Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/37/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3509206707
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3509206707.7

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu: Bytový podnik Brezová, spol. s r. o., so
sídlom Brezová pod Bradlom, Dušana Jurkoviča 424/7, IČO 31 446 396, zastúpeného spoločnosťou:
Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kadnárova 83, IČO 47 232 765 proti
žalovanému: Mesto Brezová pod Bradlom, Brezová pod Bradlom, Nám. gen. M. R. Štefánika, IČO 00

309 443, zastúpenému: JUDr. Daniela Simanová, advokátka, so sídlom Bratislava, Palkovičova 15, o
zaplatenie 447.560,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom zo dňa 21. novembra 2017, č.k. 6C/181/2009-1520 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 13. decembra 2017, č.k. 6C/181/2009-1607, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, s výnimkou časti výroku, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.603,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

9 % ročne od 28.06.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti, z r u š u j e a v tomto rozsahu
vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie vo výroku
I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 447.560,61 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % p.a. od 28.6.2009 až do zaplatenia, na účet žalobcu, do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku, výrokom II. žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, výrokom III. štátu priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, výrokom IV. žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania
štátu vo výške 1.959,84 eur na účet tamojšieho súdu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a
výrokom V. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť znalkyni A. B. C. s miestom výkonu činnosti D. XXXX/
XX, E. odmenu vo výške 1.041,40 eur na účet znalkyne, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bolo nesporné, že strany sporu dňa 02.11.1993 uzatvorili
nájomnú zmluvu a dodatky k nájomnej zmluve č. 1 až 5. Uviedol, že v znaleckom
posudku č. X/XXXX a jeho dodatku č. 1 znalkyňa F. E. konštatovala všeobecnú hodnotu majetku,
technologického zariadenia stanovenú v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z. a prílohy č. 5 k vyhláške č.
492/2004 Z. z. - tržnú hodnotu 454.532,07 eur s DPH a tržnú hodnotu 381.959,72 eur bez DPH. Podľa
názoru súdu znalkyňou stanovená cena 47.820,97 eur s DPH, špecifikovaná ako náklady na uvedenie

technologického zariadenia na výrobu tepla do prevádzky, nemá vplyv na technické zhodnotenie, ktoré
bolovykonanéžalobcom,aktorésúviselospredmetomprenájmu.Žalovanýnemánárok na
odpočítanie tejto sumy, nakoľko si tento nárok voči žalobcovi neuplatnil. Zo záverov znaleckého posudku
A. B. C. č. XX/XXXX z 26.11.2014 a následne zo stanoviska k vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného
a právneho zástupcu žalobcu z 30.12.2016 súdu prvej inštancie vyplynulo, že ekonomická zostatková
hodnota majetku zaradeného u žalobcu je ku dňu 31.12.2008 vrátane majetku s inv. č. 141 bez DPH

13 162 706,89 Sk, t. j. 436.921,82 eur. Suma vrátane DPH je
519.936,96 eur. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, vznesené prostredníctvom jeho právneho zástupcu,súd sa nestotožnil s jeho názorom. Znaleckým posudkom, vypracovaným A. B. C., jej stanoviskom i
samotným jej výsluchom, ktorá riadne reagovala na všetky námietky žalovaného, bola podľa názoru
súdu preukázaná správnosť výsledkov riadne realizovaného znaleckého dokazovania a posledného

stanoviska znalkyne na pojednávaní konanom dňa 23.10.2017, na ktorý znalecký posudok, stanovisko
a odpovede znalkyne na pojednávaní z 23.10.2017 súd v plnom rozsahu odkázal. Je pravdou,
že nájomná zmluva trvala od roku 1993 do roku 2008, avšak v danom prípade nie je pravdou, že by
sa náklady na zmenu veci medzi nájomcom a prenajímateľom, teda medzi žalobcom a žalovaným,
vysporiadavali iba za určité obdobie. Nájomná zmluva bola uzatvorená dňa 02.11.1993, dátum prvého

zaradenia do majetku nájomcu - žalobcu bol v októbri 1996 podľa Tabuľky č. 4 znaleckého posudku A.
B. C., posledné zaradenie do majetku nájomcu - žalobcu bolo vo februári 2006.
Z uvedeného vyplýva, že k zhodnoteniu majetku žalovaného došlo v období od 10/1996 do 02/2006. S
poukazom na uvedené nie je dôvod brať do úvahy tvrdenie žalovaného, realizované prostredníctvom
jeho právneho zástupcu, že by sa vysporiadavali náklady na zmenu veci iba za určité trvanie nájomnej
zmluvy. Považoval za potrebné zrealizovať znalecký posudok a zistiť protihodnotu toho, o čo sa zvýšila

hodnota veci, teda prenajatého majetku od uzavretia nájomnej zmluvy z roku 1993 do
31.12.2008, čo podľa názoru súdu predstavuje práve zhodnotenie veci v ekonomickom poňatí, keď
hodnota technického zhodnotenia prenajatého majetku bola realizovaná jednak z vlastných
zdrojov, jednak zo zdrojov cudzích, úverových zdrojov a dotácií. Podľa názoru súdu ekonomická hodnota
majetku uvedeného u žalobcu ku dňu 31.12.2008 je protihodnota veci, o čo sa zvýšila hodnota veci,

alebo hodnota veci sa zvýšila o obstarávaciu cenu vykonaného technického zhodnotenia, ktoré bolo
počas doby využívania predmetného majetku ponížené, resp. znížené o hodnotu odpisov (resp. o
hodnotu amortizácie majetku). V danom prípade obstarávacia cena, ponížená o sumu odpisov (resp.
amortizácie), predstavuje účtovnú zostatkovú hodnotu ku dňu 31.12.2008. Poukázal na obstarávaciu
cenu (východiskovú cenu), ktorú zobrala do úvahy znalkyňa E., ktorá sa takmer zhoduje s obstarávacou

cenou určenou znalkyňou A. B. C. s tým, že táto znalkyňa zistila ešte technické zhodnotenie na
kartách majetku č. 191 a č. 206. Pokiaľ ide o tvrdenie o odpisoch technického zhodnotenia, ktoré
mali uhradiť koneční spotrebitelia v cenách tepla, nebolo žalovaným preukázané, že by spotrebitelia,
občania odoberajúci teplo a TÚV, uhrádzali inú sumu ako cenu odsúhlasenú ÚRSO v rámci legálneho
podnikania všetkých výrobcov tepla v SR. Výška odpisov vyjadruje oprávky medzi obstarávacou cenou

a zostatkovou hodnotou. Zdroje žalobcu, podľa názoru súdu prvej inštancie, vznikali legálne, keď cenu
tepla mal žalobca odsúhlasenú ÚRSO. S poukazom na uvedené súd nie je názoru, že priznanie vyššej,
ako iba podľa žalovaného zmluvne dohodnutej náhrady výdavkov žalobcovi, teda podľa žalovaného
sumy preukázanej na záväzku voči Dexia banke k 31.12.2008, by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Nakoľko žalovaný je a bol 38 %-ným spoločníkom žalobcu, mal a musel si byť plne vedomý znenia

nájomnej zmluvy a dodatkov k tejto nájomnej zmluve, ktorú uzatváral so žalobcom. Musel si byť plne
vedomý dôsledkov jednotlivých ustanovení. Podľa názoru súdu práve nepriznanie sumy 447.560,61 eur
žalobcovi by bolo v rozpore s princípmi právnej istoty i v rozpore s dobrými mravmi.
Súd poukázal i na skutočnosť, že nebolo preukázané, že by vygenerovaný zisk z odpisov nezodpovedal
výške odpisov, a ak by tomu aj tak bolo, nebolo by to v rozpore s nájomnou zmluvou, ktorú žalovaný

uzatváral, a ktorej dôsledkov si mal byť vedomý, pričom súd opakovane dal do pozornosti, že sám
žalovaný je spoločníkom žalobcu. Nebolo tiež preukázané, že v danom prípade by u žalobcu vznikol
zisk, ktorý by bol vytvorený nad rámec regulovaných cien a regulovaného zisku pri výrobe a dodávke
tepla pre spotrebiteľov. I keby tomu tak bolo, za uvedené by bol zodpovedný žalovaný
ako prenajímateľ, ktorý so žalobcom, ktorého je spoločníkom, takúto nájomnú zmluvu uzatvoril. V

nadväznosti na uvedené skutočnosti súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu, ktorú žalobca
žiadal, nie sumu stanovenú znaleckým posudkom a stanoviskom A. B. C., keďže žalobcovi nemôže
priznať viac, ako žalobca požaduje.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, o ktorom odvolací súd rozhodol

rozsudkom zo dňa 17.10.2019, č.k. 4Co/170/2018-1670, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu zamietol, žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy
štátu vo výške 1.959,84 eur na účet Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, do troch dní
a povinnosť zaplatiť znalkyni A. B. C., so sídlom E., D. XXXX/XX náhradu výdavkov vo výške 1.041,40

eur, do troch dní.

4. Za neopodstatnenú považoval odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie bol nesprávne
obsadený a o veci rozhodol nezákonný sudca. K zásadnej odvolacej námietke žalovaného, smerujúcejk veci samej, a to k uplatňovanému nároku žalobcu, uviedol, že žalovaný namietal
nedôvodnosť nároku žalobcu, považoval ho v rozpore s nájomnou zmluvou z 02.11.1993 v čl. VIII. ods.
4 a 5, uzavretou medzi žalobcom a žalovaným, ktorou námietkou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

súd prvej inštancie vôbec nevyporiadal, hoci v odôvodnení rozsudku citoval nájomnú zmluvu,
ktorá bola medzi sporovými stranami uzavretá, nevyvodil z nej žiadny právny záver, pričom táto zmluva
bola podstatná pre rozhodnutie v danej veci.

5. Uviedol, že zmluva, uzavretá medzi sporovými stranami dňa 02.11.1993 v znení dodatkov č. 1/ až 5/,

označená ako nájomná zmluva, bola uzavretá podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka s použitím
ustanovení § 269 Obchodného zákonníka v spojení s ďalšími právnymi normami. Peňažný
nárok, ktorý uplatňuje žalobca voči žalovanému, žalobca odvodzuje od ustanovenia § 667 ods. 1
posledná veta Občianskeho zákonníka ako protihodnotu toho, o čo zhodnotil majetok žalovaného počas
trvania nájomnej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu išlo o tzv. zmiešanú zmluvu podľa § 491 ods. 1
a 3 Občianskeho zákonníka, teda o zmluvu obsahujúcu prvky rôznych zmlúv. Táto skutočnosť vyplynula

odvolaciemu súdu už zo samotného označenia zmluvy, síce označenej ako nájomnej, ale uzavretej
aj s použitím § 269 Obchodného zákonníka v spojitosti s ďalšími právnymi normami, preto podľa
odvolacieho súdu nebolo možné hodnotiť predmetnú zmluvu len ako zmluvu nájomnú, keď výslovne z čl.
I - preambuly vyplynulo, že uzavretie zmluvy bolo vedené snahou zabezpečiť kvalitnú výrobu a dodávku
tepla a teplej úžitkovej vody pre zmluvných odberateľov v meste G. H. G. ,a

keď predmetom nájmu bola časť majetku mesta slúžiaceho výhradne výrobe, rozvodu a dodávke tepla
a teplej úžitkovej vody pre odberateľov mesta G. H. G..

6. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že medzi sporovými stranami tak existoval
záväzkovo-právny vzťah, ktorého súčasťou bola aj povinnosť žalovaného (čl. VII. Zmluvy) vykonávať

investičnú činnosť do tepelného hospodárstva z prostriedkov získaných z jeho nájmu, a
ktorá sa podľa čl. VI. o nájomnom v spojení s Dodatkom č. 4 zúčtovala započítaním použitej čiastky
nájomcomnainvestičnúčinnosťdoprenajatéhomajetkupodľa čl.II.zmluvyazáväzkovprenajímateľa
v zmysle čl. VII. bod 1 tejto zmluvy a podľa čl. V. zmluvy na žalobcu ako nájomcu prešlo aj právo
odpisu na celý hmotný investičný majetok a nehmotný investičný majetok, ktoré

právo uplatňoval v rokoch 1994 - 2004 (potom došlo k zmene právnej úpravy). Z
vykonaného dokazovania odvolaciemu súdu vyplynulo aj to, že žalobca na
investičnú činnosť do tepelného zariadenia použil aj finančné prostriedky z vlastných
zdrojov, úverov a dotácií. Na základe uvedeného potom (bod 24. rozsudku odvolacieho súdu) podľa
odvolacieho súdu dáva zmysel čl. VIII. bod 4 a 5 zmluvy o prípadnom skončení nájmu a vykázaní

zostatkovej hodnoty technického zhodnotenia prenajatého hmotného majetku obstaraného nájomcom z
úverových zdrojov, keď sa táto zostatková hodnota mala započítať ako pohľadávka voči prenajímateľovi
vo výške zostatkovej hodnoty neprevyšujúcej výšku zmluvne nesplateného úveru poskytnutého za týmto
účelom ku dňu ukončenia nájmu a o prípadnom skončení nájmu zo strany prenajímateľa podľa odsekov
2 a 3 tejto zmluvy, keď vecné a finančné záväzky nájomcu, vzťahujúce sa na investície do majetku

prenajímateľa podľa tejto zmluvy, prevezme prenajímateľ. Toto dojednanie zmluvných strán treba vidieť
aj v súvislosti s ostatnými dojednaniami uvedenými v čl. V., VI. a VII. zmluvy, nakoľko investície,
resp. zhodnotenie majetku žalovaného zo strany žalobcu nebolo vykonávané len z jeho vlastných
zdrojov, úverov a dotácií, ale aj žalovaným prostredníctvom nájomného a odpisov. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd dal za pravdu žalovanému, že znenie čl. VIII. ods. 4 a 5 zmluvy v znení dodatkov 1/ až

5/ vyjadruje dohodu zmluvných strán o započítaní pohľadávky v súvislosti s
vykázaním zostatkovej hodnoty technického zhodnotenia prenajatého majetku obstaraného z úverových
zdrojov, neprevyšujúcej výšku nesplateného úveru a o vecných a finančných záväzkoch nájomcu,
vzťahujúce sa na investície do majetku prenajímateľa, ktorá predstavuje odchylnú úpravu od § 667
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zdôraznil, že § 667 Občianskeho zákonníka je svojou

konštrukciou ustanovením dispozitívneho charakteru a pripúšťa tak odchylné dojednanie a bolo nutné
v čo najširšej miere rešpektovať slobodnú vôľu zmluvných strán dohodnúť sa inak. Občiansky zákonník
umožnil v tomto ustanovení odchylnú úpravu, t. j. dohodou zmluvných strán túto úpravu modifikovať,
alebo aj úplne vylúčiť. Pokiaľ teda sporové strany uzavreli túto zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle,
platí zásada, že zmluvu treba dodržiavať, a to aj v prípade, že by bola pre niektorú stranu

nevýhodná.

7. Z uvedených dôvodov odvolací súd nárok žalobcu nepovažoval za opodstatnený.8. Dovolací súd o dovolaní žalobcu rozhodol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k.
2Cdo/280/2020-1779 zo dňa 21.12.2022, ktorým rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 17.10.2019, č.k. 4Co/170/2018-1670 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, svoje právne a
skutkovézáveryvyslovilbezjasnýchazrozumiteľnýchodpovedínavšetkyskutkové aprávnerelevantné
otázky. Pokiaľ bola namietaná rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že sa
nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne čo i len čiastočnej dôvodnosti žaloby čo do nepriznania
aspoň sumy vo výške nesplateného úveru v Dexia banka Slovensko, a.s., teda sumu 9.663,88 eur z

titulu úveru č. XXXXXX a sumu 20.940,00 eur z titulu úveru č. XXXXXX ako zostatkov na úverových
účtoch k 31.12.2008, túto dovolaciu námietku dovolací súd vyhodnotil ako dôvodnú. Vzhľadom na
povinnosť všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil, uviedol, že odvolací súd by preto mal osobitnú pozornosť venovať aj dostatočnému
a presvedčivému odôvodneniu svojho právneho názoru čo do posúdenia článku VIII. ods.
4 a 5 nájomnej zmluvy (každého odseku zvlášť) vo vzťahu k aplikovateľnosti ustanovenia § 667 ods. 1

OZ a z toho vyplývajúceho posúdenia dôvodnosti žaloby ako celku, resp. čiastkových nárokov.

9. V odvolacom konaní žalovaný zastával názor, že žalobcovi nárok za požadované technické
zhodnotenie prenajatého majetku nepatrí, nárok nie je dôvodný vzhľadom na dohody, ktoré zmluvné
strany v čl. VIII. ods. 4 a 5 uzavreli, a v ktorých je jednoznačne povedané, že žalobca by

mohol mať nárok na finančné a vecné záväzky, v prípade skončenia nájmu a vykázania
zostatkovej hodnoty technického zhodnotenia prenajatého majetku, hmotného majetku obstaraného
nájomcom, teda žalobcom, z úverových zdrojov, čiže len z úverových zdrojov sa táto zostatková hodnota
započíta ako pohľadávka voči prenajímateľovi vo výške zostatkovej hodnoty neprevyšujúcej výšku
zmluvne nesplateného úveru poskytnutého za týmto účelom ku dňu skončenia nájmu. Žalovaný tým

jednoznačne povedal, že trvá na tom, že žalobcovi nepatria žiadne ďalšie
finančné prostriedky, pretože žalobca vlastne investoval z majetku mesta, z finančných
prostriedkov, ktoré mu žalovaný poskytol. V odvolaní akcentoval, že vypracovaný znalecký posudok
nemá výpovednú hodnotu. V znaleckom posudku došlo k mnohým vyjadreniam znalkyne, na základe
ktorých je jednoznačné, že zostatková hodnota, ktorá bola stanovená znalkyňou, a

ktorú žalobca svojím žalobným návrhom požaduje, nie je v súlade s tým, čo znalkyňa vyčíslovala v rámci
znaleckého posudku na základe otázok, ktoré mu stanovil uznesením súd prvej inštancie. Znalkyňa
poukázala na rôzne rozdiely, poukázala na duplicitnú evidenciu majetku, resp. na nejaké
fiktívne faktúry, čiže znalkyňa vo svojom znaleckom posudku nevychádzala z toho, čo mala hodnotiť,
to znamená zostatkovú cenu, ktorá sa realizuje tak, že pokiaľ sa realizuje technické zhodnotenie na

určitom hmotnom, resp. nehmotnom majetku, tak sa z neho odoberajú niektoré veci, niekedy možno
sa celá vec rozoberie a tieto veci majú niekedy ešte aj zostatkovú hodnotu, čiže znalkyňa vlastne mala
znížiť o zostatkovú hodnotu cenu tohto majetku a následne pripočítať na základe faktúr ceny hodnoty
tých majetkov, ktoré boli zaradené do užívania v rámci tohto technického zhodnotenia. Tak, ako žalovaný
vo viacerých vyjadreniach uvádzal, znalecký posudok nemá výpovednú hodnotu. Aj zo znaleckého

posudku F. E. vyplynulo, že niektoré časti majetku boli zaúčtované duplicitne. V znaleckom posudku sú
jednoznačné rozdiely, nezrovnalosti, preto sa žalovaný nemôže stotožniť s tým, že uplatňovaná suma
zo strany žalobcu zodpovedá skutočne zostatkovej cene tohto majetku, ktorú by mal žalovaný uhradiť.
Zotrval na názore, že uzavretá zmluva medzi zmluvnými stranami nie je zmluva nájomná, ide o zmluvu
zmiešanú, nakoľko žalobcu zaväzuje pre žalovaného v rámci jeho povinností stanovených zákonom

vyrábať a dodávať teplo a teplú úžitkovú vodu pre odberateľov v meste G. H. G. a tiež pre mesto G.
H. G., ktoré bolo jedným z odberateľov. Zmiešaná zmluva upravuje cenovú reguláciu dodávok tepla s
tým, že v cenách tepla sa premietajú náklady, ktoré vynakladajú výrobcovia tepla na výrobu. Nazerajúc
sa na vec optikou žalobcu uviedol, že žalobca sa snaží nejakým spôsobom navodiť, že žalobca išiel
úmyselne podnikať tak, že bude podnikať so stratou. V tejto súvislosti považoval za potrebné povedať,

že oprávnené náklady boli jednoznačne zakalkulované. Poukázal na veľký rozdiel medzi dodávateľom
tepla,ktorýpostaviltepelnýsystém,tepelnéhospodárstvonanovo„nazelenejlúke“adodávateľomtepla,
ktorý ako žalobca si tento majetok prenajal. Uviedol, že ten, ktorý mal nový majetok, oprávnené náklady
(ekonomické náklady, oprávnené odpisy do technologických zariadení, meracej
regulačnej technológie, mzdy, náklady na opravy, nájomné, palivá, energie, správna réžia) premietal

do cien tepla, lebo majetok vybudoval, vlastnil a odpisoval. Na rozdiel od dodávateľa tepla, ktorý ako
žalobca v podstate dostal od žalovaného celý systém tepelného hospodárstva v roku
1993, prevzal ho, nevynaložil na jeho vybudovanie ani euro (Sk), mal také isté podmienky
na uplatňovanie odpisov ceny tepla ako ten, ktorý staval „na zelenej lúke“. Uviedol, že žalovaný (mesto)sa týchto odpisov vzdal, nepoužil ich na rozvoj mesta, nakoľko chcel, aby sa tepelné hospodárstvo
dostalo na vyššiu úroveň, aby ľudia mohli platiť menej za dodávky cien tepla a teplej úžitkovej vody,
čiže v zmluve sa výslovne dohodli na tom, že odpisy bude uplatňovať žalobca z majetku,

ktorý vytvoril zo svojich finančných prostriedkov žalovaný. Odpisy platili spotrebitelia teplej vody a
tepla, rovnako mesto G. H. G., ktoré je odberateľom tepla a teplej úžitkovej vody, čím žalovaný žalobcovi
umožnil, aby vytváral voľné finančné prostriedky na investovanie do jeho
majetku, technických zhodnotení. V podstate nejde o to, že žalobca finančné prostriedky vynaložil, on ich
dostával v cenách odpisov, v cene tepla. So žalobcom bola uzatvorená zmluva, v rámci ktorej sa zaviazal

používať nájomné, ktoré mal platiť, na rekonštrukcie a technické zhodnotenie majetku.
Zastával tak názor, že žalobca, ktorý berie do úvahy iba čl. VIII ods. 4 a 5 zmluvy, postupuje nesprávne,
pretožemusízohľadniťajpredchádzajúceustanovenia,vktorýchsizmluvnéstranyjednoznačnedohodli
práva a povinnosti, ktoré v konečnom dôsledku mali vplyv na to, akým spôsobom zostávajú
finančné prostriedky žalobcovi. Systém bol zložitý, avšak všetky podmienky boli dohodnuté v zmluve
a súviseli s úhradou nákladov vynaložených žalobcom na technické zhodnotenie, ktoré umožňovali

žalobcovivykonávaťvoveľkejčastiúhraduzfinančnýchprostriedkov,ktoréžalobcanaakumulovalpočas
obdobia, kedy technické zhodnotenie nevykonával, pretože naň nemal finančné prostriedky zo začiatku
trvania zmluvy, čo boli roky 1993 - 2000. S ohľadom na obsah doterajších vyjadrení v priebehu konania
akcentoval, že ceny tepla za obdobie rokov 1993 - 2000 zaplatili obyvatelia mesta a aj mesto
odpismi, ktoré prenieslo na žalobcu, žalobca majetok neobstaral zo svojich vlastných prostriedkov, išlo o

finančné prostriedky, ktoré mohol použiť, keby si ich bol akumuloval a odložil, a tak mohol prefinancovať
celú investíciu, ktorú vykonal do majetku žalovaného. Z tohto pohľadu rozhodnutie súdu prvej inštancie
nie je v súlade so zákonom.

10. O odvolaní žalovaného rozhodol odvolací súd (v poradí druhým) zmeňujúcim rozsudkom, ktorým

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.603,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne od 28.06.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšujúcej
časti žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 86 %, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 1.825,84 eur na účet Okresného
súdu Trenčín, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 134 eur na účet Okresného

súdu Trenčín, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť znalkyni A. B. C., so sídlom E., D. XXXX/XX náhradu
výdavkov sume 970,16 eur a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť znalkyni A. B. C., so sídlom E., D.
XXXX/XX náhradu výdavkov vo výške 71,24 eur (výroky III. až VII.).

11. Z hľadiska dôvodnosti uplatneného nároku vychádzal z čl. VIII. ods. 4 nájomnej zmluvy, ktorý

upravuje, že v prípade skončenia nájmu a vykázania zostatkovej hodnoty technického zhodnotenia
prenajatéhohmotnéhomajetku,obstaranéhonájomcomzúverovýchzdrojov,satátozostatkováhodnota
započíta ako pohľadávka voči prenajímateľovi vo výške zostatkovej hodnoty neprevyšujúcej výšku
zmluvne nesplateného úveru poskytnutého za týmto účelom ku dňu ukončenia nájmu. Za rozhodujúce
pre posúdenie dôvodnosti uplatňovaného nároku považoval tiež dodatok č. 2, ktorým (Dodatkom

č. 2 z 25.11.1996 k nájomnej zmluve) sa zmluvné strany dohodli na zmene čl. VIII. tak, že doplnili
bod 5/ v znení, že v prípade skončenia nájmu zo strany prenajímateľa podľa bodov 2/ a 3/ tejto
zmluvy, vecné a finančné záväzky nájomcu, vzťahujúce sa na investície do majetku prenajímateľa podľa
tejto zmluvy, prevezme prenajímateľ. Vzal do úvahy ďalšie dodatky, a to dodatok č. 3 z 23.06.2000
k nájomnej zmluve, dodatok č. 4 z 03.01.2005 k nájomnej zmluve, dodatok č. 5 z 27.12.2005 k

nájomnej zmluve. S prihliadnutím na ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je
dispozitívnym právnym ustanovením, umožňujúcim zmluvným stranám v zmluve dohodnúť úpravu
odlišnú od zákonnej a dojednanie o prevzatí záväzku za nesplatenú časť úveru, dospel k záveru,
že žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.603,88 eur s príslušenstvom. Vo zvyšujúcej časti
nárok žalobcu nepovažoval za dôvodný.

12. Dovolací súd o podanom dovolaní žalobcu rozhodol svojím uznesením zo dňa 30.01.2025, sp. zn.
2Cdo/86/2024 tak, že výrokom I. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 15.11.2023, sp. zn. 6Co/15/2023
v zamietajúcej časti (výrok II.) a v súvisiacich výrokoch o nároku žalovaného na náhradu trov konania
a povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu a výdavkov znalkýň (výroky III. až VII.) zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a výrokom II. v časti týkajúcej sa výroku rozsudku, ktorým krajský súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.603,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
od 28.06.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti (výrok I.), dovolanie odmietol.13. Po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom odvolací súd na základe odvolania žalovaného vo
vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie (rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k.
6C/181/2009-1520 zo dňa 21.11.2017 v spojení s opravným uznesením, č.k. 6C/181/2009-1607

zo dňa 13.12.2017) vec preskúmal podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, s výnimkou časti výroku, ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 30.603,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
od 28.06.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti, je potrebné zrušiť a vrátiť mu na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

14.Vposudzovanejvecijepredmetomodvolaciehokonaniaposúdenievecnejsprávnostirozsudkusúdu
prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 447.560,61
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 28.06.2009 až do zaplatenia s výnimkou
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 30.603,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

9 % ročne od 28.06.2009 do zaplatenia, nakoľko v tejto časti už bolo súdmi právoplatne o povinnosti
žalovaného rozhodnuté. Ako vyplýva zo záveru rozhodnutia prvoinštančného súdu, žalovaný ako 38 %-
ný spoločník žalobcu si mal a musel byť plne vedomý znenia nájomnej zmluvy z 02.11.1993, uzavretej na
základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v G. H. G. z 20.10.1993 č. XX/XXXX za účelom zabezpečiť
kvalitnú výrobu a dodávku tepla a teplej úžitkovej vody pre zmluvných odberateľov v meste G. H. G.

(ďalej ako „nájomná zmluva“) a dodatkov k tejto nájomnej zmluve, ktorú uzavrel so žalobcom, vrátane
predmetných dodatkov a dôsledkov jednotlivých ustanovení. Pri rozhodovaní vychádzal z výsledkov
vykonanéhodokazovania,ktorýminebolopreukázané,žebyvygenerovanýziskzodpisovnezodpovedal
výške odpisov, a ak by tomu aj tak bolo, nebolo by to v rozpore s nájomnou zmluvou, ktorú žalovaný
uzatváral, a ktorej dôsledkov si mal byť vedomý, pričom súd dal opakovane do pozornosti, že sám

žalovaný je spoločníkom žalobcu. Rovnako nebolo preukázané, že žalobca dosiahol zisk vytvorený
nad rámec regulovaných cien a regulovaného zisku pri výrobe a dodávke tepla pre
spotrebiteľov. I keby tomu tak bolo, za uvedené by bol zodpovedný žalovaný ako prenajímateľ, ktorý so
žalobcom, ktorého je spoločníkom, takúto nájomnú zmluvu uzatvoril. V nadväznosti na uvedené
skutočnosti súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu, ktorú žalobca žiadal, nie

sumu stanovenú znaleckým posudkom a stanoviskom A. B. C., keďže žalobcovi nemohol priznať viac,
ako požadoval. Záverom vyslovil, že podľa názoru súdu by práve nepriznanie sumy 447.560,61 eur
žalobcovi bolo v rozpore s princípmi právnej istoty i v rozpore s dobrými mravmi.

15. Žalovaný podané odvolanie, založené na námietke, ktorá spočívala v názore žalovaného

o nedôvodnosti nároku žalobcu, zdôvodnil tým, že súdom priznané plnenie je v rozpore s nájomnou
zmluvou zo dňa 02.11.1993 v článku VIII. ods. 4 a 5. S touto rozhodujúcou odvolacou námietkou,
ktorú žalovaný uvádzal vo svojich viacerých písomných vyjadreniach, sa medzičasom už zaoberali
odvolacie súdy (rozhodnutie na č.l. 1670 a na č.l. 2009). Odvolacie súdy zhodne zaujali právny
názor, že § 667 Občianskeho zákonníka je svojou konštrukciou ustanovenie dispozitívneho charakteru

a pripúšťa tak odchylné dojednanie, preto je potrebné rešpektovať slobodnú vôľu zmluvných strán
dohodnúť sa inak. Odvolací súd vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí, ktorým žalobu žalobcu zamietol,
dal za pravdu žalovanému, že znenie článku VIII. ods. 4 a 5 zmluvy v znení dodatkov 1 až 5
vyjadrujedohoduzmluvnýchstránozapočítanípohľadávkyvsúvislostisvykázanímzostatkovejhodnoty
technického zhodnotenia prenajatého majetku obstaraného z úverových zdrojov, neprevyšujúcej výšku

nesplateného úveru a o vecných a finančných záväzkoch nájomcu, vzťahujúce sa na investície
do majetku prenajímateľa, ktorý názor žalobca podaným dovolaním dôvodne spochybnil, v dôsledku
čoho dovolací súd vyslovil, že odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadom čo len
čiastočnej dôvodnosti žaloby, čo do nepriznania aspoň sumy vo výške nesplateného úveru v Dexia
Banka Slovensko, a.s., teda sumu 9.663,88 eur z titulu úveru číslo XXXXXX a cenu

20.940 eur z titulu úveru č. XXXXXX ako zostatkov na úverových účtoch k 31.12.2008.
Odvolací súd vo svojom ďalšom (v poradí druhom) rozhodnutí, s prihliadnutím na zmluvnými stranami
dojednanú odlišnú úpravu od § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zastával názor, že zmluvné strany
zmluvne vylúčili právo nájomcu po skončení nájmu žiadať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota
veci, a preto, majúc za to, že slovné spojenie „vecné a finančné záväzky“ vyjadruje záväzky vyplývajúce

z úverových zdrojov žalobcu, rozhodol o povinnosti žalovaného prevziať záväzok za nesplatenú časť
úveru celkom v sume 30.603,88 eur s príslušenstvom. Podľa názoru dovolacieho súdu (rozhodnutia
na č.l. 2097, bod 45 odôvodnenia) odvolacím súdom nebolo žiadnym spôsobom vyložené
a odôvodnené, ako dospel k záveru, že článkom VIII. ods. 4 a 5 zmluvy je úplne vylúčená aplikáciaustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda vylúčené právo nájomcu požadovať plnenie
podľa odseku 2, resp. ods. 4 tohto ustanovenia v iných, ako zmluvou upravených prípadoch.
16. Z doterajšej argumentácie sporových strán je zrejmé, že počas trvania zmluvného vzťahu žalobca

na základe uzavretej zmluvy vynakladal finančné prostriedky na zhodnocovanie majetku žalovaného.
Podľa argumentácie žalobcu medzi stranami nebolo sporné, že žalobca využíval pri svojej činnosti
nielen úverové prostriedky, ale aj iné prostriedky (svoj majetok, dotácie a príspevok z Kommunalkredit).
Nebolo teda vôľou strán v čase uzatvorenia zmluvy, ani počas jej trvania, vylúčiť aplikáciu dispozitívneho
ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, len si upraviť osobitný (odlišný) režim týkajúci

sa vysporiadania vzťahov súvisiacich s úverom poskytnutým žalobcovi. Na technickom zhodnotení
sa žalovaný nepodieľal ničím (bod 22 rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Cdo/86/2024). Žalobca dôvodil tým, že pôvodné znenie nájomnej zmluvy riešilo len poníženie nároku
nájomcu o zostatok úveru, no nie aj prechod úveru na prenajímateľa, dodatkom č. 2 sa doplnilo, že nielen
nárok nájomcu sa poníži o zostatok úveru, ale prirodzene potom tento zostatok úveru ako finančný
záväzok vyrovná prenajímateľ, pretože ten o to menej vyplatí nájomcovi. Vôľa zmluvných strán bola

taká, aby po skončení nájomného vzťahu dostal žalobca ako nájomca zaplatené to, o čo zhodnotí
majetok žalovaného ako prenajímateľa a osobitný režim bol dohodnutý pre prípad obstarania majetku
z úverových zdrojov, kde na prenajímateľa mala pri skončení nájmu prejsť povinnosť dosplácať úver
a o to by sa ponížil nárok žalobcu. Na ostatné vynaložené zhodnotenia sa vzťahuje ustanovenie § 667
ods. 1 Občianskeho zákonníka.

17. Nakoľko predmetnou žalobou sa žalobca domáhal uhradenia zostatkovej ceny technického
zhodnotenia, je potrebné, aby sa súd prvej inštancie, s prihliadnutím na priebeh doterajšieho konania,
zaoberal obsahom dohody o vysporiadaní nákladov na technické zhodnotenie majetku žalovaného
vzhľadom na ukončenie nájomného vzťahu vyplývajúceho z nájomnej zmluvy zo dňa 02.11.1993 vrátane

dodatkov uzatvorených k tejto nájomnej zmluve, a teda výkladom právneho úkonu v súlade s § 35 ods.
2 Občianskeho zákonníka ako celku, ale aj osobitne vo vzťahu k jednotlivým častiam, resp. dodatkov,
nevynímajúc namietaným čl. VIII ods. 4 a 5.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

ktoré obsahuje dôležité výkladové pravidlo, podľa ktorého prejav vôle je potrebné vykladať tak, aby bol
vzatý zreteľ na okolnosti, za ktorých bol urobený. Ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho
určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby
tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho

úkonu vyjadreného slovne, podrobí skúmaniu i vôle (úmyslu) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie
právneho úkonu, zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami
gramatickými, logickými, či systematickými. Súd na základe vykonaného
dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou preto, aby
mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia

úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.
Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo
výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená,
že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov v priebehu súdneho konania už
nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho

úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie,
prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje
ibaktomu,abyobsahprávnehoúkonuvyjadrenéhoslovami,ktorýurobiliúčastnícipovzájomnejdohode,
bolvyloženývsúladesostavom,ktorýexistovalvčaseichzmluvnéhodojednania(rozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31.07.2012, sp. zn. 3Cdo/81/2011).

19. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že článkom VIII. ods. 4 a 5 nájomnej zmluvy nie je úplne vylúčená
aplikácia ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žalobca je oprávnený požadovať to, o čo
zhodnotil majetok žalovaného, bude sa v ďalšom konaní riadiť zásadami dokazovania pri zodpovedaní
otázky, či žalobcovi patrí požadovaná náhrada za technické zhodnotenie prenajatého majetku. Nakoľko

rozhodnutie o výške požadovaného technického zhodnotenia závisí od posúdenia skutočností, na ktoré
treba vedecké poznatky a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206 CSP,
dôvodne tak, ako vo svojom skoršom konaní, bude vychádzať z nariadeného znaleckého dokazovania,
pričom odvolací súd s prihliadnutím na doterajšie námietky k vypracovaným znaleckým posudkompripomína, že hodnotenie znaleckého posudku/znaleckých posudkov ako dôkazu spočíva výlučne na
ich presvedčivosti, hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať
zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením (§ 220 ods. 2 CSP). Pri ustálení
výšky požadovaného plnenia súd neopomenie, že suma 30.603,88 eur s príslušenstvom žalobcovi už
v predmetnom konaní bola priznaná.
20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením, v rozsahu vymedzenom týmto rozhodnutím, zrušuje a vracia súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne nielen o uplatnenom
nároku, ale aj o nároku na náhradu trov konania, trov štátu a výdavkoch znalkýň.

21. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).