Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207019
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423207019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu:
Y. U., B.. XX.X.XXXX, S. XXX, U., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarína Hegedüšová , Majerníkova 3/
A, Bratislava, IČO: 42 185 190, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 29Csp/49/2023-93, zo dňa 28.7.2025,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 800
eur a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.10.2023 domáhal proti
žalovanému zaplatenia 800 eur, ktorá predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a náhrady trov
konania. Žalobu odvodnil tým, že dňa 5.5.2006 došlo medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným
ako veriteľom k uzavretiu zmluvy o úvere
č. 9170620 (ďalej ako „zmluva o úvere“). Žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík
inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť
splnomocnenca T.. O. W., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Tento formulár bol vopred pripravený

a so spotrebiteľom nebol individuálne dojednaný, teda išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napriek
uvedenému žalovaný uzavrel záložnú zmluvu so splnomocnencom, a takto neplatne vzniknuté záložné
právo dala zaevidovať
v katastri nehnuteľností. Spotrebiteľ všetky svoje záväzky uhradil a napriek tomu zo strany žalovanej
nedošlo k žiadnym úkonom vedúcim k výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností. Žalobca bol
nútený sa za účelom ochrany svojich práv obrátiť na súd so žalobou o určenie neexistencie záložného
práva, príslušné konanie bolo vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 19Csp/6/2023.

Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 20.6.2023, určil, že záložné právo k nehnuteľnostiam neexistuje z dôvodu, že zmluva
o zriadení záložného práva, na základe ktorej malo vzniknúť, je neplatná. Okresný súd Michalovce
deklaroval, že žalovaný v ňom opísaným postupom porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa, a teda muvznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobca, odvolávajúc sa na rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 30.1.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017 uviedol, že úspešným uplatnením práva na súde je
nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vychádza z neprijateľnej
rozhodcovskej doložky (zmluvy).
V tomto prípade je uvedená podmienka splnená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Michalovce
č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023, ktorým tento rozhodol v prospech žalobcu ako spotrebiteľa,
keď konštatoval porušenie jeho práv a určil neexistenciu záložného práva. Uviedol, že vznik ujmy v

konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a z jeho strany
preukazovať, pretože postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti, čo je naplnené a potvrdené
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023. Jediným
kritériom posúdenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť. Žalovaný zneužil
postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany a snažila sa získať majetkový prospech za použitia nekalých
obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, čím výrazným spôsobom ohrozil majetkové

pomery žalobcu, a teda suma 800 eur je primeraná v porovnaní
s masívnym zásahom do ekonomickej stability právneho predchodcu žalobcu, a následne aj samotného
žalobcu a jeho rodiny.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie

vykonaným dokazovaním zistil z rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa
3.5.2023, že záložné právo vyplývajúce zo zmluvy o zriadení záložného práva č. 380/2007-BÁN, zo
dňa 18.5.2007 na nasledovných nehnuteľnostiach žalobcu, nachádzajúcich sa v katastrálnom území W.,
obec W., okres U.: 1. spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 987/1290240 k celku na pozemku parcela
č. XXX/XX, druh pozemku ostatná plocha vo výmere 1607 m2, evidovaný ako parcela registra

S.-W. na katastrálnej mape, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX; 2. spoluvlastnícky podiel vo veľkosti
82/107520 k celku na pozemku parcela č. XXX/XXX, druh pozemku orná pôda vo výmere 88509 m2,
evidovaný ako parcela registra „.-W.“., zapísaný na liste vlastníctva
č. XXX, 3. spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 82/107520 k celku na pozemku parcela č. XXX/XXX, druh
pozemku orná pôda vo výmere 4056 m2, evidovaný ako parcela registra

„.-W., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, 4. pozemok parcela č. XXX, druh pozemku orná pôda
vo výmere 4041 m2, evidovaný ako parcela registra „S.-W. na katastrálnej mape, zapísaný na liste
vlastníctva č. XXX, 5. pozemok parcela č. XXXX, druh pozemku trvalý trávny porast vo výmere
1709 m2, evidovaný ako parcela registra „.-W. na katastrálnej mape, zapísaný na liste vlastníctva
č. XXX, 6. pozemok parcela č. XXXX, druh pozemku orná pôda vo výmere 3304 m2, evidovaný

ako parcela registra „S.-W.“ na katastrálnej mape, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX (ďalej len
„nehnuteľnosti“), uzatvorenej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, neexistuje a žalobcovi
priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia vyplynulo, že právny
predchodca žalobcu Y. U., zomrel 10.10.2016 a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prešlo na základe
rozhodnutia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 21D/1076/2016 na žalobcu, ktorý vstúpil zároveň do

postavenia záložcu. Z obsahu úverovej zmluvy uzavretej dňa 5.5.2006 vyplynulo, že jej súčasťou v časti
označenej ako „Plnomocenstvo“, bolo aj splnomocnenie dlžníka, ktorým právny predchodca žalobcu
ako dlžník splnomocnil T.. O. W., aby za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa uzavrel v jeho
mene záložnú zmluvu, pričom súd považoval takýto spôsob udelenia plnomocenstva za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Následne pristúpil k prieskumu uzatvorenej zmluvy a zistil, že na základe neplatne

udeleného plnomocenstva nebolo možné ani záložnú zmluvu uzavrieť platne. Zo zmluvy o zriadení
záložného práva mal za preukázané, že záložnú zmluvu neuzatváral právny predchodca žalobcu, ale v
jeho mene a na jeho účet, na základe neplatného splnomocnenia, T.. O. W.Š., a preto je záložná zmluva
neplatná. Zároveň poukázal aj na to, že na obdobné praktiky veriteľov reagovala aj novela zákona č.
250/2007Z.z.,atoustanovením§5aods.4podľaktoréhoprávnyúkon,ktorýmspotrebiteľsplnomocňuje

tretiu osobu na uzavretie dohody o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy
v mene spotrebiteľa, je neplatný.

4. Zo žiadosti o predloženie listiny na výmaz záložného práva z roku 2022 zistil, že žalobca v nej
žiada žalovaného o bezodkladné predloženie súhlasu žalovaného ako záložného veriteľa s výmazom

záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré bolo zriadené zmluvou
č. 380/2004-BÁN, zo dňa 18.5.2007, príslušný vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V
279/2007 dňa 27.6.2007. Predmetná zmluva bola uzatvorená na základe splnomocnenia obsiahnutého
vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve o úvere č. 9170620, zo dňa 5.5.2006 na zabezpečeniepohľadávok vyplývajúcich z tejto úverovej zmluvy. V žiadosti ďalej žalobca uviedol, že jeho právny
predchodcamupotvrdil,ževšetkyzáväzkydlžníkavyplývajúcezuvedenejzmluvyoúvereboliuhradené.
Zo žiadosti o vyporiadanie záväzku zo dňa 23.5.2022 zistil, že v nej žalovaný oznamuje žalobcovi,

že voči nemu eviduje záväzok po nebohom Y. U. vo výške 15.371,59 eura k 23.5.2022, ktorý žiada
uhradiť. Z dôvodu snahy o mimosúdne vyriešenie sporu žalovaný vyjadril súhlas s tým, aby jej žalobca
na vysporiadanie tohto dlhu zaplatil jednorazovo sumu 8.800 eur. Z výpisu z klientskej zóny žalovaného
získaného z internetu ku dňu 13.2.2023 (poznámka súdu prvej inštancie - dátum sa nachádza vľavo
hore) zistil, že vo vzťahu k dlžníkovi Y. U. je ako stav zmluvy č. 9170620 uvedené „uhradená“, pričom

výška úveru bola 331,94 eura, celková dlžná suma bola 910,45 eura a splatená suma bola 1.099,2 eura.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný ako veriteľ uzatvoril
dňa 5.5.2006 s právnym predchodcom žalobcu Y. U. (spotrebiteľ) zmluvu o úvere č. 9170620, ktorej
súčasťou bolo plnomocenstvo, ktorým dlžník, t. j. právny predchodca žalobcu automaticky splnomocnil
T.. O. W. na to, aby

v jeho mene uzatvoril záložnú zmluvu podľa § 522 Občianskeho zákonníka. Na základe takto udeleného
plnomocenstva došlo dňa 18.5.2007 medzi právnym predchodcom žalobcu, zastúpeným T.. O. W.
a žalovaným k uzatvoreniu zmluvy o zriadení záložného práva č. 380/2007 - BÁN, ktorou došlo k
zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech záložného veriteľa, t. j. žalovaného; príslušný
vklad bol povolený pod č. V279/07 dňa 27.6.2007. Žalobca ako právny nástupca po dlžníkovi a

záložcovi žalovaného túto požiadal po 15 rokoch o predloženie kvitancie o zániku záložného práva
svojho predchodcu, čo potvrdzuje jeho žiadosť z roku 2022. Žalovaný žalobcu vyzval na mimosúdne
vysporiadanie sporu a navrhol mu, aby jej zaplatil sumu 8.800 eur. Pritom
z klientskej zóny žalovaného týkajúcej sa zmluvy o úvere č. 9170620 vyplynulo, že predmetný úver
je splatený. Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023 rozhodol, že

žalovaný použila v súvislosti s udelením plnomocenstva právnym predchodcom žalobcu, dlžníkom Y.
U., neprijateľnú zmluvnú podmienku. V dôsledku tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky je uzatvorená
zmluva o zriadení záložného práva neplatná, preto záložné právo neexistuje; predmetný rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 20.6.2023. Mal za preukázané, že žalovaný v súvislosti s udelením
plnomocenstva právnym predchodcom žalobcu použil nekalé obchodné praktiky, keď inkorporoval do

zmluvy o úvere časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť T.. O. W., aby
v mene spotrebiteľa uzavrel záložnú zmluvu. Tento formulár bol vopred pripravený a so spotrebiteľom
nebol individuálne dojednaný, teda išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

6. Ozrejmil, že z dôvodu § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. sa na posudzovaný vzťah a nároky

žalobcu z neho vzniknuté použijú ustanovenia predchádzajúceho právneho predpisu, ktorým je zákon
č. 250/2007 Z. z., a preto nároky žalobcu posudzoval podľa skoršieho právneho predpisu. Na základe
zisteného skutkového stavu zistil, že sú splnené podmienky vymedzené v § 3 ods. 5 posledná
veta zákona č. 250/2007 Z. z. pre priznanie primeraného zadosťučinenia žalobcovi. V zhode so
závermi ustálenej rozhodovacej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2019, sp. zn.

6Cdo/127/2017) uviedol, že § 3 ods. 5 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. má plniť satisfakčnú
a sankčnú funkciu. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom, avšak ho možno chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva porušujú hrubým
spôsobom. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako

slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý zákon vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými
predpismi. V tomto prípade Okresný súd Michalovce sp. zn. 19Csp/6/2023 judikoval v prospech žalobcu
(spotrebiteľa) konkrétne porušenie jeho práva a porušenia povinností žalovaného, pritom sa nevyžaduje

pre priznanie primeraného zadosťučinenia žiadna iná podmienku, t. j. ani aby bol medzi stranami spor
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo aby bola spotrebiteľovi privodená konkrétna ujma. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá preukazovanie výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej

strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne, a preto vychádzajúc
zo zisteného skutkového stavu, považoval základ podanej žaloby za dôvodný v celom rozsahu.7. Pokiaľ ide o okolnosť, že žalovaný sa dopustil nekalej obchodnej praktiky vo vzťahu k právnemu
predchodcovi žalobcu a nie k žalobcovi samotnému uviedol, že z § 3 ods. 5 posledná veta zákona č.
250/2007 Z. z. vyplýva, že osobou aktívne legitimovanou na podanie žaloby je spotrebiteľ. Žalobca z

dôvodu prechodu práv dedením vstúpil ako nadobúdateľ nehnuteľností aj do povinností záložcu voči
veriteľovi, t. j. žalovaného a teda spotrebiteľský vzťah založený voči právnemu predchodcovi žalobcu
zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam dňa 18.5.2007, ktorej predchádzalo uzatvorenie
zmluvy
o úvere č. 9170620 dňa 5.5.2006, zostal zachovaný. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 (R 47/2022), podľa ktorého „zodpovedným subjektom,
od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta
zákona č. 250/2007 Z. z. nemusí byť iba jedna zo sporových strán v súdnom konaní, v ktorom bol
spotrebiteľ úspešný.“ Napriek tomu, že v rozhodnutí Najvyšší súd SR posudzoval povinnú osobu, t.
j. dodávateľa v súvislosti s uplatnením spotrebiteľských práv spotrebiteľmi, vykonal výklad § 3 ods. 5
posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. a jeho závery sú použiteľné nielen vo vzťahu k dodávateľom

služieb (t. j. podnikateľom), ale aj vo vzťahu k spotrebiteľom. Pokiaľ je totiž dodávateľ označený
všeobecne ako „kto za porušenie práva alebo povinnosti ... zodpovedá“, osoba uplatňujúca nároky voči
dodávateľovi je označená ako „spotrebiteľ“. Žalobca vystupoval ako spotrebiteľ v právnom vzťahu voči
žalovanému, keď toto svoje postavenie nadobudol dedením, a preto je spotrebiteľom a ako právny
nástupca po právnom predchodcovi, spotrebiteľovi, od ktorého odvodzuje svoje práva, je aktívne vecne

legitimovaným subjektom.

8. Súd prvej inštancie s ohľadom na ustálenú súdnu prax (R 48/2022) k výške uplatneného primeraného
finančného zadosťučinenia vyslovil, že uplatnená výška je opodstatnená v celom rozsahu. Nestotožnil
sa s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi by bolo možné priznať primerané zadosťučinenie až vtedy,

keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. Takýto právny záver z § 3 ods. 5 posledná veta zákona
č. 250/2007 Z. z. vyvodiť nemožno, a to s ohľadom na jeho znenie, a taktiež aj s ohľadom na všeobecne
akceptovanú funkciu, ktorú v občianskoprávnych vzťahoch inštitút primeraného zadosťučinenia má
(napr. § 13 ods. 3, § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide
o rozsah finančného zadosťučinenia, tak zákon neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri

určení výšky zadosťučinenia zohľadniť; jediným kritériom je jeho primeranosť. Poukázal na kontraktačný
proces v súvislosti so zmluvou o úvere a zdôraznil, že tento v žiadnom prípade neprebehol riadne.
Vychádzal zo zistení Okresného súdu Michalovce č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023 a považoval
za neprípustné, aby žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík inkorporovala do zmluvy o úvere
časť označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť T.. O. W., aby v jeho mene

uzavrel záložnú zmluvu. Tento formulár bol vopred pripravený a so spotrebiteľom nebol individuálne
dojednaný, teda išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného v
zmysle, ktorej žalobcu nikto do zmluvného vzťahu nenútil. Nestotožnil sa s opisom situácie týkajúcej
sa uzatvorenia zmluvy o úvere so žalobcom tak, ako ho uvádzal žalovaný, že žalobca konal v rámci
kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy o

úvere, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemal k nim žiadne výhrady
a zaviazal sa ich dodržiavať, prehlásil, že si ju prečítala, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni
ani za nápadne nevýhodných podmienok.

9. Uviedol, že za podstatnú okolnosť považoval, že žalovaný inkorporoval do zmluvy o úvere časť

označenú ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť
T.. O. W., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Takýto postup veriteľa voči potenciálnemu
dlžníkovi je neprípustný a spôsobilý výrazne ohroziť právne vzťahy zmluvných strán, a to nielen
v oblasti spotrebiteľského práva, kde je spotrebiteľom poskytovaná zvýšená ochrana, ale v oblasti
občianskoprávnych vzťahov všeobecne. Spôsob udeľovania plnomocenstiev uskutočnený žalovaným

bol zákonodarcom označený za neprípustný a v dôsledku prijatia zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých
zákonov je s účinnosťou od 1.5.2014 zakázaný. Je tak nepochybné, že opísaný postup žalovaného
voči žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi predstavuje zneužitie postavenia na úkor slabšej strany

(spotrebiteľa); žalovaný sa snažil získať majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík,
neprijateľných zmluvných podmienok, čím výrazne ohrozila majetkové pomery žalobcu a jeho právneho
predchodcu. Postup žalovaného teda zasiahol do ich bežného života, pretože následky nezákonného
konania žalovaného mali priamy vplyv na dispozíciu s nehnuteľnosťami, ktoré boli zaťažené záložnýmprávom v jeho prospech. Žalobca pritom na rozdiel od žalovaného preukázal, že úver, ktorého
splnenie bolo zabezpečené záložným právom k nehnuteľnostiam, bol splatený. Žalovaný naopak
odmietal uskutočniť úkony smerujúce k jeho výmazu z katastra nehnuteľností, preto bol žalobca

donútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou, a teda musel vynaložiť ďalšie náklady na ochranu
svojich majetkových práv. Právna neistota žalobcu trvala od uskutočnenia nekalej obchodnej praktiky
žalovaným (5.5.2006) až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k.
19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023, a teda 17 rokov. Uzavrel, že priznaná suma s ohľadom na zistené
okolnosti zodpovedá svojmu účelu; žalobcovi ako spotrebiteľovi poskytuje satisfakciu a súčasne je

spôsobilá žalovaného ako dodávateľa odradiť od porušovania práv spotrebiteľov.

10. Na uvedenom základe za použitia § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z., § 3 ods. 5 posledná
veta zákona č. 250/2007 Z. z. dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca splnil všetky
zákonné predpoklady potrebné pre priznanie uplatneného nároku titulom primeraného finančného
zadosťučinenia, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa 255 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu
trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v lehote 60 dní po
právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení
a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Zdôraznil, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné
zadosťučinenie. Bol názoru, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje
žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie, nakoľko žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie
finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Poukázal na skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá
dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil

záväzky, ku ktorým pristúpil. Mal za to, že § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. síce priznáva spotrebiteľovi
právodomáhaťsaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,avšaktotoustanoveniejepotrebnévykladať
reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške
je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv
na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú

nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov
prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých
sa zistilo, že
k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušení. Považoval priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerané a priznaním
finančného zadosťučinenia nie je naplnená jeho preventívna funkcia. Žalobca sa teda mohol brániť
primerane aj iným spôsobom, než zľahčovaním svojho neobozretného
a ľahostajného konania. Priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za primerané a
spravodlivé, pretože ide o duplicitné uplatnenie a priznanie sumy finančného zadosťučinenia. Určenie

konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne
posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné
priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá
spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model
sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Stotožnil sa
so závermi súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku a považoval ich za správne. Dôvodil, že
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. sa na vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie vyžaduje splnenie podmienok, a to (i) žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa, (ii) zo

strany porušiteľa došlo k porušeniu práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo z
osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, (iii) spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti
úspešne uplatniť na súde, (iv) právo na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto zaporušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Bol názoru, že preukázal všetky podmienky na priznanie
nároku na primerané finančné zadosťučinenie.

14. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o

prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade
s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 28.11.2025 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

16. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí

v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o
nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k vyhoveniu žalobe o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie
v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu

na podporu podanej žaloby a žalovaných prednesených na ich obranu. Zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom
uplatňovaného nároku proti žalovaného, ktorého sa žalobca domáhal titulom práva na primerané
finančné zadosťučinenie od žalovaného, t. j. toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na
vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka

vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby.

18. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 30.6.2024,
proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa
spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti

porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a
to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen„kolektívnezáujmyspotrebiteľov“).
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom

aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 800 eur, ktorého sa žalobca domáhal skutkovo a právne argumentujúc, že Okresný súd

Michalovce rozsudkom č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
20.6.2023 určil, že záložné právo k nehnuteľnostiam neexistuje z dôvodu, že zmluva o zriadení
záložného práva, na základe ktorej malo vzniknúť, je neplatná, nakoľko spôsob udelenia plnomocenstva
vyplývajúceho z obsahu úverovej zmluvy považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku; a pretože
žalovaný zneužil postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany a snažil sa získať majetkový prospech

za použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, výrazným spôsobom
ohrozil majetkové pomery žalobcu a jeho rodiny.

20.Namargonámietokžalovanéhoodvolacísúduvádza,žesúdprvejinštancieprirozhodovaníonároku
žalobcu podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vychádzal z toho, že zákon

pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky výslovne nestanovuje a jediným
kritériom priznania finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Súd prvej inštancie mal za to, že
porušenia práv žalobcu ako spotrebiteľa boli konštatované rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k.19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.6.2023, čím je jednoznačne
daný základ nároku žalobcu. Pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia správne
súd prvej inštancie posudzoval kontraktačný proces v súvislosti so zmluvou o úvere, vychádzal zo

zistení Okresného súdu Michalovce č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023, vzal do úvahy skutočnosť,
že žalobca bol donútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou, pričom právna neistota žalobcu od
uskutočnenia nekalej obchodnej praktiky žalovaným (5.5.2006) až do 20.6.2023, t. j. do nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 19Csp/6/2023-48, zo dňa 3.5.2023, trvala 17
rokov.

21. V nadväznosti absolútne neobstojí námietka žalovaného, že žalobcovi finančné zadosťučinenie
neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie, nakoľko žiadna ujma, ktorá
by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla; ide o úplne neprijateľné
relativizovanie právnej neistoty spotrebiteľa v trvaní 17 rokov (!) v tom, či bolo platne zriadené záložné
právo na jeho nehnuteľnom majetku. Za celkom neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil aj námietku

žalovaného, že všeobecne súdy sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne
odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Súd prvej inštancie totiž jasne
a zrozumiteľne poukázal na skutočnosť, že kontraktačný proces spornej zmluvy o úvere neprebehol
riadne a inkorporovaním splnomocnenia do zmluvy sa žalovaný dopustil neprípustného konania
spôsobilého výrazne ohroziť právny vzťahy zmluvných strán a to nielen v oblasti spotrebiteľského práva,

ale tiež v oblasti občianskoprávnych vzťahov všeobecne; žalovaný teda zneužil svoje postavenie na
úkor slabšej strany, snažil sa získať majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík,
čím výrazne ohrozil majetkové pomery spotrebiteľa. Pokiaľ žalovaný uviedol, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušení, tak v prejednávanom prípade, tento žalovaným konštatovaný cieľ ochrany bol naplnený,
nakoľko na margo nekalých obchodných praktík veriteľov reagovala novela zákona č. 250/2007 Z. z.
a to § 5a ods. 2, ods. 4, čím sa zákonodarca pokúsil eliminovať stav zneužitia nekalých obchodných
praktik veriteľov.

22. Odvolací súd zároveň pripomína, že podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov
C. s. p. je právna istota stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
Za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR treba považovať predovšetkým rozhodnutia a

stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
vydávanej Najvyšším súdom SR od 1.1.1993, ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali.

23. Otázku podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľa podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutí
zo dňa 30.6.2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 48, ročník 2022, v ktorom poukázal na to, že už v

uznesení z 30.1.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017 sa v rámci podaného dovolania zaoberal (aj) právnou
otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez
toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch uviedol:
„Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého

spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok

na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech

spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri

uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje,
aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu
a výšku vzniknutej ujmy.“ Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s právnym názorom
vyjadreným najvyšším súdom v tomto rozhodnutí; a keďže sa jedná o rozhodnutie zásadného významu

uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vyššie
uvedené rozhodnutie predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v súlade s ktorou majú
strany legitímne právo, aby bolo rozhodnuté.

24. A pretože žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by

preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd
vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).