Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8523200910
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8523200910.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
C. XX, XXX XX D. E., zastúpenej JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, Garbiarska 20, 064 01
Stará Ľubovňa, proti žalovanej: Obec Kyjov, Kyjov 164, 065 48 Šarišské Jastrabie, IČO: 00 329 975,
zastúpenej JUDr. Rastislavom Stašákom, advokátom, 17. novembra 14, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudkuOkresnéhosúduStaráĽubovňa,č.k.5C/24/2023-154zodňa21.08.2024vspojenísdopĺňacím
rozsudkom č.k. 5C/24/2023-195 zo dňa 30.09.2024 a opravným uznesením č.k. 5C/24/2023-198 zo dňa

04.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch I. a II.

II. Zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch III. a IV. a
v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s
dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením rozhodol takto cit.:
,,I. Súd z r u š u j e podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej k nehnuteľnosti nachádzajúcej

sa v katastrálnom území C., obec C., okres F. G., zapísanej na LV č. XXXX, ako parcela registra „H.“
evidovaná na mape určeného operátu pod parc. č. XX, o výmere 679 m2, druh pozemku: záhrada.
II. Súd p r i k a z u j enovovytvorené parcely, nachádzajúce sa v katastrálnom území C., obec C.,
okres Stará G., zapísané na LV č. XXXX, vytvorené geometrickým plánom č. XX/XXXX, vyhotoveným
I. C. dňa 18.3.2024, autorizačne overeným J. K. B. dňa 19.3.2024 a úradne overeným J. E. L. dňa
28.3.2024 pod M./XXXX, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, do vlastníctva žalobkyne
a žalovanej takto:

- novovytvorenú parcelu C. parc. č. XXX/X vo výmere 252 m2, druh pozemku: záhrada,
do výlučného vlastníctva žalobkyne A. B.,
- novovytvorenú parcelu C. parc. č. XXX/X vo výmere 3 m2, druh pozemku: zastavaná
plocha, do výlučného vlastníctva žalobkyne A. B.,
- novovytvorenú parcelu C. parc. č. XXX/X vo výmere 424 m2, druh pozemku: záhrada,
do výlučného vlastníctva žalovanej Obce C.,
- novovytvorenú parcelu C. parc. č. XXX/X vo výmere 6 m2, druh pozemku: záhrada,

do výlučného vlastníctva žalovanej Obce Kyjov,
III. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí.“2. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/24/2023-195 zo dňa 30.09.2024 súd prvej inštancie rozhodol tak, že:
,,Súd dopĺňarozsudok OkresnéhosúduStaráĽubovňač.k.5C/24/2023-154zodňa21.8.2024tak,že:

„IV. Súd p r i z n á v a štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie skončí.“

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou
domáhalazrušeniaavyporiadaniapodielovéhospoluvlastníctvakparceleregistraC.par.č.XXovýmere
679 m2. V danom prípade k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva pred začatím
súdnehokonaniamedzistranamisporunedošlo.Vkonanípredsúdomobidvesporovéstrany(žalobkyňa
aj žalovaná) súhlasili s tým, aby súd zrušil a vyporiadal ich podielové spoluvlastníctvo.
Nakoľko obidve sporové strany súhlasili so zrušením podielového spoluvlastníctva, súd prvej inštancie

postupom v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka podielové spoluvlastníctvo k nej zrušil a
následne rozhodoval o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva, pričom rešpektoval kritériá
vyplývajúce z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý nestanovuje len púhy výpočet
spôsobov zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale zároveň aj záväzné poradie, v
ktorom treba skúmať možnosť jednotlivých spôsobov vyporiadania.

Pri skúmaní možnosti reálneho rozdelenia spornej parcely súd prvej inštancie zisťoval, či prichádza
do úvahy reálne rozdelenie podľa výšky spoluvlastníckych podielov, pričom z geometrického plánu
č. XX/XXXX vyhotoveného I. C. dňa 18.3.2024, autorizačne overeného J. K. B. dňa 19.3.2024 a
úradne overeného J. E. L. dňa 28.3.2024 zistil, že reálna deľba predmetnej parcely, podľa veľkosti
spoluvlastníckych podielov, je možná.

V danom prípade žalovaná navrhla vyporiadať predmetnú nehnuteľnosť reálnym rozdelením danej
parcely spôsobom uvedeným vo vyššie označenom geometrickom pláne.
S reálnym rozdelením nesúhlasila žalobkyňa, pričom dôvodila najmä tým, že celú danú nehnuteľnosť
užíva ona a predtým ju užívali jej právni predchodcovia, preto sa cíti byť vlastníčkou celej nehnuteľnosti
a žiada aby bola prikázaná do jej výlučného vlastníctva. K uvedenej námietke žalobkyne súd prvej

inštancie uviedol, že v prípade nehnuteľností, ako je to v danej sporovej veci, sa vlastnícke právo
preukazuje výpisom z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
platí, že údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Ide o tzv. zásadu
hodnovernosti a záväznosti údajov katastra. Takýmto záväzným údajom, je v zmysle § 7 písm. c) zákona

č.162/1995Z.z.ajúdajovlastníkovinehnuteľnosti.Platíteda,žezavlastníkanehnuteľnostievidovanejv
katastri nehnuteľností sa zo zákona považuje osoba, ktorá je ako vlastník danej nehnuteľnosti zapísaná
na príslušnom liste vlastníctva. V danom prípade, je na LV č. XXXX pre kat. úz. C., k parcele C. č. XX
zapísaný ako spoluvlastník danej nehnuteľnosti, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/8 žalovaná, tým
je jej vlastnícke právo v zásade preukázané. Navyše je nesporné, že na tamojšom súde prebiehalo

súdne konanie vo veci sp.zn. 4C/195/2015, kde sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia,
že parcela č. C. č. XX v celosti patrí do dedičstva po jej právnych predchodcoch. V tomto konaní
však bolo ustálené, že do dedičstva po právnych predchodcoch patrí len spoluvlastnícky podiel na
tejto nehnuteľnosti o veľkosti 3/8, a že vlastníkom zvyšného spoluvlastníckeho podielu o veľkosti
5/8 je žalovaná Obec Kyjov. Vo veci bol schválený súdny zmier, teda je zrejmé, že žalobkyňa toto

spoluvlastnícke právo žalovanej akceptovala, a preto v žiadnom prípade neobstojí argument žalovanej,
že sa aj naďalej cíti byť vlastníčkou celej nehnuteľnosti. Práve naopak, vzhľadom na vyššie popísaný
spôsob skončenia súdneho konania vo veci sp.zn. 4C/195/2015 možno mať za to, že žalobkyňa si
musela byť vedomá, že jej spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti predstavuje len 3/5
(správne 3/8 - poznámka odvolacieho súdu). Je prvoinštančný súd zdôraznil, že okupácia nehnuteľnosti

bez akéhokoľvek titulu nemôže byť titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva, ani výnimočným
dôvodom na prelomenie zákonom stanovených postupov pri vyporiadaní nehnuteľností upravených
v ustanovení § 142 Občianskeho zákonníka, ktorými je súd viazaný a ktorých poradie musí striktne
dodržať.
Za danej situácie tvrdenie žalovanej, že len ona sama užíva a obhospodaruje danú parcelu, pre

rozhodnutie v danej veci považoval súd prvej inštancie za právne irelevantné.
Súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnený ani argument žalobkyne, že reálna deľba
vyporiadavanej nehnuteľnosti nie je dobre možná, nakoľko jej rozdelenie by malo za následok, že by
došlo k zníženiu jej funkčnosti a nemohla by slúžiť účelu, na ktorý určená - záhrada. K tomuto súdprvej inštancie uviedol, že z fotodokumentácie predloženej žalobkyňou a aj z ohliadky na mieste samom
mal za preukázané, že žalobkyňa využíva ako záhradku - na pestovanie poľnohospodárskych rastlín
prednú, resp. strednú časť parcely, ktorá aj po reálnom rozdelení parcely ostane v jej vlastníctve, teda

bude ju môcť užívať a obhospodarovať aj naďalej. V zadnej časti parcely sú vysadené stromy a na
konci pozemku sa nachádza skala. Na základe týchto zistení mal súd prvej inštancie za to, že reálne
rozdelenie nehnuteľnosti podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov je v danom prípade dobre možné,
každá zo sporových strán bude môcť účelne užívať svoju nehnuteľnosť. Pokiaľ ide o účelnosť využitia
novovytvorených parciel, v tomto smere žalobkyňa tvrdí, že mieni využívať nehnuteľnosť aj naďalej ako

záhradku, teda tak ako doposiaľ, čo bolo preukázané aj pri ohliadke na mieste samom. Žalovaný mieni
využívať novovytvorenú parcelu buď za účelom realizácie ihriska, resp. v rámci zhodnocovania odpadov,
čo však bude možné posúdiť až po realizácii prístupovej cesty.
Súdprvejinštanciepripustil,žejudikatúrasúdovprivyporiadavanípodielovéhospoluvlastníctvapripúšťa
možnosť prelomenia postupov stanovených zákonom v ustanovení § 142 Občianskeho zákonníka za
existencie výnimočných okolností. Ide napr. o prípady, ak sa vyporiadavajú pozemky priliehajúce k

obytným domom, s ktorým vytvárajú jeden funkčný celok a slúžia na lepšie využitie a tiež blízkosť
domu, v ktorom jeden zo spoluvlastníkov pozemku býva, zlepšuje využitie záhrady. Ďalej môže ísť o
situáciu, ak by parcely vzniknuté rozdelením pozemku nemohli účelne slúžiť novým vlastníkom, najmä z
dôvodu, že by rozdelením vznikol pozemok s nevhodnou polohou, resp. bez samostatného prístupu na
komunikáciu.Vprejednávanejvecivšaknejdeožiadenzuvedenýchpríkladov.Predmetomvyporiadania

nie je prídomový pozemok, k novovytvorenej parcele je možné zriadiť prístup z poľnej cesty, ktorá je vo
vlastníctve žalovanej, novovytvorené parcely majú vhodnú polohu a dostatočnú výmeru na to, aby ich
sporové strany mohli účelne využívať. V danom prípade súd prvej inštancie nezistil existenciu žiadnej
výnimočnej okolnosti, ktorá by odôvodňovala prelomiť zákonom dané poradie vyporiadania podielového
spoluvlastníctva (§ 142 Občianskeho zákonníka) a pozemok, ktorý je možné reálne rozdeliť, prideliť do

výlučného vlastníctva žalobkyne.
Súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnenú ani ďalšia námietku žalobkyne, že reálne rozdelenie
spornej parcely nie je možné z dôvodu, že k nehnuteľnosti je iba jeden prístup, v prednej časti, cez
bránu, ktorú zriadila žalobkyňa. Z fotodokumentácie a aj z obhliadky na mieste samom bolo totiž zistené,
že vpredu, aj pozdĺž predmetnej parcely sa nachádzajú cesty, cez ktoré je možný prechod k spornej

parcele.Bočná(pozdĺžna)cestajepoľnoucestouamedziňouavyporiadavanouparcelousanachádzajú
stromy, resp. kry a je tam prevýšenie cca 3 metrov. Žalovaná navrhla, aby jej bola prikázaná zadná
časť predmetnej parcely, pričom zástupca žalovanej - starosta uviedol, že zriadenie prístupu na danú
parcelu nepredstavuje pre žalovanú žiaden problém, obec má technické a materiálne vybavenie na
realizáciu takejto prístupovej cesty. Nakoľko poľná cesta, ktorá je vo vlastníctve žalovanej, sa nachádza

v susedstve vyporiadavanej parcely a je v možnostiach žalovanej zriadiť priamy prístup na jej pridelenú
časť parcely, ani táto námietka žalobkyne nepredstavuje prekážku pre vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti.
Napokonsasúdprvejinštancievyporiadalsargumentomžalobkyne,ktorýspočívavtvrdení,žežalovaná
doposiaľ nejavila o nehnuteľnosť žiaden záujem, nestarala sa o ňu a ani nemala námietky voči tomu, že

ju celú obhospodaruje sama žalobkyňa. Uvedená skutočnosť by mala byť dôvodom, na ktorý by mal súd
prihliadaťaajposúdenímcezprizmudobrýchmravov podľa§3Občianskehozákonníkazmierniťtvrdosť
a postupnosť ustanovení § 142 Občianskeho zákonníka a danú nehnuteľnosť prikázať do výlučného
vlastníctva žalobkyne. Uvedený argument žalobkyne nemá dostatočnú relevanciu na prelomenie zásad
striktne stanovených v ustanovení § 142 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie pritom poukázal

na logické vysvetlenie zástupcu žalovanej - starostu, ktorý záujem, resp. nezáujem o obhospodarovanie
predmetnej parcely odôvodnil tým, že bolo to z dôvodu, že akékoľvek priblíženie sa k danej parcele bolo
nemožné, vďaka slovným invektívam zo strany žalobkyne, osobným útokom, dokonca aj fyzickým, a
preto obec „trpela“ užívanie tejto nehnuteľnosti žalobkyňou.
Rovnako je pri rozhodovaní o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva bez právneho

významu tvrdenie žalobkyne, že ona uhrádzala daň za celú nehnuteľnosť, nakoľko s ohľadom na všetky
skutočnosti a najmä vzhľadom na výsledok konania vo veci sp.zn. 4C/195/2015, kde žalobkyňa uznala
spoluvlastnícke právo žalovanej vo veľkosti podielu 5/8, žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že jej
nesvedčí vlastnícke právo k celej parcele, ale len k jej časti - 3/8, a ani prípadná úhrada dane za celú
nehnuteľnosť na uvedenej skutočnosti nič nezmení a nemožno na ňu prihliadnuť ako na výnimočnú

okolnosť pri vyporiadavaní podielového spoluvlastníctva pre prikázanie vyporiadavanej nehnuteľnosti
do výlučného vlastníctva žalobkyne.
Na základe všetkých vyššie popísaných zistení, dôvodov a právnych úvah dospel prvoinštančný súd k
záveru, že v danom prípade je daná možnosť, resp. zákonná povinnosť zrušiť a vyporiadať podielovéspoluvlastníctvo k vyporiadavanej nehnuteľnosti prvým zákonným spôsobom stanoveným v § 142
Občianskeho zákonníka, t.j. jej reálnym rozdelením medzi obidvoch podielových spoluvlastníkov. Pri
rozdelení zobral do úvahy žalovanou predložený geometrický plán č. XX/XXXX vyhotovený I. C., ktorý

je optimálnym možným riešením pre obidve strany sporu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k spornej parcele a vyporiadal ju reálnym rozdelením v
zmysle geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného I. C., pripojeného k žalobe, ktorý je zároveň
neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.

4. Vo vzťahu k výroku o trovách konania súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade vyhovel
návrhu sporových strán, zrušil podielové spoluvlastníctvo a rozdelil ho spôsobom, aký navrhla žalovaná,
t.j. reálnym rozdelením spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa takýto spôsob vyporiadania podielového
spoluvlastníctva počas celého súdneho konania rezolútne odmietala. Za danej situácie niet zásadne
prekážok, aby súd nepoužil ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Zo spisu je zrejmé, že žalovaná vyvinula
snahu vysporiadať predmet sporu mimosúdnou cestou, nechala vyhotoviť dve alternatívy reálneho

rozdelenia spornej parcely a predložila ich žalobkyni spolu s návrhom na mimosúdne vyriešenie
tohto sporu. Žalobkyňa však s návrhom žalovanej nesúhlasila, preto k mimosúdnej dohode nedošlo.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie citoval z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 73/2023 zo
dňa 25.05.2023. V kontexte vyššie uvedeného je teda zrejmé, že súd o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva rozhodol v súlade s návrhom žalovanej.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal prvoinštančný súd za to, že v danej veci nie je možné
aplikovať § 255 ods. 2 CSP práve z dôvodu, že žalovaná úspešne uplatnila na súde svoje práva a
súd jej návrhu na reálne rozdelenie danej parcely v celom rozsahu vyhovel a rozhodol úplne v súlade s
týmto jej návrhom. Zdôraznil, že zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane
konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s

konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu
nebolo konanie pred všeobecným súdom.
Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že skúmal aj možnosť rozhodnutia o náhrade trov konania
postupom podľa § 257 CSP, avšak nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd
výnimočne v zmysle § 257 CSP náhradu trov konania nepriznal.

Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP,
priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie skončí.

5. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že po vyhlásení rozsudku zistil, že
v predmetnej veci žalobkyňa navrhla, aby súd vykonal obhliadku na mieste samom, parcely registra
C. č. XX v obci C., nakoľko má za to, že reálne rozdelenie vyporiadavanej nehnuteľnosti nie je dobre
možné, nakoľko jej horná časť je kamenistá, je tam skalný priestorový balvan pokrytý stromami, a teda
vykonaním tohto dôkazu by si súd mohol urobiť obraz o danej veci.

Súd uznesením sp.zn. 5C/24/2023-135 zo dňa 11.6.2024 uložil žalobkyni zložiť preddavok na trovy
navrhnutého dôkazu vo výške 30,- eur v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia. Žalobkyňa
uhradila preddavok na trovy dôkazu dňa 18.6.2024, platba bola spárovaná dňa 19.6.2024 a je vedená
pod položkou registra: 9, rok: 2024. Následne súd, za prítomnosti sporových strán, vykonal dňa
27.6.2024 obhliadku na mieste samom.

Dňa 4.7.2024 riaditeľ správy súdu Okresného súdu Stará Ľubovňa vyúčtovaním č. 1SprO/515/2024
vyčíslil trovy štátu za použitie služobného motorového vozidla vo veci sp. zn. 5C/24/2023 v sume 20,84
eur. Do dňa rozhodnutia súdu trovy dôkazu zo zloženého preddavku neboli vysporiadané.
Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musí byť
oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP proti

konkrétnej sporovej strane. V zásade platí, že trovy dokazovania je povinná nahradiť strana, ktorú
zaväzuje povinnosť nahradiť trovy konania ako celku v nadväznosti na procesný neúspech alebo
zavinenie zastavenia konania. (viď. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 906 s.).
Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je potrebné vysporiadať trovy zo zloženého preddavku

žalobkyňou počas konania (vo výške 30,- eur), nakoľko podľa vyúčtovania riaditeľa správy súdu zo dňa
4.7.2024 vznikli štátu trovy vo výške 20,84 eur, a k vysporiadaniu preddavku nedošlo pred rozhodnutím,
ktorým sa konanie končí, bolo potrebné rozhodnúť o nároku oprávnenej osoby (štátu) na náhradu trov
konania podľa § 262 ods. 1 CSP.6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov
uvedených § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Čo sa týka predmetnej spornej nehnuteľnosti C. H. parc.

č. XX poukázala na vývoj vlastníckych vzťahov týkajúcich sa predmetnej nehnuteľnosti. Poukázala
na konanie vedené na Okresnom súde Stará Ľubovňa vedené pod sp.zn. 4C 195/2015, kde sa
žalobkyňa proti žalovanej obci C. domáhala určenia, že parcela C. H. č. XX záhrada o výmere 679
m2, zapísaná na LV č. XXXX, kat. územia C. patrí v celosti do dedičstva po nebohej matke, pretože jej
ju daroval jej brat s manželkou. Žalovaná nepoprela skutočnosť, že spornú parcelu užíva žalobkyňa,

pričom v rámci ROEP prešli nevyporiadané pozemky do vlastníctva obce, medzi ktoré patrila aj sporná
parcela. Teda len na základe administratívneho konania sa žalovaná stala podielovou spoluvlastníčkou
spornej nehnuteľnosti. Následne uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 07.12.2016, č.k.
4C/195/2015-81 bol schválený súdny zmier uzatvorený medzi stranami sporu, na základe ktorého
parcela C. H. č. XX záhrada o výmere 679 m2, zapísaná na LV č. XXXX, kat. územia C. v podiele 3/8 z
celku patrí do dedičstva po neb. N. F., O. A., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX. Predmetné

uznesenie o súdnom zmieri nadobudlo právoplatnosť dňa 09.01.2017. Následne bolo prejednané
dedičské konanie po N. F. a na základe uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 26D 309/2017-43, Dnot
107/2017 nehnuteľnosť vedená na LV č. XXXX, parcela C. H. č. XX o výmere 679 m2 v podiele 3/8
pripadla do vlastníctva dedičke zo zákona v I. skupine A. B., O. F., nar. XX.XX.XXXX, teda do vlastníctva
žalobkyne.

V tejto súvislosti žalobkyňa poukázal i na potvrdenie Obce C. zo dňa 19.02.2014 č. X/XXXX, z ktorého
vyplýva, že predmetnú spornú parcelu, ktorá je vedená na katastrálnej mape ako parcela C. P. č. XXX,
užíval právny predchodca žalobkyne E. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, a od tohto
obdobia túto nehnuteľnosť užíva žalobkyňa, za ktorú platí riadne daň z nehnuteľnosti. Ďalej poukázala
i na rozhodnutie Obce C. č. XX zo dňa 08.03.2017, z ktorého vyplýva, že za predmetnú záhradu bola

žalobkyni vyrubená daň z nehnuteľnosti za rok 2017. Obdobná skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia
Obce C. č. XX zo dňa 28.02.2019, podľa ktorého žalobkyni bola vyrubená daň z nehnuteľnosti aj za rok
2019, pričom žalobkyňa platí daň vždy za celú výmeru spornej parcely.
Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že predmetnú nehnuteľnosť využíva výlučne žalobkyňa, túto si
riadne ohradila, umiestnila vstupnú bránu a slúži jej ako záhrada na poľnohospodárske účely. Žalovaná

nikdy nebránila žalobkyni v užívaní celej nehnuteľnosti, nikdy nežiadala od žalobkyne nájom za užívanie
nehnuteľnosti a sama žalovaná vyrubovala žalobkyni ako vlastníčke daň z uvedenej nehnuteľnosti za
celú jej výmeru.
Tým, že žalovaná nikdy od žalobkyne nežiadala žiadnu odplatu za užívanie nehnuteľnosti v podstate
svojím spôsobom aj uznávala jej právo užívať predmetnú nehnuteľnosť v celosti, o čom svedčí aj

vyššie uvedené potvrdenie Obce C. zo dňa 19.02.2014, ako aj rozhodnutia žalovanej o vyrubení dane
z nehnuteľnosti.
Žalovaná od počiatku tvrdila, že v danom prípade je daná možnosť reálnej deliteľnosti spornej
nehnuteľnosti podľa výšky spoluvlastníckych podielov na dve samostatné parcely, pričom tvrdila, že
parcela, ktorá by vznikla pre žalovanú, by mala slúžiť obci pre účely zriadenia detského ihriska, neskôr

v priebehu pojednávania zmenila stanovisko, že predmetná sporná nehnuteľnosť má slúžiť ako zberný
dvor, na ktorý chce vypracovať projekt a získať v budúcnosti prostriedky z Eurofondov. Predmetné
tvrdenie žalovanej považuje žalobkyňa za účelové, a to z dôvodu, že žalovaná má zriadené dve detské
ihriská nachádzajúce sa pri materskej škole a pri základnej škole. Na druhej strane sporná nehnuteľnosť
sa nachádza v časti obce, kde je v podstate postavených iba pár rodinných domov. Teda tvrdenie

žalovanej, že predmetný novovytvorený pozemok by slúžil na zriadenie nového detského ihriska resp.
nejakého zberného dvora v obci za výlučne účelové. Súdu prvej inštancie predložila listinné dôkazy, z
ktorých vyplýva, že žalovaná je nielen podielová spoluvlastníčka viacerých nehnuteľností, ale aj výlučná
vlastníčka nehnuteľností kat. územia C., kde môže realizovať svoje zámery v plnom rozsahu. Na druhej
strane žalobkyňa zdôraznila, že sporná nehnuteľnosť je jedinou nehnuteľnosťou žalobkyne, o ktorú sa

stará, sadí poľnohospodárske plodiny a je jediným zdrojom živobytia, ktoré si vie dopestovať sama.
Takýto necitlivý zásah v zmysle napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, považuje žalobkyňa za
veľmi skrivodlivý a nespravodlivý. Priečne rozdelenie pozemku spôsobí to, že žalovaná nebude môcť
plnohodnotne využívať parcely, ktoré vzniknú reálnou deľbou vzhľadom na ich veľkosť a charakter. Na
druhej strane parcely, ktoré majú pripadnúť žalovanej, majú prevýšenie viac ako 3 metre oproti úzkej,

neudržiavanej a strmej poľnej ceste, ktorá má predstavovať jediný prístup k predmetným parcelám,
a preto reálne využitie sporných parciel zo strany žalovanej považuje skôr za nereálny, resp. veľmi
zložitý. Nie je tam žiadna možnosť otáčania sa techniky a prístup na pozemok je viac ako komplikovaný,
nehovoriac o tom, že žalovaná v skutočnosti predmetný sporný pozemok vôbec nepotrebuje, čo jenesporne preukázané tým, že za celé dlhé roky nikdy o pozemok nejavila žiaden záujem. Okrem toho
sa na týchto parcelách nachádzajú ovocné stromy a kríky, ktoré vysadila žalobkyňa, resp. jej právni
predchodcovia a ktorých plody užíva. Spôsobmi využitia týchto parciel, ktoré interpretovala žalovaná na

pojednávaniach,sveľkoupravdepodobnosťoudôjdekichvyrúbaniu,čímdôjdekpoškodeniužalobkyne.
V tejto súvislosti žalobkyňa zdôraznila, že uvedené spôsoby využitia pozemku, t.j. vybudovanie detského
ihriska, resp. zberného dvora, žalovaná uviedla až počas tohto konania a dovtedy žalovaná nevyvíjala
absolútnežiadnusnahuovyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctvakspornejnehnuteľnostiarealizáciu
uvedených zámerov.

Žalobkyňa uviedla, že spolu so svojou dcérou býva v starom drevenom rodinnom dome (tzv. drevenici)
v obci C. a pri predmetnom rodinnom dome v podstate nemá žiadnu záhradu, pričom vlastníčkou tohto
rodinného domu je dcéra žalobkyne I. B., nar. XX.XX.XXXX. Z tohto dôvodu aj spornú nehnuteľnosť
užívala žalobkyňa, ako aj jej rodinní príslušníci na poľnohospodárske účely, ktorú riadne ohradili, urobili
prístupovú bránu a tak, žalovaný nikdy nebránil jej užívaniu a nežiadal platiť žiadne nájomné. O týchto
skutočnostiach predložili súdu fotodokumentáciu rodinného domu žalobkyne, v ktorom býva so svojou

dcérou ako aj fotodokumentáciu predmetnej spornej nehnuteľnosti.
Žalobkyňa prisvedčuje, že v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvým kritériom je
rozdelenie veci podľa výšky podielov, čo je v danom prípade aj relatívne možné. V prvom rade
súd musí skúmať, či je možno vec, ktorá je predmetom podielového spoluvlastníctva, dobre rozdeliť
medzi spoluvlastníkov. Zdôrazňuje, že zákon vyžaduje, aby rozdelenie bolo dobre možné, tzn. že súd

prihliada nielen na to, či je rozdelenie technicky možné, ale aj na to, či takémuto rozdeleniu nebránia
objektívne alebo subjektívne skutočnosti. Teda vec musí byť deliteľná nielen z faktického hľadiska, ale
aj z právneho. O reálnom rozdelení spoločnej veci nemožno uvažovať vtedy, ak by rozdelenie veci
malo za následok, že rozdelená vec nemôže slúžiť účelu, na ktorý je určená. Pri posudzovaní reálnej
deliteľnosti pozemku je potrebné brať do úvahy nielen územnoplánovaciu dokumentáciu, ale aj prístup

ku komunikáciám, takisto je potrebné prihliadnuť na tvar a celkovú plochu pozemku.
Žalovaná je síce väčšinovou podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti a veľkosť
spoluvlastníckeho podielu je síce významným prvkom pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva,
no nie vždy rozhodujúcim kritériom. V prípade výrazného nepomeru, čo je aj v danom prípade, je
však pravdepodobnejšie prikázanie veci vlastníkovi dominantného spoluvlastníckeho podielu, nemusí

to byť však pravidlo. Rozhodujúci je tu aj druhý prvok, t.j. účelnosť využitia veci. Pod účelným využitím
veci je potrebné rozumieť predovšetkým využitie veci na účel, na ktorý je určená. Rozdielne bude
treba hodnotiť využitie pozemku, ktorý je určený na poľnohospodárske využitie za stavu, že len
niektorý zo spoluvlastníkov sa takému využitiu venuje. Pri prikázaní veci jednému alebo viacerým
spoluvlastníkom je nutné prihliadnuť aj na to, aby sa vytvorili priaznivé podmienky na nerušené využitie

veci a vznikom nového spoluvlastníckeho vzťahu nedochádzalo k vzniku nových sporných situácií.
Preto pri prikázaní veci súd zohľadní aj správanie spoluvlastníkov, ktorý zo spoluvlastníkov vykonával
investície do spoločnej nehnuteľnosti, ktorý zabezpečoval správu predmetnej veci, ktorý spoluvlastník
mánaďalšomužívanívecinaliehavejšízáujem,čiktorýspoluvlastníkdokáženajlepšiezabezpečiťďalšie
riadne využitie veci a pod. V tomto smere poukázala na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku L,

2. vydanie, Števček a spol., s 1094, rok vydania 2019.
Žalovaná odkedy je zapísaná ako podielový spoluvlastník o spornú nehnuteľnosť nikdy nejavila
záujem, nič do nej neinvestovala, pričom žalobkyňa spornú nehnuteľnosť riadne ohradila, čím zabránila
znehodnocovaniu spornej nehnuteľnosti, postavila k nej vstup, tvrdo pracovala na nej, vysadila ovocné
stromy, chránila ju ako dobrá hospodárka na rozdiel od žalovaného. Rozbúraním oplotenia dôjde nielen

k vzniku škody na strane žalobkyne, ale aj k znehodnoteniu celého pozemku, ktorý je využívaný ako
záhrada. Žalovaná v skutočnosti nemá ani reálnu predstavu, na čo potrebuje predmetný pozemok. Z jej
strany ide skôr o preukázanie určitej necitlivosti k žalobkyni ako aj o preukázanie vzťahových problémov
medzi ňou a starostom obce a jeho mocenského postavenia.
Vdanomsmerežalobkyňapoukázalaajnaustálenúsúdnujudikatúru,akoajnarozhodnutieNajvyššieho

súdu ČR sp.zn. 22Cdo/2598/2010 a sp.zn. 22Cdo/1181/2008.
Žalobkyňa uviedla, že súd pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva musí zohľadniť aj
to, či rozdelením nehnuteľnosti bude zachovaná funkčnosť a účelnosť s prihliadnutím na veľkosť
spoluvlastníckych podielov jednotlivých vlastníkov spornej nehnuteľnosti. Zákon zohľadňuje aj variabilitu
a zložitosť možných situácií, a preto prenecháva riešenie na úvahu súdu, komu bude predmetná parcela

prikázaná do výlučného vlastníctva. V danom prípade poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 28.09.2011, sp.zn. 1Cdo/33/2010.Do úvahy pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je v danom prípade nutné zobrať aj
to, že to je práve žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia, ktorí výlučne obhospodarovali a užívali
predmetnú parcelu už od roku 1938 nepretržite až doteraz.

Do pozornosti odvolaciemu súdu dala žalobkyňa aj ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj
rímsku zásadu Ius est ars boni et aequi - právo je umenie dobra a spravodlivosti, a preto aj konanie
a rozhodovanie súdu nielenže musí byť spravodlivé, objektívne a nestranné, ale aj navonok sa takým
musí javiť. Je preto nevyhnutné v tejto súvislosti uviesť, že žalovaná o spornú nehnuteľnosť do začiatku
tohto konania nejavila žiadny reálny záujem, nestarala sa o ňu, neobhospodarovala ju. Síce v priebehu

pojednávania začala tvrdiť reálnosť delenia, ale až po predbežnom právnom posúdení súdu v prvej
inštancie si dala za týmto účelom spracovať geometrický plán.
Záverom žalobkyňa poukázala aj na právny názor najvyšších súdnych autorít, kde sa okrem iného
uvádza, že súd je pri svojej rozhodovacej činnosti povinný dôsledne rozlišovať ad causum veľmi subtílnu
diferenciu medzi lipnutím na korektnosti formálno-právnej procedúry, na ktorej založí svoje rozhodnutie
a medzi požiadavkou starostlivosti rozhodovania, pričom vychádza tu zo zásady, že nad každým

utváraním jeho rozhodnutia sa klenie dvojitý imperatív, a to, že rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale
predovšetkým, aj spravodlivé, pričom vychádza z toho, že spravodlivosť nie je absolútna (relativita je jej
druhé meno), a nie je ani všeobecná, lebo konkrétnosť je jej charakteristická črta. Zohľadňujúc uvedené
zásady a súhrn všetkých okolností prípadu, preukázané výsledkami dokazovania, ako aj ohliadkou na
mieste samom, treba posúdiť cez prizmu dobrých mravov § 3 Občianskeho zákonníka, že v tomto

prípade je možné podľa jej názoru zmierniť tvrdosť ustanovenia § 142 Občianskeho zákonníka a v plnom
rozsahu žalobe vyhovieť.

7. Žalobkyňa považovala za nespravodlivý taktiež výrok III. napadnutého rozhodnutia, ktorým ju súd
zaviazal nahradiť v zmysle ustanovenia § 255 ods. l CSP trovy konania žalovanej, a to vzhľadom na

predmet tohto konania, pričom bola to žalobkyňa, ktorá predmetnú nehnuteľnosť doteraz výhradne
užívala a predtým ju výhradne užívali jej právni predchodcovia, starala sa o ňu a obhospodarovala ju,
platila daň z nehnuteľnosti za celú jej výmeru, nielen za jej spoluvlastnícky podiel. Žalovaná do podania
žaloby o predmetnú nehnuteľnosť nejavila žiadny záujem, pred začatím tohto konania neiniciovala
zrušenie a vyporiadanie podielového vlastníctva z dôvodu, že má v pláne využívať pozemok spôsobmi,

ktoré prezentovala počas tohto konania a až na základe predbežného právneho posúdenia súdu prvej
inštancie predložila geometrický plán na reálnu deľbu spornej nehnuteľnosti, pričom sama žalovaná ako
správca dane z nehnuteľnosti každoročne žiadala od žalobkyne úhradu dane za celú výmeru spornej
nehnuteľnosti, nie len za jej spoluvlastnícky podiel.
V tejto súvislosti uviedla, že pokiaľ odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny, reálnou deľbou vzniknú nehnuteľnosti, ktorých výlučnými vlastníkmi budú tak žalobkyňa
ako aj žalovaná, a teda prinajmenšom tu bol zákonný dôvod aplikácie ust. § 255 ods. 2 CSP, na základe
ktorého mal súd prvej inštancie vysloviť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Je
toho právneho názoru, že v danej veci je nesporná aj existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa
podľa ust. § 257 CSP, nakoľko žalobkyňa je starobnou dôchodkyňou, má XX rokov a jej príjmové a

majetkové pomery nie sú dostatočne vysoké na to, aby bola schopná pokryť svoje základné životné
potreby, výdavky spojené s domácnosťou a náhradu trov konania voči žalovanému.
Vzhľadom na uvedené dôvody žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie, resp. sám v predmetnej veci rozhodol, žalobe
v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

8. K odvolaniu podala vyjadrenie žalovaná, ktorá rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny
a zákonný a nesúhlasí s podaným odvolaním.
Uviedla, že žalobkyňa v konaní vedenom pred tamojším súdom pod sp.zn. 4C/195/2015, ktoré skončilo

zmierom, sama uznala, že nemá nárok na celý predmetný pozemok a uznala tým aj jej vlastnícke právo
k nehnuteľnosti. Skutočnosť, že žalobkyni umožnila užívať celú nehnuteľnosť napriek tomu, že nebola
výlučnou vlastníčkou, ešte neznamená, že by svoje vlastnícke právo akýmkoľvek spôsobom oslabovala.
V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR má totiž vlastnícke právo všetkých vlastníkov rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Je výsostným právom vlastníka, akým spôsobom nakladá so svojou nehnuteľnosťou, či

túto užíva sám, alebo ju umožní užívať iným osobám. Žalobkyňa si bola vedomá, že nie je výlučnou
vlastníčkou (keďže to potvrdila aj v konaní 4C/195/2015 pri uzavretí zmieru). Celý pozemok teda
využívala bez právneho titulu, nakoľko si bola vedomá toho, že jej patrí len menšia časť pozemku.
Skutočnosť,žepozemokneužívala,nemôžespôsobovaťoslabeniejejvlastníckehopráva.Uvedenéplatío to viac, že nezasahovaním do pozemku sa len snažila vyhýbať sa sporom so žalobkyňou, ktorá takéto
konflikty vyvolávala vždy, keď sa jej zamestnanci k pozemku priblížili za účelom údržby a starostlivosti o
pozemok (napr. kosenie). Prisvojovanie si celého pozemku zo strany žalobkyne napriek vedomosti, že

nie je výlučnou vlastníčkou a bránenie v užívaní, resp. údržbe druhému (väčšinovému) spoluvlastníkovi,
je v rozpore so zákonom aj s dobrými mravmi, a teda takéto konanie nemôže požívať väčšiu ochranu
ako vlastnícke právo a nemôže automaticky zakladať väčšie právo na prikázanie celej nehnuteľnosti
práve žalobkyni.
Ani skutočnosť, že právny predchodca žalobkyne užíval celú nehnuteľnosť napriek tomu, že nebol jej

výlučným vlastníkom, nemôže oslabovať nárok na zachovanie jej vlastníctva. Rovnako skutočnosť,
že žalobkyňa platí daň z celej nehnuteľnosti, nezakladá jej nárok na celú parcelu, obdobne ako pri
nájme poľnohospodárskej pôdy, kedy napr. družstvá pri užívaní prenajatej nehnuteľnosti platia daň za
vlastníka. Oplotenie pozemku bolo vykonané bez súhlasu väčšinového vlastníka pozemku a rovnako aj
bez ohlásenia drobnej stavby, teda ide o tzv. čiernu stavbu.
Žalovaná nikdy neuznala, že by žalobkyňa mala mať nárok na celú predmetnú nehnuteľnosť, svoj

podiel jej v minulosti odmietla predať, ale chcela si svoje vlastníctvo zachovať pre prípadné ďalšie
využívanie v prospech svojich obyvateľov. Poukazovala pritom na § 8 ods. 2, 3 zákona č. 369/1990 Zb. (o
obecnom zriadení) a na § 8 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. O tom, akým spôsobom bude
využívaný pozemok, rozhodujú poslanci obecného zastupiteľstva. Pri svojom rozhodovaní vychádzajú
aj z toho, na aký účel je možné získať finančné prostriedky (napr. z projektov, fondov a pod.). Poslanci

obecného zastupiteľstva rozhodli, že je v záujme obce a jej obyvateľov ponechať si vlastnícke právo k
svojej nehnuteľnosti, aby tak mohli plniť funkcie obce a napĺňať účel definovaný predmetnými právnymi
predpismi. Nie je pravdou, aby predmetný pozemok bol jediným pozemkom, ktorý žalobkyňa využíva.
V obci je spoluvlastníčkou ďalšieho pozemku, ktorý využíva v celom rozsahu, aj keď nie je výlučnou
vlastníčkou, t.j. presne tak ako aj pri spornom pozemku. Pri obhliadke na mieste samom bolo zrejmé, že

záhrada, ktorú užíva žalobkyňa, je predovšetkým v spodnej časti pozemku, t.j. v tej, v ktorej podľa súdu
prvej inštancie pripadla práve do výlučného vlastníctva žalobkyne. V ostatnej časti sú vysadené staré
stromy, ktoré tam vysádzali ešte ich právni predchodcovia. Tieto stromy sú súčasťou pozemku, a teda
nie sú vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ale v ich podielovom spoluvlastníctve. Aj samotná žalobkyňa
uvádza, že pozemok, ktorý bol prikázaný do vlastníctva žalovanej, nie je celkom dobre využiteľný z

dôvodu sťaženého prístupu a veľkého prevýšenia. Tieto nevýhody pozemku je schopný prekonať a aj
takýto pozemok vie účelne využiť, čo deklaroval pri obhliadke aj na pojednávaní. Nie je preto zrejmé,
prečo má žalobkyňa záujem o pozemok, ktorý podľa jej tvrdenia nemožno riadne využívať.
Rozdelením pozemku nedôjde k tomu, aby žalobkyňa prišla o svoju záhradku, pozemok ktorý jej súd
prvej inštancie priznal do výlučného vlastníctva, je plne využiteľný ako záhrada a v podstate takmer celá

záhrada je práve na tom pozemku, ktorý by mal pripadnúť žalobkyni.
Súd by mal ako prvú možnosť pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva posudzovať možnosť jej
reálneho rozdelenia. V konaní bolo preukázané, že predmetný pozemok je reálne rozdeliteľný a po
rozdelení je riadne využiteľný. Hoci bola obec väčšinovým spoluvlastníkom, netrvala na tom, aby bol
celý pozemok priznaný do jej výlučného vlastníctva. Má totiž za to, že je spravodlivé, aby každý zo

spoluvlastníkov mohol mať svoje vlastníctvo zachované aj po zrušení spoluvlastníctva. Na jej prikázaný
pozemok vie zabezpečiť riadny prístup a tento pozemok vie a chce riadne a účelne využívať. Preto
napadnuté rozhodnutie považuje za správne.
Žalovaná prisvedčuje, že pri vyporiadaní by mal súd prihliadať aj na správanie spoluvlastníkov.
Skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala na pozemku činnosti bez súhlasu a vedomia väčšinového

spoluvlastníka, jej nedáva prednostné právo na to, aby bola nehnuteľnosť ako celok priznaná do jej
výlučného vlastníctva. Uvedené platí o to viac, ak pozemok nevyužívala z toho dôvodu, aby sa vyhla
slovným, aj fyzickým útokom zo strany žalobkyne.
Absolútne odmieta tvrdenie žalobkyne, že by si svoj nárok na priznanie časti nehnuteľnosti do výlučného
vlastníctva uplatňovala z dôvodu vzťahových problémov medzi starostom a žalobkyňou. Naopak, ide

len o uplatňovanie si práv vyplývajúcich zo zákona o obecnom zriadení a zo zákona o majetku obcí.
Má za to, že v odvolaní citované súdne rozhodnutie sa vzťahuje na iný prípad, kedy je záhrada priľahlá
k rodinnému domu. V takom prípade by skutočne bolo neúčelné priznať pozemok inej osobe ako
vlastníkovi domu. V danom prípade však ide o pozemok, ktorý nie je pri rodinnom dome, ale je možné
ho rozdeliť a po rozdelení ho obaja bývalí spoluvlastníci môžu riadne a účelne využívať.

Rozdelením pozemku nedôjde k zmareniu užívania ktorejkoľvek jeho novovzniknutej časti. Práve
naopak, dôjde k tomu, že novovzniknuté pozemky budú môcť využívať obaja bývalí spoluvlastníci, čo
doposiaľ z dôvodu na strane žalobkyne nebolo možné.Predmetný pozemok neužívali len právni predchodcovia žalobkyne, ale aj iné osoby, od ktorých
odvodzuje svoje vlastnícke právo. Túto skutočnosť potvrdila aj žalobkyňa pri obhliadke, kedy uviedla
že v hornej časti pozemku bol dom, ku ktorému bol prístup zvrchu, teda tam, kde chce zriadiť prístup

aj žalovaná.
Je zarážajúce, že práve žalobkyňa poukazuje na jej konanie v rozpore s dobrými mravmi. Bola to však
práve žalobkyňa, ktorá žalovanej ako väčšinovému spoluvlastníkovi bránila v užívaní pozemku a len čo
sa k pozemku priblížili za účelom kosenia, boli opakovane napádaní. Skrátka žalobkyňa sa v rozpore s
aktuálnym právnym stavom snažila prisvojiť si celú nehnuteľnosť, hoci na to nebola oprávnená.

Práve reálne rozdelenie pozemku považuje žalovaná za najspravodlivejšie, pretože každý zo
spoluvlastníkov ostane vlastníkom svojej časti nehnuteľnosti. Uvedené platí o to viac, že obec nie je
súkromným vlastníkom, ale jej majetok je v podstate vlastníctvom všetkých jej obyvateľov, paradoxne
aj žalobkyne.
Od samého začiatku konania sa snažila dosiahnuť so žalobkyňou dohodu ohľadom rozdelenia spornej
nehnuteľnosti. Predostrela jej dve alternatívy, ktoré považovala za reálne s tým, aby si vybrala pre

ňu vhodnejšiu alternatívu. Keď návrh na rozdelenie pozemku odmietla, nechala na vlastné náklady
vyhotoviť geometrický plán s alternatívou, ktorú považovala za najvýhodnejšiu nie pre ňu, ale pre
žalobkyňu. Pre seba zvolila menej výhodný pozemok v hornej časti, kde je potrebné vykonať isté práce
za účelom sprístupnenia pozemku, čo v dolnej časti, ktorá má pripadnúť žalobkyni, nie je potrebné.
Vykonala tak značné úsilie a spravila ústupky, ktoré mali smerovať k tomu, aby uzavreli so žalobkyňou

dohodu o urovnaní. Napriek tomu žalobkyňa s dohodou nesúhlasila a trvala na podanej žalobe. Za
takých okolností je podľa jej názoru spravodlivé, aby žalobkyňa znášala trovy konania.
Poukazujúc na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako
vecne správne potvrdil. V prípade úspechu si uplatnila aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej

stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v časti potvrdiť a v časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa strana sporu domáha, aby odvolací súd
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu

odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods.
3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací
súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri
svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli
uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo a na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré

by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za
nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa
§ 363 CSP.

11. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam pripisoval iný právny význam.

13. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetkydôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,

alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

14. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení
dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor
medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok
hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie

nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej
súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a
z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

15.Vdanomprípadeodvolacísúdpooboznámenísasospisovýmmateriálomdospelkzáveru,ževšetky

skutkové zistenia vychádzajúce z geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného I. C. z 18.03.2024
(č.l. 101 - 108 spisu), z vykonanej obhliadky na mieste samom dňa 27.06.2024, vrátane vyhotovených
fotografií (č.l. 139 - 148 spisu) a vyjadrení strán sporu, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil,
sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden
z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

17. V danej veci je predmetom sporu návrh žalobkyne na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva žalobkyne a žalovanej k nehnuteľnosti - pozemku parcely registra H. C. č. XX o výmere

679 m2, druh pozemku: záhrada, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. C., obec C., okres F. G.,
vedeným Okresným úradom Kežmarok, katastrálny odbor (ďalej v texte ako ,,parcela“), a to prikázaním
do jej výlučného vlastníctva za náhradu vo výške 3.428,95 eura.

18. S návrhom žalobkyne sa súd prvej inštancie vyporiadal tak, že napadnutým rozsudkom

zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu a reálne rozdelil parcelu medzi oboch podielových
spoluvlastníkov v rozsahu, ako je uvedené vo výroku II, keď zobral do úvahy žalovaným predložený
geometrický plán č. XX/XXXX vyhotovený I. C. (č.l. 101 spisu).

19. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná

vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné
využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny z spoluvlastníkov
nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

20. Občiansky zákonník v ust. § 142 ustanovuje jednotlivé spôsoby vyporiadania, ktorými sú reálne
rozdelenie veci, prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za náhradu a predaj veci a
rozdelenie výťažku medzi spoluvlastníkov podľa ich podielov. Súd musí dodržať zákonom stanovenú
postupnosť spôsobov vyporiadania, teda nesmie pristúpiť k prikázaniu veci, ak je možné jej reálne

rozdelenie.

21. Podmienkou vyporiadania spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci podľa § 142 ods. 1 veta druhá
Občianskeho zákonníka je, že ide o rozdelenie „dobre možné“. Ustanovenie § 142 ods. 1 veta druháObčianskeho zákonníka, v ktorej viaže spôsob vyporiadania rozdelením veci na podmienku, že takýto
postup je dobre možný, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. právnym normám,
ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa

svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého
vopred neobmedzeného okruhu okolností.

22. Z pohľadu právnej úpravy pri posudzovaní možnosti uplatnenia vyporiadania spoločnej veci - jej
reálnym rozdelením, sú určujúcimi kritériami veľkosť spoluvlastníckych podielov a účelné využitie veci

vzniknutej rozdelením. Zohľadňovanie veľkosti podielov musí v rovnováhe korešpondovať účelnému
rozdeleniu veci; preto pri konkrétnom konečnom rozdelení veci je potrebné zisťovať účelné využitie
každej novovzniknutej veci i veci nachádzajúcej sa na nej, napr. stavby. Pritom súd dbá, aby rozdelením
nevznikli nefunkčné veci alebo aby pomer rozdelených vecí svojou veľkosťou nebol vo výraznom
nepomere k veľkosti pôvodných podielov. Určujúcim hľadiskom pre možnosť reálneho rozdelenia
pozemku na viac samostatných pozemkov je zistenie, či u novo vzniknutých pozemkov je zabezpečený

prístup z komunikácie, a to buď priamo z komunikácie alebo cestou po cudzom pozemku. Pokiaľ ide o
možnosť reálneho rozdelenia pozemku zastavaného stavbou, súd vždy prihliada k tomu, aby rozdelením
pozemkunebolvlastníkovistavbyznemožnenýprístupkstavbe,zabránenévjejriadnomužívanívrátane
bežného udržiavania. Pokiaľ pre zachovanie prístupu k stavbe sú potrebné stavebné úpravy, súd si
vždy opatrí príslušné vyjadrenie stavebného úradu k možnosti realizácie stavebných úprav z hľadiska

stavebných predpisov. (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Cdo/93/2010 z 29.11.2010).

23. Reálne rozdelenie by nebolo dobre možné v prípade, ak by novo vzniknuté nehnuteľnosti nebolo
možné riadne užívať alebo pokiaľ by náklady na rozdelenie veci boli neprimerane vysoké. To, že novo
vzniknuté nehnuteľnosti bude možno užívať s určitým obmedzením oproti predchádzajúcemu stavu

alebo že budú zriadené vecné bremená, nie je významné. Ani nesúhlas niektorého spoluvlastníka s
konkrétnym spôsobom rozdelenia veci ešte nebráni tomu, aby súd takéto rozdelenie uskutočnil, najmä
ak žiaden z účastníkov nenavrhne riešenie lepšie, rešpektujúce záujmy oboch strán. Užívanie veci po
rozdelení s určitým obmedzením oproti predchádzajúcemu stavu sa však nemôže dotýkať samotnej
podstaty funkčného využitia nehnuteľnosti.

24. Reálne rozdelenie veci ďalej nie je dobre možné v prípadoch, kedy by ani po adaptácii nemohli
vzniknúť rozdelením samostatné veci, alebo kedy by časti vzniknuté rozdelením, nemohli slúžiť
vlastníkovi spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe. Posúdenie toho, či reálne rozdelenie veci je naozaj
„dobre možné“, teda závisí aj od toho, aké časti ostanú po rozdelení veci. Pri pozemkoch závisí toto

posúdenie na ich polohe, tvare a celkovej ploche (Rc 54/73). Vychádza sa pritom z hľadísk územného
plánovania a účelného technického riešenia.

25. Ak možno pozemok rozdeliť na základe týchto hľadísk, potom určujúcim pre rozdelenie pozemku na
dva alebo viac pozemkov ako samostatných vecí je zároveň zistenie, či u novovzniknutých pozemkov

je zabezpečený riadny prístup ku komunikácii a to buď priamo alebo cestou po cudzom pozemku
(2Cz 47/70). A hoci najprirodzenejším spôsobom likvidácie spoluvlastníckych vzťahov je rozdelenie
veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov, hodno zdôrazniť, že predpokladom použitia tohto
spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva je nielen to, že ide o deliteľnú vec, ale aj to, že rozdelenie
je funkčne opodstatnené („dobre možné“), t.j. rozdelením vzniknú samostatné veci, ktoré vlastníkom

môžu aj naďalej slúžiť spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému poslaniu (záujmu).
Pre prijatie záveru o tom, že vec je reálne deliteľná, teda nie je relevantné len zistenie, že vec je
deliteľná z technického hľadiska; úvaha súdu o tom, že rozdelenie je „dobré možné“ musí byť založená
aj na zohľadnení funkčného využitia veci, čo znamená, že súd musí pri rozhodovaní zohľadniť, či vec
vzniknutá delením môže jej vlastníkovi ďalej slúžiť spôsobom zodpovedajúcim jej povahe, podstate a

poslaniu. Púha technická možnosť reálneho rozdelenia veci na dve, či viac samostatných vecí teda
nebude postačujúca.

26. Súd prvej inštancie pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva postupoval v súlade s vyššie
uvedenými zásadami ustanovenými Občianskym zákonníkom, dodržal postupnosť jednotlivých

spôsobov vyporiadania, keď v prvom rade skúmal, či neprichádza do úvahy reálne rozdelenie veci
medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov, pričom tento spôsob vyporiadania súd zváži aj v tom
prípade, keby návrh na zrušenie podielového spoluvlastníctva obsahoval iný spôsob vyporiadania, ako
v prejednávanom spore, keď žalobkyňa navrhovala prikázanie veci za náhradu (porov. napr. rozsudokNajvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Cdo/8/2008). Vykonaným znaleckým dokazovaním bolo preukázané
splnenie hmotnoprávnych predpokladov už na prvý spôsob vysporiadania, a to reálnym rozdelením
veci, ktoré prikázal do individuálneho vlastníctva strán sporu tak, ako je to uvedené vo výroku II.

odvolaním napadnutého rozsudku. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania (geometricky plán) súd
prvejinštancieprihliadolnafyzickúaprávnudeliteľnosťparcelyaspravodlivúvýškupodielovjednotlivých
spoluvlastníkov bez povinnosti vzájomného vyporiadania.

27. Ani odvolací súd nezistil existenciu žiadnej výnimočnej okolnosti, ktorá by odôvodňovala prelomiť

zákonomdanéporadievyporiadaniapodielovéhospoluvlastníctva,ktorýmjesúdprirozhodovanívtomto
spore viazaný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie sa vyporiadal
s možnosťou prelomenia postupu podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súlade s rozhodovacou
praxou súdov SR. V tejto súvislosti príkladom vymenoval prípady, kedy by za existencie výnimočných
okolnosti nedošlo k reálne a právne možnému deleniu nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve,
avšak v tomto spore nemal na základe vykonaného dokazovania preukázaný ani jeden z nich. Prihliadol

pri tom na zistené skutočnosti, že pri parcele sa nenachádza dom žiadnej zo strán sporu, na dostatočnú
výmeru parcely na rozdelenie, ako aj možný prístup sporových strán k novovytvoreným parcelám.
Zároveň ani skutočnosť, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia dlhodobo obhospodarovali celú
parcelu, jej nedáva prednostné právo na to, aby bola parcela ako celok priznaná do jej výlučného
vlastníctva a nedošlo by k jej reálnemu rozdeleniu, hoci je to možné.

28. Vo vzťahu k žalobkyňou citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 22Cdo/1181/2008
odvolací súd konštatuje, že toto súdne rozhodnutie sa vzťahuje na iný prípad, kedy je záhrada priľahlá k
rodinnému domu, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie. V takom prípade by skutočne bolo neúčelné
priznať pozemok inej osobe ako vlastníkovi domu. V tomto spore však ide o pozemok, ktorý nie je pri

rodinnom dome žalobkyne, ale je možné ho rozdeliť a po rozdelení ho obaja bývalí spoluvlastníci môžu
riadne a účelne využívať.

29. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní vedenom
pred tamojším súdom pod sp.zn. 4C/195/2015 o určenie, že parcela patrí do dedičstva po matke

žalobkyne, ktoré skončilo zmierom, sama uznala, že nemá nárok na celý predmetný pozemok a uznala
tým aj vlastnícke právo žalovanej k nehnuteľnosti. Skutočnosť, že žalobkyni žalovaná umožnila užívať
celú nehnuteľnosť a ani od nej nežiadala žiadnu odplatu za užívanie parcely, ešte neznamená, že
by svoje vlastnícke právo akýmkoľvek spôsobom oslabovala. V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR má
vlastníckeprávovšetkýchvlastníkovrovnakýzákonnýobsahaochranu.Jevýsostnýmprávomvlastníka,

akým spôsobom nakladá so svojou nehnuteľnosťou, či túto užíva sám, alebo ju umožní užívať iným
osobám. Žalobkyňa si bola vedomá, že nie je výlučnou vlastníčkou (čo bolo potvrdené v konaní sp.zn.
4C/195/2015 o pri uzavretí zmieru), celú parcelu žalobkyňa využívala bez právneho titulu, hoci si bola
vedomá toho, že jej patrí len menšia časť pozemku (podiel o veľkosti ? z celku). Skutočnosť, že pozemok
žalovaná neužívala,nemôžespôsobovaťoslabeniejejvlastníckehopráva.Anito,žeprávnypredchodca

žalobkyne užíval celú nehnuteľnosť napriek tomu, že nebol jej výlučným vlastníkom, nemôže oslabovať
nárok žalovanej na zachovanie jej vlastníctva. Rovnako skutočnosť, že žalobkyňa platí daň z celej
nehnuteľnosti, nezakladá jej nárok na celú parcelu.

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani použitie ust. § 3 Občianskeho

zákonníka v tomto spore pre zmiernenie tvrdosti stanovenej postupnosti ust. § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka pre tvrdenie žalobkyne o nezáujme žalovanej o parcelu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na vysvetlenie starostu žalovanej ohľadne nezáujmu obce
o obhospodarovanie parcely, podľa ktorého akékoľvek priblíženie k parcele zo strany žalovanej bolo
nemožné, a to z dôvodu slovných invektív zo strany žalobkyne, osobných útokov, dokonca aj fyzických,

a to nie iba v tejto časti (zápisnica o pojednávaní zo dňa 30.05.2024 na č.l. 125 spisu). Žalobkyňa sa
k uvedenému tvrdeniu žalovanej nevyjadrila ani na predmetnom pojednávaní, ani v rámci vykonania
obhliadky, či v záverečnej reči, teda možno usúdiť, že ho účinne nepoprela, a teda je nesporné. Záver
súdu prvej inštancie vychádzajúci z uvedených tvrdení žalovanej žalobkyňa nenamietala ani v podanom
odvolaní.

31. Odvolací súd konštatuje, že o reálnom rozdelení spoločnej veci nemožno uvažovať vtedy, ak
by rozdelenie veci malo za následok, že rozdelená vec už nemôže slúžiť účelu, na ktorý je určená.
Preto správne súd prvej inštancie prihliadol na to, že v prejednávanej veci je po rozdelení parcelyna dve novovytvorené parcely možné účelné využitie oboch. Rozdelením pozemku nedôjde k tomu,
aby žalobkyňa prišla o svoju záhradku. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
(vykonaná fotodokumentácia na č.l. 79 až 87 spisu a zápisnica z obhliadky na parcele na č.l. 139

až 148 spisu), v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa využíva ako záhradku - na pestovanie
poľnohospodárskych rastlín prednú, resp. strednú časť parcely, ktorá aj po reálnom rozdelení parcely
ostane v jej vlastníctve, teda bude ju môcť užívať a obhospodarovať aj naďalej. Žalovaná mieni
využívať novovytvorenú parcelu buď za účelom realizácie detského ihriska, resp. v rámci zhodnocovania
odpadov, čo však bude možné posúdiť až po realizácii prístupovej cesty k nej.

32. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolacie námietky žalobkyne ohľadne komplikovaného
prístupu žalovanej k novovytvorenej parcele, ktorá bola prikázaná žalovanej, v dôsledku čoho je podľa
žalobkyne reálne využitie sporných parciel nereálne, resp. veľmi zložité. S touto námietkou sa správne
vyporiadal súd prvej inštancie v bode 44. odôvodnenia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že, že vpredu, aj pozdĺž parcely sa nachádzajú cesty, cez ktoré je možný

prechod k spornej parcele pre žalovanú. Žalovaná pritom aj sama navrhla, aby jej bola prikázaná zadná
časť predmetnej parcely, pričom zástupca žalovanej - starosta na obhliadke parcely uviedol, že zriadenie
prístupu na danú parcelu nepredstavuje pre žalovanú žiaden problém, obec má technické a materiálne
vybavenie na realizáciu takejto prístupovej cesty. Preto správne uzavrel súd prvej inštancie, že je v
možnostiach žalovanej zriadiť priamy prístup na jej pridelenú časť parcely, a preto ani táto námietka

žalobkyne nepredstavuje prekážku pre vyporiadanie podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením
nehnuteľnosti. Odvolací súd považuje za relevantné, že v konaní nebolo sporné, že po rozdelení parcely
bude mať žalobkyňa prístup k svojej časti z prednej strany cez bránu, ktorá si sama postavila.

33. Na základe uvedeného odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,

ktorý zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo k parcele medzi stranami sporu jej reálnym
rozdelením medzi obidvoch podielových spoluvlastníkov.

34. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením a dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch I. a II., ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods.

1, 2 CSP.

36. So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok III.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči
žalobkyni, ako aj súvisiaci výrok IV., ktorým priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni

v rozsahu 100 %.

37. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

38. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

39.ZNálezuÚSIII.98/2018z02.05.2018vyplýva,žepodľa§257CSPsúdvýnimočnenepriznánáhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza

ani exemplifikatívne.

40. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor
na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia

o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 292/07 či sp.zn. I. ÚS 303/12),
ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III.
ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

41. Súdna prax zdôraznila to, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 257 CSP treba prihliadať v prvom rade na majetkové,
sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých strán sporu, a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto
by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové

pomery oprávnenej strany sporu. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré
viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán sporu v priebehu konania a pod.

42. Odvolací súd zástava názor, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade nákladov
podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv

na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Súdu priamo zo zákona vyplýva
povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP. Žalobkyňa tvrdí, že je starobnou dôchodkyňou, má XX rokov a jej príjmové
a majetkové pomery nie sú dostatočne vysoké na to, aby bola schopná pokryť svoje základné životné
potreby, výdavky spojené s domácnosťou a náhradu trov konania voči žalovanej. V žiadnom spore sa

strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 CSP sa jej nedotkne.

43. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal
s uvedenými skutočnosťami ako s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré zakladajú aplikáciu ust.
§ 257 CSP.

44. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

45. Keďže nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup
súdu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III. a IV. v spojení s opravným uznesením
a dopĺňacím rozsudkom postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v
rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP)

46. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že
posúdi, či v tejto veci existujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie
svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.

47. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v novom

rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP)

48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).