Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4ObdoK/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120205004
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3120205004.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej
a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobcu Česká republika -
Ministerstvo financií, Letenská 15, 118 10 Praha 1, Česká republika, IČ: 00 006 947, proti žalovanému E.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. T. XXX, právne zastúpený AKL VAVRINČÍK, s.r.o., Hurbanova
752, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 52 619 818, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer,

vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 40Odi/5/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3CoKR/18/2022-203 zo dňa 27. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“) rozsudkom č. k.
40Odi/5/2020-149 zo 7. septembra 2021 vyhovel žalobe žalobcu a zrušil oddlženie žalovaného priznané
mu uznesením Okresného súdu Trenčín v konaní č. k. 38Odk/404/2018-21 zo dňa 17. októbra 2018,
ktorým súd zbavil žalovaného všetkých dlhov v rozsahu, v akom neboli uspokojené v konkurze.

2. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že

žalobca má voči žalovanému pohľadávku vyplývajúcu zo splnenia ručiteľského záväzku, ktorý zaisťoval
záväzok vzniknutý z leasingovej zmluvy č. 4/1999/3181 zo dňa 02.09.1991, ktorá bola priznaná
exekučným titulom: Platobný rozkaz Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 3Rob/196/2009-60
zo dňa 02.06.2010, právoplatným a vykonateľným dňa 01.07.2010 a ktorá bola vymáhaná v exekučnom
konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Evou Šteinerovou pod sp. zn. 42/2012. Záväzok vzniknutý
z leasingovej zmluvy č. 4/1999/3181 zo dňa 02.09.1991 bol veriteľovi CF Danube Leasing, s. r.

o. judikovaný rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 4Cb/29/2003-48 zo dňa
23.11.2004, právoplatným dňa 28.01.2005 a vykonateľným dňa 01.02.2005. Žalovaný bol oddlžený
formou konkurzu, je dôchodcom a nie je zamestnaný. Žalovaný na základe darovacej zmluvy a zmluvy
o zriadení vecného bremena spolu so svojou manželkou v roku 2005 darovali nehnuteľný majetok
zapísaný na LV č. XXX k. ú. F. T. svojim trom deťom, žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na
LV č. XXXX k. ú. F. T.. Ďalej nebolo sporné, že žalovaný má pohľadávku voči O.. I., ktorá je vymáhaná

v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Evou Šteinerovou pod sp. zn. EX 6/15,
pričom z dôchodku povinného O.. I. sú vykonávané zrážky, ktoré boli na základe exekučného príkazu
na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky, pripočítavané na exekúciu EX 42/12.

3. Medzi stranami sporu bolo sporné právne posúdenie zistených skutočností, a to nepoctivý zámer
žalovaného pri oddlžení z dôvodu, že v zozname majetku ani na dopyt správcu neuviedol časť svojho

majetku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na majetok nepatrnej
hodnoty sa neprihliada (§ 166g ods. 2 písm. a) ZKR), ďalej nepoctivý zámer žalovaného pri oddlženíz dôvodu, že v návrhu alebo v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú
informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel
vedieť, že ide o dôležitú informáciu (§ 166g ods. 2 písm. c) ZKR) a nepoctivý zámer žalovaného pri

oddlžení z dôvodu, že zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu
poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR).

4. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38OdK/404/2018 súd zistil, že žalovaný podal
prostredníctvom Centra právnej pomoci dňa 08.10.2018 návrh na vyhlásenie konkurzu. V zozname

majetku a v zozname majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžník vlastnil v posledných rokoch, žalovaný
neuviedol žiaden majetok. V životopise žalovaný uviedol, že mu v roku 2016 bol priznaný dôchodok vo
výške 398,96 eur, z ktorého sú mu vykonávané zrážky z dôchodku 79,30 eur; nie je zamestnaný, pričom
v rokoch 1970 - 1992 bol zamestnaný ako automechanik - majster prevádzky v OPNP Nové Mesto nad
Váhom, v rokoch 1992 - 2000 bol SZČO ako automechanik - oprava, údržba automobilov, v rokoch
2000 - 2014 Česká poisťovňa a. s., následne Generali poisťovňa a. s. ako likvidátor škôd - motorové

vozidlá a nehnuteľný majetok a od roku 2014 je starobný dôchodca; má stredoškolské vzdelanie bez
maturity v odbore klampiar ukončené na SOU AOZ Zlatovce v roku 1968; dobrý zdravotný stav s
plánovanou operáciou výmeny kolenného kĺbu. V zozname spriaznených a blízkych osôb uviedol H. A.,
H. A. a E.. P. H., rod. A. ako svoje deti. V zozname veriteľov uviedol obchodnú spoločnosť CF Danube
Leasing, s. r. o., Ministerstvo financií Slovenskej republiky a Ministerstvo financií Českej republiky.

Žalovaný bol uznesením č. k. 38OdK/404/2018-21 zo dňa 17.10.2018, právoplatným dňa 25.10.2018
oddlžený formou konkurzu; voči žalovanému sa ku dňu 01.10.2018 viedla exekúcia na Okresnom súde
Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 2Er/1003/2008 súdnym exekútorom JUDr. Rastislavom Horským
na istinu 1.106.075,- Sk s príslušenstvom a pod sp. zn. 6Er/835/2012 súdnym exekútorom JUDr.
Evou Šteinerovou na istinu 36.714,96 eur. V konkurze neboli prihlásené žiadne pohľadávky veriteľov

žalovaného. Konkurz bol zrušený podľa § 167 v ods. 1 ZKR, pričom správca zistil, že dlžník - žalovaný
nemá žiaden majetok a konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.

5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca je aktívne legitimovaným
na podanie návrhu na zrušenie oddlženia na základe ustanovenia § 166f ods. 1 ZKR. Konkurz vyhlásený

na majetok žalovaného bol vedený Okresným súdom Trenčín. Žalobca má voči žalovanému judikovanú
pohľadávku. Uznesením č. k. 38OdK/404/2018-21 zo dňa 17.10.2018, právoplatným dňa 25.10.2018
Okresný súd Trenčín rozhodol o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného, t.j. konkurz bol vyhlásený
dňom 25.10.2018. Žalobca podal žalobu dňa 13.07.2020, teda v zákonnej šesťročnej lehote.

6. Žalobca počas prebiehajúceho súdneho konania zdôrazňoval splnenie formálnych podmienok na
zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného podľa § 166g ods. 2 písm. a), c) a h) ZKR, t.j. z
dôvodu, že žalovaný v zozname majetku ani na dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku, aj keď
o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť; uviedol nepravdivú dôležitú informáciu aj
keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu; zo správania sa

dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa.

7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne zdôvodnil poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1 a §
192 CSP, § 3 ods. 2 tretia a štvrtá veta, § § 32 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), § 166e ods.

1, § 166f ods. 1, § 166d ods. 1 a 2, § 166g ods. 3 a 4 ZKR a podľa § 48a vyhl. č. 665/2005 Z. z., ktorou
sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov.

8. Poctivý zámer súd skúma v rovine správania sa dlžníka po podaní návrhu na konkurz a oddlženie

(oddlžovacie konanie). Správanie posudzuje v rovine ekonomickej, osobných pomerov a podľa
súčinnosti poskytnutej v oddlžovacom konaní. Súd zvažuje celkové správanie sa dlžníka po oddlžení, či
využil novú šancu alebo pokračuje v zadlžovaní. Pri nepoctivom zámere súd skúma správanie sa dlžníka
pred podaním návrhu na oddlženie a po jeho podaní, pričom skúma naplnenie konkrétnej skutkovej
podstaty ustanovenia § 166g ods. 2 ZKR. V zmysle ustanovenia § 166f ods. 1 ZKR spočíva bremeno

dôkazu, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer, na žalobcovi.

9. Žalobcom uvádzaný dôvod nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. a) ZKR, že žalovaný
v zozname majetku ani na dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku, aj keď o ňom vedel alebos prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, žalobca podľa názoru prvoinštančného súdu preukázal.
Žalovaný v zozname majetku ani na dopyt správcu neuviedol pohľadávku voči O.. I., ktorá je vymáhaná
v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Evou Šteinerovou pod sp. zn. EX 6/15 a

nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX pre k. ú. F. T. ako parc. č. XXXX/XX o výmere 4 m2 orná pôda. Z
vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd jednoznačne preukázané, že žalovaný je vlastníkom
pohľadávky voči O.. I., ktorá je reálne vymožiteľná. Reálna vymožiteľnosť, teda reálna a nie nepatrná
hodnota tohto majetku vyplýva zo skutočnosti, že z dôchodku povinného O.. I. sú vykonávané zrážky v
rámci exekučného konania. Súčasne o tomto majetku žalovaný vedel, čo vyplýva z listín exekučného

konania 42/12 aj z jeho výpovede na pojednávaní, avšak mal za to, že finančné prostriedky vymožené
od O.. I. patria výlučne jemu a žalobca na tieto nemá nárok. Skutočnosť, že súdny exekútor vymožené
finančné prostriedky od O.. I., na základe exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním
pohľadávky, posiela žalobcovi, žalovaný považoval za nezákonné. Súd mal preto za preukázané, že
žalovaný v zozname majetku ani na dopyt správcu neuviedol časť svojho majetku. Nehnuteľnosť
zapísanú na LV č. XXXX pre k. ú. F. T. ako parc. č. XXXX/XX o výmere 4 m2 orná pôda považoval súd

prvej inštancie za majetok nepatrnej hodnoty, nakoľko z písomnej informácie Obce Nová Bošáca zo dňa
24.08.2021 (č. l. 148) vyplýva, že cena porovnateľných pozemkov je od 0,25 eura do 2,- eur za m2,
čo by predstavovalo maximálne hodnotu 8,- eur (4 x 2,- eurá). Naviac sa predmetná nehnuteľnosť sa
nachádza v ochrannom pásme pozemnej komunikácie štátnej cesty III/1226 a chodníka vo vlastníctve
obce a obec v prípade potreby využije možnosť zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Súd prvej inštancie na tento majetok nepatrnej hodnoty neprihliadal.

10. Žalobcom uvádzaný dôvod nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. c) ZKR, že v návrhu alebo
v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú
informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu,

žalobca podľa názoru prvoinštančného súdu preukázal. Žalovaný v životopise, ktorý tvoril prílohu návrhu
na oddlženie formou konkurzu, uviedol nekorektnú dĺžku poberania dôchodku, jeho nesprávnu výšku a
nesprávnu výšku zrážok z neho vykonávaných a tiež neuviedol skutočnosť, že má pohľadávku voči O.. I.,
voči ktorému bol vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky. Neuviedol, že
tento exekučný príkaz sa realizuje a pohľadávka sa pravidelne mesačne uhrádza zrážkami z dôchodku

tohto povinného. Neuvedenie podrobností o vykonávanej exekúcii prvoinštančný súd považoval za
dôležitú informáciu, nakoľko táto pohľadávka bola v čase podania návrhu na oddlženie formou konkurzu
majetkom žalovaného ako dlžníka a tieto informácie podávali obraz o jej vymožiteľnosti, t.j. reálnej
hodnote. V konaní bolo preukázané, že žalovaný skutočne v životopise, ktorý tvoril prílohu návrhu na
oddlženie formou konkurzu uviedol, že mu v roku 2016 bol priznaný dôchodok vo výške 398,96 eur, z

ktoréhomusúvykonávanézrážkyzdôchodku79,30eur;pričomkudňupodpísaniaživotopisubolavýška
jeho starobného dôchodku 459,70 eur a vdoveckého dôchodku 145,40 eur, výška exekučných zrážok
ku dňu 28.02.2018 bola 206,14 eur. Poberateľom starobného dôchodku je žalovaný od 22.01.2009 a
vdoveckého dôchodku od 13.12.2015. Súd však tieto skutočnosti nepovažoval za dôležité pre konkurz,
nakoľko do konkurznej podstaty podľa štvrtej časti ZKR nepatrí príjem dlžníka po vyhlásení konkurzu

(§ 167h). Tieto nekorektné informácie však dávajú obraz o postoji žalovaného pri príprave podkladov
pre návrh na oddlženie formou konkurzu a pri samotnom vypĺňaní jednotlivých povinných príloh k
návrhu, pričom neobstojí obrana žalovaného, že všetky doklady vypĺňal jeho právny zástupca, keď bol
jednak povinný predložiť tomuto zástupcovi všetky relevantné a aktuálne doklady, z ktorých vypĺňané
skutočnosti vyplývajú a súčasne bolo povinnosťou žalovaného všetky údaje v listinách, ktoré osobne

podpisoval prekontrolovať, nakoľko v nich súčasne podpísal vyhlásenie, že všetky údaje uvedené v jeho
životopise a v opise jeho aktuálnej životnej situácie sú pravdivé a úplné a že si je vedomý právnych
následkov v prípade úmyselného uvedenia nepravdivých alebo neúplných údajov.

11. Žalobcom uvádzaný tretí dôvod nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, že zo

správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa
alebo zvýhodniť niektorého veriteľa, žalobca podľa názoru prvoinštančného súdu tiež preukázal. Ak
sa dlžník rozhodne pre oddlženie, veriteľ nemá možnosť, ako tento proces zvrátiť. Je preto úlohou
súdu v konaní o zrušenie oddlženia posúdiť, či dlžník spĺňa podmienky oddlženia, má poctivý zámer
a teda či môže požívať výhody plynúce z oddlženia. Súd dal do pozornosti Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 10.01.2017, sp. zn. III ÚS 570/2016: „Pri rozhodovaní o oddlžení je hlavnou
úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka -
fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených veriteľov.“ Ak žalovaný disponuje majetkom alebo stálym
príjmom je jeho prvoradou povinnosťou uspokojovať svojich veriteľov a len v prípade ak je uspokojovaniejeho záväzkov objektívne nemožné, malo by byt' dlžníkovi umožnené oddlženie a aj to v rozsahu,
aby došlo aspoň k čiastočnému uspokojeniu veriteľov. Žalovaný tak neučinil, naopak, štyri mesiace po
nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu - Rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.

k. 4Cb/29/2003-48 zo dňa 23.11.2004, právoplatného dňa 28.01.2005 a vykonateľného dňa 01.02.2005.
(ktorým bol zaviazaný na zaplatenie 1.106.075,- Sk obchodnej spoločnosti CF Danube Leasing s.r.o.)
daroval svoj nezanedbateľný nehnuteľný majetok (pozostávajúci z pozemkov celkovej výmere 4.887
m2 a troch domov so súp. č. X, XX a XXX v k. ú. F. T.), pričom pre takéto správanie uviedol pre súd
neakceptovateľný dôvod. Podľa výpovede žalovaného primárnym dôvodom pre darovanie predmetných

nehnuteľností nebola snaha zamedziť uspokojeniu svojho dlhu, ale rodinné dôvody, spočívajúce v
zrovnoprávneniu svojho potomka s nevlastnými deťmi, ktoré by po jeho smrti mali menší dedičský podiel
na predmetných nehnuteľnostiach. V prvom rade z Darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného
bremena skutočnosť, že obdarovaní nie sú všetci deťmi žalovaného nevyplýva. Súčasne mal súd za
to, že poctivý zámer žalovaného (a tiež zodpovedný prístup - dobrá vôľa - poctivý zámer urobiť všetko
pre vyrovnanie svojich dlhov akéhokoľvek dlžníka) musí viesť k prednostnému zodpovednému prístupu

ku svojim dlhom a svojim veriteľom, teda (ako súd uviedol vyššie) je jeho prvoradou povinnosťou
uspokojovať svojich veriteľov, čo žalovaný neurobil, naopak svoj nehnuteľný majetok, zo speňaženia
ktorého by bol mohol žalovaný dosiahnuť finančné prostriedky na vyrovnanie dlhu, daroval rodinným
príslušníkom. Tento záver vyplýval i zo skutočnosti, že na vymoženie pohľadávky priznanej exekučným
titulom obchodnej spoločnosti CF Danube Leasing s.r.o. bola v roku 2006 (po predmetnom darovaní

v roku 2005) začatá proti žalovanému exekúcia vedená Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom
a súdnym exekútorom JUDr. Rastislavom Horským pod sp. zn. 2Er/1003/2008 (pôvodná sp. zn.
60Er/2609/2006), EX 844/06. Nie je pravdivé tvrdenie, že v čase darovania nehnuteľností nevedel, že
O.. I. splátky dlhu pre obchodnú spoločnosť CF Danube Leasing s.r.o. zadržiava, a teda nevedel, že
je jej dlžníkom neobstojí, keď musel byť informovaný o nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu -

Rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 4Cb/29/2003-48 zo dňa 23.11.2004, ktorým
bol na úhradu dlhu zaviazaný.

12. Vychádzajúc z vyššie prezentovaných a uvedených úvah prvoinštančný súd dospel k záveru,
že žalobca preukázal splnenie podmienok pre zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer žalovaného.

Naopak, žalovaný v rámci konania nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré vyvracajú tvrdenia žalobcu v
otázke poctivého zámeru, ani žiadne tvrdenia, pre ktoré by mal súd hľadieť na žalovaného miernejšie.
Vyhodnotením dôkazov dospel súd k záveru, že existujú zákonné dôvody na zrušenie oddlženia pre
nepoctivý zámer žalovaného a preto oddlženie žalovaného zrušil.

13.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§255ods.1CSPaúspešnémužalobcovipriznalnároknanáhradu
trov konania v celom rozsahu voči neúspešnému žalovanému s tým, že o výške trov konania bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

14. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k.

3CoKR/18/2022-203 zo dňa 27. marca 2024, rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP ako vecne správny potvrdil.

15. Odvolací súd uviedol, že z obsahu odvolania a tam vymedzeného odvolacieho dôvodu, ktorým je
odvolací súd viazaný (§ 380 CSP) vyplýva, že odvolateľ naplnenie uplatneného odvolacieho dôvodu -

nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) videl výlučne len v tom, že súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí založil zákonný dôvod pre zrušenie oddlženia podľa § 166g ods. 2
písm. h) ZKR na právnom úkone dlžníka, a to na prevode nehnuteľného majetku darovacou zmluvou,
ku ktorému došlo viac ako 10 rokov pred vyhlásením konkurzu. Podľa odvolateľa ide o právny úkon,
uplatnenie nárokov z ktorého je premlčané a tohto premlčania sa odvolateľ dovoláva. Mal za to, že tento

úkon nie je spôsobilým na posudzovanie naplnenia nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h)
ZKR. Iné dôvody nesprávnosti napadnutému rozhodnutiu nevytkol.

16. Odvolací súd k odvolacej argumentácii žalovaného uviedol, že pri skúmaní existencie okolností
na zrušenie oddlženia zo zákonného dôvodu podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, súd neposudzuje

a ani v prejednávanej veci neposudzoval samotný právny úkon darovania nehnuteľnosti dlžníka, ani
nároky z neho plynúce, ktoré by podliehali premlčaniu. V zmysle zákonnej úpravy konkurzného práva
prvoinštančný súd hodnotí a hodnotil výlučne len správanie sa dlžníka, t.j. jeho pohnútky, dôvody a
okolnosti, ktoré ho v konkrétnej ekonomickej a sociálnej situácii viedli k vykonaniu majetkových právnychúkonov smerujúcich k zmenšeniu jeho majetku. Argumentáciu žalovaného súvisiacu s premlčaním,
preto odvolací súd nevzhliadol dôvodnou, keďže takúto námietku vo vzťahu k súdom hodnotenému
správaniu sa dlžníka vzniesť nemožno. Odvolací súd pre komplexnosť doplnil, že v posudzovaní dĺžky

rozhodnej doby pre hodnotenie správania sa dlžníka v jeho majetkových úkonoch na účely skúmania
nepoctivého zámeru, sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že táto doba nie je konkurzným
zákonom nijako upravená, a preto skúmanie správania sa dlžníka do minulosti nie je ničím ohraničené.
Odvolací súd mal za to, že konkurzný zákon vo vzťahu k hodnoteniu majetkových právnych úkonov
nepriamo stanovuje hranicu v § 167 ods. 2 písm. c) ZKR, kde v súvislosti s návrhom na vyhlásenie

konkurzuukladádlžníkovipredložiťzoznamaktuálnehomajetkuazoznammajetkuväčšejhodnoty,ktorý
vlastnil v posledných troch rokoch. Pokiaľ teda konkurzný zákon pri skúmaní majetkového stavu dlžníka
limituje rozhodný majetkový stav dobou troch rokov pred vyhlásením konkurzu, potom nie je dôvod, aby
následné skúmanie majetkových úkonov presahovalo túto dobu. Ani prípadná nesprávnosť záveru súdu
prvej inštancie v dĺžke doby, za ktorú hodnotil správanie sa dlžníka (žalovaného) z hľadiska dlžníkom
vykonaných majetkových právnych úkonov, však nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť rozsudku.

17. Odvolací súd ďalej uviedol, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a z obsahu
rozhodnutia bolo bez pochybností preukázané, že správanie sa dlžníka pri prevode jeho nehnuteľného
majetku (darovaním v roku 2004) nebolo jediným a výlučným dôvodom na zrušenie oddlženia
žalovaného.

18. Odvolací súd vyslovil, že na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie sa stotožnil
s jeho právnym záverom, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s

ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie
žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 písm.

f) CSP. Žalovaný namietal predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu
k § 166g ods. 2 písm. h) ZKR a taktiež, že odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaného
uvedenými v odvolaní. Podľa žalovaného je ods. 11 a ods. 13 napadnutého rozhodnutia vo vzájomnom
rozpore. Ďalej v dovolaní uvádzal aj námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia prvoinštančného
súdu v zmysle § 166g ods. 2 písm. a) a c) ZKR. Namietal, že odvolací súd len stroho odkázal na

rozhodnutie prvoinštančného súdu.

21. Žalovaný poukázal na správanie, ktoré mu bolo vytýkané, spočívajúce v prevode nehnuteľností,
ktoré podľa jeho názoru rovnako ako právny úkon podlieha premlčaniu (poukazuje na rozlišovanie medzi
právnym úkonom a správaním sa, ktoré podľa názoru konajúcich súdov právnym úkonom podliehajúcim

premlčaniu nie je). Odvolací súd však podľa žalovaného neuviedol žiadne zákonné ustanovenie,
ktoré by určovalo, že námietku premlčania vo vzťahu k súdom hodnotenému správaniu sa dlžníka
nemožno vzniesť, pričom takýto výklad predstavuje ničím nepodložený svojvoľný výklad odvolacieho
súdu nevyplývajúci zo žiadneho právneho predpisu, čím došlo k nezákonnému postupu a nesprávnemu
výkladu právnych noriem.

22. Posudzovanie darovania nehnuteľnosti 13 rokov pred oddlžením ako nepoctivý zámer pritom
žalovaný označil za neprimerane prísne a za neprimerane prísny dôvod na zrušenie oddlženia. Poukázal
na ods. 11 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd nestotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, že skúmanie správania sa dlžníka do minulosti nie je ničím ohraničené a pokiaľ

konkurzný zákon pri skúmaní majetkového stavu dlžníka limituje rozhodný majetkový stav dobou troch
rokov pred vyhlásením konkurzu, potom nie je dôvod, aby následné skúmanie majetkových úkonov
presahovalo túto dobu. Odvolací súd mal tak podľa názoru žalovaného na základe jeho vlastného
výkladu a posúdenia skutkového stavu rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a žalobu zamietnuť a
nie naopak, pretože došlo k zásadnému pochybeniu súdu prvej inštancie. Rozhodnutie a odôvodnenie

odvolacieho súdu z uvedeného dôvodu považuje žalovaný za protichodné.

23. Podľa názoru žalovaného je odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nepostačujúce, keď v ods. 13
iba uviedol, že existenciu dôvodov zrušenia oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. a), c) ZKR súd prvejinštancie vyhodnotil správne a odvolací súd sa s jeho skutkovým a právnym záverom stotožnil. Takýto
rozsudok je podľa žalovaného nepresvedčivý, nepreskúmateľný a nepredvídateľný, nespĺňa zákonné
náležitosti, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a práva na riadne a dôkladné

odôvodnenie rozhodnutia a predstavuje tiež porušenie princípu právnej istoty. Na základe uvedených
argumentov žalovaný navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania.

24. Žalobca sa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného plne stotožnil so závermi vo veci konajúcich súdov,
ktorých rozhodnutia považoval za dostatočne odôvodnené. Uviedol, že je presvedčený o preukázaní
dôvodu nepoctivého zámeru žalovaného, pričom zdôraznil, že odvolací súd v ods. 12 odôvodnenia
napadnutého rozsudku správne uviedol, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie neboli
žiadne pochybnosti o tom, že správanie dlžníka pri prevode jeho nehnuteľného majetku nebolo jediným
a výlučným dôvodom na zrušenie jeho oddlženia. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalovaného považoval

žalobca za neprípustné a nedôvodné navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol, prípadne ako
nedôvodné zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená

advokátom (resp. advokátskou kanceláriou) v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že
tento mimoriadny opravný prostriedok je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich odsekoch dovolací súd
uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP).

26. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za

ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp.
zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení
predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp.
zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný
tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne druhá strana.

27. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).

28. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c)
citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím
dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo aj § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie

NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017). V tu posudzovanej veci žalovaný v dovolaní argumentuje
prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

29. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných
znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil
strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takúmieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym procesným postupom súdu
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré
majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní.

30. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP možno
zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených

so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom
denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Podľa § 420 písm. f) CSP je kľúčovým pre posúdenie
prípustnosti dovolania v zmysle judikatúry ústavného súdu však iný pojem ako procesný postup, a to

„právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Všeobecné súdy teda pri výklade a aplikácii aj
procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov,
ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu.
Jednotlivec sa totiž obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo

porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym
poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021). Pod pojmom
„nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP v
zmysle vyššie uvedenej aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo
nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu

plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj
absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť,
či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž
oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý
faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu

a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a
práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021).

31. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, dovolateľ odvolaciemu súdu

vytkol nepreskúmateľnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia a jeho protichodnosť, tvrdiac, že dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa tvrdenia dovolateľa je nedostatočne odôvodnené.

32. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť
práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

33. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nedochádza len úplnou absenciou
odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS
419/2021). Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods.

2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. Odôvodnenie
má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho
celkovúpresvedčivosť.Právonariadneodôvodnenierozhodnutianeznamenáprávonauvedenie„aspoň
nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov
reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie
prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a

vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho na rozhodovanú vec (viď
napr. II. ÚS 419/2021).34. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3
CSPvodôvodneníodvolaciehorozhodnutiavysporiadaťspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní
(odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje

zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho
odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces.

35. Po preskúmaní obidvoch vo veci vydaných rozhodnutí dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvej inštancie, spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bola žaloba o zrušenie oddlženia pre nepoctivý
zámer, ktorej súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 40Odi/5/2020-149 zo 7. septembra 2021 v celom
rozsahu vyhovel. V odôvodnení rozhodnutia, poukazom na ustanovenia § 166g ods. 2 písm. a), c) a h)
ZKR prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer a dôvody zrušenia

oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. a), c) a h) ZKR boli naplnené.

37. Odvolací súd skonštatoval, že prvoinštančný súd nesprávne posudzoval pri zákonnom dôvode
zrušenia oddlženia podľa § § 166g ods. 2 písm. h) ZKR dĺžku doby správania sa dlžníka (žalovaného)
z hľadiska ním vykonaných majetkových právnych úkonov, čo však nebolo spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku a následne uviedol naplnenie zákonných dôvodov zrušenia oddlženia
podľa § 166g ods. 2 písm. a), c) ZKR.

38. Žalovaný osobitne namietol postup odvolacieho súdu tvrdiac, že jeho rozhodnutie je v ods. 11 a
13 protichodné a odvolací súd len stroho odkázal na odôvodnenie prvoinštančného súdu. S uvedeným

tvrdením dovolací súd nesúhlasí. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu uvedené v ods. 11 a
13 si neodporuje. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom prvoinštančného súdu
týkajúceho sa existencie dôvodov zrušenia oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. a) a c) ZKR, pričom
naplnenie týchto dôvodov ako aj vecnú správnosť žalovaný v odvolaní nespochybnil. V zmysle § 387
ods. 2 CSP sa odvolací súd vo svojom odôvodnení môže obmedziť len na konštatovanie správnosti

napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdom
prvej inštancie.

39. Z obsahu spisu vyplýva, že na odvolanie žalovaného, ktoré smerovalo len voči rozhodnutiu
prvoinštančného súdu vo vzťahu k zákonnému dôvodu pre zrušeniu oddlženia podľa § 166g ods.

2 písm. h) ZKR, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako
vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa v celom rozsahu s jeho záverom o tom, že žalovaný nemal
pri oddlžení poctivý zámer a konaniu dlžníka sledovaného oddlžením nie je možné poskytnúť právnu
ochranu. Odvolací súd v ods. 9 až 11 venujúc sa predmetu odvolacieho konania, poukázal na okolnosti
týkajúce sa zrušenia oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, a to hlavne vo vzťahu k namietanému

premlčaniunárokovuplatnenýchzprávnehoúkonu-darovacejzmluvy,predmetomktorejbolnehnuteľný
majetok. Odvolací súd zdôraznil, že pokiaľ konkurzný súd pri skúmaní majetkového stavu dlžníka
limitoval rozhodný majetkový stav dobou troch rokov pred vyhlásením konkurzu, potom nie je dôvod, aby
následné skúmanie majetkových úkonov presahovalo túto dobu. Ani prípadná nesprávnosť záveru súdu
prvej inštancie v dĺžke doby, za ktorú hodnotil správanie sa dlžníka (žalovaného) z hľadiska dlžníkom

vykonaných majetkových právnych úkonov, však nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť rozsudku.
Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a z obsahu rozhodnutia mal odvolací súd bez
pochybností preukázané, že správanie sa dlžníka pri prevode jeho nehnuteľného majetku (darovaním v
roku 2004) nebolo jediným a výlučným dôvodom na zrušenie oddlženia žalovaného.

40. Odvolací súd v ods. 13 napadnutého rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru
o naplnení dôvodov zrušenia oddlženia aj podľa § 166g ods. 2 písm. a), c) ZKR, ktoré vzhliadol v
neuvedení časti svojho majetku v zozname majetku, a to ani na dopyt správcu (konkrétne judikovanú a
exekučne vymáhanú pohľadávku voči O.. I.) a v neuvedení podstatnej informácie (konkrétne neuvedeniepodrobností o vykonávanej exekúcii pohľadávky voči povinnému O.. I., ktorá bola exekučne vymožiteľná
a pravidelne uspokojovaná z majetku tohto povinného). Existenciu dôvodov zrušenia oddlženia podľa §
166g ods. 2 písm. a), c) ZKR súd prvej inštancie vyhodnotil správne a odvolací súd sa s jeho skutkovým

a právnym záverom v celom rozsahu stotožnil. Naplnenie týchto dôvodov a vecnú správnosť rozsudku
z uvedených dôvodov žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil.

41. S poukazom na vyššie konštatované zdôvodnenia rozsudkov oboch konajúcich súdov, dospel
dovolacísúdkzáveru,žetietospĺňajúzákonnúpožiadavkuriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutia,

v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1
CSP). Dovolací súd je toho názoru, že súdy svoje rozhodnutie náležite, dostatočne jasne a presvedčivo
odôvodnili.Pokiaľdovolateľdôvodilprotichodnosťouniektorýchodsekovodôvodneniaodvolacímsúdom
(konkrétne ods. 11 a 13), je potrebné poznamenať, že vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného
týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia zrušenia oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR
odvolací súd sa v ods. 11 vyjadril k dĺžke rozhodnej doby pre hodnotenie správania sa dlžníka v jeho

majetkových úkonoch na účely skúmania nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR
a v ods. 13 skonštatoval naplnenie dôvodov zrušenia oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. a) a c)
ZKR. Na zrušenie oddlženia postačuje naplnenie aj len jedného dôvodu uvádzaného v § 166g ods. 2
ZKR. Dovolací súd k dĺžke rozhodnej doby pre posúdenie správania sa dlžníka, dáva do pozornosti
rozhodnutie NS SR sp. zn. 4ObdoK/2/2023.

42. Žalovaný v dovolaní namietal aj rozhodnutie prvoinštančného súdu vo vzťahu k nesprávnemu
rozhodnutiu o zrušení oddlženia podľa § 166g ods. 2 písm. a) a c) ZKR, ktoré žalovaný v odvolaní
nespochybnil a žiadnym spôsobom nenamietal a námietky vzniesol až v dovolaní. Vzhľadom na to,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, novoty v dovolacom konaní prípustné nie sú.

Istota a stabilita nastolená právoplatným rozhodnutím je v právnom štáte narušiteľná len mimoriadne
a výnimočne. Výnimkou je uplatnenie skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania. Dovolanie nie je možné považovať za ďalšie odvolanie (k tomu viď ust. § 366
CSP). Vychádzajúc z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku dovolací súd konštatuje, že
tzv. novoty nie sú v zásade v dovolacom konaní prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt (obdobne
k tomu 2Obdo/97/2020, 2Obdo/3/2021). Uvedená úprava vyplýva zo zásady, že istota a stabilita,
nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.
Výnimkou je uplatnenie skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.

43. S poukazom na ustanovenie § 435 CSP, podľa ktorého v dovolaní nemožno uplatňovať nové
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v
rámci odvolacieho konania žalovaný túto námietku neuplatnil, a teda nemôže byť predmetom skúmania

prvýkrát až v dovolacom konaní. S poukazom na § 442 CSP, podľa ktorého dovolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, dovolací súd konštatuje, že rovnako je tomu tak aj v
prípade námietky dovolateľa spočívajúcej v tvrdení, že zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer podľa
§ 166g ods. 2 písm. a) a c) ZKR súd zle posúdil.

44. Záverom dovolací súd pre úplnosť dodáva, že dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
novéskutkovézávery(nežkakýmdospelisúdynižšíchinštancií),rovnakoniejeoprávnenýpreskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní
súd nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy
prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP
viazanýskutkovýmstavom,takakohoustálilodvolacísúd,ajehoprieskumskutkovýchzistenínespočíva
v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS

6/2018).

45. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že postupom
odvolacieho súdu k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala porušenie právažalobcu na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované ustanovenie Civilného sporového
poriadku, nedošlo. V preskúmavanej veci tak nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP, z dôvodu ktorého dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm.

c) CSP odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia.

46. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalovanému náhradu
trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa

§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.