Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoCsp/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8824201263
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8824201263.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr.AndrejaRadomskéhoaJUDr.KatarínyKrochtovejvprávnejvecižalobcu:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., právne zastúpený: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát, so sídlom Zámocká
525/28, 091 01 Stropkov, IČO: 53 450 345, proti žalovanému: E. F. G., H., G. G. B. XXXX/XXX, XXX XX
I., J.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom
ul. 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 3Csp/45/2024 - 60 z 23.10.2024 v znení
opravného uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 3Csp/45/2024 - 125 z 03.06.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok v znení opravného uznesenia v napadnutom výroku II. tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobcovi aj finančné zadosťučinenie v sume 100,- eur, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

II. Žalobcovi voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 3Csp/45/2024 - 60

z23.10.2024vzneníopravnéhouzneseniaOkresnéhosúduVranovnadTopľouč.k.3Csp/45/2024-125
z 03.06.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto cit.:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 50,- Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o výške nároku.“

2. Rozhodol tak v konaní o žalobe doručenej súdu prvej inštancie 01.07.2024, ktorou sa
žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti zaplatiť žalovanej sumu 994,37 eur ako primerané finančné
zadosťučinenie a náhradu trov konania.

3. Svoje rozhodnutie založil súd prvej inštancie na aplikácii § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“).4. V konaní vychádzal zo zistenia, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX K. XX.XX.XXXX, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi finančné

prostriedky, ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť v mesačných splátkach. Z dôvodu omeškania žalobcu si
žalovaná v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Up/521/2023, v ktorom
tentosúdvydalplatobnýrozkaz,uplatnilanároknazaplatenieistiny994,37Eur,úroku19,90Euraúrokov
z omeškania. Voči platobnému rozkazu podal žalobca právne odôvodnený odpor, vo vzťahu ku ktorému
žalovaná nepodala návrh na pokračovanie konaní, z dôvodu ktorého upomínací súd upovedomením z

29.11.2023 konanie zastavil. Právne konštatoval, že zákonným predpokladom uplatnenia predmetného
typu nároku je porušenie práv alebo povinností podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu
spotrebiteľa. Základ nároku je daný, pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri
uplatnení porušenia jeho práv ako spotrebiteľa, pričom účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách. Jedinou
podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom

konaní bez ohľadu na to, aké právo spotrebiteľa bolo porušené (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/107/2021 z 28.02.2023). Podľa názoru súdu prvej inštancie, nepodanie návrhu na
pokračovanie v konaní, ktoré spôsobilo zastavenie konania bez vydania rozhodnutia, t.j. konštatácie
porušenia spotrebiteľského práva, po podaní odôvodneného odporu, samo o sebe postačuje pre záver
súdu o porušení spotrebiteľského práva v neprospech spotrebiteľa. Výsledok pôvodného konania je

jednoznačný,keďpovecneodôvodnenomodporežalobcanetrvalnapodanomnávrhuatedaspotrebiteľ
bol preukázateľne úspešný, čo samo o sebe zakladá nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Dôležité nie je postavenie strany sporu, ale jej procesný úspech, ktorým nie je len
judikované právo, resp. povinnosť, ale aj prípad, keď počas konania, po tom ako spotrebiteľ úspešne
uplatnil svoju procesnú obranu, dodávateľ už netrval na podanej žalobe, resp. ako tomu bolo v

prejednávanej veci, nepodal návrh na pokračovanie v konaní po odôvodnenom odpore spotrebiteľa.
Nepodaním návrhu na pokračovanie v konaní žalovaná jednoznačne zavinila situáciu, kedy bol žalobca
ako spotrebiteľ úspešný a z dôvodu, že došlo k porušeniu práva vo vzťahu k žalobcovi v zmysle zákona
o ochrane spotrebiteľa, má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/173/2022, z ktorého vyplýva, že za úspešné uplatnenie práv alebo

povinností podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné považovať nielen situáciu, v
ktorej bolo vydané rozhodnutie vo veci samej v prospech spotrebiteľa, ale aj situáciu, v ktorej došlo
k zastaveniu konania v dôsledku správania dodávateľa, ktorý napadol porušenie práva spotrebiteľa,
nápravy ktorého sa spotrebiteľ v konaní vo veci samej domáhal, a teda spotrebiteľ bol v danom konaní
fakticky (z materiálneho hľadiska) úspešný. Vo vzťahu k priznanej výške finančného zadosťučinenia súd

prvej inštancie uviedol, že žalobca nebol dlhodobo vystavený závadnému konaniu žalovanej a žalobca
žiadnym spôsobom neuvádzal, že by došlo k výraznému zásahu do jeho práv, ktoré by malo významný
vplyv na zvyšovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobcom požadovaná suma by
fakticky predstavovala neprimerané obohacovanie sa žalobcu na úkor žalovanej. Zároveň súd prvej
inštancie prihliadol na skutočnosť, že z hľadiska intenzity porušenia práv, žalobcovi nevznikla nijaká

závažná ujma na jeho právach. S ohľadom na tieto úvahy, považoval za primerané žalobcovi priznať
finančné zadosťučinenie v sume 50,- Eur a vo zvyšnej časti nárok žalobcu zamietol.

5. Rozhodnutie o trovách konania, ktorým žalobcovi voči žalovanej priznal ich náhradu v rozsahu 100%
odôvodnil názorom, že výška finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu. V týchto prípadoch

žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu, preto za plne
procesne úspešnú možno považovať sporovú stranu aj vtedy, ak bola úspešnou aj len čo do základu
uplatneného nároku.

6. Proti výroku II. napadnutého rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to z

odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Rozsudok napadnutý vo vymedzenej časti
žiadal zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že žalovaná si v početných prípadoch uplatňuje
nedôvodné pohľadávky nielen čo do výšky, ale aj čo do základu, hoci úvery sú už splatené (takýto
postup označil za špeciálnu recidívu), ďalej že finančné zadosťučinenie vo výške 50,- Eur nemôže

vo vzťahu k dodávateľovi, ktorému v krízovom období vzrástol za rok 2022 čistý zisk na 7,5 mil. Eur
a pre rok 2023 predstavuje 2,4 mil. (údaje z portálu finstat.sk) plniť žiadnu z funkcií, deklarovaných
súdom prvej inštancie, ako aj že zo strany žalovaného sa jedná o mimoriadne závažné porušenie
spotrebiteľských práv a povinností. Poukazujúc na § 4 ods. 8 a § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách mal zato, že priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 50,- Eur je neprimerané aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút až do výšky 50

000,- Eur), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany
spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom je oprávnená dodávateľovi
uložiť Slovenská obchodná inšpekcia alebo Národná banka Slovenska. Nadväzne poukázal na niektoré
rozhodnutia vydané odvolacím súdom v iných obdobných sporoch ako aj rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 z 30.03.2023 a ďalšie v odvolaní špecifikované súdne rozhodnutia.

7. K odvolaniu žalobcu sa podaním z 23.01.2025 vyjadrila žalovaná. Argumentovala v ňom, že žalobca
v predchádzajúcom súdnom konaní aktívne neuplatňoval porušenie práv alebo povinností, naopak v
postavení žalobcu bol žalovaný, ktorý si uplatňoval dlžnú sumu z dôvodu neplnenia povinností žalobcu
z úverovej zmluvy. Žalobcom požadované finančné zadosťučinenie predstavuje horibilnú výšku, pričom
takéto konanie je špekulatívne, neudržateľné a v rozpore s inštitútom finančného zadosťučinenia.

Argumentoval tiež skutočnosťou, že žalobca súdu nepredložil rozhodnutie preukazujúce porušenie
práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi,
keďže upovedomenie Okresného súdu Banská Bystrica, vydané v konaní sp. zn. 1Up/521/2023
nedeklarovalo porušenie práv alebo povinností, ale výlučne konanie zastavilo z dôvodu, že žalobca (v
tomto konaní žalovaný) nepodal návrh na pokračovanie v konaní. Cieľom finančného zadosťučinenia

má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej povinnosti, ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť
škodu. Pokiaľ však dôjde iba k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie zastavuje, žiadna škoda
spotrebiteľovi nevzniká, práve naopak, získa výhodný úver, ktorý by mu neposkytla žiadna banka ani
iná inštitúcia. Nadväzne poukázal na uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/17/2018 z 10.04.2018,
či sp. zn. 9Co/50/2018 z 26.06.2018. Nadväzne uviedol, že to bol práve žalobca, ktorý si o poskytnutie

úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, taktiež si bol vedomý, že si berie
spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky a že s celým týmto procesom žalobca
ako klient podpisom úverovej zmluvy vedome a dobrovoľne súhlasil. Súdy by nemali spotrebiteľov
zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im priznávať primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa žalovanej, postavenie slabšej strany neznamená, že tejto bude poskytnutá bezbrehá ochrana

voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej
škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku
ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú už zastavením konania na Okresnom súde Banská
Bystrica. V ďalšom citoval z rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 9Co/36/2020 z 10.09.2020, rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/33/2021 z 27.10.2021, ako aj rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/8/2022 z 26.05.2022. Zo zákona o ochrane spotrebiteľa, ani z
iného právneho predpisu podľa žalovanej nevyplýva, že by výška finančného zadosťučinenia mala
predstavovaťkonkrétnypercentuálnypodielzvýškybezdôvodnéhoobohatenia,ktorébolospotrebiteľovi
rozhodnutím súdu právoplatne priznané.

8. Žalobca v odvolacej replike z 23.02.2025 v reakcii na vyjadrenie žalovanej doplnil, že bránením
práv žalobcu v súdnom konaní bol narušený jeho bežný život, keďže ako starobný dôchodca sa
musel zaktivizovať a vyhľadať právnu pomoc advokáta. Ak má finančné zadosťučinenie svoj účel
reálne plniť, musí byť priznané v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a

relutárnu funkciu. Finančné zadosťučinenie priznané v symbolickej výške tieto funkcie spĺňať nemôže.
Súdom prvej inštancie priznanú sumu označil za neprimeranú a neproporcionálnu, vo vzťahu k čomu
poukázal na rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 22CoCsp/8/2023 z 30.03.2023. Odmietol tiež tvrdenie,
že finančné zadosťučinenie nemôže slúžiť na obohatenie spotrebiteľa, čo však nemožno stotožňovať
s bezdôvodným obohatením.

9. Žalovaná v odvolacej duplike zo 06.03.2025 doplnila svoju argumentáciu v tom smere, že aj keď výška
finančného zadosťučinenia závisí od voľnej úvahy súdu, tá musí vychádzať z riadne preukázaného
skutkového stavu, nemôže byť svojvoľná, a musí vychádzať z okolností každého jednotlivého prípadu;
pri posudzovaní primeranosti je potrebné zohľadniť nasledovné: 1/ vzniknutá, resp. hroziaca ujma (v

tomto prípade žiadna ujma konštatovaná nebola), 2/ rozsah porušenia povinnosti dodávateľa a výšku
majetkového plnenia, ktoré tým dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa, 3/ nevyhnutnosť domáhania
sa práv v súdnom konaním a 4/ reparácia vzniknutej ujmy v majetkovej sfére spotrebiteľa. Nemožno
stotožňovať výšky finančných zadosťučinení priznávaných po tom, čo bolo rozhodnuté o povinnostivydať bezdôvodné obohatenie (napr. žalobcom prezentované rozhodnutie Krajského súdu v Prešove,
sp. zn.: 22CoCsp/8/2023 z 30.03.2023), resp. po tom, ako bolo pôvodné konanie ukončené iným
sankciu stanovujúcim spôsobom s tými, pri ktorých došlo k zastaveniu konania, ako je tomu v súdenom

prípade. Žalobca doposiaľ neuviedol žiadne racionálne okolnosti, v zmysle ktorých by mu malo
prináležaťfinančnézadosťučinenievovýške994,37eur.Najnovšiajudikatúrasúdovsasvojímprístupom
snaží eliminovať zneužívanie inštitútu finančného zadosťučinenia v prípadoch, kedy zásah do práv
spotrebiteľa nebol nijak intenzívny, spotrebiteľovi nevznikla nijaká závažná ujma na jeho právach.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení,
že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané
prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť

skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok
nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli výslovne uvedené. Výnimkou by
mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v odvolacích dôvodoch neboli
uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací

súd v zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha jej prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnymi
skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci i to, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,

že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť

konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a naktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený

skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a

obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2
CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením

pravidiel formálnej logiky.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,
ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej
otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo

neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.
uznesenieNajvyššiehosúduSR,sp.zn.9Cdo/23/2021z29.09.2021).Nesprávnymprávnymposúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.

zn. 7Cdo/7/2010).

16. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepreskúmateľné, nakoľko
zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP, obsahuje zásadné vysvetlenia dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu a právne korektným spôsobom sa vyporiadava so všetkými

relevantnými skutkovými i právnymi skutočnosťami a dôkazmi podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Nie
je tak dôvod v súdenom prípade konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1
písm. b) CSP.

17. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal

v zásade správne právne závery, ktorých korekcia bola potrebná len pokiaľ v otázke výšky finančného
zadosťučinenia,atosohľadomnaúvahutýkajúcusajehoprimeranosti.Odvolacísúdsaspredovšetkým
stotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie, že nepodaním návrhu na pokračovanie v konaní, v ktorom
Okresný súd Banská Bystrica vydal platobný rozkaz sp. zn. 1Up/521/2023 z 25.07.2023, voči ktorému
podal žalobca odpor, v ktorom argumentoval porušením povinností podľa zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) a z toho
plynúcej bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru, čo spôsobilo zastavenie
konania bez vydania rozhodnutia, samo o sebe postačuje pre záver o porušení spotrebiteľského
práva v neprospech spotrebiteľa. Zo skutkových okolností prípadu ustálených súdom prvej inštancie

totiž nepochybne vyplýva, že žalobca svoj odpor voči označenému platobnému rozkazu odôvodnil
neprijateľnými zmluvnými podmienkami (konkrétne, že zmluva z 13.09.2017 obsahuje poplatok za prvú
upomienku vo výške 5,- eur, za druhú a ďalšiu upomienku 12,- eur a zmluvnú pokutu za neuhradenie
splátky 17,- eur), ďalej nedostatkami zmluvy o spotrebiteľskom úvere (konkrétne ohľadne doby trvaniazmluvy, celkovej výške a mene úveru, podmienkach upravujúcich jeho čerpanie, odplaty, RPMN, počtu
a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) ako aj námietkami o neskúmaní bonity žalobcu,
teda že žalovaná pri uzatváraní zmluvy nepostupovala s odbornou starostlivosťou. V zmysle skutočností

uvádzaných v spomenutom odpore proti platobnému rozkazu žalobca na úhradu spotrebiteľského úveru
vo výške 1 472,43 eur zaplatil (mal zaplatiť) celkovo sumu 1 748,87 eur, a teda ho mal preplatiť
o 276,44 eur.

18. Tým, že sa žalovaná napriek výzve súdu k podanému odporu nevyjadrila a nežiadala o pokračovanie

v konaní, de facto uznala tvrdenia žalobcu o bezdôvodnosti podanej žaloby, o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti z poskytnutého úveru ako aj o úhradách žalobcu nad poskytnutú istinu úveru. Išlo tak
o úspešnú obranu žalobcu voči v súdnom konaní uplatnenému nároku žalovanej. Ak sa teda spotrebiteľ
úspešne bránil tvrdením, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské právo, tak nielen v prípade, ak bola
žaloba zamietnutá, ale aj v prípade zastavenia konania pre túto procesnú obranu možno konštatovať,
že spotrebiteľ (žalobca) úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva na súde tak, ako to má na mysli

ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a vznikol mu tým nárok na finančné zadosťučinenie.

19. Odvolací súd, napriek odvolacím námietkam žalobcu, v podstatnej miere súhlasí s dôvodmi
súdu prvej inštancie uvedenými v bode 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pre ktoré nebolo
dôvodné žalobcovi priznať finančné zadosťučinenie vo výške uplatnenej žalobou, ktorá zodpovedala

plnej sume nároku uplatňovaného v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica vedenom pod
sp. zn. 1Up/521/2023. Možno predovšetkým súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
nebol dlhodobo vystavený závadnému konaniu žalovanej, že hneď po vecne podanom odpore žalovaná
prestala svoj nárok uplatňovať a že žalobca neuviedol okolnosti majúce výrazný vplyv na výšku
primeraného finančného zadosťučinenia. Avšak suma finančného zadosťučinenia 50,- eur, priznaná

výrokom I. napadnutého rozsudku, ktorý odvolaním sporových strán napadnutý nebol, nezodpovedá
podľa odvolacieho súdu princípu proporcionality, požadovanom výslovne právnou normou umožňujúcou
priznanie finančného zadosťučinenia v prípade porušenia práv spotrebiteľa.

20. Finančné zadosťučinenie sa vo všeobecnosti skladá z náhrady morálnej ujmy a výdavkov spojených

s reparáciou navodeného stavu, ako aj zo satisfakcie za stav, ktorý žalobkyňa musela trpieť. Za
nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu,
a všetko čo mu berie čas a kľud. Pre priznanie práva na finančné zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý
úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č.
250/2007 Z. z., je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu

výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (k tomu pozri uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 30.06.2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021, publikované pod R 48/2022).

21. Zásadným je, aby finančné zadosťučinenie naplnilo svoju satisfakčnú funkciu, teda aby bolo
dostatočnou a primeranou satisfakciou poškodenému spotrebiteľovi (žalobcovi) za porušenie jeho

práv. Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia sa nepochybne zohľadňujú viaceré kritériá, hlavne
intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná ako aj sankčná funkcia. Žalovaná preto vo
vyjadrení k odvolaniu nedôvodne požaduje, aby bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie len
v symbolickej výške, tak ako táto zodpovedá sume priznanej výrokom I. napadnutého rozsudku.

22. Zohľadňujúc tak intenzitu porušenia spotrebiteľského práva žalobcu žalovanou, hlavne skutočnosť,
že žalobca nebol dlhodobo vystavený súdnemu konaniu o zaplatenie pohľadávky z úverového
vzťahu založeného so žalovanou, keďže toto skončilo zastavením konania pre nepodanie návrhu
na pokračovanie konania žalovanou po podaní odporu žalobcom, teda nepochybne po prvom úkone
žalobcu predstavujúcom obranu voči žalovanej, odvolací súd považoval na dovŕšenie satisfakcie

žalobcu za spravodlivé priznať mu finančné zadosťučinenie celkovo v sume 150,- eur. Táto výška
finančného zadosťučinenia v žiadnom prípade nespôsobuje neprimerané obohacovanie spotrebiteľa
na úkor dodávateľa. S prihliadnutím na už priznanú sumu 50,- eur výrokom I. napadnutého rozsudku,
ktorý nebol odvolaním žalobcu dotknutý preto odvolací súd napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej
inštancie postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi aj ďalšiu sumu

finančného zadosťučinenia, a to v rozsahu sumy 100,- eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.23. S ohľadom na čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2
CSP povinný rozhodnúť aj o trovách celého konania. Rovnako ako súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku, aj odvolací súd hodnotí žalobcu v konaní o nároku na priznanie finančného zadosťučinenia

ako plne procesne úspešného, a to ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v konaní
pred odvolacím súdom. Nie je podstatné, že napadnutým rozsudkom v spojení s týmto rozsudkom
odvolacieho súdu nebolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie v celom žalobou požadovanom
rozsahu (t. j. vo výške 994,37 eur), nakoľko výška tohto nároku závisela len od úvahy súdu. Žalobca
však čo do základu nároku bol v konaní plne procesne úspešný, pretože finančné zadosťučinenie mu

bolo priznané a tak mu patrí náhrada všetkých trov konania (t. j. prvoinštančných aj odvolacích) v celom
rozsahu. Dôvody hodného zreteľa, pre ktoré by náhrada trov konania nemala byť žalobcovi priznaná (§
257 CSP) z okolností prípadu odvolaciemu súdu nevyplynuli.

24. Na zdôraznenie opodstatnenosti prijatého rozhodnutia o trovách konania odvolací súd uvádza, cit.:
„Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy

súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti“ (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016 k § 255 CSP).

Obdobne v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017 kde
pri priznaní len 50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná
žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy
súdu, čo zodpovedá okolnostiam prejednávanej veci.

25. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu sporových strán, zachádzajúcu do
nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto už na tomto mieste odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).