Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 4. marec 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-11Cpr/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219205271
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kubej

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7219205271.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Petrom Kubejom v spore žalobcu: A. B. C. D., E., narodený

XX.XX.XXXX, bytom F. XX, D., právne zastúpený JUDr. Milan Sedlák st., advokát, so sídlom Kukučínova
19, Košice, proti žalovanému: Technická univerzita v Košiciach, so sídlom Letná 9, Košice právne
zastúpeného JUDr. Marta Šuvadová, advokátka, so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16 o porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu 10.06.2019 sa domáhal od žalovaného zaplatenia nemajetkovej
ujmy v celkovej výške 25000 eur z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v oblasti výkonu
zamestnávateľských oprávnení a súčasne si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V dôvodoch podanej žaloby okrem iného uviedol, že žalobca je zamestnancom žalovanej od
roku 1979, kedy na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.1979 nastúpil do pracovného pomeru
so žalovanou (v tom čase pod názvom „Vysoká škola technická v Košiciach“) na výkonu funkcie

asistent na Katedru tvárnenia kovov Hutníckej fakulty VŠT v Košiciach. Žalobca v súčasnosti pracuje
ako vysokoškolský učiteľ, vo funkcii profesora na Ústave materiálov a inžinierstva kvality Fakulta
metalurgie, materiálov a recyklácie Technickej univerzity v Košiciach (v texte ďalej aj len ako „FMMR
TUKE“), predtým pod názvom G. H. C. I. v Košiciach (v texte ďalej aj len ako „Hutnícka fakulta
TUKE“) Jeho pracovný pomer je v zmysle ust. § 75 a § 77 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z o
vysokých školách v znení neskorších predpisov (v texte ďalej len ako „zákon č. 131/2002 Z. z.)
uzavretý na dobu do 31.08.2022, a to na základe „Dohody o zmene pracovných podmienok“ č. j.

290/2014 s účinnosťou od 06.11.2014. V osobe žalobcu sa jedná o vysoko erudovaného, odborne
zdatného a uznávaného odborníka nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí s rozsiahlou publikačnou
a vedeckovýskumnou činnosťou. Vďaka svojmu zodpovednému a profesionálnemu prístupu k práci
vybudoval tím pracovníkov, ktorí navonok reprezentujú žalovanú, ako aj FMMR TUKE a prináša
tak žalovanej medzinárodnú akceptáciu, publikácie, projekty a z toho plynúce financie pre žalovanú.
Renomé a povesť žalobcu v odborných kruhoch, odbornej verejnosti, či v spoločnosti z hľadiska jeho
odbornej erudovanosti, publikačnej činnosti, vedeckej činnosti, ale aj ako vysokoškolského odborníka

je vysoká a je pozitívne vnímaný ako popredný odborník v oblasti tvárnenia kovov. Ohlasy svedčia o
vážnosti, dobrom mene a povesti, ale aj uznaní nielen v odborných kruhoch, ale aj v spoločnosti. V
oblasti grantových projektov len za posledné 3 roky je žalobca vedúci a spoluriešiteľ v projektoch, ktoré
pre žalovanú predstavovali ekonomický prínos. Žalobca v roku 1996 založil a vedie odborný časopisActa Metallurgica Slovaca, v súčasnosti abstrahovaný v medzinárodných databázach WoS a SCOPUS.
Počas svojej dlhoročnej vedeckej a odbornej praxe sa osobne pričinil o etablovanie žalovanej a FMMR
TUKE do svetových vedeckých, pedagogických a výrobných inštitúcií a jeho meno a postavenie ako

medzinárodne akceptovanej vedeckej osobnosti bolo základom pre prijatie tzv. memoránd o porozumení
(t. j. vzájomných prehlásení jeho účastníkov za účelom podpory vzájomnej spolupráce do budúcna),
či uzatvorenie bilaterálnych zmlúv medzi žalovanou a tretími subjektmi. O tom, že osoba žalobcu je
v medzinárodných odborných kruhoch uznávaným odborníkom v oblasti tvárnenia kovov, svedčí aj
ďalšia skutočnosť, a to že len v priebehu posledných 5 rokoch bol ako speaker pozvaný na významné

prednášky. Žalobca je publikačne aktívny a pri porovnateľnosti s ostatnými profesormi pôsobiacimi
na FMMR TUKE možno konštatovať, že dlhodobo patrí k zamestnancom, ktorých odborné články a
publikácie patria k najviac citovaným. Hirschov index žalobcu, t. j. index citačných ohlasov vedeckých
článkov publikovaných vedeckým autorom, predstavuje hodnotu 14. Od roku 1992 až do 31.01.2016
pôsobil u žalovanej v riadiacej pozícii, a to ako Vedúci katedry tvárnenia kovov Hutníckej fakulty TUKE.
Ako vedúci odborného útvaru v tom čase Hutníckej fakulty TUKE bol v nadväznosti na schválený návrh

na nové organizačné členenie fakulty dňa 17.07.2015 dekankou doc. Ing. Ivetou Vaskovou, PhD. (v texte
ďalej len ako „dekanka“) poverený rokovaním o štruktúre ľudských zdrojov na pripravovanom Ústave
materiálov. V priebehu tohto procesu žalobca ako osoba poverená výkonom určitých činností v rámci
nového organizačného členenia fakulty vytýkal vedeniu viaceré nedostatky a chyby a navrhoval pri
ich odstránení do budúcna konštruktívne riešenia. Oprávnená kritika žalobcu a vyjadrovanie názorov

nesúladných s predstavami dekanky viedla k tomu, že zo všeobecne uznávanej a rešpektovanej
osobnosti na pracovisku sa voči nemu začali cieľavedome uskutočňovať kroky smerujúce k zníženiu
vážnosti jeho osoby a konaniu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
vzťahoch. Žalobca taktiež spolu s ďalším zamestnancom J. B. F., A., v tom čase prodekanom a jedným
z najbližších spolupracovníkov žalobcu, poukazoval na nakladanie s prostriedkami zo štrukturálnych

fondov EÚ a podaním podnetu na preverenie tohto nakladania na OLAF, čo skončilo u doc. Ing.
Bidulského, PhD. nepredĺžením pracovnej zmluvy a u žalobcu šikanóznym výkonom práv zo strany
žalovanej, konajúcej prostredníctvom dekanky FMMR TUKE. S účinnosťou odo dňa 01. februára 2016
na základe výberového konania, v ktorom uspel, bol žalobca vymenovaný do funkcie Riaditeľa Ústavu
materiálov Hutníckej fakulty TUKE. V tejto funkcii zotrval až do 31.08.2016, kedy ho dekanka bez

akéhokoľvek zdôvodnenia odvolala z výkonu tejto funkcie a vedením dočasne poverila J. B. K. H., A.,
ktorý následne v ďalšom výberovom konaní, ktoré sa konalo dňa 21.02.2017 a ktorého sa zúčastnil
aj žalobca, na Riaditeľa Ústavu materiálov Hutníckej fakulty TUKE uspel a žalobca skončil na druhom
mieste. Žalobca v súvislosti s uvedeným dáva do pozornosti, že v tomto výberovom konaní uspel doc. H.,
ktorého vedecko-publikačná a projektová činnosť a medzinárodná akceptácia je neporovnateľne nižšia.

Ďalej, aj napriek tomu, že ako profesor je garantom pre študijný odbor Tvárnenie kovov a Plastické
deformácie a taktiež predsedom Komisie pre inauguračné konanie, bol dekankou bezdôvodne odvolaný
z výkonu funkcie Predsedu komisie pre obhajoby PhD. prác v ŠO Materiály a tiež člena Vedeckej rady
fakulty. Zo strany dekanky konajúcej v pracovnoprávnych vzťahoch za žalovanej od uvedeného obdobia
dochádza k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch i v oblasti

odmeňovania. Žalobcovi od času odvolania z funkcie Riaditeľa Ústavu materiálov Hutníckej fakulty
TUKE aj napriek tomu, že sa aktívne venuje vedeckovýskumnej činnosti a spolupodieľal sa na mnohých
projektoch či organizoval rôzne podujatia, dlhodobo nie sú priznané a priznávané žiadne odmeny. Plat
žalobcuvzhľadomnajehopracovnézaradenieadĺžkujehopraxejeoviacako1.000,00Eurnižšiaakosú
priemerné platy profesorov u žalovanej. Zo strany dekanky bolo účelovo pozastavené vyplácanie plnení

žalobcovi a jednotlivým zamestnancom patriacim do jeho tímu vo forme odmien za úspešne riešené
projekty, a to Projekt „VUKONZE“ / ITMS kód: 220220064, vykonávaný na základe Zmluvy o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku č. 062/2010/2.2/OPVaV a Projekt „Kompetenčné centrum pre
priemyselný výskum a vývoj v oblasti ľahkých kovov a kompozitov“ / ITMS kód: 26220220154 (v texte
ďalej len ako „KC“), vykonávaný na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. 150/2011/2.2/OPVaV. Žalobca uvádza, že za riešenie projektov u žalovanej boli zamestnancom vždy
poskytované plnenia vo forme odmien bez ohľadu na potrebu uzatvorenia osobitnej dohody, keďže
časť finančných nákladov bola, resp. mala byť použitá na personálne výdavky a tieto personálne
výdavky následne žalovaná po vykonaní zákonných zrážok poskytla zamestnancom. Dekanka však
účelovo bez toho, aby na to bola oprávnená, jednostranne rozhodla o nevyplatení týchto odmien. U

žalobcu len nevyplatenie odmien za tieto dva vyššie uvedené projekty predstavuje sumu vo výške
10.776,00 Eur. Dlhodobý a evidentne tendenčný prístup vedenia fakulty, konkrétne dekanky k žalobcovi,
dokazujú aj jej vyhlásenia na adresu žalobcu. Dekanka podľa vedomostí žalobcu zvoláva stretnutia, na
ktorých dehonestuje jeho osobnosť a profesionalitu, čím tiež zasahuje do jeho osobnostných práv, ato len v dôsledku jeho otvorenej kritiky voči výkonu funkcií vedenia FMMR TUKE. Zo strany žalovanej
zastúpenej v pracovnoprávnych vzťahoch dekankou svedčia ďalej doslova nezmyselné upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny, ktorých sa mal žalobca dopustiť, či vyhrážanie sa okamžitým

skončením pracovného pomeru. Tieto účelové, dlhodobé a vedomé ataky zo strany vedenia FMMR
TUKE cielene poškodzujú vážnosť (úctu) obete, t.j. žalobcu, narušujú komunikáciu s ním, sabotujú
plnenie jeho pracovných úloh a sťažujú ich. Z hľadiska štatistiky sa takáto forma šikany s cieľom
zbaviť sa nepohodlnej osoby najviac vyskytuje v školách, pričom platí - čím významnejšia a vyššia
pedagogická ustanovizeň, tým sofistikovanejšie metódy mobbingu, či bossingu sa používajú. Žalobca

je v oblasti odborných kruhov vnímaný ako vedec s bohatou a rozsiahlou vedeckopedagogickou
činnosťou, známy v odborných kruhoch aj rozsiahlou publikačnou činnosťou, autor, resp. spoluautor
vysokoškolských učebníc, skrípt, vedeckých monografií, odborných článkov atď., požívajúci vysoké
renomé a majúci všeobecné uznanie. Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti postup žalovanej, kedy
voči žalobcovi uplatňovala a uplatňuje uvedené postupy, je prejavom zneužitia práva „mala fidem“ s
úmyslom spôsobiť žalobcovi, ako zamestnancovi ujmu na jeho psychickej a telesnej integrite, nesúce

všetky znaky protiprávneho konania v rozpore s dobrými mravmi a zásadou rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnych vzťahoch zo strany žalovanej. V zmysle § 13 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v platnom znení (ďalej len ako „ZP“) zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva
alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže
obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej AZ. Žalobca sa tak môže domáhať najmä, aby

ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo
dostačujúce, môže sa domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. nielen náhrady škody za
porušenie práva, ku ktorému došlo pri diskriminácii. Zavinenie zamestnávateľa nemá pri posudzovaní
uvedeného problému pred súdom právny význam. . Porušenie zákazu rovnakého zaobchádzania sa

posudzuje aj objektívne, t.j. tak ako intenzitu nepriaznivého následku by pociťoval spravidla každý
zamestnanec. Osobitosťou právnej garancie pri uplatnení práva na súdnu ochranu je dôkazné bremeno,
ktoré je na strane žalovanej (TUKE). Ten musí preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania. V súvislosti s konaním vedúceho zamestnanca FMMR TUKE voči žalobcovi zároveň
nemožno opomenúť aj existujúcu právnu úpravu, chrániacu fyzické osoby pred zásahmi do ich osobnosti

konaním, ktorá umožňuje aj následne tieto odškodňovať náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Konanie žalovanej bez adekvátneho vysvetlenia bezprostredne nadriadeného vedúceho zamestnanca
je možné vnímať i ako potenciálnu citovú ujmu, ktorá bola žalobcovi spôsobená. Pritom platí, že citovou
ujmou v širšom slova zmysle v naznačenom kontexte rozumieme napr. prežívanie nepríjemných citov
(citová ujma v užšom slova zmysle – neadekvátny prístup nadriadeného vedúceho zamestnanca), alebo

neprežívanie citov príjemných (citová strata, vyplývajúca z pocitu zneuznania za úspešne realizovanú
činnosť). V týchto súvislostiach nemožno nespomenúť aj to, že platná legislatívna úprava posilňovania
ochrany osobnostných práv naznačenými smermi je nesporne nastavená v prospech žalobcu, takže v
kontexte uvedeného prichádza do úvahy i uplatňovanie „náhrady nemajetkovej ujmy“ v peniazoch, či
„primeraného finančného zadosťučinenia“ (v súvislosti s rozhodnutím ÚS SR o ústavných sťažnostiach

v čl. 127 ods. 3 Ústavy SR). V postupe vedúceho zamestnanca FMMR TUKE sú zrejmé i aspekty, ktoré
zakladajú zodpovednosť za následky neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby (žalobcu)
– napr. ľudskej dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti, osobnej integrity atď. – čím jednoznačne vzniká i
zodpovednosť za citovú ujmu. Žalobca poukázal na ustanovenia § 13 zákonníka práce, ustanovenia
§ 2, § 3, § 6 Antidiskriminačného zákona, ako aj na § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone

práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „ZVPVZ“), pričom zdôraznil, že
náhrada nemajetkovej ujmy a jej výška v zmysle európskej a českej judikatúry by pritom mala spĺňať
nielen satisfakčnú a reparačnú funkciu, ale aj preventívnu, aby tak do budúcna ten, kto sa takéhoto
konania dopúšťa, prehodnotil pod hrozbou náhrady svoje konanie. U žalovanej sa pritom nejedná o
ojedinelý prípad, kedy na úkon slabšej strany, v tom prípade svojich zamestnancov, konala v rozpore

s dobrými mravmi.

3.Právnyzástupcažalovanejvrámci písomnéhovyjadreniakpodanejžalobeuviedol,žeabyvôbecbolo
možné posudzovať žalobcom tvrdené skutočnosti , musí žalobca v prvom rade najskôr preukázať, že
s ním bolo zaobchádzané rozdielne a to kvôli jeho príslušnosti k určitej skupine ľudí. Inak povedané, že

žalobca musí uviesť komparátora na porovnanie postavenia žalobcu s postavením teda iné jednotlivca
alebo skupiny. Až od tohto preukázania je možno v konaní posudzovať opodstatnenosť jeho tvrdení
o neoprávnenosti zásahu do jeho práva na rovnaké zaobchádzanie. Uvedené splnenie podmienky zo
strany žalobcu je následne predpokladom na presun dôkazného bremena tak ako to požaduje žalobcavo svojej žalobe, t.j. že žalovaný bude preukazovať, že sa nejedná o porušovanie zásady rovnakého
zaobchádzania. Rovnako tak absentuje v žalobe podľa jej obsahu tvrdenie dôvodu diskriminácie, ktorý
je uvedený veľmi laxne ako „oprávnená kritika žalobcu a vyjadrenie názorov nesúladných s predstavami

dekanky“. V zmysle ustálenej súdnej praxe, pokiaľ čo i len jedna zložka z vyššie uvedeného nie je
naplnená, tak sa nemôže jednať o diskrimináciu. Za diskrimináciu v žiadnom prípade nie je možné
považovať nezhody na pracovisku spôsobené presvedčením zamestnanca o nevyužití jeho potenciálu
a o neadekvátnosti jeho postavenia a zaradenia napriek jeho schopnostiam a ani nároky zamestnanca
voči zamestnávateľovi na nenárokovateľnú zložku mzdy, resp. spochybňovanie výberových konaní

na post vedúceho zamestnanca alebo u akéhokoľvek iného (peňažného) nároku, ktoré si voči
zamestnávateľovi uplatňuje. Diskriminácia je totiž cielené konanie zamestnávateľa ako takého voči
určitej skupine osôb (inej farby pleti, alebo príslušníkom etnickej skupiny a podobne) ku ktorej patrí aj
diskriminovaná osoba a ktoré sleduje rozdielne zaobchádzanie s týmito osobami oproti iným osobám
a zamestnancom v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Predmetom
sporu sú uplatnené nároky žalobcu v dôsledku porušenia Zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa

odseku 2 toho istého ustanovenia zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje
len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. Žalobca sa môže domáhať, aby
ten kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania zákonom stanovenej postupnosti a následnosti
náprav 1. upustil od svojho konania, 2. ak je to možné napravil protiprávny stav a na záver 3.
poskytol primerané zadosťučinenie. Postupnosť krokov nápravy stanovuje platná úprava a postupnosť

neznamená automaticky priznanie všetkých dostupných stupňov nápravy. Žalobca sa prvých dvoch
krokov nápravy upravených platnou právnou úpravou ani nedomáha. Žalovaný prehlasuje, že si nie
je vedomý akejkoľvek diskriminácie žalobcu a to z akéhokoľvek dôvodu. Ak zamestnanec, ktorý
sa považuje za poškodeného z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, preukáže
súdu skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je

povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Skutočnosti uvádzané žalobcom v žalobe sú vo vzťahu k inštitútu diskriminácie podľa názoru žalovanej
nekonkrétne, právne bez významu a ničím nepreukazované. Nie je uvedená žiadna skutočnosť, ktorá
by právne relevantným spôsobom poukazovala na to, že došlo k diskriminácii žalobcu v súvislosti
s jeho konkrétnym právom, ktoré mu vyplývala z pracovnoprávnych vzťahov a že k nerovnakému

zaobchádzaniu došlo v dôsledku jedného zo zákonných kritérií uvedených v § 13 ods. 1 ZP, ktorý
vymedzuje jeho vecný obsah. Len na okraj a pre objektívnosť veci žalovaný uvádza, že žaloba žalobcu
hovorí o údajnej diskriminácii zamestnanca ktorého „ renomé a povesť ako vysokoškolského odborníka
je vysoká je pozitívne vnímaný ako popredný odborník v oblasti tvárnenia kovov.... V oblasti grantových
projektov len za posledné 3 roky bol vedúcim a spoluriešiteľom projektov ..... Založil a vedie odborný

časopis Acta Mettalurgia Slovaca ... atď“. Žalovaná si kladie otázku nakoľko je možné veriť tvrdeniam
žalobcu v ostatných skutočnostiach, ak už teraz je zrejmé a preukázateľné, že v snahe vykresliť svoju
osobu pozitívne a v lepšom svetle, v žalobe uvádza fakty nezaložené na pravde respektíve fakty
čiastočne pravdivé, vo veci podstatné fakty zámerne neuvádza vôbec, alebo ich uvádza výslovne vo
verzii slúžiacej na podporu jeho tvrdenia bez ich objektivizácie. Ďalej žalobca okrem iného zavádza

súd tým, že uvádza výšku finančných prostriedkov, ktorá bola požadovaná a nie skutočne pridelenú
sumu, pričom v žalobe vôbec neuvádza, že ekonomický prínos riešenia projektu pre univerzitu a fakultu
sa kalkuluje zo sumy pridelenej a nie žiadanej. Vyhodnotením pridelených súm za niekoľko rokov
dozadu sa dá ľahko a bez problémov dohľadať a zistiť, že suma pridelených finančných prostriedkov
sa pohybuje okolo 50 % z požadovanej sumy. Žalovaná vo svojom vyjadrení ďalej objektivizuje tvrdenia

žalobcu týkajúce sa jednotlivých projektov za jednotlivé roky, pričom o niektorých projektoch sa žalovaná
dozvedá až z podanej žaloby, kedy žalovaný nedisponuje žiadnymi listinami a dokumentáciou napríklad
k projektu KIT GERMANY - Cft – AWP19 – ENR – 01. Ďalej podľa dostupnej listinnej dokumentácie bol
vyššie uvedený časopis založený inými osobami, žalobca sa medzi nimi nenachádza navyše žalobca
udáva iný rok založenia, ako vyplýva z listín. K bezdôvodnému odvolaniu z výkonu funkcie predsedu

Komisie pre obhajoby PhD. prác a tiež člena Vedeckej rady žalovaná okrem iného uvádza, že z dôvodu
zosúladenia skutkového stavu s platnou právnou úpravou najmä s vnútorným predpisom žalovanej
Zásady organizácie, hodnotenia a ukončenia doktorandského štúdia Zásady zriadenia odborných
komisií doktorandského štúdia na Technickej univerzite v Košiciach, ktorý vo svojej ustanoveniach
limituje maximálny počet členov na 11 členov (dovtedy bolo bežnou praxou, že Komisie mali 20 aj viac

členov) a v zmysle rokovacieho poriadku vedeckej rady fakulty, vedecká rada na návrh jej predsedníčky
odvolala všetkých členov FOK počas svojho zasadnutia dňa 21.04.2017 vo Vyhniach. Zároveň schválila
nové11člennéfakultnéodborovéKomisie.Uvedenévyplývazozápisnicezodňa2142017.Žalobcadňa
16.05.2017 podal podnet na preskúmanie (zjavne zákonnosti postupu žalovaného) na Referát kontrolya sťažnosti TUKE, avšak pochybenie vo veci zistené nebolo. Rovnako k odvolaniu žalobcu z postu člena
vedeckej rady fakulty žalovaná uvádza, že žalobca nebol odvolaný z postu člena vedeckej rady fakulty.
Členovia VR fakulty sú v súlade s §13 ods. 4 štatútu fakulty vymenovaný na funkčné obdobie, ktoré je

zhodné s funkčným obdobím dekana. Členstvo vo vedeckej rade uplynutím funkčného obdobia zaniká.
Nový dekan respektíve ten istý dekan v novom funkčnom období navrhuje a akademický senát fakulty
schvaľuje nové zloženie vedeckej rady. Žalobca nebol ako tvrdil odvolaný ale jeho členstvo zaniklo.
Pokiaľ ide o účelovo účelové jednostranné nepriznanie a bez oprávnenia nevyplatenie odmien žalovaná
k uvedenému uvádza že tvrdenia žalobcu považuje za nedôvodné, pričom opísaný postup žalovaného

vovzťahukvyplácaniuodmienžalovanejuplatňujevočivšetkýmsvojimzamestnancomatobezrozdielu.
Vo všeobecnosti sa totiž možno domnievať, že určité kritériá a zásady, ktoré sú dodržiavané vždy a za
každých okolností, sa neprekračujú ak neexistujú zábrany s ich prekročením v čase kedy ich prekročeniu
došlo, táto neexistencia korektnosti konania tu potom nemohla byť nikdy. Žalovaný ďalej uvádza, že
podľa jeho názoru je to žalobca, ktorý sa nestotožnil s novým riadne zvoleným vedením hutníckej fakulty
žalovanej a od jeho zvolenia podal a podáva na činnosť fakulty ako takej rad oznámení a podnetov

a to alebo vedeniu žalovaného alebo na rôzne inštitúcie spôsobilé zasiahnuť do sféry žalovaného. I
keď všetky podnety žalobcu boli zamestnávateľom, ako aj tretími osobami a nezávislými inštitúciami
vybavené ako neopodstatnené, v konečnom dôsledku možno dôjsť k záveru, že je to žiaľ žalobca,
ktorý devalvuje svojím konaním dobré meno žalovaného, svojich kolegov a v neposlednej rade sa
sám pričiňuje o devalváciu aj svojho dobrého mena. Napríklad sa jedná u podnet Akreditačnej komisii

Ministerstva školstva SR a oznámenia Inšpektorátu bezpečnosti práce v Košiciach na šikanovanie
žalobcu jeho zamestnávateľom, keď v dôsledku uvedeného vykonal inšpektorát u žalovaného celý
rad kontrol, alebo rôzne podnety vedeckej rade TUKE a referátu kontroly a sťažností TUKE. Žalovaná
na záver uvádza, že medzi základné Zásady Zákonníka práce patrí aj to, že výkon práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva

a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Morálne normy, ktoré
treba dodržiavať pri vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec a naopak rovnako aj medzi zamestnancami
navzájomobsahujúvsebeprvkyslušnosti,rovnoprávnostiohľaduplnosti,etiky,neznižovaniadôstojnosti,
vzájomného rešpektovania čaká plnenie zákonom daných povinností. Kritériom dobrých mravov sú
všeobecne uznávané morálne hľadiská. Súd nemôže a nemá priznať súdnu ochranu tomu, kto vyššie

opísané právo zneužívať v snahe získať zo zneužitia dokonca majetkový prospech. Vzhľadom na všetko
vyššieuvedené,vzhľadomnato,žežalobcasvojetvrdenianepreukazujeprávnerelevantnýmspôsobom
a jeho žaloba je v celosti nedôvodná, navrhuje žalovaná žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať
jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Právny zástupca žalobcu v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovanej okrem iného uvádza, že si v
prvom rade dovoľuje poukázať na povahu tohto sporu, ktorý je antidiskriminačným, a teda vzhľadom na
ust. § 312 CSP sa vo vzťahu k žalobcovi ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania
nepoužijú. Žalobca v prvom rade upriamuje pozornosť súdu na ust. § 2a zákona č. 365/2004 Z.
z., ktorý zakotvuje rôzne formy diskriminácie a tieto aj definuje. Za diskrimináciu sa považuje tiež

správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského,
zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého
úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti (uvedené
v ods. 4 ako obťažovanie). Žalobca má za to, že z jeho strany boli v žalobe uvedené skutočnosti,
z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany

žalovanej došlo, a to viacerými formami diskriminačného konania tak, ako to zakotvuje ust. § 2a
zákona č. 365/2004 Z. z.. V týchto sporoch platí tzv. obrátené dôkazné bremeno, a teda pokiaľ žalobca
označí skutočnosti a súdu predloží dôkazy, na základe ktorých možno usudzovať, že k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania došlo, je na žalovanej, aby dokazovala, že k takémuto konaniu z jej
strany nedošlo. Tvrdenia uvádzané v žalobe, spočívajúce v diskriminačnom konaní tak, ako to definuje

ust. § 2a zákona č. 364/2005 Z. z., budú predmetom ďalšieho dokazovania, a to najmä výsluchom
strán na pojednávaní vo veci samej (návrh na vykonanie tohto dôkazu žalobca v žalobe uvádza),
žalovanej – za žalovanú J. B. B. L., A., ako aj svedkov, ktorých mená žalobca uvedie na pojednávaní
vo veci samej z dôvodu ich ďalšieho možného ovplyvňovania. Pokiaľ sa jedná o ostatné „námietky“
uvedené na str. 2 vyjadrenia žalovanej, k tomu žalobca uvádza, že: - funkcia žalobcu ako riaditeľa

Ústavu materiálov HF TUKE v zmysle zákona o vysokých školách nepodliehala odvolaniu, - zápisnica
o výberovom konaní na funkciu riaditeľa v tom čase Ústavu materiálov HF TUKE zo dňa 21.02.2017
neposkytuje „obraz“ tohto výberového konania, ako ani to, čo vlastne bolo hodnotené; zápisnicu o
výberovom konaní navrhujeme vyžiadať od žalovanej cestou súdu, - vo vzťahu k podanej žalobe jebezpredmetné, či si žalobca právne relevantným spôsobom (žalovaná tým ma zrejme na mysli podaním
súdnejžaloby)svojenárokyvočižalovanejuplatňoval;žalobcapodalžalobuvovecisamejažpotom,ako
sa opakovanie snažil situáciu na pracovisku riešiť s kompetentnými osobami, avšak bez relevantného

výsledku; skutočnosť, že nároky voči žalovanej ako zamestnávateľovi uplatňuje teraz, žalobcovi nie je
a ani len nemôže byť na ťarchu, - k ďalšiemu sa žalobca vyjadrí pri svojom výsluchu. Z dikcie ust.
§ 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. vyplýva, že výpočet práv osoby, ktorých sa v rámci cit. zákona
môže domáhať, je demonštratívny a v žiadnom prípade nezakotvuje „postupnosť krokov nápravy“ a
ani to nevyplýva z platnej právnej úpravy tak, ako to uvádza žalovaná. U osoby žalobcu vzhľadom

na jeho vek, postavenie a intenzitu a povahu konania zo strany žalovanej, resp. dekanky J. B. B. L.,
A., ktoré žalovaná prezentuje ako napr. „ukladanie pracovných úloh vedúcim zamestnancom“, a pod.
a navonok sa môžu javiť ako neutrálne a ktoré žalobca na pracovisku musí znášať na konci svojej
bohatej kariéry nielen na akademickej pôde, už upustenie od konania, prípadne náprava protiprávneho
stavu do úvahy neprichádza. Dovtedajší prístup dekanky sa vo vzťahu k osobe žalobcu zmenil potom,
ako žalobca otvorene kritizoval nedostatky jej práce ako dekanky, čo vyústilo pre žalobcu do priam

až nepriateľského stavu na pracovisku. Napokon, sama žalovaná záverom svojho podania uvádza, že
žalobca podával a podáva na činnosť fakulty ako takej rad oznámení a podnetov spôsobilých zasiahnuť
do sféry žalovanej, čím len deklaruje dôvody diskriminácie namietané v žalobe. Vo vzťahu k tomu, že
žalobca v rámci svojej profesijnej praxe uvádzal príkladmo aj projekty predkladané nám ako vedúcim
za obdobie posledných troch rokov, nie je až tak relevantná celková výška, ktorá sa žalobkyni pridelila,

resp. v budúcnosti pridelí, ale samotný fakt, že ten prínos pre žalovanú tu bol, najmä s prihliadnutím
na to, že na poskytnutie dotácie ako takej a financovanie projektu nie je právny nárok (t. j. nie každá
žiadosť je posúdená kladne a zaradená). Žalobca nepopiera, že prihlášku k registrácii periodickej tlače
bola podaná na vtedajšieho zamestnanca vtedajšej HF žalovanej B. K. M., E., ktorý pôsobil v pracovnom
tíme žalobcu ako výkonný redaktor, a udialo sa tak z výlučne administratívnych dôvodov. Žalobcu však

udivuje, že žalovaná sa doslova tvári, akoby žalobca s týmto periodikom nemal nič spoločné, keďže
(aj keď to bolo pred viac ako 25 rokmi) ešte v roku 1994 sám žalobca predložil vtedajšiemu dekanovi
A. B. B. návrh na vytvorenie časopisu pokrývajúceho oblasť hutníctva a materiálového inžinierstva,
ktorým bol následne poverený spracovať návrhy a požiadavky na vznik časopisu. Pokiaľ sa jedná o
odvolanie žalobcu z výkonu funkcie predsedu komisie pre obhajoby PhD. prác v ŠO Materiály, jedna

vec je údajná potreba zosúladenia skutkového stavu s platnou právnou úpravou a druhá vec je konanie
žalovanej, za žalovanú dekanky J. B. L., A., ktorej návrhom na takúto minimálne neštandardnú „výmenu“
funkcie predsedu, kedy docent „vymenil“ profesora, žalobca stratil skutočnú zodpovednosť za ním
garantovaný študijný odbor. Žalobca upozornil, že kandidát navrhnutý dekankou je osobou vedecky
málo akceptovateľnou, majúcou v tom čase nasledovnú vedeckú scientometriu: CCC=7, hindex=3, čo

v porovnaní s vedeckými výstupmi žalobcu predstavovalo len 11%. Tento návrh dekanka J. B. L., A.,
však nepovažovala za potrebné prehodnotiť a samozrejme tak ňou navrhnutý kandidát získal väčšinu
hlasov. Nielen týmto, ale aj ďalšími nesystémovými postupmi žalovanej, je žalobcovi znemožňované
ako profesorovi napĺňať základné požiadavky garanta dané predpisom Akreditačnej komisie, ako aj
zaisťovať kvalitu vzdelávacieho procesu, k čomu sa žalobca vyjadrí vo svojej výpovedi. Žalobca pôsobil

ako člen Vedeckej rady FMMR (predtým HF TUKE) dlhoročne, ako jeden z najaktívnejších vedecky
pôsobiacich zamestnancov, u ktorého (v rámci zachovania čo najvyššej možnej odbornosti) nebol dôvod
na jeho opätovné nenavrhnutie, ako ani na jeho opätovné zvolenie. Opätovné nevymenovanie, resp.
nenavrhnutie za člena Vedeckej rady FMMR zo strany dekanky J. B. L., A., nie je založené na ničom
inom, len na kritických postojoch žalobcu vo vzťahu k práci vedenia fakulty, k hodnoteniu kvality výstupov

uchádzačov, porušovania predpisov a zákonov, na ktoré žalobca opakovane upozorňoval, pre ktoré
sa stal žalobca na pracovisku doslova „závadovou“ osobou. Pokiaľ sa jedná o účelové jednostranné
nepriznanie a nevyplatenie odmien, žalovanú nemôže „ospravedlniť“ len jej tvrdenie, že k nevyplateniu
odmien žalovaná pristúpila voči všetkým zamestnancom bez rozdielu. Žalovaná tak urobila spätne,
podľa názoru žalobcu v rozpore s uzatvorenou zmluvou, nakoľko jednostranne rozhodla o zmene účelu

finančných prostriedkov z toho – ktorého projektu. Žalobca v ostatnom v celom rozsahu zotrváva na
podanej žalobe a navrhuje a žiada, aby súd po vykonaný dokazovania rozhodol v zmysle žalobného
návrhu.

5. Právna zástupkyňa žalovaného v písomnej reakcii okrem iného uviedla, že žalobca ani v žalobe

ani v replike podľa názoru žalovanej neosvedčil skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
zo strany žalovaného dochádzalo k žalobcovi k diskriminačnému konaniu. Žalovaný doposiaľ nevie,
kedy presne, kým presne, v čom presne a za účasti koho presne malo dochádzať k zastrašujúcemu,
nepriateľskému, zahanbujúcemu, nepriateľskému, ponižujúcemu, potupujúcemu a zneucťujúcemukonaniu žalovaného. Aj v žalobe aj v replike je neustále poukazované na tvrdenia, skutočnosti
a dôkazy, ktoré budú súdu predložené alebo ktoré ešte súd len vykoná. Žalovaný ma za to, že vo
všeobecnosti sa pod diskrimináciou v pracovnom práve rozumie akékoľvek rozlišovanie, vylúčenie

alebo uprednostňovanie založené na diskriminačných znakoch, ktorých cieľom je ohroziť alebo úplne
znemožniť rovnaké možnosti zamestnancov, alebo rovnaké zaobchádzanie s nimi v pracovnoprávnych
vzťahoch. Diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaný zamestnanec je nositeľom určitého
znaku. Ak je zamestnanec prenasledovaný z iného dôvodu, nemôže ísť o diskrimináciu, môže však ísť
o šikanovanie, ktoré možno označiť ako opakované nezmyselné správanie voči zamestnancovi alebo

skupine zamestnancov, ktoré predstavuje riziko pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Žalovaná
považuje naďalej žalobu za zjavne neopodstatnenú a preto navrhuje súdu, aby v súlade s ustanovením
§ 138 CSP vyzval žalobcu na jej späťvzatie. Žalovaná má za to, že žalobcovi je vzdávaná patričná
úcta, jeho vedecká erudicita je rešpektovaná. Žalobca nie je obmedzovaný – má voľnosť pri bádaní,
má schvaľované všetky pracovné cesty, ktoré si sám navrhuje za týmto účelom, naďalej rieši vedľajšiu
hospodársku činnosť ako zodpovedný riešiteľ. Platové pomery žalobcu sa v ničom neodlišujú a sú

rovnocenné s osobami /zamestnancami v rovnakom postavenie na fakulte. Žalobca v replike podsúva
výklad tvrdení žalovaného k žalobe, ktorými tento iba objektivizoval tvrdenia žalobcu v jeho žalobe
a to bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Žalovaný v žiadnom prípade nenamietal fakt, že by žalobca
nezískal ním uvádzané projekty - iba spresnil ich naozaj dosiahnutý prínos a vysvetlil ich financovanie.
Ku tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa jeho odvolania z výkonu funkcie predsedu komisie pre obhajoby

žalovaná uvádza, že sa nedá z jeho tvrdení nevyvodiť, že žalobca pociťuje ako diskriminačné konanie
svoje nedocenenie okolím - kedy v žalobe a v replike poukazuje na nesprávnosť demokratickej voľby
a nesprávnosť rozhodnutie volebnej komisie v prípade jeho neúspechu vo výberovom konaní do funkcie
vedúceho ústavu, resp. nezvolenie žalobcu do funkcie odborovej komisie a podobne. Žalovaná len
pripomína, že členovia výberovej komisie viedli s uchádzačmi diskusiu, pričom funkcia vedúceho

zamestnanca - riaditeľa ústavu - nie je viazaná na dosiahnuté výsledky vo vedecko-výskumnej činnosti
a v pedagogike. Rovnako to tak vo vzťahu ku odborovej komisii, žalobca zabúda na fakt, že dekan
má síce právo navrhnúť meno predsedu komisie, voľby sa však nezúčastňuje. Rovnako tak je nutné
pripomenúť. Že táto funkcia nie je viazaná na dosiahnuté výsledky vedeckej scientometrie. Žalovaný
k argumentácii žalobcu okrem iného uvádza, že má za to, že vysokoškolskí učitelia, ktorí dosiahli titul

docent a profesor, vytvárajú na vysokej škole vlastné a rovnocenné vedecké školy a majú rovnaké
a rovnocenné povinnosti pri výchove doktorandov. Žalovaný záverom prehlasuje, že si nie je vedomý
žiadnej formy diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi a to z akéhokoľvek dôvodu a preto žiada žalobu po
vykonanom dokazovaní ako nedôvodnú zamietnuť.

6.Právnyzástupcažalobcuvrámcipísomnejreakciezopakoval,žeskutkovétvrdenia,ktorésúnesporné
sú, že: žalovaná je verejnou vysokou školou zriadenou zákonom, na čele verejnej vysokej školy, v
zmysle zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, stojí rektor, ktorý
má postavenie štatutárneho orgánu, verejná vysoká škola, ktorou je žalovaná, sa organizačne člení
na fakulty, ktoré sú organizačnou súčasťou verejnej vysokej školy bez právnej subjektivity, na čele

fakulty je dekan, ktorý má postavenie predstaviteľa a vedúceho zamestnanca fakulty, spor sa týka
Fakulty metalurgie, materiálov a recyklácie, Technickej univerzity v Košiciach, žalobca je zamestnancom
Technickej univerzity v Košiciach (predtým Vysoká škola technická v Košiciach) od roku 1979 a
organizačne bol začlenený na Fakultu metalurgie, materiálov a recyklácie (predtým G. H.), v súčasnosti
pôsobí ako vysokoškolský učiteľ v postavení (funkcii) profesor, pracovný pomer žalobcu je uzavretý na

dobu určitú do 31.08.2022, a to na základe „Dohody o zmene pracovných podmienok“, č.j. 290/2014,
s účinnosťou od 06.11.2014, index citačných ohlasov vedeckých článkov (tzv. Hirschov index) je u
žalobcu 14, od roku 1992 do 31.05.2016 žalobca pôsobil u žalovanej ako vedúci katedry tvárnenia
kovov, od 01.02.2016 pôsobil ako riaditeľ Ústavu materiálov Hutníckej fakulty Technickej univerzity v
Košiciach, 31.08.2016 bol bez uvedenia dôvodu odvolaný z výkonu funkcie riaditeľa ústavu. Skutkové

tvrdenia, ktoré sú medzi stranami sporné: výkon práv a povinností zo strany zamestnávateľa v rozpore
s čl. 2 základných zásad zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ako „ZP“), v rozpore
s dobrými mravmi a v spojení s ust. § 13 ods. 1, 2, 3 ZP a ust. § 2 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2 písm.
a) a b) zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len ako

„AD“), ako aj v rozpore s rovnakým zaobchádzaním, odvolanie z funkcie riaditeľa ústavu materiálov
31.08.2016 bez uvedenia dôvodu a v časovej a vecnej súvislosti s podaniami žalobcu, sťažnosťami,
oznámeniami (veta tretia § 13 ods. 3 ZP), ďalšie postihy žalobcu v zmysle § 6 ods. 1 a 2 písm. a) a b) AD,
šikanózny výkon zamestnávateľských práv, mobbing. Žalovaná tvrdí, že žalobca vo svojom vyjadreníneuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých je možné vyvodiť alebo mať za osvedčené, že k
diskriminačnému konaniu zo strany žalovanej niekedy došlo. Žalobca v žalobe, ako aj v ďalších svojich
vyjadreniach dostatočne predbežne osvedčil tvrdené skutočnosti, že žalobca od roku 2016 bol trvalo

diskriminovaný, bolo voči nemu konané v rozpore s dobrými mravmi, keď zamestnávateľ zneužíval svoje
oprávnenia na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, keď žalobcu šikanoval, či mobboval
a konal voči nemu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu. Žalobca
poukazuje na v žalobe a ďalších vyjadreniach uvedené a tvrdené skutočnosti: odvolanie z funkcie
riaditeľa Ústavu materiálov bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu a v rozpore so zákonnou úpravou,

potom, čo uspel vo výberovom konaní, nové výberové konanie dňa 21. 02. 2017 na miesto riaditeľa
Ústavu materiálov fakulty žalovanej, po odvolaní žalobcu z funkcie, keď o niekoľko mesiacov neskôr už
žalobca neuspel vo výberovom konaní, odvolanie z výkonu funkcie predsedu komisie pre obhajoby prác
doktorandov v študijnom odbore materiály, odvolanie z funkcie člena vedeckej rady fakulty odvolanie,
resp. nenominovanie žalobcu do rád, komisií, poradných orgánov a pod., fakulty F MMR, nepriznanie
odmien a iných zložiek mzdy žalobcovi, v zmysle zák. č. 553/2003 Z.z. o odmenách prác vykonávaných

vo verejnom záujme, nevyplatenie odmien za splnenie Projektov VUIOONZE a KOMPETENČNÉ
CENTRUM PRE PRIEMYSELNÝ VÝSKUM A VÝVOJ V OBLASTI ĽAHKÝCH KOVOV A KOMPOZITOV,
dlhodobý a tendenčný prístup dekanky voči žalobcovi vrátane dehonestujúcich vyhlásení voči žalobcovi
a šikanóznych konaní a konaní v rozpore s dobrými mravmi, ako aj konaní v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania (nezmyselné upozornenia na údajné porušovanie pracovnej disciplíny,

vyhrážky na ukončenie pracovného pomeru). Žalobca dostatočne osvedčil skutočnosti, ktoré tvrdí a
ktoré v ďalšom budú predmetom dokazovania a prostriedkov procesného útoku. Žalovaná tvrdí, že
za šikanózne správanie voči svojmu zamestnancovi nemožno považovať, ak zamestnávateľ požaduje
od zamestnanca riadne plnenie si pracovných úloh. Žalovaná však na toto tvrdenie v rámci obrátenej
dôkaznej povinnosti nepredkladá súdu a ani nenavrhuje žiadne dôkazné prostriedky. Žalovaná má

povinnosť dokazovať, že rovnako ako u žalobcu postupuje aj voči iným svojim zamestnancom a rovnako
v obdobných prípadoch požaduje od nich plnenie si pracovných povinností. Žalovaná predkladá súdu
svoje tvrdenia o tom, že žalobcovi je poskytnutá prináležiaca dôstojnosť a spoločenská vážnosť, že
mu je vzdávaná patričná úcta, a že jeho vedecká erudícia je rešpektovaná. Žalobca údajne nie je
obmedzovaný a má voľnosť pri bádaní, má schvaľované všetky pracovné cesty, naďalej rieši vedľajšiu

hospodársku činnosť, ako zodpovedný riešiteľ. Podľa tvrdení žalovanej platové pomery žalobcu sa
v ničom neodlišujú a sú rovnocenné s osobami / zamestnancami v rovnakom postavení na fakulte.
Odvolanie žalobcu z výkonu funkcie predsedu komisie pre obhajobu doktorandských prác s tým, že
žalobca upozornil, že kandidát navrhnutý dekankou, je osobou vedecky neakceptovateľnou, je len
jednou z foriem konania v rozpore s dobrými mravmi, či šikanózneho konania a uplatňovania mobbingu

voči žalobcovi. Obrana žalovanej vychádzajúca z toho, že funkcia žalobcu (riaditeľ ústavu) nie je viazaná
na dosiahnuté výsledky vo vedeckovýskumnej činnosti a v pedagogickej činnosti, ako aj to, že členstvo,
resp. funkcia predsedu odbornej komisie nie je viazaná na dosiahnuté výsledky vedeckej scientometrie,
je len nepodarenou argumentáciou a skutkovým tvrdením používaným každým zamestnávateľom –
vysokou školou, v prípade rovnakých sporov.

7. Na nariadenom pojednávaní zástupcovia strán sporu zotrvali na svojich vyjadreniach, ktoré súdu boli
doručované v priebehu prípravy veci na pojednávanie.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, ako aj výsluchom žalobcu,

žalovanej, navrhovaných svedkov na základe ktorého súd zistil nasledovný

skutkový stav:

9. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyjadrenia strán sporu, ktoré postupne v priebehu prípravy veci

na pojednávanie prezentovali ich právni zástupcovia ustálil, že v prejednávanom spore nie sú sporné
nasledovné skutočnosti:
· postavenie žalovanej ako verejnej vysokej školy zriadenou zákonom, na čele verejnej vysokej školy,
v zmysle zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, stojí rektor, ktorý
má postavenie štatutárneho orgánu, verejná vysoká škola, ktorou je žalovaná, sa organizačne člení na

fakulty, ktoré sú organizačnou súčasťou verejnej vysokej školy bez právnej subjektivity, na čele fakulty
je dekan, ktorý má postavenie predstaviteľa a vedúceho zamestnanca fakulty, -
· spor sa týka Fakulty metalurgie, materiálov a recyklácie, Technickej univerzity v Košiciach,· žalobca je (bol) zamestnancom Technickej univerzity v Košiciach (predtým Vysoká škola technická v
Košiciach) od roku 1979 a organizačne bol začlenený na Fakultu metalurgie, materiálov a recyklácie
(predtým G. H.), v súčasnosti pôsobí (pôsobil počas prejednávania sporu) ako vysokoškolský učiteľ v

postavení (funkcii) profesor, pracovný pomer žalobcu je uzavretý na dobu určitú do 31. 08. 2022, a to
na základe „Dohody o zmene pracovných podmienok“, č.j. 290/2014, s účinnosťou od 06. 11. 2014, -
· vedecko-výskumné úspechy žalobcu, účastníctvo na medzinárodných vedeckých spoluprácach,
pedagogická činnosť, rozsiahla publikačná činnosť index citačných ohlasov vedeckých článkov (tzv.
Hirschov index) je u žalobcu 14, -

· pracovné pôsobenie žalobcu u žalovanej počas trvania jeho pracovného pomeru s ohľadom najmä na
skutočnosť, že od roku 1992 do 31.05.2016 žalobca pôsobil u žalovanej ako vedúci katedry tvárnenia
kovov, od 01.02.2016 pôsobil ako riaditeľ Ústavu materiálov Hutníckej fakulty Technickej univerzity v
Košiciach, 31.08.2016 bol bez uvedenia dôvodu odvolaný z výkonu funkcie riaditeľa ústavu

10. K týmto skutočnostiam súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie nakoľko, tak ako to vyššie

uviedol považoval predmetné skutočnosti za nesporné a to vzhľadom na zhodné vyjadrenia strán sporu
(§ 151 ods. CSP). Rovnako súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie smerom k skutočnostiam
týkajúcim sa prednáškovej činnosti žalobcu, jeho účasti ako speakra na medzinárodných konferenciách
(č.l. 9), podujatiach či prednáškach, nakoľko ani tieto žalovaná výslovne vo svojich stanoviskách
nespochybňovala.

11. Svoje dokazovanie súd prvej inštancie zameral na skutočnosti tvrdené žalobcom, v ktorých žalobca
videl niektoré formy diskriminačného konania vo vzťahu k jeho osobe zo strany žalovaného ako
svojho zamestnávateľa. Toto konanie žalobca videl predovšetkým vo výkon práv a povinností zo strany
zamestnávateľa v rozpore s čl. 2 základných zásad zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej

len ako „ZP“), v rozpore s dobrými mravmi a v spojení s ust. § 13 ods. 1, 2, 3 ZP a ust. § 2 ods.
1, 2, § 6 ods. 1, 2 písm. a) a b) zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon) (ďalej len ako „AD“), ako aj v rozpore s rovnakým zaobchádzaním, odvolanie z funkcie riaditeľa
ústavu materiálov 31.08.2016 bez uvedenia dôvodu a v časovej a vecnej súvislosti s podaniami žalobcu,

sťažnosťami, oznámeniami (veta tretia § 13 ods. 3 ZP), ďalšie postihy žalobcu v zmysle § 6 ods. 1 a
2 písm. a) a b) AD, šikanózny výkon zamestnávateľských práv, mobbing. V konkrétnostiach žalobca
uviedol v rámci svojich rozsiahlych vyjadrení najmä tieto udalosti, v ktorých sa diskriminačné konanie
žalovaného malo prejavovať: odvolanie z funkcie riaditeľa Ústavu materiálov bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu a v rozpore so zákonnou úpravou, potom, čo uspel vo výberovom konaní, nové výberové

konanie dňa 21.02.2017 na miesto riaditeľa Ústavu materiálov fakulty žalovanej, po odvolaní žalobcu z
funkcie, keď o niekoľko mesiacov neskôr už žalobca neuspel vo výberovom konaní, odvolanie z výkonu
funkcie predsedu komisie pre obhajoby prác doktorandov v študijnom odbore materiály, odvolanie z
funkcie člena vedeckej rady fakulty odvolanie, resp. nenominovanie žalobcu do rád, komisií, poradných
orgánov a pod., fakulty FMMR, nepriznanie odmien a iných zložiek mzdy žalobcovi, v zmysle zák. č.

553/2003 Z.z. o odmenách prác vykonávaných vo verejnom záujme, nevyplatenie odmien za splnenie
Projektov VUIOONZE a KOMPETENČNÉ CENTRUM PRE PRIEMYSELNÝ VÝSKUM A VÝVOJ V
OBLASTI ĽAHKÝCH KOVOV A KOMPOZITOV,dlhodobý a tendenčný prístup dekanky voči žalobcovi
vrátane dehonestujúcich vyhlásení voči žalobcovi a šikanóznych konaní a konaní v rozpore s dobrými
mravmi, ako aj konaní v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (nezmyselné upozornenia

na údajné porušovanie pracovnej disciplíny, vyhrážky na ukončenie pracovného pomeru) a napokon
nenominovanie žalobcu na udelenie čestného titulu professor emeritus.

12. Z výsluchu žalobcu súd okrem iného zistil, že v roku 2015 vyhral konkurz na riaditeľa ústavu
s nástupom od 1.2.2016, túto funkciu vykonával do 1.9.2016. Pri prevzatí funkcie 1.2.2016 si vytýčil

pre ústav ciele na 4 roky. Tieto ciele boli deklarované tak, že počas funkčného pôsobenia ústav
dosiahne medzinárodnú akceptáciu. Upozorňoval na neriešenie problémov s dlhom fakulty a to aj novú
dekanku J. L.. Následne došlo k určitým diskrepanciám, ktoré potom na základe toho, že chcela pani
dekanka spokojných usmievavých a šťastných ľudí, došlo k tomu, že bol som k 1.9.2016 odvolaný
z funkcie. Predpokladá, že došlo k dohode medzi dekankou a pracovníkmi oddelenia materiálneho

inžinierstva, že nebudú požadovať ďalej scenár a všetko to, čo súvisí s dokladovaním služobných ciest
pani dekanky, čo sa napriek tomu aj stalo. Bol odvolaný bez udania dôvodu, tak isto bez udania dôvodu
bol odvolaný aj prodekan, ktorý tak isto poukazoval na veľké diskrepancie vo výkone funkcie pani
dekanky. V roku 2017 už v konkurze na riaditeľa nebol úspešný a predpokladá, že táto neúspešnosťnebola na základe jeho odborných a tak isto riadiacich schopností, ale bola čisto na základe použitia
iných kritérií, ktoré súviseli práve s jeho vyjadreniami na chabú činnosť pani dekanky. O tomto informoval
aj pána rektora. Od roku 1992- 2019 bol členom vedeckej rady fakulty. Aj tejto funkcie bol následne

zbavený, pretože vystupoval na vedeckých radách tak, pretože poukazoval na slabé vedecké výstupy
jednotlivýchkandidátov.Poukazovalnatopreto,žeúroveňvzdelávaniajenatoľkokvalitná,akísúkvalitní
profesori. Odmeny, ktoré prichádzali z projektov zo štrukturálnych fondov vo výške 44 236 eur, boli
zadržané a so spätnou platnosťou bolo prijaté rozhodnutie dekanky o ich nevyplatení. Návrhy na jeho
ocenenie, či už mesta, resp. na vyšších úrovniach tak isto boli zamietnuté s tým, že riaditeľ ústavu

doc. H. povedal, že sa nestotožňuje s návrhmi ani on ani vedenie fakulty. Poukázal na množstvo
svojich zahraničných ciest a úspechov. Dňa 19.1.2018 ho doc. H. napomenul za porušenie pracovnej
disciplíny pre nečerpanie dovolenky bez toho, aby ma na základe dobrých mravov vyzval k riešeniu
a čerpaniu tejto dovolenky. Zarážajúce je, že na fakulte a na univerzite takto fungoval posledných 40
rokov a práve teraz v tomto období sa začali objavovať upozornenia, že nečerpá dovolenku. Predtým
to nikomu nevadilo, keď dovolenka prepadla, nikoho nežiadal o preplatenie a teraz zrazu sa začali

kulmovať situácie, že najväčším problémom bolo jeho nečerpanie dovolenky. Dovolenku som čerpal
1.2.-28.2.2018 v tom čase 6.2. dostal od rektora príkazový lístok na vydanie dokumentácie, ktorá súvisí
s kompetenčným centrom, pričom musím ako vedúci aktivity, nemal žiadnu povinnosť viesť pracovné
záznamy o uvedených skutočnostiach, tieto skutočnosti boli vedené na úrovni projektového manažéra,
hlavného riešiteľa projektu. 13.2.2018 v nasledujúci deň vydanie dokumentácii bolo podniknuté konanie

na úrovni pracovnoprávnych vzťahov a trestnoprávnych činností, to mi oznámila pani J. L., že v
prípade, keď neodovzdám dokumentáciu podnikne takéto kroky. V čase jeho neprítomnosti mu skupina
prehľadali, ako poslednému zločincovi kanceláriu vrátane skríň. Toto profesorovi na medzinárodnej
úrovni sa snáď v živote nikomu nestalo. Dňa 14.2. ho skupina L., H., A. znemožnili pred ľuďmi kedy bolo
vedený konverzačný kurz angličtiny, kde prerušili tento kurz tým, že mu dali podpísať list o doručení

dokumentácie a jej prevzatí. Dňa 15.2. bol pripravený odovzdať kópie dokumentácie, ale odmietol
pripraviť preberací protokol. Ak niečo by som odovzdal, ale mal pochybnosti o tom, že z týchto materiálov
by bolo niečo vybraté, žiadal, aby bol spísaný protokol, resp. aby bol spísaný záznam z uvedeného
stretnutia. Toto tajomník pán B. A. odmietol, preto zápis zo stretnutia napísal žalobca a odovzdal ho
potom stranám, ktorí sa zúčastnili uvedeného stretnutia. Tajomník na jeho vyzvanie však odmietol

definovať účel stretnutia. O všetkom informoval svojich nadriadených a považujem to za hrubý bossing
a mobbing. Uviedol, že tieto súvislosti, ktoré sa odohrali, prenášali sa na jeho zdravotný stav, kde
existuje dokumentácia, že musel vyhľadať neurológa ohľadom zdravotného stavu. Tak isto bola vo
veľkej miere poškodzovaná jeho rodina, ktorá tak isto trpela s tými nátlakovými akciami, ktoré sa diali
zo strany vedenia fakulty. Dostával rodinné otázky, či mu je to treba, aby takým spôsobom hájil svoju

vlastnú česť. Následne okomentoval dianie na fakulte z pozície dekanky, ktoré súviselo s hodnotením
resp.nevykonanímhodnoteniajednotlivýchzamestnancov.Vyjadrilpodozrenieomožnompozmeňovaní
verejných listín zo strany dekanky. Svojím podpisom potvrdila pedagogickú činnosť 3 doktorandom zo
Slovenskej akadémie vied, ktorí ju nevykonávali. Do roku 2016 nemal žiadne upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny. Podriadený bol priamo dekanke. Bol nominovaný na viacero čestných ocenení,

ale vedenie fakulty s týmto návrhom nebolo stotožnené a tým pádom mu uvedené ocenenia neboli
odovzdané. Svoje podozrenia z mobbingu a bossingu zo strany riadiacich zamestnancov adresoval
v liste rektorovi. Na otázku, čo považuje za diskriminačný dôvod uviedol žalobca, že mu bolo povedané,
že „vzhľadom k tomu, že mám súd so žalovaným, tak mi nebude nič poskytnuté.“ Za obdobie rokov
2016-2019,ktorépriamopredchádzalipodaniunávrhunasúd,žalobcapodávalviaceropodnetovvrámci

organizačnej štruktúry žalovaného, pričom nevedel súdu uviesť, či boli vyhodnotené ako opodstatnené.

13. Z výsluchu zástupcu žalovaného pán A. (tajomník fakulty) súd okrem iného zistil, že tvrdenia žalobcu
v mnohom považuje za nepreukázané respektíve nepravdivé, ku mnohým sa vyjadrili prostredníctvom
svojho právneho zástupcu v rámci písomných vyjadrení. Potvrdil, že do roku 2016 žalobca nemal žiadne

upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. roku 2016 mám dojem, že došlo k dvom porušeniam
pracovnej disciplíny a to po prvé ignorovanie príkazu rektora v súvislosti s čerpaním dovolenky, pričom
na toto čerpanie dovolenky bol aj žalobca upozorňovaný na poradách od jesene daného roku s tým
odôvodnením, že vlastne to súviselo s hospodárskou situáciou u žalovaného na fakulte a dovolenka
je svojim spôsobom nákladom do budúcich období a nemohli sme si v danom období dovoliť ďalšie

straty, pán žalobca demonštratívnym spôsobom nečerpal túto dovolenku a následne to bol druhý
prípad na upozornenia porušenia pracovnej disciplíny, ktorý súvisel taktiež s pravým pokynom rektora
v rámci riadiacej štruktúry postupne až na úroveň fakulty, ktorý súvisel s vydaním dokumentácie
k projektu IT MES č. 26220220154 a to z toho dôvodu, že pán žalobca s pánom prodekanomzvolali v priestoroch Národnej rady SR s niektorými vtedajšími poslancami Národnej rady SR tlačovú
konferenciu, v ktorej obsahom bolo porušovanie právnych predpisov na fakulte aj prepustenie pána
prodekana, čo nebola pravdivá informácia, Táto dokumentácia bola vo veľkom rozsahu 12-15 zväzkov,

ktoré boli neskôr prinesené na dekanát za prítomnosti vedúceho oddelenia, boli urobené výpisky
z týchto zväzkov, následne kompletnú dokumentáciu trval pán vedúci oddelenia, že odnesie späť na
pracovisko. K listu dekanky fakulty, kde sa mala údajne vyhrážať žalobcovi skončením pracovného
pomeru žalovaný uviedol, že sa jednalo o rozsiahlu e-mailovú komunikáciu. Súviselo to s konferenciou
ICP Mac, na ktorom participovalo jedno oddelenie, pričom sa pani dekanka v danom čase dotazovala,

prečo táto konferencia nie je uvedená v kalendári akcii fakulty, nakoľko je to zvykom, pričom táto
povinnosť vyplývala z vnútorných predpisov, teda aby sa uvádzali takéto konferencie v rámci kalendára
a akcie fakulty. Následne sa pani dekanka obrátila e-mailom na vedúceho oddelenia, akú úlohu majú
zamestnanci tohto oddelenia v rámci prípravy tejto konferencie, alebo akým spôsobom sa pripravujú
na tejto konferencii, pričom vedúci oddelenia e-mailom uviedol, že sa môže s dôverou pani dekanka
obrátiť na pána A. D., teda žalobcu, pričom pani dekanka takým spôsobom aj konala, načo bola

spočiatku ignorovaná zo strany pána žalobcu a až potom bolo zo strany žalobcu dekanke odpovedané.
Odoslanétoboloviacerýmosobámztohodôvodu,žeajemailžalobcuboladresovanýviacerýmosobám.
Súčasne súdu uviedol dôvody, ktoré súviseli s nenomináciou žalobcu do vedeckej rady, pričom tento
súvisel s tým, že dvaja veľmi dôležitý členovia vedeckej rady p. predseda M. a p. generálny riaditeľ
p. Veselí odmietali byť členovia vedeckej rady v prípade, že by členom bol aj žalobca. Žalovaný súdu

uviedol aj procesy v súvislosti s čerpaním finančných prostriedkov, pričom v tomto smere negoval
tvrdenia žalobcu. Rovnako tak uviedol, že zo strany vedenia fakulty nešlo o bránenie vycestovaniu
žalobcovi do Japonska v ním uvedenom prípade, ale jednalo sa o to, že žalobca dlhodobo nepredkladal
materiály, ktoré sú potrebné pre schválenie a uskutočnenie takejto zahraničnej pracovnej cesty, na čo
bol opakovane upozornený. Pokiaľ ide o čerpanie dovolenky u žalobcu tieto problémy tu boli u osoby

žalobcuvždy.Natietoskutočnostibolžalobcaupozornenýnajednotlivýchporadách,čojezaznamenané
v zápisniciach a rovnako tak bol upozornený následne už aj písomne. Rovnako odmietol žalobcove
tvrdenia o neprebratí materiálov týkajúcich sa projekt, nakoľko certifikát riadenia kvality upravuje tieto
skutočnosti a postup. Rovnako uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by boli zhoršené vzťahy medzi
dekankou a žalobcom. Žalovaný uviedol, že vylučuje, aby sa v rámci odmeňovania alebo poskytovania

akýchkoľvek finančných odmien konalo diskriminačne. Zo všetkých projektov boli rovnakým spôsobom
tieto finančné prostriedky „zadržané“, teda nie len pokiaľ ide o osobu žalobcu. Žalovaný sa vyjadril ku
skutočnostiam týkajúcim sa doručovania listiny počas konverzačného kurzu angličtiny a e rovnako tak
sa vyjadril aj k skutočnostiam týkajúcim sa odovzdávaniu 15 zväzkovej dokumentácie zo strany žalobcu,
pričom poprel tvrdenia žalobcu ako ich uvádzal v rámci svojej výpovede. Rovnako poprel tvrdenia

žalobcu o zasahovaní dekanky do systému mempfis a falšovaniu akýchkoľvek verejných listín , nakoľko
ako uviedol to nie je ani objektívne možné. Taktiež uviedol, že pri odmeňovaní sa postupovalo rovnako
so všetkými zamestnancami na základe stanovených pravidiel.

14. Z výsluchu doc. Ing. Vaskovej dekanky predmetnej fakulty, súd okrem iného zistil, že si nie je vedomá

žiadnej diskriminácie, bossingu voči žiadnemu zamestnancovi na fakulte. Keby sa také niečo vyskytlo,
tak to hneď riešia. Navyše vždy si vážila a aj váži odbornosť a pracovné úspechy žalobcu vo vedecko-
výskumnej oblasti a aj preto sa rozhodla v roku 2014 kandidovať na funkciu dekana fakulty, kde žalobca
bol jej podporovateľom vo voľbách. Bol aktívnou zložkou novej organizačnej štruktúry a štatútu fakulty
a bol jedným z jej troch riaditeľov. Jeho spôsoby riadenia však následne neboli zlučiteľné s rozvojom

fakulty a mali znaky mobingu a bossingu, dlhodobo žiadala nápravu v tejto oblasti, ale nakoľko sa
situácia nezlepšovala, ale ohrozovala fakultu a zodpovedala za fakultu pred senátom a rektorom a do
služby dekanky išla s cieľom fakultu zachrániť a nie rozbiť, tak pristúpila k jeho odvolaniu. Nie je pravda,
že odvolanie bolo bez akéhokoľvek dôvodu, ako sa píše v žalobe. Dôvody boli žalobcovi uvedené za
prítomnostivšetkýchčlenovvedeniadňa25.8.2016,okremtajomníka,ktorýbolnaplánovanejdovolenke

a nikdy nebolo jej cieľom bojovať so žalobcom. Na fakulte majú iné problémy, ktoré si vyžadujú
riešenie a nerobí sa ľahko keď máte na programe pravidelné sťažnosti, ktoré zamestnávajú veľkú časť
zamestnancov, vrátane rektora. Výsledkom je mrhanie časom, energiou, motiváciou na úkor riešenia
koncepčných záležitosti fakulty a v neposlednom rade je to aj strata dôvery. Jednoznačne vylučuje
diskriminačné konanie priame aj nepriame a považujem celú žalobu za neodôvodnenú. Žalobca bol

odvolaný z funkcie riaditeľa zo 4 dôvodov, ktorými sú: neúnosne zlá situácia na pracovisku, kedy viacerí
mladí perspektívni zamestnanci podali výpovede z tohto dôvodu hrozilo, že aj ďalší zamestnanci upustia
toto pracovisko. Druhým dôvodom bolo poškodzovanie mena fakulty vo vzťahu k tretím stranám, teda
vonkajšiemu prostrediu. Tretím dôvodom bolo ignorovanie, príkazov nariadených v rámci zamestnania.Štvrtým dôvodom boli zavádzajúce obvinenia voči mojej osobne, ktoré dosiahli úroveň až trestného
obvinenia z trestného činu. Pokiaľ ide o list, ktorý bol adresovaný z jej strany viacerým osobám, a ktorý
mal poškodiť dobré meno žalobcu, svedkyňa uviedla, že „celé to konanie, ten list z ktorého sa citovala

záverečná stáť bolo vlastne vyústenie skutočností, ktoré sa týkali konferencie, ktorá bola uskutočnená
a ktorej garantom bol vlastne sám žalobca. Začalo to v období marec, kedy som opakovanými listami
žiadala presnú špecifikáciu a zadefinovanie participácie hutníckej fakulty na tejto konferencii, nakoľko
som o tejto konferencii nemala doposiaľ žiadnu vedomosť a dozvedela som sa to náhodne. Z týchto
dôvodov som opakovanými listami oslovovala aj samotného žalobcu aj vedúceho oddelenia. Vedúci

oddelenia ma odkázal rovnako tak, že sa s dôverou môžem obrátiť na garanta tejto konferencie pána
žalobcu. Urobila som to takto s dôverou 3.4., 4.4., kde som vlastne žiadala obyčajnú jednoduchú
odpoveď načo reakcia pána žalobcu bola tá, že zaslal otvorený list rektorovi, prorektorom, dekanom
a vlastne tento list z 5.5.2017 bol reakciou na skutočnosti, ktoré sa uvádzali v tomto liste, ktorý súdu
viem poskytnúť a rovnako tak adresáti kopírovali tých adresátov, ktorí boli uvedený v liste pána
žalobcu.“ Pokiaľ ide o porušovanie disciplíny a upozornenia na ne eviduje len to, ktoré bolo v súvislosti

s nečerpaním dovolenky nakoľko pred nástupom do funkcie dekanky takéto vedomosti nemohla mať.
Rovnako potvrdila, že pokiaľ ide o otázku prerozdeľovania finančných prostriedkov z rôznych projektov,
alebo fondov, prípadne prideľovanie odmien má za to, že sa v rámci fakulty postupovalo vo vzťahu ku
všetkým jej zamestnancom rovnako. Príjem žalobcu bol porovnateľný s príjmami iných zamestnancov
pedagogických, ktorý boli vo funkcii profesor. Pokiaľ ide o nepridelenie titulu profesor emeritus k tomu

uviedla, že jej nebo predložený relevantný návrh na takéto udelenie, ale bol jej predložený návrh od
vedúceho oddelenia, čo teda nie je v súlade s poriadkom, pokiaľ ide o predkladanie návrhov. Žalobca
tak ako ostatní zamestnanci bol počas jej pôsobenia hodnotený viacerými spôsobmi. Boli tri oblasti,
ktoré boli hodnotené. Bola to veda, pedagogika a marketing a všetky tieto tri oblasti spadali pod
príslušných prodekanov fakulty a boli odsúhlasené vedením fakulty. Absolútne vylučuje akúkoľvek

manipuláciu, pokiaľ ide o toto hodnotenie. Žalobca veľmi dobre vie, že od roku 2003 sa nevykonávali
žiadne hodnotenia. Postupne od roku 2015 sa začali uskutočňovať tieto hodnotenia a príslušné
vysvetlivky, alebo kritéria a možno niekedy sa robili nejaké korekcie v definíciách ale v súčasnosti to
funguje tak, že vopred sú dané isté kritéria aj v súvislosti s kritériami od ministerstva, alebo ďalšími
predpismi. Pokiaľ ide o jeho neúspech v rámci výberového konania na post riaditeľa ústavu svedkyňa

vylúčila, že by to súviselo akokoľvek s jej osobou. Ku skutočnostiam, že by svedkyňa mala zabrániť
priviesť viacero študentov zo zahraničia Čína, Japonsko a pod. len uviedla, že nemali študijné programy
v anglickom jazyku akreditované. Prvý návrh na titul prof. emeritus dávali na A. N., ktorá tiež ukončila
svoju činnosť k 31.8.2022 do ostatného zasadnutia senátu.

15. Z výsluchu svedka doc. Ing. Fujdu (riaditeľ Ústavu materiálov a inžinierstva kvality na fakulte) súd
okrem iného zistil, že bol Priamym nadriadeným som bol od 1.9.2016, najprv ako povereným výkonom
funkcie ústavu a od 1.3.2017 do 31.8.2022, ako riaditeľ ústavu. Do funkcie ho vymenovala dekanka
doc. Vasková. Nemá vedomosť o tom, že by do roku 2016 bol žalobca nejako potrestaný za porušenie
pracovnej disciplíny. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, vždy dosahoval žalobca vysoké umiestnenie a na

popredných priečkach. Pokiaľ ide o odmeňovanie jednotlivých zamestnancov potvrdil, že existovali
vopred stanovené kritéria na základe ktorých sa vo vzťahu ku všetkým zamestnancom fakulty respektíve
ústavu pristupovalo rovnako. Potvrdil, že plat žalobcu bol porovnateľný s platom iných profesorov
v rámci fakulty. K žalobcovej nenominácii ako člena vedeckej rady sa nevedel vyjadriť. Potvrdil priebeh
protokolárneho odovzdania 15 zväzkového materiálu, ktorý mal žalobca odovzdať na príkaz rektora

žalovanej. Pokiaľ ide o čerpanie dovoleniek, rektor vydával každý rok príkaz na čerpanie pre všetkých
zamestnancov povinnosť čerpať dovolenku. Toto čerpanie dovolenky sa zapisovalo do plánu dovoleniek,
kde každý zamestnanec svoj plán potvrdil svojím vlastnoručným podpisom, pokiaľ ide o samotné
čerpanie zo strany žalobcu, tak žalobca opakovane čerpal minimum dní dovolenky. V roku 2017 som
bol zo strany fakulty upozornení, že toto nečerpanie dovolenky za predchádzajúci kalendárny rok

spôsobuje určité finančné ťažkosti fakulte a aby inicializoval u zamestnancov čerpanie týchto dovoleniek
v zmysle plánu a teda, že majú vyčerpať nie len starú dovolenku, ale aj snovú dovolenku a môžu
preniesť maximálne 5 dní dovolenky. Napriek jeho viacerým upozorneniam na operatívnych poradách,
alebo prostredníctvom vedúcich katedier aj v zápisoch bol menovite uvedený pán žalobca na toto
nečerpanie dovolenky. K nepredloženiu návrhu na udelenie titulu prof. emeritus, potvrdil, že mu

tento návrh bol doručený, ale keďže vedúci oddelenia nemá kompetenciu predkladať takéto návrhy,
tak využil svoje právo, a nepredložil ho ďalej, nakoľko neboli splnené legislatívne podmienky v zmysle
zákona a v zmysle predpisov TUKE. Titul profesor emeritus sa udeľuje profesorovi, ktorý skončí vo
funkcii riadneho profesora a dovŕšil 70 rokov, ale ešte musí naďalej pôsobiť na fakulte v ktorej bolzamestnancom. Keďže v danom čase už 31.8.2022 žalobca nepôsobil na fakulte, tak tento návrh na
udelenie tohto titulu neposunul. V minulosti tak urobil v roku 2015, pokiaľ ide o titul prof. emeritus pre
pani A. O., A. O. a oni ukončili činnosť v roku 2015, tiež 31.8.2015 a návrh bol podaní v októbri 2015.

Tento návrh taktiež nebol schválený dekankou.

16. Z výsluchu svedka doc. Ing. Bidulského (bývalého kolegu v súčasnosti udáva aj priateľský vzťah
so žalobcom) súd okrem iného zisťuje, že Na TUKE nastúpil 1.11.2012 a pôsobil do 31.1.2018. Na
začiatku 1.11.2012 až 31.10.2014 ako výskumný pracovník. Od 1.11.2014 až dokonca ako docent. Čo

sa týka pozícií, tak z hľadiska fakulty február 2015 až máj 2017 bol prodekanom na fakulte a čo sa týkalo
Ústavu tak od februára 2015 do septembra 2016 bol zástupca riaditeľom Ústavu. Svedok uviedol, že
dôvodom pre jeho skončenie pracovného pomeru mohli byť skutočnosti týkajúce sa podávania podnetov
okrem iného aj organizácii OLAF na nezákonné nakladanie s finančnými prostriedkami zo štrukturálnych
fondov. Rovnako aj on sa zúčastnil tlačovej konferencie s poslancami NR SR v priestoroch NR SR, ktorá
hovorila o otázkach a problémoch fakulty. Rovnako uviedol, že aj on pociťoval určité formy nátlaku alebo

iné správania sa zo strany vedenia počas svojho pôsobenia. Je veľmi ťažké tvoriť, ak stále nejakým
spôsobom, pričom sa ťažko niekedy popisuje a dokazuje, že proste ľudia sa snažia, vás „vytočiť“ alebo
urobiťniečo,čovámjednoduchoprácukomplikuje.Čižeaksmečokoľvekrobili,možnoajvedomásnaha,
od zamestnancov ukázať nejakým spôsobom dekanke, že vedia sa postaviť voči nám. Jednoducho sa
necítil slobodne na to, aby mohol tvoriť. K výberovému konaniu, na ktorom neuspel žalobca sa vyjadril

vtomzmysle,žetamboljasnýnezáujem,abytútofunkciuzastávalžalobca.Potvrdilvedecko-publikačný
prínos žalobcu pre žalovanú a rovnako sa vyjadril pozitívne o žalobcovej odbornej erudovanosti. Mal
vedomosť o tom, že žalobca nečerpal dovolenky, avšak vzhľadom na charakter vykonávanej práce mal
za to, že je to normálne a prirodzené. Rovnako tak za normálne považoval svedok tú skutočnosť, že
v rámci čerpania dovolenky žalobca zostával v priestoroch fakulty. Rovnako uviedol, že má vedomosť

o platových pomeroch žalobcu, keďže sa o tom rozprávajú, pričom plat žalobcu ohodnotil slovami „keď
sa dá, tak sa uberie“.

17. Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania strany sporu neuviedli, pričom pokiaľ ide o listinné dôkazy
tieto súd z dôvodu prehľadnosti samotného odôvodnenia rozsudku neuvádza jednotlivo v rámci tejto

časti ale relevantné z nich (ktoré potvrdzujú respektíve vyvracajú tvrdenia tej ktorej strany uvedie
nižšie v rámci záverečného posúdenia). V tejto súvislosti súd uvádza, že žalobca produkoval viacero
dôkazov, ktoré preukazujú úroveň odbornej činnosti žalobcu prípadne jeho účasti na medzinárodných
konferenciách, avšak súd tieto otázky nepovažuje v konaní za sporné, čo okrem iného vyplýva aj
z výsluchu relevantných svedkov.

18. Súd tento skutkový stav právne posúdil podľa nasledujúcich zákonných ustanovení:

Právne posúdenie

19. Podľa ust. § 149 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, prostriedkami procesného
útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení
protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a
hmotnoprávne námietky.

20. Podľa ust. § 150 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, strany majú
povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na
zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

21. Podľa ust. § 151 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, skutkové tvrdenia

strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové
tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

22. Podľa ust. § 152 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, hmotnoprávna námietka je

právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany.

23. Podľa ust. § 319 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, súd môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhuobstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak
to možno od neho spravodlivo žiadať.

24. Podľa čl. 1 Základné zásady zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej
len „ZP“), fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé
a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v
súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov
osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tieto práva im patria bez
akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu,
sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného
postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej
činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku,
rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou

činnostívykonávanýchvzamestnaníalebookolnosťami,zaktorýchsatietočinnostivykonávajú,aktento
dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny
a požiadavka primeraná.

25. Podľa čl. 2 ZP, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej

osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte
a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis
alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Výkon práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo

spoluzamestnancov.

26. Podľa ust. § 1 ods. 1 ZP, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti
s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy.

27. Podľa ust. § 13 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať
so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť
pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

28. Podľa ust. § 13 ods. 2 ZP, v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov
z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti,
jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností,
viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho

pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

29. Podľa ust. § 13 ods. 3 ZP, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého

účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v
súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na
iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo
iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.

30. Podľa ust. § 13 ods. 8 ZP, zamestnanec nesmie byť v pracovnoprávnom vzťahu prenasledovaný
ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo na zamestnávateľa sťažnosť,
podnet na príslušnom orgáne inšpekcie práce, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo
iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti, nezachová mlčanlivosť o svojich
pracovných podmienkach vrátane mzdových podmienok a o podmienkach zamestnávania alebo že si

uplatňuje práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu.

31. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon„ ďalej len ADZ“) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z
dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,

farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku,
rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

32. Podľa ust. § 2 ods. 2 ADZ, pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať
aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

33. Podľa ust. § 2a ods. 11 písm. a) ADZ, za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa považuje aj
diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj diskriminácia z dôvodu pohlavnej alebo
rodovej identifikácie.

34. Podľa ust. § 3 ods. 1 ADZ, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti

pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti,
poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

35. Podľa ust. § 6 ods. 1 ADZ, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych
vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje

diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

36. Podľa ust. § 6 ods. 2 písm. a), b) ADZ, Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1
sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach
prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len "zamestnanie")

vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do
zamestnania; výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania,
funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania.

37. Podľa ust. § 8 ods. 1 ADZ, diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené

povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti
vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou,
že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.

38. Podľa ust. § 9 ods. 1 ADZ, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu

pred diskrimináciou.

39. Podľa ust. § 9 ods. 2 ADZ, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je
alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého

zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primeranézadosťučinenie;akideonedodržaniezásadyrovnakéhozaobchádzaniazdôvoduoznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu,
ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

40. Podľa ust. § 9 ods. 3 ADZ, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä
ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

41. Podľa ust. § 11 ods. 2 ADZ, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

42. Súd predmetný spor posúdil ako individuálny pracovnoprávny, ktorý je sporom medzi zamestnancom
a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych resp. iných obdobných pracovných vzťahov.
Predmetom tohto sporu je tvrdené diskriminačné konanie zo strany žalovaného k žalobcovi na základením uvedených diskriminačných dôvodov, resp. inými slovami povedané porušovanie zásady rovnakého
zaobchádzania žalovaným vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancov.

43. Dôvody zákazu diskriminácie sú v čl. 1 Základných zásad ZP, ako aj v Antidiskriminačnom zákone
zakotvené demonštratívnym výpočtom a z hľadiska svojho rozsahu sú nadštandardne poňaté na rozdiel
od požiadaviek, ktoré vyplývajú zo smerníc EÚ o rovnakom zaobchádzaní.

44. Diskriminačné dôvody, resp. diskriminačné kritériá ako kvalifikované kritériá demonštratívnym

spôsobom zakotvuje článok 12 ods. 2 Ústavy SR. Ak neexistuje dôvod na odlišné zaobchádzanie,
o diskrimináciu nejde. Výpočet diskriminačných dôvodov nie je taxatívny. Vo viacerých rozhodnutiach
Ústavný súd SR judikoval, že článok 12 ods. 2 Ústavy SR obsahuje len demonštratívny výpočet
zakázaných dôvodov de facto (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95, ale tiež nález sp.
zn. PL. ÚS 8/2014).

45. Pracovné právo EÚ rozlišuje zákaz diskriminácie zamestnancov podľa jednotlivých
diskriminačných znakov ako určitej črty osobnosti fyzickej osoby, ako aj zákaz diskriminácie
podľa povahy pracovnoprávneho vzťahu. Diskriminačné znaky sú v súčasnosti predmetom úpravy
Antidiskriminačného zákona, ako aj úpravy Zákonníka práce bez tohto, aby boli právne formalizované. K
znakom, ktoré charakterizujú osobnosť zamestnanca, patrí napríklad pohlavie, vek, náboženstvo alebo

viera, zdravotné postihnutie, odlišná sexuálna orientácia alebo iné postavenie. Zákaz diskriminácie z
dôvodu povahy pracovnoprávneho vzťahu je aktuálny napríklad pri pracovných pomeroch na určitú dobu
alebo pri pracovných pomeroch na kratší týždenný pracovný čas, ako aj pri agentúrnej práci. Pretože
výpočet dôvodov diskriminácie poňal Antidiskriminačný zákon ako implicitný, v skutočnosti sa zákaz
diskriminácie vzťahuje aj na iné dôvody.

46. Na posúdenie určitého konania ako diskriminačného, a teda nesúladného s uplatňovaním zásady
rovnakého zaobchádzania, je potrebné súčasné naplnenie určitých znakov diskriminácie v kontexte
ustanovení antidiskriminačného zákona. Týmito znakmi sú: 1. diskriminačný dôvod, 2. oblasť a forma
diskriminácie, 3. komparátor a 4. príčinná súvislosť medzi diskriminačným dôvodom a z neho

vychádzajúcim konaním (správanie musí byť motivované konkrétnym dôvodom).

47. Z obsahu žalobného návrhu súd vyabstrahoval, že žalobca sa cíti diskriminovaný z nasledujúceho
diskriminačného dôvodu a to je oprávnená kritika žalobcu a vyjadrovanie názorov nesúladných
s predstavami vedenia fakulty predovšetkým dekanky fakulty. Ako to súd prvej inštancie vyššie uviedol,

zamestnanec môže uviesť aj iný ako zákonom prezumovaný diskriminačný dôvod, avšak je na
zamestnancovi, aby v prípadnom súdnom spore dostatočne relevantným spôsobom preukázal súdu
príčinnú súvislosť medzi označeným diskriminačným dôvodom a následným tvrdeným diskriminačným
správaním sa zamestnávateľa.

48. Súd prvej inštancie teda v rámci dokazovania sústredil svoju pozornosť, aj vzhľadom na procesnú
obranu žalovaného na tú skutočnosť, či žalobcom v priebehu sporu uvádzané skutočnosti možno
subsumovať pod pojem diskriminačné dôvody a či existuje vzájomná súvislosť medzi týmito dôvodmi
a konaním žalovaného, ktoré spočívalo konaní ako napríklad: nevymenovanie za člena vedeckej rady,
neúspech v rámci výberového konania a podobne. (tzv. príčinná súvislosť)

49. Charakteristikou prejednávaného sporu je skutočnosť, že jeho podstatou je tvrdené diskriminačné
konanie, ktoré súd musí skúmať splnenie obligatórnych náležitostí, ktoré sú podstatné pre takýto druh
konania. Predovšetkým teda súd musí skúmať, či žalobca dostatočne jasne a zrozumiteľne vymedzil
diskriminačný dôvod a rovnako tak komparátorov, t.j. osoby, ktoré sú spravidla v rovnako alebo

obdobnom postavení ako žalobca a je s nimi zo strany žalovaného zaobchádzané priaznivejšie ako
so samotným žalobcom. Až následne súd v rámci tzv. teórie obráteného dôkazného bremena skúma
v rámci procesnej obrany žalovaného, či tento dostatočným spôsobom súdu preukázal, že jeho konanie,
ktoré je žalobcom označované za diskriminačné, je rovnaké vo vzťahu ku všetkým žalobcom označeným
komparátorom.

50. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca v rámci prejednávania sporu
neuviedol konkrétne osoby ako komparátorov, s ktorými by bolo možné porovnávať správanie sa
žalovaného ku žalobcovi. Napriek tomu súd prvej inštancie viedol dokazovanie tým smerom, že saza komparátorov vzal osoby v rovnakom resp. obdobnom postavení t.j. pedagogických zamestnancov
s dosiahnutým vzdelaním na úrovni profesora.

51. Diskriminačné konanie žalovaného malo spočívať vo viacerých formách, pričom žalobca uviedol
príkladmo: mobbing, bossing, znižovanie profesnej cti, vážnosti, resp. dôstojnosti, nevymenovanie za
člena do vedeckej rady, odvolanie z viacerých funkcií, ktoré doposiaľ zastával, neudelenie titulu profesor
emeritus. (oblasť forma diskriminácie)

52. Po ustálení si týchto základných pojmových znakov v rámci prejednávania sporu, ktorého
predmetom je porušenie zásady rovnakého zaobchádzania súd pristúpil k hodnoteniu vykonaného
dokazovania.

53. V prvom rade súd prvej inštancie konštatuje, že nie sú sporné skutočnosti týkajúce sa vysokej
odbornej erudovanosti žalobcu ako pedagogického zamestnanca žalovaného, ktoré dostatočným

spôsobom preukázal aj v rámci prejednávaného sporu. Rovnako tak nie je sporná jeho medzinárodná
činnosť ako speakra na rôznych konferenciách, či publikačná činnosť a koniec koncov ani dosiahnutá
hodnota v rámci Hirschovho indexu (14). Tieto skutočnosti nerozporovala ani žalovaná.

54. Následne súd pristúpil k hodnoteniu jednotlivých konaní žalovaného, v ktorých žalobca videl

diskriminačný dôvod.

55. Pokiaľ ide o žalobcovo nevymenovanie za člena vedeckej rady fakulty respektíve predsedu komisie
pre obhajoby PhD. prác napriek jeho doterajšiemu pôsobeniu súd prvej inštancie uvádza, že byť
členom vedeckej rady alebo akejkoľvek komisie nie je právne nárokovateľné a súd prvej inštancie

nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi tvrdeným diskriminačným dôvodom a týmto konaním žalovanej.
Naviac z predložených listinných dôkazov (napr. zápisov z o zasadnutia vedeckej rady, alebo zápisnice
z 1. zasadnutia odborovej komisie) vyplýva, že nedošlo k žalobcovmu odvolaniu respektíve vo vzťahu
k žalobcovi sa nekonalo iným spôsobom ako s ostatnými členmi tejto komisie. Pokiaľ ide o tvrdené
odvolanie z funkcie člena vedeckej rady, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že členstvo žalobcu

zaniklo.

56. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa ústavu zo dňa 25.08.2016, uvedené nebolo
predmetom tohto súdneho sporu, pričom súd len poukazuje na možnosť žalobcu podať samostatný
žalobný návrh, ktorým by došlo k preskúmaniu zákonnosti tohto postupu, ktorého výsledkom bolo

odvolanie žalobcu z tejto funkcie. Bez ďalšieho súd prvej inštancie nemôže takéto konanie žalovaného
považovať za iné ako za zákonom prípustné (dekan mal právo žalobcu odvolať). Naviac v rámci
dokazovania boli prezentované aj dôvody žalovaného, v ktorých videl dôvody na odvolanie z tejto
funkcie.

57. Rovnako súd prvej inštancie konštatuje, že pokiaľ ide o neúspech žalobcu v rámci výberového
konania v roku 2017 na funkciu riaditeľa ústavu súd prvej inštancie v rámci tohto konania nie je
oprávnený riešiť neplatnosť výberového konania alebo jeho nezákonný priebeh. V prípade, že žalobca
vzhliadolvuskutočnenomvýberovomkonanídôvody,vktorýchbybolomožnévidieťtakútonezákonnosť
prípadne aj diskrimináciu vo vzťahu k žalobcovi v rámci jeho priebehu (ktorá by dozaista bola dôvodom

pre prijatie záveru o jeho nezákonnosť) mohol opätovne podať samostatný návrh, ktorým by sa tejto
neplatnosti domáhal. Bez ďalšieho súd prvej inštancie nemôže hodnotiť neúspech žalobcu v rámci
výberového konania ako výsledok riadneho výberového procesu, ktoré výsledkom bolo, že úspešným
v tomto výberovom konaní bol iný uchádzač ako osoba žalobcu.

58. Z vykonaného dokazovania predovšetkým z výsluchov navrhnutých svedkov, ktorí priamo
zodpovedajú za ekonomickú činnosť respektíve prideľovanie akýchkoľvek finančných príspevkov
vyplynulo, že pokiaľ ide o akési žalobcom tvrdene „zadržiavanie“ finančných prostriedkov z vykonaných
alebo realizovaných projektov, uvedené konane žalovaného sa dialo vo vzťahu ku všetkým
zamestnancom žalovaného nielen vo vzťahu k žalobcovi, pričom cieľom tohto konania bolo zlepšenie

ekonomickej situácie u žalovaného. Zo mzdových listov, ktoré súdu predložila žalovaná súd zistil, že
žalobcovi bol poskytovaný funkčný plat, ktorý sa skladal z tarifného platu, osobného príplatku, príplatku
za riadenie a príplatku za prostredie, pričom súd ani v rámci tohto odmeňovania nevzhliadol vzhľadom
na (ne)označených komparátorov diskriminačné konanie vo vzťahu k žalobcovi.59. Pokiaľ ide o diskriminačné konanie, ktoré malo spočívať v tom, že žalobca nebol navrhnutý na
udelenie čestného titulu profesor emeritus súd prvej inštancie uvádza, že na základe vykonaného

dokazovania a z predložených listinných dôkazov vyplýva, že uvedený návrh bol riaditeľovi ústavu
predložený neoprávnenou osobou, t.j. osobou, ktorá nemala oprávnenie na predloženie takéhoto
návrhu. Uvedené vyplýva aj z odpovede, ktorú zaslal riaditeľ ústavu osobe, ktorá tento návrh podala,
pričom okrem iného sa v nej uvádza, že: „Zo znenia odseku (4) § 1 Vnútorného predpisu TUKE - Zásad
udeľovania čestného titulu ,,profesor emeritus" na Technickej univerzite v Košiciach, v ktorom sa uvádza,

že ,,Návrh môže dekanovi fakulty predložiť vedúci pracoviska, na ktorom profesor pôsobil alebo aktívny
riadny profesor tohto pracoviska." nevyplýva povinnosť vedúceho pracoviska predmetný návrh predložiť,
ale len možnosť jeho predloženia pri splnení nutnej podmienky, ktorou je ,,pokračujúca aktívna vedecká
alebo pedagogická činnosť profesora na tej fakulte, na ktorej pôsobil do ukončenia riadneho pracovného
pomeru." (list zo dňa 03.07.2023 označený ako Odpoveď' na Žiadosť o predloženie návrhu o udelení
titulu ,,profesor emeritus")

60. Pokiaľ ide o reakciu na otvorený list, ktorý adresovala dekanka tretím osobám, a v ktorom
sa mala vyjadriť o osobe žalobcu nevhodným spôsobom, čím mala zasiahnuť do jeho dôstojnosti
respektíveznížiťjehovážnosťaprofesnúčesť,súdprvejinštancieuvádza,žezpredloženejkomunikácie
(otvoreného listu žalobcu a reakcie na otvorený list zo strany dekanky zo dňa 05.05.20217) vyplýva,

že tak ako bol otvorený list zo strany žalobcu adresovaný viacerým osobám (rektorovi, prorektorom,
dekanovi a prodekanke) tak aj odpoveď bola adresovaná uvedeným osobám, pričom z obsahu samotnej
reakcie na otvorený list, súd prvej inštancie nevzhliadol také difamačné vyjadrenia, ktoré by mohli mať za
následok zníženie vážnosti či profesnej cti u žalobcu. Aj v tomto ohľade (ako v mnohých ďalších, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania, avšak súd prvej inštancie ich nepovažoval za relevantné v rámci

tohto konania) vyplynulo, že sa častokrát jednalo o reakcie osôb, ktoré v prvom rade oslovil samotný
žalobcu či už s podnetom, sťažnosťou alebo inými svojimi postrehmi. Z tohto dôvodu nie je možné
pripočítať konaniu žalovanej zosobneného v osobe dekanky takú váhu, ktorá by v danom momente
nebola adekvátnou reakciou na otvorený list samotného žalobcu.

61. Pokiaľ ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s (ne)čerpaním dovolenky
resp. s plnením príkazu rektora Technickej univerzity v Košiciach zo dňa 06.02.2018, ktorým rektor
nariadil postúpenie dokumentácie k projektu ITMS 26220220154 s názvom ,,Kompetenčné centrum
pre priemyselný výskum a vývoj v oblasti ľahkých kovov. a kompozitov", v rámci ktorého bol žalobca
vyzvaný na postúpenie celej dokumentácie k projektu itms 26220220154 s názvom ,,Kompetenčné

centrum pre priemyselný výskum a vývoj v oblasti ľahkých kovov a kompozitov" z Ústavu materiálov a
inžinierstva kvality Fakulty materiálov, metalurgie a recyklácie na Dekanát Fakulty materiálov, metalurgie
a recyklácie, súd uvádza, že v konaní priameho nadriadeného nevzhliadol prvky diskriminácie. Uvedené
upozornenia vníma súd ako následky nekonania zo strany žalobcu, či už ide o príkaz na čerpanie
dovolenky za príslušný kalendárny rok platný a účinný pre všetkých zamestnancov rovnako alebo

ide o nesplnenie si povinnosti v súvislosti s plnením príkazu rektora na predloženie vyššie uvedenej
dokumentácie. Uvedené práva majú vedúci zamestnanci vo vzťahu k svojim zamestnancom v prípade,
že zo strany zamestnancov dochádza k porušovaniu alebo neplneniu si svojich povinnosti. Takéto
konanie nemožno bez ďalšieho označiť za diskriminačné, len z dôvodu, že ho subjektívne osoba
zamestnanca takto pociťuje. Rovnako tak z vykonaného dokazovania (predovšetkým z výsluchov

svedkov) vyplynulo, že existoval objektívny ekonomický dôvod na čerpanie dovolenky v rámci
príslušného kalendárneho roka a rovnako nespornou skutočnosťou bolo, že žalobca k tomuto čerpaniu
nepristupoval (pravidelne) aj v minulosti, pričom bol na to opakovane upozorňovaný, čo vyplýva
z predložených zápisníc z porád.

62. Z rozsiahleho vykonaného dokazovania, ktoré spočívalo prevažne v predkladaní rôznych
dokumentov, vnútorných predpisov žalovanej, zápisníc zo zasadnutí jednotlivých kolektívnych orgánov
(akademický senát, odborové komisie, pracovné porady a podobne), mzdových listov, dokumentov
vzťahujúcich sa na jednotlivé projekty na ktorých participoval žalobca, listinami, ktoré preukazovali
odbornosť samotného žalobcu, emailovou komunikáciou, podnetmi príslušným orgánom žalovanej

alebo tretím osobám a odpoveďami na tieto podnety ako aj výsluchmi navrhnutých svedkov súd
dospel k záveru že žalobca žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. Súd na základe dokazovania
dospel k záveru, že konania a jednotlivé skutky žalovanej, ktoré žalobca označoval istou formou priamej
respektíve nepriamej diskriminácie, mobbingom, či bossingom nie sú diskriminačným konaním. Ako tovyplynulo z vykonaného dokazovania žalovaná preukázala súdu rovnaké zaobchádzanie aj s ostatnými
zamestnancami (napr. pokiaľ ide o odmeňovanie), preukázala, že na určité správanie sa vo vzťahu
k žalobcovi mala zákonný dôvod (odvolanie z funkcie, nenavrhnutie na udelenie čestného titulu profesor

emeritus), rovnako tak preukázal, že určite žalobcom označované konanie bolo výsledkom úradných
a schválených postupov príslušných autonómnych orgánov oprávnených konať, do ktorých činností
mohol žalovaný zasahovať len v určitej zákonom prezumovanej miere a v neposlednom rade sa
jednalo o určitú vzájomnú formu komunikácie, či komunikáciu v pracovnom prostredí, ktorá vyplynulo
z rozdielnych predstáv o fungovaní, riadení, či smerovaní samotnej fakulty ale ktorú súd prvej inštancie

nemohol jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb pričítať na ťarchu žalovanej a vidieť v nej úmysel
žalobcovi poškodiť prípadne ho akýmkoľvek spôsobom diskriminovať. Forma a spôsob vzájomnej
komunikácie je len voľbou samotných aktérov tejto komunikácie a preto obaja v rovnakej miere nesú
zodpovednosť za jej kvalitu, obsah a formu. Rovnako tak súd prvej inštancie záverom konštatuje, že
nemal v dostatočnej miere preukázané skutočnosti zo strany žalobcu natoľko, aby mohol pristúpiť
k preneseniu dôkazného bremena na žalovanú a spravodlivo od nej požadovať a preukazovať to, že

k týmto skutočnostiam nedošlo (napr. tvrdené zvolávanie stretnutí, kde malo dochádzať k dehonestácii
žalobcu, pričom žalobca neuviedol, kde sa mali odohrávať, kedy, za účasti koho, prípadne kým mali byť
zvolávané a čo bolo ich obsahom a podobne).

63. Z uvedených dôvodov súd prijal záver, že nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi tvrdeným

diskriminačným dôvodom a konaním žalovanej voči žalobcovi, ktorý je imanentnou súčasťou v prípade
tvrdenia diskriminačného konania žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa. Súd naviac konštatuje,
že z vykonaného dokazovania iné diskriminačné dôvody pre súd prvej inštancie ani nevyplynuli, pričom
aj tento si súd prvej inštancie rovnako ako aj osoby komparátorov musel z obsahu žaloby vyabstrahovať
vlastnou činnosťou.

64. Keďže súd prvej inštancie v konaní žalovanej nevidel prvky diskriminácie nezaoberal sa tak možnou
náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá by bola dôvodná len v prípade pozitívneho záveru o tvrdenom
diskriminačnom konaní žalovanej vo vzťahu k žalobcovi.

65. Záverom len súd prvej inštancie uvádza, že ďalšie námietky strán sporu nepovažoval za právne
relevantné z hľadiska rozhodovania o merite veci. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti upriamuje
pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania
nepodstatných otázok, formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom rozhodnutí
( II. ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď
na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby
spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a

aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto
súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“

66. Na základe týchto skutočností súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu považuje v celom rozsahu za
nedôvodnú a preto ju z vyššie uvedených dôvodov zamietol.

67. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

68. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

69. Súd poukazujúc na vyššie citované zákonné ustanovenia vo výroku tohto rozsudku rozhodol aj o
rozsahu nároku na náhradu trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný bol v konaní úspešný
v rozsahu 100%, súd mu v tomto rozsahu aj priznal právo na náhradu trov konania. O konkrétnej výškenáhrady trov konania bude súd rozhodovať uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník tunajšieho
súdu po právoplatnosti tohto rozsudku.

70. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd
Košicepísomnevdvochvyhotoveniach.Vodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v

akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
(§ 363, § 364 CSP) Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.(§ 358 CSP)
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.(§ 359 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)