Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5822201577
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5822201577.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej
veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXX, 2/ D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
B. XXX, 3/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXX, všetci žalobcovia právne zastúpení: Mgr. Igor
Palider, advokát, so sídlom Klinec II 215/29, Zubrohlava, IČO: 37 801 635, proti žalovanému: E. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXX, právne zastúpený: AK I AK s.r.o., so sídlom Suché mýto 6, Bratislava,
IČO: 54 844 762, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo č. k. 12C/68/2022-378 zo dňa 11. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.
Vo výroku II. ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
Žalobcom 1/ 2/ a 3/ priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkom určil, že do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov A. B., zomrelom XX.XX.XXXX a
A. B., zomrelej XX.XX.XXXX, patria nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území C. B., okres F.
na LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX G. XXXX, a to v častiach parciel zapísaných na meno žalovaného,
špecifikovaných vo výroku I. rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcom priznal

voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72 % (výrok III.).

2.Súdprvejinštancie,majúczasplnenéprocesnépodmienky(existenciunaliehavéhoprávnehozáujmu,
ako aj úplný okruh osôb vystupujúcich v konaní) vychádzal zo zrovnávacieho zostavenia podľa PK
protokolov, vyhotoveného v rámci ROEP v k.ú. C. B., že pôvodným PK parcelám zapísaným v pk
protokole č. 51 (pkn parcely č. 322, 304, 308, 315, 318, 324, 314, 326, 3572 a 306) zodpovedajú súčasné
pozemky z LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, s tým, že uvedená identifikácia pôvodného

pozemnoknižného stavu do súčasného stavu registra E nebola medzi stranami sporná.
2.1. Poukázal na to, že žalovaný bol do katastra nehnuteľností vo vzťahu k podielom na pozemkoch
zapísaných na pk protokole č. 51 zapísaný právnym titulom vydržania na základe Notárskej zápisnice
N 77/2005 zo dňa 21.04.2005, ktorá toto vydržanie osvedčovala. Žalovaný pred notárom vyhlásil, že
nehnuteľnosti nadobudol v roku 1995 darom od svojej mamy B. D., ktorá ich nadobudla na základe
neformálnej výmeny s pôvodnou pozemnoknižnou vlastníčkou ešte v roku 1959, pričom od uvedenej
doby tieto nehnuteľnosti užíva ako svoje vlastné, nepretržite, nerušene, dobromyseľne, v dobrej viere,

bez zásahov pôvodných vlastníkov, ich dedičov, resp. tretích osôb až doteraz a vykonáva k nim práva
prislúchajúce vlastníkovi. Naproti tomu na pojednávaní dňa 12.12.2023 žalovaný uviedol, že podiely,
ktoré on vydržal v roku 2005, jeho matka B. D. zdedila po jej manželovi titulom dedenia. Žalovaný
uvedením týchto skutkových tvrdení poprel svoje predošlé tvrdenia uvádzané v Notárskej zápisnici N77/2005. Súd prvej inštancie preto dospel k názoru, že žalovaný v notárskej zápisnici uvádzal vedome
nepravdivé skutočnosti, a tak nemohol byť dobromyseľným vydržateľom. Tiež pochybnosť súdu vzbudila
skutočnosť, ako mohol notár osvedčiť vydržanie na základe ústnej darovacej zmluvy k nehnuteľnostiam,

ktorá mala byť uskutočnená v roku 1995, pričom vedomosť o tom, že nehnuteľnosti sa prevádzajú
písomnou formou už niekoľko generácií, bola, a to aj v tých časoch, známa aj v bežnej populácii. Preto
podľa názoru súdu prvej inštancie nemohol žalovaný v roku 1995 objektívne nadobudnúť presvedčenie,
že mu boli darované nejaké nehnuteľnosti. Pochybnosť o splnení podmienok vydržania mal aj z toho
dôvodu, že osvedčenie vydržania uvedené v Notárskej zápisnici N 77/2005 bolo vydané na základe

vyjadrenia matky žalovaného B. D., ktorá nebola evidenčnou vlastníčkou darovaných podielov. Z vyššie
uvedených dôvodov dospel k záveru, že žalovaný nemohol spoluvlastnícke podiely na pozemkoch
zapísaných v pk protokole č. 51 nadobudnúť na základe Notárskej zápisnice N 77/2005 a nemohol ich
nadobudnúť ani zápisom Notárskej zápisnice N 77/2005 a následným uplynutím 10-ročnej vydržacej
doby, nakoľko už pri spisovaní Notárskej zápisnice N 77/2005 nebol dobromyseľným držiteľom, keďže
uvádzal nepravdivé skutočnosti. Vyhlásenie uvedené

v Notárskej zápisnici N 77/2005 vyhodnotil súd prvej inštancie ako zjavne nepravdivé aj z toho dôvodu,
že D. H., I. D. (na ktorej meno boli sporné podiely na nehnuteľnostiach vedené) už v roku 1959 nežila,
a preto nemohla B. D. ani darovať podiely na pozemkoch zapísaných v pk protokole č. 51.
2.2. Ďalej ustálil, že majetkovú podstatu pozemnoknižnej vložky 51, k.ú. C. B. tvorili pkn parcely č. 322,
304, 308, 315, 318, 324, 314, 326, 3572 a 306. Podľa prvého zápisu bola G. D. vlastníčkou týchto parciel

v podiele 1/3 k celku. Následne v roku 1891
na základe kúpnej zmluvy z 24.04.1875 k nehnuteľnostiam vedeným na G. D. (A3) bolo zapísané
vlastnícke právo v prospech A. H. v podiele 1/6 (B5) a D. H. I. D. v podiele 1/6 (B6). V roku 1914 na
základe kúpnej zmluvy z 08.02.1914 bol podiel A. H. vo výške 1/6 prevedený v prospech H. J., I. H.
(B13). Kúpnou zmluvou z 01.04.1925 došlo v roku 1925 k prevodu podielu H. J., I. H. na A. K., I. L. (B17).

Podľa uvedenej kúpnej zmluvy H. J. odpredala svoje poľnohospodársky obrábané pozemky zapísané v
pozemnoknižnom protokole č. 51 obce B., r.č. 1 - 10 už na jej meno v tom čase zapísané pod B13, ako aj
tie ktoré boli v tom čase zapísané na meno D. H. I. D. pod B6, ale patriace tiež H. J., a to kupujúcej A. K.,
I. L.. Uvedený prevod podielu zapísaného pod B6 sa však následne neprejavil zápisom v pozemkovej
knihe. Podiel zapísaný pod B17 po smrti A. K. zdedil jej manžel G. K. (B18). Tento G. K. svoje podiely

na predmetných pkn parcelách previedol až v roku 1973, a to Kúpnou zmluvou N 143/73 na A. B. XXXX
a A. B.. Ako z Kúpnej zmluvy N 143/73 vyplýva, G. K. predával podiel zapísaný pod B18 v 10/60 k celku
zapísaný na jeho meno, ako aj podiel zapísaný pod B6 na meno D. H. I. D. v 10/60 k celku, pričom sa
odvolával na kúpnu zmluvu z roku 1925 (v Kúpnej zmluve N 143/73 je zjavne uvedený nesprávny dátum
uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale túto skutočnosť súd považoval sa omyl

v písaní) a vydržanie podľa starého občianskeho zákona (zákona č. 141/1950 Zb.).
2.3. Hoc zápisy v pozemkovej knihe nepreukazovali neprerušovaný sled prevodov vlastníckeho práva
z pôvodnej vlastníčky D. H., I. D. (B6) na G. K., súd prvej inštancie posúdiac aj obsah ostatných listín
(a to najmä kúpnej zmluvy z 01.04.1925 a Kúpnej zmluvy N 143/73) dospel k presvedčeniu, že na
základe kúpnej zmluvy z 01.04.1925 bolo vôľou H. J. previesť podiel zapísaný pod B13, nadobudnutiu

ktorého jej svedčil aj zápis v pozemkovej knihe, ako aj podiel zapísaný pod B6, ohľadne ktorého sa
H. J. (ako dcéra D. H., I. D.) považovala za vlastníčku, a nadobúdateľka A. K., I. L. za tieto podiely
predávajúcej aj zaplatila. Uvedená kúpna zmluva z 01.04.1925 bola registrovaná Okresným súdom
Námestovo pod č. 564/25. Súd tiež zistil, že v pozemkovej knihe nie je žiadny ďalší neskorší zápis,
ktorý by sa týkal podielu zapísaného pod B6 na meno D. H. I. D., čo tiež nepriamo evokuje prevod tohto

podielu kúpnou zmluvou z 01.04.1925. Uvedené skutočnosti nasvedčujú dobromyseľnosti kupujúcej A.
K., I. L.. Následne po jej smrti sa stal dedičom jej podielu zapísaného pod B17 jej manžel G. K. (B18) a
súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod sa nedomnievať, že spolu s týmto podielom nevstúpil reálne aj do
držby podielu B6, hoc naďalej zapísaného na meno D. H. I. D.. Nakoľko držba a užívanie predmetných
podielov na parcelách zapísaných v pkn protokole č. 51 neboli dôveryhodne spochybnené, súd tak

mal za to, že v súlade s § 145 Stredného občianskeho zákonníka boli A. K. ako aj G. K. oprávnenými
držiteľmi spoluvlastníckeho podielu zapísaného pod B6 na meno D. H. I. D.. Aplikáciou ust. §§ 115,
116 ods. 1 a 566 Stredného občianskeho zákonníka potom súd prvej inštancie uzavrel, že G. K. sa stal
titulom vydržania aj vlastníkom podielu zapísaného v pozemkovej knihe pod B6 na meno D. H. I. D., a
to najneskôr dňa 01.01.1961. Tiež poukázal na to, že aplikujúc ustanovenia

v tých časoch platného práva (vydržacia doba nehnuteľností 32 rokov) v spojení s § 566 ods. 1
Stredného občianskeho zákonníka by bolo možné dospieť aj k záveru, že G. K. vydržal podiel zapísaný
v pozemkovej knihe pod B6 na meno D. H. I. D., v roku 1957. Ak teda G. K. v roku 1973 uviedol v
Kúpnej zmluveN 143/73, ako nadobúdací titul podielu zapísaného v pozemkovej knihe pod B6 na meno D. H. I. D.
vydržanie, tak toto jeho tvrdenie korešpondovalo
so skutočnosťou a G. K. H. zmluvou N 143/73 neprevádzal viacej práv a povinností, ako mu v tom čase

patrilo.
2.4. Ak žalovaný spochybňoval platnosť prevodu podielov k nehnuteľnostiam na základe Kúpnej zmluvy
N 143/73 kvôli neexistencii jej registrácie, súd sa s týmto jeho tvrdením nestotožnil, majúc za to, že
kúpnazmluvaN143/73bolaspísanáformounotárskejzápisniceanáslednebolaajregistrovanáštátnym
notárstvom. O tom, že došlo k registrácii Kúpnej zmluvy N 143/73 štátnym notárstvom tak, ako to

predpokladala vtedajšia právna úprava
(§ 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka), podľa súdu prvej inštancie svedčí odtlačok pečate, ktorý je síce
značne nečitateľný, avšak z porovnania rovnakej štandardne používanej pečate
v tej dobe je zrejmé, že zmluva bola registrovaná 30.09.1974 pod č. Reg. RI 254/73, za čím nasledujú
slová „Týmto dňom nastaly právne účinky registrácie“. Nebolo sporným, že za uvedené podiely
nadobúdatelia riadne zaplatili. Zároveň nebolo spochybnené, že A. B. nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj „A. B.

XXXX“) a A. B. sa týmto dňom ujali držby k podielom zodpovedajúcemu reálne vyčlenenému zemskému
povrchu. Na základe vyššie uvedeného tak A. B. XXXX a A. B. nemali dôvod pochybovať o tom, že
sú vlastníci Kúpnou zmluvou N 143/73 prevádzaných spoluvlastníckych podielov. V danom prípade
z neznámych dôvodov nedošlo k premietnutiu Kúpnej zmluvy N 143/73 do evidencie nehnuteľností/
katastra nehnuteľností.

2.5. Uvedený riadny nadobúdací titul, to že na jeho základe aj došlo v zmysle vtedajších právnych
predpisov aj k právnemu zavŕšeniu nadobudnutia prevádzaných nehnuteľností, ujatie a trvanie
nerušenej držby jednoznačne preukazujú aj z objektívneho hľadiska existenciu presvedčenia právnych
predchodcovžalobcovotom,žesúvlastníkmikupovanýchpodielovatedaajexistenciudobromyseľnosti
ako podmienky pre prípadné vydržanie kupovaných podielov. Súd prvej inštancie potom konštatoval,

že A. B. XXXX a A. B. sa jednak stali vlastníkmi podielov na pozemkoch zapísaných v pk protokole č.
51 na základe Kúpnej zmluvy N 143/73 už v roku 1973, a jednak splnili aj predpoklady pre prípadné
vydržanie uvedených podielov.
2.6. K námietkam žalovaného súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vlastníctvo A. B. XXXX a A. B.
nespochybňuje ani ten fakt, že A. B. XXXX najneskôr

v roku 1994 zistil, že prevod na základe Kúpnej zmluvy N 143/73 nebol zapísaný do pozemkovej knihy,
resp. neskôr katastra nehnuteľností a že sa následne snažil opraviť tento zápis tým, že si nechal podiel
1/6 na predmetných pozemkoch osvedčiť prostredníctvom osvedčenia o držbe N 100/94, NZ 235/94 zo
dňa 15.06.1994, osvojac si tvrdenia žalobcov, že dôvodom neosvedčenia aj ďalšieho podielu vo výška
1/6 vyplývajúceho z Kúpnej zmluvy

N 143/73 bola nemožnosť získania kladného stanoviska obce C. B. aj
kspoluvlastníckemupodieluzapísanéhovpozemkovejknihepodB6namenoD.H.I.D.,pričomzískanie
takéhoto stanoviska bolo v tom čase podmienkou pre vydanie osvedčenia o vydržaní. Mal za to, že
bolo potrebné prihliadnuť aj na vtedajšie právne povedomie bežných ľudí, ktorí považovali hoc aj ústne
stanoviskoštátnehoorgánu,resp.vtomtoprípadeorgánuúzemnejsamosprávy,zanemennéakonečné.

2.7. K obrane žalovaného, že k vydržaniu podielu 1/6 zapísaného na meno D. H., I. D., právnymi
predchodcami žalobcov nedošlo, nakoľko toto vydržanie nebolo zapísané do pozemkovej knihy, súd
prvej inštancie uzavrel, že vydržanie vlastníckeho práva je právnou skutočnosťou, ktorá nastáva
objektívne uplynutím času za splnenia predpísaných podmienok. Zápis vydržaného vlastníckeho práva
do evidencie má tak len deklaratórny charakter.

2.8. K poukazu žalovaného na nepomer výmery Kúpnou zmluvou N 143/73 prevádzaných
spoluvlastníckych podielov k výmere súčasných žalovaných spoluvlastníckych podielov, súd prvej
inštancie uviedol, že výmera uvádzaná v pozemkovej knihe nebola záväzným údajom, pričom výmery
uvádzané v pozemkovej knihe len výnimočne korešpondujú s realitou, a nie je zriedkavý ani taký
nepomer, na aký poukazoval žalovaný.

2.9. Ako nedôvodnú však súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu v rozsahu spoluvlastníckych podielov na
pozemkoch evidovaných na LV č. XXXX na základe notárskej zápisnice N 40/2014, NZ 18493/2014 o
vydržaní vlastníckeho práva spoluvlastníckych podielov členov Združenia urbáru obce Oravská Polhora
zo dňa 16.05.2014 (ďalej len „Notárska zápisnica N 40/2014“), majúc za to, že žalobcovia neuvádzali
žiadne relevantné tvrdenia, ktoré by tento nadobúdací titul žalovaného spochybňovali. Účelom Notárskej

zápisnice N 40/2014 bolo zapísanie vlastníckych práv jednotlivých podielnikov Združenia urbáru Obce
OravskáPolhoradokatastranehnuteľnostístým,žezobsahuNotárskejzápisniceN40/2014vyplýva,že
svoje vlastnícke právo, ako aj výšku svojho podielu si uplatnil A. B. XXXX, ako aj žalovaný. Zo spôsobu,akým bol súpis podielnikov a ich podielov vykonávaný, je zrejmé, že všetci podielnici mali možnosť
opakovane sa vyjadriť
k skutočnostiam, ktoré boli neskôr premietnuté do Notárskej zápisnice N 40/2014, a museli si byť aj

vedomí dôsledkov svojho konania, najmä toho, že prihlásením sa k určitému podielu, konkludentne
vyjadrujú aj názor, že žiadny ďalší podiel im nepatrí. Keďže A. B. XXXX výšku svojho podielu už v
minulosti deklaroval a keby mu aj patrilo viac ako to, k čomu sa prihlásil, tak v dôsledku vykonania
súpisu podielnikov a výšky ich podielov a jej následného zahrnutia do Notárskej zápisnice N 40/2014
došlo k tomu, že A. B. XXXX sa takéhoto podielu vzdal. Preto súd žalobu vo vzťahu k žalovaným

spoluvlastníckym podielom na pozemkoch z LV č. XXXX zamietol.
2.10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“) v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní a priznal
úspešným žalobcom náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 72 %, keď
žalobcovia si žalobou uplatnili nárok vo vzťahu k celkovo 102 spoluvlastníckym podielom a úspešní boli
vo vzťahu k 88 z nich, čo predstavuje ich úspech v rozsahu 86 %. Úspech žalovaného v rozsahu 14

spoluvlastníckych podielov predstavuje jeho procesný úspech v rozsahu 14 %. Čistý úspech žalobcov
potom činí 72 %.
3. V zákonnej lehote podal žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie, a to v rozsahu výrokov I. a III., odvolanie z dôvodov vymedzených
v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

3.1. Za „inú vadu konania“ žalovaný považoval to, že súd porovnával okolnosti tvrdené žalovaným
v roku 2005 a okolnosti vyslovené žalovaným na pojednávaní dňa 12.12.2023 mimo dôkazného
prostriedku - výsluchu strany (žalovaného), kedy mu súd kládol otázky. Vyhľadávanie rozdielov súdom
v skutočnostiach tvrdených žalovaným pred viac ako 18 rokmi pri osvedčovaní držby a skutočnostiach,

ktoré uviedol žalovaný na pojednávaní v roku 2024 mimo výsluchu podľa OSP, považoval žalovaný
za neprijateľné, najmä ak súd z týchto okolnosti vyvodil, že žalovaný mal údajne uvádzať vedome
nepravdivé skutočnosti na účely osvedčenia vydržania a údajne nemal nikdy nadobudnúť vlastnícke
právo. Súd tak odpovedal na otázku, ktorá nebola predmetom riadneho dokazovania a nebola ani
náležité skúmaná tak, aby o nej mohlo byť rozhodnuté. Podľa žalovaného si tak súd prvej inštancie

vopred
na základe krátkeho vyjadrenia žalovaného „vytvoril dôkaz“ o tom, že žalovaný nie je vlastníkom
sporných nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX pre k. ú.: C. B..
Následne súd už náležité neskúmal údajné vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, pretože
si vopred vytvoril názor o neexistencii vlastníckeho práva žalovaného a týmto odôvodnil aj rozsudok.

Podľa názoru žalovaného, „vypočutie“ žalovaného mimo výsluchu strán podľa CSP je neprijateľné a ide
o vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä ak súd výsledok sporu
a konanie založil od počiatku na tom, že žalovaný nie je vlastníkom a následne iniciatívne vyhľadával
domnelé a nepreukázané vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov.

3.2. Pokiaľ ide o „nesprávne skutkové zistenia“ a „nesprávne právne posúdenie veci“, žalovaný namietal,
že rozsudok je založený na domnienkach súdu bez opory v dokazovaní a aktuálnych aj neúčinných
všeobecne záväzných právnych predpisoch. Podľa napádaného rozsudku „identifikácia pôvodného
pozemnoknižného stavu do súčasného stavu registra E nebola medzi stranami sporná, súd preto z nej
aj vychádzal.“ Žalovaný však v konaní opakovane namietal, že žalobcovia neidentifikovali parcely, ku

ktorým tvrdia vlastnícke právo. Podľa žalovaného nie je na preukázanie identifikácie parciel postačujúce
len odkázať na poznámku s číslom protokolu 51, aj keď je táto uvedená na liste vlastníctva. Opätovne
poukázal na to, že predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 30.07.1973 mal byť prevod približne 0,7 ha
(7.000 m2) poľnohospodárskej pôdy, pričom spoluvlastnícky podiel žalovaného na nehnuteľnostiach
predstavuje v prepočte 8.639,12 m2. Ak by boli podiely A. B. (právneho predchodcu žalobcov) a

žalovaného rovnaké o veľkosti 8.639,12 m2, tieto by výmerou dosahovali 17.278,24 m2 (t. j. 1,7278
ha), čo viac ako dvojnásobne presahuje výmeru zamýšľanú v zmluve. Tento rozdiel vo výmerách
jasne preukazuje, že identifikácia parciel, ku ktorým žalobcovia tvrdia vlastnícke právo, nebola riadne
vykonaná tak, aby na nej mohlo byť založené súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva. Podľa
žalovaného,onniejepovinnýztvrdenížalobcovzisťovaťavykladať,prečoanazákladečohožalobcovia

tvrdia vlastnícke právo práve k parcelám označeným v petite žaloby. Pri tak značnom rozdiele vo
výmerách nemožno hovoriť, že ide o bežnú alebo nepatrnú odchýlku, pretože ide o viac ako 10.000 m2.
Nebolo preukázané, že parcely špecifikované v rozsudku mali byť prevádzanév rámci zmluvy. O nedostatočnej identifikácii jednotlivých parciel svedčí podľa žalovaného aj to, že podľa
zmluvy malo ísť o prevod pozemkov pod rodinným domom, ktorý vlastnil A. B. a A. B., žalovaný však
nevlastní žiadny podiel na pozemkoch pod týmto rodinným domom. Všetky uvedené okolnosti naštrbujú

tvrdenia žalobcov a závery súdu prvej inštancie natoľko, že súd prvej inštancie nemohol bez ďalšieho
prekonať zásadu hodnovernosti katastra nehnuteľností, resp. tvrdenia žalobcov neboli konzistentne
postačujúce na to, aby bol prekonaná prezumpcia správnosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností
v prospech žalovaného. Záver súdu, že „Z úradnej činnosti súdu je známa skutočnosť, že výmery
uvádzané v pozemkovej knihe len výnimočne korešpondujú s realitou, a nie je zriedkavý ani taký

nepomer na aký poukazuje žalovaný.", považuje žalovaný za mimoriadne arbitrárny, pretože vôbec
nie sú zrejmé žiadne ďalšie iné prípady, z ktorých mal súd prvej inštancie vychádzať. Žalovaný
netvrdí, že výmery parciel z pozemkovej knihy musia byť totožné s aktuálnym stavom výmer v katastri
nehnuteľností,považujevšakzaneprijateľnébezďalšiehoprezumovať,ževiacako10.000m2jebežnou
odchýlkou. V tomto prípade nejde
o rozdiely, ktoré by sa dali považovať za akceptovateľné vzhľadom na nepresnosti vtedajších meraní.

Citovaný záver súdu považuje za neakceptovateľný a nezakladajúci sa na skutočnom stave, čím súd na
účely odôvodnenia rozsudku „odbil“ podstatnú argumentáciou žalovaného bez riadneho odôvodnenia
a vysporiadania sa s touto argumentáciou. Argumentácia žalobcov a nadväzujúce odôvodnenie súdu
majú podľa žalovaného potom vážne skutkové nedostatky, pre ktoré malo byť rozhodnuté o zamietnutí
žaloby v celom rozsahu pre neunesenie dôkazného bremena žalobcami. O nedostatočnej identifikácii

jednotlivých parciel má svedčiť aj to, že žalobcovia si bez akéhokoľvek hoci aj domnelého právneho
titulu žalobou uplatňovali vlastnícke právo aj k parcelám na LV č. XXXX v k. ú.: C. B.. Žalovaný namietal
nesprávne skutkové závery a nesprávne právne posúdenie aj vo vzťahu k bodu 18, v ktorom súd popísal,
ako sa podiel D. H. I. D. (sporný podiel) mal údajne stať vlastníctvom A. B. a A. B. (právnych predchodcov
žalobcov). Namietal, že pozemková kniha neobsahuje žiadnu informáciu o tom, že by sa sporný podiel

skôr vedený na D. H. I. D. mal prevádzať na H. J. a následne na A. K..
3.3. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vychádzal primárne z dvoch kúpnych zmlúv, a to
kúpnej zmluvy zo dňa 01.04.1925 a kúpnej zmluvy N 143/73 zo dňa 30.07.1973. Súd na odôvodnenie
vlastnéhoprávnehozáverunepoužilvôbecpozemkovúknihuakoverejnýregister,doktoréhosavpisoval
vznik alebo zánik vecného práva (podľa intabulačného princípu), ale použil tvrdenia zmluvných strán

týchto zmlúv na odôvodnenie údajných prevodov. Zdôraznil, že okrem intabulačného princípu platil aj
princíp verejnosti, ktorý sa delil na formálny a materiálny. Formálna verejnosť znamenala, že pozemková
kniha a jej príslušenstvá sú prístupné každému, pričom materiálna verejnosť znamenala, že stav
zachytený v pozemkovej knihe je dôveryhodný. Zmluva medzi H. J. a A. K. bola uzatvorená 01.04.1925.
H. J. mala previesť na A. K. podiel, ktorý bol napísaný na jej meno v pozemkovej knihe a podiel, ktorý

bol vedený na D. H. I. D., a teda spolu mal byť prevedený podiel
o veľkosti 2/6. Spis vo veci obsahuje pozemno-knižnú vložku, podľa ktorej „Došlo 16. apríla 1925, č. 564
Kúpna cena 3000 Kč. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 1. aprilä 1925. vteluje sa právo vlastníka k podielu
H. J. I. H., B13 titulom kúpy pre: K. A. I. L. na jednu šestinu,-". Súd konštatoval, že „Uvedený prevod
podielu zapísaného pod B6 sa však následne neprejavil zápisom v pozemkovej knihe.“, pričom z tohto

konštatovania pre súd nevyplynuli ďalšie právne závery. Žalovaný tu doplnil, že podiel vedený na D. H. I.
D. nikdy neprešiel intabuláciou (vkladom) do pozemkovej knihy a podľa vtedajšej platnej právnej úpravy
nemohla A. K. platne tento podiel nadobudnúť. Na A. K. bol vkladom prevedený len podiel o veľkosti 1/6
skôr vedený na meno H. J. tak ako bolo citované z pozemno-knižnej vložky vyššie. Účinnosťou zákona
č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) sa narušila konštitutívnosť pozemkových kníh tým, že obsahuje

požiadavku, podľa ktorej vlastnícke právo nevzniká zápisom do pozemkovej knihy. Do 01.01.1951 musel
prebehnúť vklad do pozemkovej knihy. Podiel vedený na meno D. H. I. D. nikdy neprešiel vkladom
vlastníckeho práva v prospech A. K.. O vklade do pozemkovej knihy rozhodoval vtedajší Okresný súd
v Námestove. Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívne účinky od čias Uhorska až do roku 1951.
V prípade požadovaného vkladu vlastníckeho práva k podielu D. H. I. D. v prospech A. K. nedošlo k

povoleniu vkladu, keďže H. J. tento podiel nikdy nevlastnila, a preto ho nemohla ani previesť. A. K. aj
H. J. vedeli, že na prevod spoluvlastníckeho podielu je potrebné povolenie vkladu do pozemkovej knihy
(pozn. pretože v časti k nemu došlo na návrh zmluvných strán), ktorá bola vždy verejná, a preto nemožno
tvrdiť, že by A. K. a H. J. nevedeli, že A. K. sa nestala vlastníčkou podielu vedeného na meno D. H.
I. D.. Podľa súdu má mať na posúdenie veci vplyv aj to, že sa H. J. považovala za vlastníčku podielu

vedeného na meno D. H., I. D. a že A. K. za tieto podiely predávajúcej údajne aj zaplatila. Na tomto
mieste opäť žalovaný pripomenul, že sa vlastníčkou stať nemohla, pretože nikdy nedošlo k vkladu -
k zmene vlastníka v pozemkovej knihe v dobe, keď to bolo nevyhnutné na prevod vlastníckeho práva.
Otázka zaplatenia kúpnej ceny, a teda či bola zaplatená alebo nebola zaplatená, resp. či sa zmluvnéstrany po nepovolení vkladu nejako dodatočne vysporiadali, je podľa žalovaného pre vec irelevantná,
nakoľko od zaplatenia kúpnej ceny nemožno odvodzovať ani dobromyseľnosť vo vzťahu k vydržaniu,
keďže pravidlá prevodu vlastníckeho práva boli v dobe uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 01.04.1925

desiatky rokov zaužívané a všeobecne známe a zmluvné strany ich celkom zrejme poznali vzhľadom na
citovaný zápis v pozemkovej knihe. Žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že na jednej strane nevenuje
pozornosť vyššie popísaným zápisom v pozemkovej knihe, avšak k iniciatívnemu preukázaniu údajnej
dobromyseľnosti A. K. a G. K. slúži pozemková kniha ako spoľahlivý dôkaz. Rozsudok je tak založený na
domnienkach, a nie na skutkovom a právnom stave veci. Podľa žalovaného už A. K. a následne aj G. K.

nemohli byť dobromyseľní, pretože obaja vedeli, že H. J. neprináleží zápis v pozemkovej knihe v dobe,
keď sa na zmenu vlastníckeho práva vyžadovalo konanie o vklade do pozemkovej knihy. Tiež namietal
zmätočnosť odôvodnenia, keď súd najskôr tvrdí účinky prevodu spoluvlastníckeho podielu D. H. I. D.
na A. K. a ďalej zmätočne uvádza, že dedič G. K. mal spoluvlastnícky podiel D. H. I. D. nadobudnúť
vydržaním. Okolnosti údajného vydržania podielu D. H. I. D. G. K., súd určil len z jediného vyhlásenia
G. K. v kúpnej zmluve, ktorý tvrdí, že tento podiel vydržal podľa starého občianskeho zákonníka, pričom

v tomto ide o nesprávny a zmätočný záver súdu, ktorý takto mimo argumentáciu sporových strán
odôvodňuje svoj právny záver.

3.4. Ďalej žalovaný dôvodil, že G. K. nadobudol podiel na sporných pozemkoch
o veľkosti 1/6 titulom dedenia po poručiteľke (manželke) A. K. v roku 1926, a teda 1 rok potom, ako A.

K. podiel o veľkosti 1/6 na sporných pozemkoch kúpila od H. J. podľa kúpnej zmluvy zo dňa 01.04.1925.
Tieto skutkové okolnosti vyplývajú z pozemkovoknižnej vložky, ktorá je súčasťou spisu. G. K. sa narodil
XX.XX.XXXX a počas jeho života do roku 1951 sa pri prevode vlastníckeho práva uplatňoval intabulačný
princíp. Účinky prevodu vlastníckeho práva boli vždy viazané na vklad do pozemkovej knihy. Ak by sa aj
G. K. ujal držby podielu vedeného na meno D. H. I. D., nikdy nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu

tento podiel patrí. Podiel o veľkosti 1/6 vedený na meno D. H. I. D. nikdy neprešiel vkladom. A. K. aj jej
manžel G. K. vedeli, že k vkladu vlastníckeho práva v roku 1925 nedošlo, a teda ani k účinkom prevodu
vlastníckeho práva. G. K. o rok neskôr v roku 1926 v dedičskom konaní zdedil spoluvlastnícky podiel
o veľkosti 1/6 (nie 2/6), a teda musel vedieť, že podiel o veľkosti 1/6 vedený na meno D. H. I. D.
neprešiel vkladom a jeho právna predchodkyňa (A. K.) tento nikdy nenadobudla do vlastníctva. G. K.

podľa uvedených okolností sa nikdy nemohol stať dobromyseľným držiteľom podielu vedeného na meno
D. H. I. D., a teda ani vlastníkom titulom vydržania. G. K. v zmluve zo dňa 30.07.1973 sám ponúkol
dve alternatívy toho, ako mal údajne nadobudnúť vlastnícke právo k podielu D. H. I. D., čo svedčí o
jeho vedomosti o účinkoch prevodu vlastníckeho práva vkladom. G. K. sa nemohol nikdy považovať za
dobromyseľného držiteľa a kúpnou zmluvou zo dňa 30.07.1973 sa pokúšal previesť viac práv než sám

mal. Závery súdu o dobromyseľnosti G. K. sa nezakladajú na pravde ani na vykonanom dokazovaní. V
tomto ide o domnienky súdu, ktorý rovnako bez opory
v dokazovaní dospel k absolútne nezmyselnému skutkovému záveru o vydržacej dobe 32 rokov. K
záveru súdu, že „v súlade s § 145 Stredného občianskeho zákonníka boli A. K. ako aj G. K. oprávnenými
držiteľmi spoluvlastníckeho podielu zapísaného pod B6 na meno D. H. I. D.“, žalovaný uviedol, že

výlučne držba podielu, ktorý bol skôr vedený na H. J. nebola sporná. Od začiatku konania však bolo
sporné vlastnícke právo G. K. k podielu skôr vedenému na meno D. H. I. D.. Zopakoval, že všetky
okolnosti svedčia o tom, že G. K. chcel zmluvou zo dňa 30.07.1973 previesť na právnych predchodcov
žalobcov viac práv než sám mal.

3.5. Žalovaný ďalej s poukazom na rozhodnutia NS ČR z 18.10.2005, sp. zn. 22 807/2005: „Ak sa
držiteľ chopil držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym
notárstvom v čase, keď zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť s prihliadnutím na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti", a NS ČR z 10.10.2002, sp. zn. 22 Cdo
490/2001: „Právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia

Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujíma držby, nie je ospravedlniteľný“ vyjadril
názor, že ak sa A. K. a G. K. ujali držby v čase, kedy sa na prevod vlastníckeho práva vyžadoval vklad
do pozemkovej knihy, nemohli byť dobromyseľní v tom, že im podiel vedený na meno D. H. I. D. patrí,
ich tvrdená držba bola neoprávnená. K rovnakým záverom ako Najvyšší súd ČR dospel aj Najvyšší súd
SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 4Cdo/506/2015

zo dňa 26.01.2016 konštatoval, že: „Pokiaľ v preskúmavanej veci sa poručitelia ujali v roku 1972 držby
pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon
takúto registráciu vyžadoval, nemohli byt so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich
vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení.“.3.6. Žalovaný nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že zmluva zo dňa 30.07.1973 bola riadne
registrovaná štátnym notárstvom (a teda právni predchodcovia žalobcov sa mali údajne ujať držby a byť

dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti patria). Súd dospel k záveru o registrácii zmluvy len na základe
nečitateľného odtlačku pečate. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve účinného
v čase podpisu zmluvy zo dňa 30.07.1973 malo
o registrácii kúpnej zmluvy prebehnúť konanie. V prípade, že by došlo k registrácii zmluvy štátne
notárstvo by na prvopise zmluvy vyznačilo rozhodnutie o registrácii zmluvy, ďalej dátum právneho účinku

registrácie. Zároveň mal byť prvopis vrátený ohlasovateľovi a odpis zmluvy s vyznačením jej registrácie
mal byť zaslaný príslušnému orgánu Ústrednej správy geodézie a kartografie v okrese. Kúpna zmluva
zo dňa 30.07.1973 nebola zaslaná ohlasovateľovi ani Ústrednej správe geodézie a kartografie v okrese.
O registrácii zmluvy sa viedlo konanie a toto malo skončiť odmietnutím registrácie podľa § 64 zákona č.
95/1963 Zb. o štátnom notárstve, pretože sa G. K. pokúšal previesť na právnych predchodcov žalobcov
viac práv než mal. Skutkový zaver súdu o registrácii zmluvy zo dňa 30.07.1973 štátnym notárstvom je

nesprávny a ničím nepreukázaný. Právni predchodcovia žalobcov nikdy nenadobudli spoluvlastnícke
podiely na pozemkoch na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.07.1973, pretože táto nebola registrovaná
štátnym notárstvom. Keby aj kúpna zmluva zo dňa 30.07.1973 bola registrovaná štátnym notárstvom,
tátobybolaminimálnevčastiprevodupodieluvedenéhonamenoD.H.I.D.neplatná,pretožeG.K.tento
spoluvlastnícky podiel nikdy nevlastnil. Právni predchodcovia žalobcov a G. K. vedeli, že G. K. podiel

na meno D. H. I. D. nikdy nevlastnil (aj z verejnej pozemkovej knihy, podľa ktorej bola kúpna zmluva
vypracovaná), a preto nemohli byť ani dobromyseľní v tom, že im má tento spoluvlastnícky podiel patriť.

3.7. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu ohľadne „vtedajšieho právneho povedomia“ v roku
1994, ktoré malo byť tak nedostatočné, že tým možno ospravedlniť konanie, resp. nekonanie právnych

predchodcov žalobcov v zrejmom rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z dôkazov. V tejto
súvislosti uviedol, že na listoch vlastníctva
k nehnuteľnostiam je okrem žalovaného vedený aj A. B. (právny predchodca žalobcov), ktorý je
vlastníkom spoluvlastníckeho podielu v rovnakej veľkosti ako žalovaný s výnimkou LV č. XXXX. A. B.
tieto nehnuteľnosti nadobudol na základe osvedčenia o držbe č.

N 100/94, NZ 235/94 zo dňa 15.06.1994, v rámci ktorého osvedčil držbu sporných nehnuteľností v 10/60-
nách, ktoré „s neb. manž. A. I. M. v roku 1973 odkúpil od pozkn. vlastníka“, čím sám vyvrátil, že by
mal nadobudnúť spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, ktorý vlastní žalovaný, kúpnou zmluvou zo
dňa 30.07.1973 a zároveň je zrejmé, že sa A. B. pri osvedčovaní držby nedomáhal spoluvlastníckeho
podielu žalovaného. V prípade, že by G. K. platne previedol na A. B. a A. B. spoluvlastnícky podiel o

veľkosti 2/6, A. B. by nepochybne tvrdil a osvedčoval aj držbu podielu, ktorý je vo vlastníctve žalovaného,
pričom v čase osvedčovania držby A. B. nebol na liste vlastníctva vedený žalovaný. Žalovaný osvedčil
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním až o 11 rokov neskôr než A. B.. Skutočnosť, že A. B. ešte v
roku1994osvedčildržbunehnuteľnostívpodiele1/6svedčípodľažalovanéhoajotom,žeA.B.vedel,že
nedošlo k platnému prevodu spoluvlastníckych podielov na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.07.1973,

a teda nemohol tvrdiť svoje domnelé vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu žalovaného na účel
vydržania. A. B. tak sám deklaroval, že sa s manželkou nikdy nestali vlastníkmi nehnuteľností o veľkosti
podielu 2/6 vzhľadom k celku, a preto nemohli byť ani nikdy oprávnenými držiteľmi sporného podielu.
Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie s touto argumentáciou vysporiadal nedostatočne tak, že nemá
dôvod spochybňovať tvrdenia žalobcov o tom, že obec C. B. nechcela právnym predchodcom vydať

kladné stanovisko obce C. B. aj
k spoluvlastníckemu podielu vedenému na meno D. H. I. D.. V tomto však išlo o sporné a ničím
nepreukázané tvrdenie žalobcov, ktorí toto tvrdenie vykonštruovali za účelom odôvodnenia toho, prečo
sa ich právny predchodca údajne nedomáhal spoluvlastníckeho podielu vedeného na meno D. H. I. D..
Nesporné okolnosti týkajúce sa vydržania spoluvlastníckeho podielu A. B. (právnym predchodcom) ako

aj neuplatnenie si domnelého vlastníckeho právu po dobu 27 rokov (od roku 1994), nemožno podľa
žalovaného odbiť záverom súdu o nedostatočnom právnom povedomí. Právni predchodcovia žalobcov
sa zrejme necítili byť vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu po D. H., I. D., keď si nikdy svoje domnelé
práva k podielu neuplatnili a vlastnícke právo je sporné až po smrti A. B. (právneho predchodcu), a teda
takmer 27 rokoch od vydržania nehnuteľnosti A. B.. Ak by aj právni predchodcovia sporné nehnuteľnosti

držali, tak by išlo podľa žalovaného len o neoprávnenú držbu pre zrejmú neúčinnosť a neplatnosť
kúpnej zmluvy zo dňa 30.07.1973 a zároveň nešlo o držbu v dobrej viere, nakoľko títo vedeli, že im
nehnuteľnosti nepatria, čo bola aj verejne dostupná informácia, ktorú právni predchodcovia rešpektovali.
Právni predchodcovia žalobcov sa potom podľa žalovaného nikdy nestali vlastníkmi podielu vedenéhona meno D. H. I. D. a k tomuto podielu sa ani nikdy nehlásili. Podľa žalovaného potom súd prvej inštancie
vo veci dospel teda k nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä čo do otázky splnenia podmienok
vydržania a na základe nesprávnych skutkových zistení dospel k nesprávnym právnym záverom o tom,

že G. K. bol vlastníkom sporných pozemkov v rozsahu podielu vedeného na meno D. H. I. D., že tento
platne previedol na právnych predchodcov žalobcov a že títo mali podiel na meno D. H. I. D. aj vydržať.

3.8. Napokon žalovaný namietal aj nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia v kvalite porušenia
jeho práva na spravodlivý proces, majúc za to, že súd konštatoval množstvo všeobecných formulácii,

domnienok a teórií najmä vo vzťahu k skutkovým zisteniam bez toho, aby jeho závery mali akúkoľvek
oporu vo vykonanom dokazovania skutkovom stave veci. Odôvodnenie rozsudku ako celku je v
celom rozsahu nepresvedčivé a zmätočné, keď súd s ohľadom na vykonané dokazovanie dospieva k
protichodným záverom. Súd podstatnú argumentáciu žalovaného „odbil“ domnienkami a teóriami bez
toho, aby sa
s ňou náležité vysporiadal. Súd sa v rámci odôvodnenia rozsudku vôbec nevysporiadal

s podstatnou námietkou žalovaného týkajúcou sa právnych otázok pred účinnosťou Občianskeho
zákonníka v roku 1951, a to najmä k okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa 01.04.1925.
Z uvedených dôvodov navrhol žalovaný rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného, majúc za to, že žalovaný sa

pokúša spochybňovať zásadný dôkaz, ktorý vyplynul z jeho úplne nepresvedčivej výpovede o spôsobe
nadobúdanie sporných nehnuteľnosti a dôvodí, že toto krátke vyjadrenie žalovaného mimo výsluch strán
má byť ako dôkaz neprípustné podľa CSP. Žalovaný pritom v žiadnej zo svojich reakcií toto svoje
prvotné vyjadrenie k spôsobu nadobudnutia sporných pozemkov doteraz nespochybnil, nepoprel a ani
inak nedoplnil, aby sa mohlo stať presvedčivým. Nejde potom o dôkaz, ktorý by bol umelo vytvorený

súdom, ako to tvrdí žalovaný, ale absencia nadobúdacieho titulu k sporným pozemkom na jeho strane
a strane jeho matky B. D. vyplynula aj zo samotného obsahu notárskej zápisnice N 77/2005. Na základe
uvedeného je podľa žalobcov úplne správny záver súdu prvej inštancie o nemožnosti získania sporných
nehnuteľnosti zo strany B. D..

4.1. Pokiaľ žalovaný o vzťahu k tvrdeným nesprávnym skutkovým zisteniam dôvodil (že napadnutý
rozsudok je založený na domnienkach bez opory v dokazovaní a poukazoval na predmet zmluvy zo dňa
30.07.1973arozdielnosťvýmeryjednotlivýchpozemkov),žalobcoviadalidopozornosti,žeonivsúdnom
konaní vyvrátili tvrdenia žalovaného, že kúpna zmluva N 143/73 nebola registrovaná pred vtedajším
štátnym notárstvom v Dolnom Kubíne. Týmto preukázali, že ich rodičia sa poctivo dostali k sporným

pozemkom a to pri splnení všetkých zákonných podmienok vzťahujúcich sa na prevod.

4.2. Podľa žalobcov sa súd prvej inštancie v bode 18. a 19. odôvodnenia rozsudku presvedčivým
spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného vo vzťahu
k veľkosti spoluvlastníckych podielov v prot. č. 51 k.ú. C. B. a možnosti H. J. prevádzať podiel pod B13

evidovaný v pozemkovej knihe ako aj podiel evidovaný pod B6 a to v kontexte textu kúpnej zmluvy z
01.04.1925, na nadobúdateľku A. K., I. L. s tým, že aj oprávnenosť následných prevodov predmetných
pozemkov až po kúpnu zmluvu z 30.07.1973 na právnych predchodcov žalobcov boli presvedčivo
dôkazmi preukázané a správne súdom prvej inštancie odôvodnené. Akékoľvek zmienky odvolateľa
o nedostatkoch zápisov v pozemkovej knihe pri protokole č. 51 k.ú. C. B., ktoré mali spochybňovať

skutočné výšky podielov jednotlivých spoluvlastníkov, nie sú podľa žalobcov dôvodné, nakoľko sa v
dokazovaní a odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie presvedčivo s touto skutočnosťou vysporiadal,
a to až po získanie uvedených podielov z B13, B6 G. K. a ich následným prevodom na právnych
predchodcov žalobcov podľa kúpnej zmluvy N 143/73. Skutočnosť, že tak G. K. ako aj následne právni
predchodcovia žalobcov boli dobromyseľní, vyplýva zo všetkých pripojených listín tvoriacich obsah tohto

súdneho spisu a chopenia sa držby týchto pozemkov. Zmienky odvolateľa o nedostatku vkladu zápisov
vlastníctva do pozemkovej knihy pri prot. č. 51 a s tým súvisiacu absenciu dobromyseľnosti na strane
účastníkov prevodov dotknutých pozemkov, vyvracia už samotná skutočnosť, že za tieto pozemky
v rozsahu 20/60 úč. pri ich prevode kupujúci vždy riadne zaplatili kúpnu cenu a tieto pozemky aj reálne
obhospodarovali a platili z nich dane a plnili dodávkové povinnosti ako to vyplýva napr. z Dotazníka a

čestného prehlásenia ku KZ N 143/73. Pokiaľ sa žalovaný zmieňuje o potrebe prihliadať na judikatúru,
napr. rozhodnutie NS ČR z 18.10.2005, sp. zn. 22 807/2005, či NS ČR z 10.10.2002, sp. zn. 22Cdo
490/2001, tak tieto rozhodnutia nemožno na tento súdený prípad uplatniť. Ani vytýkaný nedostatok
týkajúcisaidentifikácieparcielniejedôvodný,nakoľkopripojenézrovnávaciezostavenieriadnedefinuje,že riešené pozemky majú pôvod z pkn. prot. č. 51 obec a k.ú. C. B., čo napokon potvrdzujú aj zápisy
na jednotlivých listoch vlastníctva.

4.3. Ďalšia námietka odvolateľa smerujúca k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces taktiež
podľa presvedčenia žalobcov neobstojí, nakoľko súd sa v rozsudku podrobne vysporiadal so všetkými
relevantnými námietkami žalovaného a vychádzal zo spoľahlivého zisteného skutkového stavu veci.

5. V odvolacej duplike žalovaný zotrval na podanom odvolaní, zopakujúc kľúčové argumenty, o ktoré

svoje odvolanie opieral. Predovšetkým, že vlastnícke právo žalovaného vyplýva z katastra nehnuteľnosti
a toto nadobudol zákonným spôsobom. Bolo na žalobcoch, aby preukázali vlastnícke právo ich právnych
predchodcov, avšak dôkazné bremeno neuniesli. Rozsudok bol okrem iného založený aj na vyjadrení
žalovaného mimo dôkazného prostriedku - výsluchu strany podľa § 187 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.
z, ktoré vyjadrenie je nezákonne vykonaným dôkazom v rozpore s citovanými ustanoveniami OSP a
princípom kontradiktórnosti sporového konania, pretože výsluch strany ako dôkazný prostriedok sa

na pojednávaniach vo veci neuskutočnil. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú v priamom
rozpore s listinnými dôkazmi vykonanými v predmetnej veci, a to najmä s evidenciou vlastníckeho
práva v pozemkovej knihe. Odôvodnenie odvolacích dôvodov zásadne podľa žalovaného vyvracia
skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, keď súd nereagoval na právne relevantnú argumentáciu
žalovaného. Mal za to, že rozsudok založený na domnienkach a možných alternatívach skutkového

stavu bez opory v dokazovaní nemôže obstáť. V konaní nebolo preukázané vlastnícke právo právnych
predchodcov žalobcov a domnelá kontinuita údajných prevodov a prechodov vlastníckeho práva je
vyvrátená listinnými dôkazmi vo veci tak, ako to popísal v odvolaní. Judikatúra citovaná v odvolaní
žalovaného celkom jasne potvrdzuje, že A. K., G. K. ani právni predchodcovia žalobcov nemohli byť
dobromyseľní v tom, že im sporné nehnuteľnosti patria. Právny predchodca žalobcov A. B. v roku

1994 osvedčil držbu sporných nehnuteľností, čím sám vyvrátil, že by bol dobromyseľný a že by mal
nadobudnúť spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, ktorý vlastní žalovaný kúpnou zmluvou zo dňa
30.07.1973. A. B. svojím konaním sám potvrdil, že sa necíti byť vlastníkom spoluvlastníckeho podielu
žalovaného, a preto nemohol ani nikdy byť oprávneným držiteľom sporných nehnuteľností.
6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie voči výrokom I.
a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala subjektívne legitimovaná strana (§ 359 CSP), t. j. žalovaný,
nakoľko súd prvej inštancie týmto výrokom žalobe v časti vyhovel (výrok I. odvolaním napadnutého
rozsudku) a výrokom o nároku na náhradu trov konania priznal žalobcom voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 72 % (výrok III. napadnutého rozsudku), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2, § 357 písm. m)
CSP] v rozsahu danom
§379CSP,viazanýodvolacímidôvodmivzmysle§380CSPabeznariadeniaodvolaciehopojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP vo výroku I., ako aj v závislom výroku III. o práve na náhradu trov konania ako

vecne správny potvrdil. Vo výroku II., odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok súdu prvej inštancie
nedotknutý.
8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a zásadne
sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie

o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť

odvolacím dôvodom v zmysle ust.
§ 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil.
Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.10. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného
formulované v podanom opravnom prostriedku, s prihliadnutím na to, že
v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).

11. Východiskovo odvolací súd v kontexte so žalovaným namietaným odvolacím dôvodom podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b) a f) CSP zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie
Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného
súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/1997 a II. ÚS 251/2003). Skutočnosť, že sa žalovaný s
vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými závermi nestotožnil, nemôže
teda založiť záver o naplnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) alebo f). Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom žalobou uplatnenom nároku súd prvej

inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov a dôkazov žalovaný
nárok žalobcom priznal a v akom rozsahu žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Súd prvej inštancie svoj právny názor riadne odôvodnil, pričom tu treba mať na zreteli, že

iba samotná skutočnosť, že odvolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasí a nestotožňuje sa
s nimi, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola procesná
strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, či rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (k tomu pozri napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS
50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tomto smere odvolací súd dodáva, že odvolacia
argumentácia žalovaného je z veľkej časti len zopakovaním jeho argumentácie z prvoinštančného
konania a kritikou toho, ako súd pristupoval k riešeniu sporu medzi stranami, keď je zrejmé, že žalovaný

ňou vyjadruje nespokojnosť a nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a na to nadväzujúcim
právnym posúdením veci a domáha sa akceptovania jeho právneho názoru, čo samotné na založenie
prípustnosti odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), resp. aj f) CSP postačujúcim nie je. Táto
odvolacia námietka a argumentácia k nej sa vzťahujúca nebola uplatnená dôvodne.

12. Pokiaľ žalovaný namietal „inú vadu konania“ [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], ktorá mala spočívať
v tom, že súd vychádzal z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní „mimo výsluchu sporovej strany“ ako
dôkazného prostriedku, ani s touto argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil. Vyjadrenie žalovaného
na pojednávaní zo dňa 12.12.2023 (č.l. 334 spisu) bolo uskutočnené na otázky súdu za účelom
doplnenia/ozrejmenia skutočností, od ktorých žalovaný odvodzoval svoje vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam. Išlo teda o skutkové tvrdenia, o ktoré (okrem iných avšak v základe) žalovaný opieral
svoju procesnú obranu v spore, ktorá by obsahovo vylučovala dôvodnosť podanej žaloby. Na tomto
mieste odvolací súd pozornosť žalovaného upriamuje na ust. § 150 ods. 1 a 2 CSP, v zmysle ktorého
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať

o ďalšie skutkové tvrdenia. Zároveň platí, že ak strana popiera skutkové tvrdenia protistrany, musí
uviesť vlastné tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania sporných skutkových okolností,
aby bolo popretie účinné (§ 151 ods. 2 CSP). Skutkové tvrdenia sporových strán učinené písomne
(predovšetkým v žalobe, replike, vo vyjadrení k žalobe či duplike) alebo ústne (v rámci prednesov
strán sporu alebo ich zástupcov na tom-ktorom pojednávaní) môže súd vziať za skutkový základ

svojho rozhodnutia rovnako ako skutočnosti, ktoré vyjdú najavo počas výsluchu sporových strán na
pojednávaní v štádiu vykonávania dokazovania. Zároveň odvolací súd uvádza, že „výsluch strany“ podľa
§ 195 CSP nie je obligatórny a závisí od okolností toho-ktorého konania, či súd výsluch strany nariadi
alebo nie s tým, že ust. § 150 ods. 2 CSP tým nie je dotknuté. S právnym názorom žalovaného, žesúd musí (môže) vo svojom meritórnom rozhodnutí vychádzať len a výlučne z výpovede žalovaného
ako dôkazu, ktorý je prezumovaný zákonom, sa preto nemožno stotožniť. Súd je naopak povinný pri
svojom konečnom rozhodnutí vziať do úvahy všetky skutočnosti, ktoré v danom konaní vyšli najavo,

čo je aj zákonom akcentované na viacerých miestach (napr. čl. 11 CSP, § 191 ods. 1 CSP). Práve
neprihliadanie na vyjadrenie tej-ktorej sporovej strany v konaní len preto, že nebolo „formálne“ učinené
v rámci výsluchu v štádiu vykonávania dokazovania, by bolo popretím práva strany na spravodlivý
súdny proces a odopretím možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na uvedené nevyznieva námietka
žalovaného o existencii tejto „inej vady konania“ dôvodne.

13. V nadväznosti na uvedené nebolo možné vyhodnotiť argumentáciu žalovaného, že on nadobudol
vlastnícke právo zákonným spôsobom, na základe osvedčenia o vydržaní, ako presvedčivú.
13.1.
Žalovaný namietal, že žalobcovia nepreukázali, že im svedčí vlastnícke právo a nespochybnili zápis
v katastri nehnuteľností ohľadne žalovaných parciel svedčiaci v prospech žalovaného. Odvolací súd

však v zhode so súdom prvej inštancie musí konštatovať, že v konaní bolo relevantným spôsobom
(čiastočne vychádzajúc aj z argumentačnej línie samotného žalovaného) spochybnené vlastnícke
právo žalovaného, a to tak tvrdeniami žalobcov (a nimi predloženými dôkazmi), ako aj vlastnými
tvrdeniami žalovaného. V konaní žalovaný svoje vlastnícke právo odvodzoval od darovacej zmluvy
uzavretej so svojou matkou, ktorá mala sporné nehnuteľnosti nadobudnúť „neformálnou zámenou“

v roku 1959 od intabulovanej vlastníčky D. H., I. D.. Tieto skutkové tvrdenia (tvoriace základ pre
osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva žalovaným) sa však ukázali byť nepravdivými, keďže v čase
tvrdenej „zámeny“ mala už intabulovaná vlastníčka byť po smrti. Na pojednávaní predostrel súdu
odlišnú verziu spočívajúcu v tom, že tento podiel zdedila jeho matka po jej manželovi dedičstvom.
V konkrétnostiach prejednávanej veci potom nemôže byť bez významu to, že žalovaný, ktorý na jednej

strane namieta, že G. K. sa pokúšal v roku 1973 previesť na právnych predchodcov žalobcov viac
než mohol (nemo plus iuris...), na druhej strane opomína, že sám svoje vlastnícke právo odvodzuje
z ústnej darovacej zmluvy, na základe ktorej mala jeho matka na neho previesť viac než mohla, keď
jednak sama nebola (nemohla byť) oprávnenou držiteľkou sporných nehnuteľností (s ohľadom na
okolnosti veci, kedy „neformálna zámena pozemkov“ mala byť vykonaná len ústne a podľa nesporných

skutočností, navyše v tom čase so zomrelou osobou), a jednak darovacia zmluva na nehnuteľnosti
z roku 1995, na ktorú sa v rámci konania o vydanie osvedčenia odkazoval, rovnako nebola nikdy
nikde v písomnej podobe zaevidovaná. Nemožno potom v prejednávanej veci ignorovať, že osvedčenie
o držbe vydané príslušným notárstvom, na základe ktorého bol žalovaný zapísaný ako vlastník sporných
nehnuteľností do katastra nehnuteľností, samo osebe nepotvrdzuje ani pravdivosť obsahu dokladov

pripojených k návrhu ani náležitosti vôle navrhovateľa a iných osôb, čo potom znamená, že v prípade
pochybností možno skúmať splnenie relevantných podmienok. Uvedené platí v posudzovanom prípade,
kedy z tvrdení a dôkazov predkladaných žalobcami vyplynulo, že sporné podiely boli predmetom
zmluvných prevodov, a to už v roku 1925 a následne v roku 1973. Pokiaľ matka (právna predchodkyňa)
žalovaného, príp. ani žalovaný nemohli byť dobromyseľní pri nadobúdaní daných parciel, nemôže

žalovaný oprávnenosť svojej držby odvodzovať z darovacej zmluvy, ktorú s ňou mal uzavrieť.

14. Tvrdenie odvolateľa, že právny predchodca žalobcov A. B. XXXX sporné pozemky nezahrnul
do svojej žiadosti o osvedčenie držby, ani sa inak sám aktívne nedomáhal ochrany vlastníctva,
je bez právnej relevancie. Právny predchodca žalobcov sa ochrany svojho vlastníckeho práva

domáhať nemusel, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ho v držbe a výkone oprávnení
vlastníka k sporným pozemkom nikto počas života nerušil; práve naopak, aj všetci susedia užívanie
predmetných parciel právnymi predchodcami žalobcov rešpektovali (viď „potvrdenie“ na č.l. 48 spisu
od tam podpísaných osôb). K tomu možno doplniť, že vydržanie je (de facto) určitou výnimkou z
nepremlčateľnosti vlastníckeho práva. Iba nevykonávaním vlastnícke právo nezaniká, no ak k tomu

pristúpi výkon oprávnenej držby inej osoby, dôjde vydržaním k zániku vlastníctva pôvodného vlastníka
a k jeho vzniku
u vydržateľa.
15. Žalobcovia pritom predložili dôkazy preukazujúce okolnosti, od ktorých odvodzovali vlastnícke
právo po svojich právnych predchodcov, a to predovšetkým scudzovacie zmluvy (jedna z nich vo forme

notárskej zápisnice), v zmysle ktorých prevádzali sa aj parcely, ktoré sú predmetom tohto konania.
Týmito dôkazmi umožnili súdu autenticky preveriť okolnosti vstupu držiteľov do držby a to predovšetkým,
či sa títo mohli objektívne domnievať, že nadobudli vlastníctvo k sporným pozemkom. Žalovaný za
rozhodujúcu okolnosť, z ktorej vyvodzoval svoj právny názor o neexistencii dobromyseľnosti rodičovžalobcov a ich právnych predchodcov, považoval neevidovanie nadobúdacej zmluvy z roku 1973
na príslušnom štátnom notárstve, ako aj zmluvy z roku 1925 v pozemkovej knihe. To však, práve
naopak, nezodpovedá množstvu všeobecnými súdmi citovaných judikatórnych východísk, podľa ktorých

k vydržaniu môže dôjsť aj na základe právneho titulu, ktorý nemusí byť právne perfektný. Pri výklade
dobromyseľnosti držby totiž treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený, že držanú vec
nadobudol poctivo.

16. V tejto veci podstatnou je skutočnosť, že dobrá viera držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky

okolnosti veci, sa musí vzťahovať i na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke
právo. Rovnako je nutné zdôrazniť, že žalobcovia dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov
nevyvodzovali len z dlhodobého a nerušeného užívania sporných pozemkov bez akéhokoľvek právneho
titulu. Za nadobúdací titul od začiatku konania označovali kúpne zmluvy z rokov 1925 a 1973.
Vychádzajúc zo všeobecných východísk o dobromyseľnosti držiteľa, nemožno dospieť k správnosti o
právnom závere odvolateľa, že ak nadobúdací titul, predmetom ktorého je vec, ktorá má byť predmetom

vydržania, nebol registrovaný štátnym notárstvom v čase, kedy to bolo pre nadobudnutie vlastníckeho
práva nevyhnutné, tak uchopenie sa držby tejto veci nemôže byť nikdy dobromyseľné. Je potrebné si
uvedomiť, že do držby sa vstupuje nie na základe právneho úkonu, ktorého preukázanie registrácie
u štátneho notárstva požadoval žalovaný, ale získaním skutočnej moci nad vecou. Na okolnosti týkajúce
sa nadobúdacieho titulu, ktorým môže byť aj neperfektná kúpna zmluva (t.j. v danom prípade kúpna

zmluva, ktorá hoc by aj nebola z neznámych dôvodov zaregistrovaná s tým, že žalobcovia predložili
iné dôkazy, svedčiace o tom, že účinky registrácie nastali a za jej registráciu bol nadobúdateľmi veci
zaplatený aj príslušný správny poplatok), musí súd prihliadnuť ako na jednu z mnohých okolností pri
posudzovaní splnenia podmienok vydržania. Výklad § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka vylučujúci
dobromyseľnosť držiteľov len preto, že nie je daný bezvadný riadny nadobúdací titul, popiera samotný

zmysel vydržania, ktorým je nadobudnutie vlastníctva inak ako na základe bezvadného nadobúdacieho
titulu.

16.1. Pokiaľ žalovaný v tomto zmysle vo svojom odvolaní (ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie)
na podporu svojej argumentácie poukazoval na rozhodnutia českého najvyššieho súdu a Najvyššieho

súdu SR, závery prijaté v citovaných rozhodnutiach si súd v tejto veci nemohol osvojiť a argumentáciu
žalovaného na ne nadväzujúcu a danú problematiku rozvíjajúcu považuje za nenáležitú, pretože bola
následnou judikatúrou prekonaná.

16.2. Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že podľa skoršej judikatúry Najvyššieho súdu

(napr. R 44/1996, 3 Cdo 117/1994) sa vydržanie mohlo priznať aj v prípadoch, keď nebola uzatvorená
platná písomná zmluva. Dôležitosť sa kládla na „okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia“, nie
na dokazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia. Napr. aj ústna dohoda o kúpe bola vnímaná
ako okolnosť svedčiaca o dobromyseľnosti držiteľa. Cieľom bolo zosúladiť skutočný dlhodobý stav s
právnym. Judikatúra Najvyššieho súdu SR okolo roku 2010 (najmä rozhodnutia publikované ako R

73/2015 a R 74/2015) zmenila prístup a presadil sa taký výklad, že sa písomná forma zmluvy a prípadne
aj registrácia štátnym notárstvom považovali za podstatné okolnosti na posúdenie dobromyseľnosti.
Podľa tohto názoru, kto vstúpil do držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy alebo nezaregistrovanej
písomnej zmluvy, nemohol byť dobromyseľný v tom, že je vlastníkom. Tento prístup vychádzal z
predpokladu, že všeobecne známe právne predpisy (t.j. predpisy, ktoré mali poznať aj právni laici)

vyžadovali písomnú formu a registráciu.

16.3. Do pozornosti odvolateľa však odvolací súd dáva najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu (sp. zn.
4Cdo/78/2024),ktorá(opäť)presunuladôrazzformálnejplatnostiúkonovnapoctivosťkonaniadržiteľaa
jeho objektívne presvedčenie o vlastnom vlastníctve, bez ohľadu na formálne nedostatky právneho titulu

aopierasaajonovšiujudikatúruÚstavnéhosúduSR(II.ÚS484/2015,III.ÚS468/2022)apredovšetkým
orozhodnutieVeľkéhosenátuNSSR1VCdo/1/2024,ktoréhoprávnavetaznie:„Právnytituljelenjedným
zdôkazovpreukazujúcichdobromyseľnosťdržiteľaaoprávnenosťdržby,pretojehonedostatokpreúčely
vydržania sám osebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal
poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie

alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“.
16.3.1. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018 publikovanom v Zbierke nálezov s uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod
č. 48/2018) považoval za ústavne konformný taký výklad, ktorý „... podporuje zákonnú intenciu uviesťdo súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu
objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario,
výklad,ktorýtútomožnosťvylučuje,resp.juobmedzujepodstatnýmspôsobom,nemôžebyťpovažovaný

za ústavne konformný... taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich
dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci
podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný...“.
16.3.2. Kvyššieuvedenémuprávnemunázoruvovecisp.zn.II.ÚS484/2015saústavnýsúdexplicitným

spôsobom znova prihlásil aj v náleze z sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. novembra 2022. Predmetom
posudzovania tu bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľky pri držbe sporných nehnuteľností, v ktorej
súvislosti nižšie súdy uviedli, že sťažovateľka mala vedieť, že vlastnícke právo so svojím manželom v
skutočnosti nenadobudla, pretože k registrácii „Dohody“ z roku 1973 štátnym notárstvom nedošlo, hoci
zákon obligatórne k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v tom čase registráciu písomne
uzavretej zmluvy vyžadoval, poukazujúc na prax najvyššieho súdu reprezentovanú rozhodnutiami

sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009,
3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010. Ústavný súd aj v tejto veci zdôraznil, že „pri
ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také

nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie“.

16.3.3. Na vyššie citované nálezy ústavného súdu naviazal najvyšší súd rozhodnutím Veľkého senátu

z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024, ktorého právna veta znie: Právny titul je len jedným z
dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre
účely vydržania sám osebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či
držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné
dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Veľký senát najvyššieho

súdu v citovanom rozhodnutí ďalej uviedol, že „držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý
spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto
predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku
ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a
nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata

nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie
zákonnýchpredpokladovdržby,medziktorýmisaexistenciaprávnehodôvodunenachádza.Vsúčasnom
Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou. Náš právny
poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe tzv.
domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho zákonníka. Oprávnená držba je

založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Právne
predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam
v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje význam „dobrosrdečný,
dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz „zlomyseľný“ vo
význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec

patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou
držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o
to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho

dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava
na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie
právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia
právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných
prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie

je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani
právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez
ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho
titulu teda sama osebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že muvec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere
t. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj
naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ

preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R
45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu ma pri skúmaní dobromyseľnosti
držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad
vydržania zákon de lege lata nestanovuje“. Následne vyvodil záver, že „nepovažuje za správny v

podstate jediný argument, o ktorý sa novšia judikatúra (R 73/2015 a R 74/2015) opiera, a to, že
„neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní
obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu,
ktorý má v úmysle urobiť“. Judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015
je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so zámerom, ktorý
mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie)

a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k
nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane rigidná. Preto
sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam (sp. zn. 5Cdo/210/2019, 4Cdo/287/2006,
2Cdo/190/2020 a 2Cdo/201/2020), ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (rozhodnutie sp.
zn. 3Cdo/117/94), vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130

ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa,
resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do
súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú
dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Na
historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že ani v minulosti (podľa slovenského, resp.

uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok právneho titulu (napr. ústna
kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp.
nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť
držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom ústavného súdu pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že

držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“.
16.3.4. Vzhľadom na uvedené argumentácia žalovaného o nedobromyseľnosti držiteľov odvodzovaná

len zo skutočnosti, že žiadna scudzovacia zmluva nebola nikdy v pozemkovej knihe registrovaná,
neobstojí. Samotná skutočnosť, ktorú žalovaný kľúčovo sporuje, a to či zmluva z roku 1973 (alebo aj
zmluva z roku 1925) bola registrovaná (hoci žalobcovia predložili dôkazy, v zmysle ktorých táto zmluva
registrovaná mala byť), alebo nie, nebola v tejto veci pre posúdenie dobromyseľnosti držby potom
zásadná.

16.4. V zhode so súdom prvej inštancie potom aj odvolací súd uvádza, že žalobcovia v konaní
preukázali „svoju líniu“ oprávnenej držby vedúcej k nadobudnutiu vlastníckeho práva k pozemkom ich
právnymi predchodcami na základe scudzovacích zmlúv, ktorými sa sporný podiel na nehnuteľnostiach
vedený stále na meno D. H., I. D., prevádzal, tak, ako to uvádza prvoinštančný súd v bode 18.

napadnutého rozsudku, keď z vykonaného dokazovania aj pre odvolací súd vyplynula zrejmá poctivosť
jednotlivých nadobúdateľov nehnuteľností prameniaca z ich presvedčenia, že do vlastníctva nadobúdajú
všetky označené nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým sa jednotliví predávajúci v tom čase vyjadrili,
že im vlastnícky patria, za predmet kúpy riadne zaplatili a k predmetným nehnuteľnostiam sa aj
správali ako vlastníci (tieto obhospodarovali, platili dane, resp. plnili iné „dodávkové povinnosti“). Držiteľ

je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou
vykonáva svoje vlastné právo. Tak corpus possesionis, ako aj animus possidendi, mal odvolací súd u
právnych predchodcov žalobcov, ale aj samotných žalobcov za splnený (žalobcovia predložili čestné
vyhlásenie susedov, resp. z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že faktická držba - reálne obhospodarovanie
pozemkov nimi, resp. ich rodičmi, nebola nijako inými osobami napádaná). Na druhej strane, spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ohľadne ktorých súd žalobe
vyhovel, ukázal sa byť prinajmenšom pochybný. Žalovaný v tomto konaní svoje tvrdenia o platnom
nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam neobhájil a tvrdenia žalobcov a nimi
predložené dôkazy relevantne nevyvrátil. Aj z pohľadu odvolacieho súdu potom žalovaný nedôvodnetvrdil, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že vlastnícke právo svedčí im (ich
právnym predchodcom), a nie žalovanému. V tomto kontexte odvolací súd len na okraj k argumentácii
žalovaného, že vydržanie G. K. nebolo nikde „zaznačené“, dodáva (tak, ako súd prvej inštancie), že

vydržanie ako také je právnou skutočnosťou, ktorá pre svoj vznik nevyžaduje (konštitutívne) rozhodnutie
štátneho orgánu; naopak prípadné rozhodnutie príslušného orgánu iba deklaruje túto skutočnosť.
V danom prípade bola skutočnosť, že G. K. je titulom vydržania aj vlastníkom podielu 10/60-iny
sporných pozemkov zapísaných ešte na meno D. H., I. D., možno zjavne vyvodiť z kúpnej zmluvy
N 143/73 poňatej do notárskej zápisnice NZ 159/73, podpísanej všetkými účastníkmi aj notárom

a opatrenej úradnou pečiatkou a doposiaľ založenej (evidovanej) v spise Štátneho notárstva Dolný
Kubín pod zn. RI 254/1973, ktorej autentickosť sa žalovanému nepodarilo spochybniť (žalovaný iba
namietal neregistrovanie danej zmluvy v pozemkovej knihe). Zároveň táto skutočnosť bola akceptovaná
aj Miestnym národným výborom v Oravskej Polhore, ktorý rozhodnutím č. jedn. 605/1973 zo dňa
05.09.1973 udelil súhlas na prevod nehnuteľností, ktoré boli predmetom uvedenej kúpnej zmluvy,
opätovne konštatujúc vydržanie nehnuteľností podľa starého Občianskeho zákonníka zapísaných na

meno D. H. v prospech G. K.. Kupujúci A. B. a A. B. potom už v roku 1973 vstúpili do držby
predmetných pozemkov, pričom vzhľadom na všetky prezentované okolnosti veci (spísanie kúpnej
zmluvy štátnym notárstvom, zaplatenie kúpnej ceny aj poplatkov za registráciu, udelenie súhlasu na
prevod nehnuteľností úradným rozhodnutím MNV) nemožno dospieť k inému záveru, než že právni
predchodcovia žalobcov boli vzhľadom na objektívne okolnosti veci dobromyseľní v tom, že im všetky

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zmluvy (jednalo sa o pozemky pod ich rodinným domom, ako aj
pozemky určené na poľnohospodárske účely), v rozsahu tam vymedzenom vlastnícky patria, a teda
nadobudli postavenie oprávnených držiteľov. Nebolo preukázané, že by za ich života bola ich držba
niekým rušená. Z uvedených (faktických) pomerov vychádza potom aj presvedčenie žalobcov, že
predmetnénehnuteľnostimajúbyťzaradenédodedičstvapoichrodičoch,sčímsastotožňujeajodvolací

súd.

17. Napokon, pokiaľ žalovaný namietal nedostatočnú identifikáciu parciel a za dôležitú označil aj
nezanedbateľnú rozlohu sporných pozemkov a jej nepomer k výmere uvádzanej v prevodnej zmluve, aj

s týmto tvrdením sa súd prvej inštancie (hoc stručne, ale jasne a zrozumiteľne) vysporiadal. Z listinných
dôkazov v spise vyplýva, že výmera prevádzaných pozemkov bola vždy určená len orientačne, čo
nevylučujeaniväčšírozdieltak,akojetomuajvtomtoprípade,keďreálnedetailnézameraniepozemkov
v teréne nemuselo presne zodpovedať výmere uvádzanej v scudzovacej zmluve N 143/73 (a nadväzne
na to v rozhodnutí MNV o povolení prevodu, resp. v pozemkovej knihe), o čom svedčí aj samotný údaj

„asi 0,7 ha ornej pôdy a prísl“. Tu možno poukázať napr. na dôvodovú správu k zákonu č. 293/1992
Zb.: „Inštitút pozemkových kníh nebol na Slovensku známy a zaviedol sa až nariadením rakúskej
vlády o pozemkových knihách z roku 1855. Ich zostavovanie na základe uvedeného nariadenia sa
zrealizovalourýchlene,pričomrôzneparcelyjednéhovlastníkaboličastozapisovanénajedenvlastnícky
list. Takýto jednotný, z viac parciel pozostávajúci pozemok tvoril jedno pozemkovoknižné teleso. Pri

urýchlenom zostavovaní pozemkových kníh sa spravidla nevychádzalo z presne zistených výmer, ale
len z približne vymedzených plôch podľa krokov... V ďalšom vývoji pozemkových kníh sa prejavila aj
absencia potrebnej tradície, ktorá viedla k tomu, že prevody vlastníctva si zmluvné strany nevyznačovali
pozemkovoknižnými vpismi. V dôsledku toho sa stále viac rozchádzali pozemkovoknižné údaje o
vlastníctve s reálnym vlastníckym stavom. Súdnou praxou bol preto zavedený inštitút nadobudnutia

vlastníctva pozemkov mimo pozemkovej knihy, pričom osoba, ktorá mimo nej nadobudla právny titul
a vstúpila do reálnej držby nehnuteľnosti, bola uprednostňovaná pred pozemkovoknižným vlastníkom.
Zosúladenie pozemkovoknižných údajov so stavom reálnej držby bolo úlohou, ktorá sa neukončila
ani do 1. januára 1951, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník.
Naviac neuspokojivý stav evidencie v pozemkových knihách, ktorý pretrváva až dodnes, zhoršili aj

administratívne opatrenia, prijaté a vykonané po roku 1948. Z týchto dôvodov ani v súčasnosti evidencia
nehnuteľností neodráža skutočné vlastnícke pomery k nehnuteľnostiam.“. Pokiaľ ide o identifikáciu
parciel, tu súd prvej inštancie dôvodil, že vychádzal zo zrovnávacieho zostavenia podľa PK protokolov,
vyhotoveného v rámci ROEP v k. ú. C. B., že pôvodným PK parcelám zapísaným v PK protokole
č. 51 (pkn parcely č. 322, 304, 308, 315, 318, 324, 314, 326, 3572 a 306) zodpovedajú súčasné

pozemky z LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX v k.ú. C. B.. Tomuto postupu niet čo
vytknúť. Presnosť výmery jednotlivých pozemnoknižných parciel (ktorá z pozemnoknižného protokolu č.
51 ani nevyplýva) mohla sa ustáliť až po vykonaní ROEP (pričom navyše jednotlivé pozemky pri určení
jednotlivých spoluvlastníckych podielov na pozemkoch zapísaných na dotknutých listoch vlastníctva niesú vyjadrené v rovnakej veľkosti vo vzťahu k všetkým týmto pozemkom). Je potom zrejmé, že ohľadom
vlastníckych vzťahov v minulosti (tak v otázke výmery, ako aj v otázke evidencie skutočných vlastníkov)
nie je možné sa vždy v plnej miere spoliehať na vtedajšiu evidenciu nehnuteľností, pričom práve

ROEP prebiehajúci v jednotlivých obciach dal si za cieľ zosúladiť reálny stav so stavom evidenčným
a umožnil vykonať opätovnú identifikáciu parciel a oprávneným osobám domáhať sa svojich práv.
Navyše žalovaný v konaní poukazoval iba na možné nezrovnalosti ohľadne predmetných výmer, pričom
však v konaní nebola preukázaná prípadná nesprávnosť zrovnávacieho zostavenia z ROEP, k.ú.
C. B., ktorá bola potom podkladom pre vykonania dotknutých zápisov na príslušné listy vlastníctva.

Koncentrujúc obsah uvedenej námietky žalovaného odvolací súd poukazuje na jej protirečivosť príp.
až účelovosť, keď žalovaný na jednej strane spochybňuje predmet vydržania žalobcov, avšak k tomuto
predmetu vlastníctva (už neberúc do úvahy jeho pochybnosti/námietky), odvodzujúc svoje vlastnícke
právo od identickej pôvodnej pozemnoknižnej spoluvlastníčky, sa sám „hlási“.
18. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti odvolací súd nepovažuje odvolateľom uplatnené námietky
voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie za opodstatnené, preto rozsudok súdu prvej časti v napadnutom

výroku I. potvrdil. Vzhľadom na potvrdenie rozsudku čo do veci samej vykazuje vecnú správnosť aj od
(čiastočného) úspechu v spore sa odvíjajúci výrok o trovách prvoinštančného konania, vo vzťahu ku
ktorému napokon žalovaný ani osobitnú odvolaciu argumentáciu neprodukoval.

19. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcom, ktorí mali v odvolacom konaní úspech v plnom
rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu
100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].
V Žiline, dňa 29. októbra 2025.
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíkováčlen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu