Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. apríl 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13C/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433521
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6122433521.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci

žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, D., v konaní zastúpeného Mgr. Ivan Bugri, advokát,
so sídlom Námestie SNP 23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
00 151 866, o zaplatenie 5 216,23 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovanýje povinný zaplatiťžalobcovi5216,23Eur,vlehote15dníodprávoplatnostitohtorozsudku.

Žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný

mu zaplatiť v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10. 10. 2022 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
5 216,23 Eur s príslušenstvom ako náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu,
ktorá mu bola spôsobená tým spôsobom, že od septembra roku 2019 do augusta 2022 nesprávnou resp.
neúplnou transpozíciou Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a to konkrétne do zákona
č. 315/2001 Z. z., za ktorú absolútnym spôsobom zodpovedá žalovaný, došlo k porušeniu jeho práv
vyplývajúcich z úniového práva teda konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Žalobou uplatnený nárok na

náhradu škody má v rámci slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom vychádza
z povahy škody, teda straty času odpočinku a s tým súvisiaceho porušenia práva na ochranu zdravia
súkromného a rodinného života, kedy je potrebné v slovenskom právnom poriadku použiť výkladové
pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy u fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 a nasledujúce
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody, ktorej
sa žalobou žalobca domáhal.
2. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú, pretože Smernica č. 2003/88/

ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
definované v článku 2 ods. 1, pod ktoré platí aj štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného
zboru, ktorého príslušníkom je aj žalobca. Žalovaný teda tvrdil, že žalobcovi z týchto dôvodov
nemohlavzniknúťškodavdôsledkunesprávnejtranspozícieprávnychpredpisovdoprávnehoprostredia
Slovenskej republiky. Žalovaný sa zároveň bránil tým spôsobom, že na jeho strane neexistuje vecná
pasívna legitimácia v spore.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie dôkazmi predloženými sporovými stranami a to výplatnými páskami

žalobcu za obdobie, kedy malo dôjsť k nemajetkovej ujme na jeho strane, výpismi z plánu služieb
z dochádzkového systému SAP, oboznámil sa so žalobou, písomnými vyjadreniami sporových strán
a vyjadrením na pojednávaní, pričom zistil tento skutkový stav:4. Žalobca je príslušník hasičského a záchranného zboru, kde vykonáva štátnu službu v hodnosti
práporčík, vo funkcii hasič – záchranár v čate „B“ na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného
zboru v Banskej Bystrici na hasičskej stanici Banská Bystrica, pričom prácu hasiča vykonáva od 01.

10. 2008, teda viac ako 14 rokov. Súd mal túto skutočnosť preukázanú z rozhodnutia o vymenovaní
do funkcie zo dňa 23. 09. 2008 a oznámením o výške a zložení platu zo dňa 26. 07. 2022. Pracovný
čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne, pričom pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po
ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ). Pracovné zmeny
v žalovanom období boli rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti.

Od 01. 01. 2022 je toto rozvrhnutie také, že 16 hodín prebieha výkon služby a 8 hodín služobnej
pohotovosti. Žalobca ďalej uviedol, že okrem určenej pohotovosti mu býva nariadená aj služobná
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ). Obe služobné pohotovosti
sa mu však nezapočítavajú do pracovného času a za určenú služobnú pohotovosť je odmeňovaný
náhradou vo výške 15 % služobného platu, resp. 30 %, ak je vykonávaná v dňoch služobného pokoja.
Žalobca uviedol, že pracuje na 3 zmeny, pričom každý tretí deň odslúži minimálne 24 hodín a následne

má dva dni voľna. Takto strávi mesačne v službách minimálne 240 až 264 hodín, pričom do tohto
rozsahu mu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Uviedol, že v období od septembra 2019 do decembra
2019 len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti odpracoval 220,68 hodín, od januára 2020 do
decembra 2020 600,10 hodín, od januára 2021 do decembra 2021 621,14 hodín a v období od januára
2022 do augusta 2022 422,13 hodín. Žalobca teda preukazoval, že za obdobie od septembra 2019 do

augusta 2020, t. j. od 01. 09. 2019 do 31. 08. 2022 odpracoval spolu 1 864,05 hodín určenej služobnej
pohotovosti, celkovo za toto žalované obdobie odpracoval 1 972,84 hodín služobnej pohotovosti určenej
a nariadenej, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od
septembra roku 2019 do augusta 2022 vrátane dosiahol 51,88 hodín týždenne.

5. Žalobca ďalej uvádza, že Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, ktorej cieľom je
zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Článok 6 písm. b) tejto Smernice, nazvaný
Maximálny týždenný pracovný čas, určuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
6. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/9 rozsudku Günter Fuß,

z ktorého vyplýva, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť
ich týždenného pracovného času, ktorá spolu s riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny
týždenný. Obdobne ohľadom pracovnej povinnosti Súdny dvor EÚ sa vyjadril aj vo veci C-437/05 J.
Vorel (pracovná pohotovosť lekárov na pracovisku) a vo veci C-397/01 Pfeiffer (pohotovosť lekárskych
záchranárov).ZrozhodnutiavoveciC-14/04vyplýva,žepokiaľpracovníkjepovinnýbyťfyzickyprítomný

na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby mohol poskytnúť služby, tieto jeho
povinnosti je potrebné považovať za výkon jeho pracovnej činnosti.
7. Do zákona o HaZZ č. 315/2001 Z. z. mala byť prebratá do jeho znenia citovaná Smernica. Zo žiadneho
jeho ustanovenia však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť ich služobného času, pričom ani v skutočnosti sa čas služobnej pohotovosti

nezapočítava do služobného času príslušníka. V tom spočíva rozpor tohto zákona s únijným právom,
konkrétne článkom 2 ods. 1 Smernice a citovanou judikatúrou Súdneho dvora.
8. Zákonník práce v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 ZoHaZZ

sa však na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby vzťahuje Zákonník práce, len ak
to výslovne ustanovuje tento zákon, pričom Zákonník práce na tento zákon v tomto smere nijakým
spôsobom neodkazuje.
9. Žalobca teda tvrdil a preukazoval, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keď priznáva
priamo jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Tento článok

predstavuje tiež pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
a ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas
a v tejto súvislosti výslovne stanovuje, že zahŕňa tento pracovný čas aj nadčasy.
10. V prípade, že článok 22 ods. 1 Smernice nebude prevzatý do vnútroštátneho práva, nemožno

v žiadnom prípade sa od neho odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide aj
vo veci samej, hoci aj so súhlasom dotknutého pracovníka (rozhodnutia vo veci C-397/01 až C-403/01).
11. Žalobca teda tvrdil, že z týchto rozhodnutí vyplýva taktiež jeho aktívna legitimácia priamo sa
domáhať náhrady škody voči členskému štátu, ktorá mu vznikla porušením únijného práva a naopakz uvedeného ustanovenia vyplýva vecná pasívna legitimácia žalovaného. Žalobca uvádzal, že v zmysle
judikatúry Súdneho dvora EÚ, a to najmä rozhodnutí C-46/93 a C-48/93, je potrebné priznať právo na
odškodnenie, ak porušenie je dostatočne závažné a existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením

a ujmou. Jedná sa pritom o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a výška náhrady musí
byť primeraná vzniknutej ujme.
12. Žalobca teda vychádzal z toho, že došlo k naplneniu predpokladov, kedy žalovaný je zodpovedný za
škodu, pretože mu škoda vznikla v dôsledku porušenia únijného práva a prejavovala sa stratou času na
odpočinok, na ktorý by mal inak nárok, ak by bol jeho týždenný pracovný čas maximálne 48 hodinový.

U požadovanej náhrady žalobca vychádzal analogicky zo znenia ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka a taktiež článku 19 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca poukázal na to, že v rozhodnom čase došlo
k porušovaniu jeho osobnostných práv ako je právo na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity,
ktoráspočívalanajmävporušeníprávanaprimeranúdobuodpočinkuakoajprávanasúkromiearodinný
život. Vzhľadom aj k charakteru jeho práce a potrebe regenerácie jeho fyzických a psychických síl,
možno jeho nárok posúdiť ako nárok na nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej má dôjsť v peniazoch.

Žalobca vychádzal pri určení výšky požadovanej náhrady z analógie iuris, ustanovenia § 122 ZoHaZZ
pre určenie primeranej náhrady spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých
táto ujma vznikla. Ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona upravuje odmenu za nariadenú
služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, pričom tieto hodiny služobnej
pohotovosti mu neboli započítavané do služobného času.

13. Primeraná náhrada predstavuje potom rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v ustanovení
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, ktorú obdržal a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného
zákona za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované obdobie. Žalobca poukázal
na to, že takáto výška náhrady je nielen primeranou, ale spĺňa aj satisfakčnú funkciu, ako aj preventívnu
a sankčnú. Má zabezpečiť aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušení práva a v danom

prípade sa nejedná sa pritom o mzdový nárok, ale o nárok na náhradu škody porušením únijného práva.
Spôsob výpočtu takejto náhrady nič nemení na jeho povahe alebo právnom titule.
14. Žalobca na základe týchto úvah vypočítal výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za
jednotlivé mesiace žalovaného obdobia, pričom vychádzal z údajov samotného žalovaného. Takýto
výpočet v konaní sporným nebol. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca si uplatnil nemajetkovú ujmu

za rok 2019, teda za obdobie od septembra 2019 do decembra 2019 sumu 519,47 Eur, za obdobie
od januára 2020 do decembra 2010 nemajetkovú ujmu vo výške 1 621,33 Eur, za obdobie od januára
2021 do decembra 2021 nemajetkovú ujmu vo výške 1 829,63 Eur a za obdobie od januára 2022
do augusta 2022 nemajetkovú ujmu vo výške 1 245,80 Eur. Celková výška náhrady škody potom vo
forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie od septembra roku 2019 do augusta 2022 teda pri

odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti v zmysle § 92 ods.1 ZoHaZZ v rozsahu 1 864,05
hodín predstavuje súhrne sumu vo výške 5 216,23 Eur, ktorého zaplatenie sa žalobca touto žalobou
domáhal.
15. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uvádzal, že Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 2 negatívne
vymedzuje svoj rozsah pôsobnosti, keď podľa citovaného článku sa neuplatňuje na odvetvia činnosti

zahŕňajúce určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, pod ktorý je možné subsumovať aj činnosť
hasičského a záchranného zboru. Poukázal v tomto smere na ustanovenie § 12 Zákona o civilnej
ochrane obyvateľstva č. 42/1994 Z. z., § 3 zákona č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona
č. 129/2002 Z. z., podľa ktorých hasičský zbor vykonáva zásahovú činnosť, okrem úseku ochrany pred
požiarmi, aj na úseku civilnej ochrany obyvateľstva pri výkone záchranárskych činností, na ktoré sa

Smernica nevzťahuje. Žalovaný poukázal na to, že je potrebné pre rozhodné obdobie, v ktorom je
uplatnená náhrada škody prihliadať aj na to, že uvedenom období bol od 25. 11. 2021 vyhlásený núdzový
stav, rôzne druhy karantény v dôsledku zabránenia šírenia nebezpečnej nákazy Covidu-19.
16. Žalovaný tvrdil, že na jeho strane neexistuje pasívna vecná legitimácia, keďže nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby

k pracovnoprávnym vzťahom zamestnanca. Transpozícia Smernice podľa žalovaného bola riadne
vykonaná do slovenského právneho poriadku vrátane zákona č. 315/2001 Z. z., čo je zrejmé z prílohy
č. 4 zákona pod bodom 6. V ustanoveniach § 85 ods. 1 a § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. je upravený
služobný čas hasičov ako aj služobná pohotovosť. Tieto nepopierajú, že služobná pohotovosť je výkon
štátnej služby, ale vystihujú formuláciu rozdiel medzi určenou a nariadenou služobnou pohotovosťou.

Žalovaný tvrdil, že u nariadenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2 zákona č. 351/2001 Z. z. ide
o pohotovosť vykonávanú v mieste výkonu štátnej služby, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej náhrady.
Zároveň poukázal na znenie článku 16 písm. b) a článku17 ods. 3 Smernice, ktoré pripúšťajú výnimku
zo stanoveného limitu pri dodržaní tam citovaných podmienok pri stanovení odlišného referenčnéhoobdobia ako 7 dní, 4 mesiace, prípadne 6 mesiacov alebo v prípade kolektívnej zmluve aj 12 mesiacov.
V ustanovení § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. je upravený limit dĺžky služobného času za kalendárny
rok v rozsahu 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil,

že mu vznikol nárok na náhradu škody, pretože počas služobnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný,
pričom sa však od neho nevyžaduje aktívna činnosť a nepreukázal teda primeranú snahu odvrátiť škodu,
či využiť všetky dostupné prostriedky pre svoju právnu ochranu.
17. Žalovaný poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C-742/19, podľa ktorého nič nebráni,
aby sa doba, ktorú príslušník strávi počas služobnej pohotovosti na svojom útvare a bezprostredne

nadväzuje na vykonanie služby v rámci rozvrhnutia služobného času, odmeňovala iným spôsobom,
ako doba štátnej služby, počas ktorej plní služobné úlohy. Žalovaný mal za to, že výpočty, ktoré
predložil žalobca na preukázanie výšky nemajetkovej ujmy, nepreukazujú túto výšku nemajetkovej
ujmy, pretože majú skôr charakter odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady
formou doplatku za sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm.
a) zákona č. 315/2001 Z. z. Z uvedeného dôvodu potom žalovaný vychádzal z toho, že sa v danom

prípade jedná o mzdový nárok a nie nemajetkovú ujmu. Výšku nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom
žalovaný považoval neprimeranú v porovnaní s výškou náhrad priznávanou obetiam trestných činov,
prípadne pri zásahoch do práva na rodinný život v dôsledku dopravnej nehody, pričom žalobca podľa
neho nepreukázal zásah do svojho súkromného rodinného života, prípadne zdravia, v takej miere,
ktorá by odôvodňovala požadovanú výšku náhrady vo forme finančného odškodnenia. Poukázal na

rozhodovaciu prax iných súdov v obdobných veciach, kde priemerná výška priznanej škody v obdobných
rozhodnutiach predstavovala sumu 1 000 až 2 500 Eur.
18. Žalobca na takéto tvrdenia reagoval tým, že záväzný výklad k pôsobnosti smernice 2003/88/
ES na hasičov podal Súdny dvor vo svojej judikatúre napr. v rozsudku v spojených veciach pod č.
C-397/01 až C-403/01, C-52/04. Článok 2 Smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 Smernice 93/104 sa

majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby
obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2 Smernice v zásade odporuje
prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas. Jediným
cieľom výnimky uvedenej v článku 2 ods. 2 bolo zabezpečenie činnosti služieb nevyhnutných na účely
ochrany, bezpečnosti, zdravia, verejného poriadku v závažných a mimoriadnych prípadoch. Prihliadnuc

na štandardnú činnosť, ktorú vykonávajú príslušníci HaZZ, je zjavné, že uvedená výnimka Smernice
sa na túto služobnú činnosť nevzťahuje. Primárne plnia hasiči iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre
civilnú ochranu.
19.Žalobcauviedol,žežalovanýjepasívnevecnelegitimovaný,pretožetakátovecnálegitimáciavyplýva
taktiež z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ pod č. C-46/93 a C-48/93, podľa ktorého zásada zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je
obsiahnutá v systéme zmluvy a to bez ohľadu na to, či k porušeniu došlo v dôsledku zákonodarnej,
súdnej alebo výkonnej moci. Žalobca pripojil výpis z plánu služieb z dochádzkového systému SAP za
žalované obdobie preukazujúci všetky odslúžené hodiny s presným rozpisom služobného času a jeho
rozdelením na čas výkonu služby a čas služobnej pohotovosti. Tieto údaje sú premietnuté do výplatných

pások a na základe nich mu bola vypočítavaná mzda. Celkový počet hodín služobnej pohotovosti
je údaj uvedený v každej výplatnej páske, pričom žiadna z týchto hodín sa mu nezapočítavala
do odpracovaného času. Žalovaný pokiaľ mal za to, že priemerný týždenný pracovný čas hasiča
predstavuje 47,84 hodín, je to absolútne v rozpore s realitou, pretože pri svojom výpočte na jednej strane
nezohľadňuje počet hodín, ktorý každý hasič odpracuje a na druhej strane zohľadňuje odpočítavať tie

hodiny, ktoré pri výpočte priemerného týždenného času priamo v Smernici sa zohľadňovať nemajú.
Takto vypočítaný priemerný služobný čas však prekračuje maximálny upravený v ustanovení § 85 ods.
2 ZoHaZZ a je vyšší, ako stanovuje aktuálna kolektívna zmluva (37,5 hodiny). Doby platenej dovolenky
a doby PN sa v zmysle článku 16 písm. b) Smernice do výpočtu priemerného týždenného pracovného
času nezahŕňajú, ako to nesprávne pri svojom výpočte urobil žalovaný. Žaloba tvrdil, že podstatou

sporu je to, že podľa žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza
k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže evidenčne formálne nie je prekračovaný maximálny 48-
hodinový týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť je však považovaná za výkon štátnej služby,
čo nie je sporné. Vzhľadom na uvedené mal za to, že článok 2 ods. 1 Smernice nebol správne
transponovaný do ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť vykonávaná hasičmi nie je považovaná za

pracovný čas, čo je v rozpore s predmetným článkom smernice ako aj s citovanou judikatúrou Súdneho
dvora. Vo vzťahu k nedostatočnej transpozícii Smernice žalobca poukázal na viac než 70 právoplatných
rozhodnutí súdov v obdobných veciach, ktoré túto skutočnosť konštatovali. Mal za to, že právna úprava
obsiahnutá v zákone o HaZZ bola prijatá práve v snahe obísť článok 6 písm. b) Smernice s vedomím, žetouto úpravou bude priamo porušovaná Smernica v časti upravujúcej maximálny týždenný pracovný čas.
K nezapočítavaniu pracovnej pohotovosti do služobného času očividne dochádza práve z dôvodu, aby
formálnenebolaporušovanáSmernicavlimitetýždennéhopracovnéhočasu.Článok17ods.1Smernice

sa na príslušníkov hasičského zboru vôbec nevzťahuje, čo je zrejmé už aj z textu tohto ustanovenia.
20. Žalobca ďalej tvrdil, že právny názor Súdneho dvora EÚ vo vzťahu veci C-46/93, na ktorý poukazoval
žalovaný, podľa ktorého vnútroštátny súd má skúmať, či poškodená osoba prejavila snahu s cieľom
odvrátiť škodu, alebo ju obmedziť, žalobca uviedol, že tento názor korigoval Súdny dvor v rozsudku
Günter Fuß, podľa ktorého pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v pracovnoprávnom vzťahu

a je nutné zabrániť, aby ho zamestnávateľ mal možnosť v jeho právach obmedzovať. Ďalej tam bolo
uvedené, že nemožno považovať za primerané od pracovníka, ktorému zamestnávateľ porušil jeho
práva priznané v článku 6 písm. b) Smernice, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady
škody najskôr podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi. Žalobca spolu s kolegami opakovane poukazoval
na dlhoročné prekračovanie maximálneho pracovného času, rovnako aj ich odborová organizácia,
no bezúspešne. K odstráneniu tohto protiprávneho stavu dosiaľ nepomohli ani právoplatné súdne

rozhodnutia v obdobných veciach, ani to, že tento stav je predmetom prešetrenia na pôde Európskej
komisie. Žalovaný pritom nijako nespochybnil, že žiadna z hodín, ktorú žalobca odslúžil, sa mu
nezapočítavala do celkového počtu odpracovaných hodín. Už aj tým porušil článok 2 ods. 1 Smernice.
21. Žalobca poukázal na tú skutočnosť, že podstatou jeho žaloby nie je to, že bol za výkon služobnej
pohotovosti odmeňovaný neprimerane nízkou odmenou za služobnú pohotovosť, ale predmetom sporu

jenáhradaškodyzaporušeniejehoosobnostnýchprávvymedzenýchvžalobeporušenímčlánku6písm.
b) Smernice prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času. Žalovaný podľa jeho tvrdenia
teda vytvoril zjavne a vedome protiprávny stav, v ktorom približne tretina z celkového času, ktorý hasič
strávi v práci, sa nepovažuje za pracovný čas. V jeho prípade za žalované obdobie je to spolu 1 864,05
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú síce strávil v práci, ale žalovaný ju za odpracované obdobie

nepovažuje. Tým, že odpracuje pravidelne viac, než maximálne prípustných 48 hodín týždenne, ale
zároveň sa mu to nezapočítava do služobného času, je naďalej porušovaný aj článok 2 ods. 1 Smernice.
Žalobcatvrdil,ževýškanemajetkovejujmyzohľadňuje,zaakýchokolnostíkporušeniuprávdošloaspĺňa
zároveň aj satisfakčnú funkciu. S týmto spôsobom výpočtu výšky jeho nároku sa opakovane v celom
rozsahu stotožnili súdy v prvej inštancii ako aj odvolacie súdy a považovali ho za primeraný.

22. Žalobca osobne na pojednávaní potom uviedol, že takéto prekračovanie pracovného času má vplyv
najehorodinnýživot,najmävtomzmysle,ževeľačasutrávimimodomova,kedyjestálevpráci,čomuje
vyčítané zo strany manželky a rodiny jeho častá neprítomnosť v domácnosti vedie k nezhodám v rodine,
pričom takáto skutočnosť podľa jeho tvrdenia už niekoľkokrát smerovala aj k rozvodu manželstva.
Žalobca ďalej uviedol, že jeho deti navštevovali záujmové krúžky, ktoré v súčasnej dobe už nenavštevujú

z toho dôvodu, že nebolo možné zabezpečiť im dopravu na tieto krúžky a ich odvoz späť, kedy syn
navštevoval krúžok kreslenia, kde chodil dva roky a následne bo takýto jeho krúžok zrušený práve z toho
dôvodu, že nemal na neho zabezpečený odvoz. Žalobca ďalej uviedol, že jeho dcéra chodila na tanečný
krúžok, v súčasnej dobe už tento nenavštevuje taktiež z dôvodu, že z jeho strany nebolo možné, aby
jej zabezpečil prítomnosť na takomto krúžku. Jeho neprítomnosť v domácnosti potom spôsobuje aj to,

že manželka v rámci domácnosti taktiež potrebuje určitú pomoc, ktorú sa snaží riešiť prostredníctvom
telefónu, ale niekedy sa to vyriešiť bez jeho osobnej prítomnosti v domácnosti nedá. Toto spôsobuje
teda napätú atmosféru v rodine a medzi nimi potom v rodine vznikajú hádky.
23. Súd na základe vyššie uvedeného potom konštatuje, že predmetom sporu je nárok žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy, ktorá predstavuje škodu vzniknutú v dôsledku porušenia práv Európskej

únie a to konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ZoHaZZ. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že
sporonáhraduškodyzdôvoduporušeniaúnijnéhoprávapatrídoprávomocisúdu,keďževpodmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom

konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o tomto nároku. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu, keď
článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť na ochranu
zdravia pri organizácii pracovného času.

24. Z uvedených dôvodov potom súd konštatuje, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaným
subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí
hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom je žalobca. Zároveň sa jedná aj o štátny orgán, do
kompetenciektoréhospadáprávnaúpravapostaveniaorganizácieariadeniahasičskéhoazáchrannéhozboru. Ministerstvo vnútra je potom zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc EÚ do slovenského
právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii
pracovného času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

25. Súd vychádzal z toho, že základ nároku žalobcu je daný, pretože uvedená smernica sa vzťahuje aj
na žalobcu, pretože aj služobná činnosť žalobcu patrí o pôsobnosti uvádzanej smernice.
26. Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu(ďalejlen„Smernica“),bod1.ustanovujeminimálnepožiadavky
na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

Podľa bodu 2. sa táto smernica vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Podľa bodu 3. sa smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku
2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

27. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,
kultúru, voľný čas atď.).

Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.

28. Súd na námietku žalovaného o tom, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer
žalobcu zdôvoduplneniaúlohcivilnejochrany,súduvádza,žesmernicadefinujesvojrozsahpôsobnosti
na všetky odvetvia a činnosti – verejné a súkromné a tak ako to vyplýva z bodu 2 prvého pododseku
článku 2, predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky

vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany.

29. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný
na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto

smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie.

30. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco.
Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej
ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité

osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na
prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je
možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia
úlohprizdolávanípožiarovzahŕňaajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,najmäpriposkytovaní

priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych
udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých
podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu
v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,
ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany

zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2
v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj
skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/
ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od
jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3 písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/

ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8
a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora
C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS, ako
aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávanézásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej,
obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice v zásade bráni
prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa

aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti
a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná smernica musí uplatňovať na
činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to,
či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď

zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4/ bod 6/ preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver,
že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

31. Ďalšou námietkou žalovaného vo vyjadrení je, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť

škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle
platných právnych predpisov. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal
uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vzniesol námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie.

32. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa

čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

33. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v

prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva
sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať
normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti
spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy
alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu
v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto

vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy
a prostriedkov.
Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt
(vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom

stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti
(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicoumôžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné

a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
Súdneho dvoru vo E. E. F.; vo veci C 152/84 G. E. B. H. B. I. H. I. H.; vo veci C 8/81 Becker; vo veci
C 148/78, D. G. v. J. K.) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval
smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie

priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b)
nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d)
nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo).

34. Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom
verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale

aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány,
ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na
tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry
Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody
od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď

komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel
interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho
systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.

35. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie
v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou
priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody.
Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka
jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t. . aj v prípade, ak porušenie komunitárneho

práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. Bola potom daná vecná
pasívna legitimácia žalovaného v spore.

36. Ďalšou námietkou žalovaného bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že dotknutá smernica nebola
do právneho poriadku Slovenskej republiky transformovaná správne. Žalovaný uvádzal, že úprava

v zákone o HaZZ neodporuje dotknutej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je zohľadnená aj
v zákone o HaZZ S touto námietkou sa súd nestotožnil a to z týchto dôvodov :

37. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a

vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

38. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

39. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších

predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

40. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostrednenadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

41. Podľa§92ods.1ZoHaZZ,služobnýúradurčujepríslušníkovislužobnúpohotovosťvštátnejslužbev
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Podľa ods. 2, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch
nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času

a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom
určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

42. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v

kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

43. Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí
služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za
zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok

za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach
s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2,
služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5,
príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí
peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení

pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

44. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30%,
a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za vykonávanie

štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na poskytnutí
náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od skončenia
tejto služby.

45. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,

patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

46. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje

Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

XX. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §
136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5

a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.48. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

49. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku
a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá
sa považuje za pracovný čas.

50. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),

zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

51. Žalovaný tvrdil, že štát prebral Smernicu do zákona o HaZZ správne. Podľa ustálenej judikatúry
súdneho dvora v zmysle článku 2, ods. 1 smernice je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či
sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a má mu byť k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby.

Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku.
V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98).

52. Zákon o HaZZ by mal byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. zákona

o HaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia § 193 zákona sa na služobný
pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník
práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však na pomery zákona o

HaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času Z výpovede žalobcu, ním
predložených listinných dôkazov ako aj zo stanoviska žalovaného vyplýva, že čas služobnej pohotovosti,
pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva
rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6

umožňuje aplikovať zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby,
len ak to výslovne ustanovuje zákona, pričom v § 193 Zákona o HaZZ nie je odkaz na ustanovenie
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej
pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času. Poukazoval na rozhodnutie Súdneho
dvora. Súd však uvádza, že žalovaným citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej pohotovosti, o ktorú

sa v prejednávanej veci nejedná.

53. Zákon o HaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je
k dispozícii služobnému úradu. Zároveň zákon obsahuje legálnu definíciu pojmu výkon štátnej služby
ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz

alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Definuje úkony v priamej
súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej
službyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Služobnúpohotovosť
však zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ustanovenia § 86 Zákona
o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej
služby a výkonu služobnej pohotovosti, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného
príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe,
ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ustanovenia § 122 ods. 3 Zákona

o HaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby
(„výjazd“), až takéto vykonávanie je štátnou službou.54. Podľa článku 2, ods. 1 a ods. 2 Smernice pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je
potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval v

rámci rozhodnutí, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý
treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie
životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2, ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas
ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti“. V rámci rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské

štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb,
odchýliťodsúborupovinnostívyplývajúcichzustanovenísmernice,vrátanepojmov–pracovnýčasačas
odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15 Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty
ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici.
Z iného rozhodnutia súdneho dvora vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice (rozsudok Súdneho dvora z 3.10.200 vo veci Simap
C-303/98, rozsudok Súdneho dvora z 9.9.2003 C-151/02). Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské
štátny nemôže jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b/ smernice tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného je

potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi – príslušníkovi HaZZ
služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6, písm. b/ smernice.

55. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v tomto prípade príslušníkov HaZZ neprijala
doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov
HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6, písm. b/ smernice.
Argumentácia žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť

žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii miesto na oddych a teda v prípade ak nie je nariadený
služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho
významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, túto nemôže opustiť,
musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní
pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné

činnosti, nemôže byť na ťarchu zamestnanca. Súd poukazuje na to, že proti žalovanému sú už dlhšiu
dobu vedené obdobné spory, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu, ale nepredložil žiadne
rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do znenia zákona
o HaZZ.

56. Čo sa týka potom požadovaného nároku žalobcu na náhradu škody, Súdny dvor judikoval
vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri
podmienky: 1./ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí

toho ktorého vnútroštátneho súdu.

57. Podľaustanovenia§11Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“),fyzickáosobamáprávonaochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.

58. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.59. Podľa ustanovenia § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj
účelom im najbližšie.

60. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

61. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú
v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že

spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. Náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv.

62. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní

komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa
s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné
analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e)
Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl.
40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane
rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj
v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica

89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb
z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám.
Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí
poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe

uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času.

63. Na základe dokladov predložených žalobcom mal súd za preukázané, že pri nariadení pracovnej
pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo u žalobcu k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa v rozhodnom období (september 2019- august 2022). Súd

vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 2 a 6
písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho
základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako
aj práva na vedenie súkromného rodinného života.

64. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej
satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca.
V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri
služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho

poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného
do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnejpraxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom

možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva
sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len
morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenie vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej

práci si aj primerane odpočinúť. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti
nie je súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru ( 14
rokov ) skracoval čas odpočinku, v ktorom sa mohol venovať svojim záľubám, rodine a iným aktivitám.
Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej
súvislosti s porušením komunitárneho práva.

65. Na základe uvedeného súd mal za to, že základ nároku žalobcu je daný.

66. Žalovaný namietal aj výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za
neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v

tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na
úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§11 a nasledujúce OZ)
a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko

späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v
tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť

a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí

jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.
Súd sa stotožnil so žalobcom v tom, že v danom prípade má byť náhrada škody nielen primeranou, ale

má spĺňať aj satisfakčnú funkciu, ako aj preventívnu a sankčnú. Má zabezpečiť aj generálnu prevenciu
pred pokračovaním v porušení práva.

67. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej

úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný od1.7.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy
je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

68. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 občianskeho zákonníka súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohľadňujúc pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ

prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej

pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

69. V období september 2019 – august 2022 odpracoval žalobca pri odpracovaných hodinách určenej

služobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZ1864,05hodín,zaktoréobdobiesadomáhalzaplatenia
žalovanej sumy 5 216,23 Eur ako náhrady vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto sumu vypočítal
ako odmenu, ktorú mu priznáva zákona ako pri nariadenej služobnej pohotovosti postupom uvedeným
pod bodom F žaloby, jej bodom 36 až 39.

70. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že „tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a predstavuje skôr
výpočet odškodnenia vo forme vyplatenej primeranej peňažnej náhrady vo forme doplatku zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa ustanovenia § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z.,“ z tohto vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že by spochybňoval údaje uvedené v týchto

tabuľkách nachádzajúcich sa v žalobe žalobcu ktoré boli podkladom pre výpočet žalovanej sumy.

71. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považoval ho za
primeraný s poukazom na zásah do rodinného života žalobcu, jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná
suma zodpovedá odmene, ktorú by dosiahol pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného

času. Je potrebné zdôrazniť, že zo strany žalovaného neboli namietané jednotlivé vyčíslenia počtu
hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac, hodinová sadzbu, rozdiel percentuálny v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 1 a 2 Zákona o HaZZ. Nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou
čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle
ustanovení zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období

vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil. Uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru

súdu by ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení žalobcu.

72. Námietka žalovaného v priebehu konania bola smerovaná aj na povinnosť žalobcu upozorniť
nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma.
Rovnako mal podľa žalovaného žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť z

dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda neprejavil podľa žalovaného primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah tým, že nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.
V tejto súvislosti súd rovnako ako žalobca poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora, predovšetkým
na rozsudok vo veci Günter Fuß C-429/09 zo dňa 25.11.2010. Jedná sa o rozhodnutie týkajúce sa
pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a

jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové
zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou.
Išlooskutkovoaprávneidentickúvecakábolapredmetomtohtosporu.Vprípadeporušeniaustanoveniapráva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok,

že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie
takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby
boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by
znamenalospochybnenieprávananáhraduškody,ktorémázákladvprávnomporiadkueurópskejúniea
povinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavaniebeztoho,abyjumohlipreniesťnajednotlivcov.

73. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalobcovi priznal plnú sumu, ktorú požadoval titulom náhrady
nemajetkovej ujmy s tým, že spôsob a výška určenia sa súdu javili ako spravodlivé a najbližšie
k vyčísleniu náhrady za služobnú pohotovosť vykonávanú nad rozsah ustanoveného týždenného
pracovného času, v tom ktorom kalendárnom roku.

74. Súd na základe vyššie uvedeného právneho názoru potom vo veci vyhlásil rozhodnutie dňa 25. 01.
2024, v ktorom žalobcovi v celom rozsahu vyhovel.

75. Na odvolanie žalovaného vo veci rozhodoval odvolací súd, ktorý svojím uznesením zo dňa 29. 11.

2024 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 13C/44/2023 z 25. 01.
2024 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

76. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu potom vyplynulo, že odvolací súd dospel k záveru,
že je odvolanie vo veci podané žalovaným dôvodné, pretože súd prvej inštancie v tomto rozhodnutí

sa nezaoberal a nevysporiadal s námietkou premlčania žalobcom uplatneného práva, ktorú námietku
žalovaný vzniesol počas prvoinštančného konania v písomnom vyjadrení zo dňa 30. 08. 2023.

77.Súdvďalšomkonaníposúdilvznesenúnámietkupremlčaniazostranyžalovanéhovočiuplatnenému
nároku žalobcu, pričom je potrebné v danej súvislosti konštatovať, že uplatnený nárok žalobcom

v uvedenej sporovej veci premlčaný nie je. K uvedenému záveru súd dospel tak, že vychádzal
z tvrdeného preukázaného skutkového stavu za pomoci aplikácií ustanovení § 101 Občianskeho
zákonníka tak, že nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil
podľa § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobností. Právo na
náhradunemajetkovejujmyvpeniazochjeprávommajetkovejpovahy,ktorésapremlčujevovšeobecnej

trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri
náhrade za nemateriálnu ujmu je viazané na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu
dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie, teda od septembra roku 2019 až do
augusta roku 2022, tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm.b) smernice.

Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti
mzdy za kalendárny mesiac vždy 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca si uplatnil
nárok počnúc splatnosťou služobného platu mzdy za mesiac september roku 2019, kedy o rozsahu
prekročenia maximálneho týždenného pracovného času ako aj o výške prípadnej adekvátnej náhrady za
nezapočítané hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti sa dozvedel a to v deň splatnosti služobného

platu za tento mesiac, ktorá nastala dňom 10. 10. 2019. Pokiaľ žalobu žalobca podal a doručil súdu
elektronicky dňa 10. 10. 2022, podal žalobu v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka a teda ani jeden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace
premlčaný nie je.

78. Súd zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi ako strane sporu v konaní v plnom rozsahu
úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý úspešný v konaní nebol a právo
nanáhradutrovkonanianemal,atovrozsahu100%,vzmysle§255ods.1CSPvspojenísustanovením
§262ods.1CSP,pričomovýškebuderozhodnutésamostatnýmuznesenímspoukazomnaustanovenie
§ 262 ods.2 CSP.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho
písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie
je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č.
233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.