Uznesenie – Vlastníctvo bytov a nebytových… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/124/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1219202825
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1219202825.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov
JUDr. Valérie Kleinovej, st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: W. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. XX, A., proti žalovanému: Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., so sídlom
Strojnícka 8, Bratislava, IČO 35 970 740, zast. AKMV advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Pluhová
17, Bratislava, o určenie neplatnosti uznesenia bodu 9.6 (v časti rôzne) prijatého na schôdzi vlastníkov

bytov dňa 29.04.2019, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa
25.01.2023, č. k. 12C/27/2019-364, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd podľa §
14a, ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. určil, že uznesenie bodu 9.6 (v časti rôzne) prijaté dňa 29.04.2019
na schôdzi vlastníkov bytového domu na B. L. XX, XX, XX P. XX, so súpisným číslom XXXX, k. ú. T.
a to rozhodnutie vlastníkov o tom, že predmetom písomného hlasovania má byť aj otázka o odpojení

bytu č. XX od teplej úžitkovej vody v rámci zrušenia súčasného napojenia bytu č. XX do spoločného
rozvodu teplej úžitkovej vody bytového domu je neplatné. Súčasne žiadal zaviazať žalovaného na
náhradutrovkonania.Žalobcaakoprostriedokprocesnéhoútokupoužilskutkovétvrdenia,podľaktorých
je žalobca výlučným vlastníkom bytu č. XX, na X. poschodí v nadstavbovej časti bytového domu súpisné
číslo XXXX, na B. L., vchod XX v A., evidovanom na LV č. XXXX pre k. ú. T.. Vlastnícke právo k
nehnuteľnosti nadobudol žalobca dňa 26.05.2014 v poradí ako druhý vlastník bytu po jeho nadstavaní

(mimo stavebníka). Dňa 29.04.2019 sa konala na zvolanie správcu bytového domu schôdza vlastníkov
bytov, na ktorej bolo prítomných 26 vlastníkov z celkového počtu vlastníkov 123 bytov. Na tejto schôdzi
vlastníkov bytov sa nezúčastnila nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov, neboli prítomní vlastníci
oprávnenírozhodnúťovšetkýchbodochprogramuschôdze,pretonatejtoschôdzirokovaliajootázkach,
ktoré majú byť predmetom písomného hlasovania. V bode 9.6 (rôzne) zápisnice zo schôdze konanej
29.04.2019 a podľa oznámenia o výsledku hlasovania zo dňa 04.05.2019 rozhodli prítomní vlastníci

o tom, že predmetom písomného hlasovania bude aj otázka ohľadom odpojenia bytu č. XX od TÚV
v rámci zrušenia súčasného napojenia bytu č. XX do spoločného rozvodu TÚV v zmysle projektovej
dokumentácie. Žalobca hlasoval na predmetnej schôdzi proti vyššie uvedenému rozhodnutiu, avšak
ako to vyplýva zo znenia zápisnice, bol prehlasovaný ostatnými vlastníkmi. Správca zverejnil výsledky
hlasovaniazdanejschôdzedňa05.05.2019spôsobomvdomeobvyklým-vyvesenímnatabulivkaždom
vchode bytového domu.3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že dňa 29.04.2019 sa konala schôdza vlastníkov
bytov a NP bytového domu B. XX - XX, A.. V rámci rokovania o bode č. 6 programu schôdze
„Predloženie plánu opráv a návrh tvorby FPÚaO na rok 2019“, vlastníci riešili otázku prípojky TÚV bytu

č. XX, B. XX - uvedenie spoločného rozvodu TÚV do pôvodného stavu (uvedenie do súladu s platnou
projektovou dokumentáciou z kolaudácie nadstavby BD, t. j. zrušenie napojenia do prípojky bytu č. XX
a zabezpečenie dodávky ZÚV bytu č. XX zásobníkom na ohrev TÚV). Po dlhšej diskusii k tomuto bodu
programu prítomní vlastníci v počte 26, z celkového počtu 123 vlastníkov prijali uznesenie, že o riešení
tohto problému bude vyhlásené písomné hlasovanie. Z 26 prítomných vlastníkov hlasovalo 24 za, proti

bol jeden a jeden sa zdržal hlasovania, čím bolo uznesenie o otázke budúceho písomného hlasovania
právoplatne odsúhlasené, nakoľko vlastníci bytov nehlasovali priamo o tejto otázke, ale iba o znení
otázky, o ktorej sa bude v budúcnosti hlasovať v písomnom hlasovaní. Preto žalovaný považuje žalobu
za nedôvodnú a bezpredmetnú a žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, listinnými dôkazmi a to výpisom z LV

č. XXXX pre k. ú. T., pristúpením k Zmluve o výkone správy z dňa 02.07.2014, Zmluvou o výkone
správy zo dňa 30.06.2008, mesačným zálohovým predpisom platným od 01.07.2014, zápisnicou a
výsledkom hlasovania schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov konanej dňa 29.04.2019,
mailovou komunikáciou, ostatným obsahom spisu, pričom zistil tento stav vo veci.

5. Z výpovede žalobcu súd prvej inštancie zistil, že bol osobne prítomný na schôdzi vlastníkov bytov a
nebytovýchpriestorovkonanejdňa29.04.2019abolajpodľabodu3.zápisniceschválenýakooverovateľ
zápisnice. Čo sa týkalo bodu 9 - rôzne, pod bodom 6. v tejto časti programu bola prerokovaná prípojka
TÚV k bytu č. XX s tým, že k tomuto bodu bola schválená otázka, ktorá bude predmetom písomného
hlasovania, pričom hlasovanie prebehlo tak, že za bolo 24 vlastníkov, jeden bol proti a jeden sa zdržal.

On bol proti tomuto uzneseniu, ostatní ho prehlasovali a o výsledku hlasovania sa dozvedel ešte v deň
konania schôdze a hlasovania dňa 29.04.2019. Žalobu podal na súd až potom, keď bola spísaná a
overená zápisnica zverejnená a to bolo 05.05.2019.

6. Zo zápisnice a výsledku hlasovania zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov objektu

B. XX - XX, A. konanej dňa 29.04.2019 o 17,00 hod v DK Ružinov - miestnosť č. 275, Bratislava
súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa schôdze osobne zúčastnil a bol zvolený spolu s J.. Q. W. za
overovateľov zápisnice. Počet prítomných vlastníkov po začatí schôdze bol 26, z celkového počtu 123
vlastníkov. V bode 9 - rôzne, bola pod bodom 6 prerokovaná prípojka TÚV bytu č. XX, B. XX, A. -
uvedeniespoločnéhorozvoduTÚVdopôvodnéhostavuvsúladesplatnouprojektovoudokumentáciouz

kolaudácie nadstavby BD. Po diskusii vlastníci odsúhlasili, že uvedený problém bude riešený písomným
hlasovaním, predmetom písomného hlasovania bude otázka sformulovaná na schôdzi vlastníkov bytov,
pričom za hlasovalo 24 vlastníkov, proti bol jeden vlastník, hlasovania sa zdržal jeden vlastník.

7. Na základe vykonaného dokazovania rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/27/2019-172

zo dňa 13.02.2020, ktorým žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Voči
uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie.

8. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, uznesením č. k. 4Co/144/2020-236 zo dňa 31.05.2021
zrušil rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 12C/27/2019-172 zo dňa 13.02.2020 a

vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia odvolací súd
uviedol, že v danej veci bolo v prvom rade dôležité upriamiť pozornosť na text žaloby, v ktorej bol
ako žalovaný označený „Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., so sídlom Strojnícka 8, Bratislava,
IČO 35 970 740 ako nepriamy zástupca konajúci vo vlastnom mene, avšak na účet nasledovných
vlastníkov bytov a nebytových priestorov“ (s následným vymenovaním vlastníkov v počte 122 subjektov).

Vychádzajúc z uvedeného sa jednalo o logický rozpor medzi týmto označením žalovaného a skutkovými
okolnosťami, od ktorých sa uplatnený nárok odvíja, ktorý rozpor vyvoláva nedostatok žaloby, na ktorej
konvalidáciu bol súd prvej inštancie povinný v zmysle ust. § 129 ods. 1 CSP, žalobcu vyzvať a až
následne v konaní pokračovať. Žalobca, ale aj žalovaný musí byť v žalobe označený presne, určito a
vyčerpávajúcim spôsobom, a to tak, aby bolo nepochybné, kto je stranou sporu, aby ho nebolo možné

zameniť s iným subjektom a aby s ním súd mohol konať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/64/2011 z 28.10.2011). V prípade, ak konajúcemu súdu nie je zrejmé z podanej žaloby,
proti komu žaloba smeruje z dôvodu nejasného alebo nezrozumiteľného označenia žalovaného, je
povinnosťou súdu v zmysle terajšieho ust. § 129 ods. 1 CSP, vyzvať žalobcu na opravu alebo doplneniežaloby v časti označenia žalovaného. Bez jednoznačného vymedzenia subjektu na strane žalovaného
totiž súd nemôže pristúpiť ani k skúmaniu procesných podmienok (medzi ktoré patrí aj skúmanie
procesnej subjektivity sporových strán), na ktoré je súd povinný prihliadať kedykoľvek počas konania (§

161 ods. 1 CSP). Uvedený nedostatok rovnako bráni súdu dospieť k meritórnemu rozhodnutiu, ktorého
nevyhnutným predpokladom je posúdenie ako aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, tak aj pasívnej
vecnej legitimácie na strane žalovaného. Bez ustálenia subjektu (prípadne subjektov) vystupujúceho
(vystupujúcich) na strane žalovaného je preto súdu znemožnené vec zákonne prejednať a rozhodnúť.
Tým, že súd prvej inštancie napriek nejednoznačnému označeniu žalovaného vo veci konal bez patričnej

výzvy žalobcovi slúžiacej na upresnenie tejto nezrovnalosti, uvedeným procesným postupom súdu tak
prišlo k porušeniu práva sporovej strany na zákonom predpokladaný postup v zmysle § 129 ods. 1
CSP. Vzhľadom k tomu, že žaloba vykazovala vady, na ktorých odstránenie bol povinný súd prvej
inštancie žalobcu vyzvať z dôvodu, že vyplýval zrejmý nesúlad medzi označením subjektu daného
občianskeho súdneho konania a skutkovými okolnosťami, od ktorých žalobca nárok uplatnený žalobou
odvíja, je žaloba pre tento jej vnútorný rozpor neurčitá a nezrozumiteľná. Ako už bolo uvedené v prípade

nejednoznačného alebo nezrozumiteľného označenia žalovaného v žalobe je súd povinný vyzvať
žalobcu na opravu alebo doplnenie žaloby podľa § 129 ods. 1 CSP. Ak súd bez vyzvania žalobcu sám
určí žalovaného, nesprávnym procesným postupom znemožní žalobcovi uskutočňovať procesné práva
v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prvoradou procesnou povinnosťou
súdu prvej inštancie bolo teda postupovať podľa ustanovenia § 129 ods. 1 CSP a vyzvať žalobcu na

opravu tejto nezrozumiteľnosti a to kvalifikovaným spôsobom. V nadväznosti na uvedené odvolací súd
uviedol, že bude úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade podľa ust. § 129 ods. 1 CSP, vyzvať žalobcu
naopravualebodoplneniežalobyvčastioznačeniažalovaného,potomsavysporiadaťsotázkupasívnej
vecnej legitimácie žalovaného, teda či žalobcom označený žalovaný subjekt je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide a až po vyriešení týchto otázok, s náležitým a presvedčivým

odôvodnením svojich záverov, sa bude zaoberať posúdením žalobcom uplatneného nároku.

9. Súd prvej inštancie v rámci intencií rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vec opätovne prejedal
a rozhodol. Uviedol, že v konaní nepostupoval v zmysle 129 ods. 1 CSP, nakoľko tento postup už
s poukazom na vyjadrenie žalobcu zo dňa 08.04.2022 nebol potrebný. V ďalšom konštatoval, že

žalobca v tomto svojom vyjadrení jednoznačne uviedol, že žalovanou stranou je Správa domov SBD
Bratislava II, s.r.o., ako správca bytového domu. Z tejto formulácie žalobcu mal súd prvej inštancie
za preukázané, že vôľou žalobcu, ako „pána sporu“ bolo označiť za žalovaného práve Správu domov
SBD Bratislava II. Uvedeným podaním teda prišlo k odstráneniu vady žaloby spočívajúcej v nejasnom
označení žalovaného subjektu samotným žalobcom a preto súd už žalobcu na odstránenie tejto vady

nevyzýval.

10. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 14a ods. 8 a § 8 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej aj len „zákon č.
182/1993 Z. z.“), pričom dospel k záveru, v ktorom uviedol, že na to, aby sa niekto stal stranou sporu,

netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v
takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva
žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho
vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného
práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom

povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná
legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá
fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale
vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená,
že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho

hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak
vtedy,akten,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotno-právnejpovinnosti(žalovaný),niejenositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo
192/2004). Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu)
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania a jednou z podstatných otázok, ktoré si súd musí vyriešiť. Otázku, kto je v tom-
ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd
nemá vyriešenú otázku, kto je z hľadiska hmotnoprávneho účastníkom právneho vzťahu, z ktorého sa
vyvodzuje návrhom uplatnený nárok, nie je opodstatnené riešenie ďalších otázok (v danom prípadedôvodnosť uplatneného nároku žalobcu). Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v
konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Cdo 358/2015). Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca sa v konaní ako prehlasovaný vlastník

bytu č. XX nachádzajúcom sa v bytovom dome na B. L. Č.. XX domáha určenia neplatnosti uznesenia
bodu 9.6 (v časti rôzne) prijatého na schôdzi vlastníkov bytov dňa 29.04.2019. Keďže predmetom
konania je návrh prehlasovaného vlastníka nebytového priestoru na určenie neplatnosti hlasovania (§
14a ods. 8 zák. č. 182/1993 Z. z. v platnom znení), v takomto prípade pasívna vecná legitimácia v
spore svedčí všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome, ktorých žalobcom

označenýžalovanýSprávadomovSBDBratislavaII,akonepriamyzástupcakonajúcivovlastnommene,
avšak na účet nasledovných vlastníkov bytov a nebytových priestorov môže iba zastupovať, resp. konať
v ich mene a na ich účet (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 133/2018). S poukazom
na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a to s poukazom na nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného subjektu.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP
podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko
mal žalovaný v konaní plný úspech, súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania proti
neúspešnému žalobcovi.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca riadne a včas odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/),
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm.
d/), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

(§ 365 ods. 1 písm. e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/). Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil,
prečo sa vo svojich úvahách nezaoberal ust. § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. a prečo vykladal ust.
§ 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. (pričom dodal, že v napadnutom rozhodnutí sa na str. 4, bode

11 chybne uvádza § 8 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z.) bez spojitosti s ust. § 9 ods. 7 zákona č.
182/1993 Z. z., ktoré na seba výkladovo nadväzujú. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia chýba o.
i. aj vysvetlenie dôvodov, prečo návrhu žalobcu na výsluch svedkov (J.. V. Q., bývalého technického
správcu žalovaného a J.. Q. B., predchádzajúcej technickej správkyne žalovaného v čase kúpy bytu
žalobcu) súd prvej inštancie nevyhovel a tento dôkaz nevykonal. V ďalšom namietal, že súd prvej

inštancie rozhodol v rozpore s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ÚS SR“) v zmysle ust. § 193 CSP, čo mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalobca uviedol, že v podaní zo dňa 08.04.2022 súdu prvej inštancie predložil relevantné rozhodnutia
ÚS SR ohľadom pasívnej vecnej legitimácie správcu bytového domu v súdnom spore, a to rozhodnutie
ÚS SR zo dňa 29.10.2019, sp. zn. I. ÚS 428/2019-12 a rozhodnutie ÚS SR zo dňa 20.02.2020,

sp. zn. II. ÚS 302/2019-44, v rozpore s ktorými rozhodnutiami súd prvej inštancie rozhodol a žalobu
zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Žalobca okrem iného namietal, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Poukázal na to, že opakovane navrhoval výsluch svedkov: J.. V. Q., bývalého technického
správcu žalovaného (ohľadom priebehu predmetnej schôdze vlastníkov, z ktorej vyhotovoval zápisnicu,

a ostatných technických záležitostí) a J.. Q. B., predchádzajúcej technickej správkyne žalovaného v
čase kúpy bytu žalobcu (ohľadom príčin daného zapojenia a predmetného technického stavu). Súd
prvej inštancie však návrh žalobcu na výsluch týchto svedkov zamietol a tento dôkaz nevykonal, pričom
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysvetlil dôvody, prečo návrhu žalobcu na výsluch daných
svedkov nevyhovel a tento dôkaz nevykonal. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konštatoval, že
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie zistil z výpovede žalobcu, že
sa žalobca ešte v deň konania schôdze vlastníkov - dňa 29.04.2019 dozvedel o výsledku hlasovania.
Žalobca však v danom konaní predložil Oznámenie správcu bytového domu o výsledku hlasovania zo
dňa 04.05.2019, ktoré bolo zverejnené dňa 05.05.2019 spôsobom v dome obvyklým. Týmto žalobca

preukázal v predmetnom konaní skutočnosť, ktorý deň po uskutočnení schôdze vlastníkov si žalovaný
splnil notifikačnú povinnosť v zmysle ust. § 14a ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. a zverejnil oficiálne
výsledky hlasovania vo forme definitívnej a úplnej sumarizácie vyhodnotenia hlasovania a rozhodnutia
vlastníkov, ktoré nemôže nahradiť ústne vyhlásenie výsledkov prítomným osobám na schôdzi vlastníkov.Uvedené podľa žalobcu potvrdzuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31.01.2018, vydané
v konaní č. 10Co/289/2016: ,,Lehota na uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka bytu na súde
začína plynúť od oznámenia o výsledku hlasovania, nie však od konania schôdze vlastníkov. Pričom

výsledok hlasovania je povinný oznámiť ten, kto schôdzu vlastníkov zvolal v zákonom stanovenej lehote
spôsobom v dome obvyklým. Deň konania schôdze zákonodarca ale nestanovil ako počiatok plynutia
zákonnejprekluzívnejlehoty,bezohľadunaúčasťvlastníkanazhromaždeníahlasovaní...Oznámenieo
výsledkoch schôdze nepredstavuje len formálnu publikáciu prijatých rozhodnutí, ale definitívne správnu
a úplnú sumarizáciu vyhodnotenia rozhodnutia väčšinovej vôle vlastníkov formou hlasovania, ktoré

nemôže nahradiť okamih ústneho vyhlásenia výsledkov prítomným osobám.“ Vzhľadom na vyššie
uvedené mal žalobca za to, že sa o definitívnom výsledku hlasovania dozvedel v deň zverejnenia
Oznámenia o výsledku hlasovania, t. j. 05.05.2019, pričom tento okamih podľa neho nemôže nahradiť
ústne vyhlásenie výsledkov hlasovania prítomným vlastníkom na schôdzi vlastníkov v deň jej konania
29.04.2019. Žalobca v ďalšom namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie úplne opomenul aplikovať ustanovenie § 9 ods. 7 zákona

č. 182/1993 Z. z., pričom aplikoval ustanovenie § 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. neúplne, bez
jej spojitosti s § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. (pričom dodal, že v napadnutom rozhodnutí sa
na str. 4, bode 11 chybne uvádza § 8 písm. a), obsah normy však zodpovedá zneniu § 9 ods. 8
zákona č. 182/1993 Z. z.), a obsah použitej právnej normy - § 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. súd
prvej inštancie nesprávne interpretoval a aplikoval. Žalobca argumentoval, že novelizáciou zákona č.

182/1993 Z. z. sa zmenilo priame zákonné zastupovanie vlastníkov správcom na nepriame zákonné
zastupovanie vlastníkov správcom pred súdom a keďže žalobca napáda platnosť rozhodnutia vlastníkov
prijatého po 01.11.2018 (rozhodnutie bolo prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 29.04.2019), vzťahuje sa
podľa žalobcu na daný prípad novelizované znenie § 9 ods. 7 a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., a
teda (t. j. nepriame zákonné zastúpenie vlastníkov pred súdom. Preto mal žalobca za to, že súd prvej

inštancievnapadnutomrozhodnutínesprávnepoukazujenarozhodnutieNSSRsp.zn.6Cdo133/2018,
ktoré sa týka neplatnosti rozhodnutia vlastníkov prijatého v r. 2014 za účinnosti starej právnej úpravy
zákona č. 182/1993 Z. z., ktorá sa na predmetný spor v žiadnom prípade nevzťahuje a taktiež súd prvej
inštancie opomenul vo svojich úvahách v odôvodnení rozhodnutia spomenúť relevantné rozhodnutia
ÚS SR ohľadom pasívnej vecnej legitimácie správcu bytového domu za platnosti novej právnej úpravy.

Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že označený správca bytového domu je pasívne
vecne legitimovaným subjektom v danom spore a môže vystupovať na strane žalovaného ako nepriamy
zástupca vlastníkov konajúci vo vlastnom mene, no na ich účet. Žalobca v odvolaní taktiež poukázal na
to, že žalobu prehlasovaného vlastníka bytu podal včas, v rámci 30-dňovej prekluzívnej lehoty podľa ust.
§ 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorú počítal od zverejnenia Oznámenia o výsledku hlasovania

spôsobom v dome obvyklým žalovaným. Konštatoval, že prehlasovaný vlastník má právo obrátiť sa na
súd so žalobou proti akémukoľvek rozhodnutiu prijatému vlastníkmi bytov v bytovom dome, vrátane
rozhodnutí vlastníkov prijatých na schôdzi o písomnom hlasovaní podľa ust. § 14a ods. 1 zákona č.
182/1993Z.z.,čojedanýprípad.Vzmysleust.§14aods.1zákonač.182/1993Z.z.prijalivlastnícibytov
na schôdzi napadnuté rozhodnutie, ktorým schválili písomné hlasovanie vo veci odpojenia bytu č. 71

od TÚV v rámci zrušenia súčasného napojenia bytu č. 71 do spoločného rozvodu TÚV bytového domu.
Na predmet schôdze vlastníkov (body programu rokovania), ako aj na predmet písomného hlasovania
(otázky hlasovania) sa vzťahuje ust. § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré stanovuje kogentne, o
čom majú vlastníci právo a zároveň povinnosť hlasovaním rozhodovať (t. j. o spoločných veciach, ktoré
sa týkajú správy domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových

priestorov, príslušenstva a pozemku zastavaného domom alebo priľahlého pozemku). Podľa žalobcu
odsúhlasený predmet písomného hlasovania (otázka o odpojení bytu žalobcu od TÚV) nespadá pod
žiadne z ust. § 14b ods. 1 - ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., najmä pod § 14b ods. 1 písm. m) a 1)
zákona č. 182/1993 Z. z., keďže tieto ustanovenia sa týkajú úprav bytu zo strany vlastníka a získania
súhlasu pred začiatkom realizácie prác, pričom žalobca byt v danom stave už kúpil, vlastníci daný

stav takisto kúpou bytov prevzali a žalobca nesúhlasí s odpojením jeho bytu od spoločných rozvodov
TÚV. Takisto sa podľa žalobcu odsúhlasený predmet písomného hlasovania (otázka o odpojení bytu
žalobcu od TÚV) netýka len spoločných zariadení bytového domu, ale aj zariadení tvoriacich súčasť bytu
žalobcu (t. j. uzáveru TÚV, merača TÚV a vnútorných rozvodov TÚV bytu č. XX), a to v značnej miere.
Žalobca zároveň poukázal na to, že neexistuje právna úprava na ohraničenie, kde končia spoločné

zariadenia bytového domu a odkiaľ začína výlučné vlastníctvo bytu. Neuvádza to v danom prípade
ani predložená zmluva o výkone správy z r. 2008. Preto sa v praxi podľa žalobcu vychádza z prvých
zmlúv o prevode bytu, v danom prípade družstevného bytu, kde sa uvádza, že „vybavením bytu je
jeho vnútorná inštalácia - potrubné rozvody vody vrátane uzatváracích ventilov“ a „vlastníctvo bytu jeohraničené hlavnými uzatváracími ventilmi prívodu vody atď.“ - teda uzatváracie ventily sú vo výlučnom
vlastníctvevlastníkabytuč.XX,akoajvšetkosmeromodnichkbytusapovažujezasúčasťbytu,vrátane
meračov TÚV, nakoľko tieto sú umiestnené za uzáverom TÚV smerom k bytu. Žalobca konštatoval, že

uzáver TÚV, merač TÚV, vnútorné rozvody TÚV bytu č. XX sú súčasťou bytu žalobcu, slúžia výlučne
tomutobytunauzatváranieprívoduvodyameraniespotrebyTÚVvbytežalobcu,pričomjevylúčené,aby
boli v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov iných bytov, ktorí ich nevyužívajú. Preto mal s poukazom
na vyššie uvedené za to, že vlastníci bytov nie sú oprávnení vyhlasovať písomné hlasovanie vo veci,
ktorá je nad rámec ich rozhodovacej právomoci a netýka sa len spoločných zariadení bytového domu,

ale zasahuje zásadným spôsobom aj do zariadení tvoriacich súčasť bytu žalobcu, ako aj bytu č. XX.
Demontovaním uzáveru, meraču a vnútorných rozvodov TÚV bytu č. XX došlo k znehodnoteniu tohto
bytu. Na základe uvedených skutočností bol žalobca názoru, že napadnuté rozhodnutie vlastníkov o
odsúhlasení predmetného písomného hlasovania neplatné z dôvodu, že svojím obsahom alebo účelom
odporujezákonu(ust.§14ods.1aods.2zákonač.182/1993Z.z.)alebohoobchádza,nakoľkovlastníci
odhlasovali písomné hlasovanie ako formu ich rozhodovania vo veci, o ktorej rozhodovať im neprináleží.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odôvodnenie rozsudku bolo dostatočne zrozumiteľné a
niejevňompotrebnépodrobneanalyzovaťvšetky tvrdenia,dôkazyalebonámietkyžalobcu,atozvlášťv
situácii, kedy žalobca uvádzal prevažne argumenty, ktoré z pohľadu žalovaného nemali priamu súvislosť
s predmetom konania. Mal za to, že aj bez ohľadu na posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného

nebol v rámci dokazovania zistený žiadny dôvod neplatnosti napadnutého uznesenia. Uskutočnené
dokazovanie považuje žalobca za dostatočné. V tejto súvislosti poukázal na to, že svedkovia, ktorých
žalobca navrhoval v konaní vypočuť (p. J.. V. Q. a p. J.. Q. B.) sa v zmysle návrhov žalobcu mali vyjadriť
predovšetkým k technickým záležitostiam bytového domu, okolností pripojenia bytu žalobcu na spoločný
rozvod TÚV a pod., teda k otázkam, ktoré nemajú priamy súvis s predmetom konania. Žalovaný zastáva

názor, že ako z procesnej, tak aj zo skutkovej stránky boli splnené všetky predpoklady pre zamietnutie
žalobyžalobcu.Vtejtosúvislostizdôraznil,ževzmysleustanovenia§358CSPniejeprípustnéodvolanie
odvolania len proti odôvodneniu rozhodnutia. Za kľúčové považoval to, že podľa ustanovenia § 2 ods.
5 zákona o vlastníctve bytov: „Spoločnými zariadeniami domu sa na účely tohto zákona rozumejú
zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu, a to aj v prípade,

ak sú umiestnené mimo domu. Takýmito zariadeniami sú najmä výťahy, práčovne a kotolne vrátane
technologického zariadenia, sušiarne, kočíkarne, spoločné televízne antény, bleskozvody, komíny,
vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky.“, pričom z uvedeného
mal za jednoznačné, že prijímanie rozhodnutí o nakladaní so spoločným rozvodom TÚV nie je v
rozpore so zákonom o vlastníctve bytov a rovnako tak nie je v rozpore ani s inými právnymi predpismi.

Navyše zdôraznil, že predmetom napadnutého rozhodnutia nie je rozhodovanie o žalobcovej prípojke
realizovanej bez akéhokoľvek súhlasu alebo povolenia relevantných subjektov, ale iba zaradenie bodu
do písomného hlasovania, pričom zo žiadneho právneho predpisu ani iného relevantného zdroja
nevyplýva, že by vlastníci neboli oprávnení prijať rozhodnutie o zaradení predmetného bodu na písomné
hlasovanie. Z uvedeného dôvodu považoval žalobcove argumenty o údajnom obmedzovaní základných

ľudských práv a slobôd alebo o údajnom porušovaní dobrých mravov za zjavne nedôvodné a účelové.
Vzhľadom na predmet sporu (ktorým je posúdenie platnosti napadnutého uznesenia) nepovažoval za
potrebné opätovne sa podrobne vyjadrovať k technickým otázkam súvisiacim so žalobcovým pripojením
na spoločný rozvod TÚV, avšak zdôraznil, že súčasný stav pripojenia nie je ani v záujme žalobcu, ani v
záujme ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome.

14. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že postup vlastníkov bol v danom prípade
nesprávny, nakoľko vlastníci nekonali v zmysle zákona a neobrátili sa v danej veci na príslušný súd,
aby rozhodol o prípadnom odpojení žalobcu od TÚV, ak sa vlastníci cítili dotknutí na svojich právach.
Poukázal na to, že vlastníci mali v čase prijatia napadnutého rozhodnutia vlastníkov vedomosť o tom,

že sa daná vec už rieši na príslušnom stavebnom úrade. Napriek tomu nečakali na prijatie rozhodnutia
stavebnéhoúraduvdanejveci,neobrátilisaaninapríslušnýsúdaprijalivrozporeskonanímstavebného
úradu a zákonom (§ 14a ods. 1 v spojitosti s ust. § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a § 4 -
6 OZ) napadnuté rozhodnutie vlastníkov. Žalobca má za to, že ak vlastníci neboli ochotní čakať na
vyriešenie danej veci na stavebnom úrade, boli oprávnení na predmetnej schôdzi vlastníkov nanajvýš

prijať rozhodnutie o podaní prípadnej žaloby voči žalobcovi, resp. o zaradení otázky o podaní žaloby
do následného písomného hlasovania. V ďalšom žalobca zopakoval vyjadrenia uvedené vo vyššie
uvedenom odvolaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal žalobca odvolací súd, aby napadnutérozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov
konania voči žalobcovi.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas, oprávnenou osobou smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné v súlade s
§ 378 a § 219 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu po tom, ako odvolací súd zrušil a vrátil rozsudok súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z toho dôvodu, že súd prvej inštancie mal podľa
odvolacieho súdu ustáliť subjekt (prípadne subjekty) vystupujúci (vystupujúce) na strane žalovaného,
keďže bol ako žalovaný označený „Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., so sídlom Strojnícka 8,
Bratislava, IČO: 35 970 740“ ako nepriamy zástupca konajúci vo vlastnom mene, avšak na účet

nasledovných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, čím sa podľa názoru odvolacieho súdu jednalo
o rozpor medzi týmto označením žalovaného a skutkovými okolnosťami, od ktorých sa uplatnený nárok
odvíja, v ďalšom bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a
až následne posúdiť žalobcom uplatnený nárok. Súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle § 129
ods. 1 CSP s odôvodnením, že tento postup s poukazom na vyjadrenie žalobcu zo dňa 08.04.2022

nebol potrebný. Žalobca podľa súdu prvej inštancie odstránil vadu žaloby spočívajúcej v nejasnom
označení žalovaného subjektu tým, že predložil podanie, v ktorom jednoznačne uviedol, že žalovanou
stranou je Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o. ako správca bytového domu. Mal za to, že keďže
predmetom konania je návrh prehlasovaného vlastníka nebytového priestoru na určenie neplatnosti
hlasovania, pasívna vecná legitimácia v spore svedčí všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov

v predmetnom bytovom dome na Súmračnej ulici č. 10, ktorých žalobcom označený žalovaný Správa
domov SBD Bratislava II, ako nepriamy zástupca vo vlastnom mene, avšak na účet nasledovných
vlastníkov bytov a nebytových priestorov môže iba zastupovať, resp. konať v ich mene a na ich účet.
S poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného subjektu.

17. Podľa § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom do 31. októbra 2018 bol
správca povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome a na ich účet a bol oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome pred súdom. Oprávnenie správcu na zastupovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov

vyplývalo priamo z § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., prvej vety. Išlo o priame zákonné zastúpenie,
pri ktorom správca vo vzťahu k tretej osobe uskutočňoval svoje vlastné vyhlásenie vôle, a to v mene a
na účet zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových priestorov), v dôsledku čoho pri priamom zastúpení
vznikali práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zo zákona vyplývajúca možnosť správcu bytového
domu zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súvislosti so správou domu na súde

znamenala aj oprávnenie vykonávať aj všetky procesné práva v zmysle Civilného sporového poriadku
na úspešné hájenie záujmov vlastníkov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. januára
2009 sp. zn. 3Cdo/180/2008). Avšak ďalšou novelou zákona č. 182/1993 Z. z., zákonom č. 283/2018 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (účinná od 1. novembra 2018), boli do

zákona vložené nové ustanovenia § 9 ods. 7 a 8.

(7) Spoločenstvo a správca sú povinní vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome. Spoločenstvo a správca vo vlastnom mene zastupujú a konajú
na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci;

toto zastupovanie trvá, ak sa v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci nepreukáže
rozpor záujmov spoločenstva alebo správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome.
(8) Spoločenstvo a správca zastupujú v konaní pred súdom a iným orgánom verejnej moci aj vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome, a) proti ktorým smeruje návrh na začatie konania podaný

prehlasovanýmvlastníkombytualebonebytovéhopriestoruvdome,návrhnazačatiekonaniaozdržanie
sa výkonu záložného práva alebo zákaz výkonu záložného práva podaný iným vlastníkom bytu alebo
nebytového priestoru v dome, b) ktorí sa domáhajú úhrady dlhu alebo plnenia inej povinnosti vlastníkom
bytu alebo nebytového priestoru v dome.Správca(ajspoločenstvovlastníkovbytovanebytovýchpriestorov)naďalejprisprávedomukonávmene
a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Vzhľadom na problémy aplikačnej praxe
pri zastupovaní vlastníkov bytova nebytových priestorov na súde zákonodarca zmenil spôsob konania

správcu (aj spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov) pri súdnych sporoch, a to tak, že
správca zastupuje a koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytova nebytových priestorov v dome
pred súdom a iným orgánom verejnej moci aj v sporoch podaných prehlasovaným vlastníkom bytu alebo
nebytového priestoru. Z uvedeného vyplýva, že po tejto novele je správca aktívne alebo pasívne vecne
legitimovaný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde vo vlastnom mene, no na

ich účet. Správca teda bude sám účastníkom konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 29. októbra 2019, sp. zn. I. ÚS 428/2019). Uvedené však neznamená, že vlastníkov bytov
po účinnosti tejto novely zákona č. 182/1993 Z. z. už nemožno považovať v zmysle hmotného práva
za aktívne vecne legitimovaných v spore (aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 193/2014 zo 6. júna 2016). Zmenou právnej úpravy správca nadobudol procesné
právo (popri vlastníkoch bytov ako nositeľoch hmotných práv) tento hmotnoprávny nárok vlastníkov

bytov uplatňovať vo vlastnom mene. Výkonom správy predmetného bytového domu bol vlastníkmi
poverený žalovaný, a to titulom Zmluvy o výkone správy zo dňa 30.júna 2008, pričom nebolo sporné,
že žalovaný bol jediným správcom predmetného bytového domu aj v čase rozhodovania súdu, a teda v
čase rozhodovania sporu bol pasívne vecne legitimovaný. Odvolací súd tak vyhovel námietke žalobcu,
že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácii

v spore, keď je s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zrejmé, že žalovaný je v spore pasívne
vecne legitimovaný.

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neposúdil žalobcom uplatnený nárok
nijakým spôsobom, keďže žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Z

uvedeného je tak zrejmé, že odvolaciemu súdu chýbal základný predpoklad v podobe jasného podkladu
pre rozhodnutie o odvolaní a nemožno tak hovoriť o novom rozhodnutí súdu prvej inštancie v zmysle
§ 390 CSP (s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. decembra 2023,
č.k. III. ÚS 570/2023-30). Po formálnej stránke je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie novým
rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým rozhodnutím nie je. Nakoľko sa súd prvej inštancie

posúdením uplatneného žalovaného nároku vôbec nezaoberal, odvolaciemu súdu absentoval podklad
prerozhodnutieoodvolaní,zčohojednoznačnevyplýva,ževdanomprípadenenastalasituáciavzmysle
§ 390 CSP, kedy má odvolací súd povinnosť sám vo veci rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
sa ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní odvolací súd nezaoberal.

19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú
dané zákonné dôvody pre jeho zrušenie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom nepochybne
porušil právo sporových strán na spravodlivý súdny proces. Rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa
ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko v rámci zásady zachovania dvojinštančnosti súdneho

konania tieto nedostatky nemožno napraviť súdom odvolacím. Všetky vyššie uvedené nedostatky
odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho konania je zabrániť prekvapivým
rozhodnutiam bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku, v rámci ktorého by strana sporu
nemala zachovanú plnú možnosť obrany proti argumentom sudu prvej inštancie a došlo by tak k
porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedený postup, v rámci ktorého by odvolací súd

nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych otázkach preskúmavanej veci, by znamenal
nezabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivému procesu po podaní odvolania.

20. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, v rámci ktorého bude jeho úlohou posúdiť žalobcom uplatnený nárok, a teda vyhodnotiť

vykonané dokazovanie, t. j. uviesť, ktoré skutkové okolnosti má na základe vykonaného dokazovania
preukázané a ktoré nie, výsledky vykonaného dokazovania právne posúdiť, t. j. zistené skutkové
okolnosti subsumovať pod konkrétne právne normy, ktoré sa na daný právny problém vzťahujú, uviesť
konkrétny spôsob svojej aplikácie uvedených právnych noriem a ich výklad, rovnako aj uviesť úvahy,
ktorými sa pri rozhodovaní veci riadil. Výsledky vykonaného dokazovania a ich vyhodnotenie bude

potrebné uviesť v odôvodnení nového rozhodnutia tak, aby odôvodnenie zodpovedalo zákonným
požiadavkám na náležitosti súdneho rozhodnutia a aby bolo stranám sporu zabezpečené právo
na spravodlivý proces vo všetkých štádiách súdneho konania. Nové rozhodnutie vo veci musí byť
presvedčivé a preskúmateľné v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania.21. O náhrade trov pôvodného aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. 3 CSP)
v novom rozhodnutí vo veci.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veciuž prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacejpraxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).

Dovolaniejepodanévčasajvtedy,akbolovlehotepodanéna príslušnomodvolacomalebodovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie

podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorý zanekoná,mávysokoškolsképrávnickévzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).