Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoPs/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124207092
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Kristína Srnková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124207092.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kristíny Srnkovej a sudcov
JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci navrhovateľky: A. B., narodená
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. XXXX/XX, D., v konaní zastúpená spoločnosťou: SOPKO LEGAL s.
r. o., so sídlom Paulínska 7523/24, Trnava, v konaní o návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne
úkony osoby: A. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom D., zastúpený procesným opatrovníkom: E. F.

B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. XXXX/XX, D., o odvolaní osoby, o ktorej spôsobilosti na
právneúkonysakonáprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.40Ps/10/2024-117zodňa07.05.2025,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievovýrokuI.obmedzilspôsobilosťA.B.,nar.XX.XX.XXXX,

na právne úkony v rozsahu samostatného konania a vystupovania pred štátnymi orgánmi, orgánmi
štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami špecializovanej štátnej správy,
vrátane preberania poštových zásielok, disponovania s akoukoľvek finančnou čiastkou, disponovania s
bankovým účtom, dôchodkom, uzatvárania akýchkoľvek zmlúv majetkovo-právnej povahy, a to najmä
zmlúv o prevode vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, kúpnych zmlúv, darovacích zmlúv,
zámenných zmlúv, záložných zmlúv, zmlúv o zriadení vecného bremena, zmlúv o pôžičke, zmlúv

o úvere, poistných zmlúv, zmlúv v oblasti poskytovania služieb mobilných operátorov alebo služieb
bankových a nebankových subjektov, uzatvárať dohody v dedičskom konaní, byť ručiteľom iným
osobám, spísať závet, týkajúceho sa poskytovania mu zdravotnej starostlivosti vrátane rozhodovania
o potrebe zdravotnej starostlivosti a o spôsobe, čase a mieste liečby, hospitalizácie, v rozsahu
rozhodovania o vstupe, umiestnení a výstupe zo zdravotníckeho zariadenia, dania informovaného
súhlasu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, či odmietnutia poskytovania zdravotnej starostlivosti,

rozhodovania o svojej sociálnej detencii, rozhodovania o mieste trvalého a prechodného pobytu,
kandidovania do funkcií vo voľbách do orgánov štátnej a verejnej správy a samosprávy, najmä do
Národnej rady Slovenskej republiky, vyššieho územného celku a miestnej samosprávy, vyhlásenia
snúbenca o uzavretí manželstva, okrem povolenia súdom, vyhlásenia o určení otcovstva, oprávnenia
byť držiteľom zbrane a viesť motorové vozidlo.
VýrokomII.ustanovilA.B.,nar.XX.XX.XXXXzaopatrovníkaA.B.,nar.XX.XX.XXXX,ktorájeoprávnená

a povinná zastupovať opatrovanca pri právnych úkonoch, v ktorých bola jeho spôsobilosť obmedzená.
Ak sa nejedná o bežný úkon, k platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné schválenie súdom.
Výrokom III. uložil opatrovníkovi povinnosť predkladať súdu správy o osobe opatrovanca a o nakladaní
s jeho majetkom raz ročne vždy k 31.03. kalendárneho roka za predchádzajúce ročné obdobie a po
skončení funkcie je povinný predložiť súdu záverečný účet zo správy majetku opatrovanca.
Výrokom IV. rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania.

Výrokom V. žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 10 ods. 1, 2, § 26, §
27 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a ustanovení §
231, § 248 ods. 1, 2, § 251 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom po oboznámení sa so
spisovým materiálom vykonal dokazovanie výsluchom osoby, o ktorej spôsobilosti na právne úkony
sa koná, keďže menovaný bol schopný čiastočne porozumieť zmyslu konania a významu rozhodnutia
(vyjadrenie znalca v posudku), znaleckým dokazovaním znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia,

odvetvie psychiatria, ako aj ostatným spisovým materiálom na vec sa vzťahujúcim a zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci.
Dňa 06.05.2025 sa sudkyňa a vyšší súdny úradník dostavili do priestorov Psychiatrickej nemocnice
Veľké Zálužie za účelom výsluchu osoby, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná. A. B. bol
poučený o predmete konania, aj o možno zvoliť si dôverníka v konaní popri procesnom opatrovníkovi,
ktorýmjejehootec.Výsluchtrvalhodinu.Ošetrovanýuviedol,žejedobrovoľnenapsychiatrii,abyskončil

so svojou závislosťou. Čaká dieťa, bude to syn A., ktorý sa má narodiť okolo 20.05.2025. Dieťa čaká s D.
G., nevie jej dátum narodenia. Býva v H., volala mu naposledy včera. V stredu (07.05.2025) nastupuje
do D. nemocnice. Nevie presne prečo. Má motiváciu tentokrát abstinenciu zvládnuť. Partnerka má dve
deti s expartnerom, 8 a 6 ročné. Partnerka žije s jej expartnerom v spoločnej domácnosti. S partnerkou
on nikdy nežil v spoločnej domácnosti. Je to jeho dieťa. Chcú ísť spolu bývať do Zavaru, sú tam byty

na prenájom, 450,- Eur nájomné, 450,- Eur depozit. Nechce sa vrátiť k matke. Na psychiatriu išiel po
vzájomnej dohode s matkou. Najprv šiel do Trnavskej nemocnice na týždeň, aby zvládol detox, a teraz
je tu. Matka disponuje s jeho platobnou kartou, je disponentom s účtom. On nie je invalidný dôchodca.
Bol odsúdený, má zákaz viesť motorové vozidlo, dostal trest s podmienkou, má nejakú skúšobnú dobu.
Partnerka v minulosti skúsila marihuanu, teraz neužíva drogy. Matka a priateľka sa moc nepoznajú.

Myslí si, že vie nakladať s 300,- Eur mesačne, vie zarobiť okolo 1.000,- Eur. Dňa 04.07.2025 mu končí
pobyt, chce sa zamestnať, ešte nevie kde, bude to riešiť s pani I. z ÚPSVaR Trnava. Vie rozhodovať o
svojej liečbe, uzatvárať pracovnú zmluvu. Súhlasil by, ak by vyššiu sumu mala pod kontrolou matka, ale
neplánuje sa k nim vrátiť do domácnosti, Vedia o tom, hovorili o tom, rodičia s tým súhlasia. V bytovom
dome sú aj iní závislí, vedľa vo vchode býva dealer. Chorobné nakupovanie nemá ako diagnózu, je to 10

rokov staré. Nevie, v čom to bolo chorobné. Nešetril. Nakupoval elektroniku, oblečenie. Tým už ale roky
netrpí. Vie rozhodovať o svojom pobyte, nechce, aby o tom rozhodovala matka. V poslednom období sa
veľa hádali, keď mu mala prísť výplata. On potom odišiel niekam za svojimi známymi, sú to alkoholici, ale
fajn ľudia. On si dal drogu, minul všetky peniaze a potom sa vrátil k matke. Doprosoval sa jej o peniaze.
To bol asi február a marec 2025. Berie toto konanie ako reakciu matky na tie ich hádky.

Navrhovateľka - matka na pojednávaní vypovedala, že syn o všetkom vie. Syn niekoľkokrát stratil
doklady, vybrali na neho paušály, ktoré bolo treba hradiť. Je veľmi dôverčivý. Jeho priateľka je Rómka,
má dve deti, nevie, či je A. otcom dieťaťa. Jej syn je klamár, v októbri 2024 vyhľadali D. G., na adrese H.,
J.. Mala za to, že syn nie je schopný naplniť nič z toho, čo uviedol súdu a ani to udržať. Nie je schopný
samostatného fungovania, nevie si udržať prácu, nevie disponovať so zárobkom. Za 15,- Eur založil

občiansky preukaz. Je si istá, že nebude schopný žiť mimo jej osobnej starostlivosti. On sa absolútne
nevie postarať o matku a o dieťa. Ak je jeho. Lieky nemá predpísané, pretože k nemu nechodí, A. I. jej
povedal, že mu ich nemôže predpísať, keď k nemu nepríde, na poruchu osobnosti. Z každého podnájmu
ho vyhodili, pretože neplatil a drogoval. So znaleckým posudkom MUDr. Straku súhlasí. Obmedzenie
spôsobilosti rozhodovať o zdravotnej a sociálnej detencii potrebujú aj pre jeho prípadné umiestnenie pri

ďalšej recidíve do resocializačného zariadenia. Syn mal aj syfilis.
Procesný opatrovník – otec na pojednávaní uviedol, že pre A. by bolo najlepšie, keby z Veľkého Zálužia
išiel rovno do resocializačného zariadenia, aby znovu nezrecidivoval. Navrhoval, aby navrhovateľka ako
jeho matka bola hmotnoprávny opatrovník. Všetko, čo navrhovateľka povedala, je pravda. Vo vlastnej
domácnosti si musí všetko skrývať a jeho umiestnenie do resocializačného zariadenia považuje v

záujme, aby nezrecidivoval a aby sa z toho dostal. Opatrovníka potrebuje aj na vybavenie invalidného
dôchodku.
Zo znaleckého posudku č. 200/2024, vypracovaného MUDr. Máriom Strakom, znalcom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky odbor zdravotníctvo, odvetvie psychiatria vyplývalo, že menovaný
vyšetrovaná trpí už viac ako 10 rokov trvalou duševnou poruchou, a to závislosťou na psychoaktívnych

látkach, psychostimulanciách, metamfetamínoch. Bol opakovane liečený bez efektu. Je možný
stav remisie, kompenzácie, ak bude vyšetrovaný dodržiavať trvale liečebný režim, predovšetkým
abstinenciu od týchto látok. Vyšetrovaný nie je schopný autonómne fungovať predovšetkým v sociálnej
oblasti, vyžaduje kontinuálny dohľad inou osobu alebo zariadením pre dodržiavanie abstinencie odpsychoaktívnych látok. Prítomná duševná porucha je trvalá, doživotná, možno do budúcnosti očakávať
jej zlepšenie, ak bude kontinuálne abstinovať. Nie je schopný plne adekvátne spravovať svoje záležitosti
svojím vlastným konaním pre prítomnosť duševnej poruchy. Je ochorenie interferuje hlavne s jeho

sociálnou a právnou existenciou. Následne navrhol rozsah obmedzenia spôsobilosti na právne úkony.

4. Vecne súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného
skutkového stavu dospel k záveru, že osoba, o spôsobilosti ktorej sa koná, trpí trvalou duševnou
poruchou, pre ktorú nie je schopná robiť právne úkony v plnom rozsahu. Preto súd obmedzil A. B. v

spôsobilosti na právne úkony pozitívnym výpočtom špecifikovanom vo výroku I. rozsudku. Uvedený
výpočet súd rozšíril nad odporúčania znalca s ohľadom na to, že vyšetrovaný vypovedal, že je
otcom dieťaťa, ktoré čaká s inou závislou osobou, ktorá je rómskeho pôvodu, žije s „expartnerom“ v
spoločnej domácnosti a má s týmto expartnerom dve maloleté deti. Pre možné zneužitie dôverčivosti
osoby závislej od psychoaktívnych látok, v zásade neschopnej nakladať s akoukoľvek hotovosťou na
uspokojovanie svojich základných životných potrieb bez nadobudnutia a užívania drog, súd ustanovil

za hmotnoprávneho opatrovníka navrhovateľku (výrokom II.), ktorá bude opatrovanca zastupovať v
rozsahu, v ktorom bola obmedzená spôsobilosť na právne úkony opatrovancovi. Súd taktiež poučil
opatrovníka o právach a povinnostiach pri výkone funkcie, s doručovaním správ raz ročne k 31.03.
kalendárneho roka za predchádzajúce ročné obdobie.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov
nepriznal nárok na náhradu trov konania, od ktorej generálnej klauzuly nevzhliadol dôvod sa odvrátiť,
žiaden z účastníkov si nárok na náhradu trov konania ani neuplatnil, toto konanie je vecne oslobodené
od platenia súdnych poplatkov. V konaní vznikli počas dokazovania trovy štátu v súvislosti s úhradou
odmeny znalca. Keďže konanie bolo začaté dôvodne, je povinnosťou štátu znášať trovy dôkazov na

vlastné náklady, preto súd štátu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala osoba, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná
odvolanie, v ktorom namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného úkonu (správne malo byť uvedené útoku – pozn.
odvolacieho súdu), ktoré neboli uplatnené. Žiadal o zrušenie obmedzenia na právne úkony z dôvodu,
že neboli (správne malo byť uvedené boli – pozn. odvolacieho súdu) použité staré dôkazy – oniománia
aj impulzívna porucha osobnosti. Za vyšetrenie svojho zdravotného stavu nepovažoval trojminútový

rozhovor so psychológom, vyjadrenie psychiatra bolo robené bez jeho prítomnosti, čiže sa k danej veci
nemal ako vyjadriť. Uviedol, že o procesnom opatrovníkovi sa dozvedel až z rozhodnutia súdu prvej
inštancie sp. zn. 40Ps/10/2024, ktoré prevzal vo Veľkom Záluží dňa 22.05.2025. Vylúčil, že by sa vrátil
do toxického prostredia, kam sa vždy vracal, čo bol dôvod jeho recidív. Bývajú tam jeho rodičia. Tvrdil,
že sa mu narodil vysnívaný syn, čo je jeho motivácia k abstinencii, je rozhodnutý abstinovať. Lieči sa

vo Veľkom Záluží a verí, že je to jeho posledné liečenie. Po liečení má v pláne začať chodiť do práce,
venovať sa rodine a bývať mimo toxického prostredia.
Navrhol, aby mu súd namiesto rozhodnutia o obmedzení spôsobilosti stanovil skúšobnú dobu, počas
ktorej dokáže vyššie uvedené slová. Počas skúšobnej doby môže na jeho konanie dohliadať probačný
úradník. Mal za to, že v abstinencii je spôsobilý rozhodovať o všetkých právnych úkonoch.

7. K odvolaniu osoby, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná sa vyjadrila navrhovateľka tak,
že podľa jej názoru bolo odvolanie podané neoprávnenou osobou, preto navrhla, aby odvolací súd
odvolanie odmietol podľa ustanovenia § 386 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“). Zastávala názor, že jediný, kto môže odvolanie podať je procesný opatrovník jej

syna. Uviedla, že odhliadnuc od skutočnosti, že odvolanie proti rozsudku bolo podané neoprávnenou
osobou, odvolanie nemá ani náležitosti podľa ustanovenia § 363 CSP, preto navrhla, aby odvolací
súd odvolanie proti rozsudku odmietol aj s poukazom na ustanovenie § 386 písm. d) CSP. Uviedla,
že jej syn trpí impulzívnou poruchou osobnosti a oniomániou, čo sa dlhodobo prejavuje chronickým
užívanímdrog,nekontrolovanýmkradnutím,klamstvami,náhlymizmenaminálad,impulzívnymmíňaním

peňazí a gamblerstvom (hráčstvo a stávkovanie). Vyššie uvedené prejavy majú pre syna vážne následky
– vedú k finančným ťažkostiam a k neschopnosti udržať si zamestnanie (zhoršujú mu pracovné
nasadenie), pričom pod vplyvom drog a silnej túžby po okamžitom uspokojení nie je schopný zvážiť
následky svojho chovania. Dodala, že syn je schopný výplatu minúť za štyri dni, najmä na drogy,hazard alebo iné impulzívne výdavky a následne nemá za čo jesť, kde bývať, ani ako chodiť do
práce. K psychiatrickému vyšetreniu, ktoré je synom zľahčované uviedla, že trvalo minimálne tridsať
minút a bolo vykonané skúseným znalcom – dlhoročným lekárom v odbore psychiatria. Ďalej uviedla,

že samotná skutočnosť, že sa syn na pojednávaní, o ktorom mal vedomosť, nevyjadril k výsledkom
znaleckého dokazovania, nemení nič na skutočnosti, že aj zo všetkých ďalších vykonaných dôkazov
je zrejmé, že syn preukázateľne trpí trvalou duševnou poruchou, ktorej závažnosť bola znaleckým
posudkom potvrdená. Tvrdila, že syn odmietal navštevovať psychiatra preto, že mu odporúčal ísť na
liečenie. Poprela, že by sa syn o procesnom opatrovníkovi dozvedel až z rozsudku, keďže o ňom vedel

od samého počiatku, nakoľko mu to oznámila a výslovne ho na to upozornila, len to syn evidentne
nepochopil, resp. zobral na ľahkú váhu. Podotkla, že u syna ani nie je možné, aby mohol ísť (bez
dohľadu) bývať do podnájmu a neodporúča to ani jeho terapeutka. Z podnájmov bol syn v minulosti
opakovane vyhodený, a to kvôli užívaniu drog a neplateniu nájomného. Dokonca aj keď býval v A.,
mimo tzv. toxického prostredia a pracoval v Lozorne, situácia sa nijako nezlepšila, ale práve naopak,
zhoršila sa. V súvislosti s tvrdením syna, že sa mu narodil syn, chce sa venovať rodine a bývať mimo

tzv. toxického prostredia zdôraznila, že o matke daného dieťaťa vie, že je z marginalizovanej skupiny
obyvateľstva, má dve deti s rôznymi partnermi, v spoločnej domácnosti naďalej žije so svojím (údajne
ex) partnerom. Každá SMS komunikácia končí len výčitkami o tom, ako ju jej syn finančne nepodporuje.
Tvrdila, že táto žena má skúsenosti s drogami – THC a pervitínom – o čom jej syn klamal a zatajoval to,
a preto nie je vylúčené, že v tomto prostredí môže dôjsť k opätovnému užívaniu drog. Poukázala na to,

že napriek tomu, že existujú dôvodné objektívne pochybnosti o tom, kto je skutočným otcom narodeného
dieťaťa, tak táto žena odmietla vykonať test DNA na určenie otcovstva a výslovne uviedla, že pár a vzťah
sjejsynomtvoriťnechce.Uviedla,žejejsynjepatologickýklamár,neustálesikladiepodmienky,másilnú
obranu tzv. drogového ega, zľahčuje a bagatelizuje situácie a žiadne z jeho liečení nebolo dobrovoľné,
ale vždy išlo o podnet zo strany rodičov, najmä nej. Z drogovania obviňuje všetkých, len nie seba

avôbecnechápeprincípliečbyaliečebnýrežimopakovaneporušuje.Pripomenula,žesynbolvpriebehu
posledných rokov viackrát hospitalizovaný, opakovane absolvoval liečebný pobyt ako aj resocializačný
program, ale napriek všetkým týmto snahám sa jeho stav nezlepšil, jeho stav sa opakovaným užívaním
metamfetamínu počas nariadenej abstinencie zhoršil a stratil nad sebou akúkoľvek finančnú kontrolu
i schopnosť hospodáriť so svojím majetkom. Zastávala názor, že syn trpí vážnou trvalou duševnou

poruchou, pre ktorú nie je schopný robiť právne úkony v plnom rozsahu a psychiatrička A. I. K. už
v roku 2015, teda v čase, kedy stav syna nebol tak rozsiahly a závažný ako dnes, považovala návrh
na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony za vhodný. Tvrdila, že má úprimný záujem svojmu synovi
pomôcť, a preto obmedzenie spôsobilosti na právne úkony vníma ako jedinú a poslednú šancu, ktorou
je schopná pred ním samotným zachrániť. Navrhla, aby odvolací súd odvolanie jej syna odmietol, resp.

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. K odvolaniu osoby, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná sa vyjadril procesný opatrovník,
ktorý uviedol, že jeho syn trpí vážnou trvalou duševnou poruchou a chronickým užívaním drog. Keďže
má úprimný záujem pomôcť jemu aj tretím osobám, žiadal, aby súd jeho odvolanie zamietol.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody

odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť v celom rozsahu a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

10. Predmetom konania je obmedzenie spôsobilosti na právne úkony osoby označenej navrhovateľkou.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.12. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek

diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

13. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie

ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Súčasťou práv účastníka konania na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García

Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-
I) vyplýva, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle
okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok
Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998- I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že:
„Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

14. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými
kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné
myšlienkovépostupyaúvahy,ktoréviedlisúdprvejinštanciektakémutospôsoburozhodnutia.Pokiaľnie
je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda akú

tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať
záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Vo vzťahu k rozhodnutiu o obmedzení spôsobilosti na právne úkony súd prvej inštancie uviedol v odseku
16. preskúmavaného rozsudku, že osoba, o spôsobilosti ktorej sa koná trpí trvalou duševnou poruchou,
pre ktorú nie je schopná robiť právne úkony v plnom rozsahu. Preto súd obmedzil A. B. v spôsobilosti na

právne úkony pozitívnym výpočtom špecifikovanom vo výroku I. rozsudku. Uvedený výpočet súd rozšíril
nad odporúčania znalca s ohľadom na to, že vyšetrovaný vypovedal, že je otcom dieťaťa, ktoré čaká s
inou závislou osobou, ktorá je rómskeho pôvodu, žije s „expartnerom“ v spoločnej domácnosti a má s
týmto expartnerom dve maloleté deti.
Rozsah obmedzenia spôsobilosti na právne úkony súd prvej inštancie nezdôvodnil vôbec, pričom

bolo jeho povinnosťou náležite odôvodniť nielen dôvody obmedzenia spôsobilosti na právne úkony,
ale aj súdom prvej inštancie zvolený rozsah obmedzenia vo vzťahu ku každému jednotlivému
obmedzeniu osobitne, teda odôvodniť, prečo osoba, o ktorej spôsobilosti na právne úkony sa koná
nie je spôsobilá samostatného konania a vystupovania pred štátnymi orgánmi, orgánmi štátnej správy,
orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami špecializovanej štátnej správy, vrátane preberania
poštových zásielok, disponovania s akoukoľvek finančnou čiastkou, disponovania s bankovým účtom,

dôchodkom, uzatvárania akýchkoľvek zmlúv majetkovo-právnej povahy, a to najmä zmlúv o prevode
vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, kúpnych zmlúv, darovacích zmlúv, zámenných
zmlúv, záložných zmlúv, zmlúv o zriadení vecného bremena, zmlúv o pôžičke, zmlúv o úvere,
poistných zmlúv, zmlúv v oblasti poskytovania služieb mobilných operátorov alebo služieb bankových
a nebankových subjektov, uzatvárať dohody v dedičskom konaní, byť ručiteľom iným osobám, spísať

závet, právnych úkonov týkajúcich sa poskytovania jej zdravotnej starostlivosti vrátane rozhodovania
o potrebe zdravotnej starostlivosti a o spôsobe, čase a mieste liečby, hospitalizácie, v rozsahu
rozhodovania o vstupe, umiestnení a výstupe zo zdravotníckeho zariadenia, dania informovaného
súhlasu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, či odmietnutia poskytovania zdravotnej starostlivosti,
rozhodovania o svojej sociálnej detencii, rozhodovania o mieste trvalého a prechodného pobytu,

kandidovania do funkcií vo voľbách do orgánov štátnej a verejnej správy a samosprávy, najmä do
Národnej rady Slovenskej republiky, vyššieho územného celku a miestnej samosprávy, vyhlásenia
snúbenca o uzavretí manželstva, okrem povolenia súdom, vyhlásenia o určení otcovstva, oprávnenia
byť držiteľom zbrane a viesť motorové vozidlo.

15. Rozhodnutie nespĺňa náležitosti riadneho rozhodnutia, pretože v odôvodnení absentujú relevantné
dôvody pre jeho vydanie. Odôvodnenie rozhodnutia v časti, ktorou súd obmedzil spôsobilosť A. B. na
právne úkony v jednotlivých oblastiach života tak, ako vyplývajú z výroku I. napadnutého rozsudku,
totiž postráda akúkoľvek relevantnú argumentáciu súdu, a to napriek tomu, že mimoriadne zásadným
spôsobom zasahuje do množstva základných práv a slobôd menovaného. Odôvodnenie rozsudku

neobsahuje žiadne hodnotenie súdom vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti,
neobsahuje žiadne úvahy súdu pri posudzovaní primeranosti obmedzenia v konkrétnych oblastiach
života osoby, o ktorej spôsobilosti sa koná. Súd iba mechanicky prevzal závery znalca do svojho
rozhodnutia (nad rámec toho tento výpočet rozšíril s ohľadom na to, že vyšetrovaný vypovedal, že
je otcom dieťaťa, ktoré čaká s inou závislou osobou, ktorá je rómskeho pôvodu, žije s „expartnerom“

v spoločnej domácnosti a má s ním dve maloleté deti) bez toho, aby sa s nimi akýmkoľvek spôsobom
vysporiadal, porovnal ich s ostatnými skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania
a posúdil nevyhnutnosť každého jedného zásahu do práv dotknutej osoby. Z odôvodnenia rozsudku
je zrejmé, že súd nijako neaplikoval zásadu primeranosti pri rozhodovaní o zásahu do práv dotknutej
osoby, keď absentujú akékoľvek myšlienkové postupy súdu, ktoré by tomu nasvedčovali.

16. Odvolací súd pripomína, že jedným z určujúcich kritérií pri rozhodovaní o obmedzovaní spôsobilosti
na právne úkony je zásada proporcionality, alebo inak povedané primeranosti. Obmedzenie spôsobilosti
na právne úkony je totiž nepochybne jedným z najzávažnejších zásahov do duševnej integrity fyzickej
osoby a jej súkromia, preto je nevyhnutné, aby tieto zásahy verejnej moci boli výsledkom starostlivého a

citlivého posúdenia súdu za súčasnej spolupráce s odborníkom, resp. znalcom. Súdy sú povinné skúmať
okolnosti každej konkrétnej veci a pristúpiť práve k takému obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony,
ktoré je v najlepšom záujme daného človeka, pričom obmedzenie spôsobilosti na právne úkony musí byť
vždy považované za prostriedok najkrajnejší. Samotná skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou,
totiž ešte nie je dôvodom na obmedzenie jej spôsobilosti, ale musí byť náležite zdôvodnené, prečo je

nutné obmedzenie spôsobilosť práve v konkrétnom rozsahu a prečo nemožno situáciu riešiť miernejšími
prostriedkami. Inými slovami musí sa dôsledne uplatňovať subsidiarita tohto opatrenia.17. Žiada sa zdôrazniť, že pri interpretácii a aplikácii ustanovenia § 10 Občianskeho zákonníka sa
nemožno obmedziť iba na text zákonného predpisu, ale vždy je potrebné vziať do úvahy ústavný
rozmer, ktorým je predovšetkým rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. V medziach ústavného významu

práv človeka sa pri obmedzovaní spôsobilosti na právne úkony primárne sleduje záujem samotného
(dotknutého) človeka a až následne záujem verejný či tretích osôb, pretože je to závažným zásahom
do osobnej integrity a osobnostných práv fyzickej osoby. Obmedzenie človeka v spôsobilosti na právne
úkony (jeho „právna smrť“) je prostriedkom ultima ratio, t. j. možno k nemu pristúpiť až vtedy, ak sa
všetky menej represívne prostriedky (napr. trestného práva, správneho práva či „iba“ ich obmedzenia)

nedajú použiť, resp. sa stanú neúčinnými (I. ÚS 313/2012).

18. Z ustanovenia § 248 ods. 2 CMP vyplýva povinnosť súdu buď pozitívnym alebo negatívnym
spôsobom vymedziť rozsah právnych úkonov, ktoré obmedzená osoba môže alebo nemôže sama
vykonávať. Tak ako samotné skúmanie prítomnosti duševnej poruchy, rovnako aj rozsah právnych
úkonov, ktorých sa obmedzenie týka, je otázkou, vyriešenie ktorej sa nezaobíde bez znaleckého

skúmania, resp. bez odborného vyjadrenia lekára, keďže na uvedené nemá súd potrebné odborné
znalosti. Znalecký posudok je tak jedným zo základných dôkazných prostriedkov v takomto konaní,
avšak nie jediným, je treba prihliadať aj na ďalšie vykonané dôkazy. Súd je povinný zistiť skutočný stav
veci a vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu, aj keď ich účastníci nenavrhli (čl. 6, § 35,
36 CMP), je povinný si zaobstarať úplné a spoľahlivé zistenia o osobných pomeroch obmedzovaného,

ako sa chová, ako sa prejavuje pri sociálnych kontaktoch, ako sa stará o svoje potreby a o potreby svojej
rodiny, ako hospodári s finančnými prostriedkami a podobne. Až na základe komplexných výsledkov
dokazovania súd zváži a rozhodne, či je k obmedzujúcemu zásahu do spôsobilosti na právne úkony
dôvod a ak áno, tak v akom konkrétnom rozsahu, pričom platí, že pri určení rozsahu obmedzenia nie je
súd viazaný návrhom, ak sa konanie začalo na návrh. Súd pri rozhodovaní musí dôsledne dbať na to,

aby dotknutá osoba nebola obmedzovaná vo väčšom rozsahu než je nevyhnutne potrebné k ochrane
jej práv a zároveň práv tretích osôb. Musí byť vždy zistené koho, resp. čo ohrozuje plná spôsobilosť k
právnym úkonom dotknutej osoby a prečo nemožno situáciu riešiť miernejšími prostriedkami. Potrebné
je posudzovať schopnosť uskutočňovať právne úkony s prihliadnutím na všetky individuálne pomery
osoby, ako aj na sociálnu stránku prostredia, v ktorom existuje. Iba súhrnným hodnotením všetkých

týchto okolností možno dospieť k záveru, či sú splnené podmienky na obmedzenie spôsobilosti na
právne úkony a v akých oblastiach.

19. Teda aj pri hodnotení znaleckého posudku treba vychádzať zo všeobecných pravidiel pre hodnotenie
vykonaných dôkazov a v zmysle princípu voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu

hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva CMP, pričom významným
kritériom je, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, pretože dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliada zároveň
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Pri hodnotení znaleckého posudku je vo všeobecnosti

prijímaný záver, že hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd
však hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie
znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi.

20. Súd sa teda musí náležite vysporiadať s podaným znaleckým posudkom a následne, opierajúc sa

nepochybne i o názor odborníka vo vzťahu k zistenej duševnej poruche a jej prejavom u konkrétnej
osoby, súd musí v rozhodnutí nastaviť rozsah obmedzenia tak, aby zabezpečil primerané, účinné ale
zároveň čo najmenej represívne záruky poskytujúce osobe ochranu pred jej neuváženým konaním
poškodzujúcim ju samotnú a pred jej prípadným zneužitím zo strany tretích osôb. Jednou zo zásad
uplatňovaných pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony pritom je, aby tento

prostriedok ochrany zasahoval do spôsobilosti osoby na právne úkony v čo najmenšom rozsahu pokiaľ
to okolnosti prípadu dovoľujú a zároveň tak, aby účel opatrenia bol zachovaný.

21. K ustanoveniu opatrovníka a rozsahu jeho oprávnení a povinností súd prvej inštancie stroho
a vágne uviedol len to, že pre možné zneužitie dôverčivosti osoby závislej od psychoaktívnych látok, v

zásade neschopnej nakladať s akoukoľvek hotovosťou na uspokojovanie svojich základných životných
potrieb bez nadobudnutia a užívania drog, ustanovil za hmotnoprávneho opatrovníka navrhovateľku,
ktorá bude opatrovanca zastupovať v rozsahu, v ktorom bola obmedzená spôsobilosť na právne
úkony opatrovancovi. Súd taktiež poučil opatrovníka o právach a povinnostiach pri výkone funkcie, sdoručovaním správ raz ročne k 31.03. kalendárneho roka za predchádzajúce ročné obdobie. Odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ani v tejto časti neodôvodnil.

22. Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že opatrovníkom fyzickej osoby, ktorej
spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, má byť predovšetkým príbuzný alebo iná vhodná
osoba. V prípade, ak sa súdu nepodarí nájsť v okruhu príbuzných či iných vhodných subjektov osobu
opatrovníka, postupuje podľa ustanovenia § 27 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd vždy skúma
predpoklady na strane opatrovníka, a to spôsobilosť na právne úkony, morálne predpoklady, osobnostné

predpoklady, zdravotné predpoklady, nie je vylúčené zváženie takých predpokladov, ako je finančné
zabezpečenie (trvalý príjem), bydlisko, vzájomné vzťahy opatrovanca a opatrovníka, kolízia záujmov,
vzťahy v rámci príbuzenského pomeru a napr. pri správe majetku aj vyhodnotenie osobnostných
predpokladov.

23. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie osobe, o spôsobilosti ktorej sa

koná nedoručoval návrh na začatie konania s prílohami s výzvou na vyjadrenie sa, uznesenie
o ustanovení procesného opatrovníka, uznesenie o ustanovení znalca, znalecký posudok s výzvou na
vyjadrenie sa a túto osobu nepredvolal na nariadené pojednávanie. Takýto postup však nebol v súlade
s ustanovením § 239 CMP, čo vyplýva aj zo záverov rodinnoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave
zo dňa 02.12.2025.

Súd prvej inštancie rozhodol v prejednávanej veci bez splnenia si svojej obligatórnej povinnosti
stanovenej v ustanovení § 244 CMP v spojení s čl. 2 ods. 2 CMP, a to bez výsluchu znalca
na pojednávaní. Splnenie tejto povinnosti súdom prvej inštancie je v zákonnej úprave formulované
jednoznačne, čo vyplýva aj zo zápisnice z rokovania rodinnoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave
zo dňa 29.04.2025 a zo zápisnice zo spoločného zasadnutia rodinnoprávnych kolégií krajských súdov

vybavujúcich rodinnoprávnu agendu konaného v dňoch 26.-27.05.2025.

24. Preskúmavaný rozsudok nenapĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a závery prijaté
súdom prvej inštancie dostatočne nerezultujú z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Takýmto
postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené účastníkom konania, aby uskutočňovali im patriace

procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nemožno tento nedostatok
napraviť v odvolacom konaní.

25. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení
súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala

za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu
na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti
rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie vykonávanie základného
dokazovania).

26. Odvolací súd uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade s ustanovením § 220
ods. 2 CSP, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom
a odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
v žiadnom prípade nenapĺňa sledovaný účel, ktorým je opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť
záverečného úsudku súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom

akejkoľvek diskusie fakt, že vadou nepreskúmateľnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b)
CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza

z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387
ods. 1 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu)
rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

27. Žiada sa dodať, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných
právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia,ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že
nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu
neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu

prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo
prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
§ 391 ods. 2 CSP, bude doručiť osobe, o spôsobilosti ktorej sa koná návrh na začatie konania s prílohami

(vrátane poučenia o procesných právach a povinnostiach účastníka civilného mimosporového konania)
s výzvou na vyjadrenie sa, uznesenie o ustanovení procesného opatrovníka, uznesenie o ustanovení
znalca, znalecký posudok s výzvou na vyjadrenie sa. Následne opätovne vec posúdi, zaistí úplné
a spoľahlivé zistenia o osobných pomeroch obmedzovaného, teda ako sa prejavuje pri sociálnom
kontakte s členmi občianskej spoločnosti, ako sa stará o svoje potreby a o potreby svojej rodiny, ako
hospodári s finančnými prostriedkami a podobne, vykoná riadne a úplné dokazovanie, tak, aby zistil

skutočný stav veci, nariadi pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov konania a znalca. Vykonané
dokazovanie vyhodnotí v súlade s ustanovením § 191 CSP, a to najmä so sústredením sa na sporné
otázky, vec posúdi z hľadiska všetkých na ňu vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom po
zvážení všetkých preukázaných okolností daného prípadu vo veci znova rozhodne, pričom rozhodnutie
je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP riadne a presvedčivo odôvodniť. Pri

odporúčaní znalca na rozsah obmedzenia spôsobilosti osoby, je úlohou súdu predmetné úkony vyložiť
z hľadiska práva v širšom rozsahu, aj v rovine odborných znalostí, ktoré na predmetnú tému poskytuje
právna veda. V prípade obmedzenia spôsobilosti A. B. na právne úkony sa bude zaoberať vhodnosťou
osoby opatrovníka pre menovaného, a to s prihliadnutím na jeho najlepší záujem a ochranu jeho práv
a záujmov.

29. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného konania a v
súlade s § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).