Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/99/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7625201489
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7625201489.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v konaní začatom na návrh navrhovateľa: A. B. C.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom D. E. F., G. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Stanislavom Pavlom, PhD., so
sídlom v Bratislave, Šancová 58, o návrhu na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves

zo dňa 14. júla 2025 sp. zn. 9Vyd/1/2025

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 14. júla 2025 č.k.
9Vyd/1/2025-209.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) uznesením zo dňa 14.
júla 2025 č.k. 9Vyd/1/2025-209 návrh na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zamietol (výrok I.) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania (výrok II.).

2. Rozhodol tak o návrhu navrhovateľa na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. F. H. a zapísaným na LV č. XX, XX, XXX, XXX, XXX, XX,
XXX a k.ú. B. zapísaným na LV č. XXXX, XXXX.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľ (pôvodne s ďalším ôsmimi navrhovateľmi, voči ktorým
bolo konanie právoplatne zastavené), podal na tamojší súd návrh na vydanie rozhodnutia o potvrdení
vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedený tamojším súdom pod sp.zn. 11Vyd/1/2023,

ktorému však chýbali všeobecné náležitosti v zmysle ustanovenia § 127, § 132 a § 133 C.s.p. a
ustanovenia § 359c ods. 2, písm. b/, c/ a d/ a § 359d CMP.

4. Uznesením č.k. 11Vyd/1/2023-87 zo dňa 12.07.2023 súd konanie o predmetnom návrhu zastavil,
pričom Krajský súd v Košiciach na základe navrhovateľom podaného odvolania uznesením č.k.
6Co/157/2023-131zodňa05.12.2023predmetnéuznesenievovzťahuknavrhovateľoviA.B.C.potvrdil.

5. Na dovolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 5Cdo/60/2024 zo
dňa 20.02.2025 oba uvedené rozhodnutia zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves na
ďalšie konanie s tým, že uložil súdu 1. stupňa vyzvať navrhovateľa na odstránenie vád návrhu vo vzťahu
k označeniu účastníkov konania, tak ako sú títo definovaní v ust. § 359c ods. 2 CMP s tým, že sa má
venovať i ostatným náležitostiam návrhu, tak ako ich definuje ust. § 359d CMP.6. Uznesením č.k. 9Vyd/1/2025-181 zo dňa 09.04.2025 tunajší súd vyzval navrhovateľa na odstránenie
vád návrhu resp. jeho úpravu v zmysle pokynu dovolacieho súdu s adekvátnym poučením a to v lehote
20 dní odo dňa doručenia uznesenia. Lehota na úpravu návrhu bola navrhovateľovi predĺžená o ďalších

15 dní uznesením č.k. 9Vyd/1/2025-188 zo dňa 20.05.2025.

7.1 Dňa 19.06.2025 bol súdu doručený upravený návrh na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území F. H. I. B.. A. B. C. v návrhu označil seba
v procesnej pozícii navrhovateľa a ostatných účastníkov konania označil ako:

1). Neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom J. H.,
2). Neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom I. K., H. H.,
3). Neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom L. H.,
4). Neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom A. K.,
5.) Neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom I. M., H. H.,
všetci zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, IČO: 17 335 345, sídlo: Búdkova 36, 817 47

Bratislava.
7.2Ďalejkonštatoval,žedoterajšívlastnícisúzapísanídeiure,ktorísanachádzajúnaneznámommieste
a zastupuje ich zástupca.
7.3 Vyhlásil, že predmetné nehnuteľnosti v uvedených spoluvlastníckych podieloch nadobudli traja
synovia (vrátane neho) na základe neformálneho prechodu po smrti ich predchodkyne, matky N. C.

H. H., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom D. E. F., O. X, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, bez zanechania
závetu. M. D., J. C. a J. B. K., vyhlásili, že predmetné nehnuteľnosti v uvedených spoluvlastníckych
podieloch nadobudli ako jej tri deti na základe neformálneho prechodu po smrti právnej predchodkyne,
matky F. K. H. H., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom F. H., ktorá zomrela XX.XX.XXXX, bez zanechania
závetu. Jeho dedičstvo je osvedčené aj po otcovi B. C., r.č. XXXXXX/XXX, osvedčením o dedičstve D

1368/00-70, 5D Not 6/01. Jeho právni predchodcovia predmetné nehnuteľnosti nadobudli v minulosti na
základe neformálnych prevodov od ich právnych predchodcov, a to rodičov J. H., posledne bytom F. H.,
ktorý zomrel XX.XX.XXXX a J. H., H. K., ktorá zomrela XX.XX.XXXX. Ďalší ich právny nástupca, J. P.
H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., K. XXXX/XX, nebola nadobúdateľkou tohto majetku. O formálnom
právnom nástupníctve týchto právnych predchodcov, ako aj o okruhu ich právnych nástupcov, svedčia

rozhodnutia o dedičstvách bývalého Štátneho notárstva v Spišskej Novej Vsi, a to vo vzťahu k nebohému
J. H., č. k. D 117/82-12 zo dňa 22.03.1982 a vo vzťahu k J. H., č .k. D 246/81-8 zo dňa 19.03.1981. Čo sa
týka nadobudnutia tohto majetku J. H. a J. H. nadobudli ho v minulosti taktiež na základe neformálnych
spôsobov od ich právnych predchodcov, ktorými boli: J. H., otec J. H., I. K. H. H., matka J. H., L. H., brat
I. K., A. K., otec I. K., I. M. H. H. (nesprávne uvádzané Rolyková), stará matka J. H..

7.4 Navrhovateľ dôvodil, že v minulosti splnil všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním k predmetným nehnuteľnostiam v predmetných spoluvlastníckych podieloch. Je nepochybne
preukázané, že na základe neformálnych prechodov práva uskutočnených posledne 01.04.1987, resp.
najneskôr 28.08.2012, smrťou jeho právnych predchodcov, boli nadobudnuté predmetné pozemky od
vtedajších vlastníkov de iure, od kedy ich spolu so súrodencami užíval nerušene, dobromyseľne ako

svoje vlastné, uhrádzal za ne dane a poplatky a to viac ako 10 rokov, o čom svedčí aj vyjadrenie Obce
F. H., osvedčené vtedajšou starostkou N. M. zo dňa 29.05.2009. Ich predkovia uvedení v k.ú. F. H. (871
435), okres Q., na liste vlastníctva č. XXX ako vlastníci sú:
por.č. 111 M. I., H. H. čd 332/1890,
por.č. XXX K. A., R. XXX/XXXX,

S.R. XXX K. A., čd 555/02,
por.č. XXX K. I., rod. Rolková, čd 1989/11,
por.č. 162 H. L., čd 1989/11,
por.č. 176 H. J., čd 617/16.
Ich vlastníctvo po ich predkoch, starých rodičoch a rodičoch je zapísané v pozemnoknižnej vložke

č. XX. Hospodárska činnosť jeho rodičov a starých rodičov bola súkromne hospodáriaci roľníci až do
roku 1975, kde pozemky a lúky v katastrálnom území F. H. od r. 1975 boli hospodársky začlenené do
Poľnohospodárskeho družstva E. H., ktoré bolo založené 01.12.1959. Konštatoval, že má už 76 rokov
života a od 7 rokoch osobne poznal prácu svojich rodičov, starých rodičov, ktorí ťažko pracovali, a preto
sa v minulosti nevysporiadalo osobné vlastníctvo, pretože boli povinnosti si platiť daňovú povinnosť z

pozemkov a tiež plniť kontigenty voči štátu a tým neboli finančné prostriedky na vysporiadanie týchto
vlastníckych vzťahov, ktoré sa užívali len vo viere jeho právnych predchodcov a neskôr aj jeho osobne.
Mal za to, že podľa § 359f Civilného mimosporového poriadku osvedčil, že boli splnené predpoklady
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam vydržaním, a to k dátumom 01.04.1987,resp. 28.08.2012, smrťou jeho právnych predchodcov, ktorí predmetné nehnuteľnosti užívali ako svoje
vlastné, obhospodarovali ich a uhrádzali za ne dane a poplatky.

8. Právne vec posúdil podľa ust. § 359a, § 359d ods. 1,2, § 359e ods. 1, 2,3 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len ako CMP), § 132 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1,3,4
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

9. Po ozrejmení pojmu vlastnícke právo a vydržanie uviedol, že v uhorskom práve, ktoré platilo na

území Slovenska do 31.12.1950, sa pre vydržanie vyžadovala nepretržitá dobromyseľná držba v trvaní
32 rokov. Podmienky držby boli nasledovné: 1. držobná spôsobilosť nadobúdateľa; 2. nehnuteľnosť
spôsobilá na vydržanie; 3. dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala (Curia sp.zn. 2816/1904), teda len
zlýúmyselnadobúdateľavylučovalvydržanie(Zbierkarozhodnutízv.VIII,č.186,sp.zn.Curia670/1906);
4. uchopenie sa držby;
5. nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanom zákonom. Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. obmedzil

predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby (§ 111 až § 129). V prípade nehnuteľností sa
vyžadovala 10-ročná premlčacia doba (§ 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka z roku 1950 in fine), pričom
vydržanie nehnuteľností v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali plynúť
pred 01.01.1951 podľa predtým platného uhorského práva, skončili najneskoršie uplynutím vydržacej
doby platnej pre vydržanie nehnuteľností (t.j. k 01.01.1961; porovnaj § 566 Občianskeho zákonníka z

roku 1950). Od r. 1958 však vydržacia doba do 01.04.1964, kedy vstúpil do účinnosti občiansky zákonník
č. 40/1964 Zb. neuplynula. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. vydržanie až do novelizácie zákonom
č. 131/1982 Zb. t.j. do 01.04.1981 neupravoval a až uvedená novela v ustanoveniach § 132, § 135a
novoupravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania predchádzajúcej nepretržitej držby
pred 01.04.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr než pred 01.04.1984 (§ 865 ods. 3). Podľa tejto

právnej úpravy vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve, nadobudol občan, ktorý mal
v držbe nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov a s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky
okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. V prípade pozemku bolo vydržanie upravené osobitne
a vydržať bolo možné iba pozemok alebo časť, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného
užívania, vlastníctvo k takému pozemku však nadobudol štát. Občan nadobudol zo zákona právo

na uzavretie dohody o osobnom užívaní. Podľa súčasného právneho stavu platného od 01.01.1992
upraveného zákonom č. 509/1991 Zb. (§ 872 ods. 6) možno pre vydržanie do doby oprávnenej držby
započítať aj dobu pred 1. januárom 1992.

10. Vydržanie je osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva pri splnení

zákonom požadovaných predpokladov:
- spôsobilý predmet vydržania,
- oprávnená držba nadobúdateľa,
- držba musí byť dobromyseľná,
- nepretržitá a nerušená držba počas celej zákonom stanovenej lehoty,

- musí byť preukázaný titul nadobudnutia.

11.1 Navrhovateľ tvrdil, že osvedčil splnenie podmienky uplynutia zákonom stanovenej doby pre
nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam vydržaním a to k dátumu 01.04.1987 resp. k dátumu
28.08.2012, t.j. ku dňu smrti svojich právnych predchodcov, ktorí užívali nehnuteľnosti ako vlastné.

Z uvedeného teda vyplýva, že si navrhovateľ započítava do doby oprávnenej držby aj držbu svojich
rodičov.Súduviedol,žeajkeďstýmtotvrdením-výpočtomniejemožnésúhlasiť,kudňupodanianávrhu
by bolo možné považovať u navrhovateľa uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby za splnené.
11.2 K oprávnenosti držby navrhovateľ v podanom návrhu poukázal na to, že jeho právni predchodcovia
starí rodičia a jeho rodičia nadobudli všetky nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom vydržania v

katastrálnom území F. H., zapísané na liste vlastníctva č. XX, XX, XXX, XXX, XXX, XX I. XXX a
v katastrálnom území B., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX I. XXXX na základe neformálneho
prechodu po smrti ich právnych predchodcov. Odvolával sa na rozhodnutia v dedičskom konaní po neb.
starej matke J. H., H. K., zomr. XX.XX.XXXX (sp.zn. D 246/81 zo dňa 19.03.1981) podľa ktorého dedila
jej dcéra N. C., H. H., - matka navrhovateľa. Ďalej na rozhodnutie v dedičskom konaní po poručiteľovi

starom otcovi J. H., zomr. XX.XX.XXXX (sp.zn. D 117/82 zo dňa 22.03.1982) podľa ktorého dedili
jeho tri dcéry N. C., J. P. a F. K. a následne na dedičské konanie po svojej neb. matke N. C., H. H.,
zomr. XX.XX.XXXX, (sp.zn. D 447/02-8, 3D Not 191/02 zo dňa 09.09.2003), podľa ktorého dedili jej trajasynovia, vrátane navrhovateľa. Súd uviedol, že predmetom konania sú nehnuteľnosti, ku ktorým bolo
evidované vlastníctvo v prospech
J. H., (ktorý bol otcom J. H. - starého otca navrhovateľa),

I. K. H. H., (ktorá bola matkou J. H. - starej matky navrhovateľa),
L. H., ktorý bol bratom I. K.,
A. K., ktorý bol otcom I. K.,
a I. M. H. H., ktorá mala byť starou matkou J. H..

12.1 Súd dospel k názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie zákonnej
podmienky a to prechodu a oprávnenosti držby predmetnej nehnuteľnosti ním, resp. jeho právnymi
predchodcami od pôvodných spoluvlastníkov uvedených v bode 44 odôvodnenia (tu 11.2 poznámka
odvolacieho súdu). Nepreukázal postupnosť prechodu a následnú dobromyseľnosť držby nehnuteľností
jeho právnymi predchodcami.
12.2 Súd konštatoval, že oprávnená držba môže byť založená aj na domnelom (putatívnom) právnom

dôvode, alebo na neplatnom právnom dôvode (R 44/1996). Navrhovateľ však musí v návrhu na začatie
konaniauviesť,oakýprávnytitulopierasvojudobromyseľnosť.Vpredmetnejvecinavrhovateľsícetvrdil,
že predmetnú nehnuteľnosť využívali už jeho právni predchodcovia a on, a to na základe neformálneho
prechodu po ich právnych predchodcoch, avšak neuniesol dôkazné bremeno a tieto svoje tvrdenia
žiadnym spôsobom neosvedčil. Navrhovateľ nepredložil tituly, od ktorých odvodzuje vlastnícke práva

k predmetným parcelám od pôvodne zapísaných spoluvlastníkov nehnuteľností svojimi predchodcami,
subjekty resp. postupnosť prechodov na právnych nástupcov pôvodných spoluvlastníkov konkrétne
nešpecifikoval. Okrem toho v návrhu poukazuje len na nadobudnutie nehnuteľnosti neformálnym
prechodom, avšak nijako neidentifikuje údajný predmet vydržania, neverifikuje jeho dobromyseľnú
držbu. Len skutočnosť, že navrhovateľ sa správa resp. správal vo vzťahu k nehnuteľnosti spôsobom,

ktorý napĺňa obsah vlastníckeho práva, avšak ani toto nebolo v konaní riadne osvedčené, ešte
neznamená,žejedobromyseľnýmdržiteľomnímtvrdenéhovecnéhopráva.Vtomtosmeresúdpoukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/287/2006 zo dňa 28.11.2007 a
sp.zn. 5Cdo/234/2009 zo dňa 28.09.2010, v ktorých medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o
oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec držiteľ nadobudol, a či mu svedčí nejaký nadobúdací

titul.
12.3 Ani navrhovateľom predložené listiny a to vyjadrenie T. F. H. zo dňa 29.05.2009 o tom, že nemá
výhrady k vzniku vlastníckeho práva formou osvedčenia o vyhlásení o vydržaní k nehnuteľnostiam
uvedeným vo vyjadrení o tomto nesvedčí. Toto bolo vydané ako jeden z podkladov pre majetkoprávne
vyporiadanie v konaní pred notárom o spísaní a vydaní osvedčenia o vyhlásení o vydržaní vlastníctva

k nehnuteľnostiam, ku ktorému však nedošlo. Rovnako tak čestné prehlásenie J. P. zo dňa 04.11.2022,
ktoré len všeobecne konštatuje, že tejto je známe, že neformálnymi nadobúdateľmi nehnuteľného
majetku, pôdy a podielu na urbárnom majetku v k.ú. F. H. I. B. po svojich právnych predchodcoch svojich
matkách - jej tetách boli po N. C.: J. I. C., A. B. C. a neb. J. C. a po F. K.: M. D., J. C. a B. K..

13. Súd vo veci nezvolil postup v zmysle § 359e ods. 1 veta druhá CMP vzhľadom na už uvedené a
to, že zo strany navrhovateľa nebolo žiadnym spôsobom osvedčené splnenie zákonných predpokladov
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V súvislosti s tým súd poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 9Cdo/239/2022 zo dňa 25.01.2024, podľa ktorého "v konaní o potvrdení vydržania podľa
§ 359a Civilného mimosporového poriadku sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné osvedčenie

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Preto ak súdy nižších inštancií dospeli
k záveru, že táto podmienka splnená nebola, pričom tento záver má dostatočný podklad v relevantných
skutkových zisteniach a dostatočnú oporu v právnom posúdení, nemali inú možnosť, ako návrh
navrhovateľky zamietnuť". Hoci ide o mimosporové konanie podľa ustanovení Civilného mimosporového
poriadku, uplatniac pritom vyšetrovací princíp, vzhľadom na už vyššie uvedenú špecifickosť tohto

konania je potrebné zdôrazniť, že je v prvom rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť
ním tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle §
359e CMP môže sám vykonať potrebné šetrenia na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo
môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva,
že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu

nemá nahrádzať procesnú aktivitu a procesnú zodpovednosť navrhovateľa. Z formulácie zákonného
ustanovenia je jasné, že ide o možnosť a nie o povinnosť súdu, pričom je na úvahe súdu, aký postup
zvolí.14.1 Súd prvého stupňa v súlade s pokynom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uloženým
uznesením sp.zn. 5Cdo/60/2024 zo dňa 20.02.2025 vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu
vo vzťahu k označeniu účastníkov konania, tak ako sú títo definovaní v ust. § 359c ods. 2 CMP,

ako aj vo vzťahu k ostatným náležitostiam návrhu, tak ako ich definuje ust. § 359d CMP, t.j. na
opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností a označenie konkrétneho
dňa, keď navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti a tieto skutočnosti i osvedčiť. Lehotu
na úpravu mu dokonca na žiadosť jeho právneho zástupcu odôvodnenú nutnosťou vypracovania

náročnej a rozsiahlej prezentácie splnenia predpokladov vydržania uznesením č.k. 9Vyd/1/2025-188 zo
dňa 20.05.2025 predĺžil.
14.2 Napriek uvedenému bol súdu dňa 19.06.2025 doručený pôvodný návrh, iba s menšími úpravami
zohľadňujúcimi najmä neúčasť pôvodných navrhovateľov v konaní, bez relevantnej úpravy návrhu
podľa v ust. § 359c ods. 2 CMP a ust. § 359d CMP. Navrhovateľ v návrhu ako účastníkov konania
neoznačil všetkých vlastníkov nehnuteľnosti, pričom prirodzene, že pod pojmom vlastník treba rozumieť

aj spoluvlastníka a to bez ohľadu na to, či je spoluvlastníkom podielovým alebo bezpodielovým, ani
neoznačil ďalšie subjekty, ktoré mali v čase podania návrhu vecné právo k nehnuteľnosti. Účastníkom
konania tak mali byť všetci podieloví spoluvlastníci, teda nielen ten z podielových spoluvlastníkov,
ktorého podiel mal byť vydržaný, pričom z jednotlivých listov vlastníctva je zrejmé, že vlastnícke právo
uvedené na listoch vlastníctva svedčí na niektorých LV viac ako 300 spoluvlastníkom. Analogicky tento

záver možno oprieť o názor, že podieloví spoluvlastníci, či už spoločne alebo len niektorí z nich, prípadne
aj jeden z nich môžu použiť všetky právne prostriedky na ochranu svojho vlastníckeho práva. Ďalším
účastníkom konania - jeho subjektom je ten, kto má k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva vecné
právo. Vecnými právami, ktoré sa zapisujú na list vlastníctva, sú právo vlastnícke (tiež aj spoluvlastnícke)
a vecné práva k cudzej veci. Takými je záložné právo, predkupné právo, právo zodpovedajúce vecnému

bremenu a iné práva, ak boli dohodnuté ako vecné práva (por. § 8 ods. 1 písm. b) Katastrálneho
zákona). Ani títo však v návrhu označení neboli, napriek tomu, že zápis vecných práv tretích osôb k
nehnuteľnostiam z jednotlivých listov vlastníctva jednoznačne vyplýva. Rovnako účastníkom konania je
podľa ust. § 359c ods. 2 CMP aj ad písm. c) správca lesného pozemku a ad d) Slovenský pozemkový
fond. I keď predmetom vydržania boli i lesné pozemky navrhovateľ v návrhu správcu lesného pozemku

neoznačil.

15. V závere súd uviedol, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému
bremenu sa nadobúda zo zákona okamihom splnenia všetkých zákonných predpokladov vydržania, a
nie rozhodnutím súdu o potvrdení vydržania, ktoré má len deklaratórne účinky. Aj z tohto dôvodu je

navrhovateľ povinný v návrhu označiť (sám si vypočítať) deň, kedy nadobudol tvrdené právo (ide o
zákonnú náležitosť návrhu na začatie konania) vydržaním a nevyhnutne aj túto rozhodujúcu skutočnosť
musí navrhovateľ v konaní osvedčiť a preukázať, že splnil podmienky vydržania pre nadobudnutie
vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (§ 359d ods. 2 CMP). Vydržanie
vlastníckeho práva môže súd konštatovať (potvrdiť) len voči tomu (navrhovateľovi), komu uplynula

zákonom predpísaná vydržacia doba a stal sa vlastníkom nehnuteľnosti. Ak takáto osoba v čase podania
návrhu už nežije, môžu sa dedičia domáhať potvrdenia vlastníckeho práva svojho právneho predchodcu
len prostredníctvom žaloby o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom
predchodcovi. Rovnako bolo povinnosťou navrhovateľa formulovať petit konkrétne a určito, pričom
formuláciu "Súd potvrdzuje, že navrhovateľ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v príslušnom podiele v pomere

k celku" bez jeho prepočítania a jeho konkretizácie, nemožno za korektný záverečný návrh považovať.
Napriek vadám návrhu však súd opätovne nevyzýval navrhovateľa na odstránenie týchto nedostatkov
z dôvodu hospodárnosti konania s poukazom na to, že navrhovateľ neosvedčil, že mu patrí vlastnícke
právo k požadovaným nehnuteľnostiam.

16. Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ nepreukázal splnenie predpokladov pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, z ktorého dôvodu súd návrh navrhovateľa na začatie
konania o potvrdení vydržania zamietol.

17. Súd poznamenal, že na rozhodnutie o vydržaní vlastníckeho práva u navrhovateľa ani neexistuje

zákonný dôvod. Sám navrhovateľ vo svojich tvrdeniach uvádza, že mal predmetné nehnuteľností získať
na základe neformálneho prechodu (teda nie prevodu) od svojich právnych predchodcov, ktorých v
pôvodnom návrhu špecifikoval s uvedením konkrétneho príbuzenského vzťahu. Situáciu je teda možnévyriešiť legitímnym spôsobom, a to iniciovaním dedičského resp. dodatočného dedičského konania po
jednotlivých právnych predchodcov navrhovateľa.

18. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP, keďže nezistil dôvod pre aplikáciu ustanovenia
§ 53 až 56 CMP. Okrem toho navrhovateľ nebol v konaní úspešný a ďalším účastníkom preukázateľne
žiadne trovy nevznikli, keďže v zmysle ustanovenia § 359e ods. 3 CMP sa návrh a ani uznesenie o
zamietnuté návrhu ostatným účastníkom konania nedoručuje.

19.1 Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby odvolací súd sám rozhodol o návrhu navrhovateľa a jeho
návrhu v plnom rozsahu vyhovel.
19.2 Navrhovateľ namietal bod 45. odôvodnenia uznesenia, v ktorom súd zastáva názor, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie zákonnej podmienky, a to prechodu a oprávnenosti držby

predmetnej nehnuteľnosti ním, resp. jeho právnymi predchodcami od pôvodných spoluvlastníkov, ani
postupnosť prechodu a následnú dobromyseľnosť držby nehnuteľnosti jeho právnymi predchodcami.
Súd nezvolil postup podľa § 359e ods. 1 veta druhá CSP vzhľadom na to, že podľa súdu zo strany
navrhovateľa nebolo žiadnym spôsobom osvedčené splnenie zákonných predpokladov nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním. Navrhovateľ nesúhlasí s postupom súdu na označenie všetkých

účastníkov konania vlastníkov a spoluvlastníkov, na niektorých LV viac ako 300, tak ako to prezentuje
súd v odôvodnení uznesenia, nakoľko navrhovateľ nechce vydržať nehnuteľnosti ako celok o podiele
1/1 k celku, ale len tie časti v podiele k celku, ktoré boli skutočne vydržané a užívané po celé generácie
rodiny navrhovateľa, keďže označení účastníci konania v návrhu sú priamymi právnymi predchodcami
navrhovateľa. Zo strany navrhovateľa je určenie všetkých vlastníkov a spoluvlastníkov na LV právne

irelevantné a zo strany súdu alibistické zaťaženie navrhovateľa prílišným formalizmom. Navyše, tieto
prezentácie súdu sú v rozpore s uznesením zo dňa 20.02.2025, kde dovolací súd vyčítal súdom v tejto
právnej veci prílišný formalizmus. Súd neupustil od tohto svojho prílišného formalizmu v tejto právnej
veci, čím jeho konaním došlo k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý proces.
19.3 Poukázal na výkladové pravidlá k oprávnenej držbe a dobromyseľnosti držiteľa. Uviedol, že za

neoprávneného držiteľa nemožno považovať toho, kto sa uchopil držby na základe jedného z možných
výkladov zákona, ak tomuto výkladu bolo možné dôjsť pri zachovaní obvyklej opatrnosti (Ro NS ČR
z 18.03.2008 sp. zn. 28Cdo/4833/2007). Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom
na všetky okolnosti veci sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť
vlastnícke právo. To ale neznamená, že takýto titul musí byť uvedený, postačí, že držiteľ je so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je alebo nie je držiteľ v dobrej
viere, je treba vždy hodnotiť objektívne, nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia),
samotného účastníka (Ro NS ČR z 27.02.2002 sp. zn. 22Cdo/1398/2000). Dobrá viera držiteľa, ktorá
je daná s prihliadnutím na všetky okolnosti sa musí vzťahovať k titulu, na základe ktorého mohlo
držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Stačí i domnelý právny titul. To však neznamená, že takýto titul

musí v skutočnosti aj existovať. Postačuje, že držiteľ je s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej
viere, že tu takýto titul je. Stačí teda domnelý právny titul. Oprávnená držba uvedených nehnuteľností
vznikla na základe ústnych dohôd medzi právnymi predchodcami navrhovateľa a reálnym uchopením
obhospodarovania pozemkov, ktoré sú označené podľa návrhu navrhovateľa, čo bolo vyjadrené
a vysvetlené v rozšírenom návrhu navrhovateľa za uvedené obdobie, kedy neboli žiadne prevádzacie,

resp. scudzovacie zmluvy (právne úkony). Právne tituly fyzicky neexistujú. Reálna držba je potvrdená
aj vyjadrením obce Vyšné Repaše zo dňa 29.05.2009, z ktorého vyplýva, že tieto nehnuteľnosti boli
riadne využívané navrhovateľom a čestným vyhlásením J. P. zo dňa 04.11.2022, ktoré osvedčuje
dobromyseľnosť navrhovateľa a skutočnosti ním tvrdené v podanom návrhu na vydržanie. Pri vyjadrení
obce dal do pozornosti, že vo všeobecnosti je známe, že obec, ktorá je zastúpená starostom, resp. inými

jej orgánmi pozná zvyklosti v obci, má vedomosť o svojich obyvateľoch, ako aj o tom, kto čo robí v rámci
obce. Z uvedeného dôvodu má navrhovateľ zato, že preukázal titul nadobudnutia ako aj dobu držby tak,
ako uviedol vo svojich písomných podaniach v tejto právnej veci. Držba bola dobromyseľná, nakoľko
predkovia navrhovateľa vec riadne užívali a samotný navrhovateľ po nich pokračoval v dobrej viere v ich
užívaní a obhospodarovaní. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu vydržania podľa § 134 OZ poukázal na

ustálený právny výklad, podľa ktorého v súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
je potrebné riešiť otázku, či možno vydržať nehnuteľnosť v rozpore so zápisom vo verejných knihách
(pozemková kniha, kataster nehnuteľností). Napriek tomu, že podľa všeobecnej náuky súkromného
práva vydržanie v takomto prípade nie je možné, už za platnosti uhorského práva prevládal názor,že držba mimo pozemkovej knihy je prípustná a dokonca môže viesť k vydržaniu. Rovnaký názor
zastáva súčasná judikatúra. Samotná skutočnosť, že držiteľ si nenechal vytýčiť hranice ním držaných
pozemkov a nezistil tak, že drží i časť pozemku, ktorého vlastníkom nie je, nevylučuje jeho oprávnenú

držbu podľa platného Občianskeho zákonníka. Inými slovami, objektívne ospravedlniteľný omyl nie je
na prekážku oprávnenej držbe podľa OZ (Ro NS ČR z 22.05.2002 sp. zn. 22Cdo/2211/2000). Za
právneho predchodcu oprávneného držiteľa treba považovať osobu, ktorá mala držbu pred vydržiteľom
a ktorá súhlasila s tým, aby držbu po nej mal vydržiteľ alebo ten predchodca, ktorý zomrel a ktorého
dedičom sa stal vydržiteľ. Pre započítanie vydržacej doby je tu dôležité ustanovenie § 865 ods. 3

OZ. Na plynutie vydržacej doby nemá vplyv okolnosť, či vydržiteľ či jeho predchodca vykonával držbu
priamo osobne alebo prostredníctvom inej osoby, ktorá vykonávala obsah práva držby za vydržiteľa
ako detentor (napr. ak mu vydržiteľ počas plynutia vydržacej doby vec prenajal). Osobitnú právnu
úpravu preukázania nadobudnutia vlastníctva k pozemkom vydržaním predstavuje ustanovenie § 11
ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z.. Konanie sa začína na návrh, pričom účastníkom správneho konania je
navrhovateľ,tedaten,ktonavrhuje,abymuakooprávnenémudržiteľovialeboakodedičovioprávneného

držiteľa bolo vydané rozhodnutie, že nadobudol vlastníctvo k určitému pozemku vydržaním. Druhým
účastníkom konania by mal byť ten, komu svedčí posledný zápis v pozemkovej knihe (jeho právny
nástupca). S poukazom na uvedené má za to, že súd nesprávne právne vec posúdil, navrhovateľ
v návrhu preukázal, že je dedičom po svojich predkoch z vlastnej rodiny, ktorú označil v návrhu a títo
už nežijú, pričom je dedičom týchto oprávnených držiteľov a táto držba prešla aj na navrhovateľa.

Na odôvodnenie výpočtu výmery k pozemkom a formuláciu petitu vyžadovanej súdom prvej inštancie
poukázal na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, z ktorej je zrejmé, že súd nie je viazaný
petitom, a teda si ho môže upraviť sám na rozdiel od sporového konania, kde je striktne viazaný
petitom žalobcu. Podstata návrhu navrhovateľa je vyjadrená v obsahu návrhu a je vyjadrená v petite
tak, že navrhovateľ žiada osvedčiť vlastnícke právo titulom vydržania len k tej časti pozemkov, kde boli

oprávnení jeho právni predchodcovia, teda predkovia z rodiny, ktorí aj reálne obhospodarovali pozemky
a lúky. V technických a právnych návrhoch nie je výslovne uvedená povinnosť detailne formulovať petit
konkrétne a určito podľa CMP, teda v mimosporovom konaní navrhovateľ nemá povinnosť podať návrh
tak, aby súd doslova len prevzal návrh petitu do výroku svojho rozhodnutia. Navrhovateľ však v doplnení
návrhu zo dňa 17.06.2025 uviedol a presne formuloval petit ku každému LV v podiele k celku tak, ako je

na LV u označených účastníkov uvedené. Súd však zámerne uviedol k formulácii petitu, označenú bez
jeho prepočítania a jeho konkretizácie nemožno za korektný záverečný návrh podľa súdu považovať
bez ďalšej textácie petitu, ktorý nasleduje v citovanej vete v návrhu. Uvádza, že prepočítanie a jeho
konkretizáciu navrhovateľ ďalej v petite ku každému LV a ku každému parcelnému číslu a presnej
výmere v m2 uvádza presnú veľkosť podielu k celku, teda veľkosť podielu 1/180 – iny k celku, 1/153

– iny k celku, 1/96 – iny k celku, 1/48 – iny k celku, k jednotlivým LV ku každému parcelnému číslu
označeného podľa katastrálneho operátu. Zároveň poukázal na právny názor dovolacieho súdu v tejto
právnej veci, podľa ktorého mimosporové konanie nie je zamerané primárne na riešenie právneho
konfliktu medzi dvoma proti sebe stojacimi stranami, ale smeruje k poskytnutiu ochrany vzťahov pro
futuro, preto aj okruh subjektov konania je nastavený inak ako v sporovom konaní. Dovolací súd

uviedol, že v mimosporových konaniach vyšetrovací princíp spolu s princípom oficiality a materiálnej
pravdy zdôrazňujú materiálne vedenie konania, ktorého výsledkom má byť rozhodnutie čo najbližšie
k hmotnoprávnym pomerom účastníkov konania. Súd preberá procesnú aktivitu a je povinný vykonať aj
dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Zastáva názor,
že súd nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu, a prijal formalistický záver k odmietnutiu návrhu

navrhovateľa na osvedčenie vlastníckeho práva titulom vydržania.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP) prejednal
odvolanie navrhovateľa ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovení § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

21. Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

22. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neboli splnené podmienky pre
vydanie vyzývacieho uznesenia podľa ust. § 359f ods. 1 CMP, nakoľko navrhovateľ neosvedčil, že splnilpredpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Zároveň sa stotožňuje
aj so záverom súdu, že navrhovateľ v návrhu neoznačil účastníkov v súlade s ust. § 359c ods. 2 CMP.

23. Ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, súd vydá vyzývacie uznesenie (ust. § 359f
ods.1 CMP).

24. Podľa ust. § 359e ods.2 CMP, súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením

zamietne, ak zistí, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1.

25. Vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak skúmal, či sú splnené podmienky pre vydanie
vyzývacieho uznesenia, a teda, či navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Správne pritom poukázal na predpoklady vydržania,
ktoré musia byť splnené po celú dobu vydržania a ku ktorým patrí: spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet

držby, dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a uplynutie vydržacej
doby.

26. Odvolací súd konštatuje, že problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je
v rozhodovacej praxi všeobecných súdov a najvyššieho súdu konštantne ustálená. K základným

podmienkam vydržania patrí predmet vydržania, oprávnená držba a vydržacia doba.

27.1KoprávnenostidržbyNSSRvrozhodnutíz22.februára2018sp.zn.3Cdo147/2016publikovanom
vZbierkestanovískNSarozhodnutísúdovSR podč.62/2018uviedol,že:14.kpredpokladomvydržania
vlastníckeho práva zaujal už právne závery v mnohých rozhodnutiach 14.1. V rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo

271/2007 najvyšší súd uviedol, že "predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť ale posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j. či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu

na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo
nenadobudol". 14.2. V súlade s tým najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 49/2010 konštatoval, že
"dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky
okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto
okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo

skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.
Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,akniejetentopocitvyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva". 14.3. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.
zn. 3 Cdo 12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého "posúdenie, či držiteľ v

dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera
držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda

aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. 14.4. Aj v ďalších rozhodnutiach (viď napríklad 4 Cdo
287/2006 a 5 Cdo 234/2009) najvyšší súd vysvetlil, že medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o
oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec (držiteľ) nadobudol, či mu svedčí nejaký nadobúdací
titul.
27.2 NS SR aj v rozhodnutí zo dňa 27. januára 2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2012 publikovanom v Zbierke

stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod č. 74 vyslovil, že „Dobrá viera (ako predpoklad
oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec.
Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii
dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie toho, či
držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen

zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu),
z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na
všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke
právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrejviere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho
právneho titulu. Je ale potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na
okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné

pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ
drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku
ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale
aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych

predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo
283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010). Neznalosť jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti

sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle
urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode
nehnuteľnosti. Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode
nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľnýotom,žemunehnuteľnosťpatríavzmysle§130ods.1vetaprváObčianskehozákonníka
nemôže byť držiteľom oprávneným (viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe
ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva
postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti

(viď rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2011).“
27.3 Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol
byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú

vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018).
27.4 Súčasná súdna prax (dovolacieho i ústavného súdu) sa v súvislosti s interpretáciou § 134 ods.
1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, t.j. s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez

existencie písomného nadobúdacieho úkonu viacerými rozhodnutiami vrátila k právnym záverom staršej
judikatúry [R 44/96 (rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94), R 45/1986, Zb. rozh. č. 45,
zoš. 9-10/1986, str. 193, stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR z 30.3.1983
CPJ 69/82 - uverejnenom vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR č. 5/1983 ako aj v
Zborníku III, s. 164 - ústne dohodnuté zmluvy (kúpne, darovacie, zámenné) nemohli byť základom pre

prevod vlastníckeho práva, "[m]ohli byť však základom dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí
nehnuteľnosti" vydržaním. Rovnaký záver sa po znovuzavedení inštitútu vydržania (v roku 1982) prijímal
aj v právnickej spisbe, podľa ktorej nebolo rozhodné, či existuje aj platný právny titul nadobudnutia
(Jehlička, O. In Češka, Z. a kol. Občanský zákoník. Komentář. Díl I. Praha: Panorama, 1987, s. 416),
resp. podľa ktorej právny omyl nemusí byť prekážkou dobromyseľnosti držiteľa (Bičovský, J. - Holub,

M. Občanský zákoník a předpisy souvisíci I. Praha: Panorama, 1984, s. 181). Prístup, ktorý umožňoval
vydržať nehnuteľnosť aj v prípade, ak držiteľ nadobudol jej držbu len na základe ústnej kúpnej zmluvy, sa
na našom území konzistentne zastával od čias uhorského obyčajového práva, cez úpravu Občianskeho
zákonníka z roku 1950 (s definíciou oprávnenej držby zhodujúcou sa s tou dnešnou), cez obdobie po
znovuzavedení inštitútu vydržania, a to až do obdobia okolo roku 2010].

27.5 V uznesení z 12. augusta 2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019 najvyšší súd k nastolenej dovolacej otázke
- či môže fyzická osoba splniť podmienku oprávnenej držby, ktorej základom je dobromyseľnosť, keď jej
nesvedčí žiadny nadobúdací titul - najskôr poukázal na názor vyslovený nižšími súdmi, ktoré "zdôraznili,
že vedomosť právneho predchodcu žalovanej o tom, že mu boli vrátené sporné nehnuteľnosti, pri
posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností na rozdiel od preukazovania

vlastníctva, nie je treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, ale len
okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v čom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva
a ochranou držby". Následne tiež uviedol, že "[p]osúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstávdržiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo

nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol
i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,

že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018)." Uvedené právne závery zopakoval tiež najvyšší súd napr. v uznesení z 30. mája 2022
sp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020.

27.6 Rovnako tak na uvedenú rozhodovaciu líniu nadväzovalo rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/91/2021 zo dňa
25. mája 2022.
27.7 V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému
právnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným spôsobom znova prihlásil. Predmetom
posudzovania tu bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej

súvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v
skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii "Dohody" z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci
zákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne
uzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami
sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009,

3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že
"[p]rávny názor, podľa ktorého súčasťou všetkých okolností, na ktoré je pri skúmaní dobromyseľnosti
potrebné brať zreteľ, sú aj ťažiskové právne formy, bol predmetom ústavného prieskumu vo veci sp.
zn. II. ÚS 484/2015. Ústavný súd v tejto veci rozhodol nálezom zo 14. novembra 2018, v ktorom vo
vzťahu k uvedenému právnemu záveru zdôraznil, že takýto výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho

zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne
reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne
neakceptovateľný ... Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto
náleze ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade

dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie." (body 22. a

23. odôvodnenia nálezu).
27.8 NS SR v rozhodnutí zo dňa 15. mája 2024 sp. zn. 1VCdo 1/2024 publikovanom v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2024 pod č. 15 zodpovedal nastolenú dovolaciu otázku ["či môžu
byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach
danej veci na základe ústnej kúpnej zmluvy)" (bod 11)] a vyslovil, že „Právny titul je len jedným z dôkazov

preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania
sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo,
teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“

28. Zhrnúc vyššie podaný výklad a prehľad rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít odvolací súd
konštatuje, že predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci je jeho presvedčenie, že mu vec
patrí ako vlastníkovi. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k
tomu oprávňujú. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie
iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy,

či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu takéto právo patrí. Dobrá viera vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebenemôže byť predmetom dokazovania, no toto vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne sa navonok
prejavuje jeho konkrétnym správaním, čo už ale predmetom dokazovania a posudzovania byť môže.

29. Súd prvej inštancie konštatoval, že nebola splnená podmienka dobromyseľnosti držby vo vzťahu
k dobromyseľnosti titulu, pretože navrhovateľ síce tvrdil, že predmetnú nehnuteľnosť využívali už jeho
právni predchodcovia a on, a to na základe neformálneho prechodu po ich právnych predchodcoch,
avšak neuniesol dôkazné bremeno a tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom neosvedčil. Navrhovateľ
nepredložiltituly,odktorýchodvodzujevlastníckeprávakpredmetnýmparcelámodpôvodnezapísaných

spoluvlastníkov nehnuteľností svojimi predchodcami, subjekty resp. postupnosť prechodov na právnych
nástupcoch pôvodných spoluvlastníkov konkrétne nešpecifikoval. Okrem toho v návrhu poukazoval len
na nadobudnutie nehnuteľnosti neformálnym prechodom, avšak nijako neidentifikoval údajný predmet
vydržania, neverifikoval jeho dobromyseľnú držbu. Len skutočnosť, že navrhovateľ sa správa resp.
správal vo vzťahu k nehnuteľnosti spôsobom, ktorý napĺňa obsah vlastníckeho práva, avšak ani toto
nebolo v konaní riadne osvedčené, ešte neznamená, že je dobromyseľným držiteľom ním tvrdeného

vecného práva.

30. Bolo totiž povinnosťou navrhovateľa v návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania tvrdiť
uvedené skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Tieto náležitosti v návrhu navrhovateľ

nedoplnil ani na základe výzvy súdu zo dňa 09.04.2025.

31. Odvolací súd dodáva, že navrhovateľ síce uviedol právnych predchodcov - doterajších vlastníkov
zapísaných de iure, avšak z jeho návrhu (resp. aj doplneného návrhu) vyplýva, že J. H. a J. H. mali
tri deti, tie tiež viacero detí, a tak nie je zrejmé, prečo práve navrhovateľ navrhoval určiť vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam iba v prospech seba, keďže nie je zrejmé, či to bol práve on, kto
napriek viacerým rodinným väzbám vstúpil do držby sporných nehnuteľností a bol dedičom oprávnených
držiteľov.

32. Rovnako navrhovateľ neosvedčil, prečo by mala jeho matka N. C. H. H. vstúpiť do užívania

nehnuteľností po L. H., ktorý bol bratom I. K. H. H. (matky J. H., teda starej matky navrhovateľa a zároveň
matky N. C. H. H.) – teda po bratovi jej starej matky.

33. Navrhovateľ v návrhu zároveň uviedol, že sporné nehnuteľnosti nadobudli traja synovia na základe
neformálneho prechodu po smrti právnej predchodkyne – matky N. C. H. H., preto nie je osvedčené,

prečo by mal vydržať a byť dobromyseľný práve navrhovateľ na celý podiel po matke.

34. Navrhovateľ zároveň neosvedčil, ako vstúpil do dobromyseľnej držby k nehnuteľnostiam po F. K. H.
H., sestre jeho matky N. C. H. H., po ktorej v zmysle osvedčenia o dedičstve mali dediť jej tri deti (M. D.,
J. C. a J. B. K.). Aj v tomto prípade nebolo osvedčené, že je dedičom oprávnených držiteľov.

35. Navyše dobromyseľnosť navrhovateľa pri vstupe do držby a počas celej držby bola spochybnená
samotným navrhovateľom, keď v pôvodnom návrhu tie isté nehnuteľnosti (ich podiel po predkoch) žiadali
potvrdiť do vlastníctva vydržaním až 8 navrhovatelia, na základe tých istých skutkových okolností, zatiaľ
čo po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom už iba on sám.

36. Na základe uvedeného preto aj odvolací súd zastáva názor, že pri posúdení toho, či navrhovateľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Pri posúdení dobromyseľnosti z objektívneho hľadiska musel odvolací
súd konštatovať, že navrhovateľ neosvedčil, že pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s

prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, nemal alebo nemohol
mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Neosvedčil teda ani domnelý
právny dôvod (titulus putativus), teda to, že bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu
taký právny titul svedčí.

37. Pokiaľ navrhovateľ označil deň, kedy nadobudol tvrdené právo vydržaním ako dátum 01.04.1987
resp. 28.08.2012, pričom odvolací súd ozrejmuje, že sa jedná o dátum smrti N. C. H. H. – matky
navrhovateľa a dátum smrti F. K. H. H., sestry jeho matky N. C. H. H., odvolací súd konštatuje, že právez dôvodov vyššie ozrejmených navrhovateľ neosvedčil, že by k tomuto dátumu mal nadobudnúť tvrdené
právo vydržaním.

38. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou námietkou navrhovateľa, v ktorej tvrdil, že preukázal
titul nadobudnutia držby a dobromyseľnosť pri vstupe do držby či počas celej doby vydržania.

39. Rovnako odvolacia námietka týkajúca sa neúplného označenia účastníkov nie je náležitá.
Navrhovateľ zastáva názor, že označenie všetkých spoluvlastníkov z LV je právne irelevantné, keďže

chce vydržať iba podiel po svojich predkoch.

40. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa.

41. Podľa § 359d ods. 1 CMP možno začať konanie o potvrdení vydržania len na návrh. V spojení s § 7
ods. 1 CMP preto platí, že účastníkom konania je len ten, koho zákon za účastníka označuje. Konkrétne

pre toto konanie sú podľa § 359c ods. 2 CMP účastníkmi konania: a) navrhovateľ, b) ten, kto má v čase
začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti
alebo vecné právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka, c) správca lesného
pozemku a d) Slovenský pozemkový fond.

42. Účastník podľa ust. § 359c ods. 2 písm. b/ CMP, musí spĺňať súčasne dve podmienky: a/ na LV
je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka alebo má na LV
zapísané k tejto nehnuteľnosti vecné právo a b/ príslušný zápis sa nachádza na LV ku dňu začatia
konania. Prvá podmienka, ktorá je rýdzo hmotnoprávna, je formulovaná alternatívne. V zásade je však
zákonným podkladom pre účasť viacerých subjektov v konaní. Jedným z týchto subjektov je vlastník

nehnuteľnosti. Prirodzene, že pod pojmom vlastník treba rozumieť aj spoluvlastníka, a to bez ohľadu na
to,čijespoluvlastníkompodielovýmalebobezpodielovým.Možnovysloviťnázor,žeúčastníkomkonania
by mali byť všetci podieloví spoluvlastníci. Teda nielen ten z podielových spoluvlastníkov, ktorého podiel
mal byť vydržaný. Analogicky tento záver možno oprieť o názor, že podieloví spoluvlastníci, či už
spoločne alebo len niektorí z nich, prípadne aj len jeden z nich môže použiť všetky právne prostriedky

na ochranu svojho vlastníckeho práva (Civilný mimosporový poriadok, 2. vydanie, 2024, s. 1067-1076:
T. Čipková, S. U.).

43. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľ v návrhu ako účastníkov konania
neoznačil (okrem iných subjektov) všetkých vlastníkov nehnuteľností, ktorí mali v čase podania návrhu

vecné právo k nehnuteľnosti a to aj napriek tomu, že bol súdom prvej inštancie vyzvaný na odstránenie
vád návrhu (aj) vo vzťahu k označeniu účastníkov konania v súlade s ust. § 359c ods. 2 CMP.

44.1 Odvolací súd však zároveň zdôrazňuje, že v režime CMP platí tzv. vyšetrovacia zásada a súd
v zmysle § 30 CMP postupuje po začatí konania v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania a v zmysle §

31 CMP pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak teda nastane napr. situácia, že účastníkom
konania majú byť aj ostatní podieloví spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti a navrhovateľ ich neoznačí,
súd v súčinnosti s navrhovateľom zisťuje týchto spoluvlastníkov, aby ďalej mohol s nimi konať.
44.2 Keďže v zmysle § 25 CMP medzi podstatné náležitosti návrhu na začatie konania v režime
CMP patrí aj označenie účastníkov a v zmysle § 129 ods. 1 CSP súd vyzýva na doplnenie neúplného

podania, môže súd postupom podľa § 128 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 7, § 25 a § 359d ods.
2 CMP vyzvať navrhovateľa na odstránenie vád a poučiť ho, ako má vady odstrániť, teda akých
účastníkov má označiť, avšak aj pokiaľ by navrhovateľ túto vadu v určenej lehote neodstránil, nie sú
splnené podmienky pre odmietnutie podania v zmysle § 129 ods. 3 CSP a ani pre zamietnutie návrhu
z dôvodu neoznačenia všetkých pasívne legitimovaných účastníkov, pretože ako bolo uvedené vyššie,

platívyšetrovaciazásadaaplatípovinnosťsúduexoffokonaťsovšetkými,ktorýchzákonakoúčastníkov
označuje.
44.3 Ak navrhovateľ okruh účastníkov doplní, súd pokračuje v konaní s takto označenými účastníkmi;
ak navrhovateľ zostane nečinný (§ 31 CMP), súd chýbajúcich účastníkov priberie do konania buď
uznesením o pribratí do konania (§ 10 CMP) alebo aj bez osobitného uznesenia s nimi ďalej koná (§

7 ods.1 CMP).

45. V tejto právnej veci bol navrhovateľ v tomto smere nečinný a účastníkov napriek výzve súdu na
odstránenie vád návrhu (aj) vo vzťahu k označeniu účastníkov konania v súlade s ust. § 359c ods. 2 CMPneupravil. Napriek skutočnosti, že súd nepribral týchto účastníkov do konania a ďalej nekonal s týmito
účastníkmi aj ex offo, a návrh zamietol, rozhodol vecne správne, keďže navrhovateľ neosvedčil, že splnil
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním.

46. Primárnym dôvodom zamietnutia návrhu navrhovateľa teda nebol nedostatok označenia všetkých
pasívne legitimovaných účastníkov, ale skutočnosť, že navrhovateľ neosvedčil, že splnil predpoklady
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním.

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP ako vecne správne potvrdil.

48. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

49. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

50. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).