Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/76/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724201014
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5724201014.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom
B. A. XXXXX/XXX, XXX XX A., 2/ D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. A. XXXXX/XXX, XXX XX A.,
obaja právne zastúpení JUDr. Barborou Čiernou, advokátkou so sídlom J. Mazúra 4418/14, 036 01
Martin, IČO: 42 217 199, proti žalovanému: TRYES, a. s., so sídlom Palackého 6403, 911 01 Trenčín,
IČO: 44 214 561, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska
kancelária s. r. o., so sídlom Palackého 6403, 911 01 Trenčín, IČO: 52 418 219, o zaplatenie

600,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
27C/35/2024-127 zo dňa 12.03.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa domáhali

vo vzťahu k žalovanému zaplatenia peňažnej pohľadávky vo výške 600,- eur, ako aj nahradenia trov
konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia (výrok I. rozsudku). Zároveň súd prvej inštancie
priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ v celom rozsahu (výrok II.
rozsudku).
1.1 Nárok žalobcov 1/ a 2/ posudzoval podľa ust. § 8 ods. 7, § 8b ods. 1 písm. a), e) zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

1.2SúdzrozhodnutiaspoločnostiVIGROUPspol.sr.o.zodňa23.09.2020malpreukázané,žepôvodný
vlastník všetkých bytov a nebytových priestorov v bytovom dome rozhodol a poveril správcu bytového
domu spoločnosť TRYES a. s. zriadiť a prevádzkovať recepciu na prízemí vo vstupnej hale bytového
domu.Podľasúduprvejinštancierecepciamusíslúžiťvšetkýmvlastníkombytovanebytovýchpriestorov
v bytovom dome bez rozdielu v rámci konceptu apartmánového (bytového) domu s nadštandardnými
službami, ktoré prezentujú záujemcom o byty a nebytové priestory v bytovom dome. Skutočné
náklady na jej prevádzkovanie budú správcom bytového domu rozpočítané rovným dielom na byty

medzi všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Zároveň bolo určené, čo
obsahuje recepcia. Z uvedeného rozhodnutia mal súd prvej inštancie preukázané, že recepcia slúži
všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, a to bez rozdielu, a zároveň bolo
určené, že skutočné náklady na prevádzkovanie zriadenej recepcie budú správcom bytového domurozpočítané medzi všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Nakoľko žalobcovia sa rozhodli
nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľností, ktoré sa nachádzali v bytovom dome, bolo s tým spojené okrem
výkonu vlastníckeho práva aj plnenie povinností vlastníkov bytov a nebytových priestorov vyplývajúce

z predchádzajúcich rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov a zo zákona. Predmetné
rozhodnutie podľa názoru súdu malo charakter rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov
a bolo záväzné pre všetkých nasledujúcich vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu.
Žalobcovia v konaní nepreukázali, že by bolo prijaté iné rozhodnutie týkajúce sa prevádzkovania
recepcie v predmetnom bytovom dome. Na základe uvedeného žalovaný ako správca, ktorý vykonával

správu bytového domu, zaslal žalobcom vyúčtovania fondu prevádzky údržby a opráv a úhrad za
plnenia bytového domu za roky 2021, 2022 a 2023. Žalobcovia podľa súdu prvej inštancie v podanej
žalobe namietali poplatok za recepciu uvedený vo vyúčtovaniach. Mali za to, že žalovaným bol účtovaný
neoprávnene, nakoľko nikdy nebol schválený vlastníkmi bytov na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, nebol ani obsahom zmluvy o výkone správy bytového domu, ktorú žalobcovia, ako tvrdia
v žalobe nikdy nepodpísali, a preto odmietli uhradiť sumu uvedenú žalovaným vo vyúčtovaniach, čím im

vznikol nedoplatok na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu a nebytového priestoru v bytovom
dome. Zároveň žalobcovia tvrdili, že zaplatili žalovanému sumu 600,- Eur z vyúčtovaného nedoplatku
z dôvodu obavy uskutočnenia dražby, čo mal súd prvej inštancie preukázané vyrozumením k platbe zo
dňa 05.01.2024, kde potvrdili, že uhradili platbu, aby zabránili pokračujúcemu protiprávnemu konaniu zo
strany správcu. Žalovaný ako správca úhradu predmetnej platby nespochybnil. Žalobcovia však žiadali

predmetnúplatbuvrátiť,atotitulombezdôvodnéhoobohateniasažalovaného.Podľanichbezdôvodným
obohatením sa jednalo o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, a preto žiadali,
aby im predmetnú sumu žalovaný ako správca bytového domu vrátil ako neoprávnene vyplatenú.
1.3 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhali od žalovaného
vrátenia časti úhrady do fondu bytového domu, ktorou sa žalovaný podľa tvrdení žalobcov bezdôvodne

obohatil na úkor žalobcov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa ustanovenia § 8 ods. 3 správca
bol povinný viesť samostatné analytické účty osobitne za každý dom, ktorý spravoval. Prostriedky
získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a prostriedky fondu
prevádzky, údržby a opráv (ďalej len majetok vlastníkov) musel správca viesť oddelene od účtov správcu
v banke, a to osobitne pre každý spravovaný dom. Majiteľom účtu domu zriadeného správcom v banke

boli vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome; správca bol príslušný disponovať s finančnými
prostriedkami na účte domu a vykonávať k uvedenému účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa
osobitného zákona o ochrane vkladov. Majetok vlastníkov nebol súčasťou majetku správcu.
1.4 Podľa súdu prvej inštancie žalobcami uhradená časť úhrady do fondu bytového domu vo výške 600,-
Eur bola uhradená na bankový účet všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu,

nad ktorými žalovaný ako správca bol oprávnený v súlade
s § 8 ods. 3 citovaného zákona disponovať s finančnými prostriedkami na účte bytového domu
a vykonávať k uvedenému účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane
vkladov. Majetok vlastníkov, a teda prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome a prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv však nebol

súčasťou majetku správcu, teda žalovaného, ale všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome. Z uvedeného dôvodu bol súd toho názoru, že bez zreteľa na ďalšie zistené skutkové
okolnosti nebola daná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pod
vecnou legitimáciou či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní
rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má

tenzúčastníkov,komusvedčístavzhmotnéhopráva, tedaktojenositeľomsubjektívnehopráva(aktívna
vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna
vecnálegitimácia),oktorýchsavkonanírozhoduje.Nedostatokvecnejlegitimácieznamená,žeúčastník
nebol subjektom práva, ktoré bolo predmetom konania, prípadne subjektom povinností, čo v obidvoch
prípadoch vedie k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie vecnú legitimáciu skúmal vždy aj bez návrhu.

Žalovaný nebol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní išlo, resp. o ktorú žalobcovia
opierajú žalovaný nárok, a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie predmetnú žalobu v celom rozsahu
zamietol. Všetky prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome, ako aj žalovaná úhrada zaslaná žalobcami patrila a bola súčasťou majetku všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, a teda finančné prostriedky zaslané žalobcami

na účet v banke patriaci všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, nad
ktorým vykonával žalovaný zo zákona správu, nebolo možné považovať za poskytnutie plnenia bez
právneho dôvodu žalovanému, ktoré by zakladalo nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia
od žalovaného, nakoľko akumulované finančné prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkovbytov a nebytových priestorov v bytovom dome a prostriedky fondu prevádzky údržby a opráv bytového
domu neboli súčasťou majetku správcu, teda žalovaného, ale všetkých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome.

1.5 Podľa súdu prvej inštancie v konaní bol úspešný žalovaný v celom rozsahu, preto priznal voči
žalobcom náhradu trov konania v celom rozsahu žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania
sa bude rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie v celom rozsahu
z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP v platnom znení, nakoľko súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež z dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP v platnom znení, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
2.1 Odvolatelia 1/ a 2/ nesúhlasili s právnym záverom okresného súdu, že žalovaný nebol pasívne vecne
legitimovaný. Podľa žalobcov 1/ a 2/ žalovaný bol nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva,
pričom sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcov 1/ a 2/

z dôvodu, že prijal od žalobcov 1/ a 2/ platby za recepciu, ktoré si dal poslať na účet, ku ktorému
mal dispozičné právo a z ktorého si žalovaný automaticky vyúčtoval a sťahoval poplatky. Žalovaný, t. j
správca, ktorý bol zároveň aj prevádzkovateľom hotelového programu (rovnaké sídlo, rovnakí konatelia,
rovnakí koncoví užívatelia výhod), si nechal uhrádzať náklady jeho súkromného podnikania (prevádzka
recepcie, platy recepčných) z peňazí všetkých vlastníkov, aj tých, ktorí z jeho podnikania nemali žiadny

osoh, t. j. nevstúpili do hotelového programu. Účet, na ktorý žalobcovia 1/ a 2/ poukázali sumu 600,-
Eur. je len platobným miestom, ktorý určil žalovaný a žalovaný, t. j. správca, prevádzkovateľ hotelového
programu tieto platby svojvoľne začlenil do platieb za správu BD. Zároveň namietali, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie nespĺňalo požiadavku riadneho a ústavne konformného výkladu právnej normy, a
to inštitútu bezdôvodného obohatenia. Poukázali pritom, že na vznik osobitného záväzkovoprávneho

vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžadovalo kumulatívne splnenie zákonných predpokladov,
ktoré v danom prípade boli splnené, keďže na strane žalovaného vznikla majetková výhoda, ktorá
bola vyjadriteľná peňažným ekvivalentom, uvedená výhoda bola na úkor žalobcov, t. j. existovala
kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu, t. j. žalovaného a úbytkom v majetkovej sfére
iného subjektu, t. j. žalobcov 1/ a 2/. Žalobcovia 1/ a 2/ opätovne poukázali na to, že budúci vlastníci

nepoznali pred kúpou bytov podmienky hotelového programu a správca až emailom zo dňa 20.10.2020
oznámil žalobcom podmienky hotelového programu a žalobcom 1/ a 2/bol ubytovací, t. j. hotelový
program ponúknutý 11 dní po podpísaní kúpnej zmluvy, a to emailom 28.10.2020. Rovnako napádali
od začiatku poplatok za recepciu, nakoľko žalovaný podľa nich nemal naň právny nárok, a to v jeho
vyjadreniach doručených žalovanému. Poplatok za prevádzkovanie za recepciu mal byť prerokovaný

a odsúhlasený na zhromaždení vlastníkov, pričom majitelia bytov v bytovom dome nikdy nehlasovali
a nikdy neodhlasovali službu recepcie, nikdy nehlasovali a nikdy neodhlasovali platby za prevádzku
recepcie rovným dielom všetkými majiteľmi, bez ohľadu na to, či vstúpili do hotelového programu alebo
nie. Podľa žalobcov 1/ a 2/ službu za prevádzkovanie recepcie nebolo možné zahrnúť pod legálny
pojem správa domu a považovať za obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečoval pre

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v súlade s § 6 ods. 2 zákona č. 182/1993. Podľa názoru
žalobcov 1/ a 2/ nebolo možné subsumovať prevádzkovanie recepcie za prevádzku, údržbu, opravy a
udržiavanie spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, priľahlého pozemku a príslušenstva,
anizazabezpečenieslužieb,bezktorýchnebolomožnériadneužívaniebytovvdome,atiežanijunebolo
možnézahrnúťpodpojemzabezpečovanieinýchčinností,ktorébezprostrednesúviselisužívanímdomu

ako celku jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, a teda žalovaný nemohol oprávnené
účtovať poplatok za služby za prevádzkovanie recepcie ako zálohovú platbu za služby spojené s
užívaním bytu/nebytového priestoru v súlade s čl. III ods. písm. a ) bod 2 zmluvy o výkone správy.
V samotnej zmluve o výkone správy neboli ani bližšie určené zásady určenia výšky platieb za služby
spojené s užívaným bytu. Podľa žalobcov 1/ a 2/ bola splnená aj bezdôvodnosť faktického stavu

nerovnováhy subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na uvedené potom žalobcovia 1/ a 2/ navrhli, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny,
vychádza z riadne zisteného skutkového stavu, kedy súd prvej inštancie dospel na základe riadne
vykonaného dokazovania k správnym záverom, pričom toto rozhodnutie odzrkadľuje správne právne

posúdenie veci, a teda je v súlade s platným hmotným právom. Žalovaný v plnom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením rozsudku a bol toho názoru, že súčasne, uvedené odôvodnenie v plnom rozsahu
odzrkadľuje argumentáciu žalovaného, ktorú žalovaný súdu adresoval od začiatku konania. Naopak,
argumentácia žalobcov obsiahnutá v odvolaní, tak ako počas celého konania, nemala žiadnu oporuv platných právnych predpisoch. Bol toho názoru, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v rozsudku,
že v danej právnej veci žalovaný v danom konaní vo vzťahu k žalobcami uplatnenej pohľadávke
predovšetkým nemá pasívnu legitimáciu. Žalovaný totiž nebol nositeľom hmotného práva vo vzťahu k

žalovanej veci. Ostatné argumenty žalobcom preto naďalej sú absolútne irelevantné.
3.1 Žalovaný napokon navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny a zároveň mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

4. V replike sa vyjadrili žalobcovia 1/ a 2/ tak, že okresný súd nedostatočne skúmal, akým spôsobom

žalovaný, t. j. správca, ktorý mal ako jediný dispozičné právo k účtu, naložil
s finančnými prostriedkami na uvedenom účte a nezohľadnil fakt, že žalovaný z uvedeného účtu
hradil aj položky, ktoré nesúviseli s výkonom správy, akou bola aj prevádzka súkromnej recepcie
hotelového programu. Žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na to, že žiadnu stavbu ani nadstavbu k existujúcej
nehnuteľnosti nekupovali, ale kupovali budúcu rozostavanú nehnuteľnosť, t. j. byt v bytovom dome
priamo od developera, tzv. off plan property, t. j. byt

z papiera. V rozostavaných bytoch pred nimi nikto nebýval, neexistovala prevádzka recepcie ani
hotelového programu. Poukázali tiež na to, že povinnosť správy bytového domu vznikla zo zákona s
prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v bytovom dome
v mesiaci február 2021, povinnosť platiť poplatky za správu zo zákona vznikli dňa 01.03.2021, nábeh
hotelového programu a jeho recepcie nastal oveľa neskôr, v júni 2021.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalobcov 1/
a 2/ v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 219 ods.
3 CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
7.
Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je

činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako
a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.
8.

Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcov 1/
a 2/, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).

9.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.
10.
Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ opakovane namietali záver súdu prvej inštancie ohľadne nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného, keďže žalovaný podľa ich názoru bol nositeľom povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva, nakoľko prijal od žalobcov 1/ a 2/ platby za recepciu, ktorú si dal poslať na účet,
ku ktorému mal dispozičné právo, z ktorého si žalovaný automaticky vyúčtoval a sťahoval poplatky,
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že s touto otázkousa riadne vysporiadal súd prvej inštancie v bodoch 17. a 18. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie a s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcami
1/ a 2/ uhradená časť úhrady do fondu bytového domu vo výške 600,- eur bola uhradená na bankový

účet všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu, nad ktorými žalovaný ako
správca bol oprávnený v súlade s § 8 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov síce disponovať s finančnými prostriedkami na účte bytového
domu a vykonávať k uvedenému účtu práva a povinnosti vkladateľa podľa osobitného zákona o ochrane
vkladov, avšak majetok vlastníkov, a teda prostriedky získané z úhrad za plnenia od vlastníkov bytov

a nebytových priestorov v bytovom dome a prostriedky z fondu prevádzky, údržby a opráv však neboli
súčasťou majetku správcu, teda žalovaného, ale všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome. Na zdôraznenie odvolací súd dodáva, že žalovaný síce mal a má dispozičné právo
k predmetnému účtu, ale vlastníkom uvedeného účtu, a teda aj finančných prostriedkov na ňom, boli
a sú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, pričom žalovaný mohol uvedenými
finančnými prostriedkami disponovať, avšak výlučne v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi

a v súlade so zmluvou o výkone správy.
11.
Napokonodvolacísúdustálil,žežalovanýnebolpasívnevecnelegitimovanýmsubjektomvdanejžalobe,
nakoľko žalobcovia žalobou požadovali zaplatenie peňažného plnenia na tom základe, že zaplatili sumu
600,- Eur na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, čím sa mala osoba správcu

bytového domu bezdôvodne obohatiť, avšak vlastníkom (majiteľom) nebol správca (mal len dispozičné
oprávnenie a vkladové oprávnenie). Sumu 600,- Eur tak nezaplatili žalobcovia na účet vo vlastníctve
správcu, preto sa správca ani nemohol o uvedenú sumu obohatiť. Neobstojí preto argument žalobcov
v odôvodnení, že na strane žalovaného vznikla majetková výhoda, ktorá by bola na úkor žalobcov.

12.
Ďalšie argumenty žalobcov 1/ a 2/ v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
13.
Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej
praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalobcov 1/ a 2/ je len ich subjektívnym,
ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúru

súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými

okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
14.
Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na
prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom

dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľov 1/
a 2/ boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd

potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
15.Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami
odvolateľov.

16.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania tá
strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalovaný v konaní úspešný voči žalobcom

1/ a 2/, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/
a 2/ vo výške 100 %.
17.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 26. novembra 2025

JUDr. Roman Tichý

predseda senátu

JUDr. Vladimír Topoľančíkčlen senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu