Rozsudok – Zmluva o úvere ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/215/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122506882
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122506882.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Miriam

Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci žalobcu De Vries Group Slovakia s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 47 243 368, právne zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so
sídlomTwinCityTower,Mlynskénivy10,82109Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:47239921,
proti žalovanému 2/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E. E. a žalovanému 3/ A. B.,
nar 10.12.1966, bytom F. XXX/XX, XXX XX E., obaja právne zastúpení Advokátska kancelária AŠTARY,
s. r. o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina, IČO: 53 588 452, o zaplatenie 32.663,-- Eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/39/2023-152 zo
dňa 30. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie vo vzťahu k žalovanému 2/ z a s t a v u j e .

II. Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/39/2023-152 zo dňa 30. augusta 2024 vo vzťahu
k žalovanému 3/ p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Žalovanému 3/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu voči žalovaným 2/ a 3/
zamietol. Druhou výrokovou vetou žalovaným 2/ a 3/ priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov
konania.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa v predmetnom konaní proti žalovaným 1/ až 3/

domáhal zaplatenia sumy 32.663,-- Eur s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 32.663,--
Eur od 23.07.2020 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 40,-- Eur na základe Zmluvy o úvere č. 000223/SE3/2019 uzavretej medzi žalovaným
a spoločnosťou UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. (ďalej len „zmluva o úvere“). Zmluvou
o úvere bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 40.000,-- Eur. Žalobca zároveň v žalobe uviedol, že
veriteľ uzatvoril so žalovanými 2/ a 3/ ručiteľské listiny.

3. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet
ich záväzkov skutkový stav posúdil podľa § 261 ods. 4 písm. d), ods. 7, § 497, § 303, § 306 ods. 1
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere dňa 27.03.2019, § 92 ods. 8, § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankácha o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) a podľa § 524 ods. 1, 2, § 525
ods. 1, 2, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

4. Konštatoval, že predmetom konania v prejednávanej veci je nárok žalobcu proti žalovaným 2/ a 3/ ako
ručiteľom úverovej pohľadávky, proti ktorým sa žalobca domáha zaplatenia žalovanej istiny 32.663,- Eur
s úrokom v sume 1.127,01 Eur a úrokom z omeškania v sadzbe 14 % ročne zo sumy 32.663,- eur od
23.07.2020 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených a uplatnením pohľadávky a náhrady
trov konania, pričom žalobca svoje postavenie nositeľa žalovaného práva opiera o obsah Zmluvy o

odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2021 písomne uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom
UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom (pod
pôvodným obchodným menom Friendly Finance Slovakia s.r.o.).

5. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami bolo nespornou skutočnosťou uzatvorenie zmluvy o
úveremedzispoločnosťouUniCreditBankCzechRepublicandSlovakia,a.s.akoveriteľom ažalovaným

P&P Bau Group SK s. r. o. (pôvodné obchodné meno spoločnosti bauliner s. r. o.), IČO: 50 213
032 ako dlžníkom na strane druhej a rovnako za nespornú skutočnosť súd prvej inštancie považoval
vyhlásenie žalovaných 2/ a 3/ ako ručiteľov veriteľovi, že ak dlžník voči veriteľovi nesplní záväzok určený
v ustanoveniach Dohody o ručení uzatvorenej medzi ručiteľmi, t.j. žalovanými 2/ a 3/ a veriteľom dňa
27.03.2019, uspokoja ručitelia veriteľa v celom rozsahu dlžníkom nesplneného záväzku.

6. Za spornú skutočnosť súd prvej inštancie považoval platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému
1/,t.j.pohľadávky,ktorámalabyťzabezpečenáručenímžalovaných2/a3/,atospoukazomnazákonom
stanovené podmienky platného postúpenia pohľadávok banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Za
spornú skutočnosť žalovaní označili porušenie platobnej disciplíny žalovaným 1/. Žalovaní namietli, že

žalobcanekonkretizovalanepreukázalposkytnutiežalobcomtvrdenéhoúveruvovýške40.000,--Eur,čo
žalovaní popreli, namietli nepreskúmateľnosť žalobcom uplatneného nároku čo do istiny, úroku a úrokov
z omeškania a súčasne učinili spornou dohodu zmluvných strán o sadzbe úrokov z omeškania vo výške
18,9 % ročne, z ktorých žalobca uplatňoval v konaní nárok v sadzbe 14 % ročne. Žalovaní namietali
existenciu písomnej výzvy veriteľa uskutočnenú po splatnosti peňažného záväzku dlžníkovi, keď po

zosplatnení úverovej pohľadávky dňa 22. júla 2020 žiadna písomná výzva veriteľa voči žalovaným, t.j. po
22. júli 2020 urobená nebola, pričom písomná výzva veriteľa dlžníkovi podľa § 306 ods. 1 Obchodného
zákonníka po splatnosti záväzku je predpokladom pre domáhanie sa splnenia záväzku od ručiteľa, a
preto žalovaní namietali vznik akcesorického ručiteľského záväzku žalovaných 2/ a 3/.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že základné podmienky poskytnutia úveru boli dojednané v článku
II. zmluvy o úvere, pričom v zmysle dojednania v článku II. bod 2.5 časť obsahu tejto zmluvy, pokiaľ
nie je dojednané inak, určujú obchodné podmienky banky pre úvery podnikateľom (ďalej len „obchodné
podmienky“). Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané (uvedené nebolo medzi
stranami sporné), že zmluvu o úvere uzatváral za žalovaného 1/ žalovaný 3/, ktorý bol v čase jej

uzatvorenia spoločníkom a konateľom žalovaného 1/. Uviedol, že záväzkovo-právny vzťah medzi
žalobcom a žalovaným 1/ založený zmluvou o úvere zo dňa 27.03.2019 je vzťahom obchodno-právnym
v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka.

8. Zo zmluvy o úvere súd prvej inštancie zistil, že v článku VI. Stranami bolo dohodnuté zabezpečenie

pohľadávky veriteľa ručiteľským záväzkom ručiteľov - žalovaných 2/ a 3/ v podobe vyhlásenia ručiteľov
o ručení za záväzky dlžníka, ktoré sú obsahom Dohôd o ručení zo dňa 27.03.2019, na základe ktorých
každý zo žalovaných 1/ a 2/ v postavení ručiteľov, podpísaním dohody prevzali ručiteľský záväzok za
uspokojenie pohľadávky veriteľa voči žalovanému 1/ ako dlžníkovi zo zmluvy o úvere (článok III. bod
3.1 zmluvy o úvere). Žalovaní 2/ a 3/ ako ručitelia túto dohodu uzatvorili ako konatelia a spoločníci

právnickej osoby, ktorá je dlžníkom. Zabezpečovaná pohľadávka bola definovaná v článku II. Dohody
o ručení v nadväznosti na obsah zmluvy o úvere.

9. Záväzok žalovaných 2/, 3/ ako ručiteľov za splnenie pohľadávok žalovaného 1/ zo zmluvy úvere
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/ dňa 27.03.2019 súd prvej inštancie v nadväznosti na §

261 ods. 7 Obchodného zákonníka posudzoval podľa § 303 a nasledujúce Obchodného zákonníka.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že obsahom dojednania v článku III. bod 3.1.
Dohody o ručení je platný ručiteľský záväzok žalovaných 2/ a 3/, ktorí v čase ručiteľského vyhlásenia
dňa 27.03.2019 mali postavenie spoločníkov a konateľov žalovaného 1/. Uvedená skutočnosť vylučujepostavenie žalovaných 2/ a3/ ako spotrebiteľov vo vzťahu k žalobcovi, a to s odkazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09. novembra 2016 sp .zn. 5Ndc 10/2016. Pre posúdenie
charakteru právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 2/ a 3/ založeného dohodou o ručení a

ručiteľským vyhlásením žalovaných 2/ a 3/ súd prvej inštancie považoval za právne relevantný okamih
uzatvorenia zmluvy o úvere a Dohody o ručení, obe podpísané dňa 27.03.2019. Vo väzbe na uvedené
súd prvej inštancie konštatoval, že ručiteľský záväzok žalovaných 2/ a 3/ uspokojiť veriteľa, ak dlžník
voči nemu nesplní svoj určitý záväzok, vznikol momentom uzatvorenia Dohody o ručení, obsahom ktorej
je ručiteľské vyhlásenie žalovaných zodpovedajúce ustanoveniu § 303 Obchodného zákonníka.

10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že medzi stranami bola spornou skutkovou okolnosťou v konaní
či a v akej výške došlo k reálnemu poskytnutiu úveru veriteľom dlžníkovi na základe zmluvy o úvere.
Skutočnosť čerpania úveru žalovaným 1/ a výšku jeho čerpania žalobca preukazoval predloženým
výpisom z úverového účtu žalovaného 1/ ako dlžníka č. 1477937000 spracovaný ku dňu 27.01.2023 bez
bližšej špecifikácie údajov v listine obsiahnutých a bez nadväznosti na žalobcom uvádzané doterajšie

skutkové tvrdenia a predložené dôkazy. Označenie úverového účtu v záhlaví listiny nekorešponduje s
ostatnými údajmi, ktoré sú obsahom zmluvy o úvere. Žalobcom predložený výpis nie je verifikovaný
podpisom konajúcej osoby zodpovednej za jeho správnosť a vyhotovenie. Relevantnosť predloženej
listiny je spochybnená aj samotným obsahom listiny, ktorý nezodpovedá skutkovým tvrdeniam žalobcu
v časti vymedzenia dlžných splátok istiny, poplatkov a úrokov, učinené podaním žalobcu zo dňa

07.03.2024.

11. Súd prvej inštancie za ďalšiu spornú okolnosť, ktorá má zásadný vplyv na posúdenie povinností
žalovaných plniť vo vzťahu k žalobcovi ručiteľský záväzok považoval preukázanie aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu a otázku platného postúpenia žalovanej pohľadávky, t.j. pohľadávky, ktorá mala byť

zabezpečená ručením žalovaných 2/ a 3/, a to s poukazom na zákonom stanovené podmienky platného
postúpenia pohľadávok banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

12. Konštatoval, že žalovaní za spornú skutočnosť označili porušenie platobnej disciplíny žalovaným
1/. Žalovaní okrem toho, že žalobca nekonkretizoval a nepreukázal poskytnutie žalobcom tvrdeného

úveru vo výške 40.000,-- Eur, čo popreli, namietli nepreskúmateľnosť žalobcom uplatneného nároku čo
do istiny, úroku a úrokov z omeškania a súčasne učinili spornou dohodu zmluvných strán o sadzbe
úrokov z omeškania vo výške 18,9 % ročne, z ktorých žalobca uplatňuje v konaní nárok v sadzbe 14
% ročne. Žalovaní namietali existenciu písomnej výzvy veriteľa uskutočnenú po splatnosti peňažného
záväzku dlžníkovi, keď po zosplatnení úverovej pohľadávky dňa 22. júla 2020 žiadna písomná výzva

veriteľa voči žalovaným, t.j. po 22. júli 2020 urobená nebola, pričom písomná výzva veriteľa dlžníkovi
podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka po splatnosti záväzku je predpokladom pre domáhanie sa
splnenia záväzku od ručiteľa, a preto žalovaní namietali vznik akcesorického ručiteľského záväzku.

13. Z vykonaných listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že zmluvou o úvere zo dňa 27.03.2019

sa banka zaviazala za podmienok dojednaných v zmluve poskytnúť v prospech klienta (žalovaného 1/)
peňažné prostriedky v dojednanej výške a dlžník sa zaviazal použiť poskytnutý úver za dohodnutých
podmienok na dojednaný účel a tieto vrátiť, zaplatiť úroky a dojednané odplaty a splniť súvisiace záväzky
podľa tejto zmluvy. Výška úveru bola stranami dojednaná v sume 40.000,-- Eur na účel financovania
prevádzkových potrieb klienta s dobou čerpania úveru do 29.04.2019 a s dohodnutým dňom splatnosti

istiny úveru 27.03.2024. Strany dojednali úrokovú sadzbu úročenia úveru 8,9 % ročne s dohodnutou
prirážkou pre určenie sadzby úrokov z omeškania v sadzbe 10 % ročne. Zmluva ďalej upravuje
podmienky čerpania úveru a splácania úveru v zhode so skutkovými tvrdeniami žalobcu uvedenými v
žalobe a zabezpečenie úverovej pohľadávky ručiteľským záväzkom žalovaných 2/ a 3/.

14. V Dohode o ručení žalovaní 2/ a 3/ ako ručitelia vyhlásili, že ak dlžník nesplní svoj záväzok voči
veriteľovi určený v dohode, uspokoja veriteľa v celom rozsahu dlžníkom nesplneného záväzku. Podľa
čl. IV., bod 4.2 Dohody o ručení veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v
prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok. Ak je záväzok splatný v splátkach, ručiteľ ručí za celý záväzok,
aj za každú splátku a veriteľ môže požadovať splnenie splátky, ktorá nebola splnená riadne a včas alebo

celého záväzku, ak sa stal splatným.

15. Súd prvej inštancie zistil, že podrobná úprava práv a povinností účastníkov úverového vzťahu je
obsahom Obchodných podmienok pre úvery podnikateľom účinných od 01.11.2014, z obsahu ktorýchžalobca poukázal na čl. IX Prípady neplnenia a predčasná splatnosť úveru bod 9.2.1. a bod 9.4.3.
Zároveň súd prvej inštancie zistil, že možnosť postúpenia pohľadávky je upravená v článku XI. Spoločné
a záverečné ustanovenia, bod 11.5.4 Obchodných podmienok pre úvery podnikateľom.

16. Z oznámenia o predčasnej splatnosti úveru a výzvy na úhradu celého zostatku úveru zo dňa
17.07.2020 súd prvej inštancie zistil, že z neho vyplývajú skutočnosti, na základe ktorých veriteľ využil
svoje zmluvné oprávnenie vyhlásiť predčasnú splatnosť úverovej pohľadávky s určením konkrétneho
dňa predčasnej splatnosti úveru dňa 22.07.2020, s vyčíslením celkovej dlžnej pohľadávky v členení

istina, úroky, úroky z omeškania a poplatky ku dňu 17.07.2020. V nadväznosti na označené ustanovenie
článkuIX.,odsek9.2.1Obchodnýchpodmienokveriteľvyužiloprávneniepožadovaťokamžitézaplatenie
celého zostatku úveru s termínom predčasnej splatnosti úveru v súlade s odsekom 9.4.3 Obchodných
podmienok dňom 22.07.2020. Veriteľ súčasne požiadal dlžníka (žalovaného 1/) o vyrovnanie celej
pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere na označený účet veriteľa v lehote 3 dní odo dňa doručenia
výzvy s oznámením povinnosti platiť úroky z omeškania vo výške 18,9 % z celého zostatku nesplatenej

istiny úveru až do zaplatenia, ako aj ďalších poplatkov a nákladov spojených s vymáhaním nesplateného
úveru. Oznámenie zo zosplatnení úveru s výzvou na zaplatenie bolo doručené dlžníkovi a žalovaným 2/
a 3/ ako ručiteľom dňa 20.07.2020. Konštatoval, že veriteľ vyzval ručiteľov na úhradu záväzku výzvou
zo dňa 03.08.2020, ktorú výzvu však žalovaní 2/ a 3/ v odbernej lehote neprevzali.

17. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že zmluvou o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2021
veriteľ odplatne postúpil pohľadávky špecifikované v bode 2.1 zmluvy o odplatnom postúpení ako
pohľadávky v celkovej výške 1.407.583,70 Eur v špecifikácii prílohy č. 1 tejto zmluvy.

18. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že z dikcie § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že záväzok

vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi a zaplatiť z nich úroky je spojená so skutočnosťou ich poskytnutia
do určitej sumy veriteľom dlžníkovi. V rámci povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak bolo preto
procesnou povinnosťou žalobcu a najmä v situácii, ak uvedenú okolnosť žalovaní učinili spornou,
uviesť tvrdenia a k týmto tvrdeniam označiť dôkazy, kedy a v akej sume boli úverové prostriedky
na žiadosť dlžníka poskytnuté veriteľom dlžníkovi. Napriek tomu, že žalobca na výzvu upomínacieho

súdu predložil interný výpis z úverového účtu dlžníka bauliner s. r. o., označenie úverového účtu (č.
1477937000), nie je žalobcom špecifikované v nadväznosti na ostatné žalobcom uvádzané skutkové
tvrdenia alebo ním označené dôkazy. Stav úverového účtu vyčíslený ku dňu 27.01.2023 nezodpovedá
údajom obsiahnutým veriteľom v oznámení o predčasnej splatnosti úveru a výzve na úhradu celého
zostatku úveru vykonaného listom žalobcu zo dňa 17.07.2020. Napriek opakovaným výzvam zo strany

konajúceho súdu na presnú špecifikáciu uplatneného nároku žalobcom tak, aby tento bol súdom
preskúmateľný, žalobca napriek existujúcemu právnemu zastúpeniu kvalifikovane svoju povinnosť
tvrdenia dôsledne nesplnil. Pritom zodpovednosť za zistenie skutkového stavu spočíva na procesných
stranách.

19. K spornej otázke faktického poskytnutia úveru dlžníkovi súd prvej inštancie uviedol, že je možné
vychádzať z reálneho predpokladu, že pokiaľ došlo vzniku zmluvy o úvere a v súvislosti s ňou boli
uzatvorené aj Dohody o ručení žalovanými 2/ a 3/, ktorí v čase vzniku tohto záväzkovo-právneho
vzťahu mali postavenie spoločníkov a ručiteľov dlžníka, t.j. osôb so znalosťou veci, bez uvedenia
konkrétnychskutkovýchokolností,ktorésatýkaliichvlastnéhovnímaniaakonaniavčasebezprostredne

nasledujúcom po uzatvorení týchto dohôd, pre ktoré by nedošlo k naplneniu hospodárskeho účelu
uzatvorenej zmluvy o úvere, žalovaní neuviedli žiadne skutočnosti. Z uvedeného pohľadu súd prvej
inštancie preto nemohol hodnotiť ich obranu a popretie ako účinné (§ 151 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie rovnako považoval za nelogické, že
by po doručení oznámenia o predčasnej splatnosti úveru ostali na takéto výzvy veriteľa žalovaní nečinní

a že by sa voči domnelým nárokom veriteľa žiadnym spôsobom nebránili. Uvedený záver súdu však
bez ďalšieho neumožňuje preniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na žalovaných pri vymedzení
ostatných hypotézou právnej normy predpokladaných rozhodných skutkových tvrdení, ktoré v danej veci
absentovali pre možnosť súdu vyhodnotiť nárok žalobcu ako nesporný a dôvodný.

20. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ žalobca opiera svoje postavenie postupníka a tzv. aktívnu
legitimáciu v spore od uzatvorenej Zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2021, platné
postúpenie žalovanej pohľadávky v konaní žalobca nepreukázal. Procesnou povinnosťou žalobcu bolo
tvrdiť a preukázať, že napriek písomnej výzve banky adresovanej dlžníkovi dlžník bol nepretržite viacako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku. Žalobca
bol preto povinný tvrdiť a preukázať podmienky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, nesplnenie
splatného záväzku dlžníkom na výzvu veriteľa a zákonom kvalifikované trvanie omeškania dlžníka

so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku. Len pri splnení takto určených podmienok v
súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách je banka oprávnená svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto
peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou aj
bez súhlasu klienta. Žalobca v podanej žalobe ani na dodatočné výzvy súdu nešpecifikoval, v akom
rozsahu bol dlžníkom úver splatený, ktoré splátky boli dlžníkom uhradené a v akom rozsahu a ktoré

splátky zaplatené dlžníkom neboli, a to tak, aby nárok uplatnený žalobcom bol preskúmateľný nielen
v rozsahu žalovanej istiny, ale tiež v rozsahu uplatnených úrokov, poplatkov a uplatneného úroku z
omeškania. Napriek námietke žalovaných, že žalobca v konaní nepreukázal reálne poskytnutie úveru
a skutočnosť, v akej výške bol úver žalovanému 1/ poskytnutý, v akej výške bol dlžníkom splatený,
žalobca opätovne ani k tejto námietke žalovaných neuviedol substancované tvrdenia a k nim neoznačil
relevantný dôkaz. Až v záverečnom prednese žalobca uviedol úhradu 11 splátok a vznik omeškania s

úhradou úveru dňa 30.03.2020. Súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou žalovaných, v zmysle ktorej
listina označená ako výpis z úverového účtu nemá dostatočnú dôkaznú relevanciu a autenticitu, nakoľko
nie je nikým autorizovaná, teda z jej obsahu nie je zrejmé, kto listinu vyhotovil, kto za jej obsahovú
správnosť zodpovedá, pričom uvedená listina ani obsahovo nezodpovedá ostatným tvrdeniam žalobcu
alebo obsahu oznámenia o predčasnej splatnosti úveru a v ňom vymedzeným dlžným splátkam ku dňu

17.07.2020.

21. Napriek námietke žalovaných k otázke čitateľnosti Prílohy č. 1 Zmluvy o postúpení pohľadávky,
ktorá má bližšie konkretizovať pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ktorá tvorila predmet postúpenia
pohľadávok,anipovykonanípredmetnéhodôkazusúdomaskonštatovaníslabejčitateľnostipredloženej

listiny, žalobca adekvátne procesne nereagoval, zostal pasívny a uvedený nedostatok predloženého
dôkazu neodstránil.

22. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie poznamenal, že postúpením pohľadávky banky na inú
osobu nepochybne dochádza k zmene obsahu záväzkovo-právneho vzťahu, pričom uvedená zmena je

vyvolaná postavením subjektov tohto záväzku, keď povinnosť banky zachovávať bankové tajomstvo sa
viaže k subjektu banky, nie však na iný subjekt, ktorému je pohľadávka bankou postúpená. Rovnako
banka má postavenie regulovaného subjektu, a preto s poukazom na obsah zákonného ustanovenia
§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka bolo nevyhnutné možnosť postúpenia pohľadávky bankou na
inú osobu upraviť osobitnou právnou úpravou, ktorou je zákon o bankách, a to účinnosťou zákona č.

252/1999, t.j. od 16.09.1999. Napriek tomu, že novela zákona o bankách s účinnosťou od 10.06.2013
v zmysle ust. § 89 ods. 1 zakotvila možnosť účastníkov zmluvne si upraviť práva a povinnosti z
obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného právneho predpisu, pokiaľ to zákonná úprava explicitne
nezakazuje alebo odchýlenie sa od zákonných ustanovení nevylučuje, otázka povahy zákonného
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách bola judikovaná viacerými rozhodnutiami Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a ustálená stanoviskom Najvyššieho súdu zverejneným v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 60/2018 (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, uznesenie 1Obdo 92/2018 zo dňa 20.11.2019 a
rozhodnutie 3Obdo 12/2019 zo dňa 23.10.2019, a to aj pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov). Súd
prvej inštancie s ohľadom na vyslovený názor dovolacieho súdu uviedol, že v situácii, ak žalobcom v

konaní nebolo tvrdené a preukázané, že predmetom postúpenia bola pohľadávka právneho predchodcu
žalobcu, ku ktorej zosplatneniu došlo platne v súlade s ustanoveniami Zmluvy a zákonom, nemožno
prijať ani záver o tom, že predmetná pohľadávka spĺňa predpoklady pre jej postúpenie v zmysle ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách a za stavu, že žalobca nepreukázal podmienky zosplatnenia úveru, nemožno
prijať ani záver o splatnosti celého úveru s úrokmi a na tom základe aj platné postúpenie pohľadávky

vzhľadom na kogentnú povahu zákonného ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

23.Rovnakosúdprvejinštancienemalvkonaníspoľahlivopreukázané,žežalobcanadobudolodplatnou
zmluvou o postúpení pohľadávok pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, keďže listinný dôkaz
v kvalite, v akej bol súdu predložený, prijatie takéhoto záveru neumožňuje. Odhliadajúc od vyššie

uvedenýchskutočnostísúdprvejinštanciepoznamenal,žespôsob,ktorýmžalobcanapriekopakovaným
výzvam súdu špecifikoval uplatnený nárok, neumožňuje súdu tento spoľahlivo verifikovať a preskúmať
tak, aby súd mohol o uplatnenom nároku rozhodnúť s významnými hmotno-právnymi a procesnými
dôsledkami pre účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu.24. Súd prvej inštancie nakoniec vyslovil názor, že posúdenie ostatnej časti žalovanými uplatnenej
procesnej obrany by následne malo právnu relevanciu v prípade pozitívneho vyhodnotenia platného

zosplatnenia úverovej pohľadávky veriteľa a jej platného nadobudnutia žalobcom ako postupníkom, čo
v konaní preukázané nebolo. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil nárok uplatnený
žalobcom ako dostatočne nepreukázaný, a preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe princípu úspechu strán v spore tak, že

žalovaným 2/ a 3/ priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

26. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Odvolanie odôvodnil tým, ž súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietal, že súd prvej inštancie neobjektívne a tendenčne pristúpil k vyhodnoteniu skutkového

stavu. Súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal predloženými dôkazmi v konaní, nakoľko ním
predložené zmluvné dokumenty jednoznačne preukazujú platné postúpenie pohľadávky. Súd prvej
inštancie však tieto listinné dôkazy nevzal do úvahy a neposkytol k nim náležité vyjadrenie v odôvodnení
rozsudku. Súd prvej inštancie tiež neprihliadol na ďalšie listinné dôkazy, ktorými podporoval svoje
nároky. Zdôraznil, že svoju aktívnu legitimáciu preukázal zmluvou o postúpení pohľadávok. Poukázal

na to,, že zmluva o úvere predstavuje absolútny obchodný záväzok, ktorý bol uzatvorený medzi dvomi
podnikateľskými subjektami. Preto aj ručiteľský záväzok spadá do zákonného režimu upraveného
Obchodným zákonníkom. Uviedol, že listinnými dôkazmi preukázal, že vyzval na zaplatenie jednak
žalovaného ako ručiteľa, ako aj hlavného dlžníka. Nesúhlasil s posúdením platnosti postúpenia
pohľadávky súdom prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách.

V súvislosti s ustanovením § 89 zákona o bankách poukázal na znenie ustanovenia bodu 11.5.4
Obchodných podmienok pre úver podnikateľom. Uviedol, že žalovaný 1/ sa s uvedenými podmienkami
oboznámil, na dôkaz čoho ich podpísal, a to v zastúpení žalovaným 2/. Preto mal za to, že medzi
pôvodným veriteľom a hlavným dlžníkom tak preukázateľne došlo k dohode podľa § 89 ods. 1 zákona
o bankách a argumentácia žalovaných o neplatnosti postúpenia pohľadávky je tak vyvrátená vlastnou

zmluvou o úvere. Poukázal na to, že Obchodný zákonník predpokladá zdatnosť podnikateľa a jeho
dobrú profesionálnu úroveň. Tiež poukázal na to, že žalovaní vo svojom vyjadrení odkazujú na súdne
rozhodnutia vychádzajúce zo spotrebiteľských sporov, ktoré upravujú danú otázku nejednotne. Zároveň
pre porovnanie dal do pozornosti viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, a to na uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/351/2017 zo dňa 24.05.2018, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.zn.

24Co/147/2017 zo dňa 10.01.2018, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/76/2016 zo
dňa 07.12.2016 a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 242/07 zod ňa
03.07.2008 týkajúce sa princípu výkladu zmlúv.

27. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na predložené výzvy ručiteľom na úhradu záväzku, ktoré vylučujú

argumentáciu žalovaných o absencii výziev a na ustálenú doktrínu, podľa ktorej sa za výzvu na
zaplatenie považuje aj doručenie žaloby. Upriamil pozornosť na to, že žalovaní vo svojom podaní
vedome skrátili ustanovenie bodu 4.3 Dohody o ručení. Zdôraznil, že žalovaní 2/ a 3/ vedome previedli
svoje obchodné podiely aj výkon funkcie konateľov na osobu rumunskej národnosti Nicolae Popa a na
spoločnosť bauliner s.r.o. je aktuálne vedených 7 exekučných konaní. Napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie žalobca považoval za nedostatočne odôvodnený, nakoľko neobsahuje dostatočné a logicky
udržateľné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie považoval zmluvu o postúpení pohľadávok
za neplatnú. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnými okolnosťami prípadu a jeho
argumentáciou. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/. Vo vyjadrení uviedli, že odvolanie žalobcu je
nedôvodné a že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je podrobne odôvodnený a dáva jasné
a výstižné odpovede na všetky v danej veci podstatné okolnosti a vznesené argumenty strán sporu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje všetky obligatórne náležitosti ustanovené v § 220 ods.

2 CSP. Žalovaní mali za to, že námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku
bola uplatnená iba čisto formálne, žalobca v odvolaní ani rámcovo neuviedol žiadne konkrétne námietky
a argumenty prednesené z jeho strany pred súdom prvej inštancie, podstatné otázky, či okolnosti
prípadu, s ktorými sa súd prvej inštancie podľa jeho názoru nevysporiadal. Zdôraznili, že z bodov26. až 50. napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne vyplývajú úvahy súdu prvej inštancie, ktoré
viedli k zamietnutiu žaloby proti nim, pričom žalobca sa vo svojom odvolaní v podstate zaoberá
len s otázkou povahy ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Vo vzťahu k ďalším dôvodom

vedúcim k zamietnutiu žaloby žalobca v odvolaní neprodukoval žiadne konkrétne námietky a procesne
účinným spôsobom ich vo svojom odvolaní ani nespochybnil. Keďže žalobcaa v odvolaní neuviedol
nič, čím by spochybnil podstatnú časť úvah súdu prvej inštancie nachádzajúcich sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku vedúcich k zamietnutiu žaloby, žalovaní mali za to, že neprichádza do úvahy, aby
odvolací súd nad rámec odvolacích námietok žalobcu sám produkoval prípadné dôvody nesprávnosti

skutkových zistení a právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Uvedené by bolo v rozpore s
§ 380 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolaní nekonkretizoval žiadne údajné dôkazy zásadného významu,
ktoré boli súdu prvej inštancie predložené a s ktorými sa podľa jeho názoru nezaoberal alebo ich
neprimerane podcenil. Žalobca tiež v odvolaní bližšie neuviedol, aké konkrétne zmluvné dokumenty
podľa neho súd prvej inštancie nevzal do úvahy. K tvrdeniu žalobcu o tom, že svoju aktívnu legitimáciu
preukázal zmluvou o postúpení pohľadávok žalovaní uviedli, že k platnému postúpeniu pohľadávky

nepostačuje len samotné uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ale musia byť splnené zákonné
podmienky ustanovené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo v tomto prípade žalobca nepreukázal.
Podľa názoru žalovaných žalobca opomenul fakt, na ktorý poukazovali už vo svojom odpore proti
platobnému rozkazu a ako uvádzal aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že
príloha k zmluve o odplatnom postúpení pohľadávky bola súd predložená v takmer celkom nečitateľnej

podobe a nemožno z nej určiť, či sa predmetná zmluva o postúpení pohľadávok mala skutočne
vzťahovať aj na pohľadávku UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. voči žalovanému 1/ zo
zmluvy o úvere a v akom rozsahu. Poukázali na to, že už v konaní pred súdom prvej inštancie namietali,
že žalobca nepreukázal dodržanie zákonnej podmienky, podľa ktorej môže banka svoju pohľadávku
voči klientovi postúpiť inej osobe a nepreukázal ani to, že by v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného

zákonníka bola po splatnosti záväzku zo strany veriteľa učinená písomná výzva na splnenie záväzku
voči žalovanému 1/. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že veriteľ určil predčasnú splatnosť úveru ku
dňu 22.07.2020, takáto písomná výzva veriteľa voči žalovanému 1/ na splnenie splatného záväzku
v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka by potom musela byť voči žalovanému 1/ urobená
najneskôr 23.07.2020, čo žalobca v konaní netvrdil, ani nepreukazoval. Nesúhlasili s tvrdením, že svoju

obranu založili výlučne s poukazom na § 92 ods. 8 zákona o bankách a na tvrdení o nedodržaní
toto ustanovenia. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní uplatňovali aj ďalšie podstatné a konkrétne
námietky, ku ktorým sa žalobca vecne nevyjadril ani v konaní pred súdom prvej inštancie, ani v odvolaní.
Poukázali na to, že otázkou kogentnosti § 92 ods. 8 zákona o bankách sa súd prvej inštancie zaoberal
v bode 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorý žalovaní odkázali a s obsahom ktorého sa

stotožnili. Uviedli, že žalobca v rámci svojej argumentácie konkrétnejšie neodôvodnil, na základe akých
právnych úvah dospel k záveru o dispozitívnej povahe § 92 ods. 8 zákona o bankách. Mali za to, že
záver o kogentnej povahe tohto ustanovenia zákona o bankách možno vyvodiť z ustálenej judikatúry
NajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,akoajdovolaciehosúdu,atozrozsudkusp.zn.7Cdo26/2017zo
dňa 28.03.2018, rozsudku sp.zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018 a uznesenia sp.zn. 1Obdo 92/2018

zo dňa 20.11.2019, ako aj v uznesení sp.zn. 3Obdo 12/2019 zo dňa 23.10.2019. Uvedené rozhodnutia
podľa názoru žalovaných treba považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu ako jednej
z najvyšších súdnych autorít. Poznamenali, že rozhodnutia krajských súdov uvádzané žalobcom v jeho
odvolanínarozdielodrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyakodovolaciehosúduzpovahy
veci nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Zdôraznili, že

nimi citované rozhodnutia dovolacieho súdu sa nevzťahovali len na prípady spotrebiteľských úverov,
resp. spotrebiteľských zmlúv medzi bankou a klientom. S poukazom na závery vyslovené Najvyšším
súdom Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp.zn. 1Obdo 92/2018 a sp.zn. 3Obdo 12/2019 mali za
to, že ustanovenie bodu 11.5.4. Obchodných podmienok pre úvery podnikateľom, na ktoré sa odvoláva
žalobca v odvolaní a podľa ktorého banka môže postúpiť inému pohľadávku voči klientovi alebo jej časť

aj pred splatnosťou i po splatnosti, s čím klient vyjadruje súhlas podpisom týchto obchodných podmienok
je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Žalovaní popreli, že by vo svojom podaní vedome skrátili ustanovenie bodu 4.3 dohody o ručení, ako
to uvádzal žalobca v odvolaní. Nesúhlasili ani s tvrdením žalobcu, že vedome previedli svoje obchodné
podiely, aj výkon funkcie konateľov na osobu rumunskej národnosti. Poukázali na to, že už vo svojom

vyjadrení uviedli, že funkcia konateľa sa neprevádza, žalovaný 2/ previedol svoj obchodný podiel ešte
vapríli2020nažalovaného3/azároveňbolodvolanýzfunkciekonateľa.Odvtedyboljedinýmkonateľom
a spoločníkom žalovaného 1/ žalovaný 3/, a to až do novembra, resp. decembra 2020. Nakoniec
žalovaní uviedli, že proti záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bodoch 32., 44., 46., 47., 48. a 49.odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca v odvolaní nevzniesol okrem ním vysloveného názoru
o dispozitívnej povahe § 92 ods. 8 zákona o bankách žiadnu argumentačnú oponentúru, na základe
ktorej by bolo možné v odvolacom konaní napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie reprobovať. Navrhli,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal im proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

29. K vyjadreniu žalovaných 2/ a 3/ sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že súd je povinný správne
aplikovať právne normy na skutkové okolnosti prípadu, ktoré mu predložili strany sporu. Odvolací súd

je povinný preskúmať rozhodnutie súdu prvej inštancie nielen z hľadiska skutkových zistení, ale aj
správnosti právneho posúdenia. Opakovane uviedol, že súd prvej inštancie nepristupoval k hodnoteniu
skutkového stavu veci objektívne, čím došlo k porušeniu zásady spravodlivého procesu. Podľa názoru
žalobcu súd prvej inštancie opomenul niektoré dôkazy alebo ich podcenil, čím mohol ovplyvniť správne
zistenie skutkového stavu veci. Namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na viaceré listinné dôkazy,
ktoré predložil na podporu svojich nárokov. Konkrétne poukázal na dokumenty, ktoré obsahovali

údaje o finančných transakciách medzi stranami, ako aj korešpondenciu, ktorá podľa názoru žalobcu
jednoznačne potvrdzovala vznik a obsah záväzkov. Uviedol, že svoju aktívnu legitimáciu preukázal
predložením dôkazu vo forme zmluvy o postúpení pohľadávok. Zdôraznil, že postúpením pohľadávky sa
automaticky prenáša aj zabezpečenie tejto pohľadávky ručením, ak zmluva medzi pôvodným veriteľom
a ručiteľom neustanovuje inak. Konštatoval, že zmluva o úvere, ktorá je predmetom sporu, je absolútnym

obchodným záväzkom. Preto záväzok, vrátane ručiteľského záväzku sa posudzuje podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. Uviedol, že preukázal, že výzvy na splnenie dlhu adresoval tak hlavnému
dlžníkovi, ako aj ručiteľovi. Pokiaľ predložil dôkazy o tom, že výzvy boli doručené v súlade s právnymi
predpismi, vyslovil názor, že tieto dôkazy bolo potrebné riadne vyhodnotiť. Dal do pozornosti, že žalovaní
vo svojom vyjadrení odkazujú na súdne rozhodnutia týkajúce sa spotrebiteľských sporov, ktoré na daný

prípad nie je možné aplikovať. Opakovane, ako v odvolaní, poukázal na judikatúru odvolacích súdov
a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nakoniec uviedol, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je možné považovať za nedostatočne odôvodnený z dôvodu, že neobsahuje dostatočné
a logicky udržateľné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie považoval zmluvu o postúpení
pohľadávok za neplatnú. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnými okolnosťami

prípadu a jeho argumentmi. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

30. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/. Vo vyjadrení uviedli, že žalobca vo vyjadrení zo dňa

15.11.2024 zopakoval svoje všeobecné a frázovité tvrdenia uvedené v odvolaní. K preukázaniu aktívnej
legitimácie žalobcu žalovaní konštatovali, že v prípade postúpenia pohľadávky banky voči klientovi
z úverového vzťahu nepostačuje na platné postúpenie takejto pohľadávky iba samotné uzavretie
zmluvy o postúpení pohľadávky, ale musia byť splnené zákonné podmienky ustanovené v § 92 ods. 8
zákona o bankách, čo v tomto prípade žalobca nepreukázal, ako to správne ustálil súd prvej inštancie.

Opakovane upozornili na to, že príloha k zmluve o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2021,
v ktorej mala byť uvedená žalovaná pohľadávka bola súdu predložená v takmer celkom nečitateľnej
podobe a nemožno z nej určiť, či sa predmetná zmluva o postúpení pohľadávok mala skutočne
vzťahovať aj na pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania. Žalovaní nakoniec odkázali na obsah
svojho vyjadrenia k odvolaniu.

31. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalobcu
v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380
CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo vzťahu k žalovanému 3/ nie

je dôvodné, a preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu
k žalovanému 3/ ako vecne správny potvrdil. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že vo vzťahu
k žalovanému 2/ konanie je potrebné zastaviť.

32. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že v predmetnom konaní sa žalobca proti žalovaným 1/, 2/ a 3/

domáhal zaplatenia istiny vo výške 32.663,-- Eur, úroku vyčísleného pevnou sumou 1.127,01 Eur, úroku
z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 32.663,-- Eur od 23.07.2020 do zaplatenia a nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- Eur. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný 1/ uzatvoril
so spoločnosťou UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. (ďalej len „pôvodný veriteľ“, resp.„právny predchodca žalobcu“) zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému 1/ poskytnutý úver
vo výške 40.000,-- Eur. Právny predchodca žalobcu so žalovanými 2/ a 3/ uzavrel dohody o ručení, na
základe ktorých sa žalovaní 2/ a 3/ zaviazali, že uspokoja žalobcu, ak žalovaný 1/ nesplní svoje záväzky

riadne a včas. Nakoľko žalovaný 1/ nedodržal platobnú disciplínu, právny predchodca žalobcu určil
predčasnú splatnosť úveru ku dňu 22.07.2020. Žalobca pohľadávku voči žalovaným získal na základe
Zmluvyoodplatnompostúpenípohľadávokč.1007895_1171_ZOPP_2021_CWRSKzodňa10.12.2021
uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, pričom
zmluva o postúpení pohľadávok obsahuje nečitateľnú prílohu.

33. Odvolací súd zistil, že po vydaní napadnutého rozsudku a po podaní odvolania bol na majetok
žalovaného 2/ podľa § 167a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) vyhlásený konkurz uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 2Odk/389/2024 zo dňa 21.10.2024. Uznesenie o vyhlásení
konkurzunamajetokžalovaného2/bolozverejnenévObchodnomvestníkuč.211/2024dňa30.10.2024.

34. Podľa ust. § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak bol vyhlásený konkurz, súd bez
zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba
v konkurze (§ 166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

35. Podľa § 167e ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak sa konkurz zruší z dôvodu, že tu
neboli predpoklady pre vedenie konkurzu, na zastavenie konania sa neprihliada.

36. Podľa § 166a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak tento zákon neustanovuje inak (§
166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky

a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo
poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len "rozhodujúci deň"),
b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi,
ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom,
c) pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy (§ 167d),

ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu.

37. Podľa § 166b ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, za nevymáhateľné voči dlžníkovi v
prípade oddlženia sa považuje
a) príslušenstvo pohľadávky, ktoré presahuje 5% istiny pohľadávky za každý kalendárny rok existencie

pohľadávky, na ktoré vznikol nárok pred rozhodujúcim dňom; za obdobie kratšie ako kalendárny rok
zostáva vymáhateľná alikvotná časť príslušenstva,
b) príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni; to neplatí
pre pohľadávku z úveru na bývanie, ibaže bola prihlásená do konkurzu,
c) pohľadávka zo zmenky, ak bola podpísaná dlžníkom pred rozhodujúcim dňom,

d) zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá
zakladáprávouplatniťalebouložiťtakútopokutualebosankciu,bolaporušenápredrozhodujúcimdňom,
e) peňažné pohľadávky, ktoré patria alebo patrili osobe spriaznenej s dlžníkom a vznikli pred
rozhodujúcim dňom,
f) trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s účasťou v konkurznom konaní alebo v konaní

o určení splátkového kalendára.

38. Podľa § 166b ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nevymáhateľnosť podľa odseku 1 sa
nevzťahuje na oddlžením nedotknuté pohľadávky.

39. Podľa § 166c ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, oddlžením sú nedotknuté tieto
pohľadávky
a) pohľadávka veriteľa - fyzickej osoby, ktorú nenadobudol postúpením, prevodom alebo prechodom
s výnimkou dedenia, ak takáto pohľadávka nebola prihlásená v konkurze z dôvodu, že veriteľ nebol
správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz; ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b)

tým nie je dotknuté,
b) pohľadávka z právnej pomoci poskytnutej dlžníkovi Centrom právnej pomoci v súvislosti s konaním
o oddlžení,c) zabezpečená pohľadávka v rozsahu, v ktorom je krytá hodnotou predmetu zabezpečovacieho práva;
ustanovenie § 166b ods. 1 písm. a) a b) tým nie je dotknuté,
d) pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú úmyselným konaním

vrátane príslušenstva takejto pohľadávky,
e) pohľadávka dieťaťa na výživné vrátane príslušenstva takejto pohľadávky,
f) pracovnoprávne nároky zamestnancov dlžníka voči dlžníkovi,
g) peňažný trest podľa Trestného zákona,
h) nepeňažná pohľadávka.

40. Z citovaného ustanovenia § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že
zákonným dôsledkom vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka je zastavenie konania, v ktorom sa
uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú
pohľadávku. Z citovaného ustanovenia § 166a zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že
v konkurze môže byť uspokojená pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol

vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi.

41. Odvolací súd zistil, že žalobcom uplatnená pohľadávka v tomto konaní je pohľadávkou, ktorá vznikla
pred vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného 2/ a že nejde o pohľadávku, ktorá by bola vylúčená
z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii a ani o nedotknutú pohľadávku podľa

§ 166c zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Keďže účinky vyhlásenia konkurzu nastávajú zverejnením
uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku a v tomto konaní bola predmetom pohľadávka
žalobcu, ktorá môže byť uspokojená v konkurze alebo splátkovým kalendárom, odvolací súd podľa §
167e ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii konanie vo vzťahu k žalovanému 2/ bez zbytočného
odkladu zastavil.

42. V danom prípade k vyhláseniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie došlo pred vyhlásením
konkurzu na majetok žalovaného 2/. Odvolací súd preto uvádza, že v predmetnej veci nebol daný
dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/, pretože
konanie pred súdom prvej inštancie z tohto dôvodu nebolo postihnuté vadou, ktorá sa týka procesných

podmienok a na ktorú by podľa § 380 ods. 2 CSP odvolací bol povinný prihliadnuť aj keby nebola
v odvolacích dôvodoch uplatnená. Odvolací súd preto podľa § 167e ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii konanie vo vzťahu k žalovanému 2/ zastavil v celom rozsahu v štádiu po podaní
odvolania žalobcom.

43. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

44.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

45. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

46. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo
k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom
prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci
na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v

súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje
a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

47. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnutédôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

48. Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky relevantné, právne a skutkové
otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany (IV.ÚS 115/2003). Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ( I.ÚS 46/05, I.ÚS 353/06, II.ÚS

220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08 ).

49. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre právny
záver o nedôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, k svojím

záverom dospel na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia dáva odpoveď na relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo dospel súd prvej inštancie k
záveru, že žalobca nepreukázal, že nadobudol odplatnou zmluvou o postúpení pohľadávok pohľadávku,
ktorá je predmetom tohto konania a že žalobca riadne nešpecifikoval uplatnený nárok. Okolnosť, že

táto odpoveď neúspešnú stranu sporu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

50. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani

právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v
súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva procesnej obrany, ak si
neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia navrhnutých dôkazov a ak sa neriadi ním predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov ( III. ÚS 339/0 , II. ÚS 197/07, IV.ÚS 251/03, II.ÚS
3/97 ).

51. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažuje námietku žalobcu týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie za opodstatnenú.

52. Žalobca v podanom odvolaní namietol aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancie.

53. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

54. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči
nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

55. Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od

ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ
písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné,
že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

56. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky

zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu
klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere

podľa osobitného predpisu 87ac) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu. 87ad) Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkýchomeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe

vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

57. Podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní bankových

činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na
zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie
zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od banky a pobočky
zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie
inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá
možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom

banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo
vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje
alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať

formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej
banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu
najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.

58. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka

postúpiť písomnou zmluvou inému.

59. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

60. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

61. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie

odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

62. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

63. Po preskúmaní veci odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ vznikol obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o úvere. Potom
aj vzťah vzniknutý medzi žalovaným 3/ a žalobcom vzniknutý na základe dohody o ručení, ktorá
zabezpečovala plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
1/ je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Preto súd prvej inštancie v súlade

s § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným 3/ na základe
dohody o ručení posudzoval podľa ustanovení § 303 a nasl. Obchodného zákonníka

64. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu a otázku platného postúpenia žalovanej pohľadávky posudzoval podľa § 92

ods. 8 zákona o bankách.

65.Odvolacísúduvádza,žezákonobankáchvustanovení§92ods.8jednoznačnedefinujepodmienky,
za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu
mimo bankový sektor. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách teda vyplýva presný záujem zákonodarcu na

tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom, pričom neexistuje prakticky žiadny
priestor pre inú interpretáciu tejto zákonnej úpravy než tú, že podmienky podľa tohto ustanovenia, za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,
bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie tejto úpravy má potom za následokneplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň v uznesení sp.zn. 3Obdo/12/2019 zo dňa 23.10.2019
vyslovil právny názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením

a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť. Uvedený názor vyplýva aj z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo/92/2018, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn.1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018 publikovaného v Zvierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. 8/2018 pod č. 60 (R 60/2018). Tento názor je aplikovateľný aj na oblasť
obchodnoprávnych vzťahov, tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie potom v súlade so závermi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posudzoval platnosť postúpenia pohľadávky uplatnenej v tomto
konaní podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

66. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia odvolacích súdov v obdobných veciach, odvolací súd
uvádza, že uvedené rozhodnutia nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Pod tento

pojem je potrebné zahrnúť ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípade Súdneho dvora Európskej
únie (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31.10.2017).
Z uvedeného dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu tieto rozhodnutia nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, pričom ako už z vyššie uvedených rozhodnutí odvolacieho súdu vyplýva ustanovenie § 92

ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením, od ktorého nie je možné sa odchýliť dohodou.

67. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal platné
postúpenie žalovanej pohľadávky. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca bol v konaní povinný
v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách tvrdiť a preukázať, že napriek písomnej výzvy banky

adresovanej dlžníkovi, dlžník bol nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
aspoň časti jeho peňažného nároku. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách pohľadávka
alebo jej časť môže byť postúpená, ak je pohľadávka splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej
výzveakumulatívne,akjesplnenéomeškaniedlžníkasosplnenímpostupovanejpohľadávkynepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Tieto zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky musia byť splnené

v čase postúpenia pohľadávky. Písomná výzva banky dlžníkovi je prvým predpokladom pre postúpenie
bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo
povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať podmienky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, nesplnenie
splatného záväzku dlžníkom na výzvu veriteľa a zákonom kvalifikované trvanie omeškania dlžníka so
splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku. Aj odvolací súd mal z obsahu spisu za zrejmé, že

žalobca v žalobe, ako ani na základe dodatočných výziev súdu prvej inštancie riadnym spôsobom
nešpecifikoval v akom rozsahu bol úver dlžníkom splatený, ktoré splátky uhradil a v akom rozsahu
a ktoré splátky neboli zaplatené dlžníkom. Spôsob, akým bol nárok žalobcom uplatnený nebolo možné
súdom preskúmať tak, aby bol z neho zrejmý nielen rozsah žalovanej istiny, ale aj rozsah uplatnených
úrokov, poplatkov a uplatneného úroku z omeškania. Žalobca ani napriek námietke žalovaných v konaní

nepreukázal reálne poskytnutie úveru a skutočnosť v akej výške bol žalovanému 1/ úver poskytnutý,
v akej výške bol dlžníkom splatený, neuviedol k uvedenej námietke žiadne tvrdenia a nenavrhol
vykonanie žiadneho relevantného dôkazu. Zároveň z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky nie je
možné relevantne určiť, či touto zmluvou došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej v tomto konaní. Táto
príloha je totiž nečitateľná, t.j. nie je z nej možné bližšie konkretizovať, či na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok naozaj došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej v tomto konaní. Z obsahu spisu tiež
vyplýva, že žalobca uvedený nedostatok neodstránil ani po vykonaní tohto dôkazu súdom prvej inštancie
a skonštatovaní slabej čitateľnosti predloženej listiny súdom prvej inštancie.

68. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne

konštatoval, že v konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že žalobca nadobudol odplatnou zmluvou
o postúpení pohľadávok pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania a že nárok žalobcu v tomto
konaní nebol dostatočne preukázaný.

69. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania správne

rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a zohľadnil pomer úspechu strán v konaní. Žalobca zároveň
v odvolaní žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
o nároku na náhradu trov konania.70. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, a preto napadnutý rozsudok
vo vzťahu k žalovanému 3/ podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Zároveň vo vzťahu

k žalovanému 2/ podľa § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konanie zastavil v celom
rozsahu.

71. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

72. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

73. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

74.Odvolacísúduvádza,ževprípade,akbolnamajetokžalovaného2/vyhlásenýkonkurz,prizastavení
konania prebiehajúceho na oboch inštanciách, na základe už vydaného súdneho rozhodnutia vo vzťahu
k žalovanému 2/ nie je možné ustáliť procesným zavinením koho došlo k zastaveniu konania vo veci
samej, ktoré sa na odvolacom súde zo zákona končí. Zavinenie je pritom potrebné posudzovať výlučne

z procesného hľadiska, t.j. podľa procesného výsledku, nie podľa hmotného práva, pretože by tak šlo
o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej. V predmetnej veci ide o okolnosť, ktorá nastala bez
toho, aby žalobca a žalovaný 2/ vyvinuli procesnú aktivitu v civilnom sporovom konaní, ktorá by viedla
k zastaveniu konania, čo malo za následok nemožnosť pričítania procesného zavinenia žiadnemu z nich
podľa § 256 CSP. Z uvedeného dôvodu odvolací súd žalobcovi a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov

konania nepriznal.

75. Odvolací súd ďalej vo vzťahu k žalovanému 3/ rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa §
396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal
žalovanému 3/ voči žalobcovi, nakoľko žalovaný 3/ mal voči žalobcovi v odvolacom konaní úspech.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na ust. §
251 CSP súd prvej inštancie.

76. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).