Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122203365
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5122203365.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: L. X., nar. XX. H. XXXX, V. nad P. XXX, právne
zastúpenýJUDr.MartinouFilipovou,advokátkou,Bratislava,Tomášikova50/C,protižalovaným:1/N..O.
X., nar. XX. T. XXXX, X., W. 2, 2/ Z. X., rod. T., nar. XX. J. XXXX, X., T. XXXXX/XXXA, právne zastúpení:
Advokátska kancelária JUDr. Róbert Mendel s.r.o., Sidónie Sakalovej 190, Bytča, IČO: 47256591, o
zrušenie vecného bremena, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 46C/30/2022, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. novembra 2023 sp. zn. 7Co/118/2023-566, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 29. marca 2023 č.k. 46C/30/2022-460
zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.
1.1. Mal preukázané, že podľa Dohody o zriadení vecného bremena z 03.11.2014 medzi žalobcom a
žalovanou v rade 2/ došlo k zriadeniu vecného bremena in rem, keď osoba povinná z vecného bremena
(žalobca) ako vlastník pozemkov - CKN parcely č. 363/3 a 364/1 (zapísaných na LV č. XXX) zriadil v

prospech každého vlastníka oprávnenej osoby z vecného bremena, ktorý je vlastníkom pozemku - CKN
parcely č. 364/2 - orná pôda o výmere 1 438 m2, zapísanej na LV č. XXXX, vecné bremeno spočívajúce
v povinnosti povinnej osoby strpieť prechod a prejazd v celom rozsahu. Následne z CKN parcely č. 364/2
na základe geometrického plánu došlo k odčleneniu časti parcely a vzniku nových CKN parciel č. 364/7,
364/8, zapísaných v prospech žalovaného v rade 1/ na LV č. XXXX spolu s časťou pôvodnej CKN parcely
č. 364/2 a ďalej CKN parciel č. 364/9 a 364/10, zapísaných na LV č. XXXX v prospech žalovanej v rade

2/. Na LV č. XXXX je taktiež zapísané vecné bremeno spočívajúce v právach prechodu a prejazdu cez
CKN parcelu č. 363/1 v prospech vlastníka CKN parcely č. 363/3 (žalobcu), neskôr na základe vkladu
vlastníckeho práva č. V 2062/20 došlo k rozdeleniu tejto parcely na parcelu č. 363/1, 363/2 v podielovom
spoluvlastníctve Y. X. a O. X. a CKN parcely č. 363/4 vo vlastníctve žalovaného v rade 1/. Žalobca sa
domáhal zrušenia vecného bremena na základe podmienok § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka,
keď na strane oprávneného z vecného bremena došlo k zmene pomerov tým, že sa stal vlastníkom

susediacich pozemkov - CKN parcely č. 365 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 636 m2 spolu s
rodinným domom súp.č. 251 a CKN parcely č. 366 - orná pôda o výmere 366 m2, na ktorých si môže
zriadiť prístupovú cestu k CKN parcelám č. 364/2, 364/7, 364/8 vo vlastníctve žalovaného v rade 1/ a
CKN parcelám č. 364/9 a 364/10 vo vlastníctve žalovanej v rade 2/, čo zakladá hrubý nepomer medzi
právom a povinnosťou vyplývajúcou z vecného bremena.
1.2. Súd pri rozhodovaní o zrušení vecného bremena zisťoval, či táto zmena pomerov mala vplyv

na spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a ako sa prejavila na užívaní dotknutej
nehnuteľnosti. V súvislosti s rozhodnutím uviedol, že posúdenie vzťahu medzi vecným bremenom avýhodou oprávneného sa posudzuje v každom prípade osobitne, pričom sa do úvahy berú všetky
relevantné okolnosti a tiež vzhľadom na ujmu, ktorá oprávnenému nastane v dôsledku obmedzenia
alebo zrušenia vecného bremena za náhradu a porovná ju s prípadnou ujmou, ktorá by vznikla

vlastníkovi zaťaženej nehnuteľnosti v dôsledku zmeny pomerov. Pritom je právne významný len taký
hrubýnepomer,ktorývznikolvdôsledkuzmeny,čižemedzizmenoupomerovavznikomhrubéhopomeru
musí existovať príčinná súvislosť. Počas konania došlo k zásadnej zmene, keď vlastníkom susedných
pozemkov, ktoré podľa tvrdenia žalobcu mali slúžiť žalovaným na vybudovanie vlastného prístupu k
svojim nehnuteľnostiam, sa stala tretia osoba. Žalobca v tomto smere poukazoval na účelovosť prevodu

vlastníckeho práva, preto súd posudzoval, či je takýto postup žalovaných v rozpore s dobrými mravmi.
1.3. Žalovaná 2/ v tejto súvislosti tvrdila, že nesúhlasila, aby jej manžel (žalovaný 1/) susediace pozemky
zakúpil. Žalovaný 1/ tvrdil, že sa mu nepodarilo nadobudnúť zostávajúce spoluvlastnícke podiely pre
nesúhlas či nesúčinnosť ostatných podielových spoluvlastníkov a ku dňu podania žaloby boli predmetné
nehnuteľnosti v jeho podielovom spoluvlastníctve v podiele 47/60-in. Súd mal preukázané, že vzťahy
medzi stranami sú hlboko narušené minimálne od roku 2017 a iniciátorom konfliktov v snahe zbaviť

sa vecného bremena je žalobca. Vzhľadom na Dohodu o zriadení predmetného vecného bremena z
03.11.2014 o šírke približne 2,55 metrov súd uviedol, že hrubý nepomer medzi výhodou oprávnených
a právom žalobcu možno vzhliadnuť iba vo vzťahu k rozsahu vecného bremena upraveného v dohode,
čo bolo vôľou obidvoch strán.
1.4. Súd prihliadol aj na skutočnosti významné pri vzniku vecného bremena a to, že žalovaný 1/

vybudoval prístupovú komunikáciu na pozemku žalobcu v hodnote 12.000 eur, so súhlasom žalobcu
zriadil vodovodnú prípojku v sume 5.000 eur, pričom žalovaní musia mať zabezpečený prístup k svojim
inžinierskym sieťam, a to vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorá bola vybudovaná neskôr na CKN parcele
č. 364/10. Žalobca účinne nepoprel tvrdenie žalovaných, že žalovaný 1/ prispel sumou 1.000 eur na
realizáciu vodovodnej prípojky do prístavby žalobcu a na vybudovanie kanalizácie. Preto súd dospel

k záveru, že nie je spravodlivé požadovať od žalovaných, aby opätovne na svoje náklade budovali
prejazd k svojim nehnuteľnostiam, keď tak v minulosti urobili na pozemku žalobcu s jeho súhlasom
a za stavu, že v čase vyhlásenia rozhodnutia žalovaný 1/ už nebol výlučným vlastníkom susediacich
pozemkov. Súd prihliadal aj na rodinné okolnosti a to, že všetky pozemky súd aktuálne vo vlastníctve
strán sporu a súrodenca žalobcu a žalovaného 1/, t.j. O. nadobudli ich darovaním od nebohých rodičov

za účelom výstavby rodinných domov, pričom žalovaní 1/ a 2/ na pozemku CKN parcely č. 364/10
postavili rodinný dom na rekreačné bývanie. Žalovaní tvrdili, že chceli vybudovať prístupovú cestu v
okrajovej časti všetkých pozemkov (vrátane predného - prvého pozemku patriacemu bratovi O.) s tým,
že k nej budú mať spoluvlastnícke právo, s čím žalobca nesúhlasil a preto došlo k zriadeniu vecného
bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu, s ktorou jeho existenciou neskôr žalobca mal

dlhodobo problém. Preto žalovaný 1/ odkúpil CKN parcelu č. 363/4 od svojho brata O. X., na ktorej bolo
rovnako recipročne zriadené vecné bremeno práva prechodu a prejazdu.
1.5. Uvedené okolnosti považoval súd za podstatné pre vyhodnotenie prípadného konania, či nekonania
žalovaných v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď súd považoval predaj susedných pozemkov žalovaným
1/ v priebehu konania za účelové, takéto konanie sa podľa vyššie uvedeného nepriečilo dobrým mravom.

Dodal, že samotná existencia spoluvlastníctva na susedných pozemkoch nemôže mať za následok
zrušenie vecného bremena in rem, pričom táto možnosť v čase rozhodnutia súdu už neexistovala.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že nebolo dôvodné žalobe žalobcu
vyhovieť.

2. KrajskýsúdvŽiline(ďalejaj„odvolacísúd")rozsudkom z8.novembra2023sp.zn.7Co/118/2023-566
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a vyslovil, že žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Záver súd prvej inštancie, ktorý na základe výsledkov
vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že v danom prípade neboli
preukázané okolnosti pre zrušenie vecného bremena v zmysle uzatvorenej dohody o zriadení vecného

bremena z 03.11.2014 na základe podmienok uvedených v § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka,
odvolací súd považoval za správny. Poukázal na bod 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom
uviedol zásadné podmienky, na základe ktorých môže súd dospieť k záveru o zrušení vecného bremena
a to keď k zmene pomerov došlo a je daný i hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou
oprávneného. Vo vzťahu k výkladu ust. § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka odvolací súd dodal, že

citované ustanovenie patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená právnym predpisom;
zákonpriamoneuvádzahľadiská,nazákladektorýchbybolomožnéusudzovaťto,kedysajednáohrubý
nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného a ponecháva riešenie tejto otázky na úvahy
súdu, rozhodujúceho konkrétny prípad. Odvolací súd sa plne stotožnil s úvahami súdu a odkazuje na ne(§ 387 ods. 2 CSP). Uviedol, že súd správne vyhodnocoval len skutočnosti nadobudnutia a neskoršieho
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria susediace pozemky s pozemkami vo
vlastníctve žalovaných 1/ a 2/, vo vzťahu ku ktorým sa realizuje oprávnenie a povinnosť vyplývajúce

z vecného bremena zriadeného na základe dohody o zriadení vecného bremena zo dňa 03.11.2014,
t.j. posudzujúc okolnosti nadobúdania a predaja predmetných nehnuteľností žalovaným 1/ s ohľadom
tvrdeného nadobudnutia (len) spoluvlastníckeho podielu k týmto parcelám a na možnosti jeho realizácie
a výkon. Predmetom dokazovania nebolo zisťovanie, za akých podmienok a či by vôbec bolo možné
na týchto pozemkoch vybudovať prístupovú cestu. Podstatné pre rozhodovanie súdu boli aj skutkové

zistenia vyhodnotené v bodoch 37 až 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v nich
poukázal na okolnosti vzniku vecného bremena, t.j. na zmluvnú voľnosť strán pri koncipovaní obsahu
zriadeného vecného bremena, okolnosti, ktoré viedli k jeho zriadeniu (možnosti vybudovania prístupovej
cesty v okrajovej časti všetkých pozemkov, na základe čoho mali všetci rodinní príslušníci nadobudnúť
spoluvlastnícke podiely, s čím žalobca však nesúhlasil a v dôsledku uvedeného došlo následne k
zriadeniu vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu nielen v prospech žalovaných,

ale aj recipročne v prospech žalobcu ), že na základe takejto dohody žalovaní vynaložili značné finančné
prostriedky na vybudovanie prístupovej cesty na časti CKN parcely č. 364/1 vo vlastníctve žalobcu
výlučne v rozsahu šírky 2,55 m2 a na vlastné náklady žalovaného v rade 1/ v sume 12.000 eur, že došlo k
vybudovaniu vodovodnej prípojky v hodnote nákladov 5.000 eur, taktiež na základe dohody súrodencov
(medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/) a že žalovaný 1/ na realizáciu vodovodnej prípojky žalobcu a na

vybudovanie kanalizácie prispel sumou 1.000 eur, že k rozdeleniu pozemkov medzi súrodencami došlo
na základe vôle rodičov strán sporu s cieľom, aby si na týchto pozemkoch vybudovali vlastné rodinné
domy a zároveň, vzhľadom na polohu pozemkov, aby bol zabezpečený pre každého z nich aj prístup
k rodinným domom a pozemkom, k čomu mala slúžiť najskôr dohoda o podielovom spoluvlastníctve
na pozemkoch zabezpečujúcich prístup k týmto nehnuteľnostiam, ktoré skutočnosti nakoniec viedli k

zriadeniu vecného bremena písomnými zmluvami recipročne medzi všetkými súrodencami navzájom.
Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie mal za to, že nebola jednoznačne preukázaná účelovosť
prevodu vlastníckeho práva žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XX v k.ú. V. na tretiu
osobu len pre okolnosti konkrétnej prejednávanej veci, prihliadajúc aj na ďalšie skutočnosti vyhodnotené
súdom prvej inštancie ako je uvedené vyššie ( bod 34. až 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku ). O

trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca ( ďalej aj „ dovolateľ" ) dovolanie, pričom jeho
prípustnosť vyvodzoval z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Uviedol, že súd prvej ako i druhej inštancie nedostatočným, nesprávnym a právne nie relevantným

spôsobom zdôvodnili, z akého dôvodu nemožno aplikovať ust. § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka,
nedostatočne, nesprávne vyhodnotili prevod vlastníckeho práva žalovaných ako nie v rozpore s
dobrými mravmi a nesprávne vyhodnotili skutkový stav a dospeli k nesprávnym skutkovým ako i
právnym záverom. Ďalej uviedol, že vo svojich písomných podaniach poukázal na zásah do jeho
ústavného vlastníckeho práva, pričom súd prvej inštancie ani odvolací súd sa predmetnou námietkou

nevysporiadal.
Mal za to, že súdy nesprávne právne posúdili ust. § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka na
prejednávaný spor, keď doposiaľ nebola v rámci rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená právna
otázka, „Je možné prípad, kedy oprávnený z vecného bremena práva prechodu a prejazdu nadobudne
po zriadení vecného bremena do vlastníctva nehnuteľnosti, na ktorých si môže zriadiť prechod a

prejazd ku svojim nehnuteľnostiam a teda už nie je nevyhnutný výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu a žalovaný nebude využívať na prechod a prejazd svoje novonadobudnuté nehnuteľnosti, ale
stále bude využívať zaťažené nehnuteľnosti povinného z vecného bremena, subsumovať pod hrubý
nepomer a teda na daný aplikovať ust. § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka ?"
Poukázal tiež, že vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní chceli nadobudnúť spoluvlastnícke

podielyodostatnýchspoluvlastníkovvcelosti(čomusvedčíto,žeichnechcelipredať),pretoakžalovaní
až v závere po procesnej obrane žalobcu zmenili svoj názor, tak to bolo účelové konanie a konanie
v rozpore s dobrými mravmi. Preto je potrebné zodpovedanie právne významnej otázky, „Je možné
vyhodnotiť účelové konanie strany sporu za rozpor s dobrými mravmi, ak sa strana sporu snaží týmto
účelovým konaním zvrátiť procesné rozhodnutie v prospech druhej strany sporu, pričom z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že strana sporu chcela počas celého konania úplný opak toho, ako konala v
závere a ktoré konanie je pokladané druhou stranou za účelové ?"

4. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu ho navrhli ako nedôvodné odmietnuť resp. zamietnuť.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd", resp. ,,najvyšší súd") príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427

ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že
dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných

prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

8. Dovolací súd posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu ( § 124 CSP ) zistil, že žalobca vyvodzuje
prípustnosť dovolania z dôvodov, vyplývajúcich nielen z § 421 ods. 1 písm. b) CSP ale aj z § 420 písm. f).

9. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

11. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z
čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo
§ 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

12. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal

nedostatočné odôvodnenie odvolacieho súdu, nevysporiadanie sa s odvolacou námietkou a
nedostatočne zistený skutkový stav veci.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj

porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa kuvšetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu ana rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

14. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatneným
nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).

16. Dovolací súd k tomu uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno
považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že
ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobcovia neopodstatnene
namietajú, že im odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovali

im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto
súvislosti dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o
odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné
dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

17. V danom prípade súdy podľa dovolateľa nedostatočne zdôvodnili, z akého dôvodu nemožno
aplikovať ust. § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, nedostatočne, nesprávne vyhodnotili prevod
vlastníckeho práva žalovaných ako nie v rozpore s dobrými mravmi a nesprávne vyhodnotili skutkový
stav a dospeli k nesprávnym skutkovým ako i právnym záverom. Ďalej uviedol, že vo svojich písomných

podaniach poukázal na zásah do jeho ústavného vlastníckeho práva, pričom súd prvej inštancie ani
odvolací súd sa predmetnou námietkou nevysporiadal.

18. Podľa dovolacieho súdu je z rozsudkov súdov nižších inštancií, chápajúc ich vo vzájomnej
komplexnosti a jednote zrejmé, že súd nemal preukázané okolnosti pre zrušenie vecného bremena v

zmysle uzatvorenej dohody o zriadení vecného bremena z 03.11.2014 nazáklade podmienok uvedených
v § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie pritom v bode 33 odôvodnenia uviedol
zásadné podmienky, na základe ktorých môže súd dospieť k záveru o zrušení vecného bremena, pričom
musí dôjsť k zmene pomerov a súčasne je musí byť daný právne významný hrubý nepomer medzi
vecným bremenom a výhodou oprávneného. Dodal, že vzťah medzi vecným bremenom a výhodou

oprávneného sa posudzuje podľa okolností prípadu, berúc do úvahy všetky relevantné okolnosti. V
ďalšíchodsekochpoukázalnato,žepočaskonaniadošlokzásadnejzmene,keďvlastníctvosusediacich
pozemkov, ktoré mali podľa žalobcu slúžiť žalovaným na vybudovanie vlastného prístupu k svojej
nehnuteľnosti namiesto vecného bremena, ktoré žiadal zrušiť, boli prevedené na tretiu osobu. Preto
vyslovil, že samotná existencia spoluvlastníctva na susedných pozemkoch nemôže mať za následok

zrušenie vecného bremena in rem, pričom táto možnosť v čase rozhodnutia súdu už neexistovala. Súd
preto skúmal len tvrdenú účelovosť prevodu v rozpore s dobrými mravmi. Dospel k záveru, že hrubý
nepomer možno vzhliadnuť iba k rozsahu vecného bremena, ktoré však bolo upravené v dohode, čo
bolo prejavené vôľou obidvoch strán. Zároveň zo žiadnych skúmaných okolností ohľadne nadobudutia
a predaja spoluvlastníckeho podielu žalovaných k parcelám, od ktorých žalobca odvodzoval svoj návrh

na zrušenie vecného bremena nezistil, že takéto účelové konanie žalovaných bolo v rozpore s dobrými
mravmi, čo náležite odôvodnil v bodoch 37 až 39 svojho rozhodnutia ( napr. uvádza, že nebohí rodičia
darovali tieto pozemky žalobcovi, žalovanému 1/ a ich súrodencovi za účelom vybudovania domov, čo
žalovaný 1/ aj urobil, v roku 2014 si dohodou zriadili vecné bremeno na prístup k nehnuteľnostiam,pričom žalobca nesúhlasil pred jej uzavretím s návrhom prístupu v okrajovej časti pozemkov, žalovaný
1/ investoval do prístupovej cesty a kanalizácie žalobcu , konflikty žalobcu začali až neskôr od roku
2017... ). Odvolací súd v bode 13 rozhodnutia doplnil, že ustanovenie § 151p ods. 3 Občianskeho

zákonníka patrí k právnym normám, kde zákon priamo neuvádza hľadiská, na základe ktorých by bolo
možné usudzovať to, kedy sa jedná o hrubý nepomer a možno vychádzať len zo skutkového zistenia.
Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie mal za to, že nebola jednoznačne preukázaná účelovosť
prevodu vlastníckeho práva žalovaného 1/ predmetným nehnuteľnostiam len pre okolnosti konkrétnej
prejednávanej veci, prihliadajúc aj na ďalšie skutočnosti na skutočnosti vyhodnotené súdom prvej

inštancie (bod 34. až 39 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), ktoré aj náležite vymenoval v bode
14. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že súdy dostatočným spôsobom odôvodnili
svoje rozhodnutie, pričom sa odvolací súd vyjadril k všetkým zásadným odvolacím argumentom a na
jeho odôvodnení nie je čo vytknúť. To, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa
samo o sebe neodôvodňuje záver, že došlo zo strany súdov k porušeniu práva na spravodlivý proces
podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Najvyšší súd tiež uvádza, že dovolateľ namietal nesprávne zistený skutkový stav tak ako bol zistený
súdmi nižších inštancií. Dovolací súd však nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.
ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní

(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorýbypoprelzmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces(IV.ÚS252/04),čímbymohlodôjsťkvade
zmätočnostivzmysle§420písm.f)CSP,avšakdovolacísúdtakútovaduvposudzovanomsporenezistil.
Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci - predovšetkým vo
vzťahu k posudzovaniu žaloby, nie je spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

20. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu posudzujúc jeho prípustnosť podľa
§ 420 písm. f) CSP odmietol ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie

je prípustné ( § 447 písm. c) CSP ).

21. Pokiaľ žalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, možno ju
odôvodniť tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

22. Relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP je právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa
odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím

na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by
nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť
ktorého vyvodzuje z tohto ustanovenia, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť
meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené.

23. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

24. Žalobca v tomto smere definoval nasledovné právne otázky:1. „Je možné prípad, kedy oprávnený z vecného bremena práva prechodu a prejazdu nadobudne po
zriadení vecného bremena do vlastníctva nehnuteľnosti, na ktorých si môže zriadiť prechod a prejazd ku
svojim nehnuteľnostiam a teda už nie je nevyhnutný výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

a žalovaný nebude využívať na prechod a prejazd svoje novonadobudnuté nehnuteľnosti, ale stále bude
využívať zaťažené nehnuteľnosti povinného z vecného bremena, subsumovať pod hrubý nepomer a
teda na daný aplikovať ust. § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka ?"
2. „Je možné vyhodnotiť účelové konanie strany sporu za rozpor s dobrými mravmi, ak sa strana sporu
snaží týmto účelovým konaním zvrátiť procesné rozhodnutie v prospech druhej strany sporu, pričom z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že strana sporu chcela počas celého konania úplný opak toho, ako
konala v závere a ktoré konanie je pokladané druhou stranou za účelové ?"
Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je však zrejmé, že prvú žalobcom v
dovolaní formulovanú otázku odvolací súd vôbec neriešil. Druhá žalobcom formulovaná otázka je svojou
povahou skutková a je spätá s vykonaným dokazovaním a jeho hodnotením. Odvolací súd vychádzal
zo zistení, že žalovaní pri nadobudnutí a prevode vlastníckeho práva k susedným nehnuteľnostiam, od

ktorých žalobca odvodzoval právo zrušenia vecného bremena za podmienok § 151p ods. 3 Občianskeho
zákonníkanekonalivrozporesdobrýmimravmivzhľadomnaďalšieokolnosti(napr.rodinné,vôľuoboch
strán pri uzavretí dohody vo vzťahu k rozsahu vecného bremena, vybudovanie prístupovej komunikácie
a prípojek a kanalizácie žalobcu, na ktorú prispel žalovaný 1/ atď... ). Takto zistený skutkový stav bol
pre súd dovolací záväzný (§ 442 CSP) a nie je možné ho prelomiť iným právnym posúdením veci (k

tomu pozri aj bod 17 in fine), keďže sa nejedná o otázku právnu, ale skutkovú. V neposlednom rade
najvyšší súd dodáva, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

25. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) ( § 420 písm. f) CSP )
a podľa § 447 písm. f) CSP ( § 421 ods. 1 písm. b) CSP ) v celom rozsahu odmietol.

26. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.