Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/75/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824201937
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824201937.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. A. XXXX/XX, XXX XX E., (pôvodne podnikajúci
pod obchodným menom A. B., s miestom podnikania E. XXXX, IČO: XX XXX XXX, ktorý ukončil
podnikateľskú činnosť dňa 01.08.2025) právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Brož, s.r.o., so sídlom A. Bernoláka 1400/7, 034 01 Ružomberok, IČO: 52 959 601, proti
žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816
23Bratislava,IČO:00585441,právnezastúpenémuJUDr.BaltazáromMucskom,advokátom,sosídlom

Palárikova 15, 811 04 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 174 856, o zaplatenie sumy
364,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k.
15C/38/2024-168 zo dňa 23. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a IV. potvrdzuje.

Vo výroku II. ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“ prípadne „okresný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 364,63 Eur s 9 % ročným
úrokomzomeškaniaod30.06.2023aždojejzaplateniaanáhradunákladovzavypracovanieznaleckého
posudku vo výške 175,- Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. odvolaním
napadnutého rozsudku), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku)
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,58 % (výrok III.

odvolaním napadnutého rozsudku) a znalcovi F. G. H. s miestom výkonu znaleckej činnosti I., J. K. XXX,
priznal nárok na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov voči
žalovanému v rozsahu 100 % (výrok IV. odvolaním napadnutého rozsudku).
1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplynulo, že medzi stranami nebolo sporné, že
právnemu predchodcovi žalobcu J. B., L. XXX, bola dopravnou nehodou zo dňa 22.05.2023 spôsobená
škoda na jeho motorovom vozidle značky Volkswagen Caddy, evidenčné číslo vozidla D. vozidlom
škodcu evidenčné číslo vozidla A., ktorý mal dojednané poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla u žalovaného, a to poistnou zmluvou č. 6611333047/4. Poukázal na to,
že žalovaný riešil túto škodu ako poistnú udalosť pod č. 9571683475, pričom oprava motorového vozidla
poškodeného prebiehala v autoservise A. B., D. A. XXXX/XX, E., ktorý náklady na opravu vyúčtoval
faktúrou č. 23VF00069 vystavenou dňa 06.06.2023, splatnou dňa 20.06.2023, na sumu 1.850,64Eur s DPH. Konštatoval, že žalovaný ukončil šetrenie poistnej udalosti dňa 14.06.2023, čo oznámil
poškodenému listom zo dňa 15.06.2023, a to oznámením o poistnom plnení s výpočtom výšky poistného
plnenia 1.486,01 Eur s DPH (1.238,34 Eur bez DPH), ktorá suma (1.238,34 Eur) bola poukázaná na účet

opravcu vozidla (A. B. vystupujúceho v tomto spore ako žalobca). Poukázal na to, že dané oznámenie
obsahuje vyjadrenie likvidátora, podľa ktorého pri výpočte poistného plnenia boli do nákladov na opravu
vozidlapriznanéprimeranénákladynacenuprácepreneautorizovanýservisvovýške21,-EurbezDPH/
hod., ktoré zodpovedajú priemernej sadzbe normohodiny práce neautorizovaných servisov v danom
regióne a čase a že boli priznané primerané náklady na lakovací materiál vypočítané v kalkulačnom

programe (výška lakovacej konštanty 100 %). Konštatoval, že z výpočtu výšky plnenia vyplýva, že
rozdiel medzi faktúrou a kalkuláciou žalovaného predstavoval sumu 364,63 Eur, ktorá suma predstavuje
žalovanú istinu v tomto spore.
1.2 Danosť aktívnej vecnej legitimácie v spore súd prvej inštancie vyvodil zo Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 02.08.2023, na základe ktorej poškodený postúpil žalobcovi pohľadávku tvoriacu
predmet konania, uhradenú dňa 03.08.2024 za odplatu vo výške 364,63 Eur, keď danú sumu ako

doplatok postupca autoservisu (A. B.) uhradil na jeho účet dňa 03.08.2023. Za sporné medzi stranami
súd prvej inštancie považoval rozdiel medzi fakturovanou sumou za opravu a výškou poistného plnenia
poskytnutého z titulu poistenia zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla škodcu žalovaným
priamo autoservisu, t. j. ktorá z uvedených súm má predstavovať skutočnú výšku škody spôsobenú na
motorovom vozidle danou dopravnou nehodou.

1.3Poukázalnato,žemedzistranaminebolosporným,žecelkovýrozdielmedzifakturovanýminákladmi
a plnením žalovaného predstavujúci výšku žalovanej istiny bol spôsobený dvoma veličinami použitými
v rozdielnej hodnote (výške) pri výpočte nákladov na opravu, a to konkrétne spornou bola a) správna
výška tzv. lakovacej konštanty, ktorá podľa žalovaného mala byť stanovená na úrovni 100 %, keď
fakturovaná suma vychádzala z jej hodnoty 120 % a b) správna výška hodinovej sadzby za vykonávané

práce – normohodiny (ďalej aj „Nh“), keď žalovaný vychádzal zo sumy 21,- Eur/hod. a fakturovaná
suma vychádzala z hodinovej sadzby 40,- Eur (v oboch prípadoch bez DPH). Poukázal na súkromný
znalecký posudok predložený žalobcom za účelom preukázania dôvodnosti fakturovanej sumy, podľa
ktorého výška škody na motorovom vozidle predstavovala k 22.05.2024 sumu 1.995,- Eur s DPH, pričom
znalec vychádzal pri výpočte z ceny práce 54,- Eur/hod. bez DPH, zodpovedajúcej Nh účtovanej v

autorizovanom servise z tzv. lakovacej konštanty v hodnote 120 %. Poukázal na to, že použitie lakovacej
konštanty v uvedenej hodnote znalec pomerne podrobne zdôvodnil vo svojej výpovedi, v ktorej poukázal
predovšetkým na to, že v súčasnosti sa štandardne používa jej hodnota v rozmedzí
120 – 130 % (znalec vychádzal zo spodnej hranice) tvrdiac, že tak je tomu cca posledných 15 – 20
rokov a stalo sa tak v súvislosti so začatím používania ekologických farieb riediteľných vodou alebo

ekologickými riedidlami, ktoré sú podstatne drahšie ako predtým používané farby, nakoľko sa nanášajú
v tenkých vrstvách, a preto je náročnejšie a tým aj prácnejšie predchádzajúce opracovanie striekaných
dielov, t. j. náročnejší a prácnejší je celý technologický postup lakovania. Súd prvej inštancie upriamil
pozornosť na to, že k uvedenej argumentácii znalca žalovaný nijako nenamietal, pričom uvedená
výpoveď mu už bola známou v čase posledného pojednávania vo veci (t. j. dňa 24.03.2025), na ktoré

sa jeho zástupca nedostavil z vlastného rozhodnutia, rovnako ako na predchádzajúce pojednávanie
(10.03.2025), na ktorom bol znalec vypočutý, keď jedinou reakciou žalovaného bolo, že svoju neúčasť
ospravedlnil. Súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že znalec dostatočným spôsobom ozrejmil
potrebnosť použitia lakovacej konštanty v hodnote 120 %, ktorú pri výpočte výšky škody použil a bola
použitá aj pri fakturácii aj autoservisom, v ktorom sa uskutočňovala oprava motorového vozidla, pričom

zdôraznil, že túto argumentáciu znalca žalovaný následne vôbec nerozporoval. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie pre výpočet výšky náhrady škody považoval za dôvodné vychádzať z lakovacej
konštanty v hodnote 120 %, keď žalobcom použitá metodika lakovania K1G (namiesto žalovaným
požadovanej najlacnejšej metodiky K1N) umožňovala kvalitné prevedenie potrebnej opravy lakovaním,
potrebným na navrátenie veci, t. j. motorového vozidla, do pôvodného stavu.

1.4 Súd prvej inštancie súčasne ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalovaného, ktorý pri určení
výšky Nh za vykonané práce vychádzal z hodnoty 21,- Eur/hod. (opravovňa
z hodnoty 40,- Eur/hod. a znalec pri výpočte z hodnoty 54,- Eur/hod.; všetko bez DPH), keď žalovaná
namietala, že znalec pri výpočte nákladov na opravu vozidla mal postupovať nie podľa prílohy č. 6
vyhlášky – jej časti C. Stanovenie výšky škody na cestných vozidlách – bodu 2. ako postupoval (podľa

neho „Pri stanovení nákladov na opravu poškodenia znalec vychádza z technológie opravy predpísanej
výrobcom vozidla. Hodnotu opravy kalkuluje
v úrovni priemerných cien autorizovaných opravovní vozidla k rozhodnému dátumu.“), ale podľa bodu
5. danej časti (podľa neho „V prípadoch, keď opravu poškodenia vozidla nevykonala autorizovanáopravovňa (dielňa), resp. neboli dodržané postupy predpísané výrobcom vozidla, znalec sám, na
základe zisteného skutočného stavu, určí TH opravovanej skupiny.“). Súd prvej inštancie poukázal na
to, že žalovaný z citovaného bodu 5. časti C. vyvodzoval, že dané ustanovenie určito a jasne špecifikuje,

čo je neštandardná oprava (oprava v neautorizovanom servise), z čoho vyvodzoval, že ak znalec vyčíslil
náklady na opravu vozidla v úrovni nákladov na opravu v autorizovanom servise, takýto jeho postup
je nesprávny, nakoľko vyčíslil náklady na opravu ako pri štandardnej oprave, ktorá reálne vykonaná
nebola, pričom podľa žalovaného znalec s ohľadom na znenie bodu 5. mal vychádzať pri vyčíslení
nákladov na opravu z priemerných cien neautorizovaných opravovní platných v danom čase a regióne,

ktorá podľa tvrdení žalovaného má predstavovať ním uvádzanú hodnotu za práce 21,- Eur/hod. Vo
vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie konštatoval, že argumentácia žalovaného odkazujúca na bod 5.
nevyplýva a vyslovil, že postup znalca pri vyčísľovaní nákladov na opravu ním realizovaným spôsobom
jednoznačne určuje bod 2. Dospel k záveru, že žalovaný svojím nepochybne „tvorivým“ výkladom bodu
5. domýšľa niečo, čo daný bod neupravuje, nakoľko dané ustanovenie rieši v prípade splnenia tam
uvádzaných predpokladov (ak opravu nevykonala autorizovaná opravovňa, alebo ak neboli dodržané

postupy predpísané výrobcom vozidla) len postup znalca pri určení TH opravovanej skupiny, kedy má
túto určiť na základe zisteného skutočného stavu. Uviedol, že skratku TH definuje príloha č. 6 vyhlášky
v časti A. bod 28. tak, že to je technická hodnota vozidla, pod ktorou sa rozumie zvyšok technickej
životnosti vozidla vyjadrený v eurách a
vdanombodejestanovenýajspôsobjejvýpočtu.Poukázalnazáveryznalca,podľaktorýchpredstavoval

žalobca kvalitný neautorizovaný servis disponujúci potrebným vybavením pre kvalitné vykonávanie
mechanických lakovacích prác, čo žalobca dokladoval aj získanými certifikátmi o absolvovaní školení.
Súd prvej inštancie potom nepovažoval žalobcom účtovanú Nh 40,- Eur – jednotnú pre mechanické a
lakovacie práce, ktorú považoval za tzv. stred medzi cenou autorizovaného servisu (54,- Eur bez DPH v
prípade vozidla VW Caddy, ktorá s DPH predstavuje 64,80 Eur) a najvyššou sumou použitou žalovaným

na spriemerovanie a výpočet ním uvádzanej ako dôvodnej výšky normohodiny, za neprimeranú a
neúčelnú, a teda nereflektujúcu skutočne vzniknutú škodu, ktorá by nezodpovedala cene práce servisov
s porovnateľnou kvalitou poskytovaných služieb (prác), aké poskytuje servis žalobcu, a to bez ohľadu na
to, či ide o autorizovaný alebo neautorizovaný servis a súčasne aj všetky autorizované servisy pôsobiace
v regióne Oravy si dávajú robiť lakovacie práce subdodávateľsky u neautorizovaných servisov (vo

vzťahu k čomu vyslovil predpoklad, že tieto práce dávajú robiť u „kvalitných“ servisov, ktorých vybavenie
apoužitátechnológiajezodpovedajúca,resp.porovnateľnátomu,akbysitakétoprácerealizovalpriamo
autorizovaný servis).
1.5 Konštatoval, že závery citované žalovaným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4MCdo/23/2008 z 21.12.2009 nijakým konkrétnym spôsobom nepodporujú argumentáciu žalovaného,

pokiaľ sa ňou snažil spochybniť správnosť záverov znaleckého posudku, pričom dospel k záveru, že
dôvodnosť postupu žalovaného nepreukazujú ani ním citované časti
z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS. 2043/17 zo 14.02.2018, pričom zdôraznil, že
z postupu žalobcu pri fakturácii nákladov na opravu poškodeného motorového vozidla predmetnou
faktúrou nebolo zistené, že by z jeho strany došlo k „účelovému“, resp. umelému navyšovaniu nákladov

na odstraňovanie škôd, a teda k nepoctivému čerpaniu finančných prostriedkov zo systému povinného
zmluvného poistenia.
1.6 Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že servis prevádzkovaný žalobcom,
ktorý vykonal opravu motorového vozidla, predstavuje kvalitný servis, ktorý si za vykonané práce,
ktorých účelnosť a kvalitu žalovaný nerozporoval, účtoval cenu predstavujúcu 74 % normohodiny

autorizovaného servisu, pričom tento servis vykonal opravu komplexne bez akýchkoľvek subdodávok
nejakých častí potrebných prác. Konštatoval, že samotný fakt, že cena normohodiny tohto servisu
bola vyššia, než predstavovali normohodiny iných servisov v danom regióne a čase, a to práve
tých, ktoré uvádzal žalovaný, ale ktorého cena bola súčasne o 26 % nižšia než normohodina
servisu autorizovaného, bez ďalšieho neznamená, že táto v celom vyúčtovanom rozsahu nezodpovedá

skutočne vzniknutej škode. Síce čiastočne akceptoval skutočnosť, že prirodzenou snahou žalovaného
ako podnikateľského subjektu je minimalizovať svoje náklady na povinné zmluvné poistenie, avšak
na druhej strane nezistil, že by žalovaného čokoľvek oprávňovalo krátiť poistné plnenie pod rámec
fakturovaných nákladov na opravu motorového vozidla len preto, že mal inú predstavu o výške
normohodiny za vykonané práce a považoval za správnu inú hodnotu tzv. lakovacej konštanty. Podľa

súdu prvej inštancie vykonané dokazovanie nepreukázalo, že by faktúrou vyúčtovaná cena za opravu
mala z nejakých právne relevantných dôvodov predstavovať cenu neprimeranú, resp. že by čo i len
sčasti mala fakturovaná suma predstavovať neúčelne vynaložený náklad.1.7 Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že
poškodenému vznikla skutočná škoda poškodením motorového vozidla vo výške 1.850,64 Eur
vyúčtovaná faktúrou, predstavujúca potrebné náklady na uvedenie motorového vozidla do pôvodného

stavu, keď z tejto škody bolo poškodenému doposiaľ uhradených žalovaným 1.486,01 Eur (1.238,34
Eur bez DPH), a teda zostala neuhradená žalovaná istina, hoci žalovaný ako poisťovateľ, bol povinný
nahradiť celú vzniknutú škodu a nakoľko tak neurobil, tak tento nárok za splnenia predpokladov
uvedených v § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj

„zákon o PZP“), ktoré v súdenej veci boli uplatnené, si voči nemu mohol uplatniť priamo poškodený,
resp. jeho právny nástupca, ktorému poškodený svoj nárok zmluvne postúpil.
1.8 Za dôvodne uplatnené náklady súvisiace so žalobou uplatnenou sumou súd prvej inštancie
považovalajnákladyvynaloženévkonečnomdôsledkužalobcomnavypracovanieznaleckéhoposudku,
ktoré považoval súd prvej inštancie za účelne vynaložené v súvislosti so žalobou uplatneným nárokom,
keďžeznaleckýposudokmalpreukazovaťdôvodnosťžalobcomuplatnenejpohľadávky,vrátanejejvýšky

voči žalovanému. Preto dospel k záveru, že sa jednalo o dôvodne uplatnené príslušenstvo pohľadávky
na náhradu škody.
1.9 Súd prvej inštancie súčasne priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania zo sumy 364,63 Eur za
obdobie od 30.06.2023 až do zaplatenia, pričom vychádzal z § 11 ods. 7 zákona o PZP, podľa ktorého
poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na

zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie, pričom poukázal na to, že žalovaný
nesporneukončilšetreniedanejpoistnejudalostidňa14.06.2023,takakotouviedolvosvojomoznámení
z 15.06.2023 o poskytnutí poistného plnenia, a potom nasledujúcim dňom (t. j. 15.06.2023) začala plynúť
15-dňová lehota na poskytnutie poistného plnenia, ktorá uplynula 29.06.2023 a až nasledujúcim dňom
sa mohol žalovaný prvýkrát dostať do omeškania s plnením poistného plnenia. Nakoľko žalobca si úroky

z omeškania uplatnil aj za obdobie od 16.06.2023 (čo je deň nasledujúci po vyhotovení oznámenia
žalovaného o poistnom plnení) do 29.06.2023 vrátane, v danej časti potom súd prvej inštancie žalobu
ako nedôvodnú zamietol.
1.10 S poukazom na § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka sa súd prvej inštancie nezaoberal
akýmikoľvek ďalšími argumentami žalovaného než tými, ktorými ako poistiteľ v oznámení

o poistnom plnení odôvodnil „krátenie“ poistného plnenia, resp. pre ktoré neuhradil celú servisom
fakturovanú sumu za opravu.
1.11 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust.
§ 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) postupujúc podľa § 255 ods. 1 tak, že
žalobcovi ako prevažne úspešnej strane sporu proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu jeho čistého úspechu 99,58 % (úspech žalobcu predstavoval
z celkového predmetu konania, teda aj po vyčíslení percentuálne priznaných úrokov
z omeškania z uplatnených úrokov ku dňu vyhlásenia rozsudku 99,79 % a jeho neúspech zvyšných 0,21
%, predstavujúcich zároveň úspech žalovaného).
1.12 Z dôvodu, že v rámci konania vznikli trovy konania aj znalcovi vypočutému na pojednávaní dňa

10.03.2025, a to v súvislosti s jeho výsluchom, ktorých náhradu si následne uplatnil v zákonnej lehote
podaním zo dňa 19.03.2025, a ktoré neboli kryté žiadnou zálohou na trovy dôkazu, súd prvej inštancie
v závislosti na pomere úspechu a neúspechu strán sporu, postupujúc podľa § 258 ods. 2 CSP a za
primeraného použitia § 255 ods. 1 CSP, keďže súčasne neúspech žalobcu bol v doslova zanedbateľnej
časti, priznal súd prvej inštancie nárok na ich náhradu znalcovi výlučne voči žalovanému, ktorého

neúspech predstavoval až
99,78 %.

2. Voči rozsudku súdu prvej inštancie s výnimkou výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej
časti zamietol, podal žalovaný odvolanie z dôvodov prezumovaných ust.

§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie,
keď odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považoval za nepresvedčivé. Mal za to, že súd
prvej inštancie akceptoval vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcom bez toho, aby ich konfrontoval
s argumentami žalovaného, pričom súčasne mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie nesprávne
právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku neuniesol bremeno logickým spôsobom vysvetliť, prečo bolo
v danom prípade odôvodnené priznať žalobcovi celú ním nárokovanú sumu vo výške 364,63 Eur, pričom
žalovaný považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne a nepreskúmateľné.2.1
Uviedol, že pre náhradu škody zo systému povinného zmluvného poistenia je podstatná obvyklosť,
pričom poisťovňa z povinného zmluvného poistenia neuhrádza sumu za opravu v absolútne

nelimitovanej výške, ktorú si žalobca určuje sám a týmto limitom je práve obvyklosť ceny opravy
v zmysle postupov výpočtu poistného plnenia v kontexte príslušných ustanovení vyhlášky. Poukázal
na to, že v posudzovanom prípade bola hlavným východiskom otázka výšky škody, teda vo vzťahu
k nákladom na opravu poškodeného motorového vozidla účtovaných žalobcom to bola otázka
adekvátnosti, odôvodnenosti a obvyklosti týchto nákladov v porovnaní s inými opravcami v danom

mieste a čase. Žalovaný mal za to, že posúdenie týchto právne relevantných skutočností v odvolaní
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje. Uviedol, že on žalobcom uplatnený nárok
poprel, pričom predložil súdu relevantné dôkazy o tom, že obvyklá cena za opravu motorového vozidla
bola v čase a mieste rozhodnom pre posúdenie veci rádovo nižšia, čím poprel skutkové tvrdenia
žalobcu o primeranosti (obvyklosti) nákladov na opravu. Podľa žalovaného žalobca síce v konaní
predložil znalecký posudok, ktorý má povahu dôkazného prostriedku, avšak v pomere k ostatným

druhom dôkazov nemá privilegované či nadradené postavenie, pričom žalovaný zdôraznil, že znalecký
posudok nezodpovedá ani spornú otázku, keďže neodpovedá priamo na otázku primeranosti účtovanej
výšky normohodiny v kontexte iných opravcov v danom mieste a čase, ale vychádza len z ceny
autorizovaného opravcu, pričom nebolo sporné, že opravca autorizovaným opravcom nie je. Mal za to,
že znalec tak odvodzoval primeranosť nákladov od odlišného druhu servisu, ktorý nie je porovnateľný

so servisom, ktorý opravy realizoval. Podľa žalovaného sa konajúci súd nesprávne vysporiadal s jeho
námietkami k relevantnosti záverov predloženého znaleckého posudku, pričom mal za to, že znalec pri
vypracovaní znaleckého posudku neprihliadol ku všetkým skutočnostiam vyplývajúcim zo skutočného
skutkového stavu veci. Uviedol, že on nerozlišuje servisy na autorizované a neautorizované s ohľadom
na kvalitu práce ale výlučne len na základe porovnateľnosti ceny za normohodinu a znalec vo svojom

posudku nevychádzal z priemernej ceny práce na trhu, keďže znalec použil jedinú vzorku na pomery
daného regiónu a času s cenou neprimerane vysokou. Podľa žalovaného žalobca obvyklosť účtovanej
ceny práce nepreukázal, a teda že by žalobcom účtovaná cena za normohodinu práce spadala do
cenového rozpätia priemernej ceny práce na relevantnom trhu v danom čase. Poukázal na to, že
súd nie je oprávnený nahrádzať vlastnou úvahou odpovede týkajúce sa skutočností, ktoré žalobca

nepreukazuje a takýto postup súdu je podľa názoru žalovaného v rozpore s kontradiktórnosťou konania
a zásadným zásahom súdu do rovnováhy strán sporu. Uviedol, že niekedy ani znalecký posudok
nepomôže jednoznačne vyriešiť spornú otázku, a to najmä ak je samotná otázka aj položená, pričom
v niektorých prípadoch je správna odpoveď v rámci určitého hodnotového spektra a v týchto prípadoch
je na súde, aby skutkový stav sám ustálil a vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj

v ich vzájomnej súvislosti. Podľa žalovaného súd prvej inštancie napriek tomu pri rozhodovaní vo veci
vychádzal zo záverov znaleckého posudku, ktorý nie je úplný vo vzťahu k skutkovému stavu veci a jeho
závery sú nesúladné s ostatnými dôkaznými prostriedkami predloženými v konaní.
2.2
Žalovaný poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Mestského súdu Bratislava III pod sp. zn.

B1-36Cb/43/2022 zo dňa 12.11.2024, ako aj rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn.
B1-20C/12/2021 zo dňa 21.03.2024. Poukázal na to, že z predložených faktúr za opravu motorových
vozidiel iných neautorizovaných servisov je zrejmé, že žalobcom účtovaná cena práce za jednu hodinu
je neprimeraná, nakoľko si iní opravcovia v danom regióne a čase účtovali sumu od 16,50 Eur do 25,-
Eur a žalobcom určovaná cena vyvolala dôvodnú pochybnosť o obvyklosti primeranej ceny. Mal za to,

že on týmto preukázal, že v rozhodnom čase sa primeraná cena práce pohybovala v priestore 20 Eur
za hodinu práce bez DPH, pričom namietal, že konajúci súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal
a nekriticky prevzal tvrdenia žalobcu a závery znaleckého posudku, ktoré odkazujú na vyššiu účtovanú
sumu za opravu motorového vozidla. Podľa žalovaného konanie žalobcu spĺňa znaky parazitovania na
systéme povinného zmluvného poistenia, kedy sa žalobca spolieha, že si môže fakturovať akúkoľvek

sumu, nakoľko žalovaný v postavení poisťovne predstavuje ekonomicky stabilný subjekt na trhu, pričom
tejto skutočnosti podľa žalovaného nasvedčuje aj to, že na vystavenej faktúre za opravu poškodeného
motorového vozidla žalobca ako spoločník a konateľ opravcu neuvádza jednotkovú hodinovú sadzbu
za vykonanú prácu ale iba výslednú sumu a ani rozpis jednotlivých úkonov, čo je už samo o sebe
prinajmenšom podozrivé.

2.3
Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou súdu obsiahnutou v bode 22. napadnutého rozsudku, pričom
nepopiera existenciu vystavenej faktúry, ktorej súčasťou je vyúčtovaný poplatok za vypracovanie
znaleckého posudku, avšak poukázal na to, že žalobca v rámci danej faktúry nepredložil žiadenrelevantný dôkazný prostriedok, ktorý by dokazoval, že žalobca uhradil sumu vo výške 175,- Eur za
vypracovanieznaleckéhoposudkuapráveztohtodôvoduargumentovaltým,ževrámciuplatneniatohto
nároku vo výške 175,- Eur absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu, keď konajúci súd sa nezaoberal

tým, či aj naozaj došlo k úhrade zo strany žalobcu za vypracovaný znalecký posudok. Mal za to, že
žalobca nie je oprávnenou osobou na uplatnenie predmetného „príslušenstva“, nakoľko podľa názoru
žalovaného ostáva nesporné, že zadávateľom a aj osobou, ktorá tieto náklady uhradila, je práve právny
zástupca žalobcu a nie on sám, keď v konaní nebolo predložené splnomocnenie, ktoré by oprávňovalo
právneho zástupcu na takýto úkon v mene žalobcu a žalobca nie je aktívne vecne legitimovanou osobou

na uplatnenie tohto nároku. Žalovaný mal potom za to, že žalobcovi s uplatnením nároku v tomto konaní
nevznikli tieto tvrdené náklady za vypracovanie znaleckého posudku a uvedené žiadnym spôsobom
nepreukázal.

2.4
Žalovaný mal za to, že konajúci súd sa s týmito jeho námietkami vysporiadal len formalisticky, čím prijal

nezákonný a právne neudržateľný rozsudok.

2.5
Žalovaný súčasne namietal, že súd prvej inštancie jeho námietku týkajúcu sa možného zneužívania
povinného zmluvného poistenia žalobcom úplne odignoroval a v odôvodnení k uvedenému absentuje

akákoľvek zmienka, pričom v tejto súvislosti opätovne poukázal na nález Ústavného súdu Českej
republiky IV. ÚS 2043/2017 zo dňa 14.02.2018.

2.6
Žalovaný ďalej poukázal na to, že neuznáva ani žalobcovi priznané úroky z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 364,- Eur od 30.06.2023 do zaplatenia, pričom poukázal na to, že do omeškania sa
subjekt dostane v situácii, kedy má povinnosť plniť, avšak sa dobrovoľne rozhodol neplniť alebo neplnil
zákonom stanovené podmienky. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že on sa do omeškania s poskytnutím
poistného plnenia nemohol dostať, nakoľko si splnil všetky zákonom uložené povinnosti pri šetrení
poistnej udalosti, ktorej výsledkom bolo poskytnutie poistného plnenia v primeranej výške za vykonanú

opravu poškodeného motorového vozidla.

2.7
Žalovaný súčasne namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné

odôvodnenie rozhodnutia, pričom poukázal na znenie § 220 ods. 2 CSP a v danej súvislosti na
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03 a III. ÚS
209/04. Žalovaný namietol, že konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal
s jeho argumentáciou a námietkami a nevyhodnotil správne vykonané dokazovanie a nesprávne vec
posúdil. Uviedol, že prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za

preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa názoru žalovaného nepreskúmateľné. Poukázal na
to, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka
na spravodlivý proces. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo/171/2025.

2.8
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov

prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym i skutkovým posúdením
prípadu zo strany súdu prvej inštancie obsiahnutom v napadnutom rozhodnutí. Žalobca považoval
rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a súladné so zákonnými normami. Mal za to, že

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd na základe predložených a vykonaných
dôkazov riadne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie odôvodnil vyčerpávajúcim a zrozumiteľným
spôsobom opierajúc sa o ustanovenia relevantných právnych predpisov. Mal za to, že v konaní bola
riadne a bez pochýb preukázaná výška škody na poškodenom motorovom vozidle, a to na základeZnaleckého posudku F. G. H. zo dňa 17.06.2024, pričom žalobou uplatnený nárok na náhradu škody
predstavujúcirozdielmedzižalovanýmvyplatenýmpoistnýmplnenímafaktúrouzaopravupoškodeného
vozidla vychádzal zo znaleckého dokazovania. Žalobca má za to, že žalovaný v konaní neuniesol

dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že by výška škody bola v inej výške ako v tej, ktorá bola
stanovená súkromným znaleckým posudkom zabezpečeným znalcom, pričom tvrdenia žalovaného
týkajúce sa nesprávneho výpočtu výšky škody znalcom nemajú podľa žalobcu reálny základ a výhrady
žalovaného k predmetnému znaleckému posudku majú podľa žalobcu len povahu tvrdení bez ich
riadneho a konkrétneho preukázania.

3.1
Nazákladeuvedenéhožalobcanavrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievcelomrozsahu
potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie voči výrokom I.

a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala subjektívne legitimovaná strana (§ 359 CSP), t. j. žalovaný,
nakoľko súd prvej inštancie týmto výrokom žalobe v časti vyhovel (výrok I. odvolaním napadnutého
rozsudku) a výrokom o nároku na náhradu trov konania priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 99,58 % (výrok III. napadnutého rozsudku), včas (§ 362 ods. 1 CSP)
a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a §

357 písm. m) CSP], v rozsahu danom § 379 CSP viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP
a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) v spojení s § 219 ods.
3 CSP a § 367 ods. 2 druhá veta CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
vo výroku I., ako aj v závislých výrokoch III. o práve na náhradu trov konania, ako aj IV. o priznaní
nároku na náhradu účelne vynaložených, hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov znalcovi

(odvolaním „priamo“ nenapadnutom, ale ako výrokom závislým od výroku I. odvolaním dotknutom) ako
vecne správny potvrdil. Vo výroku II. odvolaním nenapadnutom ponechal rozsudok súdu prvej inštancie
nedotknutý.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodov prezumovaných ust. § 365 ods.
1 písm. d), f) a h) CSP.

6. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia

zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

7. Odvolací súd posúdil relevantnosť týchto konkrétnych odvolacích dôvodov, teda to, či súd prvej
inštancie na správne a v úplnosti zistený skutkový stav aplikoval príslušné právne normy a či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú otázku alebo argument sporovej strany, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005).
8. Odvolateľ v odvolaní vzhľadom na obsah odvolania a charakter odvolacích námietok primárne
namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
8.1

V kontexte vyslovenej námietky odvolací súd v prvom rade pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Súd sa teda musí účinne

zaoberať námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, podobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A,
č. 254-B, strana 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby na každý argument, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, Hiro Balani c. Španielsko,
Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko). Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 220 CSP, je nepreskúmateľné. K porušeniu práva na spravodlivý proces môže teda dôjsť
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018). V zmysle judikatúry Ústavného
súdu SR pritom platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany
sporu, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony strany primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia
s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každej strane konania, že vydaný rozsudok musí
spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, a teda na
to, by premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé.

8.2
Vychádzajúc z vyššie vyslovených východísk odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav
a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania a svoje právne závery náležite
vysvetlil a uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za

také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto
nemožno in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces,
keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal a o aké
ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia
ním interpretované. V kontexte so žalovaným namietaným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm.

d) a f) CSP odvolací súd pritom opätovne zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
8.3
Odvolací súd súčasne akcentuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré

majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd vo svojom rozhodnutí opakoval správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
9. Odvolací súd tak považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaného

formulovanými v jeho opravnom prostriedku, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. V tomto
smere odvolací súd dodáva, že odvolacia argumentácia žalovaného je z veľkej časti len zopakovaním
jeho argumentácie z prvoinštančného konania a kritikou toho, ako súd pristupoval k riešeniu sporu medzi
stranami,keďjezrejmé,žežalovanýňouvyjadrujenespokojnosťanesúhlassvyhodnotenímskutkových
okolností a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci a domáha sa akceptovania jeho právneho

názoru, čo samotné na založenie prípustnosti odvolacieho dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm.
d), prípadne f) a h) CSP postačujúcim nie je.

10. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť znaleckého posudku, prípadne „izolovanosť“
jeho záverov od skutkových zistení vyplývajúcich z dôkazov ním navrhnutých, odvolací súd sa s touto

argumentáciou nemohol stotožniť a nemôže ju (vzhľadom na jej všeobecnosť) vnímať inak ako snahu
o to, aby súd bezvýhradne prijal žalovaným rigidne prezentovanú správnosť jeho skutkovej a na ňu
nadväzujúcej právnej argumentácie. Žalovaným predložená argumentácia podľa názoru odvolacieho
súdu predstavuje určitý (v konkrétnostiach prejednávanej veci) „zjednodušený“ náhľad, ktorý však
nereflektuje skutkové závery súdu prvej inštancie majúce základ v komplexnom zhodnotení výsledkov

vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie vyslovil svoje úvahy rezultujúce do jeho skutkových
aprávnychzáverovvovzťahukakceptovaniudôvodnostinárokužalobcuvychádzajúcehozostanovenia
normohodiny vo výške 40,- Eur pre mechanické a lakovacie práce v bode 16. a na tento bod
nadväzujúcichbodoch16.1až16.13odôvodneniasvojhorozsudku.Vtýchtojasne,určitoazrozumiteľne
vysvetlil svoje myšlienkové postupy. V tejto súvislosti odvolací súd (pri vyčerpávajúcom odôvodnení

súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje) iba opakuje, že námietky žalovaného vo vzťahu k výpočtu
nákladov na opravu vozidla (t. j. že mal znalec postupovať podľa bodu 5. časti C prílohy č. 6 Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty
majetku a nie podľa bodu 2 prílohy č. 6 tejto vyhlášky), nemožno vyhodnotiť ako dôvodné. Za náležitépovažuje odvolací súd aj úvahy súdu prvej inštancie vyplývajúce z výpovede samotného znalca, ktoré
súd prvej inštancie vyhodnotil v bodoch 16.4 a 16.12 odôvodnenia svojho rozsudku, a to že v regióne
Oravy pôsobia tri autorizované servisy, ktoré lakovacie práce nevykonávajú, ale si ich subdodávku

dávajú robiť v iných neautorizovaných servisoch a účtujú si ceny za takéto práce ako autorizované
servisy a súčasne to, že žalobca aj podľa znalca predstavuje kvalitný neautorizovaný servis disponujúci
potrebným vybavením pre kvalitné vykonávanie mechanických a lakovacích prác, čo žalobca dokladoval
aj získanými certifikátmi o absolvovaní školení.
10.1

Iba na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to, že účelom
opravy poškodeného motorového vozidla je bezpochyby to, aby sa po vykonanej oprave stav
poškodeného motorového vozidla čo najviac priblížil jeho stavu pred samotným poškodením (restitutio
in integrum), z čoho možno zjednodušene vyvodiť záver, že každá oprava má byť vykonaná čo
najkvalitnejšie a najtrvácnejšie. Aj z tohto pohľadu sú potom závery súdu prvej inštancie pri akceptovaní
výšky normohodiny za vykonané práce, ktoré boli vykonané autoopravovňou žalobcu, disponujúcou

certifikátmi o vykonaných školeniach (aj z ktorých možno vyvodiť určitú garanciu kvality poskytovania
prác), za situácie, kedy cena týchto prác nedosahovala výšku ceny účtovanú za obdobné práce
autorizovaným servisom, náležité. Odvolací súd prízvukuje, že v konaní neboli preukázané (a ani
tvrdené) skutočnosti, že by cena prác pri oprave dosiahla výšku, ktorá bola neprimeraná spôsobu
opravy, ktorý si eventuálne mohol poškodený zvoliť (napr. aj v autorizovanom servise), príp. na že by

oprava poškodeného vozidla nebola rentabilná, a ani že by cena týchto prác bola účelovo navýšená
vzhľadom na to, že mala byť hradená zo škodcovho poistenia zodpovednosti za škodu. Je pritom
potrebné si uvedomiť, že za škodu na vozidle nezodpovedá poškodený ale škodca, za ktorého ju plní
podľa § 15 zákona o PZP poisťovateľ. Nie je povinnosťou poškodeného si vyhľadať čo najlacnejšiu
autoopravovňu, pričom poškodený si na opravu poškodeného vozidla môže zvoliť aj autorizovanú

opravovňu. K uvedenému však v posudzovanom nepristúpil a zvolil si opravovňu neautorizovanú, ktorá
však disponovala certifikátmi o absolvovaní školení (k čomu sa podrobne a náležite už vyjadril súd
prvej inštancie), príp. vhodným vybavením. Aj z uvedeného možno vyvodiť nedôvodnosť argumentácie
žalovanéhoužvjejsamomzáklade,ktorýnajednejstranenamietavykonanieopravyvneautorizovanom
servise za cenu nižšiu ako by bola v servise autorizovanom, avšak na druhej strane v prípade, ak by

bola vykonaná oprava v autorizovanom servise, by bol povinný nahradiť vyššiu cenu opravy. V tejto
súvislosti odvolací súd iba na doplnenie poukazuje na to, že žalovaný síce namieta, že znalec vo svojom
posudku použil iba jedinú vzorku (pri výpočte vychádzal z cien autorizovaného servisu spoločnosti Todos
Žilina), avšak napriek tomu, že ako právnická osoba pôsobiaca ako poisťovateľ, ktorej predmetom je aj
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sám nepredložil výšku

cien prác účtovaných autorizovanými servismi v danej lokalite, ktorými bezpochyby disponuje (zo svojho
interného systému bol schopný predložiť údaje o cenách prác účtovaných neautorizovanými servismi).
Aj z uvedeného dôvodu možno potom dospieť k záveru, že použitá (jediná) vzorka týkajúca sa cien
autorizovaného servisu, t. j. spoločnosti Todos, ktorá značne prevyšuje cenu prác účtovanú žalobcom,
je relevantná a súčasne z nej potom možno dospieť k záveru, že žalobcom účtovaná cena prác nemôže

predstavovať určitý exces vo vzťahu k nákladom na opravu poškodení, ktoré boli spôsobené samotnému
poškodenému.
11. Rovnako ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku o absencii aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu na podanie žaloby vo výške 175,- Eur za vypracovanie znaleckého posudku, keď
zo žalobcom predložených dokladov, a to z faktúry právneho zástupcu žalobcu č. 2024041, ako aj

výpisu z účtu právneho zástupcu žalobcu za obdobie od 10.08.2024 do 10.10.2024 (viď č. l. 145 a 146
spisu) jednoznačne vyplýva, že žalobca poukázal svojmu právnemu zástupcovi sumu 1.860,- Eur, ktorá
v sebe zahŕňa aj náklady na vypracovanie znaleckých posudkov v počte 9 ks po 175,- Eur každý. V tejto
súvislosti odvolací súd súčasne poukazuje na to, že z obsahu spisového materiálu taktiež vyplýva, že
znalec F. H. vyúčtoval právnemu zástupcovi žalobcu ako zadávateľovi na vypracovanie znaleckého

posudku sumu 175,- Eur, ktorá bola zo strany právneho zástupcu žalobcu dňa 17.06.2024 (t.j. ešte pred
podaním žaloby) zaplatená (viď č. l. 26 rub spisu), a túto sumu mu žalobca (tak ako to vyplýva z vyššie
uvedeného) následne preplatil (k tomu porovnaj aj m.m. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS
60/2022 z 10. februára 2022). Z uvedeného dôvodu odvolací súd nemohol považovať túto odvolaciu
námietku ako dôvodnú.

12. Taktiež ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj odvolaciu námietku týkajúcu sa priznaných
úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne, keď argumentácia žalovaného spočívajúca v tom, že on bol
presvedčený, že sa do omeškania s poskytnutím poistného plnenia nemohol dostať, nakoľko si splnil
všetky zákonom uložené povinnosti pri šetrení poistnej udalosti, nie je relevantná, nakoľko správnosťtohto šetrenia sa aj v prejednávanom spore ukázala ako nesprávna. Vychádzajúc z uvedeného odvolací
súd poukazuje na bod 23. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom tento vychádzajúc zo
skutkového zistenia, že žalovaný ukončil šetrenie danej poistnej udalosti dňa 14.06.2023 a odo dňa

nasledujúceho po tomto dni, t. j. od 15.06.2023 začala plynúť 15-dňová lehota na poskytnutie plnenia,
ktorá uplynula dňa 29.06.2023 a nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania, pričom uvedený
záver je súladný aj so záverom Ústavného súdu SR v náleze č.k. III. ÚS 309/2020-33 zo dňa 14.10.2020.

13. Na základe uvedeného, pri absencii ďalších konkrétnych odvolacích námietok, odvolací súd viazaný

dôvodmi odvolania rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. napadnutom odvolaním žalovaného ako
vecne správny potvrdil.

14. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného
napadnutý rozsudok potvrdil aj v závislých výrokoch III. a IV., ktoré vo vzťahu k výroku vo veci samej
vykazujú vecnú správnosť.

15.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§
255 ods. 1 CSP a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaný nemal v odvolacom konaní ani len čiastočný
úspech, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil.

V súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].
V Žiline, dňa 26. novembra 2025.
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia
podpísať /§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)JUDr. Roman Tichý

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Roman Tichý nemohol písomné vyhotovenie rozhodnutia

podpísať /§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)