Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/72/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218796
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218796.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov

Mgr. Ivana Kubínyho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.
C. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., IČO: 50 595 652, so sídlom
G. Švéniho 6, Prievidza, proti žalovanej Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2,
Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 15. augusta 2025, č. k. 6C/21/2025 - 255, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 2.000,-
eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo
výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %. Žalobca sa
domáhal určenia nemajetkovej ujmy v sume 8.169,89 eur s príslušenstvom. Žalobca v konaní uviedol, že
dlhodobo bol nútený pracovať ako hasič - záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín
v dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88ES. V dôsledku porušenia únijného práva si žalobca
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy od pasívne vecne legitimovaného subjektu Slovenskej republiky.

Nemajetkovú ujmu si žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roku. Vec právne posúdil podľa čl. 19 ods.
2 a čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003, čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES, ako aj podľa vybraných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore a § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v nadväznosti na to prijal záver, že bol

preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne
viacako 48hodíntýždenne(asúčasneviacako40hodíntýždennepodľa§85ods.2zákonač.315/2001
Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti
žalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku
porušovania práva EÚ nebol žalobcovi vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax,
dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život. K takýmto zásahom pritom dochádzalo

u žalobcu dlhodobo. Za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy považoval súd prvej inštancie
sumu 2.000,-eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov do osobnostnej sféry
žalobcu, ako aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných prípadoch. V prevyšujúcej časti
a v úrokoch z omeškania žalobu zamietol s odkazom na judikatúru NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011. Otrovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 CSP na základe
zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktorá
bola žalobcovi priznaná, závisela od úvahy súdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v
konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku). Keďže bol žalobca v konaní úspešný čo do základu uplatneného
nároku a pokiaľ mu súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy

v celej uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania 7,5 %
ročne zo sumy 8.063,33 eur od 10.02.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného hľadiska považovať
za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu 84 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy
závisela od úvahy súdu a čo sa týka úrokov z omeškania jednalo sa o neúspech v nepatrnej časti (7,5
% z 2.000 eur od 10.02.2023 do 18.07.2025 = 365,75 Eur), teda úspech žalobcu bol 92 %, neúspech

8 % a celkový úspech žalobcu tak predstavuje 84 %.

2. Proti výrokom I. a III. uvedeného rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b/, písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP. Žalovaná úvodom odkázala na všetky svoje písomné
podania vo veci, ako aj ústne prednesy, ktoré boli produkované na pojednávaní, ktorých sa pridržiavala

tak po skutkovej ako aj právnej stránke. Žalovaná namietala predovšetkým porušenie svojho práva
na spravodlivý proces, konkrétne že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,
resp. vôbec neodôvodnil, a preto ho považovala za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné,
čo predstavuje podľa jej názoru zároveň tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
Uviedla, že konajúci súd opomenul skutočnosť, že pracovný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne,

pričom mala za to, že vzhľadom na charakter sporovej veci a dĺžku konania je objektívne nemožné
obsiahnuť odôvodnenie rozsudku na pár stranách za súčasného naplnenia aspoň minimálnych
zákonných požiadaviek na kvalitu odôvodnenia. Bola toho názoru, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku neobsahuje žiadne z čiastkových obsahových požiadaviek vymedzených v § 220 ods. 2 CSP.

3. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy
iba na všeobecných záveroch, že žalobca bol ukrátený o hodiny voľného času. Takto formulovaný
záver zhodnotila ako nedostatočný, porušujúci právo na spravodlivý proces. Otázka výšky náhrady
nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných

veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení
čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Poukázala na
zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/43/2024-227 zo dňa 10.01.2025.

4. Žalovaná považovala za potrebné zdôrazniť, že žalobcom tvrdený zásah do osobnostných práv

nebol preukázaný, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a požadovanie nemajetkovej ujmy v prípade
žalobcu nie je dôvodné. Uviedla, že žalobca sa v podstate domáhal nevyplatených mzdových nárokov,
nakoľkozospôsobuvýpočtužalovanejistiny,obsahužaloby,stanoveniažalovanéhoobdobiaasamotnej
argumentácie žalobcu vyplýva, že nemajetková ujma zodpovedá mzdovým nárokom žalobcu za čas
pracovnej pohotovosti. Žalobca v podstate požadoval doplatenie rozdielu medzi odmenou za určenú

služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Podľa jej názoru však náhrada nemajetkovej
ujmy nie je ekvivalentom straty zárobku a nemôže byť určovaná matematickým výpočtom majúcim
základ v mzdových nárokoch. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia
za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa
slúžiť na neprípustné obohacovanie sa. Mala za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by

pociťovalakúkoľvekujmu,alejednoznačnepreukázal,žesamujednáomzdovýnárok.Keďžesavtomto
prípade jedná o mzdový, resp. pracovnoprávny nárok, nemôže byť žalovaná Slovenská republika, čo
znamená, že v tomto prípade súd prvej inštancie nekonal so správne pasívne legitimovaným subjektom.

5. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do základu, ani čo do

výšky uplatneného nároku. Žalobca svoje subjektívne tvrdenia dôkazne nepodložil, uviedol len svoje
osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený nadčasovou prácou, neuviedol žiadnu
konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv v značnej mierezníženímdôstojnostifyzickejosobyalebojejvážnostivspoločnostitak,abyoprávnenemoholpožadovať
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

6. Žalovaná ďalej namietala, že základom uplatneného nároku žalobcu môže byť výlučne otázka zásahu
do čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, nie do čl. 2 tejto smernice, nakoľko tento článok obsahuje iba
výkladové pojmy a neupravuje žiadne konkrétne práva alebo povinnosti. Okrem toho mala za to, že
skutočnosť, či Slovenská republika prebrala alebo neprebrala ktorúkoľvek smernicu do vnútroštátneho
poriadku nemôže nikdy predstavovať základ akejkoľvek žaloby. Konštatovanie súdu prvej inštancie o

nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku je podkladom iba pre dve
ďalšie skutočnosti, t. j.: potenciálnej zodpovednosti Slovenskej republiky, ako členského štátu Európskej
únie, vo vzťahu k Európskej komisií v zmysle čl. 258 ZFEU a priamu aplikáciu smernice 2003/88/ES
v tomto konaní. Uviedla, že predmetné skutočnosti však nikdy nemôžu byť podstatou nároku fyzickej
osoby, pretože takýto výklad porušenia povinnosti členského štátu transponovať akúkoľvek smernicu by
vytváral situáciu „ad absurdum“, že v prípade ak by ktorýkoľvek členský štát nesprávne transponoval

ktorúkoľvek smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, tak by občania tohto členského
štátu mali právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú by pociťovali vo vzťahu k netranspozícií smerníc.
Preto mala za to, že štát môže zasiahnuť do práv fyzických osôb, predovšetkým v zmysle § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka len v zmysle dôsledku nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice, teda
tým, že aký má toto porušenie povinnosti štátu dopad na konkrétnu fyzickú osobu.

7. Žalovaná sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie v otázke referenčného obdobia jedného
týždňa (pondelok až nedeľa), nakoľko toto podľa nej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, z nesprávne zistených skutkových okolností prípadu ako aj celkového nepochopenia účelu a
významu nerovnomerne rozvrhnutého služobného času. Považovala za potrebné aplikovať referenčné

obdobie 6 mesiacov z dôvodu, že čl. 17 smernice 2003/88/ES explicitne ustanovuje, že v prípade
protipožiarnych služieb je možné sa od čl. 16 smernice 2003/88/ES odchýliť, pričom v čl. 19 smernice
2003/88/ESjeustanovenéreferenčnéobdobiešiestichmesiacov.Krovnakémuzáverumožnodospieťaj
pri skúmaní zákona o HaZZ – konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1. S poukazom na čl. 288 ZFEÚ uviedla,
že transpozície smerníc do vnútroštátneho práva nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Je preto na mieste

prihliadať na cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle smernice v komparácií s § 86 ods. 1 zákona o
HaZZ. Smernica stanovuje referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času do určitého obdobia,
v rámci ktorého sa počíta priemer a to z dôvodu potreby zabezpečiť nepretržitú prevádzku, pričom §
86 ods. 1 zákona o HaZZ ustanovuje nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov HaZZ, ktorý
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa jej názoru je nepochybné, že cieľom referenčného

obdobia je rozvrhnutie pracovného času do určitého obdobia, pričom cieľom § 86 ods. 1 zákona o
HaZZ je rovnako rozvrhnutie plánu služieb príslušníkov HaZZ do obdobia šiestich mesiacov. Súd prvej
inštancie neprihliadol ani na reálnu prax, ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú. Uviedla, že v praxi
sa rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6. mesiacov a následne sa každý mesiac konkrétne
upravujú tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované

dovolenky,školenia,kurzyčineplánovanésituácie,akonáročnépožiarečipráceneschopnosťniektorých
príslušníkov HaZZ. Mala za to, že otázka dielčej úpravy každého konkrétneho mesiaca nemá na otázku
celkového referenčného obdobia žiaden vplyv. Bola to názoru, že smernica 2003/88 nevyžaduje, aby
zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v texte právneho predpisu
výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania priemeru maximálneho

týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby implementácie, že v § 86 ods. 1 zákona
o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov. Na zavedenie
výnimiek nie sú potrebné ani výslovné opatrenia. Podľa Súdneho dvora EÚ je však nevyhnutné, aby bola
zachovaná právna istota. V danom prípade je právna istota bezpochyby zachovaná vtedy, ak referenčné
obdobie vyplýva z právnej úpravy ako je tomu v tomto prípad, kedy to vyplýva z § 86 ods. 1 zákona

o HaZZ, a teda to aj vtedy, ak nie je toto obdobie výslovne v legislatívne označené ako „referenčné
obdobie“.

8. Žalovaná zároveň namietala výrok o náhrade trov konania (výrok III. napadnutého rozsudku), s
ktorým sa nestotožnila, keďže žalobca svoj nárok nesprávne uplatnil a teda aj v danom prípade sa

jedná o nesprávne právne posúdenie veci. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Alternatívne žiadala, aby
ho zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná jej nárok na náhrad trov konania v rozsahu
100 %.9. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to do zamietavého výroku II., podal odvolanie aj žalobca, ktorý
žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť a priznať náhradu nemajetkovej ujmy v celom uplatnenom

rozsahu. Súhlasil s posúdením základu nároku zo strany súdu prvej inštancie, no nepovažoval za
správne ustálenú výšku priznanej náhrady. Žalobca poukázal na to, že jeho pracovný čas stanovený
v rozpore so smernicou pretrvával dlhé roky, niekoľkonásobne prevyšujúce obdobie troch rokov,
v ktorom porušenie práva a vznik nemajetkovej ujmy namietal. Poukázal na opis svojej rodinnej
a osobnej situácie, v ktorej by podľa neho bola vyššia náhrada nemajetkovej ujmy namieste. To však za

priznaných 2.000,- eur nie je možné, a aj preto považuje žalobca priznanú sumu za neprimerane nízku.
Žalobca nesúhlasil ani s porovnaním s inými rozhodnutiami súdov, keď oproti minulým rozhodnutiam
je v súčasnosti priznaných 2.000,- eur podstatne ovplyvnených infláciou a existujú aj iné rozhodnutia,
ktoré priznali viac ako 6.500,- eur. Zo strany súdu prvej inštancie nebola priznaním sumy 2.000,- eur
podľa žalobcu zohľadnená jeho zodpovednosť, ktorá je vyššia v pomere k iným radovým zamestnancom
- hasičom. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne rozhodnutie ohľadom úroku z omeškania, keď

súdom prvej inštancie odkazované rozhodnutie NS SR 6Cdo/185/2011 sa týka skutkovo odlišnej situácie
a súčasne tu existujú aj rozhodnutia úrok a omeškania priznávajúce (3Cdo/278/2012 a 6Co/3/2022).

10. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s výrokom II. rozsudku ako vecne správnym a náležite
odôvodneným. Nesúhlasil s podaným odvolaním, nakoľko je zmätočné, nelogické a nekonzistentné.

Poukázal na svoje odvolanie zo dňa 27.08.2025, ktorého obsahu sa plne pridržiava. Zdôraznil, že
článok 6 písm. b) smernice priznáva sociálne právo pracovníkom, ale to neznamená, že článok bol
porušenývovzťahukukaždémupríslušníkoviHaZZavovzťahukukaždejhodineslužobnejpohotovosti.
Súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu
bolo protiprávne, bolo by objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť, a zároveň

by existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne
spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby
a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. V konaní nesie žalobca bremeno tvrdenia, že žalovaný spôsobil
žalobcovi škodu, zasiahol do jeho osobnosti a tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
jeho právach. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024.

Žalovaný má naďalej za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k nemajetkovej ujme, jej
výške a príčinnej súvislosti. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol, alebo aby rozhodol
v zmysle petitu odvolania žalovaného.

11. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387
ods. 1 CSP.

13. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením

procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

14. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním strán sporu

dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne

aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:15. Čo sa týka žalovanou namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal
v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o

procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku
podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť

odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť
dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z
19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí p. zn. IV. ÚS
358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa
02.08.2007). Súd prvej inštancie v ods. 1, 2 napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca
domáha, v ods. 3 popísal základnú procesnú obranu žalovaného v konaní, v ods. 4 až 5 napadnutého

rozsudku podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké skutkové okolnosti z nich zistil. V ods. 6
až 28 uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 39 až 44 sa vyčerpávajúcim
spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán,
uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Z
týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovanej ohľadne nedostatku

odôvodnenia napadnutého rozsudku.

16. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že predmetom
prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku
odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm.

b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti

s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa
týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové
zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,
pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

17. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že

zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,

budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

18. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobnéhočasu, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady

2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy
č. 4). Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonuslužbybolapovažovanázasúčasťichslužobnéhočasuaprávevtejtoskutočnostispočívarozpor
slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
„pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať

podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný
čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.
Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným
časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo

kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo
veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia

uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať
ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa
neuplatňujenadefiníciupojmu„pracovnýčas“.Totokonštatovaniepotvrdzujeajúčeltejtosmernice,ktorý
má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným

významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu

dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na
to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

19. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla
2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti
na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice

89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to
verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva
z ods. 2 prvého pododseku tohto čl. neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti

služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky
z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ
Smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco.
Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej,
základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti

a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ESv zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho

fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel
k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice

89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,
ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť
rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na
ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.
Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané

v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na
určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným
odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo
všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých
osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel

stanovenýchvuvedenejsmernici,atozdôvoduabsolútnejnevyhnutnostizabezpečeniaúčinnejochrany
spoločnosti. Vzhľadom na uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách
vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti
smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a
záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú

zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď
zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti

Smernice 2003/88/ES.

20. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať

a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a
správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto
právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie,
ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho
dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva

Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej
judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom,
a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom

porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora
na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto
škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie
nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení

jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia
škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným
jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody
je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v zákone

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore
jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu
štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozíciipríslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade
použiť len analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval
podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu

hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto
nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe
vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti) a nesmú byť takej povahy, aby v praxi
znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie náhrady škody (zásada efektivity). V tomto zmysle možno
založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody

za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (analogicky ako je to pri
nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu
a podobne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby
disponoval predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice,
keď ani pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodený
pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k

nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd.
Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku
uplatnenia nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky
zo zákona č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou
efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi

Hasičského a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu
Smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu
žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.

21. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu

transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v odôvodnení napadnutého
rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasného splnenia
troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie
je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom
existuje priama príčinná súvislosť.

22. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice
potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže
neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z

európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie
musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom
na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili,
či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo
forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady

najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Právny
poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že
vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia

podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).

23. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že
občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky

ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy

tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
právaaokolností,zaktorýchkporušeniudošlo,t.j.,žežalovanáakočlenskýštátÚnieneprijalaopatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasu,resp.prijalavnútroštátnuprávnuúpravuvzmyslezákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore,ktorýumožňujezamestnávateľovi,resp.služobnémuúradurozvrhnúť
príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6
písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné

urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom
na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Uvedené
prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju

účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné
zadosťučinenie. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej
únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho
súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku
nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu

slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací
súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v
dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Odvolací súd
sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v skutkovo a právne totožných
prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského a záchranného zboru

podporujúcezáverytohtorozhodnutia.Knámietkežalovanej,ževýškanemajetkovejujmybynemalabyť
vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej
veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,ktorývustanovení§17explicitnereflektuje
na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto

smere odvolacia námietka nedôvodná.

24. Žalobca sa odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobcovi namiesto 2.000,- eur prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.169,89 eur spolu s úrokom
z omeškania.

25. Otázka, aká má byť výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá od výsledku
posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení zákonom
ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a

nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery súdov pri posudzovaní nastolenej
otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci,
ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu
toho-ktorého rozhodnutia.

26. Odvolací súd vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy uvádza, že súd prvej inštancie
túto odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré boli hasičom
ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Závery súdu prvej inštancie o
primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000,- eur sú aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a

priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil
na právom predvídaných okolnostiach a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku
primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného
zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať rodinný
a sociálny život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú vo vzťahu k

okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné aj s výškou
náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch z posledného obdobia (porovnaj napr. rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/62/2024 zo dňa 06.11.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20Co/33/2024 zo dňa 24.10.2024). Naopak, kritériu primeranosti podľa záverov odvolacieho
súdu nemohla podľa princípu proporcionality zodpovedať čiastka, ktorú žalobca v spore uplatnil

(8.169,89 eur). Je pritom povinnosťou žalobcu popísať a preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré
viedli k uplatneniu nároku na finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške.27. Z týchto dôvodov mal odvolací súd námietku žalobcu o priznaní neprimerane nízkej náhrade
nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie za nedôvodnú.

28. Predmetom odvolacieho konania vymedzeným žalobcom je aj otázka nároku na úroky z omeškania
zo sumy priznanej titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

29. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry
jeho osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v § 11

Občianskeho zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza
primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva a len ak samotné konštatovanie
porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch. Povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník
môže dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní o

náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je
majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom pod sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom R 45/2000
judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho

rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, pod sp. zn.
6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018.

30. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by bol dôvod

sa odchýliť od popísanej ustálenej súdnej praxe najvyššej súdnej autority (čl. 2 ods. 2 CSP), a preto
konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcovi nepriznal nárok na úroky z omeškania z
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/278/2012, dovolací súd sa v predmetnom rozhodnutí, týkajúcom sa sporu z porušenia
autorského práva, otázkou (ne)priznania úrokov z omeškania zo sumy náhrady nemajetkovej ujmy

nezaoberal.

31. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
vo výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza zo správneho právneho posúdenia pomerného procesného úspechu strán sporu v konaní
podľa § 255 ods. 2 CSP.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, predmetom ktorého bolo odvolanie žalobcu i odvolanie

žalovanej do merita veci, nemala úspech žiadna strana sporu, preto odvolací súd rozhodol, že žalobca
ani žalovaná nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne (§ 393 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).