Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. november 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/149/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121413761
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6121413761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Michal Semivan, s
miestom podnikania Gen. Svobodu 917/2, 073 01 Sobrance, IČO: 47 153 831, o zaplatenie 4.361,35 eur
spríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuMestskéhosúduKošice,č.k.88Cb/22/2023-114
zo dňa 2. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice, č. k. 88Cb/22/2023-114 zo dňa 2. mája 2024.

II. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancieodvolanímnapadnutýmrozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
4.361,35 eur s úrokmi vo výške 28 % ročne zo sumy 2.461,17 eur od 24.6.2021 do zaplatenia, s úrokmi
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.461,17 eur od 24.6.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému
s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie (výrok
II.).

2. Rozhodol tak o žalobe podanej pôvodne na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica), ktorou
žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.361,35 eur s príslušenstvom
a nahradiť žalobcovi trovy konania. V žalobe žalobca uviedol, že dňa 25.4.2013 uzatvoril so
žalovaným Zmluvu o poskytnutí bankových produktov a služieb (ďalej len „zmluva“), predmetom
ktorej bolo poskytnutie podnikateľského účtu IBAN A. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Keďže na
účte žalovaného došlo k nepovolenému prečerpaniu vo výške 2.274,77 eur, dňa 1.8.2018 žalobca

zaslal žalovanému upomienku. Následne listom zo dňa 27.8.2018 bol žalovaný opätovne vyzvaný
na vysporiadanie nepovoleného debetného zostatku, lebo napriek zaslanej upomienke nevyrovnal
nepovolené prečerpanie na podnikateľskom účte. Žalovaný na predmetnú výzvu nereagoval. Vzhľadom
na skutočnosť, že napriek písomným upozorneniam zo strany žalobcu sa účet žalovaného nachádzal
v nepovolenom prečerpaní, žalobca oznámením zo dňa 19.9.2018 od zmluvy odstúpil. Listom zo
dňa 15.6.2021 bol žalovaný znova vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy pred podaním žaloby, avšak
pohľadávku žalobcu neuhradil. Ku dňu podania žaloby, t. j. k 23.6.2021 vrátane, predstavuje dlžná

čiastka úveru sumu vo výške 4.361,35 eur, pričom pozostáva z istiny vo výške 2.461,17 eur a z
naakumulovaných úrokov vo výške 1.900,18 eur. Žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvného
úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 2.461,17 eur od 24.6.2021 do zaplatenia, ktorá sadzba je platná pre
nepovolené prečerpanie a vyplýva zo Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) v spojenís výveskou úrokových sadzieb a tiež nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 2.461,17 eur od 24.6.2021 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- eur.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu zamietnuť.
Uviedol, že v danom prípade sa jednalo o spotrebiteľský vzťah (kontokorentný spotrebiteľský úver),
preto namietal nárok žalobkyne z dôvodu jeho premlčania uplynutím premlčacej doby troch rokov v
zmysle ust. § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Poukázal, že pred upomienkou z 1.8.2018 obdŕžal od žalobcu aj iné upomienky, a to už od 7.2.2018,
pričom tvrdil, že už od prvej zaslanej upomienky mohol žalobca pristúpiť k vymáhaniu dlhu. Na podporu
svojej argumentácie odkázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/312/2014, o ktorom
tvrdil, že bol vydaný v takmer identickom prípade.

4. Žalobca v ďalšom dôvodil, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie podnikateľského účtu, preto

sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že na zmluvný vzťah medzi stranami je potrebné aplikovať
Občiansky zákonník. Uviedol, že zmluva bola uzatvorená medzi podnikateľskými subjektmi, keď
žalovaný uzatvoril zmluvu ako osoba zapísaná v živnostenskom registri. Odkazujúc na ust. § 708, § 710
a § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) argumentoval,
že v zmluve o bežnom účte môže byť dohodnuté, že banka prevedie do určitej čiastky príkazy majiteľa

účtu k platbám, i keď na účte nie sú potrebné peňažné prostriedky (ide o tzv. kontokorentný úver).
Dodal, že bežný účet môže byť zriadený s úverovým rámcom, ktorý klientovi umožňuje skĺznuť do
debetného zostatku, avšak len v rozsahu úverového rámca. Vznik uvedenej kombinácie bežného a
úverového účtu musí byť medzi stranami dohodnutý, čo v danom prípade dohodnuté bolo. Žalobca
v tejto súvislosti odkázal na čl. 3. bod 3.13 VOP, podľa ktorého prekročenie na bežnom účte nesie

produktové označenie nepovolené prečerpanie. Ozrejmil, že nepovolené prečerpanie je automaticky
prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje klientovi disponovať finančnými prostriedkami nad
rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania.
Nepovolené prečerpanie na bežnom účte žalovaného nie je dovolené a jeho vznik považoval za
porušenie zmluvných povinností žalovaného. Z dôvodu vzniku takéhoto nepovoleného debetu zaslal

žalovanému upomienku s požiadavkou na vyrovnanie nepovoleného debetu v stanovenej lehote.
Vzhľadom na skutočnosť, že účet žalovaného bol v prekročení aj po upozornení, toto prekročenie v
zmysle VOP považoval za ďalšie porušenie zmluvných povinností žalovaného, s ktorým je spojená
povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka. K námietke premlčania vznesenej žalovaným
uviedol, že vzhľadom na obchodnoprávny charakter záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, je

plynutie premlčacej doby potrebné posudzovať podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka, a teda
štvorročná lehota na uplatnenie nároku bola zachovaná. Navyše zdôraznil, že žalovaný žiadnym
spôsobom nespochybnil, že finančné prostriedky čerpal a nespochybnil ani existenciu nároku žalobcu.

5. Žalovaný v ďalšom uviedol, že žalobca mu poskytol spotrebný bezúčelový úver, ktorý mohol použiť pre

svoje súkromné potreby. Tvrdil, že sa nejednalo o podnikateľský účelový úver, keď finančné prostriedky
neboli priamo určené a ani viazané na financovanie aktivít spojených s jeho podnikaním. Žalovaný
doplnil, že peňažné prostriedky neboli ani priamo určené na kúpu tovarov alebo služieb za účelom ich
ďalšieho predaja a vytvárania zisku. Vychádzajúc z toho, že neboli určené a ani použité na podnikateľské
účely mal za to, že v danom prípade sa má na jeho osobu prihliadať ako na spotrebiteľa, i keď je zároveň

podnikateľom.

6. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 25.4.2013 uzavrel žalobca
so žalovaným identifikovaným obchodným menom Michal Semivan, IČO-m 47 153 831 a sídlom Gen.
Svobodu 917/2, 073 01 Sobrance, zapísaným v registri Obvodného úradu Michalovce č. 840-20510,

Zmluvu o poskytovaní bankových produktov a služieb zahŕňajúcu Zmluvu o zriadení platobného účtu,
a to ako podnikateľského účtu, Zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty Maestro s denným limitom
vo výške 1.500,- eur, Zmluvu o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a podal Žiadosť o
špecifikáciu služby SMS notifikácia a Poskytovanie platobných služieb v súlade s VOP.

7. V zmysle čl. II. ods. 1 zmluvy je časť obsahu tejto zmluvy týkajúca sa jednotlivého produktu upravená
vo VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy a zmluvné strany sa zaväzujú ich bezvýhradne
dodržiavať.Podľabodu3.12.5časti3.VOP,bankamôžeodstúpiťodzmluvyobežnomúčtevprípade,ak
klient podstatne poruší zmluvné povinnosti alebo povinnosti ustanovené platnými právnymi predpismi.Odstúpením končí platnosť všetkých súvisiacich bankových produktov a služieb viažucich sa k bežnému
účtu. Zároveň sa rušia všetky platobné prostriedky vydané k bežnému účtu. Klient musí tieto platobné
prostriedky banke bezodkladne vrátiť. Za podstatné porušenie zmluvných povinností sa okrem iného

považuje v zmysle písm. b) uvedeného ustanovenia skutočnosť, že bežný účet je v prekročení a klient
v lehote stanovenej bankou prekročenie nevyrovnal. Podľa bodu 3.13 časti 3. VOP, upravujúceho
prekročenie zostatku bežného účtu, je prekročenie, automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka
umožňuje klientovi disponovať finančnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom
účte klienta alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Prekročenie bežného účtu klientom

nie je dovolené a jeho vznik sa považuje za porušenie zmluvných povinností klienta vyplývajúcich zo
zmluvy o bežnom účte. S prekročením bežného účtu je spojená povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu
v zmysle Sadzobníka. Banka zároveň môže z dôvodu prekročenia bežného účtu zablokovať klientovi
služby elektronického bankovníctva. Ak prekročenie na bežnom účte nastane, musí majiteľ účtu záporný
zostatok bežného účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu trvania prekročenia musí majiteľ
účtu platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri prekročení

zostatku účtu.“ V označenom bode zmluvy bolo ďalej okrem iného uvedené, že banka upozorní klienta
na prekročenie formou krátkej textovej správy (SMS) alebo písomnou upomienkou, ktorú klientovi
zašle bežnou listovou zásielkou alebo prostredníctvom elektronickej pošty (e-mailom), alebo ju klientovi
uloží do priečinka Správy v internet bankingu klienta. Prekročenie na bežnom účte nesie produktové
označenie „nepovolené prečerpanie.“ V zmysle II. časti Úrokových sadzieb produktov, t. j. úrokových

sadzieb produktov pre právnické osoby a fyzické osoby podnikateľov, účinných od 1. januára 2018
(vrátane), bola úroková sadzba pri nepovolenom prečerpaní účtu, platná pre všetky typy bežných a
vkladových účtov 28,00 % ročne.

8. Ďalej mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že listami zo 7.2.2018, 5.3.2018,

26.3.2018 a 30.4.2018 žalobca upozornil žalovaného, že eviduje na jeho bežnom účte nepovolené
prečerpanie a požiadal ho o doplnenie zostatku na účte. Listom zo dňa 1.5.2018 žalobca oznámil
žalovanému, že s účinnosťou k 1.7.2018 vypovedá zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, zriadenom
pre žalovaného na jeho bežnom účte. Týmto dňom sa povolené prečerpanie ukončuje a výška jeho
limitu bude od nasledujúceho dňa 0,00 eur. Žalobca uviedol, že k ukončeniu povoleného prečerpania

a výpovedi zmluvy pristúpil v súvislosti s prehodnocovaním limitov pre povolené prečerpanie, ako
to vyplýva z VOP. Žalovaného zároveň požiadal, aby najneskôr do dňa účinnosti výpovede splatil
celý doposiaľ nevyrovnaný zostatok povoleného prečerpania s tým, že po účinnosti výpovede budú
vyčerpané a nevrátené peňažné prostriedky považované za nepovolené prečerpanie bežného účtu, s
čím je spojená povinnosť platiť úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu.

9. Listom z 1.8.2018 žalobca upozornil žalovaného, že eviduje na jeho bežnom účte nepovolené
prečerpanie vo výške 2.274,77 eur a žiadal ho o doplnenie zostatku na účte minimálne o čiastku
2.289,77 eur do 15.8.2018 s tým, že inak je oprávnený odstúpiť od zmluvy o bežnom účte a spolu so
zánikom zmluvy o bežnom účte zaniknú všetky zmluvy o poskytovaní produktov/služieb, ktoré sa viažu

k uvedenému účtu. Z výpisu z podnikateľského účtu žalovaného za obdobie od 29.9.2018 do 4.10.2018
súdu prvej inštancie vyplynulo, že ku dňu zrušenia uvedeného účtu (t. j. k 4.10.2018) predstavoval dlh
na uvedenom účte 2.461,17 eur.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa

§§ 2 ods. 2; 262 ods. 1, 6; 392 ods. 1 vety prvej; 397; 369 ods. 1, 2; 369c ods. 1 497; 502 ods. 1; 504,
708 ods. 1, 2; 709 ods. 1; 710 Obchodného zákonníka, podľa §§ 1 ods. 2; 2 Nariadenia vlády SR č.
21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „Nariadenie
vlády SR č. 21/2013 Z. z.“) tiež podľa článku 8, §§ 150 ods. 1; 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd

prvej inštancie posúdil záväzkový vzťah strán sporu ako vzťah obchodnoprávny podľa § 261 ods. 1 v
spojení s § 2 ods. 2 písm. b) a § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka a podanej žalobe v celom
rozsahu vyhovel, pretože mal preukázanú jej dôvodnosť. Vychádzal pritom zo žalobcom tvrdeného
skutkového stavu, ktorý žalovaný nerozporoval.

11. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nerozporoval, že na jeho podnikateľskom účte došlo
k nepovolenému prečerpaniu, ktoré napriek upomienke z 1.8.2018 a následnému listu z 27.8.2018
nevyrovnal.Nespochybnilanitvrdeniežalobcu,žezuvedenéhodôvoduoznámenímz19.9.2018odstúpil
od zmluvy o bežnom účte žalovaného. Žalovaný nenamietal ani výšku dlžnej sumy, ktorá bola žalobcomvyčíslená ku dňu podania žaloby v sume 4.361,35 eur, ako ani jej jednotlivé zložky - istinu vo výške
2.461,17 eur a naakumulované úroky vo výške 1.900,18 eur. Svoju procesnú obranu žalovaný založil
na námietke premlčania, vznesenej s odkazom na ust. § 101 Občianskeho zákonníka a uplatnenej v

nadväznosti na upomienku zo dňa 7.2.2018 tvrdiac, že už od tejto žalobca mohol pristúpiť k vymáhaniu
žalobou uplatneného nároku. Aplikácie premlčacej doby v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
sa žalovaný domáhal s poukazom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu.

12. Vychádzajúc z vyššie ustálených nesporných skutkových tvrdení strán sporu a výsledkov

vykonaného dokazovania, dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluvou založený vzťah medzi
stranami sporu, z ktorého vznikol žalobou uplatnený nárok, nemožno právne kvalifikovať ako
spotrebiteľský vzťah. Poukázal, že medzi žalovaným a bankou (žalobcom) bola uzatvorená zmluva o
bežnom účte (v rámci tzv. zmluvy o poskytovaní bankových produktov a služieb) a následne zmluva
o (kontokorentnom) úvere, ktoré obe sa ako tzv. absolútne obchody riadia režimom Obchodného
zákonníka [§ 261 ods. 6 písm. d)]. Zároveň z obsahu zmluvy považoval za zrejmé, že táto bola uzavretá

medzi podnikateľmi a v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka).
Jej zmluvnými stranami boli žalobca ako banka (t. j. podnikateľský subjekt) a žalovaný vymedzený
v záhlaví zmluvy obchodným menom, IČO-m, sídlom a číslom zápisu v živnostenskom registri, teda
identifikovaný ako podnikateľ v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka. V uvedenej zmluve
sa síce nachádza aj rodné číslo žalovaného, ako aj údaj o adrese jeho trvalého bydliska, avšak zo

zmluvy je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že ide len o špecifikáciu fyzickej osoby konajúcej za subjekt,
ktorý s poukazom na § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka podniká na základe živnostenského
oprávnenia. Pri ustálení obchodno-právneho charakteru zmluvou založeného záväzkového vzťahu súd
prvej inštancie zároveň vychádzal z predmetu v nej inkorporovanej zmluvy o zriadení platobného
účtu (čl. I. ods. 1), ktorým bol záväzok banky (žalobcu) zriadiť a viesť pre žalovaného (ako klienta)

podnikateľský účet. Práve na predmetnom podnikateľskom účte následne v súlade s dojednanými
podmienkami vzniklo nepovolené prečerpanie. Po zániku povoleného prečerpania, v zmysle zhodných
tvrdení strán sporu poskytnutého žalovanému, a to podľa žalovaným predloženého listu zo dňa 1.5.2018
práve k podnikateľskému bežnému účtu žalovaného, bolo k nemu sa viažuce nepovolené prečerpanie
navýšené aj o nevyrovnaný zostatok zaniknutého povoleného prečerpania. Z uvedeného považoval súd

prvej inštancie za zrejmé, že nepovolené prečerpanie vzniklo disponovaním finančnými prostriedkami z
bežného podnikateľského účtu žalovaného. Žalovaný síce tvrdil, že kontokorentný úver (zodpovedajúci
povolenému prečerpaniu) mu bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom bezúčelovom úvere
a že ho použil pre svoje súkromné potreby, avšak na preukázanie svojich tvrdení nepredložil a
ani len neoznačil ani príslušnú zmluvu ani prípadnú inú písomnosť. Naopak, na základe žalovaným

predloženého listu z 1.5.2018 mal súd prvej inštancie preukázané, že aj finančné prostriedky, ktoré
po zániku povoleného prečerpania a nevyrovnaní jeho zostatku nadobudli charakter nepovoleného
prečerpania, boli v rámci poskytnutého povoleného prečerpania (kontokorentného úveru) čerpané z
podnikateľského účtu žalovaného, zriadeného a vedeného na základe zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel
v postavení podnikateľa. Odhliadnuc od toho, že žalovaný ani nepreukázal svoje tvrdenie, že finančné

prostriedky z poskytnutého (kontokorentného) úveru použil pre svoje súkromné potreby, považoval
súd prvej inštancie za potrebné zdôrazniť, že bolo na žalovanom, aby pri vzniku zmluvného vzťahu
správne uviedol údaje týkajúce sa jeho postavenia ako fyzickej osoby nepodnikateľa alebo fyzickej
osoby podnikateľa. Mal za to, že nemôže byť na ťarchu dodávateľa, ak fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní zmluvy vystupuje ako podnikateľ, sa neskôr, pri plnení svojich zmluvných povinností domáha

štatútu spotrebiteľa. Argumentoval, že pokiaľ sa skutočný účel využitia a osoba konečného užívateľa
líšia od údajov, ktoré uvedie žalovaný ako zmluvná strana do zmluvy, nemôže sa následne domáhať
zvýšenej ochrany spotrebiteľa na základe toho, že ním samotným uvedené údaje nezodpovedajú
skutočnosti. Uvedené platí tým skôr, ak žalovaný v následnom spore zo zmluvy, o ktorej tvrdí, že
je spotrebiteľská, poukazuje na nedostatok nejakých jej náležitostí, ktoré ale právna úprava platná v

čase jej uzavretia kládla len na zmluvy spotrebiteľské, alebo ak (rovnako ako v prejednávanej veci) sa
žalovaný z titulu svojho postavenia „spotrebiteľa“ domáha premlčacej doby podľa ustanoví Občianskeho
zákonníka. V posudzovanom prípade z vyhodnotenia ustáleného skutkového stavu podľa súdu prvej
inštancie vyplýva, že žalovaný disponoval (či už v rámci povoleného alebo nepovoleného prečerpania)
s finančnými prostriedkami viažucimi sa k jeho podnikateľskému účtu, a teda zo strany banky bolo

dôvodné vychádzať z toho, že tak postupuje v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. Dodal,
že od banky (ale ani iného dodávateľa) nemožno rozumne očakávať posudzovanie každej finančnej
operácie z toho hľadiska, či súvisí s výkonom podnikateľskej činnosti podnikateľského subjektu, pre
ktorý vedie podnikateľský účet, z ktorého sa taká operácia realizuje, alebo bola prípadne realizovaná zaúčelom uspokojenia súkromných potrieb v mene podnikateľského subjektu konajúcej osoby, ako sa toho
v konaní de facto domáhal žalovaný. Pokiaľ žalovaný dôvodil tým, že finančné prostriedky neboli priamo
určené a ani viazané na financovanie aktivít spojených s podnikaním, z ktorého dôvodu sa nemalo

jednať o podnikateľský účelový úver, k tomu súd prvej inštancie len pre úplnosť poznamenal, že ich
určenie vyplývalo z toho, že mu boli dané k dispozícii v rámci bežného účtu, ktorý bol na základe prejavu
jeho vôle zriadený a vedený ako podnikateľský. Súd prvej inštancie preto zhrnul, že zmluvou založený
vzťah medzi stranami sporu nie je vzťahom spotrebiteľským. Z toho dôvodu nepovažoval v danej veci
za relevantný ani odkaz žalovaného na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. decembra 2015, sp.

zn. 19Co/312/2014, vydaný v právnej veci spotrebiteľského charakteru.

13. Vychádzajúc z uvedeného, bolo podľa súdu prvej inštancie v prejednávanom prípade potrebné
aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka (§ 397). Súd prvej inštancie
poukázal, že žaloba bola na súde podaná dňa 23.6.2021. Z toho je evidentné, že ku dňu podania žaloby
by premlčacia doba neuplynula ani v prípade, ak by sa začiatok jej plynutia datoval (vo vzťahu k celému,

žalobou uplatnenému nároku z nepovoleného prečerpania) ku dňu vystavenia prvej z radu upomienok (k
7.2.2018), na ktoré žalovaný upriamil pozornosť a ktoré v konaní predložil. Pritom so zreteľom na povahu
samotného nepovoleného prečerpania ako nedovoleného, premietnutú i do zmluvných ustanovení
(viď. bod 3.13 časti 3. VOP, v ktorom bolo okrem iného dohodnuté, že ak prekročenie na bežnom
účte nastane, musí majiteľ účtu záporný zostatok bežného účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať),

nastáva jeho splatnosť v okamihu jeho vzniku. Dodal, že pre každú položku vytvárajúcu nepovolené
prečerpanie (debetnú položku) plynie premlčacia doba samostatne. To znamená, že ku dňu vystavenia
jednotlivých upomienok, na ktoré poukazoval žalovaný, bolo nepovolené prečerpanie vzniknuté na jeho
podnikateľskom účte splatné, teda podliehalo plynutiu premlčacej doby vždy len vo výške uvedenej v tej
- ktorej upomienke, respektíve výzve. S poukazom na konštatované súd prvej inštancie uzavrel, že ku

dňu podania žaloby (k 23.6.2021) nebola pohľadávka žalobcu, a to ani len sčasti, premlčaná.

14. Keďže žalovaný po začatí súdneho konania dlžnú sumu neuhradil a zároveň, výšku žalovanej
pohľadávky v priebehu sporu nerozporoval, pričom žalobca uniesol dôkazné bremeno, považoval súd
prvej inštancie žalobu za dôvodnú, preto jej v celom rozsahu vyhovel. Dodal, že žalobca má v súlade

s § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a dojednaním obsiahnutým v bode 3.13 časti 3. VOP nárok aj
zmluvný úrok v dohodnutej výške 28 % ročne, uplatnený zo sumy istiny vo výške 2.461,17 eur odo dňa
nasledujúceho po dni podania žaloby až do zaplatenia. V súlade s ust. § 369 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Nariadením vlády SR č. 21/2013 Z. z., súd prvej inštancie uložil
žalovanému aj povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy istiny

vo výške 2.461,17 eur od 24.6.2021, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni podania žaloby, do zaplatenia.
Uviedol, že omeškanie žalovaného s úhradou dlžnej sumy v konaní nebolo sporné. Zákonný úrok
z omeškania bol žalobcom uplatnený v sadzbe súladnej s nariadením, teda o deväť percentuálnych
bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu
omeškania. Okrem toho uložil súd prvej inštancie žalovanému zaplatiť žalobcovi podľa ust. § 369c ods.

1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadením vlády SR č. 21/2013 Z. z. aj paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1; 262 ods. 1,
2 zákona CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že má za to,
že žalobca sa dopustil špekulatívnej obchodnej praktiky, keď sa nesnažil znížiť riziko finančnej straty

žalovaného ako svojho klienta - napríklad aj včasným podaním žaloby, ale usiloval sa obohatiť na
jeho úkor prostredníctvom vyčkávania z dôvodu vysokej úrokovej sadzby za omeškanie splácania
nepovoleného prečerpania, o čom žalobca predložil nové dôkazy. Z nich podľa žalovaného vyplýva, že
úver, ktorý mu bol bankou poskytnutý ako spotrebiteľovi a nie na účely podnikania, banka súdne začala
vymáhať v krátkom čase po jeho zosplatnení a dlh zaplatil banke v dohodnutých splátkach. S poukazom

na uvedené vyslovil žalovaný otázku, prečo žalobca nepristúpil k vymáhaniu nepovoleného debetného
zostatku ihneď, tak ako to spravil pri nepovolenom debetnom zostatku na bežnom účte žalovaného.
Mal za to, že žalobca mal rovnako postupovať aj v danom prípade, aby nedochádzalo k navyšovaniu
dlžnej sumy z dôvodu vysokej úrokovej sadzby. Poukázal, že žalobca vyčkával s podaním žaloby tri roky.Žalovaný tvrdil, že žalobca sa týmto dopustil špekulatívneho konania, ktorého účelom bolo obohatenie
s poukazom na výšku úrokovej sadzby 28 %, čo označil žalobca za vedomú špekuláciu s cieľom
získania vyššieho zisku pre seba. Nespochybnil, že žalobca ho upomienkami upozornil na vysporiadanie

nepovoleného zostatku, dodal ale, že v danej dobe nemal dostatok prostriedkov, aby dokázal splácať
neustále sa zvyšujúcu sumu z dôvodu vysokej úrokovej sadzby nepovoleného prečerpania. Záverom
poukázal na zavádzajúce označenie názvu účtu v rôznych dokumentoch.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

Uviedol, že v odvolaní žalovaného nie sú uvedené žiadne zákonné odvolacie dôvody. Procesnou
povinnosťou žalovaného je v odvolaní okrem iných zákonných náležitostí uviesť relevantné tvrdenia a
zároveň svoje tvrdenia preukázať. Rovnako je povinný uviesť, z akých dôvodov považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za nesprávne. Mal za to, že naplnenie tejto povinnosti v odvolaní absentuje. Ďalej
žalobca uviedol, že žalovaný ku odvolaniu priložil osem príloh, avšak to, aké jeho tvrdenia majú priložené
prílohy ako dôkazné prostriedky preukázať, nie je zrejmé. Zároveň ide o dokumenty, ktoré žalovaný

nepredložil v konaní pred súdom prvej inštancie a nakoľko nie sú splnené podmienky podľa § 366
CSP, na uplatnenie týchto dokumentov ako nových prostriedkov procesnej obrany by odvolací súd
nemal prihliadať. Dodal, že jedinou procesnou obranou žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie
bolo údajné premlčanie nároku žalobcu. Za absurdné označil žalobca obvinenia žalovaného, ktorými
sa snaží naznačiť jeho účelové konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, resp. s dobrými

mravmi.Žalobcaargumentoval,žeriešiproblémovépohľadávkyvzmyslezákonnýchustanovení,svojich
interných predpisov, ako aj v závislosti na personálnych a technických kapacitách. Argumentoval, že
všetky nároky, ako ich uplatnil, sú v súlade so zákonom a uplatnil ich včas. Mal za to, že svoj nárok
riadne preukázal v konaní pred prvoinštančným súdom a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odvolaním
napadnutým rozhodnutím. Pokiaľ sa žalovaný snaží navodiť pocit, že v obchodnoprávnych vzťahoch

by mal byť chránený ako finančný spotrebiteľ, žalobca dôvodil, že takúto ničím nepodloženú právnu
konštrukciu odmieta, nakoľko je zrejmé, že úverový vzťah, z ktorého vystal nárok uplatnený v tomto
konaní, má obchodno-právny charakter a bolo by v rozpore so zákonom ako aj ustálenou judikatúrou
priznať žalovanému postavenie spotrebiteľa.

18. V odvolacej replike aj odvolacej duplike zotrvali sporové strany na svojich doterajších tvrdeniach.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - §
385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

20. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

21. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované
vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia.

22. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje a odkazuje na neho (§ 387 ods.
2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:

23. Z podaného odvolania vyplýva, že žalovaný v ňom de facto namieta postup žalobcu pri uplatnení
nároku v súdnom konaní, keď žalobu podal na súde síce v 4 - ročnej premlčacej dobe, no až v priebehu
jej tretieho roka trvania, v čom žalovaný vzhliadol špekulatívnu obchodnú praktiku žalobcu.

24. K vyššie uvedenej námietke žalovaného odvolací súd udáva, že premlčacia doba je časový úsek, v

rámci ktorého je potrebné vykonať subjektívne právo, o premlčanie ktorého ide. Plynie od začiatku do
konca bez prerušenia, pričom výnimku z tejto zásady môže určiť iba zákon. Premlčacia doba začína
plynúť od konkrétnej právnej skutočnosti a jej dĺžku kogentne ustanovuje zákon.25. Inštitút premlčania má stimulovať oprávneného k tomu, aby svoje právo vykonal v primeranej
(premlčacej) dobe, aby po časovo neobmedzenú dobu nebol dlžník vystavený donucujúcemu zákroku
(vynútiteľnosti) zo strany súdu. Týmto inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni

existencii dlhotrvajúcich subjektívnych práv a im zodpovedajúcich povinností. Je pritom výlučne na
slobodnom rozhodnutí žalobcu, v ktorom momente premlčacej doby si svoje právo uplatní žalobou na
súde a nie je špekulatívnou obchodnou praktikou sledujúcou poškodenie druhého účastníka právneho
vzťahu (ako sa nesprávne domnieva žalovaný), ak tak žalobca nespraví v krátkom časovom okamihu po
tom, ako začala premlčacia doba plynúť, ale až v jej závere. Preto vyššie uvedenú námietku žalovaného

vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

26. Súdom prvej inštancie bolo správne ustálené, že námietka premlčania vznesená žalovaným nie
je dôvodná (bližšie viď. odsek 50. rozsudku súdu prvej inštancie zhrnutý odvolacím súdom v odseku
13. tohto rozsudku). Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že žalovaný v odvolaní už nenamietal nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o ním vznesenú námietku premlčania, keď

neargumentoval potrebou aplikácie ust. § 101 Občianskeho zákonníka s ohľadom na spotrebiteľský
charakter právneho vzťahu medzi stranami, ale namietal iba postup žalobcu, ktorý žalobu nepodal
v počiatočnom štádiu jej plynutia.

27. Listinné dôkazy predložené žalovaným, ktoré majú preukazovať, že úver, ktorý mu bol žalobcom

poskytnutý ako spotrebiteľovi a nie na účely podnikania, žalobca súdne začal vymáhať v krátkom čase
po jeho zosplatnení, na vyššie uvedených záveroch odvolacieho súdu nič nemenia. Iba pre úplnosť
odvolací súd poznamenáva, že považuje za dôvodné prisvedčiť žalobcovi, že ide o dokumenty, ktoré
žalovaný nepredložil v konaní pred súdom prvej inštancie a nakoľko nie sú splnené podmienky podľa
§ 366 CSP, na ich uplatnenie ako nových prostriedkov procesnej obrany, by odvolací súd ani nemohol

prihliadať. Uvádzanie nových skutočností a dôkazov je v odvolacom konaní limitované ust. § 366
CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaným
ale nebolo preukázané (a ani tvrdené), že prostriedky procesnej obrany označené v odvolaní ako nové
dôkazy, nemohol v priebehu doterajšieho konania použiť bez svojej viny.

28. S ohľadom na všetky vyššie uvedené závery považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

za vecne správny. Preto ho aj v rozsahu závislého výroku o trovách konania potvrdil podľa ust. § 387
ods. 1 CSP.

29. Vzhľadom na nedôvodnosť podaného odvolania a plný úspech žalobcu v odvolacom konaní, vznikol
žalobcovi v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Nakoľko ale podľa obsahu spisu žalobcovi trovy odvolacieho konania nevznikli,
odvolací súd rozhodol, že žalocovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).