Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320207507
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1320207507.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: F.. V. V., Z.. XX.X.XXXX,
Q. X, B., zastúpenej: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., Žilinská 14, Bratislava, proti žalovanému:
Slovenský filmový ústav, IČO: 00 891 444, Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenému: JUDr. Adriana
Tomanová, advokátka, Grösslingová 4, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k.
60Cpr/21/2020-266, zo dňa 21.6.2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobkyni priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieurčilneplatnosťvýpovededanejžalovanýmžalobkynidňa
29.5.2020 (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 58.244 eur s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.273,60 eura od 10.9.2020 do zaplatenia, zo sumy
1.273,60 eura od 10.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.273,60 eura od 10.11.2020 do zaplatenia, zo
sumy 1.273,60 eura od 10.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.273,60 eura od 10.1.2021 do zaplatenia, zo
sumy 1.275,14 eura od 10.2.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.3.2021 do zaplatenia, zo

sumy 1.275,14 eura od 10.4.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.5.2021 do zaplatenia, zo
sumy 1.275,14 eura od 10.6.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.7.2021 do zaplatenia, zo
sumy 1.275,14 eura od 10.8.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.9.2021 do zaplatenia, zo
sumy 1.275,14 eura od 10.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.11.2021 do zaplatenia,
zo sumy 1.275,14 eura od 10.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.1.2022 do zaplatenia,
zo sumy 1.276,21 eura od 10.2.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.276,21 eura od 10.3.2022 do zaplatenia,
zo sumy 1.276,21 eura od 10.4.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.276,21 eura od 10.5.2022 do zaplatenia,

zo sumy 1.276,21 eura od 10.6.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.521,73 eura od 10.7.2022 do zaplatenia,
vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.302,17 eura od 10.8.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.302,17 eura od
10.9.2022 do zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 1.302,17 eura od 10.10.2022 do zaplatenia,
vo výške 7 % ročne zo sumy 1.302,17 eura od 10.11.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.302,17 eura od
10.12.2022 do zaplatenia, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 1.652,90 eura od 10.1.2023 do zaplatenia,
vo výške 8 % ročne zo sumy 1.385,83 eura od 10.2.2023 do zaplatenia, zo sumy 1.385,83 eura od
10.3.2023 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.385,83 eura od 10.4.2023 do zaplatenia, zo

sumy 1.385,83 eura od 10.5.2023 do zaplatenia, zo sumy 1.385,83 eura od 10.6.2023 do zaplatenia
(výrok II.). V ostatnej časti žalobu žalobkyne zamietol (výrok III.). Žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 88,20 % od žalovaného (výrok IV.).2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 3.8.2020, ktorej zmenu
(rozšírenie) pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 21.6.2023 sa žalobkyňa domáhala
určenia neplatnosti výpovede zo dňa 29.5.2020 danej žalovaným žalobkyni a uloženia povinnosti

žalovanému na zaplatenie náhrady mzdy od 1.8.2020 až do času, keď žalovaný umožní žalobkyni
pokračovať v práci alebo keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru v celkovej sume 62.003 eur
vrátane úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.273,60 eura od 10.9.2020 do zaplatenia, zo
sumy 1.273,60 eura od 10.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.273,60 eura od 10.11.2020 do zaplatenia,
zo sumy 1.273,60 eura od 10.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.273,60 eura od 10.1.2021 do zaplatenia,

zo sumy 1.275,14 eura od 10.2.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.3.2021 do zaplatenia,
zo sumy 1.275,14 eura od 10.4.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.5.2021 do zaplatenia,
zo sumy 1.275,14 eura od 10.6.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.7.2021 do zaplatenia,
zo sumy 1.275,14 eura od 10.8.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.9.2021 do zaplatenia,
zo sumy 1.275,14 eura od 10.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.11.2021 do
zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.275,14 eura od 10.1.2022 do

zaplatenia, zo sumy 1.276,21 eura od 10.2.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.276,21 eura od 10.3.2022 do
zaplatenia, zo sumy 1.276,21 eura od 10.4.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.276,21 eura od 10.5.2022 do
zaplatenia, zo sumy 1.276,21 eura od 10.6.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.521,73 eura od 10.7.2022 do
zaplatenia, vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.302,17 eura od 10.8.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.302,17
eura od 10.9.2022 do zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 1.302,17 eura od 10.10.2022 do

zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 1.302,17 eura od 10.11.2022 do zaplatenia, zo sumy 1.302,17
eura od 10.12.2022 do zaplatenia, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 1.652,90 eura od 10.1.2023 do
zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 1.385,83 eura od 10.2.2023 do zaplatenia, zo sumy 1.385,83
eura od 10.3.2023 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.385,83 eura od 10.4.2023 do
zaplatenia, zo sumy 1.385,83 eura od 10.5.2023 do zaplatenia, zo sumy 1.385,83 eura od 10.6.2023 do

zaplatenia, zo sumy 1.385,83 eura od 10.7.2023 do zaplatenia.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ a
žalobkyňa ako zamestnanec uzatvorili dňa 12.5.2016 pracovnú zmluvu s dňom nástupu do práce
16.5.2016 na pozíciu manažéra obchodných činností. Z listu žalovaného adresovaného Ministerstvu

kultúry SR zo dňa 26.10.2020 vyplývalo, že v rámci prípravy rozpočtu na rok 2021 požadovalo
Ministerstvo kultúry SR plošné krátenie rozpočtu o 10 % vrátane miezd oproti roku 2020, na základe
čoho bol žalovaný nútený pristúpiť k racionalizačným opatreniam. Následkom toho generálny riaditeľ
žalovaného dňa 14.5.2020 vydal príkaz č. 8/2020, ktorým zrušil ku dňu 31.7.2020 obchodný referát a
to z dôvodu zabezpečenia hospodárnosti a zvýšenia efektivity práce, pri zmene organizácie činnosti

na ostatných útvaroch a po prerokovaní so zástupcom odborov - F. Š. (predsedníčkou odborovej
organizácie), ktorá pripojila na príkaz svoj podpis a pečiatku odborov. Následne podpredsedníčka Rady
žalovaného dňa 15.5.2020 zvolala zasadnutie Rady žalovaného na 29.5.2020 o 11:00 hod., na ktorom
Rada žalovaného uznesením č. 6/2020 schválila zmenu organizačnej štruktúry žalovaného s účinnosťou
od 1.8.2020 spočívajúcu v zrušení obchodného referátu s tým, že jeho činnosti mali byť prerozdelené

medzi Národné kinematografické centrum a útvar ekonomiky a manažmentu. Z obsahu výpovede zo dňa
29.5.2020 danej žalovaným žalobkyni vyplývalo, že v zmysle príkazu generálneho riaditeľa č. 8/2020
zo dňa 14.5.2020, za účelom zvýšenia efektívnosti pri plnení projektov a ostatných činností žalovaného
a zracionalizovania pracovných činností, po rozhodnutí vo vedení žalovaného, prišlo k organizačnej
zmene - zrušeniu obchodného referátu a tým aj k zrušeniu miesta (pozície) manažéra obchodných

činností, pričom uvedená zmena bola odsúhlasená aj Radou žalovaného. Z výpovede vyplývalo aj
to, že tá bola prerokovaná so zástupcom odborového orgánu, a to dňa 14.5.2020, ktorý súhlasil s
organizačnou zmenou i ukončením pracovného pomeru so žalobkyňou, vzhľadom na to, že jej žalovaný
nevedel ponúknuť iné vhodné pracovné miesto. Okrem toho z výpovede vyplývalo, že pracovný pomer
žalobkyne, založený pracovnou zmluvou zo dňa 12.5.2016, sa končí ku dňu 31.7.2020, a to uplynutím

dvojmesačnej výpovednej doby. Žalovaný dôvod výpovede právne kvalifikoval podľa § 63 ods. 1 písm.
a), resp. b) Zákonníka práce. Výpoveď zo dňa 29.5.2020 bola žalobkyni zároveň poslaná aj poštovou
prepravou na adresu Q. X, B., pričom zo sprievodného listu (napísaným personalistom žalovaného - D..
Ľ. A.) vyplývalo, že žalobkyňa odmietla dňa 29.5.2020 na osobnom stretnutí s generálnym riaditeľom
prevziať predmetnú výpoveď a prevzatie potvrdiť vlastným podpisom, na základe čoho jej túto výpoveď

zaslali aj poštou, pričom tú považovali za doručenú podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce dňom 29.5.2020.
Žalobkyňa listom zo dňa 31.7.2020 oznámila žalovanému, že predmetnú výpoveď považuje za neplatnú
a že trvá na ďalšom zamestnávaní po 1.8.2020.4. Skutkové vymedzenie dôvodu výpovede mal súd prvej inštancie za jasné, určité, zrozumiteľné,
konkrétne a tým pádom nezameniteľné s inými dôvodmi, na základe čoho nebola daná jej neplatnosť
podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce; dôvodom výpovede bola nadbytočnosť žalobkyne ako zamestnanca

z dôvodu organizačnej zmeny žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Predpokladom
použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je existencia organizačnej
zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca.

5. Postavenie, pôsobnosť, organizačná štruktúra žalovaného ako príspevkovej organizácie štátu, ktorá
je finančnými vzťahmi napojená na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva
kultúry SR, ako aj kompetencie jednotlivých orgánov žalovaného, vyplývajú zo zákona č. 40/2015
Z. z. Štatutárnym orgánom žalovaného je generálny riaditeľ (24 ods. 1 zákona č. 40/2015 Z. z.),
ktorý riadi činnosť žalovaného a koná v jeho mene, a preto aj podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce je
práve generálny riaditeľ žalovaného oprávnený robiť právne úkony za žalovaného ako zamestnávateľa.

Rozhodnutie o organizačnej zmene však nepredstavuje právny úkon zamestnávateľa. Ide o faktický
úkon zamestnávateľa, vo vzťahu ku ktorému neplatia dôvody neplatnosti podľa § 34 Občianskeho
zákonníka a ani podľa § 17 Zákonníka práce. Zákonník práce kladie na tento faktický úkon iba dve
požiadavky, a to aby mal písomnú formu a bol urobený buď zamestnávateľom alebo jeho príslušným
orgánom, avšak v prípade jeho formy, jej nedodržanie nie je sankcionované neplatnosťou (keďže to

nie je právny úkony). Z ustanovenia § 24 ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 40/2015 Z. z. vyplýva,
že rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene spadá do kompetencie dvoch jeho orgánov, a to
generálneho riaditeľa, ktorý zmenu organizačnej štruktúry žalovaného navrhuje a Rade žalovaného,
ktorá navrhnutú zmenu organizačnej štruktúry schvaľuje, pričom až na základe schválenia zmeny
organizačnej štruktúry žalovaného Radou žalovaného, je generálny riaditeľ oprávnený vydať (už

zmenený) organizačný poriadok. Inak povedané, rozhodnutie o organizačnej zmene u žalovaného je
proces, ktorého súčasťou je najskôr úkon generálneho riaditeľa spočívajúci v navrhnutí organizačnej
zmeny, pričom k zavŕšeniu procesu dochádza až úkonom zo strany Rady žalovaného spočívajúcom v
schválení navrhnutej organizačnej zmeny. To znamená, že moment rozhodnutia o organizačnej zmene
žalovaného je potrebné naviazať na moment schválenia navrhovaných organizačných zmien Radou

žalovaného.

6. V danom prípade podľa súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplývalo, že dňa
14.5.2020 generálny riaditeľ žalovaného ako štatutárny orgán v rámci svojej pôsobnosti navrhol zmenu
organizačnej štruktúry žalovaného, ktorá bola dňa 29.5.2020 Radou žalovaného aj schválená, a to s

účinnosťou od 1.8.2020. K zavŕšeniu procesu týkajúceho sa zmeny organizačnej štruktúry tak došlo
až dňa 29.5.2020, a teda až dňa 29.05.2020 došlo k faktickému rozhodnutiu žalovaného o zmene
organizačnej štruktúry.

7. Dostačujúcim právnym predpokladom pre výpoveď zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce je rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktorá sleduje zmenu úloh
zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, prípadne zníženie počtu zamestnancov za účelom
zabezpečeniaefektívnostipráce;súdjepretopovinnýskúmať,akýcieľzamestnávateľskutočnesledoval
svojím rozhodnutím. V tejto súvislosti z vykonaného dokazovania (z výsluchu žalovaného, ako aj
listu žalovaného adresovaného Ministerstvu kultúry SR zo dňa 26.10.2020) vyplývalo, že samotné

Ministerstvo kultúry SR, na ktorého rozpočet je žalovaný finančne napojený, požadovalo krátenie
rozpočtu žalovaného o 10 %, pričom práve na uvedenú požiadavku následne nadväzovala organizačná
zmena žalovaného zo dňa 29.5.2020, ktorej cieľom bola racionalizácia pracovných činností žalovaného
znížením počtu jeho zamestnancov, a preto ak organizačná zmena sledovala takýto cieľ, možno
predmetné rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 29.5.2020 považovať za dostatočný právny

predpoklad výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Súd prvej inštancie považoval
za potrebné zdôrazniť, že Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom
kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. Uvedené sa vzťahuje aj na prípad, keď síce
práce vykonávané zamestnancom na určitej pozícii zamestnávateľ aj naďalej potrebuje vykonávať,

avšakjeprezamestnávateľaefektívnejšie(napr.zfinančnéhoohľadu)predmetnúpracovnúpozíciizrušiť
(zmenou organizačnej štruktúry) a predmetnú prácu týkajúcu sa zrušenej pracovnej pozície prerozdeliť
medzi iných zamestnancov. A preto ak rovnaká situácia nastala aj v prípade organizačnej zmeny
žalovaného zo dňa 29.5.2020, podstatou ktorej bolo zrušenie obchodného referátu, pod ktorý spadalaprávepozíciažalobkyneakomanažéraobchodnýchčinnostiaprerozdeleniejejpracovnejčinnostimedzi
ostatných zamestnancov Národného kinematografického centra a útvaru ekonomiky a manažmentu,
možno takúto organizačnú zmenu vyhodnotiť ako zákonnú, keďže prostredníctvom nej žalovaný ako

zamestnávateľ len realizoval svoje právo na reguláciu počtu zamestnancov s cieľom vyššej finančnej
efektivity (resp. s cieľom šetrenia finančných prostriedkov). Je pritom výlučne na úvahe zamestnávateľa
rozhodnúť o tom, ktorá pracovná pozícia, prípadne zložka jeho organizačnej štruktúry, je pre neho
potrebná a ktorej zachovanie alebo zrušenie zapadá do sledovaného cieľa zvýšenia efektívnosti práce.
Aj z konštantnej judikatúry súdov vyplýva, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje

výlučne zamestnávateľ, pričom súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie ani preskúmavať. V danom
prípade z vykonaného dokazovania vyplývalo, že už pred samotnou zmenou organizačnej štruktúry
pracovné činnosti inak vykonávajúce a spadajúce pod pracovnú činnosť žalobkyne, vykonávali a teda
boli spôsobilí vykonávať aj iní zamestnanci žalovaného. Hoci podstatu tejto skutočnosti žalobkyňa
vykladala ako argument v prospech nedôvodnosti organizačnej zmeny, súd prvej inštancie bol práve
opačného názoru, keďže aj na základe tejto skutočnosti bolo zrejmé, že samotná pracovná náplň

žalobkyne mohla byť vykonávaná (a z časti aj bola vykonávaná) inými zamestnancami žalovaného.
Javilo sa preto ako logické, keď sa žalovaný rozhodol pre zrušenie práve tejto pracovnej pozície,
teda pracovnej pozície žalobkyne. Hoci bolo pravdou, že pracovná náplň žalobkyne nezanikla a bola
aj naďalej potrebná, zanikla však potreba žalovaného vykonávať tieto práce žalobkyňou, čo bolo
dané z dôvodu potreby zníženia celkového počtu zamestnancov. Na základe vyššie uvedeného mal

súd prvej inštancie za to, že v priamom dôsledku zmeny organizačnej štruktúry žalovaného zo dňa
29.5.2020, sa žalobkyňa stala nadbytočným zamestnancom, keďže touto organizačnou zmenou došlo
k zrušeniu obchodného referátu, pod ktorý spadala jej pracovná pozícii manažéra obchodných činnosti,
teda medzi predmetnou organizačnou zmenou žalovaného a nadbytočnosťou žalobkyne bola daná
príčinná súvislosti. Zhrnutím všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie skonštatoval,

že zo strany žalovaného bol skutočne daný dôvod na skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

8. Súd prvej inštancie vo vzťahu k ponuke vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce
ako hmotnoprávnej podmienke platnosti výpovede uviedol, že existenciu iného vhodného pracovného

miestajesúdpovinnýskúmaťkudňudaniavýpovede,tedakudňujejúčinnéhodoručenia,keďževýlučne
k tomuto momentu (daniu výpovede) sa viaže ponuková povinnosť zamestnávateľa. Z vykonaného
dokazovania a zhodných tvrdení strán sporu jednoznačne vyplývalo, že generálny riaditeľ žalovaného
namietanú výpoveď žalobkyni odovzdal na osobnom stretnutí dňa 29.5.2020 po 14:00 hod., pričom
žalobkyňa uvedenú výpoveď aj osobne prevzala. Na základe uvedeného bolo právne bezvýznamné,

že zo strany žalobkyne nedošlo k potvrdeniu prevzatia predmetnej výpovede svojím podpisom. Zo
strany žalovaného tak došlo podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce k splneniu povinnosti doručiť výpoveď
žalobkyni dňa 29.5.2020; právne bezvýznamné bolo následné doručovanie predmetnej výpovede
prostredníctvom poštového podniku podľa § 38 ods. 2 Zákonníka a tým pádom aj námietka žalobkyne,
že predmetná výpoveď bola žalovaným zaslaná na zlú adresu, teda nie na poslednú adresu žalobkyne,

ktorá bola žalovanému známa. Dátum 29.5.2020 je preto významný z hľadiska posúdenia existencie
iného vhodného pracovného miesta, teda splnenia ponukovej povinnosti zo strany žalovaného podľa
§ 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Zo znenia samotnej výpovede zo dňa 29.5.2020 vyplývalo,
že žalovaný nevedel ponúknuť žalobkyni iné vhodné miesto. Žalobkyňa v tejto súvislosti namietala,
že žalovaný v čase dania výpovede, t. j. dňa 29.5.2020 disponoval vhodným pracovným miesto, a to

miestom projektového manažéra Kancelárie creative europe desk Slovensko, pričom na preukázanie
tejto tvrdenie skutočnosti predložila inzerciu žalovaného. Z uvedenej inzercie však vyplývalo, že bola
zverejnená až dňa 3.6.2020, teda po daní výpovede, pričom uvedená pozícia bola voľná až od 1.7.2020,
čo znamenalo, že v čase dania výpovede predmetná pracovná pozícia voľná nebola a preto nemohla
byť žalobkyni ani ponúknutá. Za daných okolností nemohol súd dospieť k inému záveru než tomu, že

žalovaný v čase dania výpovede nedisponoval iným vhodným miestom, teda podľa § 63 ods. 2 písm. a)
Zákonníka práce mohol žalovaný dať žalobkyni výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, keďže nemal možnosť žalobkyňu zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

9. V súvislosti s podmienkou prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74
Zákonníka práce súd prvej inštancie uviedol, že k takémuto prerokovaniu výpovede môže dôjsť až
po tom, ako je vôbec daný akýkoľvek dôvod na skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Hoci z
dikcie ustanovenia § 74 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ je povinný vopred prerokovaťvýpoveď zo zástupcami zamestnancov, nemôže dôjsť k takémuto prerokovaniu vopred skôr, než je
daný/vznikne dôvod výpovede, ktorá sa má vopred prerokovať. Inak povedané, samotná výpoveď
nemôže byť prerokovaná skôr, než sa zamestnanec stane nadbytočným, teda skôr než je rozhodnuté

zamestnávateľom, resp. jeho príslušným orgánom o organizačnej zmene. Ako vyplývalo z vykonaného
dokazovania, až dňa 29.5.2020 došlo k faktickému rozhodnutiu žalovaného o zmene organizačnej
štruktúry, teda až počnúc týmto dňom si mohol žalovaný ako zamestnávateľ splniť svoju povinnosť
podľa § 74 Zákonníka práce, pretože až týmto dňom začali existovať dôvody na danie výpovede
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. To sa však nestalo, keďže z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že žalovaný zámer výpovede danej žalobkyni prerokoval so zástupcami zamestnancov už
dňa 14.5.2020 (čo vyplývalo z obsahu samotnej výpovede), teda v čase, kedy bola organizačná zmena
len navrhnutá generálnym riaditeľom, avšak nebola schválená Radou žalovaného, teda v čase kedy
nebolo o organizačnej zmene rozhodnuté. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že zo
strany žalovaného ako zamestnávateľa nedošlo k splneniu povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce, a
teda výpoveď zo dňa 29.5.2020 daná žalobkyni je neplatná.

10. Vznik nároku na náhradu mzdy je podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce determinovaný dvoma
podmienkami, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to rozhodnutím súdu o neplatnom skončení
pracovného pomeru a oznámením zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. V danom prípade boli obe podmienky

kumulatívne splnené, keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni
dňa 29.5.2020 je neplatná a zároveň žalobkyňa oznámila žalovanému, že od 1.8.2020 trvá na ďalšom
zamestnávaní, na základe čoho bol žalovaný povinný podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce poskytnúť
žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku.

11.Mzdažalobkyneod1.1.2020do30.7.2020predstavovalasumu1.716eurmesačnepri40hodinovom
týždennom pracovnom čase, na základe čoho jej priemerný mesačný zárobok podľa § 134 ods. 4
Zákonníka práce v rozhodnom období podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce predstavoval sumu 1.716 eur
(a jej priemerný hodinový zárobok predstavoval sumu 10,725 eura). Na základe uvedeného žalobkyni
patrila náhrada mzdy za jeden mesiac v sume 1.716 eur. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka

prácenemácharakterekvivalentumzdy,ktorúbyinakzamestnanecdosiahol,akbysnímzamestnávateľ
neskončil pracovný pomer neplatne, ale má výlučne povahu satisfakcie. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie považoval výpočet náhrady mzdy zo strany žalobkyne za obdobie od 1.7.2022 do 31.7.2022
v sume 1.753 eur a za obdobie od 1.1.2023 do 30.6.2023 v sume 1.864,50 eura, reflektujúc odmeny
v sume 350 eur a 500 eur za nesprávny, keďže pre výpočet náhrady mzdy sa vychádza z obdobia

pred neplatným skončením pracovného pomeru s tým, že takto vypočítaná náhrada mzdy sa následne
aplikuje na celé následné obdobie po neplatnom skončení pracovného pomeru, za ktoré súd žalobkyni
náhradu mzdy priznáva.

12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zamestnancovi možno podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce

náhradu mzdy priznať najviac za 36 mesiacov, a to odo dňa jeho oznámenia, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Na žiadosť zamestnávateľa, však možno tento nárok nad rámec 12 mesiacov nepriznať,
resp.homožnoprimeraneznížiť.Ktakémutozníženiu,resp.nepriznaniunáhradymzdynad12mesiacov
môže súd teda pristúpiť len na základe žiadosti zamestnávateľa a po zhodnotení všetkých okolností
prípadu. K takýmto okolnostiam patrí najmä to, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez

vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných
alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, keby
si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Preto súd prihliada najmä na
to, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého zárobku dosiahol
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Zároveň však platí, že ak by sa zamestnanec zapojil

alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za
ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu podľa pracovnej
zmluvy, nebolo by z hľadiska daného účelu možné od zamestnanca spravodlivo požadovať, aby sa po
neplatnom skončení pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil, a ak tak i napriek tomu učinil,
nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná.

V danom prípade žalovaný požadoval nepriznať náhradu mzdy nad 12 mesiacov, resp. túto náhradu
požadoval primerane znížiť, keďže považoval dôvody žalobkyne spočívajúce v nemožnosti získať inú
vhodnú prácu zodpovedajúcu jej praxe a odbornosti, aj napriek aktívnemu hľadaniu, za nepreukázané. Z
vykonaného dokazovania však vyplývalo, že žalobkyňa od momentu neplatného skončenia pracovnéhopomeru bola nezamestnaná, okrem obdobia od 25.7.2022 do 20.10.2022, kedy vykonávala prácu u
zamestnávateľaVMTelekom,s.r.o.,avšakniezapodmienokzásadnerovnocennýchalebovýhodnejších
ako u žalovaného, keďže jej hrubá mesačná mzda predstavovala cca sumu 1.500 eur, čo bolo cca o 216

eur menej ako u žalovaného. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že po neplatnom
skončení pracovného pomeru žalobkyňa nevykonávala prácu u iného zamestnávateľa vôbec, resp. za
podmienok v zásade rovnakých alebo výhodnejších, než aké by mala pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy zo dňa 12.5.2016 u žalovaného. Zároveň žalovaný ako strana sporu domáhajúca sa zníženia,
resp. nepriznania nároku na náhradu mzdy vôbec netvrdil a nepreukázal, že by žalobkyňou tvrdené

skutočnosti ohľadom nemožnosti nájsť si inú vhodnú prácu nezodpovedali skutočnosti, teda napr. že
by na trhu práce v období po neplatnom skončení pracovného pomeru existovali akékoľvek práce s
rovnocennými alebo výhodnejšími podmienkami, než práca ktorú vykonávala žalobkyňa u žalovaného
podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný taktiež v súvislosti so znížením, resp. nepriznaním mzdy nad rámec
12 mesiacov poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR (I. ÚS 331/2019) podľa ktorého treba pri
rozhodovaní o náhrade mzdy vychádzať z konkrétneho dôvodu skončenia pracovného pomeru a zistiť,

prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po jeho oznámení, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne
znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný nepreukázal, že jemu pridelené
peňažné prostriedky zo štátneho rozpočtu by nepokrývali náklady na mzdu a odvody žalobkyne. Hoci

cieľom žalovaným vykonanej organizačnej zmeny bolo zníženie nákladov na zamestnancov, nemožno z
toho bez ďalšieho dôvodiť, že nedisponoval žiadnymi peňažnými prostriedkami na úhradu nákladov na
mzdu a odvody žalobkyne. Navyše z vykonaného dokazovania vyplývalo, že dôvod, pre ktorý žalovaný
neprideľoval žalobkyni prácu bol ten, že mal za to, že k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou
došlo platne, čo sám uviedol v liste zo dňa 31.7.2020, ktorým reagoval za oznámenie žalobkyne, že trvá

na ďalšom zamestnávaní. Zároveň súd prvej inštancie poznamenal, že ani nadbytočnosť zamestnanca z
dôvodu organizačnej zmeny nemôže predstavovať výnimku, pre ktorú nemožno spravodlivo požadovať
od zamestnávateľa, aby zamestnanca prestal zamestnávať, resp. aby mu nevyplácal náhradu mzdy. Na
základe uvedeného považoval súd žiadosť žalovaného o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad
rámec 12 mesiacov za nedôvodnú.

13. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyni patril
nárok na náhradu mzdy v sume 1.716 eur mesačne, počnúc od 1.8.2020 až do 31.5.2023 (t. j. celkovo
za 34 mesiacov), keďže náhrada mzdy za mesiac jún 2023 nebola v čase vyhlásenia rozsudku ešte
splatná. Priznal preto žalobkyni nárok na náhradu mzdy v sume 58.344 eur, pričom v ostatnej časti

uplatneného nároku na náhradu mzdy, t. j. v sume 3.659 eur žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
Nereflektoval obranu žalovaného týkajúcu sa vyplateného odstupného, keďže vo vzťahu k tejto tvrdenej
skutočnosti nevyjadril vôľu vyplatené odstupné započítať voči náhrade mzdy, resp. nevyjadril vôľu, aby
súd rozhodol o povinnosti žalobkyne toto odstupné žalovanému vrátiť.

14. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd odkázal na rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/51/2017 zo dňa
28.11.2018, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/5/2019 zo dňa 30.9.2020, uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 4.7.2017), podľa ktorých
nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať

úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. S poukazom na základnú úrokovú sadzbu Európskej
centrálnej banky v období od 18.9.2019 do 26.7.2022 bola výška úrokov z omeškania ku dňu omeškania
žalovaného s plnením náhrady mzdy za mesiace august 2020 až jún 2022 (splatná od 9.9.2020 do

9.7.2022) vo výške 5 % ročne, za mesiace júl 2022 a august 2022 (splatná od 9.08.2022 do 9.9.2022)
vo výške 5,5 % ročne, za mesiac september 2022 (splatná dňa 9.10.2022) vo výške 6,25 % ročne, za
mesiace október 2022 a november 2020 (splatná od 9.11.2022 do 9.12.2022) vo výške 7 % ročne, za
mesiac december 2022 (splatná dňa 9.1.2022) vo výške 7,5 % ročne, za mesiace január a február 2023
(splatná od 9.2.2023 do 9.3.2023) vo výške 8 % ročne, za mesiace marec 2023 a apríl 2023 (splatná

od 9.4.2023 do 9.5.2023) vo výške 8,5 % ročne a máj 2023 (splatná dňa 9.6.2023) vo výške 9 % ročne,
pričom v súvislosti s náhradou mzdy za tento mesiac si žalobkyňa uplatnila len úrok z omeškania vo
výške 8,5 % ročne, hoci mala nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne. Hoci žalobkyni patrili úroky
z omeškania z priznanej mesačnej náhrady mzdy v sume 1.716 eur, si tieto uplatnila z nižších súm, pretojej súd prvej inštancie priznal právo na úroky z omeškania z takto uplatnených nižších súm. Vzhľadom
na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie priznal žalobkyni právo na úroky z omeškania
tak, ako uviedol v zaväzujúcom výroku napadnutého rozsudku. Žalobkyni nepriznal právo na úroky z

omeškania z náhrady mzdy za mesiac jún 2023, keďže tá sa v čase rozhodnutia súdu nestala splatnou
a preto v tejto časti žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Za nedôvodnú považoval námietku
žalovaného ohľadom premlčania uplatneného nároku na náhradu mzdy vrátane úrokov z omeškania,
keďže tieto nároky boli uplatnené v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods.
1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal podľa § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 88,20 %, čo korešpondovalo s jej pomerom úspechu v konaní; jej neúspech
predstavujúci 5,90 % (t. j. nepriznaná časť náhrady mzdy vrátane úrokov z omeškania) odpočítal od jej
úspechu predstavujúceho 94,10 %.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I., II. a IV. podal odvolanie žalovaný
z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Podľa obsahu odvolania žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. pre prípad potvrdenia vo výroku I. žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

17. Uviedol, že súd prvej inštancie vo vzťahu k prerokovaniu výpovede opomenul časť výpovede
svedkyne D.. F. Š.. Táto uviedla, že po skončení zasadnutia Rady žalovaného bola ako zástupkyňa
zamestnancov dopytovaná, či sa jej stanovisko k výpovedi, ktorú mala predloženú, nezmenilo, pretože
ide túto výpoveď dať žalobkyni, nakoľko organizačná štruktúra bola Radou Slovenského filmového
ústavu zmenená a žalobkyňa sa stala nadbytočnou. Svedkyňa D.. F. Š. odpovedala, že jej stanovisko k

výpovedi žalobkyni sa nezmenilo a súhlasí s takýmto úkonom.

18. Podľa žalovaného táto komunikácia prebehla ústnou formou, avšak je zrejmé, že jej obsah bol
postačujúci na to, aby bol považovaný za riadne prerokovanie výpovede v zmysle § 74 Zákonníka práce.
Dôvody výpovede boli zástupkyni zamestnancov známe, pretože boli obsahom žiadosti o predbežné

prerokovanie výpovede zo 14.5.2020, rovnako aj v zamýšľanej výpovedi, ktorá bola v prílohe žiadosti zo
14.5.2020 a aj vo výpovedi prerokovanej 29.5.2020, ktorá bola nezmenená. Prerokovanie výpovede sa
uskutočnilo po rokovaní Rady žalovaného, ktorá rozhodla o zmene organizačnej štruktúry žalovaného, a
tedaprerokovávanávýpoveďvychádzalazužvykonanejzmeny.Súčasnesauskutočnilapredsamotným
odovzdaním výpovede žalobkyni. Tieto udalosti nasledovali v krátkom časovom slede, keďže termín

rokovania Rady žalovaného bol determinujúcim faktorom, avšak Zákonník práce a ani žiaden iný právny
predpis neurčuje, aký časový odstup je nutné zachovať pre platnosť týchto úkonov. Zákonník práce
určuje iba to, že prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov musí byť vykonané vopred.
Prerokovanie výpovede je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede; zo žiadneho predpisu
nevyplýva, že by prerokovanie malo byť v písomnej forme. V prípade žalovaného je priame ústne

oslovenie zástupcu zamestnancov prirodzené a bezprostredná odpoveď zástupcu zamestnancov je
úkon spĺňajúci podmienky riadneho prerokovania v zmysle § 74 Zákonníka práce. Zákonník práce
vyžaduje, aby žiadosť zamestnávateľa bola konkrétna s dostatočne vymedzeným dôvodom skončenia
pracovného pomeru, čo v tomto konkrétnom prípade splnené bolo, keďže prerokovávaná výpoveď sa
obsahom nelíšila od znenia zamýšľanej výpovede priloženej k písomnej žiadosti zo dňa 14.5.2020.

19. Žalovaný namietol, že súd prvej inštancie sa prerokovaním výpovede dňa 29.5.2020 nezaoberal,
napriek tomu, že právny zástupca žalovaného túto skutočnosť vo svojej záverečnej reči zdôraznil.
Nemožno teda z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, aké úvahy boli dôvodom vyslovenia názoru,
že výpoveď je neplatná pre absenciu riadneho prerokovania v zmysle § 74 Zákonníka práce. Žalovaný

vyjadril presvedčenie, že výpoveď svedkyne D.. F. Š. bola posúdená nesprávne, resp. neúplne a súd
prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď zohľadnil iba predbežné prerokovanie
dňa 14.5.2020.20. Postupom súdu prvej inštancie došlo podľa žalovaného k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces tým, že umožnil žalobkyni opakovane predkladať písomné podania so závažným obsahom
a pomerne veľkým rozsahom krátko pred pojednávaním. Žiadosti žalovaného, aby z tohto dôvodu

bolo pojednávanie odročené, nebolo vyhovené. Naposledy to bolo pred pojednávaním dňa 21.6.2023,
kedy bol aj vyhlásený rozsudok, keď žalobkyňa svoje písomné podanie na súd uskutočnila jeden deň
pred pojednávaním. Súd prvej inštancie tak neposkytol žalovanému päťdňovú dobu na prípravu na
pojednávanie, čím obmedzil jeho práva. Navyše z pojednávaní sa vyhotovoval iba zvukový záznam a
jeho prepis do listinnej formy sa nevykonával, na čo súd prvej inštancie vopred upozornil a obe strany

s tým vyslovili súhlas. Porušenie práva na riadny súdny proces žalovaný vzhliadol v tom, že sa musel
opakovane domáhať sprístupnenia nahrávok pojednávaní v elektronickom spise, čo ho dostávalo do
časovej tiesne a vyvolávalo neprimerané napätie. Najmä skutočnosť, že nahrávka pojednávania zo
dňa 19.4.2023 bola do elektronického spisu doplnená až 18.7.2023, a to na základe urgentnej žiadosti
právneho zástupcu žalovaného dňa 17.7.2023, kedy mu do konca lehoty na podanie odvolania zostávali
štyri dni. Pritom práve na tejto nesprístupnenej nahrávke je výpoveď svedkyne D.. F. Š., ktorá obsahuje

potvrdenie prerokovania výpovede dňa 29.5.2020.

21. Vo vzťahu k priznanému nároku na náhradu mzdy s prísl. žalovaný namietol, že

- vo výrokovej časti rozsudku nie je výslovne uvedené, že priznaný nárok na náhradu mzdy vo výške

58.344 eur je v hrubom vyjadrení a táto čiastka teda má byť zdanená a majú byť z nej riadne vykonané
odvody;
- súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby na pojednávaní pred vyhlásením rozsudku a to napriek
nesúhlasu žalovaného a bez odôvodnenia, aj keď žalovaný namietal, že nemal možnosť tento návrh
riadne preskúmať a že na prvom krátkom preskúmaní návrh obsahuje chyby, ktoré môžu byť znakom

toho, že návrh obsahuje aj ďalšie nedostatky, ktoré je možné zistiť až podrobným preskúmaním návrhu;
to by ale vyžadovalo čas a malo tak dôsledok na predĺženie konania, ktoré bolo v záverečnom štádiu;
žalobkyňa navrhla zmenu žaloby o priznanie úrokov takmer po 3 rokoch a nárok na ich priznanie by
mala možnosť uplatniť aj samostatnou žalobou;
- pri posudzovaní doby, za ktorú žalobkyni patrí náhrada mzdy súd priznal náhradu za dobu 34

mesiacov a napriek námietkam žalovanej strany tak priznal nárok nad rámec 12 mesiacov; svoje
rozhodnutie odôvodnil iba krátko konštatovaniami, ktoré neumožňujú zistiť úvahy, ktoré ho viedli k
takémuto rozhodnutiu; nemožno ho teda ani riadne preskúmať;
- výpočet výšky náhrady mzdy nezohľadňuje to, že žalobkyňa prijala od žalovaného odstupné, prijala
plnenie od úradu práce z dôvodu nezamestnanosti a napokon bola zamestnaná po dobu, ktorú zistil súd

šetrením na Sociálnej poisťovni;
- úroky z omeškania sú stanovené nesprávne, nakoľko výška netto mzdy nie je v súlade s tým, že
náhrada mzdy je priznaná ako násobok hrubej mzdy z júla 2020, ktorá bola 1.716 eur brutto, t. j. netto
1.273,60 eura; úrok z omeškania vyčíslený v rozsudku je v rozpore s vyššie uvedeným, nakoľko v
rozsudku je úrok vypočítaný z netto sumy, ktorá narastá priebežne valorizáciou a odmenami: valorizácia

- od 10.2.2021 až do 10.1.2022 mesačne do zaplatenia (je uvedená suma 1.275,14 eura, mala byť suma
1.273,60 eura - čo je viac o 1,54 eura mesačne x 12 mesiacov = 18,48 eura; od 10.2.2022 do 10.6.2022
je uvedená netto suma 1.276,21 eura, mala byť suma 1.273,60 eura - čo je viac o 2,61 eura x 5 mesiacov
= 13,05 eura; jednorazová odmena 350 eur - od 10.7.2022 je uvedená netto suma 1.521,73 eura, mala
byť suma 1.273,60 eura - čo je viac o 248,13 eura; valorizácia od 1.7.2022 - od 10.8.2022 do 10.12.2022

je uvedená netto suma 1.302,17 eura, mala byť suma 1.273,60 eura - čo je viac o 28,57 eura mesačne x
5 mesiacov = 142,85 eura; jednorazová odmena 500 eur od 10.1.2023 je uvedená netto suma 1.652,90
eura, mala byť suma 1.273,60 eura - čo je viac o 289,30 eura; valorizácia od 1.1.2023 - od 10.2.2023
do 10.6.2023 je uvedená netto suma 1.385,83 eura, mala byť suma 1.273,60 eura - čo je viac o 112,23
eura mesačne x 5 mesiacov = 561,15 eura; priznanie jednorazových odmien nie je nárokovou čiastkou

a teda ich automatické priznanie nie je dôvodné a nedá sa z odôvodnenia rozsudku zistiť, aké úvahy
súdu prvej inštancie boli rozhodujúce pri prijatí záveru obsiahnutého vo výroku II. rozsudku.

22. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. Argumentácia žalovaného, ktorou poukázal na výpoveď svedkyne D.. F. Š., s ktorou vraj
generálny riaditeľ žalovaného výpoveď danú žalobkyni dňa 29.5.2023 opäť prerokoval, podľa žalobkyne
nepreukazuje splnenie podmienky prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov. Uviedla, žeaby mohlo dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca,
musia byť kumulatívne splnené viaceré podmienky. Pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z
dôvodu zmeny organizačnej štruktúry práve u žalovaného ako príspevkovej organizácie štátu platí, že

najskôr musí existovať dôvod pre zmenu organizačnej štruktúry, ktorý musí byť daný na prerokovanie zo
strany štatutárneho orgánu (generálny riaditeľ) orgánu, ktorý zmenu organizačnej štruktúry schváli (t. j. v
prípade žalovaného Rade) a až následne po schválení môže štatutárny orgán vydať dokument o zmene
organizačnej štruktúry (v predmetnom prípade organizačný poriadok). Žalovaný sa podaným odvolaním
snaží preukázať, že v deň, kedy došlo k schváleniu zmeny organizačnej štruktúry, došlo súčasne aj

k zavŕšeniu tohto procesu, a to vydaním zmeneného (nového) organizačného poriadku, z ktorého
vzišiel dôvod na danie výpovede žalobkyni, pričom súčasne v tento deň žalovaný prerokoval výpoveď z
pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov (s poukazom na to, že veď o tejto už mali vedomosť,
nakoľkovýpoveďsanelíšilaodvýpovedezodňa14.5.2020)anáslednejuešteajstiholdoručiťžalobkyni.
Žalovaný však pritom opomína skutočnosť, že v konaní už bolo preukázané, že k prerokovaniu výpovede
pre žalobkyňu došlo dňa 14.5.2023, kedy k nemu dôjsť nemohlo. Ak následne tvrdí, že k prerokovaniu

došlo aj dňa 29.5.2023, v deň, kedy reálne doručil výpoveď žalobkyni, poukazujúc pritom na to, že veď
predsedníčka zástupcov zamestnancov už bola s výpoveďou oboznámená 14.5.2023, potom takéto
prerokovanie nemožno považovať za platné. Ak by D.. F. Š.R. opätovne bola oboznámená s celou
výpoveďou vypracovanou zo dňa 29.5.2020 a jej dôvodmi aj v tento deň, potom by bolo možné hovoriť
o splnení podmienky prerokovania výpovede z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov.

Avšak k takémuto niečomu podľa tvrdení žalovaného nedošlo. Ak je totiž raz nejaký právny úkon
absolútne neplatný, čo prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov dňa 14.5.2023, t. j. pred
existenciu vzniku výpovedného dôvodu, je, potom sa naň hladí ako na neexistujúci. Z takéhoto absolútne
neplatného právneho úkonu nemožno následne vyvodzovať pre seba priaznivé následky, čo žalovaný
podaným odvolaním robí. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že k splneniu podmienky v zmysle § 74

Zákonníka práce v predmetnom prípade nedošlo, dôsledkom čoho je výpoveď daná žalobkyni neplatná.
Ak by aj bola pripustená platnosť takéhoto prerokovania, potom vyvstáva otázka, kedy zamestnávateľ
stihol v tomto čase žalobkyni ponúknuť voľnú pracovnú pozíciu, ktorou v tom čase disponoval. Podaným
odvolaním tak žalovaný podľa žalobkyne nepreukázal iný skutkový stav oproti stavu zisteného súdom
prvej inštancie ohľadom splnenia procesného postupu pred daním výpovede žalobkyni v súlade s

ustanoveniami Zákonníka práce. Napokon z tvrdení žalovaného je zrejmé, že samotný zámer dať
výpoveď žalovanej bol predsedníčke zástupcov zamestnancov D.. F. Š. známy ešte pred samotným
rozhodovaním o organizačnej zmene u žalovaného. Žalovaný takto iba potvrdil skutočnosť, že výpoveď
daná žalobkyni bola plánovaná skôr ako samotná organizačná zmena, pričom jeho úmysel sa prejavoval
už skôr, kedy žalobkyni prestal prideľovať prácu, a túto začal delegovať na iných zamestnancov a iné

oddelenia.

24. Žalobkyňa ďalej uviedla, že výpoveď je neplatná aj z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti
žalovaného, t. j. povinnosti ponúknuť jej inú vhodnú prácu, nakoľko splnenie si tejto povinnosti žalovaný
v konaní na prvom stupni tiež nijako nepreukázal; dokonca ani netvrdil, že by túto ponuku vykonal.

Žalobkyňa poukazovala na to, že dňa 3.6.2023 žalovaný zverejnil inzerát na voľnú pracovnú pozíciu,
t. j. iba 4 dni potom, čo dal žalobkyni výpoveď. Súd prvej inštancie pritom nijako neskúmal, že kedy
mal žalovaný vedomosť o tom, že zamestnankyňa odchádza na materskú dovolenku a teda vedomosť
o tom, že tu existuje aj toto voľné pracovné miesto. Žalobkyňa by o takúto pracovnú pozíciu mala
záujem. Pracovná pozícia projektového manažéra bola obsadzovaná odo dňa 1.7.2020 a zrušenie

pracovnej pozície (celého oddelenia), resp. skončenie pracovného pomeru žalobkyne malo nastať až
dňa 31.7.2020, kedy bol posledný deň výpovednej lehoty žalobkyne. Uvedené znamená, že ku dňu
zrušeniamiestažalobkyne,užboloužalovanéhovoľnénovémiesto,naktorémohlažalobkyňaeštepred
zrušením jej miesta nastúpiť. V zmysle ustálenej súdnej praxe bol žalovaný povinný ponúknuť žalobkyni
akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu, ktorou v deň výpovede disponoval.

25. Žalovaný sa podľa žalobkyne pokúša jej nadbytočnosť zdôvodniť údajnou nižšou výkonnosťou,
ktoré tvrdenie však neobstojí pre jej dlhodobú diskrimináciu v prideľovaní práce, keď žalovaný vedome
a zámerne porušoval povinnosť v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a to povinnosť
prideľovať žalobkyni prácu podľa pracovnej zmluvy a v zmysle pracovnej náplne. Žalovaný časť agendy

patriacej žalobkyni zámerne prideľoval iným útvarom, ktoré agendu nemali zaradenú v organizačnej
štruktúre ani v pracovných náplniach a tým si dlhodobo vytváral priestor na negatívne hodnotenie
výkonov žalobkyne ako predpokladu pre záver o jej nadbytočnosti. Žalobkyňa sa preto z pohľadu týchto
skutočností nestala nadbytočnou v príčinnej súvislosti s organizačným opatrením zamestnávateľa, alepreto, že prijatiu organizačného opatrenia predchádzali také opatrenia zamestnávateľa, ktorými on sám
vynútil potrebu neskorších racionalizačných opatrení. Cieľom organizačného opatrenia bol totiž iný
zámer, a to vytvorenie podmienok pre skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Takéto konanie

žalovaného je potrebné podľa žalobkyne posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s § 13 Zákonníka práce
v nadväznosti na § 39 Občianskeho zákonníka. Daná výpoveď tak bola len vyústením diskriminačných
aktov žalovaného nasmerovaných voči žalobkyni.

26. K odvolacej námietke voči procesnému postupu súdu prvej inštancie tým, že neposkytol žalovanému

v dostatočnom časovom predstihu prepisy zvukových nahrávok z ústnych pojednávaní a pred
pojednávaním dňa 21.6.2023 mu neposkytol 5-dňovú lehotu na prípravu na pojednávanie, čím mu
mal znemožniť uskutočňovať jemu patriace práva tým, že žalovaný nestihol riadne reagovať na
písomné podanie žalobkyne, doručené súdu deň pred pojednávaním žalobkyňa uviedla, že s postupom
zvukového nahrávania obe sporové strany súhlasili; rovnako tak súhlasili s konaním pojednávania.
Obsahompodaniazodňa20.6.2023,naktoréžalovanývodvolanípoukazujeaktorébolodoručenésúdu

prvej inštancie deň pred posledným pojednávaním, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, bola len reakcia
na podanie žalovaného zo dňa 15.6.2023, v ktorom tvrdil, že žalobkyňa nesplnila zákonné podmienky na
priznanie náhrady mzdy v maximálnej možnej miere. Žalobkyňa reagovala obranou s uvedením nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 a pripojením listinných dôkazov o tom, že si aktívne hľadala
zamestnanie (printscreeny obrazovky z jej mailovej schránky, kde sú potvrdenia o reakcií na inzeráty

ako aj negatívne odpovede od potenciálnych zamestnávateľov). Dodržanie 5-dňovej lehoty na prípravu
na pojednávanie sa odvíja najmä od dátumu doručenia predvolania na pojednávanie, čo bolo v tomto
prípade zachované. Podanie s takýmto obsahom už nijako nemohlo ovplyvniť rozhodnutie vo výroku o
neplatnosti výpovede, od ktorého sú závislé ostatné výroky napadnutého rozsudku.

27. Odvolaním napadnutý výrok II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal náhradu mzdy spolu
s jej vyčíslením a s úrokmi z omeškania, žalobkyňa považovala za vecne správny a úplný. Rovnako
považovala za správne vyčíslenie mzdy v hrubom vyjadrení. Napadnutá časť rozsudku nemôže byť
považovaná za nesprávnu, ak si žalobkyňa v špecifikácii uplatňovala úrok z omeškania v nižšej výške,
ako v skutočnosti mohla. Samotný žalovaný mal súdu prvej inštancie poskytnúť údaje k mzdovým

nárokom žalobkyne, čo sa však nakoniec nestalo. Rovnako sa nestalo ani to, že po oznámení žalobkyne,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, jej žalovaný prácu neprideľoval, čo odôvodňuje nárok žalobkyne
na náhradu mzdy. Žalovaný počas konania alebo aspoň po prvom doručení vyčíslenia náhrady mzdy
nenavrholjehozapočítanie,načosúdprvejinštanciesprávnepoukázaladôsledkomčohoaninepristúpil
k takémuto započítaniu.

28. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobkyne zotrval v presvedčení o tom, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie týkajúce sa prerokovania výpovede so zástupcom
zamestnancov; ostatné úvahy súdu prvého stupňa a závery z toho vyplývajúcimi žalovaný považoval
za správne. Prerokovanie výpovede v zmysle § 74 Zákonníka práce sa uskutočnilo po rokovaní

Rady žalovaného, ktorá rozhodla o zmene organizačnej štruktúry žalovaného. Prerokovanie preto
vychádzalo z už uskutočnenej zmeny. Zákon nezakazuje výpoveď predbežne prerokovať, najmä
keď je už vopred známe, že predmetné pracovné miesto bude pravdepodobne zrušené. Zákon
predpisuje, že výpoveď má byť prerokovaná vopred so zástupcami zamestnancov, nepredpisuje
však neplatnosť ústneho prerokovania a v konečnom dôsledku nepredpisuje ani náležitosť povinnej

formy uvedeného prerokovania. K uvedenému dal do pozornosti súdu závery Najvyššieho súdu
SR uvedené v rozsudku sp. zn. 2 M Cdo 21/2009 zo dňa 30.3.2010. Súd prvej inštancie založil
rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na nesplnení povinnosti prerokovať výpoveď
so zástupcom zamestnancov. Dospel k nesprávnemu záveru, že predbežné prerokovanie zo dňa
14.5.2020 malo predstavovať jediné a konečné prerokovanie so zástupcom zamestnancov. Z

odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno zistiť, akými úvahami sa súd prvej inštancie zaoberal,
keď dospel k záveru, že prerokovanie výpovede sa neuskutočnilo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
neobsahuje zdôvodnenie, prečo z hľadiska právneho, nemá byť prerokovanie s D.. F. Š. uskutočnené
dňa29.5.2020zariadneprerokovanievýpovedevzmysle§74Zákonníkapráce.Zároveňnemožnodôjsť
k záveru, že predbežné prerokovanie výpovede zamestnanca predstavuje nezákonný alebo neplatný

úkon. Predbežné prerokovanie zámeru dať výpoveď zamestnankyni a následné riadne prerokovanie
po schválení zrušenia pracovného miesta Radou žalovaného nemožno považovať za nezákonný alebo
neprimeraný postup zo strany žalovaného. Predbežné prerokovanie dňa 14.5.2020 bolo urobené v
nie neprimerane dlhý čas pred schválením výpovede zamestnanca Radou, ako forma dialógu medzizamestnávateľom a zástupcom zamestnancov. Následne došlo dňa 29.5.2020 po schválení Radou k
riadnemu prerokovaniu schválenej výpovede, čo vyplýva aj z výpovede D.. F. Š..

29. Žalovaný naďalej trval na tom, že v čase dania výpovede žalobkyni nedisponoval voľným pracovným
miestom a preto mu nemohla vzniknúť povinnosť pracovné miesto žalobkyni ponúknuť. Odmietol
akúkoľvek diskrimináciu žalobkyne, ako aj tvrdenia, že mal tendenčne vytvárať jej nižšiu výkonnosť
v zamestnaní. Neuspokojivé plnenie pracovných úloh zo strany žalobkyne vznikalo dôsledkom
jej správania v rámci pracovnej náplne. Žalovaný odôvodnil predmetnú výpoveď riadne zmenou

organizačnej štruktúry žalovaného a zmena organizačnej štruktúry predstavuje dostatočný predpoklad
na danie výpovede zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaný má
právo modifikovať počet zamestnancov tak, aby zodpovedal jeho potrebám a zrušenie pracovného
miesta žalobkyne bolo vykonané zákonne a v zmysle najlepšej hospodárnosti žalovaného. Povinnosťou
žalovaného je disponovať a nakladať s finančnými prostriedkami hospodárne a podľa zákona č.
278/1993 Z. z., preto pokiaľ je nevyhnutné vykonať optimalizáciu toku financií v rámci organizačnej

štruktúry, ktorá môže mať za dôsledok aj zrušenie pracovného miesta, je žalovaný povinný tak urobiť.
Odmietol tvrdenia žalobkyne, že jej zámerne nebola poskytnutá možnosť riadne vykonávať svoju
pracovnú náplň. Nedostatočný pracovný výkon a ani iné negatíva žalobkyne však nie sú dôvodom danej
výpovede a teda z hľadiska samotného konania je táto skutočnosť iba dokresľujúca a nie rozhodujúca.

30. V ďalšom žalovaný zotrval na názore, že súd prvej inštancie mu nedoručoval dokumenty riadne
a načas tak, aby mal možnosť k nim zaujať riadne odôvodnené stanovisko. Žalovaný súhlasil s
nahrávaním pojednávania bez zhotovovania zápisnice, nesúhlasil však s tým, že digitálne nahrávky
z pojednávania nebudú obsahom súdneho spisu. Súd prvej inštancie mu napriek tomu predmetné
nahrávky sprístupnil na jeho žiadosť a v neprimerane krátkej lehote pred samotným konaním. Rovnako

súd prvej inštancie mu neposkytol nevyhnutný čas na reakciu a prípravu pri podaniach, ktoré robila
žalujúca strana na poslednú chvíľu. Naďalej namietal nepresné uvedenie priznanej sumy v rozsudku,
teda že nie je možné určiť, či priznaný finančný nárok je v hrubom vyjadrení. Pripustenie zmeny žaloby
tesne pred vyhlásením rozsudku a bez toho, aby si žalovaný mal možnosť zmenu žaloby preštudovať
a zodpovedne sa ku nej vyjadriť, považuje za porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Súhlasil s

nahrávaním konania ale nikdy nevyslovil súhlas s tým, že mu nemajú byť nahrávky sprístupnené priamo
alebo v elektronickom súdnom spise. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal náhradu mzdy nad zákonom
stanovenú náhradu 12 mesačných platov, mal sa riadne v odôvodnení vysporiadať, prečo priznáva
náhradu až za 34 mesiacov. Súd prvej inštancie neuviedol úvahy, ktoré ho viedli k tomu, že námietke
žalovaného nevyhovel a náhradu mzdy primerane neznížil; rozsudok je teda nepreskúmateľný v časti,

ktorou odôvodňuje nevyhovenie požiadavke žalovaného na primerané zníženie priznania náhrady mzdy
žalobkyni. Žalovaný rovnako naďalej trval na tom, že priznaný nárok na úrok z omeškania v rozsahu
hrubej mzdy z júla 2020 je zo strany súdu vypočítaný a priznaný nesprávne. Zotrval na tvrdení,
že priznanie jednorazových odmien nie je nárokovou čiastkou podľa zákonného predpisu a teda ich
automatické priznanie nie je dôvodné a v napadnutom rozsudku nie sú uvedené úvahy súdu, na základe

ktorých boli predmetné finančné nároky priznané.

31. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne

vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.

32. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§
387 ods. 1 a 2 CSP).

33. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na
odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza, že žalobkyňa sa v predmetnom spore domáhala
určenia neplatnosti výpovede zo dňa 29.5.2020 a náhrady mzdy s prísl. Pre uplatnenie daného
výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je zo strany zamestnávateľa potrebné

preukázať, že u neho došlo k organizačnej zmene, že sa zamestnanec stal pre zamestnávateľa
nadbytočným a existenciu príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou
zmenou. O organizačnej zmene musí byť rozhodnuté pred daním výpovede a z jej realizácie
musí byť nepochybné, že zamestnanec sa stal nadbytočným. Obligatórne náležitosti rozhodnutiao organizačnej zmene, s výnimkou písomnej formy tohto rozhodnutia zamestnávateľa alebo jeho
príslušného orgánu, nie sú zákonom výslovne stanovené a zamestnanec sa o takomto rozhodnutí
môže dozvedieť až pri výpovedi zo strany zamestnávateľa. Zamestnanec sa stane nadbytočným, ak

sa znižuje počet zamestnancov alebo ak sa mení ich štruktúra, teda keď zamestnávateľ nepotrebuje
určité práce vôbec alebo keď nepotrebuje vykonávať predmetnú prácu v plnom rozsahu, pričom voľba
zamestnanca, ktorého sa má s ohľadom na druh vykonávanej práce organizačné rozhodnutie dotknúť,
prislúcha zamestnávateľovi a súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť tejto voľby zamestnávateľa.
Neopomenuteľnou povinnosťou zamestnávateľa v súvislosti so skončením pracovného pomeru z

dôvodu nadbytočnosti zamestnanca je ďalej riadne splnenie ponukovej povinnosti v zmysle § 63
ods. 2 Zákonníka práce. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa nie je viazané na zákonom
explicitne požadované náležitosti formy či obsahu tohto úkonu zamestnávateľa, dôraz je však kladený
na zmysel tejto povinnosti, ktorým je povinnosť zamestnávateľa vykonať všetky potrebné opatrenia
na zachovanie pracovného pomeru nadbytočného zamestnanca, a to prípadne i za cenu zmeny jeho
predchádzajúcej pracovnej pozície alebo druhu vykonávanej práce. Ďalším predpokladom platného

skončenia pracovného pomeru zamestnanca výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti je predchádzajúce
prerokovanie tohto zámeru zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov tak, ako to vyžaduje §
74 Zákonníka práce. V predmetnom spore mal súd prvej inštancie preukázanú organizačnú zmenu,
nadbytočnosť žalobkyne a aj existenciu príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou zamestnanca a
organizačnou zmenou. Zároveň mal za preukázané, že v čase danie výpovede žalovaný nemal žiadne

voľné pracovné miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobkyni. Danú výpoveď však mal za neplatnú
pre nesplnenie si povinnosti prerokovať danú výpoveď so zástupcami zamestnancov v súlade s §
74 Zákonníka práce. Vzhľadom na viazanosť odvolacími dôvodmi neboli predmetom odvolacieho
prieskumu námietky žalobkyne uvedené vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného vo vzťahu k tým
hmotnoprávnym podmienkam platnosti danej výpovede, ktoré mal súd prvej inštancie za preukázané.

34. V ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení
pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť
zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď, ako hmotnoprávnu
podmienku platnosti uvedeného právneho úkonu zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v

nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje neplatnosť výpovede. Pri
posudzovaní, či bola splnená hmotnoprávna podmienka platného skončenia pracovného pomeru
vyplývajúca z § 74 Zákonníka práce tak súd vo všeobecnosti skúma, či zástupca zamestnancov
vopred prerokoval výpoveď z pracovného pomeru; neskúma však, aký postup pri tom zvolil. Ak bola
žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede vopred prerokovaná, sama skutočnosť, že išlo

(len) o ústnu žiadosť a zamestnanec nebol na jej prerokovanie prizvaný, nemení nič na tom, že
k prerokovaniu výpovede došlo. Zákonník práce síce nepredpisuje, ako má prebiehať prerokovanie
výpovede zástupcom zamestnancov, je však nevyhnutné, aby už v čase tohto prerokovania bol dôvod
výpovede konkretizovaný dostatočne určito tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu
sa pracovný pomer má skončiť. S požiadavkou, aby výpoveď bola prerokovaná spôsobom vylučujúcim

pochybnosti o tom, konkrétne aká výpoveď a z akého dôvodu bola (neskôr) daná, je logicky spojená
požiadavka prerokovania výpovede podľa § 74 Zákonníka práce takým spôsobom, ktorý vylúči prípadné
pochybnosti o tom, či výpoveď bola vôbec takto (vopred) prerokovaná (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 M Cdo 14/2013).

35. Splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v
zmysle § 74 Zákonníka práce nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia
pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou
obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 28.9.2006, sp. zn. 1 Cdo 72/2006). Uvedené znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak,

aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Ustanovenie
§ 74 Zákonníka práce o účasti zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru teda
nemožno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na uvedené ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce;
uvedené smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie nedôvodným
prepúšťaním zamestnancov z pracovného pomeru. Pokiaľ už zo samotnej žiadosti o prerokovanie či

z priloženého návrhu výpovede musia byť zrejmé náležitosti výpovede podľa § 61 ods. 2 Zákonníka
práce (zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone;
dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, inak je výpoveď neplatná; dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť), je potrebné, aby užv momente doručenia žiadosti o prerokovanie či priloženého návrhu výpovede existovalo rozhodnutie
o organizačnej zmene.

36. Podľa príkazu generálneho riaditeľa žalovaného č. 8/2020 zo dňa 14.5.2020 v záujme zabezpečenia
hospodárnosti a zvýšenia efektivity práce, pri zmene organizácie činnosti na ostatných útvaroch
žalovaného a po prerokovaní so zástupcom odborovej organizácie, v organizačnej štruktúre ruší ku dňu
31.7.2020 obchodný referát; príkaz je podpísaný X. L. ako generálnym riaditeľom žalovaného a F. Š.
ako predsedníčkou odborovej organizácie.

37. Svedkyňa F. Š. vo výpovedi na pojednávaní dňa 19.4.2023 uviedla, že v rámci prípravného konania
k rokovaniu Rady dňa 29.5.2020 bol predložený návrh na zrušenie referátu obchodných činností.
Odborová organizácia sa k tomuto zámeru vyjadrovala, bola požiadaná písomne riaditeľom a písomne
odpovedala; prešla zámer vedenia zrušiť obchodný referát z dôvodu úsporných opatrení; odborová
organizácia vyjadrila v liste súhlas so zámerom a ten potom potvrdila rada žalovaného. Keď Rada

referát obchodných činností zrušila, prišiel riaditeľ, oznámil jej schválenie organizačnej zmeny s tým, či
odborová organizácia na stanovisku nič nemení; potvrdila, že nemení.

38. Samotné zrušenie obchodného referátu príkazom generálneho riaditeľa žalovaného č.
8/2020 zo dňa 14.5.2020 však bez ďalšieho neznamenalo, že žalobkyni bude daná výpoveď pre

nadbytočnosť. V danom čase totiž nebolo zrejmé, či vôbec a kedy bude zmena organizačnej štruktúry
žalovaného schválená jeho Radou, či u žalovaného bude alebo nebude voľné iné pracovné miesto, či
žalovaná neprijme návrh dohody o rozviazaní pracovného pomeru. Podpis F. Š. na príkaze č. 8/2020
zo dňa 14.5.2020 preto z uvedených dôvodov nepreukazuje a ani nemôže preukazovať prerokovanie
výpovede danej žalobkyni; pri neexistencii rozhodnutia o organizačnej zmene totiž nemohol byť dôvod

výpovede konkretizovaný dostatočne určito tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu
sa pracovný pomer má skončiť. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že dôvody výpovede boli zástupkyni
zamestnancovznáme,pretožeboliobsahomžiadostiopredbežnéprerokovanievýpovedezo14.5.2020,
rovnako aj v zamýšľanej výpovedi, ktorá bola v prílohe žiadosti zo 14.5.2020, tak uvedená argumentácia
sa nezakladá na vykonanom dokazovaní. Žalovaný totiž v priebehu konania netvrdil a ani nepreukázal

existenciu žiadosti o predbežné prerokovanie výpovede zo 14.5.2020 a ani zamýšľanej výpovede, ktorá
mala byť v prílohe tejto žiadosti. Jedinou listinou, ktorou žalovaný preukazoval tvrdené prerokovanie
výpovede dňa 14.5.2020, bol príkaz generálneho riaditeľa žalovaného č. 8/2020 zo dňa 14.5.2020, ktorý
podpísala aj F. Š. ako predsedníčka odborovej organizácie. Tvrdenie žalovaného o žiadosti o predbežné
prerokovanie výpovede zo 14.5.2020 a o zamýšľanej výpovedi, ktorá mala byť v prílohe tejto žiadosti

zo 14.5.2020, t. j. tvrdenie o dvoch listinách, tak predstavuje notovu v odvolacom konaní, pre použitie
ktorej nie sú splnené podmienky § 366 CSP.

39. Odvolací súd dáva do pozornosti obsah pozvánky datovanej dňom 15.5.2020 na rokovanie Rady
žalovaného dňa 29.5.2020, podľa ktorej do návrhu programu nebol zaradený príkaz GR zo dňa

14.5.2020. Vychádzajúc zo zápisu zo zasadnutia rady žalovaného zo dňa 29.5.2020 až v rámci
bodu rôzne generálny riaditeľ v rámci racionalizácie pracovných činností predložil a zdôvodnil návrh
na zrušenie obchodného referátu s tým, že vykonávané činnosti budú prerozdelené medzi Národné
kinematografické centrum a Útvar ekonomiky a manažmentu. Následne Rada žalovaného prijala
uznesenie č. 06/2020, ktorým v zmysle § 25 ods. 1 písm. g) zákona č. 40/2015 Z. z. schválila zmenu

organizačnej štruktúry žalovaného, ktorá nadobudne účinnosť od 1.8.2020.

40. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa prerokovaním výpovede dňa 29.5.2020
nezaoberal, napriek tomu, že právny zástupca žalovaného túto skutočnosť vo svojej záverečnej
reči zdôraznil. Prednesená záverečná reč na pojednávaní dňa 21.6.2023 bola totožná s písomnou

záverečnou rečou založenou do spisu (č. l. 258 - 261). V tejto sa k prerokovaniu výpovede uvádza,
že „výpoveď bola podľa dokladov, ktoré tvoria súčasť spisu - list zo 14.5.2020 - riadne prerokovaná so
zástupcom zamestnancov. Navyše po schválení organizačnej zmeny Radou žalovaného sa generálny
riaditeľ žalovaného spýtal zástupcu zamestnancov, či sa na jeho stanovisku z listu 14.5.2020 niečo
nezmenilo. Keďže zástupca zamestnancov potvrdil, že stanovisko je nezmenené, pristúpil k odovzdaniu

výpovedežalobkyni.Ajztejtoskutočnostijezrejmývážnyúmyselskončiťsožalobkyňoupracovnýpomer
riadnym spôsobom výpoveďou.“41. Zo strany žalovaného tak nebolo až do podania odvolania tvrdené, že výpoveď bola prerokovaná
(aj) dňa 29.5.2020. V danej výpovedi zo dňa 29.5.2020 totiž uviedol, že organizačná zmena a ukončenie
pracovného pomeru žalobkyne bolo prerokované so zástupcom odborového orgánu dňa 14.5.2020

s tým, že tento zástupca súhlasil s touto organizačnou zmenou i ukončením pracovného pomeru
žalobkyne vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný jej nevie ponúknuť iné vhodné pracovné miesto.
Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že výpoveď bola so zástupcami zamestnancov prerokovaná
dňa 14.5.2020; podľa žalovaného zákon hovorí len o tom, že výpoveď má byť prerokovaná so
zástupcami zamestnancov, avšak nehovorí, kedy má byť prerokovaná; zo skutočnosti, že výpoveď

bola prerokovaná pred schválením organizačnej zmeny, nevyplýva jej neplatnosť. V záverečnej reči
uviedol, že po schválení organizačnej zmeny Radou žalovaného sa generálny riaditeľ žalovaného spýtal
zástupcu zamestnancov, či sa na jeho stanovisku z listu 14.5.2020 niečo nezmenilo; keďže zástupca
zamestnancov potvrdil, že stanovisko je nezmenené, pristúpil k odovzdaniu výpovede žalobkyni. Obsah
tejto časti záverečnej reči korešponduje s výpoveďou svedkyne Š., podľa ktorej odborová organizácia
vyjadrila v liste súhlas so zámerom zrušiť obchodný referát a ten potom potvrdila Rada žalovaného;

keď Rada obchodný referát zrušila, prišiel riaditeľ, oznámil jej schválenie organizačnej zmeny s tým, či
odborová organizácia na stanovisku nič nemení; potvrdila, že nemení.

42. V predmetnom spore je teda zrejmé, že dňa 14.5.2020 odborovej organizácii nebola a ani nemohla
byť pri neexistencii rozhodnutia o organizačnej zmene predložená žiadosť žalovaného o prerokovanie

skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru
výpoveďou obsahujúci náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce; v uvedený deň
tak výpoveď daná žalobkyni nebola a ani nemohla byť prerokovaná, ako správne uzavrel súd prvej
inštancie. Pokiaľ po zasadnutí Rady žalovaného dňa 29.5.2020 F. Š. potvrdila súhlas so zámerom zrušiť
obchodný referát vyjadrený podpisom na príkaze generálneho riaditeľa č. 8/2020 zo dňa 14.5.2020,

uvedené nepredstavuje prerokovanie výpovede danej žalobkyni, ale len potvrdenie skoršieho súhlasu
so zámerom generálneho riaditeľa zrušiť obchodný referát.

43. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietol porušenie jeho práva na spravodlivý proces postupom
súdu prvej inštancie tým, že umožnil žalobkyni opakovane predkladať písomné podania so závažným

obsahom a pomerne veľkým rozsahom krátko pred pojednávaním; žiadosti žalovaného, aby z tohto
dôvodu bolo pojednávanie odročené, nebolo vyhovené. Naposledy to bolo podľa žalovaného pred
pojednávaním dňa 21.6.2023, kedy bol aj vyhlásený rozsudok, keď žalobkyňa svoje písomné podanie
na súd uskutočnila jeden deň pred pojednávaním. Súd prvej inštancie neposkytol žalovanému päťdňovú
dobu na prípravu na pojednávanie. Porušenie práva na riadny súdny proces žalovaný vzhliadol aj v

tom, že sa musel opakovane domáhať sprístupnenia nahrávok pojednávaní v elektronickom spise,
čo ho dostávalo do časovej tiesne a vyvolávalo neprimerané napätie (nahrávka pojednávania zo dňa
19.4.2023 bola do elektronického spisu doplnená až 18.7.2023, a to na základe urgentnej žiadosti
právneho zástupcu žalovaného dňa 17.7.2023).

44. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom do jeho rámca patrí i právo na
kontradiktórne konanie. Obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia
dvoch proti sebe stojacich sporových strán s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu.
Inak povedané, žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im
bol na prospech. Kontradiktórnosť možno vnímať i v užšom zmysle ako možnosť podrobiť procesnej

„debate“ všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom
procesnej aktivity svojho procesného náprotivku, čo zahŕňa nielen právo vyjadriť sa ku skutočnostiam
uvádzaným protistranou a k vykonaným dôkazom, ale napokon i k jej právnej argumentácii. Porušenie
tohto práva strany sporu postupom súdu predstavuje síce pochybenie súdu, avšak zakladá existenciu
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý

proces, (len) vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv
strany sporu, dosiahne určitú intenzitu odôvodňujúcu záver o tom, že celé konanie sa javí ako
nespravodlivé; konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

45. Z obsahu spisu je zrejmé, že pred pojednávaniami dňa 8.2.2023 a 3.3.2023 žalobkyňa nezaložila

do spisu žiadne podania so závažným obsahom či pomerne veľkým rozsahom. Rovnako tak neurobila
ani pred pojednávaní dňa 19.4.2023, keď písomné stanovisko k veci samej s prílohami došlo súdu
prvej inštancie už 24.3.2023. Súd prvej inštancie doručil právnemu zástupcovi žalovaného uvedené
stanovisko žalobkyne až dňa 17.4.2023 (na žiadosť právneho zástupcovi žalovaného so žiadosťou oodročenie pojednávania); zároveň mu oznámil, že žiadosť o odročenie pojednávania neakceptuje s
tým, že na pojednávaní (dňa 19.4.2023) by mal vypočuť svedka zabezpečeného žalovaným, pričom k
vykonaniu listinných dôkazov a záverečným rečiam pristúpi až na ďalšom pojednávaní, na ktorom bude

mať žalovaný možnosť reagovať aj na predmetné stanovisko žalobkyne vrátane listinných dôkazov.
Následne žalobkyňa navrhla zmenu žaloby podaním zo dňa 3.6.2023 s tým, že rovnopis uvedeného
podania zasiela priamo právnemu zástupcovi žalovaného vrátane príloh. Rovnako súd prvej inštancie
úpravou zo dňa 12.6.2023 uvedené podanie s prílohami doručil právnemu zástupcovi žalovaného.
Žalovaný podaním z 15.6.2023 reagoval na návrh žalobkyne na zmenu žaloby, doručený mu 13.6.2023

(namietol dôvodnosť prípadnej náhrady mzdy nad 12 mesiacov; vyjadril nesúhlas s rozšírením žaloby o
nárok na úrok z omeškania, ktorý v žalobe nebol uplatnený a ktorého prejednanie by znamenalo prieťahy
v konaní; uviedol že tabuľky s výpočtami priložené žalobkyňou obsahujú chyby a preto nemôžu byť
podkladom pre rozhodnutie; namietol nezohľadnenie odstupného 1.716 eur vo výpočtoch). Žalobkyňa
následne podaním doručeným dňa 20.6.2023 stručne reagovala na podanie žalovaného z 15.6.2023,
pričom priložila 3 prílohy. Na pojednávaní dňa 21.6.2023 súd prvej inštancie navrhnutú zmenu žaloby

uznesením pripustil. Z uvedeného je zrejmé, že žalovanému bol návrh na zmenu žaloby doručený
13.6.2023, t. j. 8 dní pred pojednávaním, na ktorom súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil a rozhodol
napadnutým rozsudkom. Žalovaný reagoval na návrh na zmenu žaloby podaním zo dňa 15.6.2023;
vo svojom podaní nenamietal nedostatok možnosti „riadne preskúmať návrh“. Jediným podaním, ktoré
tak žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie tesne pred pojednávaním, bola jej reakcia na podanie

žalovaného zo dňa 15.6.2023; podanie žalobkyne však neobsahovalo čo do rozsahu ani obsahu žiadne
podstatné skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné poskytovať žalovanému priestor na ich podrobné
naštudovanie či na opätovnú reakciu.

46. Opísaným procesným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k žiadnemu znemožneniu

realizácie procesných práv žalovaného, keď tento mal do vydania napadnutého rozsudku možnosť
reagovať ako na písomné stanovisko žalobkyne k veci samej s prílohami doručené súdu prvej inštancie
24.3.2023, tak na návrh na zmenu žaloby zo dňa 3.6.2023, na ktorý aj žalovaný podaním zo dňa
15.6.2023 písomne reagoval. Žalovaný tak nielen mal možnosť využiť svoje právo vyjadriť sa k
výsledkom procesnej aktivity žalobkyne (t. j. právo vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným žalobkyňou,

k založeným listinám, k jej právnej argumentácii), ale toto svoje právo aj reálne využil.

47. Odvolací súd nemal za dôvodnú ani odvolaciu námietku týkajúcu sa porušenia práva žalovaného
na spravodlivý proces tým, že sa musel opakovane domáhať sprístupnenia nahrávok pojednávaní v
elektronickom spise, čo ho malo dostávať do časovej tiesne a vyvolávať neprimerané napätie. Z obsahu

spisu je zrejmé, že žalovaný sa podaním zo dňa 28.3.2023 domáhal vloženia nahrávky z pojednávania
dňa 3.3.2023 do elektronického súdneho spisu, rovnako podaním zo dňa 18.7.2023 sa domáhal vloženia
nahrávky z pojednávania dňa 19.4.2023 do elektronického súdneho spisu (ktorá bola sprístupnená dňa
19.7.2023). Žalovaný však v odvolaní netvrdil žiadne konkrétne procesné právo, ktorého realizácia mu
bola znemožnená uvedeným neskorším vložením nahrávok do elektronického súdneho spisu; nahrávka

z pojednávania zo dňa 19.4.2023 bola vložená do elektronického súdneho spisu v deň nasledujúci po
podaní žiadosti.

48. V súvislosti s priznanou náhradou mzdy žalovaný v odvolaní namietol skutočnosť, že vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku nie je výslovne uvedené, že priznaný nárok na náhradu mzdy vo výške

58.344 eur je v hrubom vyjadrení a táto čiastka teda má byť zdanená a majú byť z nej riadne vykonané
odvody. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že pri neplatnej výpovedi danej zamestnávateľom
patrí zamestnancovi v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce náhrada mzdy v sume jeho priemerného
zárobku. Priemerný zárobok zisťuje zamestnávateľ v súlade s § 134 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného

zamestnancom v rozhodujúcom období. Pri jeho výpočte sa teda vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej
na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Nie je preto potrebné výslovne uvádzať vo výroku rozsudku, ktorým sa zamestnancovi priznáva nárok
na náhradu mzdy, že ide o priznanú brutto náhradu mzdy a teda že táto suma má byť zdanená a majú
byť z nej vykonané odvody, ako namietol žalovaný. Vykonanie prednostných zrážok zamestnávateľom

z náhrady mzdy zamestnanca totiž vyplýva z § 131 ods. 1 v spojení s § 132 Zákonníka práce.

49. Žalovaný ďalej namietol pripustenie zmeny žaloby súdom prvej inštancie na pojednávaní pred
vyhlásením rozsudku napriek jeho nesúhlasu, keď nemal možnosť zmenený návrh riadne preskúmať;zmena žaloby bola uplatnená takmer po troch rokoch a nárok na priznanie úrokov z omeškania by mala
žalobkyňa možnosť uplatniť aj samostatnou žalobou. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, žalobkyňa
navrhla zmenu žaloby podaním zo dňa 3.6.2023, na ktoré reagoval žalovaný podaním zo dňa 15.6.2023.

Súd prvej inštancie potom v súlade s § 142 ods. 1 CSP rozhodol o prípustnosti zmeny žaloby na
pojednávaní dňa 21.6.2023, ktoré nasledovalo bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená
podaním mimo pojednávania. Pravdivý je poukaz žalovaného, že zmena žaloby o priznanie úrokov z
omeškaniabolanavrhnutátakmerpotrochrokochodpodaniažalobystým,ženároknapriznanieúrokov
z omeškania by žalobkyňa mala možnosť uplatniť aj samostatnou žalobou. Uvedený poukaz však nemá

vplyv na možnosť podania návrhu na zmenu žaloby, o prípustnosti ktorej rozhodol súd prvej inštancie.
Súhlas žalovaného so zmenou žaloby pritom nebol podmienkou jej pripustenia. Na uvedenom základe
teda nemožno skonštatovať, že by zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces tým, že v súvislosti s rozhodnutím o pripustení zmenenej žaloby bolo žalovanému znemožnené
uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv.

50. V ďalšom vo vzťahu k náhrade mzdy žalovaný namietol jej priznanie za dobu 34 mesiacov
napriek jeho námietkam; toto rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie podľa žalovaného iba krátko
konštatovaniami, ktoré neumožňujú zistiť úvahy súdu, nemožno ho teda riadne preskúmať. V súvislosti
so žiadosťou žalovaného primerane znížiť, prípadne nepriznať náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov súd prvej inštancie argumentačne vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

331/2009, na ktorý poukázal samotný žalovaný. Tento nález o. i. podporil závery uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010, zo 14.9.2011, podľa ktorých „Ústava Slovenskej republiky prijatá
súčinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu
zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že

právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia
vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre
zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová

zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)
obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže
na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov (aktuálne 12 - pozn.
odvolacieho súdu) primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak
výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením

§ 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.
Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu
slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany
proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať

dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň
znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým
prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby
sa vyplatilo konať protiprávne.“ Súd prvej inštancie v súlade s uvedenými závermi skonštatoval, že
po neplatnom skončení pracovného pomeru žalobkyňa nevykonávala prácu u iného zamestnávateľa

vôbec, resp. za podmienok v zásade rovnakých alebo výhodnejších, než aké by mala pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy zo dňa 12.5.2016 u žalovaného; vysporiadal sa pritom s obdobím od 25.7.2022
do 20.10.2022, kedy žalobkyňa vykonávala prácu u zamestnávateľa VM Telekom, s.r.o., avšak nie za
podmienok zásadne rovnocenných alebo výhodnejších ako u žalovaného. Mal za to, že žalovaný netvrdil
a nepreukázal, že by žalobkyňou tvrdené skutočnosti ohľadom nemožnosti nájsť si inú vhodnú prácu

nezodpovedali skutočnosti, teda napr. že by na trhu práce v období po neplatnom skončení pracovného
pomeru existovali akékoľvek práce s rovnocennými alebo výhodnejšími podmienkami, než práca ktorú
vykonávala žalobkyňa u žalovaného podľa pracovnej zmluvy. Vychádzajúc z odôvodnenia súdu prvej
inštancie vo vzťahu k neakceptovaniu žiadosti žalovaného primerane znížiť, prípadne nepriznať náhradu
mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov potom odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolacej námietky

týkajúcej sa nepreskúmateľnosti záverov súdu prvej inštancie.

51. Podľa žalovaného výpočet výšky náhrady mzdy nezohľadnil, že žalobkyňa prijala od neho odstupné,
prijala plnenie od úradu práce z dôvodu nezamestnanosti a napokon bola zamestnaná po dobu zistenúšetrením na Sociálnej poisťovni. Pokiaľ však žalovaný iba vo všeobecnosti namietol nezohľadnenie
vyplateného odstupného, prijatého plnenia od úradu práce a zamestnania žalobkyne pri výpočte výšky
náhrady mzdy, tak neuviedol, na akom základe a akým spôsobom mal súd prvej inštancie uvedené pri

výpočte výšky náhrady mzdy zohľadniť. Súd prvej inštancie odôvodnil výpočet priemerného mesačného
zárobku žalobkyne, výpočet náhrady mzdy za celkové priznané obdobie, uviedol, prečo neprihliadol
na obranu žalovaného týkajúcu sa vyplateného odstupného a prečo pri priznaní náhrady mzdy za
34 mesiacov neprihliadol na dobu, počas ktorej bola žalobkyňa zamestnaná a počas ktorej dosiahla
určitý zárobok; na uvedené odôvodnenie odvolací súd vzhľadom na viazanosť odvolacími dôvodmi

pri všeobecnej odvolacej námietke týkajúcej sa nezohľadnenia vyplateného odstupného, dávky v
nezamestnanosti a doby zamestnania plne odkazuje.

52.Žalovanýzáveromnamietolnesprávnestanovenieúrokovzomeškania,keďvnapadnutomrozsudku
sú tieto určené z netto sumy, narastajúcej priebežne o valorizáciu a odmeny; zároveň namietol aj
skutočnosť, že priznanie jednorazových odmien nie je nárokovou čiastkou a teda ich automatické

priznanie nie je dôvodné; podľa žalovaného sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku nedá zistiť, aké
úvahy súdu prvej inštancie boli rozhodujúce pri prijatí záveru obsiahnutého vo výroku II. Súd prvej
inštancieuviedol,žehocižalobkynipatriliúrokyzomeškaniazpriznanejmesačnejnáhradymzdyvsume
1.716 eur, keďže si tieto uplatnila z nižších súm, priznal jej právo na úroky z omeškania práve z takto
uplatnených nižších súm. Nepriznal teda nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z jednotlivých súm

náhrady mzdy vo výške netto priemerného zárobku, ako nesprávne uviedol žalovaný, ale z jednotlivých
súmnáhradymzdyvovýškepriemernéhozárobkuzistenéhovsúlades§134ods.1vetaprváZákonníka
práce, t. j. z brutto náhrady mzdy.

53. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s procesnou

argumentáciou strán sporu, vychádzajúc z konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, akých nárokov sa žalobkyňa v konaní domáhala,
aké dôkazné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany strany použili; ďalej vysvetlil, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vyjadril sa k procesu vykonaného dokazovania a
vysvetlil, ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje závery zrozumiteľne v napadnutom rozsudku

odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods.
2 CSP. Odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ

rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom,
že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.

54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej

žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).