Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/121/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120206391
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2120206391.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom C.
XX, 2. D. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX a 3. D. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, všetci
žalobcovia zastúpení advokátkou: Mgr. Elena Szabóová, so sídlom Komárňanská 100, Hurbanovo, proti
žalovaným: 1. FERMO, s.r.o., IČO: 44 897 162, so sídlom Tešedíkovo 87, zastúpený spoločnosťou
TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 264 750, so sídlom Sídlisko Jas 936/5, Galanta a 2.
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4,
Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov v 1., 2. a 3. rade a odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 37C/20/2020-283 zo dňa 15.5.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a III. v časti zamietnutia nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a III. v časti vyhovenia nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy m e n í tak, že :

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 15.000 eur do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 12.000 eur do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 6.000 eur do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. r u š í a vec mu v r a c
i a v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

IV. Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade m a j ú voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu.

V. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovaným v 1. a 2. rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000

eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku (85.000 eur) súd návrh
žalobcu v 1. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol; výrokom II.
žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 12.000 eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku,
a vo zvyšku (88.000 eur) súd návrh žalobkyne v 2. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade na náhradu
nemajetkovej ujmy zamietol; výrokom III. žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v

3. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.000 eur, a to do 3 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku (94.000 eur) súd návrh žalobkyne v 2. rade voči
žalovaným v 1. a 2. rade na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol; výrokom IV. žalobcovi v 1. rade súd
priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z
prisúdenejsumy(15.000eur),ktorúsúmužalovanív1.a2.radepovinnízaplatiťspoločneanerozdielne;

žalobkyni v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v
rozsahu 100 % z prisúdenej sumy (12.000 eur), ktorú sú jej žalovaní v 1. a 2. rade povinní zaplatiť
spoločne a nerozdielne; žalobcovi v 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy (6.000 eur), ktorú sú mu žalovaní v 1. a 2. rade
povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne; výrokom V. žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť

spoločne a nerozdielne Slovenskej republike, na účet súdu prvej inštancie, súdny poplatok vo výške
2.089 eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11,
§ 13 ods. 1, 2 a 3, § 415, § 420, § 427, § 428, § 442 ods. 1, § 488 a § 489 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 5
ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, § 1 písm.
a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 280/2016 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy
na rok 2017.

3. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia žalobou doručenou súdu dňa 14.8.2020 žiadali,
aby súd 1/ uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade ako spoločným veriteľom
náhradu pohrebných nákladov na pochovanie a zriadenie hrobového miesta vo výške 3.580,31 eur,
pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého zo

žalovaných, 2/ uložil žalovaným povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov v 1., 2. a 3. rade po 100.000
eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť plnenia druhého zo žalovaných, a 3/ uložil žalovaným povinnosť nahradiť žalobcom
trovy konania.

4. Súd prvej inštancie vo veci vydal dňa 15.11.2021 rozsudok č. k. 37C/20/2020-126, ktorým výrokom I.
žalovaným v 1. rade a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom v 1. a 2. rade
spoločne a nerozdielne z titulu náhrady škody sumu 1.824,19 eur (1.150,31 eur za pohreb / pohrebné
služby, 10 eur za cintorínsky poplatok / hrobové miesto, 663,88 eur náklady na vyhotovenie pomníka),
a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku nároku žalobcov v 1. a 2.

rade na náhradu škody (1.756,12 eur) súd žalobu zamietol; výrokom II. žalovaným v 1. a 2. rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000
eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku (85.000 eur) návrh žalobcu
v 1. rade voči žalovaným v 1. a 2. na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol; výrokom III. žalovaným v 1. a
2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v

sume 12.000 eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku (88.000 eur)
návrh žalobkyne v 2. rade voči žalovaným v 1. a 2. na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol; výrokom IV.
žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade spoločne a nerozdielne náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 6.000 eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku,
a vo zvyšku (94.000 eur) návrh žalobcu v 3. rade voči žalovaným v 1. a 2. na náhradu nemajetkovej

ujmy zamietol; výrokom V. určil že v časti konania o náhradu škody vo vzťahu žalobcov v 1. a 2. rade ažalovanýchv1.a2.radenemánároknanáhradutrovkonaniažiadnazostránsporuazároveňžalobcom
priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, a to každému v rozsahu
100 % z prisúdenej sumy; výrokom VI. žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a

nerozdielne Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 2.089 eur, do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Voči uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaný v 1. rade a žalovaný v
2. rade (voči tým častiam rozsudku, ktorým bolo žalobcom vyhovené, a tiež voči rozhodnutiu o náhrade
trov konania), ako aj žalobcovia (voči tým častiam rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a tiež voči
rozhodnutiu o náhrade trov konania).

5. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 11Co/22/2022-212 zo dňa 20.12.2022 výrokom I. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v časti zamietnutia nároku na náhradu škody potvrdil a v
časti vyhovenia nároku na náhradu škody zmenil tak, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú
povinní zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade ako spoločným veriteľom náhradu škody vo výške 1.824,19 eur
do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť druhého; výrokom II. rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov tohto
konania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody; výrokom III. v napadnutých výrokoch II.. III.
IV., v závislom výroku V. v časti nároku na náhradu strán vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a v závislom výroku VI. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

6. Predmetom konania tak (po rozhodnutí odvolacieho súdu) ostalo rozhodnutie o uložení povinnosti
žalovaným zaplatiť každému zo žalobcov v 1., 2. a 3. rade po 100.000 eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého
zo žalovaných, a rozhodnutie o náhrade trov konania. V časti žaloby o uložení povinnosti žalovaným

zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 3.580,31 eur z titulu náhrady škody (za pohreb, pohrebné služby,
cintorínsky poplatok, hrobové miesto bola žalobcom priznaná suma 1.824,19 eur, a vo zvyšku bol nároku
žalobcov v 1. a 2. rade zamietnutý) rozsudok nadobudol právoplatnosť.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcov v 1., 2.

a 3. rade na zaplatenie nemajetkovej ujmy je v zásade dôvodný, súd prvej inštancie sa ale nestotožnil
s navrhovanou výškou nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia žiadali priznať (po 100.000 eur každému
z nich). Súd prvej inštancie uviedol, že dňa 14.8.2017 došlo na ceste medzi obcami C. a Majcichov k
dopravnej nehode, pri ktorej autobus EČ E. vo vlastníctve a prevádzke žalovaného v 1. rade, ktorého
vodičom bol E. F. (na základe Dohody o pracovnej činnosti, v zmysle ktorej vykonával činnosť vodiča

autobusu pre žalovaného v 1. rade.), zrazil po ceste jazdiaceho cyklistu - D. B. (syn žalobcov v 1. a 2.
rade, brat žalobcu v 3. rade), ktorý na následky zranení zomrel na mieste nehody. Motorové vozidlo -
autobus bol v čase spôsobenia dopravnej nehody poistený na základe povinného zmluvného poistenia
za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla - poistná zmluva č. 658619976/61 - u žalovaného
v 2. rade. Vo veci sa začalo trestné stíhanie pre trestný čin usmrtenia podľa § 149 Trestného zákona,

vyšetrovanie sa viedlo pred ORPZ - ODI Trnava pod sp. zn. ORP- 149/DI-TT-2017, následne bolo
postúpené na Okresné riaditeľstvo PZ Trnava, odbor kriminálnej polície, kde sa viedlo pod sp. zn.
CVS: ORP-326/1- VYS-TT-2018 Si. Trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/11/2019
z 26.3.2019 bol vodič autobusu uznaný vinným z toho, že dňa 14.8.2017 o 5,17 hod. viedol autobus
evidenčného čísla E. XXX G., patriaci žalovanému v 1. rade po ceste 111/1337 v smere od Obce C.

na Obec Majcichov, pričom sa nevenoval plne riadeniu autobusu, následkom čoho v úseku 9,2 km
pravou prednou časťou autobusu narazil do zadnej časti bicykla D. B., v dôsledku čoho D. B. utrpel
priečnu zlomeninu krčnej chrbtice s prerušením miechy, roztrhnutie hlavovo - krčných väzov, krvácanie
pod mäkkú plenu mozgovú, krvácanie do mozgových komôr a ťažký úrazový opuch mozgu, ktorým na
mieste podľahol; E. F. svojím konaním porušil § 4 ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z.

o cestnej premávke, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť porušením dôležitej povinnosti uloženej
mu podľa zákona, čím spáchal trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo mu súd uložil trest odňatia slobody
v trvaní 30 mesiacov (ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 36 mesiacov s uložením
probačného dohľadu), zároveň mu uložil povinnosť ospravedlniť sa poškodeným (žalobcovia) a uložil

mu trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo vo výmere 5 rokov; poškodených (žalobcov) s nárokom
na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.8. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, žalobcovia v 1., 2. a 3. rade ju žiadali uhradiť od žalovaných v
1. a 2. rade v dôsledku dopravnej nehody a smrti syna a brata, každý v sume 100.000 eur. Podľa názoru
súdu prvej inštancie sú pasívne legitimovaní obaja žalovaní, a to žalovaný v 1. rade ako prevádzkovateľ

motorového vozidla, ktorým bola spôsobená nehoda a ktorý je teda za neoprávnený zásah do práva
žalobcov a za nemajetkovú ujmu spôsobenú na ich osobnostiach zodpovedný (popri vodičovi, ktorý
však v konaní žalovaný nebol) objektívne ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktorého prevádzkou
bola škoda spôsobená (§ 427 Občianskeho zákonníka), ale pasívna legitimácia mu svedčí aj z dôvodu,
že ako zamestnávateľ vodiča - vinníka dopravnej nehody, je zodpovedný za jeho konanie (§ 420 ods.

2 Občianskeho zákonníka); žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný ako poisťovateľ žalovaného
v 1. rade. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v tomto smere existuje pomerne rozsiahla súdna
prax a ustálená judikatúra a pasívnu legitimáciu oboch žalovaných nespochybnil vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí ani odvolací súd.

9. Spôsobenie smrti blízkej osoby je bezpochyby vážnym a nezvratným zásahom do osobnostných

práv pozostalých, hlavne do ich práva na súkromie a rodinný život, nakoľko, v súdenom prípade,
vzťahy medzi nebohým D. a žalobcami (v 1. a 2. rade ako rodičmi a v 3. rade ako súrodencom) boli
normálne, rodina žila v spoločnej domácnosti, prežívali život bez negatív, pričom sa venovali hlavne
práci v domácnosti, okolo domu, na poli a v záhrade, chovu hospodárskych zvierat; na dovolenky alebo
výlety však vôbec nechodili, málokedy chodili na oslavy a návštevy do iných rodín (k nim chodievali

návštevy častejšie). Žalobcovia silne a intenzívne prežívali a prežívajú smrť syna a brata, s jeho
úmrtím sa ťažko vyrovnávali (resp. hlavne žalobcovia v 1. a 2. rade sa s úmrtím syna nevyrovnali
doposiaľ), jeho smrť vnímajú ako stratu člena rodiny, s ktorým boli v dennom a blízkom kontakte, ktorý
sa staral o domácnosť, tradície, pomáhal ostatným členom rodiny. Mimoriadne negatívne zásahy voči
členom rodiny / žalobcom však neboli preukázané (v tejto súvislosti súd vníma návštevy psychológa

žalobcami v 1. a 2. rade, s ktorými začali 8.4.2019, t. j. asi rok a pol po smrti D., pričom vnímal aj
doposiaľ pretrvávajúce symptómy post traumatickej stresovej poruchy). Bezprostredne po smrti syna
sa zhoršil zdravotný stav žalobcu v 1. rade tak, že vyžadoval hospitalizáciu, žalobkyňa v 2. rade trpela
nespavosťou. V dôsledku nečakanej smrti blízkej osoby prežívali žalobcovia pocity úzkosti, smútku,
zúfalstva a šoku, stratili možnosť viesť s nebohým súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru

prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radosti s ním prežívaných.
Protiprávnym konaním tak prišlo k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ
a rámec súkromného života žalobcov a tým k zásahu do ich osobnostných práv a práva na súkromie
a rodinný život, vzniknutá trauma je zo života žalobcov prakticky neodstrániteľná. Z týchto dôvodov je
na mieste postup a použitie ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko postup podľa

ods. 1 tohto ustanovenia (že by bolo postačujúce aj iba morálne zadosťučinenie prejednaním veci a
ospravedlnením sa pôvodcom zásahu, pričom toto bolo realizované, ale až na príkaz súdu vydaný v
trestnom konaní voči vodičovi autobusu, ktorým bol nebohý D. usmrtený) sa súdu nezdá dostatočný,
resp. ani nie je dosť dobre možný vzhľadom na nezvratnosť situácie (smrť), nie je možné domáhať sa,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a aby sa odstránili následky

týchto zásahov, t.j. v tomto konkrétnom prípade prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorej výšku určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, ale aj na osobu škodcu (vodič autobusu). Po zvážení všetkých skutočností však
súd dospel k záveru, že nie je namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako to požadujú
žalobcovia, nakoľko nebol preukázaný mimoriadne masívny a mimoriadne deštruktívny zásah do ich

osobnostných práv, neboli preukázané mimoriadne zvýšené nepriaznivé následky smrti D. na nich. Je
síce pravdou že žalobcovia a nebohý mali medzi sebou vytvorené silné väzby, ale jeho strata (s ktorou
takmer nie je možné sa vyrovnať, čo súd plne chápe a akceptuje) je zmiernená tým, že žalobcovia ostali
žiť v spoločnej domácnosti ako dovtedy a nebolo preukázané, že smrť D. mala výrazne nepriaznivé
následky na zdravotný stav žalobcov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej

ujmy v tomto prípade plní hlavne úlohu satisfakčnú. Súd prvej inštancie vzal tiež do úvahy okolnosti, za
ktorých k dopravnej nehode prišlo (s najväčšou pravdepodobnosťou zlyhanie ľudského faktora - vodiča
dopravného prostriedku, na ktoré žalovaný v 1. rade - a už vôbec nie žalovaný v 2. rade - nemal priamy
dosah), a čiastočne tiež príjmové a majetkové pomery vodiča ako škodcu (je starobným dôchodcom,
nevlastní žiadny majetok vyššej hodnoty). Prisúdenie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške spolu

300.000 eur súd prvej inštancie preto považoval na príliš vysoké.

10. Za zodpovedajúcu a primeranú čiastku potom považoval priznanie nemajetkovej ujmy pre žalobcu
v 1. rade vo výške 15.000 eur, nakoľko u neho boli väzby a vzťah s nebohým D. najsilnejšie, najťažšieprežíval a prežíva jeho smrť, je mu znemožnené vykonávanie aktivít a prác (avšak iba v domácnosti,
v záhrade, na poli) spoločne s nebohým, čo mu chýba, v dôsledku smrti D. bol žalovaný v 1. rade aj
hospitalizovaný, doposiaľ navštevuje psychiatra. Pre žalobkyňu v 2. rade súd prvej inštancie považoval

za primerané priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur, nakoľko táto taktiež ťažko prežívala
a prežíva smrť D., doposiaľ navštevuje psychiatra, so situáciou sa však vyrovnala výrazne lepšie
ako žalobca v 1. rade. Pre žalobcu v 3. rade súd prvej inštancie považoval za primerané priznanie
nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur, nakoľko aj keď vzťah bratov bol dobrý, každý z nich už mal
viac - menej iné, vlastné, záujmy, ich vzťah už nebol výrazne blízky, resp. tesný. Pri určení výšky

nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie bral zreteľ aj na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, z
ktorého však nebolo zreteľne zrejmé, či podľa neho súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí
prisúdil príliš nízku alebo príliš vysokú sumu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v tomto (v poradí
druhom) rozhodnutí ohľadom výšky nemajetkovej ujmy zotrval na tom, že sa v takomto prípade jedná o
voľnú úvahu súdu, pričom určenie výšky ani pri prvom rozhodnutí súdu prvej inštancie nebolo svojvoľné,
vymykajúce sa rozhodovacej praxi. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia súdu prvej inštancie,

v ktorých bola priznaná v obdobných prípadoch suma od 3.000 eur do 20.000 eur, v závislosti od
stupňa príbuznosti resp. blízkosti pozostalého s tým - ktorým žalobcom (napr. sp. zn. 37C/13/2018,
37C/35/2016, 37C21/2013, 37C/358/2013, 37C/178/2009). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nie
je možné porovnávať priznávanie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch (už vôbec nie porovnávať ho
s prípadmi tzv. tlačových káuz - ospravedlnenia za nepravdivé tvrdenia, na čo neustále poukazovala

právna zástupkyňa žalobcov), nakoľko v prípade smrti jedného z člena domácnosti, resp. člena
akéhokoľvek spoločenstva, vždy ide o jedinečný prípad, pri ktorom je potrebné posudzovať nespočetné
a nevypočítateľné množstvo aspektov (napr. vek zomrelého a vek pozostalých, rodinný život, ktorý tieto
osoby viedli a ich vzájomné interakcie, citovú naviazanosť medzi zomrelým a tým - ktorým poškodeným,
spoločné prežívanie času a pod.). Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je vhodné ani možné pri určení

výšky nemajetkovej ujmy sa odvolávať na znenie zákona o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi a postupovať v jeho intenciách, nakoľko tu ide o úplne inú východiskovú situáciu, a totiž o
odškodnenie obetí zo strany štátu (ako o „druhoradé“ odškodnenie), nie priamo o odškodnenie od osoby,
ktorá spôsobila zásah. Na súdený prípad je potom podľa názoru súdu prvej inštancie takáto konštrukcia
nepoužiteľná, nakoľko nemožno stotožňovať spôsobiteľa neoprávneného zásahu (priameho škodcu,

resp. jeho poisťovateľa) so subjektom, ktorý na svoje plecia vzal čiastočnú povinnosť odškodniť obeť
trestného činu spôsobeného niekým iným (teda štát, ktorý plní za spôsobiteľa neoprávneného zásahu,
trestného činu). V spomenutom predpise uvedený limit platí teda výhradne v prípadoch zodpovednosti
štátu, ale pri náhradách, ktoré sa uplatňujú medzi súkromnými subjektami nie je zákonom stanovený
žiaden limit náhrady nemajetkovej ujmy, a to ani určením minimálnej ani maximálnej výšky náhrady, ani

žiadnym iným spôsobom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uvedenú sumu nemajetkovej ujmy sú
jednotlivým žalobcom povinní zaplatiť žalovaní v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne s tým, že je zrejmé
a logické, že plnením jedného z nich zaniká povinnosť plniť druhým povinným - preto podľa súdu prvej
inštancie takýto výrok nie je potrebné zahrnúť do rozsudku.

11. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v zmysle ustanovenia § 255 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keď v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy
každému zo žalobcov priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdených súm. V danej
veci rozhodnutie o výške priznaného plnenia žalobcom záviselo od úvahy súdu, keď v tomto prípade
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti (Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív autorov, Civilný sporový poriadok,
Veľkékomentáre,C.H.BECK,str.926).Vzhľadomnauvedené,keďžežalobežalobcovohľadomnáhrady
nemajetkovej ujmy bolo čiastočne vyhovené, patrí im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
avšak iba z časti prisúdenej súdom.

12. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo výške 2.089 eur žalovanými spoločne a nerozdielne rozhodol
súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1, v spojení s § 4 ods. 2 písm. i), j) a § 2 ods. 2 prvá veta
zákona č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, nakoľko žalobcovia
sú v tomto konaní oslobodení od platenia súdneho poplatku, pričom uvedená povinnosť prechádza v

rozsahu prisúdenej sumy (34.824,19 eur - t. j. suma prisúdenej náhrady škody vo výške 1.824,19 eur
priznaná prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorá bola čo do výšky potvrdená odvolacím súdom
+ náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcu v 1. rade vo výške 15.000 eur + náhrada nemajetkovej ujmypre žalobkyňu v 2. rade vo výške 12.000 eur + náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcu v 3. rade vo
výške 6.000 eur) na žalovaných (spoločne a nerozdielne).

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia ako aj obaja žalovaní.

14. Žalovaný v 1. rade podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a III. v časti
vyhovenia nároku na náhradu nemajetkovej (v časti priznanej sumy žalobcom v 1. až 3. rade), výroku
IV. o náhrade trov konania a výroku V. o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Odvolanie odôvodnil právne

§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že samotný výrok rozsudku je v rozpore so stabilnou
judikatúrou, keďže zaväzuje solidárne žalovaných napriek tomu, že táto solidarita nemá oporu v zákone.
Zároveň konajúci súd v napádanom rozhodnutí vecne nesprávne rozhodol aj v časti priznaných trov
konania, kedy vychádzal z celkovej výšky priznaného nároku. K otázke charakteru spoločenstva medzi
solidárne zaviazanými dlžníkmi už Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko, keď napríklad
v rozhodnutí 4 Cdo 203/2005 uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a nie

nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil, že právny základ záväzku každého z nich a prípadné
námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle. Samotná povaha solidarity sa
vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia či predmetu plnenia. Solidárny
záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a povinností k tomu istému plneniu
je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia byť ani obsahovo totožné, potom

už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o také spoločné práva, aby
sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na všetkých žalovaných
solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo nepôjde tiež preto, že veriteľ si môže zvoliť, či bude
o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov. Z hmotného práva, podľa ktorého je
len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých

solidárnych dlžníkov, totiž vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o
sebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa
veriteľa (pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho,
aj keby boli žalovaní všetci solidárni dlžníci, nemusí sa rozsudok vzťahovať na všetkých, lebo každému
z nich prislúchajú jeho (resp. aj jeho) osobné námietky, ktoré budú posudzované iba vo vzťahu k nemu

samému. Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi
a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým
alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku však jedným z
dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. Keďže v prejednávanej
veci na strane žalovaných išlo o samostatné spoločenstvo, nakoľko právny základ nároku voči každej

zo žalovaných osôb je iný, nie je možné sa stotožniť s argumentáciou súdu, ktorý uložil žalovaným
zaplatiť sumu nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne. Konajúci súd tak nesprávne vec posúdil a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne
neudržateľný rozsudok.

15. Vo vzťahu k náhrade trov konania a k jej výške žalovaný v 1. rade poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 7/2010, Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 81/2011 a na ustanovenie § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa
ktorého „vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa

predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo
veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada
nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy“. Ak teda súd vo výroku IV.
napadnutého rozhodnutia priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania zo sumy presahujúcej 2.000
eur, postupoval v rozpore s citovaným ustanovením vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktoré uvádza ako tarifnú hodnotu sumu 2.000 eur vo veciach ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na uvedené žalovaný v 1.
rade navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a prizná žalovanému v 1. rade voči žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

16. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a III.
v časti vyhovenia nároku na náhradu nemajetkovej (v časti priznanej sumy žalobcom v 1. až 3. rade),
výroku IV. o náhrade trov konania a výroku V. o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Odvolanie odôvodnilprávne § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Podľa žalovaného v 2. rade sa súd v odôvodnení rozsudku
nevyporiadal s jeho argumentáciou, nevyhodnotil správne vykonané dokazovanie a nesprávne právne
vec posúdil. Rozsudok považuje za nesprávny, keďže súd sa nedokázal vysporiadať so zásadnými

tvrdeniami žalovaného v 2. rade v kontexte priznaných súm, ktoré sú vzhľadom na zistenia súdu
uvádzané aj v odôvodnení napádaného rozsudku nenáležíte vysoké. Z vykonaného dokazovania
vyplynuli dôvody na zníženie náhrady, ku ktorej súd nechcel pristúpiť a riadil sa skôr etickými princípmi
naúkorprávnehohodnoteniaveci,čímzásadnenarušilrovnosťstránaprávonaspravodlivýproces.Súd
prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil vznesené námietky a nedostatočne sa vysporiadal s právnym

názorom nadriadeného súdu, pričom výroky rozsudku sú v rozpore so stabilnou judikatúrou, keďže
zaväzujú solidárne žalovaných napriek tomu, že táto solidarita nemá oporu v zákone. Konajúci súd v
napádanom rozsudku vecne nesprávne rozhodol aj v časti priznaných trov konania, kedy vychádzal
z celkovej výšky priznaného nároku. Súd nezohľadnil to, že žalovaným je len poisťovateľ, ktorý nie
je spôsobilý poskytnúť iné formy satisfakcie, ktoré predpokladá § 13 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dôsledne neriadil

princípmijejprimeranostiaproporcionalityanedostatočnezohľadniljednotlivékritéria,ktorésúrozhodné
pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné, nakoľko
nespĺňa zákonné podmienky a požiadavky na jeho odôvodnenie. Konajúci súd správne skúmal aj
majetkové pomery vodiča, avšak tie dostatočne nezohľadnil, aj keď uviedol, že vodič je starobným
dôchodcom a nevlastní žiaden majetok vyššej hodnoty. Tieto zistenia však nekorešpondujú s priznanými

náhradami, kedy je zrejmé, že tie sú pre vodiča likvidačné. Priznané sumy tak nezohľadňujú súdom
zistené skutočnosti. Súd sa nesprávne vysporiadal s argumentáciou žalovaného v 2. rade o tom, že je
potrebné prihliadať na majetkové pomery pôvodcu zásahu a nie poisťovateľa, ktorý má regresné právo
voči pôvodcovi zásahu. Súd sa nesprávne vysporiadal s tým, že za určité zadosťučinenie žalobcovi
je nutné považovať aj uloženie trestu v trestnom konaní. K tomu, aby nárok na relutárnu náhradu

nemajetkovej ujmy bol vôbec súdom priznaný, musí tento dospieť k záveru, že morálne zadosťučinenie
sa javí ako nepostačujúce. Konkrétne formy zadosťučinenia (odsúdenie pôvodcu zásahu v trestnom
konaní, ospravedlnenie, prejav ľútosti a pod.) a ich dopady do sféry pozostalých je treba zohľadniť i pri
určení výšky škody. Súd podporne neprihliadal ani na kvantifikáciu iných foriem odškodnenia.

17. Konajúci súd po vyhodnotení pomerov v rodine nebohého neaplikoval správne sudcovskú úvahu
pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Legislatíva výšku náhrady nemajetkovej
ujmy pozostalých príbuzných obete dopravnej nehody explicitne neupravuje a ponecháva ju výlučne
na voľnej úvahe všeobecných súdov, avšak voľná úvaha nemôže vyústiť vo svojvoľné rozhodnutie
bez náležitého odôvodnenia. Pri určovaní výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné

zohľadňovať aj legislatívu upravujúcu obdobné nároky. Takou právnou úpravou je zákon č. 274/2017
Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých predpisov, v zmysle ktorého podľa
§ 12 ods. 2. prvá veta: ,,Ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má
nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy
mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného

činu.“. Nakoľko k smrti nebohého došlo v roku 2017 a minimálna mzda bola v danom roku v sume
435 eur, ak by k úmrtiu nebohého došlo v dôsledku trestného činu, nárok žalobcu by predstavoval
sumu 10.875 eur. V zmysle § 13 predmetného zákona: ,,Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa
tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.“ Žalobcovia by tak mali súhrne nárok na

sumu 21.750 eur. V tejto súvislosti žalovaný v 2. rade poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Košice
sp. zn. 5Co/121/2022 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/15/2012. Pri určovaní
výškynáhradyzaporušenieosobnostnýchprávmusíbyťzohľadnenávýškanáhrady,ktorájepriznávaná
za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať

maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (lltalehti a Karhuvaara v.
Fínsko). V predmetnom konaní sa neodškodňuje náhrada za ľudský život, nakoľko ten má nevyčísliteľnú
hodnotu, ale odškodňuje sa „len“ zásah do osobnostných práv podľa§ 11 Občianskeho zákonníka, a to
práva na súkromie, ktoré v sebe zahŕňa aj právo na rodinný život. Priznanú sumu žalovaný v 2. rade
považuje za neprimerane vysokú a vymykajúcu sa bežnej rozhodovacej praxi, najmä s poukazom na tú

skutočnosť, že výška priznávanej nemajetkovej ujmy v prípadoch, kedy je preukázaná intenzita vzťahu
medzi pozostalými a nebohým (v tomto prípade tento základný predpoklad absentuje), ktorý je dospelou
osobou, je žalovaný pôvodca zásahu a sú kvalitatívne zhodnotené jeho majetkové pomery, sa pohybuje
rámcovo v nižším sumách ako v tej, ktorú si uplatňujú, resp. v tej, ktorá im bola priznaná. Má za to,že vo svetle rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky je úlohou konajúcich súdov komparovať
jednotlivé rozsudky v obdobných veciach a tým dospieť k spravodlivému rozhodnutiu veci.

18. Žalovaný v 2. rade za nesprávny považuje výrok súdu prvej inštancie aj z toho dôvodu, že žalobcovia
si voči žalovanému v 1. rade uplatňovali náhradu nemajetkovej ujmy cez ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ale voči žalovanému v 2. rade si uplatňovali náhradu škody cez ustanovenia zákona č.
381/2001 Z. z. Vzhľadom na uplatňovanie dvoch nárokov voči dvom subjektom cez dva samostatné
právne predpisy, nie je možné zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne na náhradu nemajetkovej

ujmy, resp. škody. Rovnako konajúci súd nesprávne rozhodol o výške trov konania, kedy za základ
nároku, t.j. tarifnú odmenu považoval výšku sumy rovnajúcej sa úspechu v spore. Žalobcovia zastúpení
právnym zástupcom si v konaní uplatňovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pre priznanie
trov konania je potrebné aplikovať ustanovenie § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Vzhľadom na uvedené žalovaný v 2. rade navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie

zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému v 2. rade voči žalobcom nárok na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade podali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II.
a III. v časti zamietnutia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s návrhom, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnili právne § 365 ods.
1 písm. b), d), f) a h) CSP. V odvolaní poukázali na to, že smrť dieťaťa je najtraumatizujúcejšou z radu
možných životných situácií. Biologické nastavenie predurčuje na skorší odchod práve rodičov a nie
dieťa – osobitne, ak toto dieťa bolo zdravé a nevykonávalo rizikové aktivity. U oboch žalobcov sa tento
následok prejavil aj v ich zdravotnej sfére, a to nielen celkovým zhoršením zdravotného stavu, ale aj

osobitným následkom, ktorým je vznik a trvanie posttraumatickej stresovej poruchy – ktorá bola v konaní
preukázaná viacnásobne lekárskymi nálezmi. Ide o poruchu nielen vzniknutú, ale aj pretrvávajúcu,
rezistentnú k dlhodobej liečbe, s pretrvávaním jej prejavov aj pri ordinovaní farmakoterapie, a zároveň
priamo (kauzálne) spojenú s nespracovaním náhlej a tragickej smrti syna. Tvrdiť za tejto situácie,
že „nebolo preukázané, že smrť D. mala výrazne nepriaznivé následky na zdravotný stav žalobcov“

je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Z rovnakých dôvodov žalobcovia namietajú tvrdenie súdu,
že „neboli preukázané mimoriadne zvýšené nepriaznivé následky smrti D. na nich. Ako vyplynulo z
vykonaného dokazovania, je pravdou, že žalobcovia s nebohým D. ako rodina nenavštevovali hojne
plesy, spoločenské udalosti, nevykonávali športové alebo obdobné voľnočasové aktivity. Z tohto však
nemožno vyvodiť, že by strata rodičov bola menšia alebo nižšia. Je fakt, že žalobcovia v 1. a 2. rade

zostali žiť v spoločnej domácnosti. Je však rovnako fakt, že predtým, ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania, bol to práve nebohý D., kto vnášal do tejto domácnosti veselosť, smiech, spev. Rovnako
nemožno poprieť, že smútok zo smrti syna pretrváva u oboch rodičov doteraz. Vo vzťahu k zamietajúcej
časti nároku žalobcu v 3. rade na náhradu nemajetkovej ujmy je pravdou, že žalobca v 3. rade sa venoval
popri rodine aj vlastným záujmom. Tvrdiť však, že vzťah bratov „nebol výrazne blízky“, je v rozpore s

procesnenepopretouvýpoveďoužalobcuv3.rade,akoajsvedkynevypočutejvkonaní.Bratovnespájali
rovnaké záujmy ako nebohého s rodičmi, nebohý D. bol však pre žalobcu v 3. rade jedným z troch
najbližších ľudí. Závažnosť ujmy sa definuje okrem iného aj zmenou, ktorá nastala v živote žalobcov
práve touto ujmou, a tiež neoprávnenosťou tohto zásahu. U žalobcov v 1. a 2. rade, ktorým zomrel syn,
je ujma vyjadrená až do zdravotných dosahov, u žalobcu v 3. rade okrem iného aj zásadnou zmenou

života a životných plánov. Ak by ktokoľvek tvrdil, že náhlou smrťou dieťaťa sa nezmení kvalita života
rodiča, jedného z dvoch bratov, že smrť nepoznačí celú rodinu, bolo by toto tvrdenie v zjavnom rozpore
s realitou. Výšku priznávanej nemajetkovej ujmy, osobitne k zamietajúcej časti, súd nevysvetlil tak, aby
bola pre žalobcov pochopiteľná a presvedčivá.

20. Výška priznanej nemajetkovej ujmy nezodpovedá (v tomto prípade z hľadiska nízkej výšky)
ani rozhodovacej praxi všeobecných súdov. Kým u osôb, poškodených tzv. mediálnym deliktom, sa
posttraumatická stresová porucha nevyskytuje, alebo iba výnimočne, u pozostalých – osobitne po smrti
dieťaťa, je následkom pravidelným. Preto, aj v zmysle právnej argumentácie v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/163/2019 bolo namieste porovnať tieto dve kategórie zásahov

do osobnostných práv a aj mieru priznávaného odškodnenia neoprávneného zásahu formou náhrady
nemajetkovej ujmy (obdobne aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/5/2022
a Ústavného súd Českej republiky sp. zn. I. ÚSD 2884/13). Súd však neporovnal žalovaný nárok s
náhradamivprípademediálnychdeliktovaodškodňovanieobetínehôdštátom(popriplneniachvzmyslezákona č. 461/2003 Z.z., Zákonníka práce, poistných plnení a pod.), na ktoré žalobcovia v konaní
upozorňovali (A. C., A. H., I. E., Most Kurimany, VOP Nováky, Baňa Nováky). V rozhodovanej veci
žalobcovia opakovane poukazovali na výšky náhrad priznávaných súdmi za verbálne delikty, aktuálne

napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/95/2021, ktorým bola sudkyni za verbálne
útoky poslanca J. prisúdená suma náhrady nemajetkovej ujmy 70.000 eur, a na rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 10Co/149/2018, ktorým krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu tak,
že žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy 45.000 eur a
žalobkyni v 2. rade 35.000 eur vo vzťahu k nehode zo dňa 6.6.2014. Opakovane zdôrazňovali, že

náhrada nemajetkovej ujmy by mala zodpovedať takému istému vývoju akému podliehajú všetky ostatné
náhrady – teda mali by byť nie stabilné, na úrovni prvých rozhodnutí z rokov 2010 – 2012, ale mali by
odrážať aktuálne spoločenské a ekonomické pomery.

21. Žalobcovia sa pred súdom vyjadrili, že odsúdenie vinníka dopravnej nehody na trest nízkej výmery
s podmienečným odkladom nepovažujú vzhľadom na intenzitu zásahu do svojich práv a okolnosť, že

došlo k usmrteniu mladého človeka, ich rodinného príslušníka, za primerané, nie to ešte postačujú či
satisfakčné. Tak z výpovede sv. F., ako aj z výpovedí žalobcov a znenia trestného rozkazu Okresného
súdu Trnava sp. zn. 4T/11/2017 je zrejmé, že svedok ako vinník nehody nijako žalobcom nepomohol,
ani akúkoľvek pomoc neponúkol, neospravedlnil sa - a ospravedlnil sa im až vtedy, keď mu to súd
prikázal výrokom trestného rozkazu – teda v situácii, kedy by absencia ospravedlnenia mohla byť

priťažujúcou okolnosťou vo vzťahu k podmienečnému odkladu výkonu trestu odňatia slobody (v konaní
o tzv. osvedčení sa). Ak mal problém so žalobcami sa stretnúť osobne, nič mu nebránilo, aby svoje
ospravedlnenie, v čase bezprostredne po dopravnej nehode, pred rozhodnutím súdu, doručil žalobcom
písomne. Neurobil tak, a tak žalobcovia oprávnene namietajú, že tak učinil až na príkaz súdu v trestnom
konaní, a že ujma, ktorú im spôsobil za daných okolností s prihliadnutím na nereparovateľný a závažný

následok nebola odčinená morálnym zadosťučinením. Satisfakcia nepeňažným spôsobom je vyhradená
v rozhodovacej praxi pre menej závažné, až takmer bagateľné prípady zásahu do osobnostných práv.

22. Žalobcovia namietali, že súd žiadnym spôsobom nereagoval na právny názor krajského súdu
vyjadrený v bodoch 26, 27 a 29 odôvodnenia rozsudku – napr. názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo
svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti
odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach;
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 147/06, rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/15/2012 - že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej

ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je
zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných
súvislostí, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017, že príslušný súd musí
uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či
táto ujma vznikla a ako bola závažná... závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať

na logických a legitímnych faktoch. Preto odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu týkajúce sa výšky
nemajetkovej ujmy je arbitrárne a neodôvodnené, nezohľadňujúce okolnosti predmetnej veci.

23. Podľa žalobcov nie je dôvod redukcie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
závislosti od hodnotenia majetkových pomerov osoby, ktorá nie je stranou sporu (vodiča) a zároveň

nároku, ktorý je v zmysle zákonnej úpravy plne krytý poistným plnením. Takéto hľadisko nevnáša ani
pracovnoprávny vzťah medzi žalovaným v 1. rade a vodičom, teda ani priznaním nároku v plnej výške
by nebola ohrozená existencia či živobytie vodiča – vinníka dopravnej nehody. Žalobcovia ďalej uviedli,
že za vodiča zodpovedá ex lege žalovaný v 1. rade, ktorý vinníka zamestnával, umožnil mu vedenie
vozidla na hromadnú prepravu osôb bez riadnej evidencie doby vedenia vozidla (teda toleroval zjavne

protiprávny stav); ako zamestnávateľ zodpovedá aj za výber osôb, ktorým zverí vedenie vozidla na
prepravu väčšieho množstva osôb. Štatutárny zástupca nenamietal výšku žalovaných nárokov ako
neprimerané a sám ako „cudzia“ osoba sa cítil smrťou D. dotknutý aj na emocionálnej a osobnej
rovine. Majetkov pomery žalovaného v 1. rade žalobcovia preukázali a týmto majetkovým pomerom by
nebolo neprimerané ani odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške, ktorá by bola niekoľkonásobkom

súdom priznanej sumy. Pre uplynutie všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt nemôže žalovaný
v 1. rade ako zamestnávateľ uplatniť voči vodičovi pracovnoprávny postih, a preto aj v tejto súvislosti
je zohľadnenie pomerov vodiča vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy nedôvodné. Naopak, na strane
vodiča nezohľadnil žiadnym spôsobom absenciu ospravedlnenia pozostalým žalobcom, absenciuakejkoľvek snahy zmierniť následok vlastného konania a ani to, že vodič samotný zrážku s cyklistom
D. nezaregistroval a stalo sa tak až po upozornení cestujúceho v autobuse. Ak žalobcovia vytýkali
súdu bagatelizáciu ich ujmy, toto platí aj pre posudzovanie okolností dopravnej nehody, pri ktorej zomrel

zdravý mladý človek, syn a brat žalobcov. Súd mal k dispozícii nielen trestný rozkaz, v ktorom je exaktne
(a nie v rovine pravdepodobnosti) pomenovaná príčina dopravnej nehody a jej zavinenie. Ak odvolací
súd uložil zrovnávať nemajetkovú ujmu z hľadiska jej výšky s rozhodovacou praxou, s určitosťou tým
nemal na zreteli len jednotlivé rozhodnutia sudcu z rôznych rokov, naviac bez akéhokoľvek porovnania
skutkových okolností, výšky priznaného nároku, špecifikácie právneho postavenia žalobcu, druhu

odškodňovanej ujmy a bez akejkoľvek špecifikácie a individualizácie na rozhodovanú vec. Žalobcovia
predložením výsledkov štatistického zisťovania Národnej banky Slovenska preukazujú, že im priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy nie je ani polovicou priemernej súdmi priznávanej výšky. Súd prvej inštancie
nereagoval ani na výhradu odvolacieho súdu, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by išlo
o spoločný záväzok, z ktorého by boli povinní spoločne nerozdielne. Z uvedených dôvodov považujú
žalobcovia v 1. až 3. rade priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za príliš nízku, a to bez toho, aby vo

vzťahu k výške nemajetkovej ujmy bol rozsudok odôvodnený tak, aby ho považovali za spravodlivý a
presvedčivý.

24. Žalobcovia v podaní zo dňa 9.9.2024 uviedli, že sa stotožňujú s názorom žalovaného v 1. rade
vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. Tento výrok rozsudku bude nasledovaný osobitným

rozhodnutím súdu o výške trov konania, pričom v uznesení je súd viazaný zákonným vymedzením
náhrady trov konania a nemôže ho prekročiť. Preto nie je potrebné túto parciálnu vec riešiť v odvolacom
konaní. Žalovaný v 2. rade namieta, že boli „dôvody na zníženie náhrady“, avšak túto svoju požiadavku
v odvolaní žiadnym spôsobom neodôvodňuje. Uloženie trestu vodičovi v trestnom konaní nie je
ani morálnym zadosťučinením, ide o vzťah medzi štátom a páchateľom trestného činu. Morálnym

zadosťučinením možno odčiniť slovnú urážku, ohováranie, nie však usmrtenie akejkoľvek fyzickej
osoby, syna a brata žalobcov nevynímajúc. Odsúdenie vodiča je bezpochyby krokom k zjednaniu
spravodlivosti, v žiadnom prípade však nemôže byť satisfakciou pre žalobcov, ktorí stratili svojho syna
a brata. Trestné konanie a jeho výsledok sú prioritne zamerané na zistenie a potrestanie páchateľa,
nie na kompenzáciu utrpenia obetí a ich rodín. Žalovaný v 2. rade argumentuje zákonom č. 274/2017

Z.z. o odškodňovaní obetí trestných činov, hoci s touto argumentáciou sa vysporiadal nielen odvolací
súd v aktuálne rozhodovanej veci, ale aj dovolací súd v rozhodovacej praxi. Žalobcovia poukázali
na to, že štát poskytol pozostalým po neb. A. B., ktorý zomrel vo výkone väzby, po 30.000 eur pre
každého z pozostalých, čo je takmer trojnásobne viac (pri rovnakom počte pozostalých), ako súd
sumárne priznal žalobcom. V týchto súvislostiach sa náhrada vo výške 15.000 eur resp. 12.000 eur javí

ako neprimerane nízka aj vzhľadom na závažnosť ich utrpenia. Táto suma ani zďaleka nezohľadňuje
dlhodobé psychické a emocionálne následky, ktoré u žalobcov nastali smrťou ich syna. V rozhodovanej
veci žalobcami, ale aj výpoveďou svedka bola potvrdená existencia normálnych a citovo sýtených
rodinných vzťahov a lekárskymi nálezmi bolo opakovane konštatované, že smrť syna u oboch rodičov
spôsobila perzistujúcu posttraumatickú stresovú poruchu Ak žalovaný poukazuje na to, že žalobcovia

sa nedomáhali náhrady škody proti vinníkovi dopravnej nehody – vodičovi, žalobcovia poukázali na
ustálenú judikatúru, že zodpovednostným subjektom v prípade, že vinník nehody spôsobil nehodu ako
zamestnanec, je vždy zamestnávateľ. Zodpovednosť za následok, nemajetkovú ujmu nevynímajúc,
svedčí žalovanému v 1. rade a nie vodičovi. Preto nie je dôvod posudzovať primeranosť nemajetkovej
ujmy majetkovým pomerom vodiča, ktorý dopravnú nehodu spôsobil ako zamestnanec žalovaného

v 1. rade. Majetkové pomery žalovaného v 1. rade žalobcovia v konaní explicitne preukázali a tvrdia,
že vzhľadom na jeho preukázané majetkové a príjmové pomery je priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy neprimerane nízka. K výhrade proti uloženiu povinností obom žalovaným spoločne a nerozdielne
žalobcovia uviedli, že z právnej úpravy spoločných záväzkov vyplýva, že plnením jedného dlžníka
zanikne v rozsahu jeho plnenia povinnosť plniť dlžníkovi druhému, a preto ani v tomto smere nejde o

rozhodnutie, ktoré by bolo v zjavnom rozpore so zákonom a jeho účelom.

25. Žalobcovia v ďalšom priebehu odvolacieho konania poukázali na viaceré rozhodnutia súdov vo
veci náhrady nemajetkovej ujmy, a to: rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/215/2020, ktorým súd za smrť dieťaťa pri dopravnej nehode priznal rodičom náhradu nemajetkovej

ujmy po 50.000 eur; rozhodnutie Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017, ktorým súd priznal pozostalej manželke 40.000 eur,
plnoletým deťom po 20.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; rozhodnutie Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.14Co/19/2017, ktorým súd priznal manželke zomrelého 40.000 eur, plnoletému synovi 17.000 eur,
plnoletej dcére 20.000 eur; rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/83/2012 v spojení s
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/18/2016, ktorým súd priznal 3 x 23.000

eur manželke a deťom obete usmrtenej pri dopravnej nehode; rozhodnutie Okresného súdu Kežmarok
sp. zn. 2C/47/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/10/2020, ktorým
súd za usmrtenie syna a brata v dôsledku dopravnej nehody priznal obom rodičom a sestre po 25.000
eur. Poukázali tiež na aktuálny právny názor dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 9Cdo/47/2023, podľa
ktorého „nie je daný dôvod k analogickej aplikácii ustanovení zákona o obetiach na náhradu za citovú

ujmu pozostalých obete dopravnej nehody. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých
obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením
podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). Ak rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktoré ako vecne správne potvrdil odvolací súd, vychádza z opačného právneho názoru,
je potrebné konštatovať vadu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP).“.

26. Žalovaný v 2. rade v podaní zo dňa 10.3.2025 nesúhlasil s odvolaním žalobcov. Uviedol, že
námietky žalobcov majú duplicitný charakter a žalobcovia v odvolaní vo svojej podstate neuvádzajú
žiadne nové argumenty. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné, aby súd
vychádzal aj z kazuistiky, teda zo súm priznaných náhrad v iných obdobných prípadoch. Vzhľadom

na uvedenú požiadavku kazuistiky, výšku prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom
je nevyhnutné porovnať aj s náhradami nemajetkovej ujmy prisúdenými v iných prípadoch súdmi
Slovenskej republiky, so stručným druhovým vymedzením veci (výška náhrady, rodinný vzťah zomrelého
k pozostalým žalobcom, charakter protiprávneho konania, označením súdnych inštancií posudzujúcich
daný prípad). Žalobcovia v nadväznosti na uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy na podporu svojich

tvrdení vo svojom odvolaní poukazujú na aktuálnu aplikačnú prax v prípade mediálnych deliktov a
odškodňovanie obetí nehôd štátom. Rozhodnutia vlády Slovenskej republiky však nepatria do ustálenej
praxe slovenského súdnictva a z pohľadu posudzovania jednotlivých kritérií pri určovaní konkrétnej
výšky nemajetkovej ujmy sú pre toto konanie irelevantné. Poukaz žalobcov na iný druh odškodňovania
nie je opodstatnený, nakoľko v daných prípadoch sa jedná o reguláciu vzťahov medzi štátom a

poškodeným, nie však súkromnoprávnu sféru neoprávneného zásahu jej subjektov – uvedené tak
nemôže byť komparátorom odškodňovania následkov v súkromnoprávnych vzťahoch. V konaniach o
žalobách na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch majú súdy nejednotný prístup, o čom svedčia
aj protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritéria na určenie výšky nemajetkovej ujmy.
Uvedené potvrdzuje i poukaz žalobcov na prehľad vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých

spracovaných Národnou bankou Slovenska v rámci výkonu dohľadu nad poisťovňami. Od roku
spracovania predmetného prehľadu prešlo obdobie, v rámci ktorého sa výška priznávanej nemajetkovej
ujmy pohybuje rámcovo v nižších sumách ako v tých, na ktoré poukazujú žalobcovia. Žalovaný v 2. rade
v tejto súvislosti poukázal na tieto rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/207/2018,
ktorým súd za usmrtenie syna a brata žalobcov pri dopravnej nehode priznal rodičom po 8.000 eur a

súrodencom po 3.500 eur; rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/25/2022, ktorým súd za
usmrtenie priznal rodičovi sumu 12.000 eur, súrodencom po 6.500 eur a starým rodičom po 5.000 eur;
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/43/2022, ktorým súd za usmrtenie syna a súrodenca
žalobcovpriznalrodičompo12.000eur,súrodencompo4.000eursvýnimkoužalobcuv2.rade,ktorému
bola priznaná suma 2.000 eur.

27. Žalovaná v podaní zo dňa 29.9.2025 nesúhlasila s poukazom žalovaného v 2. rade na ním uvádzané
rozhodnutia z dôvodu odlišných skutkových a procesných okolností - vo veci Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 6Co/207/2018 (výška žalovanej sumy, žalobcovia nepodali proti rozsudku prvej inštancie odvolanie,
odlišný postoj vinníka nehody, širší okruh príbuzných /6 žalobcov/, zohľadnenie celkovej výšky plnenia

žalovaných voči žalobcom), vo veci Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/25/2022 (žalobkyni bola
pred začatím sporu zo strany vinníka dopravnej nehody nad rámec žalovaného nároku vyplatená
suma odškodnenia vo výške 7.130 eur, oľutovanie skutku zo strany žalovaného, zomrel jeden z troch
súrodencov, celkovo 6 žalobcov, matka nebohého nebola vo veku, kedy by bola odkázaná na jeho
starostlivosť, odvolací súd rozhodoval výhradne o odvolaniach žalovaných). Žalobcovia poukázali na

rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn. 15C/14/2018, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy po
smrti maloletého dieťaťa okrem rodičov aj širšiemu okruhu príbuzných, a to v rozsahu rodičia po 60.000
eur, stará matka 15.000 eur a manžel starej matky (nie vlastný starý otec dieťaťa) v sume 7.000 eur,
za smrť dieťaťa v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Preto sa žalobcovianestotožňujú s tvrdením žalovaného, že náhrady nemajetkovej ujmy sa časom v rozhodovacej praxi
znižujú, a to vzhľadom na presne opačný vývoj spoločnosti.

28. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcov i žalovaných
boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolania majú zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379

CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), bez potreby
zopakovania alebo doplnenia dokazovania vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu
modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené, postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne päť dní

pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
vzťahu k posúdeniu vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a priznanej výšky nemajetkovej ujmy
je vecne správne.

29. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odvolacie dôvody uplatnené žalobcami

v 1., 2. a 3. rade i žalovanými v 1. a 2. rade bolo posúdiť, či súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), či súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a či

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). Všeobecne možno konštatovať, že odvolacie námietky sa týkajú vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, nesprávne určenej výšky priznanej náhrady, nesprávnych skutkových a právnych
záverov a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, pričom obe stany sporu poukazovali na to, že
priznaná výška nemajetkovej ujmy sa vymyká rozhodovacej činnosti súdov v obdobných veciach, na

ktorú je nutné prihliadať.

30. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.

31. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

32. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

33. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý v dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo

vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam a vec v otázke vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky
správne právne posúdil. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záveru súdu prvej
inštancie o opodstatnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súdom prvej inštancie priznanej
výške odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov.

34. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobcovia sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy na tom
skutkovom základe, že dňa 14.8.2017 došlo na ceste medzi obcami C. a Majcichov k dopravnej nehode,
pri ktorej autobus EČ E. vo vlastníctve a prevádzke žalovaného v 1. rade, ktorého vodičom bol E. F. (na
základeDohodyopracovnejčinnosti,vzmyslektorejvykonávalčinnosťvodičaautobusuprežalovaného

v 1. rade.), zrazil po ceste jazdiaceho cyklistu - D. B. (syn žalobcov v 1. a 2. rade, brat žalobcu v 3. rade),
ktorý na následky zranení zomrel na mieste nehody. Motorové vozidlo - autobus bol v čase spôsobenia
dopravnej nehody poistený na základe povinného zmluvného poistenia za škody spôsobené prevádzkou
motorového vozidla - poistná zmluva č. 6587619976/61 - u žalovaného v 2. rade. Trestným rozkazomOkresného súdu Trnava sp. zn. 4T/11/2019 z 26.3.2019 bol vodič autobusu uznaný vinným z toho, že
dňa 14.8.2017 o 5,17 hod. viedol autobus evidenčného čísla E. XXX G., patriaci žalovanému v 1. rade
po ceste 111/1337 v smere od Obce C. na Obec Majcichov, pričom sa nevenoval plne riadeniu autobusu,

následkom čoho v úseku 9,2 km pravou prednou časťou autobusu narazil do zadnej časti bicykla D. B.,
v dôsledku čoho D. B. utrpel priečnu zlomeninu krčnej chrbtice s prerušením miechy, roztrhnutie hlavovo
- krčných väzov, krvácanie pod mäkkú plenu mozgovú, krvácanie do mozgových komôr a ťažký úrazový
opuch mozgu, ktorým na mieste podľahol. Vodič E. F. svojím konaním porušil § 4 ods. 1 písm. c) a § 15
ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť porušením

dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods.
2 písm. a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo mu súd uložil
trest odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov (ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 36
mesiacov s uložením probačného dohľadu), zároveň mu uložil povinnosť ospravedlniť sa poškodeným
(žalobcovia) a uložil mu trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo vo výmere 5 rokov; poškodených
(žalobcov) s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

35. Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení rozumie aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných
práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o

náhradu takejto ujmy je tak aj poisťovňa pasívne legitimovaná (R 61/2018). Súd prvej inštancie správne
konštatoval zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako prevádzkovateľa predmetného autobusu podľa 427
Občianskeho zákonníka (zodpovednosť za škodu vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného
prostriedku, z ktorej vyplýva zdroj zvýšeného nebezpečenstva pre okolie v súvislosti s činnosťou a
pohybom tohto dopravného prostriedku, pričom riziko znášania následkov zodpovednosti za škody

spôsobené touto prevádzkou je zmiernené tým, že každý prevádzkovateľ je zo zákona poistený pre
prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla). Hoci na vznik
tejto zodpovednosti sa nevyžaduje zavinené konanie, neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou
dopravného prostriedku nemôže byť zavinená. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade bola daná aj
porušením pravidiel cestnej premávky (§ 4 ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. o

cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), keďže pri
určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu je daná analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že žalovaný v 1. rade zodpovedá za zásah spôsobený svojím
zamestnancom, ktorý bol použitý na realizáciu činnosti žalovaného v 1. rade (vina zamestnaného vodiča
bola konštatovaná trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/11/2019 z 26.3.2019). Podľa §

4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ
za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody, vrátane náhrady
nemajetkovej ujmy (R 61/2018) a podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. boli žalobcovia oprávnení
ako poškodení uplatniť svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj proti poisťovateľovi, teda žalovanej
v 2. rade. V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla

majú poškodení žalobcovia možnosť voľby, či budú žalovať poisteného škodcu alebo iba poistiteľa, či
poisteného škodcu a poistiteľa súčasne. Ak by žalobcovia žalovali aj iba poisteného škodcu, nemá to
žiaden vplyv na poistný vzťah medzi poisteným a poisťovňou, ani právne postavenie poisteného sa tým
nemôže zhoršiť; poistený by mohol následne žalovať poisťovňu, ak by zaňho dobrovoľne neuhradila
škodu priznanú súdnym rozhodnutím, v ktorom bola stranou sporu iba osoba poisteného škodcu. Súd

prvej inštancie tak s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený
zásad do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla pri aplikácii extenzívneho
výkladu pojmu náhrada škody dospel k správnemu záveru, že žalovaní sú pasívne vecne legitimovaný
v konaní o nemajetkovej ujme (v tejto súvislosti viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 21.10.2020 sp. zn. 4Cdo 5/2020).

36. Čo sa týka otázky náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje zhodne so súdom prvej
inštancie na ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, pričom určenie výšky zadosťučinenia
v peniazoch sa stáva predmetom voľného uváženia súdu. Súd prvej inštancie správne uviedol, že

došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 Občianskeho zákonníka,
ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto
spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny, takže
primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové
a kultúrne vzťahy, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva
na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.

Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť
ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať
jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, a to sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová a emocionálna sféra. Ak dôjde k smrti jedného z
členov rodinného vzťahu, u pozostalej osoby to zakladá to právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo 265/2009, 1Cdo/77/2009 a 3Cdo/228/2012).

37. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nečakaným úmrtím najbližšieho príbuzného
žalobcov došlo k zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom
následok tohto zásahu je nereparovateľný. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život,

zahŕňajúcivzťahymedziblízkymipríbuznými,apretorešpektovaniesúkromného,tedairodinnéhoživota
musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo
možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Spôsobená smrť blízkej osoby preto môže
vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym i citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú
nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná aj ako

ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (por. nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4.5.2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú
podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v
dôsledku smrti blízkej osoby.

38. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti relevantné pre meritórne rozhodnutie veci a prihliadal na
zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Základnými kritériami
určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásadu do práva na ochranu
osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré

môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila).
V dôsledku neoprávneného zásahu vodiča motorového vozidla (zamestnanca žalovaného v 1. rade)
došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu silných rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich
z intenzity vzťahu so zomrelým, synom žalobcov v 1. a 2. rade a bratom žalobcu v 3. rade. Táto
intenzita bola daná významnou citovou naviazanosťou. Rodina spoločne fungovala, prekonávala

životné prekážky a zdieľala vzácne chvíle rodinného spolužitia. Okrem psychickej bolesti, ktorá v
prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity
pozostalého, vyžadujúca i medikamentóznu liečbu, boli žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorá bola
v produktívnom veku a nepochybne plnila v rodine nezastupiteľnú úlohu. Rodičia i brat prišli o pomoc,
oporu a citový vzťah, pričom jeho absencia sa v každej fungujúcej rodine negatívne prejaví nielen vo

sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý život človeka.

39. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného

zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie, čo súd prvej inštancie i naplnil a stručne ale vecne zdôvodnil.
Vodiacim parametrom proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek
poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o

ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie
nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne (vyššie uvedený
obsah už odznel napr. v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29.6.2016 sp. zn. 10Co/566/2015).
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu

(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle
ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na
ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnychsankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov
protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie, porov. nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015.

40. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6.3.2007 č. 43662/98, ako i v prípade
Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9.10.2007 č. 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva

uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal
v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom
pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež
to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (A. K. L., M., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov
vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný

súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť
princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v
iných prípadoch, porov. sp. zn. I. ÚS 2844/14 (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 29.6.2016 sp. zn. 10Co/566/2015).

41.Vzhľadomnauvedenúpožiadavkukazuistiky,ivnadväznostinaodvolaciuargumentáciuobochstrán
sporu (ktoré uvádzali nimi vybrané rozhodnutia v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy) odvolací súd
poukazuje na niektoré rozhodnutia v obdobných prípadoch kedy sa uplatňovala náhrada nemajetkovej
ujmy, keďže v tomto smere bol postup súdu prvej inštancie zjavne len formálny (uvedením spisových
značiek konaní sudcu rozhodujúceho vo veci bez ozrejmenia aspoň základu predmetu jednotlivých

konaní).

42. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 18C/15/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 5Co/46/2023 bola priznaná výška nemajetkovej ujmy otcovi a matke po 13.000
eur a bratovi 5.000 eur (k úmrtiu rodinného príslušníka došlo v dôsledku dopravnej nehody, keď

motorové vozidlo narazilo do cyklistky, ktorá následkom poranení pri tejto nehode zomrela). Rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 33C/94/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10Co/84/2021 bola priznaná výška nemajetkovej ujmy manželke 20.000 eur, synovi a dcére po 10.000
eur (k úmrtiu rodinného príslušníka došlo v dôsledku dopravnej nehody). Rozsudkom Okresného súdu
Trnava sp. zn. 30C/23/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/47/2020

bola priznaná výška nemajetkovej ujmy manželke 23.000 eur a 4 deťom - synovi 10.000 eur (keď bol
zistenýveľmiblízkyvzťah,otechozaúčalspoločnémupodnikaniu,každodennemupomáhal)aostatným
deťom po 5.000 eur (k úmrtiu rodinného príslušníka došlo v dôsledku dopravnej nehody, keď motorové
vozidlo narazilo do cyklistu, ktorý následkom poranení pri tejto nehode zomrel, pričom vodič motorového
vozidla z miesta nehody ušiel). Rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 11C/182/2016 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/142/2018 bola priznaná výška nemajetkovej ujmy
otcovi a matke po 10.000 eur, bratovi 10.000 eur a starej matke 5.000 eur (k úmrtiu rodinného príslušníka
došlo v dôsledku dopravnej nehody, vodič bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu, nebohý sedel na
mieste spolujazdca, v čase nehody mal 27 rokov, žalobcovia v 1-3. rade žili v spoločnej domácnosti,
zomrelý so žalobcom v 3. rade obýval spoločnú izbu). Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp.

zn. 37C/35/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/56/2019 bola priznaná
výška nemajetkovej ujmy rodičom po 20.000 eur a bratovi 10.000 eur (zomrelá bola maloletá študentka
gymnázia, ktorá zomrela pri nehode autobusu). Rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn.
14C/147/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/537/2016 bola priznaná
výška nemajetkovej ujmy rodičom po 16.500 eur (náraz do chodkyne, zomrelá bola maloletá 14. ročná

dcéra, matka liečená v psychiatrickej ambulantnej liečbe). Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 7C/58/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/341/2015 bola
priznaná výška nemajetkovej ujmy manželovi 15.000 eur a plnoletému synovi 7.500 eur (smrť chodkyne
pri dopravnej nehode, syn nežil v spoločnej domácnosti, manžel po smrti manželky trpel depresiami).
Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 16C/627/2015 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 25Co/214/2016 (a tiež uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo 226/2017) bola priznaná výška nemajetkovej ujmy manželke 12.500 eur a plnoletým synom 9.000
eur, 5.000 eur a 4.000 eur (smrť pri dopravnej nehode, jeden zo synov žil ešte v spoločnej domácnosti,
manželka sa psychicky zrútila, potreba odbornej psychologickej a psychiatrickej pomoci). RozsudkomOkresného súdu Prešov sp. zn. 12C/98/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
17Co/145/2014 (a tiež uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 847/2016) bola
priznaná výška nemajetkovej ujmy matke 10.000 eur (smrť maloletého chodca na prechode, maloletý bol

odnehodypredsvojousmrťouhospitalizovaný351dní,pričombolúplnenarušenýobvyklýspôsobživota
žalobkyne). Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/55/2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 23Co/256/2016 bola priznaná výška nemajetkovej ujmy manželovi 10.000 eur
a plnoletým dcéram 8.000 eur a 7.500 eur (smrť chodkyne pri dopravnej nehode, plnoleté dcéry, jedna
žila v spoločnej domácnosti s matkou a zároveň u nej bola aj zamestnaná a jej smrťou stratila prácu).

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 6C/117/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 6Co/11/2012 bola priznaná výška nemajetkovej ujmy rodičom po 8.300 eur (smrť
maloletého dieťaťa, zrazený na priechode pre chodcov). Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn.
5C/296/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/121/2016 (a tiež uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 143/2017) bola priznaná výška nemajetkovej ujmy
plnoletej dcére 6.000 eur (smrť matky – cyklistky pri cúvaní motorového vozidla, žalobkyňa dlhodobo

žila s matkou v spoločnej domácnosti). Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6C/6/2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/207/2019 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/215/2020 (na ktoré poukázali aj žalobcovia) bola priznaná výška
nemajetkovej ujmy otcovi a matke po 50.000 eur, pričom k úmrtiu rodinného príslušníka (maloletej
11 ročnej dcéry) došlo v dôsledku dopravnej nehody (pri obiehaní autobusu prešiel vodič motorového

vozidla do protismeru, narazil do maloletej dcéry žalobcov a ďalšej maloletej, pričom dcéra žalobcov
týmto poraneniam na mieste dopravnej nehody podľahla). V danom prípade bola súdom konštatovaná
veľmi závažná intenzita vzniknutej ujmy daná vekom maloletého dieťaťa.

43. Aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/215/2020, na ktoré žalobcovia

poukázali, sa uvádza, že otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom
posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za
pravidlo pre iné prípady. Vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Z uvedeného
dôvodu nemôže byť určujúcim pre rozhodnutie súdu ani porovnávanie nárokov priznaných v prípade
tzv. mediálnych deliktov osobám primárne poškodeným s nárokmi priznanými v konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím rodinného príslušníka v dôsledku dopravnej nehody jeho blízkym
osobám ako sekundárne poškodeným (keď pri dopravnej nehode do zásahu do práva na život dochádza

u primárne poškodenej osobe, pričom u sekundárne poškodených osôb dochádza k zásahu do ich práva
na súkromie, resp. práva na rodinný život). Pokiaľ potom žalobcovia v podanom odvolaní poukazujú
na údaj zo štatistiky Národnej banky Slovenska ohľadom súdmi priznávanej výšky nemajetkovej
ujmy, je potrebné zohľadniť, že sa jedná o údaj všeobecný a nešpecifický, z ktorého nie je možné
vyvodiť jednotlivé kritéria pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného

zásadu do práva na ochranu osobnosti. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk
na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom
konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci
určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy,
keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť, ani nie je

možné precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania (obdobne 7Cdo/73/2021,
7Cdo/131/2020, 7Cdo/87/2023).

44. Vo vzťahu k žalobcami uvádzanému rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 19C/166/2016
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/149/2018 odvolací súd uvádza, že nešlo

o konečné rozhodnutie vo veci, keď o výške náhrady nemajetkovej ujmy po rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 53/2020 rozhodoval Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn.
10Co/144/2022, súdom bola priznaná výška nemajetkovej ujmy matke 35.000 eur a sestre 25.000 eur,
pričom v danej veci skutkové okolnosti prípadu odôvodňovali priznanie peňažnej náhrady nad obvyklý
priemer pre mimoriadny stupeň emočných útrap, odkázanosti, naviazanosti a deštrukcie rodiny (zomrelá

bola maloletá študentka gymnázia; matka žila pred nehodou sama s dvoma dcérami, sestra zomrelej
bola zdravotne postihnutá, matka zostala sama so zdravotne postihnutou dcérou bez opory ďalších
príbuzných).45. Ani poukaz žalovanej strany na iné druhy odškodňovania či už podľa zákona č. 215/2006 Z.z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi alebo zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nebol opodstatnený. Uvedená legislatíva

reguluje vzťahy medzi štátom a poškodeným alebo náhrady poskytované v rámci systému verejného
poistenia, nie však súkromnoprávnu sféru v dôsledku neoprávneného zásahu jej subjektov. Obdobne ani
schválené odškodnenia štátu, na ktoré poukazovali žalobcovia, vo vzťahu k pozostalým pri hromadných
nešťastiach, príp. k pozostalým po osobe zomrelej vo výkone väzby nie sú spôsobilé byť komparátorom
odškodňovania následkov zásahov v súkromnoprávnych vzťahoch.

46. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 754/2016, ktorý zakazuje limitovať úvahu súdu o výške náhrady nemajetkovej ujmy inými
právnymi predpismi, keď konštatoval, že: „Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné
rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich

úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v
iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať
z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej
úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej
výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti“. Uvedený nález ústavného súdu, i keď

bol vyhlásený v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania,
je plne aplikovateľný aj v preskúmavanej veci. Správne preto súd prvej inštancie pri svojej úvahe o
výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z konkrétnych okolností a vyššie uvedených
kritérií v prípade každého zo žalobcov osobitne. Aj podľa aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 7Cdo/103/2023, sp. zn. 9Cdo/47/2023) pri určovaní výšky náhrady

nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nie je dôvodné túto náhradu obmedziť
najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov).

47. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 139/2011 vychádzajúc
z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Uvedené zákonné ustanovenie však zakotvuje
taxatívne dve kritériá: závažnosť vzniknutej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho
trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané

okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia
byť zistené okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne
napríklad, ak je daný podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do
neoprávneného zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené
zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe,

tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napríklad či išlo na strane pôvodcu neoprávneného
zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení
konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve
na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti, pružne prihliadnuť
na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou žalobcom
požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu.

48. V posudzovanej veci súd pri stanovení výšky prihliadal k judikatórne vymedzeným kritériám, ktorými
sú najmä na strane pozostalých a zomrelého intenzita ich vzťahu, vek zomrelého a pozostalých, otázka

hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, prípadne poskytnutie inej satisfakcie - morálne
zadosťučinenie vo forme právneho postihu žalovaného (spravidla trestnoprávnej sankcii). Zo strany
žalovaných nebola spochybňovaná pravdivosť tvrdení žalobcov týkajúca sa intenzívnych vzťahov so
zomrelým v dôsledku emočnej i existenčnej väzby v širšom význame. Náhle úmrtie pre žalobcov bolo
traumatizujúce (zasiahnuté stratou osoby, ktorá bola súčasťou ich života). Hodnota straty rodinného

života, ako i hodnota ľudského života ako daru aj pre život najbližších príbuzných, nie je vyčísliteľná v
peniazoch a peniazmi za takúto ujmu nemožno poškodeným osobám poskytnúť skutočnú satisfakciu,
ale možno ňou ujmu aspoň zmierniť. Morálne zadosťučinenie ako satisfakcia v danej veci pritom
neprichádza vzhľadom na charakter vzniknutej ujmy do úvahy.49.Khodnoteniukritériíokolnostínastraneškodcujepotrebnéuviesť,žetrestnýmrozkazomOkresného
súdu Trnava sp. zn. 4T/11/2019 z 26.3.2019 vodič autobusu, ktorého žalovaný v 1. rade, ako svojho

zamestnanca, použil na realizáciu svojej podnikateľskej činnosti (§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 228/2012), bol uznaný vinným z prečinu
usmrtenia (podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona), keď svojím konaním porušil § 4
ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, teda inému z nedbanlivosti
spôsobil smrť porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona (pričom na konanie vodiča

žalovaný v 1. rade priamy dosah nemal). Na strane škodcu sú významné skutočnosti ako postoj škodcu,
dopad udalosti na jeho duševnú sféru (jeho subjektívne vnímanie škodovej udalosti) a majetkové
pomery škodcu. Judikatúrou definované kritériá na strane škodcu sa uplatnia pritom len vtedy, ak mali
súčasne vplyv na vnímanie ujmy oprávnených osôb. V prípade postoja škodcu k škodovej udalosti je vo
všeobecnosti nutné vychádzať z toho, že popieranie viny v trestnom konaní sa považuje za štandardný
spôsob obhajoby a prihliadať možno iba k prípadnému excesu, napr. v podobe arogantného postoja

škodcu vo vzťahu k škodovej udalosti, čo v prejednávanej veci zistené nebolo. Obdobne dopad udalosti
na duševnú sféru škodcu nebol spôsobilý mať vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami. Na
majetkové pomery škodcu sa prihliada len výnimočne, v zmysle určitej moderácie vedenej záujmom na
tom, aby nedošlo k majetkovej likvidácii škodcu (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 25 Cdo 894/2018). Vyslovenie ľútosti v akejkoľvek forme je tiež považované len za elementárny

prejav slušnosti, bez adekvátneho vplyvu na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, i s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009.

50. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil kritériá pre priznanie konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, vychádzajúc zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj okolnosti, za akých došlo k

neoprávnenému zásahu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré
spočívali v tom, že smrť syna žalobcov v 1. a 2. rade a brata žalobcu v 3. rade ich hlboko zasiahla,
jeho úmrtím sa im zmenil celý život, pretože žili v šťastnom a spokojnom rodinnom spoločenstve. Všetci
žalobcovia ťažko znášali útrapy, žalobcom v 1. a 2. rade sa v súvislosti s tým zhoršil zdravotný stav, keď
im bola diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha. V dôsledku tragickej smrti syna žalobcov

v 1. a 2. rade a brata žalobcu v 3. rade následkom dopravnej nehody došlo k závažnej ujme spočívajúcej
v strate syna a brata, čím sú všetci žalobcovia do budúcna ochudobnení o rodinný život a došlo i k
citovej strate, keďže smrťou stratili lásku a radosť prežívanú so synom a bratom. Zároveň všetci utrpeli
citovúujmuspočívajúcuvnepríjemnýchpocitochužalobcov1.a2.radevyžadujúcunávštevupsychiatra
i medikamentóznu liečbu. Vodič motorového vozidla ako zamestnanec žalovaného v 1. rade svojím

protiprávnym konaním zasiahol do osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva na súkromný a rodinný
život. Ide o závažný zásah do práva na ochranu ich osobností a keďže žiadna z morálnych foriem nie je
postačujúca, sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade došlo
protiprávnym konaním k nezvratnému následku spočívajúcemu v smrti syna žalobcov v 1. a 2. rade a
brata žalobcu v 3. rade. Citová, morálna a sociálna ujma žalobcov je v príčinnej súvislosti s protiprávnym

konaním vodiča motorového vozidla – zamestnanca žalovaného v 1. rade.

51. Za primeranú satisfakciu náhrady nemajetkovej ujmy považoval súd prvej inštancie sumu 15.000
eur vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade, sumu 12.000 eur vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade, sumu 6.000 eur
vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade. Odlíšenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov bolo adekvátne

rodinnej vzťahovej väzbe, intenzite vzťahov a emočnej traumatickej ujme, čo súd prvej inštancie riadne
odôvodnil v bodoch 23/3 a 23/4 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd má za to, že
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške ustálenej súdom prvej inštancie zohľadňuje aj osobitosti
daného prípadu a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch (smrť plnoletého
človeka, ktorý bol súčasťou viacčlennej rodiny). Aj keď niet pochýb o tom, že smrť člena rodiny v

dôsledku dopravnej nehody žalobcov hlboko zasiahla, došlo u nich k závažnej ujme s vplyvom na
ich zdravotný stav a vnútorné prežívanie (keď s tragickou stratou rodinného príslušníka sa takmer
nie je možné vyrovnať), správny bol záver súdu prvej inštancie, že v danej veci nebol preukázaný
mimoriadne masívny a mimoriadne deštruktívny zásah do osobnostných práv žalobcov, ktorým sa myslí
mimoriadny stupeň emočných útrap, odkázanosti, naviazanosti a deštrukcie rodiny (ako tomu bolo napr.

vo vyššie spomínanej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 19C/166/2016). Výška náhrady nemajetkovej
ujmy má byť adekvátna individuálnym okolnostiam prípadu a preto skutočnosť, že v inom súdnom
konaní bola typovo rovnakému rodinnému príslušníkovi priznaná nižšia alebo vyššia suma nepreukazuje
záver o neprimeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v tu posudzovanej veci(porovnajsrozhodnutímNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/144/2023).Akojeuvedené
vyššie, mantinelmi pre proporcionálne spravodlivé zadosťučinenie je atribút primeranosti, sledujúci účel
kompenzácie a na druhej strane výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného

obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. V prejednávanej veci prisúdená náhrada nie je zjavne
neprimeraná okolnostiam prípadu a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania sa
žalobcov. V prevyšujúcej časti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy bola potom správne súdom
prvej inštancie žaloba zamietnutá, z dôvodu neprimeranosti navrhovanej peňažnej náhrady žalobcami.
Námietka žalobcov i žalovaných o neprimeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy, priznanej súdom

prvej inštancie, nebola z vyššie uvedených dôvodov náležitá.

52. K charakteru procesného spoločenstva odvolací súd uvádza, že pasívna solidarita, je
charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlh tomu istému
veriteľovi spoločne a nerozdielne. Solidarita môže byť založená právnym predpisom, pričom v takomto
prípade pasívna solidarita je upravená výslovne a vyplýva zo znenia toho ktorého ustanovenia právnej

normy, môže byť ďalej založená rozhodnutím súdu, ale aj dohodou účastníkov alebo povahou plnenia.
Zo zákona č. 381/2001 Z. z. nevyplýva ani jeden zo spôsobov, ktorý by založil pasívnu solidaritu, pričom
aniustanovenie§15nedávapretentozáverdostatočnýpodklad.Predmetnéustanoveniesíceumožňuje
uplatniť na súde nárok voči škodcovi na náhradu škody vrátane inej ujmy, ako aj voči poisťovni, no treba
zdôrazniť, že ide o dva samostatné nároky poškodeného proti dvom subjektom, ale voči každému z nich

z iného právneho dôvodu. V prejednávanej veci je zdrojom záväzku škodcu zodpovednosť žalovaného v
1. rade ako prevádzkovateľa motorového vozidla v zmysle súdom prvej inštancie citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a zdrojom záväzku žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa plniť z povinného
zmluvného poistenia je poistná zmluva. Teda v tomto smere je dôvodná odvolacia námietka, že titul, na
základe ktorého má plniť žalovaný v 1. rade je odlišný od toho, na základe ktorého má plniť žalovaný

v 2. rade. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ide o prípad nepravej solidarity, keď poisťovňa a
škodca zodpovedajú za nemajetkovú ujmu na základe rôznych právnych titulov, preto, ak sú v konaní
zažalovaní tak škodca ako i poisťovňa, žalovaní majú v konaní postavenie samostatných spoločníkov,
nevzniká medzi nimi pasívna solidarita, a preto súd nemôže zaviazať škodcu a jeho poisťovateľa
solidárne (spoločne a nerozdielne). Vo výroku rozsudku preto musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah

tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého (porovnaj s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/45/2020 zo dňa 1.12.2020).

53. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu (vo výrokoch I., II. a III.
v časti zamietnutia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil. Z vyššie uvedeného síce vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s výškou každému zo žalobcov
priznanej nemajetkovej ujmy, no v súvislosti s nesprávnou formuláciou výroku musel pristúpiť v zmysle
§ 388 CSP k zmene rozsudku v jeho vyhovujúcej časti (vo výrokoch I., II. a III. v časti vyhovenia nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy) tak, aby zodpovedala charakteru procesného spoločenstva na strane
žalovaných.

54. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS
209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09), pričom je tiež potrebné vychádzať z toho, že odôvodnenia rozhodnutí
prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,

IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden
celok. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04).

55. Predmetom prieskumu zo strany odvolacieho súdu zostal aj od rozhodnutia vo veci samej závislý
výrok V. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť zaplatiť štátu
na účet súdu súdny poplatok vo výške 2.089 eur. Odvolací súd z obsahu napadnutého rozsudku apredloženého spisu zistil, že súd prvej inštancie nepostupoval pri rozhodnutí o poplatkovej povinnosti
v súlade § 14 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb., keď zo zákona o súdnych poplatkoch expressis verbis
vyplýva, že o súdnom poplatku (výške poplatkovej povinnosti) rozhoduje vyšší súdny úradník a nie

sudca. Sudca rozhoduje výlučne o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o poplatkovej
povinnosti. Vzhľadom k tomu, že o povinnosti zaplatiť tento súdny poplatok rozhodol nesprávne sudca,
namiesto vyššieho súdneho úradníka, uprel žalobcovi právo na podanie riadneho opravného prostriedku
(viď rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15CoCsp/22/2023 a sp. zn. 15Co/43/2025). Vo
vzťahu k tomuto výroku odvolací súd tiež konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čo nevyhnutne vedie k záveru, že odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie v tejto časti je v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku v tejto časti nie je možné zistiť podľa akej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov súd prvej inštancie vo veci rozhodol a súd prvej inštancie tak neuviedol zrozumiteľné dôvody
pre zvolený spôsob rozhodnutia. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. o
povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa

ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne rozhodne o poplatkovej povinnosti a
svoje rozhodnutie i v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP riadne odôvodní.

56. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

57. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

58. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

59. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

60. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

61. V dôsledku čiastočnej zmeny rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodoval aj o nároku

na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania
odvolací súd uvádza, že zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno
ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu

alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič,M.,akol.Civilnýsporovýporiadok.Komentár.Praha:C.H.Beck,2016,926s.).Odvolacísúd
z vyššie uvedených dôvodov za správny považoval záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy boli procesne úspešní, preto im prináleží nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu. Obaja

žalovaní v konaní namietali, že súd prvej inštancie neaplikoval na vec § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (advokátskej tarify). Žalobcovia v tejto časti použitie uvedenej normy nenamietali,
pričom odvolací súd sa stotožnil s ich argumentáciou, v zmysle ktorej identifikácia tarifnej hodnoty veci
prináleží až 2. fáze rozhodovania o trovách konania, t. j. až rozhodovaniu o výške priznaných trov

konania v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom (porovnaj tiež s rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.5Cdo/77/2024).Vzmysleuvedenýchúvahonárokunanáhradutrovkonania
na súde prvej inštancie odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení
s ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešní žalobcovia v 1., 2. a 3. rade
majú voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu

k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu.

62. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán sporu,keďže nebolo možné konštatovať procesný úspech jednej zo strán sporu v odvolacom konaní, keďže
odvolaniu žalobcov ani žalovaných v merite veci nebolo vyhovené. Čo sa týka prvého odvolacieho
konania (sp. zn. 11Co/32/2022), jeho predmetom bolo odvolanie oboch strán sporu a výsledkom

zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 15.11.2021 v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
z dôvodu arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, keď procesný úspech v tomto odvolacom konaní v časti
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nezaznamenala ani jedna zo strán sporu. Vo vzťahu k druhému
odvolaciemu konaniu (sp. zn. 26Co/121/2024) odvolací súd uvádza, že podstatou sporu v prejednávanej
vecibolopriznanienáhradynemajetkovej ujmy,pričomvýškanemajetkovejujmystanovenásúdomprvej

inštancie z hľadiska prieskumu odvolacieho súdu obstála a v tomto smere nebolo vyhovené odvolaniu
žalobcov(ktorížiadalipriznaťnemajetkovúujmuvoväčšomrozsahu)anižalovaných(ktorížiadaližalobu
zamietnuť). K formálnej zmene rozhodnutia došlo v časti formulácie povinnosti na plnenie vzhľadom na
charakter procesného spoločenstva na strane žalovaných, čo nemôže ísť na vrub žalobcov, nakoľko
odvolacím súdom zvolená formulácia petitu ukladajúceho povinnosť plniť napokon zodpovedá v tejto
časti i žalobnému petitu.

63. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).