Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/97/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5121201700
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5121201700.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej
a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D., štátny občan SR, 2/ E. F., G. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom H. XXX/XX, XXX XX I., štátna občianka SR, žalobcovia obidvaja zastúpení spoločnosťou:
Attorneity Legal s.r.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava – mestská časť Ružinov,

IČO: 54 912 989, proti žalovanému: TnC II, a.s., so sídlom Poštová 1, 010 08 Žilina, IČO: 50 936 166,
zastúpenému spoločnosťou: Šoltýs & Korniet, s.r.o., so sídlom Račianska 69,
831 02 Bratislava, IČO: 36 869 694, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41C/14/2021-430 zo dňa 26.05.2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 41C/14/2021-430 zo dňa 26.05.2022 zrušuje a vec vracia súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že podiel 1 na nehnuteľnosti pôvodne evidovanej v
pozemkovej knihe pre kat. úz. B. v pozemnoknižnej vložke (ďalej aj „v PK vložke“) č. XX ako PKN parcela
č. 1799, zodpovedajúcej časti novovykomasovanej parcely č. 4517/1, pôvodne vo výmere
5573 m2, rovnajúcej sa dnešnej parcele č. 4524/20 o výmere 3094 m2 a podiel 1 na nehnuteľnostiach
pôvodne evidovaných v pozemkovej knihe pre kat. úz. B. v PK vložke č. XX ako PKN parcela č. 1650 pri

komasácii označených ako parcely č. 1650/a a č. 1650/b, rovnajúce sa novovykomasovaným
parcelám č. 4517/2 a č. 4517/3, a rovnajúce sa dnešným parcelám č. 4524/21 o výmere
53 m2, a č. 4524/22 o výmere 53 m2, ktoré boli odčlenené geometrickým plánom č. 36/2020 z parcely
registra CKN č. 4524/1, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 5635 m2, vedenej príslušným Okresným
úradom v Žiline, katastrálnym odborom na liste vlastníctva (ďalej aj „LV“)
č. XXXXX pre kat. úz., obec a okres B., ktorý geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto

rozhodnutia, patria do dedičstva po J. K., G. F., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy
bytom J., okres L. (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia majú voči žalovanému
spoločne a nerozdielne nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.).
2.Vdôvodochsvojhorozhodnutiauviedol,žežalobcoviasažaloboupodanou naokresnom
súde dňa 26.02.2021 domáhali voči žalovanému určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v bode 1. tohto

rozhodnutia (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“) patria
dodedičstva poJ.K.,G.F.,nar.XX.XX.XXXX,zomrelejXX.XX.XXXX,naposledybytomJ.,H.L.,pretože
vlastnícke právo poručiteľky k sporným nehnuteľnostiam až do jej smrti zostalo zachované.
3. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že J. K. počas svojho života sporné pozemky PKN parcely č.
1799 a č. 1650, zapísané v PK vložke č. XX pre kat. úz. B., až do ich výkupu v roku 1951 vlastnila
v spoluvlastníckom podiele 1. V priebehu konania zostala medzi stranami sporná iba otázka platnosti

výkupu sporných nehnuteľností výmerom o výkupe vydaným JNV Žilina č. M. dňa 08.05.1951 (ďalej
aj „výkupový výmer zo dňa 08.05.1951“) v spojení s rozhodnutím KNV v Žiline, poľnohospodárskehoodboru zn. M.-XXX/XXXX zo dňa 04.06.1951 (ktoré okresný súd označil v napadnutom rozhodnutí ako
„výkupový výmer z 04.06.1951“ – poznámka odvolacieho súdu).
4. Podľa výmeru o výkupe vydaného JNV Žilina č. M. dňa 08.05.1951 čsl. štát vykúpil J. K. nehnuteľnosti

PK vložke č. XX parcely č. 1799 a č. 1650, ktoré boli v komasačnom hárku XXXX v celkovej výmere
3,2387 ha. Tieto nehnuteľnosti boli následne prebraté čsl. štátom do vlastníctva dňa 06.02.1952 a J. K.
boli ponechané nehnuteľnosti v časti o výmere 731 m2. J. K. bola vlastníčkou nehnuteľnosti parcely č.
4517/1 o výmere 5573 m2, parcely č. 4517/2 o výmere 53 m2 a parcely č. 4517/3 o výmere
53 m2 v komasačnom hárku XXXX v podiele 1. Proti výkupovému výmeru zo dňa 08.05.1951 podala

J. K. dňa 28.05.1951 odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím KNV v Žiline, poľnohospodárskeho odboru zn.
M.-XXX/XXXX
zo dňa 04.06.1951 zamietnuté (č.l. 224 spisu). Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho orgánu už
odvolanie nebolo prípustné. Uvedené druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu bolo doručené
Okresnému súdu v Žiline dňa 08.06.1951. V PK vložke č. XX pre kat. úz. B. (je pod poradovým číslom
27. poznámka: „Došlo dňa 18.05.1951 L. XXX - XXX na pozemky pod r.č. X - X, X -

X, XX-XX podľa výkupového výmeru JNV Žilina č. M. dňa 08.05.1951 podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/1948
Sb. sa poznamenáva Výkup pre čsl. štát.“
5. Prvoinštačný súd skúmal, či výmer o výkupe vydaným JNV Žilina č. M. dňa 08.05.1951 (ďalej aj
„ výkupový výmer zo dňa 08.05.1951“) v spojení s rozhodnutím KNV v Žiline, poľnohospodárskeho
odboru zn. M.-XXX/XXXX zo dňa 04.06.1951, nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Ku dňu

18.05.1951 už zápis v pozemkovej knihe nemal konštitutívne účinky, keďže tento mal po 01.01.1951
v zmysle zákona č. 141/1950 Sb. (Občiansky zákonník) už len deklaratórny charakter. Prechod
vlastníckeho práva na čsl. štát tak zakladalo platné a právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu.
6. Podľa názoru okresného súdu preukázanie doručenia rozhodnutí štátnych orgánov, ktorými naviac
nastal prechod vlastníckeho práva z fyzickej osoby, je nutné bez ohľadu na to, koľko rokov od prechodu

vlastníckeho práva uplynulo. O platnosti prechodu vlastníckeho práva na štát nemôžu existovať žiadne
pochybnosti. Vlastnícke právo je nepremlčateľné. Nemožno poskytnúť ochranu vlastníckemu právu
nadobudnutému v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi a nemožno sa dovolávať právnej istoty
tam, kde bol pri prechode či prevode vlastníckeho práva porušený, resp. obídený zákonný postup.
Žalovaný bol preto v tomto spore povinný preukázať, že výmer o výkupe vydaným JNV Žilina č.

M. dňa 08.05.1951 (ďalej aj „ výkupový výmer zo dňa 08.05.1951“) v spojení s rozhodnutím KNV
v Žiline, poľnohospodárskeho odboru zn. M.-XXX/XXXX zo dňa 04.06.1951, nadobudli právoplatnosť
a vykonateľnosť. V zmysle negatívnej dôkaznej teórie žalobcovia totiž nemohli dokazovať negatívnu
skutočnosť, t.j. že označené rozhodnutia správnych orgánnov neboli J. K. doručené. Dôkazné bremeno
na preukázanie právoplatnosti výkupu, na základe ktorého mal čsl. štát nadobudnúť vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam, zaťažovalo v spore žalovaného, t.j. na tom, kto má nehnuteľnosť vydať.
7. V danej súvislosti okresný súd citoval ustanovenia ust. § 33 ods. 1 a 2, § 71 ods. 1 a 2, § 90 ods.
1 a § 91 ods. 1 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. (nesprávne označeného ako zákon – poznámka
odvolacieho súdu) o řízení ve věcech náležejících do působnosti politických úřadů (správní řízení),
z ktorých vyplývala povinnosť správnych orgánov vyššie označené rozhodnutia doručiť J. K., s čím je

spojený dôsledok nadobudnutia ich právoplatnosti a vykonateľnosti. Doručenie týchto administratívnych
rozhodnutí menovanej však v konaní nebolo preukázané, či už doručenkami podpísanými adresátom
alebo ich rovnopisom rozhodnutia opatreným doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Nesporné však
v tomto spore bolo, že J. K. dňa 28.05.1951 podala voči výkupovému výmeru z 08.05.1951
odvolanie. Z uvedeného preto okresný súd (nepriamym dôkazom) vyvodil záver, že toto rozhodnutie

sa dostalo do jej dispozičnej sféry. Doručenie však už nebolo vôbec preukázané pri druhostupňovom
rozhodnutí zo dňa 04.06.1951. Z pozemkovej knihy vyplýva, že k zápisu výkupu došlo dňa 18.05.1951.
Žiadosť o zápis výkupu došla Okresnému súdu až dňa 08.06.1951, teda až po vykonaní poznámky
výkupu. S poukazom na ust. § 10 ods. 2, 3 zákona č. 46/1948 Sb. o nové pozemkové reformě (trvalé
úpravě vlastnictví k zemědělské

a lesní půdě) a § 7 ods. 1 vyhlášky č. 1447/1948 Ú.l.l., kterou se provádějí některá ustanovení zákona
o nové pozemkové reformě, citovaných v napadnutom rozhodnutí je nepochybné,
že zápis v pozemkovej knihe o výkupe predmetných pozemkov zo dňa 18.05.1951 nebol v súlade
so zákonom, keďže tento bol vykonaný na základe rozhodnutia o výkupe zo dňa 18.05.1951, ktoré
v predmetný deň ešte nebolo v dôsledku podaného odvolania zo dňa 28.05.1951, (o ktorom rozhodol

odvolací správny orgán až dňa 04.06.1951) právoplatné. Doručenie rozhodnutia odvolacieho
orgánu zo dňa 04.06.1951 nebolo v konaní jednoznačne preukázané, a to ani nepriamo iným vhodným
spôsobom. Doručenky, ktoré žalovaný predložil do spisu podľa v nich vyznačených dátumov, nesúvisia
s rozhodnutím druhostupňového orgánu zo dňa 04.06.1951. Skutočnosť, že na adrese J. K. L. XX J.K. preberala iné zásielky, sama osebe nepreukazuje aj doručenie rozhodnutia odvolacieho orgánu zo
dňa 04.06.1951 tak, ako tvrdil žalovaný. Vzhľadom na deň zápisu poznámky o prechode vlastníckeho
práva na čsl. štát (18.05.1951), t.j. pred vydaním rozhodnutia o podanom odvolaní dňa 04.06.1951 a

pred dôjdením žiadosti o zápis obidvoch rozhodnutí na Okresný súd v Žiline dňa 08.06.1951 je zrejmé,
že dobové orgány vykonali predmetný zápis do pozemkovej knihy bez toho, aby počkali na rozhodnutie
o odvolaní J. K. zo dňa 28.05.1951. Ani zo zápisu v pozemkovej knihe tak nemožno nepriamo usúdiť,
že by rozhodnutie o odvolaní zo dňa 04.06.1951 bolo J. K. doručené. Len v prípade, ak by k zápisu
do pozemkovej knihy došlo až po 04.06.1951, bolo možné nepriamo z toho vyvodiť záver o doručení

výkupového výmeru zo dňa 04.06.1951 J. K.. Zo zápisu v pozemkovej knihe skôr
vyplýva záver, že dobové orgány sa podaným odvolaním, doručovaním rozhodnutia zo dňa 04.06.1951
a jeho právoplatnosťou pri zápise žiadosti o jeho zápis ani nezaoberali. Ak teda nebolo preukázané
doručenie druhostupňového rozhodnutia zo dňa 04.06.1951, nemohla nastať právoplatnosť
a vykonateľnosť tak výmeru o výkupe zo dňa 08.05.1951, ako aj rozhodnutia o odvolaní
zo dňa 04.06.1951. Rovnako nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že ak J. K. prevzala opravný

(vyvlastňovací) výmer zo dňa 03.04.1952, ktorý sa týkal vyvlastňovacieho konania, že by sa z obsahu
tohto výmeru dozvedela aj o predmetnom výkupe a výkupových výmeroch, v dôsledku čoho by bola
splnená podmienka doručenia výkupových výmerov. Táto skutočnosť totiž doručenie rozhodnutia zo dňa
04.06.1951 vôbec (ani nepriamo) nepreukazuje, t.j., že by sa dostalo do dispozičnej sféry
J. K.. Čsl. štát preto nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo k PKN parcelám č. 1799 a č. 1650

zapísaným v PK vložke č. XX pre kat. úz. B..
8. Zároveň nesporným medzi stranami sporu zostalo i to, že vyvlastňovacie konanie pozemku
zapísaného v PK vložke č. XX parcely č. 1799 vo vlastníctve J. K. v 50. rokoch 20. storočia bolo z dôvodu
jej predchádzajúceho výkupu výkupovým výmerom zo dňa 08.05.1951 zastavené. Túto skutočnosť
preukazuje i listinný dôkaz pod názvom Vyvlastňovanie - pripomienka k výmeru M. XXX/XXXX zo dňa

08.09.1951 a tiež opravný výmer zo dňa 29.05.1952 (č.l. 59 spisu). Z rovnakého dôvodu nemohol byť
predmetný majetok J. K. vyvlastňovaný ani následne v 70. rokoch 20. storočia (konkrétne rozhodnutím
MsNV v Žiline č.k. N. XXX O. XXXX/XX-XXX zo dňa 20.09.1979).
9. Okresný súd tiež zdôraznil, že neposudzoval vecnú správnosť výkupového výmeru zo dňa
08.05.1951 a rozhodnutia o odvolaní zo dňa 04.06.1951 ako správnych aktov, pretože neskúmal, či

na vydanie týchto výmerov boli splnené podmienky a neskúmal ani ich zákonnosť. Predmetom jeho
skúmania bola len skutočnosť, či tieto výkupové výmery nadobudli právoplatnosť. Zároveň sa nejedná o
nulitnéprávneakty,keďžetietorozhodnutiabolivydanépríslušnýmidobovýmiorgánmi,ktoráskutočnosť
ani nebola sporná.
10. Ak teda čsl. štát platne nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam od J. K.,

ktorá zostala aj ku dňu svojej smrti ich (spolu)vlastníčkou, čsl. štát nemohol tieto nehnuteľnosti následne
platne prideliť iným subjektom a vlastnícke právo k nim nemohla od čsl. štátu platne nadobudnúť ani iná
osoba, t.j. žalovaný, v zmysle zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má. Na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v
prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (pozri

napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021). Žalovaný preto
nemohol platne kúpnou zmluvou v roku 2020 nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným pozemkom.
11. Čsl. štát nemohol byť ani v dobrej viere presvedčený o jeho vlastníckom práve, keď mu muselo
byť zrejmé, že v prípade výkupu nebol dodržaný obvyklý postup a vtedy platné právne predpisy.
Prípadná dobromyseľnosť čsl. štátu v tom, že platne nadobudol vlastnícke právo k predmetným

pozemkom a s týmito mohol ďalej platne nakladať a disponovať (prideliť) nemohla byť tak založená
na okolnostiach objektívne nasvedčujúcich jeho vlastníctvu. Rovnako bola spochybnená prípadná
dobromyseľnosť žalovaného pri nadobúdaní vlastníckeho práva k predmetu sporu. Žalovaný mal totiž
v čase nadobudnutia vlastníckeho práva (2020) vedomosť o uplatnených reštitučných nárokoch iných
bývalých vlastníkov k sporným pozemkom v iných spoluvlastníckych podieloch s niektorými

bol i v súdnom spore v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 46C/68/2020. Ochranu
skutočného vlastníka zaručovanú zásadou „nikto nemôže nadobudnúť viac práv, než sám má“ možno
prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je
nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne a podľa práva
nadobudol. V posudzovanej veci okresný súd túto výnimočnosť vzhľadom na zistený skutkový stav u

žalovaného nevzhliadol. Dobrá viera pri nadobúdaní vlastníckeho práva musí byť totiž hodnotená veľmi
prísne (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa 27.02.2013).
12. Nadväzne prvoinštančný súd konštatoval, že vzhľadom na čas nadobudnutia sporných pozemkov
žalovaným (2020) neprichádzala do úvahy v prípade žalovaného ani aplikácia § 134Občianskeho zákonníka o vydržaní, a to z dôvodu nesplnenia podmienky požadovanej doby 10 rokov
trvajúcej nepretržitej držby.
13. Uvedenými okolnosťami v čase po smrti J. K. (vyššie rozobratou dobromyseľnosťou čsl. štátu,

žalovaného, nedbanlivosťou žalobcov) sa v tomto rozhodnutí zaoberal pre úplnosť dôvodov rozhodnutia
vychádzajúc z právneho názoru ÚS SR v konaní sp. zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 03.05.2017, ktorý dospel
k záveru, že nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je
evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi, aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty

a nútili strany do podávania ďalších zbytočných žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila.
Rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia.
14. Zároveň konajúci súd dodal, že žalobcov ani ich právnych predchodcov nemožno považovať za
nedbanlivých vlastníkov. Právna predchodkyňa žalobcov J. K. užívala predmetné pozemky do roku 1951
až do ich neplatného výkupu čsl. štátom. Proti výkupovému výmeru z 08.05.1951 podala J. K. odvolanie,

čo svedčí o tom,
že s výkupom sporných pozemkov sa nestotožnila, no napriek tomu bol predmetný výkupový
výmer potvrdený a jej odvolanie zamietnuté rozhodnutím odvolacieho orgánu zo dňa 04.06.1951 s
nemožnosťou ďalšieho opravného prostriedku, ktoré rozhodnutie jej však nebolo doručené. Žalobcovia
ako jej závetní dedičia nedisponovali informáciami o priebehu výkupu predmetných pozemkov a

preukázateľnesaonichdozvedeliažvspojitostisinýmisúdnymispormi,ktorýchstranoubolajžalovaný.
Následne v priebehu rokov 2020-2021 začali zisťovať súvislosti, čo ich viedlo k bezprostrednému
podaniu žaloby v tomto spore. Po zistení rozhodných skutočností teda žalobcovia bez prílišného
vyčkávania vykonali právne kroky na ochranu ich prípadného vlastníckeho práva.
15. Z uvedeného dôvodu mali byť sporné nehnuteľnosti súčasťou dedičstva po J. K., G. F., no napriek

tomu v dedičskom konaní po nej neboli prejednané. Z ustálenej judikatúry súdov pritom vyplýva, že v
prípade určovacej žaloby, že konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, sa môže v sporovom
konaní takéhoto určenia domáhať dedič poručiteľa, resp. do úvahy prichádzajúci dedič, prípadne jeho
právnynástupca,atovočiinejosobeakodedičovi.Okresnýsúdpretokonštatoval,ženastranežalobcov
je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP. V prípade,

že súd v tomto spore ich žalobe vyhovie, jeho právoplatný rozsudok je spôsobilý ovplyvniť právne
postavenie žalobcov ako dedičov poručiteľky voči žalovanému, pretože tento môže byť podkladom pre
dodatočné dedičské konanie po poručiteľke J. K.. Zároveň konajúci súd konštatoval, že v súdenom
spore je splnená aj podmienka vecnej legitimácie (aktívnej i pasívnej), P. žalobcovia sú nesporne a
preukázateľne závetnými dedičmi po J. K., čo v danom prípade ani nebolo sporné (žalovaný dedičskú

postupnosť ani nenamietal) a žalovaný je iná osoba ako dedič, ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností
ako vlastník sporných nehnuteľností. V súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej
republiky prvoinštančný súd konštatoval, že nie je vylúčené uplatnenie práv určovacou žalobou za
súčasnej existencie reštitučných predpisov. Reštitučné predpisy neboli vydané, aby spôsobili zánik
vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Ak došlo

k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné
predpisy občianskeho práva, t.j. aj žalobou o určenie vlastníckeho práva (uznesenie ÚS SR sp. zn. II.ÚS
231/09, III. ÚS 178/2006). Pri konkurencii ochrany vlastníckeho práva podaním určovacej žaloby alebo
uplatnenia si nároku podľa reštitučných predpisov sú rozhodujúce okolnosti konkrétneho prípadu (sp.

zn. I.ÚS 249/2011), resp. existencia konkrétnych okolností, pre ktoré ne/mohli oprávnené osoby žiadať o
vydanie veci podľa reštitučných predpisov (I. ÚS 460/2017, IV. ÚS 628/2020). V konkrétnostiach súdenej
veci je zrejmé,
že J. K. s výkupom sporných pozemkov PKN parciel č. 1799 a č. 1650, zapísaných v PK vložke č. XX
pre kat. úz. B. nesúhlasila a proti výmeru o ich výkupe podala odvolanie, avšak neúspešne. Výkup na

čsl. štát bol do pozemkovej knihy zapísaný
ku dňu 18.05.1951. J. K. zomrela XX.XX.XXXX, nárok podľa reštitučných predpisov si tak očividne
uplatniť v zmysle reštitučných zákonov nemohla. Rovnako jej dcéra J. Q. (zákonná dedička) zomrela už
v roku XXXX, a teda uplatnenie reštitučného nároku bolo v jej prípade z hľadiska časových súvislostí
tiež vylúčené. V dedičskej postupnosti nasledovali závetní dedičia. Od roku 1951 bolo vlastníctvo

predmetných pozemkov písané
na čsl. štát a predmetné pozemky boli čsl. štátom od roku 1952 pridelené tretím subjektom, ktoré ich
užívali. Z vykonaného dokazovania je zrejmé a nepochybné, že žalobcovia sa
o rozhodných okolnostiach vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva na čsl. štát výkupomvroku1951dozvedalipostupneažvpriebehurokov2019-2021vsúvislostisinýmiprebiehajúcimispormi
týkajúcimi sa dotknutých pozemkov iných bývalých vlastníkov
a následnou lustráciou v príslušných registroch či archívoch. Je teda zrejmé, že žalobcovia nemali

vedomosť o neplatnom prevode vlastníckeho práva predmetných pozemkov na čsl. štát, t.j. v čase, keď
mohli uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva v lehotách podľa reštitučných predpisov, t.j. zákona
č. 229/1991 Zb. či zákona č. 503/2003 Z. z.), čo sú objektívne okolnosti, pre ktoré bolo možné v prípade
žalobcov podať určovaciu žalobu v tomto spore pri možnej konkurencii reštitučných nárokov.
16. Pokiaľ sa jedná o identifikáciu sporných nehnuteľností špecifikovaných v bode 1. odôvodnenia

tohto rozsudku, súd prvej inštancie konštatoval, že táto bola vykonaným dokazovaním dostatočne
preukázaná. Z výkupového výmeru zo dňa 08.05.1951 vyplýva,
že čsl. štát vykúpil od J. K. nehnuteľnosti v PK vložke č. XX, okrem iných nehnuteľností aj parcelu
č. 1799 a parcelu č. 1650 v komasačnom hárku XXXX. Tiež z rozhodnutia o
vyvlastnení zo dňa 20.09.1979 (č.l. 20 spisu) vyplýva, že J. K. sa vyvlastňuje parcela (vl. XXXX parcela
č. 1589) rovnajúca sa parcele č. 4517/1 EN v celkovej výmere 1540,50 m2 a parcela č. 1650/a a 1650/

b rovnajúca sa parcele č. 4517/2 a č. 4517/3 vo výmere 53 m2. Uvedené vyplýva aj z Hospodárskej
zmluvy (č.l. 17 spisu), podľa ktorej boli prevedené pozemky rovnajúce sa parcelám č. 4517/1 o výmere
1540,50 m2, č. 4517/2 a č. 4517/3 o výmere 53 m2. Rovnako z výkazu výmer z 20.03.1955 vyplýva že
komasačný hárok č. XXXX tvorili parcely č. 4517/1 o výmere 5573 m2, č. 4517/2 a č. 4517/3 o výmere á
53 m2. Nie je tak pravdivé tvrdenie žalovaného, že v komasačnom hárku XXXX nebola parcela č.

1650, resp. č. 1650a a č. 1650b. Rovnako z výkazu výmer z roku 1978 vyplýva, že parcela č. 4517/1
mala výmeru 5573 m2 a po zmene vznikla parcela č. 4524/1 o výmere 3081 m2 a parcela č. 4517/1
o výmere 2492 m2 (č.l. 256 spisu). Z geometrického plánu č. 36/2020 (č.l. 25 spisu) vyplýva, že CKN
parcela č. 4524/20 zodpovedá parcele č 4517/1, ktorá je zodpovedajúca parcele č. 4524/1 o výmere
3081 m2 a CKN parcelám č. 4524/21 a č. 4524/22 zodpovedajú celým parcelám č. 4517/2 a č. 4517/3

tak ako boli vyhotovené geometrickým plánom v roku 1978 (č.l. 256 spisu) a tak ako boli definované vo
vyvlastňovacom rozhodnutí v roku 1979 (č.l. 20 spisu). Geometrickým plánom č. 36/2020 bolo určené,
že parcely č. 4524/20, č. 4524/21 a č. 4524/22 zodpovedajú parcelám č. 4517/1, č. 1650a a č. 1650b.
Z vykonaného dokazovania bolo teda preukázané, že parcela č. 4517/1 zodpovedá parcele č. 1799
a parcela č. 1650a a č. 1650b zodpovedá parcele č. 1650. Zároveň je tiež zrejmé,

že parcela č. 1799 v PK vložke č. XX zodpovedá parcele č. 4517/1, a nesprávne je uvedené,
že parcela č. 4517/1 zodpovedá parcele č. 1589 v PK vložke č. XXXX. Z rozhodnutia Čd XXX/XX zo
dňa 23.03.1962 (č.l. 38 spisu) vyplýva, že parcela č. 1589 v PK vložke č. XXXX sa rovná parcele č.
4413 o výmere 2019 m2 (č.l. 41 spisu), a nie parcele č. 4517/1 o výmere 1 540,50 m2 (1 z 3081 m2)
tak ako chybne vyplýva z neskoršieho rozhodnutia sp. zn. N. XXXX XXXX/XX z roku 1979 (č.l. 20

spisu), čo potvrdzuje aj geometrický plán č. 36/2020. Z uvedeného teda vyplýva identifikácia parciel v
časovej súslednosti tak, že PK parcele č. 1799 zapísanej v PK vložke č. XX, ktorá bola J. K. neplatne
vykúpená, zodpovedá parcela č. 4517/1 o výmere 3081 m2 v podiele 1 (1540,50 m2) a tá zodpovedá
parcele č. 4524/20 o výmere 3094 m2 v podiele 1. PK parcele č. 1650 zapísanej v PK
vložke č. XX, ktorá bola rovnako J. K. neplatne vykúpená, zodpovedajú parcely č. 1650a a č. 1650b,

ktoré zodpovedajú parcelám č. 4517/2 a č. 4517/3 každá o výmere 53 m2, a tie sa rovnajú parcelám
č. 4524/1 a č. 4524/2 o výmere 53 m2 vo vlastníctve J. K. v čase jej smrti v podiele k
celku 1. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že PK parcelám č. 1799 a č. 1650 zodpovedajú
parcely č. 4517/1, č. 4517/2 a č. 4517/3 a následne parcelám č. CKN č. 4524/20, č. 4524/21 a č.
4524/22. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že parcela č. 4517/1 nemala výmeru 5573 m2, keď

jej výmera vyplýva z predložených listinných dôkazov, a to geometrického plánu z roku 1979 (č.l. 256
spisu), ako aj z výkazu výmer z roku 1955 (č.l. 171 spisu). Ak žalovaný tvrdil, že identifikácia parciel
žalobcov je nesprávna, mal svoje tvrdenie doložiť aj relevantnými dôkaznými prostriedkami a predložiť
súdu relevantné listinné dôkazy, ktoré by vyvrátili správnosť geometrického plánu č. 36/2020. Jedná
sa o odbornú otázku, ktorú si súd len na základe tvrdení žalovaného nemôže posúdiť sám,

pretože sú na to potrebné odborné znalosti (§ 206 CSP). Samotným poľným náčrtom (č.l. 152 spisu) bez
ďalšieho preto žalovaný nevyvrátil správnosť geometrického plánu č. 36/2020 a nepreukázal
svoje tvrdenie, že tento GP nie je relevantný, keď podľa tvrdení žalovaného tento včleňuje domnelé
prekrytie pôvodne vykomasovaných parciel do súčasného CKN stavu. Žalovaný tiež nedoložil žiadny
relevantný dôkaz, z ktorého by vyplývalo jeho tvrdenie, že parcela č. 4517/1 nie je totožná s parcelou č

4524/1. Naopak z listinných dokladov predložených do spisu špecifikovaných vyššie vyplýva, že parcela
č. 4517/1 o výmere 5573 m2 je po zmene parcela č. 4524/1 o výmere 3081 m2 a parcela
č. 4517/1 o výmere 2492 m2. Žalovaný totiž žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal,
že dobové doklady obsiahnuté v spisovom materiáli, v dôsledku ktorých bol zistený vyššie uvedenýskutkový stav, z ktorého okresný súd vychádzal, nemajú hodnovernú výpovednú hodnotu. Žalovaný ani
v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
17. Záverom okresný súd dodal, že judikáty, na ktoré sa žalovaný odvolával vo vyjadrení z 11.05.2022

(č.l. 415 spisu), nie sú analogicky na danú vec použiteľné, nakoľko sa týkajú súkromného dokumentu,
nie rozhodnutia štátneho orgánu (NS ČR sp. zn. 22Cdo 1176/2001). V danej veci nebolo jednoznačne
preukázané, že rozhodnutie štátneho orgánu, a to výmeru z 04.06.1951, sa dostalo do
dispozičnej sféry J. K. tak, ako bolo konštatované už vyššie (NS ČR sp. zn. 22Cdo 3028/2006). V danej
veci museli mať výmery o výkupe ako rozhodnutia štátneho orgánu písomnú formu (NS ČR sp. zn.

22Cdo 1400/2004). Nakoniec v súdenej veci sú dané pochybnosti o tom, či postup dobových orgánov
(ne)bol v súlade s obvyklým či pravidelným úradným spôsobom, keď bolo preukázané, že
pri zápise do pozemkovej knihy štátne orgány očividne (vzhľadom na časové súvislosti)
vôbec nezohľadňovali podané odvolanie a vykonali zápis už ku dňu 18.05.1951 a porušili § 7 vyhlášky
1447/1948 Sb. (NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1400/2004). Zistený skutkový stav v danej veci je teda odlišný
od skutkového stavu, z ktorého jednotlivé judikáty vzišli.

18. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 CSP tak, že
žalobcom, ktorí mali v konaní plný úspech, priznal ich náhradu v plnom rozsahu voči žalovanému, ktorý
v spore úspech nemal akcentujúc, že žalobcom priznal nárok
na náhradu spoločne a nerozdielne, keďže tvorili v spore nútené procesné spoločenstvo. Zároveň

uviedol, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

19.Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalovaný,ktorýsadomáhal,aby
ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne
si uplatnil voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivý
proces, ako aj to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a tiež, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.

1 písm. b), d), f) a h) CSP].
21. Primárne súd prvej inštancie v tomto spore nesprávne vyhodnotil otázku rozloženia dôkazného
bremena a vo vzťahu k požiadavke preukazovania historických skutočností postupoval formalisticky
a bez ďalšieho si osvojil tvrdenia žalobcov, pričom tento postup, s poukazom na žalobcami tvrdenú
negatívnu teóriu dokazovania, ktorá je v modernej procesualistike už prekonaná, žiadnym presvedčivým

spôsobom neodôvodnil. Odvolateľ nesúhlasil s právnym názorom prvoinštančného súdu, že dôkazné
bremeno na preukázanie platnosti a právoplatnosti rozhodnutia štátneho orgánu, t. j. v danej veci
výkupového výmeru JNV zn. M. zo dňa 08.05.1951 (ďalej len „výmer JNV“) a s ním súvisiaceho
rozhodnutia KNV zn. M.-XXX-XXXX-X zo dňa 04.06.1951 o podanom odvolaní právnej predchodkyne
žalobcov J. K. proti výmeru JNV (ďalej len „výmer KNV“), a teda platnosti prechodu vlastníckeho

práva k sporným nehnuteľnostiam na Československý štát, zaťažovalo v tomto spore žalovaného,
pretože žalobcovia v zmysle negatívnej dôkaznej teórie nemohli dokazovať negatívnu skutočnosť, t.j.,
že označené rozhodnutia, neboli ich právnej predchodkyni doručené. Žalovaný akcentoval, že boli to
práve žalobcovia, ktorí svoj nárok uplatnený žalobou založili na tom, že napádali platnosť, právoplatnosť
a nulitu výmerov JNV a KNV, s čím sa žalovaný nestotožnil, pretože na rozdiel od žalobcov produkoval

v konaní viacero dôkazov, ktoré pri ich hodnotení vo vzájomnej súvislosti nepriamo preukazujú, že
výmer JNV, ako aj výmer KNV, sa dostali do dispozičnej sféry právnej predchodkyne žalobcov, ktorá
bola s jeho obsahom oboznámená, t.j. že tieto rozhodnutia správnych orgánov jej boli doručené.
Naopak žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení nepredložili v tomto konaní žiaden dôkaz o tom,
že by výmer JNV alebo výmer KNV nenadobudol právoplatnosť, resp. že by sa tieto listiny nedostali

do dispozičnej sféry ich právnej predchodkyne. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v spore
predložil konajúcemu súdu viacero argumentov a nepriamych dôkazov, vrátane odkazu na konkrétne
súdne rozhodnutia (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1400/2004 alebo
uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 3028/2006, ako aj rozsudky Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 3542/2013 zo dňa 25.02.2014, sp. zn. 22Cdo 1007/2013 zo dňa

21.01.2014, sp. zn. 28Cdo 2720/2015 zo dňa 06.01.2016, z ktorých rozsiahlo citoval). Z označených
rozhodnutí vyplýva, že je v záujme spravodlivého rozhodovania uplatňovať všeobecný princíp, že
extenzívnym prístupom nemožno spochybňovať či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili
právne vzťahy. V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodujúcich skutočností podstatne prekračujei vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, je požiadavka dokladať existenciu právnych úkonov, ku ktorým
nebolo treba ani písomnú formu, alebo ku ktorým pravidelne, resp. obvykle dochádzalo, nepatričný,
obdobne, ako je tomu v iných prípadoch pri spochybňovaní správnosti správneho rozhodnutia, vrátane

správnosti postupu správneho orgánu v konaní, ktoré jeho rozhodnutiu predchádzalo (tu v prípade
pochybností platí zásada prezumpcie správnosti správneho aktu). Ak teda nie je dôvod pochybovať
o tom, že sa určité veci
pred dávnou dobou (pozri vyššie) diali obvyklým či pravidelným spôsobom (či úradným postupom),
potom je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade tomu tak nebolo, na tom, kto to tvrdí. Podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý sa môže stanoveným spôsobom domáhať
svojho práva u nezávislého a nestranného súdu. Podľa čl. 38 ods. 2 tejto listiny každý má právo,
aby jeho vec bola prejednaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Toto právo zahŕňa aj istotu, že rozhodnutia vyhlásené
pred mnohými rokmi, účastníkmi rešpektované, nebudú po rokoch spochybňované prostredníctvom
tvrdeným závad v doručovaní. Pokiaľ sa rozsudok (jeho kópia a rovnopis) preukázateľne dostal

do dispozičnej sféry účastníka, je potrebné mať za to, že bol riadne doručený. Zároveň žalovaný
upriamil pozornosť na viaceré rozhodnutia vyšších súdnych inštancií všeobecného súdnictva Slovenskej
republiky, ktoré v skutkovo podobných veciach (preukazovanie historických udalostí v otázke doručenia,
resp.právoplatnostirozhodnutídobovýchorgánov)priamovychádzajúzprávnychnázorovvyplývajúcich
z označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, alebo na ne aj priamo odkazujú. Jedná

sa napr. o rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/47/2016 zo dňa 22.02.2017, sp. zn.
23Co/189/2018 zo dňa 19.06.2019 či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo
71/2008 zo dňa 24.02.2010, z ktorých rozsiahlo citoval.

22. Pretože v danom prípade je nepochybné, že o takýto prípad išlo, nebolo možné dovolacím

námietkam žalobcu prisvedčiť. Nie je možné dôvodne argumentovať skutočnosti, že žalobcovia
sú v takom prípade povinní preukazovať tzv. negatívnu skutočnosť. Takýto argument je v zásade
poukazom na tzv. negatívnu teóriu dôkazného bremena, ktorá vychádza z predpokladu, že dokazovanie
neexistujúcich skutočností je vylúčené povahou veci, lebo dokázať je možné len to, čo existuje, nie však
to, čo neexistuje. Táto teória je však súčasnou civilistickou doktrínou – s podrobnou argumentáciou –

považovaná za prekonanú so zdôraznením, že negatívne skutočnosti je možné
v konaní dokazovať a v súdnej praxi k tomu tiež často dochádza a s tým, že ako určité špecifikum
sa v takýchto prípadoch uplatňuje snáď len častejšie použitie nepriamych dôkazov. Zároveň žalovaný
upriamil pozornosť na viaceré rozhodnutia vyšších súdnych inštancií všeobecného súdnictva Slovenskej
republiky, ktoré v skutkovo podobných veciach (preukazovanie historických udalostí v otázke doručenia,

resp.právoplatnostirozhodnutídobovýchorgánov)priamovychádzajúzprávnychnázorovvyplývajúcich
z označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, alebo na ne aj priamo odkazujú. Jedná
sa napr. o rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/47/2016 zo dňa 22.02.2017, sp. zn.
23Co/189/2018 zo dňa 19.06.2019 či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo
71/2008zodňa24.02.2010,zktorýchrozsiahlocitoval.AjználezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky

sp. zn. III.ÚS 346/09 zo dňa 27.04.2010 (ktorý odkázal aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I.ÚS 617/08 z 24. februára 2009) vyplýva, že formalistické posudzovanie otázky unesenia dôkazného
bremena v reštitučnom konaní, pre ktoré sú právne významné okolnosti, ku
ktorým malo dôjsť pred šesťdesiatimi rokmi, nie je v súlade s požiadavkou takej kvality súdnej a inej
právnej ochrany, akú si vyžaduje čl. 46 ods. 1 ústavy. Obdobne v otázke preukazovania historických

skutočností a s tým súvisiacou požiadavkou na spoľahlivé preukázanie doručenia rozhodnutí dobových
orgánov Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo 302/2008 zo dňa 21.10.2009
konštatoval, že nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov,
keď je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti, resp. bolo napríklad zaslané príslušnému súdu
do registra Čd na vykonanie zmeny zápisov v pozemkovej knihe, keďže o zmene

zápisov v pozemkovej knihe mohol príslušný súd rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia.
Vzhľadom na skartačné pravidlá a lehoty by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych,
resp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov a
spochybňovanie ich právoplatnosti (bez relevantných dôkazov), mohlo vniesť do štátu chaos a negovať
jeden dôležitý právny inštitút – právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov.

23. Neobstojí preto odkaz konajúceho súdu na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/27/2019
zo dňa 29.03.2022, z ktorého vyplýva, že preukázanie doručenia rozhodnutí štátnych orgánov, ktorými
naviac nastal prechod vlastníckeho práva z fyzickej osoby, je nutné bez ohľadu na to, koľko rokov
od prechodu vlastníckeho práva uplynulo. V označenom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sa totižjednalo o vec, v ktorej bolo rozhodnuté v neprospech žalobcu, ktorý bol navyše priamym právnym
nástupcom dobového orgánu, ktorý mal v minulosti o rozhodnúť o spornom vyvlastnení. Skutkové
okolnosti uvedeného prípadu sú diametrálne odlišné od aktuálne prejednávaného prípadu, a preto ho

nemožno aplikovať v tomto spore ani analogicky.
24. Neaplikovateľnosť žalobcami tvrdenej a následnej aj súdom prvej inštancie osvojenej negatívnej
teórie dokazovania na tento spor preto neobstojí. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného
o tom, že pokiaľ právna predchodkyňa žalobcov podala proti výmeru JNV odvolanie v zákonnej lehote,
toto rozhodnutie jej muselo byť doručené, čo mal konajúci súd preukázané na základe nepriameho

dôkazu – podaného odvolania. Vo vzťahu k preukázaniu doručeniu výmeru KNV však súd prvej inštancie
už s takou logikou pri posúdení možnosti nepriameho dôkazu o doručení výmeru KNV
nepristupoval, hoci žalovaný aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu nepriamymi dôkazmi preukázal, že sa
dostalo dodispozičnejsféryprávnejpredchodkynežalobcov.Žalovanýtotižvkonanípreukázal, že
dobovéorgánypravidelnekomunikovalisJ.K.,ažeajJ.K.komunikovalasdobovýmiorgánmi.Dôkazom
toho sú jednak doručenky z časového obdobia zodpovedajúcemu času, kedy bol vydaný výmer JNV

a výmer KNV, ktoré žalovaný dohľadal v archívnych fondoch, ako aj to, že právna predchodkyňa
žalobcov J. K. sa proti opravnému výmeru zo dňa 03.04.1952 neodvolala, i jej ďalšia komunikácia
s dobovými orgánmi. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že právna predchodkyňa žalobcov
aktívne uplatňovala svoje práva, vyjadrovala svoj nesúhlas s niektorými postupmi dobových orgánov, čo
preukazuje tak zápisnica zo dňa 14.12.1950, zn. 716-15/11-1950-XI/1, predložená žalobcami, obsahom

ktorej je aj vyjadrenie nesúhlasu J. K. so zamýšľaným vyvlastním pozemkov pre ČSSZ,
n. p., ako aj podanie odvolania proti výmeru JNV, ktoré nemôže byť sporné. Žalovaný tiež v konaní
predložil ako dôkaz list R. P. zo dňa 25.04.1950 adresovaný JNV Žilina, v ktorom menovaná oznámila
JNV v Žiline, že na výzvu na súpis poľnohospodárskych nehnuteľností ju upozornila jej príbuzná J. K.,
t. j. právna predchodkyňa žalobcov. S prihliadnutím

na individuálne okolnosti prejednávanej veci je možné považovať za spoľahlivo preukázané, že dobové
orgány komunikovali s J. K. a doručovali jej písomnosti, výzvy a rozhodnutia obvyklým spôsobom,
vrátane opravného výmeru k vyvlastneniu pre ČSSZ, n.p., ktorý bol J. K. preukázateľne doručený a
nadobudol právoplatnosť, pričom z časového hľadiska bol vydaný až po vydaní výkupového výmeru.
V zmysle súdnych rozhodnutí, ktoré už citoval odvolateľ vyššie (rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22 Cdo

1400/2004, 22 Cdo 3542/2013, 22 Cdo 1007/2013, 28 Cdo 2720/2015 alebo rozsudok NS SR sp.
zn. 5 Cdo 71/2008) je nesporné, že dôkazné bremeno o tom, že nejaké udalosti (napr. v tomto
prípade doručovanie rozhodnutí a podobne) sa v minulosti nediali obvyklým spôsobom, zaťažuje toho,
kto to tvrdí, t. j. v tomto prípade žalobcov. Žalobcovia však v tomto spore neprodukovali žiadne dôkazy
svedčiace o tom, že by postup dobových orgánov vo veci doručovania písomností alebo úradných

rozhodnutí vo vzťahu k J. K. neprebiehal obvyklým spôsobom. Konajúci súd sa bez ďalšieho stotožnil
s argumentáciou žalobcov prezentovanou v rámci ich procesného útoku bez toho, aby tento svoj postup
spoľahlivo zistil a presvedčivo odôvodnil. Ako už bolo uvedené vyššie, opravný výmer
zo dňa 03.04.1951 bol J. K. preukázateľne doručený. Označeným rozhodnutím bolo vyvlastňovacie
konanie zn. XXX-XX-X-XXX voči J. K. i druhej podielovej spoluvlastníčke predmetných nehnuteľností

S. T., za ktorú konala jej dcéra R. P., zastavené. Dôvodom zastavenia tohto vyvlastňovacieho konania
bolo vykúpenie predmetných nehnuteľností pre štát s tým, že národný majetok nemôže byť predmetom
vyvlastnenia. Z opravného výmeru zo dňa 03.04.1952 vyplýva, že tento nadobudol právoplatnosť dňa
19.04.1952, pričom v doložke právoplatnosti vyznačenej
na opravnom výmere zo dňa 03.04.1952 je výslovne uvedené: „Potvrdzujem, že proti tomuto opravnému

výmeru odvolanie podané nebolo, a tento sa stal dňa 19. apríla 1952 právoplatný.“ Vychádzajúc
z obsahu listín, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, je zrejmé, že pokiaľ sa
právna predchodkyňa žalobcov voči opravnému výmeru zo dňa 03.04.1952 neodvolala, tak s ním
preukázateľne súhlasila. Okresný súd sa však touto otázkou, ktorá je podstatným dielom množiny
nepriamych dôkazov preukazujúcich, že výmer KNV sa dostal do dispozičnej sféry J. K., nevysporiadal,

resp. sa ňou ani nezaoberal. Z predložených dôkazov je zrejmé, že v rámci vyvlastňovacieho
konania pre ČSSZ n. p., zn. XXX-XX-X-XXX mala byť ako zábezpeka, na účely výplaty náhrady za
vyvlastnenia dotknutých vlastníkov, zložená suma 95.368,- Kčs, o ktoré (resp. na časť prislúchajúcu k
jej spoluvlastníckemu podielu) sa právna predchodkyňa žalobcov fakticky pripravila tým, že nepodala
odvolanie proti opravnému výmeru zo dňa 03.04.1952, ktorý jej preukázateľne bol doručený. Pre

takéto konanie J. K. nie je iné vysvetlenie, ako to, že menovaná bola v čase doručenia opravného
výmeru zo dňa 03.04.1952 s výmerom KNV oboznámená, a preto proti nemu (opravnému výmeru
zo dňa 03.04.1952) nepodala odvolanie. Neobstojí preto odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode
19. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že tým nie je absolútne preukázané, že výkupový výmer zo04.06.1951 ako správne rozhodnutie (listina, písomnosť) sa dostal do dispozičnej sféry J. K. a že
toto rozhodnutie J. K. aj reálne obdržala. Takýto záver prezentovaný súdom prvej inštancie podľa názoru
odvolateľa nemá oporu v predložených dôkazoch, je nepresvedčivý a z hľadiska hodnotenia dôkazov je

vyslovene takýto prístup súdu formalistický. Z dobových listín v súdnom spise ďalej nepochybne vyplýva,
že dobové orgány prideľovali vykúpené pozemky do správy štátnych inštitúcií odkazujúc sa na výkup
týchto nehnuteľností v zmysle výmeru JNV. Je teda zrejmé, že J. K. vedela, že sporné nehnuteľnosti jej
boli vykúpené a tieto boli následne prideľované do správy rôznych štátnych organizácií. Pokiaľ by J. K.,
prípadne jej dcéra J. Q., s ktorou žili v spoločnej domácnosti, videli vady v týchto výkupových konaniach

a boli by presvedčené, že k výkupu došlo v rozpore s právnymi predpismi, je zrejmé, že by sa boli bránili,
o čom však žalobcovia nepredložili do spisu žiaden dôkaz. Odvolateľ mal za to, že J. K. ani jej dcéra sa
žiadnym spôsobom nevymedzili voči novému stavu po vykúpení sporných nehnuteľností, zjavne boli s
týmto stavom uzrozumené a nekonaním vo veci tak prejavili svoju vôľu. Je tak zrejmé, že žalobcovia
po uplynutí viac ako 70 rokov od výkupového konania sa snažia zmeniť vôľu svojich zosnulých právnych
predchodcov. Navyše, z obsahu opravného výmeru zo dňa 03.04.1952 vyplýva, že Jednotný národný

výbor Žilina odkazuje žiadateľa o vyvlastnenie nehnuteľností, t. j. ČSSZ, n. p., na prevod správy
národného majetku. Javí sa ako naivné predpokladať,
že dobové štátne orgány by zastavovali vyvlastňovacie konanie opravnými výmermi z dôvodu výkupu
pozemkov zmätočne a bez toho, aby sa presvedčili, že výmer JNV, resp. výmer KNV, je právoplatný.
Navyše, aj keby sa pripustilo, že pozemky neboli právoplatne vykúpené, potom v súlade s dobovým

postupom orgánov by nebol dôvod J. K.
z vyvlastňovacieho procesu „vypustiť“ a bol by jej spoluvlastnícky podiel vyvlastnený ako
v prípade ostatných osôb, ktorým boli pozemky vyvlastnené pre ČSSZ, n.p.
25. Neobstojí ani záver okresného súdu, že zo zápisu v pozemkovej knihe skôr vyplýva,
žedobovéorgánysaodvolanímpodanýmJ.K.,doručenímvýmeruzodňa04.06.1951aprávoplatnosťou

po zápise a pri žiadosti o zápis ani nezaoberali. V priebehu písomnej fázy konania to boli práve
žalobcovia, ktorí neúnavne poukazovali na zmätočnosť postupu dobových orgánov. Vo vzťahu k zápisu
výkupu v PK vložke č. XX dňa 18.05.1951 žalobcovia usudzovali, že dobové orgány vyznačili v tejto
pozemnoknižnej vložke poznámku o výkupe pozemkov podľa výmeru JNV ešte predtým, ako mohlo
byť vôbec rozhodnuté o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, z čoho odvodzovali svojvôľu

dobových orgánov. Súd prvej inštancie sa s týmito názormi žalobcov bez ďalšieho stotožnil, hoci takýto
záver nemá oporu v dobových listinách, ktoré boli stranami sporu produkované v štádiu prvoinštančného
konania. V závere výmeru JNV je totiž uvedený rozdeľovník, z ktorého vyplýva, že o výmere JNV budú
upovedomené: 5/ Okresný súd odd. 8 Žilina, cieľom poznačenia prevedenia výkupu podľa § 1 zák. 46/48
Sb. s tým, že o poznačení výkupu nech je upovedomená aj vlastníčka a P.- pozemk. držba v J.. 7/

Krajský národný výbor -M.. držba v J., s 1 exemplárom a Zápisu o zahájení výkupu.“ Rovnako v závere
výmeru KNV v časti pojednávajúcej o tom, ktoré osoby majú byť o tomto rozhodnutí upovedomené, je
uvedené: „1/ vdova J. K. G. F., J., K. L. XX, 5/ Okresný súd poznk. odd. v Žiline s požiadaním, aby
na vykúpené nehnuteľnosti vložil poznámku o výkupe podľa § 10 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb., a to na
všetky nehnuteľnosti uvedené vo výmere JNV v Žiline zn. M. zo dňa 8.V.1951.“ Z dátumových pečiatok

nachádzajúcich sa na dotknutých administratívnych rozhodnutiach je zrejmé, že výmer JNV
bol doručený knižničnému súdu 18.05.1951, čo súhlasí s dátumom uvedeným v poznámke pod por. č.
XX. v časti „B“ (vlastníci) pozemnoknižnej vložky č. XX a výmer KNV bol doručený knižničnému súdu
dňa 08.06.1951. Súd prvej inštancie však vyslovil záver,
že knižničná žiadosť o vyznačenie poznámky bola doručená súdu 08.06.1951, pričom je možné sa

domnievať, že súd vychádzal z dátumovej pečiatky na výmere KNV.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je taktiež zrejmé, že okresný súd sa nezaoberal doručením
výmeru JNV dňa 18.05.1951 na knižničný súd, resp. túto skutočnosť
pri formulovaní svojho záveru o „predčasnom“ zápise poznámky opomenul zohľadniť.
Z obsahu výmeru JNV je pritom zrejmé, že poznámka nachádzajúca pozemnoknižnej vložke č. XX pod

poradovým číslom XX. je informatívnou poznámkou o zahájení výkupu a navyše
o vyznačení poznámky mala byť informovaná aj právna predchodkyňa žalobcov a pozemková držba
v J.. S prihliadnutím na realizáciu zápisov v pozemkovej knihe žalovaný vyjadril presvedčenie, že
pokiaľ by bolo výmerom KNV rozhodnuté o odvolaní právnej predchodkyne žalobcov inak, v príslušných
pozemnoknižných vložkách by sa vyznačila poznámka o výmaze poznámky o výkupe pozemkov pre

čsl. štát. pod por. č. XX. podobne, ako tomu bolo
pri vyvlastňovacom konaní pre ČSSZ, n. p., ktoré bolo vo vzťahu k právnej predchodkyni zastavené
opravným výmerom zo dňa 03.04.1952, čo vyplýva z poznámok v predmetnej pozemnoknižnej vložke
pod por. č. XX. a XX. (poznámka o začatom vyvlastňovaní) a následne pod por. č. 29. (zrušeniepoznámok pod por. č. XX. a XX.) v PK vložke č. XX. V danej súvislosti odvolateľ upriamil pozornosť na to,
žepoznámkaozahájenívýkupuprečsl.štát,poznamenanávsúladesvýmeromJNV,odkazujenavýkup
podľa § 1 zákona č. 46/1948 Sb. Z obsahu súpisu majetku pre roľnícku komisiu a následných výmerov

JNV a KNV je zrejmé, právna predchodkyňa žalobcov na nehnuteľnostiach vykúpených podľa výmeru
JNV sama nepracovala, ale tieto prenajímala. Z uvedeného dôvodu sa na ňu vzťahovali ustanovenia
zákona č. 46/1948 Sb. a tieto nehnuteľnosti mali byť J. K. vykúpené, k čomu
v konečnom dôsledku aj došlo. Túto skutkovú okolnosť však okresný súd posúdil nesprávne, ktorý
argumentoval tým, že pokiaľ by k zápisu poznámky do príslušných pozemnoknižných vložiek došlo po

04.06.1951, dalo by sa aspoň teoreticky uvažovať o takomto vyznačení poznámky ako o nepriamom
dôkaze doručenia výmeru KNV právnej predchodkyni žalobcov. Z predložených dôkazov je badateľné,
že zápis poznámky o zahájení výkupu pôdy, ktorý bol vyznačený v príslušných pozemnoknižných
vložkách dňa 18.05.1951, nemal a ani nemá súvis s preukázaním jeho doručenia J. K., resp.
nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rovnako nemožno súhlasiť so záverom konajúceho
súdu, že v otázke zápisu poznámky do príslušných pozemnoknižných vložiek vo vzťahu k výmenu JNV,

že sa jedná o zmätočný postup dobových orgánov, pretože o v súdenom prípade odvolateľ dostatočne
preukázal, že postup dobových orgánov pri zápise poznámky pod č. XX. do pozemnoknižnej vložky č.
XX (a ďalších príslušných pozemnoknižných vložiek dotknutých výkupom pozemkov v zmysle výmeru
JNV) bol štandardný, v dôsledku čoho je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. S prihliadnutím na skutočnosť,

že od vydania výmeru JNV, resp. výmeru KNV, uplynulo viac ako 70 rokov, je však nemožné splniť
povinnosť žalovaného preukazovať neexistenciu nároku žalobcov v podobe doručenia predmetných
rozhodnutí právnej predchodkyni žalobcov. V danej súvislosti žalovaný akcentoval, že je súkromnou
právnickou osobou, ktorá sporné nehnuteľnosti nadobudla
od inej súkromnej právnickej osoby tak, ako to viackrát uvádzal v priebehu konania

pred súdom prvej inštancie. Po doručení žaloby žalovaný v reakcii na tvrdenia žalobcov začal za účelom
svojej obrany v spore vyhľadávať dôkazy, ktoré sú mu však prístupné len v rámci sprístupnených
archívnych fondov a v nich dochovaných dokladov. Keďže žalovaný nie je právnym nástupcom povinnej
osoby, (logicky) nemá k dispozícii ani súkromný archív alebo inú možnosť vyhľadania dobových listín,
okrem štátnych archívnych fondov. Pri vyhľadávaní dôkazov žalovaný zistil jednak to, že archívne fondy

sú v priebehu času dopĺňané o nové listiny, ktoré sú priebežne spracúvané odborným personálom
archívu. Je teda možné, že existuje veľká časť archívnych dokumentov, ktoré sú
stále nespracované, a teda žalovanému neprístupné. Rovnako tak sprístupnené zväzky archívnych
dokumentov nie sú žurnalizované. Zároveň žalovanému nie je známe, že by nejaký subjekt na území SR
garantoval celistvosť zväzkov archívnych dokumentov sprístupnených verejnosti, vrátane žalovaného.

Prax tiež ukazuje, že ani kontrola manipulácie s archívnymi spismi nie je dôsledná (napr. neskúma sa
celistvosť spisov pri ich prevzatí na štúdium a ani ich nezmenený stav pri odovzdaní). Z uvedeného
dôvodu nemožno vylúčiť možnosť, že sa dá nejaký dokument v archívnych fondoch uložiť na inom
mieste, alebo sa zničí, stratí, či dokonca úmyselne odcudzí. Tomu nasvedčuje aj tvrdenie žalobcov
v žalobe, ktorí uviedli, že „žiadny doklad o vykúpení podielu J. K., G. F. štátom, ani o úhrade kúpnej ceny

za takéto vykúpenie sa však v príslušných archívnych fondoch nenachádza a toto tvrdenie odmietame.“
Žalovaný v tomto spore preukázal nepravdivosť tohto tvrdenia žalobcov, a to tak, že výkupový výmer,
t. j. výmer JNV, ako aj výmer KNV, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní podanom J. K. proti výmeru
JNV, sa v archívnych fondoch nachádzajú. Až následne po tom, ako žalovaný preukázateľne vyvrátil
tvrdenie žalobcov o neexistencií výmeru JNV, (keď o existencii výmeru KNV žalobcovia zrejme nemali

v čase podania žaloby ani vedomosť), sa žalobcovia začali zameriavať na otázku doručenia výmeru
JNV a výmeru KNV J. K. a žiadali, aby žalovaný v konaní preukázal doručenie týchto rozhodnutí ich
právnej predchodkyni, t.j. listín, ktorých existenciu v žalobe pôvodne popierali. Súd prvej inštancie sa
ani len nezaoberal tým, ako si žalobcovia pred podaním žaloby ustálili skutkový stav veci a akým
spôsobom vyhodnotili dôvodnosť ich nároku. V prípade formalistického a z hľadiska procesualistiky aj

nesprávneho prístupu všeobecných súdov k hodnoteniu dôkazov a nárokom na spoľahlivé preukázanie
skutočností, ktoré sa odohrali dávno v minulosti tak, ako je tomu aj v tomto prípade, a to najmä vo
vzťahu k potenciálnym žalovaným, môže byť zásadným spôsobom narušená právna istota veľkej časti
spoločnosti, čo je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Pri aplikovaní takéhoto prístupu
súdnej moci k ochrane vlastníckeho práva si aktuálni vlastníci nehnuteľností nebudú môcť byť nikdy

istí, že nejaký subjekt nebude nedôvodnými žalobami spochybňovať ich vlastnícke právo. S poukazom
na individuálne okolnosti prejednávanej veci odvolateľ vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie
mal dôkladne a spoľahlivo posúdiť jednotlivé dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, keď zjavnýminepriamymi dôkazmi bolo v tomto konaní preukázané, že výmer KNV sa dostal do dispozičnej sféry
právnej predchodkyne žalobcov.
26. Okrem toho žalovaný počas celého súdneho konania upriamoval pozornosť na

obchádzanie reštitučných predpisov zo strany žalobcov a túto svoju argumentáciu podporil viacerými
rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky. S ohľadom na argumentáciu uvedenú vyššie je
zrejmé, že možno spoľahlivo konštatovať, že v prípade výkupu nehnuteľností v zmysle výmeru JNV sa
nejedná o prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu.
27. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie bez opory vo vykonanom dokazovaní a nezohľadniac

vyjadrenia žalovaného v spore v napadnutom rozhodnutí (body 22. až 24. jeho odôvodnenia) dospel
k nesprávnemu názoru, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam od
Československého štátu. Žalovaný však v rámci svojich podaní a vyjadrení pred súdom prvej inštancie
viackrát uviedol (čo žalobcovia výslovne nepopreli), že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
nadobudolodpredávajúceho(ktorýnebolpovinnouosobouvzmyslereštitučnýchpredpisovaniprávnym
nástupcom Československého štátu) a ktorý tieto nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere, tieto vlastnil

viac ako 10 rokov, počas ktorých jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu,
žiadnysubjektnespochybnil.Zároveňžiadensubjektsivzákonomustanovenýchprekluzívnychlehotách
vočitýmtonehnuteľnostiamneuplatnilreštitučnýnárok.Keďžežalobcovianepoprelitvrdeniežalovaného
o tom, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol od predávajúceho, ktorý tieto
nehnuteľnosti vlastnil viac ako 10 rokov, konajúci súd mal túto otázku považovať za nespornú a následne

sa mal s týmto tvrdením žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne vysporiadať, čo
však neurobil.
28. Zároveň žalovaný akcentoval, že v štádiu prvoinštančného konania dňa 26.05.2022 a následne v
dňoch 20.06.2022 a 21.06.2022 opakovane požiadal konajúci súd o sprístupnenie zvukových nahrávok
zo súdnych pojednávaní v predmetnej veci. Podľa stavu žiadostí evidovaných v elektronickom súdnom

spise boli všetky jeho žiadosti o sprístupnenie zvukových nahrávok zo súdnych pojednávaní schválené,
no napriek tomu ku dňu podania opravného prostriedku požadovaná zvuková nahrávka zo súdneho
pojednávania konaného dňa 31.03.2022 sa nenachádza ani v elektronickom súdnom spise, táto nebola
sprístupnená ani žalovanému, čo je v rozpore s jeho právom na spravodlivý súdny
proces. Žalovaný totiž nemá možnosť porovnať si obsah zvukového záznamu zo súdneho pojednávania

konaného dňa 31.03.2022 s obsahom zápisnice z tohto pojednávania. Právny zástupca žalovaného
na pojednávaní dňa 31.03.2022 o. i. uviedol: „ ... a v tejto súvislosti si dovoľujem ešte poukázať
na ochranu žalovaného, ktorý pri nadobúdaní nehnuteľnosti pri všetkej odbornej spôsobilosti, ktorú
možno od neho požadovať a primeranej opatrnosti nadobúdal vlastnícke právo od predávajúceho, ktorý
vlastnil predmetné pozemky viac ako 10 rokov, pričom vykonal všetky potrebné opatrenia na to, aby

zistil, či je tento pozemok sporný a spoliehal sa pritom na .... v súvislosti s reštitučnými predpismi. Z
uvedeného dôvodu preto žiadame žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú a žalovanému
navrhujemepriznaťnáhradutrovkonaniavcelomrozsahu“,čovyplývazostrany4 zápisnicezosúdneho
pojednávania zo dňa 31.03.2022.
29. Ako už bolo uvedené vyššie, skutkové tvrdenie žalovaného o vydržaní sporných nehnuteľností

predchádzajúcim vlastníkom, od ktorého následne tieto nehnuteľnosti nadobudol žalovaný, žalobcovia
výslovne nepopreli. Napriek tomu súd prvej inštancie tieto tvrdenia žalovaného, resp. jeho právneho
zástupcu nevzal do úvahy, čo nakoniec vyplýva aj z odôvodenia napadnutého rozsudku.
S prihliadnutím na nepopretie uvedenej argumentácie žalovaného protistranou - žalobcami, mal súd
prvej inštancie považovať tvrdenie žalovaného o tom, že predchádzajúci vlastník vlastnil nehnuteľnosti

nadobudnuté žalovaným (ktoré sú predmetom tohto sporu) viac ako 10 rokov, v konaní za nesporné
a v rámci rozhodovania v merite veci sa mal s touto otázkou dôsledne vysporiadať. Takýto nesprávny
procesný postup súd prvej inštancie zakladá takú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
30. Keďže súd prvej inštancie tak zjavne nepostupoval, žalovaný s poukazom na ust. § 366

písm. c) CSP predložil do spisu list vlastníctva č. XXXX pre k.ú., okres a obec B. zo dňa
10.01.2020, z ktorého je zjavné, že predchádzajúci vlastník spornej nehnuteľnosti RUDINY, s.r.o. vlastnil
predmetné nehnuteľnosti viac ako 10 rokov (konkrétne takmer 16 rokov). Z prostriedkov procesnej
obrany produkovaných žalovaným v štádiu konania
pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný nesporne pred nadobudnutím vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam vykonal kroky, ktoré je od neho možné spravodlivo požadovať a ktoré
zakladajú jeho dobromyseľnosť vo vzťahu k nadobudnutiu sporných nehnuteľností. Nemôže byť preto na
ťarchu žalovaného, ktorý sa pri rozhodovaní o kúpe spornej nehnuteľnosti spoliehal na správnosť zápisu
v katastri nehnuteľností (v ktorom navyše v čase prevodu nebola zapísaná žiadna poznámka, ktoráby nasvedčovala spochybneniu vlastníckeho práva predávajúceho, prípadne uplatnenie reštitučného
nároku žalobcov), ktorý tieto informácie čerpal z listu vlastníctva č. XXXX, pre kat. úz., okres a obec
B. použiteľného pre právne úkony a na predvídateľnosť práva a s tým nevyhnutne spojenú požiadavku

právnej istoty, že žalobcovia sa v tomto spore ako nedbalí a podľa názoru žalovaného stále iba domnelí
vlastníci sporných nehnuteľností rozhodli uplatniť si nároky
na určenie svojho domnelého vlastníckeho práva, resp. nárok na určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po ich právnej predchodkyni po tak dlhej dobe a po uplynutí všetkých prekluzívnych lehôt
vyplývajúcich z reštitučných predpisov. Záver okresného súdu, že žalovaný nadobudol

vlastnícke právo od Československého štátu, prezentovaný v napadnutom rozsudku, preto nemá oporu
v predložených dôkazoch ani v tvrdeniach žalovaného.
31. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie sa otázkou vydržania vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiamžalovanýmnezaoberalkomplexne,nakoľkojezjavné, žesplneniepodmienok
vydržania hodnotil iba vo vzťahu k Československému štátu (bod 23. odôvodnenia jeho rozsudku) a
žalovanému (bod 24. odôvodnenia rozsudku), pričom vôbec nezohľadnil dobu takmer tridsiatich rokov,

ktorá uplynula medzi účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb. a to, že právny predchodca
žalobcu, t.j. právnická osoba odlišná od štátu vlastnila sporné nehnuteľnosti po dobu dlhšiu ako 10
rokov. Súd prvej inštancie sa teda bez hlbšieho zaoberania prejednávanou vecou iba
stotožnil s tvrdeniami žalobcov, ktoré zjavne nekonfrontoval s tvrdeniami a argumentáciou žalovaného
prezentovanými v rámci jeho obrany v spore.

32. Ďalej žalovaný nesúhlasil ani so záverom okresného súdu v bode 23. odôvodnenia jeho rozhodnutia
o tom, že prípadná dobromyseľnosť žalovaného bola spochybnená, pretože v čase nadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam (t.j. v roku 2020) mal žalovaný vedomosť o uplatnených
reštitučných nárokoch iných bývalých vlastníkov k týmto nehnuteľnostiam v iných spoluvlastníckych
podieloch, pričom s niektorými bol v súdnom spore (konanie Okresného súdu Žilina sp. zn. 46C/68/2020)

- čo žalovaný v prvoinštančnom konaní nepoprel. Takýto záver okresného súdu je nesprávny pretože
nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný v podaní zo dňa 11.05.2022 reagoval na tvrdenia žalobcov o jeho
údajnej nedobromyseľnosti založenej na vedomosti o uplatnených reštitučných nárokoch iných bývalých
vlastníkov k sporným pozemkom, kde uviedol,

že v prvom rade sa v prípade uplatnených reštitučných nárokov iných vlastníkov nejednalo o nároky
voči nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto sporu, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z dôkazov
predložených žalobcami – viď LV č. XXXXX pre k.ú., okres a obec B. pripojeného k žalobe, z ktorého je
zrejmé, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto sporu, je pozemok CKN parcela č. 4524/1 o výmere
5635 m2, zatiaľ čo reštitučný nárok iných bývalých vlastníkov, na ktorých odkazujú žalobcovia, sa týka

iného pozemku, konkrétne pozemku CKN parcely č. 4524/18 o výmere 1389 m2, čo vyplýva aj z časti
B priloženého listu vlastníctva, kde v časti poznámka je uvedené, že súdny spor vedený na základe
žaloby oprávnených osôb v zmysle reštitučných predpisov voči žalovanému a ďalším iným žalovaným,
sa týka pozemku CKN parcely č. 4524/18. Navyše, žaloba oprávnených osôb vedená na Okresnom
súde Žilina pod sp. zn. 49C/68/2020 bola v celom rozsahu zamietnutá, čo si súd prvej inštancie v rámci

svojej činnosti mohol aj overiť. Z uvedeného je zrejmé,
že závery prvoinštančného súdu v bode 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynuli z toho, že súd
nepristúpil k tvrdeniam žalobcov kriticky, nezohľadnil argumentáciu žalovaného ani skutočnosti zjavné
z dôkazov, ktoré boli predložené samotnými žalobcami, len bez ďalšieho ustálil nedobromyseľnosť
žalovaného pri nadobudnutí sporných nehnuteľností. Rozsudok okresného súdu teda nebol odôvodnený

spoľahlivo a presvedčivo a vzhľadom k vyššie uvedenej argumentácii ho možno považovať nepravdivé.
V danej súvislosti dal žalovaný do pozornosti odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 13Co/8/2021 zo dňa 22.09.2021 zaoberajúce sa otázkou vydržania, podporeného argumentáciou
Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 50/2010 i judikatúrou Najvyššieho súdu
SR pod R 14/2009, v ktorých sa riešila otázka dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva a otázka

„nemo plus iuris“.
33. Pokiaľ by však zo strany súdu prvej inštancie boli dôkazy produkované stranami sporu vyhodnotené
vo vzájomnej súvislosti s ohľadom na rozloženie dôkazného bremena a závery najvyšších súdnych
inštancií citované vyššie, musel by nutne dospieť k záveru, že výmer JNV spolu s výmerom KNV
nadobudli právoplatnosť, a teda že Československý štát platne nadobudol vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam. Z takto vykonaného dokazovania, resp. skutkového stavu v súdenej veci je potom
možné konštatovať, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1V Obdo 2/2020
zo dňa 27.04.2021 nie je na prejednávanú vec aplikovateľné, čo správne konštatoval
i Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 13Co/8/2021, v ktorej sa jednalo o určenie vlastníckeho právak nehnuteľnostiam na skutkovom základe odvíjajúcom sa od historických okolností 50-
tych rokov minulého storočia, keďže skutkové okolnosti, na základe ktorých rozhodoval Veľký senát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sú odlišné od prejednávanej veci. Vo označenej veci Veľkého

senátu išlo o obchodno-právny spor, ktorý sa týkal prevodu nehnuteľnosti v rámci vykonávania konkurzu.
34. Konajúci súd sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne nevysporiadal s argumentáciou prezentovanou
v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 151/2016, keď neprihliadol na konkrétne
okolnosti prejednávanej veci, a preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zistenia, keď neprihliadol na princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, ktorý

je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Ústavný súd pritom konštatoval, že nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v
dobrej viere, musí byť preto poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol
byť istým svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj
aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy
musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia

ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a
nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú
do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
(princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp

ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam
ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno
zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných
práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý

vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako
vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní. S ohľadom na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu je žalovaný toho
názoru, že súd prvej inštancie právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadril v rozhodnutí
sp. zn. I.ÚS 151/2016 aplikoval v súdenom spore nesprávne.

35. Ďalej žalovaný vyčítal súdu prvej inštancie i nesprávnosť skutkových zistení vo vzťahu
k identifikácii sporných nehnuteľností uvedených v bode 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku.
V tejto časti odôvodnenia si konajúci súd v niektorých miestach odporuje, tieto závery nemajú oporu
v predložených dôkazoch, resp. odporujú v nich uvedeným údajom, pretože súd prvej inštancie
do odôvodnenia svojho rozhodnutia len nekriticky prevzal tvrdenia žalobcov. Žalobcovia tvrdili, že

identifikáciu parciel odvodzujú od samotného výkupového výmeru z 08.05.1951, geometrického plánu
z roku 1977 (keď predmetný geometrický plán je z 13.07.1978), Hospodárskej zmluvy z roku 1979
a geometrického plánu č. 36/2020 (ďalej aj „GP č. 36/2020“). Z obsahu geometrického plánu č.
36/2020 však vyplýva, že pri identifikácii novonavrhovaných parciel vychádzajú z geometrického plánu
vyhotoveného Geodéziou, n. p. Žilina, číslo zákazky 761-798-77 zo dňa 13.07.1978 (ďalej

len „GP 1978“), listiny MsNV odbor UP Rozhodnutie o vyvlastnení značka N. XXX, O.–XXX zo dňa
20.09.1979 (ďalej len „Rozhodnutie o vyvlastnení z roku 1979“), hospodárskej zmluvy z
roku 1979 a samotného výmeru JNV. Samotní žalobcovia však v konaní upozornili, že kombinatórium,
t. j. „prevodník“ pôvodných pozemnoknižných parciel na vykomasované parcely, sa nezachovalo. Vo
vzťahu k identifikácii parciel GP 1978 vo výkaze výmer uvádza, že „pozemku č.

1589, evidovanému na pkv. XXXX, zodpovedá parcela EN č. 4517/1 o výmere 5573 m2. Z tejto parcely
EN č. 4517/1 malo dôjsť k zmene, a to vytvorením dielu „a“, ktorý mal predstavovať parcelu
č. 4524/1 o výmere 3081 m2 a z tejto zmeny plynúci nový stav zodpovedajúci parcele č.
4517/1 o výmere 2492 m2. V Rozhodnutí o vyvlastnení z roku 1979 sa v nadväznosti na
identifikáciu parciel uvádza: „1/ č. pkn. vl.XXXX, č. pkn. parc. 1589, rovnajúcej sa parc. č.

4517/1 o celkovej výmere 1540,50 m2. Vyvlastňuje sa celá výmera parcely 1540,50 m2.“ Hospodárska
zmluva z roku 1979 v súvislosti s identifikáciou parciel rovnako ako GP 1978 a Rozhodnutie
o vyvlastnení z roku 1979 uvádza, že pkn. parc. č. 1589, evidovaná v pkv. XXXX, sa rovná EN parc. č.
4517/1. Z uvedeného vyplýva záver, že všetky listiny, od ktorých žalobcovia, vrátane spracovateľa GP
č. 36/2020, odvodzujú identifikáciu parciel, zhodne uvádzajú, že PKN parcela č. 1589, evidovaná v PK

vložke XXXX, zodpovedá EN parcele č. 4517/1. Záver súdu prvej inštancie prezentovaný
v bode 28. napadnutého rozsudku však z predložených listinných dôkazov nevyplýva. Napriek tomu
okresný súd dospel k záveru, že PKN parcela č. 1799 v PK vložke č. XX sa rovná EN parcele č.
4517/1, pričom súčasne ako nesprávny vyhodnotil údaj o tom (ako je uvedené v GP č. 1978, rozhodnutieo vyvlastnení z roku 1979 a hospodárskej zmluvy z roku 1979), že PKN parcela č. 1589 v PK vložke
č. XXXX sa rovná EN parcele č. 4413. Absentuje presvedčivé zdôvodnenie, z čoho mal konajúci súd
preukázané stotožnenie PKN parcely č. XXXX z PK vložky. Súčasne geometrický plán č. 36/2020, ktorý

je uvádzaný ako rozhodný dôkaz a podklad pre rozsudok, vo svojej podstate nezodpovedá výroku súdu,
keďže žalobcovia si ho zabezpečili ku konaniu za účelom oddelenia parciel. č. 4524/20 – 4524/22 zo
súčasne evidovaného CKN stavu podľa LV č. XXXXX, a nie na stotožnenie aktuálneho stavu pozemkov
so stavom zodpovedajúcim stavu pred komasáciou. Pri nedochovaní kombinatória preto GP č. 36/2020
ani nemôže byť podkladom na stotožnenie aktuálneho stavu pozemkov so stavom historickým. Z listín,

z ktorých žalobcovia odvodzujú identifikáciu parciel, v žiadnom prípade nevyplýva,
že parcela č. 4517/1 je totožná s PKN parcelou č. 1799 zapísanou v PK vložke č. XX. Záver súdu prvej
inštancie o tom, že z vykonaného dokazovania je taktiež zrejmé, že parcela č. 1799 v PK vložke č. XX,
zodpovedá parcele č. 4517/1 a nesprávne je uvedené, že parcela č. 4517/1 zodpovedá parcele č. 1589
v PK vložke č. XXXX, označil odvolateľ za svojvoľný, arbitrárny a nepreskúmateľný. Takýto záver
nemožno dedukovať ani z GP č. 36/2020, ktorý odkazuje na GP 1978 a Rozhodnutie o vyvlastnení

z roku 1979, ktoré zjavne a nepochybne stotožňujú PKN parcelu č. 1589 v PK vložke č. XXXX s EN
parcelou č. 4517/1. GP č. 36/2020 iba stroho odkazuje na GP 1978 a Rozhodnutie o vyvlastnení z roku
1979, pričom vo vzťahu k identifikácií novonavrhovanej parcele č. 24/20 iba stroho uvádza,
že táto zodpovedá dielu „a“ GP 1978. Konajúci súd sa vôbec nezaoberal tým, že pokiaľ novonavrhovaná
CKN parcela č. 4524/20 o výmere 3094 m2 má zodpovedať dielu „a“ GP 1978, ktorý podľa GP 1978 mal

predstavovať parcelu č. 4524/1 o výmere 3081 m2, ako je možné vysvetliť rozdiel 13 m2
v prospech novonavrhovanej CKN parcely č. 4524/20. Z predložených dôkazov ani
z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe akých podkladov okresný súd
v zásade formuloval záver o tom, že GP 1978 obsahuje správne údaje, týkajúce sa výmery EN parcely
č. 4517/1, ktorá mala byť 5573 m2 a jej zmien, ktoré mali spočívať vo vytvorení parcely č. 4524/1 o

výmere 3081 m2 a zostatková výmera parcely č. 4517/1 mala predstavovať 2492 m2. Zároveň okresný
súd arbitrárne vyslovil záver o tom, že v časti stotožňujúcej PKN parcelu č. 1589 v PK vložke č. XXXX s
EN parcelou č. 4517/1 sú GP 1978 a Rozhodnutie o vyvlastnení z roku 1979 nesprávne. Žalovaný pritom
počas celého konania upozorňoval na nesprávnu identifikáciu parciel zo strany žalobcov. Žalovaný
akcentoval,

že nesprávnosť identifikácie parciel podľa GP 36/2020, predloženého žalobcami, vyplýva už
z predložených dôkazov a jeho správnosť mohol skúmať konajúci súd bez toho, aby žalovaný dokladal
vo vzťahu ku GP 36/2020 ďalšie dôkazy. Nie je tiež zrejmé, akým spôsobom si súd prvej inštancie overil
výpovednú hodnotu dobových dokladov, konkrétne GP 1978, Rozhodnutia o vyvlastnení z roku 1979 a
Hospodárskej zmluvy z roku 1979, keď právny zástupca žalobcov na súdnom pojednávaní konanom dňa

31.03.2022 uviedol, že medzi stranami je tiež nesporné, že v r. 1979 nedošlo k platnému vyvlastneniu,
a to podľa žalobcov z dôvodu procesných vád a podľa názoru žalovaného z dôvodu, že už v r. 1951
došlo k výkupu pozemkov. Keďže je to práve žalujúca sporová strana, ktorá od dobových
dokumentov uvedených vyššie odvodzuje identifikáciu novonavrhovaných parciel, a súčasne obidve
sporové strany považujú vyvlastnenie v zmysle rozhodnutia o vyvlastnení z roku 1979 za neplatné,

žalobcovia sú povinní v spore preukázať hodnovernosť týchto dobových dokumentov, pretože práve od
nich odvodzujú žalobou uplatnený nárok.

36. Žalobcovia v rade 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť. Súčasne žiadali, aby im odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.
37. Uviedli, že v rámci bremena tvrdenia i dôkazného bremena úspešne v tomto spore spochybnili
tvrdenia žalovaného a ním predložené dôkazy a preukázali neprávoplatnosť prvoištančného
aj druhoinštančného rozhodnutia o výkupe, ako aj predčasnosť zápisu poznámky o výkupe spornej
nehnuteľnosti do pozemkovej knihy ešte pred potenciálnym nadobudnutím právoplatnosti výmeru o jej

výkupe.Kýmtotižžalovanýtvrdil,ževýmeryboliprávoplatnéadoručenéprávnejpredchodkynižalobcov,
žalobcovia poukázali na to, že tieto výmery neobsahujú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti,
neexistuje dôkaz o ich doručení. Aj keby sa malo z nepriamych dôkazov akceptovať a uznať
doručenie prvoinštančného výmeru J. K., právoplatnosť a doručenie druhoinštančného výmeru už
nebola preukázaná pre absenciu doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti na oboch zmienených

administratívnych rozhodnutiach, neexistenciou doručeniek od nich, ako aj predčasnosťou zápisu
poznámky o výkupe do pozemkovej knihy, ktorá dokonca predchádza dátum vydania druhoinštančného
výmeru KNV o výkupe. Žalobcovia teda splnili požiadavky všetkých súdnych rozhodnutí, ktoré žalovaný
vo svojom opravnom prostriedku extenzívne predkladá a cituje. I tam, kde zdanlivo súdne rozhodnutiehovorí v prospech žalovaného (strana 6 o spochybňovaní doručenia), treba danú situáciu dočítať o vetu
ďalej, aby bolo zrejmé,
že príslušné rozhodnutie hovorí o preukázateľnom doručení do dispozičnej sféry, napriek možnému

formálnemu nedostatku doručovania. Tvrdené doručenie do dispozičnej sféry druhoinštančného
rozhodnutia J. K. nemá oporu v ničom inom, iba v tom,
že žalovaný tvrdí, že v rovnakom čase prebiehala medzi príslušnými orgánmi a právnou predchodkyňou
žalobcov komunikácia v iných právnych záležitostiach. Ak sa však práve tieto doklady dochovali a
iba komunikácia v súvislosti s výmerom absentuje, pričom neexistuje ani vyznačenie právoplatnosti

na príslušných výmeroch, to samo osebe naopak môže byť dostatočným dôkazom o tom, že v tomto
prípade skutočne k doručeniu rozhodnutia nedošlo. Aj odkazy žalovaného na procesualistickú teóriu
o tom, že negatívna dôkazná teória je prekonaná, sú nepresné a skresľujúce. Z poskytnutých citácií
totiž vyplýva iba to, že nemožno paušálne tvrdiť, že negatívne skutočnosti nemožno dokazovať,
ale každý takýto prípad treba posudzovať osobitne a jednotlivo, a negatívnu dôkaznú teóriu
neabsolutizovať. Žalobcovia majú za to, že v danom prípade preukázali, že rozhodovanie o výkupovom

výmere neprebehlo štandardne, resp. nebolo úspešne ukončené a zjavne ani rozhodnutie nebolo
právnej predchodkyni žalobcov doručené, t.j. žalobcovia dokázali negatívnu skutočnosť – nedoručenie
výmerov, neprávoplatnosť a nevykonateľnosť a nedodržanie zákonnosti konania o výkupe. Ak potom
prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku hovoril o negatívnej dôkaznej teórii v pravom
(užšom) zmysle slova, aplikoval ju práve na ten hraničný prípad, kedy sa stále táto teória uchováva

v platnosti – išlo konkrétne o nemožnosť dokázať „nedoručenie“ predložením akéhokoľvek „dokladu
o nedoručení“ tam, kde k žiadnemu doručovaniu zrejme ani nedošlo. Práve
takýto dôkaz totiž očakával a vyžadoval žalovaný. Nezaslanie a z toho vyplývajúce nedoručenie pritom
predstavuje neexistujúcu skutočnosť, ktorú skutočne nemožno dokázať štandardným listinným dôkazom
– osobitne, pokiaľ neexistuje výslovný písomný príkaz správneho orgánu „nedoručovať“ alebo doklad

s vyznačením neúspešnosti doručenia (s poznámkou „adresát je neznámy“ a podobne). Zároveň však
žalobcovia zdôraznili, že rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je postavené len na jedinom argumente
vychádzajúcom z negatívnej dôkaznej teórie, ale treba ho čítať v kontexte všetkých ďalších skutkových
zistení a právnych posúdení, čím sa tiež tento prípad líši od rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 28Cdo 2720/2015 citovaného žalovaným, kde sa malo rozhodnúť „iba a výlučne na základe

negatívnej skutočnosti neexistencie dokladu a vyplatení náhrady za vyvlastnenie (strana 8 odvolania).
38. Žiadne z rozhodnutí súdnych autorít označené žalovaným v jeho opravnom prostriedku tak nie je
spôsobilé spochybniť závery prvoinštančného súdu, s ktorými sa žalobcovia v plnej miere stotožňujú.
V súdenom prípade na rozhodnutia o výkupe nenadobudli právoplatnosť a do pozemkovej knihy bol
zápis vykonaný ešte pred hypoteticky najskorším možným termínom právoplatnosti výmeru o výkupe,

resp. ešte pred vydaním výmeru KNV. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil
otázku rozloženia dôkazného bremena v spore a v skutočnosti akceptoval negatívnu dôkaznú teóriu
iba tam, kde ju teória akceptuje i dnes. Zároveň žalobcovia odmietli konštrukt žalovaného, podľa
ktorého sa do pozemkovej knihy mal zápis vykonávať na dvakrát – prvýkrát pred právoplatnosťou
výmeru a druhýkrát po jeho právoplatnosti, pretože takáto argumentácia nemá oporu v dobovej

právnej úprave ani praxi (dokonca je v rozpore s výslovnou dobovou právnou úpravou o zápise
len právoplatných výmerov), a aj keby zodpovedala v realite v tomto jednotlivom prípade, uvedené
tvrdenie mal dokazovať žalovaný, čo však nepreukázal. Ani dokázanie tejto skutočnosti by však
neovplyvnilo celkový záver o neprávoplatnosti výmeru o výkupe. S tým napokon súvisí aj opätovná
snaha o vyvlastňovanie sporných nehnuteľností v 70. rokoch, ktorá by nedávala zmysel v prípade

úspešneaprávoplatnedokončenéhovýkupuv50.rokochminuléhostoročia.Vtejtosúvislostižalobcovia
znovu poukázali na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave v obdobnej veci sp. zn. 25Co/34/2019
a sp. zn. 9Co/413/2012 i rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/27/2019 zo dňa 29.03.2022,
v ktorých odvolací súd riešil rovnakú otázku platnosti alebo nulity výmeru o výkupe, pri ktorom
neexistuje dôkaz o doručení a pri ktorom bol zápis do pozemkovej knihy vykonaný bez časovej

súvislosti s vydaním samotného výmeru o výkupe. V označených rozhodnutiach odvolacích súdov
nebola spochybňovaná správnosť predmetných správnych aktov – výmeru o výkupe pôdy, avšak
žalobcom bola spochybňovaná skutočnosť, či bolo toto rozhodnutie právoplatné, keď žalobcovia tvrdili,
že toto nebolo pôvodným vlastníkom doručené a preto nedošlo k platnému prechodu vlastníctva na štát.
Odvolacie súdy pritom zdôraznili, že žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno k okolnostiam

doručenia predmetného výmeru o výkupe pôdy, ktorý mal byť právnym titulom, na základe ktorého malo
dôjsť k prechodu vlastníckeho práva k predmetným pozemkom na štát. Zároveň odvolací súd k veci
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/413/2012 dodal, že z toho,že k zápisu poznámky o uskutočnení výkupu stačila iba žiadosť okresného národného výboru a nebolo
treba pripojiť výmer o vykúpení pôdy, neplynie, že poznámka má byť v pozemkovej knihe zapísaná
ešte pred nadobudnutím právoplatnosti výkupu. Preto aj pozemno-knižnému súdu z úradnej povinnosti

prislúchalo skúmať, či rozhodnutie alebo dohoda o výkupe žalobcom predložená je právoplatná. Mal
trvať na tom, aby žiadosť okresného národného výboru tento údaj obsahovala. Pozemno-knižný súd mal
totiž podľa vykonávacej vyhlášky k zákonu č. 46/1948 Sb. skúmať právoplatnosť výmeru o výkupe, no
napriek tomu v súdenom prípade poznámku výkupu zapísal už k 18.05.1951, hoci o tvrdenom odvolaní
sa malo rozhodnúť až 04.06.1951. Iba doručené rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie,

je právoplatné. V danej súvislosti žalobcovia citovali ustanovenia § 35 ods. 1, § 90 ods. 1
a § 91 ods. 1, § 93 ods. 3 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o řízení ve věcech náležejících do
působnosti politických úřadů (správní řízení).
39. Ďalej žalobcovia zdôraznili, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany i odvolaní v tomto spore
poukazoval len na skutočnosť dlhodobého držania vlastníctva sporného pozemku a na dobrú vieru
jeho právneho predchodcu, no výslovne nevzniesol námietku vydržania príslušných nehnuteľností

jeho právnym predchodcom. Takúto formuláciu nie je možné považovať za námietku či tvrdenie
právnej skutočnosti vydržania, a to jednak s ohľadom na absenciu použitia tejto námietky v súdnom
konaní ako prostriedku procesnej obrany alebo útoku, ale tiež pre nedostatok samotných formálnych
náležitostí námietky vydržania – preukázania dobromyseľnej a oprávnenej držby počas celých 10 rokov.
V prípade dovolávania sa vydržania (čo žalovaný neučinil) z hľadiska dokazovania vydržania dôkazné

bremeno viazne na tom, kto tvrdí, že nadobudol vlastníctvo vydržaním. Právny predchodca žalovaného,
od ktorého žalovaný nadobudol nehnuteľnosť, nebol totiž dobromyseľným nadobúdateľom, ale ani
dobromyseľným držiteľom (vlastníkom) sporných nehnuteľností, vzhľadom na pôvodne evidované
vlastnícke právo Československého štátu a na vedomosť o reštitučných konaniach, ktoré sa viažu
kčastinehnuteľnostívtedajšiehodržiteľa,následnenadobudnutýchžalovaným.Vydržanietotižvyžaduje

dobromyseľnosť nielen
pri nadobudnutí, ale počas celej doby trvania oprávnenej držby. Táto je pritom vylúčená minimálne
vedením reštitučného konania, ktoré od roku 1992 prebieha na Okresnom úrade Žilina. Dobromyseľnosť
zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí a to

bezohľadunato,žesubjektívnenaďalejostalvpresvedčeníosvojomvlastníctvevecialebooprávnenom
výkone práva. Súd pritom v civilnom sporovom konaní nie je povinný, ba ani nie je oprávnený
nahrádzať pasivitu sporových strán a domýšľať za sporové strany právne argumenty či nástroje
procesnejobranyaleboútoku,čisámvyvodzovaťzichskutkovýchtvrdeníakékoľvekprocesnénámietky.
Žalobcovia nespochybnili tvrdenie žalovaného o viac ako 10-ročnej držbe sporných nehnuteľností jeho

právnym predchodcom, (ktorá skutočnosť vyplýva i zo záznamov katastra) práve preto, že žalovaný
v tomto spore nikdy nevzniesol námietku vydržania. Spoločnosť RUDINY, s.r.o. však nepochybne mala
vedomosť o nedobromyseľnom nadobudnutí a aj nedobromyseľnej a neoprávnenej držbe predmetných
nehnuteľností, a to z dôvodov uvedených vyššie. Prvoinštančný súd preto nepochybil, keď sa s týmto
skutkovým tvrdením žalovaného nevysporiadal. Pokiaľ totiž žalovaný zastúpený právnym zástupcom

nešpecifikoval, čo má na mysli tvrdenou dlhodobou držbou, konajúci súd nemal povinnosť ex offo
zvažovať všetky eventuality jeho procesnej obrany alebo útoku, ktoré sa z tohto skutkového tvrdenia
dajúpotencionálnevyvodzovať.Jevovlastnomzáujmesporovýchstránvyužiťvšetkynástrojeprocesnej
obrany a útoku včas.
40. Pokiaľ žalovaný namieta nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k doručeniu

výmerov JNV a KNV, t. j. prvoinštančného a druhoinštančného výmeru o výkupe nehnuteľností,
žalobcovia zdôraznili, že nedostatok právoplatnosti označených rozhodnutí bol viac ako výrečne
preukázaný neexistenciou doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na týchto výmeroch, ako aj
neexistenciou doručenky a napokon i predčasným zápisom poznámky o výkupe nehnuteľností do
pozemkovej knihy ešte predtým, ako vôbec mohol hypoteticky výmer KNV nadobudnúť právoplatnosť,

resp. skôr, ako bol vôbec vydaný. Neplatnosť výkupu bola naviac preukázaná i opätovnou snahou
o vyvlastňovanie dotknutých nehnuteľností v 70. rokoch 20. storočia. Vo vzťahu k zápisu poznámky do
pozemkovej knihy žalobcovia odmietajú konštrukt žalovaného o definitívnej poznámke v pozemkovej
knihe zdôrazniac, že skutočne poznámka zapísaná v pozemkovej knihe absolútne nebrala do úvahy
platnú právnu úpravu, a preto nemôže ani slúžiť ako dôkaz o právoplatnosti výmeru KNV, zvyšok tvrdení

v tejto súvislosti už predstavuje iba hypotetické konštrukcie žalovaného, ktoré sú pre rozhodnutie v tomto
spore irelevantné.
41. Pokiaľ žalovaný nesprávnosť skutkových zistení konajúcim súdom namieta aj vo
vzťahu k identifikácii spornej nehnuteľnosti tvrdiac, že geometrický plán z roku 1978 ani geometrickýplán č. 36/2020 nie sú správne, v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy ani geometrický plán
alebo iný rovnocenný dôkaz na spochybnenie záverov expertov zo 70. rokov a záverov geodeta, ktorý
vyhotovil GP č. 36/2020. Žalovaný totiž iba nelogicky a nesprávne argumentoval tým, že ak v roku

1979 neprebehlo platné vyvlastnenie, tak ani geometrický plán, ktorý bol za týmto účelom vyhotovený,
nemôže zodpovedať skutočnosti. Uvedený argument je však podľa názoru žalobcov absurdný, nakoľko
geometrické plány nemajú svoju správnosť obmedzenú účelom, na ktorý sa majú použiť a na aký spor
alebo právny úkon majú slúžiť.
42. Žalobcovia nesúhlasili ani s argumentáciou odvolateľa o tom, že podanou žalobou v tomto spore

obchádzajú reštitučné predpisy a v skutočnosti ide o reštitučný spor, ktorý nie je možné v tomto konaní
riešiť. Zopakovali, že ako právni nástupcovia závetných dedičov po pôvodnej vlastníčke
J. K., G. F. sa o okolnostiach vyvlastňovacieho konania z rokov 1950 až 1952 dozvedeli v roku 2020
na základe analýzy, ktorú im sprostredkovala pani J. U., ktorá viedla spor so žalovaným v obdobnej
veci, kde namietala neplatnosť prevodov vlastníckeho práva na žalovaného z dôvodu prebiehajúcich
reštitučných konaní (spor vedený na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 49C/68/2020). Z tejto analýzy

vypracovanej žalovaným vychádzalo zistenie žalobcov o tom, že ich právnej predchodkyni J. K., G. F.
mali vykúpené alebo vyvlastnené sporné nehnuteľnosti v rokoch 1950 až 1952. V zmysle týchto zistení
žalobcovia majú za to, že ich právna predchodkyňa, ktorá bola pôvodne evidovaná v pozemkovej knihe
ako vlastníčka sporných nehnuteľností z vyššie uvedených dôvodov až do svojej smrti neprestala byť ich
vlastníčkou, pretože nebola platne zbavená svojho vlastníckeho práva, a to z dôvodu, že výkup týchto

nehnuteľností je absolútne neplatný a výmer o výkupe, ktorý bol poznamenaný do pozemkovej knihy,
bol nulitným aktom, navyše zapísaný do pozemkovej knihy v dobe, keď zápisy do pozemkovej knihy už
nemali konštitutívny účinok. Vlastníctvo k pozemkom, ktoré sú predmetom sporu, nebolo teda právnej
predchodkyni žalobcov odňaté, a preto nebol potrebný postup podľa tzv. reštitučných zákonov, keďže
nebolasplnenápodmienkaskutočnéhoprechoduvecidovlastníctvaštátu.Podľadoterajšejsúdnejpraxe

totiž práve podmienka nadobudnutia vlastníctva veci štátom bola nevyhnutná na úspešné uplatnenie
reštitučných nárokov.
43. Ak by však predsa mal súd za to, že ide o zakrytý reštitučný spor, žalobcovia z opatrnosti uviedli, že
reštitučné zákony sú vo voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi. Lex specialis
však neruší platnosť (a záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby,

než je zistené (napr. v súdnom konaní),
že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno naň uplatniť; aplikácia
ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (pozri rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cdo 1/98 z 29.04.1998). Ústavný súd Slovenskej
republiky tiež v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 231/09 a sp. zn. III. ÚS 178/06 vyslovil právny názor,

že slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie
reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na
základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, resp. deklarovať existenciu svojho
vlastníckeho práva. Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho
práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo

k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku
a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy
občianskeho práva – žalobou určovacou, vindikačnou (na vydanie veci), negatórnou a podobne.
Nemožno pripustiť, že by zákonodarca uplynutím lehôt na uplatnenie nárokov podľa reštitučných
zákonov zamýšľal legalizovať prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu, pretože v takomto prípade by

reštitučné zákony, ktorých účelom je náprava niektorých majetkových krívd, upravovali tiež vznik krívd
nových. Preto popri nároku podľa reštitučných zákonov nemožno vylúčiť i nárok na ochranu vlastníctva
podľa Občianskeho zákonníka. Obdobne argumentoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
sp. zn. IV. ÚS 295/2012-37 zo dňa 28.08.2012. Iba v prípade, ak by žalobcovia nespĺňali všetky zákonné
podmienky pre možnosť úspešného uplatnenia reštitučného nároku, by bolo možné hovoriť o strete

špeciálnej reštitučnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy,
ku ktorej otázke sa už vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/130/2007,
sp. zn. 6Cdo/71/2011 a sp. zn. 6Cdo/67/2012. Pokiaľ však podľa uvedených rozhodnutí táto podmienka
splnenánieje,zostávazachovanámožnosťdomáhaťsaochranyvlastníckehoprávapodľavšeobecných
predpisov, a to aj žalobou o určenie vlastníckeho práva, pričom určovacia žaloba v takomto prípade

neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Preto ju ako prostriedok ochrany práva
nemožno vylúčiť. Rovnako však ani v prípade pozitívneho zistenia takýchto konkurujúcich si predpisov,
teda v prípade jednoznačného záveru o danosti reštitučného nároku, nemožno jednoznačne vyvodiť
neúspech žaloby o určenie vlastníckeho práva s odkazom na neuplatnenie si nároku v zákonnej lehotepodľa reštitučného predpisu, pričom možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.03.2012 a sp. zn. II. ÚS 249/2011-30 zo dňa 29.11.2011, podľa
ktorých sú pri riešení konkurencie zmienených právnych úprav rozhodujúce konkrétne okolnosti každej

posudzovanej veci. Ústavný súd teda pripustil použitie určovacej žaloby aj v prípade konkurencie
s reštitučnými predpismi ako jediného možného prostriedku nápravy krívd.
44. Žalobcovia svoju žalobu v tomto spore doručili Okresnému súdu Žilina hneď, ako zistili, že vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam po ich právnej predchodkyni je evidované v prospech neoprávneného držiteľa
a hneď, ako sa dozvedeli o tom, že priebeh výkupu pozemkov vo vlastníctve ich právnej predchodkyne

trpel závažnými vadami. Osobitosťou prípadu je ešte skutočnosť, že z dôvodu zistenej neplatnosti
výkupu nehnuteľností patriacej právnej predchodkyni žalobcov a nepreukázania zápisov v pozemkových
knihách a katastri v období po roku 1950 nikdy ich právna predchodkyňa platne o svoje vlastnícke právo
neprišla, a preto si žalobcovia nárokujú určovacou žalobou o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po ich právnej predchodkyni. Žalobcovia opätovne poukázali na argumentáciu Krajského
súdu v Trnave vo veci sp. zn. 25Co/34/2012, v ktorom odvolací súd poukázal aj na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 295/2012-37 zo dňa 28.08.2012.

45. Žalovaný vo svojej odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii prezentovanej
vo svojom opravnom prostriedku.
46. Opätovne zdôraznil, že je súkromnou právnickou osobou, ktorá nie je právnym nástupcom povinnej

osoby ani štátu. Dodal, že prekonanie negatívnej dôkaznej teórie,
na ktorú upriamil pozornosť vo svojom opravnom prostriedku, nespočíva v tom, že žalovaný mohol byť
v konaní pasívny, ale ide o dôrazné a kritické zhodnotenie rozloženia dôkazného bremena v prípadoch
podobných prejednávanej veci, ktoré sa viažu k udalostiam dávno minulým. Sú to práve žalobcovia,
ktorí iniciovali toto konanie bez toho, aby si riadne preverili historické súvislosti a oni samotní v priebehu

konania potvrdili, že rozhodujúce dôkazy v tomto spore predložil žalovaný. Netreba pritom opomínať
fakt, že aj existenciu výmeru JNV, (ktorý je podľa tvrdení žalobcov i súdu prvej inštancie rozhodujúcim
historickým dokumentom), žalobcovia v žalobe popreli a neomylne tvrdili, že tento sa v archívnych
fondoch nenachádza. Žalovaný však toto ich tvrdenie spoľahlivo v spore vyvrátil. Nie je preto zrejmé, ako
žalobcovia dospeli k názoru, že ich žaloba so skutočnosťami, ktoré v nej uviedli a pripojenými dôkazmi,

je dôvodná. Ako jediné možné vysvetlenie sa natíska to,
žežalobcoviasanejakýmspôsobomdostalikpodaniužalovanéhovsprávnomkonaní,ktorésniminemá
žiaden súvis, či už z hľadiska predmetu alebo účastníkov a z tohto podania vyextrahovali informácie
(ktoré boli pochopiteľne neúplné, keďže v dotknutom podaní, ktoré žalobcovia v rámci svojich vyjadrení
označili ako „analýzu“ vypracovanú žalovaným, neboli riešené sporné nehnuteľnosti) a následne tieto

informácie bez ďalšieho overenia historických súvislostí alebo bádania v archívnych fondoch premietli
do textu žaloby a týmto spôsobom odvodili svoj domnelý nárok uplatnený žalobou. Žalobcovia v tomto
spore argumentujú unesením bremena tvrdenia i dôkazného bremena tým, že rozhodnutia JNV a KNV
neobsahujú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti a neexistuje dôkaz o ich doručení. Táto ich
argumentácia však vyznieva nanajvýš špekulatívne, najmä pri zohľadnení toho, že v čase podania

žalobyžalobcoviapopieraliexistenciuvýmeruJNV,apretosamožnodôvodnedomnievať,žeoexistencii
rozhodnutia KNV ani netušili. Následne po predložení týchto dokumentov žalovaným žalobcovia
požadovali od žalovaného, aby spoľahlivo preukázal ich doručenie a nadobudnutie právoplatnosti.
Z uvedeného vyplýva, že to boli práve žalobcovia, ktorí v konaní pred súdom prvej inštancie vystupovali
pasívne. Naopak, žalovaný aktívne uplatňoval svoje práva a predkladal súdu všetky dostupné historické

podklady. Javí sa preto prinajmenšom ako nespravodlivé, ak žalobcovia iniciujú konanie bez dôkladného
zistenia historického pozadia (od ktorého odvodzujú svoj domnelý nárok) a svoje údajné unesenie
bremena dôkazu a bremena tvrdenia založili na tom, že na žalovaného preniesli svoju povinnosť
preukázať žalobou uplatnený nárok. Už v štádiu prvoinštančného konania bolo totiž preukázané, že
objasnenie skutkového stavu je s ohľadom na uplynutie značne dlhej doby už prakticky nemožné a

preto aplikácia základného pravidla delenia dôkazného bremena by viedla k zjavnej nespravodlivosti,
a zároveň niet dôvodu, prečo by sa nemohol uplatniť skúsenostný poznatok, že sa veci diali obvyklým,
či pravidelným spôsobom. Napriek tomu,
že súdna prax je v obdobných prípadoch jednotná v tom, že je namieste aplikácia zvláštneho pravidla
delenia dôkazného bremena, súd prvej inštancie sa týmto pravidlom vôbec, ani len v teoretickej rovine

nezaoberal a nesprávne ustálil, že rozhodnutia k tomu sa viažuce, na ktoré poukazoval žalovaný v rámci
svojej procesnej obrany, na prejednávanú vec nemožno aplikovať. Argumentácia žalobcov vo vzťahu
k tejto odvolacej námietke teda vychádza z nepochopenia zvláštneho pravidla delenia dôkazného
bremena, o čom svedčí napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/71/2008zo dňa 24.02.2010 či Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/189/2018 zo dňa 19.06.2019, z ktorých
rozsiahlo citoval.
47. V súdenom spore žalovaný preukázal, že výmer JNV bol J. K. doručený, čo vyplýva nepriamo

z rozhodnutia KNV, kde odvolací orgán konštatuje podanie odvolania proti rozhodnutiu správneho
orgánu prvého stupňa v zákonnej lehote (s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie). Aj napriek tomu
žalobcovia toto nepriame preukázanie doručenia výmeru JNV adresátke odmietajú, čím popierajú obsah
dobových dokumentov. J. K. boli pritom doručované rozhodnutia tak v dotknutom výkupovom konaní,
ako aj v iných konaniach. Menovaná pritom aktívne uplatňovala svoje práva voči dobovým štátnym

orgánom. Z predložených dôkazov nepochybne vyplýva, že J. K. nepodala odvolanie voči opravnému
výmeru, ktorým bolo voči nej zastavené vyvlastňovacie konanie, ktorý v odôvodnení jasne a zreteľne
odkazoval na zastavenie vyvlastňovacieho konania z dôvodu, že dotknuté nehnuteľnosti boli vykúpené
štátom. V tomto spore nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že by J. K. aktívne uplatňovala svoje
práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom výkupového konania a ktoré J. K. prenajímala,
t. j. mala z nich zdroj pasívneho príjmu. Zároveň v konaní nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že

by J. K. považovala dotknuté vykúpené nehnuteľnosti naďalej za svoj majetok, nakladala s nimi, alebo
ich naďalej prenajímala. Štát na základe výmeru JNV potvrdeného rozhodnutím KNV fakticky i právne
prevzal nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom výkupu a nakladal s nimi ako so svojím vlastníctvom.
Dobové štátne orgány považovali výmer JNV za právoplatný, vykonateľný, vecne správny a zákonný.
Výmer JNV ani rozhodnutie KNV o podanom odvolaní neboli zrušené a ich účinky zostali zachované.

Je teda nepochybné, že žalovaný v tomto spore splnil všetko, čo od neho ako od súkromného subjektu
(právnickej osoby) možno spravodlivo požadovať a predložil súdu na svoju obranu dôkazy, ktoré boli
dostupné v archívnych fondoch a zbierke listín katastra. Naopak, zo strany žalobcov nebol v konaní
produkovaný žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné usudzovať, že sa v rozhodnom historickom
období, t. j. v 50. rokoch minulého storočia obvyklé veci (doručovanie rozhodnutí účastníkom konania,

uplatňovanie opravných prostriedkov zo strany účastníkov konania a iné) diali neobvyklým spôsobom
tak, ako to v obdobných prípadoch predpokladá právna veda i súdna prax. Bolo teda na žalobcoch, aby
svoje tvrdenia v konaní hodnoverne preukázali, napr. listom J. K. o tom, že jej nebol doručený výmer
KNV, ktorým sa malo rozhodnúť o jej odvolaní proti výmeru JNV alebo listom či sťažnosťou J. K. o tom, že
nesúhlasístým,abybolavyňatázvyvlastňovaciehokonania,čímsafaktickypripravilaočiastku95,368,-

Kčs, resp. jej časť prislúchajúcu jej spoluvlastníckemu podielu. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia
v tomto spore nepreukázali, a teda neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. K otázke
posúdenia nadobudnutia účinkov prechodu vlastníckeho práva na štát v predmetnom období žalovaný
poukázal citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo 241/2010 zo
dňa 17.08.2011, z ktorého (o.i.) vyplýva, že je potrebné taktiež vychádzať z ustálenej súdnej praxe,

v zmysle ktorej k prechodu majetku na štát dochádzalo v 50-tych rokoch minulého storočia bez ohľadu
na intabulačný princíp. Je potrebné si uvedomiť,
že v rozhodnom období bol pôvodný vlastník už takýmito výmermi „kategorizovaný“, čo znamená, že
i tam, kde takéto výmery, resp. rozhodnutia neboli zapísané do pozemkovej knihy, tak bol napriek
tomu nepochybne i v týchto prípadoch daný priechod účinkom prechodu takéhoto majetku na štát

ex lege. Výklad, aký v spore prezentuje navrhovateľ, nemožno považovať za ústavne konformný
výklad, pretože je potrebné si uvedomiť, že na základe výmeru ONV z roku 1950
pôvodní vlastníci stratili predmetný majetok, a to de facto i de iure, ktorá skutočnosť je
nespornou, pretože čsl. štát po tom, ako získal predmetné nehnuteľnosti na základe uvedeného výmeru
do svojho vlastníckeho práva, tak s týmito nehnuteľnosťami i následne disponoval, a to vo forme

príslušných prídelov (prostredníctvom prídelových akcií), čo je taktiež nesporné z hľadiska dôkazných
prostriedkov nachádzajúcich sa v administratívnom spise a táto skutočnosť je tiež nespornou medzi
účastníkmi konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti príslušná prídelová listina mohla byť vydaná
skutočne až následne po tom, čo čsl. štát získal a nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
ktoré boli predmetom výkupu v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme. S ohľadom na citovaný

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou, keď takmer vôbec nezohľadnil nepriame dôkazy
svedčiace nepochybne o tom, že štát sporné nehnuteľnosti prevzal de facto i de iure, a teda nie je
potrebné extenzívne klásť na žalovaného až takmer nesplniteľné podmienky vo vzťahu k spoľahlivému
preukázaniu doručenia výmeru KNV J. K..

48. Súd by mal pristupovať k hodnoteniu dôkazov v súvislosti so špecifikami toho-ktorého prípadu tak,
abyjehorozhodnutiebolozákonnéaspravodlivésohľadomnato,akésporovéstranystojavtom-ktorom
konaní proti sebe. V prejednávanej veci je však zrejmé, že súd prvej inštancie nedôvodne favorizovalžalobcov, a to najmä tým, že dôkazné bremeno o neexistencii domnelého nároku
žalobcov preniesol na žalovaného a vyžadoval od neho, aby predložil súdu spoľahlivý dôkaz o doručení
výmeruKNVJ.K.,atonapriektomu,žežalovanýnemárovnakémožnostiprístupudoarchívnychfondov,

ako napríklad štát alebo štátom ovládaná právnická osoba. Sporné nehnuteľnosti mohla teoreticky
nadobudnúť akákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá rovnako ako žalovaný nie je žiadnym
spôsobom prepojená s povinnou osobou podľa reštitučných predpisov či štátom. Úlohou súdu v civilnom
sporovom konaní je rozhodnúť akúkoľvek sporovú vec tak, aby nedošlo k zjavnej nespravodlivosti. Za
zjavnú nespravodlivosť však možno považovať to, ak súd prenáša

na akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu ťarchu za prípadné nedostatky v doručovaní úradných
rozhodnutí, či za neúplné spracovanie archívnych fondov, za ktoré zodpovedá bezpochyby štát. Preto
aj súdne rozhodnutia, na ktoré odkazujú žalobcovia, v konečnom dôsledku vyznievajú v prospech
žalovaného, no súd prvej inštancie sa nimi v kontexte merita veci nezaoberal. Žalovaný už v štádiu
prvoinštančného konania prezentoval názor, že žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
na vydanie ktorých sa aplikujú, resp. aplikovali reštitučné predpisy a konania s tým spojené mali svoj

jednotiaci prvok v tom,
že vždy smerovali proti povinnej osobe v zmysle reštitučných predpisov alebo jej právnemu nástupcovi
alebo proti štátu. Tento argument podporujú v konečnom dôsledku aj žalobcovia, ktorí v súvislosti s nimi
tvrdeným spoľahlivým preukázaním doručenia rozhodnutia správneho orgánu upriamujú pozornosť na
súdne rozhodnutia, v ktorých ako jedna strana v spore vystupuje štát (napr. z rozsudku Krajského súdu

v Trnave sp. zn. 25Co/34/2019 zo dňa 28.04.2020 vyplýva, že žalovaným subjektom bola Slovenská
republika konajúca prostredníctvom Lesov Slovenskej republiky, štátny podnik a z rozsudku Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 9Co/413/2012 zo dňa 23.07.2013, bola žalovaným subjektom Slovenská
republika, za ktorú konal Slovenský pozemkový fond. Odvolací súd v nich konštatoval, že
dôkazné bremeno o doručení vyvlastňovacieho výmeru zaťažuje štát s odkazom na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 1762/2006 zo dňa 20.09.2007, ktorý
spor sa tiež týkal vydania nehnuteľností v zmysle reštitučného zákonodarstva a povinnou osobou vydať
nehnuteľnosti bol štát. Uvedená súdna prax sa však viaže k sporom o vlastnícke právo medzi fyzickými
osobami – reštituentmi a štátom, čo rozhodne nemožno paušalizovať na všetky a akékoľvek spory
majúce svoj základ v historických dobových rozhodnutiach štátnych orgánov. Zo strany

súdu prvej inštancie tak išlo o značne formalistický prístup k sporovému konaniu, ktorý nie je v súlade
s požiadavkou kvality súdnej ochrany predpokladanej čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
49. Žalovaný už v štádiu prvoinštančného konania opakovane tvrdil (a žalobcovia ani nepopreli), že
sporné nehnuteľnosti nadobudol od predávajúceho, ktorý ich vlastnil viac ako 10 rokov. Počas tohto
obdobia jeho vlastníckeho právo nebolo nikým spochybnené (dokonca ani uplatneným reštitučným

nárokom, ako to nesprávne prezentujú žalobcovia). Touto argumentáciou žalovaného sa však súd
prvej inštancie ani len v teoretických náznakoch nezaoberal a úplne ju ignoroval. V odôvodnení
napadnutého rozsudku sa konajúci súd zaoberal len možnosťou vydržania sporných nehnuteľností
štátom a žalovaným. Ani jedna z týchto argumentačných línií však nebola stranami
sporu v tomto konaní predostretá. Súd prvej inštancie pritom nepochopiteľne pracoval s naratívom, že

žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti od štátu, čo však nevyplýva ani z tvrdení sporových strán,
ani z predložených dôkazov. Žalovaný zopakoval, že uplatnený reštitučný nárok, na ktorý poukazujú
žalobcovia, sa týka samostatného pozemku, ktorý nie je predmetom tohto súdneho konania, a teda
nie je spôsobilý spochybniť dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaného, či dobromyseľnosť
samotného žalovaného pri nadobúdaní sporných nehnuteľností. Aj keď súd nie je povinný v rozsudku

vysporiadať sa s každým jednotlivým tvrdením sporových strán, žalovaný považuje za neprípustné, aby
sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho tvrdením o vydržaní sporných nehnuteľností jeho právnym
predchodcom, na ktoré viackrát poukázal vo svojich vyjadreniach a podaniach v štádiu prvoinštančného
konania, a súčasne sa zaoberal vydržaním nehnuteľností štátom či žalovaným.
50. Vo vzťahu „predčasnému“ zápisu poznámky do pozemnoknižnej vložky žalovaný zopakoval, že

dôkazné bremeno v otázke preukazovania doručovania dobových rozhodnutí nezaťažuje jeho, ale
žalobcov. Dodal, že vo svojom opravnom prostriedku argumentoval aj neúplnosťou archívnych
fondov, resp. nespracovaním všetkých archívnych dokumentov, čo však nemôže byť vykladané na
ťarchu žalovaného ako súkromnej právnickej osoby, ktorá
na obsah archívnych fondov nemá absolútne žiadny vplyv. Zdôraznil, že aj súdne rozhodnutia

predkladané žalobcami konštatujú, že doložka právoplatnosti a vykonateľnosti nezakladá právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, keďže ide o administratívny akt správneho orgánu,
resp. súdu v prípade súdneho rozhodnutia, pri ktorom môže dôjsť k pochybeniu. Preukázanie
doložky právoplatnosti a vykonateľnosti výmeru JNV, resp. výmeru KNV preto nie je opodstatnené.Vo vzťahu k zápisu poznámky do pozemnoknižnej vložky žalovaný odkázal na svoju argumentáciu
uvedenú v podanom odvolaní. Dôrazne však poprel, že by vo svojom opravnom prostriedku konštruoval
tézu o akejsi dvojinštančnosti zápisu poznámky o výkupe po prijatí zákona č. 141/1950 Sb. ako to

podsúva žalujúca sporová strana. Z dôkazov založených v súdnom spise je pritom zrejmé, že J.
K. na sporných nehnuteľnostiach sama nepracovala, ale tieto nehnuteľnosti
prenajímala, a preto sa na ňu uplatňovali ustanovenia zákona č. 46/1948 Sb., v zmysle ktorých jej mali
byť predmetné nehnuteľnosti vykúpené. Tomu, že poznámka o výkupe nehnuteľností v zmysle výmeru
JNV je informatívna, nasvedčuje aj to, že obsah tejto poznámky je odlišný od poznámok

o výkupe pôdy podľa zákona č. 46/1948 Sb., ktoré sa zapisovali do pozemnoknižných
vložiek pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Sb., kedy ešte platil intabulačný princíp. Konajúci súd teda
nezohľadnil skutočnosť, že poznámka bola do pozemnoknižnej vložky zapísaná po doručení
výmeru JNV dňa 18.05.1951 (ako vyplýva z predložených dôkazov) a tiež, že po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 141/1950 Sb., kedy už táto nemala konštitutívne účinky. Preto žalovaný vo svojom
opravnom prostriedku argumentoval, že poznámka o výkupe sporných nehnuteľností zapísaná v PK

vložky č. XX je iba informatívna, pretože s ňou nie sú spojené účinky prechodu vlastníckeho práva na
štát. Informatívnosť tejto poznámky ilustroval žalovaný aj na príklade vyvlastnenia pre ČSSZ, n. p.,
ktoré bolo vo vzťahu k J. K. zastavené opravným výmerom zo dňa 03.04.1952 a proti ktorému sa J. K.
neodvolala. Ak by teda KNV rozhodol o odvolaní J. K. proti výmeru JNV inak (napr. že by ho v
celom rozsahu zrušil alebo zmenil), do príslušných pozemnoknižných vložiek by sa poznačila poznámka

o zrušení výkupu nehnuteľností výmerom JNV rovnako, ako tomu bolo v prípade vyvlastňovacieho
konania pre ČSSZ, n. p. Platí však, že k takémuto zápisu, ktorým by sa mal meniť zápis poznámky
o výkupe nehnuteľností zo dňa 18.05.1951, by došlo zjavne iba v prípade, ak by výmer JNV nebol
odvolacím orgánom potvrdený. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že poznámky o výkupe
pozemkov zapisované pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Sb., t. j. v čase, kedy tieto poznámky mali

konštitutívne účinky prechodu vlastníckeho práva na štát, priamo odkazovali na ust. § 10 ods. 2 zákona
č. 46/1948 Sb., zatiaľ čo poznámky o výkupe pozemkov zapisované po účinnosti zákona
č. 141/1950 Sb., t. j. v čase, kedy bol opustený princíp intabulácie, obsahujú odkaz na ust. § 1 zákona
č. 46/1948 Sb. (ktoré obsahuje úpravu vlastníctva k pôde, ktorá bola hlavným účelom tohto zákona)
spolu sodkazomnačíslorozhodnutiavýmeruJNV,ktorýmbolispornénehnuteľnostivykúpené.

Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo 241/2010 zo dňa
17.08.2011 možno preto spoľahlivo konštatovať, že sporné nehnuteľnosti prešli na štát de facto i de iure
a ich navrátenie predchádzajúcim vlastníkom malo byť riešené v rámci reštitučného zákonodarstva.
51. Vo vzťahu k nesprávnej identifikácii sporných nehnuteľností žalovaný poukázal na svoje
odvolacie námietky, kde dôsledne analyzoval zjavné rozpory medzi podkladmi, z ktorých mal byť

vypracovaný GP č. 36/2020 (GP 1978, Rozhodnutie o vyvlastnení z roku 1979, hospodárska zmluva z
roku 1979, výmer JNV), obsahom GP č. 36/2020 a závermi, ktoré z týchto dôkazov extrahujú žalobcovia
spolu so súdom prvej inštancie. Zopakoval,
že podľa tvrdení samotných žalobcov sa kombinatórium nezachovalo. Nemôže byť sporná skutočnosť,
že tak GP 1978, Rozhodnutie o vyvlastnení z roku 1979, ako aj hospodárska zmluva z roku 1979 zhodne

uvádzajú, že pozemku parcele č. 1589, evidovanej v PK vložke č. XXXX, zodpovedá parcela EN č.
4517/1 o výmere 5573 m2. Napriek tomuto zjavnému stotožneniu parcely EN č. 4517/1 s pozemkom
parcelou č. 1589, evidovanou v PK vložke č. XXXX, (ktorý nesporne vyplýva z listín, na ktoré sami
žalobcovia odkazujú, s tým, že s nimi pracoval geodet pri vypracovaní GP č. 36/2020), žalobcovia tvrdia,
že tieto údaje sú v tejto časti nesprávne, pretože podľa ich tvrdení parcela EN č. 4517/1 zodpovedá

pozemku parcele č. 1799 evidovanej v PK vložke č. XX. Súd prvej inštancie však bode 28. odôvodnenia
napadnutého rozsudku vôbec nezdôvodnil, prečo sa stotožnil s takýmto výkladom prezentovaným
žalobcami, a preto je tento jeho záver nepreskúmateľný. Spoľahlivá identifikácia sporných nehnuteľností
nepochybne zaťažuje v celom rozsahu žalobcov ako pánov sporu a určite nie žalovaného, ktorý by
mal predložiť súdu „protikladný“ geometrický plán, ak namieta správnosť záverov tvrdených žalujúcou

sporovou stranou. Sú to totiž práve žalobcovia, ktorí spochybňujú závery expertov zo 70. rokov 20.
storočia a nie žalovaný. Pokiaľ mal konajúci súd za to, že GP 1978, rozhodnutia o vyvlastnení z roku
1979 i hospodárskej zmluvy z roku 1979, že údaje o parcele č. 1589, evidovanej v PK vložke č.
XXXX, zodpovedá parcela EN č. 4517/1 o výmere 5573 m2, sú nesprávne, túto nesprávnosť odvodil
iba z obsahu rozhodnutia L. XXX/XX zo dňa 23.03.1962, z ktorého vyplýva, že parcela č. 1589 v PK

vložke č. XXXX sa rovná parcele č. 4413 o výmere 2019 m2. Ostáva však úplne nejasné, ako súd
prvej inštancie dospel k záveru o tom, že obsah rozhodnutia L. XXX/XX zo dňa
23.03.1962 je správny, keďže kombinatórium z komasácie sa nezachovalo a tiež nie je zrejmé, že
obsah GP 1978, rozhodnutia o vyvlastnení z roku 1979 a hospodárskej zmluvy o tom, že pozemkuparcele č. 1589, evidovanej v PK vložke č. XXXX, zodpovedá parcela č. 4517/1 o výmere 5573 m2, je
nesprávne a pokiaľ je obsah rozhodnutie L. XXX/XX zo dňa 23.03.1962 správny (čo však podľa názoru
žalovaného nebolo preukázané), pozemok parcela č. 1799, evidovaný na PK vložke č. XX, zodpovedá

parcele č. 4517/1 o výmere 5573 m2, keďže takýto záver nevyplýva zo žiadneho dôkazu predloženého
do spisu. Zjavné nedostatky identifikácie sporných nehnuteľností žalobcovia v tomto spore žiadnym
spôsobom neodstránili, pretože doposiaľ hodnoverne nestotožnili sporné nehnuteľnosti s historickým
stavom. Nadväzne ani záver konajúceho súdu o stotožnení sa s tvrdeniami žalobcov o identifikácii
sporných nehnuteľností nie je správny a tento je nepreskúmateľný.

52. Záverom žalovaný dodal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal i s otázkou naliehavého
právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení a súčasne tvrdil, že žalobcom nesvedčí ani aktívna
vecná legitimácia v tomto spore. Súd prvej inštancie sa totiž nesprávne vysporiadal s otázkou, kto je
koho dedičom. Taktiež z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zjavné, že súd prvej inštancie fakticky
neprihliadol na jednu celú generáciu závetných dedičov po J. Q. a za závetných dedičov považoval
žalobcov. Vzhľadom na dôkazy založené v súdnom spise takýto názor okresného súdu neobstojí.

Z uznesenia o prejednaní dedičstva po J. K. zo dňa 04.11.2016 je zrejmé, že žalobcovia nie sú závetní
dedičia po J. Q. a nie sú ani dedičmi po J. K.. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že J. K. mala jedinú zákonnú
dedičku – dcéru J. Q., ktorá zomrela bezdetná a zanechala závet v prospech svojich bratrancov V. A.
B. a J. E. B.. Žalobcovia sú potomkovia V. A. B. a vo vzťahu k J. E. B. sú vo vzťahu synovec/neter –
strýko. Nie je teda pravdou,

že žalobcovia sú závetní dedičia po poručiteľke J. K., ako to prezentovali žalobcovia, čo prevzal aj
súd prvej inštancie do napadnutého rozhodnutia. Žalobcovia totiž doposiaľ nepredložili do spisu žiaden
dôkaz, z ktorého by bolo možné usúdiť, že im svedčí niektorý z dôvodov dedenia (zákon alebo závet)
po J. K.. Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva
po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne

legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len
ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. Poručiteľkou v tomto prípade
má byť J. K., vo vzťahu ku ktorej žalobcovia nie sú ani zákonnými ani závetnými dedičmi a ani do
úvahy prichádzajúcimi dedičmi. Inými slovami, žalobcom nesvedčí žiadny dedičský titul vo vzťahu k J.
K.. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo/222/2010 zo dňa 14.03.2011 i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
181/2013 zo dňa 24.04.2013, či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009
zo dňa 29.06.2010, ako aj sp. zn. 3Cdo/405/2015 zo dňa 08.12.2016. Poručiteľka J. K., však závet
nezanechala a závetnými dedičmi po jej dcére J. Q. sú V. A. B. a J. E. B.. Platne možno pritom
nakladať len s majetkom, s ktorým je poručiteľ (ako vlastník) oprávnený disponovať. Závetca môže

v závete disponovať len s majetkom, ktorý mu skutočne patrí, alebo ktorý určite nadobudne do momentu
svojej smrti (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 2264/2009 zo dňa
15.03.2011). Aj pre závet platí zásada nemo plus iuris, a teda ani J. Q. nemohla závetom, nech už by
bol formulovaný akokoľvek (ktorý navyše žalobcovia v konaní nepredložili), odkázať závetným dedičom
– V. B. a J. B. viac alebo iné veci, ako tie, ktoré v čase svojej smrti vlastnila, resp. ktorými disponovala.

Z predložených dôkazov je tak zrejmé, že J. K. (zomr. v roku XXXX) a ani J. Q. (zomr. v roku XXXX)
sporné nehnuteľnosti v čase svojej smrti nevlastnili a ani nimi nedisponovali. Závet poručiteľky J. Q.
nevytvára absolútne žiadne dedičské prepojenie medzi žalobcami a J. K.. Platí teda, že žalobcovia nie
sú dedičia a ani do úvahy prichádzajúci dedičia po J. K.. Ak by teda aj súd v tomto spore žalobe vyhovel,
právne postavenie žalobcov by sa nezmenilo, nakoľko v čase smrti J. Q. nemala deti, nevlastnila a ani

nemohla disponovať so spornými nehnuteľnosťami, a preto by muselo byť toto novoobjavené dedičstvo
po nej ako odúmrť. V rámci prvoinštančného konania žalovaný tiež argumentoval, že žalobcami
uplatnený domnelý nárok je reštitučným sporom, keď poukazoval na argumentáciu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sžo 241/2010 zo dňa 17.08.2011. Konajúci súd však otázku
aplikácie reštitučných predpisov posúdil iba povrchne, keď úplne opomenul prihliadnuť na dedičov V.

A. B. a J. E. B..
53. Na účely reštitučných predpisov v intenciách predmetného sporu je oprávnenou osobou J. K., ktorá
však v čase prijatia reštitučných predpisov (zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 503/2003 Z. z.) už nežila.
Osoby oprávnené na uplatnenie nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. a ich záväzné poradie vyplýva
z ust. § 4, pričom tieto tak mohli učiniť v prekluzívnej lehote upravenej v § 13 označeného zákona.

Osoby oprávnené
na uplatnenie nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z. a ich záväzné poradie vyplýva z ust. § 2, pričom
tieto tak mohli učiniť v prekluzívnej upravenej v § 5 označeného zákona. J. K. nezanechala závet a malaiba zákonných dedičov. Manžel J. K. zomrel v roku XXXX a jedinou dedičkou po uvedenej poručiteľke
bola jej dcéra J. Q., ktorá bola v čase svojej smrti (XXXX) bezdetná. Rodičia J. K. zomreli
pred prijatím reštitučných predpisov. Nasledujú súrodenci J. K. a ak niektorý

z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti. Možno dôvodne predpokladať, že
rodičmi V. A. B. a J. E. B. nebol žiadny zo súrodencov J. K.. Ak by však žalobcovia preukázali opak,
oprávnenými osobami by boli iba V. B. a J. B.. Z uvedeného možno spoľahlivo konštatovať, že do úvahy
prichádzajúcimi oprávnenými osobami na uplatnenie reštitučného nároku mohli byť V. B. a J. B., ktorí
však tak zjavne neurobili, čo potvrdzuje, že právni predchodcovia žalobcov boli nedbalí vlastníci. V danej

súvislosti odvolateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 Sžo 33/2008 zo dňa 17.04.2008 so záverom, že ak žalobcovia nie sú dedičmi po J. K., nie sú ani
oprávnenými osobami na uplatnenie reštitučného nároku
po menovanej poručiteľke. Uvedená argumentácia odvolateľa platí o to viac, že žalobcovia, ako aj
súd prvej inštancie, argumentovali súdnymi rozhodnutiami, v zmysle ktorých súdy vyššej inštancie
pripustili určovaciu žalobu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak oprávnená

osoba neuplatnila svoj reštitučný nárok v prekluzívnych lehotách podľa reštitučných zákonov. Okrem
skutočnosti, že tieto žaloby vždy smerovali proti štátu, resp. povinnej osobe, majú tieto žaloby spoločné
aj to, že žalobcami sú vždy oprávnené osoby podľa reštitučných predpisov. Pretože žalobcovia doteraz
nepreukázali, že sú oprávnenými osobami na uplatnenie reštitučného nároku po J. K., nemajú ani vecnú
legitimáciu na podanie žaloby, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po J. K.. Z uvedeného vyplýva, že

súd prvej inštancie nesprávne vyvodil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v tomto spore a naliehavý
právny záujem na požadovanej určovacej žalobe.

54. Samostatným podaním zo dňa 03.07.2023 žalovaný doplnil svoju argumentáciu v tomto spore,
keď poukázal na pripojený rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 27C/13/2021-643 zo dňa 01.02.2023,

v ktorým súd žalobu žalobcov v identickej veci z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zamietol s
odôvodnením,ževčasesmrtiporučiteľkyS.T.,G.F.(podielovejspoluvlastníčkyspornýchnehnuteľností)
už neplatili vlastnícke vzťahy podľa pozemnoknižných zápisov práve z dôvodu, že v tom čase už bola
autentifikovaná komasácia, tak možno konštatovať, že pozemky tak ako sú predmetom konania a ako
vyplývazožalobnéhonávrhu,žeideopozemky,ktorépôvodnebolitvorenépozemnoknižnýmiparcelami

z časti č. 1650 a č.1799 zapísané v pozemnoknižnej vložke XX. pre kat. úz. B. neboli vo vlastníctve
poručiteľky, ale tento vlastnícky vzťah už zanikol na základe autentifikovanej komasácie
a dedička po S. T., G. F. nikdy nenadobudla vlastnícke právo k uvedeným častiam pozemnoknižných
parciel č. 1799 a č. 1650, ktoré sú zapísané v pozemnoknižnej vložke XX. pre kat. úz. B., a tak nebola
splnená základná podmienka, a to nadobudnutie vlastníckeho práva právnou predchodkyňou žalobcov.

Nie je pritom podstatné, že nedošlo k prepracovaniu pozemkovej knihy a nie sú podstatné ani ďalšie
zápisy v pozemkovej knihe, prípadné, že ani štátne orgány nepostupovali podľa komasačného stavu,
ale prípadne používali stav pozemnoknižný. Nič z tohto nemá vplyv na to, že v čase smrti právnej
predchodkyne R. P., G. T., a to jej matky S. T., G. F., ktorá zomrela XX.XX.XXXX už platil komasovaný
stav podľa riadne autentifikovanej komasácie na základe rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č.

Nc III-45/24/743 zo dňa 30.11.1948, a preto nemohlo dôjsť k platnému prechodu vlastníckeho práva
tak, ako vyplynulo z pozemnoknižných zápisov, a to konkrétne pozemnoknižných parciel 1799 a 1650
zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX kat. úz. B. a nemohla nadobudnúť vlastnícke právo právna
predchodkyňa žalobcov R. P., G. T., v dôsledku čoho nie sú splnené podmienky, aby bolo určené, že
pozemky, tak ako je predmet konania patria do dedičstva po poručiteľke R. P., G. T.. Ku geometrickému

plánu č. 36/2020, ktorý bol predložený s totožným obsahom v oboch konaniach sp. zn.
27C/13/2021 a sp. zn. 14C/41/2021) Okresný súd Žilina poukázal na to, že žalobcovia v tomto konaní
nepredložili žiadnu listinu, na základe ktorej by bola preukázaná identifikácia k pozemkom tak, ako
sú tieto uvedené v žalobnom návrhu, ale vychádzali len z poznámky k uvedenému geometrickému
plánu, pričom súd uvedenú poznámku nepovažuje za hodnoverný dôkaz o správnosti zidentifikovania

pozemkov tak, ako tieto uviedli pokiaľ ide o pozemnoknižný stav, novovykomasované parcely a aktuálny
stav žalobcovia v žalobnom návrhu. Podľa uvedeného geometrického plánu č. 36/2020 totiž je zrejmé,
že tento geometrický plán bol len na oddelenie a novovytvorenie pozemkov č. 4524/20, č. 4524/21
a č. 4524/22, ktoré boli vytvorené z parcely KNC č. 4524/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
5635 m2, zapísanej na LV č. XXXXX, kde je zapísaný ako výlučný vlastník v podiele 1/1 žalovaný.

Na základe tohto geometrického plánu teda súd nemal preukázané zidentifikovanie pozemkov tak, ako
sú tieto uvedené v žalobnom petite. Súd zároveň poukazuje na to, že v tejto poznámke je uvedené
aj rozhodnutie o vyvlastnení č. W. XXX,O. zo dňa 20.09.1979, kde ale vôbec nie je zapísaná ako
spoluvlastníčka právna predchodkyňa žalobcov S. T., G. F., ale je uvedené vlastníctvo J. K., G. F.v celosti. Taktiež podľa geometrického plánu číslo zákazky 761-198-77 zo dňa 13.07.1978, ktorý bol
uvedený v poznámke, nemožno konštatovať správnosť zidentifikovania pozemkov podľa žalobného
návrhu. Podľa názoru odvolateľa uvedenú argumentáciu možno v celom rozsahu aplikovať aj na vec

prejednávanú a rozhodnutú Okresným súdom Žilina v konaní pod sp. zn. 14C/41/2021.

55. Následne v podaní zo dňa 12.07.2024 žalovaný doplnil svoju odvolaciu argumentáciu o nové
skutočnosti, ktoré zistil v priebehu konaní vedených na Okresnom súde Žilina sp. zn. 2C/4/2023 a sp.
zn. 7C/33/2024, v ktorých vystupuje na strane žalobcu Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

hospodárstva SR a ktoré sa týkajú určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – časti pozemku parc.
reg. „C“ č. 4524/1 o výmere 5635 m2 (konanie sp. zn. 2C/4/2023) a určenia vlastníckeho práva k
pozemkuparc.reg.„C“č.4524/18ovýmere1398m2(konaniesp.zn.7C/33/2024). Žalovanýnadobudol
vlastníckeprávokpozemkuparcelereg.„C“č.4524/1ovýmere5635m2(ďalejajlen„spornýpozemok“),
od obchodnej spoločnosti RUDINY, s.r.o., IČO: 36 415 782 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2019,
ktorej vklad do katastra nehnuteľností pod Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, povolený

pod V-287/2020 dňa 13.01.2020. Spoločnosť RUDINY, s.r.o. nadobudla pozemok parcelu reg. „C“ č.
4524/1 o výmere 7024 m2 formou nepeňažného vkladu zakladateľa spoločnosti RUDINY, s.r.o, ktorým
je spoločnosť VÁHOSTAV-SK, a.s. IČO: 31 356 648. Dôkaz: 1. Vyhlásenie vkladateľa – VÁHOSTAV-
SK, a.s., zo dňa 26.11.2003 a výpis z OR SR pre spoločnosť RUDINY 2. Výpis z LV č. XXXX Obchodná
spoločnosť VÁHOSTAV-SK, a.s., IČO: 31 456 648, nadobudla vlastnícke právo k pozemku parcele reg.

„C“ č. 4524/1
o výmere 7024 m2 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.11.2001 uzatvorenej medzi spoločnosťou
VÁHOSTAV, a.s. IČO: 31 561 420 ako predávajúcim a spoločnosťou VÁHOSTAV-SK, a.s., IČO: 31 456
648 ako kupujúcim. Spoločnosť VÁHOSTAV, a.s., IČO: 31 561 420 nadobudla pozemok parcelu reg.
„C“ č. 4524/1 o výmere 7024 m2 v rámci privatizácie podniku VÁHOSTAV štátny podnik, so sídlom

Wolkerova 40, 011 18 Žilina.
56. Nakoľko pozemok parcela reg. „C“ č. 4524/1 o výmere 7046 m2 bol preukázateľne predmetom
privatizácieštátnehopodnikuVÁHOSTAV,š.p.,t.j.vlastníkomtohtopozemkubolštát.Vlastníckeprávok
pozemku parcele reg. „C“ č. 4524/1 o výmere 7046 m2 prešlo v súlade s vtedy platnými právnymi
predpismi upravujúcimi proces privatizácie štátneho majetku na obchodnú spoločnosť VÁHOSTAV, a.s.,

založenú Fondom národného majetku SR, t. j. štátom. VÁHOSTAV, š.p. mal v správe pozemok parcelu č.
4524/1 (viď dôkaz č. 12 a dôkaz č. 13, oba priložené žalobcom k žalobe), a preto sa na tento pozemok sa
na účely plnej miere vzťahuje definícia majetku podniku v ust. § 2 zákona č. 92/1991 Zb. o
podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č.
92/1991 Zb.“), z ktorého vyplýva, že majetkom podniku na účely tohto zákona je súhrn vecí a finančných

prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia alebo ktoré sú v jeho vlastníctve, ako aj súhrn
práv, iných majetkových hodnôt a záväzkov podniku. Je všeobecne známou skutočnosť, že VÁHOSTAV,
š.p. bol predmetom privatizácie štátneho majetku v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. Ústredným orgánom
štátnejsprávypreprivatizáciubolovrozhodnomobdobíMinisterstvopresprávuaprivatizáciunárodného
majetku Slovenskej republiky, pod ktoré bol organizačne zaradený aj Fond národného majetku SR,

zriadený zákonom č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov
majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky. V súvislosti
s privatizáciou VÁHOSTAV, š.p. bol spracovaný privatizačný projekt podniku, predmetom ktorého bola
privatizácia celého podniku VÁHOSTAV, š.p., t. j. všetkého jeho majetku v zmysle ust. § 2 zákona č.
92/1991 Zb. Privatizačný projekt podniku VÁHOSTAV, š.p. bol Ministerstvom pre správu a privatizáciu

národného majetku Slovenskej republiky zaregistrovaný pod reg. č. 48. Z predloženého privatizačného
projektu VÁHOSTAV, š.p. konkrétne zo špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej
spoločnosti, ktorá tvorí súčasť prílohy č. 15 privatizačného projektu štátneho podniku VÁHOSTAV, š.p.
(viď str. 74 priloženej kópie privatizačného projektu), je nespochybniteľné, že súčasťou privatizovaného
majetku štátneho podniku VÁHOSTAV bol aj pozemok parcela reg. „C“ č. 4524/1

o výmere 7046 m2, v tom čase evidovaný na LV č. XXX pre kat. úz. B. (viď por. č. 3 predloženej
špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti VÁHOSTAV, a.s.), z ktorého
bol v zmysle geometrického plánu č. 48234494 - 48/2019 zo dňa 19.11.2019 (ďalej len
„geometrický plán“) odčlenený sporný pozemok. Ďalej z predloženého privatizačného
projektu podniku VÁHOSTAV, š.p. vyplývajú informácie o spôsobe nadobudnutia pozemku

parcely reg. „C“ č. 4524/1 o výmere 7046 m2. Obsahom dokladovej dokumentácie o nehnuteľnom
majetku tvoriacej prílohu predloženého privatizačného projektu sú: Rozhodnutie o vyvlastnení a náhrade
zo dňa 20.09.1979, č. N. XXX, O. XXXX/XX-XXX, vydané Mestským národným výborom v Žiline,
odbor územného plánovania; Hospodárska zmluva č. práv.140/79-Lz/Ja, zo dňa 19.03.1979, uzatvorenámedzi Mestským národným výborom v Žiline ako odovzdávajúcou organizáciou a Výskumným ústavom
výpočtovej techniky Žilina ako preberajúcej organizácie; Vyvlastňovací výmer JNV v Žiline zo dňa
13.01.1953; č. X./X; Hospodárska zmluva č. XX-XXX/XX F., zo dňa 27.08.1981, uzatvorená medzi

Závodmi automatizační a výpočetní techniky ako odovzdávajúcou organizáciou a Váhostav n.p. Žilina
ako preberajúcou organizáciou, predmetom ktorej bol prevod správy k pozemku č. 4524/1 podľa EN o
výmere 7046 m2, evidovanému na LV č. XXXX pre kat. úz. B.; geometrický plán č. zák. 761-198-77
zo dňa 13.07.1978, vyhotovený Geodéziou, n.p. Žilina. Navrhovanou metódou privatizácie štátneho
majetku bolo vloženie privatizovaného majetku štátu do akciovej spoločnosti. Keďže predmetom

privatizácie bol celý podnik VÁHOSTAV, š.p., v súlade s ust. § 18 zákona č. 92/1991 Zb. novovzniknutá
akciová spoločnosť, do ktorej bol vložený privatizovaný majetok mala obchodné meno VÁHOSTAV, a.s.
V zmysle ust. § 10 zákona č. 92/1991 Zb., v spojení s ust. § 5 zákona č. 253/1991 Zb. o
pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde
národného majetku Slovenskej republiky, bolo schvaľovanie privatizačného projektu štátneho podniku
VÁHOSTAV, š.p. vyhradené Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej

republiky. Ministerstvo rozhodnutím č. 47/92 zo dňa 16.03.1992 schválilo privatizačný projekt štátneho
podniku VÁHOSTAV, š.p. Žilina registrovaný pod reg. č. 48. Celý privatizovaný majetok VÁHOSTAV,
š.p., v rozsahu schváleného privatizačného projektu, prešiel ku dňu zániku štátneho podniku na Fond
národného majetku SR (VÁHOSTAV, š.p. zanikol 30.04.1992) a Fond národného majetku SR
následne v súlade s ust. § 12 ods. 2 písm. a) č. 92/1991 Zb. a ust. § 11 ods. 3 zákona č. 253/1991

Zb. vložil tento privatizovaný majetok ako nepeňažný vklad do akciovej spoločnosti VÁHOSTAV, a.s.
Prechod vlastníctva k pozemku parcely č. 4524/1 o výmere 7046 m2 zo štátu na Fond národného
majetku SR a následne na VÁHOSTAV, a.s. bol teda uskutočnený v celom rozsahu platne
podľa v tom čase účinných právnych predpisov a nebol zaťažený žiadnou vadou. Vzhľadom na uvedené
možno spoľahlivo, a bez akýchkoľvek pochybností, konštatovať, že aj následné prevody a zmeny

na pozemku parcely č. 4524/1 o výmere 7046 m2, vrátane nadobudnutia sporného pozemku žalovaným,
súsprávne,vykonanévsúladesplatnouúpravouabezporušeniazásadynemoplusiurisadaliumpotest
quam ipso habet. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 88/1997 vyplýva, že nadobúdateľ
majetku privatizovaného podľa zákona č. 92/1991 Zb. o prevode majetku
štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je univerzálnym právnym nástupcom privatizovaného

subjektu. Zákonodarca legislatívne upravil povinnosť registrácie, resp. vkladu vlastníckeho práva
k privatizovanému (nehnuteľnému) majetku až prijatím nových zákonných noriem, účinných od
01.01.1993. Na základe žiadosti spoločnosti VÁHOSTAV, a.s. zo dňa 03.03.1993 príslušný katastrálny
úrad vykonal zápis pod č. Z 220/93, PVZ 314/93.
57. Dôkazy súvisiace s privatizáciou VÁHOSTAV, š.p. pripojené k tomuto podaniu žalovaného

pochádzajú z archívu zbierky listín Obchodného registra vedeného Okresným súdom Žilina k vložke
č. Sa10554/L, ktorá sa týka zaniknutej obchodnej spoločnosti Považská stavebná spoločnosť, a.s. "v
konkurze", predchádzajúce obchodné meno VÁHOSTAV, a.s. Nakoľko je spisový materiál vložky č.
Sa10554/L rozsiahly (cca 700 strán) žalovaný predložil do spisu iba jeho vybrané časti (č.l. 585 až 721
spisu).

58. Ďalšie podania strán sporu neboli v štádiu odvolacieho konania produkované.

59. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario

toto rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

60. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie (I. ÚS 26/94). Porušením práva
na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
ústavnoprávneho rámca, a ktorý zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv

spojených so súdnou ochranou práva.

61. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III.ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahuzákladného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV.ÚS 115/03).
62. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je
povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery,
ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach,

potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 CSP,
je nepreskúmateľné.

63. Súd prvej inštancie v tomto spore však rezignoval na svoju úlohu nezávislého arbitra a bez bližšieho

odôvodnenia sa vo viacerých kľúčových otázkach relevantných
pre rozhodnutie v merite veci iba stotožnil s argumentáciou žalobcov prezentovanou v rámci ich
procesného útoku, ktorú nekriticky prevzal do odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez tohto ,
aby zohľadnil individuálne okolnosti a špecifiká prejednávanej veci a dal odpoveď i na tvrdenia a dôkazy
produkované žalovanou sporovou stranou. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí prijal

skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, relevantných pre rozhodnutie vo veci samej a jeho závery nie
sú odrazom výsledkov vykonaného dokazovania, dokonca niektoré z nich sú s nimi v úplnom rozpore,
a zároveň vec nesprávne právne posúdil.

64. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 26.02.2021 podľa ust. §
137 písm. c) CSP domáhali určenia, že nehnuteľnosti tak, ako boli špecifikované vo výroku napadnutého
rozhodnutia, patria do dedičstva po J. K., G. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J., H. L., ktorá
zomrela dňa XX.XX.XXXX. Tvrdili, že určovací výrok súdu v tomto spore môže byť podkladom
pre dodatočné prejednanie dedičstva po neb. J. K., pretože takéto rozhodnutie by deklarovalo, že

poručiteľka bola ku dňu svojej smrti vlastníčkou sporných nehnuteľností. Argumentovali tým, že ako
závetní dedičia uvedenej poručiteľky, „ktorej predmetné nehnuteľnosti mali do pozostalosti patriť“, sú
v tomto spore aktívne vecne legitimovaní
a majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, s ktorou argumentáciou sa súd prvej
inštancie stotožnil. Takýto záver okresného súdu však z vykonaného dokazovania vôbec nevyplýva.

Žalobcovia však doposiaľ na preukázanie tohto svojho skutkového tvrdenia neprodukovali žiaden dôkaz.
Z uznesenia o dedičstve Okresného súdu Čadca č.k. 9D/126/2016-61 zo dňa 04.11.2016 po poručiteľke
J. K., G. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J., H. L., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX (č.l. 27-28
spisu), totiž vyplýva, že poručiteľka závet ani listinu o vydedení nezanechala a jediná dedička po nej
v I. dedičskej skupine bola jej dcéra J. Q., G. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom B., G. XX, zomr.

XX.XX.XXXX,ktorázanechalazávetvprospechsvojichbratrancovV.A.B.nar.XX.XX.XXXX,naposledy
bytom D., D. XX, zomrelého XX.XX.XXXX a J. E. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., Y. XXXX/
X, ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Ani tento závet však doposiaľ žalobcovia nepredložili do spisu a preto
nie je známe, aký majetok ním poručiteľka J. Q. svojim závetným dedičom odkázala, pričom obsah
tejto listiny nevyplýva ani z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Čadca č.k. 9D/126/2016-61 zo dňa

04.11.2016. Po V. A. B. dedila jeho manželka: M. K. B., G. Z., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D.,
D. XX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX a jeho deti - žalobcovia v rade 1/ a 2/, ktorí sú súčasne zákonnými
dedičmi po J. E. B. (sú vo vzťahu synovec/neter – strýko). Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už
aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti
na strane žalovaného) je však imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 205/2009 zo dňa 29.06.2010). Vecná legitimácia vyjadruje
postavenieúčastníkakonania(terazstranysporu)vhmotnoprávnomvzťahu(niekedy aj
v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.
Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu,

ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so
záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 214/2011 zo dňa 18.01.2012). Súd vecnú legitimáciuskúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 205/2009 zo dňa 29. 06. 2010).

65. Na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu, neboli pritom právnymi predchodcami žalobcov
ako do úvahy prichádzajúcimi oprávnenými osobami v zákonom stanovených prekluzívnych lehotách
uplatnený reštitučný nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, resp. zákona č. 503/2003 Z.
z. o navrátení vlastníctva k pozemkov v znení neskorších predpisov. Zároveň žalobcovia nie sú

oprávnenými osobami definovanými v § 4 zákona č. 229/1991 Zb., či v § 2 zákona č. 503/2003 Z. z.,
a ani žalovaný nespĺňa charakteristiku povinnej osoby definovanú v § 5 zákona č. 229/1991 Zb., či § 4
zákona č. 503/2003 Z. z.. Žalovaný nie je totiž štát, a ani subjekt, ktorý nadobudol sporné
nehnuteľnosti od štátu. Skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam od čsl. štátu, vôbec nevyplýva z vykonaného dokazovania.
66. Z uvedených dôvodov pri rozhodovaní tohto sporu nie je náležité vychádzať z judikatúry

súdov viažucej sa k otázke (ne)unesenia dôkazného bremena povinnou osobou pri uplatňovaní
reštitučných nárokov oprávnenými osobami špecifikovanými v zákone č. 229/1991
Zb. či resp. v zákone č. 503/2003 Z. z., a žiadať od žalovaného, aby preukázal nadobudnutie
právoplatnosti rozhodnutia o výkupe sporných pozemkov, či už doručenkami, t.j. dokladom o doručení
tohto administratívneho rozhodnutia prvého a druhého stupňa účastníkom správneho konania alebo

predložením rovnopisov takýchto rozhodnutí opatrených doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.
Žalovaný totiž nemá rovnaké možnosti prístupu do archívnych fondov, ako napríklad štát alebo
štátom ovládaná právnická osoba, ale má len také (identické) možnosti, ako prislúchajú aj žalobcom.
Rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/34/2019, sp. zn. 9Co/413/2012 a Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6Co/27/2019, na ktoré poukazovali žalobcovia i súd prvej inštancie, sa však

týkali sporov, kde na strane žalovaného vystupoval subjekt, ktorý spĺňal definíciu povinnej osoby
v zmysle reštitučných predpisov, a preto bolo logické, že konajúce súdy vyžadovali od týchto subjektov
preukázanie právoplatnosti sporných administratívnych rozhodnutí o výkupe žalovaných nehnuteľností
čiužpredloženímdoručeniekaleboichrovnopisomopatrenýmdoložkouprávoplatnostiavykonateľnosti.
Tieto subjekty totiž (spravidla) takouto dokumentáciou aj disponovali. Žalovaný však nie je štát, a ani

subjekt, ktorý nadobudol sporné nehnuteľnosti od štátu, a preto ho v tomto spore nemožno takouto
povinnosťou v rámci dokazovania zaťažiť.

67. Napokon aj žalobcovia v štádiu prvoinštančného konania tvrdili, že prejednávaný prípad nie
je reštitučným nárokom, keďže sa tu nejedná o navrátenie vlastníctva, ale o určenie nepretržitého

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Argumentovali tým, že J. K., G. F., nemohla stratiť
svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a tieto mali patriť do dedičstva po nej, pretože
vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo až po smrti J. K., G. F., trpelo takými závažnými nedostatkami
odporujúcimi zákonu č. 71/1969 Zb. (Správny poriadok), ktoré navyše nikdy nebolo platne doručené
účastníkom konania. Zároveň tvrdili, že náhrada za vyvlastnenie nikdy nebola J. K., G. F., resp. jej

dedičom, vyplatená. Ďalej tvrdili, že k výstavbe Výskumného ústavu výpočtovej techniky v Žiline, na
ktorého žiadosť a k stavebnému účelu boli predmetné nehnuteľnosti vyvlastňované, dodnes nedošlo,
a teda došlo k porušeniu podmienok rozhodnutia o vyvlastnení v zmysle ust. § 115 zákona č.
50/1976 Zb. Stavebného poriadku. Bez ohľadu na uvedené žalovaní tvrdili, že je nesporné, že sporné
nehnuteľnosti počas života J. K., G. F., nikdy neprestali byť jej vlastníctvom, a teda mali patriť do

dedičstva po tejto poručiteľke, do ktorého však v príslušnom dedičskom konaní neboli zahrnuté do
dedičstva. Následne žalobcovia namietali zrejmú zmätočnosť postupu dobových orgánov a to, že nebolo
preukázané, že by majetok J. K. bol buď vyvlastnený alebo vykúpený v prospech štátu. Akcentovali,
že k vyvlastneniu alebo vykúpeniu sporných nehnuteľností v rokoch 1950 až 1952 nemohlo dôjsť,
keďže tieto boli predmetom vyvlastňovacieho konania v roku 1979. Vo vzťahu k vyvlastneniu v roku

1979namietalijednaknesprávnuidentifikáciuvyvlastňovanejnehnuteľnosti,aletiežporušenieviacerých
procesných podmienok vyvlastnenia, ktoré neboli dodržané (§ 108 - § 110 zákona č. 50/1976 Zb.
Stavebný zákon a zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok). Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcov
pri vyvlastnení sporných nehnuteľností z roku 1979 sa jedná o ničotný irelevantný právny akt nemajúci
žiadne právne účinky.

68. Pozornosti súdu prvej inštancie teda unikol fakt, že žalujúca sporová strana v tomto konaní
neprodukovala konzistentné skutkové tvrdenia, ale tieto postupne menila s poukazom na skutkové
tvrdenia žalovaného, ktorý v rámci svojej procesnej obrany aktívne bránil svoje práva. Na rozdiel odžalobcov žalovaný zameral svoju aktivitu i na dohľadanie archívnych dokumentov, ktorými on sám
nedisponuje, keďže ako už bolo uvedené vyššie on sám nie je a ani jeho právny predchodca nebol
povinnou osobou v zmysle reštitučných právnych predpisov (zákona č. 229/1991 Zb., či zákona č.

503/2003 Z. z.). Žalovaný pritom v priebehu sporu formuloval koherentné skutkové tvrdenia, ktoré
preukazoval početnými dôkazmi. To však už nemožno tvrdiť o žalobcoch, ktorí svoje skutkové tvrdenia
v konaní opakovane modifikovali potom, ako žalovaný ich predchádzajúcu argumentáciu účinne poprel
a preukázal opak.
69. Žalovaný preto dôvodne argumentoval v tomto spore príkladmi sudcovského dotvárania pravidiel

dôkazného bremena s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo
1007/2013, 22Cdo 1400/2004 a 28Cdo 2720/2015, ktoré sa zaoberajú procesným postupom súdov
pri zisťovaní skutkového stavu na základe skutočností, ktoré sa udiali v hlbokej minulosti. Vyplýva
z nich, že v rozhodovacej praxi sa touto judikatúrou dotvorené osobitné pravidlo delenia dôkazného
bremena uplatnila napríklad v pochybnostiach, či bolo doručené rozhodnutie, či bola vyplatená určitá
čiastka v prípade, keď nie je možné dohľadať doklad o zaplatení, ale taktiež napríklad v pochybnostiach

o oprávnení vlastníka stavby mať túto stavbu umiestnenú na stavebnom pozemku. Všetky popísané
situácie majú tri spoločné rysy: a) objasnenie skutkového stavu je s ohľadom na uplynutie značne dlhej
doby už prakticky nemožné, b) aplikácia základného pravidla delenia dôkazného bremena by viedla
k zjavnej nespravodlivosti, c) nie je dôvod, pre ktorý by sa nemohol uplatniť skúsenostný poznatok, že
sa veci diali obvyklým, či pravidelným spôsobom. Ak sú tieto tri predpoklady splnené, nesie nepriaznivé

následky stavu non liquet ten, kto tvrdí, že sa určitý skutkový dej dávno v minulosti odohral inak, než
za obvyklého chodu vecí. Je pritom zrejmé, že tri spoločné rysy, ktoré právna teória, ako aj súdna prax
vyžadujú na uplatnenie zvláštneho, judikatúrou dotvoreného pravidla delenia dôkazného bremena, boli
v tomto konaní splnené. Rovnako je zjavné, že súd prvej inštancie v princípe uplatnil na prejednávanú
vec tzv. základné pravidlo delenia dôkazného bremena, ktoré v tomto prípade

viedlo k zrejmej nespravodlivosti, nedôvodnej a neodôvodnenej favorizácii žalobcov v konaní na úkor
žalovaného. Žalovaný totiž v konaní spoľahlivo preukázal, že dobové orgány komunikovali s
právnoupredchodkyňoužalobcovp.J.K.,rovnakopreukázal,žeprávnapredchodkyňažalobcovaktívne
komunikovala s dobovými orgánmi, uplatňovala svoje práva, prípadne vyjadrovala svoj nesúhlas. Možno
preto konštatovať, že doručovanie rozhodnutí, predvolaní, či úradných oznámení prebiehalo medzi

dobovými orgánmi a právnou predchodkyňou žalobcov štandardne, z čoho je možné vyvodiť nepriamy
dôkaz o doručení tak výmeru JNV, ako aj rozhodnutia KNV J. K.. Tomu, že pôvodná vlastníčka stratila
predmetný majetok, a to de facto i de iure, nasvedčuje i to čsl. štát následne po tom, ako získal
predmetné nehnuteľnosti na základe uvedeného výmeru do svojho vlastníckeho práva, tak s týmito
nehnuteľnosťami i následne disponoval, ktorý napr. po rozhodnutí o výkupe sporných nehnuteľností –

rozhodoval o ich prídele ďalším subjektom, či o zastavení následne začatých vyvlastňovacích konaní
a podobne. Pokiaľ žalobcovia tvrdili v konaní opak, t. j. že tieto udalosti (doručovanie výmeru JNV
a rozhodnutia KNV) sa odohrali inak, mali povinnosť toto svoje tvrdenie preukázať.

70. K otázke preukazovania historických skutočností a s tým súvisiacou požiadavkou na

spoľahlivé preukázanie doručenia rozhodnutí dobových orgánov sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 2Sžo 302/2008 zo dňa 21.10.2009, keď konštatoval, že nemožno bez
ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené
doložkou právoplatnosti, resp. bolo napríklad zaslané príslušnému súdu do registra Čd na vykonanie
zmeny zápisov v pozemkovej knihe, keďže o zmene zápisov v pozemkovej knihe mohol

príslušný súd rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na skartačné pravidlá a
lehoty by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch
minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov a spochybňovanie ich právoplatnosti
(bez relevantných dôkazov), mohlo vniesť do štátu chaos a negovať jeden dôležitý právny inštitút –
právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov.

71.Vtomtotypesporu,kedysúpredmetomskúmaniahistorickéudalosti,jepotrebnékotázkerozloženia
dôkazného bremena pristupovať veľmi opatrne, aby nedochádzali k zvýhodneniu alebo znevýhodneniu
tej-ktorej sporovej strany tak, ako na to poukázal žalovaný vo svojom odvolaní. Pokiaľ teda ide o udalosti
dávno minulé, dôkazné bremeno by mala niesť tá strana, ktorá sa domáha zmeny status quo, t. j.

v tomto prípade žalobcovia. Už v štádiu prvoinštančného konania bolo totiž preukázané, že objasnenie
skutkového stavu je s ohľadom na uplynutie značne dlhej doby už prakticky nemožné, aplikácia
základného pravidla delenia dôkazného bremena by viedla k zjavnej nespravodlivosti, a zároveň niet
dôvodu, prečo by sa nemohol uplatniť skúsenostný poznatok, že sa veci diali obvyklým či pravidelnýmspôsobom. Toto zvláštne pravidlo delenia dôkazného bremena sa uplatňuje napríklad v pochybnostiach,
či bolo nejaké historické rozhodnutie doručené, presne, ako je tomu aj v posudzovanom prípade.

72. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade je v záujme spravodlivého rozhodovania
v zmysle článku 2 CSP potrebné uplatniť všeobecný princíp, že extenzívnym prístupom nie je možné
spochybňovať či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy. V sporoch,
v ktorých časový odstup od rozhodujúcich skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo
lehoty skartačné, je požiadavka dokladať existenciu právoplatnosti rozhodnutí pri spochybňovaní

administratívneho rozhodnutia, vrátane postupu správneho orgánu v konaní, ktoré jeho rozhodnutiu
predchádzalo, postupovať tak, že v prípade pochybností platí zásada prezumpcie správnosti
administratívneho aktu. Nie je totiž dôvod pochybovať o tom, že sa určité veci pred dávnou dobou diali
obvyklým či pravidelným spôsobom, či (úradným) postupom. Dôkazné bremeno o tom, že v danom
prípade tomu tak nebolo, zaťažuje toho, kto to tvrdí, t.j. v súdenom spore žalobcov.

73. Odvolací súd pritom nespochybňuje, že strany sporu majú právo na spravodlivý proces. V zmysle čl.
36 ods. 1 čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Toto právo zahŕňa i istotu, že rozhodnutia vydané
predmnohýmirokmibudúúčastníkmirešpektované,nebudúporokochspochybňovanéprostredníctvom
tvrdených závad v doručovaní.

74. I tzv. negatívne skutočnosti je možné v civilnom sporovom konaní preukazovať, a to tak priamymi
ako aj nepriamymi dôkazmi, aj keď špecificky v takýchto prípadoch to spravidla, resp. častejšie to
budú nepriame dôkazy. Spochybňovanie právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutí výmeru JNV Žilina
z 08.05.1951 a rozhodnutia KNV o odvolaní z 09.04.1953 nie je namieste, pokiaľ nie je preukázaný
opak. V posudzovanom prípade zaťažuje dôkazné bremeno žalobcov, ktorí sa až po takej dlhej dobe

snažia vysporiadať svoje vlastnícke vzťahy. Zároveň je nutné zohľadniť tú skutočnosť, že žalovaný,
ktorý bol dobromyseľný pri nadobudnutí sporných nehnuteľností, len ťažko po viac ako 70 rokoch
predmetnýchadministratívnychrozhodnutípreukážesplnenievšetkýchnáležitostíapostupovspojených
s predmetným správnym konaním. Žalovaný však napriek tomu početnými nepriamymi dôkazmi
preukázal, že predmetné rozhodnutia nadobudli právoplatnosť. Možno súhlasiť s názorom odvolateľa,

že po tak dlhej dobe, kedy začalo vyvlastňovacie konanie (viac ako 70 rokov), je nutné vziať na zreteľ
právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 3028/2006 zo
dňa 24.04.2007 a sp. zn. 22Cdo 1400/2004 zo dňa 03.02.2005, ktoré sú z dôvodu identickej právnej
úpravy, z ktorej vychádzajú, aplikovateľné aj na posudzovaný prípad.

75. Zároveň odvolací súd poukazuje na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/71/2008 zo dňa 24.02.2010, z ktorého vyplýva, že v súvislosti
s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti
dokázať, že rozhodnutie vydané pred desaťročiami obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti
a nadobudlo právoplatnosť spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné vylúčiť zistenie

existencie takýchto rozhodnutí i nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po
nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno
minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné) dialo
obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno na tom,
že v konkrétnom prípade tomu tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí. V predmetnej

veci dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcov, ktorí však doposiaľ nepreukázali žiadnymi dôkazmi,
že rozhodnutie Krajského národného výboru ohľadom prechodu predmetných nehnuteľností (§ 9
ods. 2 zákona č. 187/1945 Sb.) nenadobudlo právoplatnosť. V tomto smere neobstojí aplikácia tzv.
negatívnej dôkaznej teórie na prejednávanú vec tak, ako to učinil súd prvej inštancie, ktorý sa
stotožnil s argumentáciou žalobcov. Zároveň je nutné v prípade preukazovania historických skutočností

primerane na rozhodovanú vec aplikovať aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III.ÚS 346/09 zo dňa 27.04.2010, na ktoré poukazoval aj odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku.
Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sžo 302/2008 zo dňa 21.10.2009
uviedol, že nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí
správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti, resp. bolo napríklad zaslané

príslušnému súdu do registra Čd na vykonanie zmeny zápisov v pozemkovej knihe, keďže o zmene
zápisov v pozemkovej knihe mohol príslušný súd rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia.
Vzhľadom na skartačné pravidlá a lehoty by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v 50-tych, resp.
60-tych rokoch minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov a spochybňovanie ichprávoplatnosti (bez relevantných dôkazov), mohlo vniesť do štátu chaos a negovať jeden dôležitý právny
inštitút – „právoplatnosť rozhodnutí štátnych orgánov“.

76. Je preto nepochybné, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil v prejednávanom spore otázku
rozloženia dôkazného bremena a vo vzťahu k požiadavke preukazovania historických skutočností
postupoval formalisticky a aplikáciou negatívnej teórie dokazovania s poukazom na individuálne
okolnosti prejednávanej porušil rovnosť strán v spore, čím došlo i k porušeniu práv žalovaného na
spravodlivý proces. Odvolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou odvolateľa, že súd prvej inštancie

s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávaného prípadu mal pri skúmaní skutočností, ktoré sa
odohrali v dávnej minulosti, v rámci dokazovania zvoliť osobitný postup rozloženia dôkazného bremena
popísaný vyššie.

77. Nadväzne možno súhlasiť s názorom prvoinštančného súdu, že pokiaľ právna predchodkyňa
žalobcovpodalavočivýmeruJNVvzákonnejlehoteodvolanie,totorozhodnutiejejmuselobyťdoručené,

čo mal konajúci súd preukázané na základe nepriameho dôkazu – podaného odvolania tak, ako to
správne prezentoval i žalovaný v rámci svojej obrany v spore.
78. Žalovaný však aj vo vzťahu k doručeniu rozhodnutia KNV (o odvolaní J. K. proti výmeru JNV)
početnými nepriamymi dôkazmi preukazoval, že i toto rozhodnutie sa dostalo do dispozičnej sféry
právnej predchodkyne žalobcov, na ktoré však už súd prvej inštancie neprihliadol, keďže nesprávne

aplikoval na prejednávaný spor tzv. negatívnu dôkaznú teóriu konštatujúc, že dôkazné bremeno na
preukázanie doručenia tohto rozhodnutia zaťažovalo v spore žalovaného. Žalovaný v tomto spore pritom
početnými listinnými dôkazmi/dobovými listinami preukázal, že dobové orgány pravidelne komunikovali
s J. K., ako aj to, že menovaná komunikovala s dobovými orgánmi. Dôkazom toho sú jednak doručený
z časového obdobia zodpovedajúceho času, kedy bol vydaný výmer JNV a rozhodnutie KNV o odvolaní,

ktoré žalovaný dohľadal v archívnych fondoch, ako aj to, že J. K. sa neodvolala voči opravnému výmeru
zo dňa 03.04.1952 i jej ďalšia komunikácia s dobovými orgánmi. Aktívnemu prístupu v predmetných
administratívnych konaniach zo strany J. K. nasvedčuje napríklad zápisnica zo dňa 14.12.1950
zn. 716-15/11-1950-XI/1 predložená do spisu žalobcami, obsahom ktorej je vyjadrenie nesúhlasu J. K.
so zamýšľaným vyvlastnením pozemkov

pre ČSSZ, n. p., podanie odvolania proti výmeru JNV, ako aj list R. P. zo dňa 25.04.1950 adresovaný
JNV Žilina a pod. Možno teda súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že dobové orgány komunikovali
a doručovali písomnosti, výzvy a rozhodnutia právnej predchodkyni žalobcov obvyklým spôsobom,
vrátane opravného výmeru k vyvlastneniu
pre ČSSZ, n. p., ktorý bol J. K. preukázateľne doručený a nadobudol právoplatnosť, pričom z časového

hľadiska bolo toto rozhodnutie vydané po výkupovom výmere. Nemožno prehliadať aj skutočnosť,
že právnej predchodkyni žalobcov bol preukázateľne doručený opravný výmer zo dňa 03.04.1951,
v zmysle ktorého vyvlastňovacie konanie zn. XXX-XX-X-XXX bolo voči právnej predchodkyni žalobcov
J. K. a druhej podielovej spoluvlastníčke S. T., za ktorú konala jej dcéra R. P., zastavené. Dôvodom
zastavenia tohto vyvlastňovacieho konania v zmysle opravného výmeru bolo vykúpenie predmetných

nehnuteľností pre štát s tým, že národný majetok nemôže byť predmetom vyvlastnenia. Z opravného
výmeru zo dňa 03.04.1951 pritom vyplýva, že uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
19.04.1952, pričom v doložke právoplatnosti, ktorá je na ňom vyznačená, je uvedené: „Potvrdzuje,
že proti tomuto opravnému výmeru odvolanie podané nebolo a tento sa stal dňa 19. apríla 1952
právoplatný.“ Možno teda vyvodiť záver, že pokiaľ sa právna predchodkyňa žalobcov proti opravnému

výmeru zo dňa 03.04.1952 neodvolala, tak s jeho obsahom preukázateľne súhlasila. Okresný súd pri
svojom rozhodovaní neprihliadol na to, že z listinných dôkazov (dobových listín), ktoré sú založené
v súdnom spise, vyplýva, že dobové orgány následne prideľovali vykúpené pozemky do správy štátnych
inštitúcií odkazujúc na výkup týchto nehnuteľností v zmysle výmeru JNV. Ak teda sporné nehnuteľnosti
boli čsl. štátom po ich výkupe J. K. následne prideľované/prerozdeľované do správy rôznych štátnych

organizácií, je nelogické, že by sa J. K., prípadne jej dcéra J. Q. proti takémuto postupu príslušných
inštitúcií relevantným spôsobom nebránili, najmä ak by mali vedomosť o vadách predmetných
výkupových konaní, v dôsledku čoho výkup im patriacich nehnuteľností neprebehol v súlade s právnymi
predpismi. Z obsahu opravného výmeru zo dňa 03.04.1952 tiež vyplýva, že Jednotný národný výbor
odkazuje žiadateľa o vyvlastnenie nehnuteľností (t. j. ČSSZ, n. p.) na prevod správy národného majetku.

Možno tiež súhlasiť s argumentáciou odvolateľa, že ťažko pripustiť, že dobové štátne orgány by
zastavovali vyvlastňovacie konanie opravnými výmermi z dôvodu predchádzajúceho výkupu pozemkov
bez toho, že by sa presvedčili, že výmer JNV v spojení s rozhodnutím KNV o odvolaní proti tomuto
výmeru nadobudli právoplatnosť. Ak by totiž sporné pozemky neboli právoplatne vykúpené výmeromJNV v spojení s výmerom KNV, bolo by nelogické, aby ich správny orgán následne z vyvlastňovacieho
procesu vylúčil. Zároveň žalobcovia ani nepreukázali, že by J. K. po výkupe sporných
pozemkov tieto nehnuteľnosti prenajímala tretím subjektom, keďže ona sama na nich nepracovala.

OkresnýsúdtedavtomtosporedôsledneneskúmalsprávanieJ.K.,prípadnejejdcéryJ.Q.potvrdených
zmenách vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré by nasvedčovalo argumentácii žalobcov o tom,
že vlastnícke právo J. K. k týmto nehnuteľnostiam zostalo zachované.

79. Zároveň odvolateľ správne poukazoval vo svojej argumentácii i na to, že porovnaním poznámok

v pozemkovej knihe zo dňa 18. mája 1951 s odkazom na L. X – XXX, poznámky zo dňa 11. júla
1949,ČdXXXXvPKvložkeč.XXXprek.ú.J.,jemožnévyvodiťzáver,žepoznámkyovýkupepozemkov
zapisované pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Sb., t. j. v čase, keď tieto poznámky mali konštitutívne
účinky prechodu vlastníckeho práva na štát, priamo odkazovali na ust. § 10 ods. 2 zákona č. 46/1948
Sb., zatiaľ čo poznámky o výkupe pozemkov zapisované po účinnosti zákona č. 141/1950 Sb., kedy už
neplatil princíp intabulácie, obsahujú odkaz na ust. § 1 zákona č. 46/1948 Sb., ktoré obsahuje úpravu

vlastníctva k pôde, ktorá bola hlavným účelom tohto zákona spolu s odkazom na číslo rozhodnutia
výmeru JNV, ktorým boli sporné nehnuteľnosti vykúpené. Nemožno potom súhlasiť s argumentáciou
súdu prvej inštancie, že zápis výmeru JNV dňa 18.05.1951 do pozemnoknižnej vložky č. XX
je dôvodom pre záver o jeho neprávoplatnosti, keďže táto poznámka po účinnosti zákona č. 141/1950
Zb. už nemala konštitutívne účinky. Iba z tohto, že dobové orgány vyznačili v PK vložke č. XX poznámku

o výkupe pozemkov podľa výmeru JNV ešte skôr, ako mohlo byť rozhodnuté o odvolaní proti tomuto
administratívnemu rozhodnutiu, nemožno bez ďalšieho konštatovať svojvôľu dobových orgánov. Takýto
záver neobstojí, najmä s prihliadnutím na zápisy - rozdeľovníky, ktoré sú uvedené v závere výmeru JNV
a rozhodnutia KNV tak, ako to prezentoval odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku (pozri bod 25.
tohto rozhodnutia). Súčasne z dátumov podacích pečiatok Okresného súdu v Žiline je zrejmé, že výmer

JNV bol doručený knižničnému súdu 18.05.1951, kedy bola zapísaná do PK vložky č. XX aj poznámka
pod por. číslom XX v časti „B“ a rozhodnutie KNV o odvolaní bolo doručené tomuto súdu dňa 08.06.1951.
Ako už bolo uvedené vyššie, charakter informatívneho zápisu do príslušnej pozemnoknižnej vložky č. XX
jezrejmýiztoho,žedotknutývýmerJNVodkazujenaust.§1zákonač.46/1948Sb.Súčasnezdôkazov,
ktoré sú súčasťou spisového materiálu, pritom vyplýva, že J. K. na sporných nehnuteľnostiach

sama nepracovala, ale tieto nehnuteľnosti prenajímala. V tejto súvislosti žalovaný správne poukázal
na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Sžo 241/2010 zo dňa
17.08.2011, z ktorej vyplýva:
„ Je potrebné si uvedomiť, že v rozhodnom období bol pôvodný vlastník už takýmito výmermi
„kategorizovaný“, čo znamená, že i tam, kde takéto výmery, resp. rozhodnutia neboli zapísané do

pozemkovej knihy, tak bol napriek tomu nepochybne i v týchto prípadoch daný priechod účinkom
prechodu takéhoto majetku na štát ex lege. Výklad, aký prezentuje
v danom prípade navrhovateľ, nemožno považovať za ústavne konformný výklad, pretože je potrebné
si uvedomiť, že na základe výmeru ONV v T. z roku 1950 pôvodní vlastníci stratili predmetný majetok,
a to de facto i de iure, ktorá skutočnosť je nespornou, pretože čsl. štát následne po tom, ako získal

predmetné nehnuteľnosti na základe uvedeného výmeru
do svojho vlastníckeho práva, tak s týmito nehnuteľnosťami i následne disponoval, a to
vo forme príslušných prídelov, čo je taktiež nesporné z hľadiska dôkazných prostriedkov nachádzajúcich
sa v administratívnom spise, a táto skutočnosť je tiež nespornou medzi účastníkmi konania. Pokiaľ
navrhovateľ poukazoval na tú skutočnosť, že v príslušných pozemno-knižných vložkách kat. úz. K., je

jednoznačne zaznamenané vlastníctvo štátu v zmysle č. d. XXXX/XXXX, a to prídelovej listiny
vydanej v konaní podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR po bývalom vlastníkovi Z. J. a že týmto rozhodnutím
ONV T. z roku 1961 sa nikto nezaoberal, hoci je ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva v
prospech čsl. štátu uvádzaný v časti „B“ vo všetkých pozemno-knižných vložkách, tak v tomto smere
sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom oprávnených osôb, že takáto prídelová listina z roku

1961 nemôže byť dôkazom o odňatí vlastníckeho práva pôvodným vlastníkom. Je potrebné si uvedomiť,
že nová pozemková reforma bola v podstate pri svojej realizácii uskutočňovaná argumentáciou, že jej
cieľom je prerozdeliť vlastníctvo pozemkov tak, aby pôda vlastnícky patrila tým, ktorí na nej skutočne
pracujú a pod týmto heslom bola na základe príslušných právnych predpisov zaberaná pôda fyzických
osôb nad 50 ha a pôda právnických osôb bez ohľadu na výmeru, pričom u fyzických osôb

mohlo dôjsť k záboru i pod hranicu 50 ha, pokiaľ vlastník na svojich pozemkoch osobne nehospodáril,
teda ak obsah svojho vlastníctva realizoval prostredníctvom iného subjektu, napr. nájomcu.
V procese pôdohospodárskych reštitúcií je odňatie poľnohospodárskeho majetku bez náhrady
na základe zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme ďalším typickým reštitučným titulom vzmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o pôde, ktorý je charakteristický tým, že odňatý, teda tzv. vykúpený
majetok si štát buď ponechal vo svojom vlastníctve, alebo ho urobil predmetom prídelu, teda tak, ako
sa to stalo i v danom prípade. Ako pre revíziu prvej pozemkovej reformy, tak i pre novú pozemkovú

reformu bolo príznačné, že zábor sa mal vykonať za náhradu. Právo na náhradu za odňatý majetok
bolo založené na základe všeobecne záväznej právnej úpravy, pričom vo výmeroch a rozhodnutiach o
zábore či výkupe, bolo toto predmetné právo na náhradu za odňatý majetok proklamované s odkazom
na samostatné rozhodnutie vo veci náhrady, avšak zo skúsenosti praxe je potrebné v tejto súvislosti
uviesť, že k poskytnutiu náhrad následne nedochádzalo. Odvolací súd i v tejto súvislosti poukazuje

na skutočnosť, že z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise nevyplýva, že by
pôvodným vlastníkom bol štát pri výkupe predmetných nehnuteľností
v roku 1950 vyplatil nejakú finančnú čiastku, resp. v nasledujúcom období. Pre obe etapy pozemkových
reforiem bolo spoločné, že zabratý, resp. odňatý majetok bol následne prerozdeľovaný prostredníctvom
prídelových akcií.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti si preto i navrhovateľ musí uvedomiť, že príslušná prídelová listina

z roku 1961 mohla byť vydaná skutočne až následne po tom, čo čsl. štát získal a nadobudol vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom výkupu
v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na stanovisko
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 45, ktoré je prezentované pod č. 4-5 ročník 1998, kde sa
okrem iného predmetným stanoviskom riešili i otázky, či je možné vydať nehnuteľnosti osobám, ktorých

nehnuteľnosti prešli na čsl. štát už pred 25.02.1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných
predpisov z roku 1945, osobitne s poukazom
na nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. SNR ako i dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ by predmetné nehnuteľnosti prešli na čsl. štát i na základe príslušných
predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945 (i keď vzhľadom na už uvedené

skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu o takýto prípad nejde), tak i napriek tomu na
takýto konkrétny prípad by sa taktiež vzťahoval režim zákona o pôde.“

80. Ďalej žalovaný v tomto spore opakovane tvrdil, že predchádzajúci vlastník (RUDINY, s.r.o.) sporné
nehnuteľnosti pred ich prevodom žalovanému vlastnil takmer 16 rokov, pričom toto jeho tvrdenie nebolo

žalobcami v konaní popreté. Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z listu vlastníctva č. XXXX pre k.
ú., obec a okres B. zo dňa 10.01.2020. Konajúci súd tiež vôbec nezohľadnil dobu, ktorá uplynula od
nadobudnutia účinnosti reštitučných zákonov a moment nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiamžalovaným(rok2020),vrátanedoby,počasktorejtietonehnuteľnostivlastnilaináosoba
ako štát, a to po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Súčasne žalovaný tvrdil, že pred nadobudnutím vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam vykonal všetky kroky, ktoré bolo od neho možné spravodlivo
požadovať a ktoré zakladajú jeho dobromyseľnosť vo vzťahu k nadobudnutiu sporných nehnuteľností.
81.Nemožnopritomsúhlasiťanisargumentáciouokresnéhosúduvbode23.odôvodnenianapadnutého
rozsudku, že prípadná dobromyseľnosť žalovaného pri nadobúdaní vlastníckeho práva k predmetu
sporu je spochybnená, keď žalovaný mal v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu

sporu (2020) vedomosť o uplatnených reštitučných nárokoch iných bývalých vlastníkov sporných
pozemkov v iných spoluvlastníckych podieloch. I tu okresný súd pomerne účelovo prehliadol fakt, že
v prípade uplatnených reštitučných nárokov iných vlastníkov sa nejedná, resp. nejednalo o nároky
voči nehnuteľnosti, ktorá je/sú predmetom sporu, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z dôkazov
produkovaných žalobcami, a to zo zápisu na liste vlastníctva č. XXXXX pre k. ú., obec a okres B.,

zktoréhojezrejmé,ženehnuteľnosť,ktorájepredmetomtohtosporu,jepozemokCKNparcelač.4524/1
o výmere 5635 m2, pričom reštitučný nárok iných subjektov, na ktorý odkazujú žalobcovia, sa týka inej
nehnuteľnosti, a to pozemku parcely č. 4524/18 o výmere 1389 m2. Okrem toho žaloba oprávnených
osôb, ktorá bola predmetom konania na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 49C/68/2020, bola v celom
rozsahu zamietnutá (pozri rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 49C/68/2020-420 zo dňa 18.01.2022).

Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 10Co/84/2022 zo dňa 16.12.2022 uvedený rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a konanie zastavil.
82. Zákonným predpokladom vydržania okrem spôsobilého predmetu vydržania je nepretržitá
oprávnená držba po celú vydržaciu dobu (pri hnuteľnostiach tri roky
pri nehnuteľnostiach desať rokov; § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Prekážkou nepretržitosti nie

je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú
vec oprávnene držal jeho právny predchodca (§ 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Plynutie vydržacej
doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný, alebo prestane nakladať s vecou ako sosvojou.Podoprávnenoudržbou trebarozumieťdržbuvecivdobrejviere,žedržiteľovitátovecvlastnícky
patrí. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
83. Žalovaný pritom opakovane (o.i.) v priebehu konania pred súdom prvej inštancie tvrdil rozhodujúce

skutočnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním tvrdiac, že ich
nadobudol kúpnou zmluvou (titulom) od predávajúceho (RUDINY, s.r.o.), ktorý predmetné nehnuteľnosti
vlastnil viac ako 10 rokov, a zároveň tvrdil dobromyseľnosť svoju i jeho právneho predchodcu. Jedná sa
teda o údaje, z ktorých jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Podľa čl. 11 CSP sa úkony
strán sporu posudzujú s prihliadnutím na ich obsah. V zmysle zásady iura novit curia je však právna

kvalifikácia nároku je vždy vecou súdu. Bolo preto povinnosťou konajúceho súdu dôsledne sa
vyporiadať i s touto argumentáciou žalovaného s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania.
Okrem toho žalovaný v spore argumentoval i rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS 151/2016 zo dňa 03.05.2017 či R 14/2009 tvrdiac, že mu ako nadobúdateľovi vlastníckeho práva,
ktorý toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom
prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho

právneho štátu (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 151/2016 zo
dňa 03.05.2017 či R 14/2009. Okresný súd mal preto dôsledne skúmať, či žalovaný (ne)má platný titul
nadobudnutia sporných nehnuteľností a ak nie, či (ne)spĺňa podmienku ich vydržania, (samozrejme pri
započítaní dobromyseľnej držby týchto nehnuteľností jeho právnym predchodcom).

84. Krajský súd sa stotožňuje s argumentáciou odvolateľa aj v tej časti jeho opravného prostriedku,
v ktorej namietal nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k správnej identifikácii sporných nehnuteľností
(bod 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Takýto záver súdu prvej inštancie je minimálne
predčasný vzhľadom na námietky prezentované žalovaným, pretože súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí dostatočne a dôsledne neobjasnil, na základe čoho dospel k svojmu záveru,

že obsah rozhodnutia L. X/XX zo dňa 23.03.1962 je správny, keďže kombinatórium sa nezachovalo. Z
obsahu GP 1978, rozhodnutia o vyvlastnení z roku 1979 a hospodárskej zmluvy, vyplýva že pozemku
parcele č. 1589, evidovanej v PK vložke č. XXXX, zodpovedá parcela EN č. 4517/1 o výmere 5573 m2.
Ako už bolo uvedené vyššie, konajúci súd žiadnym presvedčivým spôsobom neodôvodnil svoj záver o
správnosti rozhodnutia L. XXX/XX zo dňa 23.03.1962, t.j. že pozemok parcela č. 1799, evidovaná v PK

vložke č. XX, zodpovedá parcele č. 4517/1 o výmere 5573 m2, keďže to nepodložil žiadnym dôkazom
vykonaným v spore. Bolo pritom povinnosťou žalobcov stotožniť parcelu č. 1799, evidovanú v PK vložke
č. XX, s parcelou EN č. 4517/1 o výmere 5573 m2.

85.Pokiaľvšakodvolateľvpriebehuodvolaciehokonaniapoukázalnato,žerozsudkomOkresnéhosúdu

Žilina č. k. 27C/13/2021-643 zo dňa 01.02.2023 bola žaloba k zvyšnej časti spornej nehnuteľnosti, ktorá
pôvodne mala patriť do dedičstva po R. P., G. T., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy
bytom J. XX, D. zamietnutá a osvojil si argumentáciu súdu prvej inštancie v predmetnom rozhodnutí,
označené rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/3/2024
zo dňa 29.10.2024 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

86. Námietku odvolateľa, ktorý vo svojom opravnom prostriedku tvrdil všetky jeho žiadosti o
sprístupnenie zvukových nahrávok zo súdneho pojednávania, konaného dňa 31.03.2022, boli okresným
súdom schválené, no napriek tomu ku dňu podania opravného prostriedku požadovaná zvuková
nahrávka z označeného súdneho pojednávania sa nenachádza ani v elektronickom súdnom spise

a táto mu nebola sprístupnená, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Z informácií dostupných
v elektronickom súdnom spise (ďalej aj „ESS“) Okresného súdu Žilina sp. zn. 41C/14/2021 (IČS :
5121201700) totiž vyplýva, že v štádiu prvoinštančného konania bolo splnomocnenému
zástupcovi žalovaného Šoltýs & Korniet, s.r.o. dňa 21.07.2021 sprístupnené oprávnenie na čítanie
všetkých dokumentov v uvedenom ESS a tiež to, že v dňoch 26.05.2022, opakovane dňa 20.06.2022

a tiež 21.06.2022 splnomocnený zástupca žalovaného opakovane požiadal konajúci súd o
sprístupnenie zvukových nahrávok zo súdneho pojednávania konaného dňa 31.03.2022, ktoré konajúci
súd po ich overení aj bezodkladne schválil. Zvukové záznamy z tohto súdneho pojednávania okresný
súd preniesol z diktafónu a zaevidoval do ESS nasledujúci deň po pojednávaní t.j. 01.04.2022.
Zároveň z obsahu spisového materiálu v predmetnej sporovej veci vôbec nevyplýva, že by žalovaný

prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu následne komunikoval so súdom prvej inštancie
o tom, že nemá možnosť porovnať si obsah zvukového záznamu zo súdneho pojednávania konaného
dňa 31.03.2022 s obsahom zápisnice z tohto pojednávania, t.j., že by nastal nejaký technický problém,
ktorý by tomu bránil.87. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t.j. vo výroku
I. a v závislom výroku II. o trovách konania zrušil podľa § 389 písm. b), c) CSP, a zároveň podľa § 391

ods. 1 CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

88. V ďalšom konaní okresný súd vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a predložených
obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi na doplnenie
dokazovania a opätovne posúdi nárok žalobkyne uplatnený žalobou. Prihliadne pritom na argumentáciu

oboch procesných strán v konaní a nimi produkované dôkazy, ktoré vyhodnotí v súlade s ust. § 191 ods.
1 CSP, t.zn. každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadne
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

89.Súčasneodvolacísúdupriamujepozornosťnato,žezhľadiskaprejednávanéhosporujerelevantnou
aj skutočnosť, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k pozemku registra „C“ parcele č. 4524/1

o výmere 5635 m2 od obchodnej spoločnosti RUDINY, s.r.o., IČO: 36 415 782, na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 17.12.2019, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený Okresným úradom Žilina,
katastrálnym odborom pod č. V-287/2020 dňa 13.01.2020, ako aj celá genéza, ktorá
tomuto právnemu úkonu predchádzala popísaná v bode 55. tohto rozhodnutia preukázaná listinnými
dôkazmi na č.l. 585 až 721 spisu. Ak totiž spoločnosť VÁHOSTAV, a.s., IČO: 31 561 420, nadobudla

pozemok v kat. úz, obec a okres B. parc. registra „C“ č. 4524/1 o výmere 7024 m2, v procese privatizácie
v zmysle zákona č. 91/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších
predpisov, ktorého následne kúpnou zmluvou zo dňa 13.11.2011 predala spoločnosti VÁHOSTAV-SK,
a.s., IČO: 31 456 648, ako kupujúcemu a táto obchodná spoločnosť ho ako nepeňažný vklad zakladateľa
obchodnej spoločnosti RUDINY, s.r.o., IČO: 36 415 782, vložila do vznikajúcej obchodnej spoločnosti

RUDINY, s.r.o., ktorá ako predávajúca kúpnou zmluvou zo dňa 17.12.2019, vklad ktorej bol povolený
Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom pod č. V-287/2020 dňa 13.01.2020 túto nehnuteľnosť
predala žalovanému ako kupujúcemu, táto okolnosť je v predmetnej časti nepochybne najrelevantnejšou
pre posúdenie oprávnenosti nároku uplatneného žalobou.
90. V danej súvislosti krajský súd dodáva, že zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku

štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov sa vzťahuje len na tzv. veľkú privatizáciu vo forme
prevodu majetku štátu na iné osoby na základe privatizačných projektov, schválených či určených
orgánmi verejnej moci, ktoré sú vyňaté z prieskumnej činnosti všeobecných súdov, a to či už podľa tretej
časti (v konaní o neplatnosť právnych úkonov) alebo piatej časti (v správnom súdnictve) Občianskeho
súdneho poriadku (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 80/02 zo

dňa 25.09.2003, či uznesenie tohto súdu sp.zn. 4Sž 8/92 zo dňa 29.09.1992). Aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí II.ÚS 46/94 zo 14.12.1994 konštatoval, že proces posudzovania a schvaľovania
privatizačných projektov z hľadiska ich obsahových náležitostí, najmä postavenia štátneho podniku na
trhu, predmetu jeho podnikania, majetkovo-právnych, obchodných a ekonomických vzťahov, spôsobu
prevodu, určenia ceny a platobných podmienok, ako aj ostatných zákonných podmienok prevodu

majetku štátu na iné osoby, nie je konaním a rozhodovaním o právach a povinnostiach fyzických alebo
právnických osôb v oblasti verejnej správy. Preto konanie a rozhodovanie príslušných orgánov štátnej
správy v procese privatizácie nepodlieha kontrole ústavnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky.
Súčasne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 88/97, publikovanom i v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 62/1999, judikoval, že nadobúdateľ majetku privatizovaného podľa zákona

č. 92/1991 Zb. o prevode majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, je univerzálnym
právnym nástupcom privatizovaného subjektu. Obdobne Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
I.ÚS 549/2015 zo 16.03.2016 konštatoval: „Niet čo najmenšieho dôvodu (z ústavnoprávneho hľadiska)
korigovať ustálený právny názor z minulosti, totiž, že rozhodovanie (štátu) o privatizácii podľa zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov

je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka
privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov.“

91. Následne súd prvej inštancie sa vysporiada s nárokom žalobcov uplatneným žalobou, a to
s prihliadnutím na judikatúru najvyšších súdnych autorít citovanú vyššie. Po doplnenom dokazovaní

okresný súd opätovne rozhodne v merite veci s tým, že je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP). Pri vyhotovení písomného vyhotovenia rozsudku bude súd prvej
inštancie dôsledne vychádzať z ust. § 220 CSP.92. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

93. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).