Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/23/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120261853
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6120261853.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcu: SLOVGRAM, nezávislá
spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, Bratislava so
sídlom: Jakubovo námestie 2564/14, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 17 310 598, právne zastúpený:
LEGAL CARTEL s.r.o. so sídlom: Na Hrebienku 5433/40, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému:

Hudobný klub METRO, spol. s r. o., so sídlom: Podchod na Suchom mýte, Bratislava, IČO: 35 699 353,
právne zastúpený: JUDr. Ingrid Zlochová, advokátka, so sídlom: Galvaniho 12, Bratislava, o zaplatenie
3.824,70 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava I, č. k.
20Ca/17/2020 - 131 zo dňa 27. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok býv. Okresného súdu Bratislava I, č. k. 20Ca/17/2020 - 131 zo dňa 27. marca
2023 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 27. marca 2023 č. k. 20Ca/17/2020 - 131
zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 3.824,70 €
s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tým, že vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov
v rozsahu a na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon
kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom. Uviedol, že zastupuje práva výkonných

umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, najmä vyberá, spravuje a
rozdeľujeodmenyprevýkonnýchumelcov,výrobcovzvukovýchzáznamovaaudiovizuálnychzáznamov,
ktoré im prináležia podľa autorskoprávnych predpisov. Predmetom ochrany je umelecký výkon, zvukový
záznam a audiovizuálny záznam. Tvrdil, že žalovaný prevádzkuje L. I. &. H. na X. P. X Q. W.
(ďalej len „prevádzka“). Poukázal na to, že z kontrolnej činnosti zistil, že v priestoroch prevádzky
žalovaný disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu

zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. Žalovaný si však
nesplnil svoju povinnosť uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových a audiovizuálnych
záznamov primeranú odmenu vo výške 3.824,70 €, a to 1.811,70 € za obdobie roka 2018 (po zľave zo
sadzby 2.013 € podľa položky D. „diskotéky“ sadzobníka žalobcu na rok 2018) a 2.013 € za obdobie
roka 2019 (sadzba podľa položky D. „diskotéky“ sadzobníka žalobcu na rok 2019). Žalobca vyzval
žalovaného, aby dlh uhradil do 15. februára 2020. Žalovaný dlh neuhradil. Žalobca požaduje priznať

žalovaný nárok aj s príslušenstvom s poukazom na § 143 ods. 1 a 2, § 145 ods. 2 písm. f), § 165 ods.
1, § 169 ods. 4, § 27 ods. 1 a 2, § 99 ods. 1 a 2, § 110, § 119 zákona č. 185/2015 Z. z. autorský zákon v
znení účinnom do 24. marca 2022 (ďalej len „Autorský zákon“) a § 489 a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

2. Súd vydal na žalovaný nárok platobný rozkaz, ktorý bol ale zrušený, pretože žalovaný proti nemu

podal odpor. V odpore žalovaný tvrdil, že neeviduje žiaden zoznam výkonných umelcov, výrobcov
zvukových záznamov a audiovizuálnych umelcov, ktorých žalobca zastupuje, voči ktorým by malžalovaný povinnosť platiť za využívanie ich autorského diela. Prevádzka žalovaného je nočná diskotéka,
ktorá nehrá slovenskú hudbu a o hudbu sa stará DJ, ktorý hrá svoju vlastnú mixovanú produkciu.
Žalovaný nevidí dôvod platiť za užívanie akéhokoľvek autorského diela. Tiež tvrdil, že ku kontrolnej

činnosti žalobcu nikdy nedošlo, pretože svoje kontrolné zistenia nevie preukázať. Podľa žalovaného ide
zo strany žalobcu o špekulatívne konanie. Žiadne služby žalobcu žalovaný nevyužíva a nevidí dôvod
ich platiť. Žalovaný odmieta nátlakové konanie žalobcu. Žiadal žalobu zamietnuť.

3. Na odpor žalovaného reagoval žalobca v replike. Tvrdil, že zastupuje viac ako 6000 slovenských

výkonných umelcov, viac ako 500 hudobných telies a viac ako 800 slovenských výrobcov zvukových
a zvukovo-obrazových záznamov. Žalobca má tiež uzatvorené zmluvy o spolupráci s troma najväčšími
produkčnými spoločnosťami na svete, ktoré zastupujú 80% všetkých svetových umelcov. Žalobca má
výsledkami svojej kontrolnej činnosti preukázané, že žalovaný v období r. 2018 a 2019 v priestoroch
prevádzky disponoval technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos, a že v priestoroch tejto
prevádzky dochádzalo k pravidelnému konaniu podujatí, na ktorých dochádzalo k verejnému prenosu.

Zákonneustanovujepriebehkontroly,resp.povinnosťupozorniťžalovanéhonavýkonkontroly.Žalovaný
nárok je zákonného charakteru a nie je podmienený vykonaním kontroly. Ďalej uviedol, že pri vyčíslení
primeranej odmeny podľa sadzobníka žalobcu žalovaný zohľadnil druh prevádzky, kapacitu a periodicitu
konaníakcií.Ideoklubskapacitou101až200osôb,speriodicitou2-krátzatýždeň,spolu104-krátročne.
Platenie odmeny je zákonná povinnosť. Momentom, kedy prevádzkovateľ začne používať predmety

ochrany stáva sa používateľom a je povinný platiť primeranú odmenu organizácii kolektívnej správy,
ktorá dané predmety ochrany chráni. Žalovaný licenčnú zmluvu so žalobcom neuzatvoril.

4. Na repliku žalobcu reagoval žalovaný. Nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu a popiera existenciu
pohľadávky voči žalobcovi. Namietol, že nedisponuje kópiou oprávnenia žalobcu. Tvrdenia žalobcu

pôsobia neurčito. Je povinnosťou žalobcu konkretizovať umelcov, diela a presný čas použitia
konkrétnych diel, ktoré žalovaný použil. K použitiu predmetov ochrany zo strany žalovaného nedošlo
a ide o špekulatívne tvrdenia žalobcu. Žalobca rezignoval na preukázanie technického vybavenia
prevádzky žalovaného a výsledky kontrolnej činnosti za vymyslené. Nerozumie, prečo výsledky
kontrolnej činnosti neboli predložené. Žalobca hodnoverne nepreukázal použitie konkrétneho diela

výkonnéhoumelca,ktoréhoprávažalobcaúdajnezastupuje.Namietaltiež,ženemalpovinnosťuzatvoriť
so žalobcom žiadnu zmluvu. Trval na zamietnutí žaloby.

5. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnia svojho rozhodnutia uviedol, že vykonal dokazovanie
listinami predloženými žalobcom a zároveň poukázal na to, že žalobca navrhol vykonať dokazovanie

internetovými stránkami a to profilom prevádzky na C..I. a na doméne L..sk. Profil na C..I. súdu prvej
inštancie nebol dostupný, ide o profil prístupný až po registrácii, k čomu súd nemá prístup (nedisponuje
vlastným profilom). V prípade stránky na doméne L..X.-L. súd prvej inštancie zistil, že takýto link nie
je aktívny (nič na ňom nie je a nedá sa otvoriť). Záznam stránok žalobca súdu neposkytol. Súd prvej
inštancie preto tieto dôkazy nemal ako vykonať.

6. Ďalej žalobca žiadal vykonať dokazovanie vyžiadaním hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalovaným a Slovenským ochranným zväzom autorským pre práva k hudobným dielam so sídlom
Rastislavova914/3,Bratislava,IČO:00178454(ďalejlen„SOZA“)nar.2018a2019.Žalobcauvedeným
dôkazom (ktorého existencia nebola nijako osvedčená a nikým potvrdená) hodlal preukázať v prevádzke

žalovaného existenciu technického zariadenia slúžiaceho na verejný prenos. Súd prvej inštancie túto
edičnú povinnosť podľa § 189 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
organizácii SOZA neuložil, pretože by to za konkrétnych okolností danej veci bolo v rozpore s čl. 17
CSP, podľa ktorého súd má konať bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania iných osôb. Konkrétne
súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca je povinný v žalobe opísať rozhodujúce skutočnosti

(§ 132 ods. 1 CSP). Súčasne je k žalobe povinný pripojiť dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem
tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť (§ 132 ods. 3 CSP). V žalobe popisoval žalobca v rámci
rozhodujúcich skutočností, že u žalovaného bola vykonaná kontrolná činnosť žalobcu zameriavajúca
sa na zistenie, či v prevádzke dochádza k verejnému prenosu a akým technickým zariadením, pričom
o týchto kontrolách sú vyhotovované len interné, neformálne záznamy. Ak teda žalobca tvrdil, že u

žalovaného vykonal kontrolnú činnosť a z nej vyplynuli zistenia vedúce k podaniu predmetnej žaloby a
súčasne vyhotovil len neformálne záznamy, potom musí byť žalobca spôsobilý výsledky tejto kontrolnej
činnosti preukázať (formou zvukových, či videozáznamov, resp. záznamov v akejkoľvek podobe) alebo
inak (napr. výsluchom svedkov, ktorí kontrolnú činnosť vykonali a pod.). Ak teda takýto dôkaz neoznačila nepredložil, konal žalobca v rozpore s § 132 ods. 3 CSP a učinil tak žalobca z vlastnej viny. Ak
strana sporu zatajuje skutočnosti (v danom prípade kontrolné záznamy, o ktorých tvrdí, že existujú,
pretože vykonal kontrolu u žalovaného), s ktorými mohol súd oboznámiť, nechová sa procesne korektne

a jej prístup ku konaniu je čiastočne nevierohodný, čo oslabuje jej pozíciu a váhu jej tvrdení. Za týchto
okolností, kedy si žalobca zjavne nesplnil svoju vlastnú povinnosť podľa § 132 ods. 3 CSP, ktorá by
bez ďalšieho preukázala ním tvrdené skutočnosti, je v rozpore s čl. 17 CSP žiadať od tretích osôb a
zaťažovať ich edičnou povinnosťou, aby suplovali procesné povinnosti a pasivitu žalobcu. Preto súd
požadovanú listinu od organizácie SOZA nevyžiadal.

7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením §27, § 94, § 97, § 99 ods. 2
písm. b), § 107, § 109, § 110 písm. a), § 116, § 118, § 119, § 143 ods. 1, § 145 ods. 2 písm. f) §
169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona, § 489 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že z oprávnenia
udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky z 18. augusta 2016, č. MK-1586/2016/10422,
je preukázané, že žalobca je oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k umeleckému výkonu,

zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu a k vysielaniu v odboroch kolektívnej správy práv:
výber náhrady odmeny za vyhotovenie rozmnoženiny zaznamenaného umeleckého výkonu, zvukového
záznamu, audiovizuálneho záznamu alebo záznamu vysielania pre súkromnú potrebu, výber primeranej
odmeny za použitie umeleckého výkonu, zvukového záznamu a audiovizuálneho záznamu, ktorý
je originálom audiovizuálneho diela káblovou retransmisiou, výber dodatočnej odmeny za použitie

zaznamenaného umeleckého výkonu, použitie zaznamenaného umeleckého výkonu, zvukového
záznamu alebo audiovizuálneho záznamu vyhotovením jeho rozmnoženiny, použitie zaznamenaného
umeleckého výkonu, zvukového záznamu alebo audiovizuálneho záznamu verejným rozširovaním
jeho originálu alebo jeho rozmnoženiny nájmom, použitie zaznamenaného umeleckého výkonu,
zvukového záznamu alebo audiovizuálneho záznamu verejným rozširovaním jeho originálu alebo

jeho rozmnoženiny vypožičaním, použitie audiovizuálneho záznamu jeho uvedením na verejnosti
verejným vykonaním vo forme technického predvedenia, použitie zaznamenaného umeleckého výkonu,
zvukového záznamu alebo audiovizuálneho záznamu jeho uvedením na verejnosti sprístupňovaním
verejnosti, použitie zvukového záznamu alebo audiovizuálneho záznamu jeho uvedením na verejnosti
vysielaním, výber primeranej odmeny za použitie originálu záznamu umeleckého výkonu alebo jeho

rozmnoženiny verejným rozširovaním nájmom, výber primeranej odmeny za použitie zaznamenaného
umeleckého výkonu alebo zvukového záznamu jeho uvedením na verejnosti verejným vykonaním vo
forme technického predvedenia, výber primeranej odmeny za použitie zaznamenaného umeleckého
výkonu verejným prenosom okrem sprístupňovania verejnosti, výber primeranej odmeny za použitie
nezaznamenaného umeleckého výkonu vysielaním, výber primeranej odmeny za použitie zvukového

záznamu alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania
verejnosti. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný prevádzkoval na X. P. X Q. W. v r. 2018 a 2019
prevádzku L. I. &. H. a v nej dvakrát týždenne diskotéky pre 101 až 200 ľudí s vlastným DJ. Zo zoznamov
predložených žalobcom bol preukázaný prehľad umelcov, telies a výrobcov, ktorých zastupuje žalobca.
Z vykonaných dôkazov nebolo, s ohľadom na námietku žalovaného, preukázané, že v rozhodnom

čase došlo v prevádzke k použitiu umeleckého výkonu, použitiu zvukového záznamu alebo použitiu
audiovizuálneho záznamu. Z ostatných dôkazov neboli zistené žiadne iné, pre rozhodnutie rozhodujúce
skutočnosti. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení súd prvej inštancie uviedol, že žaloba je
nedôvodná v celom rozsahu.

8.Súdprvejinštancievrámciodôvodneniasvojhorozhodnutiauviedol,žesastotožňujesargumentáciou
žalobcu, že v danom prípade na vznik prípadného záväzku žalovaného voči žalobcovi titulom primeranej
odmeny v zmysle § 489 Občianskeho zákonníka postačuje, že dôjde na strane žalovaného k
bezdôvodnému obohateniu a z bezdôvodného obohatenia vzniknutý nárok si je žalobca oprávnený
nárokovať podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s § 99 ods. 2 písm. b), § 110

písm. a) a § 119 Autorského zákona v prípade, že došlo zo strany žalovaného v prevádzke žalovaného
neoprávnene k použitiu zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, k použitiu zvukového
záznamu technickým predvedením alebo k použitiu audiovizuálneho záznamu verejným prenosom. Pre
vznik uvedeného nároku nie je potrebné uzatvorenie zmluvy. Súd prvej inštancie však dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobcovi sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno k tvrdeniu, že v

priestoroch prevádzky žalovaného v rozhodnom čase došlo k použitiu akéhokoľvek zaznamenaného
umeleckéhovýkonuverejnýmprenosom,kpoužitiuzvukovéhozáznamutechnickýmpredvedenímalebo
k použitiu audiovizuálneho záznamu verejným prenosom. Žalobca opakovane poukazoval na to, že
vykonal kontrolu u žalovaného. Práve v tej súvislosti bolo namieste, aby svoje rozhodujúce skutkovétvrdenia preukazujúce použitie akéhokoľvek zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom,
zvukového záznamu technickým predvedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom v
prevádzke žalovaného preukázal. Žalobca to mohol preukázať akýmkoľvek výsledkom, či záznamom

z kontrolnej činnosti alebo prípadnými výsluchmi osôb vykonávajúcich takéto kontroly a pod. Žiadne
také dôkazy však žalobca vykonať nenavrhol, hoci bol s procesnou obranou žalovaného oboznámený.
Namiesto toho žalobca preukazoval zoznam zastupovaných subjektov, resp. odkazoval na internetové
stránky, ktorých obsah nijako nepreukázal napriek oznámeniu súdu v rámci predbežného právneho
posúdenia, že súd k označeným webstránkam nemá prístup a nevie ich vykonať. Preukázanie žalobcom

tvrdených skutkových tvrdení nebola spôsobilá ani zmluva uzatvorená medzi žalovaným a organizáciou
SOZA, ktorej existencia ani navyše nebola potvrdená, ktorá by nijako nebola spôsobilá preukázať
použitie zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, zvukového záznamu technickým
predvedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom. Súdu sa javí, že žalobca vlastne
ani žiadnu kontrolu nevykonal (nebolo ani zrejmé, kde, kde a kým bola vykonaná) a namiesto toho
odvodzoval svoj nárok z informácií dostupných na webových stránkach žalovaného (profil na C..I. a na

vlastnej doméne), ktorých obsah ale napokon ani nebol schopný preukázať.

9.Žalovanýpoukazovalnato,ževprevádzkežalovanéhodochádzakprevádzkediskotékzaprítomnosti
DJ-a, ktorý produkuje vlastnú hudbu. V prípade takéhoto DJ-a podľa názoru súdu prvej inštancie ide o
vlastný umelecký výkon, čiže o iné tvorivé vykonanie umeleckého diela hraním alebo iným spôsobom. To

ale nie je použitie umeleckého výkonu, ktoré predpokladá § 97 ods. 3 Autorského zákona. Nemožno bez
ďalšieho predpokladať, že DJ sprístupňuje záznam (iného) umeleckého výkonu verejnosti, pretože ako
uviedol a namietal žalovaný, DJ žalovaného produkuje a mixuje na nimi prevádzkovaných diskotékach
vlastnú tvorbu a neprezentuje (neprehráva alebo uvádza) tvorbu iných. Z hľadiska dôvodnosti nároku
žalobcu by išlo o inú situáciu a išlo by o použitie umeleckého výkonu, ak by išlo zo strany DJ nie o

jeho tvorbu, ale len o sprístupňovanie záznamu umeleckého výkonu (napr. iného DJ-a alebo iného
umelca) verejnosti podľa § 97 ods. 3 písm. e) Autorského zákona, alebo ak by išlo o sprístupňovanie
zvukovéhoaleboaudiovizuálnehozáznamuverejnostipodľa§109ods.3písm.d)a§118ods.3písm.e)
Autorského zákona alebo o technické prevedenie audiovizuálneho záznamu podľa § 118 ods. 3 písm. c)
Autorského zákona, no také nič zo strany žalobcu preukázané nebolo. Nestačí iba domnienka žalobcu,

že sa také niečo v prevádzke žalovaného dialo, hoci to nebol schopný vôbec nijako preukázať. Za týchto
okolností preto súd prvej inštancie uviedol, že nemal inú možnosť než dospieť k záveru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno k tvrdeniam, od ktorých odvíjal vznik nároku z bezdôvodného obohatenia
podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s § 99 ods. 2 písm. b), § 110 písm. a) a § 119
Autorského zákona, a preto žalobu zamietol.

10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), a podľa § 262 CSP s odôvodnením, že žalovaný bol v spore v celom rozsahu úspešný,
žalovanému preto súd v súlade so zásadou úspechu vyjadrenou v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady

trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s odôvodnením, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
e) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Žalobca uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie
nestotožňuje, tento považuje za nezákonný a nesprávny a žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie tak,
ako uviedol v podanom odvolaní, a to z nasledovných dôvodov. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku uviedol, že žalobca v konaní v právnej veci nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukázal

vykonanie akejkoľvek kontrolnej činnosti v prevádzke žalovaného s názvom L. I. &. H. na adrese:
X.É. P. X Q. W. v období roka 2018 a 2019, na základe ktorej by bolo preukázané, že žalovaný
v rozhodnom období disponoval v priestoroch prevádzky technickým zariadením, prostredníctvom
ktorého dochádzalo k použitiu zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, zvukového
záznamu technickým predvedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom. Z uvedených

dôvodov žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno svojich skutkových
tvrdení, čo bolo dôvodom, že súd prvej inštancie žalobu zamietol. Pokiaľ súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo záveru, že žalobca nepreukázal v konaní svoje tvrdenia o vykonaní kontroly
v priestoroch prevádzky žalovaného, žalobca poukazuje na to, že žalobou uplatňovaný nárok nevyplývaz podmienky vykonania kontroly u žalovaného prípadne zo spísania záznamu z kontroly. Kontrola
prevádzky žalovaného bola vykonaná prostredníctvom externých zamestnancov žalobcu, pričom o
jej priebehu a výsledku nebol spísaný žiadny formálny záznam ani protokol, ktorý by bolo možné

predložiť do konania ako dôkaz. Vzhľadom k skutočnosti, že o priebehu a výsledku vykonanej kontroly
nebol spísaný žiaden formálny záznam, resp. protokol, žalobca prostredníctvom advokáta za účelom
preukázania, že žalovaný vo svojej prevádzke v rozhodnom období skutočne disponoval technickým
zariadením slúžiacim na verejný prenos, navrhol už vo svojej písomnosti zo dňa 14.09.2020 označenej
ako „Vyjadrenie žalobcu k odporu žalovaného voči platobnému rozkazu zo dňa 13.04.2020, sp. zn.

5Up/511/2020, aby žalovaný do konania v právnej veci predložil hromadnú licenčnú zmluvu uzatvorenú
so spoločnosťou Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam („SOZA“) uzavretú
na obdobie roka 2018 a 2019, eventuálne žiadal, aby si OS BA I predmetnú zmluvu vyžiadal priamo
od spoločnosti SOZA. Žalobca zotrval na svojom skoršom návrhu na doplnenie dokazovania, resp.
tento spresnil, a to v tom smere, aby si súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 189 CSP vyžiadal
od spoločnosti SOZA, keďže nie je predpoklad, že by tento dôkaz žalovaný predložil dobrovoľne,

hromadnú licenčnú zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou SOZA a žalovaným za obdobie rokov
2018 a 2019, rovnako tak faktúry vystavené spoločnosťou SOZA žalovanému za obdobie rokov 2018
a 2019. Z týchto dôkazov bude možné exaktne zistiť výšku licenčnej odmeny za udelenie práva na
používanie predmetov ochrany, konkrétne technické zariadenie, ktoré sa v prevádzke žalovaného v
rozhodnom období nachádzalo, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zvukových

záznamov, zvukovo- obrazových záznamov, rozloha ozvučenej plochy v prevádzke žalovaného, resp.
ďalšie parametre, z ktorých žalobca pri určení žalobného nároku vychádzal. Žalobca v rámci svojho
odvolania uviedol, že nie je orgánom verejnej moci disponujúcim oprávnením uložiť edičnú povinnosť
iným fyzickým či právnickým osobám. Touto právomocou disponuje v sporovom konaní výlučne súd.
Z uvedeného dôvodu žalobca zdôraznil, že naďalej trvá na doplnení dokazovania vyššie uvedeným

spôsobom. S rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania
žalobca v žiadnom prípade nesúhlasí a takéto rozhodnutie považuje za nespravodlivé, ktorým bolo
porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ustanovenie § 189 má v Civilnom sporovom poriadku
svoje miesto práve kvôli riešeniu situácií, kedy strana sporu navrhuje vykonanie dôkazného prostriedku,
avšak strana túto vec vo svojej dispozícií nemá. V zmysle právnej vedy je podmienkou na uloženie

edičnej povinnosti skutočnosť, že táto vec je potrebná na zistenie skutkového stavu, t. j. súd musí
tento dôkazný prostriedok vyhodnotiť ako relevantný a potrebný na konanie. V tejto súvislosti žalobca
dal do pozornosti rozsudok OS BA I zo dňa 25.01.2023, č. k. 12Ca/17/2020 - 192 vydaný v skutkovo
a právne obdobnej veci, kedy OS BA I na základe obdobného návrhu na doplnenie dokazovania
žalobcovi vyhovel, čím OS BA I spoľahlivo zistil skutkový stav, nakoľko žalobcom navrhnutý dôkazný

prostriedok vyhodnotil ako relevantný a jeho vykonanie za potrebné. Taktiež si žalobca dovoľuje
poukázať na ďalší skutkovo a právne podobný prípad, kedy Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
zo dňa 28.04.2022 č. k. 17Co/46/2021 - 227 zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
19.04.2021, č. k. 7Ca/3/2020 - 122 a vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie,
pričom jedným z dôvodov zrušenia predmetného rozsudku bolo nevyhovenie žalobcovmu návrhu na

vykonanie dokazovania, čím bol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP.
Žalobca má za to, že zmluvou uzatvorenou medzi SOZA a žalovaným bolo možné v konaní preukázať
prítomnosť konkrétneho druhu technického zariadenia, počet technických zariadení, rozlohu ozvučenej
plochy prevádzky, kapacitu prevádzky, resp. ďalšie skutočnosti predstavujúce parametre, z ktorých
organizácia kolektívnej správy práv štandardne vychádza pri stanovení výšky licenčnej odmeny v súlade

so schválenými sadzobníkmi. Žalobca si je vedomý, že prípustnosť vykonania relevantne navrhnutého
dôkazu je úlohou a doménou súdu, avšak v tejto súvislosti si žalobca dovoľuje poukázať na právny
názor právnych teoretikov a odborníkov: „Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie
dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné,
pretože týmto postupom 1. sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v

neunesení jej dôkazného bremena a 2. neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia
skutkového stavu.“ Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi:
prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť,
je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí
(nevyvráti) tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou;

nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku
ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných
pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s článkom
46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ktoré garantujú prestranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces. Táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer
vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež
jeho protiústavnosť (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/154/2020,

4Cdo/100/2018). Žalobca je presvedčený, že v danom prípade došlo k pochybeniu zo strany súdu
prvej inštancie tým, že nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz, keďže navrhnutým dôkazom mohli byť v
konaníjednoznačnepreukázanéskutočnosti,ktoréžalobcavpriebehukonaniatvrdil.Žalobcapoukazuje
na skutočnosť, že sa súd prvej inštancie stotožnil s jeho argumentáciou, že na vznik prípadného
záväzku žalovaného voči žalobcovi titulom primeranej odmeny v zmysle § 489 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov postačuje, že dôjde na strane žalovaného k
bezdôvodnému obohateniu a z bezdôvodného obohatenia vzniknutý nárok si je žalobca oprávnený
nárokovať podľa § 169 ods. 4 písm. b) zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v spojení s § 99 ods.
2 písm. b), § 110 písm. a) a § 119 Autorského zákona v prípade, že došlo zo strany žalovaného v jeho
prevádzke neoprávnene k použitiu zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, k použitiu
zvukového záznamu technickým predvedením alebo k použitiu audiovizuálneho záznamu verejným

prenosom. Ak teda platí vyššie uvedené, nemožno podľa názoru žalobcu súhlasiť s názorom súdu prvej
inštancie ohľadom údajného neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu. Pokiaľ by súd prvej
inštancie vykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, z týchto mohli byť potvrdené skutočnosti prezentované
žalobcom resp. mohla byť jednoznačne preukázaná skutočnosť, či zo strany žalovaného dochádzalo v
rozhodnom období k bezdôvodnému obohateniu. Nevykonanie žalobcom navrhnutého dôkazu sťažilo

dôkaznú pozíciu žalobcu, čo viedlo k zamietnutiu žaloby v dôsledku údajného neunesenia dôkazného
bremena. Navyše žalobca dáva do pozornosti, že žalovaný ani raz nespochybnil existenciu licenčného
vzťahu s inou organizáciou kolektívnej správy práv. Súd prvej inštancie si napodiv osvojil vyjadrenie
žalovaného, že v prevádzke dochádza k usporadúvaniu diskoték za prítomnosti DJ-a, ktorý produkuje
vlastnúhudbu.Ztohtotvrdeniažalovanéhoďalejsúdprvejinštancieodvodilzáver,že„vprípadetakéhoto

DJ-a ide o vlastný umelecký výkon, čiže o iné tvorivé vykonanie umeleckého diela hraním alebo iným
spôsobom. To ale nie je použitie umeleckého výkonu, ktoré predpokladá § 97 ods. 3 Autorského zákona.
Nemožnobezďalšiehopredpokladať,žeDJsprístupňujezáznam(iného)umeleckéhovýkonuverejnosti,
pretože ako uviedol a namietal žalovaný, DJ žalovaného produkuje a mixuje na nimi prevádzkovaných
diskotékach vlastnú tvorbu a neprezentuje (neprehráva alebo uvádza) tvorbu iných.“ V tejto súvislosti

žalobca poukázal na skutočnosť, že vo vyjadrení žalobcu navrhol, aby si súd prvej inštancie vyžiadal od
žalovaného predloženie playlistu používaného v prevádzke žalovaného za obdobie žalovaných rokov,
a to za účelom vyhodnotenia, či žalovaný používal alebo nepoužíval predmety ochrany, ktoré spravuje
žalobca. Tomuto návrhu na vykonanie dôkazov však nevyhovel a ani sa s ním nijakým spôsobom v
odôvodnení rozsudku nevysporiadal, naopak, bez ďalšieho sa s týmto tvrdením súd prvej inštancie

stotožnil, a to napriek tomu, že žalovaný ani len údajného DJ- a nekonkretizoval, neuviedol, o akú
osobu sa jedná. Navyše rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcu na vykonanie
dokazovania nie je ani dostatočne odôvodnené a presvedčivé. Na základe vyššie uvedeného žalobca
zastáva názor, že zamietnutím návrhov na vykonanie dokazovania zo strany súdu prvej inštancie
došlo k hrubému pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie, čím je naplnený odvolací dôvod v zmysle

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Žalobca má za to, že nie je pravdivé tvrdenie súdu prvej
inštancie, že nebol schopný preukázať obsah webovej stránky žalovaného. Aj ku dňu podania odvolania
je link uvedený vo vyjadrení k odporu stále aktívny, avšak za účelom zistenia obsahu webovej stránky
žalovaného je potrebné naň kliknúť v elektronickej podobe vyjadrenia k odporu. Fyzickým zadaním linku
uvedeného vo vyjadrení k odporu do internetového vyhľadávača sa obsah webovej stránky žalovaného

nezobrazí, nakoľko žalovaný predmetnú webovú stránku priebežne aktualizuje. Žalobca uviedol, že
sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný v období
žalovaných rokov prevádzkoval v prevádzke dvakrát týždenne diskotéky pre 101 až 200 ľudí. Žalobca
však nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o nespornosti skutočnosti, že žalovaný usporadúval
diskotéky s vlastným DJ. Žalovaný na svojom webe, na ktorý žalobca poukázal, zverejňoval podujatia,

konkrétne diskotéky, ktoré sa v priestoroch prevádzky konali a stále na pravidelnej báze konajú, pričom
na jednotlivých pozvánkach v žalovanom období figurovali rôzni DJ-i, teda nie len jeden, ako uvádza
žalovaný. Okrem DJ-ov žalovaný pravidelne pozýval aj rôznych umelcov. Preto nemohlo byť preukázané
tvrdenie žalovaného o tom, že dochádza k používaniu vlastnej hudobnej produkcie. Vzhľadom k vyššie
uvedenému, ako aj k skutočnosti, že vyjadrenie k odporu je datované ku dňu 14.09.2020 a informáciu,

že podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcom predložený link nie je aktívny sa žalobca dozvedel až
na pojednávaní konanom dňa 23.03.2023, má žalobca za to, že sa jedná o inú vadu konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím je naplnený odvolací dôvod v zmysle ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP. Žalobca uviedol, že si uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia. Spoukazom na vyššie uvedené preto žalobca navrhol, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd
vydal nasledovné uznesenie: „I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.03.2023,
č. k.: 20Ca/17/2020 -131 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

12. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu a uviedol, že poukazuje na to, že počas prvoinštančného
konania žalobca neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala reálnosti vykonania nejakej
kontrolnej činnosti, a už vôbec nie formou externých zamestnancov. Ak by totiž bola nejaká kontrolná

činnosť reálne vykonaná, zrejme by ju žalobca zaznamenal, a to za účelom presnejšieho výpočtu nimi
tvrdeného nároku. To, že žalobca nevykonal žiadnu kontrolu, resp. tvrdí, že ju vykonal neformálne,
nemôže byť v neprospech žalovaného v zmysle teórie o dôkaznom bremene v civilnom sporovom
konaní. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil uvedené skutočnosti, a preto ak by odvolací súd priznal
ochranu výkonu práva v rozpore so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, išlo by o bezprecedentné
porušenie práva. Nárok žalobcu je zjavne šikanóznym návrhom, ktorý vychádza z akejsi „prizmy"

možnosti žiadať pod hlavičkou autorskoprávnej ochrany autorov vymyslené a ničím nepodložené
finančné sumy, a preto by mal niesť riziko straty sporu. Žalobca ďalej uvádza v súvislosti s odmietnutím
uloženia edičnej povinnosti voči žalovanému vo veci predloženia hromadnej licenčnej zmluvy so
spoločnosťou SOZA zo strany prvostupňového súdu, že: „Z týchto dôkazov bude možné exaktne zistiť
výšku licenčnej odmeny za udelenie práva na používanie predmetov ochrany, konkrétne technické

zariadenie, ktoré sa v prevádzke žalovaného v rozhodnom období nachádzalo, prostredníctvom
ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zvukových záznamov, zvukovo-obrazových záznamov,
rozloha ozvučenej plochy v prevádzke žalovaného, resp. ďalšie parametre, z ktorých žalobca pri
určení žalobného nároku vychádzal." Uvedené tvrdenie (odôvodnenie) žalobcu, ktorým argumentuje v
prospech uloženia edičnej povinnosti, naznačuje, že žalobca hľadá počas trvajúceho súdneho konania

argumenty,ktorýmimôžepodľasvojejmienkypodoprieťsvojiluzórnynárok.Žalobcapredsanepotrebuje
exaktne zisťovať parametre, z ktorých je možné zistiť žalobný nárok, keďže počas prvoinštančného
konania tvrdil, že jeho nárok sa neodvodzuje od vykonania kontroly a aplikácie jasných zistení. Podľa
jeho doterajšieho správania a procesnej aktivity má byť jeho nárok nespochybniteľný, ibaže by tomu
tak nebolo. Prvoinštančný súd zaujal správnu pozíciu v tomto sporovom konaní, ako nestranného

arbitra, a preto odmietol uložiť povinnosť žalovanému nad rámec zákona, keďže je úlohou žalobcu
vo forme povinnosti tvrdiť a povinnosti dôkazu presvedčiť súd o svojej aktívnej vecnej legitimácii,
inak ho musí postihnúť strata sporu. Vzhľadom na to, že žalobca uvádza, že nedisponuje edičnou
povinnosťou, a preto to musí urobiť súd, tak práve v tejto skutočnosti tkvie podstata funkcie súdu
v sporovom konaní. Súd nie je nástroj sporových strán na získavanie akéhokoľvek dôkazu, ktorí sa

rozhodnú predložiť a vykonať. Je na zvážení súdu, aby uložil edičnú povinnosť sporovej strane aj s
ohľadom na to, že nehospodárnym a zbytočne extenzívnym výkonom edičného práva by mohlo byť
zjavne zasiahnuté do práv, právom chránených záujmov dotknutej sporovej strany do takej miery,
že by došlo k nadmernému zásahu alebo uloženiu neprimerane zaťažujúcej povinnosti, čo nie je
ústavnoprávne súladne. Skutočnosť, že žalobca nie je schopný hodnoverne preukázať svoj nárok,

príma facie neznamená, že súd má povinnosť zaťažovať žalovaného predkladaním dôkazov. Žalobca
v rámci svojho odvolania argumentoval rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu
v Banskej Bystrici, a to s poukazom na to, že má ísť o skutkovo zhodné prípady. Žalovaný rezolútne
odmieta uvedenú „podobnosť“, najmä s ohľadom na podstatnú skutočnosť z ktorej vychádzal správne
aj prvoinštančný súd v tomto prípade. V uvedených prípadoch bol žalovaným kaviareň/bistro, kde je

dôvodný predpoklad, že pri ich činnosti sa môžu využívať diela autorskoprávne chránené Autorským
zákonom, a preto by v tomto prípade bolo účelným „opoznať" prostredníctvom technických zariadení
rozsah využívania autorských práv. Naopak, žalovaný je diskotékou, teda podnikom, ktorého primárna
činnosť je spojená s hudbou, v konkrétnom prípade vo forme živých vystúpení interpretov a DJov, ktorí
reprodukujú vlastné autorské diela vo forme živého výkonu, ktoré sú však v tomto prípade diametrálne

odlišné a aj ich autorskoprávna ochrana, resp. povinnosť uhrádzať poplatky za využívanie autorských
diel. Žalovaný je preto presvedčený, že v zmysle konštatovania prvoinštančného súdu nejestvuje dôvod
na vznik pohľadávky za využívanie autorských diel, a preto by uloženie edičnej povinnosti bolo zbytočné
a nadmerne zaťažujúce, keďže sa uvedené prípady odlišujú v merite - v odôvodnenosti nároku ako
takého (čo by sa podľa žalovaného nezmenilo eventuálne ani uložením edičnej povinnosti). V kontexte

vyššie uvedeného znie tvrdenie žalobcu o údajnom zapríčinení neunesenia dôkazného bremena
odmietnutím nariadenia edičnej povinnosti zo strany prvoinštančného súdu iluzórne. Prvoinštančný
súd síce priznal nárok na splnenie pohľadávky z využívania diel autorskoprávnej ochrany, avšak
len vo všeobecnej rovine - v kontexte tohto konania sa však žalobcovi nepodarilo preukázať, že vdiskotéke žalovaného sa používali autorské diela v rozpore s autorským zákonom tak, aby vznikol
nárok na úhradu autorskoprávnej odmeny za využívanie diel vo forme reprodukcie. Žalobca ďalej tvrdí,
že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozporovaním tvrdení žalobcu žalovaným a len si osvojil

argumentáciu žalovaného o živých vystúpeniach DJov. Podľa názoru žalovaného si prvoinštančný
súd splnil svoju povinnosť v limite Civilného sporového poriadku, a poukázal na to, že sporové
konanie je viazané princípom formálnej pravdy - súd preto najmä skúma, či žalobca uniesol dôkazné
bremeno prostredníctvom povinnosti tvrdenia a dôkazu. Keďže však žalobca nepreukázal existenciu
svojich tvrdení, súd nemal dôvod rozporovať pravdivé tvrdenia žalovaného. Ak by to bolo opačne,

znamenalo by podanie žaloby ako tzv. podanie žaloby pre šťastie, teda žalobca by skúšal podať žalobu
s tým, že dôkazné bremeno by zaväzovalo aj žalovaného. To je tak však iba v sporoch so slabšou
stranou, ktorou toto konanie rozhodne nie je. Ak žalobca tvrdí, že súd nevykonal korektné otvorenie
webového odkazu, mal sa postarať o doloženie týchto dôkazov do súdneho spisu, žalovaný absolútne
nechápe podstatu „dôkaznej sily" uvedenej webovej stránky, najmä vzhľadom na to, že žalobca účelovo
používa svoju nevedomosť o situácii v prevádzke žalovaného, keď sa mu to hodí. Fakt je taký, že

ak by žalobca disponoval prelomovou informáciou odôvodňujúcou založenie nároku, dávno by daný
dôkaz predložil v písomnej podobe, a preto žalovaný vníma uvedené ako zavádzanie odvolacieho
súdu nepodstatnými skutočnosťami, ktorých nevykonanie je len procesnou neschopnosťou žalobcu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný nevidí akýkoľvek dôvod podľa § 365 CSP, ktorý by odôvodňoval
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie, keďže rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný,

riadne odôvodnený a vecne správny. Žalovaný preto navrhuje, aby Krajský súd ako súd odvolací potvrdil
rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 2OCa/17/2020-131 zo dňa 27.03.2023 a o trovách konania
rozhodol tak, že žalovaný má nárok na trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

13. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380

ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu čiastočne dôvodné. Na základe uvedeného odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 ods.

1 písm. c) CSP) .

14. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

15. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek
technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach,
kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.

16. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie

diela verejnosti je verejným prenosom diela.

17. Podľa § 83 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. za autorov audiovizuálneho diela sa považujú režisér,
autor scenára, autor dialógov a autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo, a iná fyzická
osoba, len ak sa na vytvorení audiovizuálneho diela podieľala tvorivou duševnou činnosťou.

18. Podľa § 84 zákona č. 185/2015 Z.z. výrobca originálu audiovizuálneho diela je osoba, ktorá iniciovala
alebo zabezpečila vytvorenie audiovizuálneho diela a je výrobcom prvého audiovizuálneho záznamu
tohto diela.

19. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. ak nie je dohodnuté inak, majetkové práva autorov k
audiovizuálnemudieluvykonávavýrobcaorigináluaudiovizuálnehodiela,akodautorovaudiovizuálneho
diela získal písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela a dohodol sa s nimi na
odmene za vytvorenie audiovizuálneho diela a na odmene alebo spôsobe jej určenia osobitne za každé
jednotlivépoužitieaudiovizuálnehodiela;nadohoduoodmenezapoužitiedielasavzťahujeustanovenie

§ 69 ods. 1 až 3.20. Podľa § 94 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. umelecký výkon je predvedenie, prednes alebo iné tvorivé
vykonanie umeleckého diela alebo diela tradičnej ľudovej kultúry spevom, hraním, recitáciou, tancom
alebo iným spôsobom.

21. Podľa § 94 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. výkonný umelec je fyzická osoba, ktorá osobne podá
umelecký výkon tak, že spieva, hrá, predvádza, prednáša alebo inak tvorivo vykonáva umelecké dielo
alebo dielo tradičnej ľudovej kultúry, najmä spevák, hudobník, dirigent, herec, tanečník alebo artista.

22. Podľa § 95 zákona č. 185/2015 Z.z. právo výkonného umelca zahŕňa výhradné osobnostné práva
a výhradné majetkové práva.

23. Podľa § 96 zákona č. 185/2015 Z.z. na výkonného umelca a na jeho umelecký výkon sa primerane
vzťahujú ustanovenia § 18.

24. Podľa § 97 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. výkonný umelec má právo použiť svoj umelecký výkon
a právo udeliť súhlas na použitie umeleckého výkonu.

25. Podľa § 97 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. umelecký výkon je možné použiť iba so súhlasom
výkonného umelca, ak tento zákon neustanovuje inak.

26. Podľa § 97 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z. použitím umeleckého výkonu, na ktoré udeľuje
výkonný umelec súhlas podľa odseku 1, je a)verejný prenos nezaznamenaného umeleckého výkonu
okrem vysielania, b)vyhotovenie originálu záznamu umeleckého výkonu, c)vyhotovenie rozmnoženiny
záznamu umeleckého výkonu, 8 d)verejné rozširovanie originálu záznamu umeleckého výkonu alebo

jeho rozmnoženiny 1.prevodom vlastníckeho práva, 2.nájmom alebo 3.vypožičaním, e)sprístupňovanie
záznamu umeleckého výkonu verejnosti.

27. Podľa § 99 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. ak výkonný umelec nie je oprávnený sám udeliť súhlas
na verejné rozširovanie originálu umeleckého výkonu alebo rozmnoženiny umeleckého výkonu nájmom

vo vzťahu k umeleckému výkonu, ktorý bol zaznamenaný na zvukový záznam alebo bol použitý pri
tvorbe audiovizuálneho diela, vzniká mu právo na primeranú odmenu voči osobe, ktorá bude originál
audiovizuálneho diela, rozmnoženinu audiovizuálneho diela alebo zvukový záznam verejne rozširovať
nájmom.

28. Podľa § 99 ods.2 zákona č. 185/2015 Z.z. výkonný umelec má právo na primeranú odmenu
za použitie a) zaznamenaného umeleckého výkonu technickým predvedením, b) zaznamenaného
umeleckého výkonu verejným prenosom okrem sprístupňovania záznamu umeleckého výkonu
verejnosti a c) nezaznamenaného umeleckého výkonu vysielaním.

29. Podľa § 99 ods.3 zákona č. 185/2015 Z.z. primeraná odmena musí zodpovedať rozsahu, účelu a
času použitia umeleckého výkonu.

30. Podľa § 107 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. zvukový záznam je záznam zvukov vnímateľný sluchom
bez ohľadu na to, akým spôsobom a na akom nosiči sa tieto zvuky zaznamenávajú. Záznam zvukovej

zložky audiovizuálneho diela sa za zvukový záznam nepovažuje.

31. Podľa § 107 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. výrobca zvukového záznamu je osoba, ktorá iniciovala
alebo zabezpečila jeho konečné vyhotovenie.

32.Podľa§108zákonač.185/2015Z.z.právovýrobcuzvukovéhozáznamuzahŕňavýhradnémajetkové
práva.

33. Podľa § 109 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. výrobca zvukového záznamu má právo použiť svoj
zvukový záznam a právo udeliť súhlas na použitie zvukového záznamu.

34. Podľa § 109 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. zvukový záznam je možné použiť iba so súhlasom
výrobcu zvukového záznamu, ak tento zákon neustanovuje inak.35. Podľa § 109 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z. použitím zvukového záznamu, na ktoré udeľuje výrobca
zvukového záznamu súhlas podľa odseku 1, je a)vyhotovenie rozmnoženiny zvukového záznamu,
b)verejnérozširovanieorigináluzvukovéhozáznamualebojehorozmnoženiny1.prevodomvlastníckeho

práva, 2.nájmom alebo 3.vypožičaním, c)vysielanie zvukového záznamu, d)sprístupňovanie zvukového
záznamu verejnosti.

36. Podľa § 110 zákona č. 185/2015 Z.z. výrobca zvukového záznamu má právo na primeranú odmenu
za použitie zvukového záznamu a)technickým predvedením, b)verejným prenosom okrem vysielania a

sprístupňovania verejnosti.

37. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. audiovizuálny záznam je záznam audiovizuálneho diela
zaznamenaný ako sled zámerne usporiadaných a navzájom súvisiacich obrazov vyvolávajúcich dojem
pohybu a sprevádzaných zvukom alebo bez neho.

38. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. audiovizuálny záznam je aj záznam obrazov
sprevádzaných zvukom alebo bez neho, bez ohľadu na to, akým spôsobom a na akom nosiči sa tieto
zvuky a obrazy zaznamenávajú.

39. Podľa § 116 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z. výrobca audiovizuálneho záznamu je fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá iniciovala alebo zabezpečila jeho konečné vyhotovenie.

40. Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. výrobca audiovizuálneho záznamu má právo použiť svoj
audiovizuálny záznam a právo udeliť súhlas na použitie audiovizuálneho záznamu.

41. Podľa § 118 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. audiovizuálny záznam je možné použiť iba so súhlasom
výrobcu audiovizuálneho záznamu, ak tento zákon neustanovuje inak.

42. Podľa § 118 ods. 3 č. 185/2015 Z.z. použitím audiovizuálneho záznamu, na ktoré udeľuje
výrobca audiovizuálneho záznamu súhlas podľa odseku 1, je a)vyhotovenie rozmnoženiny

zákona audiovizuálneho záznamu, b)verejné rozširovanie originálu audiovizuálneho záznamu alebo
jeho rozmnoženiny 1.prevodom vlastníckeho práva, 2.nájmom alebo 3.vypožičaním, c)technické
predvedenie audiovizuálneho záznamu, d)vysielanie audiovizuálneho záznamu, e)sprístupňovanie
audiovizuálneho záznamu verejnosti.

43. Podľa § 118 ods. 4 zákona č. 185/2015 Z.z. na právo výrobcu audiovizuálneho záznamu udeľovať
súhlas na verejné rozširovanie originálu audiovizuálneho záznamu alebo jeho rozmnoženiny prevodom
vlastníckeho práva sa primerane vzťahuje ustanovenie § 22 ods. 2.

44. Podľa § 119 zákona č. 185/2015 Z.z. výrobca audiovizuálneho záznamu má právo na primeranú

odmenu za použitie audiovizuálneho záznamu verejným prenosom okrem vysielania a sprístupňovania
verejnosti.

45. Podľa § 143 ods.1 zákona č. 185/2015 Z.z. kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových
práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.

46. Podľa § 143 ods.2 zákona č. 185/2015 Z.z. výkon kolektívnej správy práv je službou poskytovanou
podľa tohto zákona. Podľa § 145 ods.2 zákona č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy vykonáva
správu výkonu majetkových práv najmä v týchto odboroch kolektívnej správy práv: a)použitie predmetu
ochrany vyhotovením jeho rozmnoženiny, 10 b)použitie predmetu ochrany verejným rozširovaním jeho

originálu alebo jeho rozmnoženiny prevodom vlastníckeho práva, c)použitie predmetu ochrany verejným
rozširovaním jeho originálu alebo jeho rozmnoženiny 1.nájmom, 2.vypožičaním, d)použitie predmetu
ochrany jeho uvedením na verejnosti verejným vystavením, e)použitie predmetu ochrany jeho uvedením
na verejnosti verejným vykonaním vo forme 1.živého predvedenia predmetu ochrany, 2.technického
predvedenia predmetu ochrany, f)použitie predmetu ochrany jeho uvedením na verejnosti 1.vysielaním,

2.retransmisiou, 3.sprístupňovaním verejnosti alebo 4.iným spôsobom verejného prenosu, g)výber
odmeny pri ďalšom predaji originálu diela výtvarného umenia, h)výber primeranej odmeny za použitie
predmetu ochrany, i)výber dodatočnej odmeny za použitie predmetu ochrany.47. Podľa § 165 ods.1 zákona č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej
viere a za primeraných a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie
predmetu ochrany, s osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať

súhlas na použitie predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36
ods. 3 (ďalej len „používateľ“) rokovania o uzavretí a)licenčnej zmluvy, b)hromadnej licenčnej zmluvy,
c)kolektívnej licenčnej zmluvy, d)zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť
ustanovenia šiestej hlavy druhý a tretí oddiel druhej časti tohto zákona okrem § 81 alebo e)zmluvy o
náhrade odmeny.

48. Podľa § 169 ods.4 zákona č. 185/2015 Z.z. organizácia kolektívnej správy je povinná a)vyberať v
súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané
odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a b)domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov
práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv
prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.

49. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť
inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva,

ktoré môžu byť predmetom prevodu.

50. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva
nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane
ustanovenie § 442a ods. 2.

51. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

52. V predmetnom konaní sa žalobca domáha od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia
vzniknutého z dôvodu neoprávneného zásahu do práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových a
zvukovo-obrazových záznamov (zvukových záznamov) podľa autorského zákona č. 185/2015 Z.z. za
obdobie roku 2018 a 2019 vo výške 3.824,70 EUR. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie
odôvodnil tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočnosti, že u žalovaného došlo

k použitiu akéhokoľvek zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, zvukového záznamu
technickým prevedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom v jeho prevádzke. K
preukázaniu žalobcom tvrdených skutkových tvrdení nebola spôsobilá ani zmluva uzatvorená medzi
žalovaným a organizáciou SOZA, ktorej existencia navyše ani nebola potvrdená, ktorá by podľa
názoru súdu prvej inštancie nebola spôsobilá preukázať použitie zaznamenaného umeleckého výkonu

verejným prenosom. Žalobca v rámci podaného odvolania namietal, že zmluvou uzatvorenou medzi
SOZA a žalovaným by bolo možné v konaní preukázať prítomnosť konkrétneho druhu technického
zariadenia, počet technických zariadení, rozlohu ozvučenej plochy prevádzky, kapacitu prevádzky, resp.
ďalšie skutočnosti predstavujúce parametre, z ktorých organizácia kolektívnej správy práv štandardne
vychádza pri stanovení výšky licenčnej odmeny, v súlade so schválenými sadzobníkmi. Inými slovami,

posúdenietoho,čižalobcamáalebonemánároknapriznanieprimeranejodmenytitulombezdôvodného
obohatenia je závislé od zistenia, či žalobca musí v konaní preukázať spôsob a čas trvania diel
konkrétnych umelcov, respektíve šírenie umeleckého výkonu verejným prenosom, zvukového záznamu
technickým prevedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom v prevádzke žalovaného,
alebo mu stačí preukázať prítomnosť technického zariadenia umožňujúceho prenos signálu, za účelom

šírenia umeleckého výkonu, zvukového záznamu, audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom.

53. K týmto argumentom uvedeným zo strany súdu prvej inštancie, ktoré viedli súd prvej inštancie
k zamietnutiu žaloby, a zároveň boli namietané žalobcom v rámci podaného odvolania odvolací
súd uvádza, že je nesporné, že žalobca je nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov

zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorá je oprávnená na výkon kolektívnej správy práv
k umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu a k vysielaniu v odboroch
kolektívnej správy práv a je v zmysle zák. č. 618/2005 Z.z. Autorský zákon oprávnený aj na výber
primeranej odmeny za použitie zaznamenaného umeleckého výkonu alebo zvukového záznamu jehouvedením na verejnosti verejným vykonaním vo forme technického predvedenia, na výber primeranej
odmeny za použitie zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom okrem sprístupňovania
verejnosti, na výber primeranej odmeny za použitie nezaznamenaného umeleckého výkonu vysielaním,

na výber primeranej odmeny za použitie zvukového záznamu alebo audiovizuálneho záznamu verejným
prenosom okrem vysielania a sprístupňovania verejnosti. Odvolací súd sa však nestotožňuje s
argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobca musí v konaní preukázať, že v prevádzke žalovaného
došlo k použitiu konkrétneho zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, zvukového
záznamu technickým prevedením alebo audiovizuálneho záznamu verejným prenosom. Pri tomto

výklade by totiž žalobca musel byť reálne v každej jednej prevádzke 24 hodín denne, 7 dní v týždni, aby
reálne zistil, ktoré konkrétne dielo, respektíve zvukový záznam, umelecký výkon, audiovizuálny záznam
bol šírený v tej - ktorej prevádzke. Inými slovami, žalobca nemá objektívnu možnosť zistiť v každej
jednej prevádzke detailný rozsah používania konkrétnych predmetov ochrany, pričom takúto povinnosť
mu neukladá ani autorský zákon, a preto uvedené nie je možné od žalobcu ani požadovať. Vyššie
citované ustanovenia autorského zákona sú budované na takzvanom zákonnom nároku oprávnenej

osobypožadovaťúhradu,respektívebezdôvodnéobohateniezašírenieumeleckéhovýkonu,zvukového
záznamu, audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom prostredníctvom technického zariadenia a
to bez ohľadu na to, ktoré konkrétne zvukové záznamy, resp. umelecké výkony boli v prevádzke
použité, respektíve šírené. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s
argumentáciou žalobcu, že žalobcovi takpovediac „stačí“ v konaní preukázať prítomnosť technického

zariadenia, do ktorého je vedený signál umožňujúci prenos umeleckého výkonu, zvukového záznamu,
audiovizuálnemu záznamu verejným prenosom. Odvolací súd v predmetnej veci podporne vychádzal
aj z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-306/2005 SGAE c/a H. M., pričom závery vyslovené v tejto
veci sa síce týkajú poskytovania signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov
v izbách hotelového zariadenia ubytovaným klientom, ale na druhej strane je princíp platenia odmeny,

respektíve bezdôvodného obohatenia za verejný prenos rovnaký ako v tejto veci. Súdny dvor vo vyššie
uvedenej právnej veci dospel k záveru, že samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení, t.j.
televíznych prijímačov v izbách hotelového zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos,
avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom v
zariadení predstavuje nezávisle od používania techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3

ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/2009 - ES z 22.5.2011. S poukazom aj na tento
názor vyslovený v rámci rozsudku Súdneho Dvora vo veci SGAE c/a H. M. je treba uzavrieť, že úlohou
žalobcu bolo v konaní preukázať, či žalovaný má vo svojej prevádzke technické zariadenie, ktoré je
určené na verejný prenos, respektíve k uvedenej skutočnosti navrhnúť vykonať potrebné dokazovanie.

54. Z obsahu spisu (z písomných vyjadrení žalobcu, ako aj z jeho vyjadrení v konaní pred súdom)
vyplýva, že žalobca už v rámci svojho vyjadrenia k odporcu žalovaného ( č.l. 35) navrhol vykonanie
dôkazu a to predloženie hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SOZA a
žalovaným za obdobie rokov 2018 a 2019, a zároveň požadoval predloženie faktúr vystavených

spoločnosťou SOZA vo vzťahu k žalovanému za obdobie rokov 2018 a 2019. Z týchto dôkazov podľa
žalobcu bolo možné v rámci prvoinštančného konania exaktne zistiť výšku licenčnej odmeny za udelenie
práva na používanie predmetov ochrany, ako aj konkrétne technické zariadenie, ktoré sa v prevádzke
žalovanéhovrozhodnomobdobínachádzalo,prostredníctvomktoréhodochádzalokverejnémuprenosu
zvukových záznamov, zvukovo - obrazových záznamov, ako aj zároveň rozlohu ozvučenej plochy v

prevádzke žalovaného, resp. ďalšie parametre. Odvolací súd uvádza, že skutočne žalobca nemal
inú možnosť, ako navrhnúť vykonanie dokazovania prostredníctvom predloženia hromadnej licenčnej
zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SOZA a žalovaným a to buď od žalovaného alebo od
spoločnosti SOZA (prostredníctvom edičnej povinnosti) za obdobie rokov 2018 a 2019, a zároveň
navrhnúť predloženie faktúr vystavených spoločnosťou SOZA vo vzťahu k žalovanému za obdobie

rokov 2018 a 2019, nakoľko z týchto dôkazov bude zrejmé, či žalovaný mal v rozhodnom čase vo
svojej prevádzke technické zariadenie, prostredníctvom ktorého dochádzalo v rozhodnom období k
verejnému prenosu zvukových záznamov. Ak súd prvej inštancie tieto dôkazy napriek návrhu žalobcu
nevykonal znemožnil žalobcovi uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd vzhľadom k procesnej situácii, ktorá tu

nastala podporne poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019
z 21. novembra 2019, podľa ktorého ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania,
hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre
meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým stranekonania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

55. Na záver odvolací súd uvádza, že ak sa dokazovaním na súde prvej inštancie preukáže, že žalovaný
mal v rozhodnom období vo svojej prevádzke konkrétne technické zariadenie, prostredníctvom ktorého
dochádzalokverejnémuprenosuzvukovýchzáznamov,zvukovo-obrazovýchzáznamov,budepotrebné
uzavrieť, že žalovaný bol povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany

prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany, t. j. prostredníctvom žalobcu. Použitie
predmetu ochranu bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim (a bez uhradenia zákonnej odmeny) totiž
predstavuje neoprávnený zásah do práv ich nositeľov (autorov). Na základe všetkých vyššie uvedených
dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, pričom pri rozhodovaní bude súd prvej inštancie viazaný

vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a § 391 ods. 2,
3 CSP).

56. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne zároveň aj o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 396 odsek 1 CSP).

57. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).