Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624201435
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Krivdová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624201435.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ZuzanyKrivdovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, E. A. – F. A., právne zastúpený: JUDr. Miloslav Hricko, advokát so
sídlom Liptovský Mikuláš, Ul. 1. mája 709, proti žalovanému: C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX,
E. A. – I. E. J., právne zastúpený: Mgr. Samuel Dorociak, advokát so sídlom 1. mája 697/26, Liptovský
Mikuláš, v spore o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/25/2024-150 zo dňa 20. novembra 2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že žalobou, doručenou súdu prvej dňa 31.03.2024,
sa žalobca domáhal proti žalovanému uloženia povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu číslo XX na X. poschodí, vo vchode číslo X, bytového domu súpisné číslo XXXX postaveného

na pozemku zapísanom ako parcela číslo KN-C 392/3, vrátane príslušenstva, nachádzajúceho
sa v katastrálnom území E. A., spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu vo veľkosti 2688/155980-ín, spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti
2688/155980-ín na pozemku zapísanom ako parcela číslo KN-C 392/3, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie, o výmere 388 m2, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Liptovský
Mikuláš, katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXXX a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti
2688/155980-ín na pozemkoch zapísaných ako parcela číslo KN-C 392/12, druh pozemku zastavaná

plocha a nádvorie, o výmere 2119 m2, parcela číslo KN-C 392/14, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie, o výmere 166 m2 a parcela číslo KN-C 392/15, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
o výmere 76 m2, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš,
katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXXX, za kúpnu cenu 1668,56 eura.
Z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie preukázaný nasledovné skutkový stav:

Podľa výpisu z listu vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne E. A., je žalovaný výlučným vlastníkom bytov

a nebytových priestorov vrátane vyššie konkretizovaného bytu.
Žalobca dňa 10.02.1993 požiadal Interhotel Ružomberok, š. p., o pridelenie podnikovej garsónky na
X. poschodí v bytovke pri Hoteli C.. Na žiadosť sa Interhotel Ružomberok, š. p. vyjadril, že súhlasí
s pridelením bytu po uvoľnení.Dňa 01.10.1993 bol vystavený K. B. evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu žalobcovi na
byt číslo XX na X. poschodí bytového domu číslo popisné X, pozostávajúci z jednej izby, kuchyne
a predsiene.

Dňa10.03.2003C.L.G.adresovalaK.M.B.–BandMKTRADINGCORPORATIONpredsporovúvýzvu,
v ktorej mu oznámila, že jej žalobca udelil plnú moc na zastupovanie vo veci uzavretia zmluvy o prevode
vlastníctva bytu, o odpredaj ktorého ho v roku 1999 požiadal, a súčasne ho požiadala, aby si uvedenú
povinnosť splnil a uzatvoril s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu v lehote do 31.03.2003.

Žalobca listom zo dňa 30.03.2016, adresovaným Okresnému úradu Žilina, požiadal v zmysle
ustanovenia § 29 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon
č. 182/1993 Z.z.“) o prevod vlastníctva garsónky na X. poschodí v bytovom dome C. D. I. XXXX/X
N. E. A. ako aj o prevod spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu, na príslušenstve
a spoluvlastníckeho podielu na pozemku prislúchajúcemu k domu. Okresný úrad Žilina žalobcovi dňa
19.04.2016 oznámil, že až po právoplatnom skončení dedičského konania po K. B. a v prípade, že

dedičstvo po ňom pripadne Slovenskej republike a jeho dočasným správcom sa stane Okresný úrad
Žilina, mu bude možné dať kvalifikovanú odpoveď na žiadosť.
Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 15.09.2011, číslo
PO-6160/2011/Sl zamietol odvolanie žalovaného proti rozhodnutiu Katastrálneho úradu v Žiline zo dňa
01.07.2011, číslo Vo-34/2003-Sl(Pd) a rozhodnutie potvrdil. Podľa odôvodnenia rozhodnutia, Správa

katastraLiptovskýMikulášpovolilavkladvlastníckehoprávadokatastranehnuteľnostínazákladekúpnej
zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim v 1. rade K. M. B. - B and MK TRADING CORPORATION a v 2.
rade K. M. B. a kupujúcim C. G. dňa 11.04.2003 pod V 685/2003. Napadnutým rozhodnutím Katastrálny
úrad v Žiline vyhovel protestu prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš a rozhodnutie Správy
katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 11.04.2003, V685/2003 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský

súd Bratislava rozsudkom zo dňa 03.06.2014, sp. zn. 3S/209/2011, zamietol žalobu žalovaného proti
Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 10Sžr/134/2014,
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.06.2014, č.k. 3S/209/2011-126. Ústavný súd
Slovenskej republiky nálezom zo dňa 04.07.2017, č.k. III. ÚS/193/2017-43, zrušil rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/134/2014 zo dňa 30.11.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 18.03.2021, sp. zn. 1S/37/2018 žalobu proti žalovanému
Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného číslo PO-6160/2011-Sl zo dňa 15.09.2011 zamietol. Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 26.04.2023, sp. zn. 3Svk/7/2021 konanie o kasačnej sťažnosti žalobcu

v konaní proti žalovanému Úradu geodézie, kartografie a katastra proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 18. 3. 2021, č. k. 1S/37/2018-282, zastavil.
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením o dedičstve, vydaným v dedičskej veci po poručiteľovi K.
M. B., zomrelom dňa XX.XX.XXXX, vedenej pod sp. zn. 6C/157/2011, potvrdil nadobudnutie dedičstva
po poručiteľovi, okrem iného aj obytného domu súpisné číslo XXXX N. E. A., z titulu odúmrte v celosti

Slovenskej republike a súčasne, v zmysle článku II. uznesenia, štát podľa § 472 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, za účelom uhradenia peňažného dlhu poručiteľa prenechal celé dedičstvo veriteľovi C. G.
(t.j. žalovanému), ktorý dedičstvo prijal a zaviazal sa zaplatiť štátu rozdiel medzi všeobecnou hodnotou
majetku a výškou svojej pohľadávky.
K. M. B. - B and MK TRADING CORPORATION ako predávajúci 1. a K. M. B. ako predávajúci 2. uzavreli

dňa 21.03.2003 kúpnu zmluvu so žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej bol predaj bytového
domu súpisné číslo XXXX postaveného na pozemku parcela číslo KN-C 392/3 a pozemkov parcely
čísla KN-C 392/3 a 392/12 v katastrálnom území E. A.. V článku 4 zmluvy predávajúci prehlásili, že
na bytový dom sa nevzťahuje povinnosť uzavrieť s nájomcom bytu alebo nebytového priestoru zmluvu
o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru podľa zákona 182/1993 Z. z. alebo povinnosť

odpredať nájomcovi byt alebo nebytový priestor, pozemok zastavaný domom alebo priľahlý pozemok za
maximálnu cenu podľa zákona číslo 182/1993 Z.z., najmä podľa § 17 ods. 2, 3, § 18, § 18a a 18b tohto
zákona a že žiaden z nájomcov predmetného bytového domu nepožiadal o prevod vlastníctva bytu alebo
nebytového priestoru v tomto bytovom dome, že sa proti nemu nevedie žiadne súdne ani iné konanie
týkajúce sa splnenia si prípadnej povinnosti predávajúceho uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode

vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v tomto bytovom dome a že so žiadnym z nájomcov bytov
alebo nebytových priestorov neuzavrel zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu alebo
nebytového priestoru.Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10C/151/2004 v právnej veci
žalobcu A. B. proti žalovanému C. G. o určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu súd zistil, že dňa
24.05.2004 bola doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď žalovaného z nájmu

bytu je neplatným právnym úkonom. V žalobe žalobca, okrem iného, tvrdil, že žalovaný nadobudol
vlastnícke právo k bytovému domu kúpnou zmluvou od K. M. B. – B and MK TRADING CORPORATION,
ktorá je, podľa jeho názoru, neplatná, nakoľko ňou bol porušený zákon o vlastníctve bytov, keďže
predávajúci nemohol previesť vlastníctvo bytového domu na žalovaného, ale mal povinnosť odpredať
byty nájomníkom, ktorí ho o to požiadali. K žalobe priložil listinu, vyhotovenú žalovaným dňa 22.02.2004,

označenú ako vypratanie bytu, adresovanú osobe H. B., v ktorej je uvedené, že podľa jeho evidencie
užíva byt číslo XX na X. poschodí bytového domu súpisné číslo XXXX na C. D. v E. A. bez právneho
dôvodu.
Keďže žalovaný vzniesol proti žalobcom uplatnenému nároku námietku premlčania, ktorej dôvodnosť
bola v konaní preukázaná, podanú žalobu zamietol, a to s poukazom na § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993
Z.z., § 100 ods. 1, § 101, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súčasne súd prvej inštancie nemal

preukázané, že by vznesenie námietky premlčania žalovaným bolo, tak ako to tvrdil žalobca, výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému uloženia
povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že žalovaný,
resp. jeho právny predchodca (K. M. B.) si nesplnil zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 29
ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z., keďže v lehote dvoch rokov od doručenia žiadosti mu vlastnícke právo

k bytu na základe jeho žiadosti o prevod vlastníctva bytu nepreviedol. Medzi stranami sporu bola sporná
existencia nájomného vzťahu, z ktorého si žalobca vyvodzoval svoj nárok na uzavretie zmluvy o prevode
vlastníctva bytu, zaslanie žiadosti o uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu z roku 1999, pasívna
vecná legitimácia žalovaného v spore. Z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania bola sporná
aj včasnosť uplatnenia nároku na súde, a to pre spornosť súladnosti uplatnenej námietky premlčania

s dobrými mravmi.

Z dôvodu hospodárnosti konania sa súd prvej inštancie prioritne zaoberal žalovaným vznesenou
námietkou premlčania. Medzi stranami sporu v podstate nebolo sporné, že žalobca si žalovaný nárok
uplatnil na súde po uplynutí premlčacej doby. Žalobca v žalobe tvrdil, že požiadal právneho predchodcu

žalovaného o uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu v roku 1999. Uvedenú žiadosť v listinnej
podobe však ako dôkaz nepredložil. Pri svojom výsluchu uviedol, že na skutočnosť, že požiadal o prevod
vlastníctva bytu v roku 1999, usudzuje z toho, že tak učinili aj ostatní nájomcovia bytov v bytovom
dome. Žalobca však predložil predsporovú výzvu zo dňa 10.03.2003, vyhotovenú v jeho mene JUDr. L.
G., adresovanú K. M. B. - B and MK TRADING CORPORATION, ktorou opätovne požiadal o splnenie

povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Uvedenou výzvou žalobca nepochybne požiadal
vtedajšieho vlastníka bytového domu o prevod vlastníckeho práva k bytu, pričom doručením výzvy
začala plynúť vlastníkovi bytového domu dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu.
Keďže žiadosť bola odovzdaná na poštovú prepravu dňa 13.03.2003, čo mal súd preukázané podacím
lístkom, do sféry dispozície vlastníka bytového domu sa dostala najneskôr dňa 16.03.2003 (prihliadajúc

k obvyklej dĺžke poštovej prepravy). Od uvedeného dátumu potom začala plynúť dvojročná lehota
na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorá uplynula dňa 16.03.2005.
Premlčacia doba na uplatnenie práva na súde začala následne žalobcovi plynúť nasledujúcim dňom, t. j.
17.03.2005(kedysimoholprávouplatniťnasúdepoprvýraz)auplynulapotrochrokoch,t.j.17.03.2008.
Žaloba teda bola podaná na súde po uplynutí premlčacej doby, a to po uplynutí viac ako 16 rokov.

Pokiaľ ide o doručenie žiadosti o prevod vlastníctva bytu zo dňa 10.03.2003, táto bola doručovaná na
adresu bydliska K. M. B., ktorá vyplývala z kúpnej zmluvy zo dňa 21.02.2003. Vo vzťahu ku doručovaniu
žiadosti, súd prvej inštancie uviedol, že hoci aj dňa 21.02.2003 K. M. B. uzavrel so žalovaným kúpnu
zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytovému domu, vecnoprávne účinky zmluvy
ku dňu doručenia žiadosti o prevod vlastníckeho práva k bytu ešte nenastali, nakoľko vklad do katastra

nehnuteľností bol povolený až dňa 11.04.2003.
Žiadosť žalobcu o prevod bytu zo dňa 30.03.2016, adresovaná Okresnému súdu Žilina, bola nielenže
adresovaná subjektu, ktorý v tom čase nebol vlastníkom bytového domu, ale aj vo vzťahu k uplatneniu
prípadného nároku na základe tejto žiadosti by už bol nárok premlčaný (keďže k uplynutiu dvojročnej
lehoty na splnenie povinnosti by došlo dňa 02.04.2018 a k uplynutiu premlčacej doby 03.04.2021).

Žalobca sa v konaní proti žalovaným vznesenej námietke premlčania bránil jej rozpornosťou s dobrými
mravmi.Odôvodňovaltonajmäskutočnosťou,žežalovanýudržiavalstavneistotyvlastníctvakbytovému
domu tým, že opakovane napádal rozhodnutia príslušných orgánov o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktoroumal vlastníctvo k bytovému domu nadobudnúť. Z uvedeného dôvodu nevedel, voči komu si má nárok na
uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu uplatniť. Súd prvej inštancie konštatoval,
že dôvodnosť žalobcovej argumentácie preukázanú nemal, v súvislosti s čím poukázal na odôvodnenia

uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5Cdo/265/2009, 7Cdo/507/2014 a 3Cdo/441/2013.
Prihliadajúc k uvedeným právnym názorom mal preukázané, že vznesenie námietky premlčania
žalovaným nepredstavovalo výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Nemal preukázané ani to, že
vznesenie námietky premlčania žalovaným by bolo výrazom zneužitia práva v neprospech žalobcu.
Tiež nemal preukázané, že by uplynutie premlčacej doby zavinil žalovaný. Naopak, márne uplynutie

premlčacej doby spôsobil žalobca svojím benevolentným prístupom, spoliehajúc sa na to, že nárok si
uplatnili niekoľkí nájomcovia v bytovom dome a že v prípade ich úspechu v súdnych sporoch sa ich
úspech vztiahne aj na neho. Žalobca mal vedomosť o uplatnení nárokov na splnenie povinnosti uzavrieť
zmluvu o prevode vlastníctva bytu na súde niekoľkými nájomcami bytov v bytovom dome, vrátane jeho
rodičov, čo potvrdil pri svojom výsluchu. Žalobca však nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti
a opatrnosti, v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, keďže bez dostatočného a primeraného

dôvodu sa spoľahol na to, že v prípade úspechu nájomcov bytov, ktorí si svoje nároky uplatnili na súde,
budezmluvaoprevodevlastníctvabytuuzavretávlastníkombytovéhodomuajsním.Hocižalobcatvrdil,
že nevedel, voči komu si má nárok uplatniť, v konaní, vedenom pod sp. zn. 10C/151/2004, uvádzal, že
kúpnu zmluvu, uzavretú medzi K. M. B. a žalovaným považuje za neplatnú. V období plynutia lehoty na
splnenie povinnosti previesť vlastníctvo k bytu teda sám žalobca tvrdil, že za vlastníka bytového domu

považuje naďalej K. M. B.. Napriek uvedenej skutočnosti si voči nemu nárok na splnenie povinnosti
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu na súde neuplatnil. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že
žalovaný opakovane napádal rozhodnutia príslušných orgánov týkajúce sa vlastníctva bytového domu,
nemôže byť skutočnosť, že žalovaný využíval právne prostriedky, prislúchajúce mu v zmysle príslušných
predpisov, hodnotená v jeho neprospech. Napokon, bol to jedine žalobca, kto mohol ako aktívne vecne

legitimovaný subjekt na podanie žaloby o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu
docieliť spočívanie plynutia premlčacej doby, a to uplatnením nároku na súde.
3.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Podanie odvolania

odôvodnil tým, že rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci.
Namietal, že hodnotenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi bolo treba posudzovať širšie
než učinil súd prvej inštancie a prihliadať na všetky súvisiace skutočnosti a situáciu ako celok pomeriavať
s tým, čo sa podľa všeobecnej mienky považuje za morálne a spravodlivé. Práve táto celková situácia
sa javí ako amorálna a nespravod?livá.

Uviedol, že bytový dom bol napriek žiadostiam nájomcov o prevod vlastníctva bytov najskôr prevedený z
vlastníctvaštátnehopodnikuK.B.,ktorýhonapriekžiadostiamoprevod,previedolzmluvouz03.03.2003
žalovanému. Po tomto prevode prebehlo viacero súvisiacich konaní, v ktorých sa riešila otázka plat?
nosti prevodu z roku 2003. Výsledkom konaní bol záver, že zmluva, ktorou mal žalovaný nadobudnúť

bytový dom v roku 2003, bola v rozpore so záko?nom a preto neplatná. Definitívny záver však padol až v
roku 2023, po tom, ako žalovaný uzavrel so štátom dohodu podľa § 472 ods. 2 Občianskeho zá?konníka.
Namietal, že nevedel v tejto situácii svoje právne postavenie správne vyhodnotiť. Na jeho neistotu
vplývalo množstvo súvisiacich konaní, ku ktorým sa neskôr pridala smrť K. B.. Otázka vlastníctva bola
taká nejasná, že problém s identifikáciou povinnej osoby mala aj právna zástupkyňa tých nájomcov, ktorí

žaloby na súd v roku 2004 podali. Žaloby koncipovala tak, že smero?vali aj proti K. B. aj proti C. G.. Bolo
by však neprimerané požadovať od žalobcu - laika, aby obdobne postupoval aj oni a podal žalobu „pre
istotu“ aj proti jednému aj proti druhému z menovaných.
Dedičské konanie po K. B. začalo, ale bolo prerušené do doby, kým nebude s definitívnou platnosťou
uzavretá otázka platnosti prevodu byto?vého domu z roku 2003. Medzitým novela zákona č. 182/1993

Z.z. časovo obmedzila možnosť žiadať o prevod vlastníctva bytu (§ 32e ods. 4 zákona č. 182/1993
Z.z.) Žalobca a ostatní nájomcovia stáli pred novou otázkou, či a koho v tejto situácii požiadať o
prevod vlastníctva k bytu. Opäť požiadal o pre?vod vlastníckeho práva, a to Okresný úrad Žilina, ktorý
v dedičskom konaní vystupoval ako správca majetku štátu, ktorému mal bytový dom pripadnúť ako
odúmrť (za predpokladu, že zmluva z roku 2003 bude v súvisiacich súd?nych konaniach vyhodnotená

ako neplatná). Okrem toho požiadal o prevod vlastníctva aj Ministerstvo financií SR a notára, ktorý
viedol dedičské kona?nie. To ilustruje jeho neistotu pri zodpovedaní otázky, kto je resp. bude vlastníkom
bytového domu.Nikto z nájomcov nevedel s istotou povedať, či je povinnou osobou K. B., či žalovaný alebo po smrti K. B.
štát. V rovnakom postavení boli aj ostatní nájomcovia, ktorí podali žaloby na súd až v roku 2024. Všetci
očakávali, že dedičstvo po K. B. nadobudne štát, ktorý bude následne riešiť otázku prevodu vlastníctva

bytov. Toto sa zmenilo, keď sa Okresný úrad Žilina rozhodol postupovať v dedičskom konaní podľa §
472 ods. 2 Občianskeho zákonníka a previesť bytový dom do vlastníctva žalova?ného.
Je pravda, že mal teoreticky možnosť podať žalobu na K. B. do uplynutia premlčacej doby. Ale počas
celej doby plynutia premlčacej doby už bola otázka vlastníctva bytového domu sporná v takej miere, že
ža?lobcovi znemožňovala riadne identifikovať vecne pasívne legitimovaného žalovaného. Na tom nič

nemení ani žaloba vo veci sp. zn. 10C/151/2004, na ktorú v odôvodnení poukázal okresný súd. Žalobca
v tomto konaní, v ktorom na?mietal neplatnosť výpovede nájmu bytu, iba využil všetky argumenty, ktoré
prichádzali do úvahy. O tejto žalobe navyše nebolo právoplatne rozhodnuté a konanie o nej bolo takisto
prerušené, takže žalobca nemohli mať istotu, že jeho argument neplatnosťou kúpnej zmluvy z roku 2003
je dôvodný.
Vzhľadom na všetky vyššie popísané okolnosti je nemorálne a nespravodlivé prihliadať na námietku

premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Bez ohľadu na jeho zavinenie. Pritom to bol žalovaný, kto
sa všetkých súvisiacich konaní ak?tívne zúčastňoval. Konaní, v ktorých sa riešila platnosť prevodu
vlastníctva bytového domu z roku 2003, a ako veriteľ aj dedičského konania po K. B., v ktorom bol
oboznámenýajstým,ženájomcoviabytovžiadalioprevodbytovdoichvlastníctva.Napriektomubytový
dom postupom podľa § 472 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudol.

4.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že žalobca mal možnosť včasne si uplatniť
svoj nárok na súde v premlčacej dobe. V uplatnení tohto nároku mu nikto nebránil. Mohol tak spraviť
rovnako ako to spravili ďalší štyria nájomcovia predmetného bytového domu v obdobných konaniach,
ktorí boli v konaní úspešní, t.j. súd nahradil prejav vôle žalovaného na kúpnej zmluve. Žalobca mal

vedomosť o uplatnení nárokov na splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu
na súde ďalšími nájomcami v danom bytovom dome, čo sám potvrdil na pojednávaní. Žalobca však
nepostupoval s potrebnou mierou starostlivosťou, keďže sa dobrovoľne a s plným vedomím spoľahol
na to, že v prípade úspechu iných nájomcov bytov na súde bude zmluva o prevode vlastníctva bytu
uzatvorená aj s ním.

Argumentácia žalobcu, že od neho nemožno očakávať, aby podal žalobu v premlčacej dobe „pre istotu“
aj proti K. B. aj proti nemu neobstojí, nakoľko v danom prípade sa jednalo o otázku právneho posúdenia.
Je logické, že relevantné právne posúdenie nemožno očakávať od osoby, ktorá nemá právne vzdelanie.
To však neznamená, že v prípade ak takáto osoba sama nedokáže právne posúdiť svoj právny nárok,
nemusí si ho uplatniť na súde v premlčacej dobe. V danom prípade je potrebné aplikovať všeobecne

platnú zásadu „že neznalosť práva neospravedlňuje“, v zmysle ktorej nikto sa nemôže zbaviť určitej
povinnosti tvrdením, že nepoznal zákon resp. o svojich povinnostiach (právach) nevedel. Žalobca mal
možnosť požiadať o poskytnutie právnych služieb advokáta.
Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že k neuplatneniu ich nároku prispela aj následná smrť pána B., poukázal
na to, že pán B. umrel dňa XX.XX.XXXX, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Uvedená skutočnosť teda

objektívne nemala žiaden vplyv na včasné uplatnenie nároku žalobcu na súde.
Voči nemu (žalovanému) rozpor s dobrými mravmi nemožno namietať, pretože nebol v rozhodnom
čase nositeľom právnej povinnosti. Okrem toho kúpil nehnuteľnosť v dobrej viere, že je nezaťažená
akýmikoľvek ťarchami a právami tretích osôb, čomu nasvedčuje aj znenie čl. 4 kúpnej zmluvy.

Žalobca si tento nárok uplatnil na súde dňa 31.03.2024 z toho dôvodu, že mal vedomosť o tom, že
tunajší súd v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 13C/131/2004 rozsudkom zo dňa 09.11.2023 v
plnom rozsahu vyhovel žalobe podanej iným nájomcom bytového domu v konaní o nahradenie prejavu
vôle. Námietku rozporu s dobrými mravmi je teda v tejto súvislosti potrebné považovať za účelovú a
špekulatívnu.

5.
Žalobca nevyužil svoje právo reagovať na vyjadrenie žalovaného replikou.

6.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana

proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej
časti v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
7.Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností
zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia

rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na
zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími
dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
8.

V súdenej veci bola podstata odvolacej argumentácie žalobcu založená primárne a jedine na polemike
o tom, či za daných okolností vznesenie námietky premlčania žalovaným možno považovať za výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi.
9.
Z dikcie zákona (§ 3 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka)
ako i ustálenej súdnej praxe (Rc 73/2024 – rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/273/2021

z 28.02.2023) vyplýva, že právo nájomcu bytu požiadať podľa § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, aby s ním vlastník do dvoch rokov od podania žiadosti
uzavrel zmluvu o prevode vlastníctva bytu, je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka) plynúcej odo dňa, keď ho nájomca mohol
vykonať po prvý raz. Pokiaľ nájomca podá viacero takýchto žiadostí, podaním každej z nich mu vzniká

samostatné právo, premlčanie ktorého sa posudzuje nezávisle od premlčania práv vzniknutých podaním
iných žiadostí nájomcu o prevod vlastníctva bytu.
10.
K nosnej odvolacej námietke (bod 8. odôvodnenia) odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/203/2018 zo dňa 28.05.2019 detailne sumarizoval doterajšiu rozhodovaciu prax

o potenciálnom rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi a uviedol:

„24.1. Z hľadiska vývoja aplikačnej praxe súdov je možné sledovať postupné odkláňanie sa od právneho
názoru Najvyššieho súdu SR uvedené v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 148/2004, ktorým vyslovil, že „dôvodné
vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ) nemožno považovať

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.“
24.2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 41/2012 (ZSP 1/2015) uvádza: Dobrým mravom
zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút
premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo
zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho

hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania
práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods.
1 OZ.

24.3. Podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 (bezdôvodné obohatenie) samotná

dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto
inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t.j. neznalosť plynutia
premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného
práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či
je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa

dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou
starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý
zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri
uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

24.4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 226/2016 zo dňa 13. decembra 2017 (dohoda o
zložení kaucie) uvádza: Treba totiž považovať nielen za rozporné s dobrými mravmi, ale (bez snahy
preháňať) i za neslušné, aby mohli byť priznané účinky námietke premlčania vznesenej tým účastníkom
hmotnoprávnehovzťahu,ktorýsinajskôrzpozíciefaktickysilnejšejstranyvzťahunadruhomúčastníkovi

prakticky vynútil uzavretie dohody odporujúcej kategorickým ustanoveniam zákona a aj splnenie takto
len domnelej povinnosti, vyplývajúcej druhému účastníkovi z neplatného právneho úkonu, v takejto
súvislosti súčasťou ním formulovanej dohody urobil tiež ustanovenie o vlastnom oprávnení ponechať si
plnenie druhého účastníka po celú dobu trvania základného právneho vzťahu a okrem toho i po dobudvoch rokov (dvoch tretín všeobecnej premlčacej doby) po zániku takéhoto vzťahu a ktorý napokon za
stavu riadenia sa druhého účastníka dohodou pre nedostatok pochybností o platnosti v nej obsiahnutých
dojednaní svoju obranu proti uplatňovaniu práva druhým účastníkom v súdnom konaní založil výlučne

na neplatnosti dohody a márnom uplynutí premlčacej doby, ku ktorému malo prísť už počas trvania
základného právneho vzťahu (vyznačujúceho sa len právnou, nie však i faktickou rovnosťou oboch strán
vzťahu) a takto ešte v čase, v ktorom by fakticky slabšia strana vzťahu uplatnením práva bola nútená
podstúpiť tiež riziko rôznych "odvetných" opatrení druhej strany vzťahu na svoju ujmu).

24.5. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 137/2017 zo dňa 22. marca 2018 - Súlad dobrých
mravov s námietkou premlčania vznesenou štátom v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., v ktorom
sa posudzuje jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu - uvádza: Dobrými mravmi sa rozumie súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť,
vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú
povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči

spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania,
aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore
s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou
tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon
práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti

nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho
konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i
keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom
nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je
výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania. Námietka premlčania je jednostranný právny úkon

dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby.

24.6. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 249/2014 zo dňa 30. júla 2015 - (náhrada
škody z nezákonného rozhodnutia) - Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu,

ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v
dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakteromnímuplatňovanéhoprávaasdôvodmi,prektorésvojeprávoneuplatnilvčas.Znakykonania
vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za
ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je

vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej
istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.

24.7. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 151/2012 zo dňa 9. decembra 2015 (náhrada
nemajetkovej ujmy) sa uvádza: Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu,
ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená,
za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne
samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí.

24.8. Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 441/2013 zo dňa 31. marca 2016 - Námietka
premlčania a dobré mravy (prevod nebytového priestoru) - Uplatnenie námietky premlčania sa prieči
dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor

účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným
ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva
je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup
podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy,
ak vznesenie námietky premlčania nesie znaky zneužitia tohto práva. Výrazom zneužitia práva v

neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by
nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje
právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov,než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň
prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon
práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak

významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto
pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú
rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.

24.9. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3. októbra 2012 - Námietka premlčania
zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných či
spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia
práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a voči ktorému by
za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo

neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým
mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie
premlčacej doby nezavinila, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods.
1 OZ).

24.10. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20. apríla 2011 - Vo všeobecnosti
nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však
len taký výkon práva strany konania v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto

práva na úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto
prípad ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nemu by
za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej

doby.

24.11. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23. septembra 2013 - Uplatnenie
námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi.

Ak strana konania, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s
dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ
mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní bez ohľadu na to, či druhá strana takýto rozpor výslovne
namieta, ústavný súd konštatuje, že tento argument nie je neopodstatnený. Námietku premlčania by

bolo možné vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi. S prihliadnutím na ďalšie relevantné okolnosti
tohto prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby bolo
spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov materiálnym spôsobom.

25. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uvedená judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke

premlčania a dobrých mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky
premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady,
v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby
nezavinila.Postuppodľa§3ods.1OZmámiestoibavojedinelýchavovýnimočnýchprípadoch,keďvoči
strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane

tvrdýmpostihomvporovnanísrozsahomacharakteromuplatňovanéhoprávaadôvodmi,prektorésvoje
právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov,
než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň
prevažujúcoumotivácioujeúmyselpoškodiť,čiznevýhodniťpovinnúosobu(tzv.šikanóznyvýkonpráva).
Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný

zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je
potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt -
právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore
s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s§ 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou
vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti
nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z

neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s
dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.“

11.
Taktiež Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 215/2023 zo dňa 18.07.2023 s poukazom na

závery vyslovené v uznesení II. ÚS 176/2011 akcentoval nasledovné: V duchu tohto právneho názoru
ústavný súd zdôrazňuje, že uplatnenie premlčacej námietky sa môže priečiť dobrým mravom len vo
výnimočnýchprípadoch,keďbybolonaúkorúčastníka,ktorýmárneuplynutiepremlčacejdobynezavinil,
alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
m. m. I. ÚS 33/2012). Vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého
prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu

byť komplikované a netypické; to však nevyväzuje všeobecné súdy z povinnosti urobiť všetko pre
spravodlivériešenie.Zásadasúladuvýkonuprávsdobrýmimravmipredstavujevýznamnýkorektív,ktorý
v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie
pravidielslušnosti[ktomunapr.nálezyÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.II.ÚS3403/11(N142/70
SbNU 333), bod 17, či I. ÚS 1532/16-N 176/82 SbNU 713, body 16 a 20].“

12.
V okolnostiach prejednávaného sporu ani odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod na použitie korektívu
dobrých mravov vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, resp. pre odopretie účinkov vznesenej
námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi, a to z dôvodov obsiahnutých odôvodnení
napadnutého rozsudku. Odvolací súd uzatvára, že v súdenej veci okolnosti tohto prípadu nie sú takej

výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie princípu právnej istoty, zásady rovnosti strán a
rovnosti zbraní a hlavne zásady spravodlivosti, kedy by bolo možné dôjsť k záveru, že vznesenie
námietky premlčania žalovaným by bolo možné považovať za rozpor s dobrými mravmi.
13.
Odvolací súd akcentuje, že len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté

spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do
práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou

a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné
hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.
14.

V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní V zmysle
konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp.zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 342/2010) odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v

odvolacom konaní. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací
súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
15.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. §

255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalobcovi, ktorý vo veci podaného odvolania
úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)