Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/35/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221203492
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7221203492.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
v C., D. XX, proti žalovanému: E. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., G. X, zast.: Advokátska kancelária
VIŠŇOVSKÁ, s.r.o., IČO: 51 284 731, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Radničné námestie 279/4, o
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 19.

februára 2025 č.k. K2-20C/14/2021-356 vo výroku o trovách konania

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. o trovách konania.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom žalobu

o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol (I.) a zaviazal žalobcu k povinnosti nahradiť žalovanému trovy
konania v plnom rozsahu (II.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa vo vylúčenom konaní žalobca domáhal
voči žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú mu mal žalovaný ako otec žalobcu
spôsobiť, pokiaľ ide o jeho psychické zdravotné problémy.

2. Súd vec právne posúdil podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka konštatujúc, že v tomto

konaní žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Eur za spôsobenú ujmu na
jeho duševnom zdraví v podobe závažných diagnóz majúcich podľa žalobcu pôvod v údajne veľmi
nevhodnom správaní sa žalovaného k osobe žalobcu, spadajúceho do obdobia oddeleného spolužitia
rodičov žalobcu od októbra 1993 a tiež obdobia ranného detstva žalobcu. Správanie sa žalovaného,
spočívajúce v citovom chlade k žalobcovi, agresivite, vyhrážaní sa, malo na žalobcu veľmi neblahý
vplyv a podľa jeho názoru viedlo k diagnózam paranoidnej schizofrénií, OCD (obsedantno-kompulzívnej

poruche), špecifickej fóbii, autizmu, depresii, Chronovej chorobe, v dôsledku čoho skončil na invalidnom
dôchodku a trpí ťažkými depresiami, pričom sa nevie zamestnať. Žalobca na preukázanie skutočností
predložil len veľmi neurčitú lekársku správu E. G. E., psychiatričky z Psychosociálneho centra, kde sa
okrem iného uvádza, že „vzhľadom na nepriaznivý duševný vývoj v detstve s predispozíciou perinatálnej
záťaže a genetickej záťaže došlo k patologickému a disharmonickému vývinu osobnosti s emočnou
labilitou a poruchami v myslení, s celoživotným dopadom na fungovanie a kvalitu života. Vo vývoji

ochorenia sa postupne profilovala závažná duševná porucha z okruhu porúch afektivity a následne aj z
okruhu psychotických porúch, s celoživotnou perspektívou potreby kombinovanej farmakologickej liečby
a pravidelnej psychiatrickej starostlivosti.“ V tejto súvislosti je nepochybné, že ošetrujúca psychiatrička
okrem nepriaznivého duševného vývoja v detstve poukazuje na predispozíciu perinatálnej záťaže a
genetickej záťaže, čo znamená, že genetická záťaž je spôsobená genetickou predispozíciou. Zo správy
však nijakým spôsobom nevyplýva, že by žalobcove početné diagnózy boli spôsobené nevhodným

správaním sa otca voči žalobcovi v útlom detstve. V konaní nebol žiaden takýto dôkaz produkovaný. Nazáklade uvedeného je možné dospieť k záveru, že zo strany žalobcu nebolo unesené dôkazné bremeno
tvrdenia o tom, že jeho psychické problémy spôsobilo správanie žalovaného.

3. Voči uplatnenému nároku bola vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného, ktorú súd
vyhodnocoval aj poukazom na § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti žalobca
predložil súdu listinné dôkazy, prevažne lekárske správy z hospitalizácií od 1/2007 až do 7/2008, kde
bol jeho zdravotný stav diferencovaný a boli stanovené spomínané diagnózy. V tom čase bol už žalobca
plnoletý, nebol obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Udalosti, ktoré podľa žalobcu mali viesť

k jeho zdravotným problémom spadali do obdobia dávno pred stanovením diagnóz. Je teda možné
uzavrieť, že žalobca najneskôr koncom roka 2008 poznal svoj zdravotný stav (viď odsek 10.) a mal
aj vedomosť o (podľa jeho názoru) zrejmých dôvodoch, ktoré mali spôsobiť jeho duševné ochorenie.
Žalobca sa tak mohol vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote domáhať náhrady nemajetkovej ujmy
voči žalovanému. Nárok žalobcu sa premlčal vo všeobecne trojročnej premlčacej lehote najneskôr
31.12.2011 (v priebehu roka 2008 sa zdravotný stav diferencoval, premlčacia lehota začala plynúť

1.1.2009 + 3 roky 31.12.2011). Súčasne súd v prejednávanom prípade nezistil okolnosti, podľa ktorých
by vznesenie námietky premlčania odporovalo dobrým mravom.

4. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
uplatnil po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty a v konečnom dôsledku základ uplatneného nároku

ani nijakým spôsobom nepreukázal, čím v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Takto zistený skutkový
stav veci súd považoval za dostatočný, nepovažoval za dôvodné vykonať dokazovanie výsluchom matky
žalobcu, keďže pre posúdenie základu uplatneného nároku sú nevyhnutné odborné stanoviská.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP, keď súd o nároku

na náhradu trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu. V konaní bol žalobca neúspešný, a preto je
povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.

6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výroku II. (o trovách konania) podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. g) a h) CSP, ktorým navrhol odvolaciemu

súdu napadnutý výrok o trovách konania zmeniť tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
S poukazom na § 257 CSP dôvodil, že v danej veci sa žalobca ako syn žalovaného dovolával nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú ako dieťa pociťoval vo vzťahu medzi rodičmi, pri riešení konfliktov
a vzájomných rodinných väzieb medzi príbuznými. V konaní bolo preukázané, že žalobca trpí od malička
psychickými problémami. Žalobca od útleho detstva trpel tým, že svoje psychické problémy odvodzoval

od správania sa otca voči nemu a tiež voči jeho matke. Je teda pochopiteľné, že žalobca vzhľadom
na komplikovaný vzťah s otcom mal potrebu vyvodiť dôsledky voči otcovi nejakým spôsobom. Aj keď
jeho duševná porucha nesúvisí priamo so správaním otca, žalobca si predsa len potreboval ujasniť,
že nemá žiaden nárok v tomto čase voči otcovi. Okrem toho je potrebné poukázať aj na skutočnosť,
že žalobca potreboval aj časový priestor a určitú mieru dospelosti, aby vôbec vedel zadefinovať svoje

pocity voči otcovi a vyvodiť voči otcovi nejakú mieru zodpovednosti. Zrejme mu otec svojím spôsobom
chýbal a on to nevedel iným spôsobom prejaviť. Z toho možno usudzovať, že uplatnený nárok žalobca
nepovažoval za zjavne neopodstatnený či špekulatívnej povahy, lebo pre jeho vnútorné presvedčenie
a duševný stav bol pre neho podstatný a chcel, aby si otec uvedomil svoju zodpovednosť voči nemu.
V neposlednom rade je potrebné uviesť, že žalobca má pretrvávajúcu duševnú poruchu. Žalobca je

trvale na invalidnom dôchodku a je zrejmé, že priznanie nároku by v tejto veci záviselo aj od rozsiahleho
znaleckého dokazovania, čo žalobca nakoniec nepožadoval. Okrem toho poukázal na svoje postavenie
a sociálne pomery, keďže je invalidný dôchodca so zníženou pracovnou schopnosťou 80 % a keď
je zrejmé, že vzhľadom na duševnú poruchu pracovať už nebude. Otec mu finančne nepomáhal ani
v minulosti a do budúcna ani pomáhať nebude, žalobca sa teda na svojho otca spoliehať nemôže,

čo zrejme mohlo aj viesť k tomu, že podal túto žalobu a pripomenul sa ako dieťa, ktoré dlhodobo
trpí psychickými problémami. Nepriaznivý zdravotný stav a sociálne pomery žalobcu boli v konaní
preukázané. Žalobca má v súčasnosti príjmy iba z invalidného dôchodku vo výške 996 Eur mesačne.
V súčasnosti nedisponuje majetkom vyššej hodnoty. Nie je ženatý, avšak finančne pomáha svojej sestre,
ktorá má tiež dlhodobé zdravotné problémy. Matka tiež trpí dlhodobou psychickou poruchou, je na

starobnom dôchodku a nemá majetok väčšej hodnoty.

7. Žalovaný k odvolaniu uviedol, že aplikácia § 257 CSP predstavuje výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutiach náležite odôvodnený. Skutočnosť, že sa žalobca snažil podvodným spôsoboma vyhrážaním získať od žalovaného - svojho otca finančné prostriedky, nemôže mať za následok, že
žalovaný má znášať náklady konania, ktoré nezavinil. O tom, že celá žaloba bola účelová, svedčí aj sms,
ktorú žalobca poslal na email právnej zástupkyni žalovaného v znení: Dobrý deň pani B.. Chcel by som

navrhnúť mimosúdne vysporiadanie ohľadom sporu medzi vaším klientom a zároveň mojím otcom E.
F. a mnou, jeho synom. Ak prepíše jednoizbový byt na mňa, ktorý má v Košiciach a ktorý neoprávnene
získal, na čo mám aj písomné dôkazy, tak som ochotný stiahnuť obidva žaloby, ktoré sú na súdoch
vedené. S pozdravom B.. A v znení: Čau otec. Chcem sa s tebou dohodnúť ohľadom našich sporov. Ak
prepíšeš na mňa byt, tak som ochotný stiahnuť obidve žaloby, ktoré sú na súdoch a nebudeme sa ťahať

po súdoch. Už som písal aj tvojej advokátke to isté a pod., samozrejme budeš mať pokoj aj odo mňa aj
H.. Porozmýšľaj preto. Žalovaný mal za to, že napriek tvrdeniu odvolateľa, že sú negatívne dopady na
jeho osobu hodné osobitého zreteľa a sú výnimočného charakteru, nezakladajú dôvody na to, aby súd
nepriznal náhradu trov konania žalovanému. Aj na strane žalovaného sú dôvody osobitného charakteru,
ktoré je potrebné zobrať do úvahy. V prvom rade nebol to žalovaný, kto sa začal so žalobcom súdiť a po
dobu niekoľkých rokov bol nútený zúčastňovať sa súdnych konaní, v ktorých žalobca neuniesol dôkazné

bremeno. Skutočnosť, či má žalobca psychické problémy by bola buď preukázaná alebo vyvrátená
súdnoznaleckým dokazovaním, ktoré síce žalobca požadoval, avšak nakoniec ho žalobca odmietol,
aj keď bolo súdom nariadené. Tiež uviedol, že poberanie invalidného dôchodku nevylučuje možnosť
pracovať, o čom svedčí aj posudok posudkového lekára E. I. z roku 2008, podľa ktorého žalobca môže
pracovať v odbore, v ktorom sa vyučil s určitými obmedzeniami na výkon alebo ľahkú a manuálnu

prácu. Okrem toho priznaný invalidný dôchodok žalobcu vo výške 995 Eur je vzhľadom na to, že nikdy
nepracoval, vysoko nadštandardný. Okrem toho je žalobca výlučným vlastníkom dvojizbového bytu
v Trenčianskych Tepliciach. Tiež dal do pozornosti vyjadrenie žalobcu v konaní vedenom na Mestskom
súde Košice pod sp.zn. 17Pc/29/2021, kde na pojednávaní dňa 31.1.2022 žalobca uviedol: Splatil som
matkin úver vo výške cca 20.000 Eur. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu

napadnutý výrok rozsudku o trovách konania potvrdiť.

8. Odvolateľ k vyjadreniu žalovaného poukázal na to, že nie je vlastníkom bytu v Trenčianskych
Tepliciach a že v dôsledku jeho dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu a poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť došlo k zvýšeniu miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť

na viac ako 70 %, a teda je zrejmé, že zamestnať sa nemôže. Jeho jediným príjmom je invalidný
dôchodok,ktoréhovýškajeo180EurvyššiaakovýškaminimálnejmzdynaSlovenskuzarok2025,preto
vyjadrenie žalovaného o jeho nadštandardnom príjme považuje za irelevantné. Vo vzťahu k žalovanému
uviedol, že tento pracuje v obci E. ako neštátny stomatológ, objednávanie pacientov je plne v jeho
kompetencii a pri objednávaní pacientov mohol žalovaný prihliadať na termín súdnych pojednávaní,

ktoré mu boli známe v dostatočnom predstihu a navyše výdavky spojené s cestovaním patria medzi
daňové výdavky. Takisto žalobca dochádzal na súdne konania z oveľa väčšej vzdialenosti vlakom a nie
autom ako žalovaný, čo bolo navyše v súvislosti s jeho dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom aj
vyčerpávajúce. Nakoľko jeho mama je aj jeho opatrovateľkou, musela s ním za každým cestovať aj
ona. K vyjadreniu zo dňa 31.1.2022, na ktoré žalovaný poukázal, uviedol, že údaje z neho boli účelovo

vytiahnuté z kontextu. Jeho mama mu v roku 2016 dala sumu 20.000 Eur, ktoré mala z predaja vlastnej
nehnuteľnosti na kúpu bytu v Košiciach. Po narodení jeho jediného synovca a jej jediného vnuka sa
rozhodla prerobiť svoju starú nevyužívanú garáž v obce D. na malý domček, aby dieťa malo možnosť
tráviť čas na dedine. Na zrealizovanie tohto projektu si vzala úver vo výške 20.000 Eur. V roku 2021 po
predaji bytu v Košiciach on z peňazí získaných z predaja bytu vyplatil mamin úver, čím jej vlastne vrátil

požičané peniaze z roku 2016 a kúpil byt v Trenčianskych Tepliciach. Všetky vyjadrenia žalovaného
sú nepravdivé a zavádzajúce a prezentované v jeho neprospech. Za veľmi závažné pochybenie zo
strany súdu považoval aj to, že jeho mama nemohla v tejto veci vypovedať, hoci sa toho dožadoval. Mal
za to, že pomocou aj jej výpovede by bol preukázaný reálny, skutkový stav veci. Toto právo mu bolo
odopreté a súd nakoniec rozhodol v prospech žalovaného. Navyše mu súd uložil povinnosť nahradiť

trovy konania žalovanému, ktorý si voči nemu preukázateľne od 03/2010 neplnil základnú povinnosť
rodiča – vyživovaciu povinnosť a ktorého priemerný mesačný príjem výrazne presahuje dvojnásobok
výškyjehojedinéhopríjmu.Nazáverpodotkol,žesanikdyžalovanémunevyhrážal,naopak,niekoľkokrát
žalovanému navrhol zmier a mimosúdne vyriešenie problému na rozdiel od žalovaného, ktorý neprejavil
absolútne žiadny záujem a ani snahu o komunikáciu, na jeho návrh neodpovedal a ani mu nedal vlastné

návrhy. Z uvedených dôvodov na podanom odvolaní zotrval.9. Odvolanie bolo podané proti rozsudku výlučne proti jeho výroku II. o trovách konania, na základe
čoho výrok I., ktorým súd žalobu zamietol ako výrok nenapadnutý odvolaním nadobudol právoplatnosť
a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods.1, 2 CSP z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

11. Žalobca podstatu odvolania proti výroku o trovách konania učinil namietaním nesprávneho právneho
posúdenia veci majúc zato, že v konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd
výnimočne nemal priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.

12. Úlohou odvolacieho súdu preto bolo posúdiť, či v prejednávanej veci je v časti výroku o trovách

konania priestor pre aplikáciu § 257 CSP.

13. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

15. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania

podľa § 255 CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov konania celkom, alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v
rozhodnutí aj náležite odôvodnený. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného

zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia
prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

16.Zákonprerozhodnutieonepriznanínáhradytrovkonaniapodľa§257vyžadujekumulatívnesplnenie
dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností. Dôvody hodné
osobitného zreteľa, ani výnimočnosť okolností zákon bližšie nešpecifikuje. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k
tomu napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2020, sp. zn. 3MCdo/46/2012)

nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov
konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná
kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

17. Odvolateľ vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa jednak v okolnostiach, pre ktoré podal
predmetnú žalobu, jednak v okolnosti, že ako žalobca trpí duševnou poruchou a napokon v okolnosti
jeho majetkových pomerov.
18. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z odvolateľom označených okolností nepredstavuje dôvod

hodnýosobitnéhozreteľaaanivýnimočnosťokolností,prektorébybolomožnéprirozhodovaníotrovách
konania aplikovať § 257 CSP a žalovanému buď vôbec nepriznať náhradu trov konania alebo iba
v obmedzenom rozsahu.

19. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil proti žalovanému vo vylúčenom konaní náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti s tvrdením, že žalovaný má svoj podiel na jeho psychických
problémoch, ktorými žalobca dlhodobo trpí.20. Výsledok predmetného konania nedáva podklad na to, aby bolo možné konštatovať, že
v prejednávanom prípade išlo o úspešné uplatnenie práva, pretože aj keď žalobca v konaní preukázal,
že trpí duševnou poruchou, posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku záviselo od znaleckého

dokazovania, ku ktorému súd napokon nepristúpil z dôvodov na strane samotného žalobcu, ktorý potom,
čo na jeho návrh súd nariadil znalecké dokazovanie, odmietol požiadavku znalkyne dostaviť sa k nej
za účelom psychiatrického vyšetrenia a žiadal o vrátenie preddavku na trovy znaleckého dokazovania.
Žalobca tak v konaní jednak svoj tvrdený nárok nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) a navyše,
jeho nárok súd posúdil ako oneskorene uplatnený v dôsledku dôvodne podanej námietky premlčania.

V konečnom dôsledku žalobca bol v konaní neúspešný už čo do samotného základu uplatneného
nároku.

21. Aj keď odvolateľ v odvolaní argumentoval dôvodmi, ktoré ho viedli k podaniu predmetnej žaloby,
tieto na strane jednej sú síce odrazom komplikovaného vzťahu žalobcu so žalovaným ako vzťahu syna
s otcom, ktoré ale, podľa názoru odvolacieho súdu na strane druhej predstavujú skôr morálny a etický

aspekt predmetnej žaloby, ktorej podanie bolo pre žalobcu, ako tento sám v odvolaní uviedol, podstatné
pre jeho vnútorné presvedčenie a jeho duševný stav. Práve to bol aj dôvod, pre ktorý žalobca uplatnený
nárok proti žalovanému nepovažoval za zjavne neopodstatnený, či špekulatívny, čo ale právne nemôže
obstáť. Uvedené platí o to viac, ak sám žalobca v podanom odvolaní pripustil, že jeho duševná porucha
nesúvisí priamo so správaním otca, keď žalobca si potreboval, podľa jeho vlastných slov, zrejme ujasniť,

že nemá žiaden nárok v tomto čase proti svojmu otcovi. Odvolateľom označené okolnosti, ktoré ho
viedli k podaniu predmetného nároku, podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktorých existenciu požaduje § 257 CSP.

22. K argumentu majetkových pomerov na strane odvolateľa odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 257

CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná,
alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

23. Napokon za dôvod hodný osobitného zreteľa odvolací súd nepovažuje ani dušenú poruchu, ktorou
žalobca trpí. Iba samotná okolnosť, že žalobca trpí duševnou poruchou bez toho, aby ohľadne tejto
okolnosti žalobca produkoval ďalšie tvrdenia (napr., či a akým spôsobom sa psychické problémy žalobcu
prejavili v súdnom konaní, či mohli ovplyvniť jeho vôľu, či úsudok v súvislosti s podanou žalobou, jeho

pasivitu/aktivitu a postoj v súdnom konaní a pod.), neodôvodňovala bez ďalšieho, ju posúdiť ako dôvod
hodný osobitného zreteľa z hľadiska použitia § 257 CSP. V tomto smere odvolaciemu súdu neprináleží
domýšľať si bližšie ozrejmenie označenej okolnosti, ktoré v odvolaní absentuje.

24. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danom prípade nie je dôvod aplikovať §

257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o trovách prvoinštančného konania, pretože nezistil existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa, ani výnimočnosť predmetnej veci, iba pre ktorý prípad mohol súd
pristúpiť k modifikácii nároku na náhradu trov konania cez spomínaný § 257 CSP. Žalobca vyvolal spor
podanou žalobou a bol v ňom neúspešný v celom rozsahu, pretože svoj nárok si uplatnil oneskorene
a v konečnom dôsledku základ nároku ani nijakým spôsobom nepreukázal. Bolo by preto v rozpore s

požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany a s princípom spravodlivosti, aby žalovaný, ktorý dôvodne
hájil svoje právom chránené záujmy, nedostal príslušnú náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne
vynaložil.

25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto potvrdil rozsudok vo výroku II. o trovách

konania ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).