Rozsudok · Ochrana osobnosti · Rozhodnutie

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 26C/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624200553
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Murgaš

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6624200553.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Ľubošom Murgašom v spore žalobcu A. A., nar. XX. XX. XXXX,

bytom B. XXX/XX, XXX XX C. D., právne zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Miroslavom
Chromým, advokátom so sídlom SNP č. 33, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná štátny orgán Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7.105,14 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovanýje povinný zaplatiťžalobcovisumu7.105,14Eur,atovlehotetrochdníodprávoplatnosti
rozsudku.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, a to do troch dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

52 26C/8/2024

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu domáhal zaplatenia istiny vo výške 7.105,14 EUR
od žalovaného, pričom uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“),
pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomere v služobnej hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič –
záchranár špecialista, v zmene C na hasičskej stanici A. XXX/XX, C. D., ktorá patrí do územného obvodu

okresného riaditeľstva HaZZ Veľký Krtíš. Pracovný pomer žalobcovi vznikol uzavretím pracovnej zmluvy
s nástupom dňa 01.10.2004. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne
(§ 86 ZoHaZZ) a to tým spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po
ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ - ďalej aj „určená služobná
pohotovosť“).Jednapracovná(služobná)zmenahasičasatedaskladáz:1.)výkonuslužby,a2.)určenej
služobnej pohotovosti.

2. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá
zo 17- hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 7-hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na pracovisku sústavne 24 hod. Do konca
roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30
– 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:00 – 06:00 hod.. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca
nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín, v prípade vyhlásenia

poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť
mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena
odslúži 24 hod a následne má 2 dni voľna. Mesačne každá hasičská smena odslúži 10 pracovných
smien, každý tretí mesiac 11 smien, v službe strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto časuvšak nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Čo sa týka služobnej pohotovosti, mesačne činia 72,5 hodiny
(v priemere 10,4 zmien x 7 hod). Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej
časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na

vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť
pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne
v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto
nevykazuje. Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej
službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67

zmenových služieb (365 dní/3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67
zmenových služieb x 24 hodinová služba). Na základe takéhoto vykazovania sa potom javí, že jeho
priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v rozpore so skutočnosťou. Na
základe toho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne presahuje
nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ v zmysle § 85 ods. 2 zákona o HaZZ, ale
aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm.

b Smernice.
3. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou
náhradou vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná

pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1
ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je
pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná
pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj ako tzv. „15 %-ná pohotovosť“ a „30 %-ná pohotovosť“.
S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná

pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), žalobca v žalovanom období
január 2021 – december 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1
ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15 %-nej a 30 %-nej pohotovosti)
odpracoval: v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 586,14 hodín, v období od januára
2022 do decembra 2022 vrátane: 679,98 hodín, v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane:

676,30 hodín. Za žalované obdobie od januára 2021 do decembra 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2021 do
31.12.2023 - ďalej aj „žalované obdobie“), žalobca odpracoval spolu 1942,42 hodín určenej služobnej
pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
do pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas celého žalovaného obdobia od
januára 2021 do decembra 2023 vrátane, dosiahol viac ako 50 hodín týždenne. Uvedené údaje sú

prehľadne spracované v priloženej tabuľke, ktorá vychádza z údajov na výplatných páskach ako aj
plánochslužiebzdochádzkovéhosystémuSAP.Vprípade,žebudesúdpovažovaťzapotrebnépredložiť
výplatné pásky ako aj plán služieb za celé žalované obdobie 01/2021 – 12/2023 je žalobca pripravený
tieto predložiť.
4. Žalobca ďalej uviedol, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín,

ktoré odslúžil v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musel zdržiavať na pracovisku, t. j. na
hasičskej stanici, z tohto miesta sa nesmel vzdialiť a musel byť vždy počas celej doby služobnej
pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od
nahlásenia, preto som počas celej služobnej pohotovosti bol oblečený v služobnej rovnošate a musel
byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu,

že časť služobnej pohotovosti tvorí aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie
výjazdu, tak aj tento časový úsek je hasič povinný tráviť na pracovisku a po celý čas trvania služobnej
pohotovosti musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi (služobnému úradu) svoje
služby – teda vykonať služobný zásah. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť
(t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda

tieto odpracované hodiny nie sú považované za odpracovaný čas i napriek tomu, že v práci strávil v
rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín.
5. Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priloženej tabuľky a prepočty podrobne uvedené nižšie je
preukázané,žepriemernýtýždennýpracovnýčasžalobcupočasžalovanéhoobdobiapravidelneznačne
presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85

ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to
ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že
žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie je započítavaná do fondu pracovného času,
keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný(pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho
dvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom rozvrhovaní ich
pracovného času odpracujú, tak pravidelne zásadne prekračuje nielen dĺžku týždenného pracovného

času stanovenú vnútroštátnou úpravou, ale aj Smernicou stanovenú maximálnu hranicu priemerného
týždenného pracovného času.
6. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. že
právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na

základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods. 5. Takéto

posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-106/77
zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11.2010). Žalobca tvrdí, že ním spomínaná smernica
nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm. b Smernice.
Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas príslušníka HaZZ

tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho stanovuje
smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ.
7. V článku 2 Smernice je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade

s vnútroštátnymi právnymi predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej
(služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času. Rozhodujúcim faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je
skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť

k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté
v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85
ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších
ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti
nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ.

8. Je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce
však nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje

služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona
o HaZZ s komunitárnym právom, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Formálne z hľadiska vykazovania
fondu pracovného času sa tak javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná
pohotovosť, ktorá je žalobcovi nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy,
nie je považovaná za súčasť jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem

služobný čas v súlade s judikatúrou zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností
z formálneho hľadiska by služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Z judikatúry súdneho
dvora jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu odchyľovať od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice, vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica tiež neumožňuje,
aby členské štáty prijali inú definíciu týchto pojmov, než ako je definícia obsiahnutá v smernici. Článok

6 písm. b Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, keď ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas a je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako ajpracovnú (služobnú) pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také
činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by došlo k tomu so súhlasom dotknutého pracovníka.
9. Na základe uvedeného možno teda jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna

úprava zákona č. 315/2001 Z. z. konkrétne úprava pracovného času, umožňuje služobnému úradu
(zamestnávateľovi) rozvrhnúť hasičovi jeho služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v článku 6 písm. b Smernice v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je
považovaná za súčasť služobného času hasiča. Preto možno jednoznačne uzavrieť, že smernica nebola
správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Žalobca si v žalobe uplatňuje náhradu za žalované obdobie od januára 2021 do decembra 2023, kedy
odpracoval v priemere pracovný (služobný) čas v trvaní viac ako 50 hodín týždenne. Je teda zjavné, že
jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b Smernice bolo a je sústavne porušované.
10. Z rozhodnutia súdneho dvora C-429/2009 vyplýva, že článok 6 písm. b Smernice má priamy
účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré možno uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Zo záverov rozsudku vyplýva, že poškodený pracovník v prípade porušenia práva vyplývajúceho

z článku 6 písm. b Smernice má právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu, čím
žalobca považuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní za jednoznačne danú. Z judikatúry
súdneho dvora rovnako vyplýva zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva únie, ktorá je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Súdny dvor vo
svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu škody porušením

úniovéhoprávazostranyštátuvprípade,aksúsplnené3podmienky:a/cieľomporušenejprávnejnormy
únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/ existencia škody, c/ priama
príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky 3 uvedené podmienky, je štát
povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť
za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti
(rozsudok súdneho dvora C-46/93 a C-48/93). Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto
konaní je teda štát – Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo

vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor. Ministerstvo bolo tiež
garantom právnej úpravy, zákon č. 315/2001 Z.z..
11. Článok 6 písm. b/ Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdraviapriprácitým,žestanovujepovinnosťčlenskýmštátomustanoviťmaximálnu48-hodinovúhranicu
pre priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa

od tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy, ak
by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Žalobca uviedol, že
žiaden takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Je tak zjavné a nepochybné, že cieľom smernice
je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že vždy a v každom
jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore

s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom rozpore s vyššie
citovanými rozhodnutiami súdneho dvora. Na základe vyššie uvedeného možno jednoznačne dospieť
k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania právnej normy únie.
12. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie
a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť

vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Pri posudzovaní nároku na náhradu
škody žalobca poukázal na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom
a účelom najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Porušovaním článku 6 písm. b/ Smernice
je v prvom rade porušované právo žalobcu na ochranu zdravia, ako jedno z najvýznamnejších
osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy SR. Rovnako z úvodných ustanovení smernice

vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb
z povolania, preto je potrebné zaviesť resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku a tak sa im
musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Je tiež
potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. Cieľom uvedeného je zabezpečiť,

že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce si pracovníci nespôsobia úraz,
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.
13. Zároveň žalobca poukázal takisto na porušovanie osobnostných práv na súkromie a rodinný život
garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy SR. Opísaným skutkovým stavom dochádza k porušovaniuosobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušovaní
práva na primeranú dobu odpočinku, práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti
s tým, že reálne musí odpracovať viac ako v zmysle smernice bol povinný. Práca hasiča je mimoriadne

náročná, kedy neraz nasadzuje svoj vlastný život a o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný
odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čo sa mu v dôsledku sústavného
porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Negatívne následky sa prejavujú aj tým,
že čas ktorý by mohol venovať svojej rodine, musí často krát na miesto toho tráviť v práci. Žalobca
často odpracuje cca až 8 hodín nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.

Následne sa z práce vráti psychicky a fyzicky vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času, aby sa
mohol venovať rodine, starostlivosti o domácnosť, či osobným záľubám. Prichádza tak o čas, ktorý by
moholachcelvenovaťsvojimnajbližšímanevyhnutnýmosobnýmzáležitostiam.Tentostavuždlhoročne
a negatívne vplýva na jeho rodinný život.
14. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel žalobca odpracovať
viac, než je smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto

skutočnosti dochádza k porušovaniu jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného
života. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1,2 zákona o HaZZ. Za služobnú pohotovosť mu je uhrádzaná peňažná náhrada
do výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, pri nariadenej služobnej
pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného

platu. Tento postup vyčíslenia z hľadiska analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej
veci. Požiadavka primeranosti náhrady škody, a určenie výšky náhrady škody v tomto prípade je
stanovená analogickým použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré žalobca odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako
odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu

jeho práv nedochádzalo. Primeranú náhradu škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona o HaZZ.
Žalobca vykonáva počas kalendárneho mesiaca služobnú pohotovosť určenú v súlade s § 92 ods.
1 ZoHaZZ, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Súčasne mu môže byť
nariadená služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ

(napr. ak je nevyhnuté zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie
kolegu). Obe služobné pohotovosti sa však nezapočítavajú do pracovného času a aj vo výplatnej páske
je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.
15. Výšku nemajetkovej ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej

35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roka (50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej
20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou

náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto
spôsob výpočtu škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň
spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobca zdôraznil, že
žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva
aspôsobvýpočtuvýškyškodypodľa§122ZoHaZZpoužilvýlučnezdôvoduneexistencieprávnejúpravy,

ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Jednotlivé dielčie
nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli práva žalobcu porušované, ku dňu
splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak výplatný termín.
U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. S poukazom na všeobecnú
3-ročnú premlčaciu dobu si žalobou uplatňuje nároky spätne za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby,

počínajúc splatnosťou mzdy za január 2021, splatnou 10.01.2021. Týmto postupom žalobca následne
matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie január
2021 až december 2023 na sumu 7.105,14 EUR, ktorej zaplatenia sa voči žalovanému domáha.
16. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne
zákonné ustanovenie pre posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením

práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri
absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní takéhoto nároku v našich podmienkach nutné
vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne stanovil Súdny dvor – t.j. dodržať podmienky
efektivity, ekvivalencie a primeranosti. Žalobca má za to, že touto žalobou uplatnený nárok je pri absenciivnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie potrebné
posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré upravujú
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú ustanovenia § 11 – § 13 OZ, upravujúce

nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný právny základ žalovaného
nároku stále spočíva resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie,
pričom ustanovenia § 11 – § 13 OZ sa tu používajú analogicky z dôvodu absencie právnej úpravy nároku
na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva zo strany štátu.
17. Vzhľadom na skutkový stav opísaný vyššie je zrejmé, že dlhoročne dochádzalo k porušovaniu

osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení
práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v
príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Žalobcove
osobnostné práva boli pritom v dôsledku uvedeného porušované pravidelne a dlhoročne, nielen teda
počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú potrebné vnímať

ako poslanie, neraz s nasadením vlastného života pri služobných zákrokoch, preto je dostatočný
odpočinok po práci o to viac potrebný na regeneráciu nielen fyzických, ale najmä psychických síl, čoho
sa žalobcovi v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostávalo,
čo sa odrazilo najmä v žalobcovom súkromnom živote s prihliadnutím na potreby rodiny. Skutočnosť,
že trávil v práci neprimerane dlhý čas, mala zásadne nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a

to najmä z hľadiska mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s porušovaním
práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas za dlhé roky jeho pôsobenia v pozícii hasiča
prišiel o enormné množstvo času, ktorý by inak mohol venovať v prvom rade rodine, odpočinku a
taktiež akýmkoľvek iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Neprimeraná pracovná
zaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom rozložení služobného času, aký ako

hasič vykonáva, zásadne zasahuje do jeho súkromného a rodinného života.
18. Je nevyhnutné podotknúť, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje „od rána
do rána“ a má v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy sa ráno
vracia zo služby a ktorý mal byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje
len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania po prebdenej noci a náročných zásahoch v práci

tak, aby bol nasledujúci deň schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas,
ktorý pri dodržiavaní Smernice mohol venovať rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii
fyzických a psychických síl či akokoľvek inak podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a
žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje z tohoto pohľadu len
veľmi čiastočnú a obmedzenú náhradu utrpenej ujmy najmä ak prihliadneme na to, že k porušovaniu

jeho práv dochádzalo už roky predtým, než sa rozhodol podať žalobu.
19. Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, už len samotná
strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku
na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý
dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je

dostatočný na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby
k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach
žalobcu. V súvislosti s porušovaním žalobcových práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade
porušovaním článku 6 písm. b) Smernice bolo porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré
je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave. Podľa článku 40 Ústavy

SR: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na
bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“
Zároveň však porušovaním Smernice dochádzalo aj k porušovaniu základného práva na spravodlivé a
uspokojujúcepracovnépodmienky,ktorérovnakozakotvujeÚstavavčl.36.Podľačlánku36ods.1písm.
c), písm. d), písm. e) Ústavy SR: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času, primeraný odpočinok po práci.“
20. Je nesporné, že jedným z cieľov Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia hranice maximálneho
týždenného pracovného času bolo pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok času na oddych
a regeneráciu a neprimeraným pracovným zaťažením neohrozili svoj život a zdravie, pričom dlhoročné

a pravidelné prekračovanie maximálneho pracovného času pri tak náročnej práci, akou práca
hasiča nepochybne je, môže zásadne ohrozovať zdravie a život pracovníka. Z úvodných ustanovení
Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované vyplýva, že normotvorca
vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musiasa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať
ekonomickým úvahám. Aj z judikatúry Súdneho dvora je zrejmé, všetci pracovníci by preto mali

mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j.
v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné
tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že
pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je

dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani
krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

21. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods.
2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo

jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je
možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná
formuláciauvedenávustanovení§13ods.2OZ„najmäpreto“,pretozjavnenejdeozákonomohraničený

výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané, nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej
osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto
prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné konštatovanie

porušenia práva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná
náhrada je v tomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia vzniknutej ujmy,
keďže strata enormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v jej dôsledku
došlo aj k porušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť za daných
okolností odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady. S poukazom na skutočnosti uvedené

vyššie je jasne preukázané, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je
vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití
analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.
22.Zaodpracovanéhodinytzv.určenejslužobnejpohotovosti(§ 92 ods. 1ZoHaZZ)mubolauhrádzaná
peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež minimálne nepriamo potvrdzuje, že

služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 122
ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu
(t. j. 15 % zo žalobcovej hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým
časom, ktorý odpracoval v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase od 22:00 do 06:00
hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny nie sú započítavané

do služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonával priamo na pracovisku (hasičskej stanici),
z ktorej sa nesmel vzdialiť a vždy musel byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od
nahlásenia.
23. Za výkon nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej
služobnej pohotovosti, keďže za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške

15 % (v bežné služobné dni) resp. 30 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť
služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti, za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste
výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná
náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti. Vzhľadom na

rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci je možné tvrdiť, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je
práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci na to, aby
jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody.

24. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja

žalobca od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za
nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením,
ktoré je z hľadiska analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej
pohotovosti,ktorénebolizapočítanédoslužobnéhočasu,jemožnéanalogickyposúdiťakoodpracovanémimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ),
keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu žalobcových práv nedochádzalo,

pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však
nezapočítavaladoslužobného(pracovného)času.Jepretologické,žeprimeranúnáhraduškodyvtomto
prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou
náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej
pohotovostipočasžalovanéhoobdobia.Vychádzajúctakzurčeniavýškynemajetkovejujmyakorozdielu

náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady
uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade určenej
služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase
pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Uvedeným spôsobom

stanovenáatoutožalobouuplatňovanáprimeranánáhradaškodytedapredstavujerozdielmedzivýškou
náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa
§ 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15 % zo sumy
príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z tejto sumy ak ide o deň
služobného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou

môjho služobného platu (50 % – 15 % = 35 % v prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak ide
o deň služobného pokoja 50 % - 30 % = 20 %).

25. Takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je v súlade s vyššie uvedenou
judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom však nie je sumou

neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch musí spĺňať
predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje žalobca žalovanú výšku náhrady
škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody v podobe
nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa (v
tomto prípade žalovaného – štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom zabezpečovať

aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí byť sankcia
patrične dôrazná a dostačujúca. Považuje taktiež za nepochybné, že žalovaná výška náhrady škody
nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých rozhodujúcich hľadísk minimálne
primeraná a opodstatnená.

26. Napokon zdôraznil, že touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody
porušením úniového práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku zvolil len z dôvodu, že
neexistuje právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto
prípadoch. Podstata tohto sporu a žaloby totiž nespočíva v namietaní výšky žalobcovho služobného
ohodnotenia ani v namietaní výšky náhrady za výkon služobnej pohotovosti, ale v tom, že porušovaním

článku 2 ods. 1 v spojení s článok 6 písm. b) Smernice dochádza k ujme na jeho osobnostných
právach tak, ako je uvedené vyššie, pričom táto ujma má nemajetkovú povahu. Spôsob vypočítania
výšky žalovaného nároku nemení nič na jeho povahe resp. právnom titule základu nároku. Pokiaľ
ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
tieto vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli žalobcove práva

porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov
je evidentné, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením
žalobcových práv táto ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35 %, resp. 20 % (teda
„doplatkom“ do sumy 50 % za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako keby bola
táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ, preto za

rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje žalobca výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda
splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac
január 2021 nastala dňa 10.02.2021, splatnosť mzdy za mesiac február 2021 nastala dňa 10.03.2021
atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 OZ si pretotoutožalobouuplatňujenároknepresahujúci3rokypredpodanímtejtožaloby,atopočínajúcsplatnosťou
mzdy za mesiac január 2021 (ktorá nastala 10.01.2021) až po mesiac december 2023 vrátane.
27. Náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy v

peniazoch, možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu
za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti
boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného pokoja
(50 % - 30 % = 20 %).

28. Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob výpočtu ďalej si žalobca vyčíslil škodu vo forme nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla porušením úniového práva a to nasledovne:

Obdobie január 2021 – december 2021:

Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67
zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín
za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie
12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08

a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na
pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín
(2.920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou
priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V žalobcovom prípade za obdobie jún 2021 až december 2021 predstavuje:
- fond pracovného času 2007,60 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 586,14 hodín.

Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v

žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 49,74 hodín (2593,74 hodín : 52,14 týždňov).

časti služobného platu za každú hodinu a 20,75 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu.

- tabuľka

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (január 2021 – december 2021
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.007,51 EUR.

Obdobie január 2022 - december 2022:

- fond pracovného času 1950 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 679,98 hodín.Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 50,44 hodín (2629,98 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 647,98 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 32 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu.

- tabuľka

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 – december 2022
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.389,25 EUR.

Obdobie január 2023 - december 2023:

- fond pracovného času 1958 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 676,30 hodín.

Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný

pracovný čas 50,52 hodín (2634,30 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2023 až december 2023 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 652,30 hodín 15
%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 24 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného

pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu.

- tabuľka

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2023 (január 2023 – december 2023
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.718,38 EUR.

29. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie január
2021 až december 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2021 do 31.12.2023), teda pri odpracovaných hodinách

určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu na 1942,42 predstavuje súhrnne
sumu vo výške 7.105,14 EUR, ktorej zaplatenia sa touto žalobou žalobca domáha.

30. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 22.04.2024, pričom k porušeniu smernice
2003/88/ES podotkol, že poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-6/90 a

C-9/90, Francovich a Bonifaci v Talianska republika, cit: „Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený
smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné
identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.“. Žalobca nepreukázal tretiu
podmienku a teda existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Je nutné

si predmetnú podmienku ďalej rozdeliť:
1. porušenie povinnosti štátu vyplývajúce z práva Európskej únie,
2. vznik škody,
3. príčinná súvislosť medzi nimi.31. Článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“) priznáva

sociálne právo pracovníkom, avšak to neznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu ku
každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike a vo vzťahu ku každej hodine služobnej pohotovosti.
Predmetné tvrdenie žalovaný podporuje aj odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, cit.: „K právnej otázke určenia pravidelnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy dovolací súd uvádza, že otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy

výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej
veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže
byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je to, aby sa
vyriešením niektorej, doposiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a ustálila
rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto individuálnej

otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky
náhradynemajetkovejujmypostupujúsúdyvždyrozdielnevkaždomkonkrétnomprípadeanezotrvávajú
na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej

ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť.“. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že na účely stanovenia výšky sumy nemajetkovej ujmy je zásada individuálneho
prístupu ku každej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutná. Najvyšší súd Slovenskej republiky
jasne a explicitne vyjadril názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže vytvoriť ani ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu a teda argumentum a fortiori sa nemôže vytvoriť ani ustálená

rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky dal explicitne
najavo, že nemajetková ujma nemôže byť vyčíslená a exaktne kvalifikovaná spôsobom, ako to urobil
žalobca.

32. Žalobca deklaroval, že prvá podmienka bola splnená a to všeobecným odkazom na judikatúru

Súdneho dvora, pričom nepriložil žiadny rozsudok, ktorý by predmetné porušenie vo vzťahu k nemu
konštatoval a zároveň ani nepredložil výpočet pracovného času v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES, ktorým by preukázal, že by mu bolo zasiahnuté do maximálneho týždňového pracovného
času v zmysle článku 6 Smernice 2003/88/ES. Žalobca zároveň k žalobe priložil aj tabuľky všetkej
služobnej pohotovosti, ktorú odpracoval. V nich žalobca absolútne nerozlišuje, či ide o hodiny služobnej

pohotovostiodpracovanénadrámecčlánku6Smernice2003/88/ESazároveňznichsamotnéporušenie
predmetného článku ani nevyplýva. Samotná judikatúra Súdneho dvora, ktorú predkladá žalobca jasne
a explicitne uvádza, že porušenie práva Európskej únie musí byť dostatočne závažné. Z predmetného
vyplýva, že okrem samotnej existencie porušenia, toto porušenie musí byť aj dostatočne závažné.
Žalovaný má za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani len existenciu porušenia práva Európskej

únie, nakoľko svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal.

33. Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času
odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval
aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak, Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné,

aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že vypočítať priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu nemožno z fondu pracovného času. Podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES nazvaného Maximálny týždenný pracovný čas, cit.: „Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný

pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“. Pojem
„maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba ďalej rozdeliť a definovať. „Maximálny“ nám
definuje určitú hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu
48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní. Zároveň žalovaný poukazuje na to, že nejde o striktne 7
dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok – nedeľa), čo vyplýva z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES, ktorý hovorí o období siedmich dní a teda ide o určité obdobie siedmich po sebe nasledujúcich
dní, ktoré nemusia začínať pondelkom kalendárneho týždňa. Článok 6 Smernice 2003/88/ES zároveň
pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe
nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere zaurčité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace.
Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých
ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti

pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba ustanoviť, že členské štáty
alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade
odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“. Požiarna ochrana
musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo
nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci

Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia
osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice
2003/88/ES pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu hasičských staníc. Jednu z nich ustanovuje
Smernica 2003/88/ES v článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), cit: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa
môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej
služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky,

protipožiarne služby a služby civilnej ochrany;“. Uvedené ustanovenie povoľuje, aby sa členské štáty
odchýlili od ustanovenia článku 16 Smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle
článku 19 u protipožiarnych službách, pod ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského a záchranného
zboru nepochybne spadá, cit. článok 19: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v
článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť

mesiacov.“. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v
znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“), cit.: „Služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov.“. Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do
právnychporiadkovčlenskýchštát,takmážalovanýzato,žepredmetnáčasťsmerniceboladoprávneho

poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, zároveň neodporuje žiadnej časti Smernice
2003/88/ES a preto je nevyhnutné, aby sme na ňu pri výpočtoch prihliadali. Prihliadanie na referenčné
obdobie šiestich mesiacov vyplýva aj priamo zo Smernice 2003/88/ES a preto aj v prípade, ak by sa
súd prvej inštancie nestotožnil s predmetným názorom žalovaného, tak pri protipožiarnych službách
takéto referenčné obdobie prezumuje priamo Smernica 2003/88/ES. Okrem uvedeného prihliadanie na

referenčné obdobie šiestich mesiacov vyplýva aj z logiky tvorby fondu pracovného času, na ktorý sa
odvoláva samotný žalobca, keďže tento je tvorený v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na
obdobie šiestich mesiacov. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je
nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda
v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.

34. V neposlednom rade, článok 6 Smernice 2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase. S poukazom
na už citovaný článok 2 ods. 1 a 2 Smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola
Smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len skutočne odpracované
hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov

zamestnávateľa. V zmysle definície pracovného času v článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je
nevyhnutné, aby sa do pracovného času započítavali v zmysle plachiet služieb žalobcu len skutočne
odpracované hodiny a to teda riadnu časť služby, služobnú pohotovosť, školenia, rekondičné pobyty a
zvyšovanie kvalifikácie žalobcu v plachtách označené ako:

35. Riadna časť služby – 1. riadok označený ako „S“ v plachtách služieb, ktorý indikuje pracovnú dobu
v zmysle žalobcom predložených rozsudkov Súdneho dvora a zahŕňa v sebe presný časový úsek.
V zásade ide o označenie „7:00 – 7:00“, čo predpokladá, že žalobca bol v práci vrátane služobnej
pohotovosti a výjazdov 24 hodín. Avšak, toto číslo môže byť aj iné, pre príklad 16.03.2021 „07:00 –
14:15“, teda odpracoval 7,25 pracovných hodín. Zároveň je nevyhnutné poukázať aj na dni označené

pre príklad ako „7:00 – 7:00“ s farebným označením: žltým (13.04.2023), čo označuje, že jeho práca
mala trvať 24 hodín, avšak trvala kratšie z dôvodu voľna za službu vo sviatok; resp. zeleným označením
(16.03.2022), ktorý signalizuje pol dňovú dovolenku. Presný počet odpracovaných hodín nemožno
vyvodiť z plachiet služieb a pri zelenom označení nemožno z plachiet usúdiť, či ide o riadnu dovolenku
alebo dodatkovú dovolenku. Uvedené informácie možno vyčítať z Prehľadu plánu pre žalované obdobie,

z ktorého vyplývajú detailné informácie ohľadom každej služby, konkrétne presné časy príchodov a
odchodov z práce.36. Služobná pohotovosť – v plachtách v 2. riadku označenom ako „P“. Takmer všetky hodiny v
predmetnom riadku plachiet služieb sú v rámci hodín označených v 1. riadku „S“ a teda len vyjadrujú
časť služby, počas ktorej žalobca vykonával služobnú pohotovosť. Zároveň sú dni označené aj v tomto

riadku, ktoré treba započítať do celkového počtu skutočne odpracovaných hodín, pretože ide čas, kedy z
dôvodu požiaru bolo potrebné žalobcu povolať do služby (napr. 03.03.2022). Avšak vo väčšine prípadov
ide len o vyjadrenie časti dňa, kedy žalobca vykonával služobnú pohotovosť a táto je už zahrnutá v 1.
riadku označenom ako „S“.

37. Školenia (SKO) – Školenia sa v plachtách služieb označujú ako „SKO“ a tieto označenia sa
nachádzajú v 1. časti plachiet označenej „S“. Ide o čas, ktorý žalobca strávil na školení, napríklad
21.-25.03.2022, kedy išlo o prehlbovanie kvalifikácie (viď. prehľad plánu pre žalované obdobie). Takto
strávený čas sa započítava do skutočne odpracovaných hodín.

38. Rekondičné pobyty (RE) a zvyšovanie kvalifikácie (SSV) – Čas rekondičných pobytov je čas

nariadený žalobcovi na oddych a regeneráciu a teda formálne vzaté spadá pod definíciu pracovného
času podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES a preto z opatrnosti takto strávený čas oddychom
a regeneráciou žalovaný zahŕňa do pracovného času v pomere 7,5h v pracovné dni, čo vyplýva z
kolektívnej zmluvy príslušníkov HaZZ, ktorá pojednáva o 37,5h týždennom pracovnom čase. Označenia
v plachtách ako „RE“ sa počas pracovných dní započítavajú aj do fondu pracovného času v dĺžke 7,5h

a teda v rovnakej dĺžke žalovaný zahrnul tento čas aj do pracovného času. Zvyšovanie kvalifikácie, teda
SSV je čas žalobcu strávený na kurze, kedy získa certifikované oprávnenie na výkon určitej činnosti,
ktoré má platnosť aj po prípadnom ukončený práce hasiča a je hradený zamestnávateľom. Aj predmetný
čas sa započítava do pracovného času v pomere 7,5h v pracovné dni z rovnakého dôvodu. (U žalobcu
v žalovanom období neevidované.)

39. S poukazom na článok 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES nemožno do pracovného času zarátavať
čas, ktorý spadá pod definíciu času odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca
poukazuje na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy a nie
pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalobca mylne vychádza z fondu pracovného času, pri

ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadny dôkaz včas, ktorý by
preukazoval jeho tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje skutočne odpracované
hodiny. Smernice 2003/88/ES jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ čo žalobca
mylne zamieňa pojem pracovný čas s pojmom fond pracovného času. Smernica 2003/88/ES poukazuje
na dobu odpočinku a potrebu ochrany príslušníkov HaZZ, ich zdravie, život a sociálne práva, no fond

pracovného času slúži na výpočet mzdy, ktorá príslušníkovi za odpracované hodiny patrí, táto mu bola
riadne a včas poukázaná. Žalovaný zároveň poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že
nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej
pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného

času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas
ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.

40. Žalovaný ďalej poukázal na skratky, s ktorými sa možno stretnúť v plachtách služieb žalobca: DNO
– Deň nepretržitého odpočinku. Ide o voľno medzi službami. DOD – Dodatková dovolenka. Ide o

dovolenku nad rámec riadnej dovolenky a nad rámec dovolenky v zmysle Smernice 2003/88/ES. V tomto
prípade nejde o pracovný čas. SRP – Sprevádzanie rodinného príslušníka v lekárskom zariadení. Ide o
čas, poskytnutý príslušníkovi HaZZ v prípade, ak je potrebná pomoc pre jeho rodinných príslušníkov na
ich sprevádzanie do lekárskeho zariadenia. Znovu ide o druh voľna na účely ochrany života a zdravia
spätou s rodinnými právami. Ani v takýto čas žalobca nepracoval, nenachádzal sa na pracovisko a

ani nevykonával žiadne iné úlohy podľa pokynov zamestnávateľa. DOV – Riadna dovolenka v zmysle
článku 7 Smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorej je príslušníkom HaZZ poskytnutý vyšší počet dní riadnej
zákonnej dovolenky než ustanovuje smernica. Ide o čas, ktorý smernica v samostatnom ustanovení
článku 16 písm. b) priamo oddeľuje od pracovného času, dokonca ho neutralizuje, a preto ani takýto
deň nemožno započítavať do pracovného času. VS – Voľno za výkon služby vo sviatok. Ide o určitú

náhradu za sviatok, počas ktorého vykonával službu. Znovu nemožno hovoriť o akomkoľvek výkone
práce. DOS – Ide o riadnu dovolenku bez odpočtu. Ide o sviatok počas dovolenky zamestnanca, ktorý
pripadol na deň, ktorý je inak jeho obvyklým pracovným dňom a teda sa nezapočítava do dovolenky, čo
znamená, že sa mu neodpočíta z kontingentu dovolenky. Vyplýva to z § 112 ods. 3 Zákonníka práce, naktorý odkazuje aj § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. Teda ide o čas, ktorý nemožno zarátať do pracovného
času v zmysle Smernice. NV – Náhradné voľno. Ide o voľno za nadčas, ktoré rovnako spadá pod
definíciu času odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES a preto ho nemožno zarátavať

do pracovného času. PNK – Práceneschopnosť v čase, kedy z dôvodu ochorenia musel byť žalobca
v karanténe. Ide o čas karantény COVID-19, kedy bol práceneschopný z dôvodu, že trpel predmetným
ochorením. Predmetný čas nespadá pod definíciu pracovného času v zmysle Smernice a zároveň tento
čas smernica tzv. neutralizuje. (viď nižšie) LEK – Vyšetrenie v lekárskom zariadení, tzv. „péčko“. Ide
o čas, ktorý je poskytnutý príslušníkovi HaZZ v prípade potreby. Ide o čas, kedy nevykonáva žiadnu

prácu a nemožno takýto čas subsumovať pod pojem pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice
2003/88/ES. PN – Ide o čas práceneschopnosti, ktorý Smernica 2003/88/ES taktiež jasne oddeľuje
od pracovného času v článku 16 písm. b) a neutralizuje takéto dni. SVP – Ide o „osobné prekážky
platené ostatné“, teda o voľno z kolektívnej zmluvy nad rámec Smernice 2003/88/ES. Ide o čas, ktorý
taktiež nemožno započítavať do pracovného času. SVK – Ide o voľno v čase mimoriadnej situácie
nákazy COVID-19, ktoré bolo poskytované príslušníkom HaZZ na účely ochrany ich života a zdravia. Je

potrebné rozlišovať predmetný deň od dňa „PNK“, ktorý označuje práceneschopnosť. V dni „SVK“ nešlo
o práceneschopnosť, ale o voľno poskytnuté z dôvodu celosvetovej pandémie COVID-19, kedy mohol
oddychovať, regenerovať a venovať sa rodine v rámci možností s ohľadom na mimoriadnu situáciu,
ktorá nebola spôsobená žalovaným.

41. Vyššie uvedené druhy voľna jednoznačne spadajú pod definíciu času odpočinku v zmysle článku 2
ods. 2 Smernice 2003/88/ES a preto použitie fondu pracovného času na účely výpočtu pracovného času
neprichádza do úvahy. Takýto prepočet údajných odpracovaných hodín je celkom zjavne nedôvodný
a rozporný so Smernicou 2003/88/ES. Voľná sa žalobcovi započítavajú do fondu pracovného času
ako 16, resp. 17 hodín, nakoľko ide o platené voľná. Preto je použitie fondu pracovného času, ako

ukazovateľa odpracovaných hodín, veľmi nepresný a skresľujúci spôsob výpočtu jeho odpracovaných
hodín. Žalovaný má za to, že takýto prepočet je účelný, žalobca sa snaží zneužiť situáciu na vlastné
bezdôvodné obohatenie, keďže v prípade žalobcu do jeho práv vyplývajúcich z článku 6 Smernice
2003/88/ES zasiahnuté nebolo. Smernica v článku 16 písm. b) upravuje aj tzv. „neutralizáciu“, ktorá
hovorí o „preskočení“ určitých dní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom

sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období „vymazávajú“ dni času
odpočinku,čímsapočetodpracovanýchdnínezmení,aleznížisapočetdnívreferenčnomobdobíateda
sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Inak povedané, delenec zostáva nezmenený,
deliteľ sa znižuje, čím sa podiel zvyšuje. Smernica neutralizuje v zmysle článku 16 písm. b) s poukazom
na článok 7 štyri týždne riadnej platenej dovolenky spolu so všetkou práceneschopnosťou. Avšak,

nemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to,
že čím viac dní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo
zasiahnuté do jeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval
predmetnú situáciu a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“,
a dni práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“ a „PNK“ (v iných prípadoch aj „OČR“),

čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Žalovaný na účely výpočtu priemerného
týždňového pracovného času žalobcu neutralizuje všetky dni riadnej platenej dovolenky „DOV“ ako aj
všetku práceneschopnosť „PN“ a „PNK“. U žalobcu neboli evidované dni práceneschopnosti z dôvodu
starostlivosti o príslušníka rodiny „OČR“ a ani dni voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu
„VSZ“, ktoré žalovaný taktiež neutralizuje. Zároveň z vyššie uvedených ustanovení Smernice 2003/88/

ES, ako aj z bodu 16 jej preambuly, jasne vyplýva, že Smernica prezumuje potrebu členských štátov
upraviť referenčné obdobia a povoľuje ju. V zmysle Smernice 2003/88/ES, ako aj právneho poriadku
Slovenskej republiky sú referenčné obdobia príslušníkov HaZZ rozvrhnuté do 6-mesačných období,
ktoré v zmysle Smernice 2003/88/ES nie sú viazané na kalendárne mesiace, t. j. napríklad od januára
do júna a od júla do decembra. Z článku 16 písm. b), ako aj z článku 19 Smernice 2003/88/ES vyplýva

časové ohraničenie referenčného obdobia, ktoré je ustanovené v počte mesiacov a nejde o ohraničenie
na konkrétne kalendárne mesiace v roku.

42. Žalobca síce tvrdí, že jeho vôľa bola uplatniť si náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy
podľa § 11 – 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako

„Občiansky zákonník“), avšak s poukazom na § 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky. Uvedené
vyplýva z posúdenia viacerých častí žaloby jednotlivo, ako aj z posúdenia žaloby ako celku: Žalobca v
časti „A/ Skutkové tvrdenia“ žaloby sa zameral na opis služobnej pohotovosti. Na strane 3 poskytoval
súčet odpracovanej služobnej pohotovosti, v zmysle ktorého tvrdí, cit.: „v období od januára 2021 dodecembra 2021 vrátane: 586,14 hodín, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane:679,98
hodín, v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane: 676,30 hodín.“.

43. V zmysle systematického výkladu predmetnej žaloby žalobca už v jej úvode poukazuje na služobnú
pohotovosť a dĺžku jej výkonu. Z uvedeného možno odvodiť záver, že práve výkon služobnej pohotovosti
a skutočnosť, ako uviedol v odseku pred citovanou časťou, že je označovaná ako tzv. „15 %-ná
pohotovosť“ a „30 %-ná pohotovosť“, sú dôvody jeho vzniku škody a nie skutočnosť, že by pracoval nad
Smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas, nakoľko k uvedenému porušeniu vo vzťahu k

žalobcovianinedošlo.Včasti„B/Kprávnejargumentácii“žaloby,žalobcanastrane8žalobyuvádza,cit.:
„Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú pohotovosť
§ 122 ods. 1,2 zákona o HAZZ. Za služobnú pohotovosť mu je uhrádzaná peňažná náhrada do výške
15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, pri nariadenej služobnej pohotovosti
je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu.“.
V uvedenej časti žalobca jasne a explicitne ustanovil spôsob výpočtu údajnej škody skrz ustanovenia

o mzdových nárokoch príslušníkov HaZZ. Ustanovenie § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.
stanovuje spôsob výpočtu mzdových nárokov za služobnú pohotovosť príslušníkov HaZZ. Žalobca
vôbec nerozlišuje či ide o služobnú pohotovosť odpracovanú nad rámec Smernice 2003/88/ES alebo
nie. Z uvedeného postupu je celkom zjavne zrejmé, že žalobcovi pri výpočte údajnej škody nezáleží
na tom, či výkon služobnej pohotovosti zasiahol do jeho práva podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES

alebo nie a žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú pohotovosť. Ďalej žalobcovi záleží
na tom, že určená služobná pohotovosť a nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne a
rozlišujevovýškeškody,ktorúúdajnepociťujezaodpracovanéhodiny.Zatiaľčopočasurčenejslužobnej
pohotovosti mu škoda vznikla, tak počas nariadenej služobnej pohotovosti mu škoda už nevznikla. To
znamená, že ak by všetka jeho odslúžená služobná pohotovosť bola nariadená, teda nie určená, tak by

žiadnu škodu nepociťoval. Uvedené teda možno posúdiť ako mzdový nárok. Žalobca vidí svoju ujmu v
tom, že podľa jeho názoru má byť všetka služobná pohotovosť odmeňovaná ako nariadená služobná
pohotovosť, teda 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a)
zákonaoHaZZ.Vyplývatoztabulieknastranách16–18žaloby. Žalobcasižiadanáhradulenzaurčenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmenený vo výške 15 %, resp. 30 % zo sumy, ktorou je príslušná

časť jeho služobného platu a škodu dopočítava do výšky 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje. To znamená, že ak
by aj došlo k porušeniu Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto porušením by neboli hodiny
určenej služobnej pohotovosti, ale išlo by o hodiny nariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca
naďalej nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj napriek tomu, že by išlo o zásah do

jeho práv podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, ale stále by pociťoval škodu len vo vzťahu k určenej
služobnej pohotovosti a stále len do výšky rozdielu medzi poskytnutou odmenou a 50 % zo sumy, ktorou
je príslušná časť jeho služobného platu. Avšak, žalovaný podotýka, že k žiadnemu porušeniu Smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi nedošlo.

44. Žalobca pri výpočte porušenia Smernice 2003/88/ES vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa
využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny
ukazovateľskutočneodpracovanýchhodín,nakoľkovzmyslezákonač.315/2001Z.z.sadoslužobného
času započítava aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného
voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Z uvedeného dôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný

čas“ v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES a pojem „služobný čas“ v zmysle § 85 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. Ide o nezameniteľné pojmy, ktoré každý má inú funkciu. Zatiaľ čo pracovný čas
podľa Smernice započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
tak služobný čas započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z. započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle Smernice 2003/88/ES spadajú
pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2. Je zrejmé, že ide o 2 rozdielne pojmy, ktoré žalobca mylne a
účelne zamieňa, aby sa mohol bezdôvodne obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ, u ktorých bol článok 6
Smernice 2003/88/ES skutočne porušený, čo sa u žalobcu nestalo.

45. Na strane 15 žaloby v časti „C/ Spôsob výpočtu výšky náhrady škody“ žalobca uvádza, cit.: „U
príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac.
Splatnosť mzdy za mesiac január 2021 teda nastala dňa 10.02.2021, splatnosť mzdy za február
2021 nastala dňa 10.03.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej zustanovenia § 101 OZ si preto touto žalobou uplatňuje nárok nepresahujúci 3 roky pred podaním tejto
žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac január 2021 (ktorá nastala 10.01.2021) až po mesiac
december 2023 vrátane.“ Žalobca začiatok premlčacej doby viaže na splatnosť mzdy za predchádzajúci

mesiac a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na vznik nemajetkovej ujmy,
nakoľko s poukazom na rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023,
plynutie premlčacej doby pri nemajetkovej ujmy začína dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto
zásahu došlo. Žalobca ignoruje vznik nemajetkovej ujmy a veľmi zmätočne posudzuje vlastnú ujmu.
Zatiaľ čo tvrdí, že žiada nemajetkovú ujmu, tak plynutie premlčacej doby viaže na mzdový nárok.

Vychádzajúc z tabuliek na stranách 16, 17 a 18 žaloby žalobca, ako už bolo spomenuté v bode 2.
tejto časti vyjadrenia, cíti svoju škodu v nízkej odmene za určenú služobnú pohotovosť a jeho škodu
tvorí nedoplatok do výšky nariadenej služobnej pohotovosti v zmysle § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z. z. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k údajnej ujme, ktorú
pociťuje, by mala byť viazaná na existenciu predmetnej údajnej ujmy a teda by mala začať plynúť deň
po dni, kedy k nej došlo. Vzhľadom na podanú žalobu doručenú súdu 30.01.2024 nepremlčané obdobie

plynie od 30.01.2021, kedy mal žalobca svoju prvú služobnú pohotovosť, za ktorú mu patrila odmena
vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, tak až od tohto momentu
plynie nepremlčaná časť žalovaného nároku. Avšak, žalobca premlčaciu dobu viaže na splatnosť mzdy
vyplývajúcu zo mzdových nárokov a teda jeho škoda mu vznikla až momentom, že mu nebola vyplatená
suma, ktorú sám očakával a až po vyplatení jeho mzdy sa cítil poškodený, čo jednoznačne značí, že

nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky.

46. Žalobu pre netransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1.
Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická / právnická osoba,
ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd

členského štátu Európskej únie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre
Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej
legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona

č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v
tomto prípade podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín,
o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné
zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v
jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu,

že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je
možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako
dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky.

XX. Podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“. Podľa článku 16

písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „Členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatnenie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“. Podľa článku 19 Smernice
2003/88/ES, cit.: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3 a v článku 18
nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“. V zmysle uvedeného
má žalovaný za to, že referenčné obdobie, rovnako ako aj týždeň na účely maximálneho týždenného

pracovného času, nie je Smernicou ustanovené na kalendárne referenčné obdobie, t. j. od januára do
júna a od júla do decembra, respektíve kalendárny týždeň, t. j. od pondelka do nedele. Zo smernice jasne
vyplýva, že ide o maximálny týždenný pracovný čas počítaný v zmysle siedmich dní a nie kalendárneho
týždňa, z čoho možno zároveň vymedziť záver, že daným spôsobom smernica nahliada aj na referenčnéobdobia. Z článku 16 písm. b), ako aj z článku 19 Smernice 2003/88/ES vyplýva časové ohraničenie
referenčného obdobia, ktoré sú ustanovené v počte mesiacov a nie na konkrétne kalendárne mesiace
v roku. Žalovaný má teda za to, že obdobie od 01. januára 2021 do 30. januára 2021 vrátane je

premlčané. Žalovaný na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023, v ktorom sa uvádza, cit.: „Žalovaný vzniesol námietku
premlčania uplatneného nároku. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým
právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej

ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na
zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k
prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného

prípadu za mesiac marec 2020 najskôr dňa 01.04.2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac marec 2020 plynula žalobcovi do 03.04.2023 (pretože
deň 01.04.2023 pripadol na sobotu, v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa posledný deň
premlčacej doby presunul na najbližší pracovný deň). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac
marec 2020 v sume 133,60 € uplatnil žalobca podaním žaloby na súde až dňa 08.04.2023 (§ 156 CSP).

Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná, preto
súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 133,60 € zamietol.“.

48. Referenčné obdobie, ako aj maximálny týždenný pracovný čas, je nutné počítať až od dňa, ktorý vo
vzťahukudňupodaniažalobyniejepremlčaný,teda29.01.2021.Toznamená,žeprvýdeňmaximálneho

týždenného pracovného času bude 29.01.2021 a bude plynúť sedem dní vrátane. Referenčné obdobie
šiestich mesiacov začne taktiež plynúť v tento deň. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný vznáša
námietku premlčania a navrhuje, aby bola žaloba v tejto časti zamietnutá, a to konkrétne za obdobie
01.01.2021 – 30.01.2021 vrátane, nakoľko toto uplatňované obdobie žalobcom je už premlčané.

49. Žalobca na strane 4 žaloby poukazuje na článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES a na skutočnosť, že
nezapočítanie služobnej pohotovosti do služobného času je v rozpore so Smernicou, avšak na druhej
strane do nej započítava aj hodiny času odpočinku, ktoré Smernica 2003/88/ES jasne oddeľuje od
pracovného času a dokonca dni riadnej ročnej dovolenky a práceneschopnosti neutralizuje. Žalovaný
si v tejto súvislosti dovolí znova odkázať na skutočnosť, že žalobcom predložená tabuľka vychádza

z nesprávneho ukazovateľa odpracovaných hodín. Žalobca na strane 7 žaloby v časti „K existencii
škody“ tvrdí, že mu bolo zasiahnuté do práva na ochranu zdravia ako aj do práva na súkromie a rodinný
život, nakoľko sa údajne nemohol venovať rodine. K uvedenému žalovaný uvádza, že nakoľko Smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi nebola porušená, tak nemožno hovoriť o zásahoch do ktoréhokoľvek
z uvedených práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Nakoľko nebol splnená ani len prvá

podmienka náhrady škody, tak sú tieto zavádzajúce a zjavne nepravdivé tvrdenia žalobcu irelevantné
a nedôvodné. Okrem uvedeného žalobca v žiadnom prípade nepreukázal ani, ako už bolo vyššie
povedané, porušenie Smernice 2003/88/ES, nakoľko svoje tabuľky nepodložil plachtami služieb a ani
prehľadom plánu pre žalované obdobie, a zároveň sa mu nepodarilo preukázať ani vznik nemajetkovej
ujmy, o ktorej to tvrdí.

50. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych
skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu
v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021). Žalovaný ďalej na podporu

svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy
poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd v Žiline v bodoch 19 až
23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020 uviedol, že
cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej
ujmy1 ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť

založenénakonkrétnychapreskúmateľnýchhľadiskách,ktorémusiavychádzaťzoskutkovéhostavu,na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach
spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.“
Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku č. k. 5Co/192/2019-310zo dňa 29.10.2019 konštatoval, že cit.: „ ... preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za
následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere
zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k

zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto
zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý
mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t. j. preukázať,
že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy
a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní intenzity zásahu je za

určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá
v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať
medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet
konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa
v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v

konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“ Ak by aj žalobca preukázal akúkoľvek ujmu, tak v zmysle
Nálezu Ústavného sudu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/02 z 11.09.2002, cit.: „Sťažovateľ popri
existencii tvrdenia ujmy musí preukázať aj to, že nemajetková ujma vyplýva zo zisteného porušenia
základného práva a že nemajetková ujma je priamym následkom porušenia základného práva, teda že
existuje požadovaná príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a zisteným porušením práva,“ musí

žalobca preukázať aj to, že k tejto ujme došlo práve porušením Smernice 2003/88/ES, ktorá vo vzťahu
k nemu porušená nebola. Žalobca stále nepreukázal akúkoľvek ujmu, ktorá mu údajným porušením
Smernice 2003/88/ES mala vzniknúť a to z toho dôvodu, že všeobecný odkaz na čl. 40 a čl. 19 Ústavy
Slovenskej republiky nemožno chápať ako dôkaz, nakoľko, ako už bolo vyššie spomenuté, Najvyšší
súd Slovenskej republiky poukazuje na potrebu individuálneho prístupu ku každej žalobe o náhradu

nemajetkovej ujmy a teda žalobca musí preukázať akúkoľvek ujmu.

51. Žalobca na strane 8 žaloby tvrdí, že neprimerane dlhý čas v práci má zásadne nepriaznivý vplyv na
kvalitu jeho života a to najmä z hľadiska mimopracovného osobného života a voľného času. Žalovaný
poukazuje najprv na skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcovi Smernica 2003/88/ES nebola porušená a teda

má dostatočný čas na oddych, regeneráciu, môže sa venovať svojej rodine a voľnočasovým aktivitám.
Žalobca ďalej na strane 10 žaloby tvrdí, cit.: „ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje
„...od rána do rána“ a má v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim.“. Žalovaný k
uvedenému uvádza, že počas služobnej pohotovosti môže žalobca späť na mieste tomu určenom, kedy
na hasičských staniciach pre príslušníkov HaZZ sú k dispozícii postele na spanie, gauč či televízia, kde

môžu oddychovať, spať alebo inak tráviť neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Žalovaný si dovoľuje
poukázať na predložené tabuľky, z ktorých jasne vyplýva v časti „celková odslúžená nočná pohotovosť“,
koľko stráviť žalobca neaktívnou časťou služobnej pohotovosti, počas ktorej mohol spať. Ďalej v časti
„celkový čas výjazdu počas pohotovosti“ je vyjadrený počet hodín strávených aktívnou časťou služobnej
pohotovosti, teda na výjazde a v časti „aktívna časť služobnej pohotovosti (%)“ je vyjadrený percentuálny

pomer aktívnej časti vo vzťahu k časti neaktívnej.

52. Z vyššie uvedených ukazovateľov aktívnej a neaktívnej časti služobnej pohotovosti jasne vyplýva, že
tvrdenia žalobcu ohľadom nemožnosti spánku v neaktívnej časti služobnej pohotovosti sú zavádzajúce
a nepravdivé. Žalobcovi je poskytnutý priestor na spánok počas služobnej pohotovosti, respektíve na

čokoľvekiné,čouznázavhodné.Jecelkomzjavnezrejmé,žepočethodínaktívnejslužobnejpohotovosti
je taký nízky, že problémy, ktoré žalobca spomína na strane 10. žaloby nemôžu nachádzať príčinnú
súvislosť ani v služobnej pohotovosti a už vôbec nie v porušení Smernice 2003/88/ES, ku ktorému v
žalovanom období nedošlo.

53. Žalobca sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia
práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do
právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. Z tohto dôvodu žalobca
tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm.
b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov

neprekročí 48 hodín. Podľa článku 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje
na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v
práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a
rozvrhnutie práce.“ Z vyššie uvedeného článku vyplýva vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktoráv článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka
osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES
vzťahovať je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/

ES. Podľa článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia
činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté
články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v
smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.“ Podľa článku 1
ods. 4 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Ustanovenia smernice 89/391/EHS sa úplne uplatňujú na záležitosti

uvedené v odseku 2, bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia tejto smernice.“
Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4
Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej
len ako „Smernica 89/391/EHS“). Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, cit.: „Táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,

administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).“ Podľa článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/
EHS, cit.: „Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.“ Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS

ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica
2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru

žalovanéhopretoštátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej

služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“

v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne
vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa ich názoru sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa
ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku
2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/EHS.

Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností,
ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej
činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.

54. Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem

iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
5. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. Zhľadiska vhodnosti transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky
je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na
rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z

§ 101 Občianskeho zákonníka, a žalobca ho aj takto uplatňuje). Smernica v článku 16 písm. b) in fine
uvádza:„...Dobyplatenejročnejdovolenkypriznanévsúladesčlánkom7adobypracovnejneschopnosti
sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti
ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené
v prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna

poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa
pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún
príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach),
čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie
práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska
maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola

Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.

55. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto smernice platia tieto definície:
„pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;“

V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej

pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.

Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného
pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach §
85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.

56. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“

57. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“

58. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“

59. Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň,
v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“

60. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

61. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovenízákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho

rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe

(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe
podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj
vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto
súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne
nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou

účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu
medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že
ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15

Smernice 2003/88/ES5, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych
zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“),
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej
len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva
2021, Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo
väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú
pohotovosť.

62. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené ďalej v čl. 3 s nápisom
„Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre
príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný
čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní

7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3
Kolektívnej zmluvy 2022 a ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej
zmluvy2023,kdesataktiežuvádza,cit.:„Prepríslušníkovvykonávajúcichštátnuslužbusnerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v

mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ Vzhľadom na
uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z.,
ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy
2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.

63. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“. Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný

pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“ Podľa článku 16
písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“ Podľa článku 17 ods. 3
Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4,
5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a jeho bydlisko sú od seba vzdialené, vrátane

práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od seba vzdialené; b) v prípade
bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku
a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“ Smernica 2003/88/ES
pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok:. písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín,

. zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,

. zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,
. žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.

64. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie

prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17

ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným

pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako
vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý

aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022 hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým

služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo
služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v
trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy
2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Žalovaný dáva do

pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58) a C-437/05
(bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti
nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva.

65. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na

obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že
napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas
uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a

Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,
že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Záverom
žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp.
článoksmernicemuselbyťtransponovanýibadojednéhočlánku,resp.odsekuvnútroštátnehoprávneho

aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný
explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že
by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, žeby existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES.

66. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 15.05.2024 prostredníctvom svojho právneho zástupcu
zotrval na podanej žalobe. Ďalej uviedol, že služobná pohotovosť u príslušníkov HaZZ s nerovnomerne
rozvrhnutýmslužobnýmčasomjerozdelenánaaktívnučasť(prácanadčas)vtrvaní16hodínaneaktívnu
časť v trvaní 8 hodín. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín, v prípade vyhlásenia
poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť

mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná
smena odslúži 24 hod po ktorých nasledujú 2 dni voľna. Každý príslušník tak v roku odpracuje v
priemere 121,6 zmien (365 dní / 3). Služobný čas príslušníka je 40 hod týždenne. Na základe kolektívnej
zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru pre roky 2021, 2022, 2023
je služobný čas príslušníka 37,5 hodín týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona
o HaZZ vymedzuje pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,

nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť
ich služobného času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného
času príslušníka HaZZ. Naopak, ustanovenia § 97 ZoHaZZ považujú za vykonávanie štátnej služby

aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas
a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok, neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu
dočasnejneschopnostinavykonávanieštátnejslužbyzdôvoduchorobyaleboúrazualebokarantény.Ak
bytedažalovanýzapočítaldofondupracovnéhočasucelých24hodín(započítavanienočnejpohotovosti
do odpracovaných hodín potvrdzuje aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 ), každý

hasič by odpracoval ročne 2918,4 hodín. Ak vezmeme v úvahu že každý príslušník má nárok na
minimálne 14 služieb riadnej platenej dovolenky ročne (11,5 služieb dovolenka + 2,5 služby dodatková
dovolenka), predstavuje táto dovolenka hodnotu 224 hodín (14 x 16 hodín). Po odpočítaní dovolenky
tak predstavuje počet odslúžených hodín hodnotu 2694,4 hodín. Rok má 52,14 týždňov, čo pri počte
2694,4odslúženýchhodínsužodpočítanoudovolenkoupredstavujevreferenčnomobdobí12mesiacov

priemerný týždenný pracovný čas 51,67 hodín. Pre porovnanie pri fonde pracovného času príslušníkov
s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom ktorý pre rok 2023 predstavoval hodnotu 1700,5 hodín
predstavuje rozdiel u príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým časom hodnotu 994,4 hodín.

67. Pre príklad uviedol výpočet na rok 2023. Rok 2023 mal 247 pracovných dní a pri 7,5 hodinovom

pracovnom čase príslušníkov z rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom tvoril ich pracovný fond
za celý rok 1852,5 hodín. Dovolenka podľa §93 ods.1 zákona o HaZZ je najmenej štyri týždne v
kalendárnom roku. Dovolenka vo výmere najmenej piatich týždňov patrí príslušníkovi, ktorý do konca
kalendárneho roka dovŕši 33 rokov veku alebo sa trvale stará o dieťa. Základnú výmeru dovolenky
možno predĺžiť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. Pre príklad výpočtu budeme uvádzať nižšiu

mieru dovolenky t.j. 20 dní, /20 x 7,5 hodiny = 150 hodín/. Pri odpočítaní dovolenky tak tvoril fond
pracovného času príslušníkov s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom 1700,5 hodín. Podľa
tabuliek reálne odpracovaných hodín ktoré poskytol sám žalovaný, predstavuje počet odpracovaných
hodín v prípade žalobcu v roku 2023 hodnotu 2296,35 hodín, čo predstavuje rozdiel 595,85 hodín ktoré
môžeme považovať za čas o ktorý bol podľa samotného žalovaného žalobca ukrátený, nakoľko mu

tento predmetný pracovný čas nikde nefiguruje a je zjavne aj v rozpore s maximálnym počtom 300
nadčasových hodín podľa § 91 ods.3 zákona 315/2001.

68. Podotkol, že reálne odpracované hodiny v tabuľkách ktoré poskytol žalovaný sú už oslobodené od
dovolenky, plateného voľna, dodatkovej dovolenky, OČR, PN, voľna za sviatok a pod. a predstavujú iba

reálne odpracované hodiny ktoré príslušník strávil v práci. Podľa § 116 zákona 315/2001 ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného
platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v
týždni, zvýšená o 60 %. V prípade žalobcu tvorila najnižšia hodinová sadzba v roku 2023 sumu 11,3424
€, čo v prípade zvýšenia o 30 % v prípade nadčasu predstavuje sumu 14,7451 €. Pri počte nadčasových

hodín 595,85 ktoré žalovanému vo fonde pracovného času nikde nefigurujú tak spôsobená škoda za
rok 2023 predstavuje sumu najmenej 8785,87 €.69. Ďalej uviedol, že v roku 2022 tvoril fond pracovného času príslušníkov s rovnomerne rozvrhnutým
pracovným časom 1875 hodín, po odpočítaní dovolenky fond predstavuje hodnotu 1725 hodín. Podľa
tabuliek reálne odpracovaných hodín za rok 2022 ktoré poskytol sám žalovaný, je počet reálne

odpracovaných hodín v prípade žalobcu 2266,65 hodín, čo predstavuje rozdiel 541,65 hodín. Najnižšia
hodinová mzda žalobcu v roku 2022 predstavovala sumu 9,9848 €, čo pri zvýšení o 30 % v prípade
nadčasu predstavuje sumu 12,9802 €. Žalobca tak bol v roku 2022 ukrátený o 541,65 hodín ktoré mohol
stráviť osobným voľnom a pri prepočte na vzniknutú škodu predstavujú škodu v hodnote minimálne
7030,72 €.

70. V roku 2021 tvoril fond pracovného času príslušníkov s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom
1882,5 hodín, po odpočítaní dovolenky tvoril fond 1732 hodín. Podľa tabuliek reálne odpracovaných
hodín ktoré poskytol sám žalovaný, je počet odpracovaných hodín v prípade žalobcu za rok 2021 –
2282,69 hodín, čo predstavuje rozdiel 550,69 hodín. Najnižšia hodinová mzda žalobcu v roku 2021
predstavovala sumu 9,7152 €, čo pri zvýšení o 30% v prípade nadčasu predstavuje sumu 12,6298 €.
Žalobca tak bol v roku 2021 ukrátený o 550,69 hodín ktoré mohol stráviť osobným voľnom a pri prepočte

na vzniknutú škodu predstavujú škodu v hodnote minimálne 6955,1 €.

71. Za trojročné obdobie tak vznikla žalobcovi preukázateľná škoda najmenej 22771,69 €, alebo v
prípade poskytnutia náhradného voľna za nadčas ide o 70,34 služieb (1688,19 / 24= 70,34) voľna o
ktoré bol žalovaný ukrátený. Podľa samotného žalovaného, žalobca v období od 1/2021 do 12/2023

odpracoval6845,69hodín,čopredstavuje1688,19nadčasovýchhodín,ktorémuvdochádzkenefigurujú
a neboli mu žiadnym spôsobom kompenzované (finančne a ani ako náhradné voľno) a sú v priamom
rozpore s ustanovením § 91 ods. 3 ZoHaZZ ktorý určuje maximálny počet nadčasových hodín na
hodín 300 za rok. Za 3 ročné obdobie (t.j. v období od 1/2021 do 12/2023) sa teda samotný žalovaný
priznáva, že žalobca bol ukrátený o 1688,19 hodín ktoré odpracoval ale žalobca mu ich do dochádzky

nezapočítal a počas ktorých sa mohol venovať rodine a svojmu voľnému času. Ak žalovaný trvá na
svojich výpočtoch, žiadame žalovaného aby súdu vysvetlil akým spôsobom boli žalobcovi nadčasové
hodiny kompenzované a zohľadnené vo fonde pracovného času. V prípade nadčasových hodín, ktoré
boli žalobcovi žalovaným kompenzované formou náhradného voľna, žiadame žalovaného aby súdu
doložil súhlas zamestnanca s takouto formou kompenzácie, nakoľko podľa našich skúseností sú takéto

formy kompenzácie poskytované automaticky, bez súhlasu zamestnanca, pričom podľa § 116 ods. 2
ZoHaZZ je možné takúto formu kompenzácie poskytnúť iba v prípade ak sa príslušník s nadriadeným
dohodli na poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr
do 60 dní od skončenia tejto služby. Podľa výplatných pások žalobcu, bola v období 1/2021 do 12/2023
započítaných iba 40,75 nadčasových hodín (pozn. Vo výplatných páskach je nadčas označený ako

„ZáMzzanadčas“),pričom47,75hodínztvorilnadčaspriprerušenínočnejpohotovostizdôvoduvýjazdu
a nie nadčas vzniknutý prekročením pracovného času. Aj uvedené svedčí o tom, že žalobca nekoná
žalovanou sumou 7.105,14 € účelovo za úmyslom neoprávneného obohatenia, lebo reálna škoda ktorá
mu bola spôsobená predstavuje výrazne vyššiu sumu. Žalobca sa žalovanou sumou domáha výlučne
náhradyzaujmu,ktorámubolaspôsobenánesprávnoutranspozíciousmernicedosystémuslovenského

práva,ujmuktorámubolaspôsobenánedodržiavanímprávanaodpočinokaztohovyplývajúcenásledky
či už zdravotné, sociálne a rodinné nevynímajúc.

72. Žalobca pracuje na pozícii hasič-záchranár špecialista v čate „C“ na OR HaZZ vo Veľkom Krtíši.
Výkon služby hasičov je rozdelený na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín pohotovosti na pracovisku, ktorá

mu ku dnešnému dňu nie je započítavaná do fondu pracovného času. Reálne tak v práci strávi 24 hodín
po ktorých nasledujú 2 dni voľna a potom nasleduje ďalšia služba. V práci aj počas nočnej pohotovosti
musí dodržiavať ustrojenie a musí byť pripravený vykonať výjazd do 1 minúty. Na izbe o rozmeroch cca
5x3,5 m trávi pohotovosť s ďalšími 3 príslušníkmi, preto určite nemôžeme považovať nočnú pohotovosť
za oddych a rozhodne nemôže so svojim voľným časom nakladať ľubovoľným spôsobom nakoľko musí

byť ustrojený a pripravený vykonať výjazd do 1. minúty od vyhlásenia poplachu. Po 24 hodinovej službe
je unavený a minimálne do večera nepoužiteľný. 24 hodinové služby mu značne komplikujú aj rodinný
život. Po 24-hodinové službe je vyčerpaný a minimálne do večera nie je schopný fungovať. Výnimkou nie
sú ani situácie, keď v práci strávi nepretržite aj 30 a viac hodín. 24-hodinové služby mu veľmi komplikujú
aj rodinný život. Takýto pracovný rozvrh má výrazný vplyv aj na rodinný život žalobcu, pretože v práci

trávi veľa času a nemôže sa tak venovať rodine, ako by si prial. Žalobca sa stará o 2 deti. Kvôli tomu, že
v práci strávi celých 24 hodín, nemôže sa venovať výchove detí, čo negatívne ovplyvňuje aj ich vzťah.
Problémy vznikajú aj pri odvoze detí do školy alebo zdravotníckeho zariadenia, keďže žalobca musí
byť nahrádzaný rodinou a priateľmi. Žalobcovi deti rýchlo vyrastajú a kvôli tomu, že v práci trávi veľačasu, mu chýba veľa spoločného času s nimi a nemôže sa venovať ich kultúrnym a športovým aktivitám.
Všetky tieto problémy spôsobujú žalobcovi únavu, stres, nervozitu a smútok z odlúčenia od rodiny, čo
mu bráni dostatočne sa sústrediť na svoju prácu, kde je 100% sústredenosť veľmi dôležitá. Všetky tieto

faktory sa významne podpísali aj na manželskom živote, keďže nemôže svojej manželke venovať toľko
času, koľko by si prial. V minulosti sa žalobca venoval rôznym voľnočasovým aktivitám (futbal, hokejbal,
poľovníctvo), ale kvôli neustálej únave musel z nich výrazne upustiť.

73. Žalovaný sa vo výpočte snaží účelovo znížiť výpočet priemerného týždenného času v referenčnom

období6mesiacov.Ideovýpočetktorýsanezakladánaskutočnosti.VpredmetnomrozhodnutíSúdneho
dvora Európskej únie C-742/19 sa v bodoch 93, 94, 95 sa jasne píše, cit. „ Bod 93 rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie C-742/19“ „V prospech týchto úvodných spresnení treba v prvom rade
pripomenúť, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 patrí celé obdobie strážnej
služby, počas ktorého majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú jeho možnosť počas týchto období slobodne využiť čas, počas ktorého sa jeho

pracovná činnosť nevyžaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom. Naopak, ak obmedzenia
uložené pracovníkovi v rámci vymedzeného času strážnej služby nedosiahnu taký stupeň intenzity a
umožňujú mu slobodne nakladať so svojím časom a venovať sa svojim vlastným záujmom bez väčších
prekážok, „pracovný čas“ na účely uplatnenia tejto smernice predstavuje len čas súvisiaci s výkonom
pracovnej činnosti, ktorá sa prípadne počas takej doby skutočne odpracuje [rozsudok z 9. marca 2021,

RadiotelevizijaSlovenija(Dobanepretržitejdostupnostinaodľahlommieste),C-344/19,EU:C:2021:182,
body 37 a 38 a citovaná judikatúra].“ Bod 94. rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-742/19:
„Pokiaľ ide o doby strážnej služby vykonávané na pracoviskách, ktoré sa tak ako v prejednávanej
veci obvykle nenachádzajú v mieste bydliska pracovníka, rozhodujúcim faktorom na prijatie záveru, že
charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 sú prítomné, je skutočnosť,

že pracovník je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu na tomto
mieste k dispozícii, aby mohol na pokyn svojho zamestnávateľa okamžite vykonávať svoju prácu, aj
vtedy, ak toto miesto nie je miestom, kde obvykle vykonáva svoju prácu. Vzhľadom na to, že počas tohto
obdobia strážnej služby musí pracovník zostať vzdialený od svojho sociálneho a rodinného prostredia a
má obmedzenú voľnosť pri nakladaní s časom, počas ktorého sa jeho pracovné služby nevyžadujú, musí

byť celé toto obdobie považované za „pracovný čas“ v zmysle tejto smernice, nezávisle od výkonu práce,
ktorú pracovník skutočne vykonal počas uvedeného obdobia [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija
Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na odľahlom mieste), C-344/19, EU:C:2021:182, body 33 až
35 a citovaná judikatúra].“ Bod 95 rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 „Z vyššie
uvedenéhovyplýva,žezapredpokladu,žesanaňuuplatňujesmernica2003/88,sadobastrážnejslužby

uložená príslušníkovi ozbrojených síl, z ktorej vyplýva jeho nepretržitá prítomnosť na pracovisku, musí
považovať za pracovný čas v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice, ak sa toto miesto výkonu práce
nezhoduje s jeho bydliskom.“

74. Nakoľko príslušník HaZZ nemôže počas nočnej pohotovosti svojvoľne nakladať so svojim voľným

časom, musí sa zdržiavať v priestoroch stanice a musí byť schopný vykonať výjazd do 1. minúty
od vyhlásenia výjazdu, musí sa tento čas podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-742/19
považovať za pracovný čas, čo žalovaný do dnešného dňa neurobil a čas nočnej pohotovosti ku
dnešnému dňu nezapočítava do fondu pracovného času. Žalovaný ďalej uvádza, že žalobca mylne
vychádza z fondu pracovného času ktorý slúži údajne iba na výpočet mzdy. Mzdy sú v HaZZ tvorené

z tabuľkových platov a nie na základe odpracovaných hodín, takže tieto tvrdenia sa nezakladajú znova
na pravde. Naopak, ako už bolo vyššie spomenuté, aj samotný ZoHaZZ jasne píše, ktoré aspekty
vykonávania štátnej služby sa považujú za služobný čas (nakoľko zamestnanec vykonáva službu v
služobnom pomere a nie v pracovnom pomere, ide o služobný čas ktorý je synonymom pracovného
času)očomsvedčíajplánslužieb,ktorýnakoncimesiacapreukázateľnepíše,že„odpracovanéhodiny“.

Podľa tohto plánu služieb, žalobca ku dnešnému dňu stále vypočítava odslúžený počet hodín, pričom
nočnú pohotovosť do tohto fondu nezapočítava.

75. V prílohe vyjadrenia žalovaného s názvom “Výpočet priemerného týždenného služobného času
v sledovaných referenčných obdobiach“ sa snaží žalovaný manipulatívne znížiť výpočet priemerného

týždenného času. Jednak je takýto výpočet v priamom rozpore so zákonom 315/2001 Z.z., ktorý čas
dovolenky, plateného voľna a voľna za sviatok považuje za vykonávanie štátnej služby, ale ku tomu
všetkému aj mylne vypočítaný a umelo znižuje priemerný pracovný čas žalobcu. Ak sa žalovaný snaží
preukázať, že pod pojem „dovolenka“ ktorý sa podľa smernice 2003/88/ES článku 16 písmena Bspráva pri výpočte neutrálne alebo sa nezapočítava možno zahrnúť aj všetky ostatné voľná, prečo
tieto voľná neodpočítal z počtu dní ktoré možno použiť na výpočet v predmetnom referenčnom období.
Zároveň v prípade rekondičného pobytu účelovo započítava iba pracovné dni. Príslušník pri nariadenom

rekondičnom pobyte nemôže ani počas víkendu opustiť zariadenie a musí vykonávať prácu podľa
pokynov zamestnávateľa, preto musí byť tento čas považovaný za „odpracovaný čas“ čo v prípade
rekondičného pobytu predstavuje výkon služby na 7,5 hodiny denne po dobu 14 dní. V tabuľke žalovaný
vypočítal, že priemerný počet skutočne odslúžených hodín predstavoval priemer 47,06 hodín za týždeň.
Zo započítaných dní však odpočítal iba dovolenku, nie ostatné voľná, ktoré iba neutralizoval ale už ich

neodpočítal z počtu započítaných dní, čím sa snažil viditeľne skresliť výpočet.

76. Ďalej poukázal, že v pláne služieb u žalobcu sa objavujú aj určité ďalšie anomálie. Napr. v dátumoch
5.9.2021, 23.10.2021, 29.10.2021, 13.11.2021, 19.11.2021, 19.12.2021, 23.4.2023, 16.12.2023 by za
normálnych okolností žalobca pracoval, no žalovanému bolo na jeho službu naplánované služobné
voľno, ktoré sa však v pláne služieb tvári „neviditeľne“ ako bežný deň voľna a žalovaný ho pri svojom

výpočte účelovo neodpočítal z počtu započítaných dní v sledovanom referenčnom období, pričom sám
žalovaný podľa svojich vyjadrení považuje na účel výpočtu priemerného týždenného pracovného času
v zmysle smernice 2003/88/ES všetky poskytnuté druhy voľna rovnocenné dovolenke. V skutočnosti
ide o voľno ktorým žalovaný „nuluje“ prekročený fond pracovného času u žalobcu za čas ktorý vznikol
žalobcovi účasťou na školeniach a pod. Ak žalobca považuje, že voľno je podľa ES pri výpočte

referenčného obdobia rovnocenné dovolenke alebo dočasnej pracovnej neschopnosti, mal by do
nezapočítaných dní „započítať“ aj všetky ostatné druhy voľna. Ak by ich žalovaný započítal, zistil
by, že počet skutočne odpracovaných hodín v tomto sledovanom referenčnom období predstavuje
hodnotu 1191,20 hodín a počet započítaných dní 173 predstavuje 24,71 týždňov. Pri tomto výpočte
priemerný týždenný pracovný čas za sledované referenčné obdobie predstavuje 48,21 hodín. Žalovaný

ku dnešnému dňu vypočítava týždenný pracovný čas príslušníkov HaZZ výlučne na základe fondu
pracovného času, nie podľa takýchto výpočtov ktoré sú podľa nášho názoru v rozpore so samotným
ZoHaZZ. Ak žalovaný uvádza, že ES je implementovaná správne tak podľa čl. 6 písmeno a/ smernice
2003/88/ESktorápíše,cit.„týždennýpracovnýčasbudeobmedzenýzákonmi,inýmiprávnymipredpismi
alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi“

je na základe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru
určený týždenný služobný čas 37,5 hodín. Zároveň oponujeme, že pri výpočte referenčného obdobia
podľa čl. 16 písm. b je možné pod termín „Doby platenej ročnej dovolenky“ započítavať ostatné
druhy voľna, nakoľko smernica hovorí výlučne o dobe platenej ročnej dovolenky a dobe pracovnej
neschopnosti.Žalovanývovyjadrenípíše„Smernicavčlánku16písm.b)infineuvádza:„...Dobyplatenej

ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú
pri výpočte priemeru neutrálne...“. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti
(napríklad karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu).
Vo vyššie uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe
kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a
teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie
o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby.“.

77. Žalovaný sa vlastnou interpretáciou smernice snaží navodiť dojem, že pojem „dovolenka“ je

totožný so všetkými ostatnými poskytovanými druhmi voľna (napr. „služobné voľno platené“, voľno za
sviatok a pod.) a v rámci výpočtu priemerného týždenného pracovného času sa ho snaží zahrnúť
pod pojem „čas odpočinku“, čím sa vizuále snaží znížiť výpočet priemerného týždenného pracovného
času v referenčnom období 6 mesiacov pričom sám žalovaný tento čas považuje za čas pracovný,
o čom svedčí jednak dochádzkový systém SAP ako aj jeho započítavanie do fondu pracovného

času ako aj samotný ZoHaZZ v § 97. S výnimkou dovolenky, môže byť príslušníkovi počas všetkých
ostatných druhov „voľna“ nariadená služobná pohotovosť a musí byť na základe § 92 ZoHaZZ
pripravený nastúpiť do zamestnania. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, cit.: „Na účely tejto
smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi a/alebo praxou“ a za "čas odpočinku" je pre potreby smernice považovaný akýkoľvek čas,
ktorýniejepracovnýmčasom.Pretoaknajednejstranesámžalovanýpodľavlastnejlegislatívypovažuje
čas plateného voľna alebo voľna za sviatok za čas vykonávania štátnej služby, nemôže ho na strane
druhej považovať za čas odpočinku nakoľko príslušník počas tohto času musí byť podľa § 92 ZoHaZZpripravený nastúpiť v prípade potreby na výkon služby. Podľa vyššie uvedeného aj samotný zákon
315/20021 o HaZZ považuje dovolenku ako aj všetky ostatné druhy voľna za vykonávanie štátnej
služby o čom svedčí aj ich doterajšie započítavanie do fondu pracovného času. Ďalší rozdiel medzi

„dovolenkou“ a ostatnými druhmi voľna je uvedený v § 92 (Služobná pohotovosť v štátnej službe
príslušníkov) kde sa v ods. 2 píše „ Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
v mieste vykonávania štátnej služby, v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, s možnosťou
použitia mobilných prostriedkov spojenia. V ods. 3 píše „ Služobnú pohotovosť v štátnej službe nemožno

príslušníkovinariadiťpočasdovolenky.“ Avods.5"Príslušník,ktorývykonávaslužobnúčinnosťspojenú
s ochranou záujmov štátu, plní osobitné úlohy na zabezpečenie potrebnej pohotovosti zboru, je povinný
z dôvodu svojho zaradenia do plánu uvádzania stupňov pohotovosti hlásiť svojmu nadriadenému miesto
pobytu v čase mimo štátnej služby a byť pripravený dostaviť sa na určený signál v určenom čase na
určené miesto na plnenie úloh. Odvolanie proti personálnemu rozkazu o zaradení do plánu vyrozumenia
a zvozu alebo o vyradení z plánu vyrozumenia a zvozu nemá odkladný účinok. Z vyššie uvedených

častí zákona 315/2001 jasne vyplýva, že s výnimkou dovolenky, môže byť počas každého iného druhu
voľna príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť, musí voľno prerušiť a musí byť pripravený nastúpiť
v prípade potreby do zamestnania a tým pádom plní pokyny zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť
alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou. Preto tento druh „voľna“
nemožno v žiadnom prípade považovať za „čas odpočinku“ a dokonca aj samotný zákon 315/2011 o

HaZZ považuje tento čas za „služobný čas“, t.j. pracovný čas. Napr. „voľno za sviatok“ predstavuje
kompenzáciu vo forme voľna ktoré príslušníkovi vzniká za službu cez sviatok, nakoľko takáto služba
nie je nijako inač finančne kompenzovaná. Platené voľno zase vzniká ako kompenzácia nadčasových
hodín alebo hodín mimo plánu služieb.

78. Žalovaný vo vyjadrení v bode 4 uvádza nasledovné: Žalobca pri výpočte porušenia smernice
2003/88/ES vychádza z fondu pracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak,
aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde o správny ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín,
nakoľko v zmysle zákona o HaZZ sa do služobného času započítava aj čerpanie všetkej dovolenky,
čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Z

uvedeného dôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES
a pojem „služobný čas“ v zmysle § 85 ods. 1 zákona o HaZZ. Ide o nezameniteľné pojmy, ktoré každý má
inú funkciu. Zatiaľ čo pracovný čas podľa smernice započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou; tak služobný čas započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa v

zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle
smernice 2003/88/ES spadajú pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2. Je zrejmé, že ide o 2 rozdielne
pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne zamieňa, aby sa mohol bezdôvodne obohatiť na úkor príslušníkov
HaZZ, u ktorých bol čl. 6 smernice 2003/88/ES skutočne porušený, čo u žalobcu nebol. Pojem služobný
čas a pracovný čas sú pojmy úplne identické. Nakoľko príslušník HaZZ nevykonáva prácu v pracovnom

pomere ale v pomere služobnom vychádza z logiky veci, že jeho pracovný čas sa neoznačuje pojmom“
pracovný čas“ ale „služobný čas“ o čom svedčí aj §85 ods.1 zákon 315/2001 „ Služobný čas príslušníka
ječasovýúsek,vktorompríslušníkvykonávaštátnuslužbuajekdispozíciislužobnémuúradu“.Samotný
žalovaný do fondu pracovného času ku dnešnému dňu stále započítava aj čas dovolenky, voľná ako
aj čas dočasnej pracovnej neschopnosti a nezapočítava pohotovosť na pracovisku o čom svedčí aj

plán služieb ktorý v prílohe poskytol samotný žalovaný, kde sa v dochádzkovom systéme SAP píše v
každom mesiaci pod pojmom „ odpracované hodiny“ sumár všetkých hodín vrátane voľna, dovolenky,
PN, OČR a pod. Počet odpracovaných hodín v mesiaci január na základe dochádzkového systému SAP
bez započítania nočnej pohotovosti = 170 h, pohotovosť na pracovisku = 60 h , spolu = h 230 hodín, nie
216,45 hodín ako uvádza žalovaný v prílohe. Január mal 4,3 týždňa t.j. priemerný týždenný pracovný

čas za január 53,49 hodín.

79. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 24.05.2024 zotrval na svojom vyjadrení. Naďalej
zotrváva na svojich vyjadreniach a tvrdeniach, najmä na svojom výklade pôsobnosti Smernice 2003/88/
ES, konkrétne vo vzťahu k všetkým odvetviam činností, verejných a súkromných v zmysle článku

2 Smernice 89/392/EHS, založenom na negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
v zmysle článku 2 odseku 2 vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť. Zároveň zotrval aj na skutočnosti, že dotknuté právne
predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne, tak ako to odôvodňuje vo svojom Vyjadrenížalovaného k žalobe, ako aj vo svojich ostatných tvrdeniach vo vzťahu k transpozícii relevantných
článkov Smernice 2003/88/ES. Poukázal skutočnosť, že je nutné, aby súd v prípade pojednávania
o náhrade škody, rozlišoval medzi škodou a medzi nemajetkovou ujmou. Žalovaný trvá na svojom

predchádzajúcom vyjadrení v časti výkladu predmetnej smernice vo vzťahu k nároku na náhradu škody.

80. Súd predmetný spor prejednal na pojednávaní dňa 22.10.2024, na ktorom právny zástupca žalobcu
a poverený zástupca žalovaného zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach.

81.Súdpovažovalzapreukázanéskutkovétvrdeniažalobcuvtom,žepracujenapozíciihasič-záchranár
špecialista v čate „C“ na OR HaZZ vo Veľkom Krtíši. Výkon služby hasičov je rozdelený na 16 hodín
výkonu služby a 8 hodín pohotovosti na pracovisku, ktorá mu ku dnešnému dňu nie je započítavaná do
fondu pracovného času. Reálne tak v práci strávi 24 hodín po ktorých nasledujú 2 dni voľna a potom
nasleduje ďalšia služba. V práci aj počas nočnej pohotovosti musí dodržiavať ustrojenie a musí byť
pripravený vykonať výjazd do 1 minúty. Na izbe o rozmeroch cca 5x3,5 m trávi pohotovosť s ďalšími 3

príslušníkmi, preto určite nemôžeme považovať nočnú pohotovosť za oddych a rozhodne nemôže so
svojim voľným časom nakladať ľubovoľným spôsobom nakoľko musí byť ustrojený a pripravený vykonať
výjazd do 1. minúty od vyhlásenia poplachu. Po 24 hodinovej službe je unavený a minimálne do večera
nepoužiteľný. 24 hodinové služby mu značne komplikujú aj rodinný život. Po 24-hodinovej službe je
vyčerpaný a minimálne do večera nie je schopný fungovať. Výnimkou nie sú ani situácie, keď v práci

strávi nepretržite aj 30 a viac hodín. 24-hodinové služby mu veľmi komplikujú aj rodinný život. Takýto
pracovnýrozvrhmávýraznývplyvajnarodinnýživotžalobcu,pretoževprácitráviveľačasuanemôžesa
tak venovať rodine, ako by si prial. Žalobca sa stará o 2 deti. Kvôli tomu, že v práci strávi celých 24 hodín,
nemôže sa venovať výchove detí, čo negatívne ovplyvňuje aj ich vzťah. Problémy vznikajú aj pri odvoze
detí do školy alebo zdravotníckeho zariadenia, keďže žalobca musí byť nahrádzaný rodinou a priateľmi.

Žalobcovi deti rýchlo vyrastajú a kvôli tomu, že v práci trávi veľa času, mu chýba veľa spoločného času
s nimi a nemôže sa venovať ich kultúrnym a športovým aktivitám. Všetky tieto problémy spôsobujú
žalobcovi únavu, stres, nervozitu a smútok z odlúčenia od rodiny, čo mu bráni dostatočne sa sústrediť
na svoju prácu, kde je 100 % sústredenosť veľmi dôležitá. Všetky tieto faktory sa významne podpísali aj
na manželskom živote, keďže nemôže svojej manželke venovať toľko času, koľko by si prial. V minulosti

sa žalobca venoval rôznym voľnočasovým aktivitám (futbal, hokejbal, poľovníctvo), ale kvôli neustálej
únave musel z nich výrazne upustiť.

82. Súd následne vo veci vyhlásil rozsudok na pojednávaní konanom dňa 22.11.2024.

83. Súd vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov výplatnými páskami žalobcu za
obdobie január 2021 – december 2023, tabuľkami výpočtu pracovného času žalobcu, plachtami služieb
za žalované obdobie, prehľadom plánu pre žalované obdobie, výpočtom priemerného týždenného
pracovného času vypracovaného žalovaným. Z vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav:

84. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom štátnu službu
vykonáva v služobnom pomere v služobnej hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič záchranár - špecialista,
v zmene c na hasičskej stanici Prše 723/28, Modrý Kameň, ktorá patrí do územného obvodu okresného
riaditeľstvaHaZZVeľkýKrtíš.Pracovnýpomeržalobcovivznikoluzavretímpracovnejzmluvysnástupom
dňa 01.10.2004.

85. V období január 2021 – december 2021 fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje
celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).

Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri
počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).

86. V žalobcovom prípade za obdobie január 2021 až december 2021 predstavuje:
- fond pracovného času 2007,60 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 586,14 hodín.87. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 49,74 hodín (2593,74 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 565,39 hodín
15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 20,75 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu
za každú hodinu.

88. V období január 2022 - december 2022 Fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje
celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri

počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).
89. V žalobcovom prípade za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje:
- fond pracovného času 1950 hodín;

- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 679,98 hodín.

90. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 50,44 hodín (2629,98 hodín : 52,14 týždňov).

91.Vobdobíjanuár2022aždecember2022podľa§92ods.1ZoHaZZodpracovalžalobca647,98hodín
15 %-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej
časti služobného platu za každú hodinu a 32 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu

za každú hodinu.

92. V období január 2023 - december 2023 Fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje

celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri
počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).

93. V žalobcovom prípade za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje:
- fond pracovného času 1958 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 528,07 hodín.

94. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 50,52 hodín (2634,30 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2023 až december 2023
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 652,30 hodín 15 %-nej určenej služobnej pohotovosti,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu

a 24 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mi prináležala
odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

95. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

96. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvypreniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády

podľa čl. 120 ods. 2.

97. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

98. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

99. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

100. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

101. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

102. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov

je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

XXX. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

104. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia

služobného času.

105. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

106. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.

107. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za

podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat
za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu
škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

108. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).109. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v
rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie

brannej pohotovosti štátu.

110. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného
platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku

v týždni, zvýšená o 60 %.

111. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na
poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

112. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná
náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o
deň služobného pokoja.

113. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja.

114.Podľa§122ods.3zákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore,náhradazaslužobnú
pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej
služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

115. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou
služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175
služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne
upraví.

116. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom
štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť
vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

117. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového
združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak
na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu
nadriadeného.

118. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti
s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby
obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného

na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

119. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

120. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.121. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

122. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

123. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

124. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

125. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než

zabezpečená pohľadávka.

126. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

127. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného

času.

128. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

129. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

130. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

131. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

132. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

133. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,
ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.134. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného

času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v
rôznom čase.

135. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

136. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný
pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky

priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas
týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je

zahrnutý do výpočtu priemeru.

137. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,

keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

138. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

139. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené

sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

140. V predmetnom konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške
7.105,14 EUR na tom skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia

právaEurópskejúnie,atoSmerniceEurópskehoparlamentuaRady2003/88/ESoniektorýchaspektoch
organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady
škody, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným ako členským štátom
Európskej únie.

141. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje načl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

142. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie,
ktorémajúpriamyúčinokasúichustanoveniabezpodmienečné,dostatočnejasnéapresné,osoby,ktoré
sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný - Slovenská
republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého
príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň
štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,
zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je

kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho
poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

143. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje

na § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Zoskutkovýchtvrdení,ktoréžalobcavkonaníuvádza
vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby
príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode

Okresného súdu Lučenec, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku
miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

144. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že

úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o
exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú

činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,
že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o
hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať

primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas

a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa
Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice
je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa avykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda
organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých

pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť
nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo
týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami

alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice
možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa
trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami
pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej
príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje

prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času.
Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci
plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných

činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho
môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica

sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v

zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko
vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo

ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem

spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

145. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového

poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech
komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva

Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členskéhoštátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo

dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že

znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má
priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva

únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého
porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia
dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade
povinnosť túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica
nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové

znenie zákona č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení
zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.
Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného

služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve
naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že
zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou
v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby
a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo

služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v
štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122
ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-

hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú
pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,
že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to

dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

146. Žalovaný namietal spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času a poukázal tiež na
to, že priemerný týždenný čas je potrebné počítať v 6-mesačnom referenčnom období. K danej veci

súd uvádza, že súhlasí s názorom žalovaného, že v zmysle Smernice v spojení s ZoHaZZ referenčné
obdobie, počas ktorého by sa nemal prekročiť v priemere 48-hodinový pracovný čas, predstavuje 6
mesiacov. To však neodôvodňuje prijať záver, že v dlhšom, a to konkrétne v období troch rokov, teda
v posudzovanom období (od 01.01.2020 do 31.12.2023), ako vyčlenil žalobca, priemerný týždenný
pracovný čas môže byť prekročený. V zásade platí, že tak ako v (referenčnom) 6- mesačnom, tak

ani v trojročnom období nemôže byť prekročený (v priemere) 48-hodinový pracovný čas v týždni. Pre
posúdenie porušenia článku 6 písm. b) Smernice je tak irelevantné, či sa posudzuje obdobie šiestich
mesiacov alebo troch rokov, pretože ani v jednom prípade nemôže dôjsť k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovnému času. Pokiaľ žalobca namieta prekročenie priemerného 48-hodinového pracovného času v trojročnom období, a k takému prekročeniu skutočne aj došlo, tak je
potrebné prijať záver, že článok 6 písm. b) Smernice bol porušený, čo korešponduje aj s judikatúrou
Súdneho dvora, a to konkrétne napríklad s rozsudkom C-429/09 zo dňa 25.11.2010 (ďalej len „rozsudok

C429/09“).

147. Medzi žalobcom a žalovaným bola ďalej nezhoda v tom, ako stanoviť počet odpracovaných hodín
pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Zatiaľ čo žalobca vychádza z počtu
odpracovaných hodín podľa takzvaného fondu pracovného času vrátane počtu hodín odslúžených

určenej služobnej pohotovosti, tak v zásade žalovaný namietal, že od počtu hodín stanovených vo
fonde pracovného času treba odpočítať služobné hodiny vymedzené v § 97 ZoHaZZ (ako sú napríklad
čerpanie dovolenky, platené služobné voľno, náhradné voľno za štátnu službu nadčas a podobne),
pretože sa nejedná o pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice. K tejto otázke je potrebné
poukázať na znenie článku 15 Smernice, podľa ktorého členské štáty (teda aj Slovenská republika ako
žalovaný), sú oprávnené prijímať také legislatívne úpravy, ktoré sú pre pracujúcu osobu priaznivejšie.

Uvedené znamená, že ak žalovaný ako štát prijal právnu úpravu, ktorá je pre posúdenie priemerného
maximálneho počtu pracovných hodín pre pracujúce osoby, teda tiež pre žalobcu, priaznivejšia, a to
konkrétne ustanovením § 97 ZoHaZZ, kde za služobný (pracovný) čas sa považuje aj čas, ktorý by
mohol predstavovať čas odpočinku, tak pre posúdenie počtu odpracovaných hodín je potrebné aplikovať
práve aj predmetné ustanovenie § 97 ZoHaZZ. Inak povedané, žalovaný nemôže neaplikovať ním prijaté

zákonné ustanovenie (§ 97 ZoHaZZ), ak je to pre žalobcu ako pracujúcu osobu priaznivejšie. Preto
žalovaným namietanú skutočnosť o neaplikácii ustanovenia § 97 ZoHaZZ súd považuje za nedôvodnú,
čo vedie k nepochybnému záveru, že pre stanovenie počtu odpracovaných hodín je potrebné vychádzať
z počtu hodín, ktorý je vymedzený vo fonde pracovného času a z ktorého vychádzal aj žalobca.

148. Zároveň nemožno odhliadnuť od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe, ktorá konštantne pri
stanovovaní počtu odpracovaných hodín vychádza z fondu pracovného času. Preto aj v záujme
zachovania princípu právnej istoty nie je daný dôvod určovať iný spôsob stanovania počtu
odpracovaných hodín, než ako vyplýva z fondu pracovného času. Len príkladmo súd poukazuje
napríklad na - rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/64/2023-218 zo dňa 14.02.2024 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/37/2024-285 zo dňa 24.04.2024, - rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 21C/22/2022-310 zo dňa 11.09.2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/104/2023 zo dňa 04.04.2024, - rozsudok Okresného
súdu Zvolen č. k. 13C/16/2023-233 zo dňa 27.07.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 16Co/91/2023 zo dňa 04.04.2024, - rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k.

19C/25/2023-202 zo dňa 04.10.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
11Co/112/2023 zo dňa 25.01.2024 či - rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/25/2023-213 zo
dňa 05.09.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/134/2023 zo dňa
07.05.2024.

149. Súd následne vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku
porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých
prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./
cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné;
2./ existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným

jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho
súdu.

150. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,

z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva

únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).151. Pokiaľ sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany

členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia
vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé
ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať
taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane

sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí
byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na
vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa
náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme
finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská
právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.

V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853
Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na
právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci
(teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade

ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý
právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované
predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má
pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne

platenejdovolenkytak,akotojezakotvenéajvčlánku24Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv.Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým

pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-
hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (január 2021 - december 2023).

Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže

poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na

mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §

13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú

škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je podstatnou tá skutočnosť, že právožalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenie vlastného života a je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj

primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej
úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas
celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody
na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

152. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na

vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

XXX. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej

škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať
podľa § 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Z obsahu
predložených listinných dôkazov možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu

s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného
pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od januára 2021 do decembra 2023
a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo
dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci,
právananajvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasuaprimeranýodpočinokpopráci,právanasúkromný

a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel
o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských
aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu.
Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba samotné
konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v

tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

154. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na

určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona. Pokiaľ si žalobca uplatňuje
svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd aplikáciu ustanovení o nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správny (zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak
moholvenovaťrozvojusvojichosobných,rodinných,priateľskýchvzťahov,fyzickejapsychickejrelaxácii.

Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenejpodľapočtuhodínslužobnejpohotovosti,ktoréreálneodslúžilaktorémunebolizapočítanédo
služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad
48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorúmu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu
pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj
k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal

žalobca.

155. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku

nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy
a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj
právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj

medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol
zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne
uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach

rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť

na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

156. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané

do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa
odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo
určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval
za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a

to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal
prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom
období, pričom vychádzal z výplatných pások svojho zamestnávateľa, konkrétne v rozsahu 1942,42
hodín (od 01.01.2021 do 31.12.2023). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca odškodniť odmenou,
ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.

Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa
§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške
7.105,14Eur.Vychádzajúctakzurčeniavýškynemajetkovejujmyakorozdielunáhradyuvedenejv§122
ods. 1 (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 (vo výške 50 %

z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je
v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35
% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase
pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej
20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50 % - 30 %). Ako už bolo vyššie uvedené, počas trojročného obdobia, ktorého

sa tento spor týka, žalobca odpracoval 1942,42 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola
započítaná do pracovného času, čo predstavuje podľa prepočtu žalobcu nemajetkovú ujmu v sume 3,66
€ za hodinu (7.105,14 EUR: 1942,42 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do
pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine, priateľom, svojim koníčkom, či odpočinku.157. Pokiaľ žalovaný namietal spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd uvádza, že jednak
v tomto prípade bolo preukázané, že v rozhodnom období došlo k prekročeniu maximálneho 48-

hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia za neoprávnený
zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným
matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry
– osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu, či
suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za

neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil, neznamená, že si v skutočnosti
uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval
z konkrétnych ustanovení ZoHaZZ, alebo z ustanovení Smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa
ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaným musel byť jeho
zamestnávateľ a nie štát. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom

najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení ZoHaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť,
ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením
stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku
konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou
nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je

sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu
by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu za závažnú pociťoval každý, kto by
sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení. Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň
zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť (v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozhodnutia vo veciach sp. zn.

13C/59/2023, sp. zn. 12C/55/2023 a sp. zn. 10C/66/2023, v ktorých konaniach bolo žalobcom - hasičom,
uplatňujúcim si náhradu škody z rovnakého právneho titulu a rovnakým spôsobom v plnom rozsahu
vyhovené), ako aj rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu, ktorý v rozhodnutiach sp. zn. 16Co/36/2022,
sp. zn. 17Co/47/2022, sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022, sp. zn. 17Co/59/2022, sp.
zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn. 17Co/84/2023, sp. zn.

14Co/134/2023, sp. zn. 14Co/27/2024 a i. dospel rovnako k záveru, že spôsob výpočtu ujmy podľa
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré žalobca reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do
služobného času je logický a zákonne udržateľný a ktorý priamo a primerane reflektuje na nezákonnosť
zásahu do jeho práv. Naopak odvolací súd ako nesprávny posúdil názor o potrebe nemajetkovú ujmu
odvodzovať len od presného počtu odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne, čo vyjadril napr. v

rozhodnutí sp. zn. 16Co/11/2022, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8C/15/2021
a podanej žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Zároveň súd poukazuje, že rozhodnutia Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2023 a sp. zn. 11Co/27/2023 a Okresného súdu Lučenec, 16C/15/2024
nespochybnili spôsob vyčíslenia výšky žalobného nároku a nepredstavujú odklon od rozhodovacej
činnosti odvolacieho súdu. Súd ďalej uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov

prvej inštancie ako aj odvolacích súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy
rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín
pracovnejpohotovosti,ktorániejezapočítanádopracovnéhočasuaniektorévychádzajúzoskutočnosti,
koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v
rozhodnom období nad rozsah 48 hodín. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na

základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa
nezapočítava do pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v
týždni. Súd si však v tomto prípade osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako
nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom v žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah
do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by

žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného času. Napokon k námietke
žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam
trestných činov, súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
majúci svoj základ v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných

obetiam trestných činov, a preto je v tomto smere námietka žalovaného nedôvodná.

158. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť
výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahujepravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním smernice
vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §
101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym
mesiacom za žalované obdobie (január 2021 až december 2023) tým, že nebol dodržaný limit

pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice. O rozsahu prekročenia služobného času za mesiac
január 2021 sa žalobca dozvedel po dovŕšení daného mesiaca, t. j. dňom 01.02.2021, pričom trojročná
premlčacia doba by mu uplynula dňa 01.02.2024, čím žaloba na súd bola podaná dňa 30.01.2024
pred uplynutím premlčacej doby, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní premlčaný nie je. Na podporu
záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
súd poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009

zo dňa 17.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa
27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 4/2014 pod č. R 58/2017. Na podporu názoru o začiatku plynutia premlčacej doby v danom prípade
súd poukazuje napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/94/2023 zo dňa
13.12.2023, sp. zn. 17Co/122/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/123/2023 zo dňa 13.12.2023, sp.

zn. 17Co/139/2023 zo dňa 26.03.2024, sp. zn. 11Co/31/2024 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 14Co/22/2024
zo dňa 28.05.2024.

159. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do

slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne
preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

160. Súd nevzhliadol dôvod na predĺženie paričnej lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP,

nakoľko skutočnosť, že žalovaný musí konať pri uhrádzaní v zmysle interných predpisov nepredstavuje
odôvodnený prípad na predĺženie tejto lehoty. Žalovaný nepreukázal žiadny osobitný dôvod, pre ktorý
by paričná lehota mala byť predĺžená nad rámec zákonom upravenej trojdňovej lehoty a pre ktorý by
mal oproti iným fyzickým, resp. právnickým osobám byť týmto spôsobom zvýhodnený najmä ak takéto
subjekty nedisponujú takým personálnym vybavením ako žalovaný a napriek tomu základná lehota na

plnenie bola vo všeobecnosti určená aj pre tieto osoby v trvaní troch dní.

161. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalobca mal vo veci
plný úspech, preto mu potom súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom
rozsahu s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia cestou Okresného súdu
Lučenec, pracovisko Veľký Krtíš na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje

v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), (363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšieprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na lehoty na
podanie odvolania (§ 364 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 17. 1. 2026. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok – Ochrana osobnosti , Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 22. november 2024

Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 22. november 2024