Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoCsp/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125346884
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6125346884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu:
MINIHOTOVOST, SE, so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, IČO: 04 355
211, právne zastúpený JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05
Bratislava, IČO: 42 185 190, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. C. XXXX/XX,
XXX XX F., o zaplatenie 450,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 21Csp/22/2025 zo dňa 02.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21Csp/22/2025 zo dňa 02.10.2025 p

o t v r d z u j e .

II. Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia
450,- Eur s príslušenstvom voči žalovanému zamietol (výrok I.). O nároku na náhradu trov konania
rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Súd rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorou sa do domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 450,- Eur
s príslušenstvom a to úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 450,- Eur od 19.08.2022 do

zaplatenia. Na základe zmluvy o pôžičke č. XXXXXX zo dňa 21.07.2022 uzavretej podľa § 2390 a nasl.
zákona č. 89/2012 Sb. (Občanský zákonník) a zákona č. 145/2010 Z.z. o spotřebitelském úvěru s
poukazom na to, že žalovaný prostredníctvom webovej stránky G. registroval sa a požiadal žalobcu o
poskytnutie úveru vo výške 450,- Eur tvrdiac, že žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi
úvervovýške450,-Eur,ktorýsažalovanýzaviazalvrátiťspoluscelkovýminákladmispojenýmisúverom
vo výške 128,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 578,- Eur a to do 28 dní odo dňa poskytnutia
úveru. Dlh sa stal splatný dňom 18.08.2022, pričom dňa 02.05.2025 žalovanému bola zaslaná písomná

výzva k úhrade dlhu.
Súd prvej inštancie vo veci vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania dňa 02.10.2025 postupom
v zmysle § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) pri aplikácii ust. § 297 písm. b) CSP.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval skutkový stav, pričom uviedol, že na základe
vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 21.07.2022 došlo medzi žalobcom ako
dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom k uzatvoreniu Zmluvy, v zmysle ktorej sa žalobca na
žiadosť žalovaného zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi jednorázový, bezúčelový nezáväzný úver na jeho

účet uvedený v záhlaví Zmluvy vo výške 450,- Eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť odmenu za poskytnutie úveru vo výške 128,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku
578,- Eur do 28 dní od poskytnutia úveru, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 18.08.2022.
Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, na 28 dní. Spotrebiteľ uzavretím Zmluvy vyhlásil, že súhlasí sobsahom Zmluvy, bol pred uzavretím Zmluvy oboznámený s VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
Zmluvy v zmysle zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a zákona č. 89/2012 Sb. Občanský
zákonník. Podľa bodu 10. VPPÚ, v procese vytvárania žiadosti o úver si spotrebiteľ volí v rámci veriteľom

poskytnutého úverového rámca výšku úveru a jeho splatnosť, pričom všetky uvedené volené položky
predstavujú individuálne dojednané zmluvné podmienky. Žiadosť o úver predstavuje návrh na uzavretie
zmluvy. Zmluva je uzavretá vygenerovaním elektronickej verzie spotrebiteľovi v užívateľskom profile,
a to iba po predchádzajúcom schválení odoslanej žiadosti o úver veriteľom. Veriteľ posúdi žiadosť
o úver najneskôr do 72 hodín od jej doručenia, pričom v tejto lehote buď musí byť spotrebiteľovi

vygenerovaná elektronická verzia zmluvy (čím dôjde k uzavretiu) alebo e-mailová správa o odmietnutí
poskytnutia úveru. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným došlo tým spôsobom, že žalobca prijal návrh žalovaného na uzatvorenie zmluvy
a žalovanému vygeneroval elektronickú verziu zmluvy v súlade s bodom 10. VPPÚ.
Z výpisu z obchodného registra vedeného Krajským súdom v Brne, oddelenie H, vložka 602, mal súd
za zistené, že žalobca má svoje sídlo v Českej republike a jeho predmetom podnikania je okrem iného

poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Na území Slovenskej republiky nemá
organizačnú zložku.
Vzhľadom k tomu, že v danej sporovej veci sa jedná o spor s cudzím prvkom, kde v pozícii žalobcu
vystupuje právnická osoba, ktorá má podľa výpisu z obchodného registra vedeného Krajským súdom v
Brne svoje sídlo v Českej republike a na území Slovenskej republiky nevykonáva podnikateľskú činnosť

prostredníctvom organizačnej zložky, súd považoval za potrebné skúmať podmienku právomoci súdu
(§9 CSP).
V danej veci, keďže ide o vec s cudzím prvkom, kedy pri zmluvných záväzkoch prichádza k stretu
rôznych právnych poriadkov je okrem posúdenia právomoci súdu potrebné zvoliť aj rozhodné právo,
podľa ktorého bude vec prejednávaná. V zmluve o úvere, ktorej súčasťou sú aj všeobecné podmienky

poskytnutia úveru je síce uvedené, že na vzťahy neupravené zmluvou a ani všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, táto dohoda však nebola
dojednaná v súlade s čl. 3 ods. 1 nariadenia RÍM I, pretože nebola individuálne dojednaná v zmluve, ale
iba vo VPPÚ, ktoré nie sú výsledkom dohody zmluvných strán. Pri voľbe rozhodného práva musí byť
okrem toho naplnená aj podmienka vyplývajúca z čl. 6 ods. 2 veta druhá tohto nariadenia, a to že pri

dohodeorozhodnomprávenesmiebyťspotrebiteľoviodopretáochrana,ktorúmuposkytujúustanovenia
práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom. Týmto právnym poriadkom je podľa
súdu právny poriadok Slovenskej republiky, ako krajiny obvyklého pobytu žalovaného, pretože žalobca
vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť na Slovensku a svoju činnosť na Slovensko aj
smeruje, čo vyplýva jednak z viacerých súdnych konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere, ktoré

uzatvára so spotrebiteľmi, ktorí majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú
známe súdu z jeho činnosti, z toho, že ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v
ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a aj z jeho internetovej stránky, prostredníctvom ktorej poskytuje
úvery, ktorá je vedená v slovenskom jazyku, pričom zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Uvedenú
ochranu žalovanému poskytuje práve ust. § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorého vyplýva, že

ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, je
uzatvorená zmluva neplatná.
Aj keď je právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov v Európskej únii harmonizovaná v podobe
smernice, čo sa prejavuje aj v tom, že v § 9 českého zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru je stanovené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je

oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa
spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka, pričom v § 135 ods. 1 tohto zákona
sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinností poskytovateľa stanovených týmto zákonom a
nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka, tento
zákon je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na

poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej
republiky. Predmetný zákon a Česká národná banka preto neposkytujú právnu ochranu spotrebiteľom
s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách
za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. Každá smernica usiluje o dosiahnutie
určeného výsledku/cieľa, ale členské štáty si pri jej transpozícii zachovávajú určitú mieru právomoci

voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci
vlastného právneho poriadku. Z čl. 20 smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia
podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo
aby boli regulovaní, pričom na území Slovenskej republiky je týmto orgán Národná banka Slovenska,ktoráudeľujepovolenianaposkytovanieúverov,inýchúverovapôžičiekspotrebiteľom.Nakoľkozákonč.
129/2010 Z.z. predstavuje úplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského právneho

poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 smernice sa do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda
do zákona č. 129/2010 Z.z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený
ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou
Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a
poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými

veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou
Slovenska). Uvedená úprava je kogentnou právnou úpravou, ktorá vyplýva z transpozície smernice do
nášho právneho poriadku, od ktorej sa nemožno odchýliť, a prostredníctvom ktorej je zabezpečený
dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. Takáto právna úprava sa pritom vzťahuje na všetky
subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery, či pôžičky, bez ohľadu na to, či ide o slovenského
alebo zahraničného veriteľa/iného veriteľa, nepôsobí diskriminačne, a teda nemôže ísť o obmedzovanie

poskytovania služieb v rámci voľného pohybu služieb, t.j. o rozpor s právom Európskej únie. Žalobca,
ktorý je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z., je oprávnený v
tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky za predpokladu udeleného platného povolenia
Národnou bankou Slovenska. Z čl. 23 smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov stanoviť
pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať

všetkypotrebnéopatrenia,abyzabezpečiliichvykonávanie,ktoréustanovenésankciemusiabyťúčinné,
primerané a odrádzajúce, ktorý článok je transponovaný v ustanovení § 11 ods. 3 veta prvá zákona č.
129/2010 Z.z., ktoré ustanovenie tak poskytuje žalovanému ochranu, ktorá mu nemôže byť poskytnutá
právnym poriadkom Českej republiky, vzhľadom na čo je naplnená výnimka z dohody o voľbe práva v
zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia. Cieľ smernice by nebol naplnený, ak by činnosť veriteľa v

prípade poskytovania spotrebiteľských úverov v inom členskom štáte nepodliehala povoleniu a dohľadu
zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, čím by podnikateľská činnosť takéhoto veriteľa
zostala bez kontroly a spotrebiteľ by zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou
na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo. Z uvedeného dôvodu je podľa súdu odôvodnené
aplikovať v prejednávanej veci slovenský právny poriadok.

Súd mal za zrejmé z jeho vlastnej činnosti (§186 CSP) a pri nahliadnutí do zoznamu veriteľov a
zoznamu iných veriteľov, ktorý je vedený Národnou bankou Slovenska, zverejnený na jej webovej
stránke a zároveň z upozornenia Národnej banky Slovenska zo dňa 09.08.2018 vyplýva, že žalobca
nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov
na území Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska upozornila, že podmienkou poskytovania

spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky,
je povolenie udelené Národnou bankou Slovenska v zmysle § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 ZoSÚ.
Vzhľadom k tomu, že veritelia môžu na území Slovenskej republiky ponúkať a poskytovať spotrebiteľské
úvery len na základe povolenia udeleného NBS, súd konštatoval, že žalobca ako nebankový subjekt a
veriteľ poskytol žalovanému v postavení spotrebiteľa, peňažnú pôžičku bez toho, aby mu bolo udelené

zákonom vyžadované povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery (§ 24 ods. 2 ZoSÚ). Podľa § 11 ods. 3
ZoSÚ v spojení s § 39 OZ, je preto Zmluva zo zákona absolútne neplatným právnym úkonom, pretože
obchádza zákon. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia KS v BB, sp. zn. 15Co/41/2024
z 11.12.2024, KS v BA, sp. zn. 2CoCsp/5/2024 z 17.07.2024 a KS v PO, sp. zn. 12CoCsp/26/2024
z 24.10.2024. Predmetnú Zmluvu je preto potrebné posúdiť ako neplatný právny úkon, pričom sa

jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú musí súd prihliadnuť „ex offo“, t.j. bez návrhu, resp. bez toho,
aby sa protistrana tejto neplatnosti dovolala. Napriek tomu, súd posúdil Zmluvu ako spotrebiteľskú v
zmysle ustanovení OZ. Nejde v danom prípade o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože sa jednalo
o krátkodobý úver, ktorý sa mal splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace (splatný v lehote 28 dní od
poskytnutia) a nejednalo sa ani o zmluvu o úvere alebo inú pôžičku, ktorá musí byť v súlade so zákonom

určenými ustanoveniami ZoSÚ, pretože v Zmluve neboli dojednané úroky za poskytnutie úveru.
Žalobca v konaní tvrdil, že so žalovaným uzavrel zmluvu o úvere a keďže z verejne dostupných
zdrojov vyplýva, že je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeného Krajským
súdom v Brne v Českej republike s právnou formou evropská společnost (skratka SE), čo je druh
akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania v rámci celého priestoru

Európskej únie a v predmete podnikania má zapísané okrem iného: Poskytování nebo zprostředkování
spotřebitelského úverů, konal pri uzatváraní tejto zmluvy ako dodávateľ a žalovaný, ktorý je fyzickou
osoboukonalakospotrebiteľ.Zpredloženejzmluvyoúverevyplýva,žemalabyťpodpísanáelektronicky,
ale v konaní neboli predložené súdu žiadne dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že zmluvabola uzavretá na diaľku cez webovú stránku. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému reálne
poskytol peňažné prostriedky vo výške 450,- Eur. V konaní preto nebolo preukázané, že zmluva o
úvere bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená. Žalobcovi nebolo povolené na území Slovenskej

republiky poskytovať spotrebiteľské úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, ktoré je
podmienkou poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území
Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. Uvedená zmluva,
keď by aj bola uzatvorená, bola by neplatná podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s
ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., na čo je súd povinný prihliadnuť ex offo a žalobcovi

by vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého existenciu však nepreukázal a preto
súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 53 ods. 1, 3 a 4 , § 53 ods. 1, 2, 5, § 54
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri
finančných službách na diaľku, podľa § 20 ods. 1, § 24 ods. 3 a § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 657 a § 39 Občianskeho zákonníka.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, pričom hoci v konaní bol úspešný
žalovaný, súd mu náhradu trov konania nepriznal, keďže žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie
žalobca, pričom v odvolaní uviedol, že odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1

písm. b), d), e), f) a h) CSP. V konkrétnostiach uviedol, že nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením
veci podľa slovenského práva.
K absencii povolenia na poskytovania spotrebiteľských úverov žalobca uviedol, že je subjektom
založeným, vzniknutým a registrovaným v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska
spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Spoločnosť vykonáva svoju činnosť

na základe riadneho povolenia Českej národnej banky, zapísaného v Obchodnom registri a udelenie
povolenia zo strany NBS teda nie je potrebné. Akýkoľvek výklad o potrebe povolenia zo strany NBS
by napokon bol v rozpore so zásadou slobody poskytovania služieb. Zásada slobody poskytovania
služieb je nosným pilierom práva EÚ a tvorí súčasť jeho primárneho práva, ktoré má aplikačnú prednosť
pred vnútroštátnym právom. Poukázal na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (napr. C-630/17, C

602/10).
V prípade žalobcu je tak potrebné vychádzať zo všeobecných zásad zakotvených v Zmluve o
fungovaní EÚ, kde v čl. 56 sa členským štátom EÚ zakazuje obmedzovať voľné poskytovanie služieb
spoločnostiam usídleným v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi sú osoby, ktorým sú tieto
služby určené. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby hostiteľská

krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. Taktiež uviedol,
že k uvedenej problematike sa Súdny dvor EÚ vyslovil v tom zmysle, že členské štáty nemôžu zakazovať
spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne
požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú
sídlo (napr. rozhodnutie Európskeho súdneho dvoru Cassis de Dijon). So skutočností týkajúcich sa

zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru,
že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a
na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu, je potrebné
„navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Tomu bráni sloboda pohybu služieb
ako jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Súd prvej inštancie

teda bol prednostne povinný urobiť si jasný názor o výklade práva Európskej únie, no v tomto smere
zlyhal. Ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o použití komunitárneho práva, mal možnosť obrátiť
sa na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o výklad formou položenia prejudiciálnej otázky. Žalobca preto v
tejto súvislosti požiadal, aby sa odvolací súd v prípade pochybností o aplikácii záverov rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 H. D. I. E. obrátil na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o zodpovedanie

prejudiciálnej otázky, či zodpovedá právu na slobodné poskytovanie služieb požadovanie povolenia na
poskytovanie spotrebiteľských úverov členským štátom, v ktorom nemá poskytovateľ spotrebiteľských
úverov svoje sídlo, avšak tento poskytovateľ má povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov
vo svojom domovskom štáte a či je zmluva o úvere uzavretá medzi poskytovateľom spotrebiteľského
úveru s povolením na poskytovanie spotrebiteľských úverov v jeho domovskom štáte so spotrebiteľom

v inom členskom štáte neplatná len z dôvodu, že poskytovateľ spotrebiteľských úverov nemá povolenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov aj v štáte obvyklého pobytu spotrebiteľa.
Okrem toho súd prvej inštancie vyslovil záver o absencii voľby práva v zmluve s ohľadom na to, že
bola realizovaná v inom dokumente - Všeobecné podmienky poskytnutí úveru. Poukázal na ustanoveniepredmetnej zmluvy, z ktorej podľa žalobcu vyplynulo, že zmluva je uzatváraná v režime Českého
právneho poriadku. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu v českom jazyku a podľa Právneho poriadku
Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale tým sa na použití i dohodli. Aplikácia

Českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa
menej výhodná. Ak právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený iba na
skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu sa na „sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje
stránku končiacu sa „cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a
nedostatočné skutkové zistenia. Zo zmluvnej dokumentácie medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné

strany sa dohodli na voľbe českého práva.
Žalobca namietal i záver súdu prvej inštancie týkajúci sa premlčania, keď súd prvej inštancie zjavne
nesprávne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy. V zmysle § 11 ods. 3 Zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak osoba bez povolenia poskytne
peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak
vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná

umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však
nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval
dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z toho teda vyplýva povinnosť spotrebiteľa vydať
bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie počítal
začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 Zákona o

spotrebiteľských úveroch, a teda súd vec nesprávne skutkovo a právne posúdil. Žalobca preto navrhol,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie a uloží žalovanému povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako
súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade

s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Na základe podaného odvolania žalobcu, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej, na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2

CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods.
2 CSP. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nežiadal
ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné
skutočnosti, ktoré by nemohol bez svojej viny prezentovať v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto

prirozhodovaníovecivychádzalzosúdomprvejinštanciezistenéhoskutkovéhostavu,pričomvsúdenej
veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie
pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366
CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní,
odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné

a nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne pri
náležitom zistení skutkového stavu a správnom právnom posúdení veci. Po preskúmaní veci nezistil
odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných
podmienok.

6. V súdenej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní neboli predložené súdu žiadne
dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že zmluva bola uzavretá na diaľku cez webovú stránku, pričom
žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému reálne poskytol peňažné prostriedky vo výške 450,- Eur
a dospel k záveru, že nebolo v konaní preukázané, že zmluva o úvere bola medzi zmluvnými stranamiuzavretá, pričom žalobcovi nebolo povolené na území Slovenskej republiky poskytovať spotrebiteľské
úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, ktoré povolenie je podmienkou poskytovania
spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky podľa

§ 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. Zároveň súd konštatoval, že aj v prípade, ak
by uvedená zmluva bola uzavretá a bola by neplatná podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. v
spojení s ust. § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., na ktorú skutočnosť je súd povinný prihliadať ex
offo a žalobcovi by vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého existenciu však
žalobca nepreukázal, a preto z horeuvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

Odvolacísúdberúcdoúvahyodvolacienámietkyžalobcuuvádza,žeodvolaciedôvodyžalobcuuvedené
v odvolaní nekorešpondujú s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď tento zamietol žalobu
prioritne z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by zmluva o úvere bola medzi zmluvnými stranami
uzavretá a zároveň nepreukázal, že žalovanému reálne poskytol peňažné prostriedky vo výške 450,-
Eur, ktorý záver súdu prvej inštancie žalobca v podanom odvolaní ani žiadnym spôsobom nenamietal.
Keďže však súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že v prípade, ak by aj

zmluva medzi stranami sporu bola uzavretá, bola by neplatná podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z.z. v spojení s ust. § 24 ods. 3 citovaného zákona a na tú skutočnosť by bol súd povinný prihliadať
ex offo a žalobcovi by vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého existenciu však
žalobca nepreukázal, berúc do úvahy odvolacie námietky žalobcu v podanom odvolaní odvolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má právomoc v zmysle čl. 18 ods. 2

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle ktorého bolo možné žalovanú ako
spotrebiteľku zažalovať len na súde členského štátu, v ktorom má bydlisko. Vzhľadom na to, že bola
daná právomoc súdu Slovenskej republiky, bolo primárne potrebné s poukazom na to, že ide o konanie
s cudzím prvkom a dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch, zvoliť

rozhodné právo, podľa ktorého bude vec prejednávaná. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny
poriadok Slovenskej republiky, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje.
Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia RÍM I, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné
strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá

zmluva alebo len jej časť.
Podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I, bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou
osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu
povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), SA spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu

spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súladu s článkom 3

zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva
však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
Pri voľbe rozhodného práva stranami sporu umožňuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES
č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej „Rím I“) aj v spotrebiteľských zmluvách v

zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá, musí byť naplnená aj podmienka vyplývajúca z vety
druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods. 2), a to, že pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa
práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom. Takýmto právom by podľa čl. 6
ods. 1 Nariadenia Rím I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda žalovanej za

predpokladu, že podnikateľ (žalobca) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine
obvyklého pobytu spotrebiteľa (a) alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu
alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti (b). V súdenej veci
takúto ochranu spotrebiteľovi poskytuje ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.
Nie je sporné, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne

harmonizovaná v podobe smernice, pričom harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v zákone č. 257/2016
Sb. o spotřebitelském úvěru je v § 9 ustanovené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je
právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti
nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v § 135ods. 1 cit. zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinnosti poskytovateľa stanovených
týmto zákonom a Nariadením komisie o prenesenej právomoci (EÚ) č. 1125/2014 vykonáva Česká
národní banka, avšak je potrebné vziať na zreteľ, že zákon č. 257/2016 Sb. je platný a účinný len na

území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej republiky, preto tento právny
predpis a Česká národná banka neposkytuje právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom či obvyklým
pobytom na území Slovenskej republiky, spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných
ustanovení zákona č. 257/2016 Sb.. Z čl. 20 Smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia

podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcií, alebo
aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky takýmto orgánom dohľadu je Národná banka
Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľov.
Z čl. 23 Smernice vyplýva povinnosť členských štátov stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať všetky nutné opatrenia, aby
členské štáty zabezpečili ich vykonávanie, pričom ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a

odrádzajúce. Z dôvodu, že zákon č. 129/2010 Z.z. predstavuje úplnú transpozíciu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady
č. 89/102/EHS do Slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 Smernice sa do
právneho poriadku Slovenskej republiky - do zákona č. 129/2010 Z.z. premietlo v ustanovení § 20 vo
vzťahu k veriteľom tak, že veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe

povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom
tak, že iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským
úverom,aktorésúposkytovanéinýmiveriteľmispotrebiteľomlennazákladepovolaniapreinéhoveriteľa
udeleného Národnou bankou Slovenska. Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie § 11 ods. 3 veta
prvá zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré ustanovenie rieši absolútnu neplatnosť zmluvy v prípade, že ak na

jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom subjekt, ktorý k
tomu nemá potrebné povolenie, a ktorej ochrany, by bola žalovaná ako spotrebiteľka s bydliskom na
území SR zbavená v prípade jeho neaplikovania, a ktoré poskytuje spotrebiteľovi s bydliskom, resp.
obvyklým pobytom na území SR právnu ochranu, ktorú mu nemôže poskytnúť právny poriadok Českej
republiky. Cieľ smernice by nebol naplnený v prípade, ak by na území členského štátu, v ktorom má

veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania
spotrebiteľských úverov spotrebiteľov v inom členskom štáte, by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany
členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala
bez kontroly a spotrebiteľ by tak ostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou.

Nemožno považovať za dôvodnú námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a pôžičiek aj na území
SR stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou. Ustanovenia
o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto
povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce
poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, a to

bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu
z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Súd prvej
inštancie preto správne vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná a takýto záver nie
je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom štáte. Možno tak
uzavrieť, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských

úverocha§24ods.3uvedeného,anakoľkožalobcanemalvčaseposkytovaniapeňažnýchprostriedkov
žalovanej udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek na
území Slovenskej republiky, čo žalobca v odvolaní ani nepoprel, je v zmysle § 11 ods. 3 Zákona o
spotrebiteľských úveroch zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou neplatná.
Pokiaľ žalobca ďalej v podanom odvolaní namieta nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o

počítaní premlčacej doby, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia argumentácia zjavne nezodpovedá
obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
neposudzoval uplatnený nárok aj z hľadiska prípadného premlčania. Žalobu žalobcu zamietol z dôvodu,
že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému reálne poskytol peňažné prostriedky vo výške 450,-
Eur, ktorých sa podanou žalobou domáhal a zároveň konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že

zmluva o úvere bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená.

7. S poukazom na vyššie uvedené z dôvodu vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a to v meritórnom výroku I., t.j. vo veci samej, rovnako ajpotvrdil závislý výrok vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania a to postupom podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie úspešnej strane sporu a to žalovanému náhradu
trov konania nepriznal z dôvodu, že tomuto v konaní žiadne trovy konania nevznikli.

8. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnou stranou sporu bol žalovaný. Neúspešnou stranou sporu bol
žalobca, ktorý aj podaním odvolania inicioval odvolacie konanie. Pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP,
nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol žalovanému, keďže však tento v odvolacom konaní

sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril a žalovanému teda nevznikli ani žiadne trovy odvolacieho konania,
odvolací súd rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

9. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).