Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229903
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1112229903.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Zuzany Posluchovej v spore žalobcu: H. A., D.. X.X.XXXX, G. D. C.
XXX, zastúpeného SODOMA VULGAN, spol. s.r.o., Kominárska 2, Bratislava, IČO: 47 254 084, proti
žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501,
o zaplatenie mzdových nárokov s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I č. k. 19Cpr/4/2012-899, zo dňa 16.9.2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 420,20
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 56,73 eura od 13.6. 2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 55,36 eura od 13.7.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 63,04 eura od 13.8.2011
do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 56,73 eura od 13.9. 2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 57,83
eura od 13.10.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 59,43 eura od 13.11.2011 do zaplatenia a 9 %

ročne zo sumy 71,08 eura od 13.12.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). Zastavil konanie v časti o zaplatenie 739,17 eura so špecifikovaným úrokom z omeškania
(výrok II.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi nepriznal (výrok IV.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa v konaní (po viacerých pripustených zmenách žaloby,
čiastočnom zastavení konania uznesením č. k. 19Cpr/4/2012-178, zo dňa 6.5.2015 a čiastočných

späťvzatiach žaloby) domáhal zaplatenia mzdy (s prísl.) vo výške 1.758,20 eura ako rozdielu medzi
pomernou časťou základnej zložky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie august
2009 až november 2011 a žalovaným vyplatenou mzdou za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za
dané obdobie. Nakoľko žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 739,17 eura s prísl. späť (t. j. nad rámec
späťvzatia, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol samostatným uznesením), súd prvej inštancie konanie
v tejto časti s poukazom na § 145 ods. 2 CSP zastavil (výrok II.).

3. V predmetnej veci nebolo sporným, že žalobca pracoval u žalovaného od 1.9.2002 ako hasič; rovnako
nebola sporná skutočnosť, že v zmysle Denného poriadku účinného od 1.9.2007 bol u žalovaného
po 12-hodinovej pracovnej zmene začínajúcej o 06:00 hod. zavedený tzv. „odpočinok na pracovisku“
v čase od 18:00 do 24:00 hod. Žalovaný spočiatku svojim zamestnancom za uvedený časový úseknevyplácal žiadnu mzdu ani náhradu mzdy majúc za to, že sa nejedná o pracovnú pohotovosť, keďže
zamestnanci mali v danom čase vytvorené podmienky na oddych. K vyplácaniu mzdových nárokov
za predmetný časový úsek pristúpil až na základe záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 8Co/109/2011, zo dňa 24.2.2012. Uvedeným rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Bratislava III č. k. 42C/38/2009-116, zo dňa 2.2.2011, priznávajúci zamestnancovi žalovaného náhradu
mzdy za pracovnú pohotovosť vykazovanú žalovaným v Dennom poriadku ako tzv. „odpočinok na
pracovisku“. V odôvodnení uviedol, že zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že službu v
čase od 18:00 hod. do 24.00 hod. (s výnimkou výjazdov na zásah) nemožno kvalifikovať ako odpočinok

v zmysle § 85 ods. 2 Zákonníka práce, ale minimálne ako neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa
§ 96 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z.

4. Spornou medzi stranami sporu bola výška a výpočet mzdového nároku za daný časový úsek, počas
ktorého bol žalobca na pracovisku pripravený na výkon práce s výnimkou doby strávenej žalobcom na
zásahu, t. j. s výnimkou doby aktívnej pracovnej pohotovosti, ktorej odmeňovanie nebolo predmetom

žaloby a jej následných zmien. Základ sporu vyplynul z rozdielneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka
práce. Žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal zo
Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105- O 510 (konkrétne body 81. a 82.
časti 14, kapitoly III.); v roku 2009 z hodinovej mzdy vo výške 1,89 eura, v roku 2010 vo výške 1,97
eura a v roku 2011 vo výške 2,03 eura. S poukazom na absenciu legálnej definície pomernej časti

základnej zložky a logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za dobu výkonu práce a
dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol toho názoru, že pomerná časť základnej zložky mzdy za
pohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov
ŽSR,rešpektujúcejZákonníkomprácestanovenéminimum.ŽalobcaopierajúcsaozáveryvyslovenéM..
L..I.U.vznaleckomposudkuč.6/2016týkajúcomsamzdovýchnárokovinéhozamestnancažalovaného

za tzv. „dobu odpočinku“ predloženom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
19Cpr/7/2012, ako aj právne názory na odmeňovanie pracovnej pohotovosti publikované v odbornom
článku L.. O., s uvedeným nesúhlasil, keď mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne
určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum sa použije len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky
mzdy je pod jeho úrovňou. Nakoľko v danom prípade výška mzdy určená v internej smernici žalovaného

za 1 hodinu pracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, čím sa
kolektívna zmluva odkazujúca na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96
ods. 3 Zákonníka práce, od žalovaného žiadal doplatiť rozdiel ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej
náhrade mzdy s úrokom z omeškania.

5. Mzdový nárok za čas strávený žalobcom na pracovisku medzi 18.00 a 24.00 (v Dennom
poriadku žalovaného vymedzený ako „doba odpočinku“) v období od augusta 2009 do novembra 2011
(s výnimkou doby strávenej na zásahu, ktorá je v zmysle Zákonníka práce považovaná za prácu nadčas)
súd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na
pracovisku podľa § 96 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce. Predmetná doba sa síce započítava do pracovného

času, avšak nejedná sa o výkon práce, keď žalobca v danom čase prácu pre žalovaného skutočne
nevykonával, bol „len“ v štádiu pripravenosti na výkon práce, čo plne zodpovedá inštitútu pracovnej
pohotovosti. Žalobcovi tak podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí mzda vo výške pomernej časti
základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného
predpisu (do 31.8.2011 najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku podľa § 120 ods.

4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce).

6. Sporným medzi stranami sporu bol teda výklad pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá
nie je expressis verbis zákonodarcom definovaná. Súd prvej inštancie súhlasil s názorom žalobcu,
že z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce (napr. pomerná časť dovolenky) možno vyvodiť, že

pomerná časť je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej
zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti (zhodne printový odborný článok s názvom
Pracovná pohotovosť a pracovný čas autora L.. O. O. publikovaný v Personálnom a mzdovom poradcovi
podnikateľa 1/2008, komentár M.. I. O.. M. H., A.. k Zákonníku práce, Zdroj: Verlag Dashofer). Základnou
zložkou mzdy uvedenou v § 119 ods. 3 Zákonníka práce treba všeobecne rozumieť zložku mzdy

poskytovanú zamestnancovi podľa odpracovaného času (napr. tarifná mzda hodinová, mesačný plat)
alebo podľa dosiahnutého výkonu (tzv. úkolová forma mzdy). Slovné spojenie pomerná časť je dôvodné
vzhľadom k tomu, že v prípade zamestnanca môže ísť o osobu, ktorá je odmeňovaná mesačnou mzdou
(a teda je potrebné vypočítať príslušný pomer v danom kalendárnom mesiaci vo väzbe na hodinuvykonávanej práce - dosiahnutá mzda/počet odpracovaných hodín) a tiež preto, že pracovná pohotovosť
nemusí trvať presne hodinu. Ak je základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako to bolo v prejednávanej
veci, pomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti (mesačná

mzda / fond pracovného času x počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Pomerná časť
základnej zložky mzdy sa tak rovná časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený
týždenný pracovný čas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce
možno podľa súdu prvej inštancie vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti

pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je dohodnutá nižšou
sumou, ako je minimálna mzda. Nemožno preto súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú časť
základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu je stanovenie pomernej časti základnej
zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a
zamestnávateľom (Zákonník práce nepoužíva pojem dohodnutú pomernú časť základnej zložky mzdy).
Ak by bolo možné podľa názoru žalovaného dohodnúť mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti

na pracovisku za zachovania minima vo výške minimálnej hodinovej mzdy, tak potom by bola veta
pred čiarkou pojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by
akýkoľvek zmysel. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej
pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu
a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je

súladné aj s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora; tento cieľ je
zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky
mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej
zložky mzdy. Hoci v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho sa
tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy,

v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto
zložku sú naviazané následne doplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti zamestnanca. S uvedeným
počíta aj zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, keď zamestnávateľovi určuje povinnosť vyplatiť
zamestnancovi doplatok k minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne
v kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci

pracovný čas ustanovený zamestnávateľom.

7. Opomenúť nemožno podľa súdu prvej inštancie ani subsidiárny charakter predmetného ustanovenia,
v dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá
v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého základná zložka

mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná
časťzákladnejzložkymzdy(ináúpravamzdymôžebyťlenvprospechzamestnanca).Kolektívnazmluva
a smernica žalovaného ako zamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú
pohotovosť vo výške zákonného minima podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce za čiarkou, avšak vôbec
nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako

minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, ako podľa §
96 ods. 3 Zákonníka práce, a preto je v tejto časti s poukazom na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 4
ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. neplatnou. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie neprihliadol na právny
názor vyslovený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2019,
sp. zn. 4Cdo/165/2018 mimo rozsahu dovolacieho prieskumu odvolávajúci sa na zásadu pacta sund

servanda pri zrejmom a neopomenuteľnom rozpore medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej
je aj dotknutá smernica o odmeňovaní zamestnancov, a Zákonníkom práce ako všeobecne záväzným
právnym predpisom, a tiež vzhľadom na nemeritórny charakter predmetného rozhodnutia, ktorým bolo
dovolanie z procesných dôvodov odmietnuté.

8. V súvislosti s možnosťou čerpania náhradného voľna za čas pracovnej pohotovosti (§ 96 ods. 3
Zákonníka práce) súd prvej inštancie uviedol, že nárok na mzdu za čas pracovnej pohotovosti zostáva
zachovaný, akurát za čas čerpania náhradného voľna mzda a ani iné plnenie zamestnancovi nepatrí,
ide o tzv. neplatné voľno obdobne ako v prípade čerpania náhradného voľna za prácu nadčas.

9. Súd prvej inštancie mal vzhľadom k námietke premlčania vznesenej žalovaným za premlčané (§
100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka) vo všeobecnej trojročnej dobe uplatnené nároky, ktorých
splatnosť nastala pred 11.6.2011, spolu s úrokom z omeškania. Nepremlčanými preto sú mzdové
nároky od mája 2011 do novembra 2011 (pri splatnosti mzdových nárokov za máj dňa 12.6.2011).Výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku za máj až november 2011
(nepremlčaná časť mzdového nároku) určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného
fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

Pri podrobne špecifikovanom výpočte predstavoval doplatok mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti za 5/2011 56,73 eura, za 6/2011 55,36 eura, za 7/2011 63,04 eura, za 8/2011 56,73 eura,
za 9/2011 57,83 eura, za 10/2011 59,43 eura a za 11/2011 71,08 eura, spolu 420,20 eura, na zaplatenie
ktorej sumy súd prvej inštancie žalovaného zaviazal (výrok I.). Nakoľko mal žalobca nárok na mzdu
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, ktorá bola

vyššiaakovýškadohodnutávkolektívnejzmluveanaňunadväzujúcejinternejsmernici,takustanovenie
kolektívnej zmluvy v spojení so smernicou o odmeňovaní zamestnancov sa dostalo do rozporu so
všeobecne záväznými ustanoveniami Zákonníka práce (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce), a preto
je v časti rozporu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 2/1991 Zb. neplatné. Odmeňovanie, ku ktorému
pristúpil žalovaný na základe kolektívnej zmluvy, by v danom prípade bolo legitímne, len ak by základná
zložka mzdy bola nižšia ako zákonom garantovaný minimálny nárok.

10. Nevyplatením mzdy vo výške súladnej s ustanoveniami Zákonníka práce v lehote splatnosti
sa žalovaný súčasne dostal do omeškania, a preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj v časti
požadovaného úroku z omeškania uplatneného v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., t. j. žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z výšky

nedoplatku mzdy za príslušný mesiac obdobia máj - november 2011, a to vždy počnúc 13-tym dňom v
mesiaci do zaplatenia (výrok I.).

11. Vo zvyšnej (premlčanej) časti žalovaného nároku spolu s príslušenstvom súd prvej inštancie žalobu
ako nedôvodnú zamietol (výrok III.).

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v časti, v ktorej bolo konanie zastavené podľa zásady
zavinenia vyjadrenej v § 256 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti, ktorá bola predmetom meritórneho
rozhodovania, podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému pričítal
zavinenie na zastavení konania výlučne v časti o zaplatenie úroku z omeškania žalovaným uhradeného

v priebehu konania (február 2014) vo výške 346,61 eura; vo zvyšnej časti uskutočneného späťvzatia,
t. j. v časti o zaplatenie 739,17 eura s príslušenstvom zastavenie konania zavinil žalobca v dôsledku
svojej dispozície s predmetom konania. Pokiaľ sa týka úspešnosti žalobcu v merite veci, žalobcovi
súd prvej inštancie z dôvodu premlčania žalovaného nároku priznal 420,20 eura s príslušenstvom
oproti požadovanej sume 1.758,20 eura s príslušenstvom, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že

úspešnejším v spore bol žalovaný (rovnako tento nesie zodpovednosť za zastavenie konania v menšej
časti žalovaného nároku oproti pôvodne žalovanej istine ako žalobca). Nakoľko žalovaný, ktorému
žiadne trovy v konaní nevznikli, si nárok na ich náhradu neuplatnil, súd prvej inštancie mu nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (výrok IV.).

13. Proti zaväzujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie, t. j. proti výroku I., podal odvolanie žalovaný a
žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podľa žalovaného súd
prvej inštancie v napadnutom výroku dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie ohľadom výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka
práce. Takýto výklad by v zásade znamenal len matematický prepočet mesačnej základnej zložky mzdy
na hodinovú. Zákonodarca však v uvedenom ustanovení hovorí o pomernej časti základnej zložky
mzdy a nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere
1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Zo spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“

nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel
mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. Možno z
neho maximálne vyvodiť, že táto odmena má mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy. Neznamená
však, že nemôže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti
základnej zložky mzdy. Možno z neho vyvodiť, že predmetná odmena nemôže byť nižšia ako minimálna

mzda (v eurách za hodinu); v opačnom prípade by zákonodarca použil slovné spojenie „alikvotná časť“
základnej zložky mzdy.15. Uvedenú argumentáciu mal žalovaný so súladnou s dôvodovou správou k zákonu č.
348/2007 Z. z., konkrétne s konštatovaním, že „Odmeňovanie pracovnej pohotovosti je upravené v
súlade s rozhodnutím ESD v prípade Vorel (C-437/05). Podľa tohto rozhodnutia výklad smernice Rady

93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času, v znení smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2000/34/ES a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
úpravy pracovného času nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá, pre účely
odmeňovania zamestnanca a pokiaľ ide o pracovnú pohotovosť vykonávanú týmto zamestnancom
na jeho pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobia, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca, a

obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde, za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje
adekvátny účinok práv, ktoré zamestnancom priznávajú smernice za účelom účinnej ochrany ich zdravia
a bezpečnosti.“

16. Žalovaný ďalej uviedol, že výklad súdu prvej inštancie, umožňujúci totožné odmeňovanie výkonu
práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňuje odlišnosť medzi obdobím, počas ktorého je práca

skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce nedôjde. Takáto požiadavka na rovnaké
odmeňovanie nevyplýva zo žiadneho ustanovenia, odporuje elementárnej logike a je v rozpore s
princípmi spravodlivosti. K argumentácii súdu prvej inštancie o nesprávnosti výkladu žalovaného (že nie
je pravda, že mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku si môžu strany dohodnúť za
zachovaniaminimavovýškeminimálnejhodinovejmzdy),lebovtakomprípadebybolavetapredčiarkou

pojednávajúca o pomernej časti základnej zložky mzdy celkom nadbytočná a strácala by akýkoľvek
zmysel, žalovaný uviedol, že práve táto časť vety zvýrazňuje to, že mzda za pracovnú pohotovosť tvorí
len určitý podiel zo základnej zložky mzdy. Vyjadruje tak vzťah k základnej zložke mzdy a nie to, že
ide o celú výšku základnej zložky mzdy prepočítanú na čas pracovnej pohotovosti. Výklad súdu prvej
inštancie, že zamestnanci majú za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nárok na alikvotnú časť ich

mesačnej mzdy, je nad rámec úpravy, resp. jazykového znenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce a jeho
účelu. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019 (sp. zn. 4Cdo/l65/2018) navyše uvádza,
že § 96 ods. 3 Zákonníka práce je dispozitívnym ustanovením. V prípade osobitnej úpravy mzdy za
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v kolektívnej zmluve sa preto majú na odmeňovanie neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti použiť mzdové podmienky podľa tejto kolektívnej zmluvy. Žalovaný preto

základnú zložku neupravil, ale priamo v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá tvorí
prílohu kolektívnej zmluvy, upravil odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti (za dodržania
podmienky, že musí byť najmenej vo výške minimálnej mzdy). Žalovaný mal za to, že tým bolo dodržané
znenie ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce.

17. Argument súdu prvej inštancie, že zákonodarca zámer odlíšiť mzdu zamestnanca za výkon práce
od mzdy za pracovnú pohotovosť zohľadnil v tom, že za pracovnú pohotovosť patrí len základná
zložka mzdy, pričom za výkon práce patrí zamestnancovi mzda v celej výške v rámci zvýhodnení
dohodnutýchnadrámeczákladnejzložkymzdy,žalovanýneakceptoval,nakoľkojevrozporespodstatou
a účelom ostatných zložiek mzdy. Zvýhodnenia dohodnuté nad rámec základnej zložky mzdy sú

stanovené väčšinou úpravou v Zákonníku práce, nad tento rozsah môžu byť predmetom dohody medzi
zamestnancom a zamestnávateľom, resp. dohodnuté v kolektívnej zmluve. Žalovaný zdôraznil, že
právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku
ich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek mzdy, ako sú odmeny, alebo prémie,
pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ

odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení
vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Podľa výkladu súdu prvej inštancie by však odlišné odmeňovanie
pracujúcich zamestnancov a tých, ktorí sú pripravení na prácu (čo je úplne legitímne), bolo možné
dosiahnuť len úpravou variabilnej zložky ich mzdy. Zo žiadneho ustanovenia však nevyplýva, že na
to, aby zamestnávateľ odlíšil odmeňovanie pracujúcich zamestnancov od zamestnancov pripravených

na prácu, musí dohadovať variabilnú zložku ich mzdy. Pokiaľ ide o obligatórne zložky mzdy, ako napr.
mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, resp. ďalšie mzdové zvýhodnenia, tieto slúžia ako odmena pre
zamestnanca za samotnú skutočnosť práce nad ustanovený fond pracovného času, príp. za výkon
práce v špecifických časoch (napr. sobota, nedeľa, sviatok, noc); to, že ich zamestnávateľ nevypláca
zamestnancovi z dôvodu, že tento nespĺňa podmienky na poskytnutie týchto mzdových zvýhodnení

neznamená, že ide o pracovnú pohotovosť.

18. Vzhľadom na uvedené argument súdu prvej inštancie, že odlišnosť medzi pracovnou pohotovosťou a
výkonom práce spočíva v tom, že zamestnávateľ vezme do úvahy len základnú zložku mzdy a opomenieostatné zložky mzdy, v žiadnom prípade nemôže napĺňať snahu zákonodarcu oddeliť „obdobia, počas
ktorých je skutočne vykonávaná práca, a obdobia, v priebehu ktorých k výkonu práce nedôjde“. Ide o
výklad,ktorýbyzamestnávateľadefactonútildohodnúťsozamestnancamivariabilnúzložkumzdy,resp.

výklad, že ak zamestnávateľ variabilnú zložku nedohodne, majú byť pracujúci zamestnanci odmeňovaní
rovnako ako zamestnanci pripravení na prácu. Takýto výklad je podľa žalovaného neprípustný, nemôže
obstáť a ide nad rámec Zákonníka práce a proti úmyslu zákonodarcu.

19. V napadnutom rozsudku prezentovaný výklad ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce by v

konečnom dôsledku nutne musel viesť k aplikačným problémom napr. pri určení mzdy za pracovnú
pohotovosť v prípade zamestnanca dohodnutého úkolovou mzdou. U tohto zamestnanca by bolo ťažké
určiť výšku mzdy za pracovnú pohotovosť. Malo by automaticky ísť (vzhľadom na to, že pracovná
pohotovosť nie je výkonom, len pripravenosťou na výkon) o mzdu na nulovej úrovni, resp. s prihliadnutím
naurčenéminimum,omzdunaúrovniminimálnejmzdy.Vpraxibyztohtotituludochádzaloknelogickým
anomáliám, kedy by zamestnanec, ktorý má výkon práce odmeňovaný napr. mesačnou mzdou vo

výške základnej zložky mzdy, dostával mzdu za pracovnú pohotovosť v totožnej výške ako za výkon
práce. Na druhej strane, zamestnanec odmeňovaný úkolovou formou mzdy (ktorá by mohla byť v
konečnom dôsledku podstatne vyššia, ako mzda zamestnanca s mesačnou mzdou na úrovni základnej
zložky mzdy) by mal pracovnú pohotovosť odmeňovanú len vo výške minimálnej mzdy. Pričom obaja
zamestnanci by prácu nevykonávali, boli by „len“ pripravení na výkon práce; v zásade by išlo o totožnú

„činnosť“, pripravenosť na výkon práce. Žalovaný mal za to, že zákonodarca nechcel a ani nemohol
chcieť mať v úmysle prijať takú právnu úpravu, ktorá by automaticky ex lege zabezpečovala časti
zamestnancov mzdu za pracovnú pohotovosť v maximálnej výške totožnej so mzdou ako pri výkone
práce, a to navyše bez možnosti jej úpravy smerom nadol, ale inej časti zamestnancov by rovnako tak
ex lege priznávala mzdu len vo výške minimálnej mzdy ako minimálneho mzdového nároku.

20. Podľa žalovaného tak jediný možný, logický a spravodlivý výklad ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka
práce je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť nižšia ako základná zložka mzdy, pričom
jej výška predstavuje určitú - pomernú časť základnej zložky mzdy. O akú pomernú časť pôjde,
Zákonník práce presne nestanovuje. Nakoľko však ide o mzdu, s prihliadnutím na ustanovenie §

119 Zákonníka práce je možné odvodiť, že túto pomernú časť dohodne zamestnávateľ s príslušnou
odborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve (za dodržania
podmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda).

21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok (zrejme v napadnutej časti) potvrdiť. Uviedol, že

pri podaní odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP v texte odvolania absentuje odôvodnenie jeho
podania podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia
veci (nesprávneho výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce) uviedol, že nakoľko si súd prvej inštancie osvojil
ním prezentovaný výklad (že žalobca má nárok na mzdu určenú ako podiel základnej zložky mzdy a
fondu pracovného času v príslušnom kalendárnom mesiaci násobený počtom hodín neaktívnej časti

pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa), s napadnutým rozsudkom ako vecne správnym
sa stotožňuje.

22. Mal za to, že zásada ochrany zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany sa prejavuje okrem
iného v jednostrannej kogentnosti noriem pracovnoprávnych predpisov - odlišné zmluvné dojednanie

v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve je prípustné len v prípade, ak je takéto zmluvné
dojednanie v prospech zamestnanca (§ 1 ods. 6 Zákonníka práce a 231 ods. 4 Zákonníka práce).

23. Uviedol, že podľa výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným má zamestnanec nárok na
určitú (bližšie nešpecifikovanú) pomernú časť základnej zložky mzdy, pričom jediným limitom určenia

tejto pomernej časti základnej zložky mzdy je rešpektovanie legislatívy o minimálnej hodinovej mzde;
podľa názoru žalovaného je prípustné, aby výška nároku na pomernú časť základnej zložky mzdy bola
určená v kolektívnej zmluve alebo v inom obdobnom dokumente zamestnávateľa (s tým limitom, že
takto určená alebo dohodnutá mzda za hodinu neaktívneho času pracovnej pohotovosti na pracovisku
zamestnávateľa nesmie byť nižšia ako hodinová minimálna mzda určená pre príslušný kalendárny rok).

Žalovaný sa opiera o nasledovné argumenty:a)akbyzákonodarcachcelvtextezákonaustanoviťnormuvykladanúspôsobom,akotouvádzažalobca
(a ako to akceptoval súd prvej inštancie), bol by použil slovné spojenie „alikvotná časť základnej zložky
mzdy“ namiesto slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“;

b)ustanovenie§96ods.3Zákonníkaprácejedispozitívneatedapripúšťaodchýlnuúpravu(rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018);

c) z eurokonformného a subjektívneho historického výkladu vyvodzuje, že je potrebné odlišne

odmeňovať zamestnanca za obdobie, počas ktorého skutočne vykonáva prácu a za obdobie, kedy sa
nachádza na pracovisku zamestnávateľa a čaká na prípadný výkon práce;

d) výklad prezentovaný žalobcom a súdom prvej inštancie by viedol k aplikačným problémom pri určení
mzdy za pracovnú pohotovosť v prípade zamestnanca odmeňovaného úkolovou mzdou.

24. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. a) žalobca uviedol, že nerozumie, prečo žalovaný
pristupuje rozdielne k pojmom „pomerný“ a „alikvotný“ a vyvodzuje z nich rôzne významy. Ide o
synonymá,t.j.slovopomernýmárovnakývýznamakoslovoalikvotný.Akbychcelzákonodarcavyjadriť,
že zamestnanec má nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve,
minimálne však nárok na minimálnu hodinovú mzdu určenú príslušným právnym predpisov, stačilo by,

ak by stanovil, že „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku
2 patrí zamestnancovi mzda vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“
Možnosť dohodnúť inú (vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť by vyplývala z jednostrannej kogentnosti
noriem pracovného práva vyjadrenej v ustanoveniach § 1 ods. 6 Zákonníka práce a § 231 ods. 4
Zákonníka práce.

25. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. b) žalobca uviedol, že v označenom rozhodnutí
Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie z dôvodu nesprávne vymedzenej dovolacej
otázky a ultra petitum vyslovil hodnotiaci úsudok, že žalovaný plnil mzdu za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa podľa kolektívnej zmluvy a teda v zmysle zásady pacta sunt

servanda je nárok nedôvodný. Žiadne dôvody pre odchýlenie sa od jazykového vyjadrenia danej právnej
normy však neuviedol. Rozhodnutie absolútne opomína potrebu zohľadniť postavenie zamestnanca ako
slabšej zmluvnej strany a jednostrannú kogentnosť pracovnoprávnych noriem.

26. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. c) žalobca uviedol, že podľa dôvodovej správy k

zákonu č 348/2007 Z. z. a príslušnej judikatúry zákonodarca môže v rámci transpozície smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku stanoviť rôzne mechanizmy odmeňovania za čas, kedy zamestnanec
skutočne vykonáva prácu a za čas, kedy zamestnanec čaká na pracovisku zamestnávateľa, avšak
k výkonu práce nedôjde - z uvedeného nie je možné vyvodiť, že zákonodarca je povinný ustanoviť
rôznemechanizmyodmeňovaniapreobevyššieuvedenésituácie.Zákonodarcaskutočnestanovilrôzne

mechanizmyodmeňovaniazačas,kedyzamestnanecvykonávaprácuazačas,kedyzamestnanecčaká
na pracovisku zamestnávateľa, avšak k výkonu práce nedôjde - v prípade odmeňovania zamestnanca
za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nie sú do odmeny zahrnuté
žiadne mzdové zvýhodnenia, či kompenzácie, a nie je jej súčasťou žiadna variabilná alebo fakultatívna
zložka mzdy. Ak u žalovaného nie je zásadnejší rozdiel medzi mzdou za výkon práce a mzdou za

pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, je to výlučne v dôsledku toho, ako žalovaný
koncipoval odmeňovanie zamestnancov na svojom pracovisku.

27. Žalobca ďalej uviedol, že aj keď mu žalovaný neposkytoval žiadne variabilné alebo fakultatívne
zložky mzdy, nie je pravdou, že by mu vznikol nárok na mzdu v rovnakej výške za čas, kedy prácu

vykonáva ako aj za čas, keď je v pracovnej pohotovosti, avšak k výkonu práce nedôjde. Ak by totiž
zamestnanec (odmeňovaný mesačnou mzdou) vykonával prácu od 18:00 do 24:00 dňa 17.11.2021 nad
rámec rozvrhu jeho pracovných zmien, zamestnancovi by vznikol nárok na mzdu vo výške pomernej
časti základnej zložky mzdy spolu so mzdovým zvýhodnením za prácu nadčas a za prácu vo sviatok a
za čas 22:00 - 24:00 tiež mzdové zvýhodnenie za prácu v noci. Ak by mal zamestnanec v uvedenom

čase nariadenú pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnávateľa, pričom by v danom čase prácu
nevykonával, mal by za uvedený čas nárok len na pomernú časť základnej zložky mzdy bez akýchkoľvek
mzdových zvýhodnení.28. K argumentu žalovaného uvedenému pod písm. d) žalobca uviedol, že ak by aj práca, pri
ktorej by bol zamestnanec odmeňovaný úkolovou mzdou, pri súčasnej potrebe výkonu pracovnej
pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa existovala, určenie pomernej časti základnej zložky mzdy

takto odmeňovaného zamestnanca je možné, a to s využitím príslušných noriem spotreby práce.

29. Záverom žalobca uviedol, že právna otázka, od ktorej výkladu závisí rozhodnutie vo veci, je v
právnej úprave vymedzená jasne a zrozumiteľne a nepripúšťa iný rozumný výklad ako ten, ktorý si osvojil
súd prvej inštancie. Zamestnanec má v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce nárok na pomernú časť

základnej zložky mzdy, ktorá sa vypočíta ako podiel základnej zložky mesačnej mzdy zamestnanca a
počtu hodín vo fonde pracovného času zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac. Časť ustanovenia
§ 96 ods. 3 Zákonníka práce „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa
osobitného predpisu“ je potrebné vykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy
vo výnimočných prípadoch, nie ako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa.

30. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že „pomerná časť“ vyjadruje bližšie neurčenú zložku
z celku, pričom nie je zrejmé, v akom pomere je táto zložka k celku. „Alikvotná časť“, naopak, označuje
presný podiel na celku, teda pojem „alikvotný“ sa používa len výlučne v tejto podobe, pričom pojem
„pomerná časť“ je širší a môže, ale nemusí byť totožný s pojmom „alikvotná časť“. Zo slovného spojenia

„pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci
času pracovnej pohotovosti. Možno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena má mať určitý vzťah k
základnej zložke mzdy. Neznamená však, že nemôže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá
konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy. T. j. zákonodarca nehovorí o základnej

zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, teda o alikvotnej časti
základnej zložky mzdy.

31. Žalovaný ďalej opätovne poukázal na to, že nie je spravodlivé a s prihliadnutím na ustanovenia
Zákonníka práce ani nie je možné stotožňovať výkon práce s pracovnou pohotovosťou. Preto rovnako

tak nie je spravodlivé a nie je možné stotožňovať odmeňovanie za tieto dva inštitúty. Pri výkone práce
reálne dochádza k činnosti zamestnanca, avšak pracovná pohotovosť, tak ako ju definuje Zákonník
práce, je len stavom pripravenosti, t. j. čakaním na výkon práce a nie reálnym výkonom práce. Výkon
práce preto nemôže byť odmeňovaný rovnako ako čakanie na výkon práce.

32. V súvislosti s poukazom žalobcu na špecifikovanú dôvodovú správu a príslušnú judikatúru žalovaný
uviedol, že práve podľa dôvodovej správy „Odmeňovanie pracovnej pohotovosti je upravené v súlade s
rozhodnutím ESD v prípade Vorel (C- 437/05).“ Podstatou uvedeného rozhodnutia ESD bolo práve to, že
ESD z hľadiska odmeňovania zohľadnil odlišne obdobie, počas ktorých je skutočne vykonávaná práca a
obdobie, v priebehu ktorého k výkonu práce nedochádza. Dôvodovú správu preto nie je možné vykladať

inak, ako že aj slovenský zákonodarca zaviedol v pracovnom práve totožný režim ako je uvedený v
prípade Vorel - t. j. aj slovenské pracovné právo rozlišuje medzi odmeňovaním za riadny výkon práce
a odmeňovaním za pracovnú pohotovosť.

33. Žalovaný ďalej uviedol, že mzdové zvýhodnenia slúžia ako odmena pre zamestnanca za samotnú

skutočnosť práce nad ustanovený fond pracovného času, príp. za výkon práce v špecifických časoch
(napr. sobota, nedeľa, sviatok, noc). To, že ich zamestnávateľ zamestnancovi nevypláca, neznamená,
že ide o pracovnú pohotovosť. Znamená to len toľko, že neboli splnené podmienky na poskytnutie týchto
mzdových zvýhodnení. Odlišné odmeňovanie pracujúcich zamestnancov a tých, ktorí sú len pripravení
na prácu, by bolo možné dosiahnuť len úpravou variabilnej zložky ich mzdy. Žiaden právny predpis

však neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy.
Nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje
zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo
Zákonníka práce. A v takom prípade by bolo odmeňovanie pracovnej pohotovosti a výkonu práce
totožné. Výklad žalobcu (t. j. že odlišnosť medzi pracovnou pohotovosťou a výkonom práce spočíva v

tom, že zamestnávateľ vezme do úvahy len základnú zložku mzdy a opomenie ostatné zložky mzdy) by
zamestnávateľa de facto nútil dohodnúť so zamestnancami variabilnú zložku mzdy, resp. by znamenal,
žeakzamestnávateľvariabilnúzložkunedohodne,majúbyťpracujúcizamestnanciodmeňovanírovnako
ako zamestnanci pripravení na prácu. Takýto výklad mal žalovaný za neprípustný, ktorý nemôže obstáťa ide nad rámec Zákonníka práce a proti úmyslu zákonodarcu. Príklad, ktorý k tomuto uviedol žalobca,
podľa žalovaného neobstojí, a to obzvlášť z titulu, že žalobca v ňom úplne zjavne úmyselne zvolil
špecifický dátum a situáciu, že k výkonu práce dôjde počas pracovnej pohotovosti. Vzhľadom na všetky

tieto špecifické podmienky je pravdou, že zamestnancovi by patrili mzdové zvýhodnenia za prácu
nadčas, za prácu vo sviatok, resp. za prácu v noci. Avšak takýchto situácií a dní je menšina. Ak by
žalobca ako smerodajný vzal iný časový úsek, kedy zamestnanec vykonával prácu, pričom by nešlo
zároveň o výkon práce počas pracovnej pohotovosti, nešlo by o sviatok a nešlo by o prácu v noci, potom
by odmeňovanie tohto časového úseku v zmysle filozofie žalobcu bolo úplne totožné ako v prípade

pracovnej pohotovosti.

34. V súvislosti s aplikačnými problémami pri úkolovej mzde žalovaný poukázal na samotné vyjadrenie
žalobcu, ktorý sa len nazdáva, že určenie pomernej časti základnej zložky zamestnanca odmeňovaného
úkolovou mzdou je možné, a to s využitím príslušných noriem spotreby práce. Takýto „voľný“ výklad
je úplne zjavne nad rámec § 96 ods. 3 Zákonníka práce (formulácia tohto ustanovenia žiadnym

spôsobom neodkazuje na normy spotreby práce). Žalovaný mal za to, že v tomto prípade ide len účelové
„doplňovanie“ textu zákona o názor žalobcu, ktorý sa navyše sám tiež len „domnieva“, že by takýto
postup bol možný. Aj z tohto dôvodu je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca sa snaží presadiť výklad
§ 96 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý nie je jednoznačný, nerieši prierezovo všetky prípady (resp. rieši ich
diskriminačne voči časti zamestnancov), ktoré v praxi môžu vzniknúť a umožňuje svojvoľné postupy zo

strany zamestnávateľa, ktoré sú nad rámec Zákonníka práce.

35. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/165/2018 išlo o rozhodnutie ultra petitum. Za relevantný nepovažoval ani argument, že
zamestnanec má mať postavenie slabšej zmluvnej strany; toto postavenie neznamená, že zamestnanec

má mať automaticky nárok, aby súd rozhodol každý spor, ktorý vedie so zamestnávateľom, v jeho
prospech a to obzvlášť v prípadoch, ak by takéto rozhodnutie malo byť v rozpore s právnymi predpismi.

36. Žalovaný na uvedenom základe zotrval na tom, že jediný možný, logický a spravodlivý výklad §
96 ods. 3 Zákonníka práce je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť nižšia ako základná

zložka mzdy, pričom jej výška predstavuje určitú - pomernú časť základnej zložky mzdy. O akú
pomernú časť pôjde, Zákonník práce presne nestanovuje. Nakoľko však ide o mzdu, s prihliadnutím na
§119 Zákonníka práce je možné odvodiť, že túto pomernú časť dohodne zamestnávateľ s príslušnou
odborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve (za dodržania
podmienky, že nie je nižšia ako minimálna mzda).

37. Žalobca vo vyjadrení k replike žalovaného uviedol, že mu nedáva žiaden rozumný zmysel výklad
slova „pomerný“ zo strany žalovaného. Ak by slovo „pomerný“ bolo významovo širšie a zahŕňalo
aj bližšie neurčenú časť z celku, nemal za zrejmé, prečo by zákonodarca určil, že zamestnanec
má nárok na bližšie neurčený podiel zo základnej zložky mzdy ako odmenu za čas neaktívnej

časti pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Mal za nezmyselné, aby zákonodarca
takýmto spôsobom (ne)určil odmenu, keďže bez existencie dohody o výške tohto pomeru (ktorá nie je
náležitosťou pracovnej zmluvy) by vyznievalo uvedené ustanovenie absurdne. Ak by chcel racionálny
zákonodarca zrozumiteľným spôsobom vyjadriť pravidlo, že zamestnanec má za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo

kolektívnej pracovnej zmluve, minimálne však vo výške minimálnej hodinovej mzdy určenej príslušným
právnym predpisom, spravil by to obdobne ako vo všetkých ostatných prípadoch, v ktorých reguluje
výškumzdovejkompenzácie,náhradymzdyčiinéhoplnenia-atostanovenímnajnižšejmožnejhodnoty,
napr.: „za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí zamestnancovi mzda
vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“ Možnosť dohodnúť inú

(vyššiu) mzdu za pracovnú pohotovosť vyplýva z jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva
vyjadrenej v ustanoveniach § 1 ods. 6 Zákonníka práce a g 231 ods. 4 Zákonníka práce. Nedáva žiadny
zmysel, prečo by zákonodarca do textu právnej normy zahŕňal mätúci pojem „pomerná časť základnej
zložky mzdy“ na vyjadrenie možnosti dojednania výhodnejšej úpravy v prospech zamestnanca.

38. Žalobca ďalej uviedol, že nestotožňuje výkon práce a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na
pracoviskuzamestnávateľa.Odmeňovaniezamestnancazatietosúčastipracovnéhočasuzamestnanca
sú v Zákonníku práce stanovené rozdielne. V prípade, ak zamestnávateľ neposkytuje zamestnancovi
variabilnú alebo fakultatívnu časť mzdy, rozdiel medzi odmenou za tieto časové úseky nie jezvyčajne signifikantný, pokiaľ úsek daného pracovného času nespadá do časového úseku, za ktorý
je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať mzdové zvýhodnenie. Tento dôsledok právnej
regulácie je však z hľadiska výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce absolútne irelevantný. Fakt,

že v podmienkach žalovaného nebol veľký kvantitatívny rozdiel v mzde zamestnancov za výkon práce
a za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa, je výsledkom odmeňovacej
politiky nastavenej žalovaným.

39. Pri úkolovej mzde by sa celkom prirodzene pri určovaní základnej zložky mzdy vychádzalo z noriem

spotreby práce ako absolútne esenciálneho dokumentu pri odmeňovaní zamestnancov formou úkolovej
mzdy. Ak by boli normy spotreby práce určené v kusoch (s uvedením mzdy za 1 ks) za
1 hodinu pracovného času, pomerná časť základnej zložky mzdy by bola násobkom úkolovej mzdy za
jeden kus a počtu štandardne urobených kusov za hodinu práce zamestnanca. V konečnom dôsledku by
sa jednalo o obdobnú situáciu ako v prípade zamestnanca odmeňovaného hodinovou mzdou, v prípade
ktorého odpadá nutnosť deliť mesačnú základnú zložku mzdy počtom hodín vo fonde pracovného času

v tom ktorom kalendárnom mesiaci.

40. Odvolací súd rozsudkom č. k. 3CoPr/1/2022-995, zo dňa 27.10.2022 rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdil a žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

41. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovaného ako súd dovolací uznesením sp. zn.
7CdoPr/4/2023, zo dňa 29.5.2024 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

42. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že odvolací súd nezaujal relevantné
stanovisko k zásadnej argumentácii žalovaného, premietnutej aj do tej odvolacej, podľa ktorej
prvoinštančný súd nesprávne interpretoval § 96 ods. 3 Zákonníka práce vo vzťahu k slovnému spojeniu
„pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu k spôsobu odmeňovania za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti a jeho odlíšeniu od časti aktívnej. Žalovaný opakovane zdôrazňoval nevyhnutnosť rozlišovať

pripracovnejpohotovostimedziobdobím,počasktoréhojeprácaskutočnevykonávanáaobdobím,kedy
k samotnému výkonu práce nedôjde, keďže úmyslom zákonodarcu je odlišovať výšku mzdy za riadny
výkon práce a mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Podľa žalovaného požiadavka
rovnakého odmeňovania za aktívnu, ako aj za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nevyplýva zo
žiadnehozákonnéhoustanovenia,odporujeelementárnejlogikeajevrozporesprincípmispravodlivosti,

najmä keď sa za základ pre výpočet mzdového nároku za pracovnú pohotovosť aplikuje tarifná mzda
a odvolací súd nezohľadňuje úpravu v zmysle Kolektívnej zmluvy. Z rozhodnutí oboch nižších súdov
vyplýva priznanie mzdového nároku žalobcovi za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzajúc z
celej tarifnej mzdy, t. j. ako keby žalobca aktívne pracoval. Podľa dovolacieho súdu v danom prípade
neboli naplnené zákonné podmienky pre umožnenie odvolaciemu súdu v odôvodnení rozsudku iba

stotožniť sa s výkladom a spôsobom výpočtu podľa súdu prvej inštancie, vedome tým preberajúc
zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie, pretože z jeho dôvodov nevyplýva
kvalifikované vysporiadanie sa so zásadnou argumentáciou žalovaného ... Nedostatočnosť, resp.
absencia vyčerpávajúcej argumentácie nastolenej právnej problematiky žalovaným spočíva v súdom
prvejinštancieodôvodňovanípožiadavkyprávnejúpravyodlíšiťvýškumzdyzariadnyvýkonpráce,mzdu

za aktívnu, neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska
(čo je podľa prvoinštančného súdu súladné s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho
súdneho dvora) tým, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky
mzdy zamestnanca, t. j. nie v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec
základnej zložky mzdy, z čoho ale podľa žalovaného nemožno vylúčiť, že zamestnanci bez zvýhodnení

nad rámec základnej zložky mzdy dostanú mzdu za aktívnu i neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
rovnakú, čo odporuje požiadavke odlíšenia odmeňovania aktívnej a neaktívnej časti pohotovosti,
pričom zamestnanci so zvýhodnením už odlišne odmeňovaní budú, bezvýhradne vyžadovala, aby
práve odvolací súd (keďže tak neurobil už súd prvej inštancie) poskytol naozaj pádne a dostatočne
presvedčivé argumenty na podporu potvrdzujúceho výroku svojho rozhodnutia. Odvolací súd si pritom

danú povinnosť absolútne nesplnil, keďže žalovanému neposkytol žiadnu odpoveď na jeho zásadnú
odvolaciu argumentáciu, poukázal výlučne na dostatočne odôvodnený výklad problematiky súdom prvej
inštancie.43. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) opätovne preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.

44. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na

základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil

na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich
sa dokazovania. V prejednávanej veci však pri viazanosti dôvodmi odvolania dospel odvolací súd k

záveru, že takto uplatnený odvolací dôvod v konaní naplnený nebol. Ani z obsahu odvolania totiž
nemožno vyvodiť záver, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín
a ostatných vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, že by pri
svojom rozhodnutí opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v
jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor; žalovaný takéto skutočnosti ani len netvrdil.

45. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný uplatnil pre nesprávnu interpretáciu § 96 ods. 3 Zákonníka práce
súdom prvej inštancie.

46. Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.8.2011) za každú hodinu
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo
výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku
ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce.

47. Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom od 1.9.2011) za každú hodinu
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo
výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za
hodinu podľa osobitného predpisu.

48. Podľa § 119 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s
príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve.

49. Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä

formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných
za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa
odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.

50. Podstatou sporu bol výklad pomernej časti základnej zložky mzdy (v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka

práce), ktorá podľa súdu prvej inštancie predstavuje časť základnej zložky mzdy zodpovedajúcej
času neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Zákonník práce ustanovuje povinnosť
zamestnávateľa v rámci mzdových podmienok dohodnúť sumu základnej zložky mzdy (§ 119 ods. 2,
3 Zákonníka práce). Základnou zložkou mzdy sa v zmysle § 119 ods. 3 Zákonníka práce rozumietá zložka mzdy, ktorá je poskytovaná zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého
výkonu; odpracovaným časom je čas, po ktorý sa vykonáva práca, t. j. mzda odráža plynutie času
(napr. za hodinu, za celý mesiac); dosiahnutým výkonom je výkon, ktorý sa počas pracovného času

dosiahne a základná zložka mzdy obsahuje základné parametre vo väzbe na výkon (napr. vo väzbe na
vyrobené jednotky, splnenie normy na určité %). Za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku patrí zamestnancovi v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce mzda vo výške pomernej
časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v
§ 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce (v znení účinnom

do 31.8.2011), resp. najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného
predpisu (v znení účinnom od 1.9.2011).

51. Odvolací súd pri stotožnení sa s výkladom súdu prvej inštancie uvádza, že pod pomernou
časťou základnej zložky mzdy sa rozumie suma zodpovedajúcu času neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy nárok

na mzdu predstavuje násobok hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou mesačnej mzdy sa pomernou časťou
rozumie časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku z mesačného fondu pracovného času. V prípade odmeňovania zamestnanca formou
úkolovej mzdy sa za základnú zložku mzdy považuje sadzba zodpovedajúca 100 % plneniu noriem

spotreby práce.

52. Podľa žalovaného by takýto výklad súdu prvej inštancie znamenal len matematický prepočet
mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. Argumentoval, že zákonodarca hovorí o pomernej časti
základnej zložky mzdy a nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti

v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Mal za to, že zo spojenia „pomerná časť
základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno
určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej
pohotovosti; možno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena má mať určitý vzťah k základnej zložke
mzdy; neznamená to však, že nemôže byť určená napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej

(nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy.

53. Ak však zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku
mzdavovýškepomernejčastizákladnejzložkymzdy,nemožnovyčísliťvýškumzdyzahodinuneaktívnej
častipracovnejpohotovostinapracoviskuinak,akopomeromzozákladnejzložkymzdy.Výškapomernej

časti základnej zložky mzdy pre účely zistenia výšky nároku na mzdu za hodinu neaktívnej časti
pracovnej pohotovosti na pracovisku je teda presne vyčísliteľná matematickým výpočtom, keď samotný
zákonodarca do daného výpočtu dosádza ako veličiny dĺžku času a výšku základnej zložky mzdy.
Žalovaný ďalej argumentoval pojmom alikvotný vo význame opačnom ako pojem pomerný; ide však o
pojmy významovo totožné, resp. významovo blízke; pri zákonnom znení a použití pojmu pomerný je

však nadbytočné zaoberať sa predstavami žalovaného o tom, ako mal a mohol zákonodarca formulovať
predmetné ustanovenie. Pokiaľ podľa žalovaného mzda za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku má mať síce určitý vzťah k základnej zložke mzdy, avšak môže byť určená
napr. pevnou sumou, ktorá zodpovedá konkrétnej (nižšej alebo vyššej) časti základnej zložky mzdy, tak
uvedený názor je v priamom rozpore so znením § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Ako odvolací súd už

uviedol, výška mzdy za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je presne
vyčísliteľná spôsobom, ktorý uviedol už súd prvej inštancie. Stanovenie výšky pomernej časti základnej
zložky mzdy, a ani výklad pojmu pomerná časť, teda zákon neponecháva na subjektívnych predstavách
žalovaného.

54. Výšku nároku na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku upravuje §
96 ods. 3 Zákonníka práce ako spodnú hranicu. V pracovnej či kolektívnej zmluve môže byť výška
tohoto nároku dohodnutá, prípadne interným predpisom upravená priaznivejšie pre zamestnanca (nie
však naopak). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že aj nárok na mzdu za čas neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti na pracovisku je možné v rámci úpravy mzdových podmienok dohodnúť (§ 231 ods. 1

Zákonníka práce) alebo upraviť (§ 1 ods. 6 Zákonníka práce) v prospech zamestnanca priaznivejšie,
ako ich upravuje Zákonník práce; rovnako zo spojenia „najmenej však vo výške minimálneho mzdového
nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti
práce“, resp. spojenia „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitnéhopredpisu“ je zrejmé, že so zamestnancom môže byť mzda za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku dohodnutá a priznaná aj vyššou sumou. Zákonné minimum pre výšku mzdy za čas
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, stanovené vo výške minimálneho mzdového

nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti
práce (do 31.8.2011), resp. vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu (od 1.9.2011), je aplikovateľné
len v prípade, ak výška základnej zložky mzdy predstavuje rovnakú alebo nižšiu sumu, než je stanovený
minimálny mzdový nárok.

55. Úprava v ustanovení § 96 ods. 3 Zákonníka práce teda zohľadňuje odlišným spôsobom obdobia,
počas ktorých sa práca skutočne vykonáva, a obdobia, počas ktorých k skutočnému výkonu práce
nedôjde, stanovením, že za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku patrí
zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti (iba) základnej zložky mzdy, pri súčasnom stanovení
zákonného minima tejto výšky.

56. Pokiaľ totiž zamestnanec má v mzdových podmienkach okrem základnej zložky mzdy dohodnuté
ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3 Zákonníka práce), výška jeho mzdy za hodinu
výkonuprácebudevyššiaakovýškajehomzdyzahodinuneaktívnejčastipracovnejpohotovosti.Taktiež
v prípade zamestnanca, ktorý má dohodnutú iba základnú zložku mzdy, bude jeho mzda za hodinu
výkonu práce vyššia v prípade vzniku nároku na mzdové zvýhodnenie (napr. za prácu vo sviatok, nočná

práca), ako mzda za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti v danom čase, ktorá bude len vo
výške pomernej časti základnej zložky mzdy. Pokiaľ však zamestnanec má stanovenú iba základnú
zložku mzdy, výška jeho mzdy bude rovnako totožná za hodinu výkonu práce (ak nebude mať v danom
čase nárok na mzdové zvýhodnenie) a za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti.

57. Uvedené situácie a ich výklad nepredstavujú rozpor s výkladmi Smernice Rady č.
93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v znení smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/34 z 22. júna 2000, ako aj smernice Európskeho parlamentu a
Rady č. 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktoré
nebránia tomu, aby členský štát uplatňoval právnu úpravu, ktorá na účely odmeňovania pracovníkov v

súvislosti s pracovnou pohotovosťou vykonávanou týmto pracovníkom na jeho pracovisku zohľadňuje
odlišným spôsobom obdobia, počas ktorých sa práca skutočne vykonáva, a obdobia, počas ktorých
k skutočnému výkonu práce nedôjde, a to za predpokladu, že takýto režim plne zaručuje užitočný
účinok práv, ktoré pracovníkom priznávajú uvedené smernice na účely účinnej ochrany ich zdravia a
bezpečnosti (uznesenie Súdneho dvora vo veci C-437/05 z 11.1.2007).

58. Žalovaný v odvolaní argumentoval aj uvedeným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-437/05
vo veci Vorel; podľa ktorého špecifikovaným smerniciam neodporuje, aby členský štát uplatňoval právnu
úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej
týmto pracovníkom na pracovisku zohľadňuje odlišne obdobie, počas ktorého je práca skutočne

vykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná. Mal za to, že výklad súdu prvej
inštancie v rozpore s § 96 ods. 3 Zákonníka práce umožňuje rovnaké odmeňovanie výkonu práce a
pracovnej pohotovosti, keď nezohľadňuje odlišnosť času skutočného výkonu práce a času pracovnej
pohotovosti, kedy k výkonu práce nedochádza. Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že ako § 96
ods. 3 Zákonníka práce, tak aj výklad a spôsob výpočtu výšky pomernej časti základnej zložky mzdy

podľa súdu prvej inštancie zohľadňuje odlišne obdobie, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná,
a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná (čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku).

59. Nakoniec aj samotný žalovaný v odvolaní pripúšťa situáciu, kedy by výška mzdy zamestnanca bola

totožná za hodinu výkonu práce a aj za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Uvedená situácia
podľažalovanéhonastanevprípade,pokiaľzamestnanecmástanovenúzákladnúzložkumzdyvovýške
minimálnej mzdy. Samotný žalovaný teda v súlade s § 96 ods. 3 Zákonníka práce pripúšťa možnosť,
že pri dojednanej minimálnej mzde bude mzda za hodinu výkonu práce totožná so mzdou za hodinu
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti; v tomto prípade nevzhliadol rozpor s označenými smernicami.

60. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi
povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy (odmeny, alebo prémie), pričom
nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňujezamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo
Zákonníka práce. V takom prípade však môže dôjsť k situácii opísanej vyššie, t. j. k totožnosti výšky
mzdy za výkon práce a výšky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Uvedená

situácia ale nenúti zamestnávateľa dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku mzdy, ako v odvolaní
uvádza žalovaný.

61. Ak teda u žalobcu došlo k situácii, že výška mzdy za výkon práce a výška mzdy za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku sú totožné, uvedená situácia nastala výlučne z dôvodu, že

v tom ktorom období výkonu práce žalobcovi nevznikol nárok na motivačné formy mzdy či na mzdové
zvýhodnenia alebo príplatky ku mzde, resp. z dôvodu, že v mzdových podmienkach žalobcu neboli mimo
základnej zložky mzdy dojednané ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu (§ 119 ods. 3 Zákonníka
práce).

62. Žalovaným vznesenú námietku disproporcie, chýbajúcej logiky a nespravodlivosti výkladu, z ktorého

vychádzal súd prvej inštancie, nemal odvolací súd za dôvodnú. Ním uvádzaný výklad nemožno
mať za udržateľný, a to aj s poukazom na vyššie odôvodnenú skutočnosť, že reálne môžu nastať
a aj nastanú situácie, pri ktorých bude výška mzdy za hodinu výkonu práce totožná s výškou
mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Uvedené však neznamená, že by predmetné
ustanovenie zákona, ktoré je formulované celkom jednoznačne, bolo možné vykladať aj iným spôsobom.

Žalovanýsícepoukazovalnanesprávnosťvýkladudotknutéhoustanovenia,avšakneuviedol,akýminým
udržateľným spôsobom by bolo možné predmetné zákonné ustanovenie vyložiť rovnako vo všetkých
prípadoch. Pokiaľ žalovaný argumentoval aj tým, že požiadavka rovnakého odmeňovania za aktívnu
a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, odvolací súd
uvádza, že takáto všeobecná požiadavka tu skutočne neexistuje. Na strane druhej však treba poukázať

na to, že túto možnosť právna úprava ani výslovne nevylučuje, teda samotné rozlišovanie pracovnej
pohotovosti na aktívnu a neaktívnu nemožno bez ďalšieho interpretovať tak, ako to tvrdí žalovaný,
teda tak, že odmena za aktívnu a neaktívnu pohotovosť na pracovisku za žiadnych okolností nemôže
byť rovnaká, ani ak to vyplýva z konkrétnych skutočností (výšky základnej zložky mzdy a počtu hodín
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku) na strane dotknutého zamestnanca. Preto (ani) v

tomto smere nie sú námietky žalovaného v odvolaní opodstatnené.

63. Pokiaľ žalovaný poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/165/2018, zo dňa 29.4.2019 (s ktorými sa vysporiadal už súd prvej inštancie), tak odvolací súd
dáva do pozornosti závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/119/2020,

zo dňa 31.3.2022. Podľa týchto (v spore o. i. o mzdu za pracovnú pohotovosť, kde ako žalovaný
vystupovali Železnice Slovenskej republiky) síce dovolací súd v uznesení sp. zn. 4Cdo/165/2018
nad rámec dovolacieho prieskumu (obiter dictum) uviedol, že „pokiaľ medzi zamestnávateľom a jeho
zamestnancami bola uzavretá kolektívna zmluva, v ktorej v rámci mzdových podmienok bola dohodnutá
osobitná úprava mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, v takomto prípade sa

uplatní zásada pacta sunt servanda a zamestnancovi táto mzda patrí v takto dohodnutej výške“ a
skonštatoval, že žalovaný mal so svojimi zamestnancami osobitne dohodnutú výšku mzdy za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku v kolektívnej zmluve, súčasťou ktorej je Smernica pre
odmeňovanie zamestnancov, a to vo výške aktuálnej minimálnej hodinovej mzdy, t. j. žalobcovi patrila
mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za uvedené obdobie vo výške minimálnej mzdy - vo

výške osobitne dohodnutej kolektívnou zmluvou; vo vzťahu k súdenej veci nemožno toto konštatovanie
dovolacieho súdu považovať za smerodajné, keďže bolo uvedené len nad rámec dovolacieho prieskumu
a pre rozhodnutie nemalo zásadný charakter. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.
zn. 5Cdo/119/2020, zo dňa 31.3.2022, ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v zhodne s odvolacím
súdom dospeli k záveru, že dovolateľ vyplatil svojim zamestnancom počas roka 2012 náhradu mzdy

za pracovnú pohotovosť, vychádzal však zo znenia Kolektívnej zmluvy, resp. znenia Smernice pre
odmeňovanie zamestnancov, ktorá odkazuje na tzv. minimálne mzdové nároky, ktoré boli v rozsahu
nižšom ako výška minimálnej mzdy. V tejto časti je znenie Kolektívnej zmluvy v rozpore s § 96 ods. 3
Zákonníka práce, pretože negarantuje tieto tzv. minimálne mzdové nároky, resp. výšku minimálnej mzdy.

64. Žalovaný sa v odvolaní zaoberal aj určením výšky mzdy za pracovnú pohotovosť v prípade
zamestnanca s dohodnutou úkolovou mzdou; uvedený príklad sa však netýka predmetu sporu (žalobca
nemal dohodnutú úkolovú mzdu), ide nad jeho rámec a preto sa odvolací súd touto odvolacou námietkou
nezaoberal.65. Na uvedenom základe, keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, ktorými by
spochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadom výkladu pomernej časti základnej zložky

mzdy, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

67. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1, 3 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. Zohľadnil pritom rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2019 a v ňom uvedenú právnu vetu: ,,Základné ustanovenie o

nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 Civilného sporového poriadku (zásada úspechu v
konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho
i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods.
1 Civilného sporového poriadku) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ
pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Možno preto uzavrieť, že dovolacie konanie predstavuje v tomto smere samostatnú, od ostatného
konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu
rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom
konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (takýto stav by mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, pozn.).“.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).