Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. jún 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222204089
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2222204089.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2,
IČO: 35 724 803, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. X.XX.XXXX, adresa C., o zaplatenie
632,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 22Csp/84/2022-116 zo dňa 29.12.2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd ani čiastočne nevyhovel žalobe, keď vo výroku rozhodol
nasledovne:
I. Žaloba sa zamieta.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkových záverov, že právny predchodca žalobcu
(Home Credit Slovakia, a. s., IČO: 36 234 176 - postupca) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli
medzi sebou dňa 08. 10. 2018 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - bezúčelový úver a revolvingový úver č.
4810008598 (ďalej len „zmluva“, č.l. 13), na základe ktorej postupca poskytol žalovanému bezúčelový

spotrebiteľskýúversnasledovnoušpecifikáciou:výškaúveru:800,00EUR,ročnáúrokovásadzba:18,68
%, počet splátok: 58, výška mesačnej splátky: 20,92 EUR, prvá splátka splatná: 27. 12. 2018, ostatné
splátky vždy do 15. dňa v kalendárnom mesiaci, celková čiastka splatná spotrebiteľom: 1 213,36 EUR,
RPMN: 20,40 %. Ako vyplýva z prehľadu platieb (č.l. 40), žalovaný nesplácal úver riadne a včas, pričom
uhradil iba prvých 8 splátok v súhrnnej výške 167,36 EUR a splátky splatné od 15. 08. 2019 už neuhradil.
Veriteľ zaslal žalovanému Poslednú výzvu pred začatím vymáhania celého úveru zo dňa 16. 10. 2019

(č.l. 101), v ktorej ho upozornil na omeškanie so splácaním úveru a na možnosť vyhlásenia okamžitej
splatnosti úveru. Veriteľ zosplatnil úver ku dňu 13. 12. 2019, o čom žalovaného upovedomil listom (Výzva
k splateniu celého dlhu) z 13. 12. 2019 (č.l. 38).

3.Postupcaažalobcauzavrelimedziseboudňa16.09.2022Zmluvuopostúpenípohľadávokč.01/2022
(č.l. 8), ktorej predmetom bolo aj postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu, ako to vyplýva z prílohy

k zmluve (č.l. 12). Postúpenie pohľadávky postupca oznámil žalovanému Oznámením o postúpení
pohľadávky z 21. 09. 2022 (č.l. 35).

4. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 7 ods. 1, 2, 16, 17 písm. b), ods.
20, 27, § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy

(ďalej aj len ZoSÚ), čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvácha spotrebiteľskom úvere..., pričom poukázal na závery v rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23CoCsp/26/2020 z 30.11.2020.

5. Prvoinštančný súd pokračoval, že v zmysle § 7 ods. 16 a ods. 17 ZoSÚ je žalobca povinný
preukázať, že pri poskytnutí spotrebiteľského úveru veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou, najmä
že zodpovedajúcim spôsobom skúmal schopnosť žalovaného splácať úver. Posudzovanie bonity je
proces zhromaždenia a kvalifikovaného vyhodnotenia relevantných údajov o aktuálnej finančnej situácii
konkrétneho klienta, ktorý je veriteľ povinný vykonať s odbornou starostlivosťou a obozretne, čo je veriteľ

povinný hodnoverne preukázať. Žalobca nepreukázal, že veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal
schopnosť žalovaného splácať úver v zmysle § 7 ZoSÚ. Žalobca sa k skúmaniu bonity podrobne
vyjadril vo svojom podaní zo 07. 08. 2023. Argumentoval, že veriteľ posudzoval bonitu podľa pravidiel
stanovených v Opatrení NBS č. 10/2017 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy („Opatrenie“), a
teda postupoval s odbornou starostlivosťou. S týmto záverom sa súd nestotožnil, a to z ďalej uvedených
dôvodov. Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb

žalovaného veriteľ stotožnil so životným minimom, ku ktorému pripočítal paušálnu sumu výdavkov vo
výške 20% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa
a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (do vzorca dosadil sumu
205,- EUR). Súd nemal za preukázané - a žalobca to ani netvrdil - že veriteľ v primeranom rozsahu
zhromaždilaposudzovalaktuálneinformácieoskutočnýchnákladochžalovanéhonazabezpečeniejeho

základných životných potrieb. Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že podľa jeho názoru od účinnosti Opatrenia
už veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje
tieto údaje nahradiť výškou životného minima, v danom konkrétnom prípade zvýšenou o paušálnu sumu
výdavkovvovýške20%rozdielumedzicelkovouvýškoučistéhopríjmuspotrebiteľaaživotnýmminimom
spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť. Podľa názoru

tunajšieho súdu však aktuálnu právnu úpravu nemožno takto interpretovať a aplikovať, pričom nová
právna úprava v spojení s Opatrením nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa
o úver. § 7 ods. 27 ZoSÚ výslovne ustanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a
aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa.
Posledná veta odseku 27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb

spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať
s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak
toto podľa názoru tunajšieho súdu nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o
úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov. Citované zákonné ustanovenie je potrebné
interpretovať tak, že veriteľ nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak

tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum (keďže je vysoký predpoklad
nesprávnosti takého údaju). S uvedeným korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého
výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b)
zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima... Ak zákon uvádza, že
náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady

sú najmenej vo výške životného minima, to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané
úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť
sám si určiť výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia
bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené,
aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch

na základné životné potreby. Okrem toho, že to výslovne ustanovuje ZoSÚ (viď. vyššie), je tomu tak
aj preto, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne
prevyšujú výšku životného minima, čo je všeobecne známa skutočnosť. Právo musí byť aplikované v
kontexte aktuálnej spoločenskej reality, tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy. Posudzovanie bonity
bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť ako

postup s odbornou starostlivosťou. Žalobca teda nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods.
1 ZoSÚ, a teda mu i vzniklo právo úver zosplatniť. Naopak, súd mal z predložených listinných dôkazov
za preukázané, že veriteľ neskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver, a
teda veriteľovi s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ prvú vetu nemohlo ani vzniknúť právo vyhlásiť okamžitú
splatnosť úveru.

6. Neplatnosť okamžitého zosplatnenia úveru samozrejme nespôsobuje zánik práva veriteľa na
zaplatenie jednotlivých splátok úveru. Súd prvej inštancie preto posudzoval, či žalobcovi možno priznať
nárok voči žalovanému z titulu jednotlivých splátok.7. Podľa žalobcu mala žalovaná pohľadávka na neho prejsť v dôsledku postúpenia pôvodným veriteľom,
a to zmluvou o postúpení pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávky je dvojstranným právnym

úkonom, ktorý musí spĺňať všeobecné náležitosti právneho úkonu. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon
sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 37 ods. 2 OZ
právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Zmluvou o postúpení pohľadávky
postupca prevádza svoju pohľadávku (t.j. právo na plnenie voči dlžníkovi) na postupníka. Pohľadávka
musí byť v (písomnej) zmluve (o postúpení) určite a zrozumiteľne identifikovaná, a to tak, aby ju nebolo

možné zameniť s inou pohľadávkou, resp. aby bolo možné zo zmluvy samotnej jasne identifikovať, o
akú konkrétnu pohľadávku ide (pozn. pre zmluvu o postúpení § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka
ustanovuje písomnú formu; preto určitosť prejavu vôle musí byť daná obsahom samotnej zmluvy o
postúpení, t.j. predmet právneho úkonu musí byť poznateľný z textu listiny (por. rozhodnutie NS SR sp.
zn. 4Cdo 9/2008)). Zároveň platí, že predmetom postúpenia môže byť iba existujúca pohľadávka (nemo
plus iuris), t.j. pohľadávka musí mať oporu v hmotnom práve. Pohľadávka je identifikovaná právnym

dôvodom, výškou a splatnosťou. Predmetom postúpenia medzi pôvodným veriteľom a žalobcom bola
pohľadávkapozosplatneníúverusvýškouúverovejistiny722,56EUR.Tátopohľadávkajevšakodlišnou
pohľadávkou od pohľadávok pôvodného veriteľa na úhradu jednotlivých splátok úveru. Má odlišný
právny režim a z právneho hľadiska tieto pohľadávky nemožno zamieňať (inak sa pri nich posudzuje
napríklad premlčanie). Jediné, čo majú spoločné, je právny titul. Do (platného) zosplatnenia úveru má

veriteľ voči dlžníkovi iba pohľadávky na úhradu jednotlivých splátok úveru, pričom každá mesačná
splátka je samostatnou pohľadávkou, so samostatnou výškou, samostatným dátumom splatnosti a
samostatným režimom premlčania. Z predložených listinných dôkazov (najmä príloha k zmluve o
postúpení, č.l. 12) v spojení so žalobnými tvrdeniami mal súd za nepochybné, že predmetom postúpenia
podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok bola vyššie špecifikovaná pohľadávka po zosplatnení. A contrario

predmetom postúpenia neboli pohľadávky na úhradu jednotlivých splátok úveru, pričom ani v prílohe
k zmluve nie sú akékoľvek splátky úveru špecifikované (pozn. v čase postúpenia (09/2022) veriteľ ani
nemal splatnú pohľadávku v celej výške úverovej istiny, keďže posledná splátka úveru bola pri počte
splátok 58 splatná až v 10/2023; k tomu por. § 17 ods. 1 ZoSÚ, podľa ktorého nesplatnú pohľadávku
zo spotrebiteľského úveru ani nie je možné platne postúpiť). Naopak, predmetom postúpenia bola

neexistentná pohľadávka, keďže podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ v spojení s § 39 OZ nemohla vôbec vzniknúť
(pôvodný veriteľ nebol oprávnený zosplatniť úver). Preto žalobca nedisponuje platnou pohľadávkou,
ktorú by si voči žalovanému mohol v tomto konaní úspešne uplatniť. Podľa názoru súdu ide o situáciu
predpokladanú v § 527 ods. 1 písm. a) OZ. Súd nemohol žalobcovi priznať nárok voči žalovanému
ani z titulu splátok, keďže tieto ako samostatné práva/pohľadávky neboli predmetom postúpenia

podľa príslušnej zmluvy o postúpení pohľadávok (neboli určito a zrozumiteľne identifikované ako
predmet postúpenia v písomnej zmluve o postúpení), a teda žalobca nie je nositeľom práv z nich
vyplývajúcich. Podľa názoru súdu v danom prípade nejde o situáciu, kde by mal veriteľ voči dlžníkovi
iba jednu pohľadávku a nemal by inú pohľadávku rovnakého druhu ako postupovaná pohľadávka (na
čo poukazoval KS TT v rozsudku č. k. 11CoCsp/70/2021 - 283). Práve naopak, v čase uzavretia zmluvy

o postúpení a pri závere, že veriteľ nebol oprávnený úver zosplatniť, mal postupca voči žalovanému
niekoľko samostatných pohľadávok (rovnakého druhu), konkrétne niekoľko neuhradených splátok, z
ktorých každá má inú splatnosť. Preto prvoinštančný súd zotrval na závere, že predmet postúpenia
nebolvzmluveurčitoazrozumiteľneidentifikovaný.Uvedenépritomnemožnopovažovaťzaneprípustný
formalizmus, ale je treba chápať to ako nevyhnutnosť trvať na dodržaní základných zásad zmluvného

práva a zákonných požiadaviek kladených na právny úkon. Ak je písomnou zmluvou prevádzaná
konkrétna majetková hodnota (pohľadávka či vec), nevyhnutným predpokladom platnosti takej písomnej
zmluvy je, že je v nej určito a zrozumiteľne špecifikovaný predmet prevodu, tak, aby bolo možné ho z
obsahu písomnej zmluvy objektívne určiť, čo v danom prípade nebolo splnené (predmetom postúpenia
bola pohľadávka po zosplatnení, hoci v zmysle ZoSÚ veriteľovi právo zosplatniť úver vôbec nevzniklo).

8.Vzhľadomnavšetkyvyššieuvedenéskutočnostisúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcanemá
v tomto konaní aktívnu legitimáciu, nie je nositeľom existujúcich nárokov voči žalovanému z predmetnej
úverovej zmluvy, a preto nemohol rozhodnúť inak, než žalobu zamietnuť, ako je uvedené vo výroku I.
rozsudku.

9.Otrováchprvoinštančnýsúdrozhodolpostupompodľa§262ods.1CSPa§255ods.1CSP.Žalovaný
mal v konaní plný úspech, pretože súd žalobu zamietol v celosti. Mal by tak nárok na náhradu trovkonania. V konaní si však žiadne trovy neuplatnil a ani z predmetného spisu mu žiadne trovy konania
nevyplývajú. Preto mu náhrada trov konania priznaná nebola, ako je uvedené vo výroku II. rozsudku.

10. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu pri uplatnení odvolacích dôvodov, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie

žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že
vyhovie žalobe, resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, pričom si zároveň vyčíslil uplatňovanú náhradu trov odvolacieho konania.

11. V prvej časti odvolania žalobca s poukazom na § 1 čl. 2 ods. 1, čl. 12 a § 297 CSP namietal nesprávny
procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Odvolateľ

bol názoru, že citované ustanovenia CSP nepripúšťajú, aby súd po vzhliadnutí spornosti žalobcom
uplatneného nároku rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Keďže súd vyhodnotil ako sporné
skutočnosti čo do skúmania bonity, či platnosti postúpenia pohľadávky, perfektnosti právneho úkonu,
či obsahu zmluvy o postúpení, potom mal povinnosť zachovať kontradiktórnosť konania a umožniť
žalobcovi, aby sa k predbežnému právnemu posúdeniu súdu vyjadril a prípadne uplatnil prostriedky

procesného útoku. Ust. § 297 CSP je podľa odvolateľa potrebné vykladať tak, že ak žalovaný
nespochybniltvrdeniažalobcuazároveňpodľanázorusúdutietoskutkovétvrdenianebolisporné,potom
súd žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania. Avšak v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp.
súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle
§ 297 písm. b) CSP bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu tak vychádza z nesprávneho

procesného postupu. V tejto súvislosti odvolateľ tiež poukázal na ust. § 171 ods. 1 CSP a § 181
ods. 2 CSP s tým, že súd v priebehu konania žalobcovi žiadnym spôsobom neprezentoval, že by
považoval za sporný žalobou uplatnený nárok, v dôsledku čoho žalobca nemal dôvod produkovať
akékoľvek ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré neboli sporné. Súd počas konania zároveň
neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Žalovaný nespochybnil nárok žalobcu žiadnym

podaním. jediné sporné skutočnosti vzhliadol súd, avšak žalobcovi nebolo umožnené, keďže súd
nenariadil pojednávanie a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, vyjadriť sa k ne/sporným
otázkam. Žalobca reálne nemohol mať pri nespornosti skutkových tvrdení medzi stranami vedomosť
o vnímaní uvedeného nároku ako sporného a nepreukázaného zo strany súdu, v dôsledku čoho mu
bolo napokon znemožnené, aby odôvodnil a preukázal vznik a dôvodnosť uplatnenej pohľadávky.

Tým súd porušil zásadu kontradiktórnosti konania považovanú za hlavný pilier spravodlivého súdneho
procesu a vydal pre žalobcu nepredvídateľné rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na
niektoré rozhodnutia krajských súdov podopierajúce ním vyslovený názor, na uznesenie Krajského súdu
Košice sp. zn. 2CoCsp/23/2021 z 29.4.2021, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoCsp/4/2021
z 13.4.2021, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/33/2021 z 30.6.2022, z ktorých zdôraznil

závery korešpondujúce s jeho názorom a poukázal tiež na početné spisové značky ďalších obdobných
rozhodnutí Krajských súdov. Odkázal tiež na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, o práve na spravodlivý súdny proces. Na základe uvedeného súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uplatnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zákonom predpokladanej intenzite. Zároveň uvedená

právna otázka bola opakovane riešená zo strany priamo nadriadeného súdu, ktorú rozhodovaniu činnosť
by mal súd prvej inštancie poznať a rozhodovať v obdobných právnych otázkach (v zásade) rovnako.

12. V ďalšej časti odvolania odvolateľ namietal nesprávne skutkové zistenia súdu a nesprávne právne
posúdenie veci v otázke skúmania bonity, pričom poukázal na ust. § 132 ods. 1 a § 151 ods. 1

CSP. Žalobca vo formulácii predmetného zákonného ustanovenia nenachádza povinnosť žalujúceho
plneniezospotrebiteľskejzmluvypredkladaťdôkazosplnenípovinnostiskúmaniaodbornejstarostlivosti
spolu so žalobou, pričom odkázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/45/2022
z 10.11.2022, z ktorého zdôraznil, že je otázne, či je to súd, ktorý vyhodnocuje správnosť výsledkov
hodnotenia bonity v tom zmysle, že nejde o otázku odbornú; zo zákonnej formulácie § 7 ods. ZoSÚ...

vyplýva, že je to poskytovateľ úveru, ktorý posudzuje úveruschopnosť; povinnosťou súdu je ex offo
preskúmať to, či veriteľ zákonom mu uloženú povinnosť splnil. Skúmanie bonity nebolo v tomto konaní
sporné, či inak namietané zo strany žalovaného, preto nastupujú účinky nespornosti skutkových tvrdení
žalobcu (§ 151 ods. 1 CSP). Súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitustrán v celom rozsahu, keď žalovaný nielenže nenavrhoval a nepredložil vykonať dôkaz za účelom
preukázania, že žalobca neskúmal jeho bonitu, ale sa ani touto argumentáciou v konaní nebránil. V tejto
súvislosti odkázal aj na závery Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Csp/3/2022 z 9.2.2023.

13. Nadväzne odvolateľ poukázal na ust. § 7 ods. 1 § 11 ods. 2 ZoSÚ, z ktorých je podľa neho
zrejmé, že pokiaľ veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným z uvedených spôsobov podľa §
7 ods. 1 ZoSÚ, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak však veriteľ posudzoval bonitu
aspoň jedným z týchto spôsobov (ako tomu bolo v danom prípade), potom nemohlo dôjsť k hrubému

porušeniu povinnosti. V tejto súvislosti odkázal na závery v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn.
9CoCsp/45/2022 z 10.11.2022. Odvolateľ pokračoval, že vo vzťahu k skúmaniu bonity sa na výzvu súdu
vyjadril, pričom poukázal na obsah vyjadrenia s tým, že v rámci nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb bral do úvahy životné minimum spotrebiteľa v sume 205,- Eur, nakoľko v žiadosti
uviedol ženatý/vydatá a počet nezaopatrených detí 0. Zdôraznil, že pri posudzovaní žiadosti o úver,
bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa o úver braná

do úvahy suma životného minima a paušálna suma výdavkov vo výške 20% rozdielu medzi celkovou
výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči
ktorým má vyživovaciu povinnosť v súlade s Opatrením. Z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15CpCsp/35/2022 z 25.10.2022 zdôraznil, že samotnému spotrebiteľovi vyplývajú z § 7 ods.
2 ZoSÚ povinnosti a to poskytnúť veriteľovi úplne presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie

schopnosti splácať úver. Z jednotlivých opatrení NBS pritom vyplýva, že veriteľ môže overovať výlučne
úverové záväzky spotrebiteľa. Dodávateľ nie je policajný orgán, t.j. jeho možnosti skúmania bonity
spotrebiteľa sú limitované a musí prioritne vychádzať z údajov, ktoré mu poskytol spotrebiteľ v žiadosti
o úver. V obdobnej právnej otázke poukázal na rozhodnutia krajských súdov, Krajského súdu Košice
sp. zn. 6CoCsp/16/2022 z 28.6.2022, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/44/2021 z 25.8.2022,

1CoCsp/19/2021 z 25.11.2021, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6CoCsp/37/2020 z 23.6.2021, Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 8CoCsp/36/2022 z 27.11.2022, v ktorých citátoch zdôraznil závery súdov
korešpondujúce s jeho uvedeným názorom.

14. Odvolateľ pokračoval, že výklad § 7 ods. 1 ZoSÚ nemožno poňať nadmerne extenzívne, t.j. ak sa

vyžaduje od dodávateľa povinnosť, ktorú mu zákonodarca neuložil. Podľa rozhodnutí Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3Co/53/2019, 22Co/107/2018, 7Co/126/2016 a 12Co/107/2019 ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ
sa má vykladať tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako
aj jeho lustráciou cez príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená
hrubé porušenie odbornej povinnosti. Z hľadiska výrokovej logiky je preto podľa odvolateľa bez ďalších

rozumných pochybností preukázané, že k hrubému porušeniu odbornej starostlivosti nedošlo, najmä
však ak mal súd o tejto skutočnosti akékoľvek pochybnosti, žalobcovi mal byť vytvorený procesný
priestor pre preukázanie opaku. Spôsob, akým súd dospel k uvedeným záverom o neskúmaní bonity je
podľa názoru žalobcu v tomto prípade značne nepredvídateľný. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie
nadriadeného Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32CoCsp/3/2022 z 30.6.2023, z ktorého záverov

zdôraznil, že predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že je na veriteľovi, akým spôsobom
a z akých údajov bude posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a to či už z údajov o príjmoch,
výdavkoch a údajov o rodinnom stave spotrebiteľa alebo z údajov uvedených v úverovom registri
informácií, prípadne zo všetkých uvedených zdrojov, avšak ak pristúpi k posudzovaniu schopnosti
spotrebiteľa splácať úver len z údajov uvedených v danom registri, nemožno vo všeobecnosti bez

ďalšieho dospieť k záveru, že porušil povinnosti uvedené v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Napadnutý rozsudok je tak
podľa odvolateľa nevyhnutné podrobiť revízii zo strany odvolacieho súdu, nakoľko je zjavné, žalobca
ja aktívne vecne legitimovaným v spore a postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so
zákonom, nakoľko nedošlo k postúpeniu tzv. živého úveru, tak ako to opísal súd prvej inštancie, je nutné
dospieť k právnemu záveru, že v konaní nie je sporné splnenie všetkých zákonných podmienok § 17 ods.

1 ZoSÚ pre platné postúpenie pohľadávky a žalobca je plne aktívne vecne legitimovaným subjektom
v tomto konaní. Na základe uvedeného žalobca považuje napadnutý rozsudok a v ňom uvedené závery
za predčasné, pričom zastáva názor, že žaloba je dôvodná a preukázaná v celom uplatnenom rozsahu.

15. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke postúpenia

pohľadávky, keď sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie uvádzaným v bode 23
odôvodnenia napadnutého rozsudku. V prvom rade poukázal na predchádzajúce body tohto odvolania
s tým, že nemožno hľadieť na postúpenie pohľadávky optikou, ktorú zvolil súd v napadnutom rozsudku.
S poukazom na rozsudok NS ČR uverejnený ako Rc 5/2001 a komentár k Občianskemu zákonníkuuviedol, že ustálená súdna prax v zhode s právnou doktrínou vyvodzuje, že záver o neplatnosti právneho
úkonu pre jeho neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť je opodstatnený len vtedy, ak pochybnosti o jeho
obsahusanepodariloodstrániťanivýkladomzapoužitiavýkladovýchpravidielustanovenýchvšeobecne

v § 35 ods. 2 a 3 OZ a pre obchodné záväzkové vzťahy tiež v § 266 Obchodného zákonníka. Poukázal
tiežnazáveryÚSČRsp.zn.III.ÚS3900/12,podľaktoréhozáverotom,žeurčitýprávnyúkonjeneplatný
pre neurčitosť jeho predmetu, sa musí opierať o rozumný výklad predmetného zákonného ustanovenia,
nemožno si vystačiť iba s gramatickým výkladom, významnú úlohu tu hrá predovšetkým teleologický
výklad. Ústavný súd tu zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére je vždy potrebné posudzovať určitosť

právneho úkonu vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu
záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa dvoch zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy.
V tejto súvislosti sa odvolateľ nestotožnil s právnou argumentáciou súdu, podľa ktorej je postúpenie
pohľadávky neplatné z dôvodu, že jednotlivé splátky neboli predmetom postúpenia. Zmluva o postúpení
pohľadávok určito zrozumiteľne identifikuje pohľadávku, ktorá reálne existuje a ktorá je predmetom
prevodu, pričom právny titul nebol sporný, nakoľko je ním predmetná zmluva, pričom súd vyhodnotil ako

spornú len výšku postúpenej pohľadávky. Výklad, ktorý zvolil prvoinštančný súd, označil odvolateľ za
prísne formalistický a reštriktívny, aký je potrebné v súkromnoprávnych vzťahoch dôrazne odmietnuť.
Žalobcovi nie je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, z akého dôvodu postupca nemohol
postúpiť pohľadávku tak, ako bolo uvedené v zmluve o postúpení pohľadávok v zmysle jej prílohy.
V prvom rade splatnosť celej pohľadávky v čase postúpenia nebola sporná, pričom postupca ani žalobca

nemohli vedieť, že v budúcnosti pri uplatnení si práva na súde, bude súd posudzovať nárok úplne
inak, bude vyžadovať postúpenie špecifických splátok. Podľa názoru žalobcu je postúpenie predmetnej
pohľadávky absolútne určité a zrozumiteľné – identifikovateľné. Rozhodujúcou skutočnosťou je fakt, že
sa postupoval celý objem dlhu (pohľadávky). To znamená, že aj v prípade, ak by sa celkový objem dlhu
splácalvsplátkach,nebolbyvosvojejpodstateodlišnýmoddlhunajednorazovéplnenie.Skutočnosť,že

došlo k vyhláseniu splatnosti pôžičky, nemá žiaden vplyv na celkový dlh, nakoľko sa mení len splatnosť,
nie však jej výška. Predmetom postúpenia bola celá pohľadávka, nie jej jednotlivé časti rozkúskované
na jednotlivé splátky, pričom celá pohľadávka má podklad v úverovej zmluve. Ak súd dospel k záveru,
že bolo postúpené viac práv ako mohlo byť, mal pozitívne prejednať a rozhodnúť o tých právach,
ktoré boli postúpené do výšky samostatných splatných pohľadávok (splátok), ako sám uviedol. Podľa

záverov súdu sa žalovaný dostáva do stavu právnej neistoty, kedy nevie komu má plniť, čo sa nejaví
ako ochraňujúce spotrebiteľa. Odvolateľ tiež poukázal na to, že danú problematiku tohto ojedinelého
výkladu zo strany súdu prvej inštancie už nadradený súd riešil v obdobnom spore v rozsudku Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 11CoCsp/70/2021 z 21.11.2022, v ktorom okrem iného uviedol, že má za to,
že zmluva o postúpení pohľadávky bola dostatočne určitá a zrozumiteľná, keď z nej je zrejmé na

základe akej zmluvy došlo k čerpaniu úveru, v akej výške bol úver čerpaný, kedy došlo k poslednému
čerpaniu peňažných prostriedkov, uviedli aj celkový objem peňažných prostriedkov, ktoré sú predmetom
postúpenia. Je preto možné uviesť, že je dostatočne určitá a na uvedenom nič nemení to, že predmetom
postúpenia podľa zmluvy o postúpení pohľadávok bola pohľadávky po zosplatnení a nie jednotlivé
pohľadávky na úhradu splátok úveru, ktoré sa už stali splatnými.

16. Na základe uvedeného odvolateľ zastáva názor, že je aktívne vecne legitimovaný v konaní, došlo
k platnému postúpeniu pohľadávky, povinnosť skúmania bonity zo strany postupcu bola zachovaná
a súd nesprávne rozhodol, ak dospel k záverom o opaku, pričom napadnuté rozhodnutie je zároveň
nepredvídateľné a predčasné z dôvodu nenariadenia pojednávania vo veci.

17. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné

vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniežalobcu je v podstatnom dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 391 ods. 1 CSP).

19. Predmetom konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie od žalovaného sumy 632,64
Eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavreli medzi sebou právny
predchodca žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa 8.10.2018. Súd
prvej inštancie žalobu zamietol v podstate s odôvodnením, že žalobca nepreukázal ani netvrdil, že veriteľ

riadne posudzoval bonitu spotrebiteľa konkrétne informácie o reálnych nákladoch na základné životné
potreby spotrebiteľa, teda žalobca nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ a preto
mu v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ nevzniklo právo úver zosplatniť. Nadväzne, keďže predmetom postúpenia
podľa zmluvy o postúpení pohľadávok z pôvodného veriteľa na žalobcu bola pohľadávka po zosplatnení,
predmetom postúpenia tak neboli pohľadávky na úhradu jednotlivých splátok úveru, v dôsledku čoho
predmet postúpenia nebol v zmluve určite a zrozumiteľne identifikovateľný, v dôsledku čoho je právny

úkon postúpenia neplatný. Žalobca potom nemal v konaní aktívnu legitimáciu, v dôsledku čoho súd
žalobcu zamietol. Prvoinštančný súd pritom vo veci nenariadil pojednávanie.

20. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný nielen rozsahom, ale aj
uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či boli naplnené odvolaním žalobcu uplatnené odvolacie

dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda či došlo k nesprávnemu procesnému postupu,
ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. f), že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci tak, ako ich odvolateľ špecifikoval v podanom odvolaní popísanom vyššie.

21. Prioritne bolo potrebné vyriešiť otázku, či prvoinštančný súd tým, že vo veci nenariadil pojednávanie
a rozsudok vyhlásil na verejnom vyhlásení rozsudku sa dopustil nesprávneho procesného postupu, čím
zároveň znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a či bol teda naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.

1 písm. b) CSP.

22. Podľa § 177 ods. 2 CSP pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez
príslušenstva neprevyšuje 2.000,- Eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania

súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.

23. Podľa § 297 písm. b) CSP pri spotrebiteľských sporoch pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide
iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota
sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- Eur.

24.Formulácia§297písm.b)CSPkorešpondujesformuláciou§177ods.2písm.a)CSP.Zustanovenia
§ 177 ods. 2 v spojení s § 297 písm. b/) CSP teda vyplýva, že súd prvej inštancie môže vec samú
prejednať a rozhodnúť o nej bez nariadenia pojednávania okrem toho, že ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje stanovenú hranicu, ak

skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.

25. Podľa § 181 ods. 2 CSP (na pojednávaní) po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná
a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak

už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.

26. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, bez nariadenia pojednávania môže súd prvej
inštancie vec prejednať a rozhodnúť súčasne len za podmienky, že bol náležite zistený skutkový stav
veci na základe stranami predložených listín, lebo nimi boli preukázané všetky medzi stranami sporné

skutkové okolnosti významné pre právne posúdenie veci. Ak totiž ust. § 177 ods. 2 a § 297 b/ CSP
upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby
súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných
tvrdení strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1CSP), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale
aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými resp. nespornými tvrdeniami strán
a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej

inštancie nebude (aj) nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného bremena (ako je
tomu v danom prípade). Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla
všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy
potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci
významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa § 177 ods. 2 či § 297 písm. b) CSP, ako

v danom prípade, vždy nariadiť pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP), pretože si musí splniť obligatórnu
povinnosť v zmysle cit. § 181 ods. 2 CSP a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností
a dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné.

27. Vychádzajúc z uvedeného podmienky pre vydanie rozsudku postupom podľa § 297 písm. b) CSP
bez nariadenia pojednávania môžu v zásade nastať iba vtedy, ak súd žalobe vyhovie. Ak súd dospeje

k záveru, že žalobcom tvrdený skutkový stav, hoci žalovaným nepopretý, nie je možné vziať za základ
rozhodnutia, nemôže potom pristúpiť k vyhláseniu rozsudku bez nariadenia pojednávania. Z uvedených
dôvodov je potom možné uzavrieť, že na prejednanie veci samej nie je potrebné v zmysle ustanovenia
§ 177 ods. 2 resp. § 297 písm. b) CSP nariadiť na súde prvej inštancie pojednávanie, i keď ide o spor
v hodnote do stanoveného limitu a ide o jednoduché právne posúdenie, len vtedy, ak strany sporu

prostredníctvom nimi predložených listinných dôkazov a svojich nesporných tvrdení uniesli bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno a ak podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej bol
týmito dôkazmi (prípadne aj pomocou zhodných resp. nesporných tvrdení strán) zistený skutkový stav
veci, čo však daný prípad nie je.

28. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

30. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

31. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,

ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

32. Porušením práva na spravodlivý proces je možné podľa odvolacieho súdu chápať i taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva
už Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada

je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne
záväznými predpismi.

33. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky

okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

34. S poukazom na vyššie uvedené je potom nesporné, že prvoinštančný súd pochybil, ak vo veci
verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v zmysle § 297 písm. b) CSP, čím porušil svoju

obligatórnu povinnosť v zmysle § 181 ods. 2 CSP tým, že neurčil (najmä žalobcu neoboznámil), ktoré
skutkové tvrdenia považuje za ne/sporné, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre jeho
ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie mu priestoru na uplatnenie
primeranýchprostriedkovprocesnéhoútokuvovzťahukochranejehosubjektívnychprávaoprávnenýchzáujmov, keď žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Odvolacia námietka žalobcu
v uvedenom smere bola preto dôvodná. Keďže prvoinštančný súd poukázaným nesprávnym procesným
postupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňovaljemupatriaceprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu

práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok týkajúci sa výlučne postupu súdu prvej inštancie
nebolo dobre možné napraviť až v konaní pred druhoinštančným odvolacím súdom, odvolaciemu súdu
v dôsledku porušenia uvedených zákonných ustanovení súdom prvej inštancie neostávalo iné, než
rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) OSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1
CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Za danej situácie, keď napadnutý rozsudok bol týmto rozhodnutím zrušený a vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, bolo v tomto štádiu konania nadbytočné a predčasné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami žalobcu. Iba na okraj odvolací súd poznamenáva, že pri riešení otázky
postúpenia nesplatnej pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné prihliadnuť ust. § 17
ods. 1 ZoSÚ aj v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 69/2023 zo dňa 7.2.2023.

36. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, riadiac sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, bude nariadiť vo veci pojednávanie a postupovať v súlade s
§ 181 ods. 1 CSP, opätovne teda vec prejednať, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky,
tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, vo veci opätovne

rozhodnúť, rozhodnutie náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť a pritom sa vysporiadať so
všetkou relevantnou argumentáciu žalobcu aj predostretou v odvolacom konaní.

37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej

inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).