Rozsudok – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124202557
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124202557.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.,
C. XXXX/XX, štátnej občianky SR, zast. JUDr. Zuzanou Tomášovou, advokátkou, so sídlom v Považskej
Bystrici, ul. Železničná 90/12, IČO: 36 123 692 proti žalovanému D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., C.
XXXX/XX, štátnemu občanovi SR, zast. JUDr. Jurajom Klimčom, advokátom, so sídlom Bobot 176, IČO:
34 059 407 o vyporiadanie BSM, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
28. februára 2025, č. k. 80C/13/2024 – 159 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd prvej inštancie vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo
žalobkyne a žalovaného tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal osobné motorové vozidlo
zn. Citroen C3, EČV: B., r. výroby 2006 v zostatkovej hodnote ku dňu zániku BSM 1.000 eur a do
výlučného vlastníctva žalovaného prikázal 3-izbový byt č. XX na 5. poschodí vo vchode XX obytného
domusúp.č.XXXXnaparcelereg.„C“-parc.č.303/5apodiel68/3264priestorunaspoločnýchčastiach,

spoločnýchzariadeniachdomuanapríslušenstveevidovanomnaLVč.XXXX,k.ú.B.,obecB.,okresB.,
v zostatkovej hodnote ku dňu zániku BSM 112 368,94 eur, sedaciu súpravu v zostatkovej hodnote ku dňu
zániku BSM 100,- eur, počítač v zostatkovej hodnote ku dňu zániku BSM 50,- eur a gauč v detskej izbe
v zostatkovej hodnote ku dňu zániku BSM 50,- eur. Výrokom II. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni
titulom vyporiadacieho podielu zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva sumu 55 784,47 eur v
dvoch splátkach tak, že prvá splátka vo výške 27 892,23 eur je splatná do 60 dní od právoplatnosti
rozsudku a druhá splátka vo výške 27 892,24 eur je splatná do 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

Výrokom III. žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V rozhodnutí súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa podala žalobu o vyporiadanie BSM,
pričom v konaní bolo nesporné, že žalobkyňa a žalovaný boli manželia, a to v období od 07.06.2008,
kedy uzatvorili manželstvo, do 11.08.2022, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode ich
manželstva. K vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi manželmi nedošlo.
Vykonanýmdokazovanímmalsúdprvejinštanciezapreukázané,žedobezpodielovéhospoluvlastníctva

strán sporu patria hnuteľné veci, a to motorové vozidlo zn. Citroen C3, EČV: B., r. výroby 2006,
vzostatkovejhodnote1000,-eur,sedaciasúpravavzostatkovejhodnote100,-eur,počítačvzostatkovej
hodnote 50,- eur a gauč v detskej izbe v zostatkovej hodnote 50,- eur, pričom na zostatkovej hodnote
týchto vecí ku dňu zániku BSM sa strany dohodli.3. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného
patrí i 3-izbový byt č. 11 na 5. poschodí vo vchode 39 v obytnom dome súp. č. XXXX, na parcele na parc.

KNC č. 303/5 a podiel 68/3264 priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na
príslušenstve, všetko evidované na LV č. XXXX, k. ú. B., keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že tento byt bol nadobudnutý za trvania manželstva. Zo znaleckého posudku E. C. F. č. 76/2024 zo dňa
30.10.2024 vyplýva všeobecná hodnota daného bytu s prísl. ku dňu zániku BSM v sume 112 368,94
eur. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetný byt bol družstevným bytom a Výmerom

OkresnéhostavebnéhobytovéhodružstvavPovažskejBystricizodňa25.09.1985boltentobytpridelený
žalovanému. Na základe Dohody o užívaní družstevného bytu odovzdalo družstvo dňom 01.10.1985
predmetný byt do užívania žalovanému a jeho manželke G., čím im vzniklo nielen právo spoločného
užívania ale i spoločné členstvo manželov v družstve. Toto právo spoločného užívania bytu manželmi sa
ex lege transformovalo na spoločný nájom bytu podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od
01. 01.1993. Z potvrdenia SBD Púchov vyplýva, že úver (anuita) bol splatený ku dňu 31.12.2015. Strany

sporu uzatvorili manželstvo 07.06.2008. Následne bola dňa 26.09.2017 uzatvorená Zmluva o prevode
vlastníctva družstevného bytu medzi SBD Púchov ako prevádzajúcim a žalovaným a žalobkyňou ako
nadobúdateľmi. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa bola niekedy členkou družstva, avšak
Zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu neuzatvoril s prevádzajúcim SBD výlučne žalovaný, ale
spoločne so žalobkyňou ako vtedajšou manželkou, pričom § 28 zák. č. 182/1993 Z. z. účinného v čase

uzavretia Zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu nevylučoval možnosť prevodu vlastníctva
družstevného bytu spolu s členom družstva aj nečlenovi bytového družstva - jeho manželovi/manželke
do BSM ako prejav rešpektovania ich vôle. Zo Zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa
26.09.2017 je zrejmá jednoznačná vôľa zmluvných strán, a síce nadobudnúť predmetný byt do BSM
(nadobúdatelia - strany sporu) a previesť vlastníctvo k danému bytu nadobúdateľom - stranám sporu,

v tom čase manželom (prevádzajúci). Žalovaný ako zmluvná strana predmetnej zmluvy nevyhnutne
musel vedieť o tom, že byt nadobúda spolu so žalobkyňou do BSM. Je irelevantné, kto splácal anuitu,
dôležité je to, že predmetný byt môže byť predmetom vlastníctva, byt nadobudli strany sporu počas
trvania manželstva, pričom nejde o výnimku uvedenú v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka a
zo Zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 26.09.2017 je zrejmá vôľa zmluvných strán

nadobudnúť predmetný byt do BSM, resp. previesť vlastníctvo k bytu obom manželom.

4. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že do masy BSM patria hnuteľné veci a byt
s príslušenstvom, ktorých súhrnná zostatková hodnota ku dňu zániku BSM je 113 568,94 eur. Súd prvej
inštancie prikázal byt, gauč, počítač a sedaciu súpravu do výlučného vlastníctva žalovaného, keďže po

rozvode tento byt a hnuteľné veci užíva a žalovaný čestnými prehláseniami preukázal, že v prípade
potreby má zabezpečené finančné prostriedky na výplatu žalobkyne. Osobný automobil Citroen C3 súd
prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne, keďže túto hnuteľnú vec užíva ona.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný žiadal uplatniť disparitu podielov. Poukazoval na to,

že podiely oboch manželov na danom byte nie sú rovnaké, konkrétne žalobkyňa nemá na byte žiaden
spoluvlastnícky podiel. Tvrdil, že žalobkyňa sa o neho nestarala, starala sa len o seba a svojho syna, že
len výlučnou zásluhou žalovaného a jeho bývalej manželky bol byt nadobudnutý, udržiavaný a splatený
a že domácnosť v celom rozsahu financoval žalovaný - žalobkyňa bola zamestnaná iba v istom období
za minimálnu mzdu.

6. Súd prvej inštancie citoval ust. §150 tretia veta Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím uviedol,
že v zásade platí, že podiely oboch manželov na majetku patriacom do BSM sú rovnaké – uplatňuje
sa tzv. zásada rovnosti. Postup, že súd nevychádza z rovnosti podielov má byť iba výnimočný, pričom
takýmito výnimočnými okolnosťami sú situácie, keď napr. jeden z manželov buď vôbec nepracoval alebo

si počínal nezodpovedne voči rodine, rodinu zadlžuje, spoločné peniaze nedôvodne míňal, a z tohto
dôvodu mu nemožno pričítať zásluhy na nadobudnutí, resp. udržaní spoločného majetku, nestaral sa o
potreby rodiny, spôsobil škodu, ktorá musela byť za trvania manželstva uhradená, pričom druhý manžel
nemal na spôsobení škody žiadnu vinu a pod.

7. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobkyňa sa denne starala o svojho syna z prvého manželstva, o seba a
svoje záujmy a o žalovaného sa dosť dobre starať nemohla, keďže bol stále v práci v Českej republike a
domov prichádzal v podstate 2x do mesiaca na víkend, súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní
nebolo preukázané (a napokon ani tvrdené), že by žalovaný bol odkázaný na pomoc a starostlivosťžalobkyne (napr. z dôvodu zlého zdravotného stavu), a že by žalobkyňa mu túto pomoc bezdôvodne
odmietala poskytovať. Súdu prvej inštancie teda nebolo zrejmé, akú starostlivosť o svoju osobu od
žalobkyne mal žalovaný na mysli. To, že strany sporu žili v podstate oddelene a spolu boli cca 2x do

mesiaca cez víkend, bolo dôsledkom toho, že žalovaný pracoval mimo SR, s čím zrejme obaja manželia
súhlasili a boli s týmto uzrozumení. Je teda prirodzené, že čas na vzájomné uspokojovanie potrieb rodiny
bol v ich prípade značne obmedzený, pričom z rovnakého dôvodu nemohol poskytovať starostlivosť ani
žalovaný žalobkyni.

8. Na ďalší argument žalovaného, ktorý podľa jeho vyjadrenia opodstatňuje odklon od zásady rovnosti
podielov súd prvej inštancie uviedol, že z listinného dôkazu predloženého žalobkyňou je zrejmé, že
žalobkyňa je od 22.05.2006 riadne zamestnaná v spoločnosti Yura Corporation Slovakia, s.r.o. a
jej pracovný pomer ku dňu 05.09.2024 v tejto spoločnosti trval. Nebolo teda preukázané tvrdenie
žalovaného, že žalobkyňa počas trvania manželstva nepracovala, resp. že pracovala iba v istom
období. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu mal súd prvej inštancie za preukázané, že kým

žalobkyňa počas trvania manželstva dostávala minimálnu mzdu, príjem zo zamestnania žalovaného
bol vyšší, avšak rozdielny príjem manželov z pracovného pomeru nie je dôvodom na odklon od
aplikáciezásadyrovnostipodielovvprospechžalovanéhoakolepšiezarábajúcehomanžela.Vsúvislosti
s dokazovaním navrhnutým žalovaným – vyžiadaním si prehľadu o mzde žalobkyne za obdobie počas
trvania manželstva súd uviedol, že takéto dokazovanie nebolo potrebné vykonať jednak preto, lebo

žalobkyňa tvrdenia žalovaného o minimálnej mzde účinne nepoprela, teda išlo o nesporné skutkové
tvrdenie, ktoré nie je potrebné dokazovať a jednak preto, lebo vzhľadom na vyššie konštatované je bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania žalovaným tvrdené poberanie minimálnej mzdy žalobkyne.

9. Podľa žalovaného je ďalším dôvodom pre uplatnenie disparity podielov v jeho prospech to, že

výlučnou zásluhou jeho a bývalej manželky G. B. bol nadobudnutý, udržiavaný a splatený predmetný
byt. Tu súd prvej inštancie dal do pozornosti, že zo Zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu
zo dňa 26.09.2017 je zrejmé, že cena bytu, ktorý je predmetom vyporiadania BSM strán sporu, bola
nulová. Bytovému družstvu teda v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva k bytu nebola ani
jedným z manželov (strán sporu) zaplatená žiadna suma ako cena bytu. Teda tak, ako žalobkyňa

neuhradila žiadnu sumu, neuhradil nič titulom ceny bytu ani žalovaný. Nemožno však opomenúť tú
skutočnosť, že žalobkyňa a žalovaný boli manželia od 07.06.2008 do 11.08.2022, t. j. niečo vyše 14
rokov, počas ktorých boli obaja riadne zamestnaní a príjmy oboch manželov z pracovného pomeru patrili
do BSM. Pokiaľ teda v období od 07.06.2008 do 31.12.2015 bol úver družstvu splácaný, nevyhnutne
sa tieto splátky vykonávali z prostriedkov patriacich do BSM žalobkyne a žalovaného (žalovaný netvrdil

a ani nepreukázal, že by úver splácal počas trvania manželstva so žalobkyňou zo svojich výlučných
prostriedkov). Rovnako z prostriedkov BSM musel byť predmetný byt udržiavaný a vzhľadom k tomu,
že žalovaný domov chodieval 2x do mesiaca, osobou, ktorá byt udržiavala a starala sa o domácnosť,
musela byť len žalobkyňa.

10. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
odchýlenie sa od zásady rovnosti podielov pri vyporiadaní BSM strán sporu a je potrebné vychádzať
zo zásady rovnosti podielov.

11. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že je síce pravdou, že žalovaný (prípadne jeho bývalá manželka

G. B.) splácal úver družstvu z prostriedkov, ktoré nepatrili do BSM strán sporu počas dlhšieho obdobia
(v období od r. 1985 do 06.06.2008), než bol úver splácaný zo spoločných prostriedkov žalobkyne a
žalovaného (v období od 07.06.2008 do 31.12.2015). Tu však treba poukázať na to, že na takúto situáciu
myslí zákon v ust. § 150 veta druhá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého každý z manželov je
oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok.

12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.05.2024 uviedol, že žiada uhradiť, čo zo svojho výlučného
majetku vynaložil na predmetný byt, uvedené však v tomto vyjadrení nešpecifikoval a neuviedol, akú
sumu žiada zohľadniť. Na pojednávaní dňa 20.08.2024 súd vyzval žalovaného prostredníctvom jeho
právneho zástupcu, aby uviedol, akú sumu požaduje, a to vzhľadom na bližšie nešpecifikovaný nárok

z jeho vyjadrenia zo dňa 10.05.2024. Právny zástupca žalovaného tieto skutkové tvrdenia nevedel
uviesť, na základe čoho (ale nielen toho) súd odročil pojednávanie a stranám sporu pritom uložil
lehotu do 20.09.2024 na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, teda aj na
doručenie vyjadrenia žalovaného obsahujúceho špecifikáciu jeho nároku. Strany sporu pritom poučilna možnosť uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 CSP. Žalovaný nielenže v rámci
súdom stanovenej lehoty do 20.09.2024 nedoručil vyjadrenie, v ktorom by presne špecifikoval, akú sumu
žiada zohľadniť pri vyporiadaní BSM a nepredložil na preukázané svojich tvrdení dôkazy, ale neurobil

tak ani následne. Až na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 30.01.2025 právny zástupca žalovaného
uviedol, že ako vnos žalovaného žiada zohľadniť sumu 10 000,- Kčs a 15 000,- Kčs, ktoré sumy ako
členský poplatok žalovaný uhradil 27.09.1985 a 06.10.1986. Súčet týchto poplatkov je 25 000,- Kčs,
čo je súčasných 25 000,- eur. Ďalej žiadal zohľadniť sumu 40 000,- eur, za minimálne ktorú žalovaný
z vlastných prostriedkov prebudoval byt (kúpeľňové jadro, výmena vane, WC, dlažby, podlahy, výmena

kuchynskej linky). Celkovo teda treba podľa žalovaného započítať sumu 65 000,- eur. Žalobkyňa však
uvedené skutočnosti spochybnila, považovala ich za nepreukázané.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že na predmetné skutkové tvrdenia, vrátane listinných dôkazov, ktoré
žalovaný urobil, resp. predložil na pojednávaní dňa 30.01.2025 neprihliadol, nakoľko tieto prostriedky
procesnej obrany boli uplatnené neskoro (§ 153 CSP). Skutkové tvrdenia ohľadne vnosov mal žalovaný

tvrdiť už vo vyjadrení k žalobe a spolu s vyjadrením mal predložiť dôkazy na ich preukázanie, čo však
neurobil. Napriek tomu mu súd dal možnosť tento nedostatok skutkových tvrdení a dôkazov odstrániť
a jeho právny zástupca bol na pojednávaní dňa 20.08.2024 vyzvaný na doplnenie skutkových tvrdení
v tomto smere. Pretože právny zástupca žalovaného nevedel tieto skutkové tvrdenia uviesť, bolo mu
umožnené dodatočne to súdu písomne oznámiť v lehote do 20.09.2024. Pokiaľ tak žalovaný neurobil,

pričom nepreukázal, že by mu v tom bránila nejaká závažná objektívna príčina, musí niesť následky
spočívajúce v tom, že súd na jeho dodatočné tvrdenia a dôkazy neprihliadol. Vzhľadom na dátum, kedy
boli listiny predložené na pojednávaní dňa 30.01.2025 vyhotovené súd neuveril tvrdeniu žalovaného,
že ich našiel a získal iba krátko pred pojednávaním, pričom žalovaný mal dostatok času na to, aby
si zabezpečil listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dodal, že je síce pravdou, že súd dňa

30.01.2025 pojednávanie odročil na 13.02.2025, avšak výlučne len za účelom umožnenia stranám sporu
preukázať, že je v ich schopnostiach a možnostiach vyplatiť druhú stranu sporu v prípade prikázania bytu
do ich výlučného vlastníctva. To isté sa týka ďalších dôkazov, predložených žalovaným na pojednávaní
dňa 13.02.2025.

14. Žalovaný vytýkal súdu, že pokiaľ nevykonal výsluch svedkyne G. B., neumožnil mu preukázať
ním tvrdené skutočnosti, resp. tvrdil, že sa spoliehal, že na pojednávaní dňa 30.01.2025 nemôže byť
vyhlásený rozsudok, pretože súd nepredvolal danú svedkyňu, hoci na pojednávaní dňa 20.08.2024
pripustil jej výsluch. Žalovaný mal za to, že nebol daný dôvod na uplatnenie sudcovskej koncentrácie.
K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol vykonať výsluch

svedkýň F. B. a G. B.. Z predmetného vyjadrenia žalovaného zo dňa 10.05.2024 je zrejmé, že žalovaný
tieto svedkyne navrhoval vypočuť v súvislosti so skutočnosťami uvádzanými v bodoch 5. a 6. daného
vyjadrenia. Súd uviedol, že ide o skutočnosti buď bez relevancie s týmto konaním (z akého dôvodu
došlo k prevodu členského podielu G. B. k bytu na žalovaného, a to akým spôsob chceli žalovaný a G.
B. naložiť s predmetným bytom – že vlastnícke právo mienili previesť na dcéru F. B.), resp. to, ako

bol splácaný úver bytovému družstvu pred uzatvorením manželstva žalovaného so žalobkyňou – že
po dobu cca 22,5 roka daný byt splácal družstvu on bez akejkoľvek účasti žalobkyne, sú nesporné,
a teda v tomto smere ide o nadbytočný dôkaz, keďže žalobkyňa nespochybňovala splácanie úveru
bytovému družstvu žalovaným pred uzatvorením manželstva dňa 07.06.2008. Pokiaľ žalovaný chcel
výsluchom svedkyne G. B. preukázať, aké vklady boli zložené na účet družstva pri pridelení bytu, aj

v tomto smere by bol výsluch uvedenej svedkyne bez právnej relevancie, nakoľko by sa preukázali
maximálne tak tvrdenia žalovaného, ktoré prostredníctvom právneho zástupcu učinil na pojednávaní
dňa 30.01.2025, a síce že to boli sumy 10 000,- Kčs a 15 000,- Kčs. Tieto sumy nemožno zohľadniť
ako vnos žalovaného, keďže nebolo preukázané, že hodnota peňazí v rokoch 1985, 1986 je totožná s
hodnotoupeňazíkudňuvyhláseniarozsudku,pričomžalovanýtotižtvrdil,žesuma25000,-Kčsvrokoch

1985, 1986 sa rovná dnešným 25 000,- eur, čo však žalobkyňa považovala za nepreukázané a uvedený
prepočet spochybnila. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zo zvukového záznamu z pojednávania zo
dňa 20.08.2024 vyplýva, že súd v tom čase nepovažoval za jednoznačné, či vykoná výsluch svedkyne
G. B.. Ako vyplýva zo zvukového záznamu, jej výsluch závisel od toho, aké skutkové tvrdenia vo
vzťahu k špecifikácii vnosov, prípadne iné relevantné tvrdenia by žalovaný produkoval a od toho, ako

by sa protistrana k tomuto vyjadrila. Keďže žalovaný však od pojednávania dňa 20.08.2024 do ďalšieho
pojednávania 30.01.2025 neprodukoval žiadne tvrdenia a nezaslal súdu žiadne listiny, pričom mu súd
neoznámil, aby zabezpečil účasť svedkyne G. B. na pojednávaní dňa 30.01.2025, čo je štandardnýpostup pri zabezpečovaní účasti svedka na pojednávaní, nič nebránilo súdu, aby na tomto pojednávaní
rozhodol o tom, že výsluch svedkyne G. B. a F. B. nevykoná.

15.Kargumentužalovaného,žezmluvaoprevodevlastníctvadružstevnéhobytuniejekúpnouzmluvou,
ale ide o akýsi simulovaný právny úkon, darovaciu zmluvu alebo iný právny úkon, resp. namietal
neplatnosť daného právneho úkonu, keďže byt už bol vyplatený a kúpna cena bola nulová, súd prvej
inštancie uviedol, že bolo preukázané, že strany sporu uzatvorili zmluvu o prevode vlastníctva k bytu,
čo je zmluvný typ upravený v zákone č. 182/1993 Z. z. - § 16. V zmysle § 17 ods. 7 citovaného

zákona, účinného ku dňu uzavretia danej zmluvy, v prípade, že sa prevádza byt z vlastníctva bytového
družstva do vlastníctva člena bytového družstva, ktorý je jeho nájomcom, je člen povinný uhradiť
bytovému družstvu ako cenu bytu nesplatený investičný úver s príslušenstvom pripadajúci na tento
byt. Cenou bytu v prípade prevodu družstevného bytu je teda hodnota nesplateného investičného
úveru s príslušenstvom. Keďže bolo preukázané, že ku dňu uzatvorenia Zmluvy o prevode vlastníctva
družstevného bytu zo dňa 26.09.2017 bol úver splatený, ergo hodnota nesplateného investičného úveru

s príslušenstvom bola nulová, je správne, pokiaľ v danej zmluve je ako cena uvedená nulová hodnota.
Bez právneho dôvodu sú aj tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa ho citovo vydierala a tlačila na neho,
aby bola zapísaná ako spoluvlastníčka predmetného bytu. Tieto tvrdenia (hoci by aj boli preukázané)
nespôsobujú neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu zo dňa 26.09.2017, keďže
žalovaný netvrdil, že danú zmluvu uzatvoril pod vplyvom fyzického násilia, prípadne vplyvom bezprávnej

vyhrážky. Rovnako netvrdil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že právny úkon nebol urobený
vážne. Zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 26.09. je tak potrebné považovať za
platne uzavretú.

16. Celková hodnota aktív patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu ku dňu jeho zániku

je 113 568,94 eur, a teda každému z bývalých manželov by prináležala polovica zo sumy, t. j. suma 56
784,47 eur. Nakoľko žalovanému súd prikázal do výlučného vlastníctva aktíva v hodnote 112 568,94 eur,
súd ho zaviazal k povinnosti vyplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielu z majetku v BSM sumu 55 784,47
eur, a to v dvoch splátkach, nakoľko s týmto strany sporu súhlasili.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Uviedol, že rozdelenie veci medzi žalobkyňu a žalovaného tak, ako to vyplýva z výrokovej
časti rozsudku nekorešponduje 100 % ani s návrhom žalobkyne ani s návrhom žalovaného obsiahnutom
vo vyjadrení k žalobe. Kým žalobkyňa žiadala vyplatiť polovicu, žalovaný jej nechcel vyplatiť nič, resp.
200,- eur. Nakoľko súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 55 784,47 eur, čo je síce o 9 215,53 eur

menej ako prvotne žiadala žalobkyňa, je to však o 55 784,47, resp. 55 584,47 eur viac ako bol ochotný
zaplatiť žalovaný. Je teda zrejmé, že z väčšej časti bola úspešná žalobkyňa, keďže ňou uvádzaná suma
výplatku sa jednoznačne viac približovala reálnej sume výplatku určenej súdom, a preto by jej v zmysle
§ 255 ods. 2 CSP patril nárok na náhradu trov konania. Pretože však žalobkyňa žiadala rozhodnúť tak,
že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu, z čoho je zrejmé, že si trovy konania neuplatnila, súd

prvej inštancie o trovách rozhodol tak, že žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.

18. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Namietal, že spoluvlastnícke podiely sporových strán nie sú rovnaké, že sa tu vzhľadom na skutkové

okolnosti uplatňuje princíp disparity, resp. že tu žiadne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vo
vzťahukdotknutémubytunikdynebolo,nakoľkoZmluvaoprevodevlastníctvadružstevnéhobytuzodňa
11.09. je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o prevode vlastníctva bytu je svojou podstatou
kúpnou zmluvou. Priamo na ust. § 588 Občianskeho zákonníka odkazuje odkaz č. 9 pri ust. § 5, ods.
1 zák. o vlastníctve bytov. Odkaz č. 21 pri ust. § 17, ods. 1 zák. o vlastníctve bytov nadväzuje na

ust. § 3, ods. 1 zák. o cenách. I keď sa v OZ a ZVBNP jedná o vzťah lex specialis k lex generalis,
v oboch sa za cenu považuje peňažná suma. V dotknutej zmluve o prevode vlastníctva bytu však
absentuje akákoľvek peňažná suma. Nulová cena nie je cena. Základom v podstate každého občiansko
– právneho záväzku medzi zmluvnými stranami je odplata. Výnimku ustanovuje zákon napr. zmluve o
vypôžičke, v darovacej zmluve a podobne. Žalovaný berúc na zreteľ dikciu ustanovenia § 17, ods. 7

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov má zato, že povinnou zákonnou náležitosťou zmluvy
o prevode bytu je cena dojednaná medzi prevodcom a nadobúdateľom, a to minimálne jedno euro,
resp. minimálne jeden cent. Keďže v danej zmluve absentuje táto podstatná náležitosť zmluvy, jedná
sa v nej v intenciách ust. § 39 OZ o absolútne neplatný úkon pre rozpor zo zákonom. Neplatný je danýprávny úkon jednak vo vzťahu k žalobkyni ako aj k žalovanému. Keďže vlastníkom dotknutého bytu
je naďalej bytové družstvo, nemôže byť tento byt predmetom vyporiadania BSM a netvorí masu BSM.
Pokiaľ by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii žalovaného dospel k záveru, že dotknutá

zmluva o prevode je napriek tomu platná, poukázal na ust. § 28 zák. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, porušenie ktorého ustanovenia je dôvodom na určenie neplatnosti danej zmluvy vo vzťahu
k žalobkyni. Dotknuté ustanovenie má rigidný charakter. Právo na uzavretie zmluvy má iba nájomca.
Keďže žalobkyňa nikdy nebola členkou bytového družstva, a teda ani nájomcom daného bytu, nemohlo
byť ani vlastníctvo daného bytu na ňu v intenciách dotknutého zákona platne prevedené. Zmluva je vo

vzťahu k nej absolútne neplatná.

19.Ďalejnamietal,žesúdprvejinštancievrozsudkukonštatovalniekoľkonásobnevyššípríjemnastrane
žalovaného v pomere k minimálnej mzde žalobkyne, avšak nevyvodil z týchto faktov žiadne skutkové ani
právne závery. Nestotožnil sa so záverom súdu, že nie je potrebné preukazovať výšku mzdy žalobkyne,
keďže táto je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, pričom žalovaný žiadal, aby súd zistil

nielen zamestnávateľa žalobkyne ale aj výšku jej príjmov v rozhodnom období, pričom o danom návrhu
na vykonanie dokazovania súd uznesením ani len nerozhodol.

20. Žalovaný poukázal na to, že na jednotlivých pojednávaniach predložil viacero listinných dôkazov,
pričom súd v bode 40 rozsudku uvádza, že na listinné dôkazy predložené žalovaným na pojednávaní

dňa 30.01.2025 neprihliadol, nakoľko tieto prostriedky procesnej obrany boli uplatnené neskoro.
Nestotožňuje sa s daným postupom súdu. Niet najmenšieho dôvodu a niet žiadnej prekážky, aby súd
oboznámil na ktoromkoľvek pojednávaní akýkoľvek listinný dôkaz, ktorý predloží strana priamo na
pojednávaní ešte pred vyhlásením uznesenia súdu, že dokazovanie je skončené. Zmyslom zásady
koncentrácie konania nie je možnosť súdu zabrániť strane, aby uplatňovala či bránila svoje právo, ale

len možnosť súdu zabrániť prieťahom a obštrukciám strán. Súd môže odmietnuť vykonanie dôkazov len
vtedy, keď ich včasné neuplatnenie z viny sporovej strany obštrukčne predlžuje konanie, oboznámenie
obsahu dotknutých listín však nijakým spôsobom objektívne nemohlo zaťažiť súd, ani neznamenalo
potrebu odročiť pojednávanie, ani neznamenalo potrebu vykonať akýkoľvek iný úkon súdu. Naviac
okrem iných, danú skutočnosť mohol súd zistiť aj z výpovede svedka G. B., vykonanie ktorého dôkazu

taktiež bez opory v zákone odmietol, aj keď pôvodne uviedol, že ho vykoná. Súd mu preto znemožnil
uniesť dôkazné bremeno vo veci, keď odmietol vykonať dôkaz výsluchom kľúčových svedkov, bývalej
manželky žalovaného G. B. a jej dcéry F. B., hoci predtým priamo na pojednávaní dňa 20.08.2024
výslovne uviedol, že výsluch svedkyne G. B. vykoná.

21. K argumentácii súdu uvedenej v bode 43 rozsudku namietal, že na jednej strane súd tvrdí, že
neprihliadol na tvrdenia a listiny predložené na pojednávaní dňa 30.01.2025 a 13.02.2025, na druhej
strane nimi v rozsudku argumentuje. Pokiaľ ich však neoboznámil, tak pre neho neexistujú a nemôže
niminijakýmspôsobomargumentovať.Namietal,ženedôvodnesúdodmietolzapočítaťvnosžalovaného
vo výške 25 000,- Kčs len preto, že prepočet 1:1 spochybnila žalobkyňa. Pokiaľ súd inak považoval

danú čiastku za preukázanú, potom ju mal v prospech žalovaného v súlade s princípom spravodlivosti
započítať bez ďalšieho minimálne kurzom 30,126 Kčs za 1,- eur, t. j. sumou 415,79,- eur.

22. Súčasne namietal, že niektoré uznesenia vyhlásené súdom prvej inštancie neboli odôvodnené
a neboli dané žiadne poučenia. Na záver opätovne namietal uplatnenie sudcovskej koncentrácie na

pojednávaní dňa 30.01.2025, keď súd v daný deň uplatnil koncentráciu konania a súčasne vytýčil
termín ďalšieho pojednávania na deň 05.02.2025, v daný deň na pojednávaní vytýčil termín ďalšieho
pojednávania na deň 13.02.2025 a až na tomto pojednávaní došlo k zákonnej koncentrácii konania.
Pokiaľ tu teda bol priestor na opakované odročenie pojednávania za účelom predloženia ďalších
listinných dôkazov, nemôže byť v súlade s princípom spravodlivého súdneho konania postup, aby

stručnéajednoduchélistinnédôkazyzostalisúdomzámerneneoboznámené,resp.abynebolivykonané
aj iné dôkazy predložené súdu až do vyhlásenia uznesenia súdu o tom, že dokazovanie je skončené.

23. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala, aby odvolanie žalovaného
odvolací súd zamietol ako nedôvodné. Poukázala na to, že sa podanou žalobou domáhala vyporiadania

BSM, keďže žalovaný pred podaním žaloby neprejavil záujem sa mimosúdne dohodnúť a na jej výzvy
nereagoval. V žalobe uviedla predmet a masu BSM, k čomu sa žalovaný cestou právneho zástupcu
vyjadril, vo svojom vyjadrení zo dňa 10.05.2024 v bode 1. sa stotožnil s masou BSM, a to v tom smere,
že predmetom mal byť byt č. XX v trhovej cene 90 000,- eur, motorové vozidlo Citroen, sedacia súprava,počítač a gauč. Na rozdiel od žalobkyne nepovažoval motorové vozidlo Alfa Romeo za predmet BSM
a tiež ani záväzok – úver od VÚB banky, za ktorý bolo zakúpené toto vozidlo. V samotnom závere
žiadal vyporiadať BSM, prikázať do výlučného vlastníctva žalobkyne hnuteľné veci, uhradiť úver a jemu

do výlučného vlastníctva prikázať byt. Súd nariadil vo veci pojednávanie a v rámci tohto pojednávania
dňa 20.08.2024 vypočul strany sporu, predbežne právne posúdil vec a odročil pojednávanie s lehotou
do 20.09.2024, v ktorej nariadil stranám sporu predložiť listinné dôkazy na svoje tvrdenia, pričom
osobitne súd poučil strany sporu v súlade s § 153 CSP a stanovil lehotu na uplatnenie prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany do 20.09.2024. Žalovaný v určenej lehote nedoručil žiadne

dôkazy o svojich tvrdenia a ani dôkazy o popretí tvrdení žalobkyne. Následne bolo nariadené znalecké
dokazovania, voči ktorému nepodal žalovaný žiadne námietky. Po vyhotovení znaleckého posudku bol
určený termín pojednávania na 30.01.2025, na ktorom sa žalovaný osobne nezúčastnil, iba jeho právny
zástupca, zo strany žalovaného boli predložené listinné dôkazy a prednesené tvrdenia, ktoré dovtedy
žalovaný a jeho právny zástupca neuvádzali, napr. o vložených investíciách zo strany žalovaného
do bytu, vo vzťahu k nevhodnému správaniu žalobkyne k žalovanému počas trvania manželstva,

prípadneinédôkazy,naktoréžiadalprávnyzástupcavypočuťbývalúmanželkužalovaného.Súdpristúpil
k uplatneniu sudcovskej koncentrácie s poukazom na ust. § 153 CSP. Súd následne vyniesol rozsudok,
s ktorým sa žalobkyňa stotožňuje v celom rozsahu. Vo vzťahu k podanému odvolaniu mala za to, že
tvrdenie žalovaného o neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu je účelovým tvrdením
a žiadnym spôsobom takéto tvrdenia nepreukázal, dokonca sám v zásadnej časti konania uznával, že

byt patrí do BSM a až následne svoje tvrdenia korigoval. Žalovanému nič nebránilo, aby podal žalobu
o neplatnosť zmluvy, čo neurobil, ale najmä tvrdí, že zmluva je platná a zákonne vyhovená. Aj keď
žalobkyňa nebola členkou stavebného bytového družstva, pri podpise zmluvy o prevode vlastníctva
družstevného bytu bola manželkou žalovaného a byt nadobudli na základe jeho vlastnej vôle do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tento úmysel prejavil sám pri uzatváraní zmluvy a svojím

podpisom ho potvrdil. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.10.2021, sp.
zn. 2Cdo 7/2019, z ktorého mimo iné vyplýva, že platnému uzatvoreniu zmluvy o prevode vlastníctva
družstevného bytu nebráni a neodporuje nadobudnutie bytu do BSM, aj keď jeden z manželom nie je
členom bytového družstva. Počas spoločného manželstva žalobkyne so žalovaným sa aj ona podieľala
na zveľaďovaní a údržbe bytu svojou mzdou, aj osobnou starostlivosťou, pričom je irelevantné, aká

bola výška jej mzdy počas manželstva, dôležitá skutočnosť je to, že pracovala, nebola nezamestnaná,
vykonávala platby súvisiace s bytom a byt udržiavala aj v čase, kedy bol žalovaný odcestovaný v ČR.
Na základe týchto skutočností nie je daný dôvod ani na disparitu podielov, ktorej sa žalovaný domáha.
Vytýkané skutočnosti v odvolaní nepovažovala za zákonné a dôvodné, ale naopak len účelové, ktorých
následok má byť odstránenie nečinnosti v rámci dokazovania. Pokiaľ by žalovaný bol riadne a včas

tvrdil skutočnosti, ktoré uvádza v odvolaní, súd by zrejme dokazovanie vo vzťahu k týmto skutočnostiam
vykonal,alenajmätakétooneskorenétvrdeniamajúveľmivážnyvýznamkzvolenejtaktikezastupovania
a pokiaľ by súd nepristúpil k odmietnutiu dôkazov, ktoré neboli včas uplatnené, vznikol by vážny nepomer
v právach žalobkyne a žalovaného v neprospech žalobkyne. Myslí tým napr., že tvrdenie o investíciách
v značnej výške by žalobkyňa v tomto štádiu konania nemala ako poprieť a preukázať, že toto tvrdenie

žalovaného je účelové a nepravdivé. Z tohto dôvodu veľmi zásadným a významným je ust. § 153 CSP so
stanovením lehoty na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v sporovom konaní
tak, ako to určil súd.

24. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania

odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

25. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia
o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

26. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

27. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak

dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujes odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

29. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu
veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozsudku dôsledne vysporiadal so všetkými

podstatnými skutkovými zisteniami, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne
posúdil. Prijaté právne závery náležite a podrobne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

30. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ako
aj s jeho právnym posúdením veci a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. Len
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a nutnosti vysporiadať sa s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd dodáva nasledovné:

31. Predmetom konania je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V konaní nebolo
sporné, že žalobkyňa a žalovaný boli manželia, a to v období od 07.06.2008 do 11.08.2022,
kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode ich manželstva. K vyporiadaniu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov po zániku ich manželstva dohodou nedošlo. Žalobkyňa sa preto podanou
žalobou domáhala vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom, pričom

v konaní nebol sporný rozsah hnuteľných vecí, ktoré boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva
manželov; spornou medzi stranami sporu bola skutočnosť, či 3-izbový byt č. XX, na X. poschodí
vo vchode XX v obytnom dome súp. č. XXXX na parcele KNC 303/5 a podiel 68/3264 priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve, všetko evidované na LV č.
XXXX, k. ú. B., patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

32. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že predmetný byt bol družstevným
bytom a výmerom Okresného stavebného bytového družstva v Považskej Bystrici zo dňa 25.09.1985 bol
tento byt pridelený žalovanému. Na základe Dohody o užívaní družstevného bytu odovzdalo družstvo
dňom 01.10.1985 predmetný byt do užívania žalovanému a jeho manželke G., čím im vzniklo právo

spoločného užívania bytu manželmi, ktoré sa neskôr ex lege transformovalo na spoločný nájom bytu.
Z potvrdenia SBD Púchov bolo zistené, že úver (anuita) bol splatený ku dňu 31.12.2015 (t. j. už
v čase po uzavretí manželstva žalovaného so žalobkyňou), a následne bola dňa 26.29.2217 uzatvorená
Zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu medzi SBD Púchov ako prevádzajúcim a žalovaným
a žalobkyňou ako nadobúdateľmi. Žalovaný považoval predmetnú zmluvu za absolútne neplatný právny

úkon, argumentoval tým, že žalobkyňa nebola nikdy členkou družstva, ako aj tým, že bytovému družstvu
nebola v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva zaplatená žiadna suma ako cena bytu.

33. Odvolací súd sa s týmto názorom žalovaného nestotožnil.

34. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu bola
podpísaná a uzatvorená v čase, keď strany sporu žili v spoločnej domácnosti. Žalobkyňa aj žalovaný
v čase podpísania tejto zmluvy boli manželmi. Žalobkyňa nebola v tom čase členkou stavebného
bytového družstva; napriek tomu však zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu neuzatvoril
s prevádzajúcim stavebným bytovým družstvom výlučne žalovaný, ale spoločne so žalobkyňou ako

vtedajšou manželkou. Zo Zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 26.09.2017 vyplýva,
že celkom jednoznačne zmluvné strany, teda nadobúdatelia, mali úmysel nadobudnúť predmetný byt
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. I keď toto právo na prevod vlastníctva vzniklo len
žalobcovi ako členovi družstva, uvedené jeho právo vyplývajúce zo zákona nevylučovalo jeho právo
na dispozíciu s predmetným bytom v tom smere, že tento nadobudne do BSM so žalobkyňou, ktorá

s týmto súhlasila podpisom zmluvy o prevode vlastníctva. Aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 2Cdo 7/2019
z 27.10.2021 vyslovil, že „neplatnosť zmluvy o nadobudnutí vlastníckeho práva k družstevnému bytu,
nárok na prevod ktorého mal v zmysle § 28 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov len jeden z manželov, nezakladá skutočnosť, že zmluvu ako nadobúdatelia uzatvorili obajamanželia“.VcitovanomrozhodnutíNajvyššísúdSRokreminéhokonštatoval,že:„nájomcovi,výlučnému
členovi bytového družstva v zmysle § 28 zák. č. 182/1993 Z. z. svedčí zákonné subjektívne vynútiteľné
právo na prevod vlastníctva družstevného bytu, ktoré môže, ale nemusí využiť sám pre seba. Je

na vôli nájomcu a výlučného člena bytového družstva ako bude postupovať, či sa rozhodne využiť
zákonné subjektívne právo sám pre seba alebo sa rozhodne nadobudnúť družstevný byt spoločne so
svojou manželkou (nečlenom bytového družstva, ale spoločným nájomcom družstevného bytu titulom
uzatvoreného manželstva) do BSM“.

35. Pokiaľ teda v danom prípade zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu uzatvorili ako
nadobúdatelia strany sporu ako manželia, prejavili tak nesporne zhodnú vôľu nadobudnúť družstevný
byt do BSM. Pre tento záver bol rozhodujúci ich prejav vôle vyjadrený v písomnej zmluve o prevode
vlastníctva družstevného bytu, pričom dôvody pre neplatnosť tohto právneho úkonu z hľadiska
nedostatku náležitostí vôle nebola v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaná. Pokiaľ ide
o námietku žalovaného, že sa jedná o neplatný právny úkon z dôvodu, že kúpna cena v zmluve

o prevode vlastníctva družstevného bytu bola nulová, tú súd prvej inštancie správne poukázal na
ust. § 17 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. účinného ku dňu uzavretia danej zmluvy, v zmysle ktorého
v prípade, že sa prevádza byt z vlastníctva bytového družstva do vlastníctva člena bytového družstva,
ktorý je jeho nájomcom, je člen povinný uhradiť bytovému družstvu ako cenu bytu nesplatený investičný
úver s príslušenstvom pripadajúci na tento byt. Cenou bytu v prípade prevodu družstevného bytu je

teda hodnota nesplateného investičného úveru s príslušenstvom. Keďže v danej veci bolo preukázané
a nesporné, že ku dňu uzatvorenia Zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 26.09.2017
bol úver splatený, teda hodnota nesplateného investičného úveru s príslušenstvom bola nulová, správne
je v danej zmluve ako cena uvedená nulová hodnota, pričom akékoľvek iné uvedenie ceny by bolo
v rozpore s citovaným ust. § 17 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. Uvedenie nulovej kúpnej ceny bytu v Zmluve

o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 26.09.2017 je tak v súlade so zákonom a nemôže
spôsobovať neplatnosť predmetnej zmluvy.

36. Ďalšie námietky žalovaného sa týkali postupu súdu prvej inštancie v súvislosti s uplatnenou zásadou
koncentrácie konania.

37. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

38. Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

39. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany

neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

40. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý
proces tým, že neprihliadal na listinné dôkazy, ktoré predložil na pojednávaní dňa 30.01.2025 a neskôr,
postupujúc podľa § 153 CSP, aplikujúc sudcovskú koncentráciu konania, odvolací súd konštatuje, že

súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (ods. 39, 40, 41) vysvetlil v súlade s ust. § 153 ods. 3
CSP, z akého dôvodu neprihliadol na prostriedky procesného útoku žalovaného uplatnené po súdom
stanovenejlehote,ktoréžalovanýmoholpredložiťužskôr,akbykonalstarostlivosozreteľomnarýchlosť
a hospodárnosť konania.

41. V súvislosti s údajnou nezákonnou koncentráciou konania je pritom potrebné zdôrazniť, že účelom
a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§153 a § 154 CSP) je najmä prispieť k naplneniu
princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne
pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas,
ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko) a ak by konala starostlivo (subjektívne

hľadisko). Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane
sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že
predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by
to mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšiehopojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné
omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či príjme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že

na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania
podľa § 153 CSP (na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania je teda v diskrečnej právomoci súdu.
O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo nie, nevydáva procesné uznesenie.
V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol, a z akých
dôvodov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/270/2021 z 30.01.2024).

42. V posudzovanej veci súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.08.2024 vyzval žalovaného
prostredníctvomjehoprávnehozástupcunauvedenieskutkovýchtvrdeníohľadnesumy,ktorúpožaduje,
aby sa mu uhradilo čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a to vzhľadom na bližšie nešpecifikovaný
nárok v jeho vyjadrení zo dňa 10.05.2024. Keďže právny zástupca žalovaného tieto skutkové tvrdenia
nevedel uviesť, súd prvej inštancie pojednávanie odročil a stranám sporu uložil lehotu do 20.09.2024

na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, teda aj na doručenie vyjadrenia
žalovaného obsahujúceho špecifikáciu jeho nároku. Strany sporu pritom súd prvej inštancie zároveň
poučil na možnosť uplatnenia sudcovskej koncentrácie podľa § 153 CSP, pričom z obsahu spisu je
zrejmé, že žalovaný nielenže v rámci súdom stanovenej lehoty do 20.09.2024 nedoručil vyjadrenie,
v ktorom by presne špecifikoval akú sumu žiada zohľadniť pri vyporiadaní BSM, ale neurobil tak ani

následne a urobil tak až na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 30.01.2025 a následne.

43. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nerešpektoval výzvu súdu prvej inštancie na predloženie
tvrdení a dôkazov v záväznej procesnej lehote spojenej so sudcovskou koncentráciou konania, a teda
nerešpektoval pokyny súdu prvej inštancie, čím došlo k sudcovskej koncentrácii konania, čím zaniklo

jeho oprávnenie predkladať súdu tvrdenia a dôkazy, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu
konania na základe záväznej výzvy súdu prvej inštancie. Keďže žalovaný prostriedok procesného útoku
neuplatnil včas, hoci ho mohol vykonať skôr, ak by konal starostlivo, bolo plne v diskrečnej právomoci
súdu prvej inštancie rozhodnúť o tom, či omeškaný procesný úkon žalovaného ospravedlní alebo nie.
Pokiaľ sa teda žalovaný následne v odvolaní snaží preniesť zodpovednosť za svoje pochybenie (resp.

nečinnosť) v spore na súd prvej inštancie, ktorého procesný postup bol v súlade so zákonom, čo je
neprípustné, predmetná odvolacia námietka žalovaného neobstojí.

44. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ním navrhované dôkazy odvolací
súduvádza,žeprocesnémuprávuúčastníka,resp.stranysporunavrhovaťdôkazyzodpovedápovinnosť

súdu o vznesených návrhoch (a dôkazoch) tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť,
prečo, z akých dôvodov tak rozhodol. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť
len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo
vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument,
podľa ktorého neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje

vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité
tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním
bezdôvodných pochybností overené alebo vyvrátené.

45. V posudzovanej veci k odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa nevykonania ním navrhnutých

dôkazov odvolací súd poukazuje na ust. § 185 ods. 1 CSP, v ktorom je uvedené, že súd rozhodne, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súd nemusí vykonať všetky stranami
sporu navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na
súde, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať relevantný skutkový
poznatok. Táto, súdu, resp. sudcovi daná možnosť výberu dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania

vykonávať, je súčasťou princípu voľného hodnotenia dôkazov (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 64/1997, resp. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2012). V danom prípade súd
prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia procesnoprávne akceptovateľným,
t. j. jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo nebolo potrebné vykonať dokazovanie
výsluchom svedkyne G. B. a F. B., ako aj vyžiadaním si prehľadu o mzde žalobkyne za obdobie počas

trvania manželstva. Uvedené dôvody zodpovedajú vyššie uvedeným dôvodom nevyhovenia dôkaznému
návrhu strany, a preto nevykonanie navrhovaného dokazovania nemožno kvalifikovať ako porušenie
práva na spravodlivý proces.46. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, a to aj vo
výroku, týkajúceho sa nároku na náhradu trov konania, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v zmysle
ust. § 387 ods. 2 CSP si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na

ne odkazuje.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko bola v odvolacom konaní plne úspešná. V zmysle § 262

ods. 2 CSP o výške náhrady bude rozhodovať súd prvej inštancie.

48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).