Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/49/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123450951
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123450951.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v
spore žalobcu AGROGARANT, spol. s r. o., so sídlom Štúrova 2, 929 01 Dunajská Streda, IČO:
35 683 058, právne zastúpenému Mgr. Patrik Štefkeje, advokátom, so sídlom Školská 3, 949 01 Nitra,
IČO: 42 371 601, proti žalovanému A. B., so sídlom XXX XX C. XX, IČO: XX XXX XXX, právne

zastúpenému JUDr. Jozef Veselý, advokátom, so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 50 659 537,
o zaplatenie 411,78 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec
č. k. 39C/6/2024-271 zo dňa 8. januára 2025, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 39C/6/2024 z 08. 01. 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

zamietol žalobu žalobcu (I. výrok) a rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania
v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania žalovaného (II. výrok).
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd
prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 411,78 Eur s príslušenstvom titulom
bezdôvodného obohatenia. Žalobca uviedol, že vykonáva poľnohospodársku činnosť v okrese Veľký
Krtíš. Pôdu, na ktorej vykonáva poľnohospodársku činnosť, buď vlastní, alebo ju má prenajatú od

vlastníkov pozemkov, prípadne od Slovenského pozemkového fondu (ďalej len „SPF“), a to na základe
nájomnej zmluvy. Žalobca v žalobe vyčlenil parcely, ktoré ma prenajaté, ale využíva ich žalovaný,
v dôsledku čoho sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Bezdôvodné obohatenie spočíva
v nájme, ktoré žalobca platí na podklade nájomných zmlúv vlastníkom pozemkov, prípadne SPF.
Žalovaná suma predstavuje výšku nájomného za rok 2021, ktoré žalobca uhradil za prenájom pôdy
vlastníkom pozemkov, prípadne SPF, ale ktorú v skutočnosti užíval žalovaný. V priebehu konania

žalobca uviedol, že so všetkými prenajímateľmi, ktorých vymedzil v žalobe, mal v minulosti, pred rokom
2021, alebo počas tohto roku, uzatvorené nájomné zmluvy, ktoré nahradili pôvodné nájomné zmluvy,
teda nájomné vzťahy pokračovali dlhé roky, vrátane celého roku 2021. Nájomné bolo vo vzťahu ku
všetkým uvedeným prenajímateľom splatné k 31. 12. 2021.
1.2 Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie právne posúdil vec podľa § 107, § 451, § 454 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 261, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný

zákonník (ďalej len „ObZ“), § 22 písm. c), § 151, § 255, § 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).
1.3 Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou, či predmetný spor je obchodnoprávnym
alebo občianskoprávnym sporom. Uviedol, že obidve strany sporu sú podnikatelia a ich spor sa dotýka
podnikateľskejčinnosti.Pokiaľvšakmáísťoobchodnoprávnyspor,musímedzistranamisporuexistovať
záväzkový vzťah, čo v danom prípade nie je splnené. Medzi žalobcom a žalovaným nevznikol zmluvný

záväzok, od ktorého by sa odvíjal daný spor. Predmetom sporu je bezdôvodné obohatenie, ktoré
predstavuje mimozmluvný záväzok. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že v danom prípade ideo občianskoprávny spor. Súdom príslušným na rozhodnutie vo veci je preto Okresný súd Lučenec, na
predmetný spor je potrebné aplikovať relevantné ustanovenia OZ, nie ObZ.
1.4 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Zistený skutkový stav

subsumoval pod ustanovenie § 454 OZ. Uviedol, že žalovaný nemal žiadnu povinnosť platiť nájomné
prenajímateľom spornej pôdy, pretože s nimi nemal uzatvorené nájomné zmluvy. Naopak, je to práve
žalobca,ktorýdobrovoľnevstúpildonájomnýchvzťahovsvlastníkmipozemkov,prípadnesSPF,apokiaľ
im hradil nájomné, plnil tak svoj vlastný záväzok voči prenajímateľom, a to práve z titulu uzatvorených
nájomných zmlúv. Žalobca sa tak nemôže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454

OZ od žalovaného, ktorý nemal zmluvnú povinnosť nájomné platiť. Neboli splnené podmienky pre vznik
bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 454 OZ. O bezdôvodné obohatenie by sa jednalo
v takom prípade, ak by žalovaný mal uzavreté nájomné zmluvy s prenajímateľmi spornej pôdy a žalobca
by platil za danú pôdu nájomné, hoci by k tomu sám nebol povinný, čo však nepredstavuje posudzovaný
prípad. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Pre
nadbytočnosť sa podrobnejšie nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, pretože to podľa názoru

súdu prvej inštancie nemalo pre rozhodnutie vo veci žiadny podstatný význam.
1.5 O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle zásady úspechu (§ 255 CSP) tak, že
žalovanému ako úspešnej strane konania priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

2. Žalobca v odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu za použitia odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP vyjadril nesúhlas s napadnutým rozsudkom a uviedol,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie. Žiadal tiež priznať nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.
2.1 Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil právny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným, keď ustálil, že daný spor je sporom občianskoprávnym. S poukazom na ustanovenie §
261 ods. 1 ObZ konštatoval, že z predmetného ustanovenia ObZ nevyplýva, že záväzkovými vzťahmi
sa rozumejú len zmluvné záväzky. Podľa § 489 OZ záväzky vznikajú napr. zo zmlúv a z bezdôvodného

obohatenia. Záväzkovým právnym vzťahom je taký právny vzťah, ktorého veriteľovi vzniká voči dlžníkovi
právo na plnenie na základe záväzku, ktorý okrem iného, vznikol aj z bezdôvodného obohatenia.
Záväzkovým právnym vzťahom podľa ustanovenia § 261 ObZ tak nie je len zmluvný záväzkový vzťah,
ale aj mimozmluvný záväzkový vzťah, pretože predmetné ustanovenie ObZ upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi a nie zmluvné záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ako skonštatoval súd prvej

inštancie.Jenesporné,ževzťahymedzižalobcomažalovanýmsatýkajúichpodnikateľskejčinnosti,keď
obe strany sporu vykonávajú poľnohospodársku rastlinnú výrobu (pestovanie plodín). V nadväznosti na
preukázanúexistenciuzáväzkovéhoprávnehovzťahumedzipodnikateľmisúdprvejinštancienesprávne
aplikoval právnu normu týkajúcu sa premlčania, na ktorú mal použiť ustanovenie § 397 ObZ a mal
aplikovať aj ustanovenie § 22 písm. c) CSP o kauzálnej príslušnosti, keď mal vec postúpiť Okresnému

súdu Banská Bystrica, ako súdu príslušnému v obchodných veciach po zistení, že spor vznikol a týka
sa podnikateľov a predmetu ich podnikateľskej činnosti.
2.2 Súd prvej inštancie nesprávne subsumoval zistený skutkový stav pod ustanovenie § 454 OZ.
Z dokazovania bolo „nesporným“, že žalovaný nepreukázal žiadne užívacie právo k predmetným
pozemkom a užíval ich na úkor žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaný nemal so žalobcom uzatvorený

žiadny právny vzťah, na základe ktorého by mu vzniklo právo užívať pozemky, ku ktorým mal užívacie
právo žalobca. Na úkor žalobcu sa tak obohacoval tým, že ich užíval bez právneho dôvodu (§ 451
ods. 2 OZ). V obsahu podanej žaloby žalobca produkoval skutkové tvrdenie o obvyklej cene nájmu
v danom katastrálnom území, ktorá predstavuje obvyklú výšku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, ktorú by inak musel zaplatiť žalobcovi, ak by mal s ním uzatvorenú podnájomnú zmluvu.

Súd prvej inštancie vychádzal pri právnom posúdení veci z toho, že žalobca sa podanou žalobou
domáha náhrady nájomného, ktoré zaplatil jednotlivým nájomcom a ktoré mal plniť žalovaný. Takéto
skutkové tvrdenia však žalobca v podanej žalobe, ako ani v priebehu súdneho konania, neprodukoval.
Žalobca predložením nájomných zmlúv preukazoval svoje užívacie právo k pozemkom, ktoré užíval
žalovaný a zároveň tým preukazoval obvyklú výšku nájomného, ktorá predstavuje výšku bezdôvodného

obohatenia na strane žalovaného vzhľadom k výmere neoprávnene užívanej pôdy, t. j. užívanej bez
právneho dôvodu. Podstatnou je skutočnosť, že žalobca v podanej žalobe, ani v priebehu konania,
neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia, že žalobcom zaplatené nájomné v peniazoch či v naturálnej
forme je podľa zmluvy (práva) povinný zaplatiť žalovaný a namiesto žalovaného ich zaplatil žalobca. Súdprvej inštancie sa dôsledne neriadil obsahom žaloby, z ktorej si izolovane vybral časť žaloby, v ktorej
žalobca len príkladmo uviedol jednu skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia a túto vykladal na
zistený skutkový stav, ktorý však zo žaloby žalobcu a jeho podaní nevyplýva. Navyše súd prvej inštancie

pri posúdení veci vychádzal zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca počas konania neprodukoval. Súd
prvej inštancie nie je viazaný tým, ako vec právne posúdi strana sporu, nakoľko v zmysle zásady iura
novit curia, sám súd prvej inštancie aplikuje na skutkový stav, ktorý vyšiel v konaní najavo, príslušnú
právnu normu. Žalobca z hľadiska produkovaných skutkových tvrdení vymedzil len plnenie žalovaného
bez právneho dôvodu a nikdy počas konania netvrdil, že plnil niečo za žalovaného, čo mal podľa práva

plniť žalovaný. Súd prvej inštancie tak na skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu, pritom mal
zistený skutkový stav subsumovať pod ustanovenie § 451 ods. 1, 2 OZ, ako majetkový prospech získaný
žalovaným bez právneho dôvodu; nesprávne vychádzal z neexistujúcich skutkových tvrdení a právne
posúdenie nemá podklad vo vykonanom dokazovaní.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako

vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že sa
stotožňuje s napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec správne
právne posúdil. Napadnutý rozsudok je riadne odôvodnený. Žalovaný skonštatoval, že sa nestotožňuje
s dôvodmi podaného odvolania, keď žalobca nenavrhuje vykonať dokazovanie, len opakuje svoje
prechádzajúce tvrdenia, cituje príslušné ustanovenia zákona a navrhuje zmenu napadnutého rozsudku.

4. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní. Uviedol, že žalovaný neprodukoval
vo vyjadrení k odvolaniu relevantnú argumentáciu, na ktorú by mohol reagovať. Na zdôraznenie
vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku uviedol, že existuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít, podľa ktorej platí, že užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, prípadne bez iného

právneho titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec, predstavuje typický príklad plnenia bez právneho
dôvodu. Naproti tomu na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že dlžník sa bezdôvodne obohatil,
pretože sa za neho plnilo, čo mal podľa práva plniť sám (§ 454 OZ), jeho dlh musí v čase plnenia
trvať. Pred súdom prvej inštancie ani jedna strana sporu neprodukovala skutkové tvrdenia o existencii
určitého dlhu žalovaného, ktorý by mal plniť za neho žalobca, preto mal súd prvej inštancie vychádzať zo

zhodnýchtvrdenístránsporu,ktorésmerovalikúplneinejskutkovejpodstatebezdôvodnéhoobohatenia,
ako posúdil súd prvej inštancie. Uviedol, že povaha právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným je
rozhodujúca aj pri riešení otázky premlčania. Vo vzťahu k právnej úprave premlčania práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
32 Odo 861/2001 z 30. 07. 2003. Dodal, že z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie

nesporne vyšlo najavo, že spor sa týka podnikateľov, vznikol pri ich podnikateľskej činnosti, je preto
dôvodné posudzovať právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovenia § 261 a nasl. ObZ aj
v otázke premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

5. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na doterajších vyjadreniach. Uviedol, že žalobca namiesto toho,

aby podal vo veci jednu žalobu, kde by si uplatnil viaceré nároky, tak podal viacero identických žalôb.
Poukázal na skutočnosť, že jedno z predmetných konaní je prerušené za účelom mimosúdnej dohody,
v druhom prípade súd žalobu zamietol. Žalobca v jednej veci využil svoje právo podať riadny opravný
prostriedok, teda podal odvolanie na Krajský súd v Banskej Bystrici. Skonštatoval, že žalobca vyvoláva
nezmyselné súdne spory, ktoré zaťažujú súdy a vytvárajú neprimerané náklady.

6. Žalobca ďalšie vyjadrenie v odvolacom konaní neprodukoval.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa §
34 ods. 1 CSP, preskúmal vec v celom rozsahu, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1

CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP, ktoré
vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP z dôvodu nenaplnenia
zákonných podmienok pre jeho nariadenie a napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil,
a v zmysle § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie nemožno považovať za správny, keď nezistil na základe
akých právnych titulov a v akom rozsahu môžu strany sporu užívať sporné pozemky, hoci nepresné
prednesy strán, ich zástupcov, či protokolácia súdu na pojednávaniach naznačovali, že obaja, žalobca
aj žalovaný, si odvodzujú právo na užívanie od zákona č. 504/2003 Z. z., ktorý rieši v § 14 ods. 1, kto máprávo užívať pozemky, ak sú na ten istý pozemok uzavreté viaceré nájomné zmluvy súbežne. Súd prvej
inštancie veľmi povrchne vnímal skutkové tvrdenia žalobcu a neobjasnil si predmet sporu napr. výzvou
na doplnenie skutkových tvrdení podľa § 150 CSP, z čoho vlastne pozostáva žalovaná pohľadávka,

ako k výške žalovanej sumy žalobca dospel. Žalovaný sa v odpore aj ostatných podaniach sústredil
namiesto vecnej argumentácie na riešenie otázok zastúpenia žalobcu, útoky na žalobcu a hodnotenie
dôvodnosti žaloby („či nárok žalobcu je oprávnený a v akom rozsahu“) označuje za otvorenie „pandorinej
skrinky“, keď uplatnená suma je „malicherná“.

9. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania (§ 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu, preto odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu
viazanosti odvolania a jeho dôvodmi. Ne/dostatok procesných podmienok skúma odvolací sud ex offo
(§ 380 ods. 2 CSP).

10. Žalobca namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie. Odvolací súd po preskúmaní obsahu podaného odvolania a predloženého spisu dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd prvej inštancie nesprávne subsumoval nesprávne
(nedostatočne) zistený skutkový stav pod ustanovenie § 454 OZ, v dôsledku čoho súd prvej inštancie

vec nesprávne právne posúdil.

11. Žalobca v podanom odvolaní argumentoval, že predmetný spor je sporom obchodnoprávnym, keď
mimozmluvnýzáväzokzbezdôvodnéhoobohateniavznikolmedzižalobcomažalovaným,podnikateľmi,
v rámci výkonu ich podnikateľskej činnosti. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu nestotožňuje.

Odvolanie žalobcu preto odvolací súd v tejto časti neuznal za dôvodné.
11.1 Podľa § 123 OZ je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Všeobecná úprava nájomných zmlúv je upravená v § 663
a nasl. OZ. Nájom pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku je upravený v § 7
a nasl. zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku

a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o nájme poľnohospodárskych
pozemkov“). Bezdôvodné obohatenie ako inštitút občianskeho práva je vymedzený v ustanovení §
451 a nasl. OZ. Žalobca sa v danom spore domáha od žalovaného vydania tvrdeného bezdôvodného
obohatenia. Žalobca tvrdí, že žalovaný neoprávnene (bez právneho dôvodu) užíva pozemky, ktoré
má žalobca prenajaté v zmysle zákona o poľnohospodárskych pozemkoch od vlastníkov pozemkov,

resp. SPF. Preskúmavaný spor sa podľa názoru odvolacieho súdu týka ochrany práv žalobcu ako
oprávneného užívateľa (nájomcu podľa zákona č. 504/2003 Z. z.), nie plnenia z podnikateľskej činnosti
strán sporu. Z listov vlastníctva odvolací súd zistil, že žalovaný je aj podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností, ktoré podľa žalobcu žalovaný neoprávnene užíva. Vzhľadom na aj tento možný titul
užívanianehnuteľnostíaosobitnúprávnuúpravuužívaniapoľnohospodárskychpozemkovpodľazákona

č. 504/2003 Z. z. odvolací súd konštatuje, že nedochádza k porušeniu povinností uložených ObZ,
ale naplnenie zodpovednosti treba posudzovať podľa všeobecnej úpravy bezdôvodného obohatenia
podľa Občianskeho zákonníka (m. m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Ndc/18/2024 z 25. 09. 2024).
11.2 Summa sumárum, to, či spor možno definovať ako obchodnoprávny závisí predovšetkým od

právnej povahy právneho štatútu strán a ich vzťahu, z ktorého spor vznikol. Určujúcim je v tomto
smere ustanovenie § 261 ObZ. Žalobca a žalovaný zodpovedajú definícii podnikateľa v zmysle § 2
ods. 2 ObZ, preto nie je a priori vylúčené použitie ustanovenia § 261 ObZ. S poukazom na uvedené
má však odvolací súd za to, že daný záväzkový vzťah strán sporu nespĺňa predpoklady pre vznik
obchodnoprávneho vzťahu vzhľadom na jeho predmet, ktorým je vydanie bezdôvodného obohatenia

v dôsledku tvrdeného zásahu do právnej sféry žalobcu ako nájomcu žalovaným bez právneho dôvodu.
Na predmetný právny vzťah nemožno aplikovať ustanovenia ObZ, predmet daného sporu nespadá pod
vzťahy uvedené v ustanovení § 261 ani v § 262 ObZ a nejde o žiadnu vec obchodnoprávnej agendy
uvedenej v relevantných ustanoveniach vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný

trestný súd a vojenské súdy. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne interpretoval
a aplikoval ustanovenie § 261 ods. 1 ObZ a správne neaplikoval ustanovenie § 22 písm. c) CSP
upravujúce kauzálnu príslušnosti súdov v obchodnoprávnych sporoch.12. Strany sporu v civilnom sporovom konaní zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi) a bremeno
dôkazu (onus probandi). V súlade s celkovou koncepciou CSP sa civilné sporové konanie riadi zásadou
formálnej pravdy. To znamená, že súd v sporovom konaní má vychádzať z tých skutočností, resp.

skutkových tvrdení, ktoré strany sporu v konaní produkovali (tvrdili). Schopnosť strany sporu uniesť
bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Bremeno tvrdenia
zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť
tvrdenia protistrany. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti, t. j. povinnosť substancovane
tvrdiť znamená uviesť všetko, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy. Obsah

relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana sporu povinná v spore tvrdiť, zásadne vyplýva
zhmotnéhopráva(zhypotézyhmotnoprávnejnormy).Platí,žestranasporujepovinnátvrdiťskutočnosti,
ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Strany sporu sú preto
povinné uvádzať (tvrdiť) také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik práva, resp. zánik povinnosti. Žalobca
nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktorú sú hypotézou základnej normy
(ktorá zakladá určitý právny následok) a žalovaný nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom

skutočností, ktoré sú hypotézou protinormy. Aj protinorma má svoju vlastnú protinormu. Žalobca je
povinný už v žalobe uviesť podstatné a rozhodujúce skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí
skutok (dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, aby súdu umožnil
identifikovať predmet sporu. Inak povedané, strana sporu, ktorá sa domáha určitého subjektívneho
práva, musí tvrdiť skutočnosti, ktoré sú obsiahnuté v právnej norme, ktorá na tieto skutočnosti existenciu

subjektívneho práva viaže. Rozhodujúce skutkové tvrdenia uvedené v žalobe majú osobitný význam.
Spolu so žalobným návrhom tvoria podstatný obsah žaloby.
12.1 Žalobca je síce povinný svoj nárok v žalobe vymedziť, avšak nemusí ho právne vyhodnotiť
a zdôvodniť, a ak ho predsa len v žalobe právne posúdi, súd daným posúdením nie je viazaný. Je
totiž vecou súdu, aby v zmysle zásady iura novit curia podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku.

Pre analýzu právneho vzťahu strán sporu a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na
prejednanie a rozhodnutie o nároku žalobu je tak rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú povahu majú
práva a povinnosti strán tvoriace obsah posudzovaného právneho vzťahu. Zákon práve z uvedeného
dôvodu ukladá žalobcovi povinnosť uviesť vždy už v žalobe rozhodujúce skutočnosti. Tie majú súdu
umožniť,abydanýprávnyvzťahaznehovyvodzovanýnárokanalyzovalaprávnekvalifikovalzaspektov

významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. obsah žaloby, právomoc,
príslušnosť, procesná subjektivita), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej. Predmet konania totiž nie
je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitom), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami – opísaním
skutkového deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno
individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je

potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Súd má skúmať celý obsah
podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh.
12.2 Zisťovanie skutkového stavu a správnosť vyhodnotenia dôkazov súdom predstavujú skutkovú
stránku sporu (skutkové otázky). Súd zisťuje skutkový stav veci tak, aby si vytvoril predpoklady
pre aplikáciu právnej normy, na základe ktorej v konkrétnej veci nachádza právo, teda dochádza

k právnemu posúdeniu veci. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení
zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o existencii, resp.
neexistencii subjektívnych práv a povinností subjektov z právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši
právne otázky. Právne posúdenie je vo všeobecnosti nesprávne, ak sa súd dopustí omylu pri tejto
činnosti, t. j. napr. ak posúdi vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá.

Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením
skutkovéhostavu,alelenargumentáciouspochybňujúcoupoužitieprávnejnormysúdomnadanýprípad,
alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.
12.3 Vychádzajúc z obsahu podanej žaloby a skutkových tvrdení žalobcu produkovaných v priebehu
prvoinštančného konania a v odvolaní odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec

nesprávne právne posúdil, pretože nemal správne zistený skutkový stav veci a uplatnený nárok posúdil
podľa nesprávnej právnej normy. Podľa ustanovenia § 454 OZ, bezdôvodne sa obohatí ten, za koho
sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Základným predpokladom vzniku právneho vzťahu, resp.
záväzku z bezdôvodného obohatenia, podľa tejto skutkovej podstaty je zákonom, zmluvou alebo iným
relevantným právnym dôvodom stanovená povinnosť určitej osoby plniť. Táto osoba (A) je dlžníkom voči

veriteľovi (B). Ak tretia osoba (C), ktorá sama nemá povinnosť plniť voči osobe B, a napriek tomu osobe
B plní s následkom zániku dlhu osoby A (teda osoby B i C majú vedomosť a úmysel smerujúci k solúcii
dlhu osoby A), vznikne reparačná právna povinnosť medzi osobou A a oprávnenou osobou C.12.4 V súvislosti s ustanovením § 454 OZ je tak z hľadiska bremena tvrdenia žiadúce, aby žalobca
už v žalobe produkoval rozhodujúce skutkové tvrdenie v zmysle, že splnil za žalovaného určitý
dlh, ktorý mal žalovaný voči tretej osobe. V danom spore však žalobca takéto skutkové tvrdenie

v priebehu prvoinštančného konania neprodukoval. Odvolací súd poukazuje na obsah žaloby, v ktorej je
uvedené, že: „Žalovaný užíva pozemky, ktoré má žalobca prenajaté od vlastníkov alebo od Slovenského
pozemkového fondu, za ktoré je žalobca povinný platiť nájomné vlastníkom a daň z nehnuteľnosti
príslušnému správcovi dane. Žalovaný sa tak na úkor žalobcu bezdôvodné obohacuje. (...) Na základe
vyššie uvedeného žalovaný, bez právneho titulu a bez súhlasu žalobcu (ako nájomcu predmetných

pozemkov), zakreslil v informačnom systéme GSAA vyššie uvedené pozemky, čím potvrdil, že ich
užíva, hospodárení na nich, poberá dotácie, ale nájomné za pozemky a daň z nehnuteľností platí
žalobca. (...) Žalobca, ako nájomca je viazaný uhradiť nájomné vlastníkovi aj za pozemky, ktoré užíva
žalovaný, čím žalovaný získal majetkový prospech na úkor žalobcu, ktorý je povinný vydať.“, a tiež
na obsah zápisnice z pojednávania konaného dňa 28. 10. 2024, na ktorom právny zástupca žalobcu
uviedol, že: „Žalobca aj žalovaný sú vlastne podnikatelia, ktorí podnikajú v poľnohospodárskej činnosti,

najmä teda v rastlinnej výrobe, majú pouzatvárené zmluvy s vlastníkmi a na základe toho že nám
užívajú pozemky. Žalobca v podanej žalobe presne označil pozemky vo vzťahu ku ktorým má užívacie
práva na základe uzavretých nájomných zmlúv s vlastníkmi, fyzickými osobami, takisto aj Slovenským
pozemkovým fondom. (...) Predložil listinné dôkazy, nájomné zmluvy, úhrady, žaloba sa týka teda
užívania týchto pozemkov, ktoré sú vymedzené žalovaným za rok 2021 a výška žalovanej sumy tvorí

výšku bezdôvodného obohatenia, teda obvyklú cenu nájomného, ktorou by inak žalovaný ak by bol
v zmluvnom vzťahu so žalobcom musel za užívanie pozemkov zaplatiť.“, z ktorých bez pochybností
vyplýva, že žalobca v rámci konania tvrdil, že žalovaný (ako neoprávnený užívateľ) bez právneho
dôvodu (a odplaty) užíval pozemky, ktoré mal žalobca prenajaté od ich vlastníkov alebo SPF a za ktoré
žalobca musel platiť, resp. platil dohodnuté nájomné, čím sa na jeho úkor žalovaný obohatil. Žalobca

netvrdil, že žalovaný má s vlastníkmi pozemkov uzavreté nájomné zmluvy, na základe ktorých má platiť
nájomné vlastníkom pozemkov, ktoré však uhradil namiesto žalovaného (a so súhlasom) vlastníkom
pozemkov a/alebo SPF žalobca. Žalovaný vzniesol veľmi všeobecnú obranu, že „niektoré tie parcely
sú súčasťou tzv. pôdneho celku... plochy obrábateľnej, v strede ktorej je niekde maličký kúsok, ktorý
žalobca reálne ani nevie užívať“, rozporoval spôsob výpočtu a výšku uplatneného nároku, uznal, že je

potrebné zistiť, kto čo užíva, kto čo zaplatil. Zisťovať to znaleckým dokazovaním označil za neúčelné
(vzhľadom na výšku nákladov znaleckého dokazovania), uvádzal, že by sa to dalo zistiť v súčinnosti
s „pracovníčkou, ktorá to ovláda“ (bez udania identifikačných údajov) a navrhol vypočuť strany sporu
kpredmetusporu;navrhovanýdôkazsúdprvejinštancienevykonal,následnepovyslovenípredbežného
právneho posúdenia veci na pojednávaní dňa 08. 01. 2025 žalovaný od tohto návrhu upustil. Odvolací

súd si vypočul zvukový záznam z pojednávania dňa 08. 01. 2025, na ktorom sudca nevyslovil predbežný
právny názor na vec, ale prejudikoval rozhodnutie vo veci (nárok vo väčšej časti premlčaný, nedôvodný)
a vidina priaznivého rozhodnutia viedla žalovaného k odvolaniu návrhu na dokazovanie.
12.5 Súd prvej inštancie v zápisnici uviedol, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi v zmysle § 204
CSP, čo bolo prípustné, avšak výsledky dokazovania nevyhodnotil, v rozsudku nie je žiadna zmienka

o tom, čo zo žalobcom predložených dôkazov vyvodil, či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný užíva
pozemky, ku ktorým svedčí právo užívania jemu, či sa žalovaný na úkor žalobcu užívaním konkrétnych
parciel bezdôvodne obohacuje alebo aj žalovanému svedčí titul užívania, ako sa bránil a vyplýva to
aj z LV č. XXX k. ú. C. a LV č. XXX k. ú. B., kde je žalovaný evidovaný ako podielový spoluvlastník
nehnuteľností a nebolo v konaní zisťované, či žalobcom uplatnený nárok sa vzťahuje aj k týmto

nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie tak dôkaz listinami vykonal iba formálne, ich označením v zápisnici
o pojednávaní, ale ich obsah a význam nepoznal, preto nemal správne zistený skutkový stav veci. Súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnou skutočnosťou, že žalobca v priebehu prvoinštančného
konania tvrdil (č. l. 218/2), že: „Išlo vlastne o pozemky, kde má žalobca nadpolovičný, tzv. spoluvlastnícky
podiel a teda právo užívania k predmetným pozemkom.“, pričom žalovaný naopak uviedol (č. l. 219/2),

že: „Ďalšia vec je, že v niektorých prípadoch sú tam zlomkové podiely. Napríklad 1 alebo 1/6-ina, kde
je zrejmé, že podľa Občianskeho zákonníka vlastník väčšinového podielu má právo rozhodovať o tom,
akým spôsobom bude táto parcela využívaná.“. Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedenými tvrdeniami
nevykonal dokazovanie, hoci mohol a mal, pretože súd môže aj bez návrhu (z vlastnej iniciatívy) vykonať
dôkaz, ktorý vyplýva z verejného registra (kataster nehnuteľností), ak tento register nasvedčuje, že

skutkové tvrdenia strany sporu sú v rozpore so skutočnosťou (§ 185 ods. 2 CSP). Uvedená skutočnosť
je podstatná z toho dôvodu, že môže mať dopad na oprávnenie žalobcu a/alebo žalovaného rozhodovať
o užívaní prenajatých, resp. vlastnených, pozemkov a s prihliadnutím na v ďalšom konaní zistenéskutočnosti môže mať dopad aj na existenciu, resp. rozsah bezdôvodného obohatenia mieneného
žalobcom (§ 14 ods. 1 zákona o poľnohospodárskych pozemkoch, resp. príslušné ustanovenia OZ).

13. Odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil, keď súd prvej inštancie
nevykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací súd má za to, že doplnenie dokazovania pred odvolacím súdom ako prieskumným súdom
by nebolo aj s prihliadnutím na okolnosti tohto sporu účelné. Dodržiavanie procesných predpisov
upravujúcich konanie pred súdmi nie je závislé od predmetu sporu, výšky uplatnenej pohľadávky,

či ide o spor „významný“ či „malicherný“ z pohľadu strán sporu či sudcu. Súd prvej inštancie sa
bude po zrušení a vrátení veci riadiť právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/81/2022z26.04.2023,uverejnenéhovZbierkestanovísknajvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 29/2025, ktorého právna veta znie: „Pravidlám
sporového konania, ktoré sa riadi zásadou koncentrácie konania a objektívnym stavom existujúcim
v čase rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP) nebráni, pokiaľ sa uplatňovaný nárok preukáže vykonaním dôkazu,

ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a teda
po koncentrácii konania. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie
konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy v rozsahu dôvodov
zrušujúcehouznesenia,beztoho,abyboliobmedzovanétým,ževpredchádzajúcomkonanípredsúdom
prvej inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania nad rámec

dôvodov zrušujúceho uznesenia tým nie sú dotknuté.“.

14. Podľa § 391 ods. 3 CSP, odvolací súd uvádza, že úlohou súdu prvej inštancie po zrušení
a vrátení veci bude predovšetkým ustáliť aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu, ktorá
z podstaty veci závisí od subsumovania skutkového stavu pod konkrétnu (správnu) hmotnoprávnu

normu. Súd prvej inštancie vykoná v potrebnom rozsahu dokazovanie spôsobom materiálnym, čo
znamená, že z nich vyvodí preukazované skutočnosti, vyhodnotí ich výpovednú hodnotu k predmetu
sporuadôkaznúsiluktvrdeniamžalobcuaobranežalovaného,ustálisprávneskutkovýstavveciavecaj
s prihliadnutím na zistené skutočnosti opätovne právne posúdi. V prípade bezdôvodného obohatenia je
konkrétne potrebné zistiť, či žalobca je tzv. ukráteným subjektom a žalovaný tzv. obohateným subjektom.

Vychádzajúc z doteraz zisteného skutkového stavu odvolací súd konštatuje, že pri právnom posúdení
veci prichádza do úvahy subsumovanie veci pod ustanovenie § 451 ods. 1, 2 OZ. Súd prvej inštancie tiež
s prihliadnutím na produkované skutkové tvrdenia a vykonané dokazovanie vyhodnotí, či žalobca bol
oprávnenývrozhodujúcomobdobíužívaťprenajatépozemky(§14ods.1zákonaopoľnohospodárskych
pozemkoch, resp. príslušné ustanovenia OZ) a vyhodnotí tiež dopad zistených skutočností na žalobcom

uplatnený nárok. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v konaní tvrdí, že sa žalovaný ako neoprávnený
užívateľ bezdôvodne obohatil na jeho úkor tým, že bez právneho dôvodu namiesto neho užíval prenajaté
pozemky, prichádza jednak do úvahy podradenie zisteného skutkového stavu pod skutkovú podstatu
plnenia bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ). Nad rámec uvedeného sa súd prvej inštancie v ďalšom
konaní a v novom rozhodnutí vyporiada v potrebnom rozsahu s relevantnými a prípustnými tvrdeniami,

argumentami a návrhmi strán sporu, ktoré boli uplatnené v pôvodnom a odvolacom konaní, resp. ktoré
stranysporuuplatniavďalšomkonaníavyhodnotíajvznesenúnámietkupremlčania.Súdprvejinštancie
nové rozhodnutie presvedčivo a preskúmateľne odôvodní.
14.1 Alternatívne, keďže žalobca z podstaty veci v konaní tvrdí zásah do sféry jeho práv (užívacích)
tým, že ho žalovaný ako neoprávnený užívateľ (bez právneho dôvodu) nahradil, obmedzil, pri výkone

užívacích práv, ktoré majú bezpochyby majetkovú hodnotu a ktoré na neho boli prenesené nájomnými
zmluvami, pričom žalobca platil dohodnuté nájomné, má odvolací súd za to, že zistený skutkový stav by
bolo teoreticky možné subsumovať aj pod generálnu klauzulu bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1
OZ). Odvolací súd zdôrazňuje, že si je vedomý toho, že v teórii a judikatúre je pomerne nejednoznačne
pertraktovaný vzťah jednotlivých skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Túto nejednoznačnosť

možno vnímať jednak v rovine vzťahu ustanovenia § 451 ods. 1 OZ k osobitným skutkovým
podstatám bezdôvodného obohatenia a tiež v rovine aspektu výpočtu jednotlivých skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia. Ustanovenie § 451 ods. 1 OZ normujúce o povinnosti reparovať škodlivý
následok vo forme bezdôvodnej majetkovej nerovnováhy a o zákaze bezdôvodného obohatenia
tak predstavuje generálnu klauzulu inštitútu bezdôvodného obohatenia. Právna norma ustanovenia

§ 451 ods. 1 OZ kategoricky prikazuje reparovať škodlivý následok bezprávneho obohacovania
sa, implicitne zakazuje takéto konanie a a contrario dovoľuje také konanie, pri ktorom dochádza
k obohacovaniu sa na základe relevantného právneho dôvodu. Z predmetnej doktríny vyplýva, že
charakter výpočtu jednotlivých skutkových podstát bezdôvodného obohatenia je exemplifikatívny. Tentopostulát vyplýva z charakteru vzťahov medzi generálnou klauzulou a zákonodarcom preferovanými
prípadmi bezdôvodného obohacovania sa. Systém generálnej klauzuly v podstate žiadny výpočet
skutkovýchpodstátprávomreprobovanéhokonaniapojmovonevyžaduje–zákonodarcavšakmôžemať

ambíciu postihnúť zrejmé a najčastejšie prípady takéhoto konania. Každé ustanovenie OZ je potrebné
vykladať tak, aby tento výklad nespochybňoval Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd garantované práva. Výklad prisudzujúci výpočtu skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia exemplifikatívny charakter, plne konvenuje konštantnej judikatúre
európskych ústavných súdov, ako aj ostatných európskych autorít (Števček, M., Dulak, A., Bajánkova, J.,

Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. 2 vydanie. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1726 – 1727).
14.2 Odvolací súd je toho názoru, že pri ustálení vecnej legitimácie a posúdení veci bude pre súd
prvej inštancie kľúčové podradenie skutkového stavu pod konkrétny prípad bezdôvodného obohatenia.
Jedným z najvýznamnejších rozdielov a súčasne aj dôvodov, prečo sa žiada starostlivo dbať o správnu
kategorizáciu(kvalifikáciu)uplatnenéhonároku,jesprávneurčeniesubjektovprávnehovzťahu.Subjekty

vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa určujú spravidla ako poskytovateľ plnenia (ukrátený) a jeho
príjemca (obohatený). Na druhej strane subjektami bezdôvodného obohatenia pri bezdôvodnom
obohatení z iného dôvodu ako plnenia je spravidla ten, v koho majetku sa obohatenie skutočne
prejavilo a ten, na úkor koho sa obohatenie v majetkovej sfére obohateného prejavilo. Od určenia
typu bezdôvodného obohatenia preto závisí odpoveď na otázku, kto je oprávnený, resp. povinný

z bezdôvodného obohatenia, teda aktívna a pasívna vecná legitimácia. Druhým nemenej podstatným
rozdielom medzi bezdôvodným obohatením z plnenia a z iného dôvodu je spôsob určenia obohatenia
a výšky jeho náhrady (pozri bližšie ZORIČÁKOVÁ, V.: Je generálna klauzula bezdôvodného obohatenia
priamo aplikovateľná ? Justičná revue, 76, 2024, č. 10, s. 952 – 964).

15. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (a nové
rozhodnutie), rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania

lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e/ CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).