Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/181/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315224968
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1315224968.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu U.. P. G., narodeného XX. L. XXXX, V., E. XX,
zastúpeného advokátskou kanceláriou BARKOCI law firm, s. r. o., Bratislava, Námestie slobody 28,
proti žalovanému P. G., narodenému XX. L. XXXX, V., E. XX, zastúpenému JUDr. Radovan Repa,
advokát, s. r. o., Bratislava, Záhradnícka 16514/60, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, vedenom na Okresnom súde Bratislava III (v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV) pod

sp. zn. 11C/725/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2021
č. k. 15Co/129/2020 - 773, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2021 č. k. 15Co/129/2020 - 773 z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 25. marca 2020 č. k.

11C/725/2015-573 rozhodol nasledovne: I. návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konaní vedených Okresným súdom Bratislava III. pod sp. zn. 12C/245/2014 a sp. zn.
12C/339/2014, zamietol; II. žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť
žalobcovizamietol;III.uložilžalovanémupovinnosťnahradiťžalobcovinemajetkovúujmuvsume18.000
eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; IV. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania.

Žalobca odôvodnil nárok tým, že je otcom žalovaného a jeho matka zomrela násilnou smrťou v dôsledku
úmyselného trestného činu žalovaného. K uvedenému trestnému činu došlo v časovej súvislosti s
konaním vedeným pod sp. zn. 12C/339/2014, v ktorom sa matka žalobcu domáhala vrátenia daru,
a to nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v V., E. č. XX. Bol jej jediným synom, s matkou mali veľmi
dobré vzťahy, denne sa stretávali, poskytoval jej všestrannú pomoc, opateru i finančnú, doprevádzal
ju na potrebné lekárske vyšetrenia, pričom dom, v ktorom jeho matka bývala, bol zrekonštruovaný z

jeho finančných prostriedkov. Jeho bydlisko a bydlisko jeho matky sa nachádzali v tesnej blízkosti,
čo im umožňovalo denný kontakt, matka mala účasť na ich rodinnom živote spolu s jeho manželkou,
mala spoločné programy s nimi a ich maloletým synom, vzájomne si poskytovali podporu a pomoc.
Úmyselné protiprávne konanie žalovaného mu spôsobilo utrpenie, bolesť, zúfalstvo a šok zo straty
blízkej osoby, čím došlo k zásahu do jeho osobnostného práva tak, že bola narušená celistvosť jeho
rodiny, keď bolo zasiahnuté do jeho súkromného a rodinného života. Následky konania žalovaného sú

trvalé a neodstrániteľné, jeho ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné, došlo k závažnej ujme
spočívajúcej v strate milovanej matky, čím je do budúcnosti ochudobnený o rodinný život a zároveň
smrťou matky stratil jej lásku a spoločne prežívanú radosť. Nečakaným a šokujúcim úmrtím jeho matky
došlo k závažnému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti spočívajúceho v obmedzení jeho
súkromného a rodinného života tak zásadným spôsobom, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia,
vrátane trestného konania, nie je postačujúca. V dôsledku násilného úmrtia matky je dlhodobo

práceneschopný, nemôže vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v oblasti medicíny, čo sa odrazilo na
znížení jeho príjmov a životnej úrovni jeho rodiny. Objektívne existuje ujma na jeho strane spočívajúcavo vzniknutej traume a iných negatívnych následkoch v dôsledku protiprávneho úkonu, za ktorý je
zodpovedný žalovaný. V danom prípade nie je postačujúce primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na extrémne špecifické okolnosti smrti požaduje sumu 50.000

eur ako primeranú výšku nemajetkovej ujmy.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení protokolov, čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 420

ods. 1, § 853 Občianskeho zákonníka, § 164, § 193 CSP. Návrh žalovaného na prerušenie konania
do skončenia konaní vedených na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 12C/245/2014 a sp. zn.
12C/39/2014,ktorýchvýsledokbudemaťdopadnamajetkovúsituáciužalovanéhozamietolzdôvodu,že
pre posúdenie dôvodnosti a výšky nároku žalobcu nie sú závery súdov významné. Vo veci samej vykonal
dokazovanie výsluchom sporových strán, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v
spise, spisom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Tk/1/2016, ako aj ostatným spisovým materiálom a

zistil, že právny základ nároku medzi stranami sporný nebol a neoprávnený protiprávny zásah do práva
na ochranu osobnosti žalobcu je daný. Súd ho mal preukázaný právoplatným rozhodnutím vydaným v
trestnom konaní (podľa § 193 CSP ním viazaný), keď žalovaný bol uznaný vinným z obzvlášť závažného
zločinu vraždy, ktorého obeťou bola matka žalobcu a stará matka žalovaného. Konštatoval, že do
práva žalobcu na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté ako najbližšieho rodinného príslušníka, a takto

vzniknutá trauma je za daných okolností prakticky neodstrániteľná. I napriek tomu dospel k záveru,
že nárok žalobcu na priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme písomného ospravedlnenia nie
je daný a ani dôvodný. Poukázal na trestné konanie, v ktorom pri ukladaní trestu súd prihliadol na
ospravedlnenie listom z 30. augusta 2015 a že žalovaný trestný čin úprimne ľutuje. Námietky žalobcu,
že žalovaný podal trestné oznámenia na žalobcu, že ospravedlnenie bolo len v trestnom konaní a aj

deklaráciu ochoty žalovaného sa ospravedlniť v priebehu tohto konania, že žalovaný nemyslel úprimne
a vážne, súd vyhodnotil ako nedôvodné, a s poukazom na vyššie uvedené posúdenie ospravedlnenia a
vyjadrenia úprimnej ľútosti v trestnom konaní. Súd však dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha právo
na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), vyhodnotiac postup podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka za nepostačujúci, a ani nie dosť dobre možný vzhľadom na nezvratnosť

situácie (smrť), keď nie je možné domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na
ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky týchto zásahov. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy vyhodnotil súd písomné vyjadrenie žalobcu, ktoré bolo predložené v tomto konaní a zhodne aj v
trestnom konaní, výpoveď žalobcu ohľadne týrania matky žalovaným, okolností predaja domu na E. a
jehodarovania,ktorébolovyhodnotenéakonedôveryhodnéavyvrátenéužvtrestnomkonaní.Vovzťahu

k písomným vyjadreniam matky žalobcu súd v trestnej veci uzavrel, že nemajú takmer žiadnu výpovednú
hodnotu o skutočnom postoji a správaní sa žalovaného k matke žalobcu, a to aj s prihliadnutím na
výpovede svedkov, z ktorých možno odôvodnene usudzovať na to, že tieto boli skutočne dôsledkom
vplyvu a nátlaku žalobcu na matku, ktorých cieľom bolo podložiť návrh na konanie vo veci vrátenia daru.
Ohľadne okolností predaja domu a vrátenia daru bolo rovnako v trestnom konaní vyvrátené tvrdenie

žalobcu ako poškodeného, že žalovaný sa snažil predať dom na E. ul. č. XX v V. bez vedomia nebohej.
Súd vychádzal z toho, že svedkami bolo preukázané, že žalobca trpí PTSP, mal s nebohou matkou
vytvorené rodinné väzby, ktorých zvýšenú intenzitu nemal preukázanú výsluchmi svedkov, vyhodnotil ju
ako typovo neutrálnu. Mal za to, že skutok zasiahol žalobcu aj v spoločenskej a pracovnej sfére, avšak
nie v rozsahu, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady vo zvýšenej výške a žalovanej sume. Žalobca

okrem krátkodobého výpadku príjmu bezprostredne po tragickej udalosti dosahoval rovnaký príjem ako
pred ňou, čo je zrejmé z lustrácie Sociálnej poisťovne. Nedošlo ani k zníženiu tržieb v spoločnosti
žalobcu (s.r.o.), prostredníctvom, ktorej poskytoval zdravotnú starostlivosť. V konaní bolo preukázané,
že žalobca sa opakovane zdržiava v zahraničí, iný účel svojho pobytu ako dovolenka nijak nezdôvodnil,
aj po skutku nadväzuje kontakty s (novými) ľuďmi, i keď je nepochybné a nerozporovateľné, že kvalita

vzťahov je alebo môže byť odlišná. Prihliadol na to, že žalovaný bol za spáchaný trestný čin právoplatne
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a že spáchal skutok v afekte. Súd dospel k záveru,
žesatisfakciavpodobeprávoplatnéhoodsúdeniažalovanéhoavpodobeospravedlneniasažalovaného
a vyjadrením ľútosti (ktorú súd konajúci v trestnej veci zohľadnil aj pri ukladaní trestu ako poľahčujúcu
okolnosť), je takým zadosťučinením pre žalobcu ako subjektu, na strane ktorého došlo k zásahu do jeho

práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie, resp. práva na rodinný život), ktorá čiastočne zmierňuje
vzniknutá nemajetková ujma a odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 18.000 eur a
neodôvodňuje jej priznanej nad tento rozsah vo výške požadovanej žalobcom (50.000 eur). Na podporu
svojich záverov ohľadne primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na výškunáhrad priznávaných súdmi v iných obdobných prípadoch. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP.

3. Na odvolanie žalobcu a žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací“) rozsudkom z 27.
októbra 2021 č. k. 15Co/129/2020-773 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu v časti
uloženia povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi zamietol, potvrdil; vo výroku III.,
ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 18.000 eur, v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku, zmenil tak, že žalobu, zamietol; vo výroku IV., ktorým žiadnej zo

strán nepriznal právo na náhradu trov konania, zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
3.1. Odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania (oboznámením žaloby, správ z psychiatrickej
ambulancie Sveta zdravia zo dňa 14. septembra 2017, 25. júna 2019 a 22. októbra 2019, rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I z 27. apríla 2016, sp. zn. 3Tk/1/2016, kópiou listu žalovaného zo dňa 30.

augusta 2015 a podacím lístkom adresovaným žalobcovi, napadnutým rozhodnutím, odvolaním žalobcu
a vyjadreniami žalovaného, vyjadreniami žalobcu k vyjadreniu) zistil, že odvolanie žalobcu dôvodné nie
je a odvolanie žalovaného je dôvodné.
3.2. Poukázal na to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil v časti nároku žalobcu, ktorým sa domáhal voči

žalovanému písomného ospravedlnenia a stotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenej
v bode 72. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu, že
rozhodnutie vychádzalo z listín a čiastkových výpovedí z odôvodnenia trestného rozsudku, pretože
súd pri posudzovaní tohto nároku náležite prihliadol na obsah trestného spisu (ako dôkaz navrhnutý
stranami), nakoľko súvisel s predmetom konania. Odvolaciu námietku žalobcu, že mu nebol žiadny list

doručený, ani predložený ako dôkaz v tomto konaní, považuje odvolací súd rovnako za nedôvodnú,
žalobca si list žalovaného zo dňa 30. augusta 2015, v ktorom bolo obsiahnuté jeho ospravedlnenie sa za
predmetný čin neprevzal, čo nemôže byť na ťarchu žalovaného, taktiež ani to, že nebol predložený ako
dôkaz v tomto konaní. Trestný spis bol pripojený ako dôkaz, žalobca sa trestného konania zúčastňoval
ako poškodený, takže mal dostatok času sa s týmto listom oboznámiť. Odvolací súd dodáva, že žalovaný

zaslal list už po dvoch mesiacoch od spáchania trestného činu vraždy, ktorý úprimne oľutoval, čím sa
žalobcovi ospravedlnil za svoje protiprávne konanie.
3.3. V ďalšom mal odvolací súd za to, že prvoinštančný súd pri posudzovaní nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam,
z ktorých však vyvodil nesprávny záver, je názoru, že žalobca v danom prípade nemá nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. V bode 19. svojho rozhodnutia odvolací súd uvádza, že žalobca bol oprávnený podať
žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, ale vzniká otázka motívu jeho počínania,
nakoľko žalobca je otcom žalovaného a preto by mal vo vzťahu k žalovanému, s prihliadnutím ako sa
správal po spáchaní trestného činu (zaslal mu ospravedlnenie), prehodnotiť svoj vzťah k žalovanému
ako synovi a snažiť sa o zlepšenie. Odvolací súd má za to, že na konkrétny prípad je potrebné

použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V bode 21. rozhodnutia zhodne s názorom
súdu prvej inštancie poukazuje na to, že tragická strata žalobcu spôsobená vraždou jeho matky
je nenahraditeľná a zasiahla do práva na súkromie žalobcu. Dodáva, že pre priznanie peňažného
zadosťučinenia musia byť splnené dve kumulatívne podmienky:1. morálne zadosťučinenie nie je v
konkrétnom prípade postačujúce, 2. neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby

alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Zároveň pri určení peňažnej satisfakcie (§ 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka) treba prihliadnuť na zadosťučinenie, ktoré poškodený dostal (prípadne má
dostať) podľa ustanovenia § 13 ods. 1. V danom prípade podľa odvolacieho súdu ani jedna z vyššie
uvedených podmienok splnená nebola. Žalovaný poskytol žalobcovi morálne zadosťučinenie vo forme
listu ešte pred podaním tejto žaloby, v ktorom vyjadril úprimnú ľútosť, čo konštatoval aj prokurátor

v trestnom konaní (bod 73. odôvodnenia napadnutého rozsudku), takže prejavil snahu zabezpečiť
mu zadosťučinenie za svoje protiprávne konanie. Preto má odvolací súd aj s ohľadom na vyššie
uvedené dôvody (bod 19.rozhodnutia odvolacieho súdu) za to, že morálne zadosťučinenie žalovaného
poskytnuté žalobcovi (list zo dňa 30. augusta 2015, úprimná ľútosť) je tomto konkrétnom prípade
postačujúce. Zároveň odvolací súd uvádza, že nie všetky tvrdenia žalobcu, že došlo k zníženiu jeho

dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti sú pravdivé. Prvoinštančný súd sa podrobne v odôvodnení
rozhodnutia zaoberal tým, ako bolo zasiahnuté žalovaným spôsobením smrti matky žalobcu do práva
žalobcu na jeho rodinný život, ako aj jeho pracovné a spoločenské postavenie (body 72., 80. až 84.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na to, žalobca sa stalnezamestnaný až v roku 2017, pričom spoločnosť MEDILAB s.r.o., bola zrušená od 7. septembra 2018
a žalobca v nej ako spoločník figuroval až do 1. decembra 2017 a ako konateľ do 15. februára 2018.
Navyše z odôvodnenia trestného rozsudku vyplýva, že vykonanými dôkazmi, predovšetkým výsluchmi

svedkov, o ktorých dôveryhodnosti nemal súd nijaký dôvod pochybovať, vyplýva výpoveď žalobcu ako
absolútne nevierohodná, poznamenaná dlhodobo konfliktným, až nenávistným (vzájomným) vzťahom
so žalovaným. Odvolací súd ďalej dôvodí, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a v trestnom konaní bolo
preukázané, že žalovaný sa trestného činu voči svojej starej matke a matke žalobcu dopustil v afekte,

po predchádzajúcej hádke so starou matkou, predtým sa rozišiel s priateľkou, pričom v tom čase (apríl
2015) bol jeho vzťah so žalobcom už narušený. Odvolací súd preto zo všetkých uvedených dôvodov a
s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v tejto časti zmenil napadnutý výrok
o náhrade nemajetkovej ujmy tak, že žalobu zamietol. Nevyhovel ani ďalším odvolacím námietkam
týkajúcich sa namietanej arbitrárnosti, nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho
právneho posúdenia.

3.4. Pretože žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešný, odvolací súd
zmenil rozsudok v časti náhrady trov prvostupňového konania tak, že mu priznal podľa § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O nároku na náhradu trov odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

4. Proti predmetnému rozsudku žalobca podal dovolanie. Dôvodil, že odvolací súd svojim nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (ustanovenie § 420 písm. f) CSP). V tomto
smere poukázal na arbitrárnosť záverov v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho nesprávny
procesný postup, keď:

4.1. sastotožnilsoskutkovýmaprávnymstavomvčastiuloženiapovinnostižalovanémusaospravedlniť
tak, ako ho vyhodnotil súd prvej inštancie (bod 26.), pričom v odôvodnení neprihliadol na dôkazy
vykonané v tomto konaní (napr. výpoveď zo strany žalobcu, rozsiahle svedecké výpovede), ale len v
trestnom konaní a pri hodnotení dôkazov dospel k jednostranným záverom, čím porušil zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP. K uvedenému ďalej namietal, že súd je viazaný iba výrokom, nie

odôvodnením trestného rozhodnutia a uvedený postup má účinky denegatio iustitiae.
4.2. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 18.000 eur, keď túto zamietol a zmenu odôvodnil len s poukazom na
dobré mravy (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), viď bod 19. rozsudku odvolacieho súdu. V tejto
súvislosti dovolateľ uviedol, že pokiaľ odvolací súd nevyzval strany, aby sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadrili, porušil ustanovenie § 382 CSP. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia, kde
odvolací súd rozporne uvádza, že žalobca bol oprávnený podať žalobu na ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, ale vzniká otázka motívu jeho počínania, nakoľko je žalobca otcom žalovaného (bod
19.), pričom v bode 17. rozsudku uvádza: „takto vzniknutá je zo života žalobcu za daných okolností
prakticky neodstrániteľná.“ Pokiaľ teda odvolací súd žalobcovi žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy na

rozdiel od súdu prvej inštancie ( ktorý dospel k právnemu záveru, že tieto podmienky splnené boli)
nepriznal, žalobca považuje odôvodnenie, uvedené v bode 22. rozsudku: „Preto má odvolací súd za to,
že v danom prípade s odkazom na dôvody uvedené v bode 19. odôvodnenia tohto rozsudku, morálne
zadosťučinenie žalovaného poskytnuté žalobcovi (list zo dňa 30.8.2015, úprimná ľútosť) je v tomto
konkrétnom prípade postačujúce“, za nedostatočné. V bode 20. rozsudku pritom odvolací súd uvádza:

„Prvoinštančný súd pri posudzovaní nárokov žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy dospel na základe
vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.“ S uvedeným žalobca nesúhlasí, nakoľko sa s
ospravedlnením oboznámil len čítaním trestného spisu (čo považuje za arbitrárne) a ospravedlnenie,
ktoré mu malo byť zaslané, neeviduje. Preto skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
a odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru.

4.3. V ďalšom namieta porušenie princípu rovnosti zbraní, ktoré vidí zvýhodňovaním na strane
žalovaného: „V už spomínanom trestnom konaní bolo preukázané, že žalovaný sa trestného činu voči
svojej starej matke a matke žalobcu dopustil v afekte, po predchádzajúcej hádke so starou matkou, ktorá
sa nevhodne vyjadrila na adresu jeho nebohej matky, tesne pred tým sa rozišiel s priateľkou, pričom
v tom čase (apríl 2015) bol jeho vzťah so žalobcom ako otcom už narušený“ (bod 24), neprihliadol na

ďalšie listinné dôkazy, že babku ohrozoval, vyhádzal nábytok...atď.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal odmietnuť ako neprípustné.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 2 písm. a) CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne
prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale aj dôvodné (§ 431 ods. 1 CSP).

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, keď namietal
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov aj
s poukazom na účinky denegatio iustitiae, porušenie princípu rovnosti zbraní. V ďalšom namietal aj
nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým porušil ustanovenie § 382 CSP. V dovolaní
poukázal na to, že súd prvej inštancie žalobcovi čiastočne priznal uplatnený nárok na náhradu

nemajetkovejujmysprávnymzáverom,žeprejehočiastočnépriznaniebolisplnenépodmienkyuvedené
v ustanovení § 13 ods. 2 OZ, vyhodnotiac postup podľa § 13 ods. 1 OZ ako nepostačujúci. Odvolací súd
však žalobcovi svojím rozhodnutím žiaden nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal, s použitím
novej argumentácie, ku ktorej sa žalobca nemal možnosť vyjadriť. Dospel k právnemu záveru, že
podmienky pre priznanie nároku podľa § 13 ods. 2 OZ u žalobcu splnené nie sú, s odkazom na

ustanovenie § 3 ods. 1 OZ a výsledky vykonaného dokazovania, keď mal za to, že k primeranému
zadosťučineniu (morálnemu) u žalobcu už došlo.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

12. Ústava v čl. 46 ods. 1 zaručuje každému možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde (prípadne u iného orgánu). Podmienkou však je, že sa tak musí stať „stanoveným
postupom“. Stanoveným postupom teda sú (v ich samotnom základe) i pravidlá vymedzujúce možnú
zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom, oproti posúdeniu súdom prvej inštancie.13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný
subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

14. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
vecirozhodujúce,vyzvestrany,abysakmožnémupoužitiutohtoustanoveniavyjadrili.Citovanézákonné
ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu
právnej istoty.

15. Súčasťouprávanaspravodlivýprocesjeajzásada,vzmyslektorejvydaniukaždého(meritórneho)
rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t. j. taký postup súdu, v ktorom
je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto

ochrany priznáva Civilný sporový poriadok strane procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať
sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym
dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže strana uplatniť nielen v konaní
na súde prvej inštancie, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je
však znemožnená, ak odvolací súd svoje rozhodnutie založí na právnych záveroch vychádzajúcich zo

skutočností, s ktorými sa prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí osobitne nezaoberal a ku ktorým sa
neúspešný žalobca nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod.

16. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti

týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.

17. Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov
konania v zmysle § 213 ods. 2 OSP (teraz § 382 CSP), aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho
ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru
odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ OSP (teraz § 420 písm. f) CSP). Súčasne podľa recentnej judikatúry

platí, že nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 CSP, ak bez výzvy stranám
sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak
už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia
bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že
pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu

ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu a
zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť (R 48/2020).

18. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že ak odvolací súd chce zmeniť rozhodnutie súdu prvej
inštancie, spočíva predvídateľnosť jeho rozhodnutia v tom, že vopred oznámi (avizuje) stranám svoj

odlišný právny názor a dá i príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť. Strany tak vedia, že odvolací súd bude
na vec nazerať inak a môžu tomu prispôsobiť svoje právne a skutkové námietky. Nutnosť sprístupnenia
odlišného právneho názoru stranám vyplýva aj z faktu, že odvolateľ svojím odvolaním brojí proti určitému
skutkovému stavu a jeho právnemu posúdeniu, ako k nemu dospel súd prvej inštancie a odvolateľova
protistrana sa potom vyjadruje k argumentácii obsiahnutej v odvolaní. Argumentácia odvolateľa i jeho

protistrany sa teda vzťahuje k napadnutému prvoinštančnému rozhodnutiu, pričom žiadny z nich v čase,
keď podáva odvolanie alebo vyjadrenie k odvolaniu, nemôže predpokladať, či odvolací súd zaujme iný
právny názor, akú bude mať tento názor podobu a aké skutkové a právne dôvody by z hľadiska tohto
odlišného právneho názoru mali byť relevantné.

19. Prezákonnépodmienkyaplikácieustanovenia§382CSPplatí,žeprávnympredpisom(zákonným
ustanovením), ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý, je právny predpis (zákonné ustanovenie),
o ktorého výklad a použitie nežiadala v priebehu konania žiadna zo sporových strán (t. j. ani odvolateľ
v podanom odvolaní). V prípade, že odvolací súd má v intencii zmeniť napadnuté rozhodnutie súduprvej inštancie, je podľa názoru dovolacieho súdu nevyhnutné, aby poučil strany odvolacieho konania,
že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený okrem použitej právnej normy, aj použitím ďalších
právnych noriem, než o ktorých konal a rozhodoval súd prvej inštancie a ktoré tento priamo neaplikoval.

Uvedenéplatíobzvlášťvsituácii,keďodvolacísúdpoužilďalšiezákonnéustanoveniaprávnehopredpisu
oproti súdu prvej inštancie, ktoré pre meritórne posúdenie veci v spojení s použitou „základnou“ normou
považoval za relevantné (kľúčové), ale ich aplikácie sa protistrana v žiadnom štádiu sporu nedomáhala
a strana úspešná v prvej inštancii nemala procesnú možnosť sa k ich použitiu vyjadriť.

20. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd dospel k odlišnému právnemu záveru, že nie sú naplnené
podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 OZ), ktoré odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ a výsledky vykonaného dokazovania po tom, čo sám
dokazovanie doplnil. Aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ konštatoval, že žalobcovi už bolo
poskytnuté morálne zadosťučinenie, ktoré je v tomto prípade postačujúce.

21. So zreteľom na priebeh a výsledky konania na súde prvej inštancie, najmä jeho skutkové zistenia,
odvolanie žalobcu a žalovaného, bolo legitímne očakávanie žalobcu, že v odvolacom konaní budú
prerokovávané len otázky, týkajúce sa primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej dôvodnosť
priznania podľa § 13 ods. 2 OZ vyslovil súd prvej inštancie. Ani nariadenie pojednávania odvolacím
súdom a zopakovanie dokazovania nezbavuje odvolací súd povinnosti oznámiť stranám iné právne

posúdenie veci, ktorý musí zmysluplne vysvetliť svoj právny odklon a predostrieť svoje konkurujúce
úvahy. Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd
prvej inštancie, bolo žalovanému odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru
na inštančne vyššom súde. Odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd
prvej inštancie výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil v neprospech žalobcu, ktorý preto v

odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom ohľadne nenaplnenia podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
aj pre konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) tak, ako to vyhodnotil odvolací súd.

22. Z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu (č. l. 675 spisu), odvolania žalovaného (č. l.

624 spisu), vyjadrenia žalovaného k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu (č. l. 702 spisu), vyjadrenia
žalovaného (č. l. 726 spisu), ani zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (č. l. 766 spisu)
pritom nevyplýva, že by mal žalobca priestor vyjadriť sa postupom podľa § 382 CSP k možnej aplikácii
ustanovenia§3ods.1OZakprávnemuzáveruonesplnenípodmienokprepriznanienárokunanáhradu
nemajetkovej ujmy.

23. Odvolací súd bez doručenia výzvy stranám sporu, teda bez splnenia osobitného druhu tzv.
manudukčnej povinnosti o tom, že zistený skutkový stav mieni právne posudzovať okrem použitých
právnych noriem aj použitím ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ktoré súd prvej inštancie neaplikoval, pričom
založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie (odlišným

výkladom a aplikáciou toho istého ust. § 13 ods. 2 OZ), malo zásadný a podstatný vplyv na rozhodnutie
o predmete sporu a žalobcovi bolo zamedzené, aby svojou procesnou aktivitou rozšíril (spresnil)
svoju argumentáciu slúžiacu na efektívnu procesnú obranu. Týmto nesprávnym procesným postupom
odvolací súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a žalobca opodstatnene namietal dovolací dôvod v

zmysle § 420 písm. f) CSP.

24. Keďže v konaní odvolacieho súdu došlo k procesným vadám podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá
skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované

za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil (§ 449
ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). S prihliadnutím na dôvod zrušenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa najvyšší súd nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami
(nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov aj
s poukazom na účinky denegatio iustitiae, porušenie princípu rovnosti zbraní).

25. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolacísúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

26. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom
rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.