Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8225010112
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8225010112.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.

Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.12.2025, v trestnej
veci obžalovaného A. B. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/18/2025 zo dňa
10.07.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. c/, e/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku

Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C., trvale bytom
D. XXXX/XX, C.,

u k l a d á :

Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov
na 4 (štyri) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/18/2025 zo dňa 10.07.2025 bol obžalovaný A. B.,
nar. XX.XX.XXXX vo C., trvale bytom D. XXXX/XX, C., uznaný za vinného, že

- dňa 07.10.2022 v čase okolo 20:41 hod. ako vodič viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky
Seat Leon, evidenčného čísla C. po štátnej, ceste I. triedy číslo 15 v smere od mesta Stropkov na
mestskú časť Stropkov-Sitník, pričom v kilometri 42,41 na Hlavnej ulici v blízkosti mestského parku
rýchlosťou 60-68 km/h zrazil pravým predným rohom svojho motorového vozidla chodkyňu E. F., nar.

XX.XX.XXXX, v tom čase prechádzajúcu cez cestu z pravej strany na ľavú cez priechod pre chodcov,
označený vodorovným aj zvislým dopravným značením, čím obvinený ako vodič motorového vozidla
svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f), § 16 ods. 1, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. ocestnej premávke o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho utrpela E. F. pomliaždenie
a rozdrvenie mozgu pri polytraume, ktorému na mieste podľahla,

teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania -
porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, §

36 písm. d), j), 1/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 49 ods. 1
písm. a) Trestného zákona súd u obžalovaného výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne
odložil a súčasne podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky. Podľa § 61
ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu
na dobu 8 (osem) rokov.

Proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/18/2025 zo dňa 10.07.2025 podal obžalovaný, v
zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, ktoré obmedzil odvolaním len
proti výroku o treste. Svoje argumenty uvádzal v podstate len proti výroku o treste zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 8 rokov, uvádzajúc, že je ochotný akceptovať trest
odňatia slobody a že očakával aj uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek

druhu a že vzhľadom na svoju osobu, okolnosti prípadu a poznajúc aj rozhodovanie slovenských
súdov v podobných trestných veciach, bol obžalovaný z výšky uloženého trestu zákazu činnosti priam
konsternovaný. Poukazoval na to, že pri určovaní druhu a výmery trestov okresný súd prihliadal na tri
poľahčujúce okolnosti obžalovaného, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Vytýkal okresnému
súdu, že keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „skutočnosť, že obžalovaný ako vodič

motorového vozidla, prekročil povolenú rýchlosť v obci a súčasne nedal prednosť chodcovi (poškodenej)
na priechode pre chodcov, kde došlo k ním zavinenej dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniu
poškodenej, súd hodnotil ako natoľko zásadné okolnosti v neprospech obžalovaného, ktoré musel pri
odsúdení na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom zohľadniť v dĺžke skúšobnej doby a aj vo
výmere trestu zákazu činnosti, ktorý súd obžalovanému súčasne ukladá", tak obžalovaný nevie, v čom

okresný súd zohľadnil skutočnosť troch poľahčujúcich okolností a žiadnej priťažujúcej, keď skúšobnú
dobu podmienečného odsúdenia vo výmere 4 rokov uložil na hornej hranici zákonnej sadzby, pričom
musel prihliadať aj na to, že už takmer 3 roky od spáchania skutku žije obžalovaný riadnym životom,
správa sa slušne a nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania. Mal za to, že by bolo potrebné
zvážiť, či toto trestné stíhanie (najmä v štádiu prípravného konania) nebolo vedené neprimerane dlho,

keď obvinenie bolo vznesené až takmer rok po dopravnej nehode, pričom hneď po dopravnej nehode
bol známy vodič a bezodkladne boli zabezpečené aj rozhodujúce dôkazy a mal tiež za to, že nebolo
potrebné vyčkávať na vyhotovenie znaleckého posudku, ktorý mohol byť pokojne vypracovaný aj po
vznesení obvinenia. Takto by, podľa obžalovaného, bolo preto možné zohľadniť aj ďalšiu poľahčujúcu
okolnosť v zmysle ustanovenia § 36 písm. p) Trestného zákona. K predmetu odvolania poukazoval

na to, že trest zákazu činnosti je možné v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Trestného zákona ukladať
v rozmedzí 1 roka až 10 rokov, čo je veľmi široký interval, v ktorom sa môže súd pohybovať, aby
v rámci prísnej individualizácie trestu zohľadnil všetky skutkové aj právne okolnosti trestného činu,
ale taktiež citlivo posúdil všetky okolnosti na strane páchateľa, ktoré by umožnili uložiť primeraný a
spravodlivý trest. Argumentáciu súdu považoval za nepresvedčivú a pomerne tendenčnú smerom k

nepriaznivému náhľadu na osobu obžalovaného. Súd prvého stupňa uloženie trestu zákazu činnosti
vo výmere 8 rokov, zargumentoval tak, že: „Obžalovaný si vo veku 18 rokov ako neskúsený vodič
(vodičské oprávnenie nemal ani pol roka) zabezpečil vlastné motorové vozidlo, na ktorom ako fanúšik
automobilových pretekov a autotuningu, čo potvrdil sám vo svojej výpovedi, evidentne (minimálne pri
predmetnom skutku) porušoval dopravné predpisy (prekračoval povolenú rýchlosť, nedal prednosť a

ohrozoval chodca na priechode pre chodcov), a preto, podľa názoru súdu, práve trest zákazu činnosti
dlhšieho trvania môže naplniť nielen ochrannú funkciu (ochráni iných účastníkov cestnej premávky),
ale aj funkciu výchovnú - prispeje k tomu, aby si obžalovaný dlhšiu dobu aj vo vzťahu k dôsledkom k
jeho osobe uvedomoval následky svojho protiprávneho konania.“ Takto, priam do polohy negatívnych
konotácií, súd posunul skutočnosti, že obžalovaný si vo veku 18 rokov ako neskúsený vodič (vodičské

oprávnenie nemal ani pol roka) zabezpečil vlastné motorové vozidlo a že obžalovaný je fanúšikom
automobilových pretekov a autotuningu. Oproti tomu odvolateľ poukazoval na to, že môže slúžiť ako
dobrý príklad, že obžalovaný si v mladom veku sám našetril (prácou na brigádach) peniaze na motorové
vozidlo, pretože sociálne pomery rodičov (rozvedení) mu neumožňovali rátať v tomto smere s ichpodporou a tak nejde o negatívnu skutočnosť tak, ako ju prezentuje súd. Rovnako byť fanúšikom
automobilových pretekov a autotuningu nie je nič protiprávne, nemorálne ani zakázané a nemôže (ani u
obžalovaného) vyvolávať dojem nedisciplinovaného vodiča neustále prekračujúceho povolenú rýchlosť,

ako to z kontextu odôvodnenia vyznieva. Obžalovaný totiž nemá žiaden záznam v evidencii dopravných
priestupkov. K okolnostiam porušovania dopravných predpisov považoval za potrebné uviesť, že pri
dopravnej nehode prekročil rýchlosť len o 10 km/h, pretože pri posudzovaní okolností v prospech vinníka
je možné zohľadniť len spodnú hranicu intervalu súdnym znalcom zistenej rýchlosti pri dopravnej nehode
(60 - 68 km/h). Z výsledkov vykonaného dokazovania, na ktoré súd pri prijatí vyhlásenia obžalovaného,

že je vinný, musel prihliadať, bezpochyby vyplýva, že poškodená „prebehovala cez prechod“ - písomný
prepis telefonátu svedka F. G. na číslo 158 tesne po dopravnej nehode dňa 07.10.2022, že cez prechod
prechádzala „slabším behom" - vo výsluchu dňa 21.12.2024 takto odpovedal svedok F. G. na otázku
obhajcu: „Akým spôsobom prechádzala chodkyňa cez prechod“. Tu obžalovaný poukazoval na znenie
§ 53 ods. 2 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
že chodci, ktorí prechádzajú cez priechod pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich

vozidiel, najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. To platí aj voči vodičom odbočujúcim
na cestu, cez ktorú chodci prechádzajú. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití
priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez
vozovku bezpečne prejsť. Iným účastníkom cestnej premávky, ako chodcom, je používanie priechodu
pre chodcov zakázané, ak v § 55a ods. 2 nie je ustanovené inak a na znenie § 53 ods. 4 Zákona

č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, že pred vstupom na
vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na
vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať, ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i
mimo neho. Chodec nesmie prekonávať zábradlie ani iné zábrany. Odkazoval aj na závery znaleckého
posudku č. 40/2023 znalca v odbore cestná doprava H. I. C., z ktorých vyplýva, že vzhľadom na polohu

miesta zrážky a miesto poškodenia vozidla továrenskej značky SEAT LEON, je technicky odôvodnené
tvrdenie, že chodkyňa od doby, čo vstúpila na vozovku, na vzniknutú situáciu nereagovala, približujúce
vozidlo, ktoré ju následne zrazilo, najpravdepodobnejšie nesledovala, že chodkyňa mala vytvorené
podmienky pre spozorovanie a trvalé sledovanie približovania sa vozidla k vyznačenému priechodu pre
chodcov a tým je odôvodnené potvrdiť možnosť jej zabránenie zrážky dočasným prerušením chôdze

a s opätovným pokračovaním v chôdzi naprieč vozovkou po prejazde vozidla SEAT LEON okolo nej.
Takto obžalovaný vyvodzuje, že podľa jeho názoru, bez akejkoľvek snahy zľahčovať nenapraviteľný
následok tejto tragickej dopravnej nehody, však musí (najmä s prihliadnutím na absolútne neprimeraný
až drakonicky trest zákazu činnosti) takto argumentovať a poukázať na nie práve štandardné správanie
sa poškodenej chodkyne v procese dopravnej nehody. Poškodená totiž na prechod „vbehla“, a to

za situácie približujúceho sa motorového vozidla, pričom na druhej strane prechodu stojaci chodci
(svedok F. G. aj s ním stojaci jeho kamarát) vyhodnotili túto situáciu ako nebezpečnú a na prechod
nevstúpili. „Áno, ona keď prechádzala, ja som sa už bál. Videl som ísť auto z diaľky, preto som ostal
stáť, aj kamarát mi hovoril, aby som nešiel.“ Vytýkal okresnému súdu, že žiadnu z týchto okolností
na strane poškodenej chodkyne, ktoré mohli a aj mali vplyv na dopravnú nehodu, súd prvého stupňa

pri ukladaní trestu zákazu činnosti nezohľadnil a prihliadol celkom neproporčne len na okolnosti na
strane obžalovaného, pričom, ak však má byť ukladaný trest spravodlivý, je nevyhnutné zohľadniť
všetky okolnosti skutkového a právneho charakteru a dôsledne pri jeho ukladaní dbať na citlivý prístup
k individualizácii trestu, neopomínajúc posúdenie osoby obžalovaného a možnosti jeho nápravy, ale
prihliadnuť aj na správanie sa poškodenej chodkyne v procese dopravnej nehody, prípadne zvážiť aj

mieru jej spoluzavinenia. Súd tak, podľa odvolateľa, neučinil, pretože napriek návrhu prokurátora uložiť
obžalovanému trest zákazu činnosti po dobu najmenej 30 mesiacov, uložil na prekvapenie všetkých
(vrátane prokurátora) trest zákazu činnosti viac než trojnásobne prevyšujúci prokurátorsky návrh, ktorý
býva (ako je to zo súdnej praxe známe) skoro vždy prísnejší, než súdom ukladaný trest. Odvolateľ
pokračoval, že už spomínaná súdna prax je neoddeliteľnou zložkou trestnej politiky štátu, ktorá má

dve základné roviny normatívnu a aplikačnú, keď v normatívnej rovine pretavuje štát svoju vôľu do
zákonov a stanovuje napr., čo je trestným činom, aké tresty je možné ukladať páchateľom, aké zásady
pri ukladaní trestov treba dodržiavať atď. a keď do aplikačnej roviny patrí práve súdna prax, ktorá má
cez judikatúru zjednocovať a konkretizovať zákonné rámce ukladania trestov pri určitých typoch trestnej
činnosti, čím sa má zabezpečiť jednotnosť trestania porovnateľnej trestnej činnosti. Práve tým je v

materiálnom právnom štáte možné napĺňať princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Úlohu súdnej
praxe pri ich argumentácii zdôrazňujú preto, lebo sme sa ešte nestretli s tak prísnym postihom páchateľa
pri porovnateľnej trestnej činnosti, ktorému by bol uložený trest zákazu činnosti pri hornej hranici trestnej
sadzby. Existujú totiž omnoho závažnejšie následky dopravných nehôd (smrť viacerých chodcov bez ichzavinenia) pri omnoho závažnejších porušeniach dopravných predpisov (alkohol za volantom, vysoko
prekročená rýchlosť), spáchaných páchateľmi s podstatne horším osobnostným profilom, než je to
v posudzovanom prípade. Podľa názoru obžalovaného, akceptovaním úvah súdu prvého stupňa pri

ukladaní trestu zákazu činnosti by pri závažnejších prípadoch už nebol priestor na uloženie primeraného
a spravodlivého trestu, pretože súd v posudzovanej trestnej veci „posunul“ hranicu trestu zákazu činnosti
mimoriadne vysoko. V tejto súvislosti obžalovaný spomenul medializované prípady podobné súdenej
trestnej veci, prípad, keď herec J. C. v roku 2004 v Považskej Bystrici na priechode pre chodcov
pri rýchlosti 93 km/h zrazil a usmrtil 73-ročnú ženu. Bol mu uložený trest odňatia slobody 2 roky so

stanovením skúšobnej doby podmienečného odsúdenia na 3 roky a trest zákazu činnosti 3 roky a
Najvyšší súd SR tento trest v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona podanej ministrom spravodlivosti
K. L. „aproboval“, teda ponechal v platnosti a sťažnosť ministra nepovažoval za dôvodnú, prípad, keď K.
L. už ako advokát a poslanec Národnej rady SR v roku 2016 v Bratislave zrazil na priechode pre chodcov
72-ročného chodca, ktorý v dôsledku utrpených zranení zomrel, no bol mu uložený trest odňatia slobody
na3rokyspodmienečnýmodkladomna5rokovatrestzákazučinnosti6rokov,prípad,keďK.B.,misska

a podnikateľka, zrazila v roku 2020 v Bratislave na priechode pre chodcov 18-ročnú študentku, ktorá v
dôsledku zranení utrpených pri dopravnej nehode zomrela, no tejto podnikateľke, ktorá mala výrazne
prekročiť dovolenú rýchlosť, bol prvostupňovým súdom (03/2025) zatiaľ neprávoplatne uložený trest
odňatiaslobodyna3rokyspodmienečnýmodkladomna4rokyatrestzákazučinnostina6rokov,prípad,
keď 38-ročný vodič M. D. v roku 2021 v obci Budimír v okrese Košice-okolie na priechode pre chodcov

pri nepovolenej rýchlosti 65 km/h zrazil 46-ročného chodca, ktorý na následky zranení pri dopravnej
nehode zomrel, pričom znalec v posudku určil časť viny na dopravnej nehode aj chodcovi, ktorý sa na
priechode nesprával obozretne a nesledoval situáciu v cestnej premávke a pri zohľadnení bezúhonnosti
páchateľa vyjadrenej ľútosti nad spáchaním činu a konštatovaním spoluzavinenia poškodeného mu
prvostupňový súd uložil podmienečný trest 2,5 roka so skúšobnou dobou 3,5 roka a zákaz činnosti 3,5

roka a prípad, keď K. K., ktorý v októbri 2022 v Bratislave na autobusovej zastávke opitý zrazil a usmrtil
piatich študentov, bol súdom prvého stupňa okrem nepodmienečného trestu odňatia slobody na 15 rokov
odsúdený aj trest zákazu činnosti 10 rokov, ktorý však odvolací súd znížil na 7 rokov. Obžalovaný k týmto
prípadom uzatvára, že keď teda K. v ťažkom stupni opitosti pri rýchlosti 143 km/h v meste Bratislava na
autobusovej zastávke zrazí a usmrtí päť študentov a slovenské súdy považujú za primerané uloženie

trestu zákazu činnosti na 7 rokov, potom, bez ohľadu na jemu uložený dlhodobý trest odňatia slobody,
sa musí javiť obžalovanému v súdenej veci uložený trest zákazu činnosti 8 rokov ako neprimerane
prísny a veľmi disproporčný. Záverom tak obžalovaný zhrnul, že je mladým človekom, ktorý si traumu
z usmrtenia chodkyne ponesie celý život, ako vodič bol len málo skúsený, preto zrejme nereagoval
na vzniknutú situáciu správne, pričom nebolo mu ani preukázané podstatné prekročenie maximálne

povolenejrýchlosti(ibao10km/h),apretoniejemožnékonštatovať,žeobžalovanýjenedisciplinovaným
vodičom, ako sa to v odôvodnení napadnutého rozsudku snaží prezentovať prvostupňový súd (fanúšik
automobilových pretekov a autotuningu), keď obžalovaný sa predsa okrem posudzovanej dopravnej
nehody nedopustil žiadneho trestného činu, ani dopravného, či iného priestupku, svoj čin oľutoval
a pritom bolo preukázané, že chodkyňa – poškodená, nesie na dopravnej nehode taktiež svoj diel

zodpovednosti. Skutočnosť, že obžalovaný nemá vodičské oprávnenie, mu komplikuje každodenný
život, prišiel o množstvo pracovných ponúk na Slovensku aj v zahraničí, vďaka ktorým by sa mu
mohol zvýšiť životný štandard, každodenné dochádzanie do práce z N., kde sa v súčasnosti prechodne
zdržiava, do L., kde pracuje ako zvárač, je pre neho náročné, pretože časy autobusových spojení
nevyhovujú jeho pracovnej dobe. Je obmedzovaný aj v rôznych voľnočasových aktivitách, za ktorými

musí cestovať verejnou dopravou. Napokon obžalovaný nikdy netajil, že medzi jeho koníčky patria
práve autá, ktorým sa v budúcnosti chce venovať ako ich opravár, s čím samozrejme nevyhnutne súvisí
možnosť autá testovať a skúšať, čo bez vodičského oprávnenia nie je možné. Na základe uvedených
dôvodov obžalovaný považuje trest zákazu činnosti vo výmere 8 rokov za neprimerane prísny a navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zákazu činnosti podľa § 321 ods. 1 písm. e)

Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol o uložení primeraného
trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods.
1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali svoje odvolania, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a nezistiac také chyby, povykonaní svojej prieskumnej povinnosti a doplnení dokazovania, bolo potrebné celý výrok o treste
zrušiť a nahradiť ho vlastným výrokom, pretože napadnutým rozsudkom bol obžalovanému uložený
neprimeraný trest.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. (I. ÚS

19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS

78/05 zo 16.03.2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené odvolateľom, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že pri určovaní druhu a výmery trestu ukladanému

obžalovanému, zohľadňoval spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti, prihliadol na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy,
na jeho správanie po spáchaní trestného činu. U obžalovaného súd zistil tri poľahčujúce okolnosti, a to
podľa § 36 písm. d) Trestného zákona - že spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých,
keďže obžalovaný sa predmetného skutku dopustil vo veku 18 rokov a necelých 5 mesiacov, pričom

aj s ohľadom na skutočnosť, že išlo o neskúseného vodiča (podľa vlastného vyjadrenia mal vodičské
oprávnenie necelý polrok), možno konštatovať, že jeho vek mal vplyv na jeho rozumovú a vôľovú
spôsobilosť, podľa § 36 písm. j) Trestného zákona - že pred spáchaním trestného činu viedol riadny
život, keďže obžalovaný sa pred spáchaním predmetného skutku nedopustil žiadneho trestného činu
a ani priestupku, či iného správneho deliktu (resp. nemá žiaden záznam ani v registri trestov a ani v

evidencii priestupkov a iných správnych deliktov) a ani zo správy mesta Stropkov (kde obžalovaný býva)
nevyplývajú žiadne negatívne zistenia o obžalovanom a podľa § 36 písm. l) Trestného zákona - že
sa k spáchaniu trestného činu priznal a úprimne ho oľutoval, pričom urobil aj vyhlásenie o tom, že je
vinný zo spáchania skutku a súd toto vyhlásenie prijal. Žiadnu priťažujúcu okolnosť súd u obžalovaného
nezistil. Vzhľadom na trestnú sadzbu pri prečine usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, vyššie

uvedenú prevahu poľahčujúcich okolností nad odolnosťami priťažujúcimi, ako aj mieru ich závažnosti,
na ktorú súd musel prihliadnuť, na nedbanlivostné zavinenie obžalovaného a návrh trestu zo strany
prokurátora, dospel k záveru, že pre naplnenie účelu trestu o obžalovaného postačí aj uloženie trestu
odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, a to na jeho spodnej hranici vo výmere 2 roky.
Prihliadol ale aj na nenapraviteľný následok konania obžalovaného, a teda na to, že obžalovaný svojím

zavinením (síce nedbanlivostným) nenapraviteľne (fatálne) zasiahol najvýznamnejší objekt chránený
Trestným zákonom - ľudský život, keď zavinil smrť inej osoby, keď mal za to, že k tomuto následku došlo
konaním obžalovaného, pri ktorom obžalovaný porušil hneď viacero dôležitých povinností uložených mu
podľa zákona, a to tým, že prekročil povolenú rýchlosť (k zrážke došlo v rýchlosti 60 - 68 km/h v meste
Stropkov),atedaporušilustanovenie§4ods.1zákonač.8/2009Z.z.ocestnejpremávke,podľaktorého

vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu,
poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať.
Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú
má rozhľad a ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, podľa ktorého vodič
smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/h a súčasne porušil aj ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona

č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke podľa ktorého vodič je povinný dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na
vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť. To, že obžalovaný ako vodič
motorového vozidla, prekročil povolenú rýchlosť v obci a súčasne nedal prednosť chodcovi (poškodenej)
na priechode pre chodcov, kde došlo k ním zavinenej dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniupoškodenej, okresný súd hodnotil ako natoľko zásadné okolnosti v neprospech obžalovaného, ktoré
musel pri odsúdení na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom zohľadniť v dĺžke skúšobnej
doby a aj vo výmere trestu zákazu činnosti. Okresný súd zohľadnil, že obžalovaný si vo veku 18

rokov, ako neskúsený vodič (vodičské oprávnenie nemal ani pol roka) zabezpečil vlastné motorové
vozidlo, na ktorom ako fanúšik automobilových pretekov a autotuningu, čo potvrdil sám vo svojej
výpovedi, evidentne (minimálne pri predmetnom skutku) porušoval dopravné predpisy (prekračoval
povolenú rýchlosť, nedal prednosť a ohrozoval chodca na priechode pre chodcov), a preto, podľa názoru
súdu, práve trest zákazu činnosti dlhšieho trvania môže naplniť nielen ochrannú funkciu (ochráni iných

účastníkov cestnej premávky), ale aj funkciu výchovnú - prispeje k tomu, aby si obžalovaný dlhšiu
dobu aj vo vzťahu k dôsledkom k jeho osobe uvedomoval následky svojho protiprávneho konania.
Trest zákazu činnosti vo výmere 8 rokov uložil v hornej polovici trestnej sadzby s tým, že do doby
výkonu tohto trestu sa započítava doba, počas ktorej bolo páchateľovi pred právoplatnosťou rozsudku
podľa osobitných predpisov odňaté oprávnenie na činnosť, ktoré je predmetom zákazu a že po výkone
polovice trestu zákazu činnosti môže súd podmienečne upustiť od výkonu jeho zvyšku, ak odsúdený v

čase výkonu trestu spôsobom svojho života preukázal, že ďalší výkon tohto trestu už nie je potrebný.
Sám sa vysporiadal s argumentom obžalovaného, že zo znaleckého posudku H. C., znalca z odboru
cestná doprava, má vyplývať, že aj poškodená na danú situáciu nemala reagovať správne, resp. že
ak by sledovala premávku a prichádzajúce vozidlo, mohla sama tejto zrážke zabrániť, tak, že znalecký
posudok H. C. nebol na hlavnom pojednávaní vykonaný ako dôkaz, pretože po prijatí vyhlásenia o vine

obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku uznesením podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku
vyhlásil, že vzhľadom na prijaté vyhlásenie obžalovaného, nebude vykonávať dokazovanie v tejto veci
vo vzťahu k výroku o vine, ale len vo vzťahu k výroku o druhu a výmere trestu a žiadna zo strán nenavrhla
znalecký posudok H. C. ako dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonať. Tu pokračoval vo svojom právnom
názore k tomuto dôkazu odkazom na ustanovenie § 278 ods. 2 Trestného poriadku, že ak nejde o prípad

podania obžaloby po konaní o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 5 alebo 6 (čo nie
je tento prípad), súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na
hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané.

Vposudzovanejtrestnejvecinebolo,podľanázorukrajskéhosúdu,predsúdomprvéhostupňavykonané

dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného
poriadku pre správne zistenie skutkového stavu v prípade výroku o treste nevyhnutné. Bolo potrebné
pre objasnenie pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutého výroku o treste vykonať ďalší
dôkaz vyplývajúci zo znaleckého posudku H. C. týkajúci sa údajného podielu poškodenej na predmetnej
dopravnej nehode.

Vzmysleustanovenia§34Trestnéhozákona,trestmázabezpečiťochranuspoločnostipredpáchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,

ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Okrem toho, hľadiská, na ktoré súd pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery najmä prihliada, sú podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona, najmä spôsob spáchania činu
a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, prihliada na osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä
na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa
o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.
Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal
alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné

pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku
trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho
postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie
peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237,
§ 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých

spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby
trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery,
súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb,
ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.Účelom trestu je teda ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo forme represie.
Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by mal byť určitou

formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode majetkových alebo iných právach
odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného zákona za spáchaný trestný čin, pričom ujma
niejeúčelomtrestu,aleibaprostriedkom,akohodosiahnuť.Okremodplatyodsúdenémuidespoločnosti
vo vyjadrenom treste ale aj o jej ochranu, teda o zabránenie v páchaní trestnej činnosti a samozrejme,
o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j. pôsobenia na odsúdeného sankciou tak, aby

v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej prevencie, t. j. pôsobenia trestu smerom
k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských pravidiel
môžu byť odsúdení a tiež vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa.

Výrok o treste, pokiaľ obsahuje uloženie viacerých trestov, je stále jedným výrokom, nakoľko trest len
ako celok /samostatný či zložený z viacerých výrokov/ môže mať svoj účel a len trest ako celok má

byť primeraným, zákonným a odôvodneným dôsledkom trestného činu páchateľa. Len ako celok môže
a má byť spôsobilý naplňovať účel trestu definovaný v ustanovení § 34 Trestného zákona. Rovnako aj
zásady ukladania trestov sa potom majú vzťahovať na trest tvorený viacerými trestami a vo vzájomnej
odôvodnenosti viesť k individuálnej a generálnej prevencii.

Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania.
Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom
neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a
spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť
spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať

za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Neprimerane prísne (ale samozrejme i
neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané
tresty vyvolať súcit s páchateľom, či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru
v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto
tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za

nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť
zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných
účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu
ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k
takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno

považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. /
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. 106/2011/

Na hlavnom pojednávaní okresný súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie
obžalovaného o tom, že je vinný, čo určilo rozsah vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Treba vytknúť okresnému súdu zaujatie právneho názoru, že pokiaľ došlo na hlavnom pojednávaní
k účinnému prijatiu vyhlásenia o vine obžalovaného a rozhodnutiu, že dôkazy o vine sa nebudú
vykonávať a vykonajú sa len dôkazy o treste, že do skupiny dôkazov o treste nezarátal zisťovanie
skutočností ako spôsob spáchania činu, ktorý v tomto prípade vyplynul práve zo znaleckého posudku

znalca z odboru cestná doprava. Nakoniec, javilo sa to byť potrebné aj z hľadiska obhajoby, keď
obžalovaný poukazoval na údajný podiel poškodenej na vzniku kolíznej situácie, a teda vlastne aj na
následku. Bolo povinnosťou okresného súdu sa s týmto vysporiadať po riadnom vykonaní uvedeného
dôkazu na hlavnom pojednávaní.

Odvolací súd uvedené napravil, pričom zistil, že k predmetnej dopravnej nehode došlo dňa 07.10.2022
o 20.41 hod., bola už tma, no verejné osvetlenie, ktorého svetlá sa nachádzajú z jeho pohľadu za
pravým okrajom cesty, bolo zapnuté, vrátane aktívneho osadeného svetla nad úrovňou priechodu pre
chodcov a aj vozidlo obžalovaného jazdilo osvetlené. Chodkyňa voči smeru jazdy vozidla sa pohybovala
sprava doľava, minimálne po dobu 2,98 sekundy, keď za tento čas chodkyňa naprieč vozovkou prešla

dráhu o dĺžke približne 3,7 metrov, pričom pred vstupom na vozovku stála na chodníku pred okrajom
cesty. Technicky mala zabezpečený výhľad na priebeh cesty proti smeru prichádzajúceho vozidla
obžalovaného, vrátane jeho trajektórie jeho jazdnej dráhy smerom k vyznačenému priechodu pre
chodcov, pričom, keď na vozovku vstúpila, tak čelo daného vozidla bolo od jej ľavého boku vzdialenéminimálne52metrov.Znalecjednoznačneuviedol,žeuvedenávzdialenosťzapredpokladujazdyvozidla
maximálne povolenou rýchlosťou umožňovala opustenie koridoru jazdnej dráhy tohto vozidla pred
dosiahnutím úrovne jej chôdze. Podľa krajského súdu, tak poškodená chodkyňa na vozovku vstupovala

bezpečne s tým, že prechod na druhú stranu vozovky môže bezpečne vykonať. Chodkyňa od doby, čo
vstúpila na vozovku, síce na vzniknutú situáciu nereagovala a približujúce vozidlo, ktoré ju následne
zrazilo, najpravdepodobnejšie nesledovala, aj keď na to mala vytvorené podmienky, no znalec uviedol
aj to, že chodkyňa za predpokladu včasnej reakcie vodiča na jej vstup v oblasti vyznačeného priechodu
pre chodcov, na vozovku vstúpila v bezpečnej vzdialenosti. Oproti jej správaniu, na strane obžalovaného

ako vodiča bolo, že v čase vstupu chodkyne sa ním riadené vozidlo pohybovalo až rýchlosťou v
rozmedzí 60 až 68 km/hod, teda v čase vstupu chodkyne na vozovku jazdilo vyššou rýchlosťou, aká je v
danom úseku maximálne povolená, mal vytvorené podmienky pre spozorovanie chodkyne najneskoršie
v čase jej vstupu z chodníka na okraj vozovky, k zrážke jeho vozidla s poškodenou došlo v oblasti
vyznačeného priechodu pre chodcov, na chodkyňu, ktorá z jeho pohľadu vstúpila na pravý okraj vozovky
v oblasti vyznačeného priechodu pre chodcov, no zareagoval vybočením vozidlom vľavo bez zmeny

rýchlosti jeho jazdy, a to aj napriek možnosti zníženia rýchlosti jazdy vozidla jeho brzdením účinkom
prevádzkových bŕzd, v prípade potreby až s možnosťou jeho zastavenia a tým zabránenia zrážke
danej chodkyne. Pneumatiky vozidlá do miesta zrážky nezanechali žiadne viditeľné stopy po jeho
pohybe, keď aj samotný obžalovaný ako vodič sa vyjadril, že brzdiť začal až po zrážke chodkyne. Na
základe technicky preukázateľných podkladov znalec dospel k záveru, že je odôvodnené techniku jazdy

vodiča vozidla označiť ako techniku jazdy v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky.
Popísal technické aspekty nehody tak, že k zrážke chodkyne došlo v oblasti vyznačeného priechodu
pre chodcov, kde vodič v danom úseku jazdil rýchlosťou vyššou, ako je v danom úseku maximálne
povolená, na vstup chodkyne na vozovku zareagoval vybočením vľavo v smere jazdy bez brzdenia v
prípade potreby až do zastavenia vozidla, na čo pritom po technickej stránke mal vytvorené primerané

podmienky. V dôsledku tejto reakcie vodiča došlo k zrážke chodkyne. Treba dodať, že znaleckým
zisteniam v tomto prípade nekonkuruje žiaden odborne porovnateľný dôkaz. Navyše, obžalovaný sám
uznal svoju vinu bez pripomienok či výhrad.

Pri porovnaní podielu možnosti zabránenia zrážke zo strany obžalovaného ako vodiča a poškodenej ako

chodkyne, je treba si uvedomiť, že obžalovaný porušil až tri zásadné povinnosti vodiča, kým poškodená
započala pohyb po priechode pre chodcov v bezpečnom okamihu, oprávnene sa domnievajúc, že má
vytvorené podmienky na bezpečný prechod cez priechod pre chodcov. Preto je nepodstatné, ak by sa
pohybovala tempom, ako na to poukazuje odvolateľ. To, že sa kontinuálne pohybovala po priechode
pre chodcov, aj keď pritom nesledovala situáciu okolo tohto priechodu, ale sa sústredila na priamy smer

svojho pohybu, bolo z jej strany oprávnené správanie. Mala totiž zjavne prednosť a obžalovaný túto
prednosť mal rešpektovať. Dominantnou príčinou dopravnej nehody tak bolo porušenie predmetných
povinností vodiča tak, ako to vyplýva zo skutkovej vety napadnutého rozsudku. Za daných okolností
nebolo rozhodujúce, že poškodená chodkyňa sa tak sústredila na svoj priamy pohyb po prechode pre
chodcov, že nevnímala približujúce sa vozidlo obžalovaného. Ten, na druhej strane poškodenú vnímal

na takú vzdialenosť, že pokiaľ by jazdil technicky správne, nedošlo by k dopravnej nehode, a teda
ani k spôsobenému následku na živote poškodenej. Krajský súd teda nemal dôvod prirátať možnosti
zabránenia zrážke zo strany poškodenej taký význam, ako to obžalovaný vo svojom odvolaní predstavil.

Je nepochybné, že následok v tomto prípade je neodstrániteľný v podobe úmrtia poškodenej, pričom

k nemu došlo v podstatnej súvislosti s nedbanlivostným zanedbaním takých povinností vodiča, ktoré
sú kľúčové pre bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky práve na a v blízkosti priechodu pre chodcov
v obci. Z hľadiska spôsobu spáchania trestného činu ešte k tomu treba dodať, že obžalovaný mal
priestor na zníženie rýchlosti a bezpečné minutie poškodenej. Nemožno, v záujme spravodlivého
a primeraného trestu ale opomenúť, že obžalovaný svojím vyhlásením o vlastnej vine výrazne zrýchlil

prijatie spravodlivého rozhodnutia vo veci samej, v čom treba vidieť jeho vlastný kritický vzťah k takému
výkonu vodičských oprávnení a sebakritický vzťah k spôsobenému následku. To vytvára priaznivé
možnosti jeho nápravy a priaznivo pôsobí aj na ostatných členov spoločnosti. S takým prístupom, resp.
vyhlásením,jespojenýpriestornamimoriadnezníženietrestu,atonielen,akoužbolopovedané,výmery
trestu odňatia slobody. Rovnako v prospech obžalovaného vyznieva stav, keď okresný súd správne určil

prítomnosť vyššie uvedených troch poľahčujúcich okolností oproti neprítomnosti priťažujúcich okolností.
Treba vytknúť okresnému súdu, že ani jedno z tohto sa neprejavilo v jeho rozhodnutí o výmere trestu
zákazu činnosti.Pokiaľ okresný súd v neprospech obžalovaného zohľadnil okolnosť, že tento má pre okresný súd zjavne
nevhodné voľnočasové aktivity /sympatie k autotuningu a automobilovému športu/, konal bezdôvodne.
Podľanázoruodvolaciehosúdu,ideookolnosti,ktorésúlenvimaginárnejsúvislostisdisciplinovanosťou

výkonu jeho vodičských povinností do budúcna. Nebola zistená ani súvislosť týchto aktivít s predmetným
trestným činom. Išlo teda o okolnosti nepodstatné pre výmeru trestu zákazu činnosti. Obžalovaný zatiaľ
nezadal žiadnu príčinu, aby mal súd iný názor.

Podľa zistení odvolacieho súdu vychádzajúcich z rovnakých dôkazov, ako súd prvého stupňa, ide

u obžalovaného o prvé porušenie záujmov chránených Trestným zákonom, a to nedbanlivostným, nie
úmyselným zavinením. Pritom obžalovaný sa vo vzťahu k svojej trestnej činnosti vyjadruje kriticky,
uvedomuje si neodstrániteľnosť spôsobeného následku. Možnosti nápravy tohto páchateľa sa tak javia
ako výrazne priaznivé už pri uložení trestu odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom
výkonu trestu na skúšobnú dobu na 4 roky a s trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých
druhov na 4 roky.

Pri ukladaní trestu zákazu činnosti vo výmere 4 rokov nemal odvolací súd dôvod ukladať trest o vyššej
výmere. Tento trest zodpovedá zákonným požiadavkám, je odôvodnený a zodpovedá závažnosti
porušených vodičských povinností a následkom, ku ktorým viedli. V tomto smere obžalovaný musí niesť
dôsledky svojej trestnej činnosti, pretože ňou preukázal nedostatočnú dôveryhodnosť vykonávať činnosť

vodiča,tedačinnosťnaktorejvýkonpotrebujesúhlasštátu.Výkonfunkcievodiča,anizhľadiskaprípravy,
ani z hľadiska uplatnenia človeka v živote, pritom neznamená zásadné obmedzenie. Predstavuje len
rozšírenie možností, no len v prípade, ak človek preukáže splnenie podmienok na získanie vodičského
oprávnenia a tie obžalovaný porušením svojich vodičských povinností nepreukázal.

Takto uložený trest zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho primerané ukladanie
v zmysle § 34 ods. 1 až 4 Trestného zákona, na jednej strane z vysokej závažnosti spáchanej
trestnejčinnostivyplývajúcejzospôsobenéhoneodstrániteľnéhonásledkuazospôsobuspáchaniačinu,
na druhej strane zodpovedá pomeru početných poľahčujúcich okolností oproti absencii priťažujúcich
okolností, nedbanlivostnej povahe predmetného prečinu, ako aj usporiadaným pomerom obžalovaného

a priaznivým možnostiam jeho nápravy, jeho správaniu po čine a dobe od jeho spáchania. Zodpovedá
záujmu na individuálnej a generálnej prevencii a je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia
trestných činov obžalovaného spoločnosťou.

Preto odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste

a sám rozhodol o treste tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozsudku.

Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.