Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321200474
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1321200474.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: N. - N., G..Y.., Z.: XX XXX XXX,
N.Z. XXXX/XX, U., zast. JUDr. Milošom Barbušom, advokátom so sídlom Štúrova 13, Bratislava, proti
žalovanému: J. Z., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. K. XXXX/X, U., zast. Mgr. Andrejom Maarom, advokátom
so sídlom Dunajská 18, Bratislava, o odstránenie stavby a vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29.05.2024, č. k. B3-21C/9/2021-137,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť do troch dní od

právoplatnosti rozsudku odstrániť stavbu - garáž so súp. č. XXXXX, postavenú na parc. č. XXXXX/XXX
nachádzajúcu sa v kat. úz. Q. J., K. U.- J.. Č.. Q. J., K. U. Z. a vypratať pozemok parc. č. XXXXX/XXX
- zast. plocha o výmere 19 m2 nachádzajúci sa v kat. úz. Q. J., K. U.- J.. Č.. Q. J., K. U. Z., vedený
Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor na LV č. XXXX vo vlastníctve žalobcu v 1/1. Žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. S odkazom na ust. § 397, § 399 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991, § 126,
§ 135c, § 676 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení a ust. zák. č. 81/1958 Zb. Hospodárskeho
zákonníka a vyhl. č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku a vykonané dokazovanie dospel k záveru
o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca
je vlastníkom pozemku, ktorého pôvodné označenie znelo ako parc. č. XXXXX, a ktorý je v súčasnosti
rozparcelovaný na viacero menších pozemkov označených ako parc. č. XXXXX/X až XXXXX/XXX,

pričom na parc. č. XXXXX/XXX stojí garáž vo vlastníctve žalovaného. Z výpisu z pozemkovej knihy
(predloženej žalobcom v konaní sp. zn. B3-12C 15/2021) vyplývalo, že pozemok žalobcu (t. j. parc. č.
XXXXX) bol pôvodne vo vlastníctve Československého štátu, pričom od 01.10.1954 bol správcom tohto
pozemkuVýskumnýústavzváračský(ďalejlen„VÚZ“),ktorýjevsúčasnostijedinýmakcionáromžalobcu
- súčasného vlastníka predmetného pozemku. Pôvodným vlastníkom garáže žalovaného bol H.Q. Z.,
pričom žalovaný vlastníctvo ku garáži nadobudol titulom dedičstva po tomto pôvodnom vlastníkovi.

Obvodný národný výbor U. - Q. J., odbor výstavby (ďalej len „ONV“) vydal dňa 25.02.1969 rozhodnutie
o prípustnosti stavby, z ktorého vyplývalo, že VÚZ a žiadatelia (celkovo 51 žiadateľov) podali žiadosť
o vydanie rozhodnutia o prípustnosti stavby 44 garáží na pozemku par. č. XXXXX s tým, že stavebná
komisia pri ÚÚPaA Národného výboru hlavného mesta Y. U. prejednala projektovú dokumentáciu
na schôdzi dňa 12.12.1968, na základe čoho ONV povolil žiadateľom vykonať výstavbu garáži ako
dočasnýchstaviebnapozemkuparc.č.XXXXX.Zároveňzrozhodnutiavyplývalo,žedočasnosťužívania

garážíbolopodmienenádovýstavbyplánovanejdiaľnice,resp.rozšíreniaželezničnejtratedoroku1980.
Následne ONV vydal dňa 05.04.1971 ďalšie rozhodnutie o prípustnosti stavby, z ktorého vyplývalo, žecelkovo 5 ďalších žiadateľov (označených ako „garážnici“) si podalo žiadosť o vydanie rozhodnutia o
prípustnosti stavby 5 garáží na pozemku par. č. XXXXX, pričom obdobne ako pri rozhodnutí zo dňa
25.02.1969, aj v tomto rozhodnutí ONV povolilo vykonať výstavbu garáží ako dočasných stavieb do

31.12.1980 na pozemku parc. č. XXXXX s tým, že po uplynutí tejto doby boli majitelia garáží na vlastné
náklady povinní predmetné garáže odstrániť. Dočasnosť garáží bola podmienená do výstavby diaľnice,
resp. rozšírenia železničnej trate, čo sa predpokladalo do roku 1980. Uvedené rozhodnutie bolo na
vedomie zasielané aj VÚZ. Z odôvodnenia rozhodnutia ONV zo dňa 13.12.1982
vyplývalo, že kolaudačné rozhodnutie (vo vzťahu ku garážam, ktorých výstavba bola pripustená

rozhodnutím ONV zo dňa 25.02.1969) bolo vydané dňa 26.01.1971, pričom ONV k týmto garážam,
rozhodnutím zo dňa 13.12.1982, predĺžil ich dočasné užívanie do 31.12.1992 a zdôraznil, že po tomto
termíne sú stavebníci povinní stavby (garáže) odstrániť na vlastné náklady a bez nároku na náhradu s
tým, že v prípade, že daný pozemok (územie) bude určené na iné využitie pred uplynutím tejto lehoty,
stavebníci budú povinní stavby odstrániť ešte pred uplynutím tejto lehoty na výzvu stavebného úradu, a
to bez nároku na náhradu. VÚZ dňa 17.02.1976 uzatvoril s H. Z. ako pôvodným vlastníkom predmetnej

garáže zmluvu o prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka.
Na jej základe VÚZ prenechal H. Z. na dočasné užívanie časť pozemku parc. č. XXXXX, na ktorom bola
postavená garáž v jeho vlastníctve, a to na dobu neurčitú. Dňa 05.01.1988 uzatvorili VÚZ a H. Z. dodatok
k predmetnej zmluve, ktorým došlo k zmene parcelného označenia pozemku, na ktorom stála predmetná
garáž z parc. č. XXXXX na parc. č. XXXXX/XXX. Z dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde

pod sp. zn. B3-12C 15/2021, ako aj B3-19C 10/2021 vyplývalo, že zmluvy o prenechaní pozemku na
dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka s rovnakým obsahom VÚZ uzatváralo aj
s ďalšími vlastníkmi garáží, ktoré stáli na pozemku par. č. XXXXX. Následne dňa 20.03.2019 žalobca
už ako vlastník predmetného pozemku a žalovaný ako vlastník predmetnej garáže uzatvorili nájomnú
zmluvu na dočasné užívanie predmetného pozemku na dobu od 01.01.2019 do 31.12.2020 s tým, že

podľa čl. III nájomný vzťah zanikol uplynutím doby nájmu, na základe čoho bol žalovaný podľa čl. IV
bodu 4.4. povinný do 15 dní od skočenia nájmu vypratať a odovzdať žalobcovi predmet nájmu, čo
sa nestalo. Konštatoval, že žalobca sa vo vzťahu k preukázaniu pôvodu garáže žalovaného dostal do
dôkaznej núdze, keď disponoval len jediným konkrétnym priamym dôkazom, a to zmluvou o prenechaní
pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka zo dňa 12.7.1976 v znení jej

dodatku č. 1 zo dňa 5.1.1988. Svoju argumentáciu v spore založil na tvrdení, že garáž vo vlastníctve
žalovaného zdieľala rovnaký, resp. obdobný skutkový aj právny osud ako ostatné garáže vybudované na
pozemku v jeho vlastníctve v minulosti označeného ako parcela č. XXXXX. Žalovaný túto argumentáciu
sporoval dôvodiac tým, že žalobca neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Prvoinštančný súd
v tejto súvislosti zdôraznil, že CSP kladie na účinné popretie skutkových tvrdení určité kvalitatívne

požiadavky, podľa ktorých strana sporu, ktorá popiera protistranou tvrdené skutkové okolnosti, musí
uviesť vlastné skutkové tvrdenia, inak nemožno takéto popretie kvalifikovať ako účinné. Žalovanému
vytkol, že nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu podľa § 151 ods. 2 CSP tým spôsobom, že by uviedol
vlastné skutkové tvrdenia ohľadom osudu/pôvodu jeho garáže, ktoré by vyvrátili skutkové tvrdenia
žalobcu, teda že jej zriadenie a umiestnenie vyplýva z iných skutkových a právnych skutočností, než

tvrdil žalobca, a preto takúto obranu nevyhodnotil ako účinnú, naopak považoval ju za značne účelovú.
K uneseniu dôkazného bremena žalobcom uviedol, že tento sa dôvodnosť žalovaného nároku snažil
preukázať nepriamo, a to listinnými dôkazmi, ktoré preukazovali skutkové tvrdenia a právne tituly
zriadenia, umiestnenia a užívania ostatných garáži na pozemku žalobcu, teda nie konkrétne garáže
žalovaného, keďže tie mali mať totožný skutkový a právny titul zriadenia, umiestnenia a užívania ako

garáž žalovaného. Z úradnej činnosti (napr. z konania sp. zn. 19C/10/2021 alebo sp. zn. 12C/15/2021)
bolo pritom prvoinštančnému súdu známe, že pozemok vo vlastníctve žalobcu, na ktorom sa nachádza
niekoľko desiatok garáží vo vlastníctve iných fyzických a právnických osôb, vrátane garáže žalovaného
(čo žalovaný nesporoval), bol pôvodne vo vlastníctve Československého štátu a mal označenie parc. č.
XXXXX, pričom od 01.10.1954 bol správcom tohto pozemku VÚZ. Dňa 25.2.1969 ONV najskôr rozhodol

o prípustnosti stavby celkovo 44 garáží na tomto pozemku ako dočasných stavieb. Z vykonaného
dokazovania vyplývalo, že žiadosť o vydanie predmetného rozhodnutia (resp. návrh na jeho vydanie) bol
podaný nielen VÚZ ako správcom predmetného pozemku, ale aj 51 konkrétnymi žiadateľmi - budúcimi
vlastníkmi predmetných garáží. Žalovaný preto nesprávne tvrdil, že garáže boli umiestnené len na
základe návrhu VÚZ. Neskôr dňa 05.04.1971 ONV rozhodol o prípustnosti stavby ďalších 5 garáží na

tomto pozemku, a to ako dočasných stavieb (toto rozhodnutie predložil žalobca v tomto konaní), pričom
žiadateľmi o vydanie tohto rozhodnutia boli výlučne len budúci vlastníci garáží (nazvaný ako „garážnici“),
a teda v tomto prípade bol argument žalovaného spočívajúci v tom, že garáže boli umiestnené na návrh
VÚZ, v úplnom rozpore výsledkami dokazovania. V danom prípade bolo dočasné užívanie obmedzenédo 31.12.1980. Žalovaný sám tvrdil, že garáž sa na pozemku žalobcu nachádza približne od roku 1970
a keďže neposkytol súdu (ako bolo vyššie uvedené) iné skutkové okolnosti týkajúce sa zriadenia a
umiestnenia tejto garáže, súd sa priklonil k tomu záveru, že aj garáž žalovaného musela byť umiestnená

na predmetnom pozemku z titulu rozhodnutia ONV, hoci žalobca takéto rozhodnutie súdu nepredložil.
Inak povedané súd nevidel žiadny dôvod mať pochybnosti v tom, prečo by mala mať garáž žalovaného
iný skutkový a právny pôvod než ostatné garáže zriadené a umiestnené na pozemku žalobcu, najmä
za situácie keď ostatné garáže postavené na predmetnom pozemku žalobcu zdieľali rovnaký skutkový
aj právny základ ich umiestnenia a zriadenia, a keď žalovaný vo vzťahu ku svojej garáži neuviedol

žiadne skutkové tvrdenia a ani nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, z ktorých by bolo možné čo i len
hypoteticky odvodiť iný skutkový a právny základ umiestnenia a zriadenia jeho garáže, a to aj v kontexte
vtedy platného a účinného právneho poriadku vrátane štátneho zriadenia. Uvedenému podľa súdu
zodpovedá aj tá skutočnosť, že tak ako pri iných vlastníkoch garáží (napr. v konaní sp. zn. 19C/10/2021
s vlastníkom H. D.), aj pri právnom predchodcovi žalovaného H. Z., VÚZ ako správca predmetného
pozemku postupoval tak, že s ním uzatvoril dňa 17.02.1976 dohodu o prenechaní pozemku na dočasné

užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka, z ktorej navyše jednoznačne vyplývalo, že to bolo
za účelom umiestnenia garáže. Hoci vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného nebol predložený
taký dôkaz, ktorý by priamo preukazoval, že aj vo vzťahu k jeho garáži bolo predĺžené jej dočasné
užívanie do 31.12.1992, vo vzťahu k prvým 44 garážam ONV rozhodnutím zo dňa 13.12.1982 predĺžil
dočasné užívanie prvých 44 povolených garáží, a to do 31.12.1992, pričom zdôraznil, že po tomto

termíne sú stavebníci povinní stavby (garáže) odstrániť na vlastné náklady a bez nároku na náhradu s
tým, že v prípade, že daný pozemok (územie) bude určený na iné využitie pred uplynutím tejto lehoty,
stavebníci budú povinní stavby odstrániť ešte pred uplynutím tejto lehoty na výzvu stavebného úradu,
a to bez nároku na náhradu. Zároveň už dočasnosť predmetných garáží nebola podmienená výstavbou
diaľnice, resp. rozšírenia železničnej trate, a preto bolo právne irelevantné, či tieto skutočnosti nastali

alebo nie, keďže dočasnosť týchto garáží bola ohraničená konkrétnym dátumom. Aj z toho dôvodu, že
žalovaný k tejto skutočnosti neuviedol vlastné skutkové okolnosti, resp. neuviedol okolnosti, ktoré by
vyvracalirovnaký/obdobnýskutkovýpoznatokajkjehogaráži,malsúdzato,žeajjehogarážbolomožné
užívaťnajneskôrdo31.12.1992.Sícevtejtosúvislostižalovanýargumentoval,žeuvedenérozhodnutieo
predlžení dočasného užívania nebolo spôsobilé zmeniť obsah stavebného povolenia (resp. rozhodnutia

o prípustnosti stavby), žalovaný však absolútne rezignoval na vysvetlenie, resp. kvalitnejšie a širšie
zdôvodnenie ním tvrdeného argumentu, a to aspoň do takej podoby, aby súd vedel z akých konkrétnych
skutkových alebo právnych dôvodov by malo byť predmetné rozhodnutie o predĺžení dočasného
užívaniastaviebnespôsobilézmeniťpôvodnérozhodnutieoprípustnostistavieb.Nazákladeuvedeného
konštatoval, že mohol dospieť k jedinému záveru, a to že v čase rokov 1969-1971, kedy sa jednak

rozhodlo o prípustnosti stavby garáží a jednak aj o povolení na ich užívanie, bol vlastníkom pozemku,
na ktorom sa garáže zriadili/umiestnili, Československý štát, teda predmetný pozemok predstavoval tzv.
národný majetok, ktorý spravoval VÚZ, a ktorému podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka patrilo
právo hospodárenia s pozemkom a podľa § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb. aj právo prenechať časť
pozemku ako národného majetku v jeho správe za odplatu na dočasné užívanie pre osobnú potrebu

napr. na umiestnenie garáže. Právny predchodca žalovaného H. Z. tak musel disponovať relevantným
právnym titulom na umiestnenie/zriadenie garáže na pozemku vo vlastníctve Československého štátu,
rovnako ako ostatní vlastníci garáží, a to súhlasom VÚZ ako organizáciou vykonávajúcou právo
hospodárenia s národným majetkom podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 9
ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb., ktorého obsahom/predmetom bolo prenechanie predmetnej časti

pozemku (národného majetku) na dočasné užívanie právnemu predchodcovi žalovaného za účelom
umiestnenia garáže. Vo veci tak podľa prvoinštančného súdu nebolo možné aplikovať právny režim
neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka tak ako tvrdil žalovaný, keďže
právny režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa použije iba v tom prípade, ak niekto zriadi
stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemal právo, teda mu k tomu nesvedčal žiadny právny titul,

čo v tomto prípade neplatilo. Zároveň platí, že právny režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa
týka len prípadov stavieb, ktoré sú nehnuteľnosťami, teda sú spojené so zemou pevným základom,
pričom v danom prípade žalovaný nepreukázal ten skutkový záver, že by jeho garáž bola spojená
so zemou pevným základnom, teda že by išlo z právneho hľadiska o nehnuteľnosť, čo samo o
sebe vylučovalo aplikáciu § 135c Občianskeho zákonníka. Hoci žalovaný v tejto súvislosti odkázal na

rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo 297/2021, toto rozhodnutie práve podporilo súdom vyslovený záver,
teda vyvrátilo správnosť žalovaným tvrdenej námietky o potrebe použitia právneho režimu podľa §
135c Občianskeho zákonníka, keďže podľa predmetného rozhodnutia sa právny režim podľa § 135c
Občianskeho zákonníka aplikuje na stavby ako nehnuteľnosti, pričom ako súd už vyššie uviedol, garážžalovaného nehnuteľnosť nepredstavovala. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že účelom dočasného užívania predmetného pozemku žalobcu bolo umiestnenie/zriadenie garáže na
ňom a jej následne užívanie, pričom toto užívanie garáže malo charakter dočasnosti (čo vyplývalo napr.

z rozhodnutia ONV zo dňa 25.02.1969, 05.04.1971 alebo 13.12.1982). Vzhľadom na to, že zmluva o
prenechaní predmetného pozemku pod garážou na dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho
zákonníka uzatvorená medzi právnym predchodcom žalovaného a VÚZ dňa 17.02.1976 neobsahovala
presne určenú dobu dočasného užívania, podľa § 398 Občianskeho zákonníka skončenie dočasného
užívania predmetného pozemku bolo viazané výlučne len na naplnenie účelu tohto dočasného užívania.

Keďže účelom užívania pozemku bolo užívanie garáže na ňom stojacej, ktorej užívanie bolo časovo
obmedzené (z rozhodnutia ONV zo dňa 13.12.1982 vyplývalo, že bolo do 31.12.1992, čo mohlo platiť
aj v prípade garáže žalovaného), uplynutím tejto doby došlo aj k naplneniu účelu dočasného užívania
pozemku a tým pádom aj k skončeniu dočasného užívania pozemku podľa § 397
Občianskeho zákonníka, t. j. práva vlastníka garáže na užívanie pozemku, na ktorom táto garáž stojí. Na
žalobcom požadovanú ochranu preto aplikoval ust. § 126 OZ, keď došlo síce k zriadeniu/umiestneniu

garáži na jeho pozemku na základe relevantného právneho titulu (t. j. súhlasu VÚZ), ale toto právo
na umiestnenie a následné užívanie garáže bolo časovo obmedzené (pravdepodobne najneskôr do
31.12.1992). To znamená, že už 01.01.1993 mohol vlastník pozemku, na ktorom garáž stála, žiadať o jej
odstránenie, keďže vtedajší vlastník garáže od 01.01.1993 nedisponoval žiadnym právnym titulom na
užívanietohtopozemku.Uvedenásituáciasazmenilaažvroku2019,kedydošlokuzatvoreniunájomnej

zmluvy medzi žalobcom a žalovaným na dobu od 01.01.2019 do 31.12.2020. Tento ich nájomný vzťah
zanikol uplynutím dohodnutej doby nájmu podľa § 676 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keďže
žalobca v lehote do 30 dní od uplynutia doby nájmu podal túto predmetnú žalobu. Zhrnutím uvedeného
prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný ako súčasný vlastník garáže nedisponuje žiadnym právnym
titulom na užívanie pozemku žalobcu, pričom právo vlastníka garáže na jej užívanie ako dočasnej

stavbynapozemkužalobcuzaniklonajneskôruplynutímdňa31.12.2020,kedyuplynuladohodnutádoba
poslednej nájomnej zmluvy, prípadne uplynutím dňa 31.12.1992, kedy mohla uplynúť doba, na ktorú
bolo užívanie garáže dočasne povolené. Za splnené považoval potom všetky podmienky pre poskytnutie
ochrany žalobcovi ako vlastníkovi pozemku podľa § 126 OZ, keďže predmetná garáž bola na pozemku
žalobcu umiestnená na základe právneho titulu vyplývajúce z § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v

spojení s § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb., pričom následné užívanie pozemku malo len dočasný
charakter podľa § 397 Občianskeho zákonníka (vtedy platného a účinného) z titulu zmluvy o prenechaní
pozemku na dočasné užívanie a podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka z titulu nájomnej zmluvy,
a teda právny titul na užívanie pozemku žalobcu pod garážou žalovaného zanikol najneskôr uplynutím
dňa 31.12.2020 podľa § 676 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, na základe čoho súd žalobe žalobcu

ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel.

3. Záverom vo vzťahu k námietke pravosti predložených rozhodnutí príslušných orgánov prvoinštančný
súd uviedol, že skutočnosť, že dobové rozhodnutia neobsahujú doložky právoplatnosti a vykonateľnosti,
nemôže mať za následok nedôkaznosť takýchto dobových listín, navyše keď samotný žalovaný netvrdil

a ani nepreukázal, že by skutočnosť, ktorú tieto rozhodnutia a všeobecne žalobcom predložené listinné
dôkazy zachytávali, nebola pravdivá. Rovnako tiež súd nevzhliadol za rozporný s dobrými mravmi
výkon práva žalobcu podľa § 126 Občianskeho zákonníka, a to ani v kontexte dlhšieho časového
úseku. Navyše výkonom svojho práva na ochranu vlastníckeho práva nezasiahol bez právneho dôvodu
(ale výlučne len na základe právneho dôvodu) do práv a oprávnených záujmov žalovaného. Rovnako

nevzhliadol dôvodnosť námietky žalovaného, že je rozporná s dobrými mravmi tá skutočnosť, aby bolo v
prospech žalobcu to, že nedisponuje listinnými dôkazmi, keďže nie dôkazná núdza žalobcu bola v jeho
prospech, ale neschopnosť žalovaného účinne poprieť žalobcom tvrdené skutočnosti. Za nedôvodný
prvoinštančný súd považoval aj odkaz žalovaného na rozhodnutie NS ČR 22Cdo 828/2017, ktoré
nebolo podľa súdu možné aplikovať na danú vec pre odlišný skutkový a právny základ (t. j. zriadením

stavby stavebníkom na pozemku, ktorého bol v čase výstavby vlastníkom, avšak po vybudovaní
stavby došlo k oddeleniu vlastníckeho práva pozemku a stavby, pričom v tunajšom súdnom spore
stavebník garáže nebol súčasne aj vlastníkom pozemku, na ktorom garáž zriadil). K iným nastoleným
otázkam strán sporu súd uviedol, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). O nároku na náhradu trov
konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu
priznal nárok na náhradu trov konania.

4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvejinštancienaďalšiekonaniearozhodnutie.Úvodomnamietal,žesúdprvejinštancienapojednávaní

konanomdňa29.5.2024pripustilzmenužalobytak,žežalobcasadomáhalodstráneniastavbysosúp.č.
XXXXX s tým, že návrh na zmenu bol žalovanému doručený dňa 24.5.2024 a tento nemal dostatok času,
abysakpísomnémunávrhunazmenužalobymoholvyjadriť,ikeďnapojednávanísasnímmalmožnosť
oboznámiť. Predmetný procesný návrh pritom uvádza, že došlo k zmene súpisného čísla stavby garáže,
čo nebolo ničím preukázané a z návrhu ani nevyplýva, kedy malo k zmene označenia prísť. Podľa LV č.
XXXX bolo stavbe žalovaného pridelené a v katastri nehnuteľností zapísané súpisné číslo v roku 2020,

t. j. ešte pred podaním žaloby (viď oznámenie o určení súpisného čísla č. XXXXX/
XXXX/XXXX/PR/VRAA zo dňa 29.5.2020, Z-10649/20). Akej stavbe patrilo súpisné číslo XXXX, či išlo
o totožnú stavbu so stavbou žalovaného alebo nie, v konaní preukázané nebolo. Avšak je zrejmé, že
nepravdivýmjeskutkovétvrdeniežalobcu,žepopodanížalobydošlokzmenesúpisnéhočísla.Žalovaný
v konaní nemal dostatok času na prípravu a oboznámenie sa s návrhom na zmenu žaloby ako celkom

a možnosť vyjadriť sa k žalobe, ktorej predmetom bolo odstránenie inej stavby, ako bola žalovaná. Súd
týmto postupom porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces tým, že mu odmietol poskytnúť
primeraný čas na oboznámenie sa so žalobou v znení jej zmeny, predmetom ktorej bola iná stavba,
s iným súpisným číslom ako v pôvodnej žalobe. Dôvodom zmeny pritom nebola zmena v skutkovom
stave, ktorá by nastala medzi podaním žaloby a pojednávaním konaným dňa 29.5.2024 a v konaní

nebol vykonaný žiaden dôkaz o tom, že stavba so súp. č. XXXX bola kedykoľvek v minulosti označená
ako XXXXX. Žalovaný sa počas konania vyjadroval výlučne ku garáži so súp. č. XXXX. Žalovaný nebol
ani osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom súd zmenu žaloby pripustil a predmetné rozhodnutie
mu ani nikdy nedoručil a na pojednávaní ho žiadnym spôsobom neodôvodnil. Napadnutým rozsudkom
tak rozhodol o odstránení inej stavby ako tej, ktorá bola predmetom konania do vyhlásenia rozsudku.

Právny zástupca na pojednávaní pritom žiadal čas na naštudovanie žaloby a poradu so žalovaným,
čo mu bolo odopreté. O návrhu na zmenu žaloby naviac rozhodol nesprávne, keď neprihliadol na
to, že z obsahového hľadiska sa jednalo buď o späťvzatie návrhu na odstránenie stavby so súp. č.
XXXX a uplatnenie práva na odstránenie stavby garáže so súp. č. XXXXX alebo o rozšírenie návrhu.
Zdôraznil, že v danom prípade sa nejedená o totožnú stavbu a nešlo ani o chybu v písaní, ale došlo

ku kvantitatívnej zmene žaloby (nie kvalitatívnej) a vyjadrenia žalovaného k odstráneniu stavby so súp.
č. XXXX sa nemajú považovať za vyjadrenia k odstráneniu stavby so súp. č. XXXXX. Zároveň mal súd
ohľadom žaloby o odstránenie stavby so súp. č. XXXX návrh vyhodnotiť ako späťvzatie žaloby. Procesný
postup, kedy prvoinštančný súd nerozhodol o žalobe na odstránenie stavby so súp. č. XXXX označil za
nesprávny a nemohol bez súhlasu žalovaného pripustiť, aby konanie o odstránenie stavby so súp. č.

XXXX bolo bez rozhodnutia súdu skončené. Žalovaný má po troch rokoch súdneho sporu o odstránenie
garáže so súp. č. XXXX právo na to, aby súd o žalobe vo veci samej rozhodol. Podporne v tejto súvislosti
poukázal na právne závery vyslovené v rozhodnutí NS SR zo dňa 28.9.2010, sp. zn. 6Cdo/99/2010, v
zmysle ktorých je nesprávny právny názor, že zúženie návrhu je zmenou návrhu v zmysle § 95 OSP,
keď toto sa riadi režimom čiastočného späťvzatia návrhu podľa § 96 OSP; o zmenu žaloby ide vtedy,

ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe alebo ak požaduje na základe rovnakého
skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe alebo ak požaduje síce rovnaké plnenie
(rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu
veci), než aký uviedol v pôvodnej žalobe.

5. V ďalšom žalovaný poukázal na nesprávne a neúplné opísanie skutkového stavu žalobcom, ktorý na
základe jeho námietok skutkové tvrdenia počas konania upravoval a dopĺňal podľa jeho vývoja doklady.
Vyjadrenie, že nedisponuje celou relevantnou dokumentáciou, označil za nepravdivé. Vo všetkých
konaniach vedených na tunajšom súde žalobca totiž predkladal doklady postupne podľa vývoja súdneho
konania s odôvodnením, že ich práve našiel. Úmyselne opisoval skutkový stav neúplne, aby žalovanú

stranu dostával predkladaním dôkazov do časovej a dôkaznej tiesne a súdy túto taktiku akceptovali. V
ďalšom poukázal na to, že stavebné povolenie „rozhodnutie o prípustnosti stavby zo dňa 25.2.1969“
upravuje dočasnosť stavby konkrétnymi skutočnosťami, ktoré doteraz nenastali, a podľa ktorého je
dočasnosť užívania podmienená do výstavby plánovanej diaľnice, resp. rozšírenia železničnej trate, čosa predpokladá až po roku 1980. Žalobca v konaní nepredložil dôkaz o tom, že dôvod dočasnosti stavby
stanovený v stavebnom povolení bol splnený a existenciu stavebného povolenia zamlčal a skutkový
stav opísal úmyselne nepravdivo. Pokiaľ sa preto súd aj žalobca dovolávajú obsahu stavebného

povolenia z roku 1969, ktorým dokazujú dočasnosť stavieb, potom je potrebné sa vysporiadať aj s
tou časťou stavebného povolenia, ktorá dočasnosť stavieb ohraničuje. Za arbitrárny označil záver
prvoinštančného súdu, že je irelevantné pre rozhodnutie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu dôvodov
dočasnosti. Nepravdivé označil aj zámerné tvrdenie žalobcu o tom, že VUZ bol vlastníkom pozemku
v čase uzatvorenia Zmluvy o prenechaní pozemku s vlastníkom garáže, prezentované za tým účelom,

aby zmluvou preukázal „súhlas“ vlastníka pozemku so stavbou a tým vylúčil použitie § 135c OZ. Z
PK vložky 7666, časť B Vlastníctvo v zápise pod č. 3 zo dňa 16.12.1950 vyplýva, že bolo vložené
vlastnícke právo titulom znárodnenia pre Československý štát- Československé stavebné závody. Zo
zápisu č. 5 z 1.10.1954 vyplýva, že došlo k prevodu kmeňového majetku a vyznačuje sa zmena správy
na VUZ MHD v Bratislave. Zo skutočnosti, že vlastníkom pozemku bol Československý štát, vyplýva, že
údajný súhlas so stavbou udelený VUZ ako vlastníkom, nie je súhlasom vlastníka pozemku. Bol to práve

žalovaný, ktorý upozornil na pozemkovoknižnú vložku č. XXXX a vlastnícke právo Československého
štátu, nie žalobca. Žalobcom predložená zmluva z roku 1976 neobsahuje súhlas so stavbou a už vôbec
nie vlastníka pozemku. Pokiaľ totiž žalobca udelil súhlas ako vlastník, nemohol ho zároveň udeliť aj
ako správca majetku. Oprávnenie nakladať s majetkom štátu pritom musí vyplývať priamo zo zákona
a udelenie súhlasu so stavbou spadá pod nakladanie s majetkom štátu. Vyhláška podľa žalovaného

nie je predpisom, ktorým by mohlo vzniknúť oprávnenie na nakladanie s ním. Za nepravdivé označil aj
skutkové tvrdenie súdu, že v súčasnosti je VUZ jediným akcionárom žalobcu. Správcom majetku štátu
bolapríspevkováorganizáciaT.Y.Y.N.XX,U.,IČO:XXXXXXzriadenávroku1948rozhodnutímministra
priemyslu č. I/6-317.143/48 zo dňa 18.12.1948 v znení rozhodnutia ministra hutníctva a strojárenstva
ČSSR č. 51/1971 zo dňa 18.12.1971. Táto príspevková organizácia však zanikla bez likvidácie v roku

2002 a jej majetok prešiel na Fond národného majetku, ktorý sa stal jej jediným právnym nástupcom a jej
majetok predal zmluvou o predaji podniku 2201/2002 Priemyselnému inštitútu SR, IČO: XX XXX XXX.
Jediným spoločníkom žalovaného je T., G..Y.., Z.: XX XXX XXX, ktorý vznikol 18.9.2002, čo je zrejmé
z výpisu z obchodného registra, ktorý dôkaz prvoinštančný súd nevykonal. Uvedeným nesprávnym
skutkovým zistením boli podľa žalovaného následne ovplyvnené všetky ďalšie závery súdu. V ods. 13.

sa súd prvej inštancie odvolal na dokazovanie, ktoré v konaní nebolo vykonané, ale bolo vykonané
v inom konaní a žalovaný sa k tomuto nemohol vyjadriť, pretože k dôkazom z iného súdneho spisu
nemá prístup a jeho obsah nepozná, čím mu bolo odňaté právo na spravodlivý súdny proces, ak sa v
rozhodnutí odvolal na dôkazy, ktoré neboli v tomto konaní vykonané, a s ktorými sa nemohol oboznámiť
a vyjadriť sa k nim. Z rozhodnutia Odboru výstavby a územného plánovania OnNV Bratislava III zo dňa

13.12.1982 vyplýva, že stavebné povolenie bolo na stavbu garáže vydané v roku 1969 a kolaudačné
rozhodnutie zo dňa 26.1.1971, Výst. 327-684/70. Prvoinštančnému súdu v tejto súvislosti vytkol, že
pokiaľ uviedol, že právny predchodca žalovaného musel disponovať relevantným právnym titulom na
umiestnenie garáže na pozemku vo vlastníctve Československého štátu rovnako ako ostatní garážnici,
z jeho záverov nevyplýva, koho považuje za „ostatných garážnikov“, keď v konaní nebol vykonaný dôkaz

ani „jedným garážnikom“, ktorý by v čase stavby v roku 1969, resp. v čase kolaudácie v roku 1971
disponoval právnym vzťahom k pozemku. Ak preto nebol vykonaný dôkaz o tom, že čo i len jeden
garážnik mal súhlas v čase medzi rokom 1969, kedy bolo vydané stavebné povolenie a rokom 1971,
kedy bola garáž skolaudovaná, nemožno na základe tohto stavu konštatovať, že všetci garážnici mali
uzatvorenú zmluvu o prenechaní pozemku do dočasného užívania. Naviac súd v konaní vykonal dôkaz

zmluvou z roku 1976, podľa ktorej mal H. Z. k pozemku pod garážou presne od 1.3.1976, t. j. 7 rokov
od stavebného povolenia a 5 rokov od kolaudácie, právo jeho užívania. Pokiaľ však nemal vzťah k
pozemku v čase povolenia stavby, ani v čase kolaudácie a zároveň v konaní nebolo preukázané, že by
akákoľvek iná osoba na svete mala v čase od 1969-1971 uzatvorenú zmluvu o prenechaní pozemku
do dočasného užívania, nemožno z tohto skutkového stavu dospieť k skutkovému zisteniu, že všetci

garážnici v čase kolaudácie v roku 1971 disponovali právnym vzťahom k pozemku. Zo strany súdu sa tak
jednalo o účelovo vymyslené a ničím nepodložené tvrdenie, ktoré v konaní nebolo preukázané, naopak
bolo vyvrátené zmluvou pána Z.Č. z roku 1976. I keby však všetci garážnici mali vzťah k pozemku,
čo je celkom nepravdivé a ničím nepodložené, pán Z. mal zmluvu z roku 1976 a už z jej obsahu je
zrejmé, že inú zmluvu o dočasnom užívaní pozemku nemal. Pokiaľ stavbu garáže navrhol správca,

uvedenévylučujesúhlasvlastníkasostavbou.PodľažalovanéhobolVUZnavrhovateľomstaviebgaráží,
pretože v súlade s § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka mal právo hospodárenia k stavebnému
pozemku a nikomu ho tak nedal do užívania. Skutočnosť, že VUZ prenechal pozemok do užívania
občanom a následne sám navrhoval stavbu na pozemku, ktorý prenechal do užívania iným osobám,sa prieči logickému uvažovaniu. Skutočnosť, že by VUZ prenechal pozemky do užívania stavebníkom
nie je uvedená ani v stavebnom po volení z roku 1969 ani v kolaudačnom rozhodnutí. Žalovaný
navrhol zabezpečenie administratívneho spisu zo stavebného konania garáže, čo súd prvej inštancie

nevykonalanamiestotohovrozsudkuvyfabulovalobsahlistín,ktoréneexistujústvrdením,žechýbajúce
doklady bude vykladať na ťarchu žalovaného. Dôsledne nezohľadnil ani zásadu právo patrí bdelým.
Súd účelovo ako dôkaz opomenul zmluvu s pánom J. a vôbec nerozlišoval medzi súhlasom vlastníka
pozemku so stavbou a návrhom na postavenie stavby na pozemku. Stavebník je navrhovateľom
stavby a vlastník pozemku je dotknutým orgánom a ich postavenie nemožno zamieňať tak, že pokiaľ

navrhovateľ stavbu navrhol ako stavebník, tak zároveň s ňou súhlasil ako dotknutý orgán. Absurdné
je podľa neho považovať úkon podanie návrhu na vydanie stavebného povolenia ako stavebník za
súhlas s umiestnením stavby dotknutého orgánu v prospech iného vlastníka. Pokiaľ stavebníkom bola
osoba, ktorá mala na umiestnenie stavby zákonné právo a nikto nemal žiadne obligačné právo na
umiestnenie stavby, potom nemôže právo stavby na cudzom pozemku zaniknúť uplynutím doby určenej
v zmluve. Navrhovateľ stavby bol VUZ, ktorý právo stavby neodvodzoval z obligačného vzťahu, ale z

Hospodárskeho zákonníka, a preto v konaní nemusel preukazovať iné právo k pozemku a práve z toho
dôvodu, že bol jediným, kto má právo stavbu na pozemku štátu v tom čase umiestniť a na základe
zákonného práva správcu majetku, boli garáže na pozemku štátu umiestnené. Ak by správca prenechal
pozemok do užívania občanom už v čase stavby, nenavrhoval by umiestnenie stavieb. Naviac žiadne
obligačné právo nebolo preukázané. Rovnako ani skutočnosť, že ďalšie osoby boli tiež navrhovateľmi

nepreukazuje,ževčasestavbymaliuzatvorenéakékoľvekzmluvyčiužsvlastníkomalebososprávcom.
Z elementárnych časových súvislostí je tak podľa žalovaného vylúčené, aby stavba, ktorej výstavba sa
uskutočnila v rokoch 1969-1971 bola postavená na základe implicitného súhlasu vlastníka udeleného
správcom v zmluve bez zákonného zmocnenia v roku 1976. Okrem toho v zmluve je citované povolenie
z 6.5.1975, ktoré žalobca nepredložil. Je tak nesporné, že stavba postavená v roku 1969 a skolaudovaná

v roku 1971 nemohla byť postavená na základe obligačného práva, zmluvy ani súhlasu z roku 1976.
Ak bola stavba najskôr postavená a až 5 rokov na to bola uzatvorená zmluva o užívaní pozemku,
nemôže táto zmluva dokazovať, že vyjadruje súhlas s umiestnením stavby. Pokiaľ súd prvej inštancie
bol toho názoru, že právo na umiestnenie garáže zaniklo 31.12.1992 (uplynutím dočasnosti stavby),
ktorá sa po tomto dátume stala nepovolená, tak nedostatočne rozlíšil medzi právami strán vyplývajúcimi

zo správnych aktov a z občianskoprávnych aktov. V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by
potvrdzoval zánik obligačného práva stavby na pozemku 31.12.1992, tento vzťah stále trvá a nie je
dôvod na odstránenie stavby. Opomenul, že rozhodnutie stavebného úradu o trvaní a dočasnosti stavby
nič nevypovedá o právnom titule na užívanie pozemku a záver súdu je v tomto smere zmätočný, nie je z
neho zrejmé, ako z rozhodnutia o predĺžení trvania stavby z roku 1982 zistil, že v roku 1993 nebude mať

žalovaný, resp. jeho právny predchodca obligačné právo na užívanie pozemku pod stavbou. Uvedené
je naviac v rozpore s faktom, že zmluva z roku 1976 bola uzatvorená na dobu neurčitú, o ktorej skončení
nebol v vykonaný žiaden dôkaz. Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/1997/2000, na ktoré odkazoval
žalobca, nemá spoločné skutkové znaky s prejednávanou vecou. Naopak do pozornosti dal rozhodnutie
NS SR sp. zn. 7Cdo/297/2021 z 24.8.2022 v súvislosti s jeho návrhom zriadiť v prospech vlastníka

garáže vecné bremeno spočívajúce v práve stavby.

6. V ďalšom žalovaný namietal, že keď mu bola napadnutým rozsudkom uložená povinnosť vypratať
pozemok, tak v konaní nebolo dokázané, aké veci žalovaného sa na pozemku nachádzajú, či hnuteľné
alebo nehnuteľné. Pokiaľ žalobca neuviedol a nepreukázal žalobné tvrdenie, že na jeho pozemku

sa nachádzajú hnuteľné veci žalovaného, súd nerozhodol správne a jeho rozhodnutie je aj v tomto
smere zmätočné. Výrok ohľadom záväzku na vypratanie pozemku vzhľadom k povinnosti odstránenia
garáže označil za duplicitný. Poukázal tiež na námietku autentickosti, pravosti a právoplatnosti listín
predložených žalobcom a ich úplnosti, najmä rozhodnutí vydaných v správnom konaní. I keby boli
obsahy listín pravdivé, súd nepozná obsah administratívneho spisu a nemá právomoc v civilnom konaní

posudzovať práva a povinnosti strán na základe rozhodnutí v správnom konaní, bez istoty platnosti,
účinnosti a úplnosti predmetných rozhodnutí, nakoľko neboli predložené v origináli ani v overenej kópii a
boli bez vyznačenej doložky právoplatnosti. Nebol vykonaný ani žiaden dôkaz, že podmienky dočasnosti
kolaudačného rozhodnutia rušia podmienky dočasnosti v stavebnom povolení. Súd prvej inštancie na
jednej strane konštatoval, že obsah listín je nesporný, na strane druhej ignoroval, pokiaľ by mali listiny

svedčiť v prospech žalovaného. Naviac dôvody dočasnosti uvedené v stavebnom povolení z roku 1969,
ktorými sú výstavba diaľnice alebo železnice nenastali, čo súd tiež ignoroval. Z uvedených dôvodov
žiadal žalobu zamietnuť a v prípade, ak by jej súd chcel vyhovieť, tak aby rozhodol podľa § 135c OZ
a zriadil v prospech žalovaného vecné bremeno spočívajúce v práve stavby za náhradu. Vyslovil tiežprávny názor, že požiadavka právneho nástupcu stavebníka na odstránenie týchto stavieb, ktorých
umiestneniejehoprávnypredchodcanavrhol,nesmiepožívaťprávnuochranu,nakoľkoodporujedobrým
mravom. Pokiaľ právny predchodca žalobcu stavbu na pozemku oprávnene navrhol, nemôže sa už nikdy

jednať o stavbu neoprávnenú, nakoľko k zásahu do vlastníckych práv umiestnením stavby nedošlo. I
keď pri kolaudácii už nebol správca pozemku uvedený v rozhodnutí ako stavebník, stále platí, že stavbu
garáže žalovaného sám navrhol ako správca majetku štátu. V takom prípade potom nemožno dosiahnuť
odstránenie stavby a vlastníkovi vzniká nárok na bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku pod
stavbou. Podporne v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/828/2017

zo dňa 8.6.2017. Dodal, že stavby garáží sú pevne spojené so zemou, napojené na inžinierske siete, sú
prepojené spoločnou strechou. Po uložení boli na stavbách odstránené manipulačné oká, čo vylučuje
ich prenesenie bez poškodenia, resp. zničenia garáže a susedných stavieb garáží, čo potvrdzuje statický
posudok.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť. K námietkam ohľadom vlastníctva zastavaného pozemku uviedol, že VUZ vykonával
správu majetku štátu v zmysle vtedy platnej právnej úpravy, ktorou bola vyhl. Ministerstva financií o
správe národného majetku č. 104/1966 Zb., ktorú neskôr nahradila vyhl. č. 156/1975 Zb. Možnosť
prenechania pozemku na dočasné užívanie bola upravená v § 9 ods. 3 predmetných vyhlášok, na
základe ktorých právny predchodca žalobcu ako správca národného majetku uzatvoril s právnym

predchodcom žalovaného ako fyzickou osobou zmluvu o dočasnom užívaní pozemku za účelom
výstavby dočasnej stavby- garáže. Pre platnosť takéhoto právneho úkonu bola v tom čase vyžadovaná
iba písomná forma. V zmysle uvedeného bola zmluva o dočasnom prenechaní pozemku uzatvorená
medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym predchodcom žalovaného platne podľa vtedy platných
právnych predpisov a stavba na pozemku bola zriadená so súhlasom vlastníka pozemku, ktorý bol daný

správcomnárodnéhomajetku.Kpopieraniupravostilistinnýchdôkazovpoukázalnato,ževerejnélistiny,
ktoré boli vydané orgánom verejnej moci v medziach jeho právomoci a v zmysle § 205 CSP potvrdzujú
pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Od súkromných
sa verejné listiny líšia svojou dôkaznou silou, nakoľko ak nie je preukázaný opak, podávajú dôkaz o
pravdivosti toho, čo v nich je osvedčené alebo potvrdené. Hodnotenie dôkazu verejnou listinou tak

predstavuje výnimku zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a je akýmsi pozostatkom legálnej dôkaznej
teórie. Pre úspešné popretie pravosti verejnej listiny je tak potrebné vzbudiť pred súdom dôvodné
pochybnosti o jej pravosti podložené dôkazmi. Dôsledkom prezumpcie správnosti obsahu verejnej
listiny je prenos dôkazného bremena na toho, kto popiera správnosť jej vecného obsahu (podporne viď
rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/199/2005, ZSP 14/2010, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo/562/2006).

V danom prípade však žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil pravosť alebo
pravdivosť predmetných verejných listín. Zotrval tiež na názore, že aplikácia § 135c OZ je v danom
prípade vylúčená. Zdôraznil, že v konaní predložil zmluvu o prenechaní pozemku na dočasné užívanie,
ktorásapriamotýkaprávnehopredchodcužalovanéhoatiežlistinnédôkazy,ktorésahopriamonetýkajú
avšak v danom prípade preukazujú, že rozhodnutie o prípustnosti stavby bolo vydávané na realizáciu

viacerých stavieb (hromadné rozhodnutie), a že sa týkalo stavby garáží na pozemku VUZ s parc. č.
XXXXX, VUZ uzatváral s jednotlivými stavebníkmi garáží Zmluvy o dočasnom prenechaní pozemku na
stavbu garáže, pričom sa jednalo o pozemok VUZ parc. č. XXXXX a rozhodnutie o predĺžení dočasného
užívania garáží sa týka garáží postavených na pozemku parc. č. XXXXX, pričom táto doba bola určitá
a po jej uplynutí boli vlastníci garáží povinní tieto stavby vypratať na vlastné náklady a bez nároku na

náhradu. Z uvedeného vyplýva, že predmetnými rozhodnutiami bola buď povolená prípustnosť stavby
alebo nimi bolo povolené užívanie stavby. Všetky tieto rozhodnutia používajú pojem „dočasné stavby“
pričom z ich obsahu vyplýva aj konkrétne časové ohraničenie, dokedy ich je možné užívať. Zdôraznil,
že predkladané administratívne rozhodnutia sú hromadné a v každom prípade sa týkali väčšieho počtu
stavieb garáží. Navrhovateľom, resp. žiadateľom v jednotlivých administratívnych konaniach bol aj

samotný VÚZ, ako správca národného majetku, z čoho potom vyplýva, že im súčasne udelil súhlas
na zriadenie predmetných stavieb. Žalovaný sa mylne domnieva, že stavebníkom mal byť VÚZ. To,
že VÚZ nebol stavebníkom vyplýva z toho, že bol síce účastníkom predmetných administratívnych
konaní, avšak bol ich účastníkom popri jednotlivých fyzických osobách, ktoré boli týmito stavebníkmi,
a medzi ktorými je právny predchodca žalovaného. Uvedené je podstatné aj z hľadiska posúdenia

otázky dočasnosti stavby garáže vo vlastníctve žalovaného, nakoľko táto sa nachádza v rovnakej lokalite
ako všetky stavby, ktoré sú predmetom predložených administratívnych rozhodnutí. Všetky obdobné
stavby v danej lokalite boli povoľované a kolaudované ako stavby dočasné, a to s ohľadom na to, že sa
nachádzajú v ochrannom pásme železníc. Aj napriek tomu, že žalobca nepredložil v konaní rozhodnutie,ktoré by určovalo dočasnosť stavby konkrétne žalovaného, je možné konštatovať, že stavba žalovaného
bude zdieľať režim jej vzniku so všetkými okolitými stavbami, ktoré boli v danej lokalite zriaďované.
Podporne poukázal na právne závery vyslovené v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 5Cdo/71/2008, sp. zn.

4MCdo/12/2014, sp. zn. 6Cdo/76,77/2011. Dodal, že v danej lokalite je takýchto garáží cca 100 ks,
pričom všetky boli zriadené na pozemku VUZ parc. č. XXXXX a všetky boli povoľované ako stavby
dočasné. Zhrnul, že medzi pôvodným vlastníkom pozemku a vlastníkom garáže bola uzatvorená Zmluva
o prenechaní pozemku na dočasné užívanie s tým, že ak v nej nie je uvedené inak, platia ust. § 397 a §
398OZ.Užznázvubolozrejmé,žesajednaloodočasnéužívaniepozemkov,ktorébolovovšeobecnosti

obmedzené časovo alebo účelovo a v zmysle § 876 OZ sa hospodárske zmluvy o dočasnom užívaní
majetku za odplatu podľa § 348 Hospodárskeho zákonníka menili od 1.1.1992 na nájomné zmluvy.
Ust. § 876 OZ sa však nevzťahovalo na vzťahy z dočasného užívania nehnuteľností, ktoré
vznikli na základe zmlúv uzatvorených podľa OZ, resp. prechodné ustanovenia OZ neupravili ako treba
nazerať na zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzatvorené podľa § 397 a § 398 OZ.
Jediným do úvahy prichádzajúcim inštitútom je tak analógia legis a použitie ustanovení týkajúcich sa

nájomných zmlúv, ako to vyjadril Okresný súd Bratislava III v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6C/147/2004
v zhode s rovnakým publikovaným záverom v justičnej revue č. XX/XXXX (str. 1449). Žalovaný, resp.
jeho právny predchodca si bol vedomý skutočnosti, že staval garáž na cudzom pozemku, čo vyplýva aj
z rozhodnutia Odb. Výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava III, ktorým sa povoľuje dočasne
užívať garáž a nemohol si tak myslieť, že jeho právo je časovo neobmedzené, ale naopak vzal na

seba riziko z dočasného vzťahu vyplývajúce. Za týchto okolností sa podľa žalobcu nemôže ani domáhať
ochrany svojho ústavného práva na vlastníctvo. K otázkam právnych vzťahov vlastníkov dočasných
stavieb a stavieb uskutočnených na cudzích pozemkoch poukázal na nasledovné rozhodnutia: NS
ČR sp. zn. 22Cdo/802/2002, sp. zn. 26Cdo/1500/2012, sp. zn. 22Cdo/2999/2011, sp. zn.
22Cdo/4731/2010, sp. zn. 2Cdon/240/1997, z ktorých vyplýva, že žalobca sa nedomáha odstránenia

stavby žalovaného z dôvodu, že by sa malo jednať o neoprávnenú stavbu, ale ide o uplatnenie nároku
žalobcuakovlastníkapozemkuzastavanéhocudzoustavbou,ktorábolapostavenánacudzompozemku
s dočasným užívacím právom. Záverom poukázal na obdobné súdne spory vedené na Okresnom súde
Bratislava III, v ktorých bol úspešný (sp. zn. 15C/112/2006, sp. zn. 7C/141/2006 v spojení s odvolacím
rozhodnutím sp. zn. 7Co/140/2009, sp. zn. 1C/148/2004 v spojení s odvolacím rozhodnutím sp. zn.

4Co/235/2010, sp. zn. 21C/146/2004 v spojení s odvolacím rozhodnutím sp. zn. 12Co/224/2008, sp. zn.
8C/253/2008, odvolacie rozhodnutie sp. zn. 1Co/23/2023). K namietanému pripusteniu zmeny žaloby
uviedol, že v priebehu celého konania bola nespornou skutočnosť, že stavba žalovaného sa nachádza
na pozemku parc. č. XXXXX/XXX. Z predloženej zmluvy o dočasnom prenechaní pozemku, resp. z
dodatku č. 1 k zmluve vyplýva, že predmetom prenechania pozemku je pozemok parc. č. XXXXX/XXX,

na ktorom stala stavba č. p. XXXX/X. Jednalo sa tak o pôvodné označenie stavby žalovaného uvedené
aj v pôvodnom znení žaloby. Následne žalovaný priradil k stavbe súp. č. XXXXX, ktoré bolo predmetom
navrhovanej zmeny žaloby. Jedná sa preto len o zmenu označenia tej istej stavby, aj keď protistrana sa
snaží navodiť dojem, že existujú dve rôzne stavby na tom istom pozemku. Podstatné je, že sa stále jedná
o tú istú stavbu garáže a k zmene došlo len v jej označení, t. j. je to totožná stavba na totožnom pozemku.

8. Žalovaný v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku na výzvu súdu nedoručil.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaneého bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

12.Podľačl.9CSPstranysporumajúprávooboznámiťsasvyjadreniami,návrhmiadôkazmiprotistrany
a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorú určí zákon.13. Podľa čl. 11 ods. 4 CSP súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.

14. Podľa § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

15. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

16. Obsahom práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek
diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať
a rozhodnúť. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivé konanie je tak právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Formálny postup pri prejednávaní
súkromnoprávnych sporov je predmetom úpravy Civilného sporového poriadku, pre ktorý je typický

určitý„formalizmus“,ktorývniektorýchpresnevymedzenýchprípadochzmierňujesamotnýzákonodarca
(napr. v čl. 11 v spojení s § 124 CSP posudzovanie úkonov sporových strán podľa ich obsahu) a
v niektorých prípadoch formalizmus procesného postupu s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej
veci a teologický výklad zmierňuje samotná súdna prax (napr. prístup najvyšších súdnych autorít k
inštitútu rozsudku pre zmeškanie). Vždy je však potrebné dôsledne dbať na vedenie civilného procesu

spôsobom reflektujúcim na základné princípy vyjadrené v čl. 1 až 18 CSP a rešpektovanie procesných
práv sporových strán tak, aby prijaté rozhodnutie bolo výsledkom spravodlivého súdneho konania.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v

zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pod
porušenímprávanaspravodlivýsúdnyprocesmožnorozumieťnesprávny(vadný)procesnýpostupsúdu
spočívajúci v jeho faktickej komisívnej alebo omisívnej činnosti predchádzajúcej vydaniu rozhodnutia,
ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení vymykajúcich sa nielen zo
zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv

garantovaných Ústavou SR. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP však nezakladá každé
porušenie procesného postupu súdom, ale len porušenie takej intenzity, kedy dôjde k vylúčeniu sporovej
strany z realizácie jej procesných oprávnení, a ktorý marí možnosť jej aktívnej účasti na konaní, napr.
porušenie práva na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, práva na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, nepredvídateľnosť rozhodnutia, nezachovanie rovnosti strán v konaní, porušenie práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, práva na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku
spojené so zákazom denegatio iustitiae a iné (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/6/2014,
sp. zn. 3Cdo/38/2015, sp. zn. 5Cdo/201/2011, sp. zn. 6Cdo/90/2012). Právo na spravodlivé súdne
konanie v sebe súčasne implikuje aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom proti sebe stojace
sporové strany s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu vyvíjajú procesnú aktivitu

k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech, a pre realizáciu čoho majú právo oboznámiť sa s
vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim zaujať v zákonom stanovenom rozsahu
svoje stanovisko (čl. 9 CSP, ÚS SR sp. zn. I. ÚS 49/01, sp. zn. II. ÚS 136/08). Inými slovami povedané
každá strana má mať v kontradiktórnom sporovom konaní zabezpečené právo vyjadriť sa k výsledkom
procesnej aktivity a právnej argumentácii protistrany. Na druhej strane je potrebné súčasne dodať, že

z práva na spravodlivý súdny proces pre sporovú stranu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS
50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Nevyhnutným predpokladom pre náležité rozhodnutie je zistenie podstatných skutkových poznatkov
o predmete konania, ktoré sa uskutočňuje zákonom upraveným postupom súdu a sporových strán
(dokazovanie). Zisťovanie skutkového stavu pritom predstavuje najdôležitejšiu činnosť súdu v procese
pred vydaním rozhodnutia. V sporovom konaní, v ktorom proti sebe stoja strany sporu s kontradiktórnym
záujmom na výsledku konania, a ktoré je ovládané prejednacou zásadou (tzv. zásada formálnej pravdy),

je kladený dôraz na procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzená je aktivita súdu pri
navrhovaní a vykonávaní dôkazov. Súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán a ich návrhmi na
vykonaniedokazovaniajesubjektom,ktorývsporeurčuje,čosabudedokazovať,akobudedokazovanie
prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré dôkazy vykoná. Zároveň je súd prirozhodovaní oprávnený zohľadniť výlučne skutočnosti, ktoré vyšli najavo v danom konkrétnom konaní,
v ktorom sa prejednáva a rozhoduje spor o konkrétnom uplatnenom procesnom nároku. Skutkovým
základom súdneho rozhodnutia je tak súhrn skutkových zistení, ku ktorým dospel súd v priebehu

konania najmä dokazovaním. Dôkaz pritom slúži na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých nesie
sporová strana dôkazné bremeno. Dôkaznej povinnosti nepodliehajú len skutočnosti všeobecne známe
(notoriety) a skutočnosti ustanovené zákonom. Kontradiktórny charakter civilného konania ako jedna zo
záruk spravodlivého súdneho konania je v procese dokazovania vyjadrený v procesnom práve strany
sporu oboznámiť sa nielen s vyjadreniami a návrhmi protistrany, ale aj s dôkazmi a v práve zaujať k nim

svoje stanovisko (čl. 9 CSP).

18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť žaloby o vypratanie nehnuteľnosti
a odstránenie stavby garáže postavenej na pozemku žalobcu, ktorej aktuálnym vlastníkom je žalovaný.
Konštatoval dôkaznú núdzu žalobcu vo vzťahu k zriadeniu a umiestneniu garáže na pozemku jeho
právneho predchodcu, keď tento disponoval len jediným priamym dôkazom, a to zmluvou zo dňa

17.2.1976 o prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a § 398 OZ v znení
dodatku č. 1, a preto sa dôvodnosť žalovaného nároku snažil preukázať nepriamymi dôkazmi, ktoré mali
preukazovať skutkové tvrdenia a právne tituly zriadenia, umiestnenia a užívania ostatných garáži na
totožnompozemku,sktorýmimalapredmetnágarážzdieľaťrovnakýprávnystav.Zohľadniacpredložené
listinné dôkazy, nesporné skutkové tvrdenia, ako aj skutočnosti zistené z úradnej činnosti súdu- najmä

v konaní vedených na súde pod sp. zn. B3-12C/15/2021 a B3-19C/10/2021 a skutočnosti vyplývajúce
z verejných registrov, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Mal za to, že predmetná garáž bola na
pozemku vo vlastníctve žalobcu umiestnená na základe právneho titulu vyplývajúceho z § 65 ods. 1
Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 9 ods. 3 vyhl. č. 104/1966 Zb. s tým, že užívanie predmetného
pozemku malo len dočasný charakter podľa § 397 v tom čase platného a účinného OZ z titulu zmluvy

o prenechaní pozemku na dočasné užívanie a podľa § 663 a nasl. OZ z titulu nájomnej zmluvy. Právny
titul na užívanie pozemku žalobcu podľa prvoinštančného súdu zanikol najneskôr dňa 31.12.2020 podľa
§ 676 ods. 1 a 2 OZ, a preto uznal za dôvodnú ochranu žalobcu podľa § 126 OZ.

19. Žalobca v odvolaní okrem iného namietal pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie,

ktoré mali mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie (§ 365 ods. 1 písm.
b) CSP). Pokiaľ sa týka prvej námietky spočívajúcej v nesprávnom postupe prvoinštančného súdu
pri rozhodovaní o návrhu na pripustenie zmeny žalobného návrhu, túto odvolací súd nevyhodnotil
ako dôvodnú. Žalovaný namietal, že nemal dostatok času na prípravu a vyjadrenie sa k procesnému
návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby, ktorý mu bol doručený dňa 24.5.2024, že žalovaný nebol

prítomný na predmetnom pojednávaní a súd prvej inštancie mu uznesenie, ktorým pripustil zmenu
žaloby, nedoručil a na pojednávaní ho žiadnym spôsobom neodôvodnil. Ako vyplýva z obsahu súdneho
spisu, žalovanému bolo predvolanie na pojednávanie konané dňa 29.5.2024 doručené dňa 16.5.20254
a procesný návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby dňa 24.5.2024, a to spolu s aktuálnym výpisom
z LV č. XXXX pre katastrálne územie U.- Q. J.. Pokiaľ žalovaný namieta nedostatok času na prípravu

v súvislosti s doručením predmetného procesného návrhu protistrany, odvolací súd uvádza, že lehotu
na prípravu na pojednávanie zakotvenú v ust. § 178 ods. 2 CSP je potrebné vykladať vždy v každom
jednotlivom prípade so zreteľom na osobitosť procesnej situácie. Primeranou a dostatočnou vzhľadom
na okolnosti prípadu tak môže byť aj kratšia ako päťdňová lehota a rovnako aj dlhšia ako päťdňová
lehota (napr. v prípade rozsiahleho dokazovania o zložitých skutkových tvrdeniach). Uvedené nakoniec

vyplýva aj zo samotnej dikcie zákona (spravidla najmenej päť dní). V danom prípade bol dotknutý
procesnýnávrhprávnemuzástupcovižalovanéhodoručenýpiatydeňpredpojednávaním,jehosúčasťou
bola sumarizácia žalobcom v spore už uvedenej skutkovej a právnej argumentácie a stručný návrh na
zmenu žaloby spočívajúci výlučne v správnom a aktuálnom označení súpisného čísla garáže, ktorá
je predmetom súdneho sporu, a to s odvolaním sa na priložený aktuálny výpis z LV. S prihliadnutím

na uvedené (skutkovú a právnu nenáročnosť návrhu na zmenu žaloby) možno celkom nepochybne za
dostatočnú a primeranú označiť lehotu, ktorú mal žalovaný pred pojednávaním na oboznámenie sa s
navrhovanou zmenou a aj prípadná žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu jej predĺženia by sa
nejavila ako dôvodná. Potrebné je však uviesť, že zo zvukového záznamu z predmetného pojednávania
nevyplýva, že by prítomný právny zástupca žalovaného žiadal o odročenie pojednávania pre nedostatok

prípravy na predmetné pojednávanie v súvislosti s návrhom na zmenu žaloby. Správne a v súlade s §
142 CSP postupoval súd prvej inštancie aj pokiaľ o tomto procesnom návrhu rozhodol na pojednávaní
bezprostredne nasledujúcom po jeho doručení a vzhľadom na prítomnosť právnych zástupcov oboch
sporovýchstránnapredmetnompojednávaníuznesenie,ktorýmsúdprvejinštanciepripustilnavrhovanúzmenu žaloby, nebolo podľa § 142 ods. 2 CSP v spojení s § 110 ods. 1 CSP potrebné doručovať v konaní
právne zastúpenému žalovanému. Ako právne neopodstatnenú a zjavne účelovú vyhodnotil odvolací
súd aj ďalšiu argumentáciu žalovaného prezentovanú v súvislosti s týmto procesným návrhom, keď pre

pripustenie zmeny žaloby z procesného hľadiska nie je relevantné, či k zmene súpisného čísla garáže
došlo pred začatím súdneho konania alebo v jeho priebehu. Uvedené má význam len pri procesnom
návrhu na zmenu subjektov konania (viď § 80 CSP). Pri rozhodovaní o zmene žaloby súd zohľadňuje
len stav dokazovania a zmenu žaloby nemusí pripustiť, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli
byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Ako vyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania

konaného dňa 29.5.2024, súd prvej inštancie uznesenie, ktorým pripustil zmenu žalobného návrhu,
aj riadne odôvodnil, keď uviedol, že doposiaľ vykonané dokazovanie umožňuje pripustenie zmeny
žalobnéhonávrhuspočívajúcejvýslovnevoznačenínehnuteľnosti.Žalovanýsavodvolanísnažínavodiť
dojem, že v dôsledku pripustenia žaloby prvoinštančný súd rozhodoval o inej garáži ako tej, ktorá bola
predmetom doterajšieho konania. Z obsahu súdneho spisu ale vyplýva, že žalovaný v konaní nesporoval
vlastnícke právo ku garáži v pôvodnej žalobe označenej súpis. č. XXXX, postavanej na pozemku parc.

č. XXXXX/XXX o výmere 19 m2 nachádzajúcom sa v kat. území Q. J., vlastnícke právo ku ktorému je
evidované na LV č. XXXX. Rovnakým súpisným číslom bola predmetná garáž označená aj v žalobcom
predloženej nájomnej zmluve, ako aj v zmluve o prenechaní pozemku na dočasné užívanie zo dňa
17.2.1976 a v konaní nebolo sporovými stranami tvrdené, že žalovaný vlastní aj inú, ďalšiu garáž na
pozemku s označeným parcelným číslom vo vlastníctve žalobcu. Z výpisu z LV č. XXXX predloženého

spolu so žalobou pritom vyplývalo, že právny vzťah k stavbe evidovanej na pozemku s parc. č. XXXXX/
XXX je evidovaný na LV č. XXXX, čo rovnako nebolo sporným. Pokiaľ preto žalobca k navrhovanej
zmene žaloby pripojil výpis z LV č. XXXX, z ktorého vyplýva, že na identickom pozemku s parc. č.
XXXXX/XXX (ku ktorému je vlastnícke právo evidované na LV č. XXXX) postavená garáž vo vlastníctve
žalovaného má súpisné č. XXXXX, a to na základe oznámenia o určení súp. č. zo dňa 29.5.2020,

Z-10649/20, nemôže žalovaný bez ďalšieho úspešne spochybňovať, že by sa jednalo o inú garáž, ako
tú, ktorá bola od začiatku predmetom konania. Z rovnakého dôvodu, t. j. pre identickosť garáže, ktorá
má byť predmetom odstránenia z pozemku žalobcu, je neopodstatnená aj argumentácia žalovaného,
že predmetným procesným návrhom žalobca zobral žalobu vo vzťahu k pôvodne označenej garáži späť
a súčasne ju rozšíril o požiadavku odstránenia inej garáže s potrebou vykonania nového dokazovania.

20. V ďalšom žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie spočívajúce v tom,
že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z dokazovania vykonaného v inom súdnom konaní,
ku ktorému sa žalovaný nemal možnosť vyjadriť, nakoľko nemá prístup k dôkazom z iného súdneho
spisu. Ako uviedol odvolací súd v ods. 17. odôvodnenia súd môže pri rozhodovaní prihliadnuť len

na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní, v ktorom sa prejednáva a rozhoduje spor o konkrétnom
uplatnenom procesnom nároku. Uvedené nakoniec priamo vyplýva z čl. 11 ods. 4 a ust. § 191
ods. 1 CSP. Ako vyplýva z ods. 6. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvoinštančný súd pri
rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov, nesporných skutkových tvrdení, ako aj zo skutočností
zistených z úradnej činnosti súdu- najmä v konaní vedených na súde pod sp. zn. B3-12C/15/2021 a

B3-19C/10/2021, ako aj zo skutočností vyplývajúcich z verejných registrov. Na dokazovanie v týchto
konaniach sa následne odvolal aj v ods. 8., 13., 19., 20. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Uvedené
nadobúda osobitný význam práve vzhľadom na dôkaznú situáciu v spore, keď súd prvej inštancie pre
dôkaznú núdzu žalobcu prijaté skutkové a právne závery založil na zdieľaní rovnakého skutkového
a právneho osudu všetkých garáží postavených v 70.- tych rokoch minulého storočia na pozemku

vo vlastníctve žalobcu v minulosti označeného ako parcela č. XXXXX, a to práve s odvolaním sa
na dokazovanie vykonané v iných súdnych konaniach, súdu známe z úradnej činnosti. Z obsahu
súdneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je tak zrejmé, že pri svojich skutkových a
právnych záveroch súd prvej inštancie vychádzal z dôkazov, ktoré neboli nielen vykonané v predmetnom
konaní ako dôkaz zákonom stanoveným postupom, ale tieto ani žiadna zo sporových strán nenavrhla

v konaní vykonať, čo zakladá opodstatnenosť žalovaným namietaného odvolacieho dôvodu podľa §
356 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie pochybil, keď v rozpore s kogentným ust. § 191 ods. 1
v spojení s čl. 11 ods. 4 CSP v konaní prihliadal na skutočnosti, ktoré nevyšli najavo v predmetnom
konaní, čím zároveň žalovanému znemožnil oboznámiť sa s obsahom týchto dôkazov a relevantne sa
k nim v tomto súdnom konaní vyjadriť a predniesť vo vzťahu k nim procesnú obranu. Pokiaľ súd prvej

inštancie sa v súvislosti so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania v iných súdnych konaniach
vedených s totožným žalobcom, avšak s inou žalovanou stranou, odvolával na to, že tieto mu boli
známe z úradnej činnosti, tak odvolací súd uvádza, že za skutočnosti, o ktorých sa dozvedel v rámci
svojej úradnej činnosti možno považovať len také skutočnosti, ktoré sú zachytené v súdnych spisoch amajú opodstatnenie pre procesné rozhodnutia súdu- napr. nepripustenie určitej osoby ako občianskeho
zástupcu, ustanovenie procesného opatrovníka strane sporu, ktorá ho mala v iných konaniach a pod.
(obdobne viď uznesenie NS SR zo dňa 10.12.2020, sp. zn. 1Obdo/91/2019). Skutkový základ súdneho

rozhodnutia však nemožno vytvárať na základe poznatkov, ktoré súd nadobudol zo skutkových zistení
z iných súdnych konaní. Každý spor je iný, osobitý, pričom súd v každom konkrétnom spore rozhoduje
na základe ním zisteného skutkového stavu, pričom je viazaný procesnými návrhmi sporových strán
na vykonanie dokazovania. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení,
ku ktorým súd dospel v priebehu konkrétneho súdneho konania, a to práve posúdením výsledkov

vykonaného dokazovania v konkrétnom konaní. Pokiaľ preto súd prvej inštancie pri prijímaní skutkových
a právnych záverov vychádzal z vlastných zistení nadobudnutých v iných súdnych konaniach, v ktorých
naviac žalovaný nebol ako strana sporu účastný, tak týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanému uskutočňovanie jemu prináležiacich procesných práv v takej miere, že tým porušil právo
na spravodlivé súdne konanie a toto závažné procesné pochybenie prvoinštančného súdu pri vytváraní
skutkového základu, následne subsumovaného pod príslušnú hmotnoprávnu normu, ktoré nie je možné

napraviť v druhoinštančnom konaní, je bez ďalšieho podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP dôvodom pre
zrušenie napadnutého rozsudku. Možno tiež dodať, že na uvedený záver odvolacieho súdu nemá
vplyv ani prípadná skutočnosť, že žalovanú stranu v týchto konaniach zastupoval totožný právny
zástupca. Vzhľadom k vyššie uvedenému, keď súd prvej inštancie neprípustne skutkové tvrdenia
vyvodzoval aj zo skutočností, ktoré neboli výsledkom dokazovania vykonaného a stranami navrhnutého

v predmetnom konaní, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné podrobiť odvolaciemu prieskumu
vecnú správnosť žalovaným namietaných skutkových a právnych záverov, nemajúcich oporu len vo
vykonanom dokazovaní.

21. Okrajovo odvolací súd dodáva, že vykonanie dôkazu označeného v ods. 5.

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (výpis z pozemkovej knihy) je v zmysle § 185 ods. 2 CSP
prípustné aj ex offo, avšak v takom prípade bolo povinnosťou súdu prvej inštancie predmetný listinný
dôkaz vyplývajúci z verejného registra z označeného konania vo fotokópii zabezpečiť aj do tohto
súdneho spisu a na pojednávaní vykonať postupom podľa § 204 CSP.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom
bude úlohou súdu prvej inštancie vychádzajúc zo skutkového základu zisteného výlučne z dôkazov
vykonaných v predmetnom konaní na základe procesných návrhov sporových strán, opätovne posúdiť
dôvodnosť žaloby o odstránenie stavby a vypratanie označeného pozemku za súčasného vysporiadania

sa s obranou žalovaného.

23. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§
396 ods. 1, 3, § 255 a nasl. CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§
427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).