Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoP/76/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7723204950
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Radomská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:7723204950.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Radomskej a členov

senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci maloletej X. F., K..
XX.XX.XXXX, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Q., dieťa
rodičov: matka X. F., K.. XX.X.XXXX, O. G. XXX, a otec Q. F., K.. X.X.XXXX, O. S., zast.: JUDr. Mikuláš
Pavlik ml., advokát, Š. Kukuru 14, Michalovce, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce č.k. 2P/209/2023-85 zo dňa 27.5.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Predmetom konania je zvýšenie výživného.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Michalovce ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol

tak, že cit.:

„I./ Zaväzuje otca povinnosťou prispievať na výživu maloletej X. F., K.. XX.XX.XXXX, sumou vo výške
200 Eur mesačne, ktoré je otec povinný platiť k rukám matky, vždy do 25-teho dňa v mesiaci vopred,
od 5.12.2023 do budúcna.

II./ Dlžné výživné za obdobie od 5.12.2023 do 31.5.2025 v sume 2700 Eur, je otec povinný zaplatiť k

rukám matky v lehote 6 mesiacov od doručenia rozsudku.

III./ Tým mení rozsudok Okresného súdu Michalovce č. konania 17P/245/2013-12 zo dňa 16.10.2013.

IV./ Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, §

77 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“).

4. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že došlo k zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie
výživného, od poslednej úpravy výživného uplynula doba 11 rokov, maloletá má aktuálne XX rokov,navštevuje X. W. G. školy. U maloletej došlo k prirodzenému nárastu nákladov v dôsledku jej
prirodzeného rastu a vývinu, suma minimálneho výživného, resp. suma 50 eur, ktoré otec na výživu platí,
rozhodne nepokrýva tú časť nákladov maloletej, ktoré je povinné hradiť otec z titulu svojej vyživovacej

povinnosti k maloletej.
Výdavky mal. X. sú vo výške cca 300 eur + podiel na nákladoch na energiách v domácnosti, kde dieťa
žije. Otec má vyživovaciu povinnosť iba k maloletej X., matka má vyživovaciu povinnosť k ďalším dvom
maloletých deťom. Matka si časť svojej vyživovacej povinnosti plní osobnou starostlivosťou o maloletú.
Otec dlhodobo žije v U.. Napriek trom výzvam zo strany súdu, otec nepreukázal svoj skutočný príjem,

ani nepreukázal existenciu prekážky, ktorá mu bráni riadne pracovať. Ohľadne výšky príjmu otca súd
uplatnil princíp potenciality v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine a ako potenciálny príjem otca zobral do
úvahy výšku minimálnej mzdy v U.. Teda potenciálny príjem otca, ktorý je otec povinný ako človek žijúci
v U. dosahovať, je suma 2.115 eur. Z tejto sumy, aj po zaplatení opodstatnených mesačných nákladov
otca, je nepochybné, že je v možnostiach otca platiť na výživu maloletej sumu 200 eur mesačne.
Z vyššie uvedených dôvodov súd zvýšil výživné, ktoré je povinný platiť otec na výživu dieťaťa zo sumy

50 eur na sumu 200 eur.

5. O trovách konania rozhodol súd tak, že žiadnemu z účastníkov ich nárok nepriznal v zmysle § 52
zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).

6. Uvedenému napadnutému rozsudku predchádzal rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 2P/209/2020-27
zo dňa 20.2.2024, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 4CoP/74/2024-64 zo dňa
19.11.2024 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie so zameraním sa na určenie
výšky výživného posúdením všetkých relevantných zákonných kritérií pre jeho priznanie (§ 75 ods. 1

Zákona o rodine). Súd doplní dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu ohľadom výšky príjmu
otca ako rodiča povinného z výživného. Príjem otca z voľne dostupných informácií je podľa názoru
odvolacieho súdu nedostatočným podkladom pre ustálenie výšky výživného, ktoré musí zodpovedať
zákonným kritériám.

III. Obsah odvolania otca

7. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec, ktorý so zvýšením výživného v uvedenej výške
nesúhlasí z dôvodu, že matka uviedla údaje, ktoré sú v rozpore so skutočnosťou, ako aj z dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Je pravdou, že v čase rozhodovania otec žil v U.,
avšak pracoval len príležitostne z dôvodu jeho zdravotného stavu, ktorý mu nedovoľoval pracovať
na plný pracovný úväzok, a teda v súčasnosti nie je v jeho schopnostiach a možnostiach dosiahnuť
minimálnu mzdu. Otec bol nútený odsťahovať sa z U. späť na územie Slovenskej republiky v júni 2025, v
súčasnosti je evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Q., V. W. a je nezamestnaný. Nevlastní

žiaden hnuteľný, nehnuteľný majetok, nemá úspory a nevlastní ani motorové vozidlo. V danom prípade
nedošlo k zohľadneniu ustanovení Zákona o rodine, súd nezohľadnil schopnosti, možnosti a majetkové
pomery na strane otca maloletej. Rovnako namieta odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, nesúhlasí
s odôvodnenými výdavkami uvádzanými matkou, mesačné výdavky na oblečenie a obuv vo výške 150
eur považuje otec za neprimerane vysoké. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a

návrh na zvýšenie výživného zamietol.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 362 ods. 1 CSP ), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d), g) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody,
preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66

CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke
súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre
potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.9. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal, a z tohto skutkového
stavu vychádza aj odvolací súd bez toho, aby tento skutkový stav opätovne uvádzal vo svojom

rozhodnutí. Rovnako odvolací súd neopakuje právne závery, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim
rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe

tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR
sp. Zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.1.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

10. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočný stav veci,

vyvodil z neho tomu prislúchajúce skutkové závery a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie
vyhodnotil všetky zákonné kritéria rozhodné pre stanovenie správneho rozsahu výživného zo strany otca
a svoje rozhodnutie aj náležite v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Keďže sa odvolací súd stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP dodáva:

11. V kontexte uplatnených odvolacích námietok otca vyjadrujúcich nesúhlas so skutkovými zisteniami
a právnym záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k zvýšeniu výživného, skúmal odvolací súd
primeranosť súdom prvej inštancie zvýšenej sumy vyživovacej povinnosti otca v nadväznosti na jeho
možnosti a schopnosti s ohľadom na zákonné kritéria predpokladané ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine.

V jeho zmysle by výživné malo reflektovať odôvodnené potreby dieťaťa, tiež možnosti, schopnosti a
majetkové pomery povinného rodiča.

12. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd správne vyhodnotil zmenu pomerov na strane
maloletej. Od poslednej úpravy výživného uplynulo viac ako 12 rokov, v čase poslednej úpravy mala

maloletá X roky a bola v celodennej starostlivosti matky, ktorá poberala rodičovský príspevok vo výške
199,60 eur a otec bol nezamestnaný. V súčasnosti je maloletá na H.. W. G. vzdelávania, má XX rokov,
matka poberá opatrovateľský príspevok na syna vo výške 660 eur mesačne (má vyživovaciu povinnosť k
ďalšímdvomdeťom-kmal.W.O.aP.Á.O.).Otecžijedlhodobovzahraničí(vU.)vspoločnejdomácnosti
so svojou družkou. Otec napriek opakovanej výzve súdu (súd otca vyzval trikrát) nepreukázal svoj príjem

a výdavky, nepreukázal svoj zdravotný stav, ani nepreukázal, že jeho schopnosť pracovať je znížená.

13. Od poslednej úpravy v roku 2013 nepochybne teda došlo k nárastu výdavkov maloletej, a to vo
všetkých smeroch, t.j. pokiaľ ide o stravu, ošatenie, náklady súvisiace so školskou dochádzkou a
voľnočasovými aktivitami, na ktorých sa otec nepodieľa. S uvedenými argumentami súdu sa odvolací

súd stotožňuje. V zmysle zaužívanej rozhodovacej činnosti súdov v oblasti výživného, už samotný
nástup mal. detí do zariadenia predškolskej dochádzky, či postupný prechod na dochádzku na základnú
školu, strednú školu a potom na vysokú školu, znamená vznik výdavkov, ktoré spravodlivo odôvodňujú
zaoberať sa výškou výživného. Nad rámec toho, dospievanie detí zvyšuje ich nároky na stravné,
ošatenie, obuv či hygienické potreby. S ohľadom na rovnocenné postavenie rodičov čo do plnenia

vyživovacej povinnosti, na takto zvýšených výdavkoch mal. detí by sa mali podieľať obidvaja rodičia.
Odvolací súd v súčasnej spoločenskej situácii charakteristickej výraznou infláciou a výrazným nárastom
cien základných potravín dôvodne očakáva, že výživné zo strany otca bude z veľkej časti spotrebované
práve na stravné. Matkou prezentované výdavky na zabezpečovanie výživy mal. dcéry nevybočujú
z rámca potrieb iných detí na rovnakom vekovom stupni, preto o ich výške nemal pochybnosti ani

odvolací súd (odôvodnenie body 8., 9. napadnutého rozsudku). Súdom určené výživné zodpovedá
matkou preukázaným výdavkom a neprevyšuje odôvodnené potreby mal. dcéry.

14. Z uvedených dôvodov nie sú odôvodnené potreby maloletej tým kritériom, ktoré by malo dôvodiť
znížiť vyživovaciu povinnosť otca. Je nepochybné, že výživné určené súdom v sume 200 eur mesačne

v prepočte 6,66 eura na deň (200/30 dní) je pri aktuálnych cenách nevyhnutných výdavkov maloletej na
bývanie, potraviny, drogériu, oblečenie a obuv, lieky, školné, školské potreby primerané do takej miery,
že nie je potrebné ani podrobne dokazovať existenciu a výšku týchto výdavkov. Už len samotný vek
mal. dcéry, XX rokov, so sebou prináša výdavky, ktoré sú nevyhnutné na zdravý vývoj dieťaťa. Súd prvejinštancie správne zistil oprávnené potreby maloletej, ktoré sú primerané jej veku, nie sú nadštandardné
s poukazom na jej zdravotný stav a prechod na ďalší stupeň školského vzdelávania.

15. K odvolacej argumentácii otca odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého
vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou a cieľom tohto
ustanovenia je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť
uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na
potreby dieťaťa. Každý rodič má teda povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až

následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb.
Zákon zásadne nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy ani
nemajú povinnosť konkrétne skúmať otázku výšky životných nákladov rodiča, o vyživovacej povinnosti
ktorého sa koná. Preukazovanie výdavkov povinného rodiča však môže slúžiť ako dôkaz na stanovenie
jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby
plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu.

16. Vo vzťahu k pomerom matky odvolací súd poukazuje na to, že zákonná vyživovacia povinnosť oboch
rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Odvolací súd reflektuje pomery matky (bod č. 8. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia), je však zrejmé, že matka poskytuje maloletej osobnú starostlivosť, vedie
spoločnú domácnosť, obstaráva činnosti dennej potreby, maloletej varí, perie, pomáha s prípravou do

školy a pod., čím si de facto plní vyživovaciu povinnosť voči maloletej aj touto formou a vyživovaciu
povinnosť si plní dobrovoľne. Matka poskytuje maloletej osobnú starostlivosť, ktorú možno stavať na
roveň peňažného plnenia a zároveň uhrádza všetky výdavky spojené s chodom domácnosti, členom
ktorej je aj mal. dcéra. Podľa názoru odvolacieho súdu je v rozpore s dobrými mravmi, aby matka,
ktorá zabezpečuje celú starostlivosť, uhrádzala všetky zvýšené výdavky dcéry, nie je možné od nej

spravodlivo požadovať, aby suplovala vyživovaciu povinnosť otca. Odvolací súd teda k uvedenému
konštatuje, že práca a osobná starostlivosť, ktorú jeden z rodičov (v tomto prípade matka) vynakladá
na dieťa, tvorí materiálne hodnoty zodpovedajúce príspevku druhého rodiča, ktorý ich poskytuje v
peniazochauspokojovaniepotriebdieťaťatoutoformouvyvažujeplatbydruhéhorodiča(vtomtoprípade
otca). Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že otec sa na zvýšených nákladoch súvisiacich s

uspokojením potrieb dieťaťa (stravné, ošatenie, obuv, náklady na drogériu, zdravotnou starostlivosťou a
voľnočasovými aktivitami, ktoré patria medzi oprávnené náklady) nepodieľa, dieťaťu neposkytuje žiadnu
osobnú starostlivosť, nestretáva sa s ňou vôbec, nemá žiadne výdavky spojené s jej starostlivosťou.
Jedným zo zákonných kritérií, na ktoré súd pri určení výšky výživného prihliada, je miera výkonu osobnej
starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 Zákona o rodine). Za formu výkonu osobnej starostlivosti je potrebné

považovaťstykotcasdieťaťom.Vprejednávanomprípadevšakotecnezabezpečujestarostlivosťodieťa
v žiadnom rozsahu. Súdom určené výživné preto odvolací súd prihliadnuc na mieru nulového výkonu
osobnej starostlivosti otca považuje za spravodlivú.

17. Odvolací súd má za to, že na strane maloletej nastal objektívny nárast životných nákladov, na ktorý

je potrebné pri zmene pomerov prihliadať v zmysle ustanovenia § 78 ods. 3 Zákona o rodine. Takzvaná
valorizačná klauzula obsiahnutá v ustanovení § 78 ods. 3 Zákona o rodine ukladá súdu, aby v prípade,
ak rozhoduje o zmene pomerov, zohľadnil aj zmenu výšky, vývoj životných nákladov. Výška životných
nákladov je zrejmá napríklad z cien spotrebného koša, z miery inflácie, respektíve iných ekonomických
ukazovateľov. Táto povinnosť súdu je obligatórna. Z ustanovenia § 78 ods. 3 Zákona o rodine vyplýva, že

vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá by aj sama o sebe mohla odôvodniť zmenu výšky
výživného. Naposledy súdom určené výživné v minimálnom rozsahu v čase poslednej úpravy pokrylo jej
potreby do výšky základnej miery nevyhnutných potrieb maloletej spolu s podielom matky na výživnom.
Navyše počas doby (12 rokov) od poslednej úpravy súdom určeného rozsahu nastal objektívny nárast
životných nákladov, ktorý možno zdôvodniť mierou inflácie, nárastom životného zákonného minima, či

minimálnej mzdy.

18. Posúdenie konkrétnej výšky výživného sa však odvíja od ďalšej premennej, explicitne uvedenej v
ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, a teda možností, schopností a príjmových pomerov osoby povinnej
z výživného, otca maloletej. Ten namieta, že zo svojho príjmu nie je schopný platiť určené výživné

a tiež namieta, že v súčasnosti je nezamestnaný. Ďalej poukázal na svoj zdravotný stav, ktorý mu
nedovoľuje pracovať na plný pracovný úväzok, a teda v súčasnosti nie je v jeho schopnostiach a
možnostiach dosiahnuť minimálnu mzdu. Otec tvrdí, že pracoval len príležitostne, pretože mu zdravotný
stav nedovoľoval pracovať na plný úväzok. K uvedenému tvrdeniu však nepredložil žiadny lekárskydoklad, lekársku správu, rozhodnutie o invalidite, PN či iný relevantný dôkaz, nepreukázal existenciu
objektívnej prekážky výkonu zárobkovej činnosti, na výzvy súdu nereagoval, ani nedoložil svoju mzdovú
či daňovú dokumentáciu. Len všeobecné tvrdenie o zdravotných problémoch, ktoré nie je ničím

podložené, nemôže viesť k záveru o znížených možnostiach a schopnostiach rodiča podľa § 75 ods. 1
Zákona o rodine. Preto aj podľa odvolacieho súdu bolo namieste aplikovať princíp potenciality príjmov,
teda posudzovať, aký príjem by otec mohol dosahovať pri vynaložení primeraného úsilia.

19. Otec namietal, že reálne nezarábal minimálnu mzdu stanovenú pre územie W. S.. Odvolací súd

konštatuje, že samotná skutočnosť, že rodič tvrdí dosahovanie nižšieho príjmu, neznamená, že súd je
povinný takýto príjem akceptovať. V konaniach o výživné platí doktrinálne aj judikatúrne pravidlo, že ak
rodič svoje príjmy nepreukáže, neuvedie vierohodné dôvody, pre ktoré príjem nedosahuje, alebo svoje
majetkové pomery zatajuje, súd vychádza z príjmu, ktorý by mohol objektívne dosahovať pri priemernej
pracovnej aktivite osoby v jeho pomeroch. Otec opakovane a bez ospravedlnenia nesplnil povinnosť
preukázať svoje príjmy napriek viacerým výzvam súdu. Z tohto dôvodu postupoval súd prvej inštancie

správne, keď ako potenciálny príjem otca určil minimálnu mzdu v krajine jeho dlhodobého pobytu - v
W. S..

20. K námietke otca, že od júna 2025 je nezamestnaný a evidovaný na úrade práce, odvolací súd
uvádza, že podľa § 217 ods. 1 Zákona o rodine je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie. Skutočnosť, ktorú otec uvádza (nezamestnanosť od júna 2025), nastala až po vyhlásení
rozsudku súdu prvej inštancie. Otec nepreukázal, že by už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
mal obmedzené pracovné možnosti. Dodatočná strata zamestnania, ktorá nastala po rozhodnutí, nemá
vplyv na správnosť napadnutého rozsudku.

21. Je teda namieste prijať záver, že otec je bez adekvátneho zdroja príjmu zo subjektívneho dôvodu,
nevyvíja aktívne a preukázateľne skutočné úsilie a dostatočnú snahu pracovať a zlepšiť si tak svoje
terajšie príjmové pomery. Odvolací súd konštatuje, že u otca bola preukázaná absencia snahy o
využívanie jeho schopností a možností.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolacie námietky otca, že stanovené výživné nezodpovedá
jeho schopnostiam, možnostiam, neobstoja. Stanovené výživné s prihliadnutím na iba matkou
realizovanú osobnú starostlivosť o dieťa a tomu zodpovedajúci podiel na jej výžive, na potencionálny
príjem otca, zdravotný stav dieťaťa, pri komparácii oprávnených výdajov dieťaťa, považuje odvolací
súd odvolací návrh odvolateľa na zníženie vyživovacej povinnosti, za rozporný s najlepším záujmom

dieťaťa, ohrozujúci riadne uspokojovanie jej odôvodnených potrieb, a zostrenú nevyváženosť v plnení
si rodičovských povinností k maloletej.

23. Následne odvolací súd preskúmal aj výpočet dlžného výživného. Konštatuje, že súd prvej inštancie
pri jeho výpočte postupoval v zmysle zákona a vypočítal ho matematicky správne. Pri jeho určení

vychádzal z rozdielu medzi zvýšeným výživným a pôvodne určeným výživným. Čo sa týka splatnosti
dlžného výživného, súd je povinný postupovať podľa § 232 ods. 3 CSP a zároveň je povinný prihliadnuť
aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie výhody splátok by nemalo ťaživý dopad
na maloleté dieťa, prípadne, či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach
alebo dlhšej ako zákonnej lehoty. Odvolací súd vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému

nároku, považuje za spravodlivý a primeraný spôsob zaplatenia dlžného výživného určený súdom
prvej inštancie, pretože otcovi muselo byť zrejmé, ako si plní vyživovaciu povinnosť a pri primeranej
prezieravosti si mohol predbežne vyčísliť dlžné výživné a vytvárať úspory na úhradu dlžného výživného.
Je nepochybné, že aj matka musela potreby maloletej uspokojovať postupne tak ako vznikali, preto
odvolací súd má za to, že spôsob zaplatenia dlžného výživného určený súdom prvej inštancie je

primeraný na to, aby otec dlžné výživné uhradil.

24. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
o zvýšení výživného, určení dlžného výživného a spôsobe jeho zaplatenia, ako vecne správny potvrdil
postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.

Odvolacie námietky otca teda nespochybnili vecnú správnosť rozsudku v jeho napadnutých častiach.25. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, pokiaľ ide o trovy
odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená

vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).