Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721200376
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8721200376.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, C.
D. XXX/X, XXX XX E. D., F. G., zastúpeného: JUDr. Michal Treščák, ml., advokát, Thurzova 6, Košice,
proti žalovaným: 1) H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J. XXXX/XX, H., 2) B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. J. XXXX/XX, H., zastúpeným: Hudzík & Partners s.r.o., advokátska kancelária, Mnoheľova 830/15,

Poprad, IČO: 47 251 654, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Poprad č. k. 12/6/2021-212 zo dňa 29.05.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Priznáva žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým uznesením rozhodol takto,
cit.:
,,I. Žalovaní v 1. a v 2./ rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky
pre rozhodnutie o trovách konania podľa zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“). Žalovaní v 1. a v 2. rade ako úspešná strana v konaní majú
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Podkladom pre aplikáciu § 257 CSP je okrem iného zohľadnenie okolností, ktoré viedli strany konania
k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní, ako i okolnosti súvisiace so stavom konania pred
začatím sporu a so správaním sa účastníkov v priebehu sporu. Na svoju nepriaznivú finančnú situáciu a
sociálne pomery sa žalobca neodvoláva, ani aplikáciu ustanovenia § 257 o ne neopiera, preto sa týmto
možným dôvodom na strane žalobcu súd osobitne nezaoberal. Táto argumentácia odznela od strany
žalovaných, ktorí naznačili, že ide o ich jediné obydlie, ako aj obydlie ich hendikepovanej dcéry.

Súd prvej inštancie možné nepriznanie náhrady trov konania žalovaným aplikujúc ust. § 257 CSP
vzhľadom k argumentácii oboch sporových strán podrobil úvahe výnimočnosti prípadu a možných
existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorými by mali byť okolnosti, ktoré viedli žalobcu k
uplatneniu nároku na súde a postoj strán v konaní, ako i okolnosti súvisiace so stavom konania pred
začatím sporu a so správaním sa účastníkov v priebehu sporu.
Súd prvej inštancie poukázal na odpoveď katastrálneho odboru, z ktorej zrejmé, že zápis na príslušný

list vlastníctva sa môže zrealizovať len prostredníctvom judikovania skutočnosti, že nehnuteľnosti sú v
BSM žalovaných.Prisvedčil tvrdeniu žalovanej strany, že nebolo úlohou žalovaných informovať žalobcu a poskytovať
mu podklady o svojich osobných a majetkových pomeroch, aby žalobca mohol zostaviť žalobu zo dňa
5.2.2021 na určenie vlastníckeho práva k bytu, resp. akceptovať stav z aktuálnych verejných zápisov.

Nebolo tvrdené, aby žalovaní v tomto smere zavádzali, uvádzali žalobcu do omylu alebo mu poskytovali
nepravdivé tvrdenia. Výlučné vlastníctvo nehnuteľnosti žalovanou v druhom rade ešte pred začatím
súdneho konania vyplývalo tak z LV č. XXXX, ako aj zo samotnej správy Okresného úradu Poprad,
katastrálneho odboru zo dňa 29.10.2020. Ak žalobca konštatuje, že sa mu podarilo získať sobášny list
žalovaných, musel vedieť, že títo uzavreli manželstvo ešte v roku XXXX a od uvedenej doby súd podľa

príslušných ustanovení zákona mohol zrušiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov či už s poukazom
na ust. § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne od 1.1.1992 tiež s poukazom na ust. 148a
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak žalobca disponoval potvrdením súdu za obdobie rokov 2002 – 2020
o neevidencii konania o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných, neznamenalo to, že k
zrušeniu BSM nemohlo dôjsť v skoršom období.
Za relevantné považoval súd prvej inštancie to, že už v prvom vyjadrení žalovaný v prvom rade poprel,

aby bol bezpodielovým spoluvlastníkom sporného bytu č.XX, predložil rozhodnutie súdu a rovnako sa
vyjadrila žalovaná v druhom rade.
Predpoklad žalobcu, že uzavretím kúpnej zmluvy žalovanou v druhom rade s treťou osobou v roku
2004 došlo k nadobudnutiu majetku – bytu do BSM oboch žalovaných ako manželov, čím by bol zrejme
naplnený dôvod na zriadenie exekučného záložného práva, sa vykonaným dokazovaním nepotvrdil, kde

prvoinštančný súd poukázal na odôvodnenie právoplatného rozsudku súdu zo dňa 24.5.2023, bod 32.
Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, čo však nie je dôvodom na
aplikáciu ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie nezistil preto dôvody, pre ktoré by v danom konaní mal
aplikovať ust. § 257 pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

3. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že zo strany súdu prvej inštancie v ďalšom konaní
po vrátení veci pri novom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nedošlo k náprave a v
napádanom uznesení sa dostatočne nevysporiadal so skutočnosťami, na ktoré žalobca poukazoval ako
na dôvody hodné osobitného zreteľa a absolútne neprihliadol na dôvod vedenia predmetného konania

ako základného kritéria pri posudzovaní priznania, resp. nepriznania trov konania, pričom zároveň pri
posudzovaní možnosti aplikovania ust. § 257 CSP nedôvodne a bez opory v právnom poriadku kládol na
žalobcu absolútne neprimerané povinnosti, pričom správanie sa žalovaných vôbec kriticky nezohľadnil.
Žalobca považuje za absurdné, ak prvoinštančný súd v napádanom uznesení uvádza, že to žalobca
pred rozhodovaním vo veci samej nešpecifikoval okolnosti, ktoré by mali viesť k nepriznaniu trov konania

žalovaným, teda okolnosti, ktorými by sa mal zrejme zaoberať, pričom ale hneď cituje vyjadrenie žalobcu
na pojednávaní dňa 20.04.2022, kde jasne uviedol, že s poukazom na okolnosti, ktoré predchádzali
podaniu žaloby, t.j. že nevedel a nemohol vedieť o zrušení BSM žalovaných a s poukazom na oznámenie
OÚ Poprad, katastrálny odbor považoval podanie žaloby za účinný a jediný možný nástroj ochrany
svojich práv, preto teraz pre prípad jej zamietnutia z týchto dôvodov navrhuje rozhodnúť o trovách podľa

ust. § 257 CSP.
Súd prvej inštancie síce sám uvádza, že z odpovede katastrálneho odboru bolo zrejmé, že zápis na
príslušný list vlastníctva je možný len prostredníctvom judikovania, t.j. existencie súdneho rozhodnutia
o určovacej žalobe, že nehnuteľnosti patria do BSM, avšak túto skutočnosť ďalej nijako nehodnotí z
hľadiska rozhodnutia žalobcu podať žalobu na súd a nevyhnutnosti viesť súdne konania. Následne

len konštatuje, že po zistení (podotýka až v procese súdneho konania), že BSM žalovaných bolo
zrušené, bolo zrejmé, že nebude mať procesný úspech. Aj v tomto smere ide o konštatovanie súdu bez
odôvodnenia takéhoto záveru, keďže v konaní žalobca poukázal na to, že na kúpu nehnuteľností boli
použité prostriedky BSM, a zjavne išlo o účelové konanie v snahe vyhnúť sa povinnostiam žalovaného
1/ voči svojim veriteľom.

Teda žalobca mal za to, že konanie má byť vedené ďalej, ale so zmeneným žalobným návrhom,
ktorého zmenu však súd nepripustil. Súd prvej inštancie sa teda v napádanom rozhodnutí vôbec
nevysporiadal s tým, že žalobca pred iniciovaním konania vyvinul všetko úsilie k tomu, aby konaniu
predišiel, teda jednal so žalovaným v súvislosti s vedeným exekučným konaním proti nemu, zisťoval,
kedy došlo k nadobudnutiu dotknutej nehnuteľnosti s tým, že táto môže byť majetkom patriacim do BSM,

úzko spolupracoval s exekútorom A. K. v súvislosti s dotknutou nehnuteľnosťou, dopytoval príslušný
katastrálny odbor vo vzťahu k vlastníctvu nehnuteľnosti, dopytoval Okresný súd Poprad, či nebolo medzi
žalovanými vedené konanie o zrušenie BSM a tiež sa pokúsil o vyriešenie veci v správnom konaní o
oprave zápisu v katastri nehnuteľností. Na žiadnu z týchto okolností súd neprihliadol v tom smere, abyich vyhodnotil, čo do dôvodov iniciovania a vedenia súdneho konania, ako aj snahy o jeho predídenie.
Naopak súd prvej inštancie v rozpore s akoukoľvek právnou povinnosťou, ktorá by vyplývala pre žalobcu
zo zákona, poukazuje na to, že žalobca pred podaním žaloby mal na príslušnom súde preverovať

existenciu konania o zrušenie BSM medzi žalovanými za celé obdobie ich manželského zväzku a nielen
za obdobie rokov 2002-2020 ako dobrovoľne urobil. Takýto názor sa žalobcovi dôvodne javí ako snaha
úmyselne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a v rozpore s právnym stavom vykresliť žalobcu ako
osobu zodpovednú za absolútne nedôvodné súdne konanie.
Naproti tomu k posúdeniu správania sa žalovaných súd prvej inštancie pristupoval bezdôvodne

nekriticky, pričom neprihliadal na celkové správanie a konanie najmä žalovaného 1. rade v celej tejto
veci, ale vyjadril sa len k neinformovaniu žalobcu o tom, že BSM bolo medzi žalovanými zrušené. Pre
žalobcu je nepochopiteľné, ako vo vzťahu k predsúdnej komunikácii medzi sporovými stranami, kedy
žalovaní mali vedomosť, že žalobca ako veriteľ, ktorý vedie proti žalovanému 1. rade exekučné konanie,
zisťuje majetok patriaci do BSM, súd konštatoval, že nebolo úlohou žalovaných žalobcu informovať a
poskytovať mu doklady o svojich majetkových a osobných pomeroch s dodatkom, že v konaní nebolo

preukázané, aby žalovaní žalobcu vo veci zrušeného BSM zavádzali, resp. uviedli mu klamstvo.
Z uvedeného teda vyplýva záver súdu prvej inštancie, že ak žalovaní len zatajovali voči žalobcovi, že ich
BSM bolo zrušené ešte pred nadobudnutím dotknutej nehnuteľnosti, pričom si boli vedomí, že ako veriteľ
žalovaného1.radebudeiniciovaťsúdnekonanie,aleneuviedlimuvýslovne,žeBSMstáleexistuje,takje
tovporiadkuaideočestnéazrejmemorálnekonanie.Takétoposúdeniepovažuježalobcazanesprávne

a v rozpore so súdnou praxou ako aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vo veci
aplikovania ust. § 257 CSP. Pri zohľadňovaní správania sa účastníkov konania ako jedného z možných
dôvodov hodných osobitného zreteľa predsa súd nemôže prihliadať len na to, či správanie bolo v súlade
so zákonom, resp. nedošlo k porušeniu zákona, ale toto správanie sa musí hodnotiť z hľadiska jeho
čestnosti, etiky, dobrých mravov a toho, či práve konkrétne správanie sa niektorého účastníka nebolo

dôvodom pre začatie súdneho konania.
Žalobca má za to, že ak by súd riadne a dostatočne vyhodnotil všetky skutočnosti zistené v súdnom
konaní týkajúce sa správania a postupov jednotlivých sporových strán pred začatím súdneho konania,
nemohol by dospieť k záveru o nenaplnení kritérií podľa ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie vôbec
nezohľadnil základné vzťahy medzi sporovými stranami, a síce, že žalobca je veriteľ žalovaného v 1.

rade, ktorý si ešte od právneho predchodcu žalobcu spolupožičal finančné prostriedky v značnej výške
a tieto nevrátil, teda riadne neplnil svoj právny záväzok. Ignorovanie záväzkov žalovaným 1. rade došlo
do toho štádia, že proti nemu bolo začaté exekučné konanie, ktoré však bolo vedené bez zistenia
akéhokoľvek majetku. Zo skutočností uvádzaných aj v tomto súdnom konaní sa pritom zistilo, že
žalovaný 1/ v čase, keď mal plniť svoje záväzky, predal nehnuteľnosť patriacu do BSM, ktorá ešte

nebola vyporiadaná a následne za získané peniaze patriace žalovaným spoločne sa zakúpil predmetný
byt do výlučného vlastníctva žalovanej 2. rade. Aj keď tieto skutočnosti neboli predmetom vedeného
súdneho konania, nepochybne nasvedčujú zámeru žalovaného 1. rade v rozpore s právnymi predpismi
a dobrými mravmi vyhnúť sa plneniu svojich povinností a docieliť neprimeranú ujmu na právach žalobcu
ako veriteľa. Práve popísané správanie sa žalovaného 1. rade, t.j. zbavenie sa majetku a neplnenie si

záväzkov bolo podnetom pre snahu žalobcu uspokojiť sa vo vedenom exekučnom konaní z majetku
patriaceho do BSM žalovaných, medzi ktorý dôvodne zaradzoval aj dotknutý byt. Žalobca preto s
prihliadnutím na poučenie katastrálneho odboru OÚ Poprad a po neposkytnutí dobrovoľnej súčinnosti
zo strany žalovaných plne oprávnene a nie neopodstatnene podal žalobu o určenie vlastníckeho práva
Žalobca považoval za nevyhnutné poukázať na to, že ak by správanie sa žalovaných bolo férové a

títo mu pred podaním žaloby uviedli skutočnosť, že ich BSM bolo zrušené už v roku 2000, k tomuto
súdnemu konaniu vôbec nemuselo dôjsť. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 225/2020 z
27.08.2020 účelom ust. § 257 CSP je odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala
v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti. Teda aplikácia ust. § 257 CSP mala byť súdom
prvej inštancie posudzovaná najmä vo vzťahu k žalobcovi, či uloženie mu povinnosti na plnú náhradu

trov konania za procesný neúspech nie je vo svetle princípu všeobecnej spravodlivosti neprimerane
tvrdé, najmä pri zhodnotení dôvodov vedenia konania a správania sa sporových stráv pred začatím
súdneho konania. Z odôvodnenia napádaného uznesenia však vyplýva, že prvoinštančný súd sa skôr
snažil neaplikáciu ust. § 257 CSP zdôvodniť pomermi na strane žalovaných, pričom ale ich zavinenie
vo vzťahu k vedenému konaniu nehodnotil relevantným spôsobom. Žalobca má za to, že uložením mu

povinnostinanáhradu100%trovkonaniažalovanýmdosiahnesúdnerozhodnutienepochybneintenzitu
neprimeranej tvrdosti, keďže bude „finančne potrestaný“ za to, že podal na súd žalobu, na ktorú ho
odkázal správny orgán, pričom táto bola následne zamietnutá len na základe skutočnosti, ktorú žalobca
aj zavinením žalovaných nemohol pred začatím súdneho konania vedieť.Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že náhrada trov konania sa
nepriznáva žiadnej zo sporových strán.

4. K odvolaniu žalobcu podali vyjadrenie žalovaní v 1. a 2. rade. Podľa ich názoru súd prvej inštancie
v celom rozsahu rozhodol správne aj vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania. Skutočnosť, že
žalujúca strana konala od počiatku bez primeranej opatrnosti a odbornej starostlivosti, nemôže byť
vnímaná v neprospech žalovaných, nakoľko žalobca si vyfabuloval okrem existencie BSM žalovaných
aj ich predošlé „nadštandardné majetkové pomery“ v podobe vlastníctva vily na L. H., ktorú mali predať

a za výťažok si kúpiť byt v Poprade. Ani celý súdny proces nepresvedčil žalobcu o jeho vyfabulovanom
presvedčení, že žalovaní nemajú nárok na náhradu trov konania, hoci dosiahli plný úspech v konaní,
ktoré zavinil výlučne žalobca a počas celého súdneho procesu, napriek vyslovenému právnemu názoru
súdu, v súdnom konaní ďalej pokračoval. V súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania majú
za to, že akékoľvek ďalšie vyjadrovania žalovaných k vždy rozsiahlemu vyjadrovaniu právnych názorov
žalobcu v odvolaní, je zbytočné a nemá žiadny relevantný právny význam. V nadväznosti na vyššie

uvedené žalovaní v 1. a 2. rade navrhli odvolanie žalobcu zamietnuť a odvolaním napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť s tým, že vzhľadom na bezúčelné šikanózne právne úkony
žalujúcej strany, v snahe o prehlbovanie právnej neistoty, jednoznačný a preukázaný úspech žalovanej
strany vo veci samej, prizná žalovanej strane aj všetky právne nároky na náhradu trov konania, a to na
všetkých stupňoch súdneho konania.

5. V odvolacej replike žalobca uviedol, že tvrdenia žalovaných o jeho údajnom konaní bez primeranej
opatrnosti a odbornej starostlivosti nie sú založené na skutočnosti. Ako žalobca v priebehu súdneho
konanianiekoľkokrátuviedol,vynaložilpredpodanímžalobypreukázateľnéúsilienazistenieskutočného
stavu veci a jej mimosúdne riešenie, napr. prostredníctvom správneho konania, v rámci ktorého bol

dokonca odkázaný na iniciovanie súdneho konania zo strany samotného správneho orgánu. Žalobca
mal na základe dožiadania príslušných orgánov za to, že BSM žalovaných nebolo zrušené, pričom
vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti bolo evidované len vo vzťahu k žalovanej 2/, preto oprávnene
predpokladal, že nehnuteľnosť nie je v katastri nehnuteľností evidovaná ako súčasť bezpodielového
spoluvlastníctva žalovaných účelovo a to z dôvodu, aby táto nehnuteľnosť nebola postihnuteľná v

rámci exekučného konania vedeného v prospech žalobcu ako oprávneného proti žalovanému 1/
ako povinnému. Vzhľadom na vedomosti žalobcu v čase podania žaloby preto nemožno považovať
iniciovanie súdneho konania zo strany žalobcu za nedôvodné.
Žalovaný v 1. rade bol navyše v súvislosti s vymáhaním jeho dlhu voči žalobcovi, ktorý bol
predmetom práve vyššie uvedeného exekučného konania, dlhodobo nekontaktný, čo je podľa názoru

žalobcu taktiež potrebné zohľadniť ako okolnosť, ktorá ho viedla k podaniu žaloby. V súvislosti s
uvedenými skutočnosťami dáva pritom žalobca opakovane do pozornosti konštatovanie Krajského súdu
v Košiciach, ktorý v uznesení sp.zn. 22Co/12/2024 správne poukazuje na potrebu zohľadnenia podielu
oboch strán na vzniku a priebehu sporu ako aj zohľadnenia tých okolností, ktoré viedli žalobcu k podaniu
žaloby.

Po nadobudnutí vedomosti o zrušení BSM žalovaných, na základe dôkazov predložených v súdnom
konaní, žalobca navrhol zmenu žaloby, ktorá uvedenú skutočnosť reflektovala. Je logické, že po
oboznámení sa s rozhodnutím súdu o zrušení BSM žalovaných, žalobca vedel, že jeho žaloba neobstojí
tak, ako bola podaná dňa 05.02.2021, práve preto inicioval hneď po zistení uvedenej skutočnosti jej
zmenu. Nepripustenie zmeny žaloby zo strany súdu bez akéhokoľvek odôvodnenia, ktoré podľa názoru

žalobcu predstavovalo odopretie jeho práva na spravodlivý súdny proces, však nemôže byť na škodu
žalobcu,keďževdôsledkuuvedenéhobolžalobcanútenýzotrvaťvkonanínapodkladepôvodnejžalobe,
a to aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti proti predmetnému
Uzneseniu Okresného súdu Poprad sp.zn. 12C/6/2021 zo dňa 20.04.2022, ktorým Okresný súd Poprad
nepripustil zmenu jeho žaloby

Odopretie zmeny žaloby zo strany súdu malo pritom nevyhnutne dopad práve na výsledok súdneho
konania. Žalovaní vo svojom vyjadrení opomínajú túto skutočnosť a majú za to, že výsledok konania
odôvodňuje priznanie nároku na náhradu trov konania v ich prospech. Žalobcu pritom vykresľujú ako
človeka, ktorý si nevie, resp. nechce pripustiť výsledok súdneho konania a skutočnosť, že predmetná
nehnuteľnosť nie je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných, čo sa v žiadnom prípade nezakladá

na pravde.

6. V odvolacej duplike žalovaní uviedli, že nebolo preukázané, z čoho vychádzal žalobca, keď “ domnelo
predpokladal“, že byt vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade má patriť do BSM. Skutočnosť, žežalobca nebol ochotný zobrať žalobu späť, ani potom ako sa dozvedel o rozhodujúcich skutočnostiach,
nemôže byť v ich neprospech. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný v 1. rade mal byť dlhodobo nekontaktný,
nebolo nikdy preukázané, pričom táto domnelá skutočnosť nemá žiaden vplyv na toto prebiehajúce

konanie. Z obsahu navrhovanej zmeny žaloby, iba na uplatňovanie právneho nároku voči žalovanému v
1. rade, nič nemení na skutočnosti, že byt, z ktorého majetkovej podstaty sa žalobca chcel uspokojiť, je
vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade. Návrh zmeny z prvého nesprávneho návrhu žaloby za iný
nesprávny návrh žaloby pre získanie majetkovej podstaty, z ktorej sa chcel žalobca uspokojiť, nedával
žiaden právny predpoklad, aby bol žalobca v tomto konaní úspešný.

7. V k odvolacej replike následne žalobca uviedol, že popiera tvrdenie žalovaných, že v konaní nebolo
nikdy preukázané, že žalobca mohol „oprávnene predpokladať“, že sporný byt mal patriť do BSM
žalovaných. Žalobca uvádza, že už v samotnej žalobe poukázal na to, že na podnet súdneho exekútora
JUDr. Stacha Chladného, ktorý viedol exekúciu sp.zn. EX 20780/16 vo veci žalobcu ako oprávneného
proti žalovanému v 1. rade ako povinnému, oznámil Okresný súd Poprad exekútorovi informáciu o tom,

že žalovaní neiniciovali v minulosti súdne konanie o zrušenie ich BSM. Súdny exekútor síce ohraničil
obdobie, za ktoré žiadal od súdu preveriť uvedenú skutočnosť, avšak pre zistenie, či sa na súde niekedy
viedlo medzi konkrétnymi subjektmi súdne konanie, nie je potrebné uvádzať obdobie, ale len údaje
konkrétnych osôb, pričom úradníkovi v informačnej kancelárii vzídu zo systému všetky relevantné údaje
o tom, či takéto konanie vôbec niekedy bolo vedené. Žalobca ale vzhľadom na odpoveď súdneho

exekútora mal za to, že takéto konanie vedené nebolo, veril teda informáciám poskytnutým zo strany
súdu a súdneho exekútora ako orgánov verejnej moci a rovnako tak mal za to, že žalovaní neboli
rozvedení, nakoľko disponoval aj odpoveďou z matriky v Poprade o neexistencii rozvodu manželstva
žalovaných. Žalobca teda už pri podaní žaloby preukázal, že mal dôvod byť presvedčený o tom, že
sporný byt v čase jeho nadobudnutia žalovanou v 2. rade patril do BSM, resp. že BSM žalovaných v

tom čase trvalo
Čojevšakpovažovalzadôležitejšiepoznamenať,jefakt,žemedzistranamisporuprebiehalapredsúdna
komunikácia, ako aj spomínané exekučné konanie, no žalovaný v 1. rade, resp. žalovaní nikdy neuviedli,
že by ich BSM bolo rozhodnutím súdu zrušené, preto oni sami mohli súdnemu konaniu predísť už len
tým, že by nezamlčovali tak dôležitú skutočnosť. Žalovaní sa však ani v jednom zo svojich vyjadrení v

odvolacom konaní tejto skutočnosti nijako nevenovali a úspešne sa vyhli vyjadreniu k nej. Hoci žalobca
poukázal v odvolaní na to, že týmto konaním žalovaní de facto nepriamo „dotlačili“ žalobcu k podaniu
žaloby, keďže bol presvedčený o ich akomsi nepoctivom zámere, v súčasnosti sa v odvolacom konaní
(najmä v prvom vyjadrení) neštítia tvrdiť, že žalobca si vyfabuloval existenciu ich BSM. Žalobca si túto
informáciu nijako nevyfabuloval, práve naopak, mal ju za preukázanú z dôvodu, že aj napriek lustrovaniu

nezistil v čase pred podaním žaloby žiadnu skutočnosť, ktorá by existenciu manželstva vyvrátila, a to
aj za súčinnosti orgánov verejnej moci.
V tejto súvislosti žalobca dodal, že je skôr na zváženie súdu, prečo sa žalovaní k tejto otázke nikdy
predtým nevyjadrili a momentálne sa aj pri svojej procesnej obrane v odvolacom konaní vyhýbajú
odpovedi na otázku, prečo žalobcovi zamlčali tak závažnú skutočnosť, akou je zrušenie BSM za trvania

manželstva, ak bol navyše žalovaný v 1. rade v tom čase povinným z exekúcie vedenej v prospech
žalobcu. Všetky tieto skutočnosti sú podstatné pre posúdenie aplikácie ust. § 257 CSP, nakoľko ich
žalobca považuje za relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa.

8. V odvolacej duplike žalovaní zotrvali na svojich doterajších tvrdeniach.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní vzhľadom na
včas podané odvolanie preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a
rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.13. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia, že žalovaní v 1. a 2.
rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX vo vchode č. XX na XX. poschodí obytného domu
M. súp. č. XXXX s prísl., všetko napísane na LV č. XXXX k.ú. H. v spoluvlastníckom podiele 1/1 z celku

(ďalej v texte ako ,,sporný byt“). Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 12C/6/2021-147 zo dňa 24.07.2023
vo výroku I. zamietol žalobu. Vo výroku II. súd prvej inštancie priznal žalovaným v 1. a 2. rade voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP aplikujúc zásadu
úspechu v spore. Výrok I. rozsudku nadobudol právoplatnosť dňa 05.07.2023.

14. Voči výroku II. rozsudku podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením č.k.
22Co/12/2024-207 zo dňa 27.03.2025, a to tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku
a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací
súd konštatoval, že z hľadiska existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP je
významnou skutočnosťou aj podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu a okolnosti, ktoré žalobcu
viedli k uplatneniu nároku práva na súde. Konštatoval, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s uvedenými skutočnosťami ako s potenciálnymi
dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré zakladajú aplikáciu ust. § 257 CSP. Uložil súdu prvej
inštancie po vrátení veci povinnosť opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že posúdi, či v tejto
veci existujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP.

15. Predmetom tohto odvolacieho konania je následné rozhodnutie o trovách konania uznesením súdu
prvej inštancie č.k. 12C/6/2021-212 zo dňa 29.5.2025, ktorým bol úspešným žalovaným v 1. a 2. rade
priznaný nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.

16. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva

zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude
musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti
za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 CSP.

17. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie

dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym
pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva
na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru,
že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je
na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.

18. Odvolací súd preskúmal výrok o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými a opätovne zvážil
okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri
rozhodovaní o trovách konania použil ust. 255 ods. 1 CSP. Zistený skutkový stav súdom prvej inštancie
vyplývajúci z obsahu spisu neumožňuje právny záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa

pre aplikáciu výnimočného ust. § 257 CSP spočívajúcich v zohľadnení okolností, ktoré viedli strany
konania k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní, ako aj okolností súvisiacich so stavom
konania pred začatím sporu a so správaním sa účastníkov v priebehu sporu.

19. Žalobca za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje skutočnosť, že až po začatí súdneho konania

sa dozvedel, že žalovaní nie sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného bytu, ktorého určenia
vlastníctva sa v konaní domáhal, keď sporný byt bol vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade, ktorá
ho nadobudla v roku 2004 po tom, ako bolo zrušené BSM žalovaných (v roku 2000). Tvrdí, že vynaložil
maximálnu snahu na využitie všetkých prostriedkov na dôsledné poznanie skutkového a právneho
stavu veci, vykonal nevyhnutnú komunikáciu so žalovanými, z ktorej nevyplynula skutočnosť, že majú

zrušené BSM, keď žalovaní zatajili pred žalobcom, že ich BSM bolo zrušené ešte pred nadobudnutím
predmetného bytu.20. Odvolací súd sa však s touto argumentáciou žalobcu nemôže stotožniť. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo povinnosťou žalovanej strany v rámci predsúdnej komunikácie so žalobcom informovať ho
o ich majetkových pomeroch, spolupracovať so žalobcom, aby mohol pripraviť svoju žalobu voči nim.

Správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by
žalovanív1.a2.radezavádzali,resp.uviedlidoomylužalobcuohľadnesvojichosobnýchamajetkových
pomerov vo vzťahu spornému bytu. Správne posúdil súd prvej inštancie aj to, že žalobca mal pred
podaním žaloby dostatok informácií, ktoré neodôvodňovali podanie žaloby zo dňa 9.2.2021 o určenie, že
sporný byt patrí do BSM žalovaných v 1. a 2. rade. Žalobca vedel o výlučnom vlastníctve sporného bytu

žalovanou v 2. rade z LV XXXX, kat. úz. H. a správy Okresného úradu Poprad, katastrálneho odboru zo
dňa 29.10.2020, taktiež o sobášnom liste žalovaných z roku XXXX, ako aj že potvrdenie Okresného súdu
Poprad zo dňa 12.02.2020 o tom, že nebolo zistené konanie o zrušenie BSM, sa dotýkalo iba obdobia
od 2002 do 2020. Odvolací súd nerozporuje, že žalobca má pohľadávku voči žalovanému v 1. rade, ako
aj skutočnosť, že je voči žalovanému v 1. rade vedená exekúcia. Avšak žaloba podaná bez primeranej
opatrnosti na základe vyššie uvedených dôkazov, nemôže byť vnímaná v neprospech žalovaných v 1.

a 2. rade.

21. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považuje za relevantné pre rozhodnutie o trovách
konania aj to, že už po prvom vyjadrení žalovaných k žalobe bolo žalobcovi známe, že predmetný
byt nepatrí do BSM žalovaných a napriek tejto skutočnosti žalobca pokračoval v spore voči obidvom

žalovaným. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, žalovaní v 1. a 2. rade už v svojich prvých
vyjadreniach k žalobe z 25.05.2021 popreli, že by boli bezpodieloví spoluvlastníci sporného bytu
a ako dôkaz svojich tvrdení predložili rozsudok Okresného súdu Poprad č.k. 12C/178/00-9 zo dňa
04.05.2020, podľa ktorého súd zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov - žalovaných v 1. a 2.
rade. Aj po týchto vyjadreniach žalovaných žalobca naďalej zotrvával na svojej žalobe (vyjadrenia zo

dňa 13.08.2021, 18.03.2022). Až na pojednávaní konanom dňa 20.04.2022 na základe tvrdenia, že v
priebehu konania bolo zistené, že podielové spoluvlastníctvo bolo zrušené právoplatným rozsudkom,
žiadal žalobca zmeniť žalobu tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú podieloví spoluvlastníci sporného bytu.
Súd prvej inštancie však nepripustil zmenu žaloby a žalobca zotrval na svojej žalobe do pojednávania
konaného dňa 24.05.2023, na ktorom bol vyhlásený zamietajúci rozsudok. Súd prvej inštancie odôvodnil

zamietnutie žaloby práve z dôvodu, na ktorý poukazovali žalovaní vo svojich vyjadreniach z 25.05.2021,
a teda nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaných, keď mal preukázané, že žalovaný v 1. rade
nie je bezpodielovým spoluvlastníkom sporného bytu, ktorý nadobudla žalovaná v 2. rade do svojho
výlučnéhovlastníctvakúpnouzmluvoupoprávoplatnostirozhodnutiaozrušeníBSM.Žalobcaanipotom,
ako sa dozvedel o skutočnostiach rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci samej, trval na podanej žalobe,

ktorá skutočnosť, nemôže byť vykladaná v neprospech žalovaných v 1. a 2. rade pri rozhodovaní
o trovách konania.

22. Nakoľko nebola zistená existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, pre
ktoré by nebola priznaná náhrada trov konania úspešným žalovaným v 1. a 2. rade, odvolací súd dospel

k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto ho postupom podľa § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil, prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP.Dôvodomtakéhotorozhodnutiaotrováchkonaniabolaskutočnosť,žežalobcavodvolacomkonaní
nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešným žalovaným v 1.
a 2. rade v plnom rozsahu, ktorí sa aj v odvolacom konaní vyjadrovali. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP)

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).