Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoEk/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111203191
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2111203191.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:
Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO
35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: A. B., narodený X.X.XXXX, trvale
bytom C., o vymoženie 1.565,46 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ladislav
Jakubec (nástupca po JUDr. Rudolfovi Krutom, PhD.,) so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 30,

Bratislava, pod sp. zn. EX 10672/23, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.
k. 9Er/123/2011-14 z 5.apríla 2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 9Er/123/2011-62
z 5. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením potvrdzuje.

II. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta.

III. Povinnému a súdnemu exekútorovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením v spojení s dopĺňacím uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil
a súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie voči povinnému.

2. Napadnuté uznesenie v spojení s dopĺňacím uznesením súd prvej inštancie odôvodnil právne
aplikáciou ustanovení § 3 ods.1, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods.
5, § 54 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „Občiansky
zákonník“), § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, §
2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom do
30.11.2009, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a), § 44 ods. 2, § 45 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 44, § 57 ods.
2 Exekučného poriadku, článku 2 písm. a), článku 3 ods. 1, ods. 3, článku 6 ods.1 Smernice Rady
93/13/EHS z apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ods. 1 písm. q) prílohy
Smernice 93/13/EHS, § 243h ods. 1, § 9a ods. 1, § 234 ods. 2, § 225 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 200

ods. 5, § 196, §200 ods. 1 veta prvá, druhá, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 262 ods. 1, ods.
2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že preskúmaním priložených listín dospel k záveru, že
zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako dodávateľ poskytol povinnému ako spotrebiteľovi úver,
má povahu spotrebiteľskej zmluvy aj s poukazom na znenie ustanovenia § 52 ods. 1 a nasl. Občiansky

zákonník v platnom znení. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ustanoveniach ktorých bod 18 obsahuje rozhodcovskú doložku. V zmysle uvedenejzmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok uvedená rozhodcovská doložka je výlučnou
rozhodcovskou doložkou pre spotrebiteľa, nakoľko v prípade sporu býva v praxi žalujúcou stranou
takmer vždy veriteľ, resp. dodávateľ. Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok

zapracovaných do všeobecných podmienok bez toho, aby bola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka uvedená v zmluve o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť,

že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, mohol sa jej len podrobiť a teda aj
všeobecnýmpodmienkamarozhodcovskémukonaniu,akhovyvolaldodávateľakoprvý.Rozhodcovská
doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je teda neplatná, pričom rozhodcovský rozsudok je
nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie exekúciu zastavil.

4. Súd prvej inštancie priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému,
keďže exekúcia bola zastavená z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu.

5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie podal odvolanie oprávnený. V odvolaní
uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci mu zákonom (§ 205 ods. 2

písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „Občiansky súdny poriadok“),
že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm.
a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku), ďalej preto, že súd prvej
inštancie svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) Občiansky súdny poriadok), že konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) Občiansky súdny
poriadok) a tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) Občiansky súdny poriadok). Oprávnený v odvolaní namietal,
že súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej

podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd
nezohľadnil pri aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť
oprávnenémuvyjadriťsakprípadnémustanoviskupovinného.Vdanomprípadevšaksúdprvejinštancie
vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju

aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu Súdneho dvora Európskej únie a Smernicu Rady 93/13/
EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide
totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie.
Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhol, aby konanie podľa § 109 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: „Má sa tvrdenie o tom,
že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo
aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť

jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Ďalej
dôvodil, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu,
že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu,
je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom,

čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. zákona
o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v
konanívovecivrozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Vprípade,

že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnuochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude zasahovať do práv
a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,
pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa zákona o rozhodcovskom konaní v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby
súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko opakované
uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek

časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. V odvolaní namietal, že exekučný súd môže pristúpiť
k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§
45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý

proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti
zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho konania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom
do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. V tejto súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal

možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Súd prvej inštancie vzhľadom na znenie ustanovenia § 58 ods.
2 Exekučného poriadku porušil právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny
proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci tak podľa zákona bol povinný urobiť a
hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie. Exekučný súd tiež

nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci, čím bola účastníkom konania
odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie
vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona
o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v
súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je však

aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom
neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.
Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na

vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o
úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval
na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdil, že súd sa
zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie

je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri
uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj
záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. Odvolaciemu súdu navrhol,
aby napadnuté uznesenie o zastavení exekúcie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Podľa § 9a Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v
konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.7. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „Civilný sporový
poriadok“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 359 Civilného sporového poriadku a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od
1. septembra 2005 do 31. marca 2017), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 58

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. januára 2013 do 31. marca 2017), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku), preskúmal
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 380 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a
uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením je potrebné ako vecne správne potvrdiť
(§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia v spojení s dopĺňacím uznesením dospel
k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie náležite v tomto smere odôvodnil.

10. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Závery súdu prvej inštancie o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, sú právne odôvodnené.
Z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami oprávneného a pre úplnosť odvolací súd

považuje za potrebné doplniť ešte nasledovné:

13. Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode 18 Všobecných pomienok poskynutia úveru.

14. Z predmetnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským

súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj
právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva, že
predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje preto
za danej situácie hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V danom prípade

tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a za
týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej
úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude
rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je na mieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského

súdu objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne
posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, teda od 1.11.2008 do 31.12.2008 (ďalej aj
„Občiansky zákonník“), nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

15.Z formyaobsahu zmluvyjezrejmé,žesajednáotzv.„formulárovú“zmluvu,ktorejpredtlačformulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

16. Občiansky zákonník v ustanovení § 52 ods. 1 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.17. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy. Povinný síce označil v zmluve o úvere, že finančné prostriedky budú poskytnuté
na účel zamestnania, avšak neoznačil poskytnutie finančných prostriedkov na účel povolania alebo
podnikania, teda povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a je potrebné ho v zmysle ustanovenia § 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka považovať za spotrebiteľa.

18. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné
posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva
o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka).
S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej
špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,

má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.11.2008 do 31.12.2008, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

20. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej
zmluvy za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia,
ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

21. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej
zmluvy zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

22. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

23. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán zo spotrebiteľskej zmluvy, je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú

nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnej
strany.

24. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale

predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú
podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať

na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia
pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva
bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

25. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 27. júna 2000 vec C-240/98 až C-244/98 navrhovateľa
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení
národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS
o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je tomožné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada
národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú
na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

26. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ak
rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu
tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi

podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné
predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto zmluva nebola dojednaná v čase vyššej
bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská
doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na formulárový charakter zmluvy
ani nemal na výber. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej
zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a
výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak
konanie vyvolá dodávateľ (oprávnený). Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi

na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ.
Keďže však v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej doložky inicioval
rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

27. V obdobnej veci Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. februára 2011

zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal
žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností
z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkouvzmysleustanovení§52anasl.Občianskehozákonníkazapoužitiaichvýkladuvsúladeso

Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, tieto
závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia Exekučného
poriadku a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

28. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka je v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r)

Občianskeho zákonníka, keď neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil aj
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

29. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej

zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej rozhodcovskej doložky ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

30. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom súdu prvej
inštancie je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe
rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský
súd, pričom výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti

riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd
v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

31. Keďže rozhodcovská doložka je neplatná, medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá
rozhodcovská zmluva v zmysle ustanovenia § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právnenásledky – materiálne nevykonateľný. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (či už
vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v celom rozsahu v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku
dňu 30.6.2016) zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie
exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení
účinnom ku dňu 31.3.2017). Rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

32. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012
z 21. marca 2012, kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom v exekučnom konaní skúmať právomoc
rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. ustanovenia § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c).
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné

subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura
scripta sund“ (práva patria bdelým). Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere je povinný konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci
z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

33. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení
s dopĺňacím uznesením ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku potvrdil.

34. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel

návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu
primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

35. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Civilného sporového poriadku ani zrušeného Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva,
že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru Európske
únie návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako

predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy,
alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie
o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti

alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

36. Otázku, či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti

aplikovateľnostimožnejneprijateľnejpodmienkypotom,čospotrebiteľnedalnajavo,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámilsúdu,žezamýšľauplatniťjejneprijateľnosťpotom,čomusúdoznámil,žeposúdilpodmienkuakomožne
neprijateľnú, odvolací súd považuje za akademickú.

37. Súdny dvor Európskej únie už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL
(C-168/05)avoveciOcéanoGrupoEditorialaSalvatEditores(C240/98ažC244/98)uviedol,žesystém
ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené

vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav
medzispotrebiteľomapredajcomalebododávateľommôžebyťkompenzovanýibapozitívnymzásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného
v článku 6 Smernice Rady 93/13/EHS, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto

preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že
povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica Rady 93/13/EHS
zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú
povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor Európskej únie v judikáte vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v

zmysle článkov 3 a 4 Smernice Rady 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť
sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora
Európskej únie je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie pripúšťa aj vo fáze
výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade,

ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného
posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným
následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku,
obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom

konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv Európskej únie o ochrane vlastníckeho
práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie

bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, keď
toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo

konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase.
Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už
problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej

otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je
potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie.

38. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor Európskej

únie, návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového
poriadku zamietol.39. Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle §
162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku s tým, že by mal podať Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

40. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23.12.2015 do 30.6.2016 súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a
d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade

exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo,
že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné
zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi.
Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.

41. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho
štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu

rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd Slovenskej republiky sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie

citovanom uznesení sp. zn. II. ÚS 545/2010 zo dňa 9. decembra 2010, v zmysle ktorého je exekučný
súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

42. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Oprávnený nemal v odvolacom konaní
úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto im
odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ustanovenie § 419
Civilného sporového poriadku).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ustanovenie § 420 Civilného

sporového poriadku).Dovolanie je podľa ustanovenia § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa ustanovenia § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa ustanovenia § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatiadovolaciehokonanianeprevyšujesumupodľapísmena)ab)(ustanovenie§422ods.1Civilného
sporového poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (ustanovenie § 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (ustanovenie § 423 Civilného sporového

poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ustanovenie § 424
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa ustanovenia § 77 (ustanovenie § 425 Civilného sporového poriadku).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil
(ustanovenie § 426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (ustanovenie

§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (ustanovenie § 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (ustanovenie § 428 Civilného
sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (ustanovenie § 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(ustanovenie § 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (ustanovenie § 430 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (ustanovenie § 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ustanovenie § 431 ods.
2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (ustanovenie § 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie §

434 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (ustanovenie
§ 435 Civilného sporového poriadku).