Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7523200120
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7523200120.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.

Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
XXX/XXX D., zastúpený JUDr. Karinou Benč Juhásovou, advokátkou, so sídlom Húskova 19, Košice,
proti žalovanej: C. E., nar. XX.X.XXXX, bytom F. E. XXX/XX D., zastúpená JUDr. Petrom Konvičným,
advokátom, so sídlom Rázusova 1, Košice, o zaplatenie 18.165,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice zo 16. mája 2024, č. k. K3-16C/1/2023-197

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým
rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny uplatnenej pohľadávky (I), zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 358,93 Eur (II), v prevyšujúcej časti žalobu v časti
o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol (III) a priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania
(IV).

1.2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti

žalovanému zaplatiť jej sumu 18.165,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 7% ročne od 20.12.2022
do zaplatenia, v podstatnom na podklade tvrdenia, že dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva po
poručiteľovi A. B., prejednaného vydaním osvedčenia o dedičstve G. H. I., notárkou ako súdnou
komisárkou dňa 16.6.2006 pod sp. zn. 10D/753/2004, Dnot 165/2004 (ďalej tiež aj len „dedičská
dohoda“), prevzala C. J. (matka žalovanej) záväzok zaplatiť žalobcovi ako ustupujúcemu dedičovi
náhradu za dedičský podiel na nehnuteľnostiach – spoluvlastníckom podiele o veľkosti X/XX- K. k celku
na pozemku registra „E“ parc. č. 129, evidovanom v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. D.

a spoluvlastníckom podiele o veľkosti X/XX- K. k celku na pozemku registra „E“ parc. č. 205, zapísanej
v pozemkovoknižnej vložke č. XX pre kat. úz. Buzice (ďalej tiež len „nehnuteľnosti“), že po smrti C. J.
nadobudla nehnuteľnosti žalovaná, ktorá ich následne kúpnou zmluvou zo dňa 25.4. 2022 odpredala
spoločnosti Valaliky Industrial Park, s.r.o. za kúpnu cenu 36.330,35 Eur.

2.1. Žalobca písomným podaním zo dňa 1.6.2023 vzal žalobu v časti o zaplatenie istiny uplatnenej
pohľadávky späť s odôvodnením, že v tejto časti žalovaný dobrovoľne splnil záväzok dňa 27.4.2023.

Ďalej sa domáhal už len zaplatenia úrokov z omeškania za obdobie od 20.12.2022 do 27.4.2023.

2.2. V späťvzatej časti žaloby prvoinštančný súd konanie zastavil procesným postupom podľa § 145
ods. 2 C.s.p. a v merite konal už len o zvyšku nároku – o úrokoch z omeškania.3.1. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornosti tvrdení žalobcu
o okolnostiach uzavretia dedičskej dohody medzi žalobcom a C. J., o prechode nehnuteľností na

žalovanú po smrti C. J. a o následnom prevode nehnuteľností na tretiu osobu. Naviac tiež skutkovo
ustálil, že v liste z 8.12.2022 žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy v určenej lehote
najneskôr do 19.12.2022 a že k jej úhrade došlo až v priebehu konania dňa 27.4.2023.

3.2. Aplikujúc na takto ustálený skutkový stav § 470 ods. 1, § 579 ods. 1 a § 517 ods. 2 zák. č.

40/1964 Z. z. Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, s interpretačnou oporou
v záveroch formulovaných v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 96/2000 z 26. novembra
2003, uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR pod publikačným číslom č. 45/2005), že
záväzok, ktorý vo vzťahu k žalobcovi prevzala C. J. dedičskou dohodou, po jej smrti na základe výsledku
dedičského konania prešiel na žalovanú. Dovedením tohto spôsobu právneho posúdenia do dôsledkov
súdprvejinštancieuzavrel,že„Žalobcavyzvalžalovanúnaúhradudlhuvnímurčenejlehote.Žalovanási

tútosvojupovinnosťnesplnila,uhradiťdlhodmietla,čímsadostaladoomeškaniaododňanasledujúceho
pouplynutílehotyurčenejvovýzve“.PokiaľideopovahuzáväzkuprevzatéhoC.J.súdprvejinštancievo
vzťahu k argumentácii žalovaného usúdil, že „Vzhľadom na podmienku scudzenia /získania inej náhrady
v budúcnosti je zrejmé, že právo na náhradu nebolo obmedzené len na osobu ustupujúceho dediča,
ale sa malo týkať aj jeho právnych nástupcov a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť poskytnúť

náhradu sa netýkala len dediča, ktorému pripadli nehnuteľnosti do vlastníctva, ale aj tých jeho právnych
nástupcov,ktorísastanújejvlastníkmiapripadneimnáhradavprípadejejscudzeniaresp.obdržaniainej
náhrady.Zuvedenéhomožnovyvodiť,ženešlolenoosobnýzáväzokmatkyžalovanejvprípadezískania
finančného prospechu zo zdedenej nehnuteľnosti vyplatiť zodpovedajúci podiel (1/2) žalobcovi, ale táto
povinnosť sa vzťahovala aj na právneho nástupcu dedičky, ktorý nadobudol dotknuté nehnuteľnosti a

získal za ne finančnú náhradu“.

3.3. Súd prvej inštancie odmietol tiež argument žalovanej, že výkon práva žalobkyňou je v rozpore
s dobrými mravmi. V dôvodoch prvoinštančný súd akcentoval, že „Žalobca svoj nárok vo výzve riadne
odôvodnil a žalovaná nárok jednoznačne odmietla. Nemožno preto konštatovať, že žalobca žalovanú

riadne nevyzval na úhradu dlhu, pretože k výzve nepripojil osvedčenie o dedičstve, o ktoré opieral svoj
nárok. Svoj nárok riadne vysvetlil“.

3.4. Naproti tomu, za dôvodnú súd prvej inštancie posúdil kompenzačnú námietku žalovanej, ktorou si
na započítanie uplatnila pohľadávku voči žalobcovi v sume 90,46 Eur. Zhodne s tvrdením žalovanej

prvoinštančný súd usúdil, že ide o sumu, „...ktorá predstavuje rozdiel medzi nárokom na výplatu náhrady
za jej zákonný podiel v zmysle uznesenia i dedičstva zo dňa 23.5.2023 a výškou vyplatenej náhrady“.

3.5. Na podklade týchto parciálnych záverov prvoinštančný súd priznal žalobcovi sumu 358,93 Eur,
zodpovedajúcu úrokom z omeškania vo výške 7% ročne zo žalovanej sumy od 20.12.2022 do 27.4.2023

(449,39 Eur), po započítaní s pohľadávkou v sume 90,46 Eur a v prevyšujúcom rozsahu uplatnených
úrokov z omeškania (v rozsahu započítanej sumy), žalobu zamietol.

4.1. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s aplikačným odkazom na § 262 ods.
1 C.s.p. zodpovednosťou za zastavenie konania žalovanej, ktorá dobrovoľným uspokojením žalovanej

pohľadávky po začatí konania vyvolala procesnú nevyhnutnosť späťvzatia žaloby.

4.2. Naproti nazeraniu žalovanej súd prvej inštancie nevzhliadol prítomnosť dôvodov osobitného zreteľa,
ktoré by opodstatňovali nepriznať nárok na náhradu trov konania podľa úspechu v zmysle § 257 C.s.p.
Pri posudzovaní dôvodov osobitného zreteľa pritom súd prvej inštancie odmietol argument žalovanej

o osobnom charaktere záväzku prevzatého dedičskou dohodou jej právnou predchodkyňou a tiaž aj
o hodnotách, ktorých sa v prospech žalobcu mala zrieknuť v iných dedičských konaniach, konštatujúc
v tejto spojitosti, že „Okolnosť, že žalovaná mala vyhovieť majetkovým požiadavkám žalobcu a vzdať
sa v jeho prospech takmer celého dedičstva z dedičských rozhodnutí nevyplýva.“ Za zreteľa hodné pre
rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie nepovažoval ani správanie sa strán, ktoré začatiu

konania predchádzalo. V kontexte argumentácie žalovanej v tejto spojitosti konštatoval, že „...uplatnenie
nároku súdnou cestou po tom, ako žalovaná nesplnila žalobcom žiadanú povinnosť nemožno považovať
zaúčelovékonaniežalobcuscieľomfinančnéhozaťaženiažalovanej.Žalobcariadnevyzvalžalovanúna
zaplatenie dlžnej sumy a až následne podal žalobu. Bolo jeho právom, už aj pred zaslaním predžalobnejvýzvy zvoliť si advokáta, aby vykonával úkony smerujúce k uplatneniu jeho pohľadávky súdnou i
mimosúdnou cestou“. Vo svetle opakovane zdôrazňovaného faktu, že žalovaná bola pred podaním
žaloby na splnenie povinnosti riadne vyzvaná, prvoinštančný súd za relevantnú z pohľadu uvažovanej

sudcovskej moderácie nepovažoval ani skutočnosť, že „...žalovaná zaplatila žalovanú istinu a ďalší
nárok žalobcu po začatí konania...“. Napokon súd prvej inštancie dôvodil, že „Okolnosť, že žalovaná
stratila zamestnanie taktiež neznamená dôvod hodný osobitného zreteľa. Žalovaná netvrdila a ani
nepreukázala, že je v tak nepriaznivej sociálnej situácii, že by priznanie náhrady trov konania žalobcovi
pre ňu znamenal taký neprimeraný zásah do jej majetkovej sféry, že by bolo ohrozené uspokojovanie

jej základných životných potrieb a pod., pričom na strane oprávnenej osoby (žalobcu) by nepriznanie
náhrady trov neznamenalo značný zásah do jeho práv“. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti vyzdvihol
skutočnosť, že „Žalovaná, rovnako ako žalobca nadobudli majetkový prospech predajom zdedených
spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach (resp. vyplatením náhrady za podiel dediča)“.

5.1. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku, a tiež proti jeho výroku o trovách konania podala žalovaná

odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že vo veci samej žalobu zamietne aj v jej
ostávajúcej časti a čo do trov konania rozhodne tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na ich náhradu.

5.2.V odvolaní proti meritórnej časti napadnutého rozhodnutia žalovaná v prvom rade pokračovala
v argumentačnom dialógu v právnej otázke povahy záväzku prevzatého jej právnou predchodkyňou v

dohode o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi A. B., pokiaľ ide o väzbu na jej osobu. Vyjadril názor –
prezentovaný už v priebehu prvoinštančného konania, že tento záväzok C. J. mal osobný charakter už
lenpreto,žezjehovymedzenianevyplývalo,abymalposmrtidlžníkaprejsťnajehoprávnychnástupcov.
Podľa argumentácie odvolateľky, pri nadobúdaní nehnuteľnosti bola v dobrej viere, že jej matka záväzky
voči tretím osobám nemá; tým pádom, že za ne nebude zodpovedať. Za tohto stavu usporiadanie

na ktorom je vystavaný napadnutý rozsudok môže mať za následok „...pomerne výrazný zásah do
právnej istoty týchto právnych nástupcov (dedičov) v rámci dedičského konania, nakoľko by títo museli
zodpovedať aj za záväzky právneho predchodcu (t.j. poručiteľa), ktoré neboli predmetom dedičského
konania,resp.oktorýchnemalianižiadnuvedomosť(vrátaneosobnýchzáväzkovporučiteľa)“.Žalovaná
v tejto spojitosti upriamila pozornosť na to, že žalobca si „...nárok, ktorý mal voči matke žalovanej...“

neuplatnil v dedičskom konaní po nej a že „...nikdy pred podaním žaloby nepreukázal žalovanej
oprávnenosť svojho nároku, resp. existenciu takého záväzku...“ – podľa odvolateľky pritom žalobcovi
nič nebránilo, aby už k výzve zo 8.12.2002 pripojil dedičské osvedčenie zo 16. júna 2006 sp. zn.
10D/753/2004, Dnot 165/2004. Dovedením týchto úvah do dôsledkov, podľa žalovanej nemožno výzvu
na plnenie zo 8.12.2002 považovať riadne urobený úkon. V komplexnom ponímaní všetky uvedené

skutočnosti navyše činia uplatnený nárok amorálnym a jeho priznanie nespravodlivým. Relevanciu
interpretačného odkazu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR súdu prvej inštancie, žalovaná v odvolaní
spochybňoval argumentom, že rozhodnutie spred 20 rokov naviac ojedinelé a ako také nepredstavujúce
ustálenú súdnu prax.

5.3. V ďalšej časti odvolania odvolateľka polemizovala s úvahou súdu prvej inštancie nedôveryhodnosti
tvrdenia, že o povinnosti voči žalobcovi (pred podaním žaloby) nemala vedomosť, vo svetle iného jej
tvrdenia, a síce že po tom, čo sa v roku 2022 dozvedela o záväzku voči žalobcovi, sa v jeho prospech
vzdala prevažnej časti dedičstva po ich spoločných predkoch (bod 25 odôvodnenia napadnutého
rozsudku). V súvisiacej argumentácii odvolateľka vysvetlila, že z jej pohľadu objektívnu a preukázateľnú

vedomosť bolo možné nadobudnúť až po doručení osvedčenia o dedičstve zo 16. júna 2006 sp. zn.
10D/753/2004,Dnot165/2004apretopodľajejnázoruargumentsúduprvejinštancie,žemalavedomosť
o existencii záväzku ešte pred doručením žaloby, prílohou ktorej bolo aj zmieňované osvedčenie,
neobstojí. Žalovaná ďalej vysvetlila, že niekedy v roku 2022 ešte pred doručením výzvy jej žalobca
oznámil, že by mu mala plniť záväzok jej matky, že v reakcii na to prejavila ochotu záväzok splniť

ak „reálne v skutočnosti existuje“, že však žalobca existenciu záväzku nijak nepreukázal, v dôsledku
čoho po doručení výzvy zo dňa 8.12.2022 „...nadobudla dôvodne dojem, že záväzok jej matky voči
žalobcovi neexistuje, žalobcom uplatňovaný nárok je len fiktívny, čo bol aj dôvod, pre ktorý žalovaná
takýto nárok žalobcu následne v odpovedi na výzvu žalobcu odmietla...“. Žalovaná v tejto spojitosti
poukázala na to, že „...si existenciu záväzku jej matky voči žalobcovi snažila overiť aj u svojich

súrodencoch, avšak ani jeden z nich osvedčením o dedičstve zo dňa 16.06.2006 sp. zn. 10D/753/2004,
Dnot 165/2004 nedisponoval a o predmetnom záväzku ich matky nemali preukázateľnú vedomosť“.
Napokon odvolateľka uviedla na pravú mieru, že ústupok v dedičskom konaní po poručiteľke L. B. urobilaešte pred prevodom nehnuteľností a že ústupok po A. B. v októbri roku 2022 urobila z toho dôvodu, že
„...očakávala, že žalobca preukáže ním prezentované tvrdenie o existencii záväzku jej matky“.

5.4. Napokon žalovaná vo veci samej v odvolaní rozporovala tiež výšku priznaných úrokov z omeškania,
argumentujúc, že žalovanú sumu uhradila dňa 26.4.2023 - nie 27.4.2023, ako neprávne usudzoval súd
prvej inštancie.

5.5. Odvolacími námietkami smerujúcimi proti výroku rozsudku o trovách konania žalovaná polemizuje

so záverom súdu prvej inštancie, že v okolnostiach prípadu niet dôvodu pre uplatnenie moderačného
oprávnenia podľa § 257 C.s.p. na rozhodnutie o trovách konania. V súvisiacej argumentácii odvolateľka
akcentovala, že záväzok, o splnenie ktorého v tomto spore šlo, prevzala jej právna predchodkyňa, že
pred začatím konania jeho existenciu žalobca nepreukázal, že žalobca spor vyvolal napriek tomu, že
si pohľadávku voči C. J. po jej smrti neuplatnil v dedičskom konaní, že napriek odlišnému nazeraniu
súdu prvej inštancie, došlo podľa jej názoru v dedičských konaniach z jej strany k hodnotovým ústupkom

v prospech žalobcu, že v priebehu konania prišla o zamestnanie a z majetku nadobudnutého dedením
plnila nie len žalobcovi, ale aj jeho bratovi a napokon, že pri rozhodovaní o trovách konania z hľadiska
§ 257 C.s.p. je potrebné prihliadať tiež na správanie sa žalobcu, zvlášť jeho postoj k plneniu vlastných
povinností, vyplývajúcich z osvedčenia o dedičstve a osobitne tiež aj to, že následkom jeho správania
(nedostavil sa na pojednávanie dňa 13.3.2024 a dôvodov na jeho strane došlo k odročeniu pojednávania

nariadeného na deň 4.4.2024), došlo k predĺženiu konania. Podľa odvolateľky sa súd prvej inštancie
v rozhodnutí o trovách konania náležite nezaoberal existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa,
v tejto súvislosti, že sa nevysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi, ktoré predniesla a svoje
závery naviac presvedčivo nezdôvodnil.

5.6. Odvolacími námietkami, poukazujúcimi na prítomnosť vady v procesnom postupe, na nesprávnosť
skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a na nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Odvolací súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k

ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu prisvedčil správnosti rozhodujúcich záverov súdu prvej inštancie,
zvlášť o neosobnej povahe záväzku prevzatého C. J., a tiež aj o kvalifikovanom vyzvaní žalovanej na
plnenie pred podaním žaloby. V tejto spojitosti žalobca v reakcii na žalovanou vyzdvihovanú skutočnosť,
že k výzve nepripojil osvedčenie o dedičstve argumentoval, že odvolateľka v odpovedi na výzvu

odmietla plniť bez toho aby o predloženie tohto dokumentu požiadala (pokiaľ ním nedisponovala).
Za zodpovedajúci vykonanému dokazovaniu žalobca vo vyjadrení považoval tiež skutkový nález, že
tvrdenie žalovanej o majetkových ústupkoch v iných dedičských konaniach, v spore nebolo preukázané.
Žalobcasavovyjadreníkodvolaniustotožniltiežsdôvodminapadnutéhorozhodnutiaotrovách konania
a na podporu ich správnosti argumentoval, že žalovaná za dôvody hodné osobitného zreteľa neoznačila

právnou praxou aprobované okolnosti ale tieto sama „účelovo kreovala“.

7. Žalovaná vo svojej odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike už len odkázali na podstatné časti
svojej odvolacej argumentácie.

8.1. Zastavujúci (I) a zamietavý (III) výrok rozsudku odvolaním neboli napadnuté. V týchto častiach
rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 C.s.p., a preto v nich nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

8.2. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku a závislému výroku

o trovách konania) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobami (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.3.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta

a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní
lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

9. Odvolací súd sa v intenciách žalovanou vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p.

v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež
úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
obomaprocesnýmistranami(§387ods.3vetaprváC.s.p.).Lennazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá C.s.p.), odvolací súd tieto dôvody v niektorých smeroch argumentačne dotvára. Odvolací súd

pritom zdôrazňuje, že na všetky z odvolateľkou nastolených otázok už bola daná odpoveď v odôvodnení
napadnutého rozsudku, a preto sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú
vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie ako taký argumentačný presah. Odvolací súd v tejto spojitosti
poznamenáva, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súd tvoria jeden
celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery

napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje (por. uznesenie Ústavného súdu SR
sp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009).
10.1. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., nastolila predmetom odvolacieho prieskumu medzi inými tiež správnosť
právneho záveru, že po smrti C. J. prešiel jej záväzok z dedičskej dohody uzavretej so žalobcom, na

jej osobu. Žalovaná vo svojom opozitnom názore o osobnej/neosobnej povahe záväzku prevzatého
jej právnou predchodkyňou evidentne prehliada, že v právnej praxi sa za osobné považuje plnenie
viažuce sa na osobu dlžníka alebo svojou nezastupiteľnosťou (osobitnou povahou plnenia) - čomu
v prípade záväzku na peňažné plnenie bezpochyby nie je, alebo jednoznačným obmedzením trvania
záväzku smrťou poručiteľa – k čomu v danom prípade, vychádzajúc z formulácie dohody, nedošlo. Pri

vylúčení týchto prvkov, skrz ktoré sa záväzok viaže na osobu dlžníka, smrť dlžníka nespôsobuje zánik
záväzku, ale dochádza k jeho prechodu na dedičov. Takéhoto usporiadanie sa vzťahuje aj na záväzok
jedného dediča v prípade scudzenia pozemkov zaplatiť zodpovedajúcu náhradu ustupujúcim dedičom,
ako správne a s odkazom na závery formulované Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo
96/2000 z 26. novembra 2003, uverejnenom v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR pod publikačným

číslom č. 45/2005, aj dostatočne presvedčivo vysvetlil súd prvej inštancie.

10.2. Pokiaľ žalovaná spochybňuje aplikačnú váhu zmieňovaného rozhodnutia najvyššieho súdu,
odvolací súd pripomína, že podľa interpretačných záverov najvyšších súdnych autorít (vnútroštátnych)
sa za ustálenú súdnu prax (čl. 3 C.s.p.) považujú rozhodnutia, ktoré sú ako judikáty publikované v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR , ďalej prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ
nepublikované rozhodnutia, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a
vecne na ne nadviazali (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 z 30.10.2017). O prvý

zo zmieňovaných prípadov sa jedná aj v danej veci. Nakoľko ako už bolo vyjadrené na inom mieste,
súdom prvej inštancie odkazované rozhodnutie najvyššieho súdu bol ako judikát publikované. Celkom
mylnou je tiež predstava odvolateľky, že judikát stráca na relevancii s odstupom času od publikovania.
Žalovaná tento svoj názor bližšie nevysvetlila a preto mu nebude venovať väčšiu pozornosť ani odvolací
súd a obmedzí sa len na konštatovanie, že v právnej praxi nezaznamenal ani len náznaky takéhoto

konštruktu, práve naopak najvyšší súd do ustálenej súdnej praxe zahŕňa aj radovo staršie rozhodnutia –
„naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené

v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986“ (z
uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018).11.1. Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej sukcesie, podľa ktorej
dedič smrťou poručiteľa vstupuje do jeho majetkovoprávnych vzťahov v celom rozsahu, to znamená,
že nie len do práv, ale aj povinností poručiteľa. Poručiteľovými dlhmi, ktoré prechádzajú na dedičov,

sú nie len povinnosti (záväzky), ktoré sa zakladajú na dôvode, ktorý nastal ešte za života poručiteľa,
ale aj povinnosti (zväzky), ktoré majú pôvod v právnom úkone alebo inej právnej skutočnosti, z ktorej
by mal plniť poručiteľ, keby tomu nezabránila jeho smrť. „Nezávisí, či konkrétny dlh bol zahrnutý do
pasív dedičstva v konaní o dedičstve, alebo nie“ (Števček, M. Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M.,
Sedlačko , F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451-880, Komentár. Praha: C.H.Beck,

2015, 1649s). „Dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky nadobudnutého majetku. Nie je pritom
rozhodujúce, čidedič má vedomosť o všetkých majetkových právach a povinnostiach, ktoré predstavujú
predmet dedičstva“ (Števček, M. Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko , F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník II. § 451-880, Komentár. Praha: C.H.Beck, 2015, 1623s). „Dedenie nemá byť pre
dediča majetkovým rizikom. Preto dedič zodpovedá za pasíva dedičstva iba do výšky nadobudnutého
dedičstva“(Števček,M.Dulak,A.,Bajánková,J.,Fečík,M.,Sedlačko,F.,Tomašovič,M.akol.Občiansky

zákonník II. § 451-880, Komentár. Praha: C.H.Beck, 2015, 1649s).

11.2. Na podklade týchto právno-teoretických východísk možno v kontexte argumentácie odvolateľky
konštatovať, že súd prvej inštancie celkom správne nepovažoval za právne významnú ani vedomosť
žalovanej o existencii záväzku svojej právnej predchodkyne, ani to, že právo žalobcu, ktoré zodpovedá

tomuto záväzku nebolo uplatnené (prejednané) v dedičskom konaní a napokon ani okolnosť, kedy
došlo zo strany žalobcu k predloženiu písomnosti, ktorou z pohľadu žalovanej malo dôjsť k preukázaniu
existenciezáväzku.Dlhyporučiteľatotižprechádzajúnadedičavokamihujehosmrti,bezzreteľanato,či
onichdlžníkmáalebonievedomosťabezohľadunato,čibolialebonieprejednanévdedičskomkonaní.
Nevedomosti dediča o dlhu poručiteľa právna úprava nepripisuje žiadnu relevanciu; naopak ide do istej

miery o právom predvídaný stav (úpravou konštruktu obmedzenej zodpovednosti za dlhy), a preto len
v jeho existencii (stavu nevedomosti) rozhodne nemožno vzhliadnuť dôvod pre uplatnenie morálneho
korektívu. Takýto postup, podľa posúdenia odvolacieho súdu, nemá opodstatnenie ani vo svetle
žalovanou preceňovanej okolnosti preukázania existencie pohľadávky žalobcom, ktorá jednak vo vzťahu
k existencii právnej povinnosti žalovanej a jej zročnosti nemá právom aprobovanú súvislosť a jednak,

a v tom je potrebné dať v plnej miere za pravdu argumentácii žalobkyne, odvolateľka v reakcii na
výzvu na plnenie nevyjadrila pochybnosť o existencii záväzku svojej právnej predchodkyne, ale odmietla
plniť na podklade argumentácie spochybňujúcej jeho prechod na svoju osobu. Obsah tejto odpovede
rozhodne nezodpovedá žalovanou prezentovanej ochote záväzok splniť ak „reálne v skutočnosti
existuje“ ani tvrdenému postoju, že „...záväzok jej matky (žalovanej) voči žalobcovi neexistuje, žalobcom

uplatňovaný nárok je len fiktívny...“. Napokon odvolací súd v zhode so spôsobom posúdenia tejto otázky
prvoinštančným súdom, nepovažoval za relevantný ani argument žalovanej o „ústupkoch“ v dedičských
konaniach v prospech žalobcu. Samotná žalovaná si evidentne uvedomovala, že prípadné dohody
v prospech žalobcu urobené v iných dedičských konaniach, nemajú vo vzťahu k posudzovanému nároku
právotvorné účinky a ich relevanciu koncentrovala v argumentácii naznačujúcej, že vo svetle týchto

dohôd môže byť výkon práva žalobcom v rozpore s dobrými mravmi.

11.3. Otázka súladu výkonu práva s dobrými mravmi, predstavuje imanentnú súčasť spravodlivej
ochrany ohrozených práv (Čl. 2 ods. 1 C.s.p.) a to až do tej miery, že nie je vylúčené, že i výkon práva,
ktorýinakzodpovedázákonumôžebyťposúdenýakonepoctivýaakotakémumubudesúdomodoprená

ochrana.Ajústavnýsúdvosvojejaplikačnejpraxivychádzaztoho,žejepovinnosťouvšeobecnéhosúdu
zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnostisúdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých
mravov(I.ÚS457/2010).Ústavnýmsúdomjudikovanýobsahzákladnéhoprávanasúdnuochranupodľa
Článku 46 Ústavy, v sebe zahŕňa tiež povinnosť pre súdy „...urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého
riešenia...“ ( I. ÚS 118/2013), respektíve riešenia, ktoré „...nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné

s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení...“ (I. ÚS
26/2010).
11.4. Podľa súdnej praxe postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto len
vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je

úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že
výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak aj na
postavení niektorého z nich navonok. Toto ustanovenie zákona umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere,
či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieťprávnu ochranu uplatňovaného práva. Nakoľko ide o právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou)
hypotézou, prakticky prenecháva na úvahu súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom
prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.

Pri aplikácii tejto normy sa v právnej praxi ustálilo, že odopretie súdnej ochrany pre rozpor výkonu
práva s dobrými mravmi prichádza do úvahy len výnimočne a len ako posledná do úvahy prichádzajúca
možnosť spravodlivého usporiadania pomerov. Nepostačuje teda akýkoľvek morálny rozpor alebo
zásah, ale tento musí mať určitú intenzitu, ktorá je z hľadiska verejnej mienky neakceptovateľná.
11.5. Majúc na zreteli tieto východiská, odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) v okolnostiach

prípadu nevzhliadol skutočnosť, ktorá by priznanie uplatneného nároku činila nespravodlivým, a to ani
z hľadiska motivácie žalobcu a ani z pohľadu dôsledkov ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak aj na
postavení niektorého z nich navonok. Za takú odvolací súd zvlášť nepovažoval ani skutočnosť prípadnej
interakcie práv a povinnosti z viacerých právnych vzťahov strán, ktorá vo všeobecnej rovine nevykazuje
znaky mimoriadnosti a v žalovanou tvrdených súvislostiach právom aprobovanú kolíziu s dobrými
mravmi ani len nenaznačuje.

11.6. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, ktorou polemizuje so skutkovým zistením súdu
prvej inštancie, že k úhrade istiny žalovanej pohľadávky došlo dňa 27.4.2023 (bod 30 odôvodnenia
napadnutého rozsudku), argumentom, že podľa výpisu z jej bankového účtu zaplatila žalobcovi sumu
18.165,- Eur dňa 26.4.2023, sa odvolací súd poznamenáva, že z pohľadu § 567 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je pre splnenie dlhu rozhodujúca skutočnosť pripísania peňažných prostriedkov na účet

veriteľa a nie okamih prijatia príkazu na prevod peňažných prostriedkov z účtu peňažným ústavom
dlžníka.
11.7.Ztýchtodôvodovodvolacísúdspoužitím §387ods.1C.s.p.akovecnesprávnypotvrdilnapadnutý
rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku.

12.1. Za vecne správny je potrebné v okolnostiach prípadu považovať tiež odvolaním napadnutý výrok
rozsudku o trovách konania. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
zásady zodpovednosti za zastavenie konania ustanovenej v § 256 ods. 1 C.s.p. Názor žalovanej, že na
toto rozhodnutie mal byť v okolnostiach prípadu aplikovaný tiež § 257 C.s.p., odvolací súd nepovažuje
za správny.

12.2. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12.3. V citovanom zákonnom ustanovení je upravená výnimka zo všeobecného procesného princípu

zodpovednosti za výsledok sporového konania, príp. zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia
prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie
náhrady trov konania podľa zásady úspechu, avšak existujú tu také dôvody, vo svetle ktorých sa také
rozhodnutie javí byť nespravodlivým. Uplatnenie moderačného oprávnenia pri rozhodovaní o trovách
konaniaprichádzadoúvahyvprípadoch,keďsúkumulatívnesplnenédvepodmienky:jednásaodôvody

hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné
okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje; výklad týchto kategórii teda ponecháva na súdnu prax. Tá za
dôvody hodné osobitného zreteľa považuje najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a
priebehu sporu, povahu a okolnosti prípadu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť
prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (por. Števček,

M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942). Odvolací súd v tejto otázke poukazuje
tiež na výstižný záver, formulovaný Ústavným súdom Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 2862/07
zo dňa 5.11.2008, v zmysle ktorého ust. § 150 O.s.p. (pozn. odv. súdu: obdobne § 257 C.s.p.) neslúži
na zmierňovanie majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale na riešenie situácie, v ktorej je

nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené
záujmy, obdŕžal náhradu nákladov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

12.4. Odvolací súd ani v okolnostiach prípadu a ani v subjektoch na oboch procesných
stranách nevzhliadol skutočnosť, už vôbec nie mimoriadnu, ktorá by vyvolala potrebu, v záujme

spravodlivosti usporiadania, zmierniť ťarchu zodpovednosti žalovanej za náklady ňou vyvolaného
konania (dobrovoľným nesplnením záväzku). Za zreteľa hodné v tejto spojitosti odvolací súd zhodne so
spôsobom posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie nepovažoval žalovanou uvádzané skutočnosti,
ktorými mienila navodiť predstavu o výnimočnej povahe záväzku, okolnostiach bezprostrednepredchádzajúcich uplatneniu nároku a správaní sa strán po začatí konania. Z pohľadu právnou praxou
aprobovaných kritérií odvolací súd nevzhliadol priestor pre moderovanie rozhodnutia o trovách konania
ani za situácie, že žalovaná pristúpila k plneniu už po doručení žaloby, nakoľko ako správne usúdil aj súd

prvej inštancie, žalovaná bola na dobrovoľné plnenie vyzvaná a podaniu žaloby preto mohla efektívne
predísť. Podľa nazerania odvolacieho súdu by práve nepriznanie náhrady trov konania úspešnému
žalobcovi len na podklade subjektívne formulovaných dôvodov a nie na podklade konkrétnych a právnou
praxou aprobovaným okolností odlišujúcich tento prípad od iných, mohlo viesť k vytvoreniu zdania
nespravodlivého usporiadania.

12.5. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok aj v napadnutom
výroku o trovách konania.

13.1.Žalovanásvojimiodvolacíminámietkami,vintenciáchuplatnenéhoodvolaciehodôvodupodľaust§
365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu

prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia. Podľa odvolateľky sa totiž súd prvej inštancie predovšetkým nepresvedčivo vysporiadal
s jej argumentáciou.

13.2. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13.3. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých
dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne
zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,

zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.

Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

13.4. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,

III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitostipre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade
tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.

§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje
rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je

možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom
rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie

nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ
prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

13.5. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z ich tvrdení

a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu
k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého
z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu

a pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v ďalšom konaní, vyvodil. Súd prvej inštancie sa
v dôvodoch napadnutého rozsudku podrobne a presvedčivo vysporiadal aj s jednotlivými argumentmi
žalovanej. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode preto podľa posúdenia odvolacieho
súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku, v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne
ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovanej

proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd vníma len ako jej nespokojnosť so závermi
prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu
súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

14.1. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

14.2. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

14.3. V odvolacom konaní mal žalobca plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným
zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá bola v odvolacom
konaní neúspešná. Na tomto základe a z už uvedených dôvodov vzťahujúcich sa na aplikáciu § 257,
odvolací súd priznal žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)