Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624201428
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624201428.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne A.
B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, E. A., právne zastúpenej Mgr. Samuelom Dorociakom,
advokátom, so sídlom Ul. 1. mája 697/26, Liptovský Mikuláš, IČO: 42 391 059, proti žalovanej F. A. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, E. A., právne zastúpenej JUDr. Milanom Trnovským, advokátom,
sosídlomŠtefánikova1361/4,LiptovskýMikulášIČO:37979868,ovypratanienehnuteľností,oodvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/23/2024-74 zo dňa 23. januára
2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobkyni priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“
alebo „okresný súd“) vyhovel žalobe žalobkyne a uložil žalovanej povinnosť vypratať byty č. XX a č. XX
nachádzajúce sa na X. poschodí bytového domu súp. č. XXXX, vrátane ich príslušenstva vo vchode č.
XX v meste E. A., ktorý bytový dom je zapísaný na liste vlastníctve č. XXXX, okres E. A., obec E. A.,
katastrálne územie E. A., a odovzdať tieto byty žalobkyni, to všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Vychádzajúc z obsahu spisu, predovšetkým zo skutkových tvrdení v písomných podaniach strán
sporu, ako aj z ich doplnení učinených na pojednávaní neuznal procesnú obranu žalovanej spočívajúcu
v jej tvrdení o existencii dohody o bezodplatnom užívaní daných nehnuteľností. Poukázal na to, že
z písomného vyjadrenia k žalobe vyplynul rozpor v časti podstatných skutkových tvrdení žalovanej
ohľadne toho, kto mal byť účastníkom dohody, ktorá mala byť uzatvorená koncom leta 2013 (a na
základe ktorej malo dôjsť k dojednaniu práva žalovanej na bezplatné užívanie predmetných bytov),

keďže v úvodnej časti tohto podania žalovaná uvádzala, že táto dohoda mala byť uzatvorená iba medzi
ňou a žalobkyňou za prítomnosti rodičov (teda akoby iba svedkov tejto dohody, bez toho aby boli sami
tiež účastníkmi tejto dohody), a v závere tohto vyjadrenia už uvádzala odlišné skutkové tvrdenie, že táto
dohoda mala byť uzatvorená medzi žalovanou, žalobkyňou a ich rodičmi (teda akoby štyrmi riadnymi
účastníkmi zmluvy). Na pojednávaní žalovaná spresnila, resp. modifikovala svoje dovtedajšie skutkové
tvrdenia, uvádzajúc, že k uzavretiu tejto dohody došlo tým spôsobom, že jej rodičia povedali, že môže
užívať oba predmetné byty žalobkyne na ul. D.. Následne sa už žalovaná so žalobkyňou o tom síce nikdy

nerozprávali, avšak z toho, že žalobkyňa nikdy neprejavila nesúhlas (a to ani pri následných úkonoch,
keď sa prepisovala elektrina, či trvalý pobyt v týchto bytoch) si žalovaná vyvodila súhlas žalobkyne s tým,
že môže bezplatne užívať tieto byty.1.2. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že tu neexistuje žiaden platný právny titul,
ktorý by oprávňoval žalovanú bezplatne užívať predmetné dva byty (jeden spojený byt) na ul. D., teda
ktorý by vylučoval žalobou uplatnený nárok (žalobkyne ako ich vlastníčky) na ich vypratanie. K tomuto

záveru súd prvej inštancie dospel na základe toho, že hoci podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“) je možné prijať návrh na uzatvorenie zmluvy aj konkludentne, teda nie iba výslovným
vyhlásením (hovorenou rečou, či písmom), ale aj iným konaním, z ktorého možno (objektívne) vyvodiť
súhlas s prijatím návrhu (za ktoré konanie by aj inak bolo možné považovať žalobkyňou poskytnutú
súčinnosť pri prepisoch elektriny a trvalého pobytu), na uzatvorenie zmluvy (dohody) by aj tak bolo

potrebné, aby tejto akceptácii predchádzal (právne perfektný) návrh (žalovanej) na uzatvorenie zmluvy
(dohody), teda ktorý by bol tiež z obsahového hľadiska dostatočne určitý (v zmysle § 37 ods. 1 OZ
určitosť je náležitosť právneho úkonu všeobecne, nielen jednostranného právneho úkonu - návrhu na
uzatvorenie zmluvy podľa § 43a ods. 1 OZ, a to pod hrozbou absolútnej neplatnosti právneho úkonu),
a teda z ktorého návrhu na uzatvorenie zmluvy (ktorý by mohol byť aj konkludentný) by dostatočne
určito vyplývali obligatórne obsahové náležitosti navrhovanej zmluvy. Vychádzajúc však zo skutkových

tvrdení žalovanej prednesených na pojednávaní, že so žalobkyňou o dohode o bezplatnom užívaní
bytov vôbec nekomunikovali, teda že nič v tomto smere spolu nedojednávali, len si navzájom poskytli
súčinnosť pri prepise elektriny a trvalého pobytu k týmto bytom, dospel k záveru, že nebolo možné
mať za to, že by tu bol zo strany žalovanej voči žalobkyni realizovaný (čo i len v konkludentnej
podobe) návrh na uzatvorenie zmluvy o bezplatnom užívaní predmetných bytov na neurčitú dobu (ako to

právne kvalifikovala žalovaná), pretože len z tohto, že žalovaná v súčinnosti so žalobkyňou prepisovali
elektrinu a trvalý pobyt ešte nebolo možné vyvodiť, že by išlo o (konkludentný) návrh na uzatvorenie
zmluvy (dohody) o bezplatnom užívaní bytov na neurčitú dobu, keďže nebola naplnená podmienka
dostatočnejurčitostiohľadneobsahunavrhovanejzmluvyvtakomtonávrhu.Vyslovilzáver,žeztakéhoto
(konkludentného) návrhu na uzatvorenie zmluvy nebolo totiž vôbec jasné, či žalovaná navrhla žalobkyni

uzatvorenie zmluvy o bezplatnom užívaní na neurčitú dobu alebo len na dobu určitú (ako to tvrdila
žalobkyňa, že to tak vtedy myslela), a po akú dobu, ba dokonca (vzhľadom na ďalšie skutkové tvrdenia
žalovanej, z ktorých vyplývalo, že malo ísť o zámenu týchto dvoch bytov za jej pôvodný byt na ul. G.,
ktorý bol predtým považovaný za jej veno s tým, že predmetné byty žalobkyne na D. ul. boli predtým
považované za veno žalobkyne, a táto z ich odišla do ďalšieho bytu, čím sa to celé posunulo), či

tu nešlo o darovanie predmetných dvoch bytov žalovanej (aj preto, že by nedávalo žiaden zmysel
tvrdenie o poskytnutí peňažných prostriedkov rodičmi žalobkyni na nadobudnutie bytov do jej vlastníctva
asúčasneumožneniežalovanejtamnatrvalobezplatnebývaťzaformálnehorešpektovaniavlastníckeho
práva žalobkyne k týmto bytom). Za nepodstatné považoval to, ako tieto konkludentné konania v čase
prepisovelektrinyatrvaléhopobytusubjektívnechápalažalovaná,pričommalzato,ženavýznamtýchto

konaníjetrebahľadieťobjektívne.Dospelkzáveru,ženazákladetakéhotovadného(neurčitého)návrhu
na uzatvorenie zmluvy potom nemohla vzniknúť žiadna zmluva (vrátane dohody o bezplatnom užívaní
bytov), teda nemohlo dôjsť ani k platnému (konkludentnému) uzatvoreniu „dohody z konca leta 2013“.
Nad rámec uvedeného vyslovil, že na darovanie nehnuteľností sa pod hrozbou absolútnej neplatnosti
vyžaduje (podľa § 628 ods. 2 OZ v spojení s § 40 ods. 1 OZ) písomná forma.

1.3. Vzhľadom na uvedené považoval pomerne rozsiahlu argumentáciu strán (iniciovanú žalovanou)
ohľadne darovania peňazí rodičmi žalobkyni za nepodstatnú, a rovnako aj argumentáciu žalobkyne
o jednostrannom ukončení takejto (platne neuzatvorenej) dohody, keď navyše, žalovaná vo svojich
spresňujúcich skutkových tvrdeniach už ani (výslovne, po otázke súdu) neuvádzala, resp. nevedela
uviesť, že by (a ako) tieto jednotlivé darovania peňazí žalobkyni mali bezprostredne súvisieť s

bezplatným užívaním týchto bytov (ako nejaká podmieňujúca súčasť dohody z konca leta 2013).
1.4. Potom vzhľadom na základné skutkové (a pre nepopretie protistranou podľa § 151 Civilného
sporového poriadku, ďalej aj „CSP“, nesporné) tvrdenia, t.j. že žalobkyňa je vlastníčkou uvedených
dvoch bytov a žalovaná ich bezodplatne užíva (a platí len úhrady spojené s užívaním bytu), že žalobkyňa
výzvou zo dňa 06.02.2024 vyzvala žalovanú, aby tieto nehnuteľnosti vypratala, avšak táto na uvedenú

výzvunijakonereagovala,nepovažovalzahospodárnevykonávať(žalovanounavrhované)dokazovanie
výsluchom rodičov sporových strán k takýmto (z hľadiska úspechu v spore) irelevantným skutkovým
tvrdeniam. Poukázal na to, že podstatné skutkové okolnosti sa nezisťujú až z vykonaných dôkazov, ale
dokazovaniu musia predchádzať skutkové tvrdenia subsumovateľné pod príslušnú právnu normu.
1.5. Osobitne vo svojom rozsudku zdôvodnil, že vzhľadom na nespornosť, resp. irelevantnosť

skutkových tvrdení strán sporu nebolo v tomto konaní potrebné vykonať žiadne dokazovanie, a preto
odmietol vykonať aj navrhnuté dôkazy - výsluchy svedkov (rodičov), a aj strán sporu, pričom osobitne k
výsluchu strán sporu dodal, že (s poukazom na § 195 ods. 2 CSP) neprichádzal do úvahy ich výsluch
aj preto, že jedna z podmienok pre nariadenie výsluchu strán sporu je skutočnosť, že dokazovanúskutočnosť nemožno preukázať inak (napr. s výpoveďami svedkov), čo by však v danom prípade (ak
by neboli odmietnuté výpovede svedkov - rodičov z iných dôvodov) bolo možné práve prostredníctvom
výpovede týchto svedkov.

1.6. Uzavrel, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčku obidvoch predmetných bytov, ktoré žalovaná
neoprávnene (bez právneho titulu) bezplatne užíva (platí len úhrady spojené s užívaním bytov), pričom
žalovaná neuniesla ani len bremeno tvrdenia k existencii právneho titulu, ktorý by ju na takéto bezplatné
užívanie predmetných bytov (ako nepomenovanej zmluvy podľa § 51 OZ) oprávňoval, a preto žalobe
v celom rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspechu v konaní a priznal úspešnej žalobkyni náhradu
trov konania proti neúspešnej žalovanej v rozsahu 100 %.
2. V zákonnej lehote podala žalovaná prostredníctvom advokáta proti rozsudku súdu prvej inštancie
odvolanie z dôvodov vymedzených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ Civilného sporového poriadku, stručne
namietajúc, že súd odmietol vykonať žalovanou navrhované dôkazy (výsluch svedkov), čím bolo
porušené právo žalovanej na spravodlivý proces. Navyše namietal, že prvoinštančný súd nesprávne

zistil skutkový stav, keď odmietol vykonať ňou navrhované dôkazy - výsluch svedkov rodičov. Navrhla
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť, vyjadrujúc názor, že
súd sa v odôvodnení vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie,

pričom je zrejmé, ako vec právne posúdil, a ktoré zákonné ustanovenia použil. Mala za to, že súd v
odôvodnení rozsudku jasne a presne poukázal na úvahy, ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval,
a že postupoval správne, keď odmietol vykonať žalovanou navrhované dôkazy, a to s ohľadom na tú
skutočnosť, že ich vykonanie by nemalo žiaden zmysel s ohľadom na skutkové tvrdenia žalovanej.
Žalovaná poprela, že by so žalobkyňou komunikovala ohľadne uzatvorenia dohody o bezodplatnom

užívaní nehnuteľnosti, čo svedčí o tom, že takáto dohoda (ako právny titul užívania nehnuteľnosti) nikdy
nevznikla (a to ani konkludentne), a preto považovala tvrdenia žalovanej ohľadom finančných darov jej
rodičov za nepodstatné s ohľadom na predmet konania a ďalšie dokazovanie vo veci za zbytočné a
nehospodárne.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie voči rozsudku

súdu prvej inštancie podala subjektívne legitimovaná strana (§ 359 CSP), t. j. žalovaná, nakoľko súd
prvej inštancie žalobe vyhovel (výroky I. a II. odvolaním napadnutého rozsudku) a výrokom o nároku na
náhradu trov konania priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(výrok III. napadnutého rozsudku), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2, § 357 písm. m) CSP] v rozsahu danom § 379 CSP,

viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP vo výrokoch I. a II., ako aj v závislom výroku III. o práve na náhradu trov konania ako vecne
správny potvrdil.
5. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a

vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania odvolateľka – žalovaná, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
a rozhodnutie vo veci samej. Zároveň je nutné konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
v dostatočnej miere vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa

kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej
štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie relevantných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie založil. Odvolací súd pritom ani s prihliadnutím na argumenty prezentované
odvolateľkou nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď
odvolateľka neuviedla žiadne také nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd

prvej inštancie, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho
konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku
vo vzťahu k odvolateľke. Len na okraj súd poznamenáva, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05).

6. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu
odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiestoneho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní
vznesených námietok. Na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v
odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP teda odvolací súd

prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa
podmienok konania, na ktoré je súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené
(§ 380 ods. 2 CSP). Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci nevzhliadol žiaden nedostatok
naplnenia podmienok konania.

7. V preskúmavanej veci musí odvolací súd v prvom rade poukázať na to, že odvolateľka v odvolaní
uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/, t.j že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam.Kuvedenejnámietkevšaknedávapodkladani
obsah spisu (hoc skutkové zistenia súd odvodzoval „len“ z písomných podaní strán sporu a z doplnenia
ich skutkových tvrdení na pojednávaní, nemožno konštatovať, že išlo o skutkové zistenia nesprávne),
ani samotné obsahové odôvodnenie odvolania, v ktorom odvolateľka vadu prvoinštančného konania

vzhliada v tom, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy (výsluch svedkov) potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, ktorý odvolací dôvod je však samostatne definovaný v ust. § 365
ods. 1 písm. e/ CSP.
7.1. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje,

že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 a 2 CSP a to pokiaľ súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak

nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných
ustanovení zákona. Napadnutému rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutým výrokom nemožno
vytknúť, že skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, že súd nevzal do úvahy skutočnosti,
ktoré vyplynuli z dokazovania, alebo naopak, vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli,
alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné

ustanovenia nesprávne vyložil. Medzi hodnotením dôkazov a skutkovými zisteniam, ktoré súd uviedol
vo svojom rozhodnutí, nie je logický rozpor. Preto odvolací súd dospel k záveru, že uvedený odvolací
dôvod nie je naplnený.
7.2. Je potom zrejmé, že žalovaná skutkovo vymedzila ňou tvrdenú vadu konania ako dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. e/ CSP (súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie

rozhodujúcich skutočností), teda že súd prvej inštancie nevykonal výsluchy svedkov (rodičov) ohľadne
existencie dohody o bezplatnom užívaní nehnuteľností na dobu neurčitú. V tomto smere však odvolací
súd do pozornosti žalovanej dáva, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou
sporu, ale sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Dokazovanie
je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.

Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy
na zistenie skutkového stavu sú potrebne a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.
ÚS 52/03). Ako vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2018 z 16.05.2018,
vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania, je
úlohou a doménou súdu. Procesnému právu účastníka (strany sporu) navrhovať dôkazy zodpovedá

povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo
svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu
strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť,
ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania.
Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto

tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument,
podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už
doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené... (porovnaj rozhodnutia NSSR sp. zn. 5Cdo/151/2019; sp. zn. 5Cdo/202/2018; sp. zn. 5Cdo/151/2019, sp. zn. 2Cdo/52/2022 a sp.
zn. 7Cdo/5/2024).

7.3. Inými slovami, súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovaniaaniejepovinnývykonaťvšetkyniminavrhovanédôkazy.Kprocesnýmprávamstranysporu
teda nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná
strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov
budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie strane sporu. Ak súd rozhodne, že niektoré dôkazy

nevykoná (napr. preto že sú podľa jeho názoru nadbytočné alebo bezvýznamné), nemožno to považovať
za vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strán sporu v zmysle porušenia jej
práva na spravodlivý proces.
7.4. Požiadavkám zákona a na to nadväzujúcej judikatúre súdov potom zodpovedá vyjadrenie, že „aj
keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý
dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal...“(napr. 7Cdo/205/2019), čo v danom

prípade súd prvej inštancie dodržal, keď v rozsudku odôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné pre
svoje rozhodnutie vykonať ďalšie dokazovanie (konkrétne, prečo je dokazovanie výsluchom svedkov
či strán sporu nehospodárne a pre rozhodnutie vo veci nadbytočné). Žalovaná pritom v podanom
odvolaní nijako nerozvinula svoje námietky, akým (právne relevantným) spôsobom by mali výsledky ňou
navrhovaného dokazovania byť spôsobilé zvrátiť výsledok sporu v jej prospech (ovplyvniť rozhodnutie

súdu prvej inštancie), iba stroho namietala ich nevykonanie. Na tomto mieste odvolací súd musí
akcentovať aj kvalifikované zastúpenie žalovanej advokátom, ktorý musí byť schopný so znalosťou veci
spojenou s jeho profesijnou odbornosťou (čl. 11 ods. 3 základných princípov CSP) formulovať konkrétne
skutkové aj právne významné okolnosti tak, aby boli záujmy ním zastupovaného klienta hájené čo
najlepšie, a súčasne, aby odvolací súd mohol zaujať k tvrdeným skutočnostiam (resp. námietkam)

vlastné stanovisko. Nie je totiž úlohou súdu uprednostňovať záujmy len jednej sporovej strany, ani za
ňu (namiesto nej) formulovať procesné návrhy, vykladať obsah ňou učinených podaní v jej prospech či
pripisovať také procesné účinky jej podaniam, ktoré neboli vyjadrené jasne, určito a zrozumiteľne, keďže
nie je vylúčené, že strana sporu (jej zástupca) také skutočnosti v konaní ani nezamýšľala uviesť.
7.5. V kontexte so žalovanou namietaným porušením práva na spravodlivý proces nevykonaním

navrhovaných dôkazov potom odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to,
aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami
(uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného

práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/1997 a II. ÚS 251/2003).
Skutočnosť,žesažalovanásvyslovenýmprávnymnázoromsúduprvejinštancie,akoajjehoskutkovými

závermi nestotožnila, nemôže teda založiť záver o naplnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. e/ ani f) CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom
žalobou uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval a na podklade
akých dôvodov a dôkazov žalovaný nárok žalobkyni priznal. Súd prvej inštancie teda zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom

dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a vznesené námietky. Vysvetlil tiež, že dokazovanie
svedeckými výpoveďami navrhnutými žalovanou nevykonal z dôvodu nadbytočnosti a nerelavantnosti
vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci. Samotný fakt, že žalovaná sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
súdu prvej inštancie nestotožňuje, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne.
Napadnuté rozhodnutie nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné. V tomto smere odvolací súd dodáva, že odvolacia argumentácia žalovanej je len veľmi
stručným (po skutkovej stránke nijako nerozvinutým) nesúhlasom s vyhodnotením skutkových okolností
a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci a domáhaním sa vykonania ďalšieho dokazovania, čo
samotné na založenie prípustnosti ňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/
alebo h/ (resp. posudzujúc odvolanie podľa obsahu: aj písm. e/) CSP postačujúcim nie je. Za porušenie

práva na spravodlivý proces pritom nemožno bez ďalšieho považovať právne východiska spočívajúce
v zistenom skutkovom stave a vyhodnotení výsledkov dokazovania.
7.6. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že len samotné spochybňovanie procesu dokazovania,
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím súdu aleboprosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní sporu, ako odvolacie dôvody neobstoja. Odôvodnenie napadnutého rozsudku má podľa
názoru odvolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 ods.

2 CSP. V reakcii na odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd uvádza, že za vadu konania podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv odvolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalovaná preto neopodstatnene namieta, že jej súd prvej inštancie nevykonaním dokazovania
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces.

8. Napokon, k námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), odvolací súd len v stručnosti uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v
ktorom z určitých v rozsudku súdom prvej inštancie prezentovaných skutkových záverov vyvodil súd
prvej inštancie konkrétne právne závery a aplikoval správne právne predpisy, ani táto namietaná vada

konania nebola odvolacím súdom zistená, keď opäť musí odvolací súd uviesť, že žalovaná (jej zástupca)
túto námietku nijako bližšie nekonkretizovala.
9. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti odvolací súd považuje odvolateľkou uplatnené odvolacie
dôvody voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie za nedôvodne uplatnené, preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom na potvrdenie rozsudku čo do veci samej vykazujú

vecnú správnosť aj od úspechu v spore sa odvíjajúce výroky o trovách prvoinštančného konania, vo
vzťahu ku ktorému napokon žalovaná ani osobitnú odvolaciu argumentáciu neprodukovala.

10. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v

plnom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej v rozsahu
100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V Žiline, dňa 26. novembra 2025.
JUDr. Vladimír Topoľančík
predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia

podpísať/§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)

JUDr. Roman Tichý

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Roman Tichý nemohol písomné vyhotovenie rozhodnutia
podpísať/§ 394 ods. 2 Civilného sporového poriadku/)