Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318207278
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1318207278.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Roman Bolebruch a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobkyne: V.. U. Q., K..
XX.XX.XXXX, trvalým pobytom H. XX, O., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Margita Hrivňáková
& partners s. r. o., so sídlom Májkova 3, P.O.BOX 76, Bratislava, IČO: 36 855 545, proti žalovanému:
Súkromná základná škola EISB, so sídlom Kalinčiakova 12, Bratislava, IČO: 42 364 531, zastúpeného:
AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Pri habánskom mlyne 16, Bratislava, IČO: 52 998
215, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne aj
žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 16Cpr/21/2018-246 zo

dňa 18. júla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k.
16Cpr/21/2018-246 zo dňa 18. júla 2022, vo výroku, ktorým súd určil, že skončenie pracovného pomeru
žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 29. júna 2018 je neplatné, p o t v r d z u j e, v časti
výroku, ktorým súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá, rozsudkom
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni v súvislosti s potvrdeným výrokom p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom, č.k. 16Cpr/21/2018-246 zo dňa 18. júla 2022 určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 29. júna 2018 je neplatné, a pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. Vo výroku vyslovil, že o nároku na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru súd rozhodne po právoplatnosti medzitýmného rozsudku a
o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

2. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru
výpoveďou zo dňa 29. júna 2018, ktorá jej bola daná zo strany žalovaného ako zamestnávateľa podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou
naďalej trvá, a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 01.10.2018 do
právoplatného rozhodnutia súdu, po rozšírení petitu do septembra 2021 a žiadala tiež náhradu trov
konania.

3. Žalobkyňa podanú žalobu odôvodnila tým, že bola v pracovnom pomere u žalovaného od 15.09.2014,
najskôr na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.09.2014 na dobu určitú, a následne na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.12.2016 na dobu neurčitú, na pracovnej pozícii učiteľ. Pracovnounáplňou žalobkyne, s aprobáciou učiteľa pre prvý stupeň základnej školy bolo vyučovanie predmetu
slovenský jazyk.

4. Žalovaný doručil žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.06.2018 z
organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, na základe rozhodnutia
žalovaného, že pracovná pozícia „učiteľ histórie 2. stupňa“ a žalobkyňa sa stali nadbytočnými v
dôsledku organizačnej zmeny. Pracovný pomer žalobkyne sa mal skončiť dňom 30.09.2018 po uplynutí
dvojmesačnej výpovednej doby. Žalobkyňa nesúhlasila s dôvodom výpovede a tvrdila,

že je neplatná a oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, a to písomne e-mailom zo dňa
29.08.2018 a oznámením zo dňa 28.11.2018. Žalobkyňa namietala, že žalovaný inzeroval pracovnú
ponuku na voľnú pracovnú pozíciu učiteľ základnej školy 1. stupeň - slovenský jazyk a
literatúra a učiteľ základnej školy 2. stupeň - slovenský jazyk a literatúra na internetovom portáli
V..sk, a na pracovné miesto žalobkyne zamestnal od 25.08.2018 novú zamestnankyňu Q. Z.. Žalobkyňa
tiež namietala, že výpoveď, ktorá jej bola daná z dôvodu organizačných zmien nespĺňa základné

hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede, nakoľko absentuje prijatie rozhodnutia zamestnávateľa
o organizačnej zmene, keď žalovaný neprijal riadne rozhodnutie o organizačnej zmene týkajúce sa
pozície žalobkyne, rozhodol o nadbytočnosti inej pozície, a to učiteľa histórie 2.
stupňa, rozhodnutie o organizačnej zmene nesleduje cieľ zníženia počtu zamestnancov, žalovaný
len predstieral prijatie organizačného opatrenia, keď pracovné miesto žalobkyne ponúkal ako voľné

pracovné miesto, a miesto obsadil novým zamestnancom pričom nezanikla potreba výkonu práce
prepustenej zamestnankyne, nebola splnená podmienka nadbytočnosti žalobkyne, keďže žalobkyňa
nebola nadbytočnou zamestnankyňou a počet zamestnancov nebol vyšší ako počet pracovných
miest, absentuje súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou, žalovaný dal
žalobkyni výpoveď len formálne. Pracovné miesto žalobkyne nezaniklo, a žalovaný si nesplnil ponukovú

povinnosť, a neponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu.

5. Žalobkyňa opravila petit žaloby, pričom navrhla, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru
žalobkyne výpoveďou žalobcu zo dňa 29.06.2018 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je
neplatné, ďalej žiadala náhradu mzdy vo výške 6.911,85 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a.

mesačne zo sumy 1.382,37 eur od 15.11.2018, zo sumy 1.382,37 eur od 15.12.2018, zo sumy 1.382,37
eur od 15.1.2019, zo sumy 1.382,37 eur od 15.02.2019, zo sumy 1.382,37 eur od 15.03.2019, všetko
do zaplatenia do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadala priznať právo na náhradu trov
konania v celom rozsahu.

6. Žalovaný trval na ukončení pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 30.09.2018 na základe výpovede
z organizačných dôvodov. Tvrdil, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene
nemožno považovať za právny úkon, a preto nemožno na súde uplatniť neplatnosť právneho úkonu.
Žalovaný ďalej uviedol, že z ekonomických dôvodov zapríčinených protiprávnym konaním manžela
žalobkyne (obžaloba Okresnej prokuratúry Bratislava III pod č. 4Pv/472/17/1103-37 zo dňa 21.05.2019)

nútený znížiť stav zamestnancov. V hodnotenom období bol ukončený pracovný pomer s viacerými
zamestnancami žalovaného. Žalobkyňa sa stala nadbytočnou, čo vyplýva zo zápisov z porád vedenia
školy, ktoré však žalovaný nepredložil. Podľa žalovaného žalobkyňa prejavila súhlas s výpoveďou e-
mailom zo dňa 29.08.2018 a oznámenie žalobkyne zo dňa 28.11.2018 je v rozpore s týmto
e-mailom. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobkyne o inzerovaní pracovnej ponuky na voľné

pracovné miesto učiteľa, pretože Q. Z. nie je zamestnancom žalovaného. Žalovaný vyjadril nesúhlas aj
s výpočtom uplatneného nároku na náhradu mzdy.

7. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 03.06.2021, pričom trvá na
argumentácii uvedenej v žalobnom návrhu, správnosť ktorej žalovaný obsahom svojho vyjadrenia zo

dňa 10.07.2019 nespochybnil a nepredložil rozhodnutie o organizačnej zmene. Samotná výpoveď z
pracovného pomeru neidentifikuje žiadne písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh,
technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o inej organizačnej zmene zamestnávateľa
v dôsledku ktorej by sa žalobkyňa stala nadbytočnou.

8. Žalobkyňa má rovnako za to, že neboli dané dôvody výpovede tak, ako to predpokladajú ustanovenia
Zákonníka práce. Spomínané rozhodnutie žalovaného o nadbytočnosti sa netýka pracovnej pozície
žalobkyne, žalovaný si nesplnil povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce - neponúkol jej inúvhodnúprácu,hocitátobolakdispozícii,očomsvedčíajprijatieinéhozamestnancanapracovnúpozíciu
učiteľ I. stupňa základnej školy dňa 25.08.2018.

9. Čo sa týka tvrdenia žalovaného o údajnom prejave súhlasu s výpoveďou, jej akceptáciou e-mailom
zo dňa 29.08.2019, žalobkyňa uvádza, že nakoľko žalovaný nebol ochotný riešiť záležitosť dohodou,
prípadne späťvzatím výpovede, rozviazanie pracovného pomeru brala ako fakt, pričom žalobkyňa v
rámci tohto e-mailu prejavu aj záujem riešiť vec súdnou cestou. Námietka týkajúca sa výšky finančného
nároku žalobkyne je bez akejkoľvek relevancie, keďže žalobkyňa vychádzala z reálnych príjmov. V

závere žalobkyňa rozšírila svoj žalobný návrh s tým, že si uplatňuje nárok náhrady mzdy za ďalšie
obdobie ku dňu tohto podania, teda za mesiace marec 2019 až máj 2021, čiže navrhuje súdu
zaviazať žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v celkovej výške 42.853,47 eur s
príslušenstvom.

10. Žalobkyňa na základe záverov súdneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 10.06.2021

a predbežného právneho posúdenia konajúceho súdu si dovolila predložiť podanie s návrhom na
vykonanie dôkazov k odstráneniu skutkových tvrdení, ktoré boli súdom označené za sporné. K spornosti
existencie pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne a žalovaného uviedla, že bola zamestnankyňou
Súkromnej základnej školy EISB, so sídlom Kalinčiakova 12, 831 04 Bratislava, IČO: 42 364 531,
zaradenej do siete škôl a školských zariadení rozhodnutím Ministerstva školstva, vedy, výskumu a

športu SR č. 2014-8610/41286:5-100B zo dňa 26.08.2014, nepretržite od 15.09.2014 do 30.09.2018, čo
preukazuje pracovnou zmluvou zo dňa 14.09.2014 a 28.12.2016, napriek zrejmej nesprávnosti v písaní
advokátskej kancelárie, kde bol žalovaný označený v úvode žaloby ako „Súkromná základná škola EISB
„s.r.o.“, pričom ostatné údaje jednoznačne identifikovali žalovaného a niet pochybností, že sa jedná
o toho istého a jediného zamestnávateľa žalobkyne v uvedenom období. Žalobkyňa navrhuje výsluch

svedkov, ktorí u žalovaného pracovali vo vedení školy, ako aj administrátorky žalovaného.

11. Trvá na svojej argumentácii, že výpoveď zo dňa 29.06.2018 je nejednoznačná, neurčitá,
nepreskúmateľná a neidentifikuje žiadne písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh,
technického vybavenia, znížení stavu zamestnancov alebo inej organizačnej zmene zamestnávateľa v

dôsledku ktorej by sa žalobkyňa stala nadbytočnou.

12. Žalobkyňa navrhla, aby z dôvodu relevancie dôkazu a jeho jednoznačnej časovej identifikácie, súd
požiadal o súčinnosť obchodnú spoločnosť Profesia, spol. s r. o., nakoľko žalobkyňou doložená kópia
je veľmi zväčšená a nie je na ňom vidieť konkrétny rok. Trvá na svojom žalobnom návrhu s tým, že

náhradu mzdy žiada od 01.10.2018 do 01.10.2021 vo výške 49.765,32 eur s príslušenstvom.

13. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že z dôvodu protiprávneho konania manžela žalobkyne
proti zriaďovateľovi žalovaného (spoločnosť EIS Bratislava s.r.o., so sídlom Kalinčiakova 12, 831 04
Bratislava, IČO: 46 519 335), ktorá vec je vedená na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.

2T/41/2019, bol žalovaný donútený z ekonomických dôvodov znížiť stav zamestnancov. Predmetná
žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru je zo strany žalobkyne špekulatívna a má slúžiť ku náhrade za škodu, ktorú žiada ku
náhrade zriaďovateľ prostredníctvom predmetného trestného konania od manžela žalobkyne. Žalovaný
naďalej trvá na skončení pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 30.09.2018. Uviedol, že rozhodnutie

o organizačných zmenách v niektorých prípadoch, ak to pripúšťajú právne predpisy, prijíma subjekt
mimo zamestnávateľa, napríklad zriaďovateľ; má za to, že dostatočne preukázal vzťah zriaďovateľa
ku Súkromnej základnej škole EISB a rovnako preukázal ekonomický dôvod svojho rozhodnutia.
Rozhodnutie prijal zriaďovateľ dňa 12.10.2017 a bola potvrdená zrušením pozície učiteľa v odbore
slovenský jazyk rozhodnutím riaditeľa žalovaného dňa 16.03.2018. Žalobu navrhuje zamietnuť.

14. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 19.01.2022 uviedla, že žalovaný nepredložil ani nepotvrdil existenciu
žiadnych skutočností, ktoré by spochybnili doterajšie tvrdenia žalobkyne, preto sa pridržiava svojho
právneho názoru, že výpoveď zo dňa 29.06.2018 trpí takými závažnými nedostatkami, ktoré odôvodňujú
vyslovenie jej neplatnosti rozhodnutím súdu. Ide najmä o obsahové nedostatky, ktoré spočívajú v

konštatovaní, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou v súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa, týkajúcim
sa pozície učiteľ histórie 2. stupňa, ktorú však ona nikdy nezastávala. Výpoveď ďalej neidentifikuje
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, na základe ktorého sa mala stať nadbytočnou.Predložené rozhodnutia zriaďovateľa a následne riaditeľa žalovaného žalobkyňa považuje za dodatočne
vyhotovené, nakoľko v samotnej výpovedi o nich nie je zmienka.

15. V zmysle § 79 Zákonníka práce požaduje, v prípade vyslovenia neplatnosti výpovede zo dňa
29.06.2018 súdom a vzhľadom na jej oznámenie žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej
zamestnával, a s poukazom na nesprávny postup žalovaného náhradu mzdy za čas 36 mesiacov
a trvá na svojom doterajšom žalobnom petite. Ak by súd považoval za spornú uplatnenú výšku
priemerného mesačného zárobku žalobkyňou, dovoľuje si navrhnúť, aby súd požiadal žalovaného o

vyčíslenie priemerného mesačného zárobku na pracovnoprávne účely a na tento účel predložil súvisiace
relevantné podklady.

16. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými písomnými
dôkazmi, tak ako to uviedli strany sporu v danej veci o vzniku pracovného pomeru a následnej výpovede
zo strany žalovaného a zistil pokiaľ ide o dôvod výpovede, že jediný spoločník zriaďovateľa žalovaného

spoločnosti EIS Bratislava s.r.o. vydal dňa 12.10.2017 rozhodnutie, v ktorom udelil záväzný pokyn
štatutárnemu zástupcovi Súkromnej základnej školy EISB teda žalovaného prijať potrebné a nevyhnutné
opatrenia potrebné k zvýšeniu efektivity organizačnej štruktúry žalovaného, ktorá bude
spočívať v personálnom znížení zamestnancov nasledovne: znížiť počet učiteľov menovite O. (história),
I. (matematika), Q. (slovenský jazyk) bez ďalšieho zamestnávania zamestnancov v

uvedenom odbore s prihliadnutím na plynulé zabezpečenie prebiehajúceho akademického roka,
najneskôr od akademického roku 2018/2019. EIS Bratislava s.r.o. ako zriaďovateľ Súkromnej základnej
školy EISB (žalovaného) zaradenej do siete škôl a školských zariadení na základe rozhodnutia č.
2014-8610/4128:5-100B a v súlade so zákonom č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a
v školskej samospráve poveril Q.. X. X. s účinnosťou k 15.03.2018 riadením Súkromnej základnej školy

EISB (poverovací dekrét zo dňa 15.03.2018).

17. Žalovaný vydal dňa 16.03.2018 rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa, na základe
ktorého zamestnávateľ pristúpil k prehodnoteniu činností uskutočňovaných svojimi zamestnancami a s
cieľom zabezpečenia efektívnosti činnosti zamestnávateľa sa rozhodol realizovať vnútorné organizačné

zmeny, spočívajúce v znížení celkového počtu zamestnancov tak, že sa zamestnávateľ rozhodol zrušiť
pracovné pozície učiteľa v odbore história, učiteľa v odbore matematika, učiteľa v odbore slovenský
jazyk a neučiteľa upratovač/upratovačka, a to s účinnosťou od 01.09.2018 s tým, že
spoločnosť nemá možnosť ponúknuť v rámci existujúcej štruktúry zamestnancov inú vhodnú pracovnú
pozíciu, ktorá by zodpovedala zrušenej pozícii.

18. Dňa 29.06.2018 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru, v ktorej uviedol, že na
základe rozhodnutia štatutárneho orgánu zamestnávateľa - žalovaného bolo rozhodnuté, že pracovná
pozícia, ktorú žalobkyňa zastáva „učiteľ histórie druhého stupňa“ sa stala nadbytočnou a nie je možné
zo strany zamestnávateľa jej ponúknuť inú pracovnú pozíciu. Nakoľko sa ukončením školského roku

2017/2018, teda dňom 29.06.2018 predmetná pozícia stala nadbytočnou, dal žalovaný žalobkyni
výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Pracovný pomer žalobkyne
končí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňom 30.09.2018.

19. Žalobkyňa v e-maile zo dňa 29.08.2018, adresovanom žalovanému, napísala: „Vaša výpoveď z

reorganizačných dôvodov ako iste viete je neplatná. Ja ju akceptovať budem, ale určite ju budem riešiť
súdnou cestou“. Žalobkyňa listom zo dňa 28.11.2018 oznámila žalovanému, že výpoveď považuje za
neplatnú, trvá na ďalšom zamestnávaní a pracovný pomer sa nekončí.

20. Žalovaný v období od 01.10.2017 do 01.10.2018 inzeroval na portáli profesia.sk viacero voľných

pracovných ponúk, medzi ktorými bola zverejnená dňa 03.05.2018 a 17.07.2018 pozícia
sekretárky riaditeľa, dňa 08.05.2018, 31.05.2018 a dňa 12.07.2018 pozícia učiteľ/ka ZŠ (2. stupeň) -
slovenskýjazykaliteratúra,dňa31.05.2018pozíciaučiteľ/kaZŠ(2.stupeň)-hudobnávýchovaatelesná
výchova a šport, dňa 31.05.2018 a 12.07.2018 pozícia učiteľ/ka ZŠ (1. stupeň) - slovenský
jazyk a literatúra.

21. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj výsluchom štatutárneho orgánu Y. P., ktorý uviedol, že
dôvodom zlej finančnej situácie žalovaného bol odchod klientov po zmene zriaďovateľskej povinnosti na
Občianske združenie EISB Bratislava, túto zmenu inicioval pán Q. bez súhlasu ostatných spoločníkov.Po tom, čo bola vo februári 2016 zriaďovateľská pôsobnosť vrátená späť EISB Bratislava s.r.o., bola
zanalyzovaná finančná situácia s tým, že bolo zrejmé, že sa očakáva ďalší odchod klientov, čím sa
zníži obrat. Uviedol, že pokles bol 2017/2018 - 20, 2018/2019 - 20, čo znamenalo pokles školného

v sume cca 120.000 eur ročne a normatívne prostriedky štátu, ktoré sa znižovali tiež. Ďalej uviedol,
že žalovaný je medzinárodnou školou, kde vyučovací proces prebieha v anglickom jazyku s tým, že
žalovaný musí však spĺňať aj slovenské regulatívy, minimálne slovenčina musela byť vyučovaná pre
slovenské deti. Organizačné zmeny boli urobené aj s prihliadnutím na to, v akom jazyku sa vzdeláva, aby
boli ponechaní učitelia, ktorí sú zahraniční. V.. P. ďalej uviedol, že nie je a nebol akademický pracovník

školy a mal na starosti len financie. V.. P. potvrdil, že žalobkyňa vyučovala slovenčinu. Nevedel
sa vyjadriť k tomu, či po septembri bol vyučovaný slovenský jazyk a literatúra a dejepis. Uviedol, že
v priebehu marca až septembra 2018 bol z organizačných dôvodov ukončený pracovný pomer s 5
zamestnancami, či už výpoveďou alebo dohodou. V.. P. následne pri výsluchu uviedol, že slovenské deti
naďalej pokračovali vo výučbe a výučbu slovenčiny zabezpečovali externe spoluprácou s inou školou,
hľadali niekoho, kto to odučí v rámci daru, kto to bol uviesť nevedel, no tvrdil, že nebol prijatý iný učiteľ

slovenského jazyka.

22. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 61, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka
práce. Súd skúmal včasnosť podania žaloby podľa § 77 Zákonníka práce, a to či bola žaloba podaná
v prekluzívnej lehote, a to v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. V

danom prípade mal pracovný pomer žalobkyne na základe výpovede danej žalobkyni dňa 29.06.2018
skončiť uplynutím výpovednej doby dňom 30.09.2018 a dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie
žaloby o určenie neplatnosti pracovného pomeru uplynula dňom 30.11.2018. Pokiaľ žalobkyňa podala
žalobu dňa 28.11.2019, žaloba bola podaná včas.

23. Súd prvej inštancie skúmal formálne a materiálne náležitosti výpovede zo dňa 29.06.2018 a
vykonaným dokazovaním mal preukázané, že výpoveď daná žalovaným bola vyhotovená v obligatórnej
písomnej forme a bola žalobkyni riadne doručená, pričom písomná forma výpovede a jej doručenie
žalobkyni neboli v konaní medzi stranami ani sporné. Výpoveď bola daná zo zákonom predpokladaného
a dovoleného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a dôvod výpovede je v nej

dostatočne skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Uvedené
hmotnoprávne podmienky výpovede v zmysle § 61 Zákonníka práce boli splnené a výpoveď
z týchto dôvodov nie je neplatná.

24. Pre platnosť výpovede sa okrem toho vyžaduje, aby výpovedný dôvod mal reálny základ a

bol materiálne naplnený, teda aby skutočne existovali tie skutočnosti a okolnosti, pre ktoré bola
výpoveď daná. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce je existencia organizačnej zmeny t.j. písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného
orgánu o zmene jeho úloh, o zmene jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zefektívnenia práce alebo iných organizačných zmenách a tiež nadbytočnosť zamestnanca a

príčinná objektívne existujúca súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca
(R3/1992).Vprípadeposudzovaniaodôvodnenostipoužitiatohtovýpovednéhodôvodutrebavychádzať
z obsahu pracovnej zmluvy a skúmať, či u zamestnávateľa došlo k takej organizačnej zmene, ktorá
by robila zamestnanca preňho nadbytočným z hľadiska funkcie (pracovnej pozície), na ktorú pracovná
zmluva znie (porov. V 79/1972). Súd zároveň uvádza, že zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena

realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej predpísaným spôsobom
rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane
pre zamestnávateľa nadbytočným. Taktiež je aplikácii tohto výpovedného dôvodu potrebné skúmať, či
zo strany zamestnávateľa bola splnená ponuková povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, resp.
splnenie predpokladu, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca iné vhodné voľné pracovné miesto.

25. Žalobkyňa neplatnosť jej danej výpovede vyvodzuje z viacerých skutočností a to, že absentuje
prijatie rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene týkajúce sa pozície žalobkyne, rozhodnutie
o organizačnej zmene nesleduje cieľ zníženie počtu zamestnancov, nebola splnená podmienka
nadbytočnosti žalobkyne, keďže jej práca bola naďalej potrebná, absentuje súvislosť medzi

nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou, že výpovedný dôvod nebol reálne daný, ale len
formálny a zároveň, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.26. Podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe samotné rozhodnutie o organizačnej zmene z hľadiska
jeho platnosti súd preskúmavať nemôže, pretože sa nepovažuje za právny úkon, ale iba za skutočnosť
- faktický úkon, ktorý je hmotnoprávnym predpokladom skončenia pracovného pomeru výpoveďou

z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (porov. 3Cdo/33/2008). Vo vzťahu k tomuto
rozhodnutiu súd môže skúmať jedine to, či skutočne bolo zamestnávateľom prijaté a či ho prijal
oprávnený subjekt v zmysle § 9 Zákonníka práce, k čomu súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti v
prejednávanom spore boli riadne preukázané. Rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorá mala spočívať
v znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, bolo v písomnej forme vydané

dňa 16.03.2018 oprávnenou osobou, a to Q.. X. X. (ktorý bol nepochybne oprávnený konať v mene
zamestnávateľa na základe poverovacieho dekrétu zo dňa 15.03.2018 v spojení so zriaďovateľskou
listinou žalovaného v znení dodatku č. 1), pričom prijatie tohto rozhodnutia predchádzalo výpovedi danej
žalobkyni.

27. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že uvedené rozhodnutie nie je rozhodnutím o organizačnej

zmene v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keďže z neho nevyplýva, či sa pozícia
zrušuje bez náhrady alebo nie. Podľa názoru súdu zo znenia rozhodnutia vyplýva prijatie organizačnej
zmeny spočívajúce v znížení počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti činností
zamestnávateľa a je z neho zrejmé, aké pozície sa zrušujú, a to vrátane pozície učiteľa v odbore
slovenský jazyk a literatúra. Nepochybne je tak rozhodnutím o organizačnej zmene v zmysle § 63 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce, a to bez ohľadu na to, či z neho exaktne vyplýva, či sa pozícia ruší bez
náhrady, nakoľko uvedené vyplýva logicky z jeho obsahu o znížení počtu zamestnancov. Súd prvej
inštancievšakuvádza,žerozhodnutiezodňa12.10.2017zarozhodnutiezamestnávateľaoorganizačnej
zmene považovať nemožno a ide len o záväzný pokyn pre štatutárny orgán prijať nevyhnutné opatrenia
potrebné k zvýšeniu efektivity. K námietkam žalobkyne, že rozhodnutie o organizačnej

zmene bolo dodatočne vyhotovené súd uvádza, že uvedené skutočnosti neboli v konaní preukázané, a
súd tak vychádzal z obsahu žalovaným predložených listín týkajúcich sa organizačnej zmeny.

28. Podľa názoru súdu ani námietku žalobkyne o nedostatočnom označení rozhodnutia vo výpovedi
nemožno označiť ako relevantnú. Samotná skutočnosť, že vo výpovedi nie je presne identifikované či

označené prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene (napr. dátumom jeho prijatia), nemá za následok
neplatnosť výpovede, ale postačuje, že takéto písomné rozhodnutie prijaté bolo a to pred podaním
výpovede. Tieto skutočnosti v konaní preukázané boli.

29. Súd ďalej skúmal, či výpoveď žalobkyne pre nadbytočnosť nadväzuje na organizačnú zmenu, a to

aj s poukazom na žalobkyňou namietané označenie pracovnej pozície vo výpovedi ako učiteľa histórie
druhého stupňa. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa bola prijatá na pozícii učiteľa, pričom v
konaní bolo nesporné a preukázané, že vyučovala slovenský jazyk na 1. stupni a nie históriu na 2. stupni.
Medzi stranami bolo sporné, či skutočnosť, že je vo výpovedi uvedené, že žalobkyňa zastávala pozíciu
učiteľa histórie 2. stupňa je takou vadou výpovede, pre ktorú je nutné vyvodiť neplatnosť

výpovede.

30. Podľa názoru súdu z rozhodnutia a ďalších predložených dôkazov je nepochybné, že sa
organizačnou zmenou zrušila pozícia učiteľa v odbore história a zároveň aj učiteľa v
odbore slovenský jazyk, ktorú zastávala žalobkyňa. Súd tak dospel k záveru, že výpoveď žalobkyne pre

nadbytočnosť nadväzuje na prijatú organizačnú zmenu a v kontexte s rozhodnutím
zamestnávateľaoorganizačnejzmenejenepochybné,žesazrušujemiestožalobkyneprenadbytočnosť
na základe rozhodnutia o organizačnej zmene. Podľa názoru súdu obsah výpovede zo dňa 29.06.2019
aj s takto označeným miestom nemohol u žalobkyne vzbudiť žiadnu pochybnosť o tom, že jej miesto sa
nezrušuje a jej ako učiteľke slovenského jazyka výpoveď pre nadbytočnosť daná nebola. Len samotné

formálne nesprávne označenie predmetu či stupňa, na ktorom pracuje zamestnanec - učiteľ, ktoré však
u zamestnanca nevyvolalo pochybnosť, že je to práve on resp. ona, komu je výpoveď daná, nemožno
podľa názoru súdu vyhodnotiť ako dôvod pre vyvodenie neplatnosti výpovede žalobkyne. Uvedené je
potrebné podľa názoru súdu odlišovať od situácie, kedy by sa organizačnou zmenou rušilo len miesto
učiteľa histórie alebo len miesto učiteľa slovenského jazyka, prípadne ani jedno z nich (v zmysle

organizačnej zmeny sa však rušili obe pracovné miesta).

31. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v konaní o určenie neplatnosti výpovede danej pre
nadbytočnosť je oprávnený a aj povinný preskúmavať okolnosti, za ktorých korganizačnej zmene prišlo, pričom konanie zamestnávateľa je potrebné posúdiť v úplnosti a
logickej nadväznosti. Podľa názoru súdu tak súd môže a má skúmať, či nadbytočnosť zamestnanca nie
je len vykonštruovaná a nevznikla práve v dôsledku konania zamestnávateľa na škodu zamestnanca ako

druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu a či vydané rozhodnutie o organizačnej zmene nedáva
tomuto konaniu zamestnávateľa len „fasádu“ (zdanie) legálnosti. Z rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma,
či organizačná zmena spôsobila nadbytočnosť zamestnanca (porov. 1Cdo/124/2010). Zároveň platí, že
v prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu boli od počiatku sledované iné

ciele a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia
so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený predpoklad výpovedného dôvodu podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, čo môže mať dosah na platnosť výpovede aj z hľadiska
rešpektovania právneho princípu o súlade pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi.
O organizačných zmenách, ako aj o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ
sám a súd nemôže preskúmavať toto rozhodnutie zamestnávateľa. Súd však dôsledne skúma a

posudzuje všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti
predchádzali (porov. 5Cdo/42/2010).

32. Posúdením vyššie popísaných skutkových okolností rozhodovaného sporu vo vzájomných
súvislostiach tak súd dospel k záveru o tom, že nadbytočnosť žalobkyne nebola reálne daná. Súď

nespochybňuje, že zamestnávateľ je oprávnený sám regulovať počet svojich zamestnancov a ich
kvalifikačné zloženie tak, aby zodpovedal jeho aktuálnym potrebám aj s poukazom na obsah činnosti,
ktorú zamestnávateľ vykonáva, avšak Zákonník práce stanovuje prísne podmienky, za ktorých je možné
dať zo strany zamestnávateľa zamestnancovi výpoveď pre nadbytočnosť. Podľa názoru súdu však zo
strany žalovaného neboli zákonné predpoklady pre danie výpovede z organizačných dôvodov splnené,

keďsúdnemalzamateriálnenaplnenúapreukázanúpodmienkunadbytočnostižalobkyneužalovaného.

33. Súd vzhliadol v úkonoch a postupoch žalovaného pri zrušení pracovného miesta žalobkyne ňou
namietanú účelovosť a žalovaný len predstieral prijatie organizačnej zmeny, keď pracovnú pozíciu
žalobkyne ponúkal po prijatí organizačnej zmeny ako voľné pracovné miesto. Súd tak vyhodnotil

výpoveďdanúžalobkyniakoformálnu,ktorejcieľomneboloreálnezefektívneniefungovaniažalobcuako
zamestnávateľa, keďže žalovanému sa nepodarilo preukázať nadbytočnosť žalobkyne, a to jednak že
zanikla potreba výkonu jej práce u žalovaného alebo že výkon jej práce (výučba slovenského jazyka na
1. stupni základnej školy) bol z dôvodu efektívnosti práce prerozdelený medzi ostatných zamestnancov
či vykonávaný externe pri úspore nákladov, tak ako to žalovaný tvrdil. Súd uvádza, že skutočnosť, že

existuje na prijatie organizačnej zmeny ekonomický dôvod a že došlo k zníženiu
počtu zamestnancov u žalovaného nepostačujú na preukázanie reálnej nadbytočnosti konkrétneho
zamestnanca ako predpokladu pre danie výpovede z organizačných dôvodov.
Nadbytočnosť žalobkyne nebola v konaní preukázaná ani žalovaným vypracovaným a predloženým
vývojom počtu zamestnancov či zamestnaneckou štruktúrou žalovaného k 01.09.2018, ktoré nijako

nepreukazujú vývoj a zloženie zamestnancov pred a po prijatej organizačnej zmene či jej prípadnú
efektívnosť.

34. Súd uvádza, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve a zamestnávateľ

ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to v pôvodnom rozsahu (nemusí teda ísť o
situáciu, kedy práce vykonávané žalobcom nepotrebuje vôbec, stačí, že ich nepotrebuje v pôvodnom
rozsahu), čo však musí žalovaný ako zamestnávateľ v konaní pri uplatnení výpovedného dôvodu
nadbytočnosti preukázať. Príčiny, pre ktoré nemôže zamestnávateľ zamestnanca naďalej zamestnávať
nemôžu spočívať v osobe zamestnanca, ale v tom, že zamestnávateľ objektívne nepotrebuje práce

vykonávané zamestnancom, čo sa však žalovanému v konaní preukázať nepodarilo.

35. Súd uvádza, že tvrdenia žalovaného o zabezpečení výučby slovenského jazyka na slovensko-
anglickej bilingválnej škole (po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou) prerozdelením medzi
ostatných zamestnancov či externými zdrojmi neboli v konaní žiadnym spôsobom preukázané a zostali

len v rovine nepreukázaných tvrdení. Navyše žalovaný v priebehu konania menil svoje
vyjadrenia o spôsobe výučby slovenského jazyka, keď najprv štatutár žalovaného tvrdil, že nevie, či sa
výučba slovenského jazyka u žalovaného od septembra 2018 realizovala, následne tvrdil, že to bolo
zabezpečované externe spoluprácou s inou školou, následne zástupca žalovaného uviedol, žesa výučba prerozdelila medzi ostatných vyučujúcich a po otázke súdu štatutár žalovaného uviedol, že
šlo o kombináciu. Rovnako aj tvrdenie žalovaného o tom, že neprijal na miesto žalobkyne p. Z., ako to
namietala žalobkyňa, ale p. Z. pracuje pre zriaďovateľa žalovaného a nie priamo pre žalovaného boli v

konaní žalovaným len tvrdené, avšak absolútne nepreukázané.

36. O tom, že výkon práce žalobkyne, a to výučba slovenského jazyka bola naďalej pre žalovaného
potrebná svedčí aj fakt, že žalovaný opakovane inzeroval pracovné miesto s touto činnosťou (dňa
31.05.2018 aj 12.07.2018) a ponúkal ho ako voľné. Žalobkyňa sa teda v dôsledku vnútorných

organizačných zmien u žalobkyne nestala celkom nadbytočná, keďže vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že jej práca bola pre žalovaného naďalej potrebná. Tvrdenia žalovaného o nadbytočnosti
žalobkyne sú teda v priamom rozpore s jeho konaním spočívajúcom v tom, že zverejňoval voľné
pracovné ponuky na miesto, ktoré žalobkyňa vykonávala (učiteľ slovenského jazyka a literatúry) a
ktorého potreba vykonávania u žalovaného podľa jeho tvrdení už zanikla. Súd dodáva, že v konaní
žalovaný najskôr tvrdil, že vôbec neinzeroval pracovné miesto žalobkyne ako voľné (viď vyjadrenie

k žalobe zo dňa 10.07.2019) a následne v konaní zmenil svoju argumentáciu a tvrdil, že nepretržite
inzerujevoľnépracovnémiestavrátanemiesta,ktorémalobyťnepotrebné,alelenzaúčelomprípadných
ďalších spoluprác a prieskumu trhu. Súd preto vyhodnotil argumentáciu žalovaného o nadbytočnosti
žalobkyne a zániku potreby výkonu jej práce ako účelovú a tvrdenia žalovaného ako
nepreukázané.

37. Súd vo svetle uvedeného uvádza, že zo strany žalovaného neboli v konaní v tomto smere (okrem
preukazovania zhoršenej ekonomickej situácie) súdu predkladané ani navrhované dôkazy na podporu
jeho tvrdení. Je nepochybné, že nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“
tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) a svoje tvrdenia aj

vsporepreukázaťmáprežalovanéhoprocesnoprávnusankciu,ktorásaprejavívmeritórnomrozhodnutí
veci, pričom samotné tvrdenie určitých skutočností nepostačuje. Úlohou žalovaného teda nebolo
presvedčiť súd o svojej pravde, ale navrhnúť súdu vykonanie dôkazov. Súd tak nehodnotí, či tvrdenia
žalovaného sú pravdivé alebo nepravdivé, iba konštatuje, že vzhľadom na vykonané dokazovanie nie
sú všetky preukázané. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkaznú povinnosť týkajúcu sa preukázania

nadbytočnosti žalobkyne. Súd dodáva, že rozsudok v sporovom konaní vrátane pracovnoprávneho
sporu zodpovedá tomu, čo strany zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2 CSP) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo
žiadna zo strán sporu netvrdila. Na základe vyššie uvedeného súd uzavrel, že nadbytočnosť žalobkyne
nebola u žalovaného daná ako to predpokladá § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

38. Žalobkyňa v konaní ďalej namietala, že si žalovaný pred daním výpovede nesplnil voči žalobkyni
ponukovú povinnosť. Ako už súd vyššie uviedol, žalovaný v priebehu roku 2018 inzeroval viacero
voľných pracovných pozícií, ktoré mohol a mal ponúknuť žalovanej (napr. sekretárka riaditeľa, či pozícia
učiteľa slovenského jazyka a literatúry), napriek tomu nebola žalobkyni ponúknutá žiadna pracovná
pozícia, čo strany nerozporovali. Súd pritom zdôrazňuje, že povinnosť zamestnávateľa ponúknuť

zamestnancovi inú vhodnú prácu je v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce hmotnoprávnou
podmienkou platnosti výpovede a vzťahuje sa aj na výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce. Žalovaný v organizačnej zmene uvádzal, že nemá inú vhodnú pracovnú
pozíciu, ktorá by zodpovedala zrušenej pozícii a vo výpovedi uviedol, že zo strany zamestnávateľa
nebolo možné žalobkyni ponúknuť inú pracovnú pozíciu. V konaní však bolo preukázané, že voľnými

pracovnými pozíciami žalovaný v čase výpovede disponoval.

39. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ
nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.
Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii

v čase výpovede, a to nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho
kvalifikácii (porov. 3Cdo/261/2007), čo však žalovaný neurobil. Ponuková povinnosť platí rovnako
aj v prípade, ak v rámci organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytočnými viacerí zamestnanci
(ako u žalovaného). Zamestnávateľ má voči každému z nich osobitne ponukovú povinnosť
a aj v prípade, že má zamestnávateľ len jedno voľné pre zamestnancov vhodné pracovné

miesto, je povinný toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom
(porov. 4MCdo/5/2010).40. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný voľnými
pracovnými miestami v čase výpovede disponoval, a preto ich mal žalobkyni ponúknuť a ak tak neurobil,
nebola z jeho strany splnená ponuková povinnosť ako to predpokladá § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

41. Podľa názoru súdu je nutné si tiež uvedomiť, že pokiaľ zamestnávateľ inzeruje ponuku voľného
pracovného miesta v období pred daním výpovede z organizačných dôvodov (ako aj následne po daní
výpovede), navyše aj na pracovné miesto s rovnakou náplňou práce ako u zamestnanca,
ktorému dal výpoveď, hoc aj len z dôvodu prieskumu trhu, dostáva sa tým sám do dôkaznej núdze

pri preukazovaní nadbytočnosti vyhodeného zamestnanca a zároveň aj pri preukazovaní nemožnosti
zamestnanca naďalej zamestnávať, teda pri preukazovaní splnenia si ponukovej povinnosti.

42. Nesplnenie podmienky nadbytočnosti zamestnanca ako aj nesplnenie ponukovej povinnosti má za
následok, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b)
v spojení s § 63 ods. 2 Zákonníka práce je neplatná. Z uvedených dôvodov súd predmetnú výpoveď

považoval za neplatný právny úkon, a preto žalobe žalobkyne čo do jej základu (t.j. určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru) ako dôvodnej a opodstatnenej vyhovel formou medzitýmneho rozsudku
(§ 214 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“).

43. Súd zároveň rozhodol o tom, že pracovný pomer medzi stranami naďalej trvá, pretože v konaní bolo

zistené, že žalovaný dal žalobkyni neplatnú výpoveď a žalobkyňa mu listom z 28.11.2018
oznámila, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával. Tieto skutočnosti spôsobujú ten právny následok, že
pracovnýpomeržalobkyneužalovanéhosaneskončil.Napriekuvedenémusúdmôževzmysle§79ods.
1 prvej vety in fine Zákonníka práce výnimočne rozhodnúť o skončení pracovného pomeru, avšak len
za podmienky, že od žalovaného ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu

(zamestnanca) naďalej zamestnával. O takú situáciu ide predovšetkým vtedy, ak sa zamestnanec
správal alebo pristupoval k plneniu pracovných úloh spôsobom, ktorý ohrozuje zamestnávateľa
(napr. poškodzoval či kradol jeho majetok, závažne porušil pracovnú disciplínu, vykazoval fiktívne
pracovné cesty, za ktoré mu boli vyplácané cestovné náhrady, počas pracovného času nepracoval,
ale zabezpečoval si aj s použitím vybavenia zamestnávateľa svoje súkromné aktivity a pod.), alebo ak

zamestnávateľ objektívne nepotrebuje výkon práce zamestnanca a bolo by nespravodlivé ho
nútiť vytvárať pre neho také pracovné miesto, ktoré už nepotrebuje.

44. Súd však žiadnu okolnosť odôvodňujúcu aplikáciu výnimky z pravidla o neskončení pracovného
pomeru v zmysle § 79 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce nezistil. V konaní nebolo preukázané a

ani tvrdené, že by sa žalobkyňa správala voči žalovanému akýmkoľvek spôsobom poškodzujúcim
jeho oprávnené záujmy (žalovaný poukazoval na správanie či konanie jej manžela, ktoré nemožno
stotožňovať s konaním žalobkyne ako zamestnankyne), porušovala pracovnú disciplínu či nepracovala
riadne. Rovnako nebolo preukázané, že by žalovaný bol nútený vytvoriť (obnoviť) také pracovné
miesto, ktoré objektívne nepotrebuje. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný prestal

úplne vyučovať slovenský jazyk na 1. stupni základnej školy. Žalovaný síce tvrdil, že vyučovanie
slovenského jazyka zabezpečuje externe či inými zamestnancami, avšak tak ako už súd vyššie uviedol,
uvedené zostalo len v rovine nepreukázaného tvrdenia (žalovaný nepredložil žiadne listiny ani nenavrhol
vykonanie žiadneho dôkazu, ktoré by uvedené potvrdzovalo). Súd dodáva, že okolnosť, že v súčasnosti
je táto pracovná pozícia resp. aj iné pracovné pozície obsadené inými zamestnancami a nie je

potrebné stav týchto zamestnancov rozširovať, nemôže mať sama osebe za následok pre aplikáciu
uvedeného výnimočného postupu, pretože jednak nejde o okolnosť, ktorú by spôsobila alebo za ktorú by
zodpovedala žalobkyňa ako zamestnanec, a jednak táto okolnosť má svoj pôvod v organizačnej
zmene a následnej neplatnej výpovedi danej žalobkyni, čiže v protiprávnom konaní žalovaného, pričom
platí zásada, že nikto nemôže mať prospech (či akúkoľvek inú výhodu) z vlastného protiprávneho

konania. V opačnom prípade by zamestnávateľ kedykoľvek vedel zmariť ďalšie zamestnávanie
zamestnanca, ktorému sám dal neplatnú výpoveď, a to tak, že voľné pracovné miesta medzičasom
buď obsadí novými zamestnancami, alebo ich označí za nepotrebné, a teda za neexistujúce. Za takejto
situácie preto treba podľa názoru súdu prihliadnuť a dať prednosť právu zamestnanca na ochranu pred
svojvoľným prepustením (porov. čl. 1 Zákonníka práce) pred právom zamestnávateľa na slobodný výber

zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre (porov. čl. 2 Zákonníka práce).

45. Záverom súd dodáva, že súdne rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či
pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila (k tomu viď rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Vo svetle uvedeného sa súd
bližšie nezaoberal ďalšou argumentáciou strán sporu (napr. tvrdeným protiprávnym konaním manžela
žalobkyne a s tým spojenou zlou ekonomickou situáciou žalovaného), nakoľko tieto nepovažoval pre
posúdenie veci súdom a vyvodenie záveru o dôvodnosti žaloby a neplatnosti výpovede danej pre
nadbytočnosť za relevantné. Súd v tomto konaní vykonal dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu

a ktoré dôkazy súd považoval za potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.

46.Súdvovecivykonanieďalšíchnavrhovanýchdôkazov(žalobkyňounavrhnutývýsluchsvedkovp.Z.a
p.O.zaúčelompreukazovaniavýučbyslovenskéhojazyka,dopytomusociálnejpoisťovne,čižalovaným
navrhnutý výsluch svedka p. Q. za účelom preukazovania ekonomického stavu žalovaného) nepripustil,
pričom prihliadol na to, že vykonanie týchto ďalších dôkazov na zistenie rozhodujúcich skutočností,

ustálenie skutkového stavu v konaní a posúdenie dôvodnosti žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou pre nadbytočnosť nepovažoval za potrebné, a ich vykonanie
by bolo nadbytočné a nehospodárne.

47. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku súd bude ďalej pokračovať v konaní o

výške uplatneného nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a v rozsudku
o celom žalobou uplatnenom procesnom nároku zároveň rozhodne aj o trovách celého konania (porov.
§ 262 ods. 3 CSP).

48. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol aby odvolací súd medzitýmny rozsudok

zmenil a žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy zamietol v plnom rozsahu
a priznal mu náhradu trov konania. V podanom odvolaní žalovaný poukázal na obsah a na znenie
rozsudku súdu prvej inštancie, a tiež poukázal na ustanovenia § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b) a
ods. 2 Zákonníka práce a na § 365 Civilného sporového poriadku. Uviedol, že Okresný súd v rozsudku
vec posúdil z formálnej stránky, kde uvádza, že výpoveď bola podaná zo zákonom predpokladaného

dovoleného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a že dôvod výpovede je v
nej dostatočne skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Uvedené
hmotnoprávne podmienky výpovede v zmysle § 61 Zákonníka práce súd považuje za splnené a výpoveď
zo dňa 29.06.2018 z týchto dôvodov neplatná nie je. Z materiálnej stránky však súd vytýka žalovanému
nedostatok oznamovacej povinnosti zo strany zamestnávateľa o organizačných zmenách smerom ku

zamestnancovi, resp. nesplnenie ponukovej povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, resp.
nesplnenie predpokladu, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca iné vhodné voľné pracovné miesto.

49. Žalovaný uviedol, že súdu bola predložená e-mailová komunikácia medzi zamestnávateľom e-mail:
[email protected] a zamestnancom [email protected] zo dňa 05.08.2018 a 27.08.2018 z ktorej vyplývajú

skutočnosti nekorešpondujúce s tvrdením žalobkyne bod 3.1 rozsudku súdu. Žalovaný predložil
dohodu o skončení pracovného pomeru medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorú predložil
žalovaný žalobkyni pred výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zo dňa
29.06.2018. Túto dohodu pripomienkovala žalobkyňa s oneskorením z údajného dôvodu prispôsobenia
sa právnikovi z dôvodu dovolenky e-mailom dňa 05.08.2018 pričom žalobkyňa pripomienku konkrétne

ustanovení dohody o skončení pracovného pomeru medzi zamestnávateľom a zamestnancom v
znení: „Poprosíme zmeniť názov: - je zavádzajúci, nejedná sa o ukončenie pracovnej zmluvy, ale o
ukončenie pracovného pomeru dohodou - ďalej k obsahu: Článok I. bod 1. navrhujeme vynechať, lebo
vo vzťahu ku skončeniu pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce nie je podstatné,
koľko pracovných zmlúv zamestnanec má, ani koľko dodatkov k pracovným zmluvám, ani kedy boli

uzavreté. Článok I. bod 2 žiadame vynechať, lebo nemá vzťah k dohode o skončení pracovného pomeru
a v bode 4 poprosíme uviesť dátum vyplatenia poslednej výplaty a odstupného vo výške jedného
mesačného platu. Ostatné body článku I. môžu ostať tak, ako sú. V čl. II navrhujeme vynechať Bod 1,
pretože: a) stráca platnosť dňom skončenia pracovného pomeru, nakoľko ja U. Q. dňa 01.09.2018 už
nebude zamestnanec Súkromnej základnej školy EISB, a teda už nebude povinná dodržiavať Základné

povinnosti zamestnanca podľa § 81, písm. f) v zmysle ustanovenia Zákonníka práce (Zamestnanec
je povinný najmä: ...f) zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri
výkone zamestnania, a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám; povinnosť
mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti,")“.50. Dňa 27.08.2018 bol zamestnávateľovi doručený ďalší e-mail zamestnankyne v znení: „Dobrý,
nie som si istá, či ste dostali moju odpoveď /20.8./...posielam opäť: Dobrý deň, Ospravedlňujem sa,

ale bola som mimo Slovenska. Dohoda o ukončení prác. pomeru: článok II, odstavec 2...ktorá bola
doručená 29.6. poprosím zmeniť na 3.7. Rozhodla som sa, že chcem dvojmesačne odstupné. Robila
som tam celých 6 rokov, myslím že si ho zaslúžim! Premyslite si to a pošlite mi opravené znenie.. V
opačnom prípade platí predchádzajúca výpoveď, ktorá je nepresná a podľa nej som ešte v septembri
zamestnanec...tak mi prosím napíšte ako to budete riešiť...inak 3. septembra nastúpim do prace. S

pozdravom Q..“

51. Z predmetnej korešpondencie vyplývajú skutočnosti, ktoré boli žalobkyňou opomenuté: 1. Žalobkyňa
bola dostatočne oboznámená s dôvodmi výpovede zo strany zamestnávateľa z organizačných dôvodov
podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník práce zo dňa 29.06.2018. 2. Žalobkyňa nemala
skutočný záujem o pracovnú pozícii u žalovaného, ktorá skutočnosť vyplýva z jej správy zo dňa

05.08.2018, kde odsúhlasila čiastočné znenie dohody, citujeme „nakoľko U. Q. dňa 01.09.2018 už
nebude zamestnanec Súkromnej základnej školy EISB“. 3. Žalobkyňa svojím konaním, zdanlivým
odsúhlasením znenia Dohody o skončení pracovného pomeru a následným nepodpísaním tohto
dokumentu zaviedla žalovaného, tak aby mohla využiť inštitút žaloby o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a o náhrade mzdy. 4. Žalobkyňa si nechala vyplatiť všetky mzdové náležitosti

patriace jej zo zákona v nadväznosti na výpovede zo strany zamestnávateľa z organizačných dôvodov
podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník práce zo dňa 29.06.2018.

52. Žalovaný namietal, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, resp. na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež

nesprávne právne danú vec posúdil, a preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy v plnom rozsahu
zamietol ako nedôvodnú a priznal mu náhradu trov konania.

53. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalobkyňa, ktorá namietala, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 písm. h) CSP.

54. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že nesprávnym procesným postupom súdu podľa § 365

ods. 1 písm. b) CSP je samotné vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým súd znemožnil žalobkyni, aby
uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, čo oslabuje jej postavenie a môže mať za následok nevymožiteľnosť jej práva. Naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP vidí žalobkyňa v nesprávnom právnom posúdení
naplnenia podmienok ustanovenia § 214 ods. 1 CSP pre rozhodnutie veci medzitým rozsudkom.

Žalobkyňa uviedla, že nenamieta právne posúdenie skončenia pracovného pomeru, ktoré súd riadne a
správne vyhodnotil ako neplatné. Naplnenie odvolacích dôvodov žalobkyňa vidí výlučne v procesnom
postupe súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol medzitýmnym rozsudkom napriek tomu, že neboli splnené
podmienky pre vydanie takéhoto rozhodnutia vyžadované v ustanovení § 214 ods. 1 CSP podľa ktorého
ak je to účelné súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku

medzitýmnym rozsudkom, ako aj skutočnosti, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa obsahové náležitosti
vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Obsahovým nedostatkom odôvodnenia medzitýmneho
rozsudku, ktorý spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť je práve absencia vysvetlenia na základe akých
skutočností a úvah súd považoval vydanie tejto formy rozsudku za účelné.

55. Určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súčasťou žalobou uplatneného nároku, preto
pokiaľ o tomto uplatnenom nároku súd rozsudkom zo dňa 18.07.2022 vyhovel, má žalobkyňa za to, že
tento rozsudok nie je medzitýmnym, ale rozsudkom čiastočným, podľa
§ 213 CSP, podľa ktorého :“Ak niektorý z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť
uplatneného procesného nároku sa v priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť o tomto

procesnom nároku alebo o jeho časti čiastočným rozsudkom,“ Z odôvodnenia rozsudku je pritom zrejmé,
že aj o trvaní pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným súd rozhodol na základe zistenia,
že sa žalobkyňa takéhoto určenia žalobným návrhom priamo domáhala (viď. bod 1.1. medzitýmneho
rozsudku). V skutočnosti žalobkyňa na základe výzvy súdu uznesením sp. zn. 16Cpr/21/2018-25 zodňa 25.01.2019, svoj žalobný návrh v súdom určenej lehote písomným podaním - opravou petitu žaloby
zo dňa 18.03.2019 s odôvodnením upravila tak, že sa domáhala iba určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a určenia náhrady z neplatného skončenia pracovného pomeru. V tejto súvislosti

možno rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať aj za zmätočné.

56. Samotné vydanie „medzitýmneho“ rozhodnutia dňa 18.07.2022 konajúci súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysvetlil, nezdôvodnil, neuviedol z čoho by mala vyplývať
účelnosť (hospodárnosť) takéhoto postupu súdu, ktorý o návrhu žalobkyne konal už od 28.11.2018,

pričom sa súd prvej inštancie v priebehu konania zaoberal všetkými skutkovými a právnymi tvrdeniami
žalobkyne k posúdeniu aj uplatneného nároku na náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce
a zabezpečil dostatok podkladov, relevantných dôkazov aj pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na
náhradu mzdy (výpočet priemerného zárobku na pracovnoprávne účely v zmysle § 134 Zákonníka práce
nezávislou mzdovou účtovníčkou s určením rozhodujúceho obdobia, výplatné pásky za rozhodujúce
obdobie, Potvrdenie o zdaniteľných príjmoch žalobkyne zo závislej činnosti a ďalších údajov podľa §

39 ods. 5 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov za obdobie roku 2018 zo dňa 07.03.2019, podania
žalobkyne zo dňa 27.09.2021, 19.01.2022, 20.04.2022).

57.Žalobkyňatvrdila,žesúdnemaldôvodnerozhodnúťajotakomtonárokuavyčkávaťdoprávoplatnosti
rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré sám nakoniec podľa odôvodnenia

považoval za jednoznačné. Za tejto dôkaznej situácie má žalobkyňa za to, že práve naopak, vydanie
medzitýmneho (aj čiastočného) rozsudku nebolo účelným a bolo v rozpore s princípom procesnej
ekonómie, a že týmto neprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva žalobkyne na
prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov, ktoré sú súčasťou
ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Žalobkyňa sa nestotožňuje

s rozhodnutím formou medzitýmneho rozsudku, ktorý je pre ňu prekvapivý, neúčelný po štyroch
rokoch konania vo veci, oslabujúci jej postavenie a vymožiteľnosť práva s poukazom na žalovaného,
nerešpektujúciprocesnépostavenieapožiadavkuosobitnéhoprocesnéhopostupuaposkytnutiaúčinnej
právnej ochrany v konaní spadajúce pod individuálne pracovnoprávne spory podľa tretej časti druhej
hlavy tretieho oddielu § 316 a nasl. CSP, v ktorom je žalobkyňa slabšou procesnou stranou s priznanými

ochrannými právami a zákonnými možnosťami súdu. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby
odvolací súd medzitýmny rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

58. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 15.01.2023 vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na
odvolanie zo dňa 06.10.2022, ktoré vo veci podala a z ktorého je zrejmé, že sa stotožňuje s právnym

posúdením neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou žalovaného zo dňa 29.06.2018
a výhrady má iba voči procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý bezdôvodne použil inštitút
medzitýmneho rozsudku a vyhol sa tak súčasnému rozhodnutiu o náhradách z neplatného skončenia
pracovného pomeru.

59. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, žalobkyňa ho považuje za nedôvodné nakoľko nevidí žiadnu
logickú súvislosť dohody o skončení pracovného pomeru, na ktorú odvolateľ poukazuje, a ktorá nebola
účastníkmi konania nikdy uzavretá s ukončením pracovného pomeru výpoveďou, ktorá je predmetom
tohto súdneho konania. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

60. Odvolací súd na základe odvolaní žalovaného a žalobkyne preskúmal napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v medziach dôvodov podaných odvolaní podľa § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že vo veci samej je
nevyhnutné napadnutý rozsudok v časti výroku, ktorým súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou

a žalovaným naďalej trvá, zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V napadnutom
výroku, ktorým súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 29.
júna 2018 je neplatné, odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného, ako aj obsahu spisu, dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného v tomto rozsahu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v
tomto napadnutom výroku je potrebné potvrdiť.

61. Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa
29. júna 2018, ktorá jej bola daná zo strany žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce je neplatné, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá ažalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 01.10.2018 do právoplatného
rozhodnutia súdu, po rozšírení petitu do septembra 2021 a žiadala tiež náhradu trov konania. Podaním
- opravou petitu žaloby zo dňa 18.03.2019 sa žalobkyňa domáhala iba určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru a určenia náhrady z neplatného skončenia pracovného pomeru, teda netrvala na
tom, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá.

62. Súd prvej inštancie považoval za preukázané a nesporné, že z formálneho hľadiska je výpoveď daná
žalobkyni platná, pričom následne o.i. skúmal či nadbytočnosť zamestnanca nebola len vykonštruovaná

a nevznikla v dôsledku konania zamestnávateľa a dospel k záveru, že nadbytočnosť žalobkyne
nebola skutočne daná. Súd prvej inštancie vzal do úvahy najmä úkony a postupy žalovaného ako
zamestnávateľa, ktorý len predstieral prijatie organizačnej zmeny a po jej prijatí ponúkal pracovnú
pozíciu žalobkyne ako voľné pracovné miesto. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru,
že výpoveď daná žalobkyňa bola len formálna, ktorej cieľom nebolo skutočné zefektívnenie fungovania
žalovaného ako zamestnávateľa.

63. Vzhľadom na subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka (jeho všeobecných ustanovení) vo
vzťahu k prvej, všeobecnej časti Zákonníka práce sa občianskoprávna úprava aplikuje aj na právne
úkony v oblasti pracovného práva. Vzhľadom na špecifickosť pracovného práva a jeho ochrannú funkciu,
Zákonník práce pre platnosť právnych úkonov stanovuje aj ďalšie osobitné náležitosti. Pracovnoprávne

úkony teda musia okrem všeobecných náležitostí daných Občianskym zákonníkom a § 17 ZP
spĺňať aj osobitné náležitosti, ktoré sú zakotvené v osobitnej časti Zákonníka práce v rámci právnej
úpravy jednotlivých inštitútov. Zákonník práce napríklad zakotvuje zákaz výpovede zamestnávateľa pre
zamestnancov v ochrannej dobe, taxatívnym spôsobom určuje výpovedné dôvody a pod. Za platný
právny úkon v pracovnom práve sa považuje len taký prejav vôle, ktorý spĺňa náležitosti požadované

predpismi tak pracovného, ako aj občianskeho práva. Tak ako každý právny úkon, aj výpoveď ako
najdôležitejší jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky potrebné náležitosti právneho
úkonu,t.j.keďjevrozporesozákonom,obchádzazákonalebojevrozporesdobrýmimravmi.Rozporom
so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale aj rozpor s
ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Výpoveď ako právny

úkon musí byť určitá. Výpoveď zamestnávateľa nie je neurčitá, ak zamestnávateľ uplatní vo výpovedi
dva výpovedné dôvody, ktoré treba skúmať osobitne.

64. Výpoveď daná zamestnávateľom je možná len z taxatívnych dôvodov zakotvených v
Zákonníku práce. V prejave vôle zamestnávateľa musí byť predovšetkým uvedený výpovedný dôvod.

Čo sa týka výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP, tento výpovedný dôvod v sebe skrýva
fakticky viacero dôvodov, a to, že dochádza (i) k zmene úloh, technického vybavenia zamestnávateľa
alebo (ii) k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce
alebo (iii) k iným organizačným zmenám. Aj z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že základnou
podmienkou použiteľnosti výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, spočívajúceho vo

viacerých skutočnostiach, je nadbytočnosť zamestnanca; druhou podmienkou je príčinná súvislosť
medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami.

65. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nadbytočnosť žalobkyne
nebola v konaní preukázaná. V súdnom spore o neplatnosť výpovede zo strany zamestnávateľa by mal

súd skúmať, aký cieľ zamestnávateľ svojím rozhodnutím skutočne sledoval. Konanie zamestnávateľa
treba posúdiť v úplnosti a logickej nadväznosti. Ak súd zistí, že skutočným cieľom rozhodnutia
zamestnávateľa o organizačných zmenách nebolo zníženie existujúceho stavu zamestnancov za
účelom zabezpečenia efektívnosti práce, ale celkom iný zámer, resp. cieľ, výpoveď zamestnávateľa z
dôvodu nadbytočnosti zamestnanca je neplatná a rozhodnutie zamestnávateľa sa posudzuje, akoby

nebolo prijaté, pretože nejde o rozhodnutie zamestnávateľa, s akým počíta skutková podstata § 63 ods.
1 písm. b) ZP. Preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď skonštatoval, že vzhľadom na
zistený skutkový stav bola výpoveď len formálnym aktom, ktorý nesledoval zákonom aprobovaný účel.

66. Odvolacej námietke žalovaného, v zmysle ktorej je odôvodnený záver, že súd prvej inštancie v

konaní nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, resp. na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne posúdil
veci, nie je možné priznať úspech. Odvolací súd poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní
platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, čo znamená, že súd hodnotí všetky vykonané dôkazy,ako aj skutkové prednesy strán, či iné procesné úkony podľa svojej voľnej úvahy. Žiaden vykonaný
dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, váhu pripisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel
rozumnej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov, ktorý je vyjadrený v čl. 15 CSP. Povinnosťou

všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky
rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred

všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do
obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/175/2013. Túto námietku nepovažoval odvolací súd v danom prípade

za dôvodnú.

67. Vzhľadom na uvedené bol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 29. júna 2018 je neplatné, potvrdený. So
zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v tejto časti

za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho
záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom
na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok
súdu prvej inštancie v uvedenom výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

68. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala, že jej súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naplnenie
odvolacieho dôvodu vidí v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol medzitýmnym
rozsudkom napriek tomu, že neboli splnené podmienky vydania takéhoto rozhodnutia. Okrem toho
považovala žalobkyňa rozhodnutie súdu prvej inštancie aj za zmätočné s poukazom na opravu petitu

žaloby zo dňa 18.03.2019, kedy petit upravila tak, že sa domáhala len určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a určenia náhrady z neplatného skončenia pracovného pomeru.

69. Odvolací súd preto dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie bola žalobkyni odňatá
možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie

bez riadneho odôvodnenia nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa naďalej nenavrhovala určenie,
že pracovný pomer medzi stranami trvá a súd prvej inštancie napriek tomu, nad rámec žalobkyňou
uplatneného žalobného návrhu rozhodol o trvaní pracovného pomeru medzi žalovaným a žalobkyňou,
pričom zdôvodnenie takéhoto postupu absentuje aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podanie
žalobkyne zo dňa 18.03.2019 súd prvej inštancie opomenul vziať do úvahy počas rozhodovania vo veci

samej, a teda v preskúmavanej veci svojim nesprávnym procesným postupom, ktorý mohol ovplyvniť
výsledok sporu, porušil procesné práva žalobkyne v takej miere, že zasiahol do jej práva na spravodlivý
proces.

70. S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa tohto ustanovenia,
je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorý
neprihliadol na podanie žalobkyne zo dňa 18.03.2019 a napriek tomuto jej úkonu o nároku rozhodol.
Pokiaľ ide o námietku v odvolaní žalobkyne, že súd rozhodol medzitýmnym rozsudok a preto je jeho
rozhodnutie nesprávne, odvolací súd nezistil žiadne pochybenie súdu a preto nevyhovel odvolaniu

žalobkyne a nevrátil vec súdu prvej inštancie, pretože o nároku žalobkyne na náhradu mzdy bude
rozhodnuté v ďalšom konaní, tak ako uviedol vo výroku rozsudku.

71. V napadnutej časti, v ktorej odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, priznal nárok na
náhradu trov konania žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalovanému v rozsahu 100 % tak, ako to

uviedol vo výroku tohto rozhodnutia.

72. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).