Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/154/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113221511
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3113221511.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcu C. V.,
narodeného J., U., zast. JUDr. Jiřím Choutkom, Trenčín, Štúrovo nám. 121, proti žalovaným 1/ P. V.,
narodenému J., U., 2/ Z. X., narodenej J., U., obaja zast. Vojčík & Partners, s . r. o., Košice, Rázusova 13,
IČO: 36 866 563, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 12C/132/2013, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne z 22. mája 2024 sp. zn. 5Co/11/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 20.
mája 2020 č. k. 12C/132/2013-403 v spojení s opravným uznesením z 24. augusta 2020 č. k.
12C/132/2013-446 prvým výrokom (I.) určil, že žalobca C. V., rodený V., nar. J., r. č. XXXXXX/XXXX,
bytom U. je výlučným vlastníkom v 1/1-ine nehnuteľností, a to pozemkov CKN parcela č. 1253/8 - orná
pôda o výmere 3 m2 a CKN parcela č. 1255/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 16 m2 vytvorené
geometrickým plánom Ing. Daniela Panáka č. 36335924-113-13 zo 17. júla 2013, overený Správou

katastra Trenčín dňa 29. júla 2 013 pod č. 625/13, ktorý je súčasťou tohto rozsudku; druhým
výrokom (II.) zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 100 % k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Jiřímu Choutkovi v lehote 3 mesiacov od
právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tunajšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti rozsudku
určená výška náhrady trov konania.
1.1. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
určenia vlastníckeho práva v podiele 1/1-ina ku KNC parcele č. 1253/8 - orná pôda o výmere 3 m2

a KNC parcela č. 1255/3 o výmere 16 m2, k. ú. U. G., na tom skutkovom základe, že svoje
nehnuteľnosti okrem KNC parcely č. 1253/4 nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 27. júla 2007 od
predávajúcich C. V. a R. V., rodičov strán sporu, pričom parcelu č. 1253/4 nadobudol na základe kúpnej
zmluvy od P. V. a Z. V., teda žalovaných, po jej odčlenení geometrickým plánom, rešpektujúc dlhodobé
užívanie prístupovej cesty vlastníkmi KNC parcely č. 1253/2, ktorá bola vybudovaná v roku 1974 pri
výstavbe rodinného domu a KNC parcela č. 1253/4 v roku 1975. Žalovaní 1/ a 2/ nadobudli svoje
nehnuteľnosti do svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy z roku 2003 s tým, že ich kúpili v takom

stave ako ležia a stoja. Spor kvôli hranici pozemkov vznikol v roku 2012 z dôvodu, že boli vyhotovené
dva rozdielne vytyčovacie náčrty. Žalobca teda tvrdil, že na jeho strane došlo k vydržaniu vlastníckeho
práva k žalovaným parcelám.1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 507a Občianskeho zákonníka zák.
č. 40/1964 Zb. (ďalej aj ako ,,OZ“), teda prechodnými ustanoveniami k úpravám účinným od 1. apríla
1983, kedy OZ do dňa 1. apríla 1983 nemal ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva. Ďalej aplikoval

ustanovenie § 135a ods. 1 až 5 OZ účinného od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991, § 134 ods. 1,
4 OZ účinného od 1. januára 1992 doteraz a § 868 zák. č. 509/91, § 872 ods. 1, 4 OZ účinného od 1.
januára 1992, § 872 ods. 4, § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ.
1.3. Súd skúmal, kde sa nachádzala pôvodná hranica medzi pozemkami žalobcu a žalovaných 1/ a
2/. V zmysle naznačenej právnej úpravy skúmal okresný súd splnenie zákonom požadovaných

predpokladov, tzn. či sa jednalo o spôsobilý predmet vydržania, či bola držba oprávnená, či bola
nepretržitá po celej zákonom stanovenej doby 10 rokov. Dôvodil, že v prejednávanej veci išlo o spôsobilý
predmet vydržania, pretože žalované pozemky neboli vo vlastníctve štátu od spomínaného roku 1974
doteraz. K tvrdeniu žalovaných 1/ a 2/, že neexistoval spôsobilý predmet vydržania, nakoľko predmet
vydržania, a to parcela č. 1253/8 a parcela č. 1255/3 vznikli až v roku 2013 približne 2 mesiace pred tým,
ako žalobca podal žalobu, súd uvádza, že keď sa chcel žalobca žalobou o určenie svojho vlastníckeho

práva k určitej ploche pozemku, ktorá je len časťou určitej parcely a táto parcela je evidovaná na liste
vlastníctva na správe katastra vo vlastníctve inej osoby, nič iné mu nezostávalo, len si dať geodetom
zamerať túto plochu, ku ktorej vlastníkom sa cítil byť s tým, aby ju geodet odčlenil od pôvodnej parcely
a priradil jej číslo, pretože petit určovacej žaloby musí byť konkrétny a vykonateľný aj z pohľadu
katastrálneho zákona.

1.4. K druhej a tretej podmienke vydržania okresný súd zistilvýsluchom strán sporu,
svedkov i obhliadkou na mieste samom, že právni predchodcovia žalobcu, jeho rodičia a zároveň rodičia
žalovaného 1/ nadobudli vlastníctvo k parcele č. 1253/2 od svojich rodičov na stavbu rodinného domu.
C. V. otec žalobcu a žalovaného 1/ v roku 1968 postavil oplotenie pozostávajúce z kovových stĺpikov a
drôtenej siete oddeľujúcej parcely č. 1253/2 a č. 1253/3 od parciel č. 1255/1 a č. 1254 za účasti jeho

matky. Následne v roku 1974 C. V. kúpil od rodičov parcely č. 1253/2 a č. 1253/3, na ktorých postavil
rodinný dom, kolaudovaný v roku 1978. Pôvodný plot pozostávajúci z kovových stĺpikov a drôtenej
siete bol v roku 1982 nahradený súčasnou betónovou podmúrovkou a oplotením, ktoré žalovaní 1/ a 2/
odstránili.Predvybudovanímnovéhooploteniavroku1982došlokzameraniupozemkovkomisiouMNV.
V zápisnici je uvedená len šírka pozemku. Po celú dobu užívania parciel č. 1253/2 a č. 1253/3 neboli

právnipredchodcoviažalobcunikýmrušení,nikto,aniichprávnipredchodcoviažalovaných1/a2/nemali
žiadne námietky alebo výhrady a tieto skutočnosti boli potvrdené jednotlivými svedeckými výpoveďami
na obhliadke na mieste samom dňa 1. októbra 2015. Teda právni predchodcovia žalobcu od roku
1974, min. od roku 1982, (vybudovania nového oplotenia na mieste pôvodného) boli v dobrej viere, že
parcela č. 1253/2 a č. 1253/4 im patrí vo výmere ohraničenej plotmi a takto vymedzenú ohraničenú

parcelu dobromyseľne ako svoju užívali a v tomto užívaní neboli nikým rušení. Sporná plocha tvorená
parcelamič.1253/8ač.1255/3bolaodroku1968oplotenáatvorilasúčasťparcelyč.1253/2a neskoršie
od roku 1974 bolo súčasťou pozemku priliehajúcemu k domu súp. č. XXX. Tieto skutočnosti
potvrdili svedkovia a zároveň neboli ani medzi stranami sporné. V danej veci bola preukázanou právnych
predchodcov žalobcu oprávnená držba, teda faktické ovládanie veci alebo vykonanie práva späté s

vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci patria v čase vzniku držby, ako aj
počas 10-ročnej i viac vydržacej lehoty. Túto dobrú vieru súd hodnotil objektívne nielen zo subjektívneho
hľadiska, z hľadiska osobného presvedčenia. Objektívnosť vyplýva zo skutočnosti, že po zameraní bolo
zistené, že plot je vo vzdialenosti takmer 0,5 m od domu tak, ako je uvedené v stavebnom
povolení pre rodičov žalobcu z 23. mája 1974, ako aj z toho, že komisia pre výstavbu a obchod pri

zameraní z 9. augusta 1982 nekonštatovala osadenie, resp. umiestnenie plota do susednej parcely, ako
aj skutočnosť, že oprávnený držiteľ nebol počas celej držby až do roku 2012 nikým rušený, ani susedmi,
ani žalovanými 1/ a 2/, ktorí si pri kúpe svojich pozemkov tieto nedali zamerať a rešpektovali hranice
viditeľné v prírode. Súd nemal pochybnosti o dobromyseľnosti žalobcu a jeho právnych predchodcoch,
ani o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam v časti

pozemku na strane susediacej s pozemkami žalovaných 1/ a 2/ v predmete sporu.
1.5. Podľa súdu prvej inštancie predmetom tohto konania nie je šírka pozemkov KNC parcely č. 1253/4
a č. 1253/2, ale v skutočnosti určenie, kadiaľ prechádza i ch hranica so susednými KNC parcelami č.
1253/5 a č. 1255/1 spolu s vymedzením plochy, ktorá by mala vlastnícky patriť žalobcovi. Z tohto dôvodu
vtomtosúdnomsporeniejeprávnevýznamné,čišírkapozemkovmalabyť20m,ačiprávnypredchodca

žalobcu posunul hranicu svojich pozemkov do pozemku suseda z opačnej strany, a či stavebná komisia
v roku 1982 merala alebo nemerala skutočnú šírku pozemkov, resp. mala vedomosť o bežnej šírke
nových stavebných pozemkov 20 m. Na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v tomto prípade
nemajú žiadny vplyv ani rôzne vytyčovacie náčrty geodetov z roku 2012, ani merania z roku 1973,ani z iných rokov, pretože samotné merania a zakreslenia na papier, pokiaľ nedošlo k novému
vytýčeniu hranice v prírode, nemali žiaden vplyv na stojaci plot žalobcu a jeho právneho predchodcu a
ich presvedčenie o dobromyseľnosti. V tomto konaní žiadna zo strán netvrdila a nepreukázala, že by

počas vydržacej doby, resp. od rokov 1974 až 2012 bolo geodetom v prírode zistené posunutie spornej
hranice. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel v celom rozsahu pre splnenie zákonných podmienok
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 OZ.
1.6.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.1CSPa§232ods.3Civilnéhosporovéhoporiadku
zák. č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaných l/ a 2/
rozsudkom (prvým v poradí) z 24. februára 2021 č. k. 5Co/67/2020-453 rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil stotožniac sa a poukazujúc v celom rozsahu
na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie. Zároveň zaviazal žalovaných 1/
a 2/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám jeho právneho zástupcu, do 3
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) na dovolanie
žalovaných l/ a 2/ uznesením z 29. novembra 2023 sp. zn. 2Cdo/197/2021 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne z 24. februára 2021 sp. zn. 5Co/67/2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu a nepreskúmateľnosti jeho rozsudku.
4. Krajský súd na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom (druhým v poradí) z 22. mája 2024 č. k.

5Co/11/2024-543 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (prvý výrok) podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP stotožniac sa a poukazujúc v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvej inštancie; žalovaných 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100 % k rukám jeho právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorú náhradu
sú povinní zaplatiť vo výške určenej súdom prvej inštancie (druhý výrok); žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok

na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorú náhradu je žalobca povinný
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ vo výške určenej súdom prvej inštancie.
4.1. Odvolací súd dôvodil, že v prejednávanej veci sa jedná fakticky o spor o hranicu, kde podstatnou
časťou sporu o hranicu je v zásade vyriešenie vlastníctva určitej plochy, ktorá je medzi vlastníkmi
susedných nehnuteľností sporná. Pokiaľ je teda v žalobe tvrdené, že bola posunutá hranica, bude

namieste zisťovať, či k posunu tejto hranice došlo. Pokiaľ posun hranice nebude preukázaný, bude to
dôvodom na zamietnutie žaloby. Ak je teda v žalobe tvrdené, že hranica je posunutá, bude predovšetkým
potrebné zisťovať, či nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva sporného pásu zeme.
4.2. Konštatoval ako fakt, že žalobca, jeho právni predchodcovia, ako aj žalovaní 1/ a 2/ nadobúdali
nehnuteľnosti, ktoré dobre poznali, pretože boli získané od osôb im blízkych, boli v hraniciach

stanovených plotmi užívané a nemali dôvody zaujímať sa o ich parametre. Preto odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie konštatoval, že v prejedávanej veci bola preukázaná oprávnená faktická držba
žalobcu po dobu viac ako 10 rokov s tým, že dobrá viera žalobcu bola prvýkrát prerušená až v roku 2012,
kedy však už vlastnícky so započítaním vydržacej doby jeho právneho predchodcu došlo k vydržaniu
vlastníckeho práva a počas celej tejto držby až do roku 2012 žalobca nikým rušený nebol, a to ani

susedmi, ani žalovanými 1/ a 2/, ktorí rovnako rešpektovali hranice medzi pozemkami. Pokiaľ by sa
aj nezobrali do úvahy výpovede svedkov pri obhliadke na mieste samom, dobromyseľnosť držby bola
preukázaná ostatnými listinnými dôkazmi, a to predovšetkým zápisnicou č. 5 z roku 1982, ktorá je
súčasťou spisu a výpoveďami právnych predchodcov, ako žalobcu, tak aj žalovaných 1/ a 2/, otca a
matky strán sporu. Preto v konečnom dôsledku krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
4.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a § 453 ods. 3 CSP.
5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnili poukazom na § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

5.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali „spoločný“ výsluch svedkov
na obhliadke, k čomu krajský súd vo svojom druhom rozsudku uviedol totožné odôvodnenie ako
v prvom rozsudku. K spôsobu zápisu o výsluchu svedkov v zápisnici sa nevyjadril. Nad
rámec totožného odôvodnenia ako v prvom rozsudku uviedol, že: „účelom obhliadky na mieste samom
je stotožniť stav právny so stavom faktickým s tým, že pokiaľ prebieha výsluch vo voľnej prírode

je ťažko predstaviteľné, akým spôsobom by bol zabezpečený výsluch svedkov oddelene bez toho,
aby sa navzájom ovplyvňovali. Účelom bolo zistiť, či plot, ktorý stojí medzi pozemkami, tam stojí
dlhodobo, prípadne či došlo úmyselným konaním žalobcu, prípadne jeho právneho predchodcu k
posunutiu hranice na úkor žalovaných 1/ a 2/.“ Z takto uvedeného odôvodnenia (bod 29. rozsudku) jasnevyplýva, že výsluch svedkov bol vykonaný spoločne a nie samostatne, ako to vyžaduje zákon, a teda
výsluch svedkov sa pri obhliadke na mieste samom neuskutočnil zákonným spôsobom, čo predstavuje
nesprávny procesný postup súdu v rozpore s § 199 CSP, resp. § 126 OSP. Je zrejmé, že všetci svedkovia

vypovedali naraz v prítomnosti ostatných svedkov, ich výpoveď bola ovplyvnená ich prítomnosťou na
obhliadke.
5.2. Ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že pokiaľ by aj nebral do úvahy výpovede svedkov
pri obhliadke na mieste samom, toto je irelevantné. Skutočnosť, že krajský súd, ako aj okresný súd
postavil rozhodnutie na výsluchu svedkov na obhliadke na mieste samom, je zrejmá z odôvodnenia

rozsudku z 24. februára 2021 (bod 18.) a tiež rozsudku okresného súdu (bod 63.), kde zároveň uvádza:
„Nikto, ani právni predchodcovia žalovaných nemali žiadne námietky alebo výhrady a tieto skutočnosti
boli podložené potvrdené jednotlivými svedeckými výpoveďami na obhliadke na mieste samom z 01.
10. 2015.“
5.3. Krajský súd pri vydaní rozsudku vychádza, resp. rozhoduje na podklade iných dôkazov, ktoré
okresný súd neuvádzal ako dôkaz, na ktorom by zakladal svoje rozhodnutie. Z odôvodnenia rozsudku

okresného súdu vyplýva, že súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov, oboznámením
listov vlastníctva, kópie katastrálnej mapy, kúpnych zmlúv z 27. júla 2007, 22. júna 2007, 22. mája
2003, geometrického plánu č. 36335924-105-06, vytyčovacích náčrtov č. 819 (v odôvodnení rozsudku
nesprávne uvedené číslo, správne číslo je č. 816), č. 817, fotografií, žiadosti zo 7. februára 2013,
rozhodnutia č. 658/2003, zápisnice č. 5 z 9. augusta 1982 a geometrického plánu zo 17. júla 2013,

stavebného povolenia, technickej správy a obhliadkou na mieste samom, z ktorého dokazovania zistil
skutkový stav, ktorý bol podkladom pre vydanie rozsudku okresného súdu. Tým, že krajský súd v
odôvodnení záverom uvádza, že podstatnou pre posúdenie dobromyseľnosti zo strany žalobcu je
výpoveď právneho predchodcu žalobcu (otca žalobcu i žalovaných) vrátane tej skutočnosti, že tomuto
konaniu predchádzalo správne konanie pred obecným úradom, v rámci ktorého už strany sporu mali

vedomosť o tom, čo je predmetom tohto konania, porušil zásadu predvídateľnosti rozhodnutia.
5.4. Krajský súd sa k námietke žalovaných týkajúcej sa námietky zaujatosti z 26. mája 2016
(nedoručovanie písomností) v rozsudku nevyjadril, a to aj napriek tomu, že najvyšší súd zdôraznil,
že „eventuálne nedoručenie písomností právnemu zástupcovi strany môže založiť porušenie práva na
spravodlivý proces, pretože, ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je

súd povinný doručovať písomnosti tomuto zástupcovi“ v rozsudku absentuje na túto námietku akákoľvek
odpoveď.
5.5. Krajský súd v Trenčíne sa v rozsudku absolútne nevysporiadal s vymedzením obsahu pojmu
„pokyny sudkyne“ a k vykonaniu tohto dôkazu. V odôvodnení uvádza, že súd prvej inštancie uznesením
z 12. 07. 2018 č. k. 12C/132/2013-249 zrušil ustanovenie za znalkyňu pre Ing. Ivanu Bendovú dňom jej

vyčiarknutia zo zoznamu znalcov dňa 22. 06. 2018. Súd prvej inštancie následne v prejednávanej veci,
kde na základe žiadosti oboch právnych zástupcov na pojednávaní dňa 20. 02. 2019 ustanovil v poradí
druhú znalkyňu Ing. Ľudmilu Rabárovú,...“ Z takto definovaného odôvodnenia nevyplýva odpoveď v
zmysle pokynov najvyššieho súdu. Krajský súd sa nevyjadril, či ne/prihliadal na tento znalecký posudok,
iba v bode 34. rozsudku uvádza: „Takže, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým zo

znaleckého posudku znalkyne Ing. Ľudmily Rabárovej č. 15/2019 ...“. Ani z tejto vety nie je žalovaným
jasné, či bral/nebral znalecký posudok Ing. Ivany Bendovej do úvahy, opätovne sa jasne a jednoznačne
nevyjadril, či sa zaoberal týmto dôkazom.
5.6. Krajský súd sa odmietol zaoberať nasledujúcimi námietkami majúcimi rozhodujúci význam pre
celkové právne posúdenie veci: „Dobromyseľnosť držiteľa musí byť v súlade s § 130 ods. 1 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov posudzovaná so zreteľom na všetky
okolnosti, a to aj na verejnosť evidencie nehnuteľností. Žalobca, resp. jeho právni predchodcovia si s
ohľadom na zásadu verejnosti, upravenú zákonom č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckychainýchprávknehnuteľnostiam(katastrálnyzákon)vzneníneskoršíchpredpisov,apredtým
zákonom č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností a zákonom č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych

a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, kedykoľvek mohli skontrolovať rozmery a umiestnenie hraníc
príslušných parciel. Nemôže ich ospravedlňovať skutočnosť, že v danej dobe neexistoval internet s
verejne dostupným katastrom nehnuteľností, keďže možnosti oboznámenia sa s takýmito údajmi treba
vždy posudzovať s ohľadom na technické možnosti a dostupné prostriedky danej doby, t. j. je potrebné
brať do úvahy napr. aj možnosť osobného oboznámenia sa s danými skutočnosťami na príslušnom

úrade, pričom táto možnosť je dostupná a často využívaná aj v dnešnej dobe napriek existencii
internetu.“
5.7. Krajský súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, bol povinný riadiť sa právnym názorom
vysloveným najvyšším súdom o riadnom odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd ani v rozsudku z 22. mája2024 nevenoval argumentom žalovaných dostatočnú pozornosť a nedal na ne jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď. Nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu zakladá dovolací dôvod podľa § 420
písm. f) CSP. V zmysle uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/155/2011 nerešpektovanie záväzného

právneho názoru sa považuje za závažné pochybenie súdu nižšej inštancie, ktoré zakladá porušenie
práva strany na spravodlivý proces.
5.8. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia uviedli, že dobromyseľnosť držiteľa musí byť v
súlade s § 130 ods. 1 OZ v znení neskorších predpisov posudzovaná so zreteľom na všetky okolnosti, a
toajnaverejnosťevidencienehnuteľností,načookresnýsúd,anikrajskýsúdneprihliadali,resp.rozhodli

v nesúlade s týmto právnym názorom. Táto otázka nebola v rámci rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
vyriešená.
5.9. Dovolatelia sa nestotožnili so závermi krajského a okresného súdu, že v tomto súdnom spore nie je
právne významné, že šírka pozemkov CKN parc. č. 1253/4 a č. 1253/2 mala byť iba 20 m, keďže práve
táto skutočnosť má rozhodujúci vplyv na posúdenie, či plocha, ktorej vlastníkom bol rozsudkom
okresného súdu určený žalobca, bola zo strany žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov, držaná

oprávnene alebo nie, a tým pádom aj na to, či bola splnená vydržacia lehota v trvaní 10 rokov zo strany
žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov. Navyše uvedené môže mať vplyv aj na ďalší súdny spor,
ktorýhrozí,atoourčenievlastníckehoprávavdôsledkuvydržaniamedzižalobcomasusedomzopačnej
strany. S posúdením dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu, ako ju vykonal v rozsudku
krajský a okresný súd, dovolatelia nesúhlasia. Právni predchodcovia žalobcu si museli byť vedomí

priebehu vlastníckych hraníc medzi príslušnými pozemkami už od roku 1973, resp. 1974, keď bola
uzatvorená darovacia zmluva E. zo 14. februára 1974, ktorej technickým podkladom bol geometrický
plán č. 762-108-73. To, že sa vlastník nezaujíma o parametre ním vlastnenej nehnuteľnosti, nemôže
svedčiť o obvyklej miere opatrnosti z jeho strany.
5.10. Dovolatelia v rámci dovolania opätovne poukázali na rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 6Co/169/2015 z 18. apríla 2016, týkajúci sa obdobného prípadu, či už po skutkovej alebo
právnej stránke veci. Uvedený záver pre toto konanie znamená, že aj keby bol sporný plot postavený
(či už v roku 1968 alebo v roku 1982) a so súhlasom právnych predchodcov žalobcu a žalovaných,
vzhľadom na to, že všetky príslušné parcely vznikli na základe geometrického plánu č. 762-108-73,
žalobca, resp. jeho právni predchodcovia nemohli následne užívať pozemky o väčšej výmere a byť

dobromyseľní v tom, že im patria.
5.11. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
6. Žalobca sa k dovolaniu žalovaných 1/ a 2/ nevyjadril.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali

v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že dovolanie žalovaných 1 / a 2/ je potrebné zamietnuť.
8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

9. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť
dovolania pre riešenie právnej otázky).
10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je
procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a

náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP
a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.11. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania okrem iného aj z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).
11.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
12. Žalovaní 1/ a 2/ v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní

namietalinedostatočnéodôvodnenie(nepreskúmateľnosť)rozhodnutiaodvolaciehosúdu, keď odvolací
súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaných a neriadil sa názorom dovolacieho súdu, vytýkali
nesprávnosti v súvislosti s dokazovaním (jeho vykonaním a hodnotením dôkazov) a porušenie
zásady predvídateľnosti.
13. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozsudku odvolacieho súdu dovolací

súd odkazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), z ktorej
vyplýva, že zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie,tedaichintenzitamusíbyťspôsobiláporušiťniektorézprávuvedenýchvčl.127ods.1Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS
150/03, I. ÚS 301/06).
14. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aj z rozhodnutí ústavného súdu
vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS
383/2006). Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 220 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na

strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).
15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sazaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
16. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného

právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne
nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.
17. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

dovolací súd vo väzbe na body 13. až 16. tohto rozhodnutia uvádza, že v posudzovanom spore obsah
spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by
založil procesnú vadu nepreskúmateľnosti podľa § 420 písm. f) CSP.
17.1. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že okrem
dostatočného zistenia skutkového stavu v spore súdom prvej inštancie konštatoval zo zistených

skutočností vyvodený aj jeho správny právny záver (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
17.2. Dovolací súd vzhľadom na obsah spisu vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozhodnutím súdu prvej inštancie ako organickej (kompletizujúcej) jednote, keďže prvoinštančné a
odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
môže len konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením

rozhodnutia súdu prvej inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované
náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje
aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú
a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené.
Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2

CSP,ktorýmbydošlokporušeniuprávažalovanýchl/a2/naspravodlivýproces.Odvolacísúdodôvodnil
potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.
17.2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým súd vyhovel žalobe žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
keď zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že žalobcom bola preukázaná oprávnená faktická držba

žalobcu po dobu viac ako 10 rokov. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd
prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k
prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých
vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu považuje
za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za

účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovaných. Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu (body 20. až 37.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 48. až
66.) v kompletizujúcej jednote, nevyplýva nedostatočnosť, či nezrozumiteľnosť alebo nepresvedčivosť,
ani absencia o skutkových a právnych záveroch podstatných pre jeho rozhodnutie, či taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstatyazmyslu.Obsahspisunedávapodkladprezáver,žeodvolacísúdsvojerozhodnutiedostatočne
a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľov, či
nerešpektoval názor dovolacieho súdu.
18. Konkrétne ak dovolatelia namietali, že odvolací súd sa nevysporiadal s vymedzením obsahu pojmu
„pokyny sudkyne“, pričom v tej spojitosti nie je žalovaným jasné, či bral/nebral znalecký posudok Ing.

Ivany Bendovej do úvahy, dovolací súd poukazuje na bod 34. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu v znení takto: „ako vyplýva z vykonaného dokazovania, a to predovšetkým zo znaleckého
posudku znalkyne Ing. Ľudmily Rabárovej č. 15/2019, ako aj z pripojených listinných dôkazov, výsluchov
strán sporu, ako aj výsluchov svedkov, pozemky žalobcu a žalovaného tvorili pôvodne jeden celok,nakoľko patrili rodine Balajových, pričom ako vyplýva z bodu 2 posudku, LV č. XXX, č. XXX a č. XXX sú
založené v roku 1974 na základe darovacej zmluvy E. s tým, že v tom čase bol vypracovaný geometrický
plán č. 762-108/1973, ktorý tvorí prílohu č. 9 daného znaleckého posudku, (...)“, z ktorého vyplýva, z

akých dôkazov odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodnutí, pričom je zrejmé, že súdy nižšej inštancie
považovali za smerodajný znalecký posudok Ing. Ľudmily Rabárovej, z ktorého záverov aj vychádzali,
zohľadnenie, či opora o závery znaleckého posudku Ing. Ivany Bendovej v rozsudkoch súdov nižšej
inštancie absentuje, preto bolo bezpredmetné sa ďalej vyjadrovať k námietke žalovaných ohľadom
vymedzenia pojmu „pokyny sudkyne“.

18.1. Dovolací súd ešte poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu uvedené v bodoch
30. až. 31., z ktorých vyplýva podrobný chronologický popis ustanovenia znalkyne Ing. Ivany Bendovej,
zrušenia jej ustanovenia, ustanovenia znalkyne Ing. Ľudmily Rabárovej, z ktorého chronologického
popisu je možné implicitne odvodiť, že ak by súdy nižšej inštancie mienili vychádzať zo znaleckého
posudku Ing. Ivany Bendovej, bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti ustanovovať novú znalkyňu
Ing. Ľudmilu Rabárovú. Námietka dovolateľov v tomto smere je podľa dovolacieho súdu nedôvodná.

19. K námietke dovolateľov, že odvolací súd nereagoval na ich námietky týkajúce sa námietky
zaujatosti (nedoručovanie písomností) z 26. mája 2016, konkrétne nedoručovania písomností, dovolací
súd poukazuje na bod 30. rozhodnutia krajského súdu v znení: „Následne súd prvej inštancie vytýčil
27. 06. 2016 obhliadku na mieste samom, kedy faktom je, že na túto obhliadku zavolal ako žalobcu
vrátane právneho zástupcu a žalovaných 1/ a 2/ vrátane znalkyne, avšak nepredvolal na túto obhliadku

právneho zástupcu žalovaných 1/ a 2/ (zrejme z dôvodu, že nemal k dispozícii spis, ktorý bol v tom
čase u znalkyne), avšak nakoniec tento termín sa obhliadka neuskutočnila, nakoľko súdu stanovil nový
termín obhliadky na 06. 07. 2016 s tým, že tento termín obhliadky bol rovnako zrušený a zároveň bol v
tom čase ustanovený právny zástupca žalovaných vyzvaný na preloženie plnej moci z dôvodu, že súd
túto plnú moc nemal k dispozícii, pretože celý spis sa nachádzal u súdom ustanovenej znalkyne. Z toho

teda vyplýva, že k obhliadke rovnako dňa 06. 07. 2015 nedošlo a súd prvej inštancie uznesením z 02.
08. 2016 č. l. 172 mení znaleckú úlohu pre súdom stanovenú znalkyňu, kedy úlohou znalkyne bude po
obhliadke na mieste samom za účasti súdu a strán sporu zakresliť do geometrického plánu Ing. Daniela
Panáka zo 17. 07. 2003, ktorý predložil žalobca so žalobou.“
19.1. Dovolací súd tiež poukazuje na bod 36. rozhodnutia krajského súdu: „Faktom je, že pri vypracovaní

rozsudku došlo k zrejmej chybe v písaní, kedy súd prvej inštancie uviedol ako právneho zástupcu
žalovaných JUDr. Kasenčáka a nie právneho zástupcu, ktorý žalovaných 1/ a 2/ zastupoval, čo krajský
súd, ako súd odvolací pri predložení veci súdom prvej inštancie zistil, a z tohto dôvodu bola vec vrátená
súdu prvej inštancie na vypracovanie opravného uznesenia, ktoré aj súd prvej inštancie dňa 04. 08. 2020
pod číslom konania 12C/132/2013-416 napravil a zároveň opravné uznesenie doručil obom právnym

zástupcom, ako zástupcovi žalovaného (správne žalobcu, pozn. dovolacieho súdu), tak aj zástupcovi
žalovaných 1/ a 2/. Čo sa týka samotného rozsudku súdu prvej inštancie tento bol doručený riadnemu
právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 2/ dňa 27. 05. 2020, ktorý zároveň využil svoje právo odvolať
sa voči danému rozsudku. Preto námietka zo strany žalovaných v tom smere, že im bolo upreté právo
konať pred súdom dôvodná nie je.“

19.2. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že dovolatelia túto svoju námietku bližšie nerozvinuli,
ale len poukázali na svoje odvolanie, resp. námietku zaujatosti, čo je ale v rozpore s § 433 CSP,
pretože dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom
prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
20. Ohľadom dovolateľmi neopodstatnene namietanou zmätočnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu

spočívajúcouvjehonedostatočnomodôvodnení(nepreskúmateľnosti)atýmporušeníprávadovolateľov
na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie dovolateľov je
v tejto časti síce prípustné, ale nie je dôvodné.
21. Dovolatelia v dovolaní vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP ďalej odôvodňovali pochybením
súdov v procese dokazovania, jeho vykonania a hodnotenia dôkazov.

21.1. K čomu najvyšší súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci
ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. V dokazovaní sa súd obmedzuje len na
zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú
prejednávaný nárok). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za
dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. O tom, ktoré z navrhovaných

dôkazov (ale aj tých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhoduje
výlučne súd, a nie strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Pokiaľ súdy nižšej inštancie opierali svoje zistenia
o vykonané dôkazy, ktoré ale nevyhodnotili podľa predstáv žalovaných, nešlo o postup vylučujúci, či
znemožňujúci žalovaným realizáciu procesných práv priznaných im CSP. Hodnotenie dôkazov je činnosťsúdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie v
zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 základných princípov CSP a § 191 ods. 1 CSP), čo
znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia

a jeho logického myšlienkového postupu. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod
zakladajúciprípustnosťdovolaniapodľa§237OSP(viďR42/1993),resp.§420písm.f)CSP.Porušením
práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy
strany (žalovaných), resp. strán sporu.
22. Konkrétne k námietke týkajúcej sa „spoločného“ výsluchu svedkov na obhliadke, ktorým došlo

podľa dovolateľov k nesprávnemu procesnému postupu súdov nižšej inštancie (pozri bod 5.1. a 5.2.
tohto rozhodnutia), dovolací súd poukazuje na bod 35. rozhodnutia krajského súdu v znení: „Pokiaľ by
sme aj nezobrali do úvahy výpovede svedkov pri obhliadke na mieste samom, dobromyseľnosť držby
bola preukázaná ostatnými listinnými dôkazmi, a to predovšetkým zápisnicou č. 5 z roku 1982, ktorá
je súčasťou spisu a výpoveďami právnych predchodcov, ako žalobcu, tak aj žalovaných 1/ a 2/, otca
a matky strán sporu. Preto v konečnom dôsledku krajský súd, ako súd odvolací napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil.“, z ktorého odôvodnenia nevyplýva, že by výsluchy
svedkov na obhliadke v danom spore predstavovali také rozhodujúce dôkazy, na ktorých súdy nižšej
inštancie svoje rozhodnutie založili, alebo nezohľadnením ktorých by dospeli k odlišnému záveru o
dobromyseľnosti žalobcu a jeho vlastníckom práve k sporným nehnuteľnostiam.
22.1. Pokiaľ dovolatelia považovali odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (v bode 35. jeho

rozhodnutia), že pokiaľ by aj nebral do úvahy výpovede svedkov pri obhliadke na mieste samom, za
„irelevantné“ (pozri bod 5.2. tohto rozhodnutia), takúto námietku bez ďalších relevantných skutočností
nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto,
že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade
súdu prvej inštancie, (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá.
23. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na už dávnejšiu judikatúru najvyššieho súdu (R 42/1993, R
37/1993, R 125/1999, R 6/2000), na ktorú nadviazala ďalšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu (pozri
rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023),

ktorá nepovažovala prípadnú neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov bez
ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Aj aktuálne platí, že nie je dôvodom
zakladajúcim zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Súlad
tohto právneho názoru s ústavou posudzoval ústavný súd a nedospel však k záveru o jeho ústavnej

neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).
24. Nedostatky dokazovania dovolatelia ďalej opierali o námietku, že odvolací súd rozhodol na podklade
iných dôkazov, ktoré okresný súd neuvádzal ako dôkaz, keď krajský súd v odôvodnení záverom uvádza,
že podstatnou pre posúdenie dobromyseľnosti zo strany žalobcu je výpoveď právneho predchodcu
žalobcu (otca žalobcu i žalovaných). Dovolací súd považuje uvedenú námietku za nezmyselnú z

dôvodu, že ak okresný súd v porovnaní s odvolacím súdom nezvýraznil (nepomenoval) osobitne výsluch
právneho predchodcu žalobcu (otca žalobcu i žalovaných), neznamená to, že tento vykonaný dôkaz
nebral do úvahy a z neho nevychádzal, keď rovnako okresný súd, aj odvolací súd vychádzali z výsluchu
„svedkov“vrátanevýsluchuprávnehopredchodcužalobcu(otcažalobcuižalovaných),ktorýbolvkonaní
vypočutý ako svedok.

24.1. Pokiaľ v tejto súvislosti dovolatelia namietali porušenie zásady predvídateľnosti, dovolací
súd odkazuje na rozhodovaciu prax ústavného súdu, podľa ktorej princíp predvídateľnosti rozhodovania
a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány
budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje
princípprávnejistotyajehodôslednédodržiavaniesavýznamnepozitívneprejavujeajvrámcicelkového

nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť
práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých veciach. V
takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2
ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby
sa s nimi súd argumentačne vysporiadal (pozri rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 275/2018).

24.1.1. Dovolatelia porušenie zásady predvídateľnosti rozhodnutia namietali len všeobecne, pričom
neuviedli,akokonkrétnedošlokporušeniupredvídateľnostirozhodnutia.Podľanázorudovolaciehosúdu
argumenty, ktoré súdy nižšej inštancie uviedli vo svojich rozhodnutiach sa podporovali, odvíjali od tých
istých vykonaných dôkazov, a preto nemožno v tejto súvislosti hovoriť o nepredvídateľnosti rozhodnutiaako sa mylne dovolatelia domnievajú. Keďže odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“
a nepredvídateľne na iných (nových) dôkazoch než súd prvej inštancie, nevznikla mu ani povinnosť
nariadiť pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP.

25. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).
V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté

rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak dovolanie na takých argumentoch nestálo a dovolací súd ex officio (z úradnej povinnosti)
dané vady sám nezisťuje.

26. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že také pochybenia súdov v procese
dokazovania, ktoré by znamenali porušenie práva dovolateľov na spravodlivý súdny proces v zmysle
§ 420 písm. f) CSP, z obsahu spisu vrátane rozsudkov súdov nižšej inštancie nevyplýva, preto ich
dovolanie v tejto časti ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
27. Dovolatelia zároveň namietali dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
27.1. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.

Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,
ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení

založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou
nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

27.2. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej
aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,
3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

28. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
28.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
29. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP mohlo byť

rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho
konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími

dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (pozri sp.
zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/38/2019, 4Cdo/32/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/25/2018, 8Cdo/100/2017).
K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľmi napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,
podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
30. Povinnosťou dovolateľov pri vymedzení dovolacieho dôvodu v prípade dovolania prípustného

podľa § 421 ods. 1 CSP je okrem povinnosti výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu,
ktoré považuje za nesprávne, aj povinnosť konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd
konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť. Iba ak sú všetky uvedené kumulatívne podmienky splnené,
môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu, v opačnom prípade
dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.

31. Dovolatelia v dovolaní vymedzili prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b)
CSP ohľadom nesprávneho vyriešenia nasledujúcej otázky „dobromyseľnosť držiteľa musí byť v súlade
s § 130 ods. 1 OZ v znení neskorších predpisov posudzovaná so zreteľom na všetky okolnosti, a to aj
na verejnosť evidencie nehnuteľností, na čo okresný súd, ani krajský súd neprihliadali, resp. rozhodli v
nesúlade s týmto právnym názorom.“
32. Dovolací súd posudzujúc dovolateľmi formulovanú otázku (bod 5.8., resp. bod 31. tohto rozhodnutia)

aj v kontexte obsahu podaného dovolania (§ 124 CSP), dospel k záveru, že ide o otázku závislú
od posúdenia konkrétneho sporu, dôkazov a skutkových okolností zistených v tomto konkrétnom
spore, pretože posúdenie dobromyseľnosti držiteľa je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych,
jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach (mutatis mutandis sp. zn. 2Cdo/41/2019).

32.1. Skutočnosť, že dovolatelia nesúhlasia so záverom súdov nižšej inštancie o dobromyseľnosti
držby žalobcu, ktorá „bola preukázaná ostatnými listinnými dôkazmi, a to predovšetkým zápisnicou
č. 5 z roku 1982, ktorá je súčasťou spisu a výpoveďami právnych predchodcov, ako žalobcu, tak aj
žalovaných 1/ a 2/, otca a matky strán sporu.“ a na tom základe vyhoveniu jeho žalobe o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nemôže byťspôsobilázaložiťprípustnosťichdovolaniavzmysle§

421 ods. 1 písm. b) CSP, pretože tento záver súdov bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia
skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného
hodnotenia dôkazov súdy viedli k právnemu záveru a prijatiu ich rozhodnutia. Pokiaľ teda dovolatelia
namietali nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom (aj súdom prvej
inštancie); touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolatelia

vyvodzujú z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
33. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že aj keď dovolatelia nešpecifikovali právnu otázku v zmysle
§ 421 CSP, pokiaľ však poukazovali aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/169/2015
z 18. apríla 2016, čím prípadne mienili založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, predmetné rozhodnutie krajského súdu, na ktoré žalovaní 1/ a 2/ poukázali v dovolaní nepatrí

medzi ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Pretože ustálená rozhodovacia prax najvyššieho
súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,

pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (viď
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017,
6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu možno zahrnúť
aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyšším súdom

ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. decembra 1992, ako aj rozhodnutia
uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov
ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969)
a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami
demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou (R 71/2018).

34. Dovolací súd tak môže len konštatovať, že dovolatelia právnu otázku relevantnú z hľadiska §
421 ods. 1 písm. b) CSP nevymedzili zákonným spôsobom, teda dovolacie dôvody nie sú vymedzené
spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, preto dovolací súd ich dovolanie v tejto časti ako
neprípustné odmietol podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby sa zaoberal jeho dôvodnosťou.
35. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/

ohľadom namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP je síce v časti prípustné, ale nie je dôvodné, v časti
je neprípustné a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia sporu v zmysle § 421 ods.
1 písm. b) CSP je neprípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§
448 CSP).36. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP), avšak v danej veci dodáva, že v dovolacom konaní vznikol úspešnému žalobcovi zásadne
nárok na náhradu trov dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP. Žalobca

v dovolacom konaní bol ale nečinný, k dovolaniu žalovaných 1/ a 2/ sa nevyjadril, trovy dovolacieho
konania si neuplatnil a z obsahu spisu vyplýva, že mu trovy dovolacieho konania ani nevznikli, preto
v súlade so svojou judikatúrou dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania tak, že žalobcovi
nárok na ich náhradu nepriznal (R 72/2018).
37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.