Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512010439
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Antala
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3512010439.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Antalu
a sudcov JUDr. Juraja Valáška a JUDr. Milana Straku v trestnej veci proti obžalovanému
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom E. D. XXX, F. D., t. č. na slobode, pre trestný čin zločinu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 3 písm. a) Tr. zákona
účinného do 15. marca 2024, na verejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 09. decembra 2025

prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, pracovisko Nové Mesto nad
Váhom
zo dňa 04. októbra 2024 pod sp. zn. NM-1T/202/2012 a jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie obžalovaného A. B. C. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, pracovisko Nové Mesto nad Váhom zo dňa

04. októbra 2025 pod sp. zn. NM-1T/202/2012, bol obžalovaný A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „obžalovaný“), na podklade obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v
Trenčíne zo dňa 06. decembra 2012 pod č. k. 1Kv 755/18/3304-7, uznaný za vinného zo spáchania
trestného činu prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1 Tr.
zákona účinného od 06.08.2024 (správne však od 15. marca 2024) na tom skutkovom základe, že

ako konateľ spoločnosti G. D., E.. E. H., so sídlom D. I. XXX/XX, D., na základe kúpnej zmluvy zo dňa
16.09.2008 odpredal kupujúcemu - spoločnosti
A. J. K. - K., E. XXX/XX, D., vedľajšie stavby spoločnosti G. D., E., D., nachádzajúce sa v k.ú. K., obec
K., okres D.,
a to: sklad paliva na parcela č. XXXXX/XX, vodovod na parcele č. XXXXX, nádrž PHM na parcele č.
XXXXX/XX, oplotenie areálu, vodojem na parcele č. XXXXX, areálový rozvod vody, spevnené plochy

na parcele č. XXXXX/X, vonkajší rozvod nízkeho napätia na parcele č. XXXXX/X, žumpu pri vrátnici
na parcele č. XXXXX/X, kanalizáciu do žumpy na parcele č. XXXXX/X za sumu 100.000,-Sk (3.319,39
Eur), napriek tomu, že hodnota týchto nehnuteľností bola v čase predaja podľa znaleckého posudku č.
131/2014 Ústavu stavebnej ekonomiky s.r.o. Bratislava vo výške 18 700, čím spôsobil spoločnosti G.
D., E.. E. H., D., D. I.
L. XXX/XX, po odpočítaní dohodnutej kúpnej ceny 3.319,39 Eur, škodu najmenej 15 380,61 Eur.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 237 odsek 1, § 36 písm. j), písm. p), § 38 odsek 1, odsek 2 a §
56 odsek 1, odsek 2 Tr. zákona účinného od 06.08.2024 (správne od
15. marca 2024) na peňažný trest 500,- (slovom: päťsto) Eur.

Podľa § 57 odsek 3 Tr. zákona účinného od 05.08.2024 (správne od 15. marca 2024) bol obžalovanému

pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, uložený náhradný
trest odňatia slobody na 1 (jeden) rok.V adhéznom konaní, t. j. v konaní o náhrade škody bolo rozhodnuté podľa § 288
odsek 1 Tr. poriadku tak, že poškodená obchodná spoločnosť G. D., E.. E. H. F.

v „konkurze“ so sídlom D. H. I. XXX/XX, XXX XX D., zastúpená správcom konkurznej podstaty D. M. C.,
G., D. N. XX a poškodená obchodná spoločnosť O. E., E. so sídlom L.. G. XXX/X, XXX XX K. – P. K.,
IČO: XX XXX XXX odkazuje s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v lehote 15-tich dní odo dňa jeho oznámenia (doručenia písomného vyhotovenia

vyhláseného rozsudku s odôvodnením), na ktorom bol osobne prítomný iba prokurátor krajskej
prokuratúry, podal písomne odvolanie obžalovaný proti všetkým výrokom citovaného rozsudku.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu v písomne odôvodnenom odvolaní uviedol doslovne
nasledovné :

„(A) PREDMET A ROZSAH ODVOLANIA

1. Okresný súd Trenčín, pracovisko Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj ako „Súd prvého stupňa“)
rozsudkom zo dňa 04.10.2024, č. k.: NM-1T/202/2012 - 1389 (ďalej aj ako „Rozsudok“) rozhodol tak, že
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom E. D. L. XXX, D., štátny občan Slovenskej republiky (ďalej aj

ako „Obžalovaný“), uznal vinným pre prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa
ust. § 237 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„Trestný zákon“ alebo „TZ“) v znení Trestného zákona účinného ku dňu 06.08.2024, a to na skutkovom
základe vymedzenom v Rozsudku.

2. Voči Rozsudku podáva Obžalovaný odvolanie voči výroku o vine ako aj obsahovo nadväzujúcim
výrokom.

(B) DÔVODY ODVOLANIA

B1 K niektorým skutkovým a právnym pochybeniam Súdu prvého stupňa

3. Súd prvého stupňa na str. 18 posledný odsek jasne a bez akýchkoľvek pochybností uviedol to,
čím začala svoju záverečnú reč aj obhajoba, a síce, že dokazovanie nariadené odvolacím súdom po
zrušení oslobodzujúceho rozsudku neprinieslo žiadne nové skutočnosti, ktoré by súd prvého stupňa už

nezohľadnil v pôvodnom oslobodzujúcom rozsudku. Je preto zarážajúce, ako mohlo dôjsť k zmene v
otázke viny, keď dokazovanie neprinieslo žiadne nové skutočnosti.

4. Ako Súd prvého stupňa na str. 24 oslobodzujúceho rozsudku uviedol: „Záverom teda súd uvádza, že
v konaní nebolo bez pochybností preukázané, že suma za ktorú obžalovaný ako konateľ G. D., E. E.,

nehnuteľnosti predal, by nezodpovedala cene, ktorú tieto nehnuteľnosti mali. Tento záver jednoznačne
potvrdzuje znalecký posudok znaleckej organizácie Ústav stavebnej ekonomiky s.r.o. (...).“ Znalec, p.
A. N., z Ústavu stavebnej ekonomiky s.r.o. (ďalej aj ako „Znalec z ÚSE“), tak znovu konštatoval, že
nehnuteľnosti sú samostatne v podstate nepredajné a nemajú takmer žiadnu hodnotu.

5. Preto obhajoba dochádza k záveru, že Súd prvého stupňa založil svoj záver o vine Obžalovaného na
tej skutočnosti, že svedok, A. K., v skutočnosti v inkriminovanom čase kúpil spolu s vedľajšími aj hlavné
stavby a to, že ich hneď predal inému subjektu, kde figuroval brat Obžalovaného, tak z uvedeného Súd
prvého stupňa vyvodil, že A. K. je
v celej veci iba prostredník a motívom Obžalovaného v skutočnosti bolo „vybrať“ majetok

z poškodenej spoločnosti na spriaznený subjekt. Ide o kategoricky nesprávny záver, a to
z nasledovných dôvodov.

6. V záverečnej reči sme poukazovali na to, že pohnútka (motív, motivácia) sa
v predmetnej trestnej veci nemôže skúmať, nakoľko nie je obligatórnou náležitosťou predmetnej

skutkovej podstaty a z tohto dôvodu (správne) nenachádza svoje vyjadrenie ani
v skutkovej vete obžaloby. Skutková podstata trestného činu podľa § 237 Trestného zákona neznie tak,
že (parafrázujúc) trestný je taký skutok, kedy páchateľ, ktorý má povinnosť opatrovať alebo spravovať
cudzí majetok spôsobí na tomto majetku škodu v úmysle dosiahnuť majetkový alebo iný prospech preseba alebo pre inú osobu. V zmysle ustálených doktrinálnych názorov vo vzťahu k tomuto trestnému
činu, preukazuje sa len
a výlučne, či vznikla škoda a nie, či došlo k obohateniu kohokoľvek, resp, aká bola pohnútka kohokoľvek

zo zainteresovaných strán.

7. Pokiaľ Súd prvého stupňa skúmal pohnútku svedka vo vzťahu ku kúpe vedľajších stavieb, tak aj v
prípade preukázania tejto skutočnosti (teda malígnej pohnútky) by sa mohlo jednať o niektorú z foriem
trestnej súčinnosti, na ktorej sa spolupodieľal svedok a/alebo by to znamenalo naplnenie takej skutkovej

podstaty (pokiaľ taká existuje), ktorej obligatórnou súčasťou je pohnútka. Nič z uvedeného sa však
nestalo a skutková veta neznie tak, aby sa motív svedka dal akýmkoľvek spôsobom zohľadniť.

8. Pokiaľ Súd prvého stupňa z uvedeného, naopak, vyvodil malígnu pohnútku Obžalovaného ako
konateľa spoločnosti G. D., tak platí opäť platí, že pohnútka Obžalovaného nenachádza svoje vyjadrenie
v skutkovej vete a nemala by sa dokazovať, pričom ani malígna pohnútka Obžalovaného ako konateľa

spoločnosti G. D. (pokiaľ by bola preukázaná – čo jednoznačne nebola) by nič nemenila na záveroch,
či bola alebo nebola spôsobená škoda spoločnosti G. D.

9. Pokiaľ však Súd prvého stupňa z uvedeného vyvodzuje to, že Obžalovaný celú vec vymyslel tak, že v
ten istý deň predal svedkovi hlavné stavby (prostredníctvom Q. Q.) aj vedľajšie stavby (prostredníctvom

G. D., tak jednak uvedenú myšlienkovú konštrukciu Súdu prvého stupňa sme nútení si len domýšľať,
nakoľko nie je explicitne
a presvedčivo v odôvodnení Rozsudku vyjadrená a tiež je potrebné uviesť, že tieto skutočnosti neboli
žiadnym spôsobom preukázané. Taktiež pokiaľ by sa posudzoval „jeden balík nehnuteľností“ ako celok,
bolo by v takom prípade nevyhnutné vykonať znalecké dokazovanie vo vzťahu k hlavným aj vedľajším

stavbám ako celku, nakoľko znalci skonštatovali, že jedno bez druhého nemá takmer žiadnu hodnotu.
Uvedené však už ani nie je možné, nakoľko vo vzťahu k hlavným stavbám je daná prekážka právoplatne
rozhodnutej veci, nakoľko trestné stíhanie vo vzťahu k hlavným stavbám bolo právoplatne zastavené.
Ďalej by bola v takomto prípade nevyhnutná úprava skutkovej vety zo strany obžaloby
o ďalšie skutkové okolnosti, a to min. v tej časti, kde by sa objasňovali okolnosti realizácie výkonu

záložného práva zo strany Q. Q. vo vzťahu k hlavným stavbám, nakoľko uvedené by v prípade takto
nastavenej konštrukcie muselo tvoriť časť objektívnej stránky daného skutku a tiež subjektívnej stránky a
anivprípadepreukázaniataktonastavenejkonštrukciebytoešteneznamenalospáchaniepredmetného
trestného činu, nakoľko by to nič nemenilo na otázke, či bola alebo nebola spôsobená škoda spoločnosti
G. D.

10. Jediné, z čoho sa dá tento myšlienkový konštrukt vyčítať, sa nachádza na str. 25 Rozsudku, kde
je uvedené, že: „Členmi predstavenstva Poľnohospodárskeho družstva Poriadie boli v tom čase A. D.
K. a J. I.. A. B. C. ako konateľ G. D., E.. E. H. a súčasne aj predseda predstavenstva Q. R. Q. spolu
s členmi predstavenstva Q. R. Q. A. D. K. a J. I. konali v zhode, čo vyplýva z preukázanej skutočnosti

(jednotlivými zmluvami, dohodami a oznámeniami, preberaním písomností), že sa ich osoby v rôznych
pozíciách podieľali na realizácii všetkých vyššie popísaných prevodov.“

11. Opätovne pripomíname, že v zmysle zisteného skutkového stavu hlavné stavby predávalo Q. Q. (nie
spoločnosť G. D. a nie Obžalovaný), za ktoré konal kolektívny štatutárny orgán, a to tak, že realizovalo

výkon záložného práva, a to v ten istý deň, kedy iný subjekt (G. D. predával vedľajšie budovy, ktoré sú
nevyhnutne späté
s hlavnými a naopak. Opäť je potrebné pripomenúť, že všetci členovia predstavenstva Q. Q. zmysle
Obchodného zákonníka majú povinnosť každý jeden konať s odbornou starostlivosťou, pričom v rámci
fungovania štatutárneho orgánu nie sú dané vzťahy nadriadenosti a podriadenosti. Taktiež aj v Q. Q. bol

kolektívny štatutárny orgán, pre ktorý platia tie isté princípy. Uvedené explicitne vyplýva z § 243 a § 243a
Obchodného zákonníka. Z uvedených ustanovení ďalej vyplýva, že predstavenstvo bolo oprávnené
rozhodovať o realizácii výkonu záložného práva a že predseda predstavenstva má len jeden hlas. Jeho
odlišná funkcia od ostatných členov predstavenstva je daná len tým, že organizuje
a riadi rokovanie (§ 243 ods. 6 Obchodného zákonníka). Žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že

by tieto osoby konali v zhode, že by Obžalovaný akýmkoľvek spôsobom inštruoval ostatných členov
predstavenstva Q. Q. ako majú hlasovať a pod. Jediné, čo
z dokazovania vyplynulo bola vôľa predstavenstva Q. Q. realizovať výkon záložného práva vo vzťahu
k hlavným stavbám.12. Obžalovaný logicky zrejme musel predpokladať, hoci si už nepamätá podrobne na okolnosti
prevodov, že Q. Q. bude realizovať výkon záložného práva vo vzťahu

k hlavným stavbám a teda vedel, že vedľajšie stavby nebudú mať pre spoločnosť G. D. žiaden
ekonomický význam a ani hodnotu. K uvedenému potom pristupujú aj ďalšie skutočnosti, najmä tá, že
spoločnosť G. D. bola v katastrofálnom stave, bolo podaných množstvo žalôb a trestných oznámení
z oboch strán, pričom aj uvedené je indikátor, že spoločnosť už nebude schopná reálne vykonávať
podnikateľskú činnosť. Skutočnosť, že spoločnosť bola zadlžená a že dôsledok zadlženia v podstate

spočíval v konaní druhého konateľa spoločnosti G. D., p. J. D. Súd prvého stupňa uvádza aj
v odôvodnení Rozsudku.
13. Súd prvého stupňa teda pri stanovení výšky škody vychádzal zo znaleckého posudku ÚSE, ktorý
stanovil výšku škody na 18.700,00 EUR, pričom z odôvodnenia Rozsudku vyplýva, že bez ďalšieho prijal
tieto závery a uvedenú sumu považoval za škodu, kým
v oslobodzujúcom rozsudku sa s týmto znaleckým posudkom vysporiadal tak, že sa stotožnil so záverom

ZnalcazÚSE,ktorýskonštatoval,žehlavnéstavbybezvedľajšíchnemajúhodnotuanaopak.Nazáklade
uvedeného tvrdenia potom Súd prvého stupňa založil aj pôvodné oslobodzujúce rozhodnutie.

14. Ako súd prvého stupňa na str. 20 Rozsudku správne uvádza, je potrebné vychádzať zo zásady
in dubio pro reo, ktorej definíciu Súd prvého stupňa správne vysvetlil, ale nesprávne aplikoval na

prejednávanú vec a to z nasledovných dôvodov.

15. Súd prvého stupňa na str. 20 uvádza, že znalecký posudok ÚSE mal za úlohu zohľadňovať aj
prípadné ťarchy, pričom Súd prvého stupňa špecificky poukazuje najmä na práva tretích osôb k daným
nehnuteľnostiam. Znalec z ÚSE sa však vyjadril tak, pričom na uvedené sme poukazovali v záverečnej

reči, že problematické právne vzťahy pri určení hodnoty daných vecí nezohľadňoval, čo je správny a
zákonný postup znalca, ale zároveň je to aj skutočnosť, ktorá nielenže znižuje reálnu hodnotu daných
nehnuteľností, ale pokiaľ uvažujeme aj v rovine budúcich nákladov na spravovanie tých vecí, ktoré
boli predmetom obžaloby, tak môže ísť aj o hodnotu zápornú. Teda napriek tomu, že Znalec z ÚSE
Súdu prvého stupňa uviedol, že uvedené neskúmal a Súd túto skutočnosť zjavne považuje vo vzťahu k

určeniu hodnoty za podstatnú, napriek tomu vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti určenej Znalcom ÚSE
vo výške 18.700,00 EUR bez toho, aby sa čo i len v náznaku s týmito problematickými právnymi vzťahmi
vysporiadal. Obžalovaný v tejto súvislosti, okrem iného, poukázal na skutočnosť, že inkriminované
pozemky sú v spoluvlastníctve veľkého množstva osôb. V praktickom svete je takmer nemožné, resp.
by si to vyžiadalo značný čas a náklady na právne služby, aby došlo k sceleniu pozemkov, ktoré sú vo

vlastníctve viacerých vlastníkov, prípadne k dohodám o vecnom bremene v podobe práva prejazdu cez
dané pozemky a pod., pričom na tieto skutočnosti sme poukazovali aj v záverečnej reči.

16. Súd prvého stupňa ďalej v rozpore so skutočným stavom a v neprospech Obžalovaného vyhodnotil
technický stav spevnených plôch, ktoré tvoria najvyššiu položku (cca 12.000 EUR). Súd prvého stupňa

na str. 21 uvádza, že: „technický stav spevnených plôch v čase obhliadky (2014) vôbec nenasvedčoval
tomu, že by zostatková životnosť 3 roky v roku 20008 (S.), resp. 5 rokov (T.) zodpovedala skutočnému
stavu objektu. Aj v roku 2014 boli asfaltové plochy vo veľmi dobrej kondícii a poškodenia boli len lokálne
a malého významu.“

17. Uvedené konštatovanie je taktiež v príkrom rozpore so skutočným stavom. Znalec I. konštatoval
(str. 13 Rozsudku), že: „Dvor K. je všeobecne celá spevnená plocha, popraskaná (...).“ Znalec z ÚSE
sa vyjadril v tom zmysle (str. 14 až 15), že potvrdil závery Obžalovaného a pána S. o tom, že pod
spevnenými plochami je navozené smetisko, čo ale pri výpočte nezohľadňoval, nakoľko by museli
realizovať sondy do povrchu, na čo nemajú materiálno-technické zabezpečenie. Aj tieto skutočnosti S

prvého stupňa opätovne v rozpore s pravidlom in dubio pro reo vyhodnotil v neprospech Obžalovaného.

18. Súd prvého stupňa vyvodil trestnoprávnu zodpovednosť Obžalovaného z porušenia mimotrestnej
normy(§135aods.1Obchodnéhozákonníka)akonevyhnutnéhopredpokladuvyvodeniatrestnoprávnej
zodpovednosti, nakoľko v prípade trestného činu podľa § 237 Trestného zákona ide o blanketovú

skutkovú podstatu.

19. Odborná starostlivosť predstavuje primerane starostlivé, uvážené a zodpovedné konanie člena
štatutárneho orgánu, ktoré bude založené na dostatočnom informovanom základe a pri ktorom členštatutárneho orgánu vynaloží také úsilie, ktoré by v danej situácii vynaložila každá priemerne rozumná
osoba v pozícii člena štatutárneho orgánu. Porušenie tejto povinnosti je potrebné v trestnom konaní
posúdiťakopredbežnúotázkuvzmysle§7Trestnéhoporiadku.Toznamená,žeorgányčinnévtrestnom

konaní a súd budú musieť posúdiť, či konanie člena štatutárneho orgánu zodpovedalo štandardu
odbornej starostlivosti.

20. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť a zopakovať nasledovné:

- Obžalovaný buď vedel alebo dôvodne predpokladal, že po realizácii výkonu záložného práva zo strany
Q. Q. ostanú spoločnosti G. D. len vedľajšie stavby – teda stavby bez akejkoľvek hodnoty, ako to v
podstate zhodne konštatovali znalci;
- Obžalovaný vedel, že spoločnosť je v zlom ekonomickom stave a že do tohto stavu priviedol spoločnosť
druhý konateľ, p. J. D., čo konštatoval aj Súd prvého stupňa;
- Obžalovaný vedel, že za daného stavu nebude spoločnosť G. D. vedieť využívať vedľajšie stavby na

podnikateľskú činnosť, pričom podnikateľská činnosť spoločnosti G. D. bola tak či onak ochromená;
- Obžalovaný vedel, že pod spevnenými plochami je navozený odpad, v podstate smetisko, čo by
malo radikálny dopad aj na posúdenie hodnoty daných spevnených plôch. Obžalovanému teda bolo
zrejmé, že spoločnosť G. D. by musela v budúcnosti vynaložiť značné finančné náklady na to, aby dala
predmetné spevnené plochy do takého stavu, aby boli v súlade s právnym poriadkom, najmä so všetkými

na to aplikovateľnými technickými normami, ako aj predpismi na úseku práva životného prostredia, ako
aj s generálnou prevenčnou povinnosťou upravenou v § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej je
každý povinný počínať si tak, aby neohrozoval zdravie, majetok a životné prostredie – Obžalovaný teda
vedel, že s inštitútom vlastníctva nie sú spojené len práva, ale aj povinnosti a v zmysle toho konal;
- Napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam zmluvné strany z opatrnosti zabezpečili znalca z

danej oblasti (p. S.), ktorý najlepšie poznal miestne pomery a ktorý predmetné nehnuteľnosti ohodnotil
takou sumou, za ktorú sa tieto predali, pričom z vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by sme uvažovali
aj v rovine budúcich nevyhnutných výdavkov na spravovanie daného majetku, mohlo by ísť aj o hodnotu
zápornú;
- Obžalovaný napriek všetkému vyššie uvedenému oslovil aj realitnú kanceláriu, ako na to poukazuje vo

svojej výpovedi, pričom mu bolo povedané, že ide v podstate o nepredajný majetok.

21. Z uvedeného je teda jednoznačne a zrejmé, že Obžalovaný v žiadnom prípade neporušil § 135a ods.
1 Obchodného zákonníka a teda konal s odbornou starostlivosťou; z uvedeného dôvodu preto chýba
základná podmienka pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.

22. Pokiaľ Obžalovaný vedel, že Q. Q. bude predávať hlavné stavby a že tieto bude kupovať svedok
J. K., implicitne musel vedieť aj to, že jediný možný kupec pre vedľajšie stavbu bude ten, kto kúpil aj
hlavné stavby, teda p. K.. V dôsledku toho
v žiadnom prípade nemožno hovoriť o predaji pod cenu, nakoľko spoločnosť G. D. jednak už nevedela

využiť predmetné vedľajšie stavby a jediný, kto mohol prejaviť ochotu tieto kúpiť, bol p. K.. Obžalovaný
z uvedeného dôvodu nemusel riešiť žiadnu realitnú kanceláriu (aj keď realitnú kanceláriu oslovil), ako
na to poukazuje Súd prvej inštancie, pričom Obžalovaný by neporušil svoju povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou ani
v prípade, keby za tejto situácie vedľajšie stavby svedkovi daroval, nakoľko, ako sme už na to poukázali

v záverečnej reči, konanie s odbornou starostlivosťou znamená aj predvídať ďalšiu situáciu a teda
zohľadniť náklady, ktoré by v budúcnosti musela spoločnosť G. D. nevyhnutne vynaložiť na to, aby
udržala vedľajšie stavby aspoň v takom stave, aby neohrozovali život, zdravie a majetok na mieste
sa prípadne nachádzajúcich osôb, nakoľko všetci znalci a taktiež Obžalovaný v podstate zhodne
skonštatovali katastrofálny stav predmetných objektov a spevnených plôch, a to za súčasnej vedomosti

o tom, že spoločnosť G. D. v takom stave, ako sa vtedy nachádzala nebude vedieť ani vygenerovať
zisk, ktorý by tieto náklady v budúcnosti mohol pokryť. Pokiaľ sa bavíme o spevnených plochách, čo je
jednoznačne najvyššia položka (cca 12 tisíc EUR), tak sám Znalec z ÚSE pripustil, že na družstvách sa
diali najrôznejšie pofidérne úpravy spevnených plôch a že neskúmal ďalšie podložia, ktoré by inak mohli
ovplyvniť cenu, pričom uvedené nebolo súčasťou zadania zo strany súdu. Tieto skutočnosti sú v zhode s

výpoveďou Obžalovaného, ktorý v rámci spontánnej časti svojej výpovede vierohodne skonštatoval, že
bolpritom,akosarealizovalidanéspevnenéplochyažejetamnavozenýodpad,vpodstatesmetisko,čo
by malo radikálny dopad aj na posúdenie hodnoty daných spevnených plôch. Skutočnosť, že spevnené
plochy boli v takomto katastrofálnom stave potom nevyhnutne predpokladá, že by spoločnosť G. D.musela vynaložiť značné finančné náklady na to, aby dala predmetné spevnené plochy do takého stavu,
aby boli v súlade s právnym poriadkom, najmä so všetkými na to aplikovateľnými technickými normami,
ako aj predpismi na úseku práva životného prostredia, ako aj s generálnou prevenčnou povinnosťou

upravenou v § 415 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorej je každý povinný počínať si tak, aby neohrozoval zdravie, majetok a životné prostredie.

B2 K nevysporiadaniu sa s argumentáciou obhajoby

23. Dňa 01.10.2024 sa v prejednávanej veci uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom boli
prednesené záverečné reči. Po záverečnej reči obhajoby Súd prvého stupňa odročil hlavné
pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku s odôvodnením, že považuje za potrebné vysporiadať sa
s argumentáciou obhajoby, ktorá bola v záverečnej reči prednesená.

24. Súd prvého stupňa sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s jednou argumentačných

námietok obhajoby.

25. V záverečnej reči sme poukazovali na nezákonnú požiadavku odvolacieho súdu zameranú na
skúmanie pohnútky obžalovaného ústiacej do predaja nehnuteľností „v jednom balíku“, teda že
Obžalovaný súčasne predával aj hlavné stavby, vo vzťahu ku ktorým bolo trestné stíhanie právoplatne

zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom, a vedľajšie stavby, ktoré sa týkajú prejednávanej veci.

26. V súvislosti s uvedeným sme vysvetlili, že hlavné stavby predávalo Q. Q. (nie spoločnosť G. D. a
nie obžalovaný), za ktoré konal kolektívny štatutárny orgán, a to tak, že realizovalo výkon záložného
práva, a to v ten istý deň, kedy iný subjekt (G. D. predával vedľajšie budovy, ktoré sú nevyhnutne späté

s hlavnými a naopak. Aj to konštatoval Znalec z ÚSE, že jedno bez druhého nemá hodnotu. Obžalovaný
logicky zrejme musel predpokladať, hoci si už nepamätá podrobne na okolnosti prevodov, že Q. Q. bude
realizovať výkon záložného práva vo vzťahu k hlavným budovám a teda vedľajšie budovy nebudú mať
pre spoločnosť G. D. žiaden ekonomický význam a ani hodnotu.
Kuvedenémupotompristupujeajďalšieskutočnosti,najmätá,žespoločnosťG.D.bolavkatastrofálnom

stave, bolo podaných množstvo žalôb a trestných oznámení z oboch strán, pričom aj uvedené je
indikátor, že spoločnosť už nebude schopná reálne vykonávať podnikateľskú činnosť.

27. Súd prvého stupňa sa s predmetnou námietkou nevysporiadal žiadnym spôsobom, pričom nielenže
presvedčivým spôsobom nevysvetlil, či ide alebo nejde

o relevantnú námietku, a ak nejde o relevantnú námietku, tak z akých dôvodov, ale nezaujal k tejto
absolútne žiadne stanovisko.

28. Súd navyše postupoval v rozpore s obžalovacou zásadou, nakoľko z postupnosti uzatváraných
zmlúv Súd prvého stupňa zrejme dovodzoval úmysel svedkov K., U. C., D. K. a J. I. participovať určitým

spôsobom na danom skutku, pričom skutková veta obžaloby, ktorá bola poňatá aj do Rozsudku, tieto
skutkové okolnosti žiadnym spôsobom nereflektuje.

29. Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akých dôvodov skúmal tieto pohnútky
jednotlivých osôb, nakoľko ak by sa aj prevádzali predmetné nehnuteľnosti do dnešného dňa každý deň

na iné osoby, neznamenalo by to nič pre posúdenie otázky, či za danej situácie došlo alebo nedošlo
k vzniku škody.

30. V záverečnej reči sme ďalej uviedli, že Znalec z ÚSE, na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo
bezprostredne po rozhodnutí odvolacieho súdu, skonštatoval, že problematické právne vzťahy pri určení

hodnoty daných vecí nezohľadňoval, čo je správny a zákonný postup znalca, ale zároveň je to aj
skutočnosť, ktorá nielenže znižuje reálnu hodnotu daných nehnuteľností, ale pokiaľ uvažujeme aj v
rovine budúcich nákladov na spravovanie tých vecí, ktoré boli predmetom obžaloby, tak môže ísť aj o
hodnotu zápornú. Obžalovaný
v tejto súvislosti, okrem iného, poukázal na skutočnosť, že inkriminované pozemky sú

v spoluvlastníctve veľkého množstva osôb. V praktickom svete je takmer nemožné, resp. by si to
vyžiadalo značný čas a náklady na právne služby, aby došlo k sceleniu pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve
viacerých vlastníkov, prípadne k dohodám o vecnom bremene v podobe práva prejazdu cez dané
pozemky a pod.31. Súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom nielenže
presvedčivým spôsobom nevysvetlil, či ide alebo nejde o relevantné námietky, a ak nie sú relevantné,

tak z akých dôvodov, ale nezaujal k týmto absolútne žiadne stanovisko.

32. Súd prvého stupňa založil rozhodnutie o vine aj na tej skutočnosti, že obžalovaný nevyvinul
dostatočnúsnahunarealitnomtrhu.Tuobhajobavzáverečnejrečizdôraznila,ževzhľadomnaokolnosti,
ktorébolidanévinkriminovanomobdobí,Obžalovanývôbecnemaldôvodvyhľadávaťakúkoľvekrealitnú

kanceláriu, nakoľko vedel, že dané veci majú takmer nulovú hodnotu. Napriek tomu bol zabezpečený
znalecký posudok znalca, p. S., ktorý vykonal odhad a taktiež Obžalovaný vo svojej výpovedí poukázal
na to, že oslovil prostredníctvom inej osoby realitnú kanceláriu v tejto súvislosti, pričom mu bolo
povedané, že predmetné stavby sú nepredajné.
33. Súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom nielenže
presvedčivým spôsobom nevysvetlil, či ide alebo nejde o relevantné námietky, a ak nie sú relevantné,

tak z akých dôvodov, ale nezaujal k týmto absolútne žiadne stanovisko.

34. V záverečnej reči sme ďalej poukázali na to, že spevnené plochy tvoria najvyššiu položku (12 tisíc
EUR) z údajnej škody. V tejto súvislosti sme poukázali na to, že na družstvách sa diali najrôznejšie
pofidérne úpravy spevnených plôch a že neboli skúmané ďalšie podložia, ktoré by inak mohli ovplyvniť

cenu, pričom uvedené nebolo súčasťou zadania zo strany Súdu prvého stupňa. Obžalovaný vypovedal,
žebolpritom,keďsarealizovalidanéspevnenéplochyažejetamnavozenýodpad,vpodstatesmetisko,
čo by malo radikálny dopad aj na posúdenie hodnoty daných spevnených plôch. Skutočnosť, že
spevnené plochy boli v takomto katastrofálnom stave potom nevyhnutne predpokladá, že by spoločnosť
G. D. musela vynaložiť značné finančné náklady na to, aby dala predmetné spevnené plochy do takého

stavu, aby boli v súlade s právnym poriadkom, najmä so všetkými na to aplikovateľnými technickými
normami, ako aj predpismi na úseku práva životného prostredia, ako aj s generálnou prevenčnou
povinnosťou upravenou v § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej je každý povinný počínať si
tak, aby neohrozoval zdravie, majetok a životné prostredie.

35. Súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom nielenže
presvedčivým spôsobom nevysvetlil, či ide alebo nejde o relevantné námietky, a ak nie sú relevantné, tak
z akých dôvodov, ale nezaujal k týmto absolútne žiadne stanovisko. V rozpore so zisteným skutkovým
stavom, naopak, konštatoval, že spevnené plochy boli vo vynikajúcej kondícii.

36. V súvislosti s právom na spravodlivý súdny proces poukazujeme predovšetkým na ustálenú
rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR vo vzťahu k povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutí
všeobecných súdov. Súčasťou tohto práva je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. uznesenie ÚS SR zo dňa 03.07.2003, sp.
zn. IV. ÚS 115/03). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a významné (viď. nález ÚS SR zo dňa 06.06.2007, sp. zn. I. ÚS 236/06). Z citovaných rozhodnutí ÚS
SR vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s
pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
( obdobne viď. III. ÚS 486/2011, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

37.Vtejtosúvislostiupriamujempozornosťodvolaciehosúdunaskutočnosť,žekvalifikovanýnedostatok
náležitého odôvodnenia meritórneho rozhodnutia v trestnej veci týkajúci sa podstatných okolností je v

dovolacom konaní uplatniteľný ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa nálezu ÚS SR, sp. zn.: I. ÚS 296/2022, zo dňa 08.09.2022: „Ochranu mal sťažovateľke v tejto
súvislosti poskytnúť aj najvyšší súd, keďže prednesené námietky sťažovateľky bolo možné subsumovať
pod dovolací dôvod podľa§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorému podľa novšej judikatúrnej línie ústavného súdu
nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy, ale zodpovedá
obhajobným právam v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl.

46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v zmysle svojej novšej judikatúry poukazuje na širšie chápanie dôvodu
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, u ktorého ide o prieskum obhajobného
atribútu spravodlivého procesu, ktorý spočíva vo vyhodnotení dovolacím súdom, či sa skôr konajúce
súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodneniach svojich rozhodnutí s otázkou podstatnou pre
rozhodnutie, čo zodpovedá obhajobným právam obvineného.“

38. Pokiaľ je kvalifikovaný nedostatok odôvodnenia dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, a fortiori ide o dôvod na zrušenie rozhodnutia
v odvolacom konaní, nakoľko v odvolacom konaní postačuje porušenie obhajobných práv aj v prípade,
ak by nemali zásadný charakter, ako je tomu pri vyššie uvedenom dovolacom dôvode.

39. Obhajoba poukazuje na skutočnosť, že Obžalovaný nedostal žiadne odpovede na zásadné a
podrobne rozvedené námietky, ktoré boli podrobne uvedené v záverečnej reči, pričom Súd prvého
stupňa vôbec nereagoval na tieto argumenty.

40. Je zrejmé, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na stotožnenie sa súdu s názorom

obžalovaného, avšak patrí sem právo na také odôvodnenie, ktoré
v súlade s pravidlami formálnej logiky vysvetlí všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci a
bude presvedčivé takým spôsobom, aby nevzbudzovalo pochybnosti o tom, že vo veci bola aplikovaná
zásada in dubio pro reo.

41. Vo veci B. proti D. (rozsudok z 18. mája 2010, č. 36552/02, § 55) ESĽP uviedol, že jednou z
požiadaviek čl. 6 dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi
vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.
Opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavné svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa
takýmito argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu. (napríklad Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2017, sp. zn. 3 To 8/2016). V súvislosti s ťažiskovou námietkou
sťažovateľ opakovane vytýkal, že súd prvého stupňa ani odvolací súd buď vôbec alebo nedostatočne
(nedostatok transparentných dôvodov) reagovali na jeho uplatnené námietky zásadného skutkového
a právneho významu, čo podľa názoru sťažovateľa zakladá porušenie práva na spravodlivý proces.
Rovnako i s argumentačnými tvrdeniami uplatnenými účastníkmi konania, lebo v opačnom prípade

dochádza k ústavnoprávnemu deficitu obdobnému kategórii neústavnosti v podobe tzv. opomenutých
dôkazov. (napríklad Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2017, sp. zn. 3 To
8/2016).

42. Možno tiež uviesť, že čím dôkladnejšia a podrobnejšia (hlbšia) je argumentácia procesnej strany, tým

dôkladnejšie musí byť vysvetlenie súdu, keď chce tieto argumenty vyvrátiť alebo spochybniť. Nestačí
ich procesnej strane iba odmietnuť, ale musí byť uvedené, v čom konkrétne ich nesprávnosť spočíva.
Proti argumentácia súdu musí byť jasná, zrozumiteľná a dostatočne konkrétna, aby naozaj smerovala
k vyvráteniu alebo spochybneniu námietky uplatnenej účastníkom konania (napríklad Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2017, sp. zn. 3 To 8/2016).

43. Tak ako už bolo uvedené, všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach dostatočne nereflektovali na
zásadné a podstatné argumenty sťažovateľa a uprednostnili formalizmus rozhodovania, ktorý povýšili
nad zmysel súdnej ochrany, čo malo za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Všeobecné súdy, ak majú dať spravodlivému procesu zadosť, boli povinné svoje konečné rozhodnutia

dostatočným spôsobom, jasne, určito a presvedčivo odôvodniť vo vzťahu k vyrieknutému výroku.
Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí však tieto požiadavky, tak ako už bolo uvedené, nespĺňajú.

44. V nadväznosti na vyššie uvedené si dovolíme poukázať na rozhodnutie R40/1969: „Zistenie
skutočného stavu veci (teraz náležitého zistenia skutkového stavu veci - pozn. aut.)

v zmysle § 2 ods. 5 TP (teraz § 2 ods. 10 - pozn. aut.) vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá
pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať
akúkoľvek pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať len zistenie opravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru,
že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru.“

45. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že odôvodnenie Rozsudku žiadnym spôsobom
nezodpovedá riadnemu odôvodneniu v zmysle § 168 Trestného poriadku, nie je zrejmé, ako sa
vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie dokazovania, akými právnymi úvahami
sa spravoval, etc.

B3 K odmietnutiu vykonania navrhovaných dôkazov, k absencii riadneho odôvodnenia ich odmietnutia,
k absencii včasnosti odôvodnenia navrhovaných dôkazov

46. V konaní Obžalovaný využil svoje právo na obhajobu spočívajúce v práve navrhovať dôkazy a
navrhoval zabezpečiť dôkaz – odpis z registra trestov J. D..

47. Uvedené navrhol z dôvodu, že zistenie bezúhonnosti by malo ten význam, že by dotvorilo mozaiku
o osobnosti druhého konateľa, ktorý Obžalovanému klamal v tejto otázke, nakoľko Obžalovaný sa pred
vstupom do spoločného podnikania na uvedené dopytoval
a J. D. Obžalovanému v tejto súvislosti uviedol, že nemá žiaden záznam v registri trestov.

48. Z § 272 ods. 3 TP nepochybne vyplýva povinnosť súdu, aby rozhodnutie v zmysle uvedeného
ustanovenia oznámil obžalovanému bezodkladne, pokiaľ možno, hneď po otvorení hlavného
pojednávania nasledujúceho po prednese alebo doručení návrhu na vykonanie dôkazu, aby tak mal
možnosť, v prípade, ak súd návrh na vykonanie dôkazu odmietne, reagovať novým doplňujúcim alebo
upraveným návrhom, zohľadňujúc pritom dôvod odmietnutia zo strany súdu.

49. Súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil uvedeným ustanovením, nakoľko odmietnutie Obžalovaným
navrhovaného dôkazu nebolo vyhlásené ani v samom závere hlavného pojednávania a bezprostredne
predtým, ako v zmysle § 274 ods. 1 TP vyhlásil dokazovanie za skončené a udelil priestor na záverečné
reči, a pokiaľ by aj bolo vyhlásené, tak či onak týmto spôsobom bolo obžalovanému znemožnené

priebežnereagovaťnaodmietavérozhodnutiaonevykonanínavrhovanýchdôkazovastratiltakmožnosť
presvedčiť súd o nedôvodnosti odmietnutia jednotlivého dôkazu ako aj možnosť úpravy návrhu na
vykonanie dokazovania.

50. K vyššie uvedenému poukazujeme na konštantnú judikatúru NS SR (napr. rozhodnutie, sp. zn.:

1Tdo/54/2021, zo dňa 07.09.222, rozhodnutie, sp. zn.: 4Tdo/72/2021,
zo dňa 17.01.2023), v zmysle ktorej rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhu na doplnenie dokazovania
môže za istých okolností predstavovať zásadné porušenie práva na obhajobu
v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP. Opätovne platí, čo sme už uviedli pri
absencii riadneho odôvodnenia ako dovolacieho dôvodu, a síce, že odmietnutie návrhu na vykonanie

dôkazu je taktiež dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a preto a fortiori
ide o dôvod na zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní.

51. Taktiež možno poukázať na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej: „Prípadné odmietnutie
vykonať navrhované dôkazy musí byť odôvodnené vyčerpávajúcim

a presvedčivým spôsobom preukazujúcim nepotrebnosť a nadbytočnosť takého dokazovania, obzvlášť
za situácie, kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich k odôvodnenému záveru, že celé
trestné konanie nebolo vedené objektívne a zjavne nerešpektovalo základné zásady spravodlivého
procesu“ (Nález ÚS SR - III. ÚS 51/96).“

(C) ZÁVEREČNÝ NÁVRH

52. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme aby Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd
vo veci nariadil verejné zasadnutie a vo veci rozhodol tak, že Obžalovaného oslobodí spod obžaloby
podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko skutok nie je trestným činom.

53. Alternatívne navrhujeme, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Trenčín, zo dňa 04.10.2024,
č. k.: NM-1T/202/2012 – 1389, podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného
poriadku vec vrátil Okresnému súdu Trenčín, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.“Prokurátor krajskej prokuratúry sa do konania verejného zasadnutia odvolacieho súdu k odôvodneniu
odvolania obžalovaného písomne nevyjadril.

Prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo
vykonané za splnenia všetkým procesných podmienok, v rámci konečného návrhu navrhol odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné, podľa § 319 Tr. poriadku, zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že
sa pridržiava písomných dôvodov ich odvolania a navrhol rozhodnúť spôsobom tam uvedeným.

Obžalovaný sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, na podklade odvolania obžalovaného, ktoré mu spolu so

spisom boli predložené dňa 10. februára 2025, a ktoré odvolanie je prípustné, podané oprávnenou
osobou, včas i na správnom mieste, na verejnom zasadnutí dňa
09. decembra 2025, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania podľa § 316 odsek 1
Tr. poriadku a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3
Tr. poriadku, preskúmal postupom podľa § 317 odsek 1 Tr. poriadku zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo. Uvedeným postupom a na podklade odvolania ale zistil, že nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok prvostupňového okresného súdu je vecne správny a zákonný vo všetkých jeho
výrokoch. Pritom nezistil žiadne relevantné skutočnosti, prihliadnuc i na chyby, ktoré neboli podanými
odvolaniami vytýkané, a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Tr. poriadku.

Pokiaľ ide o odvolaním obžalovaného napadnutý výrok o vine, krajský súd uvádza, že v rámci svojej
prieskumnej povinnosti nezistil žiadne procesné pochybenia prvostupňového okresného súdu, a teda
okresný súd postupoval plne súladne s Trestným poriadkom, a to nielen vo vzťahu k napadnutému
výrokuovine,aleajvovzťahuksúvisiacimvýrokom.Predokresnýmsúdombolinahlavnompojednávaní

vykonané všetky dostupné relevantné dôkazy, ktoré okresný súd vyhodnotil správne a zákonne tak,
ako mu to ukladá zákon, v intenciách zákonnej požiadavky pre spravodlivé rozhodnutie v posudzovanej
trestnej veci. Okresný súd podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2
odsek 12 Tr. poriadku, zákonným spôsobom hodnotenia vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní,

dospel k správnym skutkovým i právnym záverom, ktoré v súlade s ustanovením § 168
odsek1Tr.poriadkuajpodrobne,vecnesprávneapresvedčivovnapadnutomrozsudkuodôvodnil.Preto
krajský súd odkazuje v tejto napadnutej časti rozsudku okresného súdu na jeho podrobné odôvodnenie.
Okresný súd totiž dospel k správnemu a súčasne aj logickému záveru o tom, že sa žalovaný skutok stal
tak, ako ho okresný súd ustálil v napadnutej výrokovej časti rozsudku, pretože aj podľa názoru krajského

súdu všetky usvedčujúce dôkazy, na ktoré podrobne okresný súd poukázal v odôvodnení napadnutého
rozsudku vytvárajú ucelený a logický reťazec dôkazov, ktoré bez rozumových pochybností usvedčujú
obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, a to i napriek tomu, že obžalovaný nielen v rámci
svojej obhajoby, či už sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, jednak pred prvostupňovým okresným
súdom a jednak v rámci podrobných odvolacích námietok sa snažil spochybniť správne ustálené

skutkové zistenia okresným súdom, právne posúdenie ustáleného žalovaného skutku okresným súdom
a súčasne aj vinu najmä potom, čo krajský súd už raz zrušil meritórne rozhodnutie (rozsudok)
prvostupňového okresného súdu uznesením zo dňa 15. decembra 2022 pod sp. zn. 2To/57/2021,
ktorým bolo týmto zrušené oslobodenie obžalovaného spod predmetnej obžaloby prokurátora podľa §
285 písm. b) Tr. poriadku, keďže vydaný predmetný skorší rozsudok vychádzal z neúplne zisteného

skutkového stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia žalovaného skutku. Aj keď obžalovaný
namietal, že okresný súd sa nedostatočne alebo vôbec nevysporiadal s jeho obhajobnými argumentmi
v podstate vo všetkých smeroch tak, ako na to podrobne poukazoval v písomných dôvodoch odvolania,
obsah preskúmavaného konania a procesného postupu okresného súdu v rámci obsahu predloženého
trestného spisu, ako aj podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku tieto jeho odvolacie námietky

relevantne vyvracajú. Okresný súd svoj procesný postup správne a v dostupnej, resp. relevantnej miere
zameral na dôsledné ustálenie skutkového stavu veci v zmysle aj vytýkaných nedostatkov v skoršom
rozhodnutí už citovaného rozhodnutia odvolacieho krajského súdu. Pritom sa tiež správne procesne
vysporiadal s návrhmi obžalovaného na doplnenie dokazovania, ktoré neakceptoval, a ktoré aj podľanázoru krajského súdu nemajú potrebnú relevanciu vo vzťahu k skutkovým zisteniam aj právnym
záverom (napr. návrh obžalovaného na zabezpečenie odpisu z registra trestov na druhého konateľa J.
D.). Obžalovaný tiež namietal hodnotenie zabezpečených a vykonaných dôkazov (výsluchy svedkov,

znalecké posudky a i.) okresným súdom ako aj právne úvahy vo vzťahu k príslušným ustanoveniam
Obchodného zákonníka (predovšetkým
§ 135a odsek 1 Obchodného zákonníka), s ktorými sa však ani krajský súd v zhode so záverom
okresného súdu nestotožnil. Nie je tiež možné stotožniť sa s odvolacími námietkami obžalovaného v tom
smere, že on osobne nemôže niesť trestnoprávnu zodpovednosť, nakoľko hlavné stavby predávalo

Q. Q. (nie spoločnosť G. D. a nie on - obžalovaný), pretože konal kolektívny štatutárny orgán.
Jeho trestnoprávna zodpovednosť z ním spáchaného žalovaného skutku je nepochybne preukázaná
viacerými vykonanými usvedčujúcimi dôkazmi, na ktoré správne prvostupňový okresný súd poukázal
veľmi podrobne a presvedčivo v rámci ním hodnotených týchto dôkazov zákonným spôsobom a pritom
aj súčasne v medziach logických a akceptovateľných úvah (str. 18 až 25 odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Dôkazy, na ktoré prvostupňový okresný súd v podrobnostiach poukázal, totiž aj podľa názoru

krajského súdu tvoria ucelenú reťaz dôkazov, ktoré na seba nadväzujú a dopĺňajú sa a nepochybne
obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, ktorý okresný súd ustálil bez narušenia skutkovej
totožnosti na podklade výsledkov dokazovania na hlavnom pojednávaní, usvedčujú. Pokiaľ obžalovaný
v rámci odvolacích námietok hodnotil vykonané dôkazy inak než prvostupňový okresný súd, a tak, že
majú spochybňovať nielen skutkové zistenia prvostupňovým okresným súdom, ale následne aj právne

posúdenie ustáleného skutkové stavu veci prvostupňovým okresným súdom, je takéto jeho hodnotenie
dôkazov, v kontexte jeho obhajoby, krajským súdom neprijateľné a súčasne účelové v tom smere, že to
má viesť k preukázaniu jeho neviny. Prvostupňový okresný súd na podklade doplneného dokazovania
v naznačenom smere krajským súdom v jeho skoršom rozhodnutí dospel aj podľa názoru krajského
súdu k akceptovateľnej ustálenej hodnote spôsobenej škody (v sume najmenej 15.380,61 Eur), ktorá je

výrazne nižšia oproti jej vyčísleniu v pôvodne žalovanom skutku žalobcom - prokurátorom.

Okresný súd, potom na podklade ním správne zisteného skutkového stavu veci tiež rovnako správne
dospel k záveru pri právnom posudzovaní ustáleného žalovaného skutku, kedy obžalovaný aj podľa
záverukrajskéhosúdusvojimkonanímnepochybnenaplnilvcelomrozsahužalovanúskutkovúpodstatu

trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v prvej alinei podľa § 237 odsek 1
Tr. zákona v znení účinnom
od 15. marca 2024. Právne posúdenie predmetného ustáleného žalovaného skutku prvostupňovým
okresným súdom na hlavnom pojednávaní je jednoznačne priaznivejšie pre obžalovaného podľa
aktuálneho znenia Tr. zákona, než podľa jeho znenia účinného v čase jeho spáchania. Podstatnou

zmenou (v prospech obžalovaného) je právne posúdenie len ako dokonaný trestný čin prečinu
predmetnej žalovanej skutkovej podstaty trestného činu. Rozhodujúcou skutočnosťou je relevantné
preukázanie iba spôsobenej malej škody. Je zrejmé, že obžalovaný svojim protiprávnym konaním naplnil
všetky štyri formálne znaky (subjekt
- obžalovaný ako dospelý páchateľ bez preukázania jeho nepríčetnosti, či jej zníženia, subjektívna

stránka,objekt-majetokpoškodených,chránenýTrestnýmzákonom,objektívnastránka-konanie,ktoré
zrozumiteľne a akceptovateľne vyplýva z ustáleného skutkového stavu veci prvostupňovým okresným
súdom na hlavnom pojednávaní), vrátane naplnenia materiálneho korektívu podľa § 10 odsek 2 Tr.
zákona. Prvostupňový okresný súd správne v rámci ním rozvedených úvah dospel tiež k záveru
o naplnení subjektívnej stránky, t. j. priameho úmyslu (dolus directus).

Pri ukladaní trestu prvostupňový okresný súd tiež správne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady
podľa § 34 odsek 1 až 4 Tr. zákona, dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosti nápravy. Prvostupňový okresný súd nepochybil, keď dospel k záveru o existencii

poľahčujúcich okolností /§ 36
písm. j) a písm. p) Tr. zákona v znení účinnom od 15. marca 2024/. Správne pričítal obžalovanému v jeho
prospech existujúcu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j)
Tr. zákona - vedenie riadneho života a podľa § 36 písm. p) citovaného Tr. zákona - vzniknuté zrejmé
prieťahy v konaní, ktoré nezavinil obžalovaný. Súčasne správne dospel k záveru, že u obžalovaného

nie je daná žiadna priťažujúca okolnosť podľa § 37 citovaného Tr. zákona. Správnym preto bola potom
aj aplikácia ustanovení § 38 odsek 1 a podľa § 56 odsek 1,
odsek 2 citovaného Tr. zákona, keďže prvostupňový okresný súd uložil obžalovanému peňažný trest
500,- Eur, dostatočný alternatívny trest vo vzťahu k trestu odňatia slobody, ktorý prichádzal do úvahy.Takto prvostupňovým okresným súdom uložená trestnoprávna sankcia je konformná aj vzhľadom na
výraznýčasovýodstupodspáchaniažalovanéhoskutkuobžalovaným(viacako15rokov)sočakávaným
naplnením účelu trestu. Správnym a zákonným je aj výrok o uložení eventuálneho, t. j. náhradného trestu

odňatia slobody obžalovanému na 1 (jeden) rok pre prípad, že by obžalovaný úmyselne zmaril výkon
jemu uloženého peňažného trestu. Takto uložený trest preto aj podľa záveru krajského súdu
(aj podľa názoru žalobcu - prokurátora, pretože ten odvolanie v neprospech obžalovaného nepodal)
vyjadruje okrem iného aj v dostatočnej miere morálne odsúdenie protiprávneho konania obžalovaného
spoločnosťou.

Prvostupňový okresný súd nepochybil ani v časti adhézneho konania, t. j. konania o náhrade škody, keď
uplatňovanú náhradu škody predmetnými poškodenými obchodnými spoločnosťami odkázal procesným
postupom podľa § 288 odsek 1 Tr. poriadku na civilný proces. Správne sa tiež vysporiadal s nárokmi na
náhradu škody, ktorej sa domáhali fyzické osoby J. a J. D..

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody preto podané odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa
§ 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť n i e j e prípustná.