Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. november 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/128/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123387254
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123387254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom
Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, zastúpeného: RASLEGAL, s.r.o., so sídlom
Mostová 2, 811 02 Bratislava – Staré mesto, IČO: 36 855 561, proti žalovanému v 1. rade: NATIMO s.r.o.,
so sídlom 044 61 Zlatá Idka 175, IČO: 46 627 561, žalovanému v 2. rade: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
XXX XX C. D. XXX, obom zastúpeným Advokátskou kanceláriou MARIÁN VOJČÍK s.r.o. (v skratke AK
MARIÁN VOJČÍK s.r.o.), so sídlom Jazmínová 1, 040 11 Košice - mestská časť Západ, IČO: 52 280 799,
o zaplatenie 89.122,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Mestského súdu

Košice, č. k. 31Cb/49/2023 – 235 zo dňa 15. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice, č. k. 31Cb/49/2023 – 235 zo dňa 15. mája 2024.

II. Žalobca má proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému v 1. rade a žalovanému
v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 89.122,02 eur s úrokmi z omeškania vo výške 25 % ročne zo
sumy 89.122,02 eur od 7.8.2022 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- eur, a to všetko v prospech účtu žalobcu č. IBAN: A. XXXX XXXX XXXX XXXX

XXXX, VS: 8080136121 do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v danom rozsahu povinnosť plniť druhého zo žalovaných (výrok I.) a žalobcovi priznal
protižalovanémuv1.radeažalovanémuv2.radenároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%stým,
že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v danom rozsahu povinnosť plniť druhého zo žalovaných (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe podanej pôvodne na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica), ktorou

žalobcanavrhol,abysúduložilžalovanémuv1.radeažalovanémuv2.radepovinnosťzaplatiťžalobcovi
89.122,02 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 89.122,02 eur od 7.8.2022 do
zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a nahradiť
žalobcovi trovy konania.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 17.8.2020 uzatvoril ako veriteľ so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom
a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom Zmluvu o splátkovom úvere a v nej inkorporovanú dohodu o ručení

(ďalej aj „zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému v 1. rade úver na podnikateľské účely
vo výške 119.000,- eur. Úroková sadzba v čase poskytnutia úveru bola vo výške 1,90 % ročne, výška
mesačnej splátky predstavovala 1.653,- eur a úrok z omeškania bol stranami dojednaný vo výške 25 %
ročne.Žalobcatvrdil,žežalovanýv1.radenedodržalpovinnostivyplývajúcezozmluvyaúverovésplátkyneplatil riadne a včas. Žalobca preto pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a žalovaného
v 1. rade a žalovaného v 2. rade (ako ručiteľa) vyzval na zaplatenie sumy 105.822,02 eur. Žalovaní
však uhradili žalobcovi len časť z tejto sumy, a to 16.700,- eur, v ostatnom rozsahu zostali záväzky

nevysporiadané. V dôsledku neplnenia si povinností žalovanými pristúpil žalobca v zmysle čl. VI. a VII.
zmluvy k využitiu jedného z inštitútov, ktorý zabezpečoval pohľadávku, keď na základe žiadosti žalobcu
bolo žalobcovi poskytnuté plnenie vo výške 86.207,43 eur osobitným ručiteľom na základe dohody
o záručnom nástroji. Nakoľko žalobcovi bolo poskytnuté uvedené plnenie, došlo tým k čiastočnému
pokrytiujehonárokov.Osobitnémuručiteľovitýmvznikolvočižalovanýmregresnýnárok,ktorýježalobca

v zmysle zmluvy povinní vymáhať. Žalobca uzavrel, že celková dlžná suma 89.122,02 eur pozostáva
zo samostatného nároku žalobcu vo výške 2.914,59 eur a regresného nároku osobitného ručiteľa vo
výške 86.207,43 eur.

4. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhli žalobu zamietnuť.
Uviedli, že podľa tvrdenia žalobcu má vymáhaný nárok pozostávať (i) zo samostatného nároku žalobcu

z titulu zmluvy vo výške 2.914,59 eur a (ii) z regresného nároku osobitného ručiteľa z titulu poskytnutej
záruky vo výške 86.207,43 eur. Regresný nárok mal vzniknúť poskytnutím záruky osobitného ručiteľa na
základe dohody o záručnom nástroji podľa čl. VII. ods. 7.1 písm. a) zmluvy. Žalovaní argumentovali, že
žalobca regresný nárok nepreukázal a neozrejmil, na základe ktorej z dohôd o záručnom nástroji došlo
k poskytnutiu záruky, ani jednu z dohôd do konania nepredložil a rovnako nepreukázal ani samotné

plnenie záruky vo výške 86.207,43 eur. Dôvodili, že z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva,
ktorým osobitným ručiteľom bola (a či vôbec) záruka poskytnutá, kedy a v akej výške. Vzhľadom na
uvedené žalobca časť vymáhaného nároku vo výške 86.207,43 eur čo do dôvodu podľa žalovaných
nepreukázal. Ďalej žalovaní uviedli, že žalobca poskytol žalovanému v 1. rade úver na podnikateľské
účely. Žalovaný v 1. rade podnikal v gastro sektore. V dôsledku nepriaznivej situácie spôsobenej

pandémiou ochorenia COVID-19 bolo prijatých viacero opatrení, ktoré sa významným spôsobom
negatívne dotkli aj gastronomickej oblasti, a to najmä uzatvorením stravovacích prevádzok. Žalovaný
v 1. rade sa do omeškania s platením úverových splátok dostal práve z dôvodu pandemických opatrení,
ktoré napokon mali za následok aj definitívne ukončenie jeho podnikateľskej činnosti. Spôsobenú
situáciu sa však snažil riešiť a viackrát sa obrátil na žalobcu so žiadosťou o odklad splátok, no

bezúspešne. Úver bol splácaný automatickým odpisovaním splátok z podnikateľského účtu žalovaného
v 1. rade. Žalobca poskytol žalovanému v 1. rade aj kontokorentný úver, ktorý bol splácaný rovnakým
spôsobom. Avšak, z výpisov z podnikateľského účtu žalovaného v 1. rade vyplýva, že splatné sumy
istín a príslušenstiev boli žalobcom z podnikateľského účtu odpisované zmätočne a naviac pod štyrmi
variabilnými symbolmi. Z tohto dôvodu bol pre žalovaných spôsob splácania úveru nejasný. Okrem toho

žalovaní dodali, že dňa 17.6.2022 žalobca podnikateľský účet žalovanému v 1. rade zablokoval, čím mu
znemožnil disponovať prostriedkami na tomto účte a odňal mu prístup do účtu prostredníctvom mobilnej
aplikácie aj internetbankingu, v dôsledku čoho žalovanému zneprístupnil prehľad o prijatých platbách
od zákazníkov, ktorí denne platili za stravovacie služby bezhotovostne. Žalovaní poukázali, že podľa
výpisu z bankovej knihy žalobcu bola pohľadávka zo zmluvy ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti

úveru v celkovej výške 105.822,02 eur. Z predloženého výpisu však podľa žalovaných nevyplýva, kedy
a ako boli sumy odpisované žalobcom z podnikateľského účtu žalovaného v 1. rade započítavané
na istinu a príslušenstvo pohľadávky a v akých výškach. Vzhľadom na to, že spôsob započítavania
odpísaných súm z podnikateľského účtu na istinu a príslušenstvo pohľadávky zo zmluvy je podľa
žalovaných pochybný a tento neozrejmuje ani výpis z bankovej knihy žalobcu, ani žiaden iný žalobcom

predložený dôkaz, žalovaní namietali aj celkovú výšku pohľadávky ku dňu zosplatnenia úveru. Tvrdili, že
žalovaný v 2. rade uhradil žalobcovi po zosplatnení úveru na základe dohody o splátkach sumu vo výške
24.500,- eur a nie 16.700,- eur, ako tvrdí žalobca. Tento rozdiel v sumách predstavujúci 7.800,- eur však
nie je v aktuálnom zostatku úveru ku dňu 11.8.2023 zohľadnený a nie je zohľadnený ani v žalovanej
sume. Žalovaní uzavreli, že žalobca nevysvetlil, ako započítal na pohľadávku zo zmluvy všetky odpísané

plnenia z podnikateľského účtu žalovaného v 1. rade pred zosplatnením úveru a zároveň nezohľadnil
plnenia v celkovej výške 7.800,- eur uhradené žalovaným v 2. rade v žalovanej sume. Dôvodili preto,
že nie je zrejmé, ako žalobca dospel k žalovanej sume v ním stanovenej výške. Dodali, že oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bolo žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade doručené
dňa 2.8.2023, preto sa žalovaní do omeškania mohli dostať najskôr prvým dňom po márnom uplynutí 5

dňovej lehoty na plnenie, t. j. 8.8.2023. Vzhľadom na uvedené mali za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne žalobou uplatneného nároku.5. Žalobca v ďalšom k aktivácii záručného nástroja uviedol, že nárok uplatnený priamo podľa úverovej
zmluvy alebo v časti z titulu regresu po úhrade iného ručiteľa ručiaceho popri žalovaných, nemení nič
na výslednej povinnosti žalovaných uhradiť dlh žalobcovi. Dodal, že napriek tomu ale predkladá súdu

aj žalovaným (i) žiadosť o čerpanie nástroja zo dňa 26.1.2023 (podľa dohody o nástroji SIH antikorona
záruka 2a zo dňa 29.6.2020, ktorá je podpísaná štátnymi inštitúciami, a teda je verejne dostupná
v Centrálnom registri zmlúv, pričom v bode 6.5.7 a. zmluvy obaja žalovaní vyhlasujú, že sa oboznámili
s jej obsahom a podmienkami pred podpisom úverovej zmluvy), (ii) rozpis žiadosti s identifikáciou
dotknutého úveru a (iii) potvrdenie o pripísaní prostriedkov na účet banky zo dňa 9.3.2023. Poukázal, že

žalovaní uvádzajú, že žalobca im odňal prístup k bankovému účtu prostredníctvom mobilnej aplikácie a
internetbankingu, avšak na tieto služby nevzniká nárok automaticky a bezodplatne, pretože sa poskytuje
klientom za odplatu. Akonáhle žalovaní prestali platiť za bankové služby (ich bankový účet dosahoval
limit disponibilného kontokorentného úveru, čiže poplatky boli dlhodobo úverované), došlo k zastaveniu
ich poskytovania. K námietke žalovaných, že im nebol spôsob splácania úveru jasný, žalobca poukázal
na ustanovenia zmluvy, kde je určená suma 1.653,- eur, ktorá predstavuje mesačnú splátku istiny a

v bode 5.2 písm. a) je uvedené, že žalovaní sú povinní uhradiť aj úroky (ako odplatu, a to k ultimu
mesiaca)apodľapísm.b)ajpoplatkyacenyzaslužbypodľasadzobníka.Znamenáto,ževštandardnom
mesiaci dlžník vypláca svoj záväzok tromi platbami - splátka istiny, splátka úrokov a splátka poplatkov.
Čo sa týka nepreukázania výšky žalovanej pohľadávky, žalobca uviedol, že dotknutý úver nie je jediným
záväzkom žalovaných voči žalobcovi, žalovaní majú so žalobcom uzatvorené ešte ďalšie dve úverové

zmluvy, a to Zmluvu o splátkovom úvere č. MU-8002543111 zo dňa 29.6.2017, na základe ktorej žalobca
poskytol žalovaným úver 60.000,- eur a Zmluvu o kontokorentnom úvere č. MU-8003003240 zo dňa
19.5.2021, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným úverový rámec k čerpaniu na jeho bežnom
bankovom účte vo výške 49.500,- eur. Pri obidvoch úveroch bola vyhlásená mimoriadna splatnosť
úverov z dôvodu nesplnenia podmienok žalovanými. Žalobca uviedol, že na základe predložených

výpisov je možné dohľadať rozloženie všetkých troch platieb žalovaných od augusta 2022 do marca
2023 na úhradu dotknutého úveru v sume 16.700,- eur, kontokorentného úveru v sume 5.900,- eur a
splátkového úveru zo dňa 29.6.2017 v sume 1.900,- eur. Žalovaní vo vyjadrení tiež namietali, že im bolo
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti doručené až dňa 2.8.2022, k čomu žalobca uviedol, že
v zmysle ustanovení zmluvy, každá zásielka sa považuje za doručenú tretím dňom odo dňa odoslania.

Žalobca odoslal oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovaným dňa 28.7.2022, pričom tretí
deň pripadá na 31.7.2022. Lehota na úhradu teda podľa žalobcu začala plynúť dňa 1.8.2022 a márne
uplynula dňa 6.8.2022, kedy sa stal splatným celý dlh.

6. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu uznesením č. k. 31Cb/49/2023 - 150 zo dňa 6.3.2024 pripustil

zmenu žaloby tak, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi 89.122,02 eur
s úrokmi z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 89.122,02 eur od 7.8.2022 do zaplatenia, paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to všetko v prospech
účtu žalobcu č. IBAN: A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: 8080136121 do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v danom rozsahu povinnosť

plniť druhého zo žalovaných.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 17.8.2020 žalobca ako veriteľ,
žalovaný v 1. rade ako dlžník a žalovaný v 2. rade ako ručiteľ uzavreli Zmluvu o splátkovom úvere č.
8080136121 s dohodou o ručení, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému v 1.

rade peňažné prostriedky na podnikateľské účely vo výške 119.000,- eur. Úroky z omeškania si strany
dojednali vo výške 25 % ročne, výška mesačnej splátky predstavovala 1.653,- eur a bola splatná do
20-teho dňa v kalendárnom mesiaci. Žalobca dňa 27.7.2022 v súlade s čl. VIII. bodom 8.1 zmluvy
určil predčasnú splatnosť úveru s tým, že celková pohľadávka veriteľa činila 105.822,02 eur. Odoslanie
oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti a výzvy na zaplatenie obom žalovaným bolo žalobcom

preukázané predložením podacieho hárku zo dňa 28.7.2022. Medzi stranami boli uzatvorené aj ďalšie
dve úverové zmluvy, a to Zmluva o splátkovom úvere č. MÚ-8002543111 zo dňa 29.6.2017 a Zmluva
o kontokorentnom úvere č. MÚ-8003003240 zo dňa 19.5.2021. Aj pri týchto úveroch bola vyhlásená
mimoriadna splatnosť z dôvodu nesplnenia zmluvných podmienok žalovanými.

8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že spoločnosť National Development
Fund II., a.s. (ďalej aj „NDF II.“) oznámila žalobcovi, že jej vznikli straty v súlade s čl. 3 dohody
o záručnom nástroji SIH antikorona záruka 2a, a to v sume 1.172.165,54 eur, pričom v prílohe žiadosti
o plnenie je uvedený aj žalovaný v 1. rade ako dlžník v sume 86.207,43 eur s dátumom žiadostio plnenie dňa 26.1.2023 a dátumom plnenia záruky dňa 9.3.2023. Žalobca dňa 24.10.2023 potvrdil
žalovanému v 1. rade prijatie platby vo výške 86.207,43 eur dňa 9.3.2023 ako plnenie zo záruky na
úver č. 8080136121. Žalovaný v 2. rade za obdobie od 4.7.2020 do 2.10.2023 uhradil žalobcovi celkovo

24.500,- eur a žalovaní na sporný úver uhradili žalobcovi dňa 17.8.2022 sumu 2.000,- eur, dňa 1.9.2022
sumu 1.500,- eur, dňa 30.9.2022 sumu 2.100,- eur, dňa 30.10.2022 sumu 1.500,- eur, dňa 2.11.2022
sumu 1.000,- eur, dňa 29.11.2022 sumu 2.000,- eur, dňa 2.1.2023 sumu 1.000,- eur, dňa 4.1.2023 sumu
1.500,- eur, dňa 25.1.2023 sumu 600,- eur, dňa 1.2.2023 sumu 1.500,- eur a dňa 1.3.2023 sumu 2.000,-
eur, celkovo teda 16.700,- eur. Ďalšími platbami žalovaných v 1. a 2. rade v čase od augusta 2022 do

marca 2023 boli uhradené pohľadávky zo Zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8003003240 zo dňa
19.5.2021 v sume 5.900,- eur a zo Zmluvy o splátkovom úvere č. MU-8002543111 zo dňa 29.6.2017
v sume 1.900,- eur.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 261 ods. 1; 303; 306 ods. 1; 324 ods. 1; 365 ods.
1; 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) a uviedol, že

žalobca sa od žalovaných v 1. a 2. rade domáhal zaplatenia nevrátenej istiny úveru s príslušenstvom.
Žalovaný v 2. rade sa ako ručiteľ zaviazal (§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka), že splní dlh
za žalovaného v 1. rade, pričom žalovaný v 2. rade napriek výzve žalobcu dlh nesplnil. Súd prvej
inštancie konštatoval, že žalovaní poskytnutú sumu, či už priamo z úverovej zmluvy, alebo z titulu
regresu na základe dohody o záručnom nástroji SIH antikorona záruka 2a, žalobcovi nevrátili. Obranu

žalovaných, že nemali prístup k bankovému účtu prostredníctvom mobilnej aplikácie a internetbankingu
vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, pretože táto služba je spoplatnená a nevzniká na ňu
nárok automaticky. Akonáhle žalovaní prestali platiť za túto bankovú službu, došlo k zastaveniu jej
poskytovania. Ak mali žalovaní nejasnosti ohľadom zaplatenia súm istín a príslušenstiev, mohli (a mali)
sa podľa súdu prvej inštancie informovať o spôsobe a výške splácania jednotlivých úverov.

10. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pohľadávka žalobcu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveru dňa 27.7.2022 predstavovala 105.822,02 eur. Žalovaný v 2. rade uhradil žalobcovi za obdobie
od augusta 2022 do marca 2023 celkovo 24.500,- eur, avšak nie všetky platby boli pripísané na úhradu
sporného úveru. Suma 16.700,- eur bola uhradená na sporný úver, suma 5.900,- eur na kontokorent

č. MU-8003003240 a suma 1.900,- eur na splátkový úver č. MU-8002543111. Dlžná suma bola teda
v predmetnom konaní podľa súdu prvej inštancie správne uplatnená vo výške 89.122,02 eur.

11. Priamo zo zmluvy (čl. VI. a VIII.) súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca má svoje vlastné a
nezávislé právo žiadať žalovaného v 1. rade o plnenie pohľadávok NDF II. (ako ručiteľa), čím bola

založená aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto spore aj v tejto časti.

12. K námietke žalovaných ohľadne dátumu doručenia oznámenia o zosplatnení úveru súd prvej
inštancie odkázal na čl. IV. ods. 4.5.5 zmluvy, podľa ktorého tretím dňom nasledujúcim po dni odoslania
poštovej zásielky došlo k jej doručeniu. Ak žalobca preukázal odoslanie oznámenia o vyhlásení

mimoriadnej splatnosti a výzvu na zaplatenie zo dňa 27.7.2022 žalovanému v 1. rade a žalovanému
v 2. rade predložením podacieho hárku č. EPH288793020 zo dňa 28.7.2022, päťdňová lehota na
plnenie uplynula 6.8.2022 a nasledujúci deň sa žalovaní dostali do omeškania. Súd prvej inštancie preto
žalobcovi priznal zmluvne dohodnutý úrok z omeškania vo výške 25 % ročne z istiny 89.122,02 eur od
7.8.2022 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených

s uplatnením pohľadávky (podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka) vo výške 40,- eur. Nakoľko
žalovaný v 2. rade ako ručiteľ prevzal povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí žalovaný v 1.
rade ako dlžník, súd prvej inštancie žalovaným uložil povinnosť na plnenie tak, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1; 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi, ktorý bol vo
veci úspešný, priznal proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných, zaniká v danom rozsahu povinnosť plniť druhého

zo žalovaných.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trovkonania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili tým, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365

ods. 1 písm. e) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

15.Žalovanívodvolanípoukázali,žepredmetomsporujeneuhradeniezvyšnejsumyvovýške89.122,02

eur z poskytnutého úveru na podklade Zmluvy o splátkovom úvere č. 8080136121 a Dohody o ručení
uzatvorenej v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka medzi žalobcom, ako veriteľom, žalovaným
v 1. rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom, ktoré boli uzavreté spolu, v jednom
dokumente (listine) dňa 17.8.2020. Súd prvej inštancie uviedol, že celková dlžná suma 89.122,02 eur
pozostáva z nároku žalobcu vo výške 2.914,59 eur a regresného nároku osobitného ručiteľa vo výške
86.207,43 eur na základe dohody o záručnom nástroji SIH antikorona záruka 2a zo dňa 26.6.2020, ktorá

je podpísaná zástupcami spoločnosti National Development Fund II., a.s. a žalobcom. V prílohe žiadosti
o plnenie je uvedený aj žalovaný v 1. rade ako dlžník v sume 86.207,43 eur s dátumom žiadosti o plnenie
dňa 26.1.2023 a dátumom plnenia záruky dňa 9.3.2023. V zmysle ods. 2.3 čl. II – Základné ustanovenia
– Definície zmluvy je „Regresný nárok“ definovaný, ako nárok osobitného ručiteľa, ktorý osobitnému
ručiteľovi vznikol voči dlžníkovi podľa § 308 Obchodného zákonníka v dôsledku poskytnutia plnenia zo

záruky za dlžníka v súvislosti s úverom, poskytovaným na základe tejto zmluvy. V zmysle ods. 2.3 čl. II –
Základné ustanovenia – Definície zmluvy „Zabezpečenie“ je aj ručenie. V súvislosti s uvedeným žalovaní
argumentovali, že § 308 Obchodného zákonníka je v spojení § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka
kogentným ustanovením. Teda zmluvné strany sa nemôžu od znenia § 308 Obchodného zákonníka
odchýliť, preto aj dojednania v zmluve, ktoré vylučujú aplikáciu ust. § 308 Obchodného zákonníka, sú

neplatné. Vzhľadom na uvedené mali za to, že nemohla vzniknúť veriteľská solidarita medzi žalobcom
a NDF II. v zmysle bodu 6.5.6 zmluvy, preto žalobca z dôvodu, že NDF II., ako ručiteľ záväzok dlžníka
veriteľovi splnil, nemá svoje vlastné a nezávislé právo žiadať dlžníka, teda žalovaného v 1. rade o
plnenie pohľadávok NDF II. v čase ich splatnosti. Dodali, že v prípade žalovaného v 2. rade nevznikol
ani akcesorický ručiteľský záväzok voči NDF II., keďže žalovaný v 2. rade nevyhlásil, že uspokojí NDF

II., ak nesplní záväzok žalovaný v 1. rade. Dôvodili, že po ručiteľskom plnení NDF II. vo výške 86.207,43
eur sa veriteľom namiesto žalobcu stal NDF II. a len on je oprávnený požadovať plnenie za dlžníka vo
výške 86.207,43 eur, ktorým je len žalovaný v 1. rade. Plnenie žalovaného v 2. rade za žalovaného v 1.
rade neprichádza podľa žalovaných do úvahy. Pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi v tejto časti zanikla.
Dodali, že postavenie NDF II. je čisto ručiteľské. Ani súd prvej inštancie nespochybnil, že NDF II. bol na

základe dohody o záručnom nástroji SIH antikorona záruka 2a ručiteľom. Tým, že NDF II. ako ručiteľ
splnil čiastočne záväzok žalovaného v 1. rade vo výške 86.207,43 eur, nadobudol v zmysle § 308
Obchodného zákonníka voči žalovanému v 1. rade práva veriteľa a pôvodný veriteľ (žalobca), toto právo
stratil. Z uvedeného dôvodu, mal podľa žalovaných súd prvej inštancie zamietnuť žalobu minimálne v
časti ohľadne vymáhania sumy 86.207,43 eur, pre ktorú absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu,

ktorou už disponuje NDF II.

16. Ďalej žalovaní tvrdili, že sporná je aj zvyšná suma predmetu sporu, ktorá po plnení NDF II je vo výške
2.914,54 eur. Dôvodili, že ak by žalobca akceptoval čiastočné plnenia žalovaného v 2. rade prednostne
na úhradu záväzku zo zmluvy a nerozdelil by tieto plnenia aj na ďalšie dva zmluvné vzťahy, čo v konaní

namietali, bez právneho titulu by už bola i zvyšná suma pre daný spor vo výške 2.914,54 eur. Preto
opätovne namietali postup žalobcu pre započítanie čiastkových platieb žalovaného v 2. rade v celkovej
sume 24.500,- eur.

17. Spolu s vyššie uvedeným žalovaní namietali aj príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania.

Tvrdili, že realizáciou ručiteľského plnenia NDF II. vo výške 86.207,43 eur nevznikla povinnosť
žalovanému v 1. rade platiť úroky z omeškania dňom 7.8.2022 a vôbec nevznikla žalovanému v 2.
rade povinnosť platiť úroky z omeškania, keďže jemu nevznikol ručiteľský vzťah voči NDF II. Poukázali
tiež, že návrh na začatie konania podal žalobca v upomínacom konaní, kde príslušenstvom boli úroky z
omeškania ročne vo výške 9,50 %. Súd prvej inštancie však pripustil zmenu petitu žaloby pre úroky vo

výške 25 % ročne, no podľa § 3 ods. 5 písm. a) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, úroky
z omeškania v takejto výške sú však neprípustné, mimo to i neprimerané. Preto žalovaní namietali aj
samotnú výšku úrokov z omeškania, nielen z dôvodu rozporu so zákonom, ale aj pre rozpor s princípom
všeobecnej spravodlivosti.18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako
vecne správny. Odvolanie žalovaných vnímal ako ich snahu sanovať svoju doterajšiu pasivitu v konaní

pred súdom prvej inštancie, ako aj o ďalšie marenie súdneho konania a odďaľovanie splnenia povinnosti,
ku ktorej sa zaviazali v úverovej zmluve. Doplnil, že osobitne to platí v situácii, keď žalovaní svoje
odvolanie stavajú výlučne na nových námietkach a tvrdeniach a ignorujú princíp neúplnej apelácie. To
všetko napriek tomu, že im bol v konaní pred súdom prvej inštancie poskytnutý dostatočný priestor
na prednesenie všetkých námietok voči nárokom uplatneným v konaní. Žalobca argumentoval, že

žalovaní zostali v konaní pasívni, stratili záujem o spor a svoju aktivitu zamerali výlučne na marenie
nariadeného pojednávania. Toho sa napokon ani nezúčastnili, čo sa v súčasnosti snažia sanovať
podaním odvolania a uvádzaním nových námietok. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací
súd na tieto nové tvrdenia žalovaných už neprihliadal, nakoľko predstavujú v zmysle ust. § 366 CSP
novoty. Poukázal, že okrem úveru, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, eviduje voči žalovaným
aj ďalšie nevysporiadané pohľadávky, ktorých aktuálny zostatok spolu predstavuje sumu vo výške istiny

64.070,59 eur a dlžné príslušenstvo (úroky z omeškania vo výške 25 % ročne, náklady na vymáhanie a
pod.). V rámci rokovaní o urovnaní ponúkol žalovaným odpustenie úrokov z omeškania (vo výške 25 %
ročne) týchto nežalovaných úverov, čo iba orientačne k 29.7.2024 predstavuje sumu vo výške 33.957,40
eur a odpustenie časti úrokov z omeškania žalovaného úveru (požadoval iba 15 % ročne namiesto 25
% ročne) čo orientačne k 29.7.2024 predstavuje ďalšie zníženie nárokov žalobcu o 17.653,49 eur. S

týmto návrhom žalovaní dňa 2.2.2024 súhlasili, pričom si však začali klásť ďalšie požiadavky ohľadom
rozdelenia prvej už dohodnutej splátky. Ďalšia komunikácia so žalovanými viazla a až po opakovaných
urgenciách dňa 21.2.2024, čiže po takmer mesiaci a len niekoľko dní pred nariadeným pojednávaním
(dňa 11.3.2024) uviedli, že nie sú schopní splniť dohodnuté splátky. Žalobca podotkol, že išlo o splátky,
ktorých výšku navrhli pôvodne sami žalovaní.

19. Ďalej žalobca tvrdil, že námietky, ktoré žalovaní prezentujú vo svojom odvolaní, predstavujú novoty,
ktoré by mali byť zo strany odvolacieho súdu odmietnuté. Ak by však odvolací súd na tieto predsa
len prihliadal, žalobca argumentoval, že pokiaľ žalovaní tvrdia, že (i) dohoda medzi štátnym NDF
II. a žalobcom a následne (ii) medzi dlžníkmi a žalobcom o veriteľskej solidarite obchádza ust. §

308 Obchodného zákonníka, s týmto sa žalobca nestotožňuje. Rovnako sa nestotožňuje s tvrdením
žalovaných, že žalovaný v 2. rade nevyhlásil, že uspokojí pohľadávku NDF II., ak túto neuspokojí
obligačný dlžník (žalovaný v 1. rade). Mal za to, že toto tvrdenie neguje už len samotná úverová zmluva
(bod 6.6.1), v ktorej žalovaný v 2. rade ako ručiteľ vyhlásil, že ak dlžník (žalovaný v 1. rade) neuspokojí
zabezpečovanú pohľadávku, za ktorú sa považuje aj pohľadávka osobitného ručiteľa, riadne a včas,

zaplatíjusám.Aktedažalovanítvrdiaopak,mážalobcazato,žesanedostatočneoboznámilisúverovou
zmluvou. Zároveň žalobca dodal, že nie je zrejmé, v čom má dohoda o solidarite veriteľov, vynútená
zo strany poskytovateľa štátnej pomoci, ktorým je Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky
odporovať ust. § 308 Obchodného zákonníka. Argumentoval, že samotný štát, resp. štátne orgány
skonštruovali a presadili takúto schému úverovej zmluvy v snahe limitovať svoje zdroje vynakladané

na prípadné vymáhanie nevrátených úverov. Podľa ust. § 308 Obchodného zákonníka síce záväzok
veriteľa plnením ručiteľa zaniká, to však nevylučuje, aby sa ručiteľ, ktorý v celom rozsahu vstúpil do práv
veriteľa, dohodol s pôvodným veriteľom, že bude tento regresný nárok následne preňho vymáhať ako
solidárny veriteľ. Uviedol, že úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému v 1. rade, predstavuje európske/
štátne finančné prostriedky poskytnuté v rámci zmiernenia dopadov pandémie. Účelom štátnej garancie

bolo, aby boli finančné prostriedky poskytnuté podnikateľom na preklenutie obdobia najmä dočasnej
straty tržieb, a to najmä tým, ktorí by inak podmienky na poskytnutie klasického komerčného úveru z
dôvodu straty tržieb nespĺňali. To však neznamená, že ich nemusia vrátiť, ako si to zrejme vykladajú
žalovaní. Práve naopak, charakteristickým znakom tejto pomoci je dočasnosť, čiže slúži na prechodné
preklenutie zhoršenej finančnej situácie spôsobnej pandémiou a následne je dlžník povinný úver vrátiť.

Keďže takáto pomoc zároveň musela byť realizovaná narýchlo, štát nemal priestor vytvoriť si dostatočné
byrokratické kapacity, aby mohol úvery od neplatičov vymáhať sám. Z tohto dôvodu túto povinnosť
priamo preniesol na banky ako pôvodných veriteľov. S poukazom na uvedené žalobca argumentoval,
že úver nevymáhal, aby sa sám obohatil, ale preto, že túto povinnosť na neho preniesol priamo štát a
všetky vymožené prostriedky sa vracajú štátu, resp. príslušným štátnym subjektom (NDF I. a NDF II.). V

neposlednom rade nemožno podľa žalobcu opomínať, že žalovaní sami súhlasili s takýmto nastavením
zmluvy a nemali voči tomu žiadne výhrady tak v čase uzatvárania úverovej zmluvy, poskytnutia úveru a
ani počas trvania úverového vzťahu. Naopak, tieto začali vznášať až v odvolacom konaní.20. Ďalej žalobca uviedol, že všetky položky boli účtované v zmysle dohodnutých úverových
podmienok. Osobitne zdôraznil, že takéto rozúčtovanie žalovaní počas trvania úverového vzťahu nikdy
nespochybňovali, hoci k tomu disponovali komplexnými informáciami. Prvýkrát to začali spochybňovať

až v súdnom konaní. Dodal, že ak by žalovaní chceli plniť na iné úvery, nič im nebránilo, aby svoje platby
riadne označili, čo neurobili. Taktiež žalovaní počas trvania úverového vzťahu, ba dokonca ani v konaní
pred súdom prvej inštancie, nikdy nespochybňovali výšku úrokov z omeškania.

21. Žalovaný odvolaciu repliku nepodali. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu im bolo doručené na vyjadrenie

dňa 1.8.2024.

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných, ktoré bolo podané v
zákonnej lehote, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §

385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

23. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

24. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvejinštancie,sktorýmsaodvolacísúdstotožňujeaodkazujenaneho(§387ods.2CSP).Nadoplnenie
a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaných a k podstatným tvrdeniam
strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza:

25. Žalovaní v odvolaní argumentovali, že:
- tým, že NDF II., ako ručiteľ splnil čiastočne záväzok žalovaného v 1. rade vo výške 86.207,43 eur,
nadobudol v zmysle § 308 Obchodného zákonníka voči žalovanému v 1. rade práva veriteľa, pôvodný
veriteľ (žalobca) toto právo stratil.
- sporná je aj zvyšná suma predmetu sporu, ktorá po plnení NDF II. je vo výške 2.914,54 eur. Žalovaní

dôvodili, že ak by žalobca akceptoval čiastočné plnenia žalovaného v 2. rade prednostne na úhradu
záväzku zo zmluvy a nerozdelil by tieto plnenia aj na ďalšie dva zmluvné vzťahy, čo v konaní namietali,
bez právneho titulu by už bola i zvyšná suma pre daný spor vo výške 2.914,54 eur.
- žalobca si nárokuje úroky vo výške 25 % ročne, avšak podľa § 3 ods. 5 písm. a) zákona č. 307/2016
Z. z. o upomínacom konaní, úroky z omeškania v takejto výške sú neprípustné, mimo to i neprimerané.

Preto žalovaní namietali aj samotnú výšku úrokov z omeškania, nielen z dôvodu rozporu so zákonom,
ale aj pre rozpor s princípom všeobecnej spravodlivosti.

26. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať, že žalobca si podanou žalobou uplatňoval dva
samostatné a rôzne nároky, a to (i) nárok žalobcu vo výške 2.914,59 eur z titulu zmluvy o splátkovom

úvere a (ii) regresný nárok osobitného ručiteľa vo výške 86.207,43 eur z titulu poskytnutej záruky,
o ktorom tvrdí, že ho je oprávnený vymáhať. Aj odvolanie žalovaných uvádza rôzne námietky ohľadne
týchto dvoch rôznych (súdom prvej inštancie oboch priznaných) nárokov.

27. Čo sa týka nároku žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 2.914,54 eur, žalovaní tvrdili, že k úhrade

tejto sumy by bolo došlo, keby žalobca čiastočné plnenia žalovaného v 2. rade započítal na úhradu
záväzkuzospornejúverovejzmluvy,tedanerozdelilbyplneniažalovanéhov2.radeajnaďalšiezmluvné
vzťahy (ktoré existovali medzi sporovými stranami, a to Zmluvu o splátkovom úvere č. MÚ-8002543111
zo dňa 29.6.2017 a Zmluvu o kontokorentnom úvere č. MÚ-8003003240 zo dňa 19.5.2021).

28. Je nesporné a preukázané, že žalovaný v 2. rade uhradil od 17.8.2022 do 1.3.2023 žalobcovi sumu
24.500,-eur.Akbytietopeňažnéprostriedkypredstavovalilenúhraduplatobnýchpovinnostívzniknutých
žalovaným zo sporného úveru (úveru zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 17.8.2020), došlo by aj
k uhradeniu žalovanej sumy 2.914,54 eur. Súd prvej inštancie však správne uzavrel, že nie všetky
platby žalovaného v 2. rade boli pripísané na úhradu sporného úveru. Na úhradu sporného úveru, t.

zn. úveru zo zmluvy o splátkovom úvere žalobca zapísal len 16.700,- eur. Sumu 5.900,- eur pripísal
na kontokorentný úver č. MU-8003003240 a sumu 1.900,- eur na splátkový úver č. MU-8002543111.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu správne uviedol, že bolo na žalovanom v 2. rade, aby tento presne
vymedzil, ktorý dlh hradí. Zároveň žalobca v replike zo dňa 8.11.2023 uviedol, že so žalovanýmikomunikoval ohľadne úhrady všetkých ich dlhov, vyplývajúcich z ich viacerých vzájomných úverových
vzťahov. Ak teda žalovaní mali voči žalobcovi viaceré podlžnosti z viacerých úverových vzťahov (čoho
si nepochybne museli byť vedomí) a žalovaný v 2. rade pri svojich úhradách (v celkovej výške 24.500,-

eur) neuviedol, na ktorý dlh plní (variabilný symbol uvádzaný pri platbách označoval len IČO žalovaného
v 1. rade (viď. dokument na č. l. 42 spisu), bolo na žalobcovi, aby pri týchto úhradách postupoval
v súlade s ust. § 330 ods. 1 vety druhej Obchodného zákonníka. Ak teda dlžník neurčil, ktorý záväzok
plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo. Žalovaní počas konania (a ani
v podanom odvolaní) riadne a účinne nespochybnili súladnosť vykonávaného odpisovania jednotlivých

súm z dlhu na predmetnom zosplatnenom úvere. Bez uvedenia konkrétneho rozporu konania žalobcu so
zmluvnou alebo zákonnou úpravou je tak táto odvolacia námietka žalovaných nedostatočná. Žalobcovo
preukázané tvrdenie o neuhradení sumy 2.914,54 eur z predmetného úveru teda nebolo spochybnené,
preto právo na tieto peňažné prostriedky žalobcovi patrí.

29. Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, odvolací súd uvádza, že žalobca si prvotne uplatnil

v upomínacom konaní len také úroky z omeškania, ktoré boli v súlade s ust. § 3 ods. 5 písm. a)
zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní (9,50 % ročne), a neskôr (v konaní pred miestne
príslušnýmsúdomprvejinštancie)pripustenouzmenoužalobyžiadalúrokzomeškaniavzmluvnejvýške
25 % ročne. Podľa ust. § 3 ods. 5 písm. a) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní platí, že
návrh nie je prípustný, ak sa uplatňuje dohodnutý úrok z omeškania vo výške, ktorá o viac ako päť

percentuálnych bodov presahuje výšku úroku z omeškania, ktorá by sa použila, ak by takáto dohoda
nebola. Za podstatné odvolací súd považuje, že ust. § 3 ods. 5 písm. a) zákona č. 307/2016 Z. z. zákona
o upomínacom konaní nespôsobuje neplatnosť dojednania vyšších ako zákonných úrokov z omeškania,
len neumožňuje vydanie platobného rozkazu s takýmito úrokmi z omeškania v tomto osobitnom druhu
konania o platobnom rozkaze ako skrátenej forme konania a rozhodnutia. Zároveň odvolací súd dodáva,

že ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka upravuje základné pravidlo, ktoré sa vzťahuje na výšku
úrokov z omeškania, a to, že výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou zmluvných
strán. Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá (v danom prípade bola), nastupuje
výškaúrokovustanovenáprávnympredpisom.Jepritomvecoudohodyzmluvnýchstrán,čisidohodnúaj
inú (vyššiu alebo nižšiu) výšku úrokov z omeškania, ako podporne ustanovuje právny predpis. V danom

prípade si strany dohodli výšku úrokov z omeškania (25 %) a táto ich dohoda má prednosť pred výškou
úrokov z omeškania ustanovenou v právnom predpise (§ 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka), preto nemožno
považovať túto dohodu za uzavretú v rozpore so zákonom, ako tvrdia žalovaní. K obrane žalovaných,
že úroky z omeškania vo výške 25 % ročne z dlžnej sumy sú v rozpore s princípom všeobecnej

spravodlivosti odvolací súd udáva, že žalovaní v odvolaní neuviedli, v čom konkrétne vidia tento rozpor
ani to, presne aké princípy spravodlivosti majú na mysli, na ktorých má byť ich obrana postavená, a to
všetko vo vzťahu k prejednávanej veci.

30. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne priznal

žalobcovi úrok z omeškania v zmluvne dojednanej výške (25 % ročne) zo sumy, s ktorou boli žalovaní
v omeškaní, a za obdobie, kedy žalovaní boli v omeškaní.

31. Vo vzťahu k regresnému nároku osobitného ručiteľa vo výške 86.207,43 eur žalovaní v odvolacom
konaní argumentovali, že žalobca nemá (ním tvrdené) vlastné a nezávislé právo žiadať o plnenie

pohľadávok NDF I. a NDF II. a že medzi žalobcom a týmito subjektmi nevznikla veriteľská (aktívna)
solidarita. Žalobca tieto námietky žalovaných považoval za neprípustné novoty.

32. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaní okrem odporu podanom v upomínacom konaní
nepredložili žiadne iné svoje vyjadrenie k veci a nezúčastnili sa nijakého pojednávania. V odpore proti

platobnému rozkazu žalovaní vo vzťahu k regresnému nároku namietali výlučne to, že žalobca regresný
nárok nepreukázal a neozrejmil, na základe ktorej z dohôd o záručnom nástroji došlo k poskytnutiu
záruky, ani jednu z dohôd do konania nepredložil a rovnako nepreukázal ani samotné plnenie záruky
vo výške 86.207,43 eur. Dôvodili, že z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, ktorým osobitným
ručiteľom bola (a či vôbec) záruka poskytnutá, kedy a v akej výške. V reakcii na uvedenú obranu

žalovaných žalobca v replike zo dňa 8.11.2023 (č. l. 80. – 84. spisu) uviedol, že nárok uplatnený
priamo podľa úverovej zmluvy alebo v časti z titulu regresu po úhrade iného ručiteľa ručiaceho popri
žalovaných nemení nič na výslednej povinnosti žalovaných uhradiť dlh žalobcovi. Dodal, že napriek
tomu ale predkladá súdu aj žalovaným (i) žiadosť o čerpanie nástoja zo dňa 26.1.2023 (podľa dohodyo nástroji SIH antikorona záruka 2a zo dňa 29.6.2020, ktorá je podpísaná štátnymi inštitúciami a teda je
verejne dostupná v centrálnom registri zmlúv, pričom v bode 6.5.7 a. zmluvy obaja žalovaní vyhlasujú,
že sa oboznámili s jej obsahom a podmienkami pred podpisom úverovej zmluvy), (ii) rozpis žiadosti

s identifikáciou dotknutého úveru a (iii) potvrdenie o pripísaní prostriedkov na účet banky zo dňa
9.3.2023.

33. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

34. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému.
Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie,
je obmedzené. Uvedené vychádza z toho, že sporové strany mali v doterajšom priebehu konania
príležitosť tieto prostriedky použiť. Odvolacia argumentácia v podobe nových prostriedkov procesného

útoku alebo procesnej obrany je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré sú
vymedzené v ust. § 366 CSP.

35. Z obsahu spisu je zjavné, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaní nenamietali, že žalobca
nemá (ním tvrdené) vlastné a nezávislé právo žiadať o plnenie pohľadávok NDF I. a NDF II. a že medzi

žalobcom a týmito subjektmi nevznikla veriteľská (aktívna) solidarita, ale spravili tak po prvýkrát až
v podanom odvolaní. Rovnako aj z odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie
sa námietkou žalovaných uvedenou v predchádzajúcej vete ani nezaoberal, keďže žalovanými nebola
v konaní pred súdom prvej inštancie vznesená. Bolo preto na žalovaných ako odvolateľoch dokázať, že
tieto nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú až v odvolacom konaní, nemohli v doterajšom

priebehukonaniapoužiťbezsvojejviny.Vzhľadomnato,žetentopredpokladžalovaníúspešnenesplnili,
keď nepreukázali (a ani netvrdili) prečo sa v konaní pred súdom prvej inštancie nebránili tým, že žalobca
nemá (ním tvrdené) vlastné a nezávislé právo žiadať o plnenie pohľadávok NDF I. a NDF II., na tieto
novoty nemohol odvolací súd prihliadnuť. Len pre úplnosť odvolací súd k tejto námietke žalovaných na
okraj poznamenáva, že považuje za potrebné prisvedčiť žalobcovi, že nemožno sa stotožniť s tvrdením

žalovaných, že žalovaný v 2. rade nevyhlásil, že uspokojí pohľadávku NDF II., ak túto neuspokojí
obligačný dlžník (žalovaný v 1. rade), keďže toto tvrdenie neguje už len samotná úverová zmluva (bod
6.6.1), v ktorej žalovaný v 2. rade ako ručiteľ vyhlásil, že ak dlžník (žalovaný v 1. rade) neuspokojí
zabezpečovanú pohľadávku, za ktorú sa považuje aj pohľadávka osobitného ručiteľa, riadne a včas,
zaplatí ju sám. Rovnako považuje odvolací súd za dôvodnú aj argumentáciu žalobcu, že podľa ust. § 308

Obchodného zákonníka síce záväzok veriteľa plnením ručiteľa zaniká, to však nevylučuje, aby sa ručiteľ,
ktorý v celom rozsahu vstúpil do práv veriteľa, dohodol s pôvodným veriteľom, že bude tento regresný
nárok následne preňho vymáhať. Správne je rovnako i tvrdenie žalobcu, že žalovaní sami súhlasili s
takýmto nastavením zmluvy a nemali voči tomu žiadne výhrady tak v čase uzatvárania úverovej zmluvy,
poskytnutia úveru a ani počas trvania úverového vzťahu. Preto súd prvej inštancie dospel k správnemu

záveru, že priamo zo zmluvy (čl. VI. a VIII.) vyplýva, že žalobca má svoje vlastné a nezávislé právo
žiadať žalovaného v 1. rade o plnenie pohľadávok NDF II. (ako ručiteľa), čím bola založená aktívna
vecná legitimácia žalobcu v tomto spore aj v tejto časti.

36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery.
Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP preto odvolací súd nepovažoval za naplnené.

37.Pokiaľideoodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.e)CSP,odvolacísúdudáva,ževovzťahuktomu
odvolaciemu dôvodu je odvolanie žalovaných obsahovo prázdne, keď žalovaní v odvolaní neoznačili

žiaden návrh na vykonanie dôkazu, ktorý bol súdom prvej inštancie zamietnutý, a ktorý bol zároveň
spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie bolo prípustné. Nie je pritom
úlohou súdu prvej inštancie dopĺňať argumentáciu žalovaných v uvedenom smere. Odvolací súd tak
nepovažoval za naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.38. S ohľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (aj v správnom výroku
o nároku na náhradu trov konania) ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,

na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).