Rozsudok – Rodina a mládež ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. jún 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/93/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2623010386
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2623010386.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.

Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B.,
pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného voči rozsudku
Okresného súdu Senica zo dňa 28.05.2024, sp. zn. 2T/48/2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa
10.06.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný A. A., nar. X.X.XXXX v B., trvale bytom C. XXX/XX, D., t.č. E. XX/XX, D.,

o d s u d z u j e

podľa§208ods.3Trestnéhozákonavzneníúčinnomod06.08.2024(ďalejlenTrestnýzákon)spoužitím
§ 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Senica (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 28.05.2024, č. k. 2T/48/2023-1108
uznal obžalovaného A. A. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
v presne nezistených dňoch v období od mesiaca apríl roku 2016 do 4.7.2019 a následne od mesiaca
december 2020 až do dňa 3.2.2023 v meste D., na ulici C., v priestoroch rodinného domu s popisným
číslom XXX/XX v nepravidelne opakujúcich sa intervaloch v rámci týždňa a mesiaca, niekedy raz za
týždeň, niekedy raz za mesiac, niekedy dvakrát do mesiaca, svoju družku F. G., nar. X.X.XXXX, trv.
bytom D., C. XXX/XX bezdôvodne bil fackami na tvár, kričal na ňu, vyvolával hádky, vyvolával strach

a stres, pocity menejcennosti a bezdôvodne ju iným spôsobom zraňoval, znevažoval, dehonestoval a
degradoval ju, a to najmä tým, že ju v domácnosti bezdôvodne udieral dlaňou ruky do oblasti tváre, čím
jej spôsoboval rôzne podliatiny na tvári, jedným útokom jej zlomil zub, ktorý mala po ošetrení u zubára, z
dôvodov napríklad, keď pes roztrhal sliepku, alebo dňa 3.2.2023 v čase asi po 22:00 hod., z dôvodu, žeboli zlepené cestoviny, ju v priestoroch kuchyne udrel trikrát otvorenou dlaňou ruky do oblasti tváre, na čo
F. G. po prvom údere spadla chrbtom na roh kuchynskej linky, kde si narazila pravú stranu chrbta, potom
sa postavila, následne jej dal druhý úder, po ktorom odletela k stene, kde sa udrela do vypínača, čím aj

zhasla svetlo v kuchyni a potom po tretom údere do oblasti tváre spadla medzi práčku a kuchynskú linku,
pričom pri páde si udrela hlavu o kraj kuchynskej linky a rozrazila si hornú peru, začala z pery krvácať
a potom jej povedal, keď videl, že jej tečie krv „ Bodaj by si vykrvácala“, čím jej spôsobil tržnú ranu na
hornej pere, asi 2 cm dlhý zakrvavený škrabanec na hornom čele v strede, menší škrabanec v strede
nosa, zakrvavenú ranu s opuchom vo vlasatej časti tela na ľavej strane, viaceré modriny v chrbtovej

časti, pričom toto konanie poškodená pociťovala ako príkorie, fyzické a psychické utrpenie, bála sa o
svoj život a zdravie, o život a zdravie svojich detí, ak by sa jej niečo stalo, po bitke nevychádzala von,
alebo si musela skrývať modriny, mala výčitky svedomia z dôvodu, že obviňovala seba za jeho konanie.
Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m)
Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať)
rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní si prokurátor ponechal lehotu na podanie opravného
prostriedku, ktorý v rámci jej plynutia nepodal, teda márne uplynula. Obžalovaný po porade s obhajcom
JUDr. Jánom Kršiakom (ďalej len obhajca) zahlásil odvolanie a obhajca zahlásil odvolanie proti všetkým
výrokom rozsudku ako aj proti konaniu, ktoré mu predchádza.

Obžalovaný zahlásené odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, a to osobitným písomným
podaním doručeným okresnému súdu 26.08.2024.
Po úvodnej rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku uviedol dôvody odvolania podľa ustanovenia §
321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku. V tejto súvislosti namietal, že odvolaním napadnutý
rozsudok je nezákonný, a to predovšetkým preto, že:

- súd pri hodnotení dôkazov aplikoval nesprávne úvahy, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
- súd na základe vykonaného dokazovania nesprávne a neúplne zistil skutkový stav a nevysporiadal sa
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
- boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu,
- uložený trest je neprimerane prísny,

- súd arbitrárnym a nepreskúmateľným odôvodnením rozsudku porušil ústavné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
- vyhláseniu rozsudku predchádzali chyby konania, ktoré obmedzili možnosť objasnenia veci ako i právo
na obhajobu,
- samosudca nekonal a nerozhodol o podaných námietkach zaujatosti,

- bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v kontexte práva na
prejednanie veci nestranným súdom,
- súd nezákonne odmietol vykonať predložené, resp. navrhované dôkazy.
V rámci konečného návrhu žiadal, aby odvolací súd z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a v súlade s § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol vo

veci sám tak, že ho spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný, alt. aby odvolací súd z dôvodov podľa §
321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a v súlade s § 322 ods. 1
Trestnéhoporiadkuvrátilvecsúduprvéhostupňanaopätovnéprejednaniearozhodnutiestým,žepodľa
§ 325 Trestného poriadku nariadi, aby vec znova prejednal a rozhodol iný samosudca okresného súdu.

Obžalovaný odôvodnenie odvolania doplnil prostredníctvom svojho obhajcu, a to osobitným písomným
podaním doručeným Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) 03.06.2025.
V jeho rámci namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa náležitosti podľa § 168 ods. 1
Trestného poriadku. Okresný súd v odôvodnení rozsudku pri hodnotení dôkazov aplikoval nesprávne
úvahy, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V dôsledku tejto skutočnosti vzal za dokázané

tie okolnosti, ktoré dokázané neboli a dokázané celkom jednoznačne ani nemohli byť. Okresný súd
sa v tomto smere v odôvodnení rozsudku nijak nevyrovnal s obhajobnou argumentáciou. Vo vzťahu
k dokazovaniu v rozsudku neozrejmil a neuviedol žiadne relevantné dôvody, pre ktoré nevyhovel
viacerýmnávrhomobhajobynavykonaniedôkazov.Súdarbitrárnymanepreskúmateľnýmodôvodnením
rozsudku porušil jeho ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V dôsledku vyššie

uvedeného rozsudok nespĺňa kritéria adekvátneho odôvodnenia zodpovedajúceho právu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR stanovené rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej
republiky, podľa ktorej: ,,Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že súdne rozhodnutie bolo
výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo doprovodom vopred prijatéhorozhodnutia a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej súladnosti
(bezrozporovosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité
skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede.“ (II. ÚS 78/05).

Ďalej uviedol, že vo vzťahu k výroku o vine okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol,
že výpoveď poškodenej vyhodnotil ako jasnú, konzistentnú, zrozumiteľnú, logickú a vierohodnú, pričom
zároveň korešponduje s ďalšími vykonanými dôkazmi. Zároveň uviedol, že vo výpovedi poškodenej
neboli nájdené žiadne podstatné rozpory, a preto nenašiel súd žiadny dôvod, prečo by nemal
výpovedi poškodenej uveriť a jej svedectvo o trestnej činnosti páchanej obžalovaným považoval úplne

dostačujúce na to, aby ho uznal za vinného.
K výpovedi poškodenej – F. G.
S tvrdeniami okresného súdu uvedenými v bode 4 nesúhlasil. Poškodená v rámci trestného
konania vypovedala niekoľkokrát, pričom v jednotlivých výpovediach boli vždy logické rozpory alebo
nezrovnalosti, ktoré sa pri ďalšej výpovedi poškodená snažila odstrániť a tak svoju výpoveď spraviť
vierohodnejšou. Poškodená na hlavnom pojednávaní dňa 16.10.2023 okrem iného vypovedala, že sa

na ňu osočil kvôli cestovinám. Dal jej facku, buchla sa do linky, potom dostala druhú facku, buchla sa do
svetla, ktoré zhaslo. Keď sa zhaslo svetlo, následne ho zasvietila. Potom jej dal tretiu facku, to buchla
medzi linku a práčku, spadla do koša na špinavé prádlo. Mala pocit, že jej niečo tečie po tvári a zistila,
že jej tečie krv. Povedal jej „Bodaj by si vykrvácala“. Počkala kým zaspím. Potom možno zaspala aj ona,
to si už nepamätá. Potom zavolala políciu aj sanitku a svokre, aby prišla po deti. Na otázky obhajoby

poškodená okrem iného odpovedala, že v čase incidentu deti už spali. Incident netrval dlho (tri facky
netrvajú dlho), nepredchádzala tomu hádka, len oponovala, že do cestovín olej dala a ukázala mu, že má
mastné prsty. Políciu volala okolo druhej, tretej. Od skončenia incidentu do času, kým zavolala políciu,
poškodená uviedla, že počkala, kým zaspí, možno zaspala aj ona a potom zavolala políciu. Uviedla, že
televíziu nesledovala. Na otázku obhajoby, či poškodená sledovala epizódu seriálu Policajti v akcii, ktorá

bola vysielaná dňa 04.02.2023 o 00.40 hod., poškodená uviedla, že túto epizódu sledovala cez deň, nie
v noci, pričom obsahom tejto epizódy bolo „týranie blízkej zverenej osoby, únosy detí a tak.“ Poškodená
ďalej uviedla, že facky ju neboleli a smerovali na pravú stranu tváre (pričom však najprv ukazovala na
ľavú stranu tváre). Na otázku, aký bol ich vzťah poškodená odpovedala, že by sa dalo povedať, že
dobrý, ale ku koncu to bolo už len kvôli deťom, lebo chcela, aby vyrastali v kompletnej rodine. Následne

poškodenánaotázkyobhajobyuviedla,žeju(poškodenú)najprvvychovávaliobajarodičia,potommama
a potom stará mama z maminej strany. Uviedla, že vzťah otca a matky bol dobrý. Poškodená uviedla,
že sa nikdy nerozprávali o tom, že dom predajú alebo nejako inak vyriešia podielové spoluvlastníctvo.
Poškodená uviedla, že sa starala o rodinu, varila, platila šeky, učila sa s deťmi, upratovala, platila úver
na dom, pričom išlo o jej výlučné peniaze, čo zarobila. Bola zamestnaná na polovičný úväzok ako

upratovačka s príjmom 450 EUR vrátane daňového bonusu. Uviedla, že mala opakovane kontrolu z
úradupráce,sociálnychvecíarodiny,pričomprišliskontrolovať,vakýchpodmienkachžijúdetiavytklijej,
že sú trochu plesnivé steny, lebo sa posunuli škridlice a tiekla voda zo strechy. Poškodená ďalej uviedla,
že pozná H. A.. Na otázku, či má vedomosť, či má s pani H. A. nejaký vzťah poškodená uviedla: „Zrejme
lepší ako so mnou.“. Zároveň uviedla, že sprvu žiarlila, postupom času ju žiarlivosť prešla. Nerozprávala

sa s ním o deťoch, ktoré má s H. A.. V následnej odpovedi poškodená uviedla, že na to nadávala, nebola
z toho nadšená. So svokrou, jeho matkou, svedkyňou I. B., má dobrý vzťah. Uviedla, že do výkonu
väzby mu písala len raz, že odchádza a okrem toho mu do väzby nič iné neposielala. Na ďalšiu otázku
obhajoby, či buchnutie po prvej facke zanechalo na poškodenej nejaké modriny, poškodená odpovedala,
že na krížoch nie, ale ako spadla na linku, mala rozbitú peru a zospodu pery zvnútra mala modrinu.

Následne po vzhliadnutí fotografii poškodená uviedla, že si dozadu nevidela, že sú to modriny, ktoré
vznikli z toho, ako sa buchla do linky. Na otázky prokurátora poškodená uviedla, že počas vzťahu pokiaľ
mala dcéra tri mesiace, bolo všetko v poriadku, potom, keď si našiel H. A. sa len k nej správal agresívne.
Niekedy jej len vytkol hocijakú maličkosť, inokedy ho to vytočilo. Väčšinou išli facky, keď sa do toho
zamontovali deti, tak ju odtiahli a aj keby boli deti v daný deň hore a nespali, tak by tu neboli. Snažila

sa, aby ho nevytočila, bolo to niekedy 1 - 2 x do mesiaca, niekedy tri - štyri mesiace nič. Facky smerovali
vždy na tvár, lebo tam sa jej najmenej robia modriny. Čo sa týka zranení, vždy to boli len modriny. Po
fackách sa cítila tak, že ju nemá rád, že sa jej chce s deťmi zbaviť, aby mohol začať svoj život odznova.
Z jeho konania mala strach a zlomom na zavolanie polície bola krv, keď jej tiekla a keď jej povedal, aby
vykrvácala. Nikdy sa jej nevyhrážal. Väčšinou sa bavili o tom, že treba niečo zaplatiť, čo treba zaplatiť,

vyčítal jej, že málo zarobí, pričom sa cítila, že vôbec k nej nemá úctu a všetko pritom platila ona. Ďalej
uviedla, že ju napadol aj pred deťmi a keď sa do toho zamiešali deti, odtiahli ju preč a prestal útočiť.
Ohľadom ostatných prípadov poškodená vypovedala, že bola ešte na materskej s malou dcérou, mohla
mať asi rok, rok a pol, vtedy jej dal pár faciek. Bol na WC, počul, že hovorí dcére, že je malé trdielko,myslel si, že to hovorí o ňom, dal jej facky, asi sa zrejme niekde buchla, asi omdlela, potom sa prebrala,
dcéra bola nad ňou a plakala „maminko neumieraj“. Ďalším prípadom bolo, keď pes zabil sliepky, tak
jej dal facku, že psa poškodená nekŕmi, pričom pes ich nezožral, len zabil. Ďalej poškodená uviedla, že

žije v J., v Českej republike a plánuje chodiť za deťmi na Slovensko, ktoré sú momentálne u jeho matky.
Na otázku samosudcu: „Čo sa týka vášho chrupu, zubov, k tomu sa ako vyjadríte?“ poškodená uviedla:
„To je A. robota. Dal mi facku a zrejme som spadla a vylomili sa mi zuby. Ja som padla toľkokrát po tých
fackách, že si to už nepamätám.“ Na jeho otázku, ako by ho poškodená charakterizovala, poškodená
uviedla, že ku nej sa správal ako tyran. Na doplňujúce otázky obhajoby ako incidenty od roku 2016

skončili poškodená odpovedala, že modrinami, ktoré nikdy neriešila. Svedkami incidentov bola bývala
svokra a deti, pričom deti boli svedkami väčšiny útokov. Okrem detí, svokry a jeho o útokoch nevedel nik.
Občas sa s ním hádala, pričom hádky väčšinou prebiehali tak, že sa zobral a šiel preč. Väčšinou hádky
začínalonapoškodenámupočashádokoponovala.Modrinynateleneriešila,natváriichprekrylamake-
upom. Do práce chodila denne, od pondelka do piatku. V práci bola väčšinou sama. Nevedela uviesť,
koľkokrát bola svokra svedkom útokov. V dome s nimi okolo 2 rokov bývala aj svokra a jej manžel. Na

doplňujúcu otázku splnomocnenej zástupkyne poškodenej poškodená uviedla, že fackám predchádzali
maličkosti, nebolo upratané ako chcel. Keď prišla z práce domov, išla pre deti do školy, potom sa s
nimi učila. Keď nestihla upratať, to jej niekedy iba vytkol, podľa toho, v akej nálade prišiel domov z
práce. Na doplňujúce otázky samosudcu poškodená odpovedala, že keď bola na materskej s dcérou,
aj keď bola bábätko aj keď bola väčšia, stávalo sa, že kvôli modrinám nevychádzala von. Modriny,

aj modriny na tvári videla aj svokra a vynadala mu. Ohľadom rozporov vo výpovediach poškodenej
poškodená uviedla, že bola v strese a zabudla povedať, že svetlo v kuchyni po druhej facke zapla,
nespomenula si na ďalší incident s maloletou dcérou, lebo bola unavená, vystresovaná, nastupovali
jej bolesti krížov. Ohľadom rozporu s otázkou financovania chodu domácnosti poškodená uviedla, že
ona platila všetko, dom, elektriku, vodu, deťom družinu, obedy, satelit, internet, on kupoval mäso, jedlo,

potraviny. Ďalší rozpor vo výpovedi ohľadom prítomností detí pri incidentoch poškodená vysvetlila tak,
že okrem jedného útoku, keď bola svedkom svokra, ktorá ho zastavila, boli vždy pri útokoch prítomné
deti. Výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní považoval za ďalšiu verziu vymysleného príbehu o
tom, čo sa podľa nej stalo, ktorá obsahuje rozpory s predchádzajúcimi jej výpoveďami a tým, ako vec
orgánom činným v trestnom konaní a súdu popisovala. Ako vyplýva zo zápisnice z trestného oznámenia

zo dňa 03.02.2023, poškodená uviedla, že podala na neho trestné oznámenie, lebo ju týra. V trestnom
oznámení uviedla, že ju bije od roku 2016, má ju biť 1 - 2 x do mesiaca, niekedy viac, niekedy menej,
a to takým spôsobom, že jej dá jednu facku do tváre. Bitie malo vznikať vždy z nejakej maličkosti, keď
s ním nesúhlasila. Ohľadom incidentu zo dňa 03.02.2023 sa vyjadrila tak, že ju okolo 22:00 napadol,
počkala kým zaspí a okolo 01.00 hod. zavolala políciu. Napadnúť ju mal tak, že jej mal dať jednu facku

do tváre, po ktorej odletela do skrinky a udrela sa do pravej strany krížov, na čo poodišla od skrinky
a dostala druhú facku do tváre, na čo odletela k stene, kde udrela do vypínača, čím zhasla svetlo v
kuchyni a následne jej mal dať tretiu facku do tváre, na čo spadla medzi práčku a kuchynskú linku a
ako padala, tak si udrela hlavu o linku a zistila, že jej tečie krv, tak sa išla do kúpeľne umyť, pričom ju
mal prestať biť, keď videl, že jej tečie krv a povedať jej „bodaj by si vykrvácala“. Incident mal vzniknúť

kvôli zlepeným cestovinám. Následne šla na ošetrenie do nemocnice, kde jej ošetrili tržnú ranu na pere.
Ďalej poškodená uviedla, že v minulosti nikdy nebola na ošetrení z dôvodu, že by ju napadol, vždy to
boli len modriny, ktoré sa zahojili a nikdy na neho políciu nevolala. Poškodená v trestnom oznámení
zároveňnaotázkuvyšetrovateľa„NadávalvámdruhA.A.aleboVásponižoval,odopieralstravu,financie
a podobne?“ uviedla, že: „Nie, nič také. Vulgárne nadávky voči mne nepoužíva. Čisto ide len o tie facky.“

Zároveň na ďalšie otázky vyšetrovateľa uviedla, že má zo neho strach, že ju zabije, že to jedného dňa
preženie a bude koniec. Na otázku prečo nevolala políciu už skôr, keď má z neho strach poškodená
uviedla, že si myslela, že je to vždy jej chyba a až seriál Policajti v akcii jej dodal odvahu. Facky, ktoré
jej mal dávať, mali často vidieť deti a rovnako aj mala niekoľkokrát byť svedkom toho aj svedkyňa I. B..
Poškodená ďalej uviedla, že si myslí, že si zaslúži trest a to aj trest odňatia slobody, aby si uvedomil, že

nie je handra. Na otázku vyšetrovateľa prečo sa s ním nerozišla poškodená odpovedala, že dôvodom
boli deti, že by jej ich potom nedal. Poškodená v rámci svojho výsluchu po vznesení obvinenia zo dňa
05.02.2023 (výpoveď zaznamenaná na DVD) na otázky vyšetrovateľa okrem iného uviedla, že ju mal
udierať dlaňou, pričom nevedela uviesť ktorou rukou. Nevedela povedať presne, kedy ju mal napádať,
ale keď jej dal facku, tak sa do toho zamiešali deti a to ho zastavilo, len teraz deti spali. Poškodená

nevedela uviesť žiadnu konkrétnu udalosť, ktorá sa jej vryla do pamäti, na základe ktorej na ňu zaútočil.
K útokom malo dochádzať pred svokrou a deťmi. Vždy to skončilo len tou fackou, pretože sa do toho
zamiešali deti, lenže teraz spali. Nikdy ju nezbil inak ako fackou. Nikdy ju nekopol ani neudrel päsťou.
Nikdy sa jej nevyhrážal. Má zo neho strach, že to raz preženie, nešťastne sa buchne a už sa nepostaví.Neodopiera jej stravu. Je to vždy len na základe nejakej hlúposti, čo ho vytočí a končí to tou fackou. (str.
2 - 4 prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej). Na (sugestívnu) otázku vyšetrovateľa, že z
fotografii o prehliadke tela je zrejmé, že jej chýbajú zuby, že nemá kompletný chrup a či s tým má niečo

spoločné, poškodená vypovedala, že áno, ale stalo sa to dávno, pred rokmi, pred dvomi, tak nejako,
dal jej facku, keďže mala zub podvŕtaný, tak sa jej pri facke úplne zlomil. (str. 4 prepisu kamerového
záznamu z výsluchu poškodenej) Útoky s nikým neriešila, nikomu sa nezverila, facky jej dával len na
tvár, vždy mala len modriny, keďže má 45 kg, tak keď ju udrel, tak tá sila ju trochu odhodila. Deti sú
neradi, keď ju bije. Nepije moc ani nebýva často opitý. Nikdy sa jej nevyhrážal zabitím ani ublížením

na zdraví. Nebola nikdy na ošetrení. (str. 4 - 5 prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej)
K dôvodom, prečo sa rozhodla zavolať políciu, poškodená odpovedala: „Už toho bolo veľa, už proste
tékla krv, už mám z neho veľký strach, proste sa rada dívam na tých policajtov v akcii, aj to bola jedna
a ďalší impulz, že sa bojím, že ma zabije a nebudem vidieť vyrastať deti.“ (str. 6 prepisu kamerového
záznamu z výsluchu poškodenej) Poškodená vo výsluchu ďalej uviedla, že čo sa týka financovania
chodu domácnosti časť platí on, časť ona. Počas hádok mu niekedy oponuje, niekedy vôbec. Takto sa

správa len voči nej. K deťom sa správa dobre a po zadku dostanú len vtedy, keď si to zaslúžia. (str. 6 - 7
prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej) Ku konkrétnemu prípadu, ktorý ho mal vytočiť, s
ohľadom na to, že útoky majú trvať 6 rokov, poškodená uviedla, že si pamätá, keď pes roztrhal sliepku
(hoci krátko predtým žiadnu takúto udalosť uviesť nevedela). Dostala facku a v momente boli pri nej
deti, nevie uviesť kedy to bolo, lebo pes jej už zabil x sliepok. (str. 7 prepisu kamerového záznamu z

výsluchu poškodenej) Útoky nie sú častejšie, ale bývajú agresívnejšie, čím poškodená myslela to, že je
viac nahnevaný v ten okamih. Facky nie sú silnejšie, ale má pocit, že to chce opakovať, že chce akože
tie facky opakovať, teda, že by ich bolo viac. Deti ho však vždy zastavili. (str. 7 - 8 prepisu kamerového
záznamu z výsluchu poškodenej) Na otázku vyšetrovateľa: „A keď vás napadol niekedy tak, že deti
už spali alebo neboli doma, tak tam to ako prebiehalo?“ odpovedala poškodená: „To sa stalo len raz a

dopadlo to takto.“ (str. 8 prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej) Na otázku vyšetrovateľa:
„A keď hovoríte, že sú to také blbosti, ktoré ho vytočia, tak nejak aj kričí u toho, respektíve že keď vy mu
oponujete, tak je to nejaká taká hádka silná, hlasitá?“ poškodená odpovedala: „V ten piatok bola, pretože
ja som tvrdila, že som tam ten olej dala a on si tvrdil, že som ho tam nedala. A aj to, že som mala mastné
prsty nebol dôkaz, že som ho tam dala.“ (str. 9 prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej)

Nikdy sa nestalo, že by bolo obdobie, počas ktorého by útoky boli časté. Keď ho niečo vytočí a skončí
to útokom, tak deti do toho skočia. Na otázku vyšetrovateľa: „Takže sa dá povedať, že vždy mu deti
zabránili v tom, aspoň teda v poslednej dobe, keď deti vedeli, lebo keď dajme tomu pred tromi rokmi,
tak to tí deti boli dosť malé na to, aby tomu zabránili?“ poškodená odpovedala: „Dcéra začalo to vnímať
v šiestich mesiacoch, pretože videla, že jej brat si ma bráni, tak začala aj ona, takže už tak nejak to

začala vnímať. Neviem, či vedela, čo sa deje, ale každopádne vnímala, že sa niečo deje, pretože jej
brat si ma zastal.“ (str. 10 - 11 prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej) Zo skutočností
uvedených v bode 5 až 7 tohto podania vyplýva, že poškodená svoju výpoveď upravuje, prispôsobuje
a dopĺňa, a to pravdepodobne za účelom zvýšenia jej vierohodnosti. V tejto súvislosti nesúhlasil s
názorom súdu, že výpoveď poškodenej možno hodnotiť ako jasnú, konzistentnú, zrozumiteľnú, logickú

a korešpondujúcu s ďalšími dôkazmi, resp. že sa vo svojich výpovediach neodklonila a neuviedla žiadne
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé pochybovať o jej tvrdeniach. Naopak, výpoveď poškodenej je plná
výmyslov, nelogických tvrdení, klamstiev a modifikácii a má za to, že ju za žiadnych okolností nemožno
považovať za vierohodnú. V tomto kontexte dal do pozornosti odvolacieho súdu, že:
a) zdôraznil, že incident, ktorý sa stal 03.02.2023 nepopiera, ľutuje ho, uvedomuje si, že konal nesprávne

a nemal reagovať tak, ako reagoval, no tento incident prebehol inak ako popisuje poškodená. Dôrazne
popiera, že jej mal dať čo i len jednu facku; došlo k tomu, že ju neprimeranou silou „odstrčil“, v dôsledku
čoho spadla a poranila si peru, z ktorej jej začala tiecť krv, a nikdy jej nepovedal slová: „Bodaj bys
vykrvácala.“
b) Od samého začiatku namietal, že poškodená si skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, vymyslela, a to

za účelom, aby sa ho „zbavila“, nakoľko jej povedal, že chce začať žiť s inou ženou (v súčasnosti už
manželkou) a chce vyriešiť aj otázku spoluvlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti (rodinnému domu). Túto
skutočnosť, najmä, že s ňou nehovoril o vyriešení otázky spoluvlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti,
poškodená poprela, ale z iného vykonaného dôkazu (konkrétne výsluchu jeho maloletého syna) vyplýva,
že sa o tejto veci rozprávali – teda má za to, že poškodená preukázateľne klamala, a táto skutočnosť

má veľký vplyv na možný motív podania trestného oznámenia.
c) V podanom trestnom oznámení poškodená uviedla, že ju má týrať – táto skutočnosť je podľa neho
veľmi dôležitou, nakoľko ako vyplynulo aj z výsluchu znalkyne dr. Fortis, týrané ženy nevedia, že sú
týrané – poškodená však na polícií podala trestné oznámenie s tým, že ju týra. Súd sa však s toutoskutočnosťou nijako nevysporiadal, resp. sa s ňou nijako nezaoberal (má za to, že preto, lebo táto
skutočnosť oslabuje vierohodnosť poškodenej).
d) V podanom trestnom oznámení poškodená jednoznačne uvádza, že ju mal biť 1 - 2 x do mesiaca, a to

takým spôsobom, že jej dá vždy jednu facku do tváre, pričom toto vyplýva aj z výsluchu poškodenej po
vznesení obvinenia, kde uvádzala, že vždy šlo len o jednu facku (...a deti ho zastavili) s tým, že zároveň
uviedla, že má pocit, že to chce opakovať, že chce akože tie facky opakovať, teda, že by ich bolo viac.
e) Poškodená však svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní modifikovala, a to aj v súvislosti s údajným
incidentom, na ktorý si mala spomenúť a mal sa odohrať, keď poškodená bola na materskej s malou

dcérou, mohla mať asi rok, rok a pol, kedy jej dal pár faciek – táto skutočnosť je pritom v rozpore s
predchádzajúcimi popismi incidentov, kedy poškodená opakovane uviedla, že vždy šlo len o jednu facku
do tváre!
f) V súvislosti s predmetným incidentom, na ktorý si poškodená údajne dodatočne „spomenula“ poukázal
aj na opis priebehu tohto údajného incidentu, kde poškodená uviedla, že bol na WC, počul, že hovorí
dcére, že je malé trdielko, myslel si, že to hovorí o ňom, dal jej facky, asi sa zrejme niekde buchla, asi

omdlela, potom sa prebrala, dcéra bola nad ňou a plakala „maminko neumieraj“. V tomto kontexte chcel
poukázať na fakt, že okrem toho, že „zrazu si poškodená spomenula“ na incident, pri ktorom jej mal dať
viacero faciek (a teda nie len jednu, ako uvádzala v iných častiach výpovede), pričom dcéra, ktorá mala
mať v tom čase rok – rok a pol, mala byť nad poškodenou, plakať a hovoriť „maminko neumieraj“. V
tejto súvislosti sa pýtal - ako niekto môže, zvlášť sudca alebo znalec, uveriť takému nezmyslu a totálnej

absurdite, že dieťa vo veku roka – roka a pol si jednak uvedomuje smrť (na čo sa aj znalcov snažil pýtať,
avšak otázka bola zo strany samosudcu nepripustená) a jednak môže hovoriť po údajnom incidente
„maminko neumieraj“ a plakať?! Výrok typu „maminko neumieraj“ od priemerne vyvíjaného 12 až 18-
mesačného dieťaťa je nereálny. Kognitívne a jazykové schopnosti 18-mesačného dieťaťa sú v danom
veku také, že:

- deti tomto veku bežne hovoria 5–20 slov (niektoré viac, niektoré menej),
-slováako„umrieť“,„neumieraj“súabstraktné,jazykovozložité(gramatickázápornáimperatívnaforma),
a v tomto veku v zásade neexistujú v slovníku bežného dieťaťa,
- veta „maminko neumieraj“ je z hľadiska vývinu jazykovo nereálna pre dieťa tohto veku, pretože
obsahuje oslovenie, zápor, sloveso v imperatíve a významovo silný abstraktný obsah,

- dieťa do 2 rokov nerozumie pojmu smrti ako trvalému a nezvratnému stavu, môže si všimnúť, že niekto
je „preč“ alebo sa „nehýbe“, ale nevie to spojiť so smrťou.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že priemerne inteligentné 18-mesačné dieťa (ktorým dcéra je) nie je
schopné vysloviť vetu „maminko neumieraj“ – ani jazykovo, ani mentálne; výrok je nekompatibilný s
vývojovou psychológiou a detskou rečou v tomto veku.

Vyššie uvedené skutočnosti nie sú len jeho tvrdením, ale sú uverejnené aj v odbornej literatúre
(vydávanej napr. American Academy of Pediatrics alebo Svetovou zdravotníckou organizáciou).
Napokon, každý človek, ktorý je rodičom a je prítomný pri raste a vývoji svojich detí (teda nemusí to byť
znalec z odboru psychológie alebo lingvistiky či sudca) musí vedieť, že takýto príbeh musí byť absolútne
nereálny a teda musel byť vymyslený.

g) Poškodená vo výpovedi po vznesení obvinenia na otázku vyšetrovateľa: „A keď hovoríte, že sú to
také blbosti, ktoré ho vytočia, tak nejak aj kričí u toho, respektíve že keď vy mu oponujete, tak je to
nejaká taká hádka silná, hlasitá?“ poškodená odpovedala: „V ten piatok bola, pretože ja som tvrdila, že
som tam ten olej dala a on si tvrdil, že som ho tam nedala. A aj to, že som mala mastné prsty nebol
dôkaz, že som ho tam dala.“ (str. 9 prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej) Na hlavnom

pojednávaní svoju výpoveď však modifikovala a uviedla, že incidentu nepredchádzala hádka, len mu
oponovala, že do cestovín olej dala a ukázala mu, že má mastné prsty. Aj z uvedeného má za to, že
poškodená svoje výpovede modifikuje a je dôkazom toho, že si svoj „príbeh“ vymyslela.
h) Na otázku obhajoby, koľko trval celý incident dňa 03.02.2023, poškodená uviedla „tri facky netrvajú
dlho“, čím chcela poškodená pravdepodobne povedať, že ani incident dlho netrval. V tomto kontexte

však upriamil pozornosť súdu na popis incidentu, ktorý poškodená v trestnom oznámení a rovnako aj po
vznesení obvinenia opisovala tak, že ju mal tak, že jej mal dať jednu facku do tváre, po ktorej odletela
do skrinky a udrela sa do pravej strany krížov, na čo poodišla od skrinky a dostala druhú facku do tváre,
na čo odletela k stene, kde udrela do vypínača, čím zhasla svetlo v kuchyni a následne jej mal dať
tretiu facku do tváre, na čo spadla medzi práčku a kuchynskú linku a ako padala, tak si udrela hlavu o

linku a zistila, že jej tečie krv, tak sa išla do kúpeľne umyť, pričom ju mal prestať biť, keď videl, že jej
tečie krv a povedať jej „bodaj by si vykrvácala“. Má za to, že popis priebehu je v logickom rozpore s
výpoveďou poškodenej, nakoľko takýto skutok, by rozhodne musel trvať viac ako len „tri facky netrvajú
dlho“. Po údajne prvej facke mala poškodená „odletieť“ ku skrinke, potom poodísť od skrinky (opäť sapred neho postaviť?), mal jej dať druhú facku, po ktorej mala odletieť ku stene, udrieť sa do vypínača a
zhasnúť svetlo (a potom sa zas postaviť pred neho), potme (keďže incident bol vo februári okolo 22.00
hod. a bolo vypnuté svetlo) jej mal dať tretiu facku, po ktorej mala spadnúť a udrieť si hlavu o linku –

celý tento skutok by zákonite musel trvať dlhšie, ako keby jej mal dať len tri facky. Rovnako považoval
za nelogické, aby sa po fackách znova postavila pred neho (logickejšie by bolo, že už po prvej facke
odíde, ujde, skryje sa,...) a úplne nelogické je, aby jej tretiu facku dával potme a potme videl, že jej
má tiecť krv. Keďže si poškodená pravdepodobne uvedomovala nelogickosť svojho tvrdenia o ďalšej
údajnej facke pri zhasnutom svetle (ktoré mala údajne vypnúť po druhej facke), tak svoju výpoveď na

hlavnom pojednávaní modifikovala tak, že uviedla, že po zhasnutí svetla po druhej fakte svetlo zasvietila.
Túto modifikáciu výpovede považoval za ďalší z dôkazov o účelovom prispôsobovaní výpovede, a to
za účelom zvýšenia jej vierohodnosti. V tejto súvislosti sa pýtal – ak by osoba dostala takú facku, že
by odletela do skrinky – prišla by sa opätovne postaviť pred agresora alebo by skôr volila nejaký prvok
obrany, či úteku? Ak by osoba dostala druhú facku, po ktorej odletela ku stene a zhasla svetlo – zapínala
by svetlo a postavila sa pred útočníka alebo by skôr volila prvok obrany či úteku?

i) Rovnako poukázal aj na poškodenou poukazovanú intenzitu údajného útoku, pričom po údajných
fackách mala vždy odletieť (do skrinky, do steny, padnúť medzi linku a pračku). Ak poškodená skutočne
dostala tri facky takej intenzity, že po nich letela miestnosťou, ako je možné, že na jej tvári nie sú na
fotografiách z prehliadky tela viditeľné odtlačky jeho ruky, prstov, prípadne modriny po týchto fackách?
Na fotografiách sú pri tom len na tvári viditeľné škrabance a poranená pera, čo je v súlade s priebehom

incidentu, ako ho opisoval on (že ju neprimerane odstrčil a poškodená padla) a čiastočne aj poškodená,
ktorá opisuje, že spadla medzi práčku a kuchynskú linku a ako padala, tak si udrela hlavu o linku. Aj tieto
nelogické skutočnosti sú podľa jeho názoru len a výlučne dôkazom, že príbeh poškodenej má síce reálny
základ (teda, že k incidentu došlo), avšak je dotvorený fiktívnymi skutočnosťami, ktorých účelom mal
byť jeho trestnoprávny postih. Uvedené pritom dokazuje aj vyjadrenie poškodenej, keď vyšetrovateľovi

uviedla, že si myslí, že si zaslúži trest a to aj trest odňatia slobody, aby si uvedomil, že nie je handra.
Má za to, že toto jednoznačne nie je reakcia a odpoveď ženy, ktorá má byť dlhodobo týraná – je predsa
všeobecne známe (a vedeckou komunitou tvrdené), že týrané ženy sa snažia obhajovať správanie sa
agresora a z jeho konania viniť seba.
j) Poukázal rovnako na skutočnosti, že pri podávaní trestného oznámenia si poškodená nevedela

spomenúť na žiadnu situáciu, pri ktorej by malo dochádzať k fyzickým atakom (facke), no pri výsluchu
o pár hodín na to si poškodená spomenula na incident so sliepkou (pričom žiadne podrobnosti uviesť
nevedela, keďže mal pes zabiť už „x sliepok“). Keďže poškodenej bolo asi zrejmé (alebo jej bolo
niekým „poradené“), že ak malo dochádzať k jej dlhodobému týraniu, mala by si spomenúť na viacero
incidentov, preto si za účelom zvýšenia vierohodnosti a „posilnenia“ jej výpovede vymyslela vyššie

uvedený absurdný incident s dcérou, pri ktorom mala stratiť vedomie.
k) Rovnako dal do pozornosti súdu, že poškodená ani raz pri svojej výpovedi spontánne nevypovedala,
že by mal mať niečo spoločné so stavom jej chrupu, resp. nespomenula incident, pri ktorom sa jej
mal zlomiť zub. Poškodená nič o facke, pri ktorej sa jej mal zlomiť zub, v rámci podaného trestného
oznámenia neuviedla; naopak uviedla, že vždy mala len modriny. Rovnako tak aj počas výsluchu po

vznesení obvinenia opakovane uviedla, že vždy mala po incidentoch len modriny, ktoré neriešila. Aj na
hlavnom pojednávaní poškodená opakovane uviedla, že výsledkom údajných incidentov boli vždy len
modriny, ktoré neriešila, resp. riešila make-upom. Nikdy spontánne žiadny incident, pri ktorom sa jej mal
zlomiť zub neuviedla. V tomto kontexte uviedol, že výpoveď poškodenej je nelogická v tej časti, že v
prípravnom konaní vo vzťahu ku gradácii uviedla (str. 7 - 8 prepisu kamerového záznamu z výsluchu

poškodenej), že facky neboli silnejšie, ale mala pocit, že to chce opakovať, že jej chce dať viac faciek.
Ak teda mala po facke modriny, ktoré musela údajne prekrývať make-upom, ako je možné, že po troch
fackách, po ktorým mala letieť miestnosťou, žiadne modriny na tvári nemala?! Poškodená až počas
výpovede po vznesení obvinenia podľa jeho názoru na sugestívnu otázku vyšetrovateľa, že z fotografii
o prehliadke tela je zrejmé, že jej chýbajú zuby, že nemá kompletný chrup a či s tým má niečo spoločné,

vypovedala, že áno, ale stalo sa to dávno, pred rokmi, pred dvomi, tak nejako, dal jej facku, keďže
mala zub podvŕtaný, tak sa jej pri facke úplne zlomil. (str. 4 prepisu kamerového záznamu z výsluchu
poškodenej) Rovnako poškodená na hlavnom pojednávaní až na otázku samosudcu: „Čo sa týka vášho
chrupu, zubov, k tomu sa ako vyjadríte?“ poškodená uviedla: „To je A. robota. Dal mi facku a zrejme
som spadla a vylomili sa mi zuby. Ja som padla toľkokrát po tých fackách, že si to už nepamätám.“ Je

pritom vskutku pozoruhodné, že poškodená nikdy spontánne žiadny vylomený zub či zuby neuviedla,
ale uviedla to až vtedy, keď sa na to vyšetrovateľ či samosudca spýtal. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že v prípravnom pojednávaní poškodená hovorí o jednom zube, ktorý jej mal vylomiť, na hlavnom
pojednávanívšakužhovoríotom,žesajejmalovylomiťviaczubov.Ajtotojepodľajehonázorudôkazomvýmyslov, „prikrášľovania“ a dramatizácie výpovede poškodenej, ktorej cieľom je mu uškodiť. Každému
čo len trochu racionálne zmýšľajúcemu človeku je predsa zrejmé, že pokiaľ sa policajt či sudca pýta
na chrup a či s tým mám niečo spoločné, ak mu chce uškodiť, tak odpovie, že áno. Skutočnosť, že

o údajnom vylomení zubu po údajnej facke nikdy spontánne nehovorí, a zároveň ohľadom následkov
údajných faciek (aj na otázku vyšetrovateľa či obhajoby) navyše opakovane hovorí, že vždy šlo len
o modriny; fakt, že najprv spomína len jeden zub a neskôr na hlavnom pojednávaní viacero zubov,
skutočnosť, že so zubami (ani ničím iným okrem posledného incidentu) nešla na ošetrenie, je podľa
neho dôkazom o tendenčnosti výpovede poškodenej a jej výmysloch. Dôrazne odmieta tieto tvrdenia

poškodenej. Ide o nehoráznu lož, ktorou mu chce len uškodiť.
l)Ďalejpoukázalajnaskutočnostitýkajúcesaúdajnejmotiváciepoškodenejpodaťtrestnéoznámeniepo
poslednom incidente. V trestnom oznámení poškodená na otázku vyšetrovateľa prečo nevolala políciu
už skôr, keď má zo neho strach uviedla, že si myslela, že je to vždy jej chyba a až seriál Policajti v akcii jej
dodal odvahu. Poškodená ďalej uviedla, že si myslí, že si zaslúži trest a to aj trest odňatia slobody, aby
si uvedomil, že nie je handra. Na otázku vyšetrovateľa prečo sa s ním nerozišla poškodená odpovedala,

že dôvodom boli deti, že by jej ich potom nedal. Vo výpovedi po vznesení obvinenia poškodená na
otázku, prečo sa rozhodla zavolať políciu, odpovedala: „Už toho bolo veľa, už proste tékla krv, už mám
z neho veľký strach, proste sa rada dívam na tých policajtov v akcii, aj to bola jedna a ďalší impulz, že
sa bojím, že ma zabije a nebudem vidieť vyrastať deti.“ (str. 6 prepisu kamerového záznamu z výsluchu
poškodenej) Na hlavnom pojednávaní poškodená uviedla, že od skončenia incidentu do času, kým

zavolala políciu počkala, kým zaspí, možno zaspala aj ona a potom zavolala políciu. Uviedla, že televíziu
nesledovala. Na otázku obhajoby, či poškodená sledovala epizódu seriálu Policajti v akcii, ktorá bola
vysielaná dňa 04.02.2023 o 00.40 hod., poškodená uviedla, že túto epizódu sledovala cez deň, nie v
noci, pričom obsahom tejto epizódy bolo „týranie blízkej zverenej osoby, únosy detí a tak.“. Pokiaľ ide
teda o motiváciu poškodenej, ktorou mal byť seriál „Policajti v akcii“, ktorý jej mal dodať odvahu, tak

je ťažké uveriť tomu, že poškodená tento seriál nesledovala po tom, ako došlo k incidentu. Z iného
vykonaného dôkazu – televízneho programu - vyplýva, že 04.02.2023 o 00.40 hod. bola vysielaná
epizóda tohto seriálu. Tento seriál sa skladá z troch príbehov, v ktorom zasahujú policajti a objasňujú
trestnú činnosť. Každý z príbehov má približne 20 minút, ide o rôznorodé trestné činy a jedna epizóda
trvá viac ako hodinu, keďže obsahuje aj niekoľko reklamných blokov vysielaných televíziou. Častokrát je

v rámci jednotlivých príbehov zachytené, že poškodení čakajú na privolanú hliadku pred svojim domom
či miestom, kde došlo k spáchaniu trestného činu. Poškodená, ktorá údajne mala túto epizódu pozerať
cez deň a nie v noci (teda cez deň 03.02.2023, keďže repríza epizódy sa vysielala v noci) uviedla,
že obsahom tejto epizódy bolo „týranie blízkej zverenej osoby, únosy detí a tak“. Z uvedeného je tak
zrejmé, že poškodená sledovala epizódu seriálu, ktorý sa týkal práve trestného činu, za aký na neho

podala trestné oznámenie. Je vskutku pozoruhodné, že 04.02.2023 o 00.40 hod. začína repríza epizódy
seriálu Policajti v akcii, ktorej obsahom je „týranie blízkej zverenej osoby, únosy detí a tak“ (ktorú mala
poškodená údajne sledovať počas predchádzajúceho dňa a nie v noci) a následne 04.02.2023 o 01.07
hod., teda približne v čase, kedy skončil prvý z troch príbehov epizódy, volá poškodená na tiesňovú
linku, uvádza, že ju má biť a policajnú hliadku počká pred domom (teda zhodou okolností a úplnou

náhodou presne rovnako, ako to robia osoby v seriály Policajti v akcii). Má za to, že po ich večernej
hádke, ktorá skončila incidentom, kedy poškodenú neprimeranou silou odstrčil, pri čom sa zranila, s
ohľadom na fakt, že poškodenej predtým oznámil, že chce začať žiť s inou ženou a chce aj vyriešiť
otázku spoluvlastníctva k rodinnému domu, poškodená našla „inšpiráciu“ ako predmetný incident využiť
na jeho kriminalizáciu a „zbavenie“ sa ho. Pokiaľ ide o verbalizovanú motiváciu na zavolanie polície,

resp. prečo sa s ním nerozišla, ktorou malo byť to, že mala strach, že by jej nedal deti, resp. že ju zabije
a neuvidí vyrastať deti, tak tento motív sa časom ukázal ako čistý výmysel a myslí si, že ide o naučenú
repliku zo seriálu Policajti v akcii. Bola to práve poškodená, ktorá sa v auguste 2023 rozhodla odísť do
Českej republiky, do J., za svojím otcom, pričom deti nechala jeho matke, ktorá sa o ne stará. Poškodená
do súčasnosti s deťmi udržiava len občasný telefonický kontakt a navštevuje ich minimálne. Navyše,

obe spoločné deti boli rozhodnutím Okresného súdu Senica, pracovisko Skalica, zo dňa 08.08.2024,
sp. zn. 26P/23/2023, zverené do spoločnej náhradnej starostlivosti jeho mame I. B. a jej manželovi C.
B.. Teda motivácia poškodenej, ktorá sa nechcela s ním rozísť preto, že sa bála, že by jej deti nedal,
resp. rozhodla sa riešiť údajnú trestnú činnosť (týranie) zo strachu, že ju zabije a neuvidí deti vyrastať, je
úplný výmysel pravdepodobne naučený zo seriálu Policajti v akcii a v reálnom živote bola táto motivácia

úplne vyvrátená, keďže o deti sa nestará. V tejto súvislosti pre vysvetlenie uviedol, že s ich deťmi je
v kontakte, avšak so zverením ich detí do náhradnej osobnej starostlivosti jeho mamy a jej manžela
vo vyššie uvedenom konaní súhlasil aj on, a to práve z dôvodu hroziaceho dlhoročného trestu odňatia
slobody, pričom nechcel, aby sa v takom prípade stali deti bezdomovci a nemal sa o ne kto postarať.Pokiaľ ide o motiváciu poškodenej riešiť vec zavolaním polície, ktorú vyjadrila tak, že uviedla: „Už toho
bolo veľa, už proste tékla krv, už mám z neho veľký strach (...), tak aj toto považoval za nelogický
výmysel. Na jednej strane poškodená tvrdí, že posledný incident bol najhorší, keďže dovtedy boli pri

ňom vždy deti a vždy dostala len jednu facku, potom uvedie, že bol aj údajný incident, pri ktorom dcéra
hovorila „maminko, neumieraj“ a ktorý sa objektívne nemohol stať a následne hovorí ešte aj o incidente,
pri ktorom sa jej mal vylomiť zub, resp. zuby. Na tomto mieste uviedol, že pokiaľ by v minulosti nastal
incident, kedy by si poškodená vylomila zub, resp. zuby (záleží, ktorú verziu vymysleného príbehu by si
poškodená práve vybrala), tak by jej musela logicky tiecť krv, takže ani táto skutočnosť logicky „nesedí“.

m) Poškodená na hlavnom pojednávaní preukázateľne klamala, keď uviedla, že okrem listu, v ktorom
mu oznámila svoj odchod do J., mu do väzby nič neposielala. Toto je preukázateľná lož, nakoľko do
väzby mu posielala niekoľko zásielok, v ktorých bolo okrem tohto listu aj kresby od ich detí.
n) K údajným incidentom, ktoré mali medzi nimi počas rokov nastať, kedy mala od neho poškodená
dostať vždy len jednu facku, uviedol, že je ťažké uveriť tomu, že preto jej nedal viac faciek, lebo ho
mali vždy zastaviť deti. Ak by mal byť „tyran“ ako hovorí poškodená, tak je len ťažko predstaviteľné a

uveriteľné,žebyhozastavilaniekoľkomesačnáažniekoľkoročnádcéra,resp.trojročnýaž10ročnýsyn,
keďže okrem jedného incidentu, kedy mala byť svedkom jeho mama, boli prítomné pri každom údajnom
útoku, okrem posledného zo dňa 03.02.2023. Tomuto výmyslu celkom zrejme neveril ani vyšetrovateľ,
keď sa v rámci výsluchu po vznesení obvinenia pýtal poškodenej: „Takže sa dá povedať, že vždy mu deti
zabránili v tom, aspoň teda v poslednej dobe, keď deti vedeli, lebo keď dajme tomu pred tromi rokmi, tak

to tí deti boli dosť malé na to, aby tomu zabránili?“ poškodená odpovedala: „Dcéra začalo to vnímať v
šiestich mesiacoch, pretože videla, že jej brat si ma bráni, tak začala aj ona, takže už tak nejak to začala
vnímať. Neviem, či vedela, čo sa deje, ale každopádne vnímala, že sa niečo deje, pretože jej brat si
ma zastal.“ (str. 10 - 11 prepisu kamerového záznamu z výsluchu poškodenej) Nie je však zrejmé, kto
môže uveriť takémuto nereálnemu a vymyslenému tvrdeniu, že údajné napadnutia začala dcéra vnímať

už v šiestich mesiacoch, resp. syn v troch rokoch mal brániť poškodenú pred mojimi údajnými útokmi.
Aj túto skutočnosť považoval za jasný dôkaz toho, ako si poškodená vymýšľa a jej výpoveď za žiadnych
okolností nemožno považovať za vierohodnú.
o) Rovnako dal do pozornosti súdu, že poškodená nikdy spontánne nevypovedala o svojich modrinách
na krížoch. Až keď na to bola dopytovaná vyšetrovateľom, resp. obhajobou, tak to zmienila. Z fotografii

z prehliadky tela, ktoré sú súčasťou spisu, vyplýva, že modriny na tele majú rôznu farbu, ohraničenie, a
teda sú rôzne „staré“. Ak je teda už na prvý pohľad zrejmé, že tieto modriny museli vzniknúť v rôznom
čase, nemohli vzniknúť pri predmetnom incidente, ale poškodená sa usilovala, aby jej výpoveď vyzerala
vierohodnejšie, resp. aby jeho konanie zveličila (pričom zdôraznil, že nemá v úmysle predmetný incident
zodňa03.02.2023bagatelizovať,zľahčovať,čiospravedlňovať).Zaúčelomposúdenia,čimohlizranenia

vzniknúť poškodenou popisovaným konaním, navrhoval aj pribratie znalca, čo však súd zamietol.
p) V súvislosti s výpoveďou poškodenej na hlavnom pojednávaní dal odvolaciemu súdu do pozornosti
aj odpoveď poškodenej na otázku obhajoby, že vzťah otca a matky bol dobrý. Ako však vyplýva
z anamnézy, ktorá je obsahom znaleckého posudku vypracovaného dr. Selkom, str. 4 znaleckého
posudku: „Matka bola ústrednou postavou rodiny, dominantná telesne aj povahovo, pracovali s otcom

ako robotníci v potravinárstve (K. L. C.), rodičia nežili dobre, matka bola silná, otec drobný, chudý.
Bola svedkom toho, keď sa pohádali, matka otca rýchlo fyzicky „upratala“. Otec bol záletník, matke bol
neverný, rodičia sa rozviedli keď mala 12 r. Otec odišiel do Čiech, založil si vlastnú rodinu, má od neho
niekoľko nevlastných súrodencov, okrem vlastnej sestry ešte 5 ďalších, nie sú v kontakte, otec je s ňou
v neosobnom kontakte: posiela jej balíky a peniaze.“ Okrem toho, to, že poškodená ohľadom vzťahu

jej rodičov na hlavnom pojednávaní klamala vyplýva aj zo správy ÚPSVaR Senica zo dňa 28.04.2023,
kde pracovníčke ÚPSVaR uviedla, že poškodená bola v detstve svedkom násilia medzi jej rodičmi. Aj
z uvedeného podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že sa poškodená snažila odpovede na hlavnom
pojednávaní prispôsobovať tak, aby vyznela vierohodnejšie a v „lepšom svetle“.
q) Ďalšiu preukázateľnú lož uviedla poškodená na hlavnom pojednávaní, keď vo vzťahu k financovaniu

uviedla, že všetko platila ona, pričom zároveň uviedla, že mala príjem 450 EUR vrátane daňového
bonusu. Dôrazne popieral, že všetky náklady financovala poškodená a vzhľadom na výšku jej príjmu to
ani nie je objektívne možné. V tejto súvislosti poukázal na dokument označený ako „Mesačné náklady
matkyamaloletí“,ktorýbolprílohounávrhunaúpravurodičovskýchprávapovinnostíkmaloletýmdeťom
zo dňa 14.06.2023, na základe ktorého bolo vedené civilné konanie na Okresnom súde Senica pod

sp. zn. 26P/3/2023. Z predmetnej listiny označenej ako „Mesačné náklady matky a malotetí“ vyplýva,
že samotná poškodená vo vyššie uvedenom civilnom konaní uviedla, že mesačné náklady len na
poškodenú a naše spoločné maloleté deti predstavujú sumu 706 EUR a teda je nemožné, aby tieto
náklady (pričom tu nie sú uvedené náklady na jeho osobu v rámci domácnosti) hradila len a výlučnepoškodená zo sumy 450 EUR. Zároveň pripomenul, že od roku 2016 bola poškodená aj dlhší čas
na materskej, resp. rodičovskej dovolenke a teda objektívne je nemožné, aby náklady hradila len a
výlučne poškodená. Navyše, z lustrácie súdu v Sociálnej poisťovni v civilnom konaní sp. zn. 26P/3/2023

ako aj z potvrdenia zamestnávateľa poškodenej vyplýva, že poškodená nezarábala mesačne v čistom
450 EUR s daňovým bonusom. To, že sa podieľal na financovaní domácnosti, vyplýva nepriamo aj z
korešpondencie, ktorú mu poškodená zasielala do výkonu trestu, kde sa informoval, či majú peniaze,
či je všetko zaplatené, pretože si uvedomoval, že výkon trestu odňatia slobody má nepriaznivý vplyv
na rodinu aj po stránke finančnej. Zároveň uviedol, že predmetný spis Okresného súdu Senica, sp. zn.

26P/3/2023 navrhoval pripojiť do konania, avšak súd tomuto návrhu nevyhovel.
r) Ďalšou časťou, v ktorej sa poškodená snažila vypovedať tak, aby sa javila v „lepšom svetle“, bola aj
odpoveď na otázku ohľadom poriadku v domácnosti, resp. kontroly zo strany ÚPSVaR Senica. V tejto
súvislosti poškodená na hlavnom pojednávaní vypovedala, že pracovníci ÚPSVaR poškodenej vytkli,
že sú trochu plesnivé steny, lebo sa posunuli škridlice a tiekla voda zo strechy. Ako však vyplýva z
objektívnych dôkazov a to správy ÚPSVaR zo dňa 28.04.2023 vyplýva, že pracovníci ÚPSVaR Senica

konštatovali, že čistota v domácnosti je na veľmi zlej úrovni, v izbách je celkovo veľký neporiadok, na
čo bola poškodená opakovane upozornená, aby upratala.
s) Rovnako poukázal aj na prispôsobovanie výpovede poškodenej ohľadom skutočnosti, že svedkami
údajných incidentov mala byť aj jeho mama, teda svokra poškodenej. Na hlavnom pojednávaní najprv
poškodená vypovedala, v súlade s výpoveďou v prípravnom konaní, že svedkom incidentov mala byť

jeho mama. No priamo na hlavnom pojednávaní nakoniec uviedla, že okrem jedného razu svokra
žiadneho incidentu byť nemala. Má za to, že pôvodné tvrdenie poškodenej, že svokra mala byť svedkom
údajných incidentov, malo len dramatizovať údajnú trestnú činnosť. Avšak, ako vyplynulo z iných
dôkazov, jeho mama nebola svedkom ani jedného incidentu, teda výpoveď poškodenej je v rozpore s
výpoveďou iného svedka – jeho mamy, s ktorou mala poškodená (ako to vyjadrila poškodená počas

svojej výpovede) dobrý vzťah. Z vyššie uvedených skutočností má za to, že výpoveď poškodenej za
žiadnych okolností nemožno považovať za konzistentnú, jasnú, logickú a vierohodnú, korešpondujúcu s
ďalšími dôkazmi. Je pritom podľa jeho názoru zarážajúce, že súd výpoveď poškodenej takto vyhodnotil,
a to vzhľadom na vyššie uvedené rozpory, nelogickosť a prispôsobovanie výpovede. Zároveň považoval
za neprípustné, aby súd vzhľadom na vyššie uvedené v odôvodnení rozsudku uviedol, že: „Súd nenašiel

žiaden dôvod, prečo by nemal výpovedi poškodenej uveriť a jej svedectvo o trestnej činnosti páchanej
obžalovaným, považuje za úplne dostačujúce nato, aby súd obžalovaného uznal za vinného zo zločinu
týrania blízkej a zverenej osoby (...)“ Uvedomuje si, že znalecké posudky vypracované na osobu
poškodenej konštatovali jej všeobecnú a špecifickú vierohodnosť (hoci dr. Selko vo svojej výpovedi
pred súdom vzhľadom na okolnosti, ktoré vyvstali z výsluchu poškodenej na hlavnom pojednávaní

do určitej miery korigoval, keď uviedol, že vzhľadom na osobnostný profil poškodenej sa poškodená
snaží podávať také interpretácie, ktoré by mali byť v jej prospech, resp. má za to, že poškodená má
sklony k určitému dramatizovaniu prežitého alebo účelovému prispôsobeniu prežitého), avšak znalecké
dokazovanie nemôže nahrádzať dôkazy a ani voľné hodnotenie dôkazov vo veci samej. Ako vyplýva
z judikatúry ústavného súdu, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok NS SR,

sp. zn. 1Tdo 6/2021 zo dňa 04.07.2021), posúdenie špecifickej vierohodnosti vypočúvanej osoby z
hľadiska či dotknutá osoba v tom ktorom konkrétnom prípade klamala alebo hovorila pravdu, je otázkou,
ktoré súvisí s právnym posúdením veci, ktoré patrí súdu a nie znalcovi. Pri hodnotení špecifickej
vierohodnosti vypočúvanej osoby, teda či v tom-ktorom konkrétnom prípade vypočúvaná osoba klame
alebo hovorí pravdu, je len na hodnotení súdu a v súlade s už uvádzanými pravidlami pre hodnotenie

dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, opierajúc sa pritom o existujúce dôkazy. Navyše,
ústavný súd uvádza, že aj pri overovaní všeobecnej vierohodnosti vypočúvaných osôb nie je možné
vylúčiť, že aj osoba, ktorá z hľadiska všeobecnej vierohodnosti by mala vypovedať pravdu, pokiaľ
chce a je dostatočne motivovaná, môže vypovedať v rozpore s tým, čo prežila a zažila (uznesenie
ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 548/2022). Vzhľadom na vyššie uvedené tiež namietal tvrdenie súdu uvedené v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že výpoveď poškodenej je v súlade so správami ÚPSVaR, keďže
je jednoznačné, že svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní prispôsobovala tak, aby sa javila v lepšom
svetle. Má za to, že aj toto vyjadrenie samosudcu je dôkazom jeho zaujatosti voči jeho osobe.
K výpovedi svedka – maloletého A. A.
Vo vzťahu k výpovedi svedka, syna, maloletého A. A., okresný súd uviedol, že je v úplnom súlade

s výpoveďou poškodenej, že jeho výpoveď vyhodnotil ako dostatočne jasnú a zrozumiteľnú, pričom
jednoznačne korešponduje s tvrdeniami poškodenej a výpoveď poškodenej jednoznačne podporuje a
súd výpoveď maloletého syna vyhodnotil ako vierohodnú. V súvislosti s výpoveďou maloletého syna
upriamil pozornosť súdu na nasledovné skutočnosti:a) Syn sa narodil dňa XX.XX.XXXX. Výsluch syna sa uskutočnil dňa XX.XX.XXXX. Na otázku
vyšetrovateľky, kedy sa syn narodil, nevedel odpovedať, hoci mal narodeniny dva dni predtým!
b) Syn v úvode výsluchu uviedol (str. 2 prepisu výsluchu): „A ešte ci mi rekla mamka, neríkat, enem

slobodná vúla.“ Z uvedeného má za to, že poškodená sa o výsluchu s ním rozprávala, povedala mu, čo
má vypovedať, zároveň mu však povedala, že o tom nemá hovoriť. Uvedené pritom podľa jeho názoru
podporuje aj odpoveď syna na otázku obhajcu na záver výsluchu, kedy sa syn vyjadril nasledovne (str.
12 prepisu výsluchu):
Obhajca: „(...) Rozprával si sa s maminou o dnešnom výsluchu?“

Svedok: „Ona se mnú.“
Obhajca: „Ona s tebou? A hovorila ti niečo?“
Svedok: „Nič.“ Z uvedeného je jednoznačné, že poškodená sa so synom o výsluchu rozprávala,
povedala mu, čo má vypovedať a zároveň mu zakázala o tejto skutočnosti počas výsluchu hovoriť. Inak
sa nedá vysvetliť to, že synovi o výsluchu hovorila, ale nepovedala mu nič.
c) Syn na úvod výsluchu (str. 2 prepisu výsluchu) uviedol:

Vyšetrovateľka: „(...) Klamem, keď poviem, že vonku je také zamračené, tak čo poviem?“
Svedok: „Nepravdu.“
Vyšetrovateľka: „Hovorím pravdu, je tak zamračené, neni?“
Svedok: „Mne to nepríde.“
Vyšetrovateľka: „Tebe to nepríde? Tebe to príde ako?

Svedok: „Bílo.“
Vyšetrovateľka: „Je bílo, dobre, ták dobre. Takže musíme hovoriť pravdu, áno?
Svedok: „Hmm.“ V daný deň bolo zamračené, napriek tomu syn uviedol, že to je nepravda. Uvedené má
veľký vplyv na posudzovanie vierohodnosti výpovede syna.
d) Pokiaľ súd vyhodnotil výpoveď syna ako vierohodnú, tak ktorej z časti výpovede syna uveril? Že

poškodenú napadol päť krát (str. 6 prepisu výsluchu)? Deväť krát (str. 7 prepisu výsluchu)? Tri krát (str.
9 prepisu výsluchu)? Alebo len jeden krát (str. 11 prepisu výsluchu)? Či si sudca tiež len „tipol“ ako sa
vyjadril syn vo vzťahu ku počtu údajných faciek (str. 11 prepisu výsluchu)? Syn sa v závere výsluchu
ďalej vyjadril, že počet údajných atakov si „trošku tipol“. S ohľadom na uvedené nie je možné vyhodnotiť
výpoveď syna inak ako nevierohodnú. Ak mali byť deti svedkami všetkých incidentov voči poškodenej

(okrem jedného, keď bola svedkom jeho mama a okrem incidentu dňa 03.02.023) – tak koľkokrát vlastne
poškodenú napadol?
e) Z výsluchu syna vyplynulo, že poškodená na jeho druhý vzťah a deti s inou ženou opakovane hrubo
a vulgárne nadávala, čo syn vnímal tak, že ho poškodená provokovala a robila mu zle. Správala by sa
takto týraná žena?!

f) Rovnako z výsluchu syna vyplynulo, že poškodená doma neupratuje a v spoločnej domácnosti bol
veľký neporiadok – čo bolo v rozpore s jej prezentáciou na hlavnom pojednávaní a rovnako aj so
správami ÚPSVaR Senica.
g) Rovnako tak z výsluchu syna vyplynulo, že otázka predaja domu bola nejakým spôsobom
diskutovaná, resp. že poškodenej otec chcel predať dom. Uvedené je dôkazom, že poškodená

spomenula jeho úmysel vyriešenia podielového spoluvlastníctva k spoločnému domu aj iným osobám
(zrejme jej otcovi), ktoré navrhovali jeho predaj. Za účelom posúdenia vierohodnosti výpovede
maloletého syna navrhoval, aby súd do konania pribral znalca z odboru psychológia, avšak súd tento
návrh na obstaranie a vykonanie dôkazu zamietol. Má však za to, že súd tak nepostupoval správne,
nakoľko výpoveď syna je pre rozhodnutie súdu obzvlášť dôležitá a s ohľadom na jeho vek (10 rokov) bolo

nevyhnutné posúdiť, či syn nemal podstatne zníženú schopnosť správne vnímať alebo vypovedať; teda
tak, ako to predpokladá zákon. Potrebu pribratia znalca za účelom vypracovania znaleckého posudku na
vierohodnosťsynabolapritomumocnenáajsprávamiÚPSVaRSenicazodňa28.04.2023a28.09.2023,
z ktorých vyplýva, že syn navštevuje neurológa, nakoľko existuje podozrenie na poruchu pozornosti a
syn tiež navštevuje aj CPPPaP v Holíči, a to v tom čase už asi 4 roky. V súvislosti s hodnotením výpovede

syna, aj vzhľadom na súdom tvrdenú jasnosť a zrozumiteľnosť, úctivo požiadal súd o jej prečítanie
(prípadne prehratie) a posúdenie týchto tvrdení súdu prvého stupňa, s ktorými zásadne nesúhlasí. S
ohľadom na uvedené má za to, že nemožno výpoveď syna vyhodnotiť ako vierohodnú.
K výpovedi svedka – J. K.
Výpoveď svedka, suseda, J. K., súd vyhodnotil ako dôkaz svedčiaci proti nemu. Navyše súd uviedol,

že tento svedok sa na hlavnom pojednávaní snažil vypovedať v jeho prospech a svojou výpoveďou
mu chcel pomôcť, pričom súd neuviedol, z akých konkrétnych skutočností má za to, že sa snažil
vypovedať v jeho prospech, len poukázal na údajné rozpory vo výpovedi na hlavnom pojednávaní
a prípravnom konaní, ktoré vraj nevedel zdôvodniť. Vzhľadom na skutočnosť, že súd v odôvodnenínapadnutého rozsudku neuviedol, z akých skutočností dospel ku presvedčeniu, že svedok K. sa snažil
vypovedať v jeho prospech a chcel mu svojou výpoveďou pomôcť, robí rozhodnutie nepreskúmateľným
a arbitrárnym. Má za to, že toto hodnotenie výpovede svedka K. je zo strany súdu preto také, lebo v

skutočnosti vypovedal v jeho prospech (bez úmyslu mu pomôcť). Z výpovede svedka K. jednoznačne
vyplynulo, že nevidel žiadny incident medzi ním a poškodenou, nevidel na nej žiadne známky násilia,
zranenia, nevidel poškodenú plakať, nevidel žiadne modriny, nevedel, že ju mal zbiť, toto sa svedok
K. dozvedel až následne, teda mal to z počutia. Má vedomosť, že sa hádali s poškodenou. Nevidel ho
piť alkohol, videl ho robiť nákupy a chodiť s deťmi na prechádzky, nikdy ho nenapadlo kvôli hádkam

volať políciu. Čo sa týka údajného rozporu s výpoveďou z prípravného konania, namietal, že o žiadny
rozpor s výpoveďou v prípravnom konaní nejde a ide len o absurdný výklad prokurátora a samosudcu.
V prípravnom konaní svedok K. vypovedal dvakrát, a to dňa 25.04.2023 a 30.05.2023, pričom v oboch
výsluchoch konzistentne tvrdil, že nikdy nevidel žiadny incident medzi ním a poškodenou, nevidel na
poškodenej žiadne zranenia alebo známky násilia, poškodená sa mu nikdy nesťažovala.
Čo sa týka výpovede, ktorá bola uskutočnená v prípravnom konaní dňa 30.05.2023, tak svedkovi

boli opakovane položené viaceré otázky, na ktoré svedok už vypovedal dňa 25.04.2023. Je faktom,
že počas daného úkonu sa vyšetrovateľ spýtal otázku: „Videli ste niekedy na F. G. modriny?“, na
čo svedok K. odpovedal: „Nie, nevidel. Keď sa aj stalo, že ju zbil, tak ona furt nevychádzala. Ani
teraz som ju dva týždne nevidel.“ Z kontextu danej výpovede a údajného „rozporu“ je jednoznačné,
že slovo „keď“ je myslené vo význame „ak“. Absolútne nerozumel, ako môže prokurátor, ktorý bol v

tom čase na výsluchu prítomný a následne aj samosudca, takto hrubo kriviť význam obsahu výpovede
svedka K., keď z kontextu jeho výpovede je nespochybniteľné a jednoznačné, že svedok nevidel
žiadne zranenia, žiadne incidenty, žiadne stopy násilia a ešte tvrdiť, že ide o rozpor vo výpovedi s
výpoveďou v prípravnom konaní! V kontexte s výpoveďou svedka K. upriamil pozornosť odvolacieho
súdu na nasledovnú pozoruhodnosť, ktorá dokonale ilustruje spôsob „svojvoľného“ hodnotenia dôkazov

samosudcom. Na zvukovom zázname z hlavného pojednávania zo dňa 16.10.2023 je zaznamenaná
protokolácia samosudcu (diktovanie zapisovateľke) odpovede svedka K. na otázku obhajoby, či si
svedok myslel alebo nemyslel, že obvinený poškodenú bije keďže jeho výpoveď bola v tomto ohľade
zmätočná (v čase 01:37:30 zvukového záznamu), a to v nasledovnom znení (pričom počuť písanie
zapisovateľky): (samosudca diktuje zapisovateľke): „Ja som si nemyslel, že ju bije. Ja som si myslel,

že to je slušný chalan.“ V tomto kontexte pritom poukázal na pôvodné znenie zápisnice z hlavného
pojednávania zo dňa 16.10.2023, kde je odpoveď na otázku obhajoby v príkrom rozpore s diktovaním
samosudcu, odpoveď je úplne iná a jej znenie je zaznamenané nasledovne:
Obhajca: Na moju otázku či ste si mysleli, či p. A. bije p. G., ste povedali nie. Následne sa pánovi
prokurátorovi povedal, že áno.

Odpoveď svedka: Ja som si to myslel, že ju bil, keď pišťali. Ja neviem povedať. Ja som si myslel, že
je to slušný chalan.
Je teda zrejmé, že po hlavnom pojednávaní (do dňa 18.10.2023, kedy bola zápisnica doručená
elektronicky obhajobe) došlo pravdepodobne na základe konkrétneho pokynu neznámej osoby k zmene
protokolácie v príkrom obsahovom aj významovom rozpore s výpoveďou svedka v jeho neprospech

(pričom je ťažko predstaviteľné a mysliteľné, že by niečo podobné urobila asistentka „sama od
seba“, teda bez pokynu nadriadenej osoby). Rovnako v zápisnici chýbali aj ďalšie otázky samosudcu,
resp. odpovede svedka. Podaním zo dňa 28.05.2024 sa domáhal opravy a doplnenia zápisnice v
nasledovnom rozsahu:
1. Na strane 14 zápisnice opraviť odpoveď svedka (riadok 23) na otázku obhajcu, či si svedok myslel,

že obvinený bije poškodenú od roku 2016 (riadok 21 a 22) (čas 01:36:46 zvukového záznamu zo dňa
16.10.2023) a nahradiť ju odpoveďou svedka v nasledovnom znení:
„To jsem si asi nemyslel. Enem jsem si myslel, reku, že sa hádajú. Tam byli aj decká, tí robili hurhaj.“
2. Za odpoveď svedka uvedenú v bode 1. tohto článku podania doplniť otázku samosudcu a
odpoveď svedka (čas 01:37:20 zvukového záznamu zo dňa 16.10.2023) v nasledovnom znení: Otázka

samosudcu: Takže mysleli ste si to, že ju bije, keď ste ju počuli kričať a pišťať?
Odpoveď svedka: Ja som si nemyslel, že ju bije. Ja som si myslel, že to je slušný chalan.
3. Opraviť odpoveď svedka na nasledujúcu otázku samosudcu zaznamenanú na strane 14 zápisnice
(riadok 28 a 29 zápisnice) (čas 01:38:13 zvukového záznamu zo dňa 16.10.2023) nasledovne:
Odpoveď svedka: Ja som s policajtami ani nebol. Vtedy, keď sa to stalo, tak oni boli aj u mňa tí z

kriminálky.
4. Za odpoveď svedka v bode 3. tohto článku podania doplniť otázku samosudcu a odpoveď svedka
(čas 01:37:20 zvukového záznamu zo dňa 16.10.2023):
Otázka samosudcu: No, a pýtali sa Vás na toto?Odpoveď svedka: To ne, ja som ani o ničom nevedel vtedy ešte na druhý deň, až na tretí deň som
sa to dozvedel. Súd vyhovel žiadosti o doplnenie a opravu zápisnice z hlavného pojednávania zo
dňa 28.05.2024 v celom rozsahu a to uznesením zo dňa 10.06.2024. V odôvodnení predmetného

uznesenia, ktorým bolo žiadosti o opravu a doplnenie zápisnice z hlavného pojednávania vyhovené je
však uvedené aj nasledovné absurdné tvrdenie: „Pre úplnosť súd dodáva, že i napriek odôvodnenej
oprave a doplneniu zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 16.10.2023 sa súd nestotožňuje s
vyjadrením obhajcu uvádzaným v námietke, že pôvodné znenie zápisnice by malo byť v neprospech
obžalovaného, nakoľko aj pri odstraňovaní rozporov vo výpovedi svedka J. K. tento uviedol nasledovné:

Ale ja som to nevidel. Ja som si myslel, že ju bije, lebo ona pišťala. To som počul vo vnútri, ja som bol
v obývačke, cez steny to je počuť.“ Uvedené tvrdenie súdu mu príde absolútne absurdné a iracionálne.
Na predmetnom hlavnom pojednávaní došlo k tomu, že svedok K. na otázky obhajoby najprv tvrdil, že
si nemyslel, že obvinený poškodenú bije, avšak na otázku prokuratúry povedal, že si myslel, že ju bije.
Preto sa obhajoba pýtala, či si svedok K. myslel alebo nemyslel, že obvinený poškodenú zbil, na ktorú
svedok odpovedal, že si to nemyslel. A o niekoľko sekúnd neskôr to zopakoval aj v odpovedi na otázku

samosudcu (ktorá sa tiež do pôvodného znenia zápisnice „záhadne“ nedostala). Na tomto mieste a v
tejto súvislosti tiež poukázal aj na odstraňovanie údajného „rozporu“ s výpoveďou v prípravnom konaní
(str. 14 zápisnice hore), na ktoré svedok uviedol: „Ona nevychádzala na ulicu. Ja si nepamätám, že
som uviedol, že ju zbil, ja cez steny nevidím. Ja som počul, že sa hádajú, ale to bolo cez stenu.“ Ak
teda na otázku obhajoby, ktorou sa majú odstrániť nejasnosti vo výpovedi svedka, svedok odpovie, že si

nemyslel,žepoškodenúzbil,tátoodpoveďjetaktonahlavnompojednávanídiktovanímsamosudcutakto
zaprotokolovaná, po pojednávaní v zápisnici pravdepodobne po zásahu neznámej osoby zmenená tak,
že si svedok údajne myslel, že poškodenú zbil, tak skutočne nerozumel, ako táto zmena nemôže nebyť
v jeho neprospech?! Má za to, že tento postup súdu ako aj toto iracionálne a nelogické vysvetlenie je len
dokonalou ilustráciou predpojatosti samosudcu voči jeho osobe. S ohľadom na vyššie uvedené je toho

názoru, že súd postupoval nesprávne, nepreskúmateľne a arbitrárne, keď vyhodnotil výpoveď svedka
v jeho neprospech. Takéto hodnotenie dôkazu je v rozpore s elementárnou logikou a elementárnym
jazykovým výkladom.
K výpovedi svedka – M. K.
Aj výpoveď svedkyne K. súd vyhodnotil ako dôkaz svedčiaci proti nemu. Aj v tomto prípade súd uviedol,

že svedkyňa sa na hlavnom pojednávaní snažila vypovedať v jeho prospech a svojou výpoveďou
mu chcela pomôcť, pričom súd neuviedol, z akých konkrétnych skutočností má za to, že sa snažila
vypovedať v jeho prospech, len poukázal na údajné rozpory vo výpovedi na hlavnom pojednávaní a
prípravnom konaní, ktoré vraj nevedela zdôvodniť. Úprimne povedané, ani nevie zdôvodniť iracionálnu
a absurdnú interpretáciu výpovede K. prokurátorom a samosudcom inak, ako predpojatosťou a

zaujatosťou voči jeho osobe. Svedkyňa K. tak, ako v prípravnom konaní, na hlavnom pojednávaní
vypovedala, že sa pridržiava svojej výpovede z prípravného konania, že nikdy nikomu neublížil, že sa
jej zdá ako nekonfliktný človek, že ho nevidela opitého, že poškodenú zbitú nevidela, nepočula, že ju
mal zbiť, nevidela žiadne zranenia poškodenej. Ďalej uviedla, že nevie, čo sa 03.02.2023 dialo, deti
sa u nich naháňali, bol u nich hluk a až manžel, teda svedok K., jej povedal, čo sa stalo – teda je

svedkom z počutia, pričom jej to povedal svedok, ktorý to tiež len počul od iných osôb! K údajným
rozporom vo výpovedi svedkyne K. z prípravného konania uviedol, že nejde o žiadne rozpory, ale o
hrubé, manipulatívne a účelové dezinterpretovanie výpovede svedkyne jednak z prípravného konania
ako aj hlavného pojednávania. Svedkyňa K. na hlavnom pojednávaní uviedla, že ho nevidela opitého.
V prípravnom konaní svedkyňa vypovedala nasledovne:

Otázka vyšetrovateľa: „Aj ste počuli v ten deň, alebo deň predtým nejaký krik alebo hluk z ich domu?“
Odpoveď: „Neviem vám povedať, bolo tám vícej piskotu, deti pišťali, dvere búchali, ale či sa honili teda
naháňali alebo sa bili neviem, mňa to zobudilo, lebo tie domy sú spojené. Víte, keď prišiel dom a mal
vypité, tak hneď je iskra.. Namietal, že toto predsa nie je žiadny rozpor. Prokurátor vytrhol z kontextu
časť výpovede, pričom z kontextu je zrejmé, že svedkyňa (rovnako ako svedok K.) slovo „keď“ použila

vo význame „ak“ – rovnako tak tento údajný rozpor logicky na hlavnom pojednávaní svedkyňa vysvetlila.
Svedkyňa zároveň vo výsluchu uviedla, že to, že sa poškodená mala brániť, si začala myslieť až po
tom, čo jej manžel – svedok K. – povedal, čo sa stalo. Teda je zrejmé, že svedkyňa si „domyslela“
možný priebeh udalostí dňa 03.02.2024. O absencii nezaujatosti samosudcu a jeho predpojatosti k
jeho osobe svedčí aj fakt, že sám samosudca chcel bez procesnej iniciatívy prokurátora odstraňovať

údajné rozpory so skoršou výpoveďou svedkyne (str. 16 zápisnice), čo obhajoba namietala, avšak týmto
naviedol prokurátora, aby navrhol údajný rozpor odstrániť. Bez ohľadu na to je však zrejmé, že svedkyňa
vypovedala len o incidente, ktorý sa stal 03.02.2023, nie o iných údajných incidentoch. Pripomenul, že
incidentz03.02.2023nepopiera,došloknemu,aleinakakopopisujepoškodená.Mázato,žeajvýpoveďsvedkyne K. bola v jeho prospech, keďže vypovedala v zásade len o incidente zo dňa 03.02.2023, ktorý
nepopiera. S ohľadom na vyššie uvedené má za to, že súd postupoval nesprávne, nepreskúmateľne a
arbitrárne, keď vyhodnotil výpoveď svedka v jeho neprospech.

K výpovedi svedka – H. A.
V súvislosti s výpoveďou svedkyne H. A. súd uviedol, že ju nevyhodnotil ako dôkaz, ktorý by mohol
naznačovať obžalovaného nevinu, prípadne dôkaz, ktorý by mohol podporovať jeho tvrdenia. Svedkyňa
A., ktorá bola vtedajšou partnerkou, s ktorou chcel začať žiť (teda pre ktorú chcel odísť od poškodenej)
vypovedala na hlavnom pojednávaní, že je milujúci otec, že sa ľúbia, že poškodená si uvedené

skutočnostivymyslelazpomsty,lebohochcelalenpreseba,pričomtietoskutočnostipoškodenáhovorila
v meste, že keď ho nebude mať poškodená, nebude ho mať ani svedkyňa. Svedkyňa ďalej vypovedala,
žejedobrýčlovek,ženikdyneublížiljejanideťom.Poškodenúcharakterizovalaakopomstychtivúosobu,
ktorá mu chce ublížiť, lebo ho chcela len pre seba, pričom toto mala hovoriť aj pred ďalšou osobou,
pánom H. A.. Vo vzťahu k incidentu, ktorý sa odohral 03.02.2023 svedkyňa uviedla, že mal vypité, že ho
poslala domov a od polície sa dozvedela, že je vo väzbe. Vo vzťahu ku poškodenej svedkyňa popísala

jeden jej konflikt, ktorého svedkom bola aj svedkyňa N., pričom svedkyňa uviedla, že poškodená bola
neslušná v súvislosti s deťmi svedkyne H. A., ktoré nazvala pankhartami. Svedkyňa uviedla, že ju nikdy
fyzicky nenapadol, na vzťah s poškodenou sa sťažoval len v zmysle, že poškodená je neporiadna a robí
mu schválnosti, inak na poškodenú nič zlé nepovedal. Svedkyňa ďalej pokračovala, že v ich vzťahu sa,
ako každý, hádali, boli to výmeny názorov, ale nebol to žiadny extrém, že by na svedkyňu zaútočil alebo

ju udrel. V kontexte so správaním poškodenej voči svedkyni poukázal aj na znalecký posudok dr. Selka,
v ktorom je uvedené nasledovné vyjadrenie poškodenej, ktoré mu uviedla počas vyšetrenia znalcom:
„...vedela o ňom, že má iné vzťahy, deti s inou ženou, že sedel za neplatenie alimentov. Zhovárala sa s
jeho predchádzajúcou partnerkou, ku ktorej chodieva, keď sa pohádali, alebo aj bez toho. Ona ju chcela
vytočiť, nakoniec ju vytočila poškodená. Tak mu treba, keď si nevie vybrať a neváži si čo má doma.

Komunikuje s matkou partnera, tá jej radila, aby dávnejšie dala zavrieť jej syna, lebo si nič iné nezaslúži.“
Uvedené vyjadrenie poškodenej je pritom v súlade s výpoveďou svedkyne A. o správaní sa poškodenej
a celkom jednoznačne je dôkazom o motíve poškodenej vymyslieť si na neho skutočnosti, ktorými ho
chce kriminalizovať. Čo sa týka „rozporu“ s výpoveďou svedkyne A., na ktorú súd odkazuje v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku, namietal, že súd pripustil odstraňovanie rozporov so zápisnicou

spred vznesenia obvinenia, teda s neprocesnou výpoveďou svedkyne. V súvislosti so svedkyňou A. si
pre úplnosť uviedol, že so svedkyňou uzavreli manželstvo. Pokiaľ by bol tyran, nevhodne sa k nej alebo
deťom správal, vydala by sa za neho svedkyňa? Má za to, že súd nepostupoval správne a v súlade so
zákonom, keď nevyhodnotil výpoveď svedkyne v jeho prospech. Naopak, má za to, že súd postupoval
nezákonne, keď dovolil „odstraňovať rozpory“ s výpoveďou spred vznesenia obvinenia a teda na túto

časť výpovede svedkyne by nemal prihliadať, nieto sa na túto časť v odsudzujúcom rozsudku odvolávať.
Rovnako namietal, že súd sa nijako nevysporiadal a nijako nezohľadnil tie skutočnosti, ktoré sú v jeho
prospech, resp. tieto súd úplne ignoroval.
K výpovedi svedka – I. B.
Čo sa týka výpovede svedkyne I. B., mamy, súd uviedol, že jej výpoveď považuje za klamstvo a výmysel.

Súd poukázal na skutočnosť, že svedkyňa v prípravnom konaní odmietla vypovedať, pričom ako dôvod
uviedla, že nechcela mu uškodiť. Súd preto jej výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú, urobenú s cieľom
pomôcť mu zbaviť sa trestnej zodpovednosti za konanie, ktoré sa mu kladie za vinu. S týmto hodnotením
súdu výpovede svedkyne B. nesúhlasil. Je pravdou, že mama v prípravnom konaní odmietla vypovedať
a teda tým využila svoje zákonom ustanovené právo a toto jej nemôže byť pripisované na ťarchu (a

ani jemu). V súvislosti s jej vyjadrením, že v prípravnom konaní nevypovedala, sa jej otázky pýtala aj
obhajoba a aj prokurátor, pričom svedkyňa uviedla (str. 23 zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa
20.11.2023), že v prípravnom konaní tomu nerozumela, že si uvedomuje, že musí hovoriť pravdu a ak
by klamala, tak by sa dopustila krivej výpovede, uviedla tiež, že vo výpovedi nepovedala žiadnu lož.
Na otázku prokurátora, či si myslí, že keď povie pravdu, že môže niekomu ublížiť, resp. môže ublížiť

jemu svedkyňa jasne vysvetlila dôvod, pre ktorý využila v prípravnom konaní svoje právo nevypovedať
a to, že nevedela v tej chvíli, čo má robiť. Z výpovede svedkyne B. však okrem iného vyplynulo, že
nebola svedkom fyzického útoku na poškodenú, nevidela známky násilia na poškodenej, že hádky
vyvolávala poškodená (čo je aj v súlade s výpoveďou svedka K.), že poškodená sa jej nesťažovala na ich
vzťah, nenapadlo ju nikdy volať z nejakého dôvodu políciu. Je dôležitou skutočnosťou, ktorá vyplynula

z výpovede svedkyne B., že spolu s jej manželom, pánom C. B., bývali s nimi v spoločnej domácnosti a
to niekoľko rokov. Z jej výpovede ďalej vyplynulo, že poškodená jej 04.02.2023 volala asi okolo jednej,
nadávala poškodenej za to, čo vyviedla, lebo to je všetko nahraté s jej otcom, s ktorým sa tiež pohádala,
lebovolal,žečojesbarákom,čisapredá.Zároveňuviedla,žepoškodenávyvolávalahádkyjednaksnímako aj s ňou. Má za to, že súd nesprávne vyhodnotil výpoveď mamy ako nevierohodnú len z toho dôvodu,
že využila svoje zákonné právo odmietnuť vypovedať v prípravnom konaní, pričom svoje rozhodnutie
jasne zdôvodnila tým, že nevedela, čo má robiť. Má za to, že súd každú jednu jedinú výpoveď, ktorá bola

v jeho prospech, apriori vyhodnotil ako nevierohodnú, príp. hrubou manipuláciou s obsahom výpovede
ju „otočil“ proti nemu.
K výpovediam svedkov – C. O., C. A., H. P.
Z výpovedí týchto svedkov nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by ho usvedčovala zo skutku, ktorý sa
mu kladie za vinu. Naopak, ku nemu sa svedkovia vyjadrovali skôr v pozitívnom zmysle, svedok C. A.

ho vídaval spolu s poškodenou a deťmi na nákupoch a ihrisku a vo vzťahu k poškodenej sa svedok P.
vyjadril, že je to zvláštny typ človeka (rovnako ako ju hodnotil svedok K. a svedkyňa K.), že je náladová.
K výpovediam svedkov – ppráp. I. G. a ppráp. Q. N.
Má za to, že uvedení svedkovia sa vyjadrovali len a výlučne k okolnostiam ich zásahu po tom, čo
poškodená zavolala na linku 158 dňa 04.02.2023. Za dôležité (aj v kontexte s ďalšími dôkazmi)
považoval to, že z výpovede svedkov vyplynulo, že poškodená mala zasahujúcim policajtom (okrem

iného) uviesť, že ju „udrel“ (teda raz, pričom nešpecifikovala ako), resp. že ju zbil, rozbil jej peru. Zároveň
zasahujúci policajti uviedli, že spal spolu s deťmi, nebol vôbec konfliktný, nebol agresívny, bol zmätený
z toho, čo sa deje, akoby nevedel, čo sa deje. Má za to, že zasahujúci policajti svoju výpoveď dotvorili
o „strašnom vystrašení“ poškodenej, ktorá sa mala triasť – k incidentu došlo 03.02.2023 okolo 22.00,
incident podľa slov poškodenej trval krátko („tri facky netrvajú dlho“), potom si šiel ľahnúť a zaspal.

Poškodená čakala so zavolaním polície do 04.02.2023, 01.07 hod., zhodou náhod zhruba do skončenia
prvého príbehu epizódy Policajti v akcii, ktorú ale vtedy údajne nepozerala, lebo ju pozerala deň predtým
a obsahom ktorej bolo týranie blízkej a zverenej osoby, potom vyšla pred dom, kde čakala v pyžame –
podotkol, že šlo o začiatok februára a mohla jej byť zima a triasť sa aj z tohto dôvodu. Zároveň má za
to, že zasahujúci policajti sa na predmetný výsluch „pripravovali“ a to tak, že si čítali nimi vypracovaný

úradný záznam, hoci tvrdili, že nie. Toto presvedčenie vyplýva aj odpovede ppráp. I. G., ktorý na otázku
prokurátora odpovedal (str. 4 zápisnice): „Nepamätám si to úplne presne, je to odstup času. Spätne som
si to musel vyhľadať. (...)“.
K znaleckému posudku a výsluchu znalca dr. Selka
Čo sa týka znaleckého posudku vypracovaného dr. Selkom, má za to, že tento znalecký posudok je

jednoznačne v jeho prospech a významnou mierou spochybňuje dôvodnosť podanej obžaloby ako
aj správnosť a zákonnosť odvolaním napadnutého rozsudku. Výsluch znalca dr. Selka na hlavnom
pojednávaní navrhoval z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní znalecký
posudok vypracovaný znalcom dr. Selkom pre neho nepochopiteľne interpretovali v neprospech a to
v hrubom rozpore s akýmkoľvek možným výkladom, pričom túto interpretáciu prokuratúry si následne

(opäť nepochopiteľne) osvojil aj súd (pričom túto skutočnosť zistil počas väzobného výsluchu po podaní
obžaloby). Z tohto dôvodu žiadal o výsluch znalca dr. Selka k vypracovanému znaleckému posudku, aby
znalec súdu a stranám konania uviedol, ako má byť ním vypracovaný znalecký posudok interpretovaný
a bezprostredne uviedol všetky súvisiace a so znaleckým posudkom dôležité okolnosti. Na hlavnom
pojednávaní bol dňa 20.11.2023 vypočutý znalec, ktorého výsluch bol jednoznačne v jeho prospech a

preukázal, že ním vypracovaný znalecký posudok je v jeho prospech a má byť interpretovaný tak, že v
posudzovanom prípade (v skratke) nejde z psychologického hľadiska o prípad domáceho násilia. Počas
svojej výpovede znalec, dr. Selko, (okrem iného) uviedol, napr.:
a) str. 7-8 zápisnice:
„...Vlastne celý ten partnerský vzťah, ako to spätne preberám a vidím s odstupom bol konfliktný a spel

k debaklu. A v prípade, že uvedená komunikácia medzi matkami jeho detí je taká aká je nasvedčuje
tomu, že značná časť prejavov správania poškodenej vyplývala z frustrácie zo vzťahu okrem iného
aj z frustrácie a nespokojnosti zo vzťahu, v ktorom bola a to čo ste teda to čo som tam uviedol
vychádza z toho, ako mi to ona interpretovala a jej charakteristické vlastnosti psychológ by nemal
robiť diagnostické závery, predo mnou boli psychologička a psychiater, ten nález nasvedčuje tomu, že

páchateľ a obeť ako keby mali komplementárne vlastnosti a navzájom sa dopĺňali, takže keby som
si mohol dovoliť spraviť záver, poškodená p. G. spĺňa kritéria poruchy osobnosti podobne ako teda
jej partner, ktorý voči nej vystupoval agresívne. V prípade, ak sa stretnú takéto dve osobnosti, tak je
veľmi veľká pravdepodobnosť, že príde ku konfliktom aj za optimálnych okolností. Tie okolnosti asi
pozitívne neboli, tá rodina bola v kríze a podľa všetkého to spelo k rozchodu. To motivovalo aj správanie

poškodenej v tom zmysle, že reagovala na veci, na ktoré by za iných okolností možno reagovala ináč
keby mala pocit istoty v tom vzťahu, ona v tom vzťahu ten pocit istoty nemala. Vzhľadom k tým vzorcom
správania, ktoré mala možnosť odpozorovať od rodičov v tej bazálnej rodine, volila stratégie také, aké
odpozorovala od matky, že boli efektívne, resp. žene poskytujúce určité uspokojenie, že má situáciu podkontrolou. Nebolo to štandardné správanie ženy, ktorá je teda týraná resp. vystavená násiliu, hoci som
nevedel, že mala strach mohla mať strach z toho kompletného, ale nejavilo sa to tak, že by to spĺňalo
teda všetky kritéria domáceho násilia.“

b) str. 10 - 11 zápisnice
Otázka obhajcu: Na viacerých miestach ZP uvádzate, že správanie sa poškodenej pri znaleckom
vyšetrení bolo v rozpore s tým, ako reagovala počas výsluchu v akútnej fáze doznievania po fyzickej
inzultácii partnera? V čom spočíval tento rozpor, ako si ho máme vysvetliť?
Odpoveď znalca: Nahrávku som musel od vyšetrovateľ vyžiadať, nakoľko ten prepis bol vlastne

mechanický a tam nejako mne ako psychológovi nehovoril nič, z klinických metód, rozhovor a
pozorovanie sú okrem diagnostických techník hlavné nástroje na získavanie informácie a neverbálnu
komunikáciu analýzou neverbálnej komunikácie sa získava niekedy až 90% informácií. Na základe
ktorých robíme závery a práve jej reakcie a ktoré reakcie som videl na kamere nasvedčovali tomu, že
žena ktorá by bola vystavená násiliu a mala skutočne vitálny strach, by reagovala ináč - to je môj názor -
aj pri tom vyšetrení, aj pri tej nahrávke z výsluchu. Ja mám vo zvyku klienta vyšetreného vidieť minimálne

dva razy, tento raz to bolo len jednorazovo aj kvôli tomu, že to bolo za určitých špecifických okolností
a videl som teda len jedenkrát, ale nemohol som korigovať, pri druhom treťom sedení sa môže klient
chovať diametrálne odlišne. Ale práve preto, že som mal aj informácie dodatočne vyžiadané, z udalosti,
kde som nebol prítomný a boli zaznamenané na nosiči, tak som bol nútený sa k tomu vyjadriť ako som
sa vyjadril. Stáva sa, že sme v rozpore s tým diagnostickým nálezom na základe testov je iný ako klient

prezentuje svojím správaním, dýchaním, držaním tela atď.“
c) strana 11 zápisnice:
„Otázka obhajcu: Poškodená aj v PK aj na HP spomenula, že podnetom na podanie tr. oznámenia bolo
to, že tiekla krv, že si rozrazila peru a odvahu jej dodal seriál Policajti v akcii. Na HP uviedla, že v deň kedy
došlo k incidentu pozerala televízny seriál Policajti v akcii, pričom obsahom tejto epizódy bolo týranie

blízkej zverenej osoby únosy detí a tak. Mohla táto skutočnosť nejakým spôsobom vplývať na vnímanie
incidentu poškodenej? Obvinený nepopiera, že došlo k incidentu, ale popiera to 7 ročné týranie?
Odpoveď znalca: Pre mňa je to nová informácia, ktorú mi neuviedla, ani seriál Policajti v akcii. Neúmerné
medializovanie, zdôraznenie násilia má za následok to, že sa mení soc. správanie v spoločnosti a
domácenásiliesastávaniekedyažľudovýmšportomnariešeniekonfliktnýchvzťahov,ktorésavoľakedy

riešili ináč. Samozrejme, že do normálneho vzťahu násilie nepatrí, ale pokiaľ by sa jednalo o extrémne
násilie rozhodne vzhľadom k tej prevahe, tak dopad na jej zdravie telesné a duševné by bol väčší.
Vzhľadom k tomu, že išlo o jedincov, o ktorých išlo, bol tam alkohol, promiskuita, nevera atď. a je zrejmé,
že ten vzťah spel k debaklu, k napádaniu, že došlo - je zákonité vyvrcholenie. To, že prispôsobuje na
tom HP interpretáciu a vyvíja sa ten jej príbeh je v rozpore s tým, čo som uviedol, že nezistili sme sklony

k fabuláciám a konfabuláciám, ale v rámci obranných mechanizmov či už poškodená alebo obvinený
hľadajú racionálne dôvody toho, čomu neporozumeli v čase konfliktu. A to je dôkazom toho, že afektívny
kognitívny štýl pod vplyvom emócií sa mení myslenie a rozhodovanie. To je jeden z produktov in vivo
v praxi.“
d) strana 19 zápisnice:

Doplňujúca otázka obhajcu: Podľa vášho názoru, pokiaľ by poškodená bola vystavená ňou
popisovanému násiliu po dobu 6 – 7 rokov, zanechalo by to na nej nejaké následky, ktoré by ste vy vo
svojom vyšetrení zistili?
Odpoveď znalca: „Znal. vyšetrenie predstavuje len nepatrnú výseč z toho, čo ten človek predstavuje a
reprezentuje, a tam s jednalo o takú dlhú dobu, kde mala byť vystavená veľkému násiliu, tak by sa to

prejavilo podľa všetkého asi ináč, tie závery by boli asi iné.“
Má za to, že súd sa v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal s týmto dôkazom, ktorý je jednoznačne
v jeho prospech a má za to, že aj v kontexte s inými dôkazmi preukazuje, že sa nedopustil konania,
ktoré sa mu kladie za vinu. V tomto kontexte poukázal, že na základe vyšetrenia znalcom dr. Selkom,
z časti psychologickej analýzy domáceho násilia a jeho zhrnutia znalcom v posudzovanom prípade (str.

8 – 9 posudku), vyplynulo, že:
-Vo vzťahu k polarite síl znalec v posudku uvádza, že „niektoré situácie popisované poškodenou
majú charakter mentorovania, vychovávania, usmerňovania, poúčania, nezodpovedajú správaniu sa
submisívnej osoby, ktorá má strach z „tyrana“.“
- Vo vzťahu k periodicite znalec v posudku konštatoval, že „poskytnuté údaje nenasvedčujú jednoznačne

tomu,žebysa„útoky“periodicky-cyklickyopakovaliaspĺňaliuvedenékritérium.Išloskôronepravidelné
konfliktné situácie spojené s problémovou komunikáciou disharmonického partnerského vzťahu.“
- Vo vzťahu ku gradácii násilia znalec v posudku uviedol, že nezistil fakty svedčiace v tomto smere
kritéria gradácie násilia.Znalec v zhrnutí k psychologickej analýze domáceho násilia v posudzovanom prípade uviedol, že
vzhľadom k dostupným údajom z forenzne-psychologického hľadiska posudzujeme ako konfliktné
situácie dvoch povahovo a osobnostne komplikovaných jedincov s rozdielnym vnímaním vzťahu,

spôsobené narušenou komunikáciou, ako aj konzumom alkoholu partnera. Zdôraznil tiež, že znalec na
strane 10 posudku uviedol, že: „V kontexte všetkých dostupných informácii, ktoré sme mali k dispozícii,
získané výsluchom a vyšetrením poškodenej pri posudzovaní domáceho násilia, zohľadnení hlavných
kritérií: polarita síl – periodicita, dlhodobosť – gradácia násilia, nenasvedčujú jednoznačne na domáce
násilie.Skôrideoreakciunedocenenej,ukrivdenej,mladejženy–matkymaloletýchdetínaneprimerané

správanie partnera, pričom vplyv alkoholu nebol vždy príčinou kolízii.“ S ohľadom na uvedené má za to,
že tento dôkaz celkom jednoznačne spochybňuje obžalobu. Avšak, vzhľadom na zaujatosť samosudcu a
absenciu jeho nestrannosti sa samosudca rozhodol, tak ako pri iných dôkazoch v jeho prospech, že tieto
záverydr.Selkajednoduchoignoruje,nakoľkosamunehodiadoodôvodneniaodsudzujúcehorozsudku.
K znaleckému posudku a výsluchu znalca dr. Fortis
Znalecký posudok vypracovaný dr. Fortis, a to na základe pozoruhodného a nezákonného procesného

postupu súdu, považoval za tendenčný, nesprávny a účelový. Závery znaleckého posudku dr. Fortis
sú pri tom zásadne odlišné od záverov posudku vypracovaného dr. Selkom. Rovnako namietal aj
skutočnosť, že práve tento posudok dr. Fortis je neúplný. V tomto kontexte poukázal na judikatúru
najvyššieho súdu, v zmysle ktorej zásadný rozpor medzi dvoma znaleckými posudkami musí byť pre
súd podnetom na postup podľa ustanovenia § 146 Trestného poriadku a prípade aj podľa ustanovenia §

147 Trestného poriadku (R 27/1977). Zároveň poukázal aj na ďalšiu skutočnosť vyplývajúcu z judikatúry
najvyššieho súdu, že ak je potrebné podľa ustanovenia § 146 Trestného poriadku pribrať do konania
nového znalca, musí nový znalec podať nový znalecký posudok, v ktorom sa však musí vyrovnať
aj s predchádzajúcim znaleckým posudkom (R 11/1987). Zdôraznil, že znalkyňa (resp. znalecká
organizácia), pani dr. Fortis, sa vo svojom posudku nijako nevysporiadala so znaleckým posudkom dr.

Selka. V znaleckom posudku predloženom dr. Fortis absentujú akékoľvek odôvodnené výhrady alebo
námietky znalkyne k použitým metódam dr. Selka, prečo malo dôjsť k nesprávnym záverom dr. Selka a
pod. S ohľadom na absenciu vysporiadania sa so znaleckým posudkom dr. Selka v posudku dr. Fortis
nie je možné použiť tento dôkaz na odôvodnenie odsúdenia, keďže tento posudok nie je v súlade s
judikatúrou najvyššieho súdu. Je však zrejmé, že samosudcovi táto „drobnosť“ nevadila, stačilo, že

znalecký posudok vyšiel podľa očakávaní a želaní v jeho neprospech a jeho závery nekriticky prebral.
Má za to, že znalecký posudok vypracovaný dr. Fortis obsahuje také závažné nedostatky, že nemôže
byť podkladom na vyslovenie odsudzujúceho rozsudku. V kontexte pribratia znaleckej organizácie do
tohto konania poukázal aj na ďalšie pozoruhodné procesné skutočnosti:
a) Podľa ustanovenia § 146 Trestného poriadku: „Ak vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého

posudku alebo ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie alebo
doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo nejasností znaleckého posudku
alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca.“
b) Podľa judikatúry najvyššieho súdu (R 13/1971): „K vyžádání posudku státního orgánu, vědeckého
ústavu, vysoké školy nebo instituce specializované na znaleckou činnost podle § 110 TrŘ [teraz § 147

TP – pozn. autora] přistoupí orgán činný v trestním řízení teprve po vyčerpání postupu podle § 109 TrŘ
[teraz § 146 TP – pozn. autora], tj. teprve tehdy, jestliže nejasnosti nebo neúplnosti posudku nebyly
odstraněny ani osobním výslechem znalce a vysvětlením, které od něho bylo vyžádáno.“
c) Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, z judikatúry najvyššieho súdu ako aj z odbornej literatúry
jednoznačne vyplýva, že pod chybami znaleckého posudku rozumie zákonodarca pochybnosti o jeho

správnosti, resp. jeho nejasnosť alebo neúplnosť. Ak ide o proces odstraňovania týchto chýb, v prvom
rade ustanovuje Trestný poriadok postup ich odstránenia prostredníctvom vysvetlenia alebo doplnenia
podaného znaleckého posudku, ktoré sú od znalca žiadané!. Ak takýto postup nevedie k náprave (t.j.
k odstráneniu pochybností o jeho správnosti alebo nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti
znaleckého posudku, resp. došlo len k čiastočnému odstráneniu nedostatkov), subsidiárne (k tomu pozri

R 13/1971) prichádza do úvahy pribratie iného znalca na podanie tzv. revízneho znaleckého posudku (aj
bez ohľadu na návrh strán). Takto pribraný „iný znalec“ sa musí vysporiadať aj už s podaným znaleckým
posudkom, ktorého chyby nebolo možné v zmysle stanoveného procesu odstrániť (k tomu pozri R
11/1987-I).
d) Súd však nekonal v súlade s vyššie uvedeným zákonným ustanovením a uznesením zo dňa

18.12.2023 rozhodol o pribratí znaleckej organizácie z odboru psychológia - Experti forenznej
psychológie, s.r.o. bez toho, aby sa znalca dr. Selka pýtal na vysvetlenie údajných chýb v ním
vypracovanom znaleckom posudku, resp. aby požiadal dr. Selka o doplnenie podaného znaleckého
posudku.e) V odôvodnení predmetného uznesenia súd uviedol, že znalec na hlavnom pojednávaní dňa
20.11.2023: „...pričom sa však podľa názoru súdu významnou mierou odchýlil od záverov ním
vypracovaného znaleckého posudku č. 3/2023 a ním uvádzané rozpory neboli dostatočným spôsobom

zdôvodnené a vysvetlené.“ V tomto kontexte namietal, že znalec nebol na žiadne rozpory zo strany
súdu či prokuratúra dotazovaný! Len súd „pochopil“, že znalecký posudok vypracovaný dr. Selkom
je v jeho prospech a „nehodí“ sa do odsudzujúceho rozsudku. S vyššie uvedenými tvrdeniami súdu
nesúhlasil, nakoľko nezodpovedajú realite. Súd žiadnym spôsobom neuviedol v čom sa znalec mal
odchýliť od záverov ním vypracovaného znaleckého posudku a aké údajné rozpory vyvstali, ktoré mali

byť zdôvodnené a vysvetlené; teda v tomto ohľade je rozhodnutie súdu absolútne nepreskúmateľné a je
len ďalším dôkazom o zaujatosti sudcu voči jeho osobe. Naopak, znalec sa počas výsluchu opakovane
vyjadril, že trvá na tom, čo uviedol ku dňu ukončenia znaleckého posudku (strana 7 zápisnice, dole), že
sa pridržiava záveru psychologickej analýzy domáceho násilia na strane 9 posudku (strana 8 zápisnice,
uprostred). To, že znalec súdu vysvetlil to, čo obhajoba tvrdila od doručenia znaleckého posudku, a teda,
že je v prospech obvineného, nakoľko znalec (zjednodušene) v znaleckom posudku konštatoval, že v

posudzovanom prípade nešlo z psychologického hľadiska o prípad domáceho násilia, ešte neznamená,
že sa znalec odchýlil od záverov alebo vznikli rozpory s vypracovaným znaleckým posudkom; zvlášť,
keď súd neuviedol, o aké „odchýlky“ a „rozpory“ má ísť.
f) Odvolaciemu súdu dal do pozornosti aj to, že okresný súd v odôvodnení predmetného uznesenia ďalej
uviedol, že: „Znalec viackrát počas svojho výsluchu korigoval zistené skutočnosti uvedené v znaleckom

posudku,pričompredmetnérozporyarozdielyoprotivypracovanémuznaleckémuposudkuzdôvodňoval
často v podstate iba argumentáciou, že postup pri vypracovaní znaleckého posudku bol iný ako zvyčajne
(kedy realizuje aspoň dve vyšetrenia) a poškodenú vyšetroval iba jeden krát, pričom od tohto vyšetrenia
nemal žiadne nové informácie, ako napr. poškodená vypovedala na hlavnom pojednávaní.“ Má za
to, že uvedené tvrdenia súdu sú nepresné, vytrhnuté z kontextu, hrubo manipulatívne a sú odrazom

zaujatého prístupu súdu k jeho osobe. Opäť zdôraznil, že súd neuviedol, ako a v čom mal znalec
korigovať ním vypracovaný znalecký posudok, aké rozpory a rozdiely mal uviesť, čo robí rozhodnutie
nepreskúmateľným. Rovnako nie je pravda, že znalec „často“ údajné rozpory a rozdiely odôvodňoval
argumentáciou, že postup pri vypracovaní znaleckého posudku bol iný ako zvyčajne. Znalec vo svojom
výsluchu uviedol, že má vo zvyku klienta (vyšetreného) vidieť minimálne 2 razy, tento raz to bolo len

jednorazovo aj kvôli tomu, že to bolo za určitých špecifických okolností (poškodená sa nemala ako
dostaviť k znalcovi a museli ju odviezť „policajti“, jej deti boli choré - mali kiahne, táto skutočnosť
vyplýva zo spisu) a videl poškodenú len jedenkrát, ale práve preto si od vyšetrovateľa vyžiadal výsluch
poškodenej, ktorý bol zaznamenaný na CD nosiči. Uvedená skutočnosť a vysvetlenie je zachytené aj
na strane 10 a 11 zápisnice nasledovne:

Otázka obhajcu: Na viacerých miestach ZP uvádzate, že správanie sa poškodenej pri znaleckom
vyšetrení bolo v rozpore s tým, ako reagovala počas výsluchu v akútnej fáze doznievania po fyzickej
inzultácii partnera? V čom spočíval tento rozpor, ako si ho máme vysvetliť?
Odpoveď znalca: Nahrávku som musel od vyšetrovateľa vyžiadať, nakoľko ten prepis bol vlastne
mechanický a tam nejako mne ako psychológovi nič nehovoril, z klinických metód, rozhovor

a pozorovanie sú okrem diagnostických techník hlavné nástroje na získavanie informácie a neverbálnu
komunikáciu analýzou neverbálnej komunikácie sa získava niekedy až 90% informácii. Na základe
ktorých robíme závery a práve jej reakcie a ktoré reakcie som videl na kamere nasvedčovali tomu,
že žena, ktorá by bola vystavená násiliu a mala skutočne vitálny strach, by reagovala ináč – to je
môj názor – aj pri tom vyšetrení, aj pri tej nahrávke z výsluchu. Ja mám vo zvyku klienta vyšetreného

vidieť minimálne dva razy, tento raz to bolo len jednorazovo aj kvôli tomu, že to bolo za určitých
špecifických okolností a videl som teda len jedenkrát, ale nemohol som korigovať, pri druhom, treťom
sedení sa môže klient chovať diametrálne odlišne. Ale práve preto, že som mal aj informácie dodatočne
vyžiadané z udalostí, kde som nebol prítomný a boli zaznamenané na nosiči, tak som bol nútený sa
k tomu vyjadriť, ako som sa vyjadril. Stáva sa, že sme v rozpore s diagnostickým nálezom na základe

testov je iný ako klient prezentuje svojím správaním, dýchaním, držaním tela atď. Okrem uvedeného
vyjadrenia znalca ohľadom len jedného vyšetrenia (vzhľadom na špecifické okolnosti) nie je na inom
mieste zmienka o inom postupe pri vypracovaní znaleckého posudku, ako to má vo zvyku, ako to
súd uvádza v odôvodnení a teda sa snaží zdôvodniť potrebu kontrolného znaleckého posudku. V tejto
súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že súd neposkytol znalcovi zápisnicu z hlavného pojednávania

(alebo zvukový záznam), na ktorom bola vypočutá poškodená (pričom ani súd neodpovedal na žiadosť
obhajoby o informáciu doručenú súdu dňa 16.11.2023, či má znalec k dispozícii predmetnú zápisnicu).
Keďže z výsluchu znalca vyplynulo, že znalec nemal pred svojim výsluchom k dispozícii zápisnicu z
hlavného pojednávania, na ktorom bola vypočutá poškodená, pričom z tohto výsluchu vyplynuli preobhajobu ďalšie dôležité skutočnosti, obhajoba sa (logicky) pýtala znalca aj na tieto ďalšie skutočnosti
v kontexte ním vypracovaného znaleckého posudku. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že zo strany
prokuratúry (ani súdu) nikdy na hlavnom pojednávaní nedošlo k spochybneniu pravdivosti informácii,

ktoré boli zo strany obhajoby znalcovi uvedené. Navyše, rovnakú možnosť informovať znalca o nových,
pre prokurátora alebo súd významných skutočnostiach, mal aj prokurátor či súd.
g) Znalec sa napriek novým informáciám svojho znaleckého posudku v zásade pridržal a nesúhlasím s
tvrdenímsúdu,žeznalecskutočnostiuvedenévznaleckomposudkukorigoval.Právenaopak,znalecbol
napriek novým skutočnostiam zdržanlivý, čo vyplýva z jeho odpovedí zachytených v zápisnici z hlavného

pojednávania (str. 9 zápisnice, resp. str. 14 zápisnice):
Otázka obhajcu: Na viacerých miestach vášho ZP-u spomínate podozrenie na ADHD syndróm na
afektívny kognitívny štýl, že na ich konanie výraznejšie vplývajú emócie, z vášho pohľadu by na
posúdenie tohto prípadu bolo vhodné ju vyšetriť aj psychiatrom, resp. vyšetriť jej duševný stav?
Odpoveď znalca: Vzhľadom ku komplexnosti toho obrazu by bolo na mieste, aby sa na to pozrel
psychiater, hoci dlhé obdobie odkedy som ju ja videl a vyšetril a napr. K dnešnému dňu, k tomuto

pojednávaniu, tento obraz sa môže meniť v jej prospech aj v jej neprospech. Tie informácie, ktoré ste
uviedli, boli pre mňa nové a určite dopĺňajú jej profil a sú aj pre mňa čiastočne prekvapujúce, keď som
uvažoval nad tým, čo sa tam mohlo udiať.
Otázka sudcu: Ktoré informácie boli nové pre vás?
Odpoveď znalca: Že odišla do J. podľa všetkého za otcom alebo niekým z rodiny, kde hľadala soc.

zázemie, istotu a možno zmenu.
Otázka obhajcu: V čom to bolo pre vás prekvapivé?
Odpoveď znalca: Pôsobila na mňa, že je viazaná na región, v ktorom žije, pretože tu má kontakty, soc.
väzby, záhorácky dialekt, kolorit kraja. Ťažko sa k tomu vyjadriť, keď nemám ďalšie informácie.
(z uvedeného teda vyplýva, že pre znalca boli informácie od obhajoby prekvapivé, avšak znalec bol

práve zdržanlivý a uviedol, že je ťažko sa vyjadriť k niektorým otázkam, keď nemá ďalšie informácie)
Otázka OP: Dlhodobosť?
Odpoveď znalca: Udávala dlhodobosť, nezistili sme tam dlhodobosť. Nemali sme dôkaz alebo materiál
a podklady o tom, či už lekárske správy, psychiatria, psychológa, správy od ÚPSVaR, že by sa tam niečo
také vyskytovalo. Bolo to jej subjektívne tvrdenie. Dlhodobosť som nevyhodnocoval. Pardon. Na strane

10 druhý odsek odspodu – ja som sa díval na to vyšetrenie, ako mi to ona prezentovala, Tak ako mi to
prezentovala, tak som to uzavrel, že uvedené nenasvedčuje jednoznačne na domáce násilie. Ide skôr
o reakciu nedocenenej. V samotnom vyšetrení sa tá dlhodobosť nevyskytovala v takej miere, ako sa
prezentovalo na tom HP. Momentálne nemám dostatok informácii, aby som to mohol prehodnotiť. Ak
treba doplniť, potreboval by som doplniť informácie z toho pojednávania, tie po ukončení posudku.

(Z uvedeného teda vyplýva, že znalec nemôže prehodnotiť tvrdenia uvedené v ním vypracovanom
znaleckom posudku, nakoľko nemá dostatok informácii, aby to mohol prehodnotiť. Teda prehodnotiť
splnenie kritériá dlhodobosti, ktoré v posudku nebolo splnené); teda opätovne bol znalec zdržanlivý a
uviedol, že (na prípadné prehodnotenie) by potreboval doplniť informácie z pojednávania, na ktorom
bola vypočutá poškodená)

h) Je nelogické, aby bol spravený „kontrolný“ znalecký posudok k posudku, ktorý nie je „kompletný“,
resp. ktorý by mal byť doplnený o skutočnosti, ktoré znalec nemal k dispozícii. Až následne by mohol
byť spravený kontrolný znalecký posudok, teda až po zohľadnení nových informácii, ich náležitého
posúdenia a doplnenia do znaleckého posudku vypracovaného dr. Selkom, pričom v nový znalecký
posudok by sa mal vysporiadať aj s „pôvodným“ znaleckým posudkom. Aj uvedený (podľa jeho názoru

nezákonný a tendenčný) postup súdu v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu je ďalším z radu
nepriamych dôkazov o zaujatosti samosudcu proti jeho osobe.
K znaleckému posudku a výsluchu znalca dr. Ľubice Ondrisovej a dr. Tóthpetiovej
Je faktom, že znalecký posudok a výsluch znalca dr. Ondrisovej a dr. Tóthpetiovej nie sú pre neho
priaznivé.Avšakmázato,ženijakýmspôsobomnepreukazujeto,čosamukladiezavinu,tedadlhodobé

týranie poškodenej. V kontexte s predmetnými znaleckými posudkami, zvlášť s časťou, keď uviedla, že
je emočný, nestabilný, reaguje impulzívne a nadmerne preafektovane v situáciách, ktoré bežný človek
vie vyriešiť s rozvahou a správne, pričom tieto afekty sa môžu prejaviť voči okoliu napr. aj agresivitou
a zlosťou, si dovolil poukázať na fakt, že počas celého života nebol priestupkovo riešený – pokiaľ by
bol tak prehnane agresívny a zlostný, že bežne sa dopúšťa protiprávneho konania, toto by sa určite

premietlo aj do evidencie priestupkov. Je faktom, že bol v minulosti trestnoprávne postihnutý, pričom
toto už nedokáže zmeniť, ale zdôraznil (bez úmyslu bagatelizovať svoje konanie alebo nebyť k nemu
kritický), že šlo o nenásilný trestný čin!
K niektorým listinným dôkazoma) Lekárska správa FN AGEL Skalica zo dňa 04.02.2023
Okrem skutočností uvedených v napadnutom rozsudku upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v
predmetnej lekárskej správe je jednoznačne uvedené, že poškodená uviedla, že poškodenú mal biť

päsťou – uvedená časť lekárskej správy, ktorá je v rozpore s následnými výpoveďami poškodenej, sa
však do odôvodnenia rozsudku „záhadne“ nedostala. Rovnako sa v lekárskej správe nenachádzajú
žiadne záznamy o nejakých hematómoch alebo zraneniach na tvári v oblasti líc, čo by vzhľadom na
následne popisovanú intenzitu a počet na tvári jednoznačne musel mať. V tomto kontexte uviedol, že
z iných výpovedí vyplynulo, že poškodená najprv vravela vo všeobecnosti, že ju zbil, resp. udrel a

nepopisovala žiadne detaily. Následne lekárovi v nemocnici, ktorý v rámci ošetrenia vypracoval správu,
jednoznačne uviedla, že poškodenú mal biť päsťou, čo mu logicky musela uviesť poškodená, pričom
táto si následne uvedomila, že pokiaľ by ju bil päsťou, tak by to na nej muselo zanechať výraznejšie
stopy, tak až následne pred vyšetrovateľom uviedla ďalšiu verziu, že ju mal fackať. Rovnako zdôraznil,
že tento incident mal byť najintenzívnejší, resp. mal jej dať viac ako len jednu facku, mala 3 krát „letieť“
vzduchom, tak by jej na tvári museli ostať nejaké stopy, čo si zrejme uvedomovala aj poškodená a teda

v úmysle javiť sa vierohodnejšie vymyslený popis udalostí pozmenila.
b) Správa ÚPSVaR Senica zo dňa 28.04.2023 a 28.09.2023
V kontexte s týmito vykonanými dôkazmi dal do pozornosti odvolacieho súdu, že v nich je uvedené, že
syn, ktorý bol v tejto veci aj vypočúvaný, navštevuje neurológa, nakoľko existuje podozrenie na poruchu
pozornosti a syn tiež navštevuje aj CPPPaP v Holíči, a to v tom čase už asi 4 roky. Aj s ohľadom

na uvedené a na rozporuplnú a nevierohodnú výpoveď syna žiadal a navrhoval, aby sa znaleckým
skúmaním zistila jeho vierohodnosť.
c) Listová korešpondencia
Z listovej korešpondencie, ktorú mu posielala poškodená do výkonu trestu, ktorý vykonával v minulosti
za zanedbanie vyživovacej povinnosti, vyplýva, že nejde o komunikáciu týranej ženy, ktorá sa „zbavila“

tyrana tým, že nastúpil na výkon trestu. Z tejto komunikácie absolútne nevyplýva nič, čo by potvrdzovalo,
že by sa mal dopustiť skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Naopak, z korešpondencie vyplýva, že ho
poškodená informuje o tom, ako sa doma majú, či má poškodenej kto pomôcť, aby bolo všetko potrebné
zaplatené, keďže jeho príjem v tom čase, keď bol vo výkone trestu „vypadol“. Z uvedeného však vyplýva,
že poškodená preukázateľne nehovorila pravdu, keď hovorila, že „všetko“ platila ona. Okrem toho, že to

podľa neho vyplýva z predmetných listov, tak to ani nebolo objektívne možné. Navyše upriamil pozornosť
súdu na jeden list, ktorý v tom čase dostal do výkonu trestu, v ktorom poškodená uvádza:
„Ahoj. Je na čase sa rozhodnúť chceš biť semnu a deckama alebo s tu kurvu. Tých reči o tom jak ju
miluješ sem sa už pocelých dosť. Dám aj pripraviť darovaciu zmluvu abys tvoju pulku domu napisal na
A. a C.. Babina je po havarke chodi oberlach.“

Z uvedeného listu jednoznačne vyplýva, že poškodená sa vulgárne vyjadrovala na druhý vzťah. Je z
neho tiež jednoznačné, že chcela, aby svoj spoluvlastnícky podiel k spoločnej nehnuteľnosti prepísal
na ich spoločné deti. V tejto súvislosti sa pýtal – napísala by takýto list týraná žena „tyranovi“? Má
za to, že určite nie. Je však vskutku pozoruhodné, že tento list, vulgarizmus a požiadavka na prepis
spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti sa do odôvodnenia rozsudku „zázračne“ nedostala.

d) Tabuľka mesačných nákladov z civilného konania na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 26P/3/2023
Z predmetnej tabuľky jednoznačne vyplýva, že poškodená musela pred súdom klamať o tom, že všetko
platí, nakoľko to nie je objektívne možné, vzhľadom na jej príjem.
e) Televízny program zo dňa 03.02.2023
Z predmetného televízneho programu vyplýva, že dňa 04.02.2023 o 00.40 hod. začala epizóda seriálu

Policajti v akcii. V tomto kontexte má za to, že po incidente si šiel ľahnúť a zaspal. Poškodená pozerala
televíziu,o00.40hod.začalaepizódaseriáluPolicajtivakcii,vktorejbolpríbehotýraníblízkejazverenej
osoby, ktorý poškodenú inšpiroval, ako sa ho „zbaviť“ a o 01.07 hod., teda zhruba po prvom príbehu
v danej epizóde seriálu, zavolala políciu. Vzhľadom na uvedené považoval vyjadrenie poškodenej o
tom, že v predmetný čas televíziu a tento seriál nesledovala za klamstvo v snahe, aby bola jej výpoveď

vierohodnejšou.
f) Správa spoločnosti C. B. B. zo dňa 13.03.2023
Z predmetnej správy (okrem iného) vyplýva, že čistý príjem poškodenej za rok 2022 bol 3363,60 EUR –
je teda objektívne nemožné, aby hradila všetky náklady domácnosti, ako to uviedla vo svojej výpovedi
na hlavnom pojednávaní.

g) Výpis z registra trestov a evidencie priestupkov
Z predmetných listín vyplýva, že bol v minulosti trestaný, avšak nikdy nie za násilný trestný čin
(pričom nemá v úmysle bagatelizovať predchádzajúce odsúdenie). Rovnako tiež vyplýva, že nikdy nebolpriestupkovo postihnutý – ak by bol až tak agresívny a impulzívny, ako je to uvedené v znaleckom
posudku dr. Ondrisovej, resp. Tothpetiovej, je presvedčený, že by sa to prejavilo aj v registri priestupkov.
K niektorým ďalším dôkazom

Vo vzťahu k fotografiám prehliadky tela uviedol, že je zrejmé, že poškodená nemá žiadne stopy po
fackách, ktorých intenzita mala byť taká, že trikrát letela miestnosťou. Rovnako z fotografii je zrejmé, že
modriny na chrbte sú rôzne „staré“ a nemohli vzniknúť v jeden čas (sú rôznej farby). Preto má za to,
že poškodená klamala, keď uviedla, že modriny na chrbte sú spôsobené v dôsledku incidentu zo dňa
03.02.2023, a to za účelom, aby zveličila jeho následky.

Zhrnutie:
Okrem vyššie uvedených skutočností má za to, že:
a) okrem nevierohodnej výpovede poškodenej, ktorá výpovede modifikovala, ho zo skutku, ktorý sa mu
kladie za vinu, priamo neusvedčuje iný dôkaz (znalecké posudky, výpovede zasahujúcich policajtov,
výpoveď syna neobjektivizuje dĺžku ani intenzitu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu),
b) jednotlivými dôkazmi bolo preukázané, že poškodená opakovane klamala, resp. skutočnosti

uvádzané v jej výpovedi sú objektívne nemožné,
c) žiaden z dôkazov neobjektivizuje tvrdenia poškodenej,
d) žiaden z dôkazov nepreukazuje a neobjektivizuje dlhší čas páchania skutku, ktorý mu je kladený za
vinu,
e) žiaden dôkaz nepreukazuje, že mal:

- na poškodenú kričať – išlo o vzájomné hádky,
- vyvolávať hádky – z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hádky vyvolávala aj poškodená,
- vyvolávať strach a stres, pocity menejcennosti – toto z vykonaného dokazovania nevyplynulo a ani
nevyplynulo, ako mal strach a stres údajne vyvolávať
- iným spôsobom poškodenú zraňovať, znevažovať, dehonestovať a degradovať ju - toto z dokazovania

nevyplynulo, ani v skutku nie je uvedené, akým iným spôsobom mal poškodenú zraňovať, znevažovať,
dehonestovať a degradovať ju,
f) výpovede svedkov sa týkajú incidentu z 03.02.2023, ktorý nepopiera, avšak popieral poškodenou
prezentovaný priebeh.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,

že sa dopustil skutku, ktorý mu je kladený za vinu. Naopak, má za to, že z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že sa stal skutok, ktorý mu je kladený za vinu.
S ohľadom na vyššie uvedené teda zároveň namietal neurčitosť skutkovej vety, nakoľko nie je jasné,
akým iným konkrétnym konaním mal poškodenú zraňovať, znevažovať, dehonestovať a degradovať,
keďže je následne v skutkovej vete len a výlučne opísané „fackanie“.

K výroku o treste
I napriek skutočnosti, že v celom rozsahu popiera spáchanie skutku, ktorý mu je kladený za vinu,
namietal, že výrok rozsudku o treste odporuje ústavnej zásade stíhania len zo zákonných dôvodov a
zákonným spôsobom podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného poriadku.
Uložený trest zároveň nezodpovedá zásade primeranosti podľa čl. 49 ods. 3 Charty EÚ v spojení s čl.

52 ods. 1 Charty EÚ. Okresný súd vo vzťahu k výroku o treste uviedol, že pri úvahe o výške trestu
vychádzal najmä z ustanovenia § 34 ods. 1, 3 a 5, teda aby bola zabezpečená ochrana spoločnosti pred
páchateľom, zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorenie podmienok na jeho výchovu,
aby bol naplnený účel odradiť iných od páchania trestnej činnosti a vyjadriť morálne odsúdenie, pričom
má postihovať iba páchateľa a mať čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby. Súd zistil jednu

priťažujúcu okolnosť, a to podľa ustanovenia § 37 písm. m) Trestného zákona. V tejto súvislosti však
namietal tento postup a má za to, že súd nepostupoval správne, keď zistil priťažujúcu okolnosť podľa §
37 písm. m) Trestného zákona, nakoľko táto priťažujúca okolnosť môže vo významnej miere ovplyvniť
výmeru trestu. Ako vyplýva z judikatúry a odbornej literatúry, súd nemusí vždy na túto priťažujúcu
okolnosť prihliadnuť, a to za podmienky posúdenia predchádzajúceho odsúdenia ako nevýznamného

z hľadiska tohto konkrétneho trestného činu. Je nemenným faktom, že v minulosti bol trestnoprávne
postihnutý, túto skutočnosť, žiaľ, nemôže ovplyvniť. No opätovne poukázal na skutočnosť, že v minulosti
bol právoplatne odsúdený za nenásilnú trestnú činnosť (zanedbanie povinnej výživy) a svoj trest si
takmer celý vykonal. Súd v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu
mal za to, že je nevyhnutné na túto priťažujúcu okolnosť prihliadnuť, zvlášť keď okrem predmetného

trestného činu sa nikdy nedopustil žiadneho (nielen násilného) priestupku. Formálne konštatovanie
predchádzajúceho odsúdenia a následného podmienečného prepustenia nespĺňa zákonnú podmienku
riadneho odôvodnenia rozhodnutia a toto robí nepreskúmateľným a arbitrárnym. V súvislosti s výškou
uloženého trestu poukázal na fakt, že pred protokolárnym začiatkom hlavného pojednávania (ktoré sanakoniec neuskutočnilo z dôvodu nesplnenia podmienok na jeho konanie a konal sa len väzobný výsluch
o podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu) samosudca uviedol, že momentálne sa mu kladie
za vinu spáchanie trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa ustanovenia § 208 ods. 1 písm.

a) Trestného zákona, kde je zákonom ustanovená trestná sadzba vo výmere tri až osem rokov, pričom
v prípade priznania je ochotný uložiť mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby vo výmere 2 roky.
Ak by sa teda priznal, splnil by podmienku priznania poľahčujúcej okolnosti podľa ustanovenia § 36
písm. l), čiže v takom prípade by mal (s prihliadnutím na to, že súd pričítal priťažujúcu okolnosť podľa
ustanovenia § 37 písm. m) Trestného zákona) pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností vyrovnaný.

Odmietol sa falošne priznať ku skutku, ktorý popiera od samého začiatku – teda dlhodobé týranie
poškodenej a zároveň sa od samého začiatku priznáva k incidentu zo dňa 03.02.2023, ktorý sa odohral
inak, ako popisuje poškodená. Z uvedeného však logicky vyplývajú len dve možnosti:
a) buď by mal pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností vyrovnaný, a teda na to, aby súd uložil trest
odňatia slobody vo výmere 2 rokov, musel by aplikovať inštitút mimoriadneho zníženia trestu, teda súd
musel mať za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery má za to, že by použitie

trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre neho neprimerane prísne a na zabezpečenie
ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú
hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom
b) alebo by súd neaplikoval a neprihliadol na priťažujúcu okolnosť podľa ustanovenia § 37 písm. m)
Trestného zákona, čím by som mal prevyšujúci pomer poľahčujúcich okolností (§ 36 písm. l) Trestného

zákona) a tak mohol uložiť trest odňatia slobody v sadzbe 2 rokov. S ohľadom na možnosti uvedené v
bode 78 tohto podania je tak jednoznačné, že súd:
a) nepostupoval v súlade so zákonom, keď prihliadol na priťažujúcu okolnosť podľa ustanovenia § 37
písm. m) Trestného zákona alebo
b) nepostupoval v súlade so zákonom, ak neaplikoval inštitút mimoriadneho zníženia trestu. V tejto

súvislostizároveňdalodvolaciemusúdudopozornosti,žeznenieskutkovejvetysaodzačiatkutrestného
stíhania (ani v porovnaní s podanou obžalobou) nijako nemenilo a už z jeho znenia skutku je celkom
jednoznačné, že právna kvalifikácia podľa ustanovenia § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona nie
je správna, ale skutok má byť kvalifikovaný ako trestný čin podľa ustanovenia § 208 ods. 1, ods. 3
Trestného zákona.

Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne, ale absolútne žiadne nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali potrebu tak vysokého trestu! Všetko už bolo v spise v čase podania obžaloby a teda z
dokazovania na hlavnom pojednávaní nevyplynul žiadny závažnejší následok, iné zavinenie, žiadna iná
pohnútka! Trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, na základe prihliadnutia na priťažujúcu okolnosť
podľa ustanovenia § 37 písm. m) Trestného zákona, považoval za „trest“ samosudcu za to, že sa

(falošne) nepriznal, že mu „neuľahčil“ robotu, že vec musel pojednávať a že sa v konaní aktívne bránil a
využíval svoje zákonné možnosti. Ako inak sa dá vysvetliť to, že pred začiatkom hlavného pojednávania
sudcovi„stačilo“nanaplnenievšetkýchúčelovtrestu,uloženietrestuvovýmere2rokov,alekeďnezobral
„ponuku, ktorá sa neodmieta“, uložil drakonický trest vo výmere 10 rokov? Pokiaľ ide o uvedenie, že
súd prihliadol na spôsob, následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy tak namietal, že formálne uvedenie týchto skutočností
nenapĺňa podmienku riadneho odôvodnenie uloženého trestu a robí napadnutý rozsudok v predmetnom
rozsahu nezákonným, nepreskúmateľným a arbitrárnym. S ohľadom na vyššie uvedené má za to, že
súdom vyslovený výrok o treste vo výmere 10 rokov je nezákonný.
Ku konaniu, ktoré vyhlásenému rozsudku predchádzalo

Namietal, že výrokom napadnutého rozsudku predchádzali viaceré chyby konania, ktoré obmedzili
možnosť objasnenia veci ako aj právo na obhajobu. Má za to, že okresný súd porušil viacero ustanovení
Trestnéhoporiadkuodokazovaní.Trestnékonanietaknezodpovedalozásadezákonnostikonaniapodľa
ustanovenia § 1 v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 Trestného poriadku, v dôsledku čoho bolo porušené
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len ako

Dohovor) ako aj práva garantované Ústavou SR, Dohovorom, Trestným poriadkom a ďalšími prameňmi
práva.
K nekonaniu o námietkach zaujatosti samosudcu
Namietal, že v priebehu súdneho konania v súlade s ustanovením § 31 a nasl. Trestného poriadku
vzniesol 3 námietky zaujatosti samosudcu, pričom o žiadnej z námietok súd podľa § 32 ods. 6 Trestného

poriadku vôbec nekonal. Uvedeným procesným postupom súd porušil právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 47 Charty EÚ, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a § 2 ods. 7 Trestného
poriadku.
a) K námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023Preozrejmenieuviedol,žedňa12.09.2023okresnémusúdudoručilpísomnépodaniezodňa12.09.2023
označené ako „Námietka zaujatosti podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku“. Obsahom námietky
zaujatosti bolo to, že po predvedení príslušníkmi ZVJS do pojednávacej miestnosti samosudca,

JUDr. Ľuboš Ondrejička, pred protokolárnym začiatkom hlavného pojednávania (ktoré sa nakoniec
neuskutočnilo z dôvodu nesplnenia podmienok na jeho konanie a konal sa len väzobný výsluch o
podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu) uviedol, že momentálne sa mu kladie za vinu
spáchanie trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa ustanovenia § 208 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, kde je zákonom ustanovená trestná sadzba vo výmere tri až osem rokov, pričom

v prípade priznania je ochotný uložiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby vo výmere 2 roky. Zároveň
samosudca JUDr. Ľuboš Ondrejička oznámil, že ak sa postoj nezmení (teda sa neprizná ku skutku,
ktorý sa mu kladie za vinu) môže nastať situácia, že keďže páchanie trestného činu, ktorý sa mu kladie
za vinu, malo byť po dlhší čas, tak môže dôjsť k zmene právnej kvalifikácie na trestný čin týrania
blízkej a zverenej osoby podľa ustanovenia § 208 ods. 3 písm. d) Trestného zákona, kde je zákonom
ustanovená trestná sadzba vo výmere sedem až pätnásť rokov. V tejto súvislosti zdôraznil, že napriek

tomu, že zo znenia skutku, ktorý je predmetom obžaloby (a ktorého znenie bolo obdobné aj počas celého
prípravného konania), jednoznačne a na prvý pohľad vyplýva, že sa tohto konania mal dopúšťať po dlhší
čas v zmysle ustanovenia § 138 písm. b) Trestného zákona, počas celého prípravného konania ako aj
v podanej obžalobe bol tento skutok právne kvalifikovaný ako zločin týranie blízkej osoby a zverenej
osoby podľa ustanovenia § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a nie ako zločin týranie blízkej osoby

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona. Ustanovenie § 241
ods. 2 Trestného poriadku upravuje situáciu, keď samosudca zistí, že podľa jeho právneho názoru má
byť skutok, ktorý je uvedený v obžalobe kvalifikovaný ako iný trestný čin resp. podľa iného odseku ako je
podaná obžaloba. Je potrebné uviesť, že predmetom obžaloby je skutok a nie jeho právna kvalifikácia. V
tomto prípade nie je relevantné, či ide o prísnejšiu alebo ľahšiu kvalifikáciu skutku. Následne s uvedenou

skutočnosťou oboznámi osoby, ktorým sa doručuje rovnopis obžaloby. (MOZNER, František, TURAY,
Lukáš. § 241 [Preskúmanie obžaloby]. In: ČENTÉŠ, Jozef, KURILOVSKÁ, Lucia, ŠIMOVČEK, Ivan,
BURDA, Eduard a kol. Trestný poriadok II. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 341, marg. č. 14.)
Samosudca však nepostupoval v súlade so zákonom a v rozpore s citovaným zákonným ustanovením §
241ods. 2 Trestného poriadku neoboznámil s takouto skutočnosťou jeho ani ďalšie osoby, ktorým doručil

rovnopis obžaloby a prokurátora. Skutočnosť, že podľa právneho názoru samosudcu mal byť skutok,
ktorýjeuvedenývobžalobe,kvalifikovanýpodľainéhoodsekuakobolapodanáobžaloba,jezrejmýnapr.
z rozhodnutia samosudcu o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby, kde v odôvodnení predmetného
rozhodnutiasamosudcauviedol,žejednýmzdôvodovponechaniavoväzbejeajto,žekonanie,ktorému
je kladené za vinu, je (okrem iného) konanie trvajúcim viac ako šesť rokov. Okrem toho, táto vedomosť

o nesprávnej právnej kvalifikácii je zrejmá aj z ďalšieho postupu a konania samosudcu v konaní. Má za
to, že otázka právnej kvalifikácie je vecou nezávislou na tom, aký je postoj obvineného k prejednávanej
veci,resp.čisaobvinenýkuskutkuprizná,alebonieamávyplývaťzvykonanéhodokazovania.Rovnako
má za to, že otázka právnej kvalifikácie nie je „obchodným artiklom“ v závislosti od toho, ako obvinený
využíva svoje procesné práva, resp. v závislosti od postoja obvineného ku skutku, ktorý sa mu kladie za

vinu. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že konanie samosudcu nemá oporu v žiadnom z
ustanovení Trestného poriadku. Zároveň z konania samosudcu vyplýva, že podľa jeho právneho názoru
mal byť skutok posudzovaný podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posúdila obžaloba, avšak tak
neurobil a teda konal v rozpore so zákonom, keď nekonal podľa ustanovenia § 241 ods. 2 Trestného
poriadku. Vyššie uvedené vyjadrenia a nezákonný postup samosudcu vnímal a doteraz vníma ako nátlak

a vynucovanie si priznania výmenou za „priaznivejšiu“ právnu kvalifikáciu a s tým súvisiaci trest. Doteraz
je pre neho otázkou, prečo ho sudca v rozpore so zákonom „motivoval“ k priznaniu sa ku skutku, ktorý
mu je kladený za vinu a za priznanie bol ochotný uložiť trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby (za
využitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu). Vyjadrenia samosudcu vnímal zároveň tak, že už pred
otvorením hlavného pojednávania bol aj bez vykonania akéhokoľvek dokazovania presvedčený o vine a

v prípade, že bude robiť „problémy“ a neprizná sa ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, príde zo strany
samosudcu „sankcia“ v podobe zmeny na prísnejšiu právnu kvalifikáciu s hroziacim trestom vo výmere
sedem až pätnásť rokov, t.j. v násobne prísnejšom treste, ako mu bol „ponúknutý“ ako „odmena“ prípade
priznania. Vyššie uvedené vyjadrenia samosudcu je potrebné vnímať o to citlivejšie, že bol v tom čase
väzobne stíhaný, pričom táto skutočnosť mala vo vzťahu k vyjadreniam samosudcu spôsobilosť zvýšiť

nátlak na „vynútenie“ si (falošného) priznania.
V súvislosti s objektívnym hľadiskom posudzovania nezaujatosti a nestrannosti samosudcu sa uplatňuje
teória zdania, podľa ktorej nestačí, že samosudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívnejaviťvočiachstrán.Vtejtosúvislostimázato,žeuvedenévyjadreniasamosudcunezakladajúpochybnosť o jeho nezaujatosti len vo ňom, ale jednoznačne vzbudzujú pochybnosť o jeho nezaujatosti
aj v očiach iných osôb či verejnosti. Má za to, že vyjadrenia samosudcu počas pojednávania ako
aj mimo jeho „oficiálnej“ protokolácie nesmú vyvolať oprávnenú obavu, že určité procesné správanie

sa obvineného (napr. nepriznanie sa k spáchaniu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu) by mohlo mať
nepriaznivý vplyv na posúdenie jeho prejednávanej veci súdom a v prípade, že určité vyjadrenia sudcu
sú spôsobilé takéto oprávnené obavy vyvolať, vzniká opodstatnená obava o absencii nestrannosti sudcu
(pričom tento názor potvrdzuje aj rozsudok ESĽP vo veci Vardanyan a Nanushyan proti Arménsku zo
dňa 27.10.2016, č. 8001/07, bod 82). O uvedenej námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023 však súd

podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekonal, čo odôvodnil na hlavnom pojednávaní dňa 25.09.2023
(str. 2 zápisnice), ako aj v úradnom zázname zo dňa 19.09.2023. V predmetnom odôvodnení nekonania
o námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023 samosudca uviedol, že: „Dôvody, ktoré uvádza obžalovaný v
námietke zaujatosti nie sú dôvody na vylúčenie sudcu podľa § 31 Tr. por., námietka zaujatosti nebola
vznesená bezodkladne v zmysle § 31 ods. 5 Tr. por. a z obsahu tejto námietky zaujatosti vyplýva, že
obžalovanýnamietaprocesnýpostupsúdu–údajnýnátlakzostranysudcunaobžalovanéhokpriznaniu.

K tomu súd uvádza, že je vylúčené, aby súd robil na obžalovaného akýkoľvek nátlak k priznaniu a
je nepochopiteľné, aby obžalovaný poučenie súdu mohol vnímať ako nátlak. Jednalo sa o poučenie
obžalovaného zo strany súdu o tom, že v prípade priznania viny, je možné ukladať trest aj podľa
ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), § 39 ods. 4 Tr. zák., teda znížený o jednu tretinu pod zákonom
stanovenú tr. sadzbu, ktorá je podľa podanej obžaloby 3-8 rokov. Zároveň bol obžalovaný poučený o

možnosti, že v prípade dokazovania na hlavnom pojednávaní, môže dôjsť aj k prekvalifikovaniu skutku
- po dlhší čas (tak ako to uviedol aj Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. 6Tos/111/2023 zo dňa
13.07.2023), kde by bola trestná sadzba vo výmere 7-15 rokov. Súd považoval za svoju povinnosť o
takejto skutočnosti obžalovaného poučiť.“ Z vyššie uvedených skutočností teda vyplýva, že nekonanie
o podanej námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023 samosudca odôvodnil tým, že:

a) dôvody, ktoré uviedol v námietke zaujatosti nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu podľa § 31 Trestného
poriadku,
b) námietka zaujatosti nebola vznesená bezodkladne v zmysle ustanovenia § 31 ods. 5 Trestného
poriadku,
c) z obsahu námietky zaujatosti vyplýva, že namietal procesný postup súdu - údajný nátlak zo strany

samosudcu na jeho osobu k priznaniu. S dôvodmi, pre ktoré sa o podanej námietke zaujatosti nekonalo
dôrazne nesúhlasil a má za to, že samosudca konal v rozpore so zákonom, keď o predmetnej námietke
nekonal.
Ad a) V námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023 uviedol ako dôvod pre vylúčenie samosudcu nátlak zo
strany samosudcu k priznaniu sa výmenou za „nevšimnutie“ si nesprávnej právnej kvalifikácie uvedenej

v obžalobe, jeho zrejmé vnútorné presvedčenie o vine bez toho, aby bol na hlavnom pojednávaní
vykonaný čo i len jeden dôkaz. Nie je preto pre neho zrejmé, ako môže samosudca uviesť, že nátlak z
jeho strany na jeho osobu, „motivovanie“ k priznaniu sa a s tým súvisiaca jeho vnútorná predpojatosť o
otázke viny pred začatím hlavného pojednávania, nie je dôvodom na vylúčenie sudcu podľa ustanovenia
§ 31 Trestného poriadku.

Ad b) K namietanému konaniu samosudcu došlo dňa 11.09.2023, pričom po porade s obhajcom dňa
12.09.2023, ktorú potreboval práve za účelom prekonzultovania možnosti ju podať, obhajcu požiadal,
aby predmetnú námietku zaujatosti podal (čo preukazuje aj list zo dňa 12.09.2023, ktorý tvoril prílohu
námietky zaujatosti zo dňa 12.09.2023). Obhajca ešte v ten deň námietku zaujatosti vypracoval a
doručil súdu, teda námietka zaujatosti bola podaná jeden deň po namietanom konaní samosudcu. Je

nepochopiteľné, ako mohol samosudca vyhodnotiť podanú námietku zaujatosti ako podanú oneskorene,
keď bola podaná jeden deň po tom, čo došlo k nezákonnému konaniu samosudcu. V tejto súvislosti
dal do pozornosti, že o tom, že námietka zaujatosti bola podaná bezodkladne, svedčí okrem iného aj
rozhodovacia prax iných súdov, napr. Špecializovaného trestného súdu, ktorý v rámci trestného konania
mediálne známeho ako „G.“, vyhodnotil námietku zaujatosti proti členovi senátu podanú špeciálnou

prokuratúrou na štvrtý pracovný deň ako námietku zaujatosti, ktorá bola podaná bezodkladne a teda
ktorá v tomto ohľade spĺňa zákonné predpoklady, aby sa o nej konalo.
Ad c) Tvrdenia samosudcu, uvedené v úradnom zázname zo dňa 19.09.2023, že v námietke zaujatosti
zo dňa 12.09.2023 namietal „procesný postup súdu - údajný nátlak zo strany sudcu na obžalovaného
k priznaniu“ uviedol, že nátlak zo strany sudcu k priznaniu sa nie je predsa procesným postupom,

resp. minimálne by rozhodne nemal byť. Tvrdenia samosudcu, uvedené v úradnom zázname zo dňa
19.09.2023, považoval za účelové, ktorých cieľom je zakryť a nejakým spôsobom odôvodniť jeho
konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Konanie samosudcu, ktorým ho mal údajne „poučiť“ o možnosti
„ukladať trest aj podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), § 39 ods. 4 Trestného zákona“ nemá oporuv nijakom procesnom ustanovení, o čom svedčí aj to, že samosudca v úradnom zázname neuviedol v
zmysle ktorého ustanovenia Trestného poriadku predmetné „poučenie“ uskutočnil. Rovnako, vzhľadom
na dovtedajší postoj ku skutku, ktorý mu je kladený za vinu, bolo zrejmé, že neboli splnené podmienky

na uzavretie dohody o vine a treste, pričom upriamil pozornosť na skutočnosť, že konanie o dohode
o vine a treste nikdy nenavrhol a neinicioval ani prokurátor, preto je nanajvýš zvláštne a nelogické,
prečo by mal samosudca „poučovať“ o možnosti zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa
ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), § 39 ods. 4 Trestného zákona, zvlášť s ohľadom na to, že k tomuto
„poučeniu“ malo dôjsť pred protokolárnym začiatkom pojednávania, resp. pred samotným začiatkom

hlavného pojednávania (keďže neboli splnené zákonné podmienky na jeho otvorenie). V tejto súvislosti
si nad rámec uvedeného dovolil uviesť aj to, že priznanie sa ku skutku nie je podmienkou na aplikáciu
inštitútu mimoriadneho zníženia trestu ani podľa ustanovenia § 39 ods. 1, § 39 ods. 3 Trestného zákona,
pričom k takémuto postupu súdu (aplikácií inštitútu mimoriadneho zníženia trestu bez priznania sa
obvineného ku skutku) došlo aj napr. v medializovanej trestnej veci bývalého prezidenta Slovenskej
republiky F. R.. K údajnému „poučeniu“ zo strany samosudcu o možnosti, že v prípade dokazovania

na hlavnom pojednávaní, môže dôjsť aj k prekvalifikovaniu skutku - po dlhší čas (tak ako to uviedol
aj Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. 6Tos/111/2023 zo dňa 13.07.2023) uviedol, že ani takéto
poučenienemáoporuvžiadnomzustanoveníTrestnéhoporiadku.Zároveňdaldopozornosti,žeKrajský
súd v Trnave v uznesení sp. zn. 6Tos/111/2023 zo dňa 13.07.2023 na žiadnom mieste odôvodnenia
predmetného rozhodnutia neuviedol, že: „v prípade dokazovania na hlavnom pojednávaní, môže dôjsť

aj k prekvalifikovaniu skutku - po dlhší čas“! Krajský súd v odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol
(str. 5, tretí odsek), že: „K dôvodom preventívnej väzby krajský súd uvádza, že u obvineného obava z
možného pokračovania v trestnej činnosti nie je nijakým spôsobom hypotetická alebo iluzórna, ale je
naopak reálna a opiera sa nielen o fakt uvádzaný okresným súdom, že konanie obvineného kladeného
mu za vinu má trvať po dlhší čas (viac ako šesť rokov), má pokračovať, a stupňovať sa v necitlivosti a

agresivite voči poškodenej, s ktorou zdieľajú spoločnú domácnosť, a teda sa má jednať o konanie skryté
za múrmi domácnosti, ktorého svedkami mali byť viackrát aj ich spoločné deti.“ Odkaz na rozhodnutie
okresného súdu je rovnako obsiahnutý aj na str. 2, predposledný odsek, spomínaného rozhodnutia
KrajskéhosúduvTrnave(tedakonštatovanievčomvidíokresnýsúddôvodväzby),pričomtujeuvedené,
že okresný súd vidí dôvody väzby aj v tom, že konanie, ktoré mu je kladené za vinu, je (okrem iného)

konanie trvajúcim viac ako šesť rokov. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že:

- krajský súd odkázal na fakt uvádzaný okresným súdom (!!!), ktorý bol uvedený v odôvodnení
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby,
- samosudca mal už v čase rozhodovania o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby preukázateľne

vedomosť, že konanie, ktoré sa mu kladie za vinu malo trvať po dlhší čas (viac ako šesť rokov) a teda,
že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného
ustanovenia zákona, ako ho posudzuje obžaloba (teda ako zločin týranie blízkej osoby a zverenej osoby
podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona),
- krajský súd v predmetnom rozhodnutí nikde neuviedol, že „v prípade dokazovania na hlavnom

pojednávaní, môže dôjsť aj k prekvalifikovaniu skutku“, ako to uviedol samosudca v „úradnom zázname“
zo dňa 19.09.2023. K tvrdeniu samosudcu uvedeného v úradnom zázname zo dňa 19.09.2023, že:
„Súd považoval za svoju povinnosť o takejto skutočnosti obžalovaného poučiť.“ Opakovane uviedol,
že obdobné „poučenia“ nemajú oporu v ustanoveniach Trestného poriadku a je pozoruhodné, že
samosudca nepovažoval za svoju povinnosť poučiť ho napr. aj o skutočnosti, že v prípade dokazovania

na hlavnom pojednávaní, môže dôjsť aj k prekvalifikovaniu skutku na pre ľahšiu právnu kvalifikáciu
(napr. trestný čin ublíženia na zdraví). Rovnako má za to, že samotné spísanie úradného záznamu
samosudcom zo dňa 19.09.2023 nemá oporu v zákone, nakoľko sudca má svoje názory prezentovať
zákonným spôsobom vo svojich rozhodnutiach a ich odôvodneniach, proti ktorým sú prípustné opravné
prostriedky (ak tak ustanovuje zákon) a nie v úradných záznamoch, ktoré nie sú preskúmateľné

nadriadeným orgánom. V tomto kontexte poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 111/2018 zo dňa 23.05.2018, z ktorého vyplýva, že pokiaľ obvinený v námietke
zaujatostiuvádzaokolnostiznamenajúceprotizákonný,resp.svojvoľnýpostupsudcuvkonaní(napríklad
vyjadrenie sudcovho názoru o vine obžalovaného), treba takúto námietku zaujatosti považovať za
spôsobilú námietku v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku, o dôvodnosti či nedôvodnosti ktorej

sa preto musí zákonom predpísaným spôsobom konať a rozhodnúť. Z vyššie uvedených dôvodov
považoval postup samosudcu, kedy nekonal o námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023 za nezákonný.
b) K námietke zaujatosti zo dňa 15.03.2024Pre ozrejmenie uviedol, že súdu doručil písomné podanie zo dňa 15.03.2024 označené ako „Námietka
zaujatosti podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku“. Obsahom predmetnej námietky zaujatosti zo
dňa 15.03.2024 (t.j. po novele Trestného poriadku s účinnosťou odo dňa 15.03.2024) bolo konanie

samosudcu, ktorý nemožno považovať za riadny. Podľa novelizovaného znenie § 32 ods. 6 Trestného
poriadku s účinnosťou od 15.03.2024: ,,O námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých
dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne
podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len riadny procesný postup orgánov činných v
trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných

dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.“ Z citovaného novelizovaného zákonného ustanovenia a contrario
vyplýva, že súd je povinný konať o námietke zaujatosti strany, ktorej dôvodom je svojvoľný alebo
nezákonný procesný postup súdu, resp. procesný postup, ktorý nemožno označiť za riadny. Keďže
novela Trestného poriadku nadobudla účinnosť dňa 15.03.2024, bol tento deň prvým dňom, kedy bolo
možné predmetnú námietku zaujatosti podať. V námietke zaujatosti zo dňa 15.03.2024 poukazoval
na konanie samosudcu zo dňa 11.09.2023 a s tým súvisiacu námietku zaujatosti, o ktorej samosudca

nerozhodoval. Okrem vyššie uvedených skutočností, ku ktorým došlo 11.09.2023, v námietke zaujatosti
zo dňa 15.03.2024 namietal aj skutočnosti, ku ktorým došlo 06.11.2023. Pripomenul, že jeden z termínov
hlavného pojednávania v predmetnej trestnej veci bol nariadený na deň 06.11.2023. Tento termín
hlavného pojednávania bol nakoniec odročený z dôvodu neúčasti obhajcu, jeho ospravedlnenia sa z
termínu hlavného pojednávania, a to z dôvodu akútneho ohorenia na covid-19 a jeho zlý zdravotný

stav. Ako však vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania dňa 06.11.2023, samosudca pred
odročením hlavného pojednávania v zmysle ustanovenia § 284 ods. 2 Trestného poriadku oznámil
prítomným stranám, že skutok uvedený v obžalobe bude posudzovať podľa ustanovenia § 208 ods.
1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.
Takéto oznámenie podľa ustanovenia § 284 ods. 2 Trestného poriadku urobil samosudca v čase,

keď obhajca nebol prítomný na hlavnom pojednávaní (hoci išlo o dôvod povinnej obhajoby) a vo
vzťahu k obhajcovi takéto oznámenie samosudca nikdy neuskutočnil. Má za to, že ani tento postup
súdu nemožno považovať za riadny, nakoľko ho samosudca neoznámil v prítomnosti obhajcu (hoci
šlo o dôvod povinnej obhajoby), a obhajcovi túto skutočnosť dodatočne neoznámil. Zdôraznil, že s
oznámením podľa ustanovenia § 284 ods. 2 Trestného poriadku sa spájajú aj procesné oprávnenia

obžalovaného alebo jeho obhajcu (poskytnutie lehoty na prípravu obhajoby na základe prípadnej
žiadosti obžalovaného alebo obhajcu, ktorá musí byť zachovaná), pričom tieto procesné oprávnenia
nemohol obhajca využiť (hoci je objektívne pravdou, že pojednávanie sa odročovalo). Má však za to,
že je zvlášť pozoruhodné, ak samosudca zmení právnu kvalifikáciu skutku podľa ustanovenia § 284
ods. 2 Trestného poriadku práve na termíne hlavného pojednávania, ktorého sa obhajca nezúčastní

pre akútne ochorenie a takýto postup (oznámenie) obhajcovi následne riadne neoznámi. Navyše
zdôraznil, že predmetný postup samosudcu vníma ako naplnenie jeho „poučení“, ktoré adresoval pred
protokolárnym začiatkom hlavného pojednávania dňa 11.09.2023, čo sa stane v prípade, ak sa ku
skutku neprizná, pričom z dovtedy vykonaného dokazovania (do dňa 06.11.2023) nevyplynuli žiadne
iné skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod „neskoršieho“ prekvalifikovania skutku (ako by tomu mohlo

byť napr. v prípade, ak by z dokazovania vyplynula nová skutočnosť, ktorá nebola v prípravnom konaní
známa a v ktorej dôsledku by bolo zrejmé, že konanie kladené mu za vinu malo trvať po dlhší čas).
Na základe vyššie uvedeného považoval postup samosudcu, ku ktorému došlo aj dňa 06.11.2023
za postup, ktorý nemožno označiť za riadny a ktorý v kontexte s vyššie uvedenými skutočnosťami
zakladá dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti. O uvedenej námietke zaujatosti zo dňa 15.03.2024

súd podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekonal, čo považoval za nezákonný postup samosudcu.
Zdôraznil, že v súdnom konaní musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o
nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (III. ÚS 16/00). Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti
platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký
aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť,

že má byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Rozhodujúcim
prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či je dôvod obavy objektívny. Tzv.
objektívnanestrannosťsatedaposudzujeniepodľasubjektívnehopostojasudcu,alepodľaobjektívnych
symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho
nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho

pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto
nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne
necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré
vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05). Rozhodujúcim jeto, či obava môže byť považovaná za objektívne dôvodnú (Thorgeir Thorgeirson proti Islandu, rozsudok
ESĽP z 25. 6. 1992, č. 13778/88). Pri objektívnej nestrannosti teda stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré
môžu vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej než ako

sa vec javí“ (looking behind appearances). Z uvedeného je zrejmé, že subjektívne hľadisko sudcovskej
nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu, a to objektívnej nestrannosti. Za objektívne však
nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú
okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca má
určitý (nie nezaujatý) vzťah k prejednávanej veci alebo osobe. V zmysle judikatúry ESĽP neexistuje

nepriepustná hranica medzi subjektívnou a objektívnou nestrannosťou, keďže správanie sudcu môže
nielen vyvolať pochybnosti u nezainteresovaného pozorovateľa o zaujatosti sudcu (objektívne hľadisko),
ale môže spochybniť aj osobnú nestrannosť sudcu (rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Kyprianou
c. Cyprus, sťažnosť č. 73797/01 bod 119). V niektorých prípadoch preto môže byť zložité vyvrátiť
prezumpciu subjektívnej nestrannosti. A práve z toho dôvodu objektívny test ponúka ďalšie garancie
(rozsudok ESĽP vo veci Pullar c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22399/93, bod 32). Pokiaľ ide o

objektívne hodnotenie nestrannosti sudcov, je potrebné sa zaoberať otázkou, či existujú overiteľné
skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybňovať, pričom význam môže mať aj samotné zdanie.
Pri skúmaní, či existujú legitímne dôvody svedčiace o nedostatku nestrannosti sudcu, je možné zobrať
do úvahy i stanovisko obžalovaného či inej strany v trestnom konaní. Určujúcim prvkom je to, či
možno považovať obavy dotknutej osoby za objektívne ospravedlniteľné (Chmelíř c. Česká republika

2005, Ferrantelli a Santangelo c. Taliansko, 1996). Akýkoľvek sudca, voči ktorému existujú legitímne
pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmie vec prejednávať (por. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo
veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť č. 29369/10, bod 78).
c) K námietke zaujatosti zo dňa 28.05.2024
Pre ozrejmenie uviedol, že okresnému súdu doručil písomné podanie zo dňa 28.05.2024 označené ako

„Žiadosť obžalovaného o doplnenie a opravu zápisnice z hlavného pojednávania, Námietka zaujatosti
podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku“. Obsahom predmetnej námietky zaujatosti boli skutočnosti
súvisiace so žiadosťou o doplnenie a opravu zápisnice z hlavného pojednávania, ktorej bolo uznesením
zo dňa 10.06.2024 v celom rozsahu vyhovené. V tejto súvislosti zároveň poukázal na zvukový záznam
z hlavného pojednávania zo dňa 16.10.2023, na ktorom je zaznamenaná protokolácia samosudcu

(diktovanie zapisovateľke) (v čase 01:37:30 zvukového záznamu) v nasledovnom znení (pričom počuť
písanie zapisovateľky): (samosudca diktuje zapisovateľke): „Ja som si nemyslel, že ju bije. Ja som si
myslel, že to je slušný chalan.“ V zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 16.10.2023 však obsahovala
úplne iný text, ako text, ktorý samosudca diktoval zapisovateľke a kontroloval na monitore, odpoveď
na otázku obhajoby je v rozpore s diktovaním samosudcu, je úplne významovo iná a jej znenie bolo

nasledovne:
Obhajca: Na moju otázku či ste si mysleli, či. K. A. bije p. G., ste povedali nie. Následne sa pánovi
prokurátorovi povedal, že áno.
Odpoveď svedka: Ja som si to myslel, že ju bil, keď pišťali. Ja neviem povedať. Ja som si myslel, že
je to slušný chalan.

Je teda zrejmé, že po hlavnom pojednávaní dňa 16.10.2023 do dňa 18.10.2023, kedy bola zápisnica
doručená elektronicky obhajobe, došlo k zmene protokolácie v príkrom obsahovom aj významovom
rozpore s výpoveďou svedka v jeho neprospech. Pýtal sa – ak na hlavnom pojednávaní sudca diktoval
zapisovateľke znenie odpovede („Ja som si nemyslel, že ju bije. Ja som si myslel, že to je slušný
chalan.“), je počuť „ťukanie“ klávesnice zapisovateľky (toto je zaznamenané na zvukovom zázname) a

zároveň samosudca kontroloval protokoláciu na svojom monitore, ako je možné, že sa v zápisnici objaví
odpoveď: „Ja som si to myslel, že ju bil, keď pišťali. Ja to neviem povedať.“??!!
Navyše poukázal opätovne na absurditu uvedenú v odôvodnení uznesenia zo dňa 10.06.2024,
ktorým súd vyhovel žiadosti o doplnenie a opravu zápisnice, kde uviedol, že sa „...nestotožňuje s
vyjadrením obhajcu uvádzaným v námietke, že pôvodné znenie zápisnice by malo byť v neprospech

obžalovaného...“. Pokiaľ nemalo byť v jeho neprospech neexistujúce vyjadrenie svedka, že si myslel,
že bije poškodenú, hoci na hlavnom pojednávaní vypovedal, že si nemyslel, že bije poškodenú, tak
má vážne pochybnosti o schopnosti samosudcu nestranne posudzovať význam a zmysel vykonaných
dôkazov. Okresný súd ani o tejto námietke zaujatosti nekonal.
K zmene právnej kvalifikácie počas hlavného pojednávania

V súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie počas hlavného pojednávania namietal, že samosudca
prekvalifikoval skutok, ktorý je predmetom obžaloby, v rozpore s ustanoveniami zákona a v kontexte
skutočností, ktoré sú popísané v bode 113 až 116 tohto podania. Má za to, že toto konanie bolo v rozpore
so zákonom (teda postup, kedy samosudca na hlavnom pojednávaní, na ktorom sa nezúčastnil obhajcaz dôvodu akútneho ochorenia na covid-19 (pričom sa dopredu ospravedlnil) a muselo byť odročené,
prekvalifikoval skutok na závažnejší trestný čin) a je dôkazom predpojatosti sudcu k jeho osobe.
K nezákonnému odmietnutiu dôkazov a neskorému rozhodnutiu o návrhu na vykonanie dôkazov

Má za to, že súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď odmietol vykonať celý rad ním navrhnutých
dôkazov, čím súd porušil právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm.
c) Dohovoru.
K odmietnutiu vykonania dôkazu – predvolaniu a výsluchu svedkov
V súvislosti so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, upriamil pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť,

že z dokazovania vyplynulo, že jedinými očitými svedkami mohli byť:
- poškodená
- syn A.
- dcéra C.
- svedkyňa B. - mama
- svedok C. B. – manžel mamy, ktorý s nimi býval v dome niekoľko rokov.

Súd vykonal výsluch poškodenej, prehral záznam z výpovede syna A. a vykonal výsluch svedkyne B..
Výpoveď poškodenej hodnotil ako nevierohodnú, plnú klamstiev a výmyslov. Výpoveď syna vzhľadom
na vyššie popisované skutočnosti v bodoch 12 až 16 tohto podania hodnotil ako nevierohodnú,
nejasnú, rozporuplnú. Výpoveď svedkyne B. hodnotil ako výpoveď v jeho prospech, keďže poprela
viaceré skutočnosti, ktoré boli uvádzané poškodenou. Výpoveď svedkyne B. však súd vyhodnotil ako

nevierohodnú a jej výpovedi neuveril. Na druhej strane však súd zamietol návrh na vykonanie dôkazu –
predvolanie a vypočutie C. B., manžela svedkyne B., ktorý s nimi býval v domácnosti niekoľko rokov a
mohol byť ako jeden z mála očitých svedkov skutku, ktorý sa mu kladie za vinu!!! Ako dôvod zamietnutia
pritom súd uviedol ďalší absurdný a iracionálny argument – že (str. 27 rozsudku): „...sa jedná o dôkaz
týkajúci sa okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, resp. okolnosti, ktorú možno zistiť už vykonanými

dôkazmi – teda výsluchom svedkyne B.. Súd poukazuje nato, že sa rovnako jedná o osobu blízku
obžalovanému a zároveň manžela svedkyne I. B. a preto jeho výsluch nepovažuje za potrebný.“ Pýtal
sa – ako mohol súd zistiť okolnosť z už vykonanej výpovede svedka B., ktorej sám súd neuveril a
vyhodnotil túto výpoveď ako nevierohodnú? Výpoveď manžela mamy tak súd – bez ohľadu na to, čo
by vlastne svedok vypovedal – považuje za nevierohodnú? Toto odôvodnenie je logickým nezmyslom

a ďalším z radov dôkazov o zaujatosti samosudcu vo vzťahu k jeho osobe. Svedka H. A. navrhoval
za účelom preverenia výpovede svedkyne A., ktorá vypovedala v jeho prospech a súd ju – ako inak –
nevyhodnotil v jeho prospech a neuveril jej. Je jednoznačné, že on ako aj svedkyňa A. uviedla motív
poškodenej, pre ktorý mohla poškodená vypovedať tak, aby ho kriminalizovala – teda žiarlivosť. C.,
obdobný motív vyplýva aj zo znaleckého posudku dr. Selka. Namiesto toho súd uviedol, že nemá dôvod

neveriť výpovedi poškodenej (ani tej časti, kde 1,5 ročné dieťa údajne hovorilo poškodenej: „Maminko,
neumieraj!“ ???) a to napriek tomu, že obsahuje viaceré modifikácie, logické nezmysly a je v rozpore s
výpoveďami niektorých svedkov. Svedka C. S., vedúceho a kolegu poškodenej, navrhoval vypočuť z
dôvodu, aby sa vyjadril k poškodenej, či ju niekedy videl so známkami násilia, čo sa niekedy sťažovala
v práci na násilie, ako naň pôsobila (čo sa súd pýtal aj zasahujúcich policajtov), či nosila make-up

a pod. Súd predvolanie a vypočutie tohto svedka zamietol a to opäť z dôvodu nekritického prebratia
výpovede poškodenej, ktorá preukázateľne a nespochybniteľne vypovedala aj skutočnosti, ktoré sa
objektívne nemohli stať (incident s malou dcérou, platenie nákladov domácnosti a pod.). Súd odmietol aj
vykonanie výsluchu mojej dcéry C. A., pričom poukázal na nízky vek a uplynutie dlhšej doby. Rovnako
súd konštatoval, že tento návrh mohol podať skôr. Zároveň súd uviedol, že tento návrh korešponduje

s konštatovaním v znaleckom posudku č. 13/2024, že egocentrickým správaním vyjadruje sebalásku,
spokojnosť so sebou, nadradenosť a sebadôveru, že studeno a egocentricky využíva ostatných pre
vlastné ciele, exhibicionisticky a pyšne sa sebaprezentuje, je sebecký, zneužíva druhých na vlastné
ciele, jeho kritické, agresívne správanie vyvoláva nedôveru, strach a pocit viny u ostatných, za každých
okolností pristupuje k okoliu tvrdo, necitlivo, represívne, hrozivo a bez ohľadu na to, či daná situácia

tento postup ospravedlňuje. V tejto súvislosti uviedol, že svoje návrhy na vykonanie dokazovania
uplatňoval vždy riadne a včas. Bol to ale práve okresný súd, ktorý rozhodovanie o celom rade návrhov
na dokazovanie „naťahoval“, otáľal s rozhodnutím a nakoniec ho „uťal“, čo je v rozpore so zákonom ako
aj rozhodovacou praxou súdov. Až ku koncu hlavného pojednávania, keď pochopil, že súd odmietne
veľkú časť navrhovaných dôkazov a výpoveď syna bude považovať za vierohodnú, čo následne súd aj

urobil, navrhol výsluch dcéry. Tu poukázal na skutočnosť, že výsluch syna nenavrhoval on, ale orgány
činné v trestnom konaní – konali tak v rozpore so zásadou druhotnej viktimizácie?
Naopak, aby ho chránil a nenútil ho vypovedať na hlavnom pojednávaní, navrhoval len prehratie
záznamu s jeho výpoveďou – tak o čom to potom súd v odôvodnení rozsudku o sebeckosti a inýchúdajných vlastnostiach hovorí? Mimochodom, všimol si okresný súd takú „drobnosť“, že zo spisu vyplýva
(Úradný záznam zo dňa 20.03.2023, č. l. 226), že to bola práve poškodená, čo v prípravnom konaní ako
prvá navrhovala výsluch nie syna, ale dcéry C.? To, že keď pochopil, že súd nebude vykonávať veľkú

časť navrhnutých dôkazov a to, že sa bráni a teda bol „nútený“ navrhnúť aj výsluch dcéry ako jednej z
mála očitých svedkov, je mu kladené na ťarchu? Namietal, takéto zarážajúce vyjadrenia sudcu na jeho
osobu a považoval ich za nenáležité. Rovnako má za to, že súd nepostupoval v súlade so zákonom,
keď odmietol predvolať a vypočuť svedka C. G., bratranca. Tento síce nežil s nimi spoločnej domácnosti
(na rozdiel od svedka B., ktorého súd rovnako odmietol vypočuť), ale vedel by sa vyjadriť k vzťahu s

poškodenou a jej správaniu sa k jeho osobe. S ohľadom na vyššie uvedené má za to, že súd postupoval
v rozpore so zákonom, keď nevyhovel návrhom na vypočutie vyššie uvedených svedkov a to takým
spôsobom, ktorý vážne porušil právo na obhajobu a povinnosť zistenia skutkového stavu bez dôvodných
pochybností.
K odmietnutiu vykonania ďalších navrhovaných dôkazov
Namietal, že súd postupoval v hrubom rozpore s ustanovením § 146 Trestného poriadku, keď odmietol

vykonať dôkaz – doplnenie znaleckého posudku dr. Selka a to s odôvodnením, že skutočnosti možno
zistiť zo znaleckého posudku dr. Fortis. V tejto súvislosti poukázal na už uvedenú argumentáciu uvedenú
vbodoch58až64tohtopodania,naktoréodkázal,pričomzdôraznil,žeprichybáchznaleckéhoposudku
je potrebné sa znalca najprv dopytovať na tieto chyby a žiadať od neho doplnenie posudku (k čomu
nedošlo) a ak sa chyby neodstránia, tak subsidiárne je možné vypracovať kontrolný znalecký posudok,

ktorý sa však v zmysle judikatúry najvyššieho súdu musí vyporiadať aj s predchádzajúcim znaleckým
posudkom, k čomu taktiež nedošlo a teda posudok dr. Fortis je práve tým posudkom, ktorý je neúplný
a obsahuje závažné chyby. Namietal, že súd postupoval nezákonne, keď odmietol pribrať znalca z
odvetvia psychiatria na vyšetrenie duševného stavu poškodenej – ako opakovane uvádza znalec, dr.
Selko, vo svojom posudku, v správaní sa poškodenej sa vyskytlo viacero čŕt, pri ktorých by bolo vhodné

vyšetrenia psychiatrom. Tvrdenie súdu, že po psychologickom vyšetrení poškodenej nevyvstala potreba
skúmania jej duševného stavu je teda čírym klamstvom. Namietal, že súd postupoval nezákonne, keď
odmietol pribrať znalca z odvetvia traumatológia za účelom posúdenia mechanizmu vzniku zranení
poškodenej. V tejto súvislosti poukázal na to, že na tvári poškodenej nie sú viditeľné žiadne stopy po
fackách, ktoré mali mať veľkú intenzitu (keď ich nebolo vidieť teraz, prečo by ich bolo vidieť v minulosti

a poškodená si ich mala zakrývať make-up om?) a zároveň tvrdí, že modriny na chrbte jej vznikli počas
predmetného incidentu dňa 03.02.2023, hoci na prvý pohľad je zrejmé, že ich „vek“ je rozdielny, nakoľko
niekde sú už aj farebné zmeny jednotlivých modrín. Súd však „nemal pochybnosti“ o spôsobe vzniku
zranení a ním uvedené tvrdenia považuje za nereálne (nevedel, že samosudca je odborníkom na vznik
takýchto zranení a je zarážajúce, že za nereálne nepovažuje, že 1,5 ročné dieťa povie poškodenej

„Maminko, neumieraj!“) a opätovne len nekriticky prebral skutočnosti tvrdené poškodenou. Pripojenie
spisov Okresného súdu Senica, pracovisko Skalica, sp. zn. SI-2C/24/2023, sp. zn. 11P/30/2023 a sp. zn.
26P/3/2023,navrhovalzdôvodu,žesatýkaichvzťahu,poškodenámohlauvádzaťúplneinéskutočnosti,
resp. dávať do týchto konaní dôkazy, ktoré by mohli verifikovať alebo spochybniť vierohodnosť jej
výpovede. Dôvod, pre ktorý súd odmietol vykonať tento návrh považoval za nezákonný. Rovnako za

nezákonné považoval odmietnutie dôkazov – prečítanie úradných záznamov OR PZ zo dňa 02.06.2023
a 03.04.2023 s odôvodnením, že tieto nie sú dôkaznými prostriedkami, ale „...účelom takýchto úradných
záznamov vypracovaných pred začatím trestného stíhania je popísanie postupu polície pri overovaní
informácii, resp. pri realizovaní oprávnení podľa zákona o policajnom zbore, ide teda o zdokumentovanie
operatívneho postupu polície pred začatím trestného stíhania.“ V tejto súvislosti pripomenul, že trestné

konanie bolo začaté dňa 04.02.2023! Z dátumov, kedy boli vypracované úradné záznamy, jednoznačne
vyplýva, že predmetné úradné záznamy boli vypracované po začatí trestného stíhania, teda nie pred
začatím trestného stíhania, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku!!! Tak o akom „zdokumentovaní
operatívneho postupu polície pred začatím trestného stíhania“ súd hovorí?! Áno, úradný záznam
nemôže byť použitý v neprospech obvineného, ale pokiaľ z neho vyplývajú skutočnosti v jeho prospech

– ako napríklad, že poškodená uviedla, že o týraní mali vedieť „všetci“, čo sa objektívne nepotvrdilo
a preukazuje to zároveň jej nevierohodnosť a rozpor s jej vyjadrením na hlavnom pojednávaní - je
takýto dôkaz prípustný! O prípustnosti vykonania takéhoto dôkazu pritom svedčí aj prax súdov, ktoré
aj v mnohých mediálnych kauzách čítanie úradných záznamov ako listinných dôkazov pripúšťajú (napr.
Špecializovaný trestný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 3T/5/2021, sp. zn. 14T/12/2021).

K ďalším nezákonným postupom samosudcu v konaní
Okrem vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa nezákonného postupu samosudcu v konaní na
súde prvého stupňa má za to, že sudca nekonal v súlade so zákonom ani v ďalších častiach
hlavného pojednávania. Má za to, že sudca nepostupoval v konaní riadne a v súlade so zákonom,keď niekoľko mesiacov nerozhodol o dôkazných návrhoch obhajoby (ktoré obhajoba navrhovala už po
prijatí obžaloby), resp. konal bez toho, aby sa vyjadril, či ich bude akceptovať. Následne súd mnohé z
dôkazných návrhov, odmietol, a to na poslednom termíne hlavného pojednávania. To, že takýto postup

súdu nie je v súlade so zákonom vyplýva aj napr. z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
27.05.2024, sp. zn. 3Tos/68/2024. Vzhľadom na to, že súd sa až na poslednom termíne hlavného
pojednávania vysporiadal s návrhmi obhajoby na vykonanie dokazovania, o ktorých mal súd vedomosť
už mesiace, obhajoba navrhla ďalšie dôkazy, ktoré však súd odmietol ako podané oneskorene. Namietal
však, že pokiaľ by súd rozhodol o podaných návrhoch na vykonanie dôkazov skôr a nie až na poslednom

termíne hlavného pojednávania, tieto návrhy by uplatnil už skôr (inak povedané, ak by súd akceptoval
skoršie návrhy, teda napr. posúdenie vierohodnosti syna, nenavrhoval by výsluch dcéry). Rovnako má
za to, že súd postupoval v rozpore so zákonom, keď chcel odstraňovať údajné rozpory vo výpovedi
svedka na hlavnom pojednávaní a to bez procesnej iniciatívy prokurátora. Podľa ustanovenia 264 ods. 1
Trestného poriadku: „Ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu
byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená

na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach.“ Počas termínu hlavného pojednávania dňa 16.10.2023
však samosudca chcel odstraňovať údajné rozpory vo výpovedi svedka s jeho skoršou výpoveďou bez
procesnej iniciatívy prokurátora, čo obhajoba síce namietala (str. 16 zápisnice zo dňa 16.10.2023) a
samosudca tomuto vyhovel, avšak týmto nezákonným konaním „zobudil“ prokurátora a naviedol ho
na procesný postup v konaní. Má za to, že aj táto skutočnosť je dôkazom o absencii nezaujatosti

samosudcu voči jeho osobe. Za ďalší nezákonný postup samosudcu v konaní považoval situáciu, keď na
hlavnom pojednávaní dňa 20.11.2023 povolil odstraňovať rozpor vo výpovedi svedkyne A. s jej skoršou
výpoveďou zo dňa 04.02.2023, teda spred vznesenia obvinenia (str. 25 zápisnice), čiže s jej výpoveďou,
keď bolo začaté konanie „vo veci“. Má za to, že uvedený postup je v príkrom rozpore so zákonom a je
ďalším dôkazom a predpojatosti samosudcu voči jeho osobe. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti

má za to, že odvolaním napadnutý rozsudok je nezákonný.
V rámci konečného návrhu žiadal, aby odvolací súd z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a v súlade s § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol vo
veci sám tak, že ho spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný, alt.

abyodvolacísúdzdôvodovpodľa§321ods.1písm.a),b),c),d),e)Trestnéhoporiadkuzrušilnapadnutý
rozsudok a v súlade s § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie a rozhodnutie s tým, že podľa § 325 Trestného poriadku nariadi, aby vec znova prejednal
a rozhodol iný samosudca okresného súdu.
Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu doručil krajskému súdu 04.06.2025 podanie, ktorého

obsahom bola námietka zaujatosti podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku, podnet na oznámenie
zaujatosti sudcu odvolacieho súdu podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku.
Úvodompoznamenal,žeodvolaciekonaniejevedenénakrajskomsúdepodsp.zn.6To/93/2024,pričom
podľa informácii poskytnutých informačným centrom krajského súdu sú členmi odvolacieho senátu
sudcovia JUDr. Katarína Batisová, Mgr. Pavol Macháč a JUDr. Andrea Kondllová.

Námietka zaujatosti a podnet na oznámenie zaujatosti sudcu odvolacieho súdu
Týmto podal námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 31 a nasl. Trestného poriadku a podnet na
oznámenie zaujatosti všetkých sudcov senátu odvolacieho súdu, teda JUDr. Kataríny Batisovej, Mgr.
Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, a to z nasledovných dôvodov:
a) Sudcovia JUDr. Katarína Batisová, Mgr. Pavol Macháč a JUDr. Andrea Kondllová boli členmi senátu v

sťažnostnom konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 11.09.2023, sp. zn. 2T/48/2023,
ktoré bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 6Tos/180/2023. Vzhľadom na skutočnosť, že členovia
senátu sťažnostného súdu sa už vo svojom rozhodnutí (v uznesení krajského súdu zo dňa 05.10.2023,
sp. zn. 6Tos/180/2023) jednoznačne vyjadrili a posúdili otázku zaujatosti, resp. nezaujatosti samosudcu
súdu prvého stupňa v rámci sťažnostného konania a teraz majú tí istí členovia senátu tú istú otázku na

základe tých istých argumentov posudzovať ako členovia odvolacieho senátu v odvolacom konaní vo
veci samej, z objektívneho hľadiska možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
b) Sudcovia JUDr. Katarína Batisová, Mgr. Pavol Macháč a JUDr. Andrea Kondllová boli členmi senátu v
sťažnostnom konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 18.12.2023, sp. zn. 2T/48/2023,
ktoré bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 6Tos/18/2024.Vzhľadom na skutočnosť, že sa členovia

senátu sťažnostného súdu už vo svojom rozhodnutí (v uznesení krajského súdu zo dňa 25.01.2024, sp.
zn. 6Tos/18/2024) jednoznačne vyjadrili a posúdili otázku zákonnosti pribratia znaleckej organizácie do
konania a teda zákonnosť vypracovania znaleckého posudku (a teda aj jeho zákonného použitia ako
dôkazného prostriedku v konaní) v rámci sťažnostného konania a teraz majú tí istí členovia senátu tú istúotázku na základe tých istých argumentov posudzovať ako členovia odvolacieho senátu v odvolacom
konaní vo veci samej, z objektívneho hľadiska možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
V súvislosti s vyššie uvedenými dôvodmi, na základe ktorých by členovia senátu odvolacieho súdu mali

postupovať podľa ustanovenia § 32 ods. 1 Trestného poriadku a oznámiť svoju zaujatosť z dôvodu podľa
ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku, poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 23.05.2024, sp. zn. I. ÚS 79/2024, a má za to, že závery konštatované Ústavným súdom Slovenskej
republiky je nevyhnutné aplikovať aj na túto trestnú vec.
Zastával názor, že v danom prípade existujú objektívne overiteľné skutočnosti, ktoré vzbudzujú

pochybnosti o nestrannosti členov senátu, ktorí majú na krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn.
6To/93/2024 rozhodovať o podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 28.05.2024, sp.
zn. 2T/48/2023.
Pre prípad argumentácie o nepodaní námietky zaujatosti z vyššie uvedených dôvodov bez meškania
v zmysle ustanovenia § 31 ods. 4 Trestného poriadku uviedol, že na vyššie uvedené skutočnosti
musí sudca, resp. člen senátu odvolacieho súdu prihliadať bez ohľadu na to, či som túto námietku

uplatnil alebo nie, a to z toho dôvodu, že vyššie uvedené skutočnosti sú objektívnymi dôvodmi
vyplývajúcimi zo zákona a spisu, pre ktoré by sudca odvolacieho súdu, resp. člen odvolacieho senátu
mal postupovať v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Trestného poriadku tak, že oznámi svoju zaujatosť
z dôvodu uvedeného v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku, pričom o vylúčení rozhodne iný
senát odvolacieho súdu (teda sudca, resp. člen senátu odvolacieho súdu by nemal čakať na to, či

jeho zaujatosť, resp. objektívnu skutočnosť vzbudzujúcu pochybnosť o nestrannosti, strana v konaní
namietne alebo nie).
Dôvody námietky zaujatosti a podnetu na oznámenie zaujatosti sudcu odvolacieho súdu spočívajúce v
rozhodovaní členov senátu v sťažnostnom konaní pod sp. zn. 6Tos/180/2023
Argumentoval, že jednou z ťažiskových argumentácii v rámci odvolacieho konania je, že v rámci konania

na okresnom súde bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v
kontexte práva na prejednanie veci nestranným súdom, vo veci konal a rozhodoval zaujatý samosudca
súdu prvého stupňa, ktorý zároveň v rozpore so zákonom nekonal a nerozhodol o podaných námietkach
zaujatosti. V tejto súvislosti poukázal na sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 11.09.2023,
sp. zn. 2T/48/2023, v rámci ktorej namietal, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie prvostupňového

súdu je nezákonné aj z dôvodu, že o väzbe rozhodoval zaujatý sudca, a to s ohľadom na okolnosti,
ktoré uviedol v námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023. O podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu zo dňa 11.09.2023, sp. zn. 2T/48/2023, rozhodoval senát sťažnostného súdu, ktorým bol krajský
súd, a to v zložení jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr.
Andrey Kondllovej. Toto sťažnostné konanie bolo krajským súdom vedené pod sp. zn. 6Tos/180/2023

a bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 05.10.2023 tak, že súd sťažnosť zamietol. V kontexte namietanej
zaujatostisamosudcuOkresnéhosúduSenicapoukazujemnabod27odôvodneniauzneseniakrajského
súdu zo dňa 05.10.2023, sp. zn. 6Tos/180/2023, kde súd uviedol nasledovné: „Pokiaľ ide o námietku
obhajoby, že vo veci rozhodol zaujatý sudca, táto opäť nie je dôvodná. S námietkou zaujatosti vznesenej
stranou sa sudca okresného súdu vyrovnal na začiatku hlavného pojednávania konaného 25.9.2023

spôsobom,ktorýpodľanázorukrajskéhosúduzodpovedástavuveciazákonu.“Vtejtosúvislostiuviedol,
že v rámci odvolacej argumentácie namietal zaujať samosudcu súdu prvého stupňa, pričom o námietke
zaujatosti súd podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku vôbec nekonal, čím okresný súd porušil právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 Charty EÚ, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a § 2 ods. 7 Trestného poriadku. Obsahom námietky zaujatosti proti samosudcovi okresného súdu

bol postup samosudcu, ktorý vnímal ako nátlak a vynucovanie si priznania výmenou za „priaznivejšiu“
právnu kvalifikáciu a s tým súvisiaci trest. V súvislosti s namietaným nezákonným postupom samosudcu,
ktorý o námietke zaujatosti zo dňa 12.09.2023 nekonal, poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 111/2018 z 23. mája 2018, z ktorého vyplýva, že pokiaľ obvinený v námietke
zaujatostiuvádzaokolnostiznamenajúceprotizákonný,resp.svojvoľnýpostupsudcuvkonaní(napríklad

vyjadrenie sudcovho názoru o vine obžalovaného), treba takúto námietku zaujatosti považovať za
spôsobilú námietku v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku, o dôvodnosti či nedôvodnosti ktorej
sa preto musí zákonom predpísaným spôsobom konať a rozhodnúť. Vyjadrenie sťažnostného súdu v
odôvodnení uznesenia krajského súdu zo dňa 05.10.2023, sp. zn. 6Tos/180/2023, k otázke namietanej
zaujatosti samosudcu súdu prvého stupňa, a jej posúdenie je zásadnou a významnou okolnosťou

majúcou dopad na spravodlivosť tohto trestného konania ako celku, čo sa prejavuje okrem iného v tom,
že ide o jeden z dovolacích dôvodov, teda dôvodov na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.
Dôvody námietky zaujatosti a podnetu na oznámenie zaujatosti sudcu odvolacieho súdu spočívajúce v
rozhodovaní členov senátu v sťažnostnom konaní pod sp. zn. 6Tos/18/2024Okrem vyššie uvedených skutočností poukázal aj na fakt, že jedným z ďalších ťažiskových argumentov
v odvolacom konaní je namietanie nezákonného postupu súdu prvého stupňa, ktorým do konania
pribral znaleckú organizáciu odboru psychológia - Experti forenznej psychológie, s.r.o., a to na základe

uznesenia okresného súdu zo dňa 18.12.2023, sp. zn. 2T/48/2023. Proti predmetnému uzneseniu
okresného súdu zo dňa 18.12.2023, sp. zn. 2T/48/2023, podal sťažnosť, v ktorej namietal nezákonný
postup súdu prvého stupňa (ktoré je v rozpore s ustanovením § 146 Trestného poriadku). V rámci
odvolacej argumentácie pritom rovnako namietal nezákonný postup súdu prvého stupňa, ktorým do
konania pribral znaleckú organizáciu z odboru psychológia - Experti forenznej psychológie, s.r.o., a

to pre rozpor so zákonom (s ustanovením § 146 Trestného poriadku) ako aj pre rozpor s judikatúrou
najvyššieho súdu (R 13/1971). O predmetnej sťažnosti rozhodoval senát sťažnostného súdu, ktorým
bol krajský súd, a to v zložení jeho predsedníčky JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr. Pavla
Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej. Toto sťažnostné konanie bolo krajským súdom vedené pod sp.
zn. 6Tos/18/2024 a bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 25.01.2024 tak, že súd sťažnosť zamietol.
V tejto súvislosti poukázal, že zákonnosť pribratia znaleckej organizácie do konania a zákonnosť

vypracovania znaleckého posudku (a teda aj jeho zákonného použitia ako dôkazného prostriedku
v konaní) je zásadnou a významnou okolnosťou majúcou dopad na spravodlivosť tohto trestného
konania ako celku, keďže znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou z odboru psychológia
- Experti forenznej psychológie, s.r.o. predstavuje jeden z hlavných dôkazov, ktorým súd prvého stupňa
odôvodnil odvolaním napadnutý odsudzujúci rozsudok. Navyše poukázal aj na fakt, že súd prvého

stupňa odôvodňuje svoje rozhodnutie (odvolaním napadnutý rozsudok) okrem iného aj odkazom na
predmetné uznesenie krajského súdu zo dňa 25.01.2024, sp. zn. 6Tos/18/2024 (str. 29 odvolaním
napadnutého rozsudku).
Dôvody námietky zaujatosti a podnetu na oznámenie zaujatosti sudcu odvolacieho súdu v kontexte
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 79/2024

V súvislosti s vyššie uvedenými dôvodmi námietky zaujatosti a podnetu na oznámenie zaujatosti sudcu
odvolacieho súdu, ktoré sú obsahom tohto podania, poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 23.05.2024, sp. zn. I. ÚS 79/2024, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky okrem
iného rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 17/2017 zo
dňa 18.05.2020 bolo porušené základné právo sťažovateľa na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V predmetnom konaní posudzoval Ústavný
súd Slovenskej republiky situáciu, kedy sudca rozhodoval najprv o sťažovateľom tvrdenej zaujatosti
sudcu najskôr ako sudca sťažnostného súdu a neskôr aj ako sudca dovolacieho súdu. Ústavný súd
Slovenskej republiky vec posúdil tak (bod 32 predmetného nálezu), že ak sudca posudzoval namietanú

zaujatosť sudcu najskôr ako člen sťažnostného senátu a neskôr mal tú istú otázku na základe tých
istých argumentov posudzovať ako člen senátu vo veci samej, z objektívneho hľadiska možno mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Povedané inak, ak sudca už v predmetnej otázke zaujal pre dané
štádium konania právne záväzné stanovisko a následne bol postavený do situácie, keď mal na podklade
podaného opravného prostriedku svoje pôvodné stanovisko prehodnotiť, a to na základe tých istých

skutočností a argumentov, ktoré už raz posudzoval a určitým právne záväzným spôsobom vyhodnotil, z
objektívneho hľadiska možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Ústavný súd ďalej konštatoval (bod
33 predmetného nálezu), že otázka, či vo veci sťažovateľa rozhodoval o jemu uloženom treste nezaujatý
sudca, pritom nie je len parciálnou či okrajovou záležitosťou trestného konania proti sťažovateľovi, ale
jej posúdenie predstavuje posúdenie jedného zo základných atribútov spravodlivosti trestného konania.

Uvedené sa prejavuje okrem iného v tom, že ide o jeden z dovolacích dôvodov, teda dôvodov na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku. Aj opätovné rozhodovanie o niektorých nemeritórnych otázkach v
tej istej trestnej veci môže byť dostatočným dôvodom na vznik oprávnených pochybností o nezaujatosti
dotknutého sudcu, ak tieto iné nemeritórne otázky majú dopad na spravodlivosť konania ako celku.
K subjektívnej a objektívnej stránke nezaujatosti

Zdôraznil, že judikatúra ústavného súdu rozlišuje posudzovanie nestrannosti zo subjektívneho hľadiska,
na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a z objektívneho
hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09). Pri posúdení subjektívnej nestrannosti
ide o vnútorný psychický vzťah sudcu k prerokovávanej veci, pričom sa subjektívna nestrannosť

predpokladá ako vyvrátiteľná domnienka, t. j. sudca sa považuje za subjektívne nestranného, ak nie sú
predložené dôkazy o opaku. V niektorých prípadoch môže byť preukázanie subjektívnej predpojatosti
veľmi náročné, preto požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len subjektívnym
testom. Na subjektívny test nadväzuje test objektívny. V rámci objektívneho testu sa v zásade skúma, čiv konkrétnej veci existujú objektívne overiteľné skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o nestrannosti
sudcu. Rozhodujúca je skutočnosť, že takúto pochybnosť možno objektívne odôvodniť. Sudca sa
považuje za zaujatého vtedy, ak vzniká navonok legitímny dojem, že by na rozhodnutí vo veci mohol

mať osobný záujem. Platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. V stávke je totiž dôvera, ktorú musia súdy
v demokratickej spoločnosti vo verejnosti vzbudzovať (rozsudok vo veci Micallef proti Malte z 15.
10. 2009, sťažnosť č. 17056/06, bod 99). Pri teste objektívnej nestrannosti teda postačí, ak sa
preukáže existencia okolností, ktoré môžu vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti sudcu, resp.

súdu. Sudca síce môže byť subjektívne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť
vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie alebo vzhľadom na jeho
pomer k veci, účastníkom konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Inými slovami, nemožno
neprihliadnuť na tzv. teóriu zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale sa
musí ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania (II. ÚS 285/2015). Pri posudzovaní
nestrannosti a nezávislosti sudcu teda nemožno úplne odhliadnuť ani od javovej stránky veci, kde je

za validné kritérium považované aj tzv. zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie osoby. Reflektuje
totiž sociálnu povahu súdneho rozhodovania, z ktorého vyplýva, že aj napriek tomu, že reálny dôvod
na pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti v skutočnosti neexistuje (ako v subjektívnej či dokonca
ani v objektívnej polohe), nemožno prehliadať ani existenciu možného presvedčenia, že taký dôvod
daný je (I. ÚS 74/2023, m. m. ÚS ČR I. ÚS 722/05). Pri skúmaní, či v určitej veci existujú legitímne

dôvody svedčiace o nedostatku nestrannosti sudcu, je možné (okrem iného) vziať do úvahy aj hľadisko
obvineného/obžalovaného/odsúdeného, resp. v širšom ponímaní jednej zo strán sporu (m. m. ÚS ČR
I. ÚS 722/05). Určujúcim prvkom pri následnom hodnotení je skutočnosť, či možno považovať obavy
dotknutých osôb za objektívne odôvodnené (m. m. rozsudok vo veci Chmelíř proti Českej republike zo
7. 6. 2005, sťažnosť č. 64935/01, bod 56, rozsudok vo veci Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku zo 7.

8. 1996, sťažnosť č. 19874/92, bod 58). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že v danom
prípade existujú objektívne overiteľné skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o nestrannosti členov
senátu, ktorí majú na krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 6To/93/2024 rozhodovať o podanom
odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 28.05.2024, sp. zn. 2T/48/2023.
V rámci konečného návrhu dal podnet na oznámenie zaujatosti sudcu odvolacieho súdu a navrhol, aby

- JUDr. Katarína Batisová ako predsedníčka senátu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 32 ods. 1
Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku oznámila svoju
zaujatosť, a to na základe skutočností uvedených v tomto podaní,
- Mgr. Pavol Macháč ako člen senátu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 32 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku oznámil svoju zaujatosť, a

to na základe skutočností uvedených v tomto podaní,
- JUDr. Andrea Kondllová ako členka senátu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 32 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku oznámila svoju zaujatosť,
a to na základe skutočností uvedených v tomto podaní,
o vylúčení ktorých v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Trestného poriadku rozhodne iný senát

odvolacieho súdu tak, že
- JUDr. Katarína Batisová ako predsedníčka senátu odvolacieho súdu je z dôvodu uvedeného v
ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej
veci vedenej Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 6To/93/2024,
- Mgr. Pavol Macháč ako člen senátu odvolacieho súdu je z dôvodu uvedeného v ustanovení § 31 ods. 1

Trestného poriadku vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej Krajským
súdom v Trnave pod sp. zn. 6To/93/2024,
- JUDr. Andrea Kondllová ako členka senátu odvolacieho súdu je z dôvodu uvedeného v ustanovení §
31 ods. 1 Trestného poriadku vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej
Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 6To/93/2024.

Prokurátor sa k odvolacím námietkam obžalovaného písomne nevyjadril.
Za účelom prejednania podaného odvolania nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia
na 10.06.2025. Verejného zasadnutia sa zúčastnili prokurátorka krajskej prokuratúry, obhajca
obžalovaného, obžalovaný a splnomocnená zástupkyňa poškodenej JUDr. Jana Juchová.

Po otvorení verejného zasadnutia, predsedníčka senátu uviedla, že o námietke zaujatosti podľa §
31 a nasl. Trestného poriadku a podnetu na oznámenie zaujatosti sudcu sa konať nebude, keďže nie
je založená na konkrétnych dôvodoch predpokladaných zákonom, ale len na dôvodoch týkajúcich sa
procesného postupu krajského súdu.V súvislosti v predostretou námietkou zaujatosti krajský súd uvádza, že rozhodovanie krajského súdu
v merite veci o odvolaní obžalovaného a jeho predchádzajúce rozhodovanie o väzbe a o pribratí
znaleckej organizácie ex lege nezakladá dôvod zaujatosti senátu. Naopak, krajský súd vníma podanú

námietku zaujatosti ako procesnú obštrukciu obžalovaného, ktorý sa cíti byť postupom krajského súdu
v rámci predchádzajúcich konaní ukrivdený.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca
alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší
súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť

o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k
obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.
Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny
úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej
veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby

alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.
Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia
podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny
tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o
dovolaníjevylúčenýten,ktosavprejednávanejvecizúčastnilnarozhodovaníakosudcaaleboprísediaci

súdu iného stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.
Z citovaných ustanovení znenia Trestného poriadku nevyplýva, že by z rozhodovania o odvolaní
obžalovaného mal byť vylúčený senát, ktorý v predmetnej veci rozhodoval v rámci väzobného stíhania,
či v rámci sťažnostného konania týkajúceho sa konkrétnej veci obžalovaného, teda nerozhodoval vo

veci samej. Práve pri posudzovaní otázky zaujatosti, resp. nestrannosti, je dôležité zamerať sa na
povahu a rozsah úkonov, ktoré senát učinil pred procesom v merite veci. Inak vyjadrené, treba skúmať či
jednotlivé procesné rozhodnutia, ktoré boli učinené pred rozhodnutím v merite veci, podľa ich obsahu –
podľa toho, aké otázky museli byť vyriešené a spôsob ich vyriešenia, teda či neprejudikovali stanovisko
senátu k vine, resp. nevine obžalovaného. Zmienené kritéria sú zásadné pre vyvodenie záveru, či

subjektívna obava obžalovaného z nedostatku nestrannosti senátu bola aj objektívne odôvodnená.
(obdobne pozri napr. rozhodnutia vo veciach SainteMarie c. Francúzsko z r. 1992, Fey c. Rakúsko z r.
1993, Saraiva de Carvalho c. Portugalsko z r. 1994, Bulut c. Rakúsko z r. 1996) Na dôvažok krajský súd
pripomína, že princíp odvolacieho konania je odlišný od iných konaní, pretože v merite veci rozhoduje
senát, ktorý už prejednávanú trestnú vec prejednal predtým, napr. v prípade zrušenia napadnutého

rozhodnutia a jeho vrátenia po novom rozhodnutí, tak aby bola zachovaná jednota názorov odvolacieho
senátu na tú konkrétne trestnú vec.
Vkonkrétnostiachprejednávanéhoprípadu,kedysenátkrajskéhosúdurozhodovalvrámcisťažnostných
konaní o väzbe obžalovaného a o pribratí znaleckej organizácie, kedy nebola otázka viny, resp. neviny
obžalovaného dotknutá, nevyvstal žiaden dôvod zakladajúci zaujatosť senátu voči osobe obžalovaného.

A teda pokiaľ obžalovaný namietal, že uplatnil časť odvolacích námietok v rámci sťažnostných konaní,
pri ktorých bude senát zastávať rovnaký názor, tak táto skutočnosť sama o sebe nezakladá zaujatosť.
Ide totižto o to, že námietky boli krajskému súdu predostreté a bolo nevyhnutné na ne reflektovať. Hoci
sa obžalovaný s argumentáciou krajského súdu v rámci predchádzajúcich konaní nevie, resp. nechce
stotožniť, tak to automaticky nezakladá ich nesprávnosť či nezákonnosť, a tiež dôvod, prečo by na nej

krajský súd nemohol zotrvať i v rámci odvolacieho konania. No a na margo poukazu obžalovaného
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.05.2024, sp. zn. I. ÚS 79/2024, krajský súd
pripomína, že sa jednalo o odlišnú situáciu, ktorú explicitne upravuje ust. § 31 ods. 3 veta prvá Trestného
zákona. Súčasne dodáva, že žiaden z členov senátu nerozhodol na súde nižšieho stupňa.
A ak sa podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti, ktorá je založená na iných dôvodoch

ako dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku nekoná, a teda takáto námietka nie je spôsobilá vyvolať
konanie o vylúčení ani konkrétneho (jednotlivého) sudcu. Túto skutočnosť je však nevyhnutné procesne
zaznamenať, aby bolo zrejmé, že takáto námietka nezostala nepovšimnutá (viď Stanovisko Najvyššieho
súdu SR publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2021 pod por. č. 48).
Po podaní správy o stave veci zameranej na otázky, ktoré treba riešiť a po oboznámení podstatného

obsahu spisového materiálu, obhajca obžalovaného uviedol, že obžalovaný dodržiaval probačný dohľad
a vzhľadom na to, že v odôvodnení odvolania uviedli skutočnosti, že sa obžalovaný na konci minulého
roka oženil, založil do spisu fotokópiu sobášneho listu a žiadal, aby krajský súd na tieto skutočnosti
prihliadol.V rámci konečných návrhov prokurátorka poukázala na to, že považuje napadnutý rozsudok za správny
a zákonný vo vzťahu k všetkým jeho výrokom, podané odvolanie obžalovaného navrhla zamietnuť
ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku. Obhajca obžalovaného sa pridržal návrhu, ktorý bol

uvedený v písomnom odôvodnení odvolania. Obžalovaný sa pridržal vyjadrenia svojho obhajcu.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,

ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli

porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti;

ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,
ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba,
proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal

postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je
čiastočne dôvodné, a to čo do výroku o treste, avšak z iných ako ním uvádzaných dôvodov. V rámci

vyrovnávania sa s odvolacími námietkami krajský súd zdôrazní len vybrané skutočnosti podstatné
pre rozhodnutie, keďže je povinný dať odpovede len na tie odvolacie námietky, ktoré sú kľúčové pre
rozhodnutie.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, krajský súd vlastným prieskumom nezistil také
chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Obžalovaný v postupe okresného súdu identifikoval viacero pochybení.
Obžalovaný v odvolaní namietal postup okresného súdu v rámci podaných námietok o zaujatosti
konajúceho sudcu, resp. že sa o nich nekonalo, hoci sa podľa jeho názoru konať malo. Krajský súd
vyhodnotil tento druh odvolacích námietok ako nedôvodný.Pokiaľ ide o námietku zaujatosti zo dňa 12.09.2023 krajský súd uvádza, že je zrejmé, že obžalovaný
námietku podal 12.09.2023, teda jeden deň potom, čo sa údajne mal mimo prokotolácie hlavného
pojednávania konaného 11.09.2023 dozvedieť o dôvodoch vylúčenia sudcu JUDr. Ľuboša Ondrejičku.

Krajský súd je preto toho názoru, že vo vzťahu ku včasnosti obžalovaný neuniesol bremeno svojho
tvrdenia, preto sa o takejto námietke s poukazom na ust. § 32 ods. 6 Trestného poriadku konať nemalo,
čo správne vyhodnotil i okresný súd. Obžalovanému nič nebránilo, aby námietku zaujatosti vzniesol
priamo na hlavnom pojednávaní.
Pokiaľ ide o tvrdenia obžalovaného uvedené v námietke zaujatosti, že ho mal zákonný sudca nútiť

k priznaniu sa, inak sa zmení právna kvalifikácia skutku, tak okresný súd v úradnom zázname
hodnoverne objasnil vzniknutú situáciu ohľadom poučenia obžalovaného, ktoré bolo interpretované
ako nútenie k priznaniu. Len samotné ničím nepodložené tvrdenie obžalovaného, že sudca verbálne
prejudikoval jeho vinu, potom nie je spôsobilé prelomiť inštitút zákonného sudcu, ktorý je potrebné
vykladať v širšom kontexte, hlavne v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť konajúceho sudcu. Nemožno
prehliadať fakt, že rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej
zásady podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi. Vzhľadom na to možno vylúčiť zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej
veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v

súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Také celkom výnimočné skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali vylúčenie zákonného sudcu z tejto trestnej veci obžalovaný netvrdil a z obsahu spisového
materiálu dosiaľ nevyplynuli.
Pozornosti krajského súdu neuniklo, že obžalovaný poukazoval na zaujatosť zákonného sudcu, pričom
túto spájal len s jeho procesným postupom v tejto trestnej veci, kde zaujatosť odvodzuje od toho,

že zákonný sudca ho poučil o možnosti urobiť vyhlásenie o vine, s tým, že do úvahy by prichádzalo
mimoriadne zníženie trestu (čo bola bežná prax súdov v prípade vyhlásenia viny – pozn. súdu)
a súčasne ho upozornil na možnú zmenu právnej kvalifikácie, resp. jej sprísnenie. Obžalovanému preto
treba pripomenúť, že ak je dôvodom námietky zaujatosti len procesný postup súdu v konaní, tak sa
o takej námietke v zmysle ust. § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekoná, o čom je povinný zákonný

sudca obžalovaného vyrozumieť. Je tiež potrebné poukázať na fakt, že v tom čase zákonný sudca
rozhodoval len o väzbe obžalovaného, keďže k otvoreniu hlavného pojednávania nedošlo. V rámci
rozhodovania o väzbe v konaní pred súdom pritom súdy musia vždy riešiť otázku dôvodnosti podozrenia,
že sa obžalovaný žalovanej trestnej činnosti dopustil, keďže ide o nevyhnutnú podmienku každej
väzby a priebežne si tvoriť obraz o vine, resp. nevine obžalovaného. Súčasne ale platí, že rozborom

jednotlivých dôkazov, o ktoré sa takáto dôvodnosť podozrenia opiera, súdy nijako neprejudikujú vinu
obžalovaného. Hoci zákonodarca explicitne neustanovuje povinnosť poučiť obžalovaného o možnosti
mimoriadneho zníženia trestu v prípade vyhlásenia viny, tak krajský súd v tomto kontexte nezistil
pochybenie okresného súdu. Na tomto mieste možno pripomenúť, že námietka zaujatosti neslúži na
prieskum zákonnosti a opodstatnenosti vykonávania úkonov okresným súdom, ale cieľom tohto inštitútu

je zabezpečiť nestrannosť trestného konania ako celku a jednotlivých úkonov vykonávaných počas tohto
konania.
Na margo námietky zaujatosti podanej dňa 15.03.2024, krajský súd uvádza, že táto námietka nebola
vznesená včas, keďže jej obsahom sú udalosti z hlavného pojednávania konaného 06.11.2023, načo
nemá vplyv argumentácia o novelizácii Trestného poriadku. V jej rámci obžalovaný okresnému súdu

vyčítal opätovne procesný postup, konkrétne upozornenie na prísnejšiu právnu kvalifikáciu. Krajský súd
zastáva názor, že nedošlo k pochybeniu okresného súdu. Už z vyjadrenia sudcu k námietke zaujatosti
z 12.09.2023 je zrejmé, že do úvahy pri rozhodovaní prichádzala prísnejšia právna kvalifikácia, o čom
boli riadnym spôsobom obžalovaný i obhajca vyrozumení. Ust. § 284 ods. 2 Trestného poriadku určuje,
že upozornenie obžalovaného na prísnejšiu právnu kvalifikáciu musí byť realizované do skončenia

dokazovania, ktorá podmienka v prejednávanej trestnej veci splnená bola, pričom jej splnenie je
naviazané na osobu obžalovaného.
Noapokiaľideonámietkuzaujatostizodňa28.05.2024ivtomtoprípadenemožnohovoriťovčasnostijej
vznesenia, nakoľko obžalovaný namieta skutočnosti z hlavného pojednávania vykonaného 16.10.2023.
Jej obsahom je opätovne procesný postup súdu, ktorej však bolo vyhovené v rámci rozhodovania

o doplnení a oprave zápisnice z hlavného pojednávania.
V súhrne k zmieneným trom podaným námietkam zaujatosti treba z pohľadu krajského súdu dodať, že
Trestný poriadok priznáva stranám konania právo vznášať námietky zaujatosti, no treba zdôrazniť, že
tomuto právu strán súčasne koreluje zákonná povinnosť okresného súdu sa s každou jednou námietkouvyrovnať postupom, ktorý je súladný s Trestným poriadkom. To ale ani zďaleka neznamená, že jediným
zákonu zodpovedajúcim postupom je ten, v rámci ktorého konajúci súd o každej jednej námietke
zaujatosti vždy uznesením rozhodne, ako sa mylne dožadoval obžalovaný. Práve v tomto prípade

išlo o príklady námietok zaujatosti, ktoré mali čisto obštrukčný charakter a o ktorých sa vôbec konať
nemalo, čo správne vyhodnotil okresný súd, pretože obžalovaný nepreukázal nielen včasnosť podania,
ale námietky ani neboli postavané na dôvodoch § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Existovali teda hneď dva
dôvody, pre ktoré sa v zmysle ust. § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietkach zaujatosti vznesených
obžalovaným nekonalo, o čom bol obžalovaný i obhajca konajúcim súdom vyrozumený.

V ďalšom obžalovaný namietal zmenu právnej kvalifikácie počas hlavného pojednávania. Tieto námietky
vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné. V zmysle ust. § 278 ods. 3 Trestného poriadku súd nie je
viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe, pričom v zmysle ust. § 284 ods. 2 Trestného poriadku
môže obžalovaného uznať za vinného z trestného činu podľa prísnejšieho ust. zákona, ako podľa
ktorého posudzovala skutok obžaloba, avšak len vtedy, ak na možnosť tohto prísnejšieho posudzovania
skutku obžalovaného upozorní skôr, ako vyhlási dokazovanie za skončené. Súčasne je súd povinný,

ak o to obhajca alebo obžalovaný požiada, poskytnúť mu znova lehotu na prípravu obhajoby a hlavné
pojednávanie na ten účel odročiť najmenej o päť pracovných dní.
Tento zákonný postup okresný dodržal, keď už takmer od začiatku bol obžalovaný i jeho obhajca
vyrozumený o možnosti sprísnenia právnej kvalifikácie (pričom tento názor bol vyjadrený i v uznesení
krajského súdu sp. zn. 6Tos/111/2023 zo dňa 13.07.2023, hoci nie explicitne), presnejšie povedané

obžalovaný bol na túto možnosť upozornený sudcom mimo protokolácie hlavného pojednávania
konaného 11.09.2023 (čo nebolo popierané zo strany obžalovaného ani okresného súdu), následne
i v rámci vyrozumenia k námietke zaujatosti zo dňa 19.09.2023 a na hlavnom pojednávaní konanom
25.09.2023, kedy bolo opätovne ozrejmené vyrozumenie k námietke zaujatosti a tiež na hlavnom
pojednávaní konanom 06.11.2023, po vykonaní výsluchov svedkov poškodenej, kedy sudca dospel

k jednoznačnému záveru, že vyvstala potreba sprísnenia právnej kvalifikácie. Obžalovaný i obhajca
tak boli na prísnejšie právne posúdenie skutku oproti obžalobe upozornení, pričom obžalovanému
v dôsledku odročenia pojednávania bez prejednania (zo 06.11.2023 na 20.11.2023) bola poskytnutá
aj lehota 5 pracovných dní na prípravu obhajoby. Zhrnúc uvedené, teda na základe vykonaného
dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. už pred jeho vykonaním môže súd dospieť k záveru, že

právna kvalifikácia skutku uvedená v obžalobe je nesprávna. Podľa prísnejšieho ustanovenia zákona
môže súd uznať obžalovaného za vinného oproti obžalobe len za splnenia podmienky, že obžalovaného
na možnosť tohto prísnejšieho posudzovania skutku upozornil skôr, ako vyhlásil dokazovanie za
skončené. Uvedené upozornenie treba zaznamenať v zápisnici o hlavnom pojednávaní. Možno uzavrieť,
že zo spisového materiálu vyplynuli všetky zákonné požiadavky na uznanie viny podľa prísnejšej právnej

kvalifikácie, krajský súd potom neidentifikoval v postupe okresného súdu žiadne pochybenie.
Obžalovaný k postupu okresného súdu namietal i odmietnutie dôkazov a neskoré rozhodnutie o návrhu
na vykonanie dôkazov. Podľa názoru krajského súdu okresný súd nepochybil, keď postupom podľa §
272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol na hlavnom pojednávaní vykonať výsluch svedkov C. B., C. A.,
H. A., C. S., C. G., pričom tento postup riadnym spôsobom odôvodnil. Aj krajský súd je toho názoru, že

išlo o dôkazy nadbytočné, pretože z doposiaľ vykonaného dokazovania bolo dostatočným spôsobom
preukázané, že súdený skutok sa stal a spáchal ho práve obžalovaný. Pokiaľ ide o svedka C. B., krajský
súd uvádza, že okolnosti vzájomného spolužitia obžalovaného a poškodenej boli preukázané inými
vykonanýmidôkazmi,predovšetkýmvýpoveďamiobžalovaného,poškodenejčisvedkyneB.,ktorásnimi
žila v spoločnej domácnosti. K odmietnutej výpovedi C. A. krajský súd nad rámec uvedeného okresným

súdom dodáva, že v čase útokov obžalovaného mala táto svedkyňa len 1,5 roka, navyše maloletá má
status obzvlášť zraniteľnej obete v zmysle príslušných ustanovení zákona NR SR č. 274/2017 Z. z.
o obetiach trestných činov o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda
ide o osobu so statusom obzvlášť zraniteľnej obete, ktorú je potrebné chrániť pred tzv. druhotnou či
opakovanou viktimizáciou, čo explicitne vyplýva z ust. § 8 ods. 1 cit. zákona o obetiach. U svedkyne by

výpoveď mohla vyvolať traumatizujúce spomienky, čo je neželané, obzvlášť v prípade, ak jej výpoveď
nepredstavovala ťažiskový dôkaz. Pokiaľ ide o odmietnutie výpovede H. A., krajský súd len pripomína,
že tento svedok nemal byť očitým svedkom čo do žalovanej trestnej činnosti, jeho výpoveď mala
dotvoriť obraz o osobe poškodenej, čo je i z pohľadu krajského súdu zbytočné, nakoľko vierohodnosť
poškodenej bola súdom správne ustálená z vykonaných dôkazov. Obžalovaný namietal i odmietnutie

výpovede C. S., ktorý mal objasniť situáciu na pracovisku poškodenej, tak tieto okolnosti boli hodnoverne
vysvetlené poškodenou, preto aj krajskému súdu sa javí jeho výpoveď ako nadbytočná. No a v súvislosti
s výpoveďou svedka C. G. krajský súd uvádza, že vzťah poškodenej a obžalovaného a jej správanie
k obžalovanému boli ustálené inými dôkazmi.V rámci odvolacej argumentácie obžalovaný okresnému súdu vyčítal odmietnutie doplnenia znaleckého
posudku PhDr. Selka., pričom krajský súd uvádza, že sa jedná o námietku nedôvodnú. Keďže sa
znalec na hlavnom pojednávaní bez ďalšieho diametrálne odlíšil od určitej časti záverov prezentovaných

v znaleckom posudku a vzhľadom i na jeho vyjadrenia, okresný súd dospel k správnemu záveru, že
doplnenie by bolo neúčelné, keďže relevantné skutočnosti boli objektivizované znaleckou činnosťou
znaleckej organizácie. Takémuto postupu niet čo vytknúť. V tomto kontexte krajský súd súčasne
pripomína, že znalec sa v znaleckom posudku musí opierať o ním zisťované skutočnosti. Práve pri
znaleckom posudku, ktorý má byť objektívnym dôkazným prostriedkom, je zvlášť žiadúce hodnotiť celý

priebeh kreovania znaleckého dôkazu, to znamená prípravu znaleckého skúmania, zabezpečovania
podkladov znalca, priebeh znaleckého skúmania, vierohodnosť teoretických východísk, ktorými sú
odôvodnené závery, spoľahlivosť metód použitých znalcov a spôsob vyvodenia záverov znalca. Ak teda
okresný súd zastával názor, že vznikli pochybnosti o objektivite znalca, tak potom doplnenie znaleckého
posudku by len veľmi ťažko tieto odstránilo, keďže znalec sa bez ďalšieho vyšetrenia, prípadne iných
podkladov odchýlil od svojich tvrdení.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal odmietnutie pribratia znalca z odvetvia psychiatrie za účelom
vyšetrenia duševného stavu poškodenej, tak krajský súd v zhode s okresným súdom zastáva názor,
že v konaní nevyvstala potreba skúmania duševného stavu poškodenej, keďže závery znalca PhDr.
Selka nepovažoval okresný súd za objektívne a súčasne pri následnom psychologickom vyšetrení také
odporúčanie nebolo učinené.

Rovnako správne okresný súd postupoval, keď odmietol pribrať znalca z odvetvia traumatológie, čo
náležite odôvodnil. Pretože výpovedi poškodenej okresný súd uveril, dokonca obžalovaný nepopieral
spáchanie posledného incidentu, čo bolo objektivizované i lekárskou správou o ošetrení poškodenej,
nevznikla potreba skúmania skutočností kedy a ako modriny vznikli. Námietky obžalovaného krajský
súd vníma ako účelové s cieľom predĺžiť trestné stíhanie.

V ďalšom obžalovaný tiež namietal nepripojenie spisového materiálu Okresného súdu Senica vedeného
pod sp. zn. SI-2C/24/2023, 11P/30/2023 a 26P/3/2023, na podklade ktorých mala byť spochybnená
vierohodnosť poškodenej. K tomu len krajský súd dodáva, že vierohodnosť výpovede poškodenej sa
posudzuje ako celok, ergo spisový materiál by mohol eventuálne vyvrátiť niektoré z tvrdení poškodenej
ohľadom fungovania spoločnej domácnosti, čo však nemá relevantný dopad na prejednávanú trestnú

vec.
Obžalovaný tiež namietal odmietnutie prečítania operatívných záznamov OR PZ zo dňa 02.06.2023
a 03.04.2023. Krajský súd opätovne konštatuje, že sa jedná o nedôvodnú námietku. Správne okresný
súd poznamenal, že operatívny záznam nie je dôkazným prostriedkom. Treba uviesť, že vysvetlenia
osôb, úradné záznamy či iné zápisy príslušníkov PZ nemôžu slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

Úradný záznam nie je možné na hlavnom pojednávaní prečítať ani ako listinný dôkaz (pozri R 45/1994).
Za dôkaz v trestnej veci môžu slúžiť len svedecké výpovede príslušníkov PZ, ktorí vykonávali opera-
tívne šetrenie na mieste a spisovali úradný záznam, no obžalovaný ich výsluch nenavrhol. Súčasne
treba pripomenúť, že príslušník PZ môže v trestnom konaní vypovedať ako svedok k obsahu úrad-
ného záznamu, avšak nie k tomu, čo mu ktorá osoba povedala pri vykonávaní služobného zákroku

k skutku, ktorý vykazuje znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (primerane judikatúra R
26/1989 a judikatúra česká R 45/2003) – ako to požadoval obžalovaný. Obžalovanému je síce treba
dať za pravdu, že predmetné úradné záznamy boli spísané po začatí trestného stíhania, avšak stále išlo
o opis operatívnej činnosti príslušníkov PZ v rámci prebiehajúceho trestného stíhania, čo nemá dopad
na správnosť postupu okresného súdu, keď tieto dôkazy nevykonal.

V súvislosti s konaním, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, obžalovaný vytýkal, že okresný súd
niekoľko mesiacov nerozhodol o dôkazných návrhoch obhajoby. Z dikcie ust. § 272 ods. 3 Trestného
poriadku nevyplýva pre súd časové ohraničenie na rozhodnutie o podanom návrhu na vykonanie
dokazovania, ergo je limitovaný len momentom vyhlásenia meritórneho rozhodnutia. Inak vyjadrené, ak
uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať

sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť
alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Je teda nevyhnutné
konštatovať, že okresný súd si túto povinnosť splnil, pričom obžalovanému v rámci celého konania
nebolo odňaté právo navrhovať dôkazy a bolo len na jeho úvahe, či a kedy tieto návrhy uplatní.
Obžalovaný vyčítal okresnému súdu iniciatívu pri odstraňovaní rozporov vo výpovedi svedkyne M. K..

Nie je možné prisvedčiť námietke obhajoby, že boli odstraňované rozpory nad rámec procesného návrhu
prokurátora, teda že by sudca inicioval samotné odstraňovanie rozporov. Zo zápisnice z hlavného
pojednávania ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania je zrejmé, že prokurátor videl vo výpovedi
zmienenej svedkyne na hlavnom pojednávaní viacero podstatných rozporov oproti jej skoršej výpovedi zprípravného konania, ktoré navrhol vyššie spomínaným postupom odstrániť, čomu okresný súd vyhovel.
Nie je potrebné, aby prokurátor každý rozpor osobitne identifikoval a navrhoval ho súdu odstraňovať
osve. Stačí, že takýto postup prokurátor inicioval a ak ho súd pripustil, potom v ňom môže prokurátor

odstraňovať aj iné rozpory bez toho, aby bolo potrebné osobitné rozhodnutie súdu o každom jednom z
nich. V tomto postupe krajský súd žiadne procesné pochybenie nezistil.
NamargoodvolacejnámietkyohľadomodstraňovaniarozporovvovýpovedisvedkyneH.A.sjejskoršou
výpoveďou spred vznesenia obvinenia, krajský súd uvádza, že za účelom posúdenia vierohodnosti
svedkyne a pravdivosti jej výpovede bolo podľa názoru krajského súdu možné čítať aj jej výpoveď

učinenú pred vznesením obvinenia, keďže táto výpoveď bola realizovaná po začatí trestného stíhania,
tzv. vo veci, za dodržania ust. Trestného poriadku vzťahujúcich sa k výsluchu svedka, obžalovaný mal
v konaní možnosť aspoň raz túto svedkyňu kontradiktórne vypočuť a vo výsledku nejde ani o ťažiskový
dôkaz ohľadom jeho viny, lebo tým je primárne výpoveď poškodenej. Treba záverom zdôrazniť, že
okresný súd primárne vychádzal z výpovede tejto svedkyne realizovanej na hlavnom pojednávaní.
Gro odvolacích námietok obžalovaného tkvie v kritike spôsobu vyhodnotenia vykonaného dokazovania.

V posudzovanom prípade obžalovaný polemizuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a presadzuje
vlastnú verziu skutkového deja, ktorá je založená na inom hodnotení dôkazov.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav
veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom
konaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku

treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní
vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného
poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým
záverom.
Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v

ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky
dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a tiež
ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení

napadnutého rozsudku okresného súdu. Z tohto dôvodu si skutkové závery okresného súdu osvojuje, a
keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.
V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím
nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný.
Obžalovaného zo spáchania žalovaných trestných činov bezpečne usvedčuje výpoveď poškodenej,

ktorej tvrdenia verifikuje výpoveď svedka A. A.. Tvrdenia poškodenej sú objektivizované vykonaným
znaleckým dokazovaním – závery, ktorých boli predostreté na hlavnom pojednávaní znalkyňou PhDr.
Mgr. Elenou Fortis, PhD., MUDr. Ľubicou Ondrisovou a PhDr. Henrietou Tóthpetiovou. V tejto súvislosti
je žiadúce poukázať i na svedecké výpovede ppráp. I. G. a ppráp. Q. N., ktorí popísali situáciu po
poslednom útoku obžalovaného, keďže boli privolaní na miesto činu. Obraz o žalovanej trestnej činnosti

dotvárajú výpovede svedkov J. K. a M. K. (ich hodnovernosť správne okresný súd posúdil) a listinné
dôkazy ako zápis o dychovej skúške, zápisnica o prehliadke tela poškodenej zo dňa 04.02.2023 +
fotodokumentácia, lekárska správa zo dňa 04.02.2023.
V tomto načrtnutom kontexte krajský súd uzatvára, že v predmetnej trestnej veci podľa názoru
obžalovaného proti sebe stoja dve skupiny výpovedí, na jednej strane konkrétne predovšetkým výpoveď

poškodenej a svedka A. A., znalkýň MUDr. Ľubice Ondrisovej, PhDr. Henriety Tóthpetiovej, PhDr. Mgr.
Eleny Fortis, PhD. a na strane druhej výpoveď obžalovaného, svedkýň H. A. a I. B.. Krajský súd v tejto
spojitosti konštatuje, že okresný súd sa správne priklonil k verzii poškodenej, ktorá bola uveriteľná,
ale predovšetkým podložená vykonaným dokazovaním. Zároveň okresný súd predostrel i hodnotiace
úsudky vo vzťahu k jednotlivým výpovediam a posudzoval ich pravdivosť a vierohodnosť.

Samotná skutočnosť, že obhajoba kritizuje spôsob, akým okresný súd vyhodnotil všetky vykonané
dôkazy, ešte automaticky neznamená, že napadnutý rozsudok je v tejto časti nesprávny.
Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo
všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového
stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu

nevyhnutnom pre rozhodnutie. Avšak procesný predpis nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o
mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak
povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných
na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgányčinné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisleodtoho,čiichobstaralsúd,orgányčinnévtrestnomkonaníaleboniektorázostrán.Vsúvislosti

s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení
dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a
dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto,žebysámnazákladesvojhopresvedčeniahodnotiltieistédôkazysinýmdoúvahyprichádzajúcim

výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade s
pravidlami rozvedenými vyššie v texte, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť.
V konkrétnostiach posudzovaného prípadu krajský súd konštatuje, že okresný súd vyhodnotil
výpoveď poškodenej správne ako pravdivú a vierohodnú, nakoľko poškodená po zákonnom poučení

o práve odoprieť vypovedať toto právo nevyužila a obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti
bezpečne usvedčila. Racionálne a uveriteľne popísala rozhodné skutočnosti, odpovedala na otázky,
prostredníctvom ktorých tiež došlo k popisu priebehu žalovaného skutku, pričom časť tvrdení ani
samotný obžalovaný nerozporoval (obžalovaný nepopieral incident zo dňa 03.02.2023).
Pokiaľ ide o trestné oznámenie poškodenej, nedôvodne naň obhajoba poukazuje. Je treba k nemu

uviesť, že malo pre toto trestné konanie len vstupnú informačnú hodnotu a z hľadiska jeho vlastného
obsahu naň nemožno prihliadať ako na dôkaz, a teda nemožno poukazovať na rozpory s neskoršími
výpoveďami poškodenej. Navyše trestné oznámenie v konaní ani nebolo vykonané ako dôkaz, preto
nevystala potreba odpovedať na odvolacie argumenty obžalovaného s súvislosti s údajnými rozpormi
vo výpovedi poškodenej s trestným oznámením.

Rovnako ako okresný, tak ani krajský súd u poškodenej nezistil žiadnu motiváciu, pre ktorú by chcela
obžalovanému vedome škodiť. V tomto kontexte pokiaľ obžalovaný poukazoval na údajnú žiarlivosť
poškodenej na jeho nový vzťah, tak túto námietku vyvrátila samotná poškodená, ktorá vypovedala, že
pozná H. A., nemajú žiaden vzťah, o ich vzťahu vie odkedy si s ňou obžalovaný začal, sprvu žiarlila,
postupom času žiarlivosť prešla. Už z vyjadrení poškodenej je zrejmé, že žiarlivosť nebola jej hnacím

motorom podať trestné oznámenie, keďže o tom vzťahu od začiatku jeho trvania vedela a bola s tým
uzrozumená, i keď niekedy mohli u nej negatívne emócie prevážiť, keďže sama priznala, že na adresu
H. A. niekedy nadávala a nebola nadšená z toho. V ďalšom v súvislosti s motiváciou poškodenej
bolo namietané spoluvlastníctvo rodinného domu. Z výpovede poškodenej, ktorej okresný súd uveril,
vyplynulo, že o vyporiadaní spoluvlastníctva sa s obžalovaným nebavili. Krajský súd zároveň dodáva,

že ak by poškodená na rodinnom dome tak lipla ako sa vyjadruje obžalovaný, tak rozhodne by aktuálne
nežila v Čechách a neopustila by spoločnú domácnosť. A predsa na vlastnícke právo nemá vplyv
väzobné stíhanie či odsúdenie za spáchanie trestného činu, toto zostáva nedotknuté a je predmetom
vzájomnej dohody či civilného sporu. Obžalovaný tiež poukazoval na to, že motiváciou poškodenej mala
byť televízna relácia, ktorej obsahom bolo týranie blízkej zverenej osoby, únosy detí a tak. I túto námietku

vyhodnotil krajský súd ako bezpredmetnú, keďže táto relácia síce mohla poškodenú motivovať vzoprieť
sa obžalovanému a čeliť situácii v rodine prostredníctvom podania trestného oznámenia, avšak nijakým
spôsobom nepreukazuje, že poškodená by si trestnú činnosť obžalovaného vymyslela. Obžalovaný ako
motiváciu poškodenej vypovedať v jeho neprospech tiež vyhodnotil skutočnosť, že poškodená odišla do
Čiech. Práve naopak, v tomto počine poškodenej podľa názoru krajského súdu možno vidieť skutočný

strach z obžalovaného, ktorý jej pri poslednom incidente adresoval slová, aby vykrvácala, teda situácia
v spoločnej domácnosti vygradovala, keď aj spoločné deti opustila.
V tejto súvislosti krajský súd zároveň uvádza, že bola znalecky skúmaná vierohodnosť poškodenej
v kontexte jej osobnosti, ako aj jej výpovede. Znalkyňa z odboru psychológia, odvetvie klinická
psychológia detí, klinická psychológia dospelých, PhDr. Mgr. Elena Fortis, PhD. za znaleckú organizáciu

pri svojom výsluchu popísala a vysvetlila rozdiely vo výpovedi poškodenej, keďže u poškodenej nie
je možné, aby si vypĺňala výpoveď dedukciami, je teda možné, že poškodená na niečo zabudne,
ale s odstupom času si nato spomenie. Súčasne uviedla, že poškodená je schopná správne vnímať
a reprodukovať prežité udalosti, pričom nedisponuje osobnostnými črtami a charakteristikami, ktoré
by znižovali hodnovernosť jej výpovede. U poškodenej neboli zistené poruchy vnímania, pamäti,

intelektu ani schopnosť správne reprodukovať prežité udalosti, je rovnako schopná objektívne vnímať
vzniknuté javy a vonkajšie podnety a bez porúch vo vzťahu k vyšetrovanej trestnej veci. Neboli
zistené ani sklony k pseudológii (tendencia klamať) ani disimulačné tendencie (sklony pretvarovať
sa, zatajovať, zapierať). Interpretácia prežitých udalosti poškodenej je zo psychologického hľadiskavierohodná. Všeobecná a špecifická vierohodnosť poškodenej je nenarušená, výpoveď poškodenej
možno považovať zo psychologického hľadiska za špecificky vierohodnú. Následne znalkyňa tiež
popísala vplyv konania obžalovaného na poškodenú, ktoré pociťovala poškodená ako ťažké príkorie

s určitou trvalosťou, ktorú datuje od apríla 2016 až do privolania polície, s výnimkou roku, kedy
bol obžalovaný vo výkone trestu odňatia slobody. Poškodená nie je schopná čeliť fyzickému ani
psychickému násiliu zo strany obžalovaného. U poškodenej sú prítomné psychologické znaky týranej
osoby ako minimalizácia následkov konania páchateľa, sebaobviňovanie, sebaznevažovanie, znížená
akcieshcopnosť, tzv. naučná bezmocnosť, t.j. pocit zbytočnosti, akejkoľvek snahy riešiť problém

a prítomnosť psychologických znakov Posttraumatickej stresovej poruchy. Poškodená napĺňa väčšinu
psychologických znakov typických pre osoby, ktoré sa stali obeťami týrania. Poškodenej bolo
spôsobované fyzické a psychické utrpenie, prežívala stres a strach z obžalovaného, bála sa o svoje
zdravie a život, bála sa, že jej obžalovaný zoberie deti, toto konanie pociťovala poškodená ako príkorie
a zanechalo na jej psychike následky. Aktuálny psychický stav poškodenej nie je priaznivý a súvisí
s násilným správaním obžalovaného. Toto všetko významnou mierou podporuje tvrdenia poškodenej

a potvrdzuje vierohodnosť jej výpovede a súčasne predstavuje odpovede na odvolacie námietky
obžalovaného. Pokiaľ teda obžalovaný vyťahoval jednotlivé pasáže poškodenej, ktoré mali byť údajné
plné rozporov, tak krajský súd pripomína, že výpoveď poškodenej sa posudzuje ako jeden celok, teda
buď je vierohodná alebo nie. Pokiaľ poškodená v niektorých tvrdeniach rozporovala skutočnosti, tak
následnetietodiskrepancieboliodstránenéčítanímjejvýpovedezprípravnéhokonania,pričomsúčasne

krajský súd dodáva, že sa nejednalo o zásadné skutočnosti, v ktorých by bola výpoveď poškodenej
nejednotná, neucelená alebo by si odporovala.
V ďalšom obžalovaný namietal, že poškodená mu posielala viaceré listy počas jeho pobytu vo väzení.
V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že sa jedná o nepodstatnú informáciu, koľko listov mu poškodená
posielala. Je zrejmé, že obžalovaného s poškodenou spájajú spoločné deti a spoločná domácnosť, tak je

celkom logické, že spolu udržiavajú kontakt a nejedná sa o neobvyklú situáciu i pri tzv. domácom násilí.
Pokiaľ obžalovaný poukázal na rozpor výpovede poškodenej a svedkyne I. B., tak sa jedná o námietku
nedôvodnú. I krajský súd uveril výpovedi poškodenej, že svedkom násilnej trestnej činnosti mala
byť menovaná svedkyňa, naopak neuveril výpovedi svedkyne, keďže bola motivovaná vypovedať
v prospech obžalovaného a jej výpoveď nekorelovala s ostatnými vykonanými dôkazmi.

V ďalšom obžalovaný namietal výpoveď maloletého svedka A. A., pričom poukázal najmä na
ovplyvňovanie poškodenou vypovedať v neprospech obžalovaného. S obžalovaným vypichnutých
pasáži len vyplynulo, že poškodená maloletého upozornila, že bude vypočúvaný, teda aby hovoril
podľa svojho uváženia. Zo strany maloletého nebolo potvrdené, že by ho poškodená pri výpovedi
usmerňovala a ovplyvňovala. Pokiaľ obžalovaný poukázal na rozpory ohľadom počtu atakov, tak krajský

súd poznamenáva, že počet atakov nie je až tak rozhodujúci, práve naopak relevantné sú tie skutočnosti,
že maloletý svedok popísal situáciu v rodine, potvrdil minimálne jeden atak obžalovaného vo forme
facky a tiež to, že poškodenú bránil pred obžalovaným, čím verifikoval výpoveď poškodenej. V ďalšom
obžalovaný namietal hodnovernosť výpovede. Ani krajský súd nezistil žiadnu motiváciu svedka vedome
škodiť obžalovanému. Na margo prizvukovaného veku svedka a jeho návštevy neurológa, krajský

súd uvádza, že z jeho výpovede nevyvstala potreba skúmať svedkovu vierohodnosť, pretože svedok
odpovedal primerane svojmu veku, tieto skutočnosti neprikrášľoval, popísal ich racionálne a uveriteľne,
navyšekeďžejeblízkouosobouobžalovanéhopozákonnompoučeníanineuplatnilsvojeprávoodoprieť
vypovedať. Ani samotná skutočnosť, že navštevuje neurológia s podozrením na poruchu pozornosti bez
ďalšieho nie je spôsobilé vyvrátiť vierohodnosť tohto svedka.

Pokiaľ ide o hodnotenie výpovedí svedkov J. K. a M. K. zrealizovaných na hlavnom pojednávaní, týmto
správne okresný súd neuveril, nakoľko svedkovia vypovedali rozporne oproti prípravnému konaniu bez
racionálneho vysvetlenia a v ich výpovediach na hlavnom pojednávaní boli badať zjavné tendencie
vyviňovať obžalovaného. Práve pri hodnotení výpovedí týchto svedkov je zrejmé, ako selektívne k tomu
obžalovaný pristupuje. V kontexte výpovede svedka J. K. obžalovaný brojil, že došlo k nesprávnej

protokolácii v zápisnici o priebehu hlavného pojednávania. Tejto námietke je potrebné prisvedčiť, avšak
okresný súd toto pochybenie napravil, keď vyhovel podnetu obžalovaného, pričom pri posudzovaní
výpovede zmieneného svedka sa zohľadnila opravená časť zaprotokolovanej výpovede tohto svedka,
jednalo sa o pisársku chybu, ktorá vznikla počas objasňovania, čo si svedok myslel, resp. nemyslel,
a nevidieť v nej zaujatosť konajúceho sudcu, čo je zrejmé i z nahrávky zachytávajúcej priebeh hlavného

pojednávania, pričom okresný súd pri oprave tejto chyby hodnoverne objasnil svoj postup. Tvrdenia
obžalovaného o údajnej manipulácii so zápisnicou bez ďalšieho sú bezpredmetné.
Na margo výpovede svedkyne H. A., kedy obžalovaný poukazoval na to, že pokiaľ by bol tyran,
svedkyňa by sa za neho nevydala. V kontexte tejto námietky krajský súd poukáže na výpoveď svedkynez prípravného konania – obžalovanému občas ujdú nervy, musí byť v kľude a keď nie je v kľude, začne
rozprávať aj blbosti, ako keby bol mimo realitu. Jeho chorobu pozná a keď sa obžalovaný takto správa,
takjenanehodobrá,abybolvkľude,lebokedytonespravila,takbysachcelstrašnehádať,čopríkladmo

nasvedčuje záveru znalkyne MUDr. Ľubice Ondrisovej –sklony obžalovaného záležia aj od toho, ako
druhá partnerka na obžalovaného reaguje – ak sa naučí načo je výbušný, tak sa stiahne a nájde si
spôsob ako s ním fungovať. Nemusí byť teda automatické, že je agresívny v každom vzťahu. Táto
svedkyňa nežila s obžalovaným a poškodenou v spoločnej domácnosti, nikdy nebola očitým svedkom
ich vzájomných konfliktov a atakov, teda mohla reprodukovať len skutočnosti, ktoré vnímala vlastnými

očami, ušami, pričom jej popis spolužitia s obžalovaným nemá právne relevantný dopad na žalovanú
trestnú činnosť.
Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne I. B., je treba dať za pravdu obžalovanému, že využitie práva odoprieť
vypovedať svedkyňou nemožno pripísať na vrub obžalovaného. Avšak svedeckej výpovedi učinenej
na hlavnom pojednávaní i podľa názoru krajského súdu nebolo možné uveriť, a to práve s poukazom
na vzťah svedkyne s obžalovaným (blízke osoby – matka a syn) a jej záujem na výsledku trestného

stíhania (kedy jej syn je obžalovaný a v prípade uznania viny bude mať odsúdenie dopad na ich rodinu,
keďže sú jej zverené deti obžalovaného a poškodenej), výrazná zmena postoja svedkyne (odmietnutie
vypovedaťsodôvodnením,abysynovinespôsobilatrestnéstíhanie,následnevýpoveďvjehoprospech).
Vzhľadom na tieto dôvody je možné túto výpoveď označiť za tendenčnú, produkovanú v snahe pomôcť
obžalovanému vyviniť sa zo spáchanej trestnej činnosti. A pokiaľ ide o ďalšiu motiváciu svedkyne

vypovedať v prospech obžalovaného v tomto kontexte je nevyhnutné poznamenať, že svedkyňa mala
mať s poškodenou naštrbený vzťah.
K svedeckým výpovediam C. O., C. A. a H. P. možno z pohľadu krajského súdu uviesť len toľko, že sa
nejednalooočitýchsvedkovžalovanejtrestnejčinnosti,tedakpodstateveciničneuviedli.Popísalijedine
osobu obžalovaného, pričom pre žalovanú trestnú činnosť má oveľa väčší význam popis osobnosti

obžalovaného znalkyňami MUDr. Ondrisovou a MUDr. Tóthpetiovou, ktoré boli objektívne na základe
vyšetrenia obžalovaného.
Na margo svedeckých výpovedí ppráp. I. G. a ppráp. Q. N. krajský súd uvádza, že obžalovaný namietal,
že svedkovia dotvorili hrôzostrašnú situáciu na mieste činu. Krajský súd zastáva názor, že svedkovia
len racionálne a bez prikrášlenia vypovedali o vzniknutej situácii, pričom je uveriteľné, že po násilnom

fyzickomatakusapoškodenátriasla.ApokiaľideovyjadreniesvedkaG.,žespätnesitomuselvyhľadať,
automaticky neznamená, že si úradný záznam naštudoval. Práve naopak, svedok uviedol, že je to
odstup času, ale pamätá si. Rovnako svedok N. uviedol, že sa na svoju výpoveď učinenú na hlavnom
pojednávaní nepripravoval, pričom objasnil, že v takýchto veciach si pamätá mená i okolnosti z miesta
činu aj s odstupom času.

Obžalovaný brojil i tým, že okresný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s výsluchom znalca PhDr.
Selka. Tejto odvolacej námietke nie je možné z pohľadu krajského súdu prisvedčiť. Práve naopak,
okresný súd jasne uviedol, že znalec sa významným spôsobom odchýlil od záverov prezentovaných
v znaleckom posudku a pri výsluchu vyjadril zarážajúce konštatovania, čím u okresného súdu vzbudil
pochybnosti o správnosti a objektívnosti, z čoho je zrejmé, že okresný súd na tieto závery znaleckého

skúmania PhDr. Selka neprihliadal. Práve pochybnosti o záveroch znaleckého posudku musia byť
odôvodnené konkrétnymi okolnosťami vyvolávajúcimi tieto pochybnosti, a ktorými priliehavo okresný
súd argumentoval. Na dôvažok, okresný súd hodnotil závery znalca PhDr. Selka voľne ako každý
iný dôkaz v trestnom konaní, čo znamená, že ním nie je bezpodmienečne viazaný. Hoci je zrejmé,
že nesmie ľubovoľne nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou, v danej otázke laickou mienkou, ale

môže a je povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky
skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudku
opierajúoskutočnostivtrestnomkonanínáležitezistenéalebonaopakoskutočnosti,ktorésúpochybné,
ba dokonca odporujúce iným výsledkom dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto
skutkových predpokladov.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ktorý po vyhodnotení znaleckých záver PhDr. Selka pribral do
konania znaleckú organizáciu, tak krajský súd uvádza, že neidentifikoval v postupe okresného súdu
pochybenie. Aj krajský súd dospel k záveru, že znalec sa bez ďalšieho (len na poklade reprodukovaných
informácii z výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní) na hlavnom pojednávaní odchýlil od svojich
záverov, ktoré modifikoval, najmä čo do týrania poškodenej a jej vierohodnosti, ktoré je kľúčovou

otázkou prejednávanej trestnej veci. Znalec v znaleckom posudku uviedol, že z psychopatologického
hľadiska sme nezistili významnú organicitu ani duševné ochorenie, ktoré by nasvečovali na prítomnosť
konfabulácii. Z klinicko- psychologického hľadiska prítomnosť konfabuácii môžeme vylúčiť... Sklony
k zveličovaniu, dramatizovaniu prežitého sme nezistili.... Počet útokov a ich priebeh, nevyspitateľnéa nekontrolovateľné správanie partnera nasvedčuje tomu, že strach o život je u nej opodstatnený, aj
keď sa významne neprejavil v psychodiagnostickom náleze. Fyzické ataky i bez následkov vyžadujúcich
lekárske ošetrenie mohla vnímať z morálneho aspektu ako neprijateľné, osobnosť devastujúce,

správanie druha ako psychické utrpenie. Mohla ho vnímať a vníma ho ako príkorie fyzické aj psychické.
PaniG.skutočnemohlavkonfliktnomvzťahuspartneromtrpieť,pociťovaťichakopríkorie,ktorénarušilo
jej kvalitu života. Hoci absentujú objektívne dôkazy – lekárske správy potvrdzujúce intenzitu násilia
na nej páchanom. Do prežívania aktuálnej situácie interferovala okrem reálneho napádania aj zjavná
pokračujúca kríza ich vzťahu. Pričom na hlavnom pojednávaní pri výsluchu len na poklade informácii

predostieraných obhajobou znalec uviedol, že vzhľadom k tým vzorcom správania, ktoré mala možnosť
odpozorovať od matky, že boli efektívne, resp. žene poskytujúce určité uspokojenie, že má situáciu
pod kontrolou. Nebolo to štandardné správanie ženy, ktorá je týraná, resp. vystavená násiliu, hoci
som nevedel, že mala strach, mohla mať strach z toho kompletného, ale nejavilo sa to tak, že by to
spĺňalo všetky kritéria domáceho násilia.....Bola účastníčkou konfliktných situácii, ktoré mohla vnímať
ako násilie, v porovnaní s prípadmi extrémneho domáceho násilia, s ktorými sa niekedy stretávame

to môžeme zľahčovať, ale boli to konflikty partnerov, ktorí sú v kríze... Neúmerné medializovanie,
zdôraznenie násilia má za následok to, že sa mení soc. správanie v spoločnosti a domáce násilie sa
stáva niekedy až ľudovým športom na riešenie konfliktných vzťahov, ktoré sa voľakedy riešili ináč..
Samozrejme, že do normálneho vzťahu násilie nepatrí, ale pokiaľ by sa jednalo o extrémne násilie
rozhodne vzhľadom k tej prevahe, tak dopad na jej zdravie telesné a duševné by bol väčší. Vzhľadom

k tomu, že išlo o jedincov, o ktorých išlo, bol tak alkohol, promiskuita, nevera atď. je zrejmé, že
ten vzťah spel k debaklu, k napádaniu, že došlo – je zákonité vyvrcholenie, to že prispôsobuje na
tom HP interpretáciu a vyvíja sa ten jej príbeh je v rozpore s tým, čo som uviedol, že nezistili sme
sklony k fabuláciam a konfabuláciam, ale v rámci obranných mechanizmov či už poškodená alebo
obvinený hľadajú racionálne dôvody toho, čomu neporozumeli v čase konfliktu. A to je dôkazom toho,

že afektívny kognitívny štýl pod vplyvom emócií sa mení myslenie a rozhodovanie... Ku konfabulácií
áno, všetky znaky nasvedčujú tomu, že nejaká suspektná organicita bola, ale nebola významná.....
Nemám hodnotiť, ale neboli to prejavy extrémneho násilia, to boli prejavy partnerského konfliktu. Kde
vlastne ťahala poškodená za kratší koniec ako žena, ktorá cíti, že sa jej to vymýka spod kontroly...
Extrémne násilie je kde dochádza k vážnemu somatickému násiliu, kde je riziko kedy ten skutok sa

pokračoval, opakoval, môže prísť až k usmrteniu alebo k vážnym celoživotným následkom.... V prípade,
že by dotyčnú vyšetrovala žena, možno by dospela k iným záverom. Ale my chlapi sme takí akí sme. Na
základeuvedenéhojeevidentné,žeznalecsavýrazneodklonilodzáverovvznaleckomposudku,pričom
jeho úlohou bolo objektívne posúdenie odborných otázok a nie konštatovanie, že ak by poškodenú
vyšetrovala žena, dospela by možno k iným záverom, pričom znalec pri výsluchu často prezentoval

svoje myšlienky (vyjadrené slovami myslím si, zastávam názor) a nie skutkovým stavom, na podklade
ktorého mal dospieť k objektívnym záverom. Závery znalca PhDr. Selka boli vyvrátené vo veci vypočutou
znalkyňou PhDr. Mgr. Elenou Fortis, PhD., ktorá sa na hlavnom pojednávaní vyjadrila i k záverom
tohto znalca. A pokiaľ ide o namietanú neposkytnutú možnosť znalcovi objasniť, resp. doplniť znalecký
posudok, k tomu krajský súd uvádza, že samotný znalec pri svojom výsluchu zdôraznil špecifickosť

vyšetrenia poškodenej, čím súčasne objasnil i vzniknuté rozpory. Keďže takéto vysvetlenie okresnému
súdu nestačilo a mal dôvodné pochybnosti nielen o správnosti, ale najmä o objektivite predostretých
záverov, tak správne do konania pribral znaleckú organizáciu.
V súvislosti so znaleckým posudkami MUDr. Ondrisovej a MUDr. Tóthpetiovej, ktoré popisujú jeho
osobnosť a výpisom z registra trestov a evidencie priestupkov, obžalovaný namietal, že počas celého

života nebol priestupkovo riešený- pokiaľ by bol tak prehnane agresívny a zlostný, že bežne sa dopúšťa
protiprávneho konania, určite by sa to premietlo aj do evidencie priestupkov. Skutočnosť, že obžalovaný
bol dvakrát súdne trestaný a dosiaľ nebol priestupkovo postihnutý sama o sebe neznamená, že
obžalovaný nie je schopný násilného konania. Ide totižto o to, že tzv. domáce násilie je ťažko odhaliteľné,
keďže sa väčšinou času odohráva za zavretými múrmi spoločnej domácnosti bez svedkov, kedy k jeho

nahláseniu dôjde zväčša až po vygradovaní násilného konania, ako to bolo v prejednávanej trestnej
veci. Na dôvažok krajský súd opätovne poukazuje na vyjadrenie MUDr. Ondrisovej, z ktorého je zrejmé,
že nemusí byť teda automatické, že je agresívny v každom vzťahu. Inak vyjadrené, obžalovaný sa
nemusí agresívne správať ku každému, keďže jeho sklony k agresivite sú podmienené i správaním
iných. V tomto kontexte krajský súd poukazuje i na vyjadrenie znalkyne PhDr. Mgr. Eleny Fortis, PhD.,

že poškodená svojim poníženým správaním provokuje agresívnych jedincov k arogantne nadradeným
reakciám (u obžalovaného bola znalecky skonštatovaná agresia – pozn. súdu).
Namargopoukazuobžalovaného,žezoboznámenejlekárskejsprávyFakultnejnemocniceAgelSkalica
zo dňa 04.02.2023 vyplynulo, že poškodenú bil päsťou, pričom podľa vyjadrenia poškodenej ju malvyfackať, je potrebné tejto odvolacej námietke prisvedčiť, avšak z pohľadu krajského súdu je dôležité, že
k fyzickému ataku poškodenej došlo, čo je objektivizované lekárskou správou, a spôsob ataku objasnila
poškodená, čo verifikoval i svedok A. A. (že ataky boli vo forme faciek), pričom zranenia poškodenej

zachytáva i zápisnica o prehliadke tela a príslušná fotodokumentácia.
VďalšomobžalovanýnamietalsprávuÚPSVaRSenicazodňa28.04.2023a28.09.2023,ktorejobsahom
mali byť informácie odôvodňujúce skúmať vierohodnosť svedka A. A.. Krajský súd si dovolí na tomto
mieste zopakovať, že ani skutočnosť, že svedok navštevuje neurológa pre podozrenie na poruchu
pozornosti a že navštevuje CPPPaP v Holíči samé o sebe neodôvodňujú skúmať vierohodnosť svedka,

keďže z jeho výpovede, ktorá bola zachytená na kamerový záznam, nevyvstali pochybnosti o jeho
vierohodnosti, naopak, táto bola ucelená, jednotná, svedok uveriteľne popísal situáciu v rodine a ataky
obžalovaného.
Pokiaľ ide o listovú korešpondenciu opätovne krajský súd pripomína, že poškodenú a obžalovaného
spájajú maloleté deti, kedy poškodená očividne pociťuje povinnosť s obžalovaným komunikovať
a informovať ho o stave spoločnej domácnosti a o deťoch, keďže poškodená uviedla, že obžalovaný je

dobrý otec, k deťom sa správa dobre a stále má voči nemu informačnú povinnosť. V ďalšom pripomína,
že samotná poškodená potvrdila, že nadávala na aktuálnu manželku obžalovaného. Navyše táto listová
korešpondencia žiadnym spôsobom nevyvracia verziu poškodenej o domácom násilí. Nie je žiadnym
prekvapením, že i týrané ženy dajú ďalšiu šancu tyranovi, keďže stále môžu pociťovať lásku, náklonnosť,
spoločné záväzky a tiež často násilné konanie ospravedlňujú.

Pokiaľ ide o mesačné náklady a správu spoločnosti C. B., B., tieto neboli predmetom prejednávanej
trestnej veci. Inak vyjadrené, nejedná sa teda o podstatnú skutočnosť, ktorú by bolo potrebné rozoberať.
Je očividné, že poškodená finančne zabezpečovala spoločnú domácnosť a deti bez ohľadom na to, či
a koľko obžalovaný prispieval.
V kontexte televízneho programu zo dňa 03.02.2023 a vzhľadom na vykonané dokazovanie krajský

súd dodáva, že ide len o domnienky obžalovaného, ktoré nie sú ničím podložené. Poškodená priznala,
že tento televízny program sledovala, o čom niet pochýb, avšak v inom čase ako uvádza obžalovaný.
I z vyjadrenia znalkyne PhDr. Mgr. Eleny Fortis, PhD. vyplynulo, že tento program mohol byť poškodenú
impulzom, aby čelila situácii v spoločnej domácnosti, čo však nezakladá motiváciu poškodenej vedome
a úmyselne škodiť obžalovanému vymyslením si trestného stíhania.

No a pokiaľ ide o fotodokumentáciu z prehliadky tela poškodenej, táto zachytáva bezprostredné zranenia
poškodenej, ktoré utrpela v dôsledku fyzických atakov obžalovaného. Z pohľadu krajského súdu sa
nejedná o zranenia, ktoré by nezodpovedali popisu priebehu atakov, ktoré predostrela poškodená.
Obžalovaný žiadnym spôsobom neuviedol na základe čoho dospel k záveru, že modriny na tele
poškodenej boli staré. Je pritom zrejmé, že obžalovaný sa snaží vyvrátiť verziu poškodenej, načo síce

právo má, ale automaticky to nezakladá nesprávnosť úvah okresného súdu, obzvlášť, ak v trestnom
konaní sa obžalovaný môže brániť spôsobom akým uzná za vhodný.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že nejde o situáciu opisovanú obžalovaným
v odvolaní, že voči nemu neexistujú usvedčujúce dôkazy, resp. že u neho nastala dôkazná núdza
a mal byť oslobodený spod obžaloby. Ide len o zjavnú snahu obžalovaného, aby boli vykonané dôkazy

hodnotené inak.
Preto v súhrne k odvolacím námietkam obžalovaného, podľa ktorých okresný súd nesprávne vyhodnotil
dôkazy, krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá
pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne

pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých
dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu

jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k
vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnoteníobsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie.
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj podľa názoru krajského súdu táto zodpovedá stavu veci
a zákonu, pričom v podrobnostiach krajský súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného týkajúcu sa kvalifikačného znaku po dlhší čas, krajský

súd uvádza, že s touto právnou otázkou sa už správnym spôsobom vyrovnal okresný súd. V prípade
naplnenia zmieneného kvalifikačného znaku vyplýva, že musí ísť o tak dlhý čas, ktorý jednak prekračuje
inak obvyklý čas páchania konkrétnej trestnej činnosti (tzv. kvantitatívna stránka), jednak by použitie
základnej skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu dostatočne nevystihovalo závažnosť spôsobu
konania konkrétneho páchateľa (tzv. kvalitatívna stránka). Tento znak je preto treba posudzovať
individuálne v každom konkrétnom prípade, s ohľadom na všetky jeho okolnosti, čo správne vykonal

okresný súd a svoje úvahy riadnym spôsobom ozrejmil. Páchanie trestného činu po dlhší čas spravidla
znamená pokračovanie v trestnej činnosti po dobu viacerých mesiacov, súdnou praxou ustálenej na min.
6 mesiacov. Krajský súd dopĺňa právnu argumentáciu v tom smere, že skutková veta je dostatočne určitá
a vyplýva z rozsiahle vykonaného dokazovania, rovnako ako závažnejší spôsob konania obžalovaného
- páchanie žalovaného násilného trestného činu po dlhší čas - teda v priebehu vyše piatich rokov

(intenzívnejšie približne od apríla roku 2016 do 04.07.2019 – kedy obžalovaný nastúpil na výkon
trestu odňatia slobody v inej trestnej veci a následne po jeho prepustení v mesiaci december 2020
do 03.02.2023 – kedy bola nahlásená násilná trestná činnosť), čo v prípade trestného činu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby neznamená, že musí psychické či fyzické násilie, ponižujúce či iné
konanie vyvíjať denne. Inak vyjadrené, na naplnenie kvalifikačného znaku po dlhší čas stačí, ak v rámci

určitého časového obdobia sa takéto konanie opakuje v určitej dobe tak, aby jednotlivé ataky neboli
oddelené príliš dlhým časovým úsekom, čo by mohlo mať vplyv na subjektívne vnímanie poškodených
osôb. (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2017, sp. zn. 2Tdo/5/2017) Začiatok
páchania trestnej činnosti je ustálený správne- čas, kedy mala spoločná dcéra 3 mesiace a obžalovaný
začal milostný vzťah s H. A., čo bolo zjavným spúšťačom agresívneho správania (odvtedy kritizoval

poškodenú a vyčítal jej i maličkosti), a čo vyplynulo z vykonaného dokazovania, rovnako aj intenzita
týchtoútokov,ktorésavrôznychpodobáchvyskytovalivnepravidelneopakujúcichsaintervalochvrámci
týždňa a mesiaca.
V súvislosti s právnou kvalifikáciou obžalovaný poukazoval na to, že v konaní nebolo preukázané ako
mal poškodenú zraňovať, znevažovať, dehonestovať a degradovať ju. Krajský súd zastáva názor, že

obžalovaný poškodenú zraňoval, znevažoval, dehonestoval a degradoval najmä svojim správaním –
vytočili ho maličkosti, keď nebolo upratané ako chcel on, pes roztrhal sliepku, vyčítal jej, že málo zarobí,
poškodená prežívala strach a stres z konania obžalovaného, bála sa o svoje zdravie a život, bála sa,
že jej obžalovaný zoberie deti, čo sa prejavilo v psychickom zdraví poškodenej. Poškodená v aktuálnej
situácii pociťuje zármutok a zlyhanie. Obžalovaný svojim protiprávnym konaním poškodenej spôsobil

i psychické utrpenie spojené práve s negatívnym následkom na duševnom zdraví, prejavujúcim sa
v znížení jeho kvality, resp. s poškodením duševného zdravia poškodenej, čo bolo objektivizované
znaleckou expertízou.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaný mu v odvolaní žiadne chyby
nevytýkal a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

Trestného poriadku, krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Avšak pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd v tejto súvislosti zistil dôvodnosť odvolania
obžalovaného, avšak z iných ako ním prezentovaných dôvodov.
Krajský súd ešte predtým ako predostrie závery ohľadom zákonnosti a primeranosti uloženého trestu
považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.

K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j.
či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu

o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia

(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti
pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen

odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,
varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi

prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u

obžalovaného správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
pričom u obžalovaného konštatoval neexistenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného
zákona, avšak vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že bol už
za trestný čin odsúdený. Iné či už poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti ani krajský súd vlastným
prieskumom nezistil.

Obžalovaný v rámci odvolania namietal i priznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného
zákona, teda že už bol za trestný čin odsúdený, s poukazom na druh trestného činu, teda že nebol
odsúdený za násilnú trestnú činnosť. Krajský súd v zhode s názorom okresného súdu dospel k záveru,
že obžalovanému táto priťažujúca okolnosť patrí. Vo všeobecnosti možno uviesť, že z dikcie zákona
rozlišovanie recidívy výslovne nevyplýva, a teda táto priťažujúca okolnosť sa uplatní pri akomkoľvek

druhu recidívy. Dôležitú úlohu zohráva taktiež čas, ktorý uplynul medzi odsúdeniami. V tomto načrtnutom
kontexte z odpisu registra trestov vyplynulo, že obžalovaný bol dosiaľ dvakrát súdne trestaný, pričom
v prípade odsúdenia Okresného súdu Skalica pod sp. zn. 4T/148/2012 sa na neho hľadí akoby nebol
odsúdený, kedy sa dopustil prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona.
Avšak z odsúdenia Okresného súdu Skalica pod sp. zn. 6T/39/2016 je zrejmé, že obžalovaný sa

opätovne dopustil prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona, v rámci ktorému mu bol nariadený výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol pôvodne
podmienečne odložený a následne bol podmienečne prepustený s určením skúšobnej doby. Hoci sa
obžalovaný v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia osvedčil, tak až dodatočne vyšlo na povrch,
že aktuálne časť žalovanej trestnej činnosti páchal v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia (od

24.06.2020 do 24.06.2022), teda v čase, kedy mal viesť riadny život. Na dôvažok krajský súd pripomína,
že zanedbanie povinnej výživy (§ 207 Trestného zákona) a týranie blízkej osoby a zverenej osoby (§
208 Trestného zákona) sú zaradené do tretej hlavy Trestného zákona, ktorej ustanovenia poskytujú
trestnoprávnu ochranu rodine a mládeži v podstate v rovnakom rozsahu. Vzhľadom na uvedené bolo
z pohľadu krajského súdu nevyhnutné prihliadnuť na recidívu obžalovaného a vzhliadnuť priťažujúcu

okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona.
Obžalovaný okresnému súdu vyčítal, že neaplikoval inštitút mimoriadneho zníženia trestu. Krajský
súd vlastným prieskumom nezistil žiadne výnimočné okolnosti odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia
o mimoriadnom znížení trestu podľa odseku 1 § 39 Trestného zákona, keď pod existenciou
mimoriadnych skutkových okolností prípadu možno rozumieť existenciu takých okolností, ktoré majú

podstatný vplyv na spáchanie trestného činu a ktoré majú objektívny súvis s konkrétnym trestným
činom a osobnými pomermi páchateľa sa rozumejú okolnosti, ktoré vplývajú na osobnosť páchateľa
trestného činu, no neprejavia sa v spôsobe spáchania konkrétneho skutku. Ide teda o súbor určitých
okolností, ktoré pôsobia na páchateľa trestného činu a spravidla majú dlhotrvajúci charakter. Medzi
osobné pomery tak možno kategoricky subsumovať intelektuálnu úroveň konkrétneho páchateľa,

psychickýstavpáchateľaspočívajúcivslabomyseľnosti,dôveryhodnosti,ovplyvniteľnostialeboemočnej
nevyrovnanosti. Pod mimoriadne pomery páchateľa možno subsumovať taktiež skutočnosť, že páchateľ
trestného činu má početnú rodinu, ktorá je na neho výživou odkázaná a pod. V konečnom dôsledku
žiadne takéto skutočnosti ani samotný obžalovaný v odvolaní neuvádzal. A pokiaľ ide o tzv. „nútenépriznanie“ a následnú aplikáciu ust. § 39 ods. 5 Trestného zákona, k tomu sa krajský súd vyjadril už
vyššie v texte.
Krajský súd však zohľadnil, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene zákona, preto trest

ukladal v zmysle ustanovení Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (v zmysle ust. § 2 ods. 1
Trestného zákona), ktorý posúdil ako priaznivejší pre obžalovaného, v čom spočívali okrem iného
i dôvody na zrušenie napadnutého výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Krajský súd preto o treste
pre obžalovaného rozhodol sám, a to takým spôsobom, pokiaľ ide o samostatný trest, ukladal ho
podľa ust. § 208 ods. 3 Trestného zákona, teda za spáchaný zločin týrania blízkej osoby a zverenej

osoby v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate, s trestnou sadzbou 7-15 rokov. Krajský súd pri ukladaní
trestu obligatórne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich
a priťažujúcich okolnosti u obžalovaného, pričom vzhliadol priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m)
Trestného zákona, že bol už za trestný čin odsúdený a súčasne neidentifikoval poľahčujúce okolnosti
podľa § 36 Trestného zákona.
Vychádzajúc z kvalifikovanej trestnej sadzby, pokiaľ ide o výmeru trestu a spôsob jeho výkonu, krajský

súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby 7 rokov.
Krajský súd je presvedčený, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť uloženým trestom odňatia
slobody, považujúc ho za zákonný a správny s prihliadnutím na závažnosť a charakter trestnej činnosti
(násilná trestná činnosť páchaná po dlhší čas na blízkej osobe - družke, verbálne i fyzické útoky,
gradácia v podobe zlomenia zubu v dôsledku útoku, podliatiny, spôsobenie fyzického i psychického

utrpenia), okolnosti prípadu (vyvolanie strachu a jeho udržiavanie, trestná činnosť páchaná za múrmi
spoločnej domácnosti, čo ju robí ťažšie odhaliteľnou, a pred očami maloletých detí), mieru kriminálneho
narušenia obžalovaného (dosiaľ 2-krát súdne trestaný, páchajúci trestnú činnosť od roku 2013 –
prečiny zanedbania povinnej výživy) a možnosti jeho nápravy (podmienečné tresty, pričom v prípade
odsúdenia Okresného súdu Skalica pod sp. zn. 6T/39/2016 mu bol nariadený výkon trestu, z ktorého

bol podmienečne prepustený a v rámci plynutia skúšobnej doby páchal časť aktuálne žalovanej trestnej
činnosti), s presvedčením, že takto uložený trest bude dostačujúci na jeho nápravu a prevýchovu, a
zároveň bude plniť účel aj z hľadiska generálnej prevencie ako aj individuálnej prevencie tak, ako to
predpokladá zákonné ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona.
Pokiaľ ide o výrok o zaradení odsúdeného na výkon uloženého trestu odňatia slobody, krajský

súd identifikoval pochybenie okresného súdu, keď postupoval v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b)
Trestného zákona a obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia
s odôvodnením, že bol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený za úmyselný trestný čin. Vo všeobecnosti možno uviesť, že vonkajšia diferenciácia výkonu
trestu odňatia slobody je významná v tom ohľade, že umožňuje prispôsobiť mieru zásahu do základných

práv a slobôd, a to podľa toho, v akej miere je potrebná za účelom nápravy páchateľa trestného činu a
ochrany spoločnosti. Vonkajšia diferenciácia je výkon trestu podľa stupňa stráženia a riadi sa zásadou,
že čím je vyšší stupeň stráženia, tým väčší je rozsah obmedzení. Práve ust. § 48 ods. 2 Trestného
zákona určuje kritériá, ktoré sú relevantné pre zaradenie do ústavu na výkon trestu odňatia slobody na
základe vonkajšej diferenciácie. Okresný súd pochybil, keď pri určovaní ústavu na výkon trestu odňatia

slobody zohľadnil výkon trestu odňatia slobody v trestnej veci Okresného súdu Skalica vedenej pod sp.
zn. 6T/39/2016. Rozhodné kritérium bola doba spáchania žalovanej trestnej činnosti a začiatok výkonu
trestu.Keďžeobžalovanýspáchanímžalovanejtrestnejčinnostizačalvmesiaciapríl2016avýkontrestu
odňatia slobody v trestnej veci pod sp. zn. 6T/39/2016 mu bol nariadený 04.07.2019, tak je očividné, že
pred spáchaním trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý by mu bol uložený pre úmyselný

trestný čin nebol. Vzhľadom na uvedené, preto krajský súd toto pochybenie napravil a obžalovaného na
výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolania obžalovaného, ktoré malo svoje
čiastočné opodstatnenie, postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku napadnutý
rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku

sám vo veci rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku)

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.