Rozsudok – Darovacia zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/127/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117217540
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2117217540.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobkyne: UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakia, a.s., Želetavská 1525/1, Praha 4 - Michle, IČ 649 48 242, podnikajúca na území Slovenskej
republiky prostredníctvom organizačnej zložky zahraničnej osoby: UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakiaa.s.pobočkazahraničnejbanky,Šancová1/A,Bratislava,IČO47251336,zastúpená:Stentors
advokátska kancelária s.r.o., IČO: 51 757 184, Hodžovo nám. 2A, Bratislava, proti žalovaným: 1. A.
B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, C. - D., 2. E. B., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom
B. XX, C. - D., obe zastúpené advokátom: Mgr. Martin Lieskovský, so sídlom Farská 40, Nitra, o

určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti
rozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.21C/62/2017-396zodňa18.4.2023vzneníopravnéhouznesenia
Okresného súdu Trnava č. k. 21C/62/2017-479 zo dňa 22.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade proti výroku I. o d m i e t a .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., V. a VI. p o t v r d z u j e .

III. Žalobkyňa má voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. návrh žalovaných v 1. a 2. rade
na prerušenie konania zamietol; výrokom II. v časti o uloženie povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade
strpieť na nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXX výkon exekúcie žalobkyňou konanie zastavil;
výrokom III. v časti o uloženie povinnosti žalovanej v 1. rade strpieť na nehnuteľnosti evidovanej na LV
č. XXXX výkon exekúcie žalobkyňou konanie zastavil; výrokom IV. určil, že právny úkon - darovacia
zmluva, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod číslom V 1204/2017 zo dňa 22.6.2017,

ktorým F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, C. - D., previedla nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX
vedenom Okresným úradom Hlohovec, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie D., obec C.,
okres Hlohovec pozemok parcely registra „C", parcelné č. 1749/11 o výmere 338 m2, zastavané plochy
a nádvoria, pozemok parcely registra „C", parcelné č. 1749/19 o výmere 206 m2, zastavané plochy
a nádvoria, stavba postavená na parcele č. 1749/19, súpisné č. XXXX, druh stavby rodinný dom, na
žalovanú v 1. rade a žalovanú v 2. rade, je voči žalobkyni právne neúčinný; výrokom V. určil, že právny
úkon - darovacia zmluva, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod číslom V 1204/2017 zo

dňa 22.6.2017, ktorým F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, C. - D., previedla nehnuteľnosti evidované
na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Hlohovec, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie
D., obec C., okres Hlohovec pozemok parcely registra „C“, parcelné č. 2694/24 o výmere 393 m2, ornápôda, na žalovanú v 1. rade, je voči žalobkyni právne neúčinný; a výrokom VI. rozhodol, že žiadna zo
strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 42a ods. 1 až 3, § 42b ods. 1, 2, 4, § 116 zákona č. 40/1964
Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“) a čl. 8, čl. 17, § 144, § 145 ods. 1 a 2, § 146, § 153 ods.
1 až 3, § 162 ods. 2 a 3, § 163 ods. 1 a 2, § 164 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 26.6.2017, doručenou súdu
dňa 28.6.2017, doplnenou podaním zo dňa 3.2.2023, doručeným súdu dňa 3.2.2023, domáhala určenia,

že právny úkon - darovacia zmluva, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod číslom V
1204/2017zodňa22.6.2017,ktorýmF.B.,nar.XX.X.XXXX,bytomB.XX,C.-D.,previedlanehnuteľnosti
evidovanénaLVč.XXXXvedenomOkresnýmúradomHlohovec,katastrálnymodborom,prekatastrálne
územie D., obec C., okres Hlohovec pozemok parcely registra „C“ parcelné č. 1749/11 o výmere 338
m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcely registra „C“, parcelné č. 1749/19 o výmere 206 m2,
zastavané plochy a nádvoria, stavba postavená na parcele č. 1749/19, súpisné č. XXXX, druh stavby

rodinný dom, na žalovanú v 1. rade a žalovanú v 2. rade, je voči žalobkyni právne neúčinný. Žalovaná
v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú povinné strpieť na predmetných nehnuteľnostiach výkon exekúcie
žalobkyňou. Žalobkyňa sa zároveň domáhala určenia, že právny úkon - darovacia zmluva, ktorej vklad
do katastra nehnuteľností bol povolený pod číslom V 1204/2017 zo dňa 22.6.2017, ktorým F. B., nar.
XX.X.XXXX,bytomB.XX,C.-D.,previedlanehnuteľnostievidovanénaLVč.XXXXvedenomOkresným

úradom Hlohovec, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie D., obec C., okres Hlohovec pozemok
parcely registra „C“, parcelné č. 2694/24 o výmere 393 m2, orná pôda, na žalovanú v 1. rade, je voči
žalobkyni právne neúčinný. Žalovaná v 1. rade je povinná strpieť na predmetných nehnuteľnostiach
výkon exekúcie žalobkyňou.

3. Okresný súd Trnava uznesením č. k. 21C/62/2017-210 zo dňa 22.6.2020, právoplatným dňa
17.7.2020, prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na súde prvej inštancie
pod sp. zn. 17C/46/2019, keď v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/46/2019 sa žalobkyňa voči dlžníčke
F. B. domáha zaplatenia sumy 164.088,88 eur s príslušenstvom, to znamená, že v uvedenom konaní
sa rieši otázka, od výsledku ktorej závisí posúdenie existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne v

konaní sp. zn. 21C/62/2017. Okresný súd Trnava uznesením č. k. 21C/62/2017-243 zo dňa 2.8.2022
rozhodol tak, že pokračuje v konaní, nakoľko konanie sp. zn. 17C/46/2019 bolo právoplatne skončené.
Žalované dňa 31.8.2022 podali proti uvedenému uzneseniu sťažnosť a zároveň návrh na prerušenie
konania do právoplatného skončenia dovolacieho konania z dôvodu, že podľa ich názoru je dôvod na
prerušenie konania daný aj naďalej, a to z dôvodu, že zo strany žalovanej v rámci konania vedeného

OkresnýmsúdomTrnavapodsp.zn.17C/46/2019bolopodanédovolanieprotirozsudkuKrajskéhosúdu
v Trnave zo dňa 31.5.2022 č.k. 11Co/61/2021-262, ako aj návrh na odklad vykonateľnosti. V dovolaní
sú predostreté viaceré otázky, ktoré považuje dovolateľ za právne sporné, majúc vplyv na správnosť
výroku vo veci samej v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 17C/46/2019.

4. Súd prvej inštancie výrokom I. rozsudku návrh žalovaných v 1. a 2. rade na prerušenie konania
do skončenia dovolacieho konania vo veci sp. zn. 17C/46/2019 zamietol, nakoľko konanie vedené
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 17C/46/2019 bolo právoplatne skončené, keď Krajský súd v
Trnave rozsudkom č. k. 11Co/61/2021-262 zo dňa 31.5.2022, právoplatným dňa 13.7.2022, napadnutý
rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 17C/46/2019-180 zo dňa 5.10.2020 potvrdil. Z uvedeného

vyplýva,žeotázka,ktorámávýznamprerozhodnutievtuprejednávanejvecibolaprávoplatnevyriešená.
Podanie dovolania nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť ním napádaného rozhodnutia. Z
návrhu žalovaných na prerušenie konania vyplýva, že hlavným dôvodom jeho podania je to, aby sa
žalobkyňa počas dovolacieho konania neuspokojila predajom nehnuteľností a žalované aby neprišli o
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, t. j. aby nedošlo k výkonu rozhodnutia. CSP však takýto dôvod

prerušenia konania neupravuje. Z takéhoto dôvodu je možné podať návrh na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia na dovolací súd, ktorý návrh dlžníčka spolu s dovolaním podala, preto návrh
na prerušenie konania ani z tohto dôvodu nebol dôvodný.

5.Vzhľadomnato,žežalobkyňavzalasvojužalobuspäťvčastiouloženiepovinnostižalovanýmv1.a2.

rade strpieť na predmetných nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXX výkon exekúcie žalobkyňou
a aj v časti o uloženie povinnosti žalovanej v 1. rade strpieť na predmetnej nehnuteľnosti evidovanej na
LVč.XXXXvýkonexekúciežalobkyňou,súdprvejinštanciesosúhlasomžalovanýchkonanievuvedenej
časti vo výroku II. a III. zastavil.6. Vo vzťahu k odporovateľnosti právnych úkonov mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania
preukázané, že F. B., nar. XX.X,XXXX, bytom B. XX, C. - D. (ďalej len „dlžníčka“) predložila žalobkyni na

pobočke v Hlohovci v dňoch 10.10.2016, 17.10.2016, 3.11.2016 bankovky - japonské jeny za účelom
konverzie na menu euro, za ktoré jej žalobkyňa vyplatila sumu 164.088,88 eur. Uvedené bolo v konaní
nesporné a vyplynulo to aj z dokladov o konverziách. Spoločnosť CREDIT SUISSE (Schweiz) AG
následne žalobkyni oznámila, že švajčiarska polícia a aj Národná banka Japonska označili predložené
japonské jeny za falzifikáty. Žalované namietali, že žalobkyňa nepreukázala, že predložené japonské

jeny boli falošné. Z predloženého rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica č.k. BB-4T/16/2018-2809 zo dňa 27.8.2018 vyplýva, že obžalovaní G. B. s spol.
síce boli oslobodení spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom z dôvodu, že obžalovaní
nemali vedomosť o nepravosti bankoviek, čím absentuje vedomostná zložka nevyhnutná pre záver o
úmyselnom zavinení, z ktorého dôvodu nebola naplnená subjektívna stránka trestného činu, avšak
špecializovaný trestný súd mal preukázané, že predložené japonské jeny boli falošné. Z rozsudku ďalej

vyplýva, že v tomto trestnom konaní dlžníčka vystupovala v procesnom postavení svedka a žalobkyňa
bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

7. Žalobkyňa listom zo dňa 19.5.2017 vyzvala dlžníčku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
164.088,88 eur. Podľa doručenky bola výzva doručená dlžníčke dňa 6.6.2017. Dlžníčka uvedenú sumu

nezaplatila a žalobkyňa dňa 14.6.2017 podala na Okresný súd žalobu o zaplatenie uvedenej sumy,
ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 16C/58/2017. V čase podania uvedenej žaloby bola dlžníčka
vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. D., obec C., okres Hlohovec, zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX (č. l. 32) ako parc č. 1749/11 zastavané plochy a nádvoria o výmere 338 m2, parc. č.
1749/19 zastavané plochy a nádvoria o výmere 206 m2, parc. č. 2694/24 orná pôda o výmere 393 m2,

rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na parcele č. 1749/19, v podiele 1/1 (ďalej len „nehnuteľnosti“).
Dňa 12.6.2017 uzavrela dlžníčka ako darca so žalovanými ako obdarovanými darovaciu zmluvu, ktorou
dlžníčka darovala nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako parc č. 1749/11 zastavané
plochy a nádvoria o výmere 338 m2, parc. č. 1749/19 zastavané plochy a nádvoria o výmere 206
m2, rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na parcele č. 1749/19, žalovaným každej v podiele 1,

a nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako parc. č. 2694/24 orná pôda o výmere 393
m2 (aktuálne evidovaná na LV č. XXXX) darovala dlžníčka žalovanej v 1. rade v podiele 1/1. Vklad
vlastníckehoprávadokatastranehnuteľnostíbolpovolenýdňa22.6.2017podč.V1204/2017,čovyplýva
z LV č.l. XXXX a č. XXXX.

8. Konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16C/58/2017 bolo zastavané z dôvodu späťvzatia
žaloby žalobkyňou, ktorá si pohľadávku uplatnila v upomínacom konaní. Dlžníčka proti platobnému
rozkazu vydanému upomínacím súdom podala odpor, preto bola vec postúpená na Okresný súd Trnava
a zapísaná pod sp. zn. 17C/46/2019. Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 17C/46/2019-180 zo dňa
5.10.2020 uložil dlžníčke povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 164.088,88 eur s úrokom z omeškania vo

výške 5% ročne z dlžnej sumy od 4.11.2016 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia získaného
dlžníčkou konverziami falošných japonských jenov na menu euro. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k.
11Co/61/2021-262 zo dňa 31.5.2022 na odvolanie dlžníčky na napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil. Nesporné ďalej bolo, že žalované sú dcérami dlžníčky a že dlžníčka vymáhateľnú pohľadávku
žalobkyne nezaplatila.

9. Právny inštitút odporovateľnosti právneho úkonu slúži na zabezpečenie občianskoprávnej ochrany
veriteľa pred takými právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktorými sa tento zbavuje majetku za tým účelom,
aby sa z neho nemohol uspokojiť jeho veriteľ. Odporovateľnosť spočíva v tom, že veriteľ sa môže
žalobou na súde domáhať, aby súd vyslovil (určil), že dlžníkove právne úkony urobené v posledných

troch rokoch, ktoré ukracujú pohľadávku veriteľa, sú voči veriteľovi právne neúčinné. Neúčinnosť
odporovateľného právneho úkonu pôsobiaca iba voči ukrátenému veriteľovi je neúčinnosťou relatívnou,
nakoľkosprávnymúkonomsainaďalejspájajúvšetkyprávnenásledky,kuktorýmprávnyúkonsmeroval
a vo vzťahu k ostatným osobám zostáva odporovateľný právny úkon účinným. Ten, kto na základe
odporovateľného právneho úkonu nadobudol vlastníctvo k veci, zostáva jej vlastníkom naďalej, avšak

veriteľ môže na uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky navrhnúť napr. exekúciu predajom veci
tak, akoby k zmene jej vlastníctva nebolo došlo.10. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.
Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa má voči dlžníčke vymáhateľnú pohľadávku na
zaplatenie sumy 164.088,88 eur, ktorá pohľadávka je naviac judikovaná rozsudkom Okresného súdu

Trnava č. k. 17C/46/2019-180 zo dňa 5.10.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
11Co/61/2021-262 zo dňa 31.5.2022. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu sp.
zn. 1VCdo/1/2022 zo dňa 17.5.2022, podľa ktorého vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia §
42a odsek 1 OZ je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. Teda nie
potrené, aby pohľadávka bola priznaná súdnym rozhodnutím, ale postačuje, ak je žalovateľná.

11. Preukázaná bola aj existencia odporovateľného právneho úkonu, a to darovacej zmluvy, ktorou
dlžníčka previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalované v 1. a 2. rade, ktorá zmluva
nadobudla účinnosť dňa 22.6.2017 povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Z uvedeného vyplýva, že k odporovanému právnemu úkonu došlo v posledných troch rokoch pred
podaním žaloby, preto bola naplnená aj podmienka podania odporovacej žaloby v prekluzívnej trojročnej

lehote.

12. Odporovaný právny úkon bol urobený medzi dlžníčkou a jej dcérami, čo bolo nesporné, pričom dcéry
sú ako príbuzné v priamom rade považované podľa § 116 OZ za blízke osoby dlžníčky. Z odporovaného
právneho úkonu mali prospech žalované, ktoré nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

bezodplatne.

13. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie
pohľadávky žalobkyne, nakoľko viedol k reálnemu úbytku v majetkovej sfére dlžníčky, pričom žalobkyňa
iný majetok dlžníčky, z ktorého by sa mohla uspokojiť, nezistila, preto uvedené bude mať za následok,

že žalobkyňa nebude môcť v plnom rozsahu dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky. Zo strany
žalovaných nebolo tvrdené ani preukazované, že dlžníčka je dostatočne solventná na uspokojenie
pohľadávky žalobkyne, pričom v odporovacom konaní zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto
skutočnosti osobu, ktorá mala z odporovaného právneho úkonu prospech.

14. Úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa sa v danom prípade vzhľadom na blízky vzťah medzi osobami
predpokladá a v zmysle § 42a ods. 3 OZ žalobkyňa nebola povinná ho preukazovať, ale žalované ako
blízke osoby mohli vyvrátiť túto zákonnú domnienku, ak by preukázali, že ukracujúci úmysel dlžníčky
nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. Blízka osoba môže účinne zabrániť odporovaniu zo strany
veriteľa tým, že zákonnú domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel dlžníka nemohla

ani pri náležitej starostlivosti poznať. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť musí teda žalovaný
v záujme vlastného procesného úspechu sústrediť na svoje úkony náležitej starostlivosti a nemôže
argumentovať nedostatkom ukracujúceho úmyslu na strane dlžníka. Za účelom vyvrátenia zákonnej
domnienky o poznaní ukracujúceho úmyslu dlžníka musí blízka osoba a osoba s rovnakým postavením
hodnoverne preukázať, že v súvislosti s uzavretím sporného právneho úkonu vynaložila takú relevantnú

aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka rozpoznala alebo sa o ňom dozvedela. Bez predchádzajúceho
vynaloženia náležitej starostlivosti vo vzťahu k oboznámeniu sa s ukracujúcim úmyslom dlžníka nemôže
žalovaný efektívne zákonnú domnienku vyvrátiť. To kladie vo všeobecnosti zvýšené nároky na blízke
osoby a osoby s rovnakým postavením pri uzatváraní právnych úkonov, ktoré sú v záujme ochrany
vlastnej právnej sféry povinné verifikovať hrozbu vzniku odporovateľného právneho úkonu. S osobitným

dôrazom to platí v prípade prevodu majetku bez adekvátneho, prípadne bez akéhokoľvek protiplnenia. V
opačnomprípademusí„blízky“nadobúdateľznášaťriziko,žezasplneniazákonnýchpodmienoksabude
môcť z predmetu prevodu uspokojiť veriteľ dlžníka, ktorý bol sporným úkonom ukrátený na uspokojení
svojej pohľadávky (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 321 s).

15.Bolotedapovinnosťoužalovanýchtvrdiťapreukázať,ženemohlianiprináležitejstarostlivostipoznať
úmyseldlžníčkyukrátiťsvojhoveriteľa.Žalovanévšaktakútoskutočnosťnetvrdiliaanižiadnymdôkazom
nepreukázali. Žalované v konaní len všeobecne tvrdili, že žaloba je neopodstatnená, nezákonná a
namietali, že žalobkyňa nepreukázala, že japonské jeny boli falošné, že žalobkyňa si neuplatnila nárok

na náhradu škody v trestnom konaní a že dlžníčka nebola v trestnom konaní obvinená, ktoré tvrdenia ale
neboli rozhodné pre posúdenie odporovateľnosti právneho úkonu. Žalované ako blízke osoby dlžníčky
v konaní neuniesli bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno, keď netvrdili a ani nepreukázali, že ani pri
náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel svojej matky, dlžníčky, ukrátiť žalobkyňu.16. Ak by aj súd pripustil tvrdenie žalovaných, že o pohľadávke dlžníčky nemohli vedieť z dôvodu,
že ani dlžníčka nevedela o pohľadávke žalobkyne, tak toto tvrdenie súd prvej inštancie vyhodnotil

ako nepravdivé, nakoľko výzva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia bola dlžníčke podľa
doručenky doručená dňa 6.6.2017, ktorým dňom sa dlžníčka preukázateľne o pohľadávke voči žalobkyni
dozvedela a už dňa 12.6.2017 uzavrela dlžníčka so žalovanými darovaciu zmluvu. Žalované mali
vedomosť o tom, že ich otec je vo väzbe pre čin súvisiaci s falošnými japonskými jenmi, ktoré
predložila žalobkyni ich matka, preto za danej situácie neobstojí len tvrdenie, že o pohľadávke

matky nemohli vedieť, nakoľko práve tieto okolnosti samé o sebe vzbudzujú u obozretného človeka
pochybnosti ohľadne možného dlhu matky, pri preverovaní ktorého bolo potrebné postupovať s náležitou
starostlivosťou, ktorou len tvrdenie o nevedomosti dlhu nie je. Súd prvej inštancie síce nepripustil ani
tvrdenie žalovaných o tom, že odporovaný právny úkon bol urobený z dôvodu, aby po smrti otca
nededilnehnuteľnostiotcovnemanželskýsyn,avšaktomutobynebolomožnéuveriť,nakoľkopredmetné
nehnuteľnosti nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva rodičov žalovaných, ich výlučným vlastníkom

bola len matka žalovaných na základe darovacej zmluvy, preto bolo vylúčené, aby nemanželský syn
dedil po otcovi nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom otec nebol. Na posúdenie uvedených skutočností nie je
potrebné právnické vzdelanie, vyplývajú priamo z OZ, pričom domnienka o znalosti právnych predpisov
uverejnených v Zbierke zákonov je nevyvrátiteľná.

17.Základnúprocesnúpovinnosťstránsporupredstavujepovinnosťpravdivoaúplneuvádzaťpodstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, teda substancovať všetky podstatné a rozhodujúce
skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoje procesnú taktiku, ktorá povinnosť je zakotvená jednak v čl.
8 CSP a jednak v § 150 CSP. Znamená to, že strana sporu nesmie zamlčať skutkové tvrdenia, o ktorých
vie. Stranysporusúpovinnévykonaťtútopovinnosťvsúladesprincípomhospodárnosti(čl.8CSP)aich

procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (čl. 5 CSP). Sankciou za včasné nesplnenie uvedenej
povinnosti je postup súdu v zmysle § 143 ods. 1 a § 153 ods. 2 CSP a následne možná prehra sporu.

18. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Sudcovskou koncentráciou konania
sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a prostriedky procesného útoku

včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala
starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené
včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov. Žalované dňa 24.3.2023 doručili súdu vyjadrenie, v ktorom uviedli nové
skutkové tvrdenia a navrhli vykonať nové dôkazy, čo odôvodnili tým, že predchádzajúci právny zástupca

ich neinformoval o priebehu konania. Súd prvej inštancie na prostriedky procesnej obrany uplatnené
žalovanými v podaní doručenom súdu dňa 24.3.2023 neprihliadol podľa § 153 ods. 2 CSP z dôvodu,
že tieto neboli uplatnené včas v zmysle § 153 ods. 1 CSP, nakoľko žalované ich objektívne mohli
predložiť skôr, ak by konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Predchádzajúci
právny zástupca žalovaných bol riadne poučený o sudcovskej koncentrácii konania, preto ak by ich

prostriedky súd pripustil, bola by porušená koncentrácia konania, pričom žalobkyňa s jej porušením
nesúhlasila a zároveň v záujme zachovania princípu rovnosti strán sporu by bol nevyhnutný opätovne
postup podľa § 167 ods. 3 až 4 CSP (umožniť žalobkyni vyjadriť sa k novým skutočnostiam a
navrhnutým dôkazom v primeranej lehote a následne umožniť žalovaným vyjadriť sa k jej vyjadreniu),
čo by vyžadovalo vykonanie ďalších úkonov a nariadenie ďalšieho pojednávania. Žalované neuviedli

ospravedlniteľný dôvod, ktorý by im bránil uplatniť prostriedky procesnej obrany skôr, žalované boli
zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom, ktorý bol povinný v spore postupovať v
zmysle ich pokynov a ak tak nerobil, mohli mu kedykoľvek odvolať udelenú plnú moc. Nespokojnosť s
postupom predchádzajúceho právneho zástupcu však nie je takým dôvodom, ktorým sa dá ospravedlniť
neuplatnenie prostriedkov procesnej obrany včas. Žalovaným nič nebránilo nahliadať do spisu počas

celého konania a zaujímať sa o svoj spor. Zo spisu vyplýva, že dňa 10.8.2022 bola žalovaná v 1. rade
nahliadnuť do súdneho spisu a dňa 10.9.2022 obe žalované udelili plnú moc na zastupovanie v konaní
aktuálnemu právnemu zástupcovi, avšak vyjadrenie s novými prostriedkami procesnej obrany bolo súdu
doručené až dňa 24.3.2023, teda takmer po pol roku (zároveň cca 3 týždne pred pojednávaním, pričom
právnemu zástupcovi žalobkyne bolo doručené 6 dní pred pojednávaním), preto ani po zmene právneho

zástupcu neboli prostriedky procesnej obrany uplatnené včas, ale takmer po šiestich mesiacoch, preto
nie je pravdivé ani tvrdenie žalovaných na pojednávaní, že nemali šancu sa vyjadriť skôr. Žalované
mohli procesný úkon vykonať skôr, nakoľko im v tom nebránil žiadny objektívny dôvod a zároveň im
v tom nebránil ani žiadny subjektívny dôvod, ak by konali starostlivo. Žalované nepostupovali v súladeso zásadou, že právo patrí bdelým (pozorným, obozretným opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou a sú
predvídaví aj čo do možnosti vzniku problémov s preukazovaním splnenia ich právnych povinností.

19. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaných v 1. a 2. rade, svedka F. B., svedka G. B.,
spisom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica ani oboznámením s
rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 14.11.2017 č. k. 11Pc/25/2017 - 4, rodným list maloletého
H. B., darovacou zmluvou zo dňa 19.5.2016, návrhom na vklad vlastníckeho práva k bytu zo dňa

19.5.2016, rozhodnutím o povolení vkladu zo dňa 15.7.2016, darovacou zmluvou zo dňa 26.7.2016,
návrhom na vklad vlastníckeho práva zo dňa 26.7.2016, rozhodnutím o povolení vkladu zo dňa
14.11.2016, dotazníkom žiadateľa o pridelenie nájomného bytu v Obci I., zmluvou o nájme bytu zo dňa
15.2.2017, správou z kardiologickej kliniky FN Nitra z dôvodu, že tieto dôkazy neboli uplatnené včas,
ale po koncentrácii konania, žalované nimi chceli preukazovať skutkové tvrdenia, na ktoré súd práve z
dôvodu koncentrácie konania neprihliadol, preto by toto dokazovanie bolo nadbytočné a nehospodárne.

Naviac spis súdu ako taký nie je dôkazný prostriedok, len jednotlivé listiny alebo rozhodnutia z neho,
pričom skutočnosti, ktoré chceli žalované z neho preukazovať vyplývajú aj z oslobodzujúceho rozsudku
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-4T/16/2018-2809 zo
dňa 27.8.2018, ktorý žalované samé predložili. Z uvedených dôvodov považoval súd prvej inštancie
žalobu žalobkyne za dôvodnú, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku IV. a V. rozsudku a žalobe

v tejto časti vyhovel.

20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), a to podľa pomeru úspechu a zodpovednosti za zavinenie za zastavenie

konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko žalobkyňa zobrala svoju
žalobu späť v dvoch výrokoch, a to v časti o uloženie povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade strpieť na
predmetných nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXX výkon exekúcie žalobkyňou a v časti o
uloženie povinnosti žalovanej v 1. rade strpieť na predmetnej nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX
výkon exekúcie žalobkyňou z dôvodu na jej strane, nie pre správanie žalovaných, preto v tejto časti

zavinila zastavenie konania a vo zvyšných dvoch výrokoch, teda v časti o určenie, že právny úkon
- darovacia zmluva, ktorou boli prevedené nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX na žalovanú v 1.
rade a žalovanú v 2. rade, je voči žalobkyni právne neúčinný a v časti o určenie, že právny úkon -
darovacia zmluva, ktorou boli prevedené nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX na žalovanú v 1. rade,
je voči žalobkyni právne neúčinný, bola žalobkyňa úspešná, keď súd žalobe v tejto časti vyhovel, preto

po zohľadnení zavinenia žalobkyne za čiastočné zastavenie konania v dvoch výrokoch a zohľadnení
úspechu žalobkyne v dvoch výrokoch súd dospel k záveru, že čistý procesný úspech strán sporu bol
rovnaký. Preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku VI. o náhrade trov konania podala včas odvolanie

žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu v uvedenej časti a priznanie jej plnej náhrady trov konania.
Odvolanie odôvodnila právne § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Podľa názoru žalobkyne nemožno nahliadať
na to, čo sa považuje za úspech strany vo veci len optikou čisto mechanickou, a teda spôsobom, že síce
dva nároky (týkajúce sa neúčinnosti právnych úkonov a teda kľúčových pre účely konania) boli žalobkyni
priznané, no v dvoch ďalších nárokoch (nároky z pohľadu žalobkyne sekundárne) došlo k zastaveniu

konania z dôvodov na strane žalobkyne. Pri posudzovaní úspechu strán vo veci je potrebné vychádzať
zo skutočného merita prejednávanej veci, skúmajúc, čo žalobkyňa podaním žaloby sledovala a čo aj v
zmyslevšetkýchjejústnychčipísomnýchvyjadreníapodanívedúcichkukonečnémurozsudkuskutočne
predstavovalo to najdôležitejšie pre úspešnú ochranu jej práv. Súd takto rozsudkom nepriznal žalobkyni
ani náhradu uhradeného súdneho poplatku. Rozsudok súdu v tomto smere nie je ani preskúmateľný,

keď je na jednej strane potrebné rozlišovať medzi nákladom súdneho konania (súdny poplatok), bez
zaplatenia ktorého by súd vo veci nekonal, a trovami právneho zastúpenia. Žalobkyňa má za to, že
účel civilného procesu bol vo vzťahu k uspokojeniu jej práv prinajmenšom z väčšej časti dosiahnutý, čo
zakladá odôvodnený predpoklad priznania náhrady trov konania, nakoľko rozsudkom došlo k vysloveniu
neúčinnosti právnych úkonov žalovaných, ktoré zjavne narúšali subjektívne práva žalobkyne. Povinnosť

žalovaných strpieť výkon súdneho rozhodnutia na dotknutých nehnuteľnostiach v prípade núteného
výkonu súdneho rozhodnutia v dôsledku vyslovenia neúčinnosti právnych úkonov vyplýva zo samotnej
podstaty vedenia exekučného konania a toho, že súd vysloví, že ten-ktorý právny úkon je voči žalobkyni
právne neúčinný. Zastavenie konania v časti o uloženie povinnosti strpieť výkon súdneho rozhodnutiažalovanými preto v pomere k výroku rozsudku, ktorým súd určil, že právne úkony žalovaných sú voči
žalobkyni právne neúčinné z hľadiska významu týchto určovacích výrokov nie je možné dávať na
rovnakú úroveň a pripisovať im rovnaký význam. Žalobkyňa je toho názoru že v prejednávanej veci ju

nemožno označiť za procesne neúspešnú, ak jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
resp. bola úspešná čo do základu nároku, nemožno ju totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
zastavenie konania v časti žalovaného nároku, ktorý bol vo svojej podstate len sprevádzajúcim nárokom.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie aj žalované v 1. a 2. rade, a to proti výrokom I.

IV. a V. rozsudku s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v odvolaním napadnutom
rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne
ho zmenil, žalobu zamietol a priznal im náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnili právne § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Namietali, že podaním zo dňa 24.3.2023 súdu poslali vyjadrenie
k doterajšiemu priebehu konania s tým, že v ňom bolo uvedených viacero podstatných skutkových
tvrdení, ktoré podložili aj dôkazmi, ktoré tvorili prílohu podania. Z porovnania dôkazov, ktoré súd vykonal,

dôkazov ktoré nevykonal a dôkazov, ktoré priložili k ich podaniu zo dňa 24.3.2023 vyplýva, že sa súd
nevysporiadal a ani neuviedol, ako naložil s niektorými dôkazmi v predmetnom podaní označenými.
Odôvodnenie rozsudku preto nenapĺňa zákonom vyžadované náležitosti. Uvedené konanie súdu tak
napína odvolací dôvod podľa ustanovenia§ 365 ods. 1 písm. d), e) a h) CSP. Žalované sa nestotožňujú s
tým, že by neuviedli nič, čo by nemohlo byť vyhodnotené ako ospravedlniteľné vo vzťahu ku koncentrácii

konania. Jedine postupom ich predchádzajúceho právneho zástupcu, ktorý konal bez toho, aby ich o
priebehukonaniaoboznamoval,prišloknedodržaniulehôtnavyjadrenie,označeniedôkazovauvedenie
skutkových tvrdení, ktoré boli pre konanie podstatné. Podľa žalovaných v danej veci došlo k splneniu
predpokladunato,abysúdneposudzovalkoncentračnúzásadutakprísne,pričomtýmtoprístupomsúdu
došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Aj napriek

tomu, že ich argumentácia bola odmietnutá z dôvodu porušenia koncentračnej zásady, tak súd pristúpil k
vlastným úvahám o spôsobe hodnotenia dôkazov a k záverom, prečo by obrana obsiahnutá v podaní zo
dňa 24.3.2023 nebola úspešná, hoci vlastne na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 18.4.2023 nepripustil
vykonanie žiadneho z dôkazov.

23. Je pravdou, že ich matke bola doručená výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 6.6.2017
a dňa 12.6.2017 bola uzatvorená darovacia zmluva, ktorá bola posúdená ako odporovateľný právny
úkon. Táto jediná vec však nie je postačujúca na prijatie záveru o tom, že by ich matka mala vedieť
o pohľadávke žalobkyne. Na to, aby bolo možné vyhodnotiť vedomosť ich matky o tom, či voči jej
osobe existuje pohľadávka žalobkyne, bolo potrebné vziať do úvahy skutkové tvrdenia, ktoré uviedli v

podaní zo dňa 24.3.2023 ako celku. Riadne uviedli a aj zdokladovali, aký bol dlhodobý účel jednotlivých
prevodov, ako aj to, v akom postavení sa ich matka nachádzala v rámci trestného konania. V čase,
kedy jej bola doručená výzva žalobkyne, nebolo voči nej iniciované ani žiadne civilné konanie. Bolo z ich
strany opísané, akú úlohu zohrala ich matka v skutku, ktorý tvoril predmet trestného konania vedeného
Špecializovaným trestným súdom Pezinok, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB -4T/ 16/2018, a to

že išlo v podstate len o osobu, ktorá bola použitá na zámenu peňazí, avšak neboli to ani jej peniaze
a rovnako tak nemala z tejto zámeny žiadny prospech. Nemala dokonca ani len vedomosť o tom,
že by zamieňané japonské jeny mali byť falošné. Preto aj v prípade, ak jej bola doručená výzva na
vydanie bezdôvodného obohatenia, tak z nej nebolo možné za daných okolností vyvodzovať žiadnu
zodpovednosť ich matky za pohľadávku žalobkyne. Žalované vynaložili náležitú starostlivosť, aby sa

presvedčili, či má ich matka úmysel ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobkyne, keďže im nebol zrejmý
žiadny náznak toho, že by ich matka dlhovala peniaze žalobkyni, nebolo voči nej vznesené obvinenie
pre skutok tvoriaci predmet trestného konania, nemala na ňom ani žiadnu účasť, komunikovali s ich
matkou o tom, čo je predmetom trestného konania (aspoň v rozsahu, ktorý im bol v tom čase známy),
pričom nemali žiadne podozrenie, že by bola ich matka niekoho dlžníkom, resp. že by v súvislosti s týmto

skutkom mohol byť voči nej vyvodzovaná akákoľvek trestnoprávna alebo civilnoprávna zodpovednosť,
mali už dávno dohodnutý plán prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ich otec
mal náhle zdravotné problémy, o ktorých nič konkrétne nevedeli, len mali vedomosť o tom, že je
hospitalizovaný s podozrením na infarkt.

24. Žalované v odvolaní poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.2.2007 sp. zn.
30 Cdo 1706/2006, z ktorého vyplýva, že znalosť toho, či sa voči dlžníkovi (v tomto prípade bola
dlžníkom ich matka) nevedie žiadne súdne ani iné konanie, je možné považovať za vynaloženie náležitej
starostlivosti, a to bez ohľadu či by túto informáciu zistili priamo od ich matky alebo dopytom na súd.Keďže však mali tieto informácie jednak od ich matky (o neexistencii žiadnej pohľadávky žalobkyne
voči jej osobe), tak sú toho názoru, že vynaložili maximálnu a zákonom vyžadovanú aktivitu, aby sa
presvedčili, že ich matka nemá v úmysle ukracovať uspokojovanie pohľadávok svojich veriteľov. Podľa

žalovaných v danej veci boli splnené podmienky na to, aby súd akceptoval nimi uplatnené argumenty a
neriadil sa tak zásadou koncentrácie konania. Žalované majú za to, že boli naplnené jednak objektívne
kritériá pre ospravedlnenie zmeškania zásady koncentrácie, keďže išlo o právne zložitý proces, ako aj
subjektívnekritériá,ktoréspočívajúvtom,čouvádzaliajvpodanízodňa24.3.2023aajvskutočnostiach,
ktoré osobne uviedli na pojednávaní zo dňa 18.4.2023. Ani v pomere proporcionality nemôže byť

favorizované dodržanie procesnej zásady nad zásahom do vlastníckeho práva. Súdu predložili všetky
skutkové tvrdenia a vedeli zabezpečiť aj navrhovaných svedkov tak, aby bolo možné vec rozhodnúť
na jednom pojednávaní. Samotná žalobkyňa neuviedla ani to, že by nebola oboznámená s písomným
podaním, preto nie je dôvod ani tvrdiť, že by bolo potrebné len kvôli ich písomnému podaniu odročovať
pojednávanie na iný termín. V neposlednom rade svoju pasivitu počas konania aj riadne ospravedlnili a
odôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti, ktoré spočívali najmä v ich predchádzajúcom právnom

zástupcovi, ktorý bol v mesiaci máj 2023 zadržaný v rámci akcie Investor. Podľa mediálne dostupných
informácií mal byť dokonca aj obvinený a vzatý do väzby. S celou vecou, ktorej sa akcia Investor týkala,
maliniečospoločnéajosoby,ktorédlhodobopôsobilivUniCreditbank.Vznikátakpodozrenie,čikonanie
ich vtedajšieho právneho zástupcu nebolo účelové s cieľom privodiť im neúspech v tomto konaní.

25. Žalobkyňa v podaní zo dňa 4.7.2023 navrhla rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., IV.
a V. ako vecne správny potvrdiť. Žalobkyňa má zato, že konajúci súd sa v odôvodnení rozsudku
vysporiadal, rešpektujúc rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd v odseku
63 odôvodnenia rozsudku vymenúva dôkazy, ktoré vo veci nevykonal s dôvetkom, že ich nevykonal z

dôvodu, že neboli predložené včas, ale po koncentrácii konania a žalované nimi chceli preukazovať
skutkové tvrdenia, na ktoré súd práve z dôvodu koncentrácie konania neprihliadol. Zároveň v odseku 62
odôvodnenia konštatuje, že na prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovanými v podaní doručenom
súdu dňa 24.3.2023 (teda vrátane listín k nemu priložených) neprihliadol z dôvodu, že tieto neboli
uplatnené včas v zmysle § 153 odsek 1 CSP, nakoľko žalované ich objektívne mohli predložiť skôr,

ak by konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalobkyňa má zato, že z
odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, ktoré dôkazy súd vykonal a ktoré nevykonal a tiež prečo tak
urobil. Tvrdenie žalovaných, ktoré spochybňujú konanie ich predošlého právneho zástupcu, ktorý ich
v konaní niekoľko rokov zastupoval a aktívne využíval prostriedky procesnej obrany a procesného
útoku, je potrebné v tomto štádiu konania označiť ako irelevantné a účelové. Skutočnosť, či žalované

ním boli alebo neboli oboznamované s jeho krokmi, je pre podstatu sporu irelevantná a nebola
riadne ani preukázaná. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaných, že ich predošlý právny zástupca
bol v konaní pasívny, či dokonca nečinný. Žalované na pojednávaní dňa 18.4.2023 neuviedli ani
jeden ospravedlniteľný dôvod, ktorý by bol spôsobilý ospravedlniť zameškaný úkon – podanie zo
dňa 24.3.2023. K namietanému splneniu podmienok odporovateľnosti žalobkyňa uviedla, že povinnosť

žalobcu preukazovať úmysel dlžníka, že napadnutým právnym úkonom mienil ukrátiť svojho veriteľa nie
je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou zmluvnou stranou sú osoby blízke dlžníkovi. Úmysel
dlžníka ukrátiť svojich veriteľov sa vtedy predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali
opak. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na
okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel

dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich
výsledkovpoznala,t.j.abysaotomtoúmysledozvedela.Zákonodosobyblízkejdlžníkovipožaduje,aby
sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto
spôsobompresvedčila,žeprávnyúkonneukracujeveriteľadlžníkaavediejuktomu,abynerobilaprávne
úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová,

musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku,
ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 21 Cdo 864/2000, sp. zn. 21 Cdo 2088/2000, sp. zn. 30 Cdo 808/2004, sp. zn. 30 Cdo 635/2005,
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 145/2007 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 163/2007).
Žalované nepreukázali konanie, ktoré by mohlo byť považované za konanie s náležitou starostlivosťou a

ktorým by sa presvedčili, že odporovaným právnym úkonom nedochádza k ukráteniu veriteľov ich matky.
K tvrdeniu žalovaných o akcii Investor a údajnej možnej prepojenosti priamo na žalobkyňu, žalobkyňa
uviedla, že takéto tvrdenia žalovaných nie sú absolútne ničím podložené, vychádzajú iba z jedného
článku publikovaného v Denníku N dňa 18.5.2023 a takéto konanie žalovaných je potrebné vnímaťiba ako snahu o predlžovanie súdneho konania, ktoré trvá už 6 rokov. Takéto tvrdenia predstavujú
ničím nepodložené domnienky, ktorými žalované odvracajú pozornosť od podstaty veci a teda faktu, že
napádaný právny úkon je odporovateľný.

26. Žalované v podaní zo dňa 10.7.2023 nesúhlasili s odvolaním žalobkyne voči výroku o trovách
konania, keďže podľa ich názoru sa súd správne vysporiadal s otázkou náhrady trov konania a správne
aplikoval na skutkový stav ustanovenia § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa
vzala svoju žalobu späť v dvoch výrokoch, a to v časti o uloženie povinnosti žalovaným strpieť na

predmetných nehnuteľnostiach evidovaných na LV č. XXXX výkon exekúcie žalobkyňou a v časti o
uloženie povinnosti žalovanej v l. rade strpieť na predmetnej nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX
výkon exekúcie žalobkyňou, a to z dôvodu na jej strane, preto v tejto časti zavinila zastavenie konania.
Vo zvyšných dvoch výrokoch, teda v časti o určenie, že právny úkon (darovacia zmluva, ktorou boli
prevedenénehnuteľnostievidovanénaLVč.XXXX)jevočižalobkyniprávneneúčinnýavčastiourčenie,
že právny úkon (darovacia zmluva, ktorou bola prevedená nehnuteľnosť evidovaná na LV č. XXXX)

je voči žalobkyni právne neúčinný, bola žalobkyňa úspešná. Procesný úspech strán sporu je rovnaký.
Uloženie povinnosti strpieť výkon exekúcie na nehnuteľnosti nie je sprevádzajúcim nárokom určenia, že
právny úkon je voči veriteľovi právne neúčinný, ale ide o samostatný nárok, ktorý je spôsobilý byť sám
o sebe predmetom konania.

27. Žalobkyňa v podaní zo dňa 26.7.2023 zotrvala na ňou podanom odvolaní, keď k späťvzatiu žaloby
v časti o uloženie povinnosti strpieť na dotknutých nehnuteľnostiach výkon exekúcie pristúpila na
poslednom pojednávaní až potom ako súd vyslovil názor, že sa v danom prípade z jeho pohľadu jedná o
samostatný nárok. Súd sa od podania žaloby s týmto, z jeho pohľadu samostatne žalovaným nárokom,
teda od roku 2017, osobitne nezaoberal, dokonca nevyzval žalobkyňu ani na zaplatenie súdneho

poplatku. Žalobkyňa tento nárok osobitne v podanej žalobe skutkovo ani právne nezdôvodňovala,
nakoľko mala zato, že ide o sprevádzajúcu povinnosť, ktorá žalovaným vyplýva priamo z Exekučného
poriadku v prípade, že súd rozhodne, že žalovaný právny úkon je odporovateľný a žalobkyňa sa svojho
nároku bude domáhať v exekučnom konaní.

28. Žalované v podaní zo dňa 20.9.2023 uviedli, že žalobkyňa si po podaní žaloby uvedomila, že
nie je potrebné, aby súd osobitne rozhodoval o požadovanom nároku, nakoľko v prípade, ak by súd
rozhodol o odporovateľnosti právneho úkonu, požadovaný nárok vyplýva zo samotnej podstaty výkonu
súdneho rozhodnutia a vedenia exekučného konania na nehnuteľný majetok žalovaných. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že žalované nenesú žiadnu zodpovednosť za zastavenie konania, teda procesne

nezavinili zastavenie konania, nakoľko nezadali žiadnu príčinu k späťvzatiu žaloby. Za daných okolností
je žalobkyňa podľa § 256 CSP povinná nahradiť trovy protistrane z dôvodu, že procesne zavinila
zastavenie konania.

29. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobkyne i žalovaných

boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranami sporu, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúdu

minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných
proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je potrebné
odmietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch IV., V. a VI. je vecne správny.

30. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výrokoch I., IV.,

V. (z dôvodu odvolania podaného žalovanými) a vo výroku VI. o náhrade (z dôvodu odvolania podaného
oboma stranami sporu).

31. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

32. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriaceprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

34. Podľa § 373 ods. 1 CSP, ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve
odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania.
Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

35. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

36. Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom
konaní pokračovať.

37. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

38. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

39. Žalované v podanom odvolaní formálne uviedli, že odvolanie podávajú aj voči výroku I. o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania, žiadne odvolacie dôvody však vo vzťahu k tomuto výroku neuviedli.

40. Odvolacie dôvody sú ako povinná náležitosť odvolania upravené v ustanovení § 365 CSP. Odvolateľ
je povinný vo svojom odvolaní uviesť niektorý (alebo niektoré) z odvolacích dôvodov uvedených v
ustanovení § 365 ods. 1 CSP, aby bolo zrejmé, z akých taxatívnych dôvodov považuje napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom, ktoré sú v zmysle
ustanovenia § 363 CSP obligatórnou náležitosťou každého odvolania, súd prvej inštancie v odvolacom

konaní postupuje podľa osobitných pravidiel. Na doplnenie odvolacích dôvodov súd prvej inštancie v
zmysle ustanovenia § 373 ods. 1 veta druhá CSP odvolateľa nikdy nevyzýva. To isté platí aj v prípade, ak
odvolanie žiaden odvolací dôvod neobsahuje. Pokiaľ odvolanie neobsahuje riadne vymedzený odvolací
dôvod a tento nemožno z obsahu odvolania vyvodiť, odvolací súd bez ďalšieho odvolanie odmietne
podľa ustanovenia § 386 písm. d) CSP, keďže absencia relevantného odvolacieho dôvodu je vadou

odvolania, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

41. Odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaných proti rozsudku súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne
odvolacie dôvody vo vzťahu k výroku I. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (§ 365 ods. 1 CSP).
Navyše v intenciách inštitútu prerušenia konania v prípade zamietnutia návrhu na prerušenie konania

súdom prvej inštancie nie je voči takémuto rozhodnutiu prípustné ani odvolanie. V prípadoch prerušenia
konaniajetotižodvolanieprípustnépodľa§357písm.n)CSPlenprotiuzneseniu,ktorýmboloprerušené
konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) alebo § 164 CSP, či už na návrh, alebo bez návrhu. Ak by súd návrhu
na prerušenie konania nevyhovel, nešlo by o prerušenie konania, a teda odvolanie proti negatívnemu
rozhodnutiu by prípustné ani nebolo (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4.12.2018 sp. zn.

1Obo/15/2018). Z uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolanie žalovaných podľa ustanovenia §
386 písm. c) a d) CSP odmietol.42. Odvolací súd následne preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu
prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaných voči
výrokom IV. a V. rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je opodstatnené. Odvolací

súd v celom rozsahu preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý dospel k správnym
skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre meritórne rozhodnutie, pričom sa
vysporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery
prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto v súvislosti
s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na

písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, pretože rozhodnutie
súdu prvej inštancie považuje za vecne správne.

43. Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho
úkonu voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo.
Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a OZ nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti
dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v
pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky predvídané právne
následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho účelom je umožniť

veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto
pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe o určenie, že právny úkon dlžníka je
voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého
k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej

prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo/1501/2005).

44. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a § 42b
OZ. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie
odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 OZ), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 OZ), spôsobom

uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 OZ), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 OZ) a
právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 OZ).

45. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy,
ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pasívne vecne

legitimovaná je tak zásadne osoba, ktorá získala odporovateľným právnym úkonom majetkový prospech
(porov. R 86/2003). Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie
je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (blízkou osobou
je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom
sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne

pociťovala ako vlastnú ujmu). Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá
a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj
pri náležitej starostlivosti poznať. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa.

46.Žalovanáosoba,ktorájeosoboublízkoudlžníkovisamôžeodporovacejžalobeubrániť,akpreukáže,

že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti
poznať. Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ustanovenia § 42a ods. 2 OZ teda
spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela
a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla
vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom

o náležitú starostlivosť. Je preto na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť
a navrhla také dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené
podmienky ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula
v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom
veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti

prípadu náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak
vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej
žalobe ubrániť. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť, ak hodnoverným
spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitoustarostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť, pričom
z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka
nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej

stranypreukázaťvynaloženieurčitýchkonkrétnychúkonovnáležitejstarostlivostitak,akotopredpokladá
ust. § 42a OZ (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/4/2016 zo dňa 30.3.2017).

47. V nadväznosti na vyššie uvedené sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že preukázanie naplnenia podmienok odporovateľnosti právneho úkonu je na žalobcovi,

ktorý je vo veci nositeľom dôkazného bremena. V prípade právnych úkonov medzi blízkymi osobami
nemusí žalobca preukazovať ukracujúci úmysel dlžníka, ktorý sa predpokladá, a dôkazné bremeno
vyvrátenia možnosti poznať ukracujúci úmysel tu prechádza na dotknutú blízku osobu, ktorá právny
úkon uzatvorila, avšak povinnosť preukázať splnenie ostatných predpokladov odporovateľnosti mu
zostáva zachovaná. V prejednávanej veci neboli tvrdené a súd v danej veci nezistil dôvody neplatnosti
v konaní odporovaného právneho úkonu. V konaní bola zistená existencia vymáhateľnej pohľadávky

žalobkyne voči dlžníčke (Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 17C/46/2019-180 zo dňa 5.10.2020
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/61/2021-262 zo dňa 31.5.2022 uložil dlžníčke
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 164.088,88 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej
sumy od 4.11.2016 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia). V konaní boli preukázané i ostatné
predpoklady odporovateľnosti predmetného právneho úkonu, a to reálne ukrátenie veriteľa (bezodplatný

prevod nehnuteľností), uskutočnenie predmetného právneho úkonu v posledných troch rokoch pred
podaním žaloby, pričom ukracujúci úmysel sa vzhľadom na vzťah dlžníčky a žalovaných ako blízkych
osôb vo veci predpokladá a žalované v konaní netvrdili ani nepreukázali, že by tento ukracujúci úmysel
pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohli pri uzatváraní právneho úkonu poznať. Žalobkyňa si tiež
nárok uplatnila správne voči žalovaným, ako osobám, ktoré mali z odporovateľného neekvivalentného

právneho úkonu dlžníčky prospech. Žalobkyňa tak v konaní preukázala splnenie všetkých podmienok
odporovateľnosti predmetného právneho úkonu, pričom súd prvej inštancie svoje závery v tomto smere
náležite a podrobne odôvodnil (§ 387 ods. 2 CSP).

48. Vo vzťahu k odvolacej námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd konštatuje, že

CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov
z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického
myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou

súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať
zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý
dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a
to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd
hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj

v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Námietky žalovaných vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie
odvolací súd nepovažoval za dôvodné, keďže hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje
zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. V tomto smere súd prvej inštancie postupoval v

zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil.

49. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci

a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

50. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

51. Podľa § 150 ods. 1 a 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (ods. 1). Na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (ods. 2).52. Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania (ods. 1). Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (ods. 2). Ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej

(ods. 3).

53.Aniodvolaciunámietkuoodmietnutívykonaniadokazovaniasúdomprvejinštancienemoholodvolací
súdspoukazomnasudcovskúkoncentráciukonaniapovažovaťzadôvodnú.Vzmysle§153CSPcivilné
sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, na ktorú poukázal aj súd prvej inštancie
s tým, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu

konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania,
nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky.
Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Povinnosť
riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti.

Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania
a pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa
uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 - sudcovská koncentrácia konania)
a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v
diskrečnejprávomocisúdu.Zákonnákoncentráciakonaniajepresúdastranysporuobligatórna.Účelom

sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými
procesnými úkonmi.

54. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v článku 5 CSP (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné

úkony,ktorévedúknedôvodnýmprieťahomvkonaní).Keďžesudcovskúkoncentráciukonaniauplatňuje
príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok
procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosťahospodárnosťkonania,budeprihliadať(uznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS530/2018
z 15.11.2018). Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany

tak vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné
omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že
súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. V prípade porušenia povinnosti
predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť sankcia
predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, prípadne aj iné právne následky (napr. § 256 ods. 2). Procesný

úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala
starostlivo (subjektívne hľadisko).

55. Ako je uvedené už vyššie, účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania,
zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.

Preto súd prvej inštancie nepochybil, keď aplikoval prostriedky sudcovskej koncentrácie a na prostriedky
procesnej obrany uplatnené žalovanými v podaní doručenom súdu dňa 24.3.2023 neprihliadol podľa §
153 ods. 2 CSP z dôvodu, že tieto neboli uplatnené včas v zmysle § 153 ods. 1 CSP, nakoľko žalované
ich objektívne mohli predložiť skôr, ak by konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania, pričom svoje závery súd prvej inštancie v tomto smere riadne odôvodnil (v bodoch 54. až 63

odôvodnenia napadnutého rozsudku).

56. Strany majú v sporovom konaní jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Cieľom
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie

dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil
alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti
označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnostiprejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle § 185 ods. 1 CSP je

vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť,
že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 18.4.2012 sp. zn. 6 Cdo 51/2012).

57. Ani skutočnosť, že súd prvej inštancie neakceptoval návrhy na vykonanie dokazovania predložené
stranou sporu potom nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Nedôvodná bola pritom
odvolacia námietka žalovaných, že súd prvej inštancie neuviedol, ako naložil s niektorými dôkazmi
označenými v podaní zo dňa 24.3.2023, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol,
že na prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovanými v podaní doručenom súdu dňa 24.3.2023

neprihliadol podľa § 153 ods. 2 CSP z dôvodu, že tieto neboli uplatnené včas v zmysle § 153 ods.
1 CSP. Ak sa potom aj súd prvej inštancie vyjadril k tvrdeniu žalovaných, že o pohľadávke dlžníčky
nemohli vedieť z dôvodu, že ani dlžníčka nevedela o pohľadávke žalobkyne, túto argumentáciu použil
v súvislosti s hodnotením splnenia podmienok odporovateľnosti vzhľadom na už skôr prezentované
tvrdenia a dôkazy preukazujúce, že výzva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia bola

dlžníčkepodľadoručenkydoručenádňa6.6.2017,ktorýmdňomsadlžníčkapreukázateľneopohľadávke
voči žalobkyni dozvedela, a už dňa 12.6.2017 uzavrela dlžníčka so žalovanými darovaciu zmluvu.

58. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného,
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných
strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. V posudzovanej
veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné,
či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň
nezistil existenciu ďalšieho odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovaných, ktorý by mal pre danú vec

podstatný význam.

59. Žalobkyňa tak v konaní preukázala splnenie všetkých podmienok odporovateľnosti, a preto súd prvej
inštancie správne žalobe vo výrokoch IV. a V. vyhovel.

60. Vecne správnym bol tiež výrok o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, nakoľko súd
prvej inštancie správne posúdil žalobkyňou formulovaný petit a výsledok sporu vzhľadom na žalobou
uplatnené nároky. Vo všeobecnosti sa náhrada trov konania spravuje zásadou úspechu vo veci (§
255 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). Zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila,

že vznikli, pričom náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pri (hoc aj
čiastočnom) zastavení sporového konania je pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové
zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán sporu z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila.
Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi
tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre

ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Predmet konania
v sporovom konaní určuje žalobca, ktorý je „pánom sporu“ (dominus litis). Žalobkyňa v prejednávanej
veci uplatnila viaceré nároky, pričom na pojednávaní dňa 18.4.2023 zobrala svoju žalobu späť v dvoch
výrokoch, a to v časti o uloženie povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade strpieť na nehnuteľnostiachevidovaných na LV č. XXXX výkon exekúcie žalobkyňou a v časti o uloženie povinnosti žalovanej v 1.
rade strpieť na nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX výkon exekúcie žalobkyňou. Z jej procesného
úkonu na pojednávaní je teda zrejmé, že tieto výroky považovala za samostatne uplatnené nároky,

o ktorých bolo potrebné po čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodnúť. V prípade, ak súd prejednáva v
spoločnom konaní viacero nárokov, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každý z
týchto nárokov za samostatný a v takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu strán sporu,
resp. zavinenia na zastavení konania. Súd prvej inštancie preto správne o nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 CSP, a to podľa pomeru úspechu

a zodpovednosti za zavinenie na zastavení konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania (nakoľko žalobkyňa zobrala svoju žalobu späť v dvoch výrokoch, preto v tejto časti zavinila
zastavenie konania, a vo zvyšných dvoch výrokoch bola žalobkyňa úspešná, keď súd žalobe v tejto
časti vyhovel).

61. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV. a V. vo veci samej ako aj vo výroku

VI. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

62. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

63. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

64. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal proti
žalovaným právo na náhradu trov odvolacieho konania, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala v odvolacom
konaní plný úspech vo veci samej (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov
proti strane, ktorá vo veci samej úspech nemala (žalované), keď nevidel dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

66. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).