Rozsudok – Právo duševného vlastníctva… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/82/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121571468
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6121571468.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu LITA, autorská
spoločnosť, so sídlom Bratislava, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, v konaní zastúpeného advokátskou
kanceláriou Mgr. Peter Kubovič, advokát s. r. o., so sídlom Bratislava, Nám. Biely kríž 3, IČO: 54 167 370,
proti žalovanému Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s., so sídlom Turčianske Teplice,
SNP 519, ČO: 31642322, o zaplatenie 7.850,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17Ca/27/2021 zo dňa 20. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd návrh žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva zamieta.

II. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.850,16
eur s tam uvedeným príslušenstvom v súdom určenej lehote (výrok I.) a rozhodol o nároku žalobcu
na náhradu trov konania proti žalovanému (výrok II., III.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca

domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu 7.850,16 eur s príslušenstvom z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských
práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keďže žalovaný realizoval verejný prenos
technickými prostriedkami bez súhlasu autorov, s tým, že žalobca vykonáva správu týchto výhradných
autorských práv. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacích zariadení poskytol v roku 2020 svojim
zákazníkom ubytovacie služby a v izbách určených pre hostí poskytol zákazníkom v rámci vybavenia
ubytovacích jednotiek aj zvukovo-obrazové zariadenie (TV). Ak má žalovaný vo svojej prevádzke

umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, ktoré boli umiestnené v izbách hostí, resp.
iných priestoroch ubytovacieho zariadenia, tak týmto samotným žalovaný vykonával verejný prenos.
Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné
zmluvy, okrem iného aj na použitie diel - „verejný prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore
prostredníctvomtechnickéhozariadenia“.NatútočinnosťmávydanéoprávnenieMinisterstvakultúrySR
zo dňa 18. 08. 2016 v zmysle § 144 ods. 1 AZ. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny.

2. Žalovaný v odpore a následnom konaní namietal, že zariadenia, ktoré sú predmetom tohto sporu
sú predovšetkým zdravotníckymi zariadeniami, v ktorých sa poskytuje kúpeľná liečba a ide tak o
formu zdravotnej starostlivosti a zdravotnícke zariadenia neplatia licenčné odmeny za verejný prenosautorských diel cez televízory na ich izbách. Ďalej namietal, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na
vymáhanie licenčných odmien za rok 2020, keďže z ustanovenia § 175 ods. 1 písm. a) AZ vyplýva,
že žalobcami musia byť všetky organizácie kolektívnej správy. Žalobca netvrdí, ani nepreukazuje,

že v žalovanom období došlo na izbách v zariadeniach k verejnému prenosu diel, a ak by išlo o
verejný prenos, musia byť na izbe s funkčným televízorom, ktorý je napojený na TV signál ubytovaní
hostia, a ak na takejto izbe nie je nikto ubytovaný, nie je splnený jeden z povinný znakov verejného
prenosu, ktorým je existencia takzvanej novej verejnosti (hostí na izbe ), a teda nedochádza k
neoprávnenému použitiu autorských diel. LITA v žalobe netvrdí a nepreukazuje, aká bola konkrétna

obsadenosť izieb v zariadeniach počas žalovaného obdobia. Napokon žalovaný namietal, že žalované
sumy domnelého bezdôvodného obohatenia sú neprimerane vysoké a ich primeranosť skúmal PMÚ,
ktorý dospel k záveru, že tieto sumy sú neprimerane vysoké a LITA sa ich uplatňovaním dopustila
zneužitia dominantného postavenia na trhu.
3. Po vykonanom dokazovaní okresný súd mal za nesporné, že žalobca je organizáciou
kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívne uplatňovanie a kolektívnu ochranu majetkových práv

zastúpených autorov. Predmetom jeho činnosti je výkon kolektívnej správy majetkových práv
autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo
dielom úžitkového umenia a výkon kolektívnej správy práv k literárnemu dramatickému,
hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného

umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia. Žalobcovi bolo vydané oprávnenie
na výkon kolektívnej správy oprávnením Ministerstva kultúry SR zo dňa 18. 08. 2016 pod č.
k. MK-1587/2016-232/10421. Týmto oprávnením žalobca preukázal aktívnu legitimáciu v spore. V
konaní nebola sporným ani tá skutočnosť, že žalovaný v roku 2020 nemal so žalobcom uzavretú
licenčnú zmluvu, respektíve hromadnú licenčnú zmluvu, ktorá by žalovaného oprávňovala k použitiu

diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu práv. Súd nepovažoval za sporné ani to, že žalovaný je
prevádzkovateľom ubytovacích zariadení (viď bod 32, 40 dôvodov napadnutého rozsudku), a že
prostredníctvom zvukovo - obrazových zariadení dochádzalo k verejnému prenosu. V konaní zostala
sporná dôvodnosť podanej žaloby, a to z dôvodu, že zariadenia, ktoré sú predmetom tohto sporu, sú
najmä zdravotníckymi zariadeniami, v ktorých sa poskytuje kúpeľná liečba a zdravotnícke zariadenia

neplatialicenčnéodmeny.Pokiaľideotermín„verejnýprenos“,okresnýsúdpoukázalnaustálenúprax,v
zmysle ktorej pokiaľ sú v hotelových izbách neslúžiacich výlučne pre súkromné potreby prevádzkovateľa
hotela umiestnené zvukovo obrazové zariadenia, ale sú dané do užívania hotelovým hosťom, ktorí majú
k rozhlasovému alebo televíznemu vysielaniu prístup, nie je z autorsko - právneho hľadiska rozhodujúce,
čitakétovybaveniehosťskutočnevyužijealebonie.Niejerozhodujúce,čikverejnémuprenosuskutočne

došlo - či hosť pozeral televíziu, ale postačí umožnenie verejného prenosu - televízor v izbe. Poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C - 162/10, ktorý v rámci konania o prejudiciálnej otázke konštatoval,
že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo
rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos.
Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 306/2005, podľa ktorého samotné umiestnenie

zvukovo - obrazových zariadení, t. j. televíznych prijímačov v izbách hotelového zariadenia ako také
síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom
televíznych prijímačov klientom v zariadení predstavuje nezávislé od používania techniky prenosu
signálu verejný prenos. Okresný súd, teda, mal za to, že na strane žalovaného došlo k verejnému
prenosu bez uzavretia licenčnej alebo hromadnej licenčnej zmluvy a tento zásah na strane žalovaného

založilmajetkovýprospechanastraneautorov,ktorýchprávasúkolektívnespravovanéžalobcom,právo
na jeho vydanie, t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.
02. 2023 sp. zn. 1Cdo/259/2021).

4. K aktívnej legitimácii žalobcu okresný súd v ďalšom uviedol k tvrdeniu žalovaného, že žalobcami

musia byť všetky organizácie kolektívnej správy v zmysle § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona,
že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z Autorského zákona nezakladá žiadne
také hmotnoprávne postavenie autorov či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo
vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali
nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, a pokiaľ nie je

preukázaný opak, správu majetkového práva autora vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná
podľadruhuchránenéhoautorskéhopráva,ktorájeoprávnenátentonároksamostatnevymáhať.Právna
úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 Autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako
organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody vykonával aj kolektívnusprávu samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu
pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené
spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských

práv. Žalobca je oprávnený vo vlastnom mene vymáhať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z
neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva a je teda daná aktívna legitimácia vo veci.

5. K namietanej výške bezdôvodného obohatenia okresný súd uviedol, že túto žalobca určil v zmysle
sadzobníka, ktorý je základným dokumentom, v ktorom je určená výška odmeny, ktorú je oprávnená

organizácia kolektívnej správy vyberať a neexistuje iná metóda na presnejšie stanovenie výšky odmeny,
resp. bezdôvodného obohatenia. Predmetom konania nebola odmena, ale vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorého výška sa odvíja od obvyklej odmeny. V danom prípade mal súd v konaní
preukázané, že žalobca nepožaduje odmenu paušálne len za počet zvukovo-obrazových zariadení,
resp. za počet izieb, v ktorých sú zvukovo-obrazové zariadenia umiestnené, ale zo sadzobníka vyplývajú
špecifické kritériá pre stanovenie výšky odmeny, a to tak, že sadzobník zohľadňuje okrem všeobecných

kritérií aj povahu používateľa (hotel podľa počtu hviezdičiek, a taktiež či ide o penzión, rekreačné
zariadenie, ubytovňu, chatu, kemping), pričom sadzba je primerane odstupňovaná v závislosti od
charakteru ubytovacieho zariadenia. Sadzobník predložený žalobcom bol v roku 2020 účinný, nebol
zrušený, ani zmenený a nebolo preukázané, že Ministerstvo kultúry SR, ktoré nad týmto sadzobníkom
vykonalo dohľad, sadzobník posúdilo ako neprimeraný.

6. Okresný súd v danom prípade neprihliadol na námietku žalovaného, že žalobca nezohľadnil
vyťaženosť hotela. Žalobca sa domáha odmeny (bezdôvodného obohatenia) za rok 2020, kedy už bola
účinná novela zákona č. 185/2015 Z. z. uskutočnená zákonom č. 306/2018 Z. z. účinného od 01. 01.
2019, ktorý upravuje, aby organizácia kolektívnej správy pri stanovení výšky odmeny zohľadňovala

aj vyťaženosť ubytovacích zariadení, a teda vyťaženosť predmetného ubytovacieho zariadenia mal
žalovaný síce povinnosť zohľadniť, ale bez hodnoverných podkladov, napr. štatistických výkazov,
výročných správ žalovaného, počtu samoplatcov, počtu ubytovaných, ktorým bola kúpeľná starostlivosť
hradená z verejného zdravotníctva, počtu osôb, ktorých pobyt bol hradený Ministerstvom vnútra SR,
Ministerstvom spravodlivosti SR, počet akcií kongresového charakteru a iné poskytnutých žalovaným

o vyťaženosti bola pre žalobcu neuskutočniteľná. Aplikovanie parametra vyťaženosti zariadení je na
dohode zmluvných strán, ako je tomu pri uplatňovaní iných kritérií (napr. vysielanosť, počet výpožičiek,
a pod.), čo vyplýva aj z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 306/2018 Z. z. Žalovaný v konaní ucelené
podklady pre posúdenie vyťaženosti súdu nepredložil, a teda hodnoverným dôkazom nepreukázal.
Obmedzil sa len na percentuálny výpočet obsadenosti za rok 2020 bez bližšej špecifikácie (viď č. l. 386

spisu a bod 45 dôvodov napadnutého rozsudku).

7.PokiaľžalovanývkonanípoukazovalnarozhodnutieProtimonopolnéhoúraduSRzodňa23.02.2022,
číslo 2022/D OZ/POK/2/12, v ktorom rozhodnutí PMÚ dospel k záveru, že sumy licenčných odmien sú
neprimerane vysoké a LITA sa ich uplatňovaním dopustila zneužitia dominantného postavenia na trhu,

okresný súd uviedol, že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2023 sp. zn.
1Cdo/259/2021 (bod 10. 1) Protimonopolný úrad SR nie je cenovým orgánom, ktorý by bol oprávnený
určiť aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné.

8. K tvrdeniu žalovaného, že v predmetných zariadeniach poskytuje kúpeľnú starostlivosť, a že tieto

zariadenia sú zdravotníckymi zariadeniami, okresný súd uviedol, že zákon č. 185/2015 Z. z. nerozlišuje
vovzťahukpovinnostivyplývajúcejz§58ods.1písm.i)AZ,čiideosubjektposkytujúciubytovaniepodľa
vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. alebo vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR
č. 277/2008 Z. z. (správne zrejme vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 84/2016 Z. z.), ale podstatné je
len to, či ide o použitie diela verejným prenosom prostredníctvom televíznych alebo rádiových prijímačov

umiestnených v izbách liečebných domov, ktoré prevádzkuje žalovaný, so súhlasom autorov alebo
nie. Kúpeľné zariadenie je subjektom, ktorý sprostredkúva svojim klientom prostredníctvom televíznych
prijímačov v izbách pacientov tohto zariadenia prístup k chránenému dielu. Kúpeľné zariadenia majú
povinnosť získať od autorov súhlas na použitie diel prostredníctvom TV alebo rádiových prijímačov
umiestnených v izbách týchto zariadení a zaplatiť autorom príslušnú licenčnú odmenu. Ak tomu tak

nie je, vznikne na ich strane bezdôvodné obohatenie, ktoré sú povinné v zmysle § 58 ods. 1 písm. i)
zákona č. 185/2015 Z. z. vydať (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 05. 2021 sp. zn.
13Co/210/2019). Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalovaného, že nedochádza v týchto zariadeniach
k ubytovaniu v zmysle Občianskeho zákonníka, žalobca si neuplatňuje nárok na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia za počet osôb, ale za počet izieb, v ktorých môžu byť ubytovaní jednak samoplatcovia a
jednak osoby, ktorých kúpeľná liečba je hradená z verejného zdravotníctva.

9. Okresný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 141 ods. 1, 2, § 143 ods. 1, § 144 ods. 1 písm.
a), b), c), § 144 ods. 3, § 146 ods. 2 písm. d) a f), § 147 ods. 1, § 163, § 164 ods. 1 veta prvá, § 165 ods.
1, § 169 ods. 1, ods. 4 písm. a) a b), podľa § 58 ods. 1 písm. i) zákona číslo 185/2015 Z. z. Autorský
zákon, ktorý nadobudol účinnosť od 01. 01. 2016, ako aj podľa ustanovenia § 458a OZ a § 442a ods. 2
OZ. O nároku na úroky z omeškania okresný súd rozhodol podľa bola nariadenia vlády SR č. 87/1995

Zb. v znení neskorších predpisov, a o náhrade trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu
vo veci v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

10. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP)
žalovaný, z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a h) CSP, teda z dôvodov, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

11. Žalovaný za nesprávne považoval závery okresného súdu, v zmysle ktorých sumy uvedené v
sadzobníku žalobcu pre ubytovacie zariadenia sú primeranou a obvyklou odmenou, ktorá je použiteľná
na účely určenia výšky bezdôvodného obohatenia, že skutočnosť, že žalovaný v predmetných
zariadeniach poskytuje kúpeľnú starostlivosť, nie je podstatná, podstatné je len to, či ide o použitie
diela verejným prenosom v izbách liečebných domov, a že rozhodnutie Protimonopolného úradu SR

zo dňa 23. 02. 2022 nie je podstatné, pretože Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý
by bol oprávnený určiť, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné. Žalovaný ďalej namietal
nesprávny a zmätočný postup súdu pri posudzovaní vyťaženosti ubytovacích kapacít. Súd nevysvetlil,
či považuje vyťaženosť za podstatnú pre rozhodnutie vo veci, a ktorú vyťaženosť. Na jednej strane
súd vytýkal žalovanému, že nepredložil žalobcovi hodnoverné podklady o vyťaženosti ubytovacích

kapacít žalovaného s rozdelením na samoplatcov a tých, ktorým bola kúpeľná starostlivosť hradená zo
zdravotného poistenia, a na druhej strane odmietol rozlišovať medzi samoplatcami a tými, ktorí mali
úhradu cez zdravotné poistenie. Za nepochopiteľné žalovaný považoval aj to, že kritérium vyťaženosti
sa malo podľa súdu aplikovať len na základe dohody strán. Tvrdil tiež, že v spise sa sadzobník
odmien, z ktorého žalobca pri podaní žaloby vychádzal, predložený bol, ale dôkaz ním súd prvej

inštancie nevykonal. Žalovaný predložil percentuálny počet obsadenosti za rok 2020, ktorý však súdu
nestačil. Na pojednávaní zároveň súd uviedol, že odmieta vykonať ako
dôkaz knihu ubytovaných, pretože obsahuje osobné údaje ubytovaných hostí. Žalobca potom netrval
ani na vykonaní dôkazu mesačnými výkazmi za roky 2019 a 2020, pretože mal za to, že svoj nárok
dostatočným spôsobom preukázal. Namietal nevykonanie dôkazu výpočtu priemerných ubytovacích

kapacít v roku 2019 v zariadeniach žalovaného. Žalovaný odôvodnenie rozsudku považuje za vnútorne
nekonzistentné, nelogické a nepreskúmateľné. Súd neuviedol, či je sporná obsadenosť izieb za rok 2020
alebo za rok 2019, či je sporná obsadenosť izieb samoplatcami alebo všetkými ubytovanými hosťami.
Porušil tým svoju povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP. Došlo k porušeniu zásady rovnosti strán pri
preukazovaní vyťaženosti ubytovacích kapacít. Súd od žalovaného vyžadoval, aby preukazoval rozsah

užívania, odmietol však všetky účtovné výstupy žalovaného (knihu ubytovaných, výstupy z účtovného
systému), čím mu znemožnil účinnú obranu v konaní. Výšku náhrady v konaní súd považoval za
rozpornú so smernicou o vymožiteľnosti PDV. Žalovaný rozhodnutie PMÚ považoval za rozhodnutie,
ktoré má zásadný vplyv na určenie výšky primeranej ceny. PMÚ rozhodnutím zo dňa 23. 02. 2022
rozhodol, že žalobca používal neprimerane vysoké ceny pri poskytovaní licenčných služieb v odbore

verejný prenos v ubytovacích zariadeniach za roky 2015 – 2019, čím zneužíval dominantné postavenie.
V roku 2019 však žalobca nezmenil svoj sadzobník, a preto je zjavné, že aj v rozhodnom období roku
2020 naďalej vyberal neprimerane vysoké odmeny. Pokiaľ okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie
odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/159/2021, ktorý bol vydaný v obdobnej veci,
ale v čase, kedy ešte prvostupňové rozhodnutie PMÚ nebolo vydané, najvyšší súd v rozhodnutí uviedol,

že PMÚ nie je cenovým orgánom, ktorý by určil aké licenčnej odmeny sú primerané alebo obvyklé,
avšak takéto právne posúdenie neobstojí. Skutkový stav bol v čase vydania napadnutého rozsudku
už zmenený. Tým, že PMÚ medzitým rozhodol o tom, že ceny používané v sadzobníku žalobcu sú
neprimerane vysoké, súd má vyriešenú otázku, že primeranou cenou môže byť len cena nižšia než tá,ktorá je uvedená v sadzobníku. Nie je podstatné, že PMÚ nie je cenovým orgánom, ale to, že PMÚ má
právomoc posudzovať, či sadzobníková cena je primeraná. Súd bol rozhodnutím PMÚ v zmysle § 193
CSP viazaný. Žalovaný má za to, že pojmy primeraná cena verzus obvyklá cena sa prekrývajú.

12. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia žalobca
nezohľadňujecharakterzariadení,vktorýchdochádzakverejnémuprenosudiel.Konkrétne,žežalovaný
vo svojich zariadeniach poskytuje kúpeľnú starostlivosť, nielen ubytovanie. Žalobca od poskytovateľov
kúpeľnej starostlivosti vyberá odmeny bez ohľadu na to, či sa v zariadeniach ubytujú osoby, ktorým

je kúpeľná starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia, zatiaľ čo, napr. od nemocníc, v
ktorých sa na izbách uskutočňuje verejný prenos a sú v nich ubytované osoby, ktorým je zdravotná
starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia, nevyberá poplatky vôbec. Inými slovami, ak
odmena žalobcovi patrí práve preto, že verejným prenosom sa umožňuje prístup k takzvanej novej
verejnosti k autorským dielam, čo vyplýva z judikatúry SD EÚ, napr. rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej Únie vo veci C-306/05 SGAE vs Rafael hotela, SA, tak za novú verejnosť zjavne žalobca

u kúpeľných zariadení považuje pacientov, hoci u ostatných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti
tých istých pacientov nepovažuje za novú verejnosť. Takéto selektívne zaobchádzanie je diskriminačné.
K tvrdeniu okresného súdu, že Ministerstvo kultúry SR vykonalo dohľad nad sadzobníkom žalobcu a
neposúdilo sadzobník ako neprimeraný, žalovaný uviedol, že Ministerstvo kultúry SR nemá právomoc
posudzovať primeranosť sadzobníka žalobcu. Naopak, túto právomoc má PMÚ. Aj diferencovanie výšky

licenčnej odmeny za verejný prenos podľa toho, či ide o hotel alebo koľko hviezdičiek má, či ide o chatu,
camping, atď. nemá žiadnu výpovednú hodnotu ani používateľovi diela, ani o rozsahu používania diel
hosťami ubytovanými v týchto zariadeniach. Napokon žalovaný navrhol okresnému súdu, aby Súdnemu
dvoru Európskej únie predložil na rozhodnutie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení :
„Má sa článok 3 ods. 1 a 2 smernice EP a Rady 2014/104/EÚ o určitých pravidlách upravujúcich

žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva
hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie vykladať v tom zmysle, že bráni súdu, aby
zaviazal účastníka zaplatiť organizácii kolektívnej správy náhradu za neoprávnené užívanie autorských
diel verejným prenosom vo výške odmeny, ktorú by inak dostala organizácia kolektívnej správy, ak by
bola uzavretá licenčná zmluva, ak vyberanie takej odmeny v rozhodnom období bolo podľa rozhodnutia

príslušného orgánu hospodárskej súťaže porušením práva hospodárskej súťaže?
Má sa článok 16 ods. 2 smernice EP a Rady 2014/26/EÚ o kolektívnej správe autorských práv a práv
súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela
na online využívanie na vnútornom trhu vykladať v tom zmysle, že bráni organizácii kolektívnej správy
vyberať licenčnú odmenu za verejný prenos diel v zariadeniach, v ktorých sa poskytuje (aj) ubytovanie,

v závislosti od obsadenosti ubytovacích kapacít za rok, ktorý predchádza rozhodnému obdobiu?
Má sa článok 16 ods. 2 smernice EP a Rady 2014/26/EÚ o kolektívnej správe autorských práv a práv
súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela
na online využívanie na vnútornom trhu vykladať v tom zmysle, že bráni organizácii kolektívnej správy
vyberať inú licenčnú odmenu za verejný prenos diel v izbách zariadení kúpeľnej starostlivosti, v ktorých

sa poskytuje kúpeľná (a teda zdravotná) starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia, a inú
licenčnú odmenu (resp. žiadnu) za verejný prenos diel v izbách ostatných zdravotníckych zariadení, v
ktorých sa tiež poskytuje zdravotná starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia?
Má sa článok 13 ods. 1 smernice EP a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva
vykladať v tom zmysle, že umožňuje súdu priznať za porušenie autorských práv verejným prenosom diel

v izbách ubytovacích zariadení náhradu ujmy bez zohľadnenia obsadenosti izieb v danom období, resp.
pri uplatnení fikcie o 100% obsadenosti izieb v danom období? Ak je odpoveď na túto otázku kladná,
môže sa fikcia o 100% obsadenosti izieb v danom období uplatniť len na základe toho, že organizácia
kolektívnej správy, ktorá zastupuje vlastníkov práv, vo svojom sadzobníku určuje, že v prípade, ak
používateľ, s ktorým uzatvára licenčnú zmluvu, nepreukáže organizácii obsadenosť ubytovacích kapacít

dohodnutým spôsobom, uplatnia sa licenčné odmeny ako pri 100% obsadenosti ?“

13. Podľa žalovaného v prípade, že odvolací súd predloží tieto otázky SD EÚ a SD EÚ potvrdí, že právne
závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku sú nesprávne, bude tým pre odvolací súd vyriešená
otázka, aký má byť správny právny záver a ako rozhodnúť o tomto odvolaní. Rozsudok okresného súdu

žiadal zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

14. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu k tvrdeniu žalovaného, že zákonným spôsobom
nezohľadnilmieruvyťaženostiubytovacíchzariadenížalovaného,uviedol,ževplnomrozsahudodržiavaustanovenie § 169 ods. 2 písm. e) Autorského zákona a vo svojom sadzobníku odmien, ktorý predložil
spolu so žalobou, a rovnako aj v uzatváraných licenčných zmluvách, zohľadňuje v zmysle článku 2
bod 5. 2. 1 písm. g) sadzobníka vyťaženosť ubytovacích zariadení. Na zohľadnenie vyťaženosti týchto

zariadení je zo strany používateľov vždy potrebné, aby žalobcovi uviedli mieru vyťaženosti ubytovacích
zariadení a žalobcovi predložili relevantné doklady o miere vyťaženosti, ako sú najmä výpis z interného
rezervačného systému ubytovacieho zariadenia alebo iné obdobné doklady. Uvedená povinnosť vyplýva
používateľom v zmysle § 165 ods. 6 Autorského zákona a v súlade s uvedenou zákonnou úpravou aj
z článku II bod 5. 2. 1 písm. c) sadzobníka žalobcu. Pokiaľ si používateľ uvedenú zákonnú povinnosť

nesplní, uplatní sa pri výpočte licenčnej odmeny základná odmena platná pri 100 % miere vyťaženosti
ubytovacieho zariadenia. Pokiaľ žalovaný pred začatím tohto konania napriek predchádzajúcim výzvam
neuviedol žiadne tvrdenia o vyťaženosti ubytovacieho zariadenia žalovaného, ani nepredložil žiadne
doklady, tieto tvrdenia preukazujúce a neučinil tak ani v priebehu súdneho konania, tak má žalobca
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá
zodpovedá 100 % miere vyťaženosti ubytovacieho zariadenia, nakoľko takáto odmena je zvyčajnou

v prípade pasivity používateľa predmetov ochrany a porušenia jeho zákonných povinností uložených
ustanovením § 165 ods. 6 Autorského zákona a sadzobníkom žalobcu. Žalobcu nemožno zaťažovať
dôkazným bremenom nad mieru, ktorá by bola v rozpore so zákonnými ustanoveniami, ktoré ukladajú
naopak práve používateľom predmetov ochrany povinnosť uvádzať organizácii kolektívnej správy
pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany. Žalovaný v konaní predložil iba jedinú listinu

ohľadne vyťaženosti ubytovacích zariadení žalovaného, a to jednoduchý všeobecný prehľad, z ktorého
ani len nevyplývala miera vyťaženosti jednotlivých ubytovacích zariadení žalovaného. Predmetom
žaloby bolo uskutočňovanie verejného prenosu do viacerých samostatných ubytovacích zariadení
prevádzkovaných žalovaným a vyťaženosť by bolo nevyhnutné zisťovať a uplatňovať u každého
ubytovacieho zariadenia samostatne a individuálne. Akékoľvek skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré by

umožňovali zohľadniť vyťaženosť ubytovacích zariadení žalovaného, však žalovaný v priebehu konania
nepredložil. Žalobca upozornil tiež, že v zmysle článku II bod 5. 2. 1 písm. g) sadzobníka žalobcu sa
vo výpočte licenčných odmien zohľadňuje vyťaženosť ubytovacích zariadení za kalendárny rok, ktorý
predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa udeľuje. Napriek uvedenej skutočnosti známej žalovanému,
žalovaný nepredložil žiadne údaje o vyťaženosti ubytovacích zariadení za relevantné obdobie. Navyše,

aj dané, pre konanie nepoužiteľné prostriedky procesnej obrany žalovaný uplatnil oneskorene. Samotný
žalovaný s mechanizmom zohľadňovania vyťaženosti za predchádzajúci kalendárny rok už v minulosti
súhlasil a sám ho v praxi uplatňoval, napríklad aj vo vzťahu k organizácii kolektívnej správy SLOVGRAM
v zmysle zmluvy uzavretej medzi nimi, žalovaný uhrádzal SLOVGRAM-u odmenu za používanie
predmetov ochrany v roku 2015, pri zohľadňovaní vyťaženosti ubytovacích zariadení za rok 2014, t. j.

za predchádzajúci kalendárny rok.

15. Žalovaný ďalej uviedol, že nepopiera, že v predmetnom konaní pred Protimonopolným úradom (ďalej
len „PMÚ“) bolo vydané vo veci rozhodnutie, ktoré však nie je právoplatné. Vzhľadom na skutočnosť,
že rozhodnutie PMÚ v správnom konaní nie je právoplatné, predmetné správne konanie nemá do

dnešného dňa žiaden právoplatný záver. Predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného
obohatenia,naktorévznikolžalobcovinárokvdôsledkuvedoméhoaúmyselnéhoprotiprávnehokonania
žalovaného, ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu. Žalobcovi teda z tohto
titulu zmysle § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona v spojitosti s § 558a a
§ 442a ods. 2 OZ vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej

licenčnej odmeny. Licenčné odmeny tak, ako boli stanovené v relevantnom období v predložených
licenčných zmluvách sú zvyčajnými, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať len
také licenčné odmeny, za ktoré boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom
predmetov ochrany. Súdu v tomto konaní prislúcha iba zisťovať výšku zvyčajnej licenčnej odmeny,
pričom nemá právomoc meniť alebo moderovať ich výšku. Výsledkom konania pred PMÚ v žiadnom

prípade nebude a ani nemôže byť výpočet ani určenie „zvyčajnej“ licenčnej odmeny, ani výpočet a
určenie„primeranej“licenčnejodmeny,alelen to,čisažalobcadopustilsprávnehodeliktu, nakoľkoPMÚ
nie je cenovým orgánom, ktorý by bol oprávnený stanovovať ceny tovarov a služieb. Preto akýkoľvek
prípadný výsledok správneho konania pred PMÚ nemá a nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto súdne
konanie. Uvedenú argumentáciu žalobcu potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd SR

uznesením zo dňa 20. 07. 2022 sp. zn. 4Cdo/187/2021 v skutkovo a právne obdobnej veci, a to aj
po vydaní rozhodnutia PMÚ. Rovnaký záver prijal aj Krajský súd v Banskej Bystrici tiež po vydaní
rozhodnutia PMÚ v rozsudku sp. zn. 14 Co/7/2022 zo dňa 22. 03. 2022. Krajský súd skonštatoval, že
v rámci skúmania verejnoprávnych vzťahov Protimonopolný úrad ako správny orgán posudzuje to, čisa žalobca dopustil zneužitia dominantného postavenia v rámci hospodárskej súťaže a takéto konanie
nemá vplyv na posúdenie odvolacích námietok žalobcu, posúdenie legitimity v konaní, primeranej alebo
zvyčajnej licenčnej odmeny, a preto v danej veci odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Žalobca poukázal na to, že rovnaký právny záver učinil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp.
zn. 4Co/167/2019 zo dňa 30. 03. 2022. Žalobca teda tvrdil, že rozhodnutie súdu nie je závislé od
výsledku konania na PMÚ. S ohľadom na okolnosti prejednávanej veci žalobcovi nesporne vznikol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj vo vyššej výške ako bola zvyčajná licenčná odmena.
Je zjavné, že žalovaný dlhodobo hrubým spôsobom porušuje dobré mravy a vedome a úmyselne

dlhodobo poškodzuje práva žalobcu a ním zastupovaných nositeľov práv a jeho postup zjavne smeruje
k tomu, aby nebolo jeho protiprávne konanie postihované, a aby mohol bez akýchkoľvek následkov
neoprávnene používať autorské diela, a teda žalovaný svojím postupom sleduje zneužitie práva, čomu
súd nepochybne nemôže poskytnúť ochranu. V tomto smere žalobca poukázal napríklad na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09. 07. 2020 sp. zn. 2Co/187/2019, v zmysle ktorého už samotné
bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v tomto konaní pred súdom ochrany svojho

právneho postavenia skrz zásadu dobrých mravov podľa § 3 OZ. V tomto smere v tomto smere žalobca
poukázalnapríkladnarozsudokKrajskéhosúduvKošiciachzodňa09.07.2020sp.zn.20Co/187/2019,
v zmysle ktorého už samotné bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v tomto konaní
pred súdom ochrany svojho právneho postavenia skrz zásadu dobrých mravov podľa § 3 OZ. Žalobca v
konaní preukázal, že uzatvoril v roku 2020 celkovo 804 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy

pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou
zvyčajnou.

16. Žalobca ďalej poukázal v nadväznosti na uvedené na rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej
veci Stowarzyszenie „Olawska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowcóv Polskich, sp. zn.

C-367/2015 z 27. 01. 2017.

17. K tvrdeniu žalovaného, že ním prevádzkované zariadenia sú primárne zdravotnícke zariadenia a
iba druhotne ide o ubytovacie zariadenie, ktorým tvrdením žalovaný zrejme odôvodňuje záver, že môže
používať diela autorov bez ich súhlasu a nie je povinný im za to zaplatiť za použitie diel licenčnú odmenu,

resp. vydať autorom bezdôvodné obohatenie pri neoprávnenom zásahu do ich diel, žalobca uviedol, že
nepopieraskutočnosť,žeprimárnoučinnosťoužalovanéhojeposkytovaniekúpeľnejstarostlivosti,avšak
je zrejmé, že jej neoddeliteľnou súčasťou je ubytovanie hostí alebo pacientov kúpeľného zariadenia.
Samotný žalovaný však taktiež uvádza, že zároveň podniká ako poskytovateľ ubytovacích služieb.
Pokiaľ žalovaný učinil záver, že z dôvodu, že hlavná časť jeho činnosti je poskytovanie kúpeľnej

starostlivosti, tak ako každé iné ubytovacie zariadenie, záver žalovaného, že nemá povinnosť získať
súhlas na použitie predmetov ochrany verejným prenosom a zaplatiť za také použitie licenčnú odmenu,
resp. vydať bezdôvodné obohatenie v prípade neoprávneného použitia diel, nemal oporu v autorskom
práve a v práve EÚ a je s nimi v priamom rozpore. Povinnosť žalovaného zaplatiť autorom príslušnú
licenčnú odmenu alebo vydať bezdôvodné obohatenie potvrdil Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku zo

dňa 27. 02. 2014 vo veci OSA - Ochranný zväz autorský pro práva k dílum hudebním o. s. c/a Léčebné
lázně Mariánske Lázně, a. s., sp. zn. C-351/2012, podľa ktorého „Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s
nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave
členského štátu, ktorá vylučuje právo autorov udeliť kúpeľnému zariadeniu, ktoré je podnikateľským

subjektom, súhlas s prenosom ich diel prostredníctvom vedomého sprístupnenia signálu pomocou
televíznych alebo rozhlasových prijímačov v izbách pacientov tohto zariadenia, alebo takýto prenos
zakázať. Článok 5 ods. 2 písm. e/, článok 5 ods. 3 písm. b/ a článok 5 ods. 5 tejto smernice nemôže mať
vplyv na tento výklad. Podľa tvrdenia žalobcu je teda zrejmé, že z práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora
EÚ vyplýva, že kúpeľné zariadenia sú povinné rovnako ako iné hotelové zariadenia získať súhlas na

verejný prenos diel a sú povinné zaplatiť zaň licenčnú odmenu. Žalovaný mal povinnosť získať súhlas
žalobcu na verejný prenos ním spravovaných predmetov ochrany, nakoľko tak neučinil, je povinný vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Kúpeľné zaradenia sú rovnako povinné platiť licenčnú odmenu ako
ostatné ubytovacie zariadenia bez ohľadu na osobitnú povahu týchto zariadení a skutočnosť, že svojim
ubytovaným klientom poskytujú aj služby kúpeľnej starostlivosti. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj Krajský

súd v Banskej Bystrici v skutkovo a právne obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 13Co/210/2019 v rozsudku
zo dňa 27. 05. 2021.18. K prejudiciálnym otázkam navrhnutým žalovaným žalobca uviedol, že tieto smerujú k takým právnym
otázkam výkladu právnych predpisov EÚ, ktoré sú buď zjavne jednoznačné, prípadne už jednoznačne
boli vyriešené vo viacerých súdnych rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalobca. Je teda zrejmé, že súd

nemá žiaden dôvod tieto Súdnemu dvoru EÚ predložiť, pričom práve ich nedôvodné kladenie by malo
za následok vznik nedôvodných prieťahov v konaní.

19. Žalobca poukázal aj na to, že medzi žalobcom a žalovaným bol vedený aj iný skutkovo a právne
takmer identický spor s tým rozdielom, že ide o spor z neoprávneného používania diel v roku 2015,

v ktorom rozhodol Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 05. 12. 2018 sp. zn. 9Ca/2/2017
plne v prospech žalobcu a rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 16Co/84/2019, a medzi žalobcom a žalovaným bol vedený aj ďalší skutkovo a právne takmer
identický spor s tým rozdielom, že ide o spor z neoprávneného používania diel v roku 2016, o ktorom
rozhodol Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 10. 01. 2019 sp. zn. 13Ca/17/2017 plne v
prospech žalobcu a tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

12Co/177/2019. O ďalšom skutkovo a právne takmer identickom spore z neoprávneného používania diel
v roku 2017 rozhodol Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 03. 10. 2019 sp. zn. 20Ca/14/18
plne v prospech žalobcu a rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
16Co/45/2020. Žalobca poukazoval na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, kedy v skutkovo
a právne obdobných sporoch bolo žalobcovi vo viac ako 100 sporoch plne vyhovené a v desiatkach

skutkovo a právne obdobných konaní boli vydané rozsudky krajských súdov, ktorými boli v plnom
rozsahu rozsudky súdu prvej inštancie potvrdené. V zmysle vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

20. Žalovaný v odvolacej republike znovu poukazoval na vady pri posudzovaní vyťaženosti ubytovacích

kapacít. K otázke, či obvyklá licenčná odmena bola pri 100 % miere vyťaženosti, poukázal najmä na
to, že ustanovenie § 458 OZ umožňuje určiť výšku bezdôvodného obohatenia podľa § 442a ods. 2 OZ
pre prípad, že nie je možné určiť bezdôvodné obohatenie inak. Slovenská právna úprava teda v prvom
rade ukladá zisťovať skutočný majetkový prospech, ktorý získal ten, kto zasiahol do práv duševného
vlastníctva a toto súd odmietol zisťovať. Namietal tvrdenie žalobcu o možnosti priznať mu vyššiu než

zvyčajnú odmenu ako aj tvrdenia žalobcu ohľadom vplyvu rozhodnutia PMÚ na rozhodnutie súdu. Tvrdil,
že v uznesení sp. zn. IV. ÚS 556/2021 zo dňa 09. 11. 2021 Ústavný súd SR pripustil, že právoplatné
rozhodnutie PMÚ môže byť dôvodom pre obnovu konania, v ktorom sa žalobkyňa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia (viď. bod 16. odôvodnenia). Inými slovami, ak sa ustáli, že sadzobníková
odmena bola neprimeraná, toto bude mať zásadný dopad na určenie zvyčajnej odmeny, ktorú by mohla

žalobkyňa očakávať. Poukázal aj na to, že na Ústavnom súde SR pod sp. zn. I. ÚS 116/2023 prebieha
konanie o sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/56/2018 a uzneseniu
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/19/2019, v ktorom sťažovateľ namietal aj to, že neprihliadnutím na
výsledky správneho konania vedeného pred PMÚ súdy de facto aj de iure samé rozhodujú o otázke
aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorá však prináleží do výlučnej právomoci PMÚ,

a tým súdy konajú nad rámec svojej právomoci. Sťažnosť Ústavný súd SR prijal na ďalšie konanie
uznesením zo dňa 23. 02. 2023. Podľa názoru žalovaného, teda rozhodnutie PMÚ bude mať zásadný
vplyv na toto konanie. K namietanému porušovaniu dobrých mravov zo strany žalovaného žalovaný
uviedol, že využíva svoje legitímne právo na obranu proti protisúťažným praktikách žalobcu, ktorý si
od užívateľov diel žiada neprimerané odmeny a sústavne odmieta upraviť svoj sadzobník tak, aby

zodpovedal práve EÚ. K povahe kúpeľného zariadenia žalovaný uviedol, že nenamieta, že kúpeľné
zariadenia nemajú zo zákona povinnosť platiť licenčnú odmenu, ale diskriminačný prístup žalobcu, ktorý
od podobných zariadení ako je žalovaný, nevyberá žiadne licenčné odmeny. Ďalej žalovaný poprel
tvrdenie žalobcu, že by bol výklad dotknutého práva EÚ jednoznačný. K tvrdeniam žalobcu ohľadom
sporov za verejný prenos v roku 2015, 2016 a 2017 žalovaný uviedol, že žalobca úmyselne neuvádza

štatistiky, ktoré nesvedčia v jeho prospech. Štatistiky, na ktoré odkazuje žalobca, sú skreslené. Žalovaný
uviedol, že trvá na podanom odvolaní.

21. Žalobca v ďalšom svojom vyjadrení poukázal na to, že žalovaný opakuje svoje tvrdenia ohľadom
nezohľadnenia miery vyťaženosti ubytovacích zariadení žalovaného. V tomto smere žalobca zopakoval

v konaní aj v písomnom vyjadrení k odvolaniu uvedené tvrdenia. Zopakoval aj svoje tvrdenia ohľadom
žalobcom tvrdeného zneužívania dominantného postavenia žalobcu. Znovu tvrdil, že licenčné odmeny
tak, ako boli stanovené relevantnom období v predložených licenčných zmluvách, sú zvyčajnými
licenčnými odmenami a výsledkom konania pred PMÚ nemôže byť výpočet ani určenie „zvyčajnej“licenčnej odmeny ani výpočet a určenie „primeranej“ licenčnej odmeny, ale len rozhodnutie o tom,
či sa žalobca dopustil správneho deliktu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR sp. zn.
4Cdo/187/2021 a 1Cdo/259/2021 zo dňa 28. 02. 2023.

22. K tvrdeniam žalovaného, že ním prevádzkované zariadenia sú primárne zdravotnícke zariadenia
a iba druhotne ide o ubytovacie zariadenia, žalobca uviedol, že nepopiera, že primárnou činnosťou
žalovaného je poskytovanie kúpeľnej starostlivosti, avšak je zrejmé, že jej neoddeliteľnou súčasťou
je aj ubytovanie hostí alebo pacientov kúpeľného zariadenia. Zopakoval svoje tvrdenie o povinnosti

žalovaného získať súhlas na použitie predmetov ochrany verejným prenosom a zaplatiť za také použitie
licenčnú odmenu, resp. vydať bezdôvodné obohatenie v prípade neoprávneného použitia diel tak, ako
každé iné ubytovacie zariadenie. Rozsudok okresného súdu žiadal potvrdiť.

23. Žalovaný po predložení veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie v ďalšom vyjadrení poukázal na to, že
v odvolacej duplike argumentuje žalobca tiež uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/259/2021,

v ktorom sa Najvyšší súd SR stotožnil s tým, že rozhodnutie PMÚ nebude mať relevanciu pre dané
konanie, avšak toto rozhodnutie nie je záväzné pre odvolací súd v tejto veci, pretože z nášho právneho
poriadku vyplýva len kasačná záväznosť v tej istej veci. Predmetné rozhodnutie nie je publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí všeobecných súdov SR a nejedná sa o ustálenú
prax. Ak by aj odvolací súd mal pochybnosti o tom, aký vplyv môže mať rozhodnutie PMÚ na výšku

nároku žalobkyne, potom je práve na mieste, aby odvolací súd podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania tak, ako navrhol žalovaný v odvolaní. Tvrdil, že právoplatné rozhodnutie PMÚ zakladá nárok
všetkých tých, ktorí dobrovoľne platili sadzobníkové ceny na náhradu škody, ktorá bude kvantifikovanú
práve rozdielom medzi sadzobníkovou cenou a cenou primeranou. To, aká je primeraná cena, vyplýva
z odôvodnenia rozhodnutia PMÚ, ktorý porovnával ceny používané žalobcom a cenník organizácií

kolektívnej správy v ČR. Ďalej žalovaný uviedol, že prioritne sa každý súd musí vo veci o nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku neoprávneného užívania autorských diel zaoberať tým,
či je možné určiť výšku bezdôvodného obohatenia (§ 458 OZ). Tým, že súd mechanicky siahol po
tom, že výšku náhrady určil pri fikcii 100 percentnej miery obsadenosti, je zrejmé, že súd sa odmietol
zaoberať tým, či je možné určiť výšku skutočného bezdôvodného obohatenia. Znovu zopakoval svoje

tvrdenia o diskriminácii žalovaného a tvrdil, že žalobca nepoprel v konaní, že v ostatných zariadeniach
zdravotnej starostlivosti žalobca nevyberá žiadne licenčné odmeny, a teda ide o nespornú skutočnosť.
K ním navrhnutému začatiu prejudiciálneho konania uviedol, že výklad dotknutého práva EÚ zo strany
SD ÉU by prispel k systémovému vyriešeniu desiatok sporov, v ktorých všeobecné súdy SR riešia
totožné alebo obdobné námietky prevádzkovateľov kúpeľných zariadení, ktorí údajne neoprávnene

uskutočňovali verejný prenos diel.

24.Krajskýsúdakosúdodvolací(§34CSP)odvolanieprejednalviazanýrozsahomadôvodmiodvolania
(§ 379 CSP), bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

25. Odvolací súd predtým, než rozhodol vo veci samej, rozhodol o návrhu žalobcu na predloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

26. Strana sporu podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a

predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže
navrhnúť a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na
prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo
(prípadne, ktorým sa rozhodlo o zamietnutí návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev). Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev podľa článku 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí ale len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci
je návrh na obnovu konania).

27. V zmysle § 234 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ak je predbežná otázka
predložená niektorému súdu alebo tribunálu členského štátu a tento súd alebo tribunál usúdi, že
rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor ES, aby
o nej vydal rozhodnutie. Skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už nie je prípustný žiadenopravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc
platnýCivilnýsporovýporiadok,jehosystémopravnýchprostriedkovasúčasneajjudikatúruNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky, riešiacu prípustnosť opravných prostriedkov, najmä dovolania. Z dosiaľ

uvedeného vyplýva, že podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky je súdom poslednej
inštancie Najvyšší súd SR alebo Ústavný súd SR. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal
spor, a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci
nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť
otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru ES.

28. V súdenej veci odvolací súd má za to, že nie sú dané dôvody na predloženie žalovaným
navrhovaných prejudiciálnych otázok uvedených v odvolaní. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na
to, že v tomto konaní nejde o otázku náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva
hospodárskej súťaže členským štátom EÚ. Otázka, či má organizácia kolektívnej správy právo vyberať
licenčnúodmenuzaverejnýprenosdielvzariadeniach,vktorýchsaposkytuje(aj)ubytovanievzávislosti

odobsadenostiubytovacíchkapacítzarok,ktorýpredchádzarozhodnémuobdobiu,užbolarozhodnutím
Súdneho dvora Európskej únie už vyriešená a vyriešená je aj otázka, či právo na licenčnú odmenu
je možné uplatňovať aj za verejný prenos diel v izbách zariadení kúpeľnej starostlivosti, v ktorých sa
poskytuje kúpeľná starostlivosť bez ohľadu na to, či táto je hradená z verejného zdravotného poistenia.

29. K odvolaniu vo veci samej odvolací súd uvádza, že v konaní bola sporná dôvodnosť podanej
žaloby, a to najmä s ohľadom na tvrdenie žalovaného, že zariadenia prevádzkované žalovaným sú
najmä zdravotnícke zariadenia, v ktorých sa poskytuje kúpeľná liečba a zdravotnícke zariadenia neplatia
licenčné odmeny. Namietal aj tú skutočnosť, že je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaný na
vymáhanie licenčných odmien. Ďalšou spornou skutočnosťou bolo, či žalovaný vykonával skutočne

verejný prenos diel a v akom rozsahu na izbách vo svojich zariadeniach v roku 2020. Podľa tvrdenia
žalovaného túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Spornou zostala aj tá skutočnosť, či si žalobca
uplatňuje primeranú výšku licenčnej odmeny (bezdôvodné obohatenie) z dôvodu, že nepreukázal
konkrétnu obsadenosť izieb žalovaného, ako aj vzhľadom na zneužívanie dominantného postavenia
žalobcu.

30. So všetkými týmito námietkami a spornými skutočnosťami sa súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku náležite vysporiadal a s dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje.

31. Z akého dôvodu okresný súd považoval žalobcu za aktívne vecne legitimovaného na podanie
žaloby v súdenej veci, sa okresný súd vysporiadal v bodoch 42. až 44. napadnutého rozsudku.
Jasne, zreteľne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil a vysvetlil, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov
či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo

medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania
nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný, nejde o nerozlučné spoločenstvo, ktoré by vylučovalo
prejednanie a rozhodnutie o nároku každého zo spoločníkov alebo rozhodnúť samostatne voči každému
zo spoločníkov (aktívna a pasívna vecná legitimácia). Zo svojej povahy ide o nárok deliteľný a pokiaľ
nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy

príslušná podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne
vymáhať. Právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 Autorského zákona neobmedzuje
žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody vykonával aj
kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene. S týmto právnym názorom súdu prvej inštancie sa
odvolací súd stotožňuje a nemá k veci viac čo uviesť.

32. K otázke, či v izbách zariadení žalovaného Hotel Royal Palace, Veľká Fatra Superior, Veľká
Fatra Standard, AQUA, došlo k verejnému prenosu, sa okresný súd vysporiadal v bodoch 39. až 41.
napadnutého rozsudku. Okresný súd poukázal na ustálenú justičnú prax, v zmysle ktorej pokiaľ sú
v hotelových izbách neslúžiacich výlučne pre súkromné potreby prevádzkovateľa hotela umiestnené

zvukovo-obrazové zariadenia, ale sú dané do užívania hotelovým hosťom, ktorí majú k rozhlasovému
a televíznemu vysielaniu prístup, nie je z autorsko- právneho hľadiska rozhodujúce, či takéto vybavenie
hosť skutočne využije alebo nie, a nie je rozhodujúce, či k verejnému prenosu skutočne došlo - či
hosť pozeral televíziu, ale postačí umožnenie verejného prenosu – televízor v izbe. Okresný súd takrozhodol v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozsudku C–162/10 v rámci prejudiciálnej
otázky konštatoval, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí
televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje

verejnýprenos.AjspoukazomnarozsudoksúdnehodvoraEÚvoveciC-306/2005správneokresnýsúd
dospel k záveru, že samotné umiestnenie zvukovo obrazových zariadení v izbách hotelového zariadenia
ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením
prostredníctvom televíznych prijímačov klientom v zariadení, predstavuje nezávisle od používania
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku III ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a

Rady 2001/2009 – ES z 22. 05. 2011. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj s týmto právnym
záverom súdu prvej inštancie a aj podľa jeho názoru tento zásah na strane žalovaného založil majetkový
prospech a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie,
t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom o takomto nároku už bolo rozhodnuté aj rozsudkom
Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2023 sp. zn. 1 Cdo 259/2021.

33. Ďalšou spornou skutočnosťou v konaní bolo, či je žalovaný takým zdravotníckym zariadením, ktoré
nepostihuje povinnosť platiť licenčné odmeny za verejný prenos autorských diel cez televízory na jeho
izbách. Okresný súd dal príslušnú odpoveď na túto otázku v bode 48. napadnutého rozsudku, v ktorom
poukázalnaskutočnosť,žezákonč.185/2015Z.z.nerozlišujevovzťahukpovinnostivyplývajúcejz§58
ods. 1 písm. i) AZ, či ide o subjekt poskytujúci ubytovanie podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR

č.277/2008Z.z.,alebovyhláškyMinisterstvazdravotníctvaSRč.277/2008Z.z.(poznámkaodvolacieho
súdu správne zrejme vyhlášky Ministerstva zdravotníctva č. 84/2016 Z. z.), pričom podstatné je len
to, či ide o použitie diela verejným prenosom prostredníctvom televíznych alebo rádiových prijímačov
umiestnených v izbách liečebných domov, ktoré prevádzkuje žalovaný so súhlasom autorov alebo nie.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu kúpeľné zariadenie je subjektom, ktorý sprostredkúva svojim klientom

prostredníctvom televíznych prijímačov v izbách pacientov tohto zariadenia prístup k chránenému dielu
a kúpeľné zariadenia majú povinnosť získať od autorov súhlas na použitie ich diel prostredníctvom
televíznych alebo rádiových prijímačov umiestnených v izbách týchto zariadení a zaplatiť autorom
príslušnú licenčnú odmenu. Pokiaľ tomu tak nie je, vznikne na ich strane bezdôvodné obohatenie. Aj
v tomto smere odvolací súd len poukazuje na závery súdu prvej inštancie.

34. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu výšky
bezdôvodného obohateni (bod 45. dôvodov napadnutého rozsudku), aj vo vzťahu k vyťaženosti
zariadení žalovaného. Okresný súd správne neprihliadol na námietku žalovaného, že žalobca
nezohľadniltútovyťaženosť.Povinnosťzohľadniťvyťaženosťzariadenížalovanéhovyplývazozákonač.

306/2018Z.z.účinnéhood01.01.2019,ktorýupravuje,abyorganizáciakolektívnejsprávypristanovení
výšky odmeny zohľadňovala aj vyťaženosť ubytovacích zariadení. Vyťaženosť týchto zariadení žalobca
za rok 2020 mal síce povinnosť zohľadniť (a to podľa vyťaženosti za predošlý kalendárny rok 2019),
avšak správne okresný súd mal za to, že bez hodnoverných podkladov, napr. štatistických výkazov,
výročných správ žalovaného uvedením počtu samoplatcov, počtu ubytovaných, ktorým bola kúpeľná

starostlivosť hradená z verejného zdravotníctva, počtu osôb, ktorých pobyt bol hradený z iných zdrojov,
počet akcií kongresového charakteru a iné, poskytnutých žalovaným. Túto povinnosť žalobca objektívne
nemohol splniť z dôvodov na strane žalovaného. Pokiaľ sa žalovaný obmedzil len na percentuálny
výpočet obsadenosti za rok 2020 bez bližšej špecifikácie, správne súd pri určení výšky bezdôvodného
obohatenia vychádzal zo žalobcom určenej obvyklej odmeny stanovenej predloženým sadzobníkom

žalobcuažalobevyhovel.OkresnýsúdsprávneneprihliadolaninarozhodnutieProtimonopolnéhoúradu
SR zo dňa 23. 02. 2022 č. 2022/DOZ/POK/2/12 s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
28. 02. 2023 sp. zn. 1 Cdo/259/2021, z ktorého vyplýva, že PMÚ nie je cenovým orgánom, ktorý by bol
oprávnený určí, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné. Odvolací súd pritom prihliadol aj na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRzodňa20.07.2022sp.zn.4Cdo/187/2021,ktorýjeskutkovoaprávne

obdobnej veci, rozhodol o tom, že Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí aké licenčné
odmeny sú primerané alebo zvyčajné a výsledkom konania pred ním môže byť len rozhodnutie o tom,
či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre
toto súdne konanie. Obdobne rozhodol aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 14Co/7/2022
a Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 4 Co/167/2019.

35. Keďže odvolací súd v konaní nezistil, že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, ani že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následoknesprávne rozhodnutie vo veci, ani že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu, a to aj vo

výroku o náhrade trov konania ako výroku závislom od rozhodnutia vo veci samej potvrdil. Záverom
len poukazuje na to, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo
na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie vo veci. Ani pojem v „procesný postup“ principiálne nemožno vykladať
extenzívne - jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. V odôvodnení
svojho rozhodnutia súd prvej inštancie popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov
vykonaných v konaní. Uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a citoval ustanovenia,

ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Vysporiadal sa so všetkými podstatnými
rozhodujúcimi skutočnosťami, ako aj s námietkami žalovaného a myšlienkový postup súdu prvej
inštancie je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nie len s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti
zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Pri rozhodovaní
súdu nedošlo k omylu súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Okresný súd použil správne

právne predpisy, ktoré aj správne interpretoval a zo správnych skutkových záverov vyvodil správne
právne závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súd prvej inštancie je vo
svojej argumentácii koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný
záver o dôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je presvedčivé, premisy zvolené

v ňom, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne a najmä spravodlivé.

36. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodol okresný súd správne podľa §
255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci, a keďže žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný,

priznal mu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

37. Žalobca bol plne úspešný aj v odvolacom konaní, preto aj v odvolacom konaní bolo potrebné
rozhodnúťpodľazásadyúspechuvovecipodľa§255ods.1CSP,apretoodvolacísúduložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, a to v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

38. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (porovnaj ustanovenie § 262 ods. 2 CSP).

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).