Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222204089
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2222204089.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. X.XX.XXXX,
adresa C., o zaplatenie 632,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č.k. 22Csp/84/2022-247 zo dňa 21.1.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu výrokom I. zamietol a vo výroku II. rozhodol, že
žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Pri rozhodovaní prvoinštančný súd vychádzal zo skutkového stavu ako vyplynul z vykonaného
dokazovania, keď uzavrel, že právny predchodca žalobcu (Home Credit Slovakia, a. s., IČO: 36 234
176 - postupca) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli medzi sebou dňa 8. 10. 2018 Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere - bezúčelový úver a revolvingový úver č. 4810008598 (ďalej len „zmluva“, č.l.

13), na základe ktorej postupca poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver s nasledovnou
špecifikáciou: výška úveru: 800,00 eur, ročná úroková sadzba: 18,68 %, počet splátok: 58, výška
mesačnej splátky: 20,92 eur, prvá splátka splatná 27. 12. 2018, ostatné splátky vždy do 15. dňa v
kalendárnommesiaci,celkováčiastkasplatnáspotrebiteľom1213,36EUR,RPMN20,40%.Akovyplýva
z prehľadu platieb (č.l. 40), žalovaný nesplácal úver riadne a včas, pričom uhradil iba prvých 8 splátok
v súhrnnej výške 167,36 eur a splátky splatné od 15. 08. 2019 už neuhradil. Veriteľ zaslal žalovanému
Poslednú výzvu pred začatím vymáhania celého úveru zo dňa 16. 10. 2019 (č.l. 101), v ktorej ho

upozornil na omeškanie so splácaním úveru a na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru. Veriteľ
zosplatnil úver ku dňu 13. 12. 2019, o čom žalovaného upovedomil listom (Výzva k splateniu celého dlhu)
z 13. 12. 2019 (č.l. 38). Postupca a žalobca uzavreli medzi sebou dňa 16. 09. 2022 Zmluvu o postúpení
pohľadávok č. 01/2022 (č.l. 8), ktorej predmetom bolo aj postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu,
ako to vyplýva z prílohy k zmluve (č.l. 12). Postúpenie pohľadávky postupca oznámil žalovanému
Oznámením o postúpení pohľadávky z 21. 09. 2022 (č.l. 35).

3. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 7 ods. 1, 2, 16, 17 písm. b), 20
písm. b), 27, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
apôžičkáchprespotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluva (v texte aj len ZoSÚ), čl. 8 ods. 1 Smernice EPaR 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere..., s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/26/2020.

4. Prvoinštančný súd pokračoval, že v zmysle § 7 ods. 16 a ods. 17 ZoSÚ je žalobca povinný
preukázať, že pri poskytnutí spotrebiteľského úveru veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou, najmä
že zodpovedajúcim spôsobom skúmal schopnosť žalovaného splácať úver. Posudzovanie bonity je
proces zhromaždenia a kvalifikovaného vyhodnotenia relevantných údajov o aktuálnej finančnej situácii
konkrétneho klienta, ktorý je veriteľ povinný vykonať s odbornou starostlivosťou a obozretne a ktorého

vykonanie s odbornou starostlivosťou je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. Žalobca nepreukázal,
že veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného splácať úver v zmysle § 7 ZoSÚ.
Žalobca sa k skúmaniu bonity podrobne vyjadril vo svojich podaniach v konaní. Argumentoval, že
veriteľ posudzoval bonitu podľa pravidiel stanovených v Opatrení NBS č. 10/2017 v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy („Opatrenie“), a teda postupoval s odbornou starostlivosťou. S týmto záverom
sa súd nestotožnil, a to z ďalej uvedených dôvodov. Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že náklady na

zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného veriteľ stotožnil so životným minimom, pričom
zohľadnil tiež paušálnu sumu výdavkov vo výške 20% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu
spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť. Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že podľa jeho názoru od účinnosti Opatrenia už
veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje

tieto údaje nahradiť výškou životného minima, v danom konkrétnom prípade zvýšenou o paušálnu sumu
výdavkovvovýške20%rozdielumedzicelkovouvýškoučistéhopríjmuspotrebiteľaaživotnýmminimom
spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť. Podľa názoru
prvoinštannčného súdu aktuálnu právnu úpravu nemožno takto interpretovať a aplikovať, pričom nová
právna úprava v spojení s Opatrením nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa

o úver. § 7 ods. 27 ZoSÚ výslovne ustanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a
aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa,
a zároveň tiež ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Posledná veta odseku
27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum

ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak toto nemožno vykladať tak, že veriteľ
vôbecnemusíodžiadateľaoúverzisťovaťvýškujehoskutočnýchživotnýchnákladov.Citovanézákonné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že veriteľ nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom
uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum (keďže
je vysoký predpoklad nesprávnosti takého údaju). S uvedeným korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5

Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa
podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného
minima... Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na životné minimum
a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima, podľa názoru tunajšieho súdu
to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych

reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám si určiť výšku týchto nákladov (či
už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver
bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez
akejkoľvekinformácieodžiadateľaoúverojehoreálnychnákladochnazákladnéživotnépotreby.Okrem
toho, že to výslovne ustanovuje ZoSÚ, je tomu tak aj preto, že náklady na zabezpečenie základných

životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú výšku životného minima, čo je všeobecne
známa skutočnosť. Okrem toho, veriteľ má podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ zohľadniť i ďalšie informácie o
finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa, a teda komplexne posúdiť jeho reálnu schopnosť úver
splácať. Postup veriteľa, ktorý náklady spotrebiteľa na základné životné potreby automaticky a bez
zisťovania reálnych nákladov stotožnil so sumou životného minima, je v priamom rozpore s § 7 ods. 27

ZoSÚ. Právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality, tak, aby bol naplnený účel
právnejúpravy(vdanomprípadejenímúčinnáochranaspotrebiteľovprednezodpovednýmuzatváraním
zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti).
Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver
nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou. S uvedeným právnym názorom sa stotožnil i

Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 28CoCsp/9/2024 z 12. 11. 2024. Žalobca teda nepreukázal, že
veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda mu i vzniklo právo úver zosplatniť. Naopak, súd
mal z predložených listinných dôkazov za preukázané, že veriteľ neskúmal s odbornou starostlivosťou
schopnosťžalovanéhosplácaťúver,atedaveriteľovispoukazomna§11ods.2ZoSÚprvúvetunemohloani vzniknúť právo vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Zároveň prvoinštančný súd vyhodnotil predmetný
úver ako bezúročný a bez poplatkov pre hrubé porušenie povinnosti skúmať s odbornou starostlivosťou
bonitu, s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ druhú, tretiu a štvrtú vetu.

5. K tvrdeniu žalobcu, že skúmanie bonity je otázkou skutkovou a teda súd by mal skúmanie bonity
posudzovať iba ak žalovaný namietne porušenie povinnosti veriteľa pri skúmaní bonity, čo v tomto
prípade neurobil a zároveň ide o otázku odbornú, ktorú nemôže súd vyhodnocovať sám, prvoinštančný
súd uviedol, že nie je tomu tak. Skutkovou otázkou je, aké konkrétne údaje vstupovali do procesu

posudzovania bonity veriteľom a akým spôsobom veriteľ bonitu posudzoval. Žalobca uviedol, ako
veriteľ pri posudzovaní bonity postupoval a tiež aké konkrétne údaje dosadil do vzorca. Žalovaný
nenamietal, že by mali byť použité iné údaje, resp. že veriteľ postupoval inak, ako žalobca tvrdil v
súdnom konaní, a súd toto ani nijako nespochybňoval. Vzal za nesporné, že právny predchodca žalobcu
skúmal bonitu žalovaného tak, ako to tvrdil žalobca. Avšak už to, či žalobcom tvrdený postup pri skúmaní
bonity zodpovedal v tom čase platným právnym predpisom, je otázkou právnou (=subsumpcia súdom

ustáleného skutkového stavu pod relevantnú právnu normu), pričom právne posúdenie prináleží súdu.
Súd pritom neposudzuje, či úver mal byť v konečnom dôsledku poskytnutý alebo nie, ani nerobí záver o
tom, či žalovaný bol alebo nebol dostatočne bonitný na získanie úveru. Neobstojí teda ani argument, že
ide o otázku odbornú. Súd v rámci právneho posúdenia posudzuje, či žalobcom tvrdený postup veriteľa
pri skúmaní bonity zodpovedá zákonu, a to práve s ohľadom na zásadné právne dôsledky spojené

s porušením povinností veriteľa podľa § 7 ZoSÚ a z nich plynúcu (ne)existenciu a (ne)vymožiteľnosť
samotného žalobou uplatneného nároku alebo jeho časti. Pre úplnosť súd poukázal na to, že súdy SR,
vrátane NS SR, už v iných veciach žalobcu dali žalobcovi odpoveď na otázku, či je súd oprávnený ex
offo posudzovať skúmanie bonity spotrebiteľa, platnosť postúpenia a jeho aktívnu legitimáciu, pričom
dospeli k záveru, že súd je oprávnený uvedené otázky skúmať aj v prípade pasivity na strane žalovaného

spotrebiteľa (napr. NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020, KS TT sp. zn. 21CoCsp/8/2023). K námietke žalobcu,
že súd nemôže suplovať procesnú aktivitu žalovaného spotrebiteľa, súd poukazuje na závery ÚS SR
uvedené v uznesení sp. zn. I. ÚS 246/2019, podľa ktorých pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za
následok aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek
uplatnený nárok. Na dôvažok ešte súd doplnil, že nesprávnym je tiež argument žalobcu, podľa ktorého

sa za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ považuje iba taká situácia, keď veriteľ bonitu
neskúmal ani jedným zo spôsobov uvedených v tretej vete § 11 ods. 2 ZoSÚ, poukazujúc na použitú
spojku „alebo“. Tento záver nezodpovedá pravidlám formálnej logiky. „Ani jedným zo spôsobov“ by
zodpovedala spojka „a“. Spojke „alebo“ zodpovedá „ktorýmkoľvek z nich“. Teda veriteľ je povinný jednak
zhromaždiť údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa a zároveň je povinný prihliadať

na údaje z databáz. Ak čokoľvek z uvedeného nesplní (jedno alebo druhé), ide o hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Tomuto výkladu zodpovedá tiež výklad teleologický (zmyslom je
dôkladné - a nie iba formálne či „polovičné“ - posúdenie skutočnej schopnosti spotrebiteľa splácať úver)
a tiež výklad systematický prihliadajúci na ostatné ustanovenia § 7 ZoSÚ, ktoré ukladajú veriteľovi
povinnosť zohľadniť údaje o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa a zároveň zisťovať a overovať

relevantné údaje v príslušných databázach. Bez ohľadu na to, posledná veta § 11 ods. 2 ZoSÚ jasne
hovorí, že za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7
ods. 19 až 42, čo je aj tento prípad. V podaniach žalobcu táto veta absentuje. Bolo by preto vhodné,
aby si žalobca aktualizoval svoje generické podania v súdnych konaniach. Okrem toho, nemožnosť
zosplatniť úver je právnym následkom akéhokoľvek porušenia povinností veriteľa pri skúmaní bonity,

pričom nemusí ísť o hrubé porušenie tejto povinnosti (por. prvú vetu § 11 ods. 2 ZoSÚ).

6. Neplatnosť okamžitého zosplatnenia úveru samozrejme nespôsobuje zánik práva veriteľa na
zaplatenie jednotlivých splátok úveru. Súd prvej inštancie preto posudzoval, či žalobcovi možno priznať
nárok voči žalovanému z titulu jednotlivých splátok.

7. Pre platnosť postúpenia sa okrem iného vyžaduje preukázanie splnenia podmienky v zmysle
ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, teda že predmetom postúpenia bola pohľadávka zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere po termíne jeho konečnej splatnosti, respektíve, že sa pohľadávka stala (platne,
t.j. v súlade so zákonom) splatnou pred uvedeným termínom. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá

dňa 8. 10. 2018 a úver mal byť podľa nej splatený v 58 mesačných splátkach, prvou splátkou splatnou k
27. 12. 2018, t.j. do 15. 09. 2023. Žalobou uplatnenú pohľadávku veriteľ postúpil na žalobcu s účinnosťou
k20.09.2022(viď.oznámenieopostúpenípohľadávkynač.l.35).Zuvedenéhojezrejmé,žepostúpenie
pohľadávky bolo realizované pred termínom konečnej splatnosti úveru, a to v dôsledku zosplatneniaúveru pred konečným termínom splatnosti úveru. Keďže veriteľ zosplatnil úver v rozpore so zákonom
(pre porušenie povinnosti skúmať bonitu s odbornou starostlivosťou), a teda neplatne (§ 39 OZ), postúpil
na žalobcu tzv. živý úver, čo je v rozpore s § 17. ods. 1 ZoSÚ a takéto postúpenie je s poukazom na §

39 OZ neplatné. Pokiaľ právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky predmetný úverový
vzťah neukončil platne, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom
konania a bez platného postúpenia pohľadávky nie je na strane žalobcu splnená podmienka aktívnej
vecnej legitimácie (por. rozhodnutia KS TN 16CoCsp/8/2024, KS PO sp. zn. 6CoCsp/22/2024, KS TT
sp. zn. 32CoCsp/6/2023, KS BB sp. zn. 13CoCsp/4/2024, KS TT sp. zn. 16CoCsp/10/2023).

8. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca
nemá v konaní aktívnu legitimáciu, nie je nositeľom existujúcich nárokov voči žalovanému z predmetnej
úverovej zmluvy, a preto súd nemohol rozhodnúť inak, než žalobu zamietnuť výrokom I. rozsudku.

9. O trovách prvoinštančný súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, v

spojení s § 396 ods. 3 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech, pretože súd žalobu zamietol v celosti.
Mal by tak nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. V konaní si však žiadne
trovy neuplatnil a ani z predmetného spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú. Preto mu náhrada trov
konania priznaná nebola, ako je uvedené vo výroku II. rozsudku.

10. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, pričom uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, že súd
dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymzisteniamarozhodnutievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby v zmysle § 389 ods. 1 CSP napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom si zároveň
vyčíslil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

11. Odvolateľ zotrval na názore, že skúmanie bonity spotrebiteľa je bezpochyby otázkou skutkovou
a zároveň otázkou odbornou, pričom v tejto súvislosti poukázal na názor Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 9CoCsp/45/2022. V súvislosti s nespornosťou skutkových tvrdení vo vzťahu k skúmaniu
bonity veriteľom uviedol, že samotný charakter spotrebiteľského sporu neumožňuje súdu opomenúť
sudcovskú a zákonnú koncentráciu v zmysle § 296 CSP, t.j. § 153 a § 154 CSP. Žalobca považuje
za preukázané, že skúmanie bonity nebolo v konaní sporné, či inak zo strany žalovaného namietané
a preto nastupujú účinky nespornosti skutkových tvrdení žalobcu v zmysle § 151 ods. 1 CSP. Súd

nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaný
nielenže nenavrhoval, ani nepredložil vykonať dôkaz za účelom preukázania, že v danom prípade
nebola skúmaná jeho bonita, ani sa touto argumentáciou v konaní nebránil. V tejto súvislosti odkázal
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/3/2022, ktorý uviedol, že mu nie je známe
ako inak by mohol právny predchodca žalobcu overovať iným spôsobom príjem žalovaného, ako jeho

samotným vyjadrením, ako aj ním predloženými dokladmi od zamestnávateľa, keď žalobca nemá žiadne
oprávnenie priamo dotazovať zamestnávateľa žalovaného, súd teda nemôže ani v spotrebiteľskom
spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu.

12. Nadväzne odvolateľ poukázal na ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 ZoSÚ, ako i na rozhodnutie Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/45/2022, z ktorého obsahu zdôraznil, že „Zo spisu vyplýva, že žalobca
súdu prvej inštancie predložil výpis z registra, z rozsudku však nie je zrejmé ako sa súd prvej inštancie
pokiaľ mal za to, že veriteľ hrubo porušil odbornú starostlivosť, vysporiadal s jednoznačnou formuláciou,
resp. definovaním hrubého porušenia, ak je v zákone (§ 11 ods. 2) uvedená spojka alebo ktorá je spojkou
vylučovacou“.

13. Odvolateľ pokračoval, že v konaní sa vo vzťahu k skúmaniu bonity vyjadril na výzvu súdu,
pričom uvádzal, že veriteľ je povinný pred poskytnutím úveru vypočítať limit pre ukazovateľ schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 19 ZoSÚ), z údajov podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ, pričom
jeho výsledná hodnota nesmie prekročiť hodnotu 1. Metodiku výpočtu limitu ukazovateľa schopnosti

splácať úver stanovilo Opatrenie v ust. § 2 ods. 1. Nadväzne odvolateľ uviedol, že v konkrétnom prípade
veriteľ postupoval nasledovne: Existujúce záväzky spotrebiteľov overil dopytom do úverového registra,
ktorý žalobca doložil do súdneho spisu a z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ mal v čase podania žiadosti
v registri evidované záväzky v celkovej výške 49,- eur. V rámci výpočtu bral veriteľ do úvahy splátkunovoposkytnutého úveru v sume 20,92 eur, teda celkové úverové zaťaženie spotrebiteľa bolo v sume
69,92 eur. Spotrebiteľ v žiadosti o úver uviedol príjem z dôchodku vo výške 300,- eur, ktorý preukázal
aj potvrdením zo Sociálnej poisťovne a ktorý ako celkový mesačný príjem v sume 300,- eur veriteľ

aj akceptoval. V rámci nákladov na zabezpečenie životných potrieb bral do úvahy životné minimum
v sume 2005,- eur, nakoľko v žiadosti uviedol rodinný stav ženatý/vydatá a počet nezaopatrených detí
0. Výsledkom výpočtu limitu ukazovateľa schopností splácať úver bolo potom číslo 0,74. S ohľadom na
§ 2 ods. 5 Opatrenia sa ukazovateľ schopnosti splácať úver nesmel ku dňu uzavretia úveru prekročiť
hodnotu 0,80. Nakoľko veriteľ bol v čase poskytnutého úveru povinný zohľadniť povinnú rezervu vo

výške 20% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa životné minimum spotrebiteľa,
životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom
v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovacou povinnosť vo
výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu, pričom za túto osobu je v zmysle Opatrenia potrebné
považovať deti spotrebiteľa. V danom prípade bolo teda braná do úvahy suma životného minima
a paušálna suma výdavkov vo výške 20% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa

a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť
v súlade s Opatrením. Odvolateľ poukázal aj na skutočnosť, že je to práve žalovaný, ktorý je ako
spotrebiteľ povinný uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o úver. Veriteľ má len limitované možnosti
ako overiť spotrebiteľom uvádzané údaje. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15CoCsp/35/2022. Z jednotlivých opatrení NBS pritom vyplýva, že veriteľ

môže overovať výlučne úverové záväzky spotrebiteľa. Súdu pritom prekážalo, že postupca neskúmal
dostatočne výdavky spotrebiteľa. Znenie § 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ uvádza, že v rámci výpočtu limitu
sa zohľadňujú peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa a podľa dôvodovej správy k danému
ustanoveniu sa nimi rozumejú všetky pravidelné výdavky spotrebiteľa, ktoré znižujú jeho príjem (výška
výživného, výška splátky úverov a pôžičiek a podobne). Odvolateľ tiež poukázal na opatrenie NBS, ktoré

dovysvetlilo daný pojem.

14. Odvolateľ zároveň poukázal na vyjadrenie NBS zo dňa 14.3.2024, ktoré uviedlo, že opatrenie
NBS je všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na základe zákonného zmocnenia a je
plne záväzné a veriteľ musí jeho ustanovenia zohľadňovať pri výkone svojej činnosti. Je zreteľné

spojenie medzi pojmom používaným v zák. č. 129/2010 Z.z. a opatrením NBS, jeho teoretickým
obsahom a materiálnym vyjadrením, ktoré neponecháva priestor pre vznik povinnosti zisťovať skutočné
náklady – výdavky na život spotrebiteľa a s ním posudzovaných osôb. NBS uzatvorila, že pre
dodržanie odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
sa nevyžaduje skúmanie skutočných bežných výdavkov spotrebiteľa (napríklad náklady na bývanie,

telefón, internet a domácnosť). Na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver postačuje, ak náklady na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojenie základných
životných potrieb spotrebiteľa budú za podmienok Opatrenia NBS zohľadňovať zákonom stanovené
výšky sumy životného minima zvýšenej o 40% rozdielu medzi celkovou výškou príjmu spotrebiteľa
a životným minimom. Orgán dohľadu podotkol, že ust. § 7 zák. č. 129/2010 Z.z. v spojení s Opatrením

NBS predstavujú zákonné požiadavky na overovanie schopností spotrebiteľa splácať úver, ktorých
splnenie zo strany veriteľa sa považuje za dodržanie odbornej starostlivosti. Výklad národnej právnej
úpravy, Smerníc EÚ, ani dôvodové správy, či recitály k skúmaným právnym normám, nenaznačujú, že
by medzi povinnosťou veriteľa vykonávajúceho overovanie bonity bola aj povinnosť skúmať konkrétne
bežné výdavky spotrebiteľa napríklad na chod domácnosti. Podľa odvolateľa nesprávny je potom právny

aj skutkový záver súdu, že postupca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nakoľko nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní a javí sa skôr ako popieraním žalobcom predložených dôkazov a tvrdení zo
strany súdu, ktoré samotný žalovaný nepoprel.

15. Odvolateľ zhodne s citovaný vyjadrením NBS uviedol, že žiaden zákon nevyžaduje od veriteľa,

aby skúmal výdavky spotrebiteľa tak, ako implikuje súd v napadnutom rozsudku. Postupca starostlivo
skúmalfinančnézáväzkyspotrebiteľaajehoostatnézáväzkyzohľadniltzv.životnýmminimom.Postupca
pritom nemá možnosť sa o iných záväzkoch spotrebiteľa dozvedieť inak, ako od spotrebiteľa, pričom
výdavkami sa rozumejú finančné výdavky. Ak potom súd vychádzal z tézy, že veriteľ mal skúmať úplne
všetky aspekty výdavkov spotrebiteľa, je nutné takéto posúdenie dôrazne odmietnuť, nakoľko hraničí

s absolútnou arbitrárnosťou a ohrozuje záujmy veriteľov v širšom rozsahu. Súd pritom neuvádza o aké
konkrétne výdavky sa má jednať, no najmä neuvádza právny základ na základe ktorého by veriteľ vôbec
mohol takéto informácie o dlžníkovi spracúvať. Je potrebné držať sa znenia zákona a odporúčania
dohliadajúceho orgánu NBS, kedy sa výdavkami rozumejú výlučne finančné úverové výdavky a nákladyna život sa zohľadňujú všeobecne akceptovanou konštantou životného minima. Je to predovšetkým
žalovaný, ktorý je ako spotrebiteľ povinný uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o úver, pričom
dodávateľ nie je policajný orgán a jeho možnosti skúmania bonity spotrebiteľa sú limitované.

16. Nadväzne žalobca poukázal na najaktuálnejšie rozhodnutia podporujúce ním vyslovený právny
názor napríklad rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/7/2024, Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5CoCsp/8/2024, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24CoCsp/19/2024, Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 17CoCsp/6/2024.

17. Podľa názoru žalobcu je záver súdu vo vzťahu k nedodržaniu povinnosti postupu s odbornou
starostlivosťou pri skúmaní bonity v rozpore s obsahom vyjadrenia a dôkazov produkovaných žalobcom,
pričom osobitne vo vzťahu k jednotlivým výdavkom nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za
vecne správne.

18. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom

ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách
podaného odvolania dospel k záveru, že nebol naplnený žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených

žalobcom, jeho odvolaniu teda nemožno vyhovieť a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bolo
dôvodné potvrdiť (§ 387 CSP).

20. Predmetom konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie od žalovaného sumy 632,64
eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré uzatvorili medzi sebou právny

predchodca žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa 8.10.2018.

21. Prvoinštančný súd preskúmavaným rozsudkom (v poradí druhým) predmetnú žalobu v celom
rozsahu zamietol v podstate s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že veriteľ riadne posudzoval
bonituspotrebiteľa,konkrétneinformáciuoreálnychnákladochnazákladnéživotnépotrebyspotrebiteľa,

teda žalobca nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ a preto mu v zmysle § 11
ods. 2 ZoSÚ nevzniklo právo úver zosplatniť. Keďže veriteľ zosplatnil úver v rozpore so zákonom (pre
porušenie povinnosti skúmať bonitu s odbornou starostlivosťou), a teda neplatne (§ 39 OZ), postúpil na
žalobcu tzv. živý úver, čo je v rozpore s § 17 ods. 1 ZoSÚ a takéto postúpenie je s poukazom na § 39
OZ neplatné, v dôsledku čoho žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

22. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný nielen rozsahom, ale aj
uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či boli naplnené odvolaním žalobcu uplatnené odvolacie
dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda či prvoinštančný súd v odvolaním dotknutých
častiach dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a či rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa jeho
právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na

ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie dotknutých odvolaním odchýliťanemôžepretodaťzapravduodvolateľovi.Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiadopĺňa
iba nasledovné:

24. Ako prvé odvolateľ namietal, že skúmanie bonity spotrebiteľa je otázkou skutkovou a odbornou,
a keďže žalovaný skúmanie bonity nesporoval ani nenamietal, ani sa príslušnou argumentáciou v tomto
smere nebránil, jednalo sa o nesporné skutkové tvrdenie žalobcu, pričom súd ani v spotrebiteľskom
spore nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán.

25. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok, teda zistenie skutkového stavu.

26. S touto námietkou žalobcu sa prvoinštančný súd komplexne vysporiadal v ods. 26 preskúmavaného

rozsudku tak, že vzal za nesporné, že právny predchodca žalobcu skúmal bonitu žalovaného tak, ako
to tvrdil žalobca, avšak to, či žalobcom tvrdený postup pri jej skúmaní zodpovedá v tom čase platným
predpisom, je už otázkou právnou, pričom právne posúdenie prináleží súdu, s ktorou argumentáciou
sa odvolací súd plne stotožňuje. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti aj priliehavo poukázal na niektoré
súdne rozhodnutia, napr. NS SR sp. zn. 4Cdo 162/2020, podľa ktorého súd je oprávnený ex offo

posudzovať skúmanie bonity spotrebiteľa, platnosť postúpenia a jeho aktívnu legitimáciu, aj v prípade
pasivity na strane žalovaného spotrebiteľa. Správne tiež poukázal na závery ÚS SR v uznesení sp. zn.
I.ÚS 246/2019, podľa ktorého pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou ust. §
151 ods. 1 a 2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.

27. Povinnosť súdu skúmať ex offo správnosť posudzovania bonity spotrebiteľa veriteľom vyslovil aj
Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-679/2018, v ktorom uviedol, že čl. 8 a 23 Smernice EPaR 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere... sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť skúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v čl.
8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa

a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve...

28. S poukazom na uvedené, v spojení s odôvodnením tejto časti rozsudku súdom prvej inštancie,
odvolací súd uzatvára, že súd bol v danom prípade oprávnený ex offo skúmať, či žalobcom použitý
postup pri skúmaní bonity žalovaného spotrebiteľa zodpovedal vtedy platným právnym predpisom, teda

vykonať v tomto smere právne posúdenie veci.

29. V ďalšej časti odvolania odvolateľ namietal, že jeho právny predchodca skúmal bonitu žalovaného
spotrebiteľa v súlade s ust. § 7 ZoSÚ a príslušným opatrením NBS, pričom zistil, že stanovený limit pre
ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver bol splnený (pričom v rámci mesačných

nákladov je braná do úvahy suma životného minima a paušálna suma výdavkov vo výške 20% rozdielu
medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa) a zároveň, že má
v registri evidované záväzky vo výške 49,- eur mesačne.

30. S touto otázkou sa prvoinštannčný súd vyčerpávajúco vysporiadal najmä v ods. 25 odôvodnenia

preskúmavaného rozsudku a odvolací súd sa s jeho závermi v tomto smere stotožňuje a podrobnostiach
na ne odkazuje.

31. V zmysle súdom prvej inštancie správne aplikovaných ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom ku dňu uzavretia

predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere k 8.10.2018 (ďalej aj len ZoSÚ) § 7 ods. 16 veriteľ je
povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov,
a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať. Podľa nasledujúceho ods. 17 písm. b) vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä

to, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie
o spotrebiteľovi... najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov. V zmysle
ods. 19 veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky
sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúveralimitnapodielvýškycelkovejzadlženostikpríjmu.Podľaods.20navýpočet
ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa podľa písm. b) použijú náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu

povinnosť. V zmysle ods. 27 veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní na účely podľa ods. 19 použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie
o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
máspotrebiteľvyživovaciupovinnosť,peňažnýzáväzokspotrebiteľa,výškecelkovejzadlženostiaďalšie
informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa... Náklady na zabezpečenie základných

životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť je nevyhnutné
posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa.

32. Vyššie citované zákonné ustanovenia vytvárajú základný rámec pre posudzovanie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver veriteľom. Jednoznačne z nich vyplýva povinnosť veriteľa
postupovať v poskytovaní spotrebiteľských úverov s odbornou starostlivosťou a zároveň povinnosť

takýto postup aj hodnoverne preukázať. V rámci posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver v zmysle citovaných zákonných ustanovení je veriteľ povinný vychádzať zo
získaných informácií o spotrebiteľovi, ktoré musia byť dostatočné, primerané a aktuálne, vrátane
nákladov spotrebiteľa, jeho peňažných záväzkov, celkovej zadlženosti a ďalších informácií o finančnej
a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Náklady spotrebiteľa sa pritom posudzujú s ohľadom na životné

minimum, stanovené osobitným predpisom aj na príjem spotrebiteľa. Z uvedeného teda nesporne
vyplýva povinnosť veriteľa skúmať konkrétne náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa (a osôb, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť), a to získaním dostatočných, primeraných
a aktuálnych informácií a zároveň povinnosť veriteľa hodnoverne preukázať, že takto postupoval
s odbornou starostlivosťou.

33. Žalobca vo svojich podania opakovane tvrdí, že v danom prípade bola podaná žiadosť žalovaného
spotrebiteľa o poskytnutie predmetného úveru, túto však ako dôkaz v konaní nikdy nepredložil a ani
z nej necitoval, aké náklady žalovaný spotrebiteľ v nej uvádza, ani neuviedol, ako ich veriteľ vyhodnotil
a zohľadnil. Žalobca teda nepreukázal, že by veriteľ bol skúmal náklady – výdavky žalovaného

spotrebiteľa aspoň dopytom u neho samotného bez potreby skúmania inými komplikovanejšími cestami.
Z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného
veriteľ stotožnil so životným minimom, pričom zohľadnil paušálnu sumu výdavkov vo výške 20% rozdielu
medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa. Odvolací súd
sa plne stotožňuje so záverom prvoinštančného, že pokiaľ v poslednej vete cit. § 7 ods. 27 ZoSÚ

je uvedené, že náklady na zabezpečenie životných potrieb spotrebiteľa je nevyhnutné posudzovať
s ohľadom na životné minimum, toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že veriteľ už vôbec nemusí
od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov. Uvedená právna úprava
stanovuje v podobe hodnoty životného minima pomyselnú minimálnu hranicu hodnoty, ktorú je potrebné
zohľadniť ako náklady spotrebiteľa na zabezpečenie jeho životných potrieb, a to najmä pre prípad, že

by spotrebiteľ uviedol, že žiadne výdavky uvedeného typu nemá alebo by uviedol neprimerane nízke
náklady. Ostatné citované ustanovenie vzhľadom aj na predtým citované ust. § 7 ZoSÚ nenahrádza
a ani neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych
nákladoch spotrebiteľa a paušálne sa obmedziť iba na výšku životného minima. Posudzovanie bonity
spotrebiteľa bez elementárnych vstupných údajov o jeho skutočných nákladoch, ako správne uviedol

prvoinštančný súd, nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou.

34.Nauvedenýchzáveroch,vzhľadomnapoukázanúzákonnúúpravu,nemôženičzmeniťanižalobcom
uvedené vyjadrenie NBS zo dňa 14.3.2024, ani poukázané rozhodnutia krajských súdov, s ktorými
sa odvolací súd v tomto prípade nestotožňuje. Pokiaľ žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu

v Trnave sp. zn. 24CoCsp/19/2024 zo dňa 11.9.2024, v danom prípade išlo o v konkrétnostiach odlišnú
situáciu, kedy veriteľ mal k dispozícii údaje o výdavkoch a pomeroch žalovaného so záverom, že nedošlo
k hrubému porušeniu posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a úver preto nie
je bezúročný a bezpoplatkový.

35. Keďže v danom prípade žalobca ako listinný dôkaz nepredložil žiadosť žalovaného spotrebiteľa
o poskytnutie predmetného spotrebiteľského úveru, ani neoboznámil jej obsah vo vzťahu k informáciám
o nákladoch, resp. iných mesačných výdavkoch spotrebiteľa, je potrebné uzavrieť, že v konaní nebolo
preukázané, že veriteľ, akokoľvek zisťoval náklady resp. výdavky spotrebiteľa (s výnimkou jehofinančných záväzkov), z čoho je potrebné vyvodiť porušenie ust. § 7 ods. 27 ZoSÚ, nakoľko veriteľ
nepoužil dostatočné, primerané a aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa na zabezpečenie jeho
základných životných potrieb, včítane ďalších informácií o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa.

Keďže potom veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, nebol oprávnený od
spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a keďže veriteľ zosplatnil úver
v rozpore so zákonom (pre porušenie povinnosti skúmať bonitu s odbornou starostlivosťou), a teda
neplatne (§ 39 OZ), postúpil na žalobcu, tzv. živý, nesplatný úver, čo je v rozpore s ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ
a takéto postúpenie je s poukazom na § 39 OZ neplatné, v dôsledku čoho žalobca nemal v predmetnom

konaní aktívnu vecnú legitimáciu, ako správne vyvodil prvoinštančný súd, v dôsledku čoho bolo potrebné
žalobu zamietnuť.

36. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,

III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú

ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom v spojení s odôvodnením preskúmavaného
rozsudku súdom prvej inštancie, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, odvolací

súd potom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny s použitím ust. §
387 CSP, potvrdil.

38. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom

v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Prípadná existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov

úspešnejstrane(čiužúplnéalebočiastočné),pritomvkonanínebolatvrdená,anijuodvolacísúdnezistil.
Z obsahu spisu ale vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd preto žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi nepriznal (i s poukazom na R 72/18).

39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).