Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124207966
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124207966.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739,
proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Peter Malcho, s. r. o., so sídlom Stankovany 549, IČO: 55 962 165, o zaplatenie 2
737,64 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 82Csp/35/2024-157 zo
dňa 19. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal náhrada
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 737,64 eur, úroku
z omeškania 9,25 % ročne a trov konania. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Súd považoval za
nesporné, že Slovenská sporiteľňa, a.s. uzatvorila zo žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere a dňa

4.11.2021 poskytla žalovanému sumu 2 000,- eur (čl. 14); banka v tento deň zároveň vypracovala listinu
nazvanú „Potvrdenie o uzatvorení zmluvy“, v ktorej je o. i. uvedená výška úveru (2 000,- eur), úroková
sadzba (9,99 % ročne), výška mesačnej splátky (33,37 eur) a počet splátok (96). Žalovaný C. C. od
20.12.2021 do 15.8.2022 zaplatil 2,49 eur, 28,14 eur, 2,74 eur, 10,74 eur, 30,63 eur, 30,63 eur, 2,74
eur, 30,63 eur, 10,74 eur, 30,63 eur, 10,74 eur, 2,62 eur, 10,74 eur, 28,01 eur, 30,63 eur, 10,74 eur, 30,63
eur, t. j. celkom 304,22 eur. Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 15.07.2023 vyzvala žalovaného, aby sumu
384,82 eur uhradil do 15 dní od doručenia výzvy s tým, že ak dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradí,

banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky (čl. 21); žalovaný si túto výzvu na
pošte neprevzal. C. C., D. listom dňa 17.08.2023 oznámila žalovanému, že ku dňu 16.08.2023 vyhlásila
mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy, pričom vyzvala žalovaného, aby pohľadávku zo zmluvy vo
výške 2 174,15 eur uhradil do 15 dní (čl. 23); žalovanému bolo toto oznámenie zaslané na doručenku,
pričom však žalovaný si toto oznámenie na pošte neprevzal. Slovenská sporiteľňa, a. s. listom zo
dňa 07.09.2023 oznámila žalovanému, že pohľadávka banky zo zmluvy je splatná v celom rozsahu a
žalovaný je v omeškaní so splácaním viac ako tri mesiace, banka vyzvala žalovaného na

zaplatenie sumy 2 176,21 eur, v prípade, ak žalovaný neuhradí túto sumu, je banka oprávnená postúpiť
pohľadávku tretej osobe (čl. 25). Slovenská sporiteľňa na základe zmluvy z 13.12.2023 postúpila na
žalobcu o. i. aj pohľadávku voči žalovanému vo výške 2 269,12 eur (čl. 34).2. Súd vykonal listinné dôkazy a z týchto dôkazov aj vychádzal. Súd týmto listinným dôkazom uveril,
pretože v konaní nebola spochybnená ich pravdivosť a pravosť. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 04.11.2021 poskytla žalovanému sumu 2 000,-

eur (čl. 14), pričom v konaní nebolo sporné, že banka túto sumu žalovanému vyplatila titulom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (skutkové tvrdenie žalobcu o uzatvorení zmluvy žalovaný účinne
nepoprel). To, že aj žalovaný si bol vedomý toho, že suma 2 000,- eur mu bola poskytnutá
práve titulom úveru (teda nie napr. titulom daru), je nakoniec zrejmé aj z toho, že žalovaný banke počnúc
20. decembrom 2021 začal platiť splátky vo výške 30,63 eur (čo je práve splátka uvedená v listine

„Potvrdenie o uzatvorení zmluvy“- čl. 14). Hoci teda v konaní bolo nesporné, že strany uzatvorili zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, žalovaný v konaní spochybnil, či bola táto zmluva uzatvorená práve v písomnej
forme (čl. 116). Skutočnosť, či bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorené písomne alebo ústne
alebo konkludentne, má však zásadný vplyv na to, na akú sumu má veriteľ nárok. V zmysle § 11 ods. 1
písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. má totiž veriteľ nárok na úroky a poplatky spojené s úverom iba vtedy,
ak má zmluva o spotrebiteľskom úvere písomnú formu; v opačnom prípade (t. j. v prípade, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená ústne alebo konkludentne) má veriteľ nárok iba na vrátenie
istiny. Pretože žalobca v konaní nepredložil písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, súd vychádzal z
toho, že zmluva nebola uzatvorená písomne, v dôsledku čoho mal veriteľ nárok iba na to, aby
mu žalovaný zaplatil 2 000,- eur - a to v 96 splátkach (čo je práve počet splátok uvedených v
listine „Potvrdenie o uzatvorení zmluvy“- čl. 14). V súvislosti s listinou „Potvrdenie o uzatvorení

zmluvy“ (čl. 14) je však potrebné zdôrazniť, že táto listina nepreukazuje uzatvorenie písomnej zmluvy -
„Potvrdenie o uzatvorení zmluvy“ totiž touto písomnou zmluvou zjavne nie, čo je zrejmé nielen z toho, že
v jeho záhlaví nie je text „spotrebiteľský úver“ (čo je však zákonná požiadavka), ale najmä z poslednej
vety predmetného dokumentu „Potvrdenie o uzatvorení zahŕňa iba základné podmienky úveru, pričom
ostatné práva a povinnosti sú dohodnuté v zmluve.“ Predmetné potvrdenie pritom nie je ani

písomnou akceptáciou tej písomnej oferty, ktorá je na čl. 123 spisu - a to z dôvodu, že oferta na čl. 123
sa nezhoduje s údajnou akceptáciou na čl. 8 - a to nielen vo výške splátky (33,51 eur vs. 33,37 eur),
ale aj vo výške poplatku za poistenie (2,75 eur vs. 2,74 eur), ktoré rozdiely viedli aj k rozličným výškam
RPMN (14,05 % vs. 13,36 %) a k rozličným celkovým čiastkam spojených s úverom (3 215,07 eur vs.
3 202,17 eur). Pokiaľ žalobca tvrdil, že v súdenej veci bola zmluva o úvere uzatvorená prostredníctvom

internetbankingu, žiada sa uviesť, že aj takto uzatvorená zmluva by spĺňala požiadavku písomnej formy
právneho úkonu (aj internetbanking je takým elektronickým prostriedkom,
ktorý umožňujú nielen zachytenie obsahu právneho úkonu, ale aj určenie osoby, ktorá právny úkon
urobila). Na druhej strane treba uviesť aj to, že žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce,
že existuje textový súbor, ktorý má v záhlaví uvedený text „spotrebiteľský úver“ a ktorý je elektronicky

podpísaný žalovaným; elektronickým podpísaním súd pritom vzhľadom na tvrdenia žalobcu nemyslí tzv.
„kvalifikovaný elektronický podpis“, ale akýkoľvek úkon, ktorý v predmetnom internetbankingu slúži na
vyjadrenie súhlasu klienta (napr. zadanie číselného kódu zaslaného bankou prostredníctvom SMS). V
tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že z § 9 ods. 1 ZoSU vyplýva aj požiadavka, aby každá zo strán mala k
dispozícii vyhotovenie zmluvy v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu - a je teda zrejmé, že by

žalobca nemal mať absolútne žiadny problém s tým, aby k žalobe pripojil aj prípadnú písomnú zmluvu.

3. Hoci teda žalovaný mal počnúc 20.12.2021 právnu povinnosť zaplatiť celkom 96
splátok po 20,83 eur/mesačne (s prihliadnutím na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že žalovaný zaplatil iba necelých 15 splátok (uhradených 304,22 eur deleno

20,83 eur = 14,60 splátok) - na čo skutočne mohla banka zareagovať aj tzv. zosplatnením úveru, ktorá
možnosť je upravená § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého dodávateľ môže uplatniť
právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a keď
súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Pokiaľ
ale ide o výklad tohto zákonného ustanovenia, Najvyšší súd SR dospel k záveru, že „...pre platný úkon

zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako
15 dní na uplatnenie práva na predčasné zosplatnenie presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh...“ s tým, že „identifikácia splátky je potrebná z dôvodu
identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru“ (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Cdo/149/2021).

Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému
plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky,
kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť
zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môžebyť poškodený (viď uznesenie NS SR, sp. zn. 5Cdo/197/2022). Z obsahu spisu však vyplýva, že
banka vo výzve z 15.07.2023 (čl. 21) uviedla iba celkovú dlžnú sumu - 383,82 eur. Inak povedané
- vo výzve chýba špecifikácia konkrétnej splátky, pre nezaplatenie ktorej banka hrozila zosplatnením.

Pretože horeuvedená výzva nespĺňa zákonnú náležitosť (špecifikáciu konkrétnej splátky), následne je
neplatné aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru (čl. 23). V dôsledku neplatnosti úkonu zosplatnenia
úveru by tak v súčasnosti veriteľ mohol mať nárok iba na zaplatenie doteraz splatných splátok - t. j.
splátok č. 1 až č. 38, čo predstavuje sumu 791,66 eur (38 x 20,8333 eur). Pretože však žalovaný už zo
sumy 791,66 eur splatil 304,22 eur, žalovaný by bol povinný doplatiť ešte zvyšných 487,44

eur. Aj napriek zrejmej existencii povinnosti žalovaného zaplatiť min. sumu 487,44 eur však súd žalobu
zamietol - a to v celosti. Z podanej žaloby je totiž zrejmé, že žalobca sa v tomto konaní domáha
určitej peňažnej sumy na tom skutkovom základe, že „žalovaný bol upozornený na možnosť vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti“ a že postupca „...dňa 16.08.2023 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru“ (čl. 2pv).
Ak by však pri takto skutkovo vymedzenej žalobe súd žalobcovi priznal aspoň „splatné splátky“ (suma
487,44 eur je totiž práve súčtom tých splátok úveru, ktorých splatnosť nastala do dňa vyhlásenia tohto

rozsudku), súd by takýmto prípadným postupom prekročil rámec žalobou vymedzeného petitu, pretože
by žalobcovi priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu
(viď uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/85/2021). Inak povedané - aj žaloba o zaplatenie iba splatných
splátok, aj žaloba o zaplatenie predčasne zosplatneného úveru majú spoločné to, že
by mali obsahovať tvrdenia, že „veriteľ uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere“ a že

„žalovaný neplnil splátky“. Akonáhle však žalobca k týmto tvrdeniam pridá aj tvrdenia, že „žalovaný
bol upozornený na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti“ a že „postupca k 16.08.2023 vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru“ (ako je tomu aj v súdenej veci), zo žaloby o zaplatenie iba splatných splátok
sa stane výlučne žaloba o zaplatenie predčasne zosplateného úveru - a napriek tomu, že
táto obsahuje aj skutkové tvrdenia typické pre žalobu o zaplatenie splatných splátok, už na jej základe

nie je možné priznať (iba) sumu splátok splatných do momentu vyhlásenia rozsudku. V
súvislosti s identifikáciou konkrétnej splátky, pre nezaplatenie ktorej došlo k zosplatneniu,
sa žiada uviesť, že nestačí, ak žalobca túto identifikuje až v žalobe (viď čl. 2pv) - a aj to iba floskulou
„...ktorá bola splatná 3 mesiace vyhlásením mimoriadnej splatnosti...“ (mimoriadna splatnosť v súdenej
veci bola vyhlásená 16.08.2023 - a 3 mesiace predtým - t. j. 16.05.2023 nebola splatná žiadna splátka).

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako strane s plným
úspechom priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov potrebných na účelné uplatňovanie
práva.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že napáda nepreskúmateľnosť
rozsudku, nakoľko právne posúdenie veci súdu nemožno nahradiť citovaním odôvodnenia rozhodnutia
iného súdu v inej veci. V prejednávanom prípade totiž absentuje akékoľvek právne posúdenie súdu,
ktoré by mohol žalobca odvolaním napádať, a preto rozsudok v tomto smere trpí zásadnou
vadou zmätočnosti, keďže súd vec individuálne právne neposúdil a svoje rozhodnutie založil výlučne na

poukazovaní odôvodnení iných súdnych rozhodnutí. Napriek vyššie uvedenej zjavnej vade zmätočnosti
k veci uvádza, že mu nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia súd požaduje od žalobcu,
resp. jeho právneho predchodcu, aby v podaní podľa ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ uvádzal nad
rámec zákona ďalšiu náležitosť, a to, pre ktorú nezaplatenú splátku plánuje veriteľ vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť pohľadávky, resp. už mimoriadnu splatnosť vyhlásil. Odôvodnenie súdu, v zmysle ktorého

spotrebiteľ musí vedieť, o ktorú splátku sa jedná, je nielen nepreskúmateľné, keďže táto náležitosť
nevyplýva zo žiadneho predpisu, ale je zároveň nelogické a v rozpore so samotným znením ust. § 53
ods. 9 OZ. Žalobca poukazuje najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024, podľa ktorého: "Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý
prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala

byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení
konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste
viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou
(skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie
alebo v samotnom zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej

určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné
uviesť,žepokiaľsavykonanýmdokazovanímnepreukážeopak,trebavychádzaťzprincípuracionálneho
správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na
ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolovyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.". Skutočnosť, že určenie
splátky, pre ktorú sa vyhlasuje mimoriadna splatnosť, predstavuje otázku právneho posúdenia, vyplýva
nepriamo aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022). Z uvedených rozhodnutí vyplýva záver, že komplexný výklad
ustanovenia § 53 ods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ súd odmietol vykonať s odkazom
na absenciu náležitosti právneho úkonu (ktorý žiadny právny predpis nevyžaduje), resp. súd odmietol
právne posúdiť, pre ktorú splátku veriteľ pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, a teda aplikovať

výklad ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ s tým, že otázku právneho posúdenia
označil za skutkovú otázku, resp. obligatórnu náležitosť právneho úkonu, čo je nielen v rozpore s ust.
§ 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ, ktoré takúto náležitosť pre platnosť právneho úkonu nevyžadujú, ale
rovnako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, z ktorej jednoznačne
vyplýva zásada preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Ak by zákonodarca mienil
týmito ustanoveniami stanoviť ďalšie náležitosti podania, ktorým sa vyhlasuje mimoriadna splatnosť

pohľadávky alebo upozorňuje spotrebiteľ na možnosť zosplatnenia, bolo by to v ustanovení § 565 OZ
alebo § 53 ods. 9 OZ výslovne a jednoznačne uvedené. Postup súdu, ktorým si „upravil“ zákonné
ustanovenie § 53 ods. 9 OZ a ust. § 565 OZ a nad rámec zákona „upravuje“, že povinnou
náležitosťoupodaniavzmysleust.§53ods.9OZjeurčeniesplátky,prektorúveriteľvyhlásilmimoriadnu
splatnosť, je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc

meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie moci súdnej) a zároveň postup súdu, ktorým odmietol
vykonať právne posúdenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, t. j. pre ktorú splátku skutočne došlo
kvyhláseniumimoriadnejsplatnosti,považuježalobcazaporušeniejehopráva naspravodlivý
súdny proces, keďže poskytnúť výklad zákonných ustanovení, z ktorých táto skutočnosť priamo vyplýva
je povinnosťou súdu, ktorý si však s ohľadom na odôvodenie napádaného rozsudku túto povinnosť

nesplnil a odmietol vec právne posúdiť s odkazom na skutočnosť, že ide o skutkovú otázku,
resp. náležitosť právneho úkonu, a to všetko zároveň v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít. Žalobca konštatoval, že v súčasnosti existuje zásadný rozpor ohľadom
náležitostí/obsahu zosplatňujúcej výzvy (resp. výzvy, ktorá zosplatneniu predchádza), kedy dochádza z
dôvodu (diametrálne) odlišného posudzovania predmetnej právnej otázky súdmi na všetkých úrovniach

k právnej neistote na strane subjektov súkromnoprávnych vzťahov v širšom rozsahu. Pre správnosť
tohto právneho názoru svedčí to, že zákon takéto označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp.
výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka veriteľovi neukladá; v predmetnej veci posudzované
výzvy pred vyhlásením splatnosti, či zosplatňujúca, z hľadiska obsahu uvádzajú celkovú dlžnú sumu,
s ktorou bol dlžník toho času v omeškaní a priemerný spotrebiteľ tak mal vedomosť o výške sumy,

zaplatením ktorej zabráni zosplatneniu úveru; špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden
pozitívny dopad na zvýšenie platobnej disciplíny dlžníka-spotrebiteľa, absencia špecifikácie splátky
nestavia spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia; predmetnú otázku posudzovali súdy približne od
roku 2008 - do roku 2024 z rozhodovacej praxe súdov (na všetkých úrovniach) pre
banky požiadavka na špecifikáciu splátky vo výzve zosplatňujúcej, resp. pred zosplatnením nevyplynula,

pričom až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene pri posudzovaní obsahu predmetného ustanovenia;
predmetnú problematiku posudzoval dovolací súd pri riešení právnej otázky premlčania (výsledkom
čoho bol aj judikát publikovaný pod č. R29/2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 7Cdo/268/2020z 29. novembra 2022), kedy nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj
náležitosti jednotlivých výziev (ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k

záveru o tom, že by zákon veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve. S
ohľadom na uvedené má žalobca za to, že výklad dotknutých zákonných ustanovení v tom zmysle,
že veriteľ je povinný uviesť rozhodnú splátku v upozornení pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka a rovnako aj v samotnom zosplatnení nemôže v žiadnom ohľade obstáť, keďže
v praktickej realite by veriteľ uvádzal v týchto právnych úkonoch rôzne splátky, pričom spotrebiteľovi

by táto informácia nepriniesla vôbec žiadnu informačnú hodnotu. Naopak by sa spotrebiteľ paradoxne
mohol dostať do informačnej asymetrie práve v prípade, kedy by veriteľ uviedol vo výzve podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka akúkoľvek omeškanú splátku, nakoľko by spotrebiteľ mohol nadobudnúť
mylnú domnienku, že uhradením len tejto splátky zabráni zosplatneniu - čo by však nemohlo nastať,
nakoľko pri úhrade (len) tejto splátky by podmienky podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zostali

zachované (spotrebiteľ by bol naďalej v omeškaní so splácaním dlhu po dobu dlhšiu ako 3 mesiace,
keďže zvyšné splátky neuhradil a zároveň bol upozornený na možné uplatnenie práva na vyhlásenie
splatnosti). Žalobca zároveň upozornil na skutočnosť, že predmetné znenie Občianskeho zákonníka
bolo s účinnosťou od 01.11.2024 novelizované a poukázal na nové znenia § 53 ods. 9 a 10 Občianskehozákonníka, čím podľa neho zákonodarca s konečnou platnosťou vyriešil predmetnú problematiku. Z
novelizovaných ustanovení § 53 ods. 9 a 10 Občianskeho zákonníka je pritom zrejmé, že ani po ich
novelizácii nebude "obligatórnou" náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia,

ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie bude uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní
(obdobne, ako je splnené v danom prípade a napokon, ako činili veritelia, resp. banky vždy).
Veriteľjeajpodľaúpravyúčinnejod01.11.2024(podľanázoružalobcuobdobne,akoajpriúpraveúčinnej
pred 01.11.2024) povinný vo výzve upozorniť spotrebiteľa na následok zosplatnenia a uviesť sumu
splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní - obligatórnou náležitosťou takejto výzvy, dokonca pod

sankciou neurčitosti, teda ani po účinnosti novelizácie nebude špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú
saveriteľchystáúverzosplatniť,resp.prektorúúverzosplatňuje.Jednásapritomoreakciuzákonodarcu
na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, ktorá taktiež uvedenú povinnosť konkretizovať splátku, pre
ktorú k zosplatneniu došlo, nevyžaduje. Tiež podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.
II. ÚS 796/2016-65 z 22. júna 2017: "Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať
tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky "novelizovať". Išlo by totiž

o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony
patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom. Napokon
žalobca poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov, ktoré potvrdzujú jeho právny
názor, že povinnosť špecifikovať splátku, pre ktorú dochádza k zosplatneniu úveru, zákon
veriteľovi neukladá. Záverom potom žalobca uviedol, že sa nestotožňuje ani s tým, že by bez

uvedenia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu v upozornení na možné zosplatnenie, resp.
v samotnom úkone, ktorým veriteľ dosiahol splatnosť dlhu dlžníkov, boli takéto právne úkony neurčité.
Prejavvôlejetotižneurčitýlen vtýchprípadoch,pokiaľjeneistýjehoobsah,t.j.keďsakonajúcemu
nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Z obsahu uvedených úkonov je však celkom
zrejmý úmysel veriteľa, t. j. upozornenie dlžníka v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na to,

že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiacov, je z neho zrejmá aj celková výška jeho omeškania a
rovnako upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie neuhradí v dodatočnej lehote,
je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Rovnako z obsahu zosplatnenia
je zrejmá vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu porušenia
povinností na strane dlžníka - nedodržania jeho platobnej disciplíny. Z obsahu týchto úkonov je

teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmá vôľa konajúcej osoby, čo vylučuje možné právne posúdenie
uvedených právnych úkonov ako neurčitých. Na základe uvedeného považuje žalobca za jednoznačne
preukázané, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom a súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil pokiaľ uzavrel, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a výzva pred
týmto vyhlásením boli neplatnými právnymi úkonmi. Zároveň má za to, že postup súdu, ktorým nad

rámec zákona stanovuje ďalšie náležitosti podania podľa ust. § 565 a 53 ods. 9 OZ je nepreskúmateľný
a svojvoľný a súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe
vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP ho zmenil
tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a

vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie práva v právnom prostredí Slovenskej
republiky už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že ustálená rozhodovacia prax NS SR je vyjadrená

predovšetkýmvstanoviskáchaleborozhodnutiach NSSR,ktorésú(akojudikáty)publikovanévZbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu
však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS SR,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr
vydané (nepublikované) rozhodnutia NS SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,

prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (k uvedenému porovnaj napr. rozhodnutia
NS SR, sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 8Cdo/33/2017). Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024 bola vyriešená otázka, či vo výzve veriteľa dlžníkovi pred
zosplatnením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je veriteľ povinný uvádzať aj konkrétnu splátku,
s ktorou je dlžník v omeškaní, a to tak, že pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa

nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva – odkaz na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) presne špecifikoval konkrétnu splátku,
pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Najvyšší súd uviedol, že
identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i prepotrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná
informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla
kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený

celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru,
môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. S
vyššie uvedeným záverom sa stotožnil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí, sp. zn. 6Cdo/15/2023
zo dňa 25.09.2024, keď uviedol, že neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval
výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,

malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako
aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok
postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle §
92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore. Žalovanému je známe ojedinelé Uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 30.01.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2022, ktoré však bolo prekonané aktuálnou

rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo
dňa 26.06.2024, 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024, 5Cdo/188/2023 zo dňa 31.07.2024, 6Cdo/15/2023
zo dňa 25.09.2024). Keďže k dnešnému dňu neboli tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu
prekonané a vzhľadom na vyššie vysvetlený pojem ustálenej rozhodovacej praxe NSSR, v zmysle
ktorého: „ ide o prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS

SR, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr
vydané (nepublikované) rozhodnutia NS SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“ žalovaný považuje uvedené rozhodnutia
NS SR, sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024, 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024, 5Cdo/188/2023 zo
dňa 31.07.2024, 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024 za ustálenú rozhodovaciu prax NS SR. S poukazom

na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR žalovaný zastáva názor, že vo výzve na úhradu
pred zosplatnením (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) musí byť uvedené, s ktorou konkrétnou
splátkou je dlžník v omeškaní. Keďže výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti je pre neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný právny
úkon, neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Vzhľadom na to, že

žalobca si uplatnil nárok na základe zosplatnenej pohľadávky, ale ako bolo preukázané,
že toto zosplatnenie je neplatné, súd prioritne zamietol žalobný návrh pre porušenia zásady ne ultra
petitum. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia je však preukázané, že žalobca nepreukázal platné
uzatvorenie zmluvy o úvere, zmluva o splátkovom úvere zo dňa 04.11.2021 je teda neplatný právny
úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pri neplatnom právnom úkone sú zmluvné strany povinné

vysporiadať sa v zmysle ustanovení o vydaní bezdôvodného obohatenia. Žalobcom uplatnený nárok je
tak premlčaný, pretože subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia
začala plynúť 04.11.2021 a uplynula 04.11.2023. Keďže žalobca uplatnil nárok v júni 2024, tento nárok
je premlčaný, žalovaný vznáša námietku premlčania. Keďže neboli splnené podmienky pre platné
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, žalobca nepreukázal existenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona

o bankách, zároveň, keďže v čase postúpenia pohľadávky ešte nenastala konečná splatnosť úveru,
došlo k postúpeniu tzv. živého úveru, čo je v rozpore s ustanovením § 17 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a preto rovnako zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný
právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, žalobca teda nepreukázal splnenie podmienok
pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a v konečnom dôsledku

žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Na základe uvedených skutočností navrhoval,
aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nedostatok písomnej formy má pri

spotrebiteľskom úvere za následok iba bezúročnosť poskytnutého úveru a nie neplatnosť zmluvy. Ďalej
poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.17CoCsp/36/2023 z 26.02.2025,
v ktorom sa súd podrobne vysporiadal s tým, či je / nie je nutné vo výzvach uvádzať splátku, pre
ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti s akcentom na existujúce rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Na základe vyššie uvedeného navrhoval, aby odvolací súd

rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
podaného odvolania a aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššie súdu SR, na ktorú poukázal
vo vyjadrení k podanému odvolaniu. Na základe uvedených skutočností navrhoval, aby odvolací súd

potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario,

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v konečnom dôsledku potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

10. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v konečnom dôsledku rozhodol správne, keď žalobu zamietol z dôvodu,
že v predmetnej veci vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého spotrebiteľského úveru nebolo platné,

pretože veriteľ-postupca v ňom neuviedol (nekonkretizoval), pre ktorú omeškanú splátku využil
svoje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka.

11. Proti týmto záverom súdu prvej inštancie žalobca vo svojom odvolaní brojí, tvrdiac, že došlo k
riadnemu zosplatneniu spotrebiteľského úveru, keď veriteľ nemá povinnosť v úkone

zosplatnenia alebo v upozornení podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádzať omeškanú splátku, pre ktorú dlžníka
upozorňuje na možnosť zosplatnenia spotrebiteľského úveru, resp. už využíva toto svoje právo.

12. Z dokazovania vykonaného vo veci súdom prvej inštancie vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a. s.

dňa 04.11.2021 poskytla žalovanému sumu 2 000,- eur (čl. 14), pričom v konaní nebolo sporné,
že banka túto sumu žalovanému vyplatila titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere (skutkové
tvrdenie žalobcu o uzatvorení zmluvy žalovaný účinne nepoprel). Slovenská sporiteľňa, a.s. listom zo
dňa 15.07.2023 vyzvala žalovaného, aby sumu 384,82 eur uhradil do 15 dní od doručenia výzvy s tým,
že ak dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradí, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

pohľadávky. V tomto liste nie je uvedené, s ktorou konkrétnou splátkou a v akej výške sa žalovaný ako
dlžník dostal do omeškania. C. C., D. listom dňa 17.08.2023 oznámila žalovanému, že ku
dňu 16.08.2023 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy, pričom vyzvala žalovaného, aby
pohľadávku zo zmluvy vo výške 2 174,15 eur uhradil do 15 dní. V tomto oznámení o vyhlásení splatnosti
spotrebiteľského úveru nie je uvedené, pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku úveru banka predčasne

zosplatnila celý úver. Je v ňom len uvedená celková dlžná suma, a to 2 174,15 eur. Následne Slovenská
sporiteľňa na základe zmluvy z 13.12.2023 postúpila na žalobcu o. i. aj pohľadávku
voči žalovanému vo výške 2 269,12 eur (čl. 34).

13.Zuvedenéhozistenéhoskutkovéhostavuvecijetedanepochybné,ževeriteľžalovaného-Slovenská

sporiteľňa, a. s. neuviedol v liste zo dňa 15.07.2023, ktorým žalovaného upozornil na
možnosť predčasného zosplatnenia úveru podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka,
splátku úveru, so zaplatením ktorej bol žalovaný v omeškaní. Rovnako veriteľ v liste zo dňa
17.08.2023, ktorým využil svoje právo na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9
v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka neuviedol, pre omeškania žalovaného, so zaplatením ktorej

konkrétnej splátky úveru toto svoje právo využíva.

14. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach, môže obchodník uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania

so zaplatením splátky, a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

15. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky

pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.16. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu dospel k
záveru, že právne posúdenie dokazovaním zisteného skutkového stavu podľa citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie bolo správne.

17. Je nutné dať za pravdu žalobcovi, že existoval zásadný rozpor ohľadom náležitostí/obsahu
zosplatňujúcej výzvy (resp. výzvy, ktorá zosplatneniu predchádza - upozornenie na možnosť využitia
práva veriteľa na zosplatnenie úveru), kedy dochádzalo z dôvodu (diametrálne) odlišného
posudzovania predmetnej právnej otázky súdmi na všetkých úrovniach k právnej
neistote na strane subjektov súkromnoprávnych vzťahov v širšom rozsahu. Jedným dychom

je však tiež potrebné uviesť, že aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva Slovenskej republiky, ktorá dbá na zjednocovanie
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, sa práve za účelom nastolenia
právnej istoty na strane subjektov súkromnoprávnych vzťahov priklonila k výkladu dotknutých
zákonných ustanovení v tom zmysle, ako ho v tejto veci vyslovil súd prvej inštancie.

18. Nejde pritom len o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/2/2023 z 25.
januára 2024. Už v uznesení, sp. zn. 2Cdo/149/2021 zo dňa 6. septembra 2023 sa najvyšší súd
nijako nevymedzil proti právnemu záveru odvolacieho súdu /tam Krajský súd v Žiline/, že upozornenie
spotrebiteľa na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka musí obsahovať identifikáciu
konkrétnej splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, a že možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej

pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky vzniká len vtedy, ak je dlžník v omeškaní s
tou konkrétnou splátkou, vo vzťahu ku ktorej bol upozornený na uplatnenie tohto práva. Najvyšší súd tu
dal do pozornosti svoje rozhodnutia týkajúce sa zaplatenia celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§
565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) a plynutia premlčacej doby (§ 101 a §
103 Občianskeho zákonníka) pri spotrebiteľských zmluvách, a to uznesenie z 29. novembra

2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020 (R 71/2018), uznesenie z 30. novembra 2022, sp. zn. 5Cdo/224/2021,
uznesenie z 15. decembra 2022, sp. zn. 4Cdo/132/2021, uznesenie z 31. januára 2023, sp. zn.
5Cdo/26/2022 a uznesenie z 31. januára 2023, sp. zn. 9Cdo/368/2021 a uviedol, že aj keď je v týchto
rozhodnutiach prioritne riešená otázka začiatku plynutia premlčacej doby pri uplatnení zaplatenia celej
pohľadávky pri strate výhody splátok, tak zároveň je tam zdôraznená aj potreba identifikácie splátky,

pre ktorú nastáva splatnosť celého dlhu v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a prepojenosť tohto
zákonného ustanovenia na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

19. Aj v uznesení, sp. zn. 5Cdo/197/2024 z 26. júna 2024 najvyšší súd konštatoval, že v prípade,
ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením

§ 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný právny úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa
nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť
celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej lehoty,
ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, že zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to

podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma
sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver
zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého
úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.

20. Tento svoj právny názor zopakoval najvyšší súd aj vo svojom uznesení, sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo
dňa 25. septembra 2024 a odkázal naň aj v rozsudku, sp. zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa 31. júla 2024.

21. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, prijíma uvedený výklad
dotknutých zákonných ustanovení najvyšším súdom v tom zmysle, že veriteľ má právo žiadať o

zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky úveru len vtedy, ak je dlžník v omeškaní
s tou konkrétnou splátkou, vo vzťahu ku ktorej bol upozornený na uplatnenie tohto práva v zmysle §
53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Ak upozornenie veriteľa na možnosť
využitia tohto práva identifikáciu konkrétnej omeškanej splátky úveru neobsahuje, je takýto právny úkon
neurčitý a dôsledkom toho podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný. Pre následné vyhlásenie

splatnosti celého úveru veriteľom tak neboli splnené zákonné podmienky stanovené v § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka /absentuje platné a účinné upozornenie dlžníka veriteľom na možnosť využitia
práva na vyhlásenie splatnosti celého úveru/, a preto je aj tento právny úkon pre rozpor so
zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Ak potom veriteľ postúpil na tretiu osobu svojupohľadávku voči dlžníkovi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je aj takýto právny úkon neplatný, pretože
predmetom postúpenia môžu byť pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po konečnom termíne
splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

22. Uvedené závery vyslovuje odvolací súd aj pri vedomí si skutočnosti, že samotný Občiansky zákonník
v § 53 ods. 9, prípadne v § 565, a ani iný všeobecne záväzný právny predpis, výslovne nestanovuje ako
obligatórnu náležitosť upozornenia veriteľa dlžníkovi na možnosť využitia práva na vyhlásenie

splatnosti celého úveru identifikáciu konkrétnej omeškanej splátky úveru. Určitosť právneho úkonu ako
požiadavka na jeho obsahové náležitosti však nie je naplnená len uvedeným obligatórnych náležitostí,
ktoré pre konkrétny právny úkon stanovuje právny poriadok. Aj pri ich uvedení v právnom úkone musí
byť z právneho úkonu pre adresáta právneho úkonu vôľa konajúceho subjektu výkladom
objektívne pochopiteľná, teda bez rozumných pochybností adekvátne vnímateľná. Právny úkon aj pri
uvedení obligatórnych náležitostí stanovených vo všeobecne záväznom právnom predpise musí mať

určitú kvalitu, aby bol pre jeho adresáta poznateľný obsah prejavenej vôle konajúceho subjektu.

23. V intenciách danej veci teda nestačí, že veriteľ vo svojom úkone podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka upozorní dlžníka-spotrebiteľa na možnosť využitia práva podľa § 565 Občianskeho
zákonníka /teda na zosplatnenie celého úveru/, pretože Občiansky zákonník stanovil, že toto

upozornenie je, spolu s omeškaním so zaplatením splátky trvajúcim viac ako tri mesiace, predpokladom
na vyhlásenie predčasnej splatnosti celého dlhu veriteľom. Dlžníkovi-spotrebiteľovi tak musí byť zrejmé,
pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku úveru veriteľ zvažuje možnosť využiť svoje právo na vyhlásenie
splatnosti celého dlhu. Len pri takto objektívne poznateľnej vôli veriteľa je dlžník
schopný verifikovať dĺžku svojho omeškania so zaplatením konkrétnej splátky, a tým aj "vážnosť hrozby"

predčasného zosplatnenia a vyhlásenie splatnosti celého dlhu odvrátiť tým, že konkrétnu omeškanú
splátku zaplatí. Ako zdôraznil najvyšší súd, identifikácia splátky je potrebná pre potrebu vedomosti
dlžníka o tom, že zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä
v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne
tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý.

Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť
spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený /uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/197/2024 z 26. júna 2024/.

24. Nepostačuje preto, ako uvádza žalobca vo svojom odvolaní, že z obsahu upozornenia veriteľa na

možnosť zosplatnenia je celkom zrejmý úmysel veriteľa, t. j. upozornenie dlžníka v súlade s § 53 ods. 9
Občianskehozákonníkanato,žejevomeškanípodobuviacako 3mesiacov,jeznehozrejmáaj
celkovávýškajehoomeškaniaarovnakoupozornenienato,ževprípade,akomeškanéplnenieneuhradí
v dodatočnej lehote, je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Pri takto prejavenej vôli
veriteľa nemá dlžník možnosť verifikovať svoje omeškanie, teda so zaplatením ktorej splátky a ako dlho

je v omeškaní, a tak ani nemôže zabrániť zosplatneniu celého dlhu zaplatením konkrétnej omeškanej
splátky. Tento úkon veriteľa tak potom dlžníka "núti" uhradiť celú veriteľom v upozornení vyčíslenú dlžnú
sumu, aby sa vyhol zosplatneniu celého dlhu. Odvolací súd pritom nerozporuje, že na
zaplatenie celej v upozornení vyčíslenej dlžnej sumy môže mať veriteľ právo /ak je teda dlh vyčíslený
veriteľom riadne/, na druhej strane ale "hrozbu" zosplatnenia môže veriteľ využiť len pre prípad, že tu

je dlžná splátka, s ktorou je dlžník v omeškaní po dobu dlhšiu ako tri mesiace, nie akákoľvek dlžná
splátka. Upozornenie veriteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka totiž nemá byť prostriedkom,
ktorý dlžníka bude viesť k zaplateniu celého jeho doposiaľ splatného dlhu, ale len toho dlhu, pre ktorý
by mohol veriteľ vyhlásiť predčasnú splatnosť dlhu.

25. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu /s poukazom na nález ústavného súdu/, že úloha všeobecného súdu
pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva
vo ,,vyhľadávaní" dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale
v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania a táto má byť založená okrem
iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov

a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu. V
spotrebiteľských veciach, akou je aj predmetná právna vec, sa spotrebiteľ v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. Vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie musíkonajúci súd pri rozhodovaní o právach a povinnostiach zo spotrebiteľskej zmluvy /teda aj pri žalobách
na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy ako je táto/ nahradiť formálnu rovnováhu skutočnou rovnováhou.
To platí aj pri skúmaní výkladu právnych úkonov adresovaných dodávateľom spotrebiteľovi /tu výzva

na plnenie omeškanej splátky podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka/. Ak zákon stanovil, že veriteľ
môže pristúpiť k predčasnému zosplatneniu len vtedy, ak je dlžník-spotrebiteľ v omeškaní s
plnením splátky po dobu najmenej tri mesiace a veriteľ súčasne upozornil dlžníka-spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, môže priemerný spotrebiteľ legitímne očakávať, že
zaplatením takejto omeškanej splátky sa vyhne následku predčasného zosplatnenia celého dlhu, a preto

je oprávnený očakávať, že dodávateľ ho vo svojej výzve zrozumiteľne vyzve na zaplatenie
tejto konkrétnej omeškanej splátky. Len takýmto spôsobom môže byť naplnený účel samotnej výzvy
veriteľa dlžníkovi-spotrebiteľovi pred predčasným zosplatnením, ktorým nie je vytvorenie nástroja pre
dodávateľa, ktorý spotrebiteľa svojou výzvou s "hrozbou" zosplatnenia pohne
k zaplateniu jeho omeškaného dlhu, ale vytvorenie dodatočného časového rámca, v ktorom sa môže
spotrebiteľ splnením omeškanej splátky vyhnúť zosplatneniu celého dlhu. Preto musí konajúci súd, ktorý

má zaistiť plnú mieru ochrany práv spotrebiteľa, trvať na uvedení konkrétnej omeškanej splátky vo výzve
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka aj pri vedomí si zásady preferencii výkladu v
prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku ako

vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal, a preto

mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa §
429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).