Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/105/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624201564
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624201564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: Obec Liptovská
Porúbka, so sídlom 033 01 Liptovská Porúbka 170, IČO:
17 061 229, zastúpeného JUDr. Romanom Škerlíkom, advokátom so sídlom Letná 61, 052 01 Spišská
Nová Ves, IČO: 42 109 264, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXX/XX, XXX

XX F. D., o vypratanie bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 21C/27/2024-107 zo dňa 6. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/27/2024-107 zo dňa 6. marca 2025 potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť vypratať byt č. X, nachádzajúci sa
na X. poschodí bytového domu „G. B. H. I. b.j.“ súpisné číslo XXX, vo vchode č. X, v obci F. D., ktorý

bytový dom je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie F. D., obec F. D., okres Liptovský
Mikuláš (ďalej aj „sporný byt“ alebo „predmetný byt“) a odovzdať tento byt žalobcovi, a to všetko v lehote
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči
žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súdu po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa

10.04.2024 sa žalobca domáhal voči žalovanému vypratania sporného bytu špecifikované v bode 1.
tohto rozhodnutia a náhrady trov konania. Žalobca svoj nárok skutkovo odôvodnil tým, že je vlastníkom
sporného bytu. Dňa 30.09.2022 bola medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom
uzatvorená nájomná zmluva, na základe ktorej žalobca prenechal sporný byt žalovanému do užívania
na dobu určitú, a to od 01.10.2022 do 30.09.2023. Listom zo dňa 03.08.2023 žalobca oznámil
žalovanému, že z dôvodu neplnenia jeho povinností nájomcu žalovaný stráca nárok na opakované
uzatvorenie zmluvy o nájme bytu, a zároveň vyzval žalovaného na jeho vypratanie a odovzdanie.

Listom zo dňa 20.09.2023 žalobca oznámil žalovanému, že mu nepredĺži nájomnú zmluvu a vyzval
ho na odovzdanie a vypratanie bytu v posledný pracovný deň v mesiaci, t. j. 29.09.2023. Žalovaný
si túto výzvu prevzal 23.09.2023. Na základe žiadosti žalovaného obecné zastupiteľstvo obce Liptovská
Porúbka uznesením č. 137/2023 z 25.09.2023 zrušilo svoje predchádzajúce uznesenie č. 130/2023 zo
dňa 19.09.2023, ktorým neschválilo uzatvorenie nájomnej zmluvy so žalovaným na čas po ukončení
uvedenej nájomnej zmluvy a následne uznesením č. 138/2023 z 25.09.2023 rozhodlo o schválení novej

zmluvy o nájme bytu na obdobie dvoch mesiacov od 01.10.2023 do 30.11.2023. Nadväzne
dňa 28.09.2023 uzatvorili žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca druhú zmluvu o nájme
bytu, predmetom ktorej bol nájom sporného na dobu určitú, a to od 01.10.2023 do 30.11.2023. Listomdoručeným obecnému úradu žalobcu 23.10.2023 žalovaný požiadal žalobcu o predĺženie
nájomnej zmluvy. Táto žiadosť bola prerokovaná na zasadnutí obecného zastupiteľstva Obce Liptovská
Porúbka dňa 24.10.2023, na ktorom poslanci neodsúhlasili uzatvorenie nájomnej zmluvy na ďalšie

obdobie (t. j. po 30.11.2023). Túto skutočnosť žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 31.10.2023,
ktorú adresát prezval dňa 31.10.2023. Nájom sporného bytu tak skončil uplynutím dohodnutej doby
nájmu dňa 30.11.2023. V danej súvislosti žalobca poukázal na článok III. bod 3.5. prvej nájomnej zmluvy
zo dňa 30.09.2022, a tiež text na konci druhej nájomnej zmluvy z 28.09.2023, v zmysle ktorých uplynutím
dohodnutej doby nájmu, ak sa na ňom účastníci nedohodnú inak, nájomný vzťah končí a

nájomca je povinný byt vypratať a odovzdať ho v pôvodnom stave s prihliadnutím
na primerané opotrebenie prenajímateľovi v posledný deň trvania nájmu. Napriek tomu,
že nájom bytu zanikol uplynutím dohodnutej doby nájmu, žalovaný byt žalobcovi riadne neodovzdal
a tento nevypratal a naďalej ho užíva bez akéhokoľvek právneho titulu, a to proti vôli žalobcu, čím
bezdôvodne zasahuje do jeho vlastníckeho práva, ktorý v dôsledku toho žalobca nemôže užívať a ani
ho prenajať ďalším nájomcom. Nárok žalobcu uplatnený žalobou vyplýva z ust. § 663, § 685 ods. 1, §

710 ods. 2 a § 682 Občianskeho zákonníka.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol. Tvrdil, že má právo užívať predmetný byt, pretože ako nájomca uzatvoril so žalobcom ako
prenajímateľom dňa 28.09.2023 zmluvu o nájme predmetného bytu, v ktorej bola dohodnutá doba nájmu
od 01.10.2023 do 30.11.2023. Upriamil pozornosť na čl. III. bod 3.3. a bod 3.4. predmetnej nájomnej

zmluvy, v zmysle ktorých mal žalovaný ako nájomca právo na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme
bytu za predpokladu, že si počas doby nájmu bude riadne plniť zmluvné podmienky, ako aj podmienky
uvedené vo Všeobecnom záväznom nariadení obce Liptovská Porúbka č. 14/2020. Súčasne
prenajímateľ bol povinný žalovaného informovať o možnosti opakované uzatvorenia nájomnej zmluvy,
ktorú povinnosť si však žalobca počas trvania tohto nájomného vzťahu nesplnil. Na prenájom sporného

bytu sa aplikujú ustanovenia zákona 443/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalovaný akcentoval,
že ako nájomca počas doby nájmu (v zmysle druhej nájomnej zmluvy) si riadne plnil svoje zmluvné
povinnosti spočívajúce v platení mesačných platieb, ako aj v povinnosti svojím konaním nezapríčiniť
znehodnotenie bytu a rešpektovať domový poriadok. Z uvedeného dôvodu žalovaný má
zo zákona právo na opakované užívanie bytu. Počas trvania tohto nájomného vzťahu si

žalovaný dňa 23.10.2023 podal na podateľni žalobcu žiadosť o predĺženie nájomnej zmluvy. Žalobca
však odmietol so žalovaným opakovane uzatvoriť nájomnú zmluvu k predmetnému bytu napriek tomu,
že žalovaný si všetky povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o nájme zo dňa 28.09.2023 za dobu nájmu od
01.10.2023 do 30.11.2023 riadne plnil. Dôvodom neuzatvorenia opakovaného nájmu k tomuto bytu bola
okolnosť, že žalovaný si v predchádzajúcich nájomných obdobiach neplnil svoje povinnosti nájomcu,

čo vyplýva aj zo zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva žalobcu zo dňa
24.10.2023. Žalovaný zdôraznil, že nakoľko strany sporu dňa 28.09.2023 uzatvorili novú nájomnú
zmluvu, vzniklo mu aj právo na opätovné uzatvorenie zmluvy. Tým, že žalobca odoprel so
žalovaným opätovne uzatvoriť nájomnú zmluvu, on sám svojím konaním porušil zmluvné podmienky.
Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že k zániku nájmu bytu došlo uplynutím dohodnutej doby, pretože

v zmysle zákona č. 443/2010 Z. z. možno nájomnú zmluvu dojednať len na dobu určitú. Žalobca v tomto
spore nepreukázal, že by si žalovaný alebo osoby oprávnené užívať s ním predmetný byt nesplnili svoje
povinnosti z predmetnej nájomnej zmluvy zo dňa 28.09.2023 (v zmluve je nesprávne uvedený jej dátum
uzavretia 28.09.2022). Od nadobudnutia účinnosti predmetnej zmluvy treba posudzovať aj všetky jej
zmluvné podmienky, vrátane podmienky pre opätovné uzatvorenie nájomnej zmluvy. Neobstojí preto

tvrdenie žalobcu, že počas nájomného vzťahu založeného zmluvou o nájme bytu zo dňa 30.09.2022
s dobou nájmu od 01.10.2022 do 30.09.2023 si žalovaný neplnil svoje zmluvné povinnosti,
a preto ani nemožno na tieto tvrdenia žalobcu prihliadať. Uzatvorením poslednej zmluvy o nájme bytu
s dobou nájmu od 01.10.2023 do 30.11.2023 žalobca vstúpil so žalovaným do nového záväzkovo-
právneho vzťahu, v dôsledku čoho je potrebné prihliadať na plnenie podmienok zmluvy len za obdobie

platnosti tejto zmluvy a nie aj predchádzajúcich nájomných zmlúv. Keďže počas trvania aktuálneho
právneho vzťahu strán sporu mal žalovaný ako nájomca voči žalobcovi uhradené všetky platby, resp.
svojím správaním nedal dôvod žalobcovi na ukončenie nájomného vzťahu, z hľadiska
tohto sporu je relevantné, či žalovanému vznikol nárok na opätovné uzatvorenie nájomnej zmluvy so
žalobcom. Žalovaný potvrdil,

že pred vznikom posledného nájomného vzťahu so žalobcom mal nedoplatky vzniknuté z užívania
predmetného bytu. Tieto nedoplatky však žalovaný následne uhradil a preto preukázateľne nemohli
mať vplyv na uzatvorenie zmluvy v roku 2023. V dôsledku toho táto skutočnosť nemôže mať vplyv
na posúdenie aktuálneho právneho vzťahu strán sporu. Ďalej žalovaný poukázal na to, že osobouoprávnenou s ním predmetný byt užívať je aj jeho maloletá dcéra J. H. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorá so
žalovaným a jeho manželkou zdieľa spoločnú domácnosť a o ktorú sa ako rodičia spoločne starajú.
V prípade, ak by súd žalobe vyhovel, stala by sa dcéra osobou bez domova, nakoľko žalovaný, jeho

manželka a ani jeho dcéra nevlastnia žiadnu nehnuteľnosť, ktorá by mohla slúžiť na uspokojovanie ich
potreby bývania. Žaloba žalobcu na vypratanie bytu tak zasahuje aj do súkromného a rodinného života
maloletej dcéry žalovaného.
4. Žalobca v replike zotrval na svojej argumentácii prezentovanej v žalobe. Zdôraznil,
že žalovaný nedisponuje žiadnym právnym titulom na užívanie bytu, keďže jeho nájom zanikol uplynutím

dohodnutej doby nájmu k 30.11.2023, čo žalovaný ani nepoprel. Zároveň žalovaný ani netvrdí, že by
v súčasnosti disponoval nájomnou zmluvou, ktorá by ho oprávňovala sporný byt užívať aj po 30.11.2023.
Tieto skutočnosti nie sú medzi stranami sporu sporné. Tvrdenia žalovaného o tom, či a ako si plnil
povinnosti nájomcu po dobu trvania nájomného vzťahu, sú k predmetu tohto sporu bez právneho
významu. Keďže jeho nájom bytu uplynutím času zanikol, je irelevantné, či si ako nájomca plnil alebo
neplnil svoje povinnosti po dobu trvania nájmu. Takéto okolnosti by mohli mať vplyv na rozhodnutie súdu

v prípade skončenia nájmu výpoveďou zo strany prenajímateľa, čo však nie je prejednávaný prípad.
Od 01.12.2023 žalovaný nemá právny titul na užívanie sporného bytu, a preto z uvedeného dôvodu je
povinný ho vypratať (§ 710 ods. 2 s použitím § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právnym dôsledkom
zániku nájmu bytu je povinnosť nájomcu byt vypratať a odovzdať ho prenajímateľovi. Na uvedenom nič
nemení ani fakt, či žalovaný mal/nemal právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Tieto jeho

tvrdenia sú
bez právneho významu k predmetu sporu, navyše sú nepravdivé a zavádzajúce. Žalovaný totiž vedel,
že jeho nájom sporného bytu končí ku 30.10.2023 a taktiež vedel, že nájomná zmluva uzatvorená dňa
28.09.2023, ktorá je svojou právnou povahou v skutočnosti dodatkom k nájomnej zmluve z 30.09.2022
o predĺžení doby nájmu o dva mesiace (od 01.10.2023 do 30.11.2023), bola uzatvorená

z dôvodu, že so žalovaným býva maloletá osoba, a preto žalobca žalovanému poskytol čas na nájdenie
si náhradného bývania. O tejto skutočnosti mal žalovaný nepochybne vedomosť aj zo zasadnutia
obecného zastupiteľstva žalovaného konaného dňa 25.09.2023, na ktorom sa osobne zúčastnil. Obrana
žalovaného, že po dobu týchto dvoch mesiacov si plnil povinnosti nájomcu (hoci predtým si ich neplnil),
s tým, že sa jedná o vzťah z novej nájomnej zmluvy, z čoho mu vyplýva právo na opakované uzatvorenie

nájomnej zmluvy, je preto účelová, založená na formálnom a ústavne neakceptovateľnom výklade
právnych predpisov a uskutočnených právnych úkonov. Žalovaný v tomto spore nepreukázal, že po
30.11.2023 disponuje právnym titulom na užívanie sporného bytu. Jeho konanie je v hrubom rozpore
s dobrými mravmi, pretože žalovaný sa na svoju obranu snaží zneužiť ústretovosť žalobcu, ktorý mu
poskytol dodatočnú lehotu dvoch mesiacov na to, aby si našiel náhradné bývanie. Bol to práve

žalobca, ktorý prihliadal na to, že so žalovaným býva aj maloletá osoba, ktorú skutočnosť sa žalovaný
snaží v tomto konaní aktuálne zneužiť proti žalobcovi. Aj v súčasnosti i napriek opakovaným výzvam
žalobcu na vypratanie sporného bytu žalovaný naďalej v spornom byte býva a spotrebúva aj plnenia
spojené s jeho užívaním (energie), čím sa bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcu. Žalobca
sa preto bude voči žalovanému osobitnou žalobou domáhať úhrady nárokov vzniknutých z dôvodu

neoprávneného užívania bytu žalovaným po zániku nájmu bytu.
5. Žalovaný v duplike nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že medzi ním a žalobcom bol podpísaný dodatok
k pôvodnej nájomnej zmluve. Tvrdil, že v danom prípade bola uzatvorená nová nájomná zmluva, čo
vyplýva aj z tvrdenia žalobcu v replike, kde sa uvádza, že následne, a to dňa 28.09.2023, uzatvoril
žalobca a žalovaný novú nájomnú zmluvu na nájom na dobu určitú od 01.10.2023 do 30.11.2023.

V kontexte tejto novej nájomnej zmluvy musí byť preto posudzované aj plnenie práv a povinností
žalovaného. Počas nájomného vzťahu založeného novou (v poradí druhou) nájomnou zmluvou nedošlo
zostranyžalovanéhokžiadnemuporušovaniuprávapovinnostínájomcu.Kuskončeniunájmusporného
bytu mal žalovaný vyrovnané všetky záväzky a nedlžil žalobcovi na nájomnom žiadnu čiastku. Neobstojí
preto tvrdenie žalobcu, že nájom bol dohodnutý na dobu určitú, keďže v zmysle novej nájomnej zmluvy

(bez ohľadu na dĺžku trvania nájmu) si žalovaný splnil všetky povinnosti v zmysle zákona č. 443/2010 Z.
z. v znení neskorších predpisov, ako to vyžadujú všeobecne záväzné nariadenia žalobcu. Aj zo zmluvy
o nájme bytu zo dňa 28.09.2023 predloženej žalobcom do spisu vyplýva, že sa nejedná o dodatok
k pôvodnej nájomnej zmluve, ale že sa jedná o novú nájomnú zmluvu o nájme bytu podľa zákona č.
443/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov. Hoci žalovaný si podľa zákona splnil všetky povinnosti

voči žalobcovi, žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle ust. § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z.,
pretože žalovaného neinformoval o práve na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme bytu. Žalovaný
preto nebol ani povinný podávať si u žalobcu žiadosť o opakované predĺženie nájmu bytu. Napriek tomu
si žalovaný takúto žiadosť počas trvania nájmu u žalobcu dňa 23.10.2023 podal. Žalovaný zopakoval, žeaktuálne má voči žalobcovi vysporiadané všetky finančné záväzky vzniknuté z novej nájomnej zmluvy.
Predmetný byt nie je poškodený, žalobca ani členovia jeho rodiny nikdy sústavne nenarušovali pokojné
bývanie ostatných nájomcov. Prípadným rozhodnutím súdu o vyprataní by mohlo dôjsť k zásahu práv

na obydlie aj jeho neplnoletej dcéry, ktorá by sa bez svojho zavinenia ocitla bez prístrešia a prípadným
vyprataním bytu by bolo ohrozené jej právo na prostredie vhodné pre jej fyzický a duševný vývoj.
Žalovaný tiež poukázal na právo na bývanie ako právo zakotvené vo všeobecnej deklarácii ľudských
práv a ich medzinárodnom pakte hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré je súčasťou
práva na dôstojnú životnú úroveň a je tiež bližšie definované vo všeobecnom komentári č. 4

k medzinárodnému paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a o práve
na primerané bývanie a vo všeobecnom komentári č. 7 k medzinárodnému paktu o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, o nútenom vysťahovaní. Žalovaný zopakoval, že on,
jeho manželka, ani ich neplnoletá dcéra nevlastnia žiadnu nehnuteľnosť, v ktorej by mohli bývať.
6. Žalobca na pojednávaní zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii prezentovanej v štádiu
prípravy pojednávania. Doplnil, že žalovaný naďalej v spornom byte býva a za tento byt neplatí.

Naposledy dňa 09.08.2024 žalobcovi uhradil sumu 237,50 eur ako zmluvnú pokutu, ktorá je účtovaná
vo výške 15,00 eur denne, pričom táto bola žalovanému vyúčtovaná za mesiac júl v sume 465,00
eur. Iné úhrady žalovaný v prospech žalobcu už nerealizoval a neplatí žalobcovi ani plnenia za služby,
ktoré spotrebováva a ktoré sú do sporného bytu dodávané. Žaloba je preto v celom rozsahu dôvodná,
keďže žalovaný od 01.12.2023 nemá žiaden právny titul na jeho užívanie. Zároveň žalobca uviedol,

že sa nebráni ani dlhšej paričnej lehote, ktorú by súd žalovanému poskytol žalovanému na vypratanie
predmetného bytu.
7. Žalovaný na pojednávaní zotrval na svojej procesnej obrane prezentovanej v predchádzajúcom štádiu
konania. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcu a uviedol, že platil, ako „stíhal“. Potvrdil, že sumu 230,00
eur žalobcovi pravidelne neplatil. Ďalej uviedol, že má veľa dlhov, ale snaží sa to doplatiť tak, aby nároky

žalobcu boli vyrovnané, keď sa blížilo uzatvorenie nájomnej zmluvy. Nechápal, prečo zrazu v roku 2023
nastal zlom a žalobca ho chcel zo sporného bytu vyhodiť.
8. Na základe vykonaného dokazovania (osvojením si zhodných skutkových tvrdení strán sporu) mal
súd prvej inštancie preukázané, že dňa 30.09.2022 uzatvorili žalobca ako prenajímateľ a žalovaný
ako nájomca nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom bytu uvedeného vo výrokovej časti tohto

rozsudku, a to na o dobu určitú od 01.10.2022
do 30.09.2023. Dňa 28.09.2023 sa žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca dohodli na nájme
bytu na ďalšiu dobu určitú, a to od 01.10.2023 do 30.11.2023. Následne už žiadna ďalšia, ani iná
nájomná zmluva, či doplnok predchádzajúcim nájomným zmluvám nebola ohľadne užívania tohto bytu
uzatvorená. Žalobca je vlastníkom sporného bytu, ktorý žalovaný spolu s manželkou a dcérou, nar.

XX.XX.XXXX doposiaľ užíva. Žalobca však už nechce, aby žalovaný naďalej predmetný byt užíval.
9. Pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 685 ods. 1, § 710 ods. 2 a § 126
ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že v prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca je
vlastníkom predmetného bytu, ktorý žalovaný užíva proti vôli žalobcu, teda bez jeho súhlasu. Z opisu
skutkových tvrdení bolo tiež nesporné, že od 01.12.2023 u žalovaného absentuje

akýkoľvek právny titul (dôvod) na užívanie sporného bytu, a teda že ide o užívanie neoprávnené. Keďže
na základe dohody zo dňa 28.09.2023 bol dojednaný nájom bytu na dobu určitú, a to od 01.10.2023
do 30.11.2023, pričom je irelevantné, či sa táto dohoda chápe ako nová nájomná zmluva alebo len ako
dodatok k predchádzajúcej nájomnej zmluve), jej uplynutím (jednak v zmysle článku III., bodu 3.3. tejto
dohody, avšak predovšetkým podľa § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka nájom žalovaného k spornému

bytu zanikol. Odvtedy už neexistuje žiaden právny dôvod (titul) pre užívanie tohto bytu žalovaným. Na
uvedenom závere nemôže zmeniť nič ani okolnosť, či sa na tento nájom bytu vzťahuje režim zákona č.
443/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo nie.
10. Vzhľadom na predmet tohto sporu - vypratanie bytu okresný súd považoval za
irelevantné tvrdenia žalovaného o tom, že mal právo na opakované uzavretie ďalšej zmluvy o nájme bytu

argumentujúc, že si počas obdobia platnosti nájmu z titulu v poradí druhej zmluvy o nájme, resp. dodatku
pôvodnej nájomnej zmluvy, riadne plnil všetky svoje povinnosti z nej vyplývajúce, ako aj povinnosti
vyplývajúce zo Všeobecného záväzného nariadenia obce F. D., a ani to že zo strany žalobcu došlo k
porušeniu tejto zmluvy, resp. dodatku, keď s ním žalobca ďalšiu nájomnú zmluvu nedojednal. Rovnako
irelevantné je i to, či zo strany žalobcu (ne)došlo k porušeniu povinnosti prenajímateľa informovať

žalovaného o možnosti opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy. Tieto skutočnosti totiž nič nemenia
na zistenom skutkovom stave, že od 01.12.2023 žalovaný užíva sporný byt bez akéhokoľvek právneho
titulupretojepovinnýhovypratať.Tietožalovanýmpopisované(údajné)porušeniazmluvnýchpovinností
zo strany žalobcu nemôžu byť predmetom konania o vypratanie bytu, ale žalovaný ich môže namietať viných súdnych konaniach. Prvoinštančný súd preto z dôvodu hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) v tomto
spore neposudzoval dôvodnosť týchto tvrdení žalovaného, keďže aj v prípade ich preukázania by nebolo
možné konštatovať, že žalovanému vznikol právny titul pre ďalšie užívanie sporného bytu. Je totiž rozdiel

medzi stavom, keď osoba má právo na uzatvorenie zmluvy o nájme/užívaní bytu a stavom, keď osoba
byt bez takejto zmluvy užíva.
11. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa všeobecného odkazu na právo osôb na bývanie
konajúci súd uviedol, že takúto argumentáciu nemohol akceptovať, pretože pri takomto
výklade práva na bývanie (bez ďalšieho) by bolo možné dôjsť k absurdnému záveru, že každá žaloba o

vypratanie bytu vo vzťahu k osobe, ktorá nemá zabezpečené iné bývanie a bez akéhokoľvek právneho
titulu užíva byt iného, by musela byť neúspešná, čo by viedlo aj k stavu, kedy by väčšina vlastníkov bytov
nebola ochotná prenajímať byty osobám, ktoré nemajú kde inde bývať, čo je však väčšina nájomcov, a
teda inštitút nájmu bytov by bol prakticky znefunkčnený (a nakoniec by tak bolo, a to už reálne, dotknuté
aj žalovaným uvádzané „právo na bývanie“, pretože by mu nikto nechcel prenajať byt). Súčasne okresný
súd uviedol, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku bola už dcéra J. H. B. plnoletá a poukázal

aj svoju viazanosť rozsahom žaloby (§ 216 CSP), v dôsledku čoho zaviazal na vypratanie bytu len
žalovaného, a nie aj ostatných členov jeho rodiny, proti ktorým žaloba nebola podaná. Aj z tohto dôvodu
je poukaz žalovaného na rodinu, vrátane dcéry v tomto konaní irelevantný.
12. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v prejednávanej veci nebolo možné uvažovať o žiadnych
okolnostiach, ktoré by mali viesť k záveru o rozpore výkonu vlastníckeho práva formou podania tejto

reivindikačnej žaloby s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
13. V súvislosti s nárokom na bytovú náhradu (ktorej sa žalovaný ani v tomto konaní nedomáhal)
okresný súd poukázal na § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že pri zániku nájmu
dohodnutého na určitý čas nemá nájomca právo na bytovú náhradu, a rovnako ani v tejto súvislosti
súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by mali nad rámec uvedeného zákonného ustanovenia

odôvodňovať rozšírenie povinnosti žalobcu poskytnúť bytovú náhradu tomuto žalovanému, keďže ako
súd už uviedol, dcéra
pred vyhlásením rozsudku dosiahla plnoletosť, a okolnosť, že žalovaný (podľa vlastného tvrdenia) nemal
zabezpečené iné bývanie (čo je štandardná situácia v konaniach o vypratanie bytu), takéto výnimočné
okolnosti nie sú.

14. Pokiaľ ide o paričnú lehotu, súd prvej inštancie uviedol, že považoval 15-dňovú lehotu na vypratanie
bytu za primeranú povahe uloženej povinnosti, a preto ju určil v takomto rozsahu, pričom predĺženie
pôvodne navrhovanej zákonnej trojdňovej lehoty nakoniec na pojednávaní akceptoval aj
žalobca, a jej dĺžku ponechal na úvahu súdu.

15. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako úspešnej sporovej strane priznal nárok na nich náhradu voči
žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd
po právoplatnosti tohto konania v lehote 60 dní samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, že odvolací súd rozsudok okresného súdu zruší a žalobu zamietne.
17. Odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v rámci

svojej procesnej obrany v štádiu prvoinštančného konania. Akcentoval, že dňa 28.09.2023 uzatvorili
strany sporu novú nájomnú zmluvu, pričom táto nie je len dodatkom k predchádzajúcej nájomnej
zmluve zo dňa 30.09.2022. Plnenie povinností žalovaného ako nájomcu možno preto posudzovať len na
základe nájomnej zmluvy zo dňa 28.09.2023 a nie v kontexte predchádzajúcej nájomnej zmluvy, ktorá
uplynutím času zanikla. Počas nájomného vzťahu založeného novou nájomnou zmluvou nedošlo zo

strany žalovaného k žiadnemu porušeniu práv a povinností nájomcu. Rovnako ku dňu skončenia nájmu
mal žalovaný so žalobcom vyrovnané všetky finančné záväzky a nedlhoval žalobcovi na
nájomnom žiadnu čiastku. Tvrdenie žalobcu, že nájom bol dohodnutý na dobu určitú, je právne
irelevantné, keďže v zmysle novej nájomnej zmluvy (bez ohľadu na dĺžku trvania nájmu) si žalovaný
splnil všetky povinnosti tak, ako to vyžaduje zákon č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania

a o sociálnom bývaní v znení neskorších predpisov a ako to aj vyžadujú všeobecne záväzné nariadenia
žalobcu. Bol to práve žalobca, ktorý si nesplnil voči žalovanému informačnú povinnosť o možnosti
opakovaného nájmu bytu v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj
bývania a o sociálnom bývaní. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie mal žalovaný voči žalobcovivysporiadané všetky finančné záväzky vzniknuté z novej nájomnej zmluvy a na jeho strane a ani
na strane osôb, ktoré s ním predmetný byt užívali, nenastali dôvody, pre ktoré by žalobca mohol so
žalovaným skončiť nájom v zmysle § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

18. Ďalej žalovaný zopakoval, že ak by musel predmetný byt vypratať, tak potom by sa osoby, ktoré
doposiaľ s ním žijú v tomto byte (jeho manželka i dcéra), stali bezdomovcami, pretože ani jeden
z nich nevlastní nehnuteľnosť, ktorá by mohla slúžiť na uspokojovanie ich bytovej potreby. Hoci je
dcéra žalovaného aktuálne už plnoletá, nestala sa tým automaticky zárobkovo činná tak, aby si mohla
zabezpečiť uspokojovanie svojej bytovej potreby formou prenájmu bytu. Napriek tomu, že žalobca si

opomenul voči žalovanému splniť vyššie uvedenú informačnú povinnosť, žalovaný si podal u neho
žiadosť o opakované uzavretie nájomnej zmluvy ešte pred skončením druhej doby nájmu. Hoci je
pravdou, že pred vznikom posledného nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným mal žalovaný
v minulosti nedoplatky vzniknuté z užívania predmetného bytu, tieto už boli uhradené. Súčasne tieto
nedoplatky preukázateľne nemali vplyv na opätovné uzatvorenie nájomnej zmluvy v roku 2023, a preto
je otázne, prečo by mali mať vplyv pri posúdení momentálneho právneho vzťahu medzi stranami sporu,

ktorý vznikol až po období vzniku uvedených nedoplatkov. Práve žalobca, ktorý si nesplnil zmluvné
podmienky a neumožnil žalovanému uzatvoriť novú zmluvu o nájme sporného bytu, hoci žalobcovi podľa
zmluvy takýto nárok vznikol.

19. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
20. Odvolacie námietky žalovaného označil za nedôvodné. Zdôraznil, že z hľadiska predmetu tohto
konania bolo určujúce, či žalovaný má alebo nemá právny titul
na užívanie sporného bytu. Bez ohľadu na to, či je nájomná zmluva zo dňa 28.09.2023 samostatná
(nová) nájomná zmluva, alebo je len dodatok k pôvodnej nájomnej zmluvy (s čím však žalobca

nesúhlasí), nájomný vzťah sa skončil uplynutím dohodnutej doby nájmu, t. j.
ku dňu 30.11.2023. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že žalovanému nesvedčí
žiaden právny titul na užívanie bytu, a preto je povinný ho vypratať. Neobstoja ani tvrdenia žalovaného
o údajnom porušení zmluvných povinností žalobcu spočívajúce v nedodržaní informačnej
povinnosti, ktoré nemôžu byť predmetom tohto konania. Žalovaný si tieto mohol prípadne namietať

v iných súdnych konaniach, ktoré však nikdy neinicioval. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že by
bolonehospodárne,abysatýmitotvrdeniamižalovanéhovtomtosporezaoberal,pretožeajvprípade,ak
by takéto porušenia zo strany žalobcu boli preukázané, len na základe takéhoto zistenia by ešte nebolo
možné konštatovať, že žalovanému vznikol právny titul na užívanie sporného bytu, ktorý by jediný mohol
vylúčiť úspešnosť žaloby žalobcu v tomto spore. Námietky žalovaného o tom, že nebol zo strany žalobcu

riadne informovaný o možnosti opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy, sú nielen nepodstatné pre
predmet tohto súdneho konania, ale zároveň sú zjavne nedôvodné, nepravdivé a zavádzajúce. V danej
súvislosti žalobca poukázal na rad právnych úkonov, z ktorých celkom zjavne vyplýva, že žalovaný si
musel byť veľmi dobre vedomý toho, že dňom 30.11.2023 sa končí nájom sporného bytu a nová nájomná
zmluva s ním už nebude uzatvorená.

21. Zopakoval chronológiu úkonov, ktoré vyplývajú zo spisu, z ktorej vyplýva, že dňa 30.09.2022
uzatvorili žalobca a žalovaný zmluvu o nájme bytu na dobu určitú od 01.10.2022 do 30.09.2023. Listom
zo dňa 03.08.2023 žalobca oznámil žalovanému, že z dôvodu neplnenia si povinností nájomcu žalovaný
stráca nárok na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme bytu, a zároveň žalovaného vyzvala na
vypratanie a odovzdanie bytu; žalovaný si oznámenie prevzal dňa 07.08.2023. Uznesením Obecného

zastupiteľstva obce Liptovská Porúbka č. 130/2023 zo dňa 19.09.2023 obecné zastupiteľstvo vyslovilo
súhlas s neuzatvorením zmluvy o nájme bytu so žalovaným. Listom zo
dňa 20.09.2023 žalobca oznámil žalovanému, že s ním nebude predĺžená nájomná zmluva a vyzvala
ho na odovzdanie a vypratanie bytu posledný pracovný deň v mesiaci, t.
j. 29.09.2023 o 12:00 hod. Žalovaný si predmetný list prevzal dňa 23.09.2023. Oznámením zo dňa

22.09.2023 žalobca oznámil žalovanému, že zvoláva mimoriadne zasadnutie Obecného zastupiteľstva
obce F. D., ktoré zvolala starostka obce na základe žiadosti poslancov obecného zastupiteľstva na
deň 25.09.2023 prakticky s jediným bodom programu, a síce „Riešenie nájomného vzťahu bytu č. X v
bytovom dome s. č. XXX.“ a žalovaného na toto zasadnutie pozvala. Pozvánku (oznámenie) si žalovaný
prevzaldňa23.09.2023anazasadnutíObecnéhozastupiteľstvaobceF.D.dňa25.09.2023saajosobne

zúčastnil. Zo zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva žalobcu vyplýva, že žalovaný mal
do konania mimoriadneho obecného zastupiteľstva, t. j. do 25.09.2023 predložiť žiadosť o opakované
uzatvorenie nájmu spolu s prílohami, čo však nesplnil, a to aj napriek tomu, že výlučne kvôli riešeniu
situácie žalovaného sa v daný deň zišlo 6 poslancov obecného zastupiteľstva. Žalovaný túto skutočnosťvysvetlil na zastupiteľstve tak, že žiadosť nepodal „z dôvodu, že nevedel, či bude mať
dostatočné finančné prostriedky na zaplatenie nedoplatkov.“ Z predloženej zápisnice
z mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva konaného dňa 25.09.2023 vyplýva, že poslanci

obecného zastupiteľstva práve z dôvodu, že so žalovaným býva maloletá (v zápisnici ako „mladistvá“)
osoba, odsúhlasili nájom bytu na obdobie dvoch mesiacov, t. j. do 30.11.2023 tak, aby mal žalovaný čas
nájsť si náhradné bývanie. Uznesením č. 137/2023 zo dňa 25.09.2023 obecné zastupiteľstvo žalobcu
zrušilo svoje uznesenie č. 130/2023 (zo dňa 19.09.2023) v bode B) a C) a zároveň
uznesením č. 138/2023 schválilo uzatvorenie zmluvy o bytu na obdobie od 01.10.2023 do 30.11.2023 z

dôvodu, že „v domácnosti s nájomcom užíva byt aj mladistvá osoba“. Následne dňa
28.09.2023 uzatvorili žalobca a žalovaný nájomnú zmluvu na nájom na dobu určitú od 01.10.2023
do 30.11.2023. V danom prípade zmluvné strany použili vzorový formulár nájomnej zmluvy, kde v
podstate len zmenili len dobu nájmu. Dňa 23.10.2023 doručil žalovaný do podateľne Obecného úradu
Liptovská Porúbka žiadosť o predĺženie nájomnej zmluvy, ktorou žiadal o predĺženie
doby nájmu dohodnutej do 30.11.2023. Žiadosť žalovaného bola prerokovaná na zasadnutí

Obecného zastupiteľstva obce F. D. dňa 24.10.2023 (bod 8. schváleného programu zasadnutia).
Poslanci neodsúhlasili uzatvorenie nájomnej zmluvy na ďalšie obdobie (t. j. po 30.11.2023)
a rozhodli o pridelení bytu p. K. E. s rodinou. Listom zo dňa 31.10.2023 žalobca
túto skutočnosť oznámil žalovanému a vyzval ho na odovzdanie bytu žalobcovi (prenajímateľovi) dňa
30.11.2023. Žalovaný si predmetnú výzvu prevzal dňa 31.10.2023. Dňa 30.11.2023 sa za účelom

prevzatia a odovzdania bytu dostavili na preberacie konanie za žalobcu – obec Liptovská Porúbka: L.
A. F., predseda bytovej komisie a A. A., poverená zamestnankyňa obce. Žalovaný byt neodovzdal, byt
bol nevyprataný, bol zariadený nábytkom, osobnými vecami žalovaného. O tejto skutočnosti
spísalistranyzáznam,ktorýžalovanýosobnepodpísal;žalovanýbytnaďalejužívabezprávnehodôvodu
napriek tomu, že žalobca opakovane vyzýval žalovaného na odovzdanie bytu a jeho vypratanie, ako aj

na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa článku V. bod 5.6. nájomnej zmluvy vo výške 15,00 eur za každý
deň neoprávneného užívania bytu.
22. Žalobca zdôraznil, že aj zo zápisnice zo zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce Liptovská
Porúbka zo dňa 25.09.2023 vyplýva, že žalovaný si nepodal kvalifikovanú žiadosť o uzatvorenie
nájomnej zmluvy podľa zákona č. 443/2023 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní

(ďalej aj „zákon č. 443/2010 Z. z.“) a Všeobecne záväzného nariadenia obce Liptovská Porúbka č.
14/2020opodmienkachprideľovanianájomnýchbytovasprávybytovýchdomovobstaranýchspoužitím
verejných prostriedkov na účely podpory sociálneho bývania (ďalej len „VZN č. 14/2020“), nedoložil
žiadne prílohy, na základe ktorých by bolo možné posúdiť, či sú u žalovaného splnené podmienky na
uzatvorenie nájomnej zmluvy podľa § 12 zákona č. 443/2010 Z. z. a VZN č. 14/2020. Z uvedeného

dôvodu nájomná zmluva zo dňa 28.09.2023 nemôže byť subsumovaná pod ustanovenia zákona č.
443/2010 Z. z., ale svojou právnou povahou môže byť považovaná nanajvýš za dodatok pôvodnej
nájomnej zmluvy zo dňa 30.09.2022, ktorým sa predĺžila doba nájmu o dva mesiace do 30.11.2023.
Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva žalobcu zo dňa
25.09.2023, podľa ktorého dôvodom novej nájomnej zmluvy je predĺženie pôvodného nájmu o dva

mesiace tak, aby mal žalovaný, s ktorým v byte býva maloletá osoba, dostatok času nájsť si náhradné
ubytovanie. Žalovaný bol pritom už listom žalobcu zo dňa 03.08.2023 riadne oboznámený s tým, že
nakoľko porušoval svoje povinnosti nájomcu, právo na opakované uzatvorenie nájomnej
zmluvy mu nevzniká. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca konštatuje, že žalovaný mal
vedomosť o tom, že nájom bytu končí 30.11.2023 a po tomto termíne s ním nebude uzatváraná žiadna

ďalšia nájomná zmluva.
23. Bez právneho významu je aj námietka žalovaného, že nemá náhradné bývanie. Nájom bytu skončil
uplynutím doby nájmu a žalobcovi v právnom postavení prenajímateľa nevzniká povinnosť zabezpečiť
žalovanému bytovú náhradu. Žalovaný pritom v spornom byte zotrváva od 01.12.2023 až doposiaľ
(v čase podania tohto vyjadrenia žalobcu 18 mesiacov), čo je viac ako dostatočná lehota na to, aby

si zabezpečil náhradné bývanie. Napriek tomu žalovaný zostal pasívny a nerealizoval žiadne kroky
k zabezpečeniu nového bývania. Bolo však jeho povinnosťou aktívne si hľadať náhradné bývanie.
Pasivita žalovaného nemôže byť v tomto prípade pripočítaná na ťarchu žalobcovi a nijako nezakladá
dôvod na ďalšie zotrvanie žalovaného v byte.
24. Mimoriadne rozpačito a účelovo preto vyznieva obrana žalovaného (ktorý sporný byt neoprávnene

bez akejkoľvek zmluvy užíva už 18 mesiacov), ktorý tvrdí, že žalobca ho údajne neinformoval o predĺžení
nájomnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená na obdobie dvoch mesiacov. Aj v prípade, ak by boli pravdivé
tvrdenia žalovaného o tom, že na obdobieod 01.10.2023 do 30.11.2023 bola uzatvorená samostatná nájomná zmluva, a že žalobca mal
žalovaného informovať o možnosti opakovaného uzatvorenia nájmu (ktoré tvrdenia označil žalobca za
nedôvodné a predmet tohto konania aj nepodstatné), je nepochybné, že dávno už uplynula aj doba

opakovaného nájmu. Konanie žalovaného je teda v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný sa
svojou obranou snaží zneužiť ústretovosť žalobcu, ktorý mu poskytol dodatočnú lehotu dvoch mesiacov
na to, aby si našiel náhradné bývanie. Dobromyseľné konanie žalobcu, ktorý prihliadal na to, že so
žalovaným bývala v tom čase ešte maloletá dcéra sa žalovaný snaží aktuálne zneužiť voči žalobcovi.
Nemožno pritom opomenúť, že aj v súčasnosti žalovaný v spornom byte býva, spotrebúva plnenia

spojené s užívaním bytu (energie), čím sa bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcu, a to aj napriek tomu,
žežalobcahoopakovanevyzývalnajehovypratanie.Odžalobcupretonemožnospravodlivopožadovať,
aby takéto konanie žalovaného trpel a naďalej znášal, že žalovaný býva v jeho byte bez právneho titulu.
Žalobca sa bude voči žalovanému osobitnou žalobou domáhať úhrady nárokov vzniknutých z dôvodu
neoprávneného užívania bytu žalovaným
po zániku jeho nájmu. Ani fakt, že v byte so žalovaným býva jeho plnoletá dcéra, ktorá nie je zárobkovo

činná, nezakladá žalovanému právny titul na užívanie predmetného bytu. Súčasne skutočnosť, či
plnoletá dcéra žalovaného je stále odkázaná na neho výživou, žalovaný v spore nijako nepreukázal.
Žalovaný si teda po dobu 18 mesiacov nehľadal žiadne náhradné bývanie spoliehajúc sa na to, že s ním
v tomto spornom byte býva jeho dcéra. Takýto postoj žalovaného je však neakceptovateľný a je potrebné
ho odmietnuť.

25. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania súdu neboli produkované.

26. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.

1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

27. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu

zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387
ods. 2 CSP).

28. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že žalovaný sa vo svojom odvolaní nestotožnil so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí.

29. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného
práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu vyhovel, pričom ku svojim
záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti
prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu

dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty
strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil.
Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou;
prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto
nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane

predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaný
okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého
rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu aodvolaciehosúdunemožnoposudzovaťizolovane,pretožeprvostupňovéaodvolaciekonaniezhľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných

súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

30. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie

sa nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Prípadná ďalšia
argumentácia uvedená vo vyjadreniach strán sporu nie je pre rozhodovanie odvolacieho
súdu relevantná (§ 365 ods. 3 CSP).

31. Žalobca si žalobou v tomto spore uplatnil voči žalovanej svoj zákonný nárok na ochranu
vlastníckeho práva, keď sa domáhal vypratania bytu vo svojom vlastníctve, ktorý podľa jeho tvrdenia
žalovaný užíva bez právneho dôvodu.

32. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako

prenajímateľ 30.09.2022 uzatvoril so žalovaným ako nájomcom nájomnú zmluvu,
na základe ktorej prenechal žalovanému do užívania byt č. X nachádzajúci sa na prvom poschodí
bytového domu G. B. H. I. – XXXX“ súp. č. XXX, vo vchode č. X, v obci F. D., zapísaný na liste
vlastníctva č. XXXX pre k. ú. a obec F. D., okres Liptovský Mikuláš. Nájom bol dohodnutý na dobu určitú
od 01.10.2022 do 30.09.2023. Listom zo dňa 03.08.2023 žalobca oznámil žalovanému, že z dôvodu

neplnenia povinností nájomcu žalovaný stráca nárok na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme bytu
v zmysle zákona č. 443/2010 Z. z. Zároveň vyzval žalovaného na vypratanie a odovzdanie sporného
bytu. Listom zo dňa 20.09.2023 žalobca oznámil žalovanému, že s ním nebude predĺžená nájomná
zmluva a vyzval ho na odovzdanie a vypratanie bytu v posledný pracovný deň v mesiaci, t. j. 29.09.2023,
ktorú žalovaný prevzal dňa 23.09.2023. Na základe žiadosti žalovaného Obecné zastupiteľstvo obce

Liptovská Porúbka uznesením č. 137/2023 z 25.09.2023 zrušilo svoje predchádzajúce uznesenie č.
130/2023 z 19.09.2023, ktorým neschválilo uzatvorenie nájomnej zmluvy so žalovaným na čas po
ukončení prvej nájomnej zmluvy, a následne uznesením č. 138/2023 z 25.09.2023 rozhodlo o schválení
novej zmluvy o nájme bytu na obdobie dvoch mesiacov od 01.10.2023 do 30.11.2023. Nadväzne dňa
28.09.2023 uzatvorili žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca druhú zmluvu o nájme bytu,

predmetom ktorej bol nájom sporného bytu na dobu určitú, a to do 01.10.2023 do 30.11.2023. Napriek
tomu žalovaný listom doručeným Obecnému úradu Liptovská Porúbka dňa 23.10.2023 požiadal žalobcu
o predĺženie nájomnej zmluvy, ktorá žiadosť bola prerokovaná na zasadnutí obecného zastupiteľstva
žalobcu dňa 24.10.2023, na ktorom poslanci neodsúhlasili uzatvorenie nájomnej zmluvy na ďalšie
obdobie (po 30.11.2023). Žalobca listom zo dňa 31.10.2023 túto skutočnosť oznámil žalovanému

a vyzval ho na odovzdanie bytu dňa 30.11.2023. Predmetnú výzvu prevzal žalovaný dňa
31.10.2023.Nájomspornéhobytutedaskončiluplynutímčasu(dohodnutejdobynájmu)dňa30.11.2023.
Od toho času, t.j. s účinnosťou od 01.12.2023 žalovaný (spolu so svojou manželkou i dospelou dcérou)
užíva sporný byt bez právneho dôvodu.

33. Ďalej odvolací súd uvádza, že zákon č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom
bývaní (ďalej len zákon č. 443/2010 Z. z.) ukladá prenajímateľovi povinnosť uzatvoriť s nájomcom ďalšiu
nájomnú zmluvu len za splnenia zákonných podmienok. Len ak by totiž boli splnené zákonné podmienky
(vrátane preukázania príjmu do maximálnej hranice uvedenej v zákone č. 443/2010 Z. z.) pre opakované
uzatvorenie nájomnej zmluvy, nájomca by mal na to právo v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z.

z. a prenajímateľ tomu zodpovedajúcu povinnosť a ak by odmietol dobrovoľne (ďalšiu) nájomnú zmluvu
uzatvoriť, bolo by možné domáhať sa súdnou cestou (žalobou o nahradenie prejavu vôle prenajímateľa)
jej uzatvorenia.

34. Pokiaľ žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdí, že žalobca si nesplnil zákonnú povinnosť

informovať ho o možnosti opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy k bytu, odvolací súd poukazuje
na to, že zákon č. 443/2010 Z. z. v ust. § 12 ods. 3 neukladá prenajímateľovi povinnosť informovať
o tom písomne. Nepochybne však žalovaný mal o takomto práve vedomosť aj z nájomných zmlúv
predložených žalobcom do spisu, ktorých obsah žalovaný v spore nenamietal. Tomu nasvedčuje ajpostup žalovaného, keďže si u žalobcu podal žiadosť o uzatvorenie novej nájomnej zmluvy. Žiada sa
dodať, že zákon č. 443/2010 Z. z. navyše neobsahuje ustanovenie, že ak by si prenajímateľ
túto povinnosť nesplnil, nájomca má automaticky právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy

k bytu bez ďalšieho (t. j. aj bez potreby preukazovania príjmu). Zmyslom a účelom danej notifikačnej
povinnosti je upozorniť nájomcu na jeho právo opakovane uzatvoriť ďalšiu nájomnú zmluvu na dobu
určitú,t.j.abysi(akmázáujem)podalžiadosťoopakovanéuzatvorenienájomnejzmluvyvdostatočnom
časovom predstihu pred skončením doby nájmu (má na to v zmysle zákona minimálne tri mesiace).
Žalovaný bol nájomcom bytu dlhodobo od roku 2022, teda o tejto možnosti vedel, keďže sám aj takúto

žiadosť o opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy si u žalobcu dňa 23.10.2023 aj podal. Žalovaný
pritom netvrdil, že by po 30.11.2023 disponoval nejakým iným zmluvným právnym titulom oprávňujúcim
ho k nájmu dotknutého bytu v období po uvedenom dátume a pozornosť upriamoval len na
ust. § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z., v zmysle ktorého v nájomnej zmluve sa upraví právo
nájomcu na opakované uzavretie nájomnej zmluvy o nájme nájomného bytu pri dodržaní
podmienok minimálne tri mesiace pred dohodnutým termínom skončenia nájmu nájomného bytu. Z tohto

ustanovenia zákona je zrejmé, že ani v prípade nedodržania v ňom vymedzeného správania strán
záväzkovo-právneho vzťahu (osobitne prenajímateľa) nedochádza k predĺženiu pôvodného nájomného
vzťahu alebo ku vzniku nového nájomného vzťahu. V tomto konkrétnom prípade je tiež nevyhnutné
vnímať aj jeho jedinečné časové súvislosti, a to, že zmluva o nájme bytu dňa 28.09.2023 bola uzatvorená
na dobu určitú od 01.10.2023 do 30.11.2023, preto zo strany prenajímateľa nebolo vôbec

objektívne možné informovať žalovaného o jeho práve na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy
minimálne tri mesiace vopred (keďže nájom takto dojednaný mal trvať menej než tri mesiace – konkrétne
dva mesiace). Takáto krátka doba nájmu pritom nebola prejavom svojvôle žalobcu či šikanózneho
výkonujehoprávavovzťahukžalovanému,aleprávenaopakišlooústretovýkrok,ktorýsúviselstým,že
žalobca poskytol žalovanému ešte dodatočnú lehotu dvoch mesiacov, v ktorej si mal žalobca zabezpečiť

náhradné bývanie. Žalovaný však naďalej ostal pasívny a aktuálne a aj v čase rozhodnutia odvolacieho
súdu naďalej užíva sporný byt už takmer dva roky bez právneho dôvodu. Druhá nájomná zmluva zo dňa
28.09.2023 bola uzavretá pred tesne skončením doby nájmu podľa predchádzajúcej nájomnej zmluvy.
35. Ako už bolo uvedené vyššie, nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k ust. § 12
ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z., že ak sa nepreukáže informovanie nájomcu o možnosti opakovaného

uzatvorenia nájomnej zmluvy pred uplynutím času trvania nájmu
na základe predchádzajúcej nájomnej zmluvy, potom nájom (doslova nikdy) nezanikne, pretože takýto
výklad je vyložene účelový. Žiada sa dodať, že ochrana nájomcov podľa danej právnej normy spočíva
práve v tom, že bez poskytnutia možnosti nájomcom požiadať o opakované uzatvorenie nájomnej
zmluvy,niejemožnéakceptovaťpožiadavkužalobcuovyprataniebytu,ktorásaodvíjaoduplynutiadoby

nájmu v zmysle predchádzajúcej nájomnej zmluvy; v súdenej veci však žalovaný mal takúto možnosť
poskytnutú vo viac ako komfortnom rozsahu. Aktuálne aj podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje
žiadna právna skutočnosť zakladajúca oprávnenie žalovaného naďalej predmetný byt užívať.

36. Na uvedenom závere nič nemení ani fakt, že sporný byt považuje za svoje obydlie, v ktorom žije so

svojou manželkou a aktuálne už plnoletou dcérou a že ani jeden z nich nevlastní nehnuteľnosť, v ktorej
by mohli bývať. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vlastnícke právo a jeho výkon možno
podrobiť istým obmedzeniam, avšak len pri zachovaní princípu proporcionality. Princíp
proporcionality jednak tvorí konštantnú súčasť judikatúry Ústavného súdu SR, ESĽP a Súdneho dvora
EÚ a jednak je výslovne zakotvený aj v Ústave SR. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

prihliadať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa smú použiť len na ustanovený cieľ.

37. Zachovanie princípu proporcionality predpokladá, že k zásahu do základného práva alebo slobody
dôjde iba 1) na účel realizácie niektorého z legitímnych cieľov a 2) v miere, ktorá je pre takúto
realizáciu nevyhnutná, pričom zároveň nesmie ísť o zásah do podstaty dotknutého základného práva.

Inými slovami, zvolené nástroje obmedzenia základného práva musia jednak sledovať prípustný cieľ
a jednak musia byť tomuto cieľu primerané, pričom hranicu, za ktorou už nemožno hovoriť o prípustnom
obmedzení vlastníckeho práva, predstavuje taká intenzita zásahu do dotknutého základného práva,
ktorá sa dotýka jeho podstaty.

38. Nadväzne okresný súd preto správne uzavrel, že s prihliadnutím na individuálne okolnosti tohto
prípadu nebolo možné uvažovať ani o žiadnych okolnostiach, ktoré by ho mali viesť k záveru o rozpore
výkonu vlastníckeho práva žalobcu, (ktorý sa reivindikačnou žalobou domáhal jeho súdnej ochrany)
s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.39. Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané
a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. IV.ÚS 55/2011-19). Dobré mravy treba aj s prihliadnutím na individuálne
okolnosti prejednávaného prípadu posudzovať vždy komplexne. Úvaha súdu založená na aplikácii ust.
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť totiž v každom konkrétnom prípade podložená konkrétnymi
zisteniami, z ktorých plynie – a to aj s prihliadnutím na situáciu strany oprávnenej (vlastníka) – že
výkon jeho práva je v rozpore s dobrými mravmi. Z hľadiska záveru, či v danom prípade ide o výkon

práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi alebo nie, je predovšetkým rozhodujúca existencia príčinnej
súvislosti medzi nepriaznivou sociálnou situáciou žalovaného a neexistenciou ďalšej nehnuteľnosti,
ktorá by uspokojovala jeho bytovú potrebu. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nepriaznivou sociálnou
situáciou a ním vyvolaného následku tu však musí byť preukázaný s úplnou istotou.

40.Žalovanývšakvtomtosporenepreukázalsvojuťaživúsociálnusituáciuaokolnosti,ktorébyzakladali

dôvod, pre ktoré by odvolací súd pri aplikácii ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobcovi odmietol
poskytnutie právnej ochrany. On sám potvrdil, že nájomné a platby za služby spojené s užívaním
predmetného bytu žalobcovi dlhodobo neplatil a súčasne nepoprel, že je tomu tak i aktuálne. Žalovaný
v priebehu sporu len všeobecne tvrdil, že má veľa dlhov, no žiadne konkrétne skutkové tvrdenia a dôkazy
na ich preukázanie už neprodukoval.

41. Žalovaný teda nepoprel, že aj aktuálne neplatí žalobcovi žiadne nájomné a platby za služby
spojenésužívanímpredmetnéhobytu,(ktoréaktuálnepredstavujejehobezdôvodnéobohatenienaúkor
žalobcu), hoci ho naďalej takmer dva roky po skončení nájmu proti vôli žalobcu so svojou rodinou užíva.
Ani ochrana obydlia nie je absolútna v ponímaní, že nech nájomca robí čokoľvek, ak už raz sa do bytu
dostal (pôvodne na základe platnej nájomnej zmluvy), nikto ho už z tohto bytu nedostane. S nájmom bytu

sú totiž spojené práva a povinnosti tak prenajímateľa, ako aj nájomcu, ktoré si však žalovaný dlhodobo
neplní. Žalovaný v konaní tvrdil, že má mnoho dlhov a platí, ako mu to vyjde. Pomerne účelovo však
opomína fakt, že je v produktívnom veku a na trhu práce je množstvo voľných pracovných miest aj
pre nekvalifikované pracovné sily, a teda má možnosť zamestnať sa tak v hlavnom ako aj vedľajšom
pracovnom pomere, vrátane brigádnickej činnosti a zabezpečiť si tak dostatok finančných prostriedkov,

ktorými by uspokojil nielen nároky žalobcu, ale najmä potreby svojej rodiny tým, vrátane
zabezpečenia bývania. Žalovaný však doslova zneužíva dobrú vôľu žalobcu a využíva úžitkovú hodnotu
jeho vlastníctva (bytu) bez akejkoľvek náhrady. Takémuto konaniu súd nemôže poskytovať
ochranu. Práve naopak, v občianskoprávnych vzťahoch sú povinné obidve zmluvné strany plniť
si navzájom svoje práva a povinnosti, čo však zo strany žalovaného dlhodobo nebolo naplnené. Žalobca

pritom sporný byt potrebuje, pretože v zmysle dávno prijatých rozhodnutí a v súlade so zákonom č.
443/2010 Z. z., ho mala už užívať iná rodina.

42. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP, súčasne

spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu
ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj
meritum veci. Po vykonaní vyhodnotenia dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222
CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalovaného vyhodnotil krajský súd ako

neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného
súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.

43. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok II. o trovách

prvoinštančného konania, vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu
argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v zmysle
zákonných ustanovení v ňom uvedených.

44. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení

s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal. O výške
náhrady týchto trov rozhodne do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím
súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).45. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].