Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/114/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123207496
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123207496.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.
Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov 1/ A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D., E.
XX, 2/ F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom D., E. XX, 3/ B. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XX, 4/ A. F. I.,
H., nar. XX.X.XXXX, bytom D., E. XX, 5/ B. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., E. XX, 6/ B. G. D., nar.
X.X.XXXX, bytom D., E. XX, všetci zast. B. L. G., advokátkou, so sídlom D., I. B. X, proti žalovanej F. F.,

nar.XX.X.XXXX,bytomD.,K.XX,zast.B.M.F.N.,advokátom,sosídlomD.,N.D.X,onariadenípredaja
bytu, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Mestského súdu Košice sp. zn. 38C/11/2023 z 10. júna 2025

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie v napadnutom výroku II. o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcom 1/ až 6/ proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením vo výroku
I. zastavil konanie a výrokom II. priznal žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov súdneho konania v
rozsahu 100 %.

2. Súd odôvodnil, že sa žalobcovia 1/ až 6/ podanou žalobou domáhali, aby nariadil predaj bytu č.
XX nachádzajúceho sa na X H.. obytného domu na ulici E. XX J. D., súp. číslo XXX, parcela č. 277,

zapísaného na LV č. XXXXX v k. ú. K., ktorý užíval syn žalovanej a zároveň požadovali náhradu trov
konania.
Podaním z 13.5.2025 žalobcovia zobrali žalobu späť v celom rozsahu a žiadali, aby súd konanie zastavil.
Uviedli, že žalovaná, po podaní žaloby - v priebehu konania pred nariadeným termínom pojednávania
(13.5.2025), vysťahovala svojho syna O. F. z bytu, ktorý následne predala, čím došlo k odstráneniu
dôvodu podania žaloby. Zároveň poukázali na to, že v konaní nie sú dané zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku, ku ktorým by bolo možné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť a preto požadovali aj náhradu trov
konania.
Žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby a zastavením konania, avšak žiadala, aby súd nárok na
náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán. Podľa nej, za procesné zavinenie zastavenia konania
nezodpovedá, pretože v konaní uvádzala, že chce byť predať a aj ho predala, pričom v konaní nárok

žalobcov neuznávala a žalobu nepovažovala za dôvodnú, zároveň ona ako vlastníčka bytu v byte
ani nebývala, a teda sa nemohla dopustiť akéhokoľvek konania, ktoré by ohrozovalo nerušený výkon
vlastníckeho práva ostatných susedov. Dôvodila, že v konaní nebolo ukončené dokazovanie, nebolo
vykonaných viacero dôkazov, bez vykonania ktorých, by súd nemohol vo veci meritórne rozhodnúť.
Mala za to, že žaloba bola podaná voči nej a jej nebohému manželovi ako voči chráneným osobám
vo vysokom veku. V predmetných uvedených okolnostiach videla priestor na aplikáciu § 257 Civilného

sporového poriadku. Tvrdila, že toto konanie ovplyvnilo jej zdravie, ale i zdravie jej nebohého manžela
(ktorý bol pôvodne v konaní žalovaným 1/), no i napriek tomu bola v konaní aktívna, nemarila priebehkonania, podávala vyjadrenia, navrhovala a predkladala dôkazy, pričom stále chcela vec vyriešiť
zmierlivo. Ak by mal súd za to, že zavinila zastavenie konania, potom tu existujú výnimočné okolnosti
pre nepriznanie náhrady trov konania pre dôvody osobitného zreteľa.

Súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 251, § 262 ods.
1, § 256, § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), uviedol, že žalobcovia 1/ až 6/ ako tzv.
dominus litis späťvzali žalobu v celom rozsahu, s čím súhlasila aj žalovaná, preto konanie zastavil. Pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania skúmal zásadu procesného zavinenia podľa § 256 ods.
1 CSP a mal za to, že pokiaľ žalobcovia 1/ až 6/ zobrali svoju žalobu späť z dôvodu, že po podaní návrhu

došlo k predaju bytu zo strany žalovanej, došlo tým k naplneniu žalobného petitu, ktorého sa žalobcovia
1/ až 6/ v tomto konaní domáhali. Nemal za možné tu v tomto štádiu konania skúmať, či po podaní
návrhu došlo k predaju bytu dôvodne alebo nie, túto otázku posudzoval len z hľadiska procesného,
to znamená vychádzal z toho, že nárok žalobcov 1/ až 6/ bol po začatí konania zo strany žalovanej
uspokojený. Zaoberal sa aj možnosťou aplikácie § 257 CSP, predstavujúceho výnimku z aplikácie §
256 CSP, k použitiu ktorej možno pristúpiť len vo výnimočných prípadoch. Konštatoval, že žalovaná

už v roku 2023 v čase podania žaloby bola osobou vo vyššom dôchodkovom veku, podľa súdu vyšší
dôchodkový vek, či zdravotný stav sám o sebe, bez uvedenia, resp. preukázania iných okolnosti, nie
je dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Pokiaľ sa
týkalo sociálneho aspektu, akceptoval, že majetkové pomery žalovanej v dôchodkovom veku sú veľmi
obmedzené, na druhej strane však sociálny aspekt statusu žalovanej neprevyšuje okolnosti, ktoré viedli

žalobcov 1/ až 6/ k súdnemu uplatneniu nároku. Keďže v priebehu konania došlo k uspokojeniu nároku,
ktorého sa žalobcovia 1/ až 6 / domáhali v žalobe a súd dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
by výnimočne aplikoval § 257 CSP, nezistil, o trovách konania preto rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP
tak, že žalobcom 1/ až 6/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 %
proti strane sporu, ktorá zastavenie konania zapríčinila, t.j. proti žalovanej.

3. Proti výroku II. uznesenia, ktorým súd priznal žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov konania
proti žalovanej, podala žalovaná odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/ až
h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie zmenil a sám
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, alternatívne aby napadnuté

rozhodnuté rozhodnutie v napadnutom výroku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie. Namietala
nepreskúmateľnosť záveru súdu, že po podaní návrhu/žaloby došlo k predaju bytu zo strany žalovanej,
čím došlo k naplneniu žalobného petitu (odsek 15. odôvodnenia napadnutého uznesenia), k čomu
uviedla, že v zásade „zavinila“ zastavanie konania v dôsledku výkonu svojho vlastníckeho práva, kedy
predala predmetný byt, pričom skutočnosť, že byt predať chce uvádzala v rámci celého konania.

Súd sa touto skutočnosťou v rámci odôvodnenia uznesenia ani čiastočne nezaoberal, čím zaťažil
napadnuté uznesenia vadou a to tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné. Žalovaná sa ďalej
nestotožnila s odsekom 17. odôvodnenia napadnutého uznesenia, k čomu uviedla, že v rámci vyjadrenia
k späťvzatiu žaloby dostatočne odôvodnila aplikáciu § 257 CSP, s čím sa súd v odôvodnení rozhodnutia
nevyporiadal. Žalovaná zotrvala na svojich tvrdeniach, ktoré uviedla vo vyjadrení k späťvzatiu žaloby.

4. Žalobcovia 1/ až 6/ vo vyjadrení na odvolanie uviedli, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej,
podľa ich názoru nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
S tvrdením žalovanej, že ak mal súd za to, že zastavenie konania zavinila žalovaná, tak nemal stranám
konania priznať nárok na náhradu trov konania pre dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože tu

existujú výnimočné okolnosti, nesúhlasili. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mali za zrejmé,
že sa súd náležite vyporiadal so skutočnosťami, na ktoré žalovaná vo svojom vyjadrení k späťvzatiu
žaloby poukazovala ako na dôvody hodné osobitného zreteľa. V tej súvislosti poukázali na to, že pojem
chránená osoba vo vysokom veku, ktorý použi a ktorým argumentocvala žalovaná, nie je spätý s civilným
konaním.Žalobcoviamalizato,žeuplatňovalinároknasúdevzmysle§11ods.1a5zákonač.182/1993

Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov dôvodne, pretože žalovaná aj s nebohým manželom
boli viac ako dva roky pred podaním žaloby nimi - vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, osobitne aj
O. C., ako aj správcom domu - SBD III Košice, opakovane informovaní o narúšaní pokojného bývania
ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov konaním ich syna O. F., neprispôsobivých návštev,
ktorým dovolil v ich byte zotrvávať, prespávať, o privolávaní štátnej či mestskej polície, žalovaná i jej

nebohý manžel boli opakovane vyzývaní na zjednanie nápravy, avšak bezvýsledne. Pokiaľ žalovaná
dôvodila, že svojím konaním nezavinila zastavenie konania, len vykonávala svoje vlastnícke právo,
poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 678/2016-34 zo 4.júla 2017. Žalobcovia mali za
to, že žalovanou napadnutý II. výrok rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, je vecne správny aodvolací súd žiadali, aby napadnutý II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), na základe odvolania žalovanej podaného
včas a oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355-358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný

rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 a 386 CSP) preskúmal uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne a preto ho
ako také zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Odvolanie žalovanej smeruje len proti závislému výroku o trovách konania, v zmysle § 367 ods. 1 a
3 CSP právoplatnosť výroku o zastavení konania nie je odvolaním dotknutá, a preto tento právoplatný

výrok nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

8. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia v napadnutom rozsahu, ako i konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
v posudzovanej veci rozhodol v zmysle zákonných zásad, jeho rozhodnutie je správne a spravodlivé.

Skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku. Súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenie § 256 ods. 1 CSP a správne sa zaoberal možnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP,
ktorého účelom je umožniť súdu zmierniť nepriaznivé dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania, a to zavedením sudcovského moderačného práva, teda skúmal, či išlo v súdenej veci o

výnimočnéokolnostiadôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,dospejúckzáveruoabsenciitakýchtodôvodov.
V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú
naplnené. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje.

9. Odvolateľka v podstatnom namietala, že súd prvej inštancie v uvedenej sporovej veci nerozhodol

správne o nároku na náhradu trov konania, pretože neaplikoval § 257 CSP.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní v zmysle § 255 CSP, ale i zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania.

Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prichádza do úvahy v prípadoch,
ak sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, resp.
strane nenesúcej procesnú zodpovednosť za zastavenie konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná; musí však
ísť o celkom výnimočný prípad. Ustanovenie § 257 CSP v zmysle zaužívanej judikatúry nie je možné

považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie v zmysle svojvôle súdu, ale ide
o také ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť (uznesenie NS SR z 28.1.2010 sp. zn. 2MCdo/17/2009).

13. Účelom ustanovenia § 257 CSP je teda umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom
skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života,
právo sa dotvára práve sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade

trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Výnimočné okolnosti
a dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajú teda buď zo sociálneho aspektu, kedy povinná strana
sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť
len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch sa zohľadňujú osobné, majetkové, zárobkové a inépomery oboch strán, prihliada sa na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže teda
súd dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu SR z

8.12.2011 sp. zn. II. ÚS 563/2001-14 po prispôsobení novej úprave). Ustanovenie § 257 CSP neslúži k
zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale práve na riešenie situácie, v ktorej
je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom
chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu sa
preto musí spravodlivo javiť predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred

začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu a s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.
(uznesenie NS SR z 18.1.2012 sp. zn. 6MCdo/5/2011).

14. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Ústavný súd SR v náleze zo 17. decembra 2004, sp. zn. II. ÚS 31/04-30, okrem iného, uviedol: „Pri tomto
výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady

trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl.
20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní
pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo
priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred

všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy).
Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr
reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP (v súčasnosti
§ 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu).“

15. Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiaden do úvahy prichádzajúci dôvod
hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktorý by napĺňal kritériá odôvodňujúce nepriznať v
konaní v celom rozsahu žalobcom 1/ až 6/ plnú náhradu trov konania zo strany žalovanej, pretože je
potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie že práve konanie žalovanej po začatí súdneho
konania, resp. v jeho priebehu bolo dôvodom späťvzatia žaloby žalobcami a viedlo k zastaveniu

konania. Dôvodnosť žaloby tak súd prvej inštancie správne posudzoval procesne a bez ohľadu na to,
aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaná
po začatí konania splnila to, čoho sa žalobcovia 1/ až 6/ domáhali, a že len z tohto dôvodu vzali
žalobcovia 1/ až 6/ žalobu späť. Preto je nedôvodná námietka žalovanej, v zmysle ktorej mal súd
prihliadnuť na to, že v zásade „zavinila“ zastavanie konania v dôsledku výkonu svojho vlastníckeho

práva, kedy predala predmetný byt, pričom skutočnosť, že byt predať chce uvádzala v rámci celého
konania. Žalovaná ako dôvody osobitného zreteľa uvádzala aj jej vysoký vek a vysoký vek jej nebohého
manžela už v čase podania žaloby, to že, im súdne konanie ovplyvnilo zdravie, čo vyústilo až do toho,
že manžel žalovanej (ktorý bol žalovaným 1/ v konaní) počas konania zomrel, nakoniec dôvodila, že
ona sa nikdy nedopustila akéhokoľvek konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by narušilo výkon

vlastníckeho práva ktoréhokoľvek so žalobcov 1/ až 6/. Odvolací súd upozorňuje na to, že samotný
vek strany sporu nemôže byť automaticky považovaný za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by
odôvodňoval nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Ak by súd vo všetkých konaniach postupoval
podľa argumentov žalovanej, znamenalo by to neuloženie povinnosti nahradiť trovy konania vždy, ak
je stranou osoba vyššieho veku a takýto prístup je neakceptovateľný. Tieto osobné aspekty nie sú

preto dostatočnými dôvodmi osobitného zreteľa a nie je dôvodná ani okolnosť, že žalovaná sa sama
nedopustilaakéhokoľvekkonania,ktorébynarušilovýkonvlastníckehoprávaktoréhokoľveksožalobcov
1/ až 6/, pretože vlastník bytu má nielen práva ale aj povinnosti a zodpovedá za predmet svojho
vlastníctva v zmysle zásad Občianskeho zákonníka a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov. Odvolací súd upriamuje pozornosť najmä odvolateľky/žalovanej na ten moment

zrejmýzobsahusúdnehospisu,žesažalobcoviadlhúdobupredpodanímžaloby pokúšalisožalovanou
ako vlastníčkou bytu pre nich neprijateľnú situáciu riešiť bez nutnosti podať žalobu. Keďže žalovaná
súdu nepreukázala žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodnil použitie § 257 CSP,
správne tak súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konanie v zmysle zásady ustanovenej
v § 256 ods. 1 CSP. Bolo by nespravodlivé nepriznať žalobcom 1/ a 6/ plnú náhradu trov konania, keďže

im v tomto spore vznikli výdavky, a to konkrétne týkajúce sa ich právneho zastúpenia.

16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý o nároku na
náhradu trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, nemajúc za dané výnimočnosť a existenciudôvodov hodných osobitného zreteľa v danom konaní, má za správne a riadne odôvodnené, a preto
jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil s tým, že na tejto vecnej správnosti neboli spôsobilé nič
zmeniť ani odvolacie námietky žalovanej.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia 1/ až 6/ boli v odvolacom konaní
plne úspešní, preto majú nárok náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom
rozsahu. Odvolací súd pri trovách odvolacieho konania z totožných dôvodov neaplikoval § 257 CSP na

trovy odvolacieho konania.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2
druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).