa dohodnúť dátum
ukončenia pracovného pomeru. Dňa 24.01.2024 žalovaná dohodu znegovala a začala si klásť ďalšie
podmienky. Naviac žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla, že od 06.12.2023
do 31.12.2023 mienila čerpať dovolenku za rok 2022 a § 113 ods. 3 Zákonníka práce pri nástupe do

zamestnania v priebehu roka 2023 v prípade dovolenky za rok 2022 nemohol byť použitý.

1.3. Žalovaná poukázala na doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi
doporučenou zásielkou zo dňa 19.02.2024, doručenou žalobcovi podľa potvrdenia pošty dňa 20.02.2024
a mala za to, že žaloba nebola podaná včas v zmysle 2-mesačnej prekluzívnej lehoty podľa §

77 Zákonníka práce. Žalobu mala za nedôvodnú, pretože ako zamestnanec si splnila všetky svoje
povinnostiadovolenkuzačalačerpaťoprávnene.Žalobcabolpovinnýjejumožniťčerpaniedovolenkypo
rodičovskej dovolenke, o čo ho žiadala listom zo dňa 29.11.2023 s tým, že nemala vyčerpanú dovolenku
za rok 2021 a za rok 2022 a ktorú nemohla čerpať v dôsledku čerpania materskej a následne rodičovskej
dovolenky. Žalobcovi dala do pozornosti § 113 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca vedel, že má záujem o

čerpanie dovolenky od 06.12.2023, ktorú nemohla vyčerpať za rok 2021 ani do konca roka 2022 a za
rok 2022, ktorú mohla čerpať súvisle v roku 2023. Na spresnenie uviedla, že do pracovného pomeru
nastúpila dňa 01.10.2020, od 21.12.2021 do 15.08.2022 bola na materskej dovolenke, za ktorú vznikol
nárok na dovolenku v zmysle Zákonníka práce a od 16.08.2022 do 05.12.2023 bola na rodičovskej
dovolenke. Z čoho vyplýva, že dovolenku za rok 2021 a 2022 mohla vyčerpať až v roku 2023, v čom

jej zamestnávateľ bol povinný vyhovieť. Zamestnávateľ však formuláciu jej písomnej žiadosti vyhodnotil
ako oznámenie o nástupe do práce s tým, že jej neumožnil čerpať dovolenku za roky 2021 a 2022 po
rodičovskej dovolenke a jej nenastúpenie do práce od 06.12.2023 vyhodnotil nedôvodne a nesprávne
ako neospravedlnenú absenciu v rozsahu 12 dní. Taktiež za nepravdivé považovala tvrdenie žalobcu, že
nebolaoprávnenáčerpaťdovolenkuod06.12.2023ažezdôvodunenastúpeniadopráceod06.12.2023,

kedy ju na pracovisku očakával, jej vznikla neospravedlnená absencia (nakoľko nemala dôvod oznámiť
dôvod absencie) až do dňa 21.12.2023, za čo jej oprávnene nevyplatil v januári 2024 mzdu za december
2023, a to ani do 15 dní po jej splatnosti. Jej nárok na nevyčerpanú dovolenku za rok 2021 bol 10 dní
a za rok 2022 bol 28 dní tak, ako to vyplýva z výplatnej pásky za 12/2023, kde je uvedený zostatok
dovolenky 34 dní, v rozsahu 10 dní za rok 2021 a 28 dní za rok 2022, spolu 38 dní a po odpočítaní

4 dní dovolenky bol zostatok dovolenky 34 dní. Keďže žalobca trval na tom, že v 12/2023 mala 12
dní absencie, nevyplatil jej za toto obdobie pomernú časť mzdy, resp. zaplatil len 4 dni dovolenky, t. j.
od 22.12.2023 - 31.12.2023, kedy dovolenku čerpali všetci zamestnanci úradu. Žalobca jej nezaplatil
pomernú časť mzdy ani do 15 dní odo dňa splatnosti náhrady mzdy, čo je v zmysle čl. IV. bod 2 pracovnej
zmluvy mesačne pozadu, a to do 30 dní nasledujúceho kalendárneho mesiaca za odpracovaný mesiac,

t. j. do 15.02.2024. Z uvedeného dôvodu žalovaná nemala inú možnosť ako okamžite skončiť pracovný
pomer so žalobcom podľa § 69 ods. 2 Zákonníka práce, pretože jej nevyplatil mzdu do 15 dní po uplynutí
jej splatnosti. So žalobcom tak dňa 19.02.2024 okamžite skončila pracovný pomer a tento dokument mu
bol dňa 20.02.2024 riadne doručený, a teda pracovný pomer so žalobcom považuje za riadne skončený
a od 01.03.2024 je žalovaná evidovaná na úrade práce ako nezamestnaná. Mala za to, že žalobca

ako zamestnávateľ konal a koná v rozpore s jej tvrdeniami a vôľou. Žalobca sa svojvoľne rozhodol
posudzovať jej oznámenie ako nástup do práce, hoci v ňom jasne uviedla, že mieni využiť svoje zákonné
právo na čerpanie dovolenky za roky 2021 a 2022 ihneď po skončení rodičovskej dovolenky a vtedy
nastal v komunikácii problém. Je pravdou, že so žalobcom viedli niekoľko konverzácií, avšak k dohode
nedošlo, pretože zamestnávateľ si kládol pre ňu nevyhovujúce podmienky, napr. dňa 19.01.2024 jej

ponúkol čiastočný pracovný úväzok a navrhol 500 € odmeny a skončenie pracovného pomeru
dohodou s dátumom, ktorý si ona určí, bez odstupného, s čím nesúhlasila.1.4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné a preukázané,
že žalovaná pracovala pre žalobcu na základe pracovnej zmluvy na pozícii zabezpečujúcej samostatné
fungovanie regionálneho múzea a knižnice od 29.09.2020. Dňa 05.12.2023 ukončila rodičovskú

dovolenku s tým, že žiadala zamestnávateľa o nastúpenie do zamestnania 06.12.2023 s možnosťou
hneď čerpať nevyčerpanú dovolenku za rok 2021 v počte 10 dní a za rok 2022 v počte 28
dní. Žalovaná od 06.12.2023 do 19.02.2024 prácu pre žalobcu nevykonávala. Žalobca jej požiadavke na
nástupnadovolenkuod06.12.2023nevyhovel,preplatiljejlen4dnidovolenkyzaobdobieod22.12.2023
do 31.12.2023 a za zvyšných 12 dní v 12/2023 jej vykázal absencie. Z výplatnej pásky za 12/2023 je

zrejmé, že zostatok nevyčerpanej dovolenky žalovanej za roky 2021 a 2022 k 31.12.2023 bol 34 dní.
Žalovaná dňa 20.02.2024 doručila žalobcovi písomné okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
19.02.2024 pre neuhradenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023
ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Podľa článku IV. bod 2 pracovnej zmluvy mzda zamestnanca bola
splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najskôr do 30 dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, t.
j. za 12/2023 bola mzda splatná do 30.01.2024.

1.5. V prejednávanej veci bolo sporné to, či bola žaloba podaná včas, či žalovaná riadne čerpala
dovolenku v období, po ktoré jej žalobca vykazoval absencie, t. j. od 06.12.2023 do 21.12.2023 a či sú
dané dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým
skončením bola podaná včas v 2-mesačnej prekluzívnej lehote. Ďalej dospel k záveru,
že okamžité skončenie pracovného obsahuje formálne náležitosti vyžadované § 70 Zákonníka práce.
Bolo žalovanou vyhotovené písomne, vyplýva z neho skutkový dôvod skončenia pracovného pomeru
(nevyplatenie náhrady mzdy za dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023 ani 15 po jej splatnosti ) a

bolo žalobcovi riadne doručené dňa 20.02.2024 ako doporučená zásielka. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovanej vznikol počas trvania materskej a rodičovskej dovolenky nárok na čerpanie
dovolenky za rok 2021 - 10 dní, za rok 2022 - 28 dní, čo žalobca nenamietal. Žalobca vo výplatnej
páske za 12/2023 uvádzal zostatok dovolenky 34 dní. Zo znenia § 113 ods. 3 Zákonníka práce je zrejmá
obligatórna povinnosť zamestnávateľa poskytnúť nevyčerpanú dovolenku v prípade, ak si zamestnanec

nemôže vyčerpať dovolenku pre čerpanie materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej
dovolenky ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, nevyčerpanú dovolenku mu zamestnávateľ
poskytne (ihneď) po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky.
Žalobkyňa teda nemusela po ukončení rodičovskej dovolenky o poskytnutie nevyčerpanej dovolenky
žiadať, pretože priamo z citovaného zákonného ustanovenia § 113 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva

obligatórna povinnosť zamestnávateľa túto dovolenku poskytnúť. Ku skončeniu rodičovskej dovolenky
žalovanej došlo k 05.12.2023, kedy mala nevyčerpanú dovolenku tak za rok 2021, ktorú pre materskú
a rodičovskú dovolenku nemohla vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, ktorým
bol rok 2022. Taktiež mala z rovnakého dôvodu nevyčerpanú dovolenku za rok 2022, v počte 30 dní,
ktorú zjavne nemohla vyčerpať do konca roku 2023, pretože od 06.12.2023 do 31.12.2023 bolo iba 16

pracovných dní, teda menej než bol zostatok jej nevyčerpanej dovolenky za rok 2021 a 2022, ktoré
nemohladočerpaťdokoncaroku2023.Keďzamestnávateľnamiestoposkytnutiačerpanianevyčerpanej
dovolenky vykazoval žalovanej za 12 dní v 12/2023 absencie, postupoval v rozpore so Zákonníkom
práce a keď jej dovolenku nepreplatil ani 15 dní po uplynutí termínu na úhradu mzdy t. j. do 30.01.2024,
žalovaná dôvodne okamžite skončila pracovný pomer v lehote 1 mesiaca (19.02.2024) odo dňa, keď

sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedela, teda uplynutím 15 dňovej lehoty
15.02.2024. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.

2.1. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, teda určí neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalovanej.

Namietal, že skutkové závery súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a jeho
právne závery sú bez opory v ustanoveniach právnych predpisov.

2.2. Žalobca s poukazom na bod 15. a 16. odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovaná skutkovo
vymedzila dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru nevyplatením časti náhrady mzdy za

dovolenku od 06.12.2023 do 21.12.2023, ktorá predstavovala dovolenku za rok 2022. Vzhľadom na to je
posudzovanie veci aj v rozsahu nevyčerpanej dovolenky za rok 2021 nad rámec skutkového vymedzenia
dôvoduokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerutak,akohostanovilasamotnážalovanávlistezodňa
19.02.2024. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľaj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Žalovaná pritom vo svojom okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnancom zo dňa

19.02.2024 výslovne skutkovo vymedzila dôvod tohto skončenia ako "...a súčasne som tiež písomne
informovala zamestnávateľa o tom, že od 06.12.2023 do 31.12.2023 si mienim čerpať dovolenku za rok
2022 a to preto lebo podľa ZP § 113 ods. 2 ste mi ju ako zamestnávateľ bol povinný poskytnúť tak, aby
sa skončila najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho roka, t. j. poskytnúť dovolenku za rok 2022
najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho roka, teda do 31.12.2023."

2.3. Žalobca vo vzťahu k bodu 15. odôvodnenia namietal výklad § 113 ods. 3 Zákonníka práce
súdom prvej inštancie. Mal za to, že právny predpis neurčuje čerpanie nevyčerpanej dovolenky "ihneď"
po skončení rodičovskej dovolenky v prípade nemožnosti jej čerpania ani do konca nasledujúceho
kalendárneho roka. Zákonník práce takúto reštriktívnu právnu normu neobsahuje, naviac by takéto
ustanovenie bolo v rozpore s potrebami reálneho života, resp. praxe, nakoľko by zamestnávateľ

napríklad v prípade nečinnosti zamestnanca, resp. neposkytovania informácií z jeho strany, musel
takto postupovať aj keď by napríklad vôbec nevedel a ani sa nemal ako dozvedieť, kedy zamestnanec
vlastne končí s čerpaním rodičovskej dovolenky. Uvedený výklad by tiež znemožňoval zamestnávateľovi
a zamestnancovi dohodnúť sa napríklad na ukončení pracovného pomeru po skončení rodičovskej
dovolenky s výplatou náhrady za nevyčerpanú dovolenku a podobne. Vzhľadom na uvedené je zrejmé,

že ustanovenie § 113 ods. 3 Zákonníka práce je potrebné vykladať spolu s ostatnými právnymi normami
Zákonníka práce, a to najmä v spojitosti s ustanovením § 113 ods. 2 a § 141 ods. 1 Zákonníka práce.
Predmetné všeobecné právne normy určujú, že čerpanie dovolenky je zamestnanec povinný oznámiť
zamestnávateľovi písomne, a to 30 dní pred týmto čerpaním. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť
nevyčerpanú dovolenku po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej

dovolenky, a to v čo najkratšom čase po ich skončení (komentár k Zákonníku práce, 2. vydanie, 2019,
s. 920 - 923, H. Barancová), teda nie "ihneď", ako to stanovuje súd prvej inštancie.

2.4. Ďalej namietal skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v bode 16 odôvodnenia, ktoré podľa
žalobcu nemajú oporu v skutkovom a právnom stave veci, nakoľko posudzovaný prípad v žalovanou

určenom rozsahu - teda nevyčerpanej dovolenky za rok 2022, nenapĺňa podmienky určené § 113 ods.
3 Zákonníka práce. Predmetné zákonné ustanovenie jasne určuje, že ak si zamestnankyňa nemôže
vyčerpať dovolenku pre čerpanie rodičovskej dovolenky ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka,
tak v takomto prípade zamestnávateľ poskytne dovolenku po skončení rodičovskej dovolenky. Použitým
slovným spojením uvedená právna norma predpokladá, že v tomto konkrétnom prípade, by rodičovská

dovolenka ako prekážka v práci na strane zamestnanca mala trvať aj ku dňu 31.12.2023, a
práve v takomto prípade by po skončení rodičovskej dovolenky v roku 2024 došlo k čerpaniu
nevyčerpanej dovolenky za rok 2022.Ustanovenie § 113 ods. 3 Zákonníka práce teda nemohlo byť v
danej veci naplnené, keďže predmetné ustanovenie hovorí o nemožnosti vyčerpania dovolenky ani do
konca nasledujúceho kalendárneho roka, čo v prípade žalovanej znamenalo takúto nemožnosť dokonca

roka 2023. Žalovaná však sama oznámila, že nastupuje do zamestnania po skončení rodičovskej
dovolenky ešte v priebehu roka 2023 a to svojím listom zo dňa 05.11.2023 a následne to potvrdila ďalším
listom zo dňa 29.11.2023. § 113 ods. 3 Zákonníka práce pri nástupe do zamestnania v priebehu
roka 2023 tak ešte nemohol byť v prípade dovolenky za rok 2022 použitý. Aj túto skutočnosť žalovanej
výslovne oznámil pri vzájomnej e-mailovej komunikácii e-mailom zo dňa 17.01.2024 odoslanom o

18:51 hod. Výklad zaujatý súdom prvej inštancie by znemožnil zmluvným stranám pracovného pomeru
riešiť jeho ďalšie trvanie po skončení rodičovskej dovolenky napríklad jeho ukončením s
vyplatením náhrady za nevyčerpanú dovolenku, zmenou ustanovení a podmienok pracovnej zmluvy
hneď po skončení rodičovskej dovolenky a pod.

2.5. Záverom uviedol, že sa snažil postupovať v zmysle ustanovení Zákonníka práce, na základe
požiadavkysamotnejžalovanejnanástupdopráce06.12.2023stoutojejpožiadavkouvýslovnesúhlasil,
čím došlo k vzájomnej dohode. Všetky ďalšie záležitosti vyplývajúce z trvajúceho pracovného pomeru so
žalovanou chcel so žalovanou prebrať po tom, ako sa táto dostaví do práce dňa 06.12.2023. Žalovaná
do práce po skončení rodičovskej dovolenky vôbec nenastúpila. Začala meniť svoje požiadavky

a dodatočne jednostranne diktovať ďalší postup v záležitosti jej pracovného pomeru, nástupu na
dovolenku atď., s čím nesúhlasil, keďže toto bolo v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce. Pri
komunikáciisožalovanousajejsnažilvysvetliť,akýbymalbyťďalšípostupvovecijejpracovnoprávneho
pomeru. Žalovaná jeho snahu o riešenie situácie ignorovala, resp. negovala. Vyjadrovala sa v tomzmysle, že ak nie je spokojný, môže jej doručiť výpoveď. Keďže žalovanú v zamestnaní
potreboval, chcel vec riešiť vzájomnou dohodou, no žalovaná nebola ochotná sa dostaviť do práce.
Žalovaná napokon do zamestnania prišla až dňa 19.01.2024, pričom došlo k dojednaniu dohody v tom

smere, že jej pracovný pomer bude ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru a následne jej
bude aj vyplatená odmena podľa vzájomnej dohody. Jediné, čo zostalo po tomto stretnutí otvorené, bola
stanoveniedňaskončeniajejpracovnéhopomeru.Tentodeňsipritommalaurčiťsamotnážalovaná.Dňa
24.01.2024 však žalovaná akúkoľvek dohodu odmietla a začala si klásť ďalšie podmienky a požiadavky.
Takéto zmeny už dohodnutých záležitostí zo strany žalovanej vo veci jej pracovného pomeru sa udiali

viackrát.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil. Zotrvala na svojich vyjadreniach vo veci. Doplnila, že konanie a vyjadrenia
žalobcu pôsobia šikanózne a nie je jej zrejmé, z akých dôvodov žalobca vykladá jej postoj k veci, či
už k oznámeniu zamestnávateľovi o vôli čerpať nevyčerpanú dovolenku po rodičovskej dovolenke, ako

aj ďalšie jej vyjadrenia spôsobom, ktorý s jej vôľou nekorešponduje. Všetky úkony ako aj vyjadrenia,
ktoré v danej veci voči žalobcovi uskutočnila, sú jasné, vecné a čo je najdôležitejšie od momentu ich
uplatnenia požívajú právnu ochranu, na rozdiel od konania žalobcu. Mala za to, že Zákonník práce
a jeho ustanovenie § 113 ods. 3 má kogentný charakter, nemožno ho vykladať extenzívne, a preto
akýkoľvek výklad žalobcu o tom, že nemusel jej vôli vyhovieť a že slovné spojenie ,,po skončení“

neznamená ,,ihneď“ je právne bezvýznamný. Žalobca úmyselne opomína skutočnosť, že nie je a nikdy
nebolo možné akceptovať ,,jej požiadavku na nástup do práce“ ako to sám vo svojom odvolaní nazval,
ale bol bez špekulácii povinný umožniť jej čerpať nevyčerpanú dovolenku po skončení rodičovskej
dovolenky tak, ako to predpokladá a ustanovuje Zákonník práce, čo naviac vyplýva z jej postoja
prezentovaného v liste z 29.11.2023, t. j. po 05.11.2023 ako aj z emailu z 02.12.2023, v ktorých

výslovne uviedla, že chce a má nárok čerpať dovolenku v súlade s príslušným ustanovením. Čo sa týka
ďalších vyjadrení žalobcu uvedených v odvolaní, ako aj že mala vznášať akékoľvek požiadavky a
meniť ich, s týmito nesúhlasila s tým, že nikdy nedošlo k žiadnej dohode ohľadom spôsobu, trvania a
skončení pracovného pomeru, nástupu do práce po rodičovskej dovolenke, atď. a tým pádom
nie je možné takéto tvrdenia žalobcu preukázať.

4. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

7. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

8. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Žalobcom uplatnené odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť zmenu ani zrušenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súdu dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd
rovnako pri skúmaní postupu súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by muselnapadnuté rozhodnutie zrušiť. V odvolacom konaní neboli tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré
by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené si odvolací súd osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP bez opätovného opakovania tých istých skutkových a právnych
záverov už vyjadrených v napadnutom rozhodnutí. Na zdôraznenie jeho správnosti odvolací súd uvádza
nasledovné.

10. Podľa § 113 ods. 3 Zákonníka práce, ak si zamestnankyňa alebo zamestnanec nemôže vyčerpať

dovolenku pre čerpanie materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky ani
do konca nasledujúceho kalendárneho roka, nevyčerpanú dovolenku im zamestnávateľ poskytne po
skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky.

11. Pokiaľ ide o interpretáciu spojenia po skončení materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo
rodičovskej dovolenky, Zákonník práce nemožno vykladať striktne formalisticky. Zákonník práce síce

výslovne neustanovuje, že čerpanie dovolenky má byť určené ihneď po skončení materskej dovolenky,
otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky. Na druhej strane sa čerpanie nemá výrazne odkladať.
V zhode s názorom súdu prvej inštancie odvolací súd má za to, že ak sa strany nedohodnú inak, k čomu
v prejednávanej veci nedošlo, má čerpanie nadväzovať na skončenie materskej dovolenky, otcovskej
dovolenky a rodičovskej dovolenky s tým, že ak je návrat do práce určený na 6. decembra

2023 a dovolenka by sa nevyčerpala celá v príslušnom kalendárnom roku, pokračuje sa v čerpaní
dovolenky v ďalšom kalendárnom roku. Zákonník práce dokonca predvída situáciu, že zamestnanec,
ktorý sa vracia z materskej dovolenky, otcovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky, by si mal po
jej skončení dočerpať dovolenku. Tu odvolací súd len príkladmo uvádza, že ustanovenie § 48 ods. 4
písm. a) Zákonníka práce umožňuje ako výnimku z reťazenia pracovných pomerov na dobu určitú alebo

z hľadiska obmedzenia na 24 mesiacov použiť aj výnimku zastupovania zamestnanca počas dovolenky
bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku, otcovskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku.
Ak zamestnankyňa ohlási návrat do práce z rodičovskej dovolenky a zároveň si bude čerpať dovolenku,
až dňom dočerpania dovolenky pominie dôvod zastupovania a skončí sa pracovný pomer zamestnanca,
ktorý zastupuje takúto zamestnankyňu. Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd námietky žalobcu

týkajúce sa výkladu § 113 ods. 3 Zákonníka práce, trvania prekážky v práci na strane zamestnanca
ku dňu 31.12.2023, nedodržania 30-dňovej lehoty podľa § 113 ods. 2 posledná veta Zákonníka
práce za nedôvodné.

12. Rovnako pokiaľ žalobca namietal posudzovanie veci v rozsahu nevyčerpanej dovolenky za rok

2021, teda nad rámec skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre
nevyplatenie náhrady mzdy za dovolenku od 05.01.2023 do 21.12.2023, teda za dovolenku za rok 2022,
záver súdu prvej inštancie by zostal rovnaký, nakoľko žalovaná mala nevyčerpanú dovolenku z dôvodu
podľa § 113 ods. 3 Zákonníka práce za rok 2022, ktorú nemohla vyčerpať ani do konca roka 2023. Ak
žalobca žalovanej namiesto poskytnutia čerpania dovolenky vykazoval absencie, vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti porušil Zákonník práce.

13. Dynamika vzťahu medzi žalobcom a žalovanou ako zamestnávateľom a zamestnankyňou nie je
predmetom konania.
14. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o

náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolzaaplikácie§255ods.1CSPvychádzajúczozásadyúspechu.

15. Odvolací súd po zistení, že nebol naplnený žiadne z uplatnených odvolacích dôvodov, rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods.
1 CSP tak, že úspešnej žalovanej voči žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).